Datasets:

xguman
/

hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Files and versions Community

Split (1)

train · 2.8k rows

text stringlengths 0 622k	file_name stringlengths 11 121
Na svite…[1]Na svite štebocú lastovičky,šuhaj žene z domu ven kravičky,dievča vije venec,píšťalku mládenecz vŕby krúti.Pod naším sa domom lipa puká,kukučka v zelenom háji kuká:Koľko mi rokov dáš,kým puojdem na sobáš?Povedz, keď znáš!Leto prepelica oznamuje,novému sa chlebu lid raduje,otec jačmeň kosía syn snopy nosído hromádky.Ta dolu, ta letia divé husi,k vinobraniu dolniak nože brúsi,horniak repu kope,dievky trú konopepri mesiačku.Vrabce lačné letia do stodoly,šuhaj senom krmí tučné voly,nevesta len predea svokruša zrebekolo peci…[1]Na svite— Národnie zpievanky II 1835, s. 360, názov: Čtyry částky roku, prepis podľa textovej úpravy E. Paulinyho v diele Ján Kollár, Národné spievanky II, Bratislava 1953, s. 513, V, s. 116 — 117	Kuzmany_Basne-z-30-tych-rokov.html.txt
Potrestaná posmešnicaJulka Losinských bola krásne dievča, len že mala jednu veľkú chybu, ktorá ju často robila veľmi špatnou. Jej kamarátky nemaly ju rady preto, že zadierala sa do každej, ale menovite najväčšou chybou pri nej bolo to, že rada vysmievala na svojich spolužiačkach telesné chyby, ktoré podajedny maly od prírody. Takéto úbohé detičky vysmievala verejne na ulici. Svoju spolužiačku, susedovie Katrenku, ktorá bola chuderka hrbatá, tú prezývala iba „grblou!“ Katrenka naplakala sa síce dosť pre Julkine urážky a často žalovala i pánu učiteľovi i rodičom Julkiným. Ako títo, tak aj pán učiteľ karhali, napomínali Julku, ale to všetko nič neosožilo, Julka len zostala zlou.Raz idúc zo školy, videla, že beží Palík Hradovských so svojimi kamarátmi; Palko kríväl od prírody. Julka dala sa do hrozného smiechu a kričala pri tom: „čapták, šmajták!“ Môj milý Palko sa rozhnevá a pustí sa do behu za Julkou; táto chcela väčšmi pred ním utekať, dobehla k jednej priekope, ale ako ju chcela preskočiť, potkla sa a padla so strašným výkrikom. Dosť namáhala sa hore vstať, ale nešlo jej to, len kričala, že má veľkú bolesť v nohe.Palko, chudáčik, videl, že je s ňou zle, preto sám bežal hneď pre jej rodičov a v krátkosti vyrozprával im, čo sa stalo. Matka Julkina, zalamujúc rukama, bežala ako len mohla. Už z ďaleka videla, ako nesie ju na rukách dáky chlap. Julka nemohla stúpiť na nohu.„Dieťa moje, čože sa ti stalo, čože sa to s tebou porobilo?“ horekovali matka i otec.Julka, omdletá od bolesti, nemohla hneď hovoriť. Privolaný lekár obzrel nohu a videl, že je zlomená; pokrútil hlavou a doložil smutne, že niet nádeje, žeby Julka ešte kedy v živote chodila; ba ani to nevedel s istotou povedať, či bude môcť bez palice chodiť; to že uvidí sa časom.Julka vypočúvala ticho lekárov výrok, vzdychla si ťažko, a premožená vnútorným žiaľom, riekla so slzami:„Bože, Bože! musel si ma napomenúť za moju neposlušnosť, za moju posmešnosť! Vás, moji dobrí rodičia a pána učiteľa som neposlúchala, za to potrestal ma Pán Boh a ja zaslúžila som jeho trest!“Veľa týždňov musela Julka odležať v posteli; jej spolužiačky navštevovaly ju, medzi nimi aj súsedovie „grbatá Katrenka“. Ako túto videla, pustila sa do plaču a odprosovala ju; „Ach, Katrenka moja dobrá, ako často chovala som sa proti tebe špatne a urážlive, odpusť mi to!“ Prišiel ju navštíviť aj Palko; ale keď zazrela ho blížiť sa ku nej, zakryla si tvár rukama a pomedzi prstôčky tisly sa jej slzy. Keď sa vyplakala, odprosila aj Palka; tento podal jej ruku na smierenie a plakal aj on; lebo že keby vraj nebol sa pustil za ňou do behu, nebola by predsa prišla o nohu. Julka ale riekla: „Zaslúžila som si to; neposlúchala som na slová pána učiteľove, keď nám hovoril, že chyby telesné, ktoré nám Pán Boh dal, nesmieme vysmievať, ale že máme mať útrpnosť a ľútosť s takýmito nešťastníkmi. Nehodu moju považujem za napomenutie najvyššieho Pána!“Ačpráve od toho času, čo vyliečila sa, bola Julka krivá a chodiť mohla iba o palici, za to ona zostala predsa poriadnym dievčatkom, lebo bola dobrá a poslušná.Ako stránily sa jej predtým kamarátky, tak maly ju teraz rady. Julka bola stredišťom jej družiek; a aj potom, keď stala sa už dospelejšou a jej kamarátky s ňou, vyprávala im zavše svoje príhody a často zakončila s týmito slovami: „Ďakujem Pánu Bohu za dopustený na mňa trest, lebo kto vie, či by som sa bola ináč duševne napravila!“Zachovajte si to aj vy, milé dietky! Julka Losinských nech bude vám výstrahou, lebo čo tejto stalo sa, to isté snadno prihodiť by sa mohlo aj vám! Zachovajte si dobrý príklad a dobré naučenie, kým ste zdravé, aby ste nemusely nad neposlušnosťou a nedbalosťou želieť, keď budete potrestané, pokarhané, keď to bude pozde!	Lojkova_Potrestana-posmesnica.html.txt
OsobyTEKENIBARANSKÝNEBOJSKÝSZABADYBARTOŠKRUCHKRIVÁNSKYHERIDÓNJOZEFBUBENÍKDÓŽAHREHORVAVRINECBARABÁŠKOVÁČŠIMONZÁPOĽSKÝKRÁĽOVSKÝ SLUHAELIÁŠSAMUELBALTAZÁRPRVÝDRUHÝSEDLIAKCHLAPRAVAZDYDÓCIĎURKOPRVÝ KRIŽIAKDRUHÝ KRIŽIAKTRETÍ KRIŽIAKMÁRIAELENAZUZANADIEVČAKRKOŠKAŽENSKÁPRVÁ BABADRUHÁ BABATRETIA BABA	Pauliny-Toth_Ludska-komedia.html.txt
Študent a učeň„Ďaleko je slnce od zeme, Ivane?“ pýtal sa uštipačne Karol Lipský v stolárskej dielne otcovej učňa Ivana Snažila.Ivan Snažil, šuhaj štrnástročný, čiperný, pohľadu múdreho, oprúc svoje modré oči na mladého pána, riekol úprimne:„Neviem, Karolko. Jak je ďaleko slnce od zeme?“Karol chcel sa mu ešte ďalej posmievať, ale to úprimné vyznanie a poctivé oko Ivanovo zarazilo prúd jeho vtipkovania. I otočil sa na päte a odsekol: „Sto tricať šesť miliónov kilometrov, Kubo!“Ivan neriekol ani slova, ale rozvažoval na mysli ohromný ten počeť a zamerkoval si ho. Toho večera, keď svoju prácu vykonal, našiel v dielne knihu o hviezdárstve, ktorú tam bol Karol bezpochyby zabudol. S radosťou siahol po nej, popadol tenkú lojovú sviečku a pospiechal do svojej komôrky, aby sa pohrúžil do vznešenej vedy. Dychtivo čítal list po liste, a nič ho nevyrušilo z pozornosti. Polnoc už odbila. Teprv zhasínajúca sviečka prinútila ho opustiť drahocennú knihu a položiť sa na lúžko. Ale dlho ešte nozaspal, premýšlajúc s podivením o tom, čo bol práve čítal. Aj ešte vo sne obletovaly ho obrazy nebeských telies: slncá, mesiace, planety a všelijaké hviezdy.Nasledujúceho dňa stál Ivan jako vždy včasne v dielne pri svojej práci, lež s novým citom: z čiastky radostným nad tým, čoho sa bol dočítal, z čiastky žalostným, že videl pred sebou nemožnosť, navštevovať školu, jako majstrov syn a tam dôkladne všetkému sa naučiť, po čom dychtivá myseľ jeho túžila.„Ale veď sa môžem v noci učiť, keď Karol spí,“ vravil sám k sebe a rozjímal o prostriedkoch, jako si nočné svoje cvičenie zariadi.Práve vkročil Karol do dielny a pristúpiac k Ivanovi, počal sa ho zase uštípačne vypytovať:„Koľko kilometrov má zem v objeme?“„Štyricať tisíc kilometrov na rovníku,“ bola rýchla a určitá odpoveď.Karol sa zarazil, ale za chvíľku riekol s vysmievavými posuňky: „Nu teda mi bezpochyby tiež môžeš riecť, koľko mesiacov má Jupiter?“„Jupiter má štyri mesiace, odpovedal Ivan dôrazne.„I, podívajme sa, hádam ešte i to vieš, koľko má Jupiter kruhov vôkol seba? pýtal sa Karol znovu.„Jupiter nemá kruhov, ale len jasné pásy, ale Saturn má kruhy, odpovedal Ivan zase určite.“Karol bol na chvíľu celý pomatený, lebo takých odpovedí sa bol nenadál. Od divu a strachu, aby naposledy otcov učeň viac nevedel, než on sám, nemohol ani hovoriť. Až po chvíli preriekol: „Ale rád bych preca vedel, Ivane, od koho si toľko vedomostí nadobudnul?“„Z vašej knihy o hviezdach, ktorú ste včera tu zabudol,“ odpovedal skromne Ivan.„Tak? ty sa opovažuješ brať moju knihu? To je pekne! Čo ty máš do do mojích kníh? Keď to ešte raz urobíš, uvidíš, čo dostaneš. Myslím, že by si lepšie urobil, keby si sa pridŕžal tvojej práce a nechal na pokoji moje knihy do ktorých ťa nič není.“„Ale však som svoje práce nezanedbal, čítal som v noci po práci, a knihe vašej som pranič neurobil.“„Však by si aj špatne pochodil, keby si jej bol nečo urobil. Povedám ti raz na vždy: Mojím knihám pokoj!“Ubohý Ivan sklonil hlavu a zarmútil sa nemálo nad neočakávanými ťažkosťami, ktoré sa mu naskytly. Peňazí na knihu nemal, ani neznal priateľa, ktorý by mu jich bol požičal a tým jedinú túžbu jeho vyplnil. Po nejakom premýšlaní obrátil sa prítulným hlasom k synovi majstrovmu vraviac:„Karolko, prosím vás, požičajte mi tú knižku, dám na ňu veľký pozor.“„Nepožičám!“ odvetil zpurne Karol.Učeň znal dobre sebeckú povahu majstrovho syna, o dva roky od neho staršieho, a preto ho viac neprosil. Videl, žeby k poučnej zábave ináč neprišiel, lež by si potajme Karolovu knihu brával, ale to nedopustila prirodzená jeho uprimnosť. Od tej doby premýšlal ustavične, jakoby si podobnú knihu zaopatriť mohol.Ivan učil sa už na tretí rok, a poneváč bol príčinlivý a vtipný, nadobudol si už nemalej obratnosti v tom remesle, pracujúc skoro jako dobrý tovaryš. Sediac raz večer po práci v dielne a premýšlajúc o Karolovej knihe hviezdárskej, napadlo mu, že môže nejakú malú vec shotoviť a za utržené peniaze žiaducú knihu si opatriť. Hneď nasledujúceho dňa žiadal si od majstra k tomu dovolenie. Majster naklonený súc usilovnému svojmu učňovi, dovolil, aby v práznych chvíľach nejaký malý výrobek si shotovil.Radostne počal teraz Ivan pracovať na ozdobnej schránke (truhličke), ktorú z odpadkov dreva tak vkusne sostavil a peknými ozdobami opatril, že mohla považovať sa za malé majstrovské dielo. Nadeja, že schránkou tou príde k túžobne žiadanému cieľu, dodávala mu chuti a pilnosti pri nočnej práci. Za tri týdne bola schránka hotová.Ostýchavým krokom prechádzal sa potom za nekoľko večerov po meste, obozerajúc sa po kupcovi, ktorý by mu schránku jeho odkúpil. Päť zlatých, ktoré za ňu žiadal, zdály sa mu byť pokladom, ktorým vrchol svojích všetkých práni uskutoční.Konečne vstúpil tiež do domu pána Šťastného, ktorý vystavil nedávno pred mestom veľkolepú dielnu na rozličné železné a parné stroje.„Čo chcete, mladý muži?“ pýtal sa pán Šťastný vstupujúceho Ivana.„Neráčil byste, pane, kúpiť túto schránku? dám ju lacno,“ odpovedal Ivan.„Začo je?“„Za päť zlatých. Pracoval som na nej tri týdne po dennej práci; ráčte mi veriť, že stojí najmenej desať zlatých.“„Shotovil ste ju sám? Schránka je pekne vyvedená. Ale snad ste ju doma nevzal? Kto že je vaším pánom majstrom?“Ivan sa zapálil, a pohnutím mu schránka div z ruky nevypadla. Skromným, ale dojemným hlasom vyrozprával teraz príčinu, prečo tú prácu podnikol, a vylíčil tak živými slovy svoju túžbu po hviezdárskej knihe, že mu pán Šťastný nielen žiadaných päť zlatých dal, ale aj krásne viazanú knihu o hviezdárstve a počtárstve k tomu daroval.„Dajte mi ruku, statný mladíku,“ vravil a pokračujte len tak ďalej. Úfam, že sa ešte sejdeme. Bude mňa srdečne tešiť, uvidím-li vás ešte tak horlivého za vzdelanie ducha svojho.“Plný radosti kvapil Ivan domov. Od tej doby vídať bolo každého dňa svetlo v komôrke jeho pozde do noci. Knihu o hviezdach skoro prečítal, ba v krátkom čase vedel ju celú zpamäti, ale soznal skoro, že mnohému i pri najlepšej pozornosti nerozumie. I presvedčil sa vdačne, že mu pán Šťastný nie na darmo daroval aj počtárstvo. Novou horlivosťou obrátil tedy pilnosť svoju k počtárstvu. Za rok už nebolo vety, ktorú by nebol viackrať prepracoval a samostatne iným spôsobem previedol.Medzi tým bol aj čas jeho učnovstva prešiel; stal sa tovaryšom. Ďaleko široko nebolo tak výborného a obratného robotníka. Ivan za príkladom druhých vybral sa tiež do sveta. Ztráviac v cudzine nekoľko rokov, vrátil sa ako dokonalý stolár do mesta, v ňomž sa bol vyučil.Práve v tom čase otvoril sa tam pričinením nektorých osvietených mužov a ľudumilov ústav pre vyššie vzdelanie remeselníkov. Do toho ústavu vstúpil Ivan bez meškania. Usporil si za nekoľko rokov nečo peňazí, ktoré chcel teraz k dokonalejšiemu vzdelaniu svojmu upotrebiť. I tu obrátil na seba pozornosť podporcov ústavu, medzi nimi bol tiež pán Šťastný. Tí poslali potom schopného mladíka na polytechnický ústav, kde vedeckou dôkladnosťou základy všetkých priemyslových náuk si nadobudnul. Po skončených študiách stal sa správcom, pozdejšie aj spolumajetníkom veľdielny pána Šťastného. Presláviac svoje meno znamenitými vynálezy, rátal sa k najbohatším a najvzdelanejším občanom svojej vlasti. —A jako sa viedlo medzi tým Karolovi Lipskému?Vstúpiac devätnástym rokom na vysoké školy, oddal sa učeniu právnickému. Plytký základ, jaký si nadobudnul na stredných školách, nebol s to, aby obrátil snahu jeho k dôkladnému učeniu. Držiac sa zovnajšieho lesku a podporovaný súc shovívavým otcom, vykonal síce predpísané študia, ale pri množství schopnejších spolužiakov nepodarilo sa mu obdržať slušného miesta.Po smrti otcovej zdedil Karol majetok pre počiatočníka v priemysle síce dosť značný, ale nedostatočný pre toho, kto nič robiť a len z úrokov živý byť chce. Karol neznajúc šanovať, premrhal za nedlhý čas všetek majetok usilovnosťou otcovou nadobudnutý.Nastala trpká bieda. Karol privlastnil si síce všetko, čo patrí k úhľadnému zovňajšku, soznal skoro s úžasom, že ku každej skutočnej práci je zúplna neschopným.Núzne musel sa teraz živiť pisárstvom, pri čom sa ukázalo, že i tu je povrchným a nespoľahlivým pracovníkom.V biede a núdzi bol by konečne zahynul, keby šťastnou náhodou bývalý učeň otca jeho, dozvediac sa o jeho stave, nebol sa ho laskave ujal a stálu výživu mu zaopatril.*Pokrok a pravé vzdelanie nezávisí na návštevách čo jak dobrých škôl, ale na vlastnej príčinlivosti a na stálom odhodlanom duchu.Vo školách nemôže sa podávať veda sama, ale otvára sa k nej len brána. Každému kto má ducha čilého a bystrého, otvorí sa tam cesta k najvyššiemu povolaniu. To buď potechou chudobnému, príčinlivému, ale aj výstrahou ľahkomyselnému mladíkovi.Z anglického J. K.	Bezo_Perly-pre-nasu-remeselnicku-mladez.txt
Gajdoš Filúz1Dobre bolo, Filúzko, dobre bolo tebe, že ti gajdy, gajdence, darovalo nebe! Hej! hore háj, dolu háj… tvoje „dudi-dudi“ biedu v kúty plašilo, veselilo ľudí. Hej, hore háj, dolu háj… zvečera i zrána roztancovals’ chuďasa, rozveselil pána. Javorinou, v javorí, chodníček či stezka o sláve ti hovorí, spomína i dneska. V Javorine, v javorí, keď sa Slovač zišla, tvoja pieseň v zhovory v ústrety jej prišla. Keď vše zaznel z gajdičiek odzemok či „mestská“, sám pán Hurban, tatíček, zakrepčil si zrezka. Sám Hurban, pán tatíček, kamarátov v stredu pozabudli na chvíľu na slovenskú biedu… Hej, hore háj, dolu háj… tvoje „dudi-dudi“ biedu v kúty plašilo, veselilo ľudí…2Boli časy veselé, boli časy pekné, keď tu Smrtka u dverí: „Poď, Filúzko!“ riekne. „Pôjdem — čo by neišiel? i tam dobrí známi! ale iba do neba, a to s gajdencami!“ Ide, ide dohora, zamyslený trošku, celá jeho opora: trocha piesní v rožku. Ide, ide dohora, týmto božím sadom, hviezdičky mu kývajú klobúčikmi radom. Ba i mesiac uškŕňa priateľsky sa cele: „Vitaj, Filúz, kamarát! No len hore, smele!“ „Smele a či nesmele, mäkko a či tvrde — len čo Peter pri bráne…? Eh, už dáko bude!“ Na podstienke zasadol, ani kmotor v tôni, a už „dudi-dudi-dú“ našských trávnic tóny… Hneď sa bránka otvorí, svätý Peter kuká: „Čit! Dosť máme muziky! Poď len radšej dnuká! Ukáž pasport! Aha… hm… nemáš…? (Už sa zlobil.) Povedz aspoň, čo si zač, čo si dole robil!“ Filúz, smelec ako vždy, klobúk sotil z tyla: „Gajdoval som Slovači, keď ju krivda bila!“ „No, tak… Ty si molodec! A čo to máš v rožku?“ „Nijakú ver mrcha vec: iba piesní trošku! Trocha piesní slovenských, čo ich dole berú… vy tu krajších nemáte, hej, nemáte veru!“ A už húfy anjelov do kolieska-kola: „Vitaj, Filúz, zagajduj!“ každý naňho volá. Nedal dva ráz prosiť sa (no i nebol hrdý), na prípecku zasadol a už „dudi-dudi —“ * Už slniečko vstávalo, vyvaľuje oči: staršie v nebi spievalo, mladšie kol’ sa točí… A náš Filúz z prípecka, ľaľa, doparoma! gajduje a gajduje, ani čo by doma…	Podjavorinska_Balady.html.txt
Epigram Filipa Melanchthona[1]Kto si prečítaš túto báseň, ak Ježiša vzývaša ak veríš, že božie príkazy priniesol sem,nariekaj nad tým, že boli vyrvané kresťanské zeme,toľko národov musí bez svetla božieho žiť,že tam niet práva a všetko sa deje len dľa vôle vládcu,že musia chudáci všetko trápenie otroctva niesť.Koľko ráz surový vojak, ach, odvliekol materi dcéru,vezúc úbohé dievča v ďalekú kaspickú zem!Koľko ráz vyhnali sedliakov biednych z ich otcovských sídel,koľko ráz do vyhnanstva s dcérami išla ich mať!Ako sa kedysi chovali kyklopi[2]v sicílskej zemi,ktorí sa neštítili mäso aj z človeka jesť,podobnú ohavnosť na celom svete pášu aj Turci,ktorí v ďalekých skalách Skýtie mali svoj zrod.Ak aj z verejných ziel už kráľov nebolí hlava,predsa len táto bolesť preniká do našich sŕdc.Cítime veľkú bolesť, a preto sa modlime vrúcne,aby turecké vojská vyhnal preč pravý náš Boh,aby nenechal vyhasnúť svetlo učenia svojhotam, kde na rozkaz jeho majú ho poznať a ctiť.[1]Filip Melanchthon(1497 — 1560) — profesor na univerzite vo Wittenbergu a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov reformácie. Z našich humanistov sa tešili jeho priazni L. Stöckel, P. Rubigal a Ž. Gelous Torda. Ohlasy z jeho diel nachádzame v básňach M. Rakovského. Jeho pamiatku oslávil bratislavský rodák Juraj Purkircher v básni Anniversarium.[2]kyklopi— mýtickí jednookí obri, známi z Odysey	Rubigal_Opis-cesty-do-Konstantinopolu.html.txt
Slovensko a jeho životObsahIIINašim očiam javí sa nepretržitá reťaz nebotyčných Tatier od západu k východu vždy v mohutnejších a mohutnejších obrysoch, vlniacich sa v podobe polmesiaca. Vidíme rumy strmého Devína, postavy pyšného Roháča, vznešených Bielych hôr, lysých Hôľ s Čertovou svadbou, hrobového Sitna, nedostupného Muráňa. Medzi nimi sa prepletá kľukatý Váh so svojím čarokrásnym údolím, posiatym rumami početných pamätníkov zapadlej slávy; nimi sa valí mútna Morava, spevný Hron, tam pramení ryboplodná Tisa, spoločne tonú vo vlnách siného Dunaja a miznú v záľahe vôd Čierneho mora. Vidíme zasnežených velikánov, ako ich zdobia hlboké jazerá, morské oká, priezračné ako sklo a hrajúce granátovými farbami; počujeme, ako hučia akoby víchrom sem a tam rozvalené divoké lesy po nedostupných skalách, sídlach to kamzíkov a kráľovských orlov. Pod týmito velikánmi vidíme pokojné údolia a nivy, hraničiace s kosodrevinou, s tisícimi pahorkami a poprerývané roklinami. Silná ruka prírody navežila tu pamiatku svojich hrozných prevratov i pokojného, blahodarného pôsobenia.Kraj tento je kolískou pracovitého ľudu, v ktorom sa skrýva ešte toľko nepreskúmaných rýdzo slovenských zvláštností ako vari ani u jedného slovanského kmeňa. Chránené sú a zachované tými velikánmi horskými, žiarlivo strážiacimi svoje kraje, aby k nim neprenikla nijaká novota, nijaký vietor svetovej civilizácie, nivelizujúci všetku zvláštnosť.Zabudnutý, nedocenený je tento ľud, a predsa v jeho strede vznikla vznešená idea všeslovanstva, z jeho; lona vyšli jej najnadanejší stúpenci, z jeho krvi jej najslávnejší hlásatelia.Tu sme si vytýčili načrtnúť všestrannejší obraz života, rázu a Slovákovho snaženia, a tým opäť zblížiť o krok brata s bratom.ISlováci, obývajúci temer úplne župy čiže stolice severných Uhier, tvoria takmer etnografický stred Slovanstva. Za riekou Moravou rozprestierajú sa osady českomoravské, za „czarným Dunajcom“ a Beskydami žijú Poliaci, za Bodrogom začína Rusko, napokon na juhu stýkajú sa Slováci s krajnými výbežkami juhoslovanských obyvateľov. Tá okolnosť prejavuje sa aj v ich jazyku, ktorý je skutočným ohnivom juhovýchodnej i severozápadnej vetvy na jazykovom strome Slovanov. Neviditeľnými prechodmi sa totiž slovenské nárečie zlieva na severozápade s českým, na severovýchode s poľským a na juhovýchode s nárečím ruským. Z iného hľadiska môžu byť kraje pod Tatrami[1]opäť nazvané kolískou Slovanstva v Európe. Dlhé časy, temer dvetisíc rokov žijú tu Slovania cez všetky búrky a pohromy predsa len v neprístupnej zátuli národnej slobody, v tomto strede pravoslovanskej zemepisnej ríše, odkiaľ vyteká množstvo riek i prítokov Visly, Odry, Dnestra, Tisy, Dunaja, teda pri rozdeľovaní vodstva do mora Čierneho a Baltického. Máme mnoho príčin myslieť si, že slovenské územie i národnosť, jazyk i mravy ukrývajú nevyčerpateľné žriedlo dôležitých objavov pre slovanského archeológa, etnografa a filológa. Pre dejepisca a literárneho historika v užšom slova zmysle je tu žatva skromnejšia, lebo chudobné a zväčša temné dejiny Slovenska na jednej a mladá špecificky slovenská literatúra na druhej strane neposkytujú mnoho materiálu bádajúcemu učencovi.Dejiny Slovenska môžeme nazvať dejinami utrpenia. V predhistorickej dobe prisťahovavší sa Slováci (Sclavini) usadili sa pod Tatrami (Tata-hora) a pod nižšou Matrou (Mat-hora), a na rozdiel od ostatných zbratrených slovanských kmeňov volali sa národom „u hôr“ bývajúcim, a svoje zaujaté bydlisko „Uhorskom“, t. j. zemou „u hory“, terra admontana. Obrábanie ornej pôdy a lov bolo ich zamestnaním.Pohromy, zastihnuvšie celú východnú Európu, neušetrili ani Slovensko; záplava hunská, avarská atď. zanechala i tam svoje neblahé stopy. Roku 800 vznikla myšlienka západného cisárstva nemeckého, ktorej nositelia sa usilovali ju čo možno najviac rozšíriť a všetky susedné krajiny si podmaniť. Moravania a Slováci, rozdelení na župy a kniežatstvá, donútení nebezpečenstvom, spojili sa v dobre organizovaný štát pod žezlom Mojmíra, Rastislava a Svätopluka a snažiac sa svoju politickú samostatnosť trvanlivejšie si zabezpečiť, roztrhli všetky zväzky a spojenie s nemeckou hierarchiou. Vyhnali nemeckých misionárov a mníchov a povolajúc slovanských apoštolov, založili samostatnú cirkev slovanskú. Semeno domácej osvety pekne prekvitalo. Ale politicky i cirkevne novoorganizovaný slovanský štát bol tŕňom v oku cisárovi Arnulfovi, ktorý keďže sám nemohol proti nemu nič podniknúť, spomenul si na kočujúcich Maďarov na východe, a oni za slušnú odmenu pomohli mu rozbiť prekvitajúcu Veľkú Moravu, zoslabenú nesvornosťou Svätoplukových synov, a rozdelil ju medzi Maďarov, Poliakov, Čechov a svoju ríšu.Na prešporských poliach zapadla teda nad povraždeným kvetom mládeže slovanskej zornička veľkej slávnej budúcnosti.Rok 1018 napokon pripútal Slovensko navždy k uhorskej korune. Osnova ústavy Uhorska za sv. Štefana bola síce založená na tých kultúrnych zásadách, ktoré boli ustálené za krátkeho, ale skvelého trvania slovanských podunajských ríš — a Slovensko bolo teda považované za zvláštne údelné kniežatstvo (tertia pars regni)[2][3]uhorských korunných kniežat alebo kráľobratov; lenže pomer ten, pod Jesaslavom I. okolo r. 1072 ešte v plnej platnosti, behom storočí vždy viac sa tratil a smrťou slávneho uzurpátora Matúša Trenčianskeho (1305 — 1321) dohral svoju úlohu. Po smrti tohto veľkého muža zapadá dejstvovanie slovenského kniežatstva v hustú hmlu, v ktorej je zahalené po viacero storočí.Na pole vedy a umenia postavili Slováci celý rad pracovníkov, no diela ich sú písané jazykom latinským, ktorý sv. Štefan pozdvihol na jazyk diplomatický, ale polyglotný svoj štát a rozličné záujmy rôznych národov pomocou mŕtveho jazyka spojil v pevný celok. Latinčina bola diplomatickým jazykom v Uhorsku od XI. do začiatku, ba polovice XIX. storočia, uspávajúc početné živé reči.V Čechách dialo sa podobne, jedine s tým rozdielom, že česká reč striasla skôr umŕtvujúce jarmo latinčiny. Česká literatúra už v čase kostnickej synody kvitla najkrajšími kvetmi, kdežto napr. v Nemecku alebo vo Francúzsku sa všetko iba prebúdzalo. Papršleky českej literatúry ožiarili i podtatranské kraje a húfne sťahovanie sa husitov v polovici XV. storočia na pohostinné a slobodomyseľné Slovensko pripravilo pôdu neskoršiemu prijatiu českej slovesnosti v XVI. a XVII. storočí, po bitke na Bielej hore.Vplyvom českých literárnych diel, českých husitských kazateľov a spevom rozšíril a upevnil sa český literárny jazyk na Slovensku a stal sa spisovnou rečou natoľko, že uhorská vysoká šľachta, ba i uhorskí panovníci ho užívali pri písaní listov i pri svojich rozhovoroch.[4]Zem slovenská prijala do svojej ochrany i slávneho zakladateľa vedeckej pedagogiky, Amosa Komenského, a českými spisovateľmi slovenského pôvodu zachovali sa tiež diela zlatého veku českej literatúry, keď v Čechách po Bielohorskej bitke všetko spalo poldruhastoročný spánok, čo hojne podporovalo české literárne znovuzrodenie na začiatku nášho storočia.Postupom času odchýlila sa reč česká znateľne od slovenskej a slovenskí spisovatelia v snahe priblížiť sa ľudu, boli prinútení založiť a utvoriť literatúru zo svojej vlastnej, špecificky slovenskej, ľudu zrozumiteľnej reči. Prvý sa o to pokúsil lexikograf Anton Bernolák (1788 — 1791) a jeho stúpenec básnik Ján Hollý. Pokus ich bol nedokonalý, pretože sa omedzili na jedinú západnú vetvu slovenského plemena, a tým sa stali jednostrannými. A predsa už i týmto pokusom rozkvitol na Slovensku nový duševný život, utvorila sa takmer celá spisovateľská škola, ktorej hlava, kardinál knieža, uhorský prímas, Alexander Rudnay, nehanbil, a tobôž nebál sa verejne osvedčiť: „Slavus sum; et si in cathedra Petri forem, Slavus ero.“[5]Bernolákov význam rovná sa Vukovmu významu[6]v literatúre srbskej. Slovenský Vergilius Hollý, ktorého môžeme smelo nazvať otcom novej slovenskej literatúry, prejavil vo svojich básňach (epických) veľké vlohy a nadšenie, nevedel sa však vymaniť z priveľkej náklonnosti k pseudoklasickému bombastu, akejsi drevenosti a chladnosti, čo pravdaže zapríčinilo, že sláva jeho obmedzila sa len na hranice Slovenska.V každom prípade lepší bol krok Ľudovíta Štúra, politika, básnika, učenca, publicistu a jeho stúpencov, známych pod menom Štúrova škola, ktorí pri zakladaní spisovnej slovenčiny brali väčší zreteľ nastrednéžupy slovenské.Potom sa literárny život na Slovensku rozvíjal netušenou silou a v obrovských rozmeroch. Nadšenie Slovákov, majúcich svoju vlastnú spisovnú reč, bolo nesmierne. Vznikli síce veľké spory, literárne boje, nepriateľstvá pre odštiepenie sa od jedného spisovného jazyka, ukázali sa však tiež významné poetické talenty, najmä Sládkovič a Chalupka, podobného významu ako v Čechách Čelakovský a Erben, ktorí preslávili slovenské meno i u nepriateľov. Okolo týchto koryfejov poézie slovenskej zoskupila sa celá plejáda znamenitých pevcov a udrúc na struny slovenského varyta, čerpala trvalé nadšenie z dávnominulého alebo súčasného národného života a z idey literárno-kultúrneho všeslovanstva. Znamenitejší z nich boli: Záborský, Grajchman, Žello, Palárik, Viktorin, Kuzmány, Pauliny-Tóth, neskôr Kráľ, Botto a Kubány.Lenže i Štúrovmu pokusu chýbalfilologickýzáklad, a najväčšie zásluhy o vedecké podloženie spisovnej reči slovenskej má nepochybne Martin Hattala, ktorý vypracoval na základe zrovnávajúceho slovanského jazykospytu dôkladnú mluvnicu, ktorá hoci češtine veľmi blízka, predsa úplne vyjadruje špecificky slovenského ducha.Odišlo jedno pokolenie národných pracovníkov, no krajšie než inokedy zaleskla sa zornička duševného znovuzrodenia a nádejných úspechov slovenského národa: Roku 1863 bol založený veľkolepý literárny ústav Matica slovenská, tvoriaci stred, okolo ktorého sa spojili všetky lepšie sily a odkiaľ sa sústavne začala usmerňovať činnosť vlastencov v prospech osvety v najširších kruhoch národnej masy.Ale slovenská obetavosť išla ešte ďalej: za peniaze chudobných otcov, vyrobené mozoľovitými rukami, postavili bez všetkej cudzej pomoci tri gymnáziá: vo Veľkej Revúcej, v Kláštore pod Znievom a v Turč. Sv. Martine. Boli teda vybudované i stánky duševného vzdelania pre nádejnú slovenskú mládež. No radosť nemala trvať dlho. Tajní i zjavní nepriatelia vrhli sa ako kŕdle supov a krkavcov na ohniská slovenskej osvety, najprv podozrievaním a osočovaním vo všetkých časopisoch, neskôr zjavnými útokmi a po temer desaťročnom blahodarnom pôsobení boli ústavy zrušené a bubnom predané krčmárom, aby tam, kde sa malo vštepovať semeno osvety, ubíjala a zalievala sa pekelnou pálenkou posledná iskra zdravého Slovákovho rozumu. Rozpustený bol aj literárny spolok Matica slovenská, jej majetok zhabaný; z domu, na stavbu ktorého slovenský ľud vozil kamenie a sám staval, v ktorom tak často sa ozýval nadšený jasot uvoľnených synov Slovenska i vážne znelo slovo spravujúcich otcov, z toho domu urobili — žandárske kasárne…Ďalšie kroky, namierené na úplné ubitie oznove sa prebúdzajúceho duševného života, i prevedené nekalé zámery, sú dosť známe a okrem toho nepatria na tieto stĺpce. Tie posúdi a odsúdi dejepis.IIU Slovákov[7]zachovali sa kde-tu staroslovanské typy, hlavne v severnejších krajoch, v horských dedinách. Sú zvyčajne prostrednej veľkosti, pevného, svalovitého tela, bielej pleti, modrých očú, plavých dlhých vlasov; dobrosrdeční, trpezliví, priam holubičia povaha, a pritom pracovití až do úmoru. Čo sa týka náboženstva, je ich asi 6/10 rímskokatolíckeho, 4/10 evanjelického vyznania. Sú — najmä katolíci — veľmi pobožní, značne poverčiví a dosahujú, obzvlášte v najsevernejších krajoch, povestnú poľskú bigotnosť. Stopy slovanského pohanstva prejavujú sa predovšetkým v ich zvykoch i obyčajach, pri hrách, mýtických povestiach, často i v jadrnom prísloví alebo v slovnom výraze.Slovák v pravom slova zmysle šľachtu nemá: tá časť jeho národnosti, totiž početná slovenská šľachta, ktorá ako tradíciou, tak hmotným i sociálnym postavením je v prvom rade povolaná tvoriť tiežduševnúaristokraciu a národnú inteligenciu, náhlivo prebieha do protivného tábora, zrieka sa všetkého, čo ju k ľudu viaže a čo má s ním spoločné, slovom: slovenská šľachta je po národnej stránke najväčší renegát, takmer sa hanbí za svoj pôvod a cíti sa Maďarom asi tak, ako sa západoruská šľachta hlási k Poliakom. Býva zvyčajne na dedinách na svojich majetkoch uprostred hôr, polí a lúk. Žije bezstarostne, oddáva sa najčastejšie poľovačkám, radovánkam a všelijakým dobrodružstvám, vlasti slúžiac len vtedy, ak ju k tomu ženie ctižiadosť, vládychtivosť, alebo ju láka vyhliadka vysokého, protekciou zabezpečeného postavenia v úrade, alebo donucuje premrhaný majetok. Jej deti vzdelávajú vychovávatelia obyčajne doma, a to tak, že hlavný zreteľ kladú na to, aby sa do mladej hlavy vštepovali skostnatené, neprístupné starošľachtické názory a zamedzilo i zošklivilo obcovanie s meštiactvom alebo s obyčajným ľudom; opravdivý, skutočný pokrok vo vedách, humanita a práva duševnej inteligencie ostávajú zväčša nepovšimnuté. Veľké — aj súkromné — skúšky poskladajú sa potom obyčajne za výdatnej pomoci peňazí, a tak po tom všetkom nie div, že táto šľachta má tak málo ozajstných učencov a šľachetných ľudomilov. Veľké vyhadzovanie peňazí a ich čiastočné obetúvanie na vedecké ústavy, divadelné budovy, maďarské múzeá je iba z bravúry, a nie zo šľachetného a umenia milovného srdca.Mešťania dávajú svoje deti vychovávať vo verejných mestských ústavoch buď pre službu štátnu, hierarchickú, alebo za vzdelaných remeselníkov. Mešťan sám zaoberá sa remeslom, obchodom a pritom obyčajne ekonómiou. Kým úbohý sedliak, dedinčan znášal jarmo povinnej roboty, „urbáru“, ktorá jeho pomer k pánom robila priam otrockým, mešťania, spoliehajúc sa na mestské výsady, odvracali sa od neho, štítili sa ho, boli nepriateľmi celej veci a všetkého slovenského snaženia. Ale dnes, keď mestá nečítajúce 15.000 obyvateľov sa scvrkli na „obce“, „veľké obce“ atď., keď všetky po storočia získané výsady a darované práva sú zrušené, mizne už znateľne čínsky múr, oddeľujúci mešťana od roľníka, a národná uvedomelosť medzi meštianstvom sa očividne šíri.Roľníci na dedinách, ku ktorým rátame aj nižšiu šľachtu, značne schudobnelú, ale svojich splesnivelých a neplatných privilégií kŕčovite a s akousi smiešnou pýchou sa pridržujúcu, zaoberajú sa, najmä v hornatých krajoch Slovenska, veľmi ťažkým obrábaním ornej pôdy a ešte na mnohých miestach sa ich nedotýkajú papršleky osvety a uvedomelosti národnej, čo v nemalej miere zapríčiňujú nedostatočné a na celkom chybnom základe zriadené ľudové školy, ktoré ani napriek všetkým reformám nevyhovujú skutočným potrebám slovenského ľudu. Nájdu sa však i také kraje, kde roľník už „nerobotuje“ svojmu niekdajšiemu pánovi, syna dá starostlivo vyučiť a posiela ho aj na vysoké školy. Tej okolnosti nasvedčuje až donedávna trvajúci hojnejší odbyt slovenských kníh a časopisov, ktorý však po známych udalostiach opäť povážlivo zanikol.Hojnosť prírodných plodín a vôbec úrodnosť Slovenska sa mení podľa podnebia. V južnejších župách, v údoliach a v nížine nitrianskej, trenčianskej a prešporskej bohyňa Ceres rozsievala hojne svoje zlaté plody. Tu sa veľmi dobre darí obilie, ovocie a ani o hrozno a melóny nieto núdze. Naproti tomu severné, hornaté Slovensko je chudobné, neúrodnejšie, ale zato čarokrásne. Človek cudzí, nevychovaný v týchto horách a na týchto stráňach, ktorého noha zablúdi tu i tu do dolín a hôr tatranských, ak sa rozhliadne z daktorého dominujúceho velikána na niektorú župu najsevernejšieho Slovenska, napr. z Choča na Oravu, naozaj nevie, či sa má diviť tej nepretržite vrchmi posiatej, lesnatej krajine, vlniacej sa až ku hraniciam Haliče, z ktorej len tu a tam medzi tmavým borom hanblivo vykukuje kúštik políčka, a či sa má diviť tomu ľudu, ktorý tu žije z tak mála, a žije rád a je spokojný, a či má obdivovať ten zabudnutý, svojou samorastlosťou a originálnosťou až velebný kút sveta, nedotknutý ešte citeľnejšie smelou, koristníckou ľudskou rukou. Kosodrevina porastá vysočiny, venčené často zrúcaninami starých hradov; v úzkych dolinkách, popretkávaných potokmi a riečkami, obrába gazda svoju chudobnú zem, na sporých lesných čistinách strežie pasák svoje stádo, vyludzuje pritom tiahle zvuky slovenských dúm na svojej fujare, ktoré sa zádumčivo odrážajú od šedivých skál; do toho sa mieša veselý, samopašný hlas piesní a žencov a ich výskot, ktorým doprevádzajú každú zakončenú pieseň, milo zaznieva až dolu do pokojných dediniek; inde zasa vystupuje dym z ohňa kočujúcich Cigáňov, zaujímavej to čeliadky na Slovensku, ktorá sa delí s chudobnými obyvateľmi o chudobný ich kraj, starajúc sa svedomite o to, aby sa kuríny veľmi nepreplňovali a aby ľud v nadbytku nezlenivel.Vari žiadna zem nie je bohatšia na teplé kúpele, železité kyslé pramene a studničky ako severná časť Slovenska; mená Sliač, Korytnica, Smolník (Schmelks), Teplice, Štubňa, Piešťany atď. sú i v cudzine známe a oceňované, ostávajúc pútnickými miestami všetkých chorých. Liečivé byliny a zeliny zo Slovenska zásobujú sklady mnohých európskych lekární. Výborné slovenské syry: „oštiepky“ a „bryndza“ sú veľmi obľúbené i za hranicami. No najväčším bohatstvom Slovenska sú nepochybne lesy a lono zeme. Baníctvo sotva kde inde by bolo rozsiahlejšie a výnosnejšie ako v okolí Kremnice, Štiavnice, Banskej Bystrice, Hrádku atď., keby bol priemysel v Uhrách na tom stupni ako v cudzine. Tu to však nie je dostatočne využité, čo je tým prekvapujúcejšie, že obyvatelia zaoberajúci sa baníctvom sú zväčša potomci nemeckých osadníkov, upomínajúci na svoj nemecký pôvod teraz už len v spotvorenom baníckom názvosloví, a národ ten pýši sa predsa ovládaním najvyššieho priemyselného vývoja. No aj za týchto okolností sám slovenský ľud málo ťaží z bohatých kovových, uhoľných a soľných baní. Podniky s tým súvisiace využitkujú cudzozemskí špekulanti, Slovákovi nechávajú iba skromnú, v potu tvári zarobenú mzdu.A priam tak, ako z bohatých baní neťaží slovenský ľud, tak aj rozsiahle lesy sú korisťou cudzinca. On pracuje jedine vo vyšších službách, obyčajne židovských veľkoobchodníkov a priekupníkov s drevom; stína stromy, dováža ich k Váhu a Hronu a púšťa sa po nich na veľkých pospájaných kmeňoch, zvaných „plť“ (prám, vor), na ktorých plavia okrem toho i iné stavebné drevo do Dunaja k hlavnému mestu Uhier. Plavba týchto pltníkov je veľmi namáhavá a nebezpečná: ak narazí plť na skrytú skalu pod vodou, alebo ju zachváti nebezpečný vír, alebo ak iba drevom zbitú kompu roztrhá rozvodnená rieka, nejeden nájde v rozzúrených vlnách dočasný vlhký hrob, aby po čase vyvrhlo na breh jeho zohavenú mŕtvolu. Každý rok vyžiada si určitý počet obetí. Niektoré nebezpečné miesta, zväčša víry, sú biednym pltníkom známe, tak napr., pri Strečne na Váhu povestný vír („krútňava“), Margitou a Besnou zvaný, kde často k nim sa blížiaci pltník na vlastnú škodu sa ani neusiluje, aby šťastlivo vyviazol, ale pustí z ruky veslo a vzýva Bohorodičku o pomoc a zmilovanie.Drevokupectvo bolo by teda najrozšírenejším obchodom na Slovensku. Okrem toho je však zaujímavé všímať si, ako takmer každá župa vynikla vyrábaním rozličných výrobkov. Známi sú napr.zvolenskí„čipkári“ (výrobcovia a predavači čipiek). Takých dedín je vo Zvolenskej župe devätnásť; „zvončiari“ zhotovujú železné zvonce pre ovce a kravy, ktorých milý, zvláštne sfarbený cengot dojemne zaznieva zo všetkých slovenských hôr;Nitramá svojich kolomažníkov, pytlikárov (vyrábajú mlynské vrecia), brdárov, sitárov;Spišdrotárov a cibuľkárov;Honthrnčiarov;Liptovsklárov, skleničkárov, známych svojím tiahlym vyťahovaním „okná robiť, okná!“, syrárov, vyrábajúcich svetoznámy slovenský syr;Oravamá svojich „plátenníkov“, z nich bohatší majú pekné vozy a vracajú sa domov len po úplnom vypredaní svojho tovaru;Turiec, záhradka Slovenska, honosí sa „šafraníkmi“ a „olejkármi“, ktorí doma vyrábajú šafran i olej a s oravskými „plátenníkmi“ a zvolenskými „čipkármi“ pochodia šíre kraje od Turecka cez Rumunsko, Rusko, Nemecko do Švédska, ba až do Ameriky. A kto by nepoznal posledného, najchudobnejšieho vykrikujúceho predavača skromných výrobkov zhotovených vlastnými rukami? Koho neupozornil na seba svojím zamasteným oblekom, dobromyseľným výzorom tváre a neoblomnou statočnosťou chudobný synTrenčína, večne putujúci drotár? Jeho stereotypné „dajte hrnce drotovať!“ ozýva sa takmer vo všetkých európskych zemiach, ba ani za oceánom nie je cudzím. Od najútlejšej mladosti až po starobu sa potĺka po svete, živí sa ponudzne drotovaním hlinených i sklenených nádob, robením pascí na myši, malých klietok a pod., nikde nemá domova, a predsa je známy všade. Chudobný Trenčín neposkytuje svojmu synovi ani čierny kus chleba, preto je prinútený pod cudzím nebom zarábať; veď rodný kraj spieva o ňom:Moje deti po svete sa túlajú,bo výživy doma viacej nemajú.Pôvodný starootcovský kroj slovenského ľudu sa dosiaľ hojne zachoval.[8]No jednako na prvý pohľad rozoznáme bohatšieho od chudobnejšieho alebo obyvateľov tej či onej župy. Napríklad sedliaci z Liptova a Oravy nosia široké klobúky, obyvatelia južnejších žúp väčšinou malé klobúky, okrúhle, vzadu s dlhými stužkami, ale vzájomne rozoznávame Oravca od Liptáka po bielom a čiernom kabátci. Čo sa týka každodenného kroja, oblieka sa Slovák v lete veľmi jednoducho: hrubá zrebná košeľa, široké plátené gate, niekedy súkenná, ligotavými gombíkmi ozdobená vesta a široký klobúk tvoria jeho odev. V zime si obliekajú bohatší veľké ovčie kožuchy, chudobnejší voľné neforemné kabáty z hrubého súkna, zvané „haleny“ alebo „širice“, ktoré bývajú podľa rozličných krajov biele, čierne alebo hnedé. Nohavice, úzko šité, sú s kabátom jednej farby. Toto oblečenie nosí každý sedliak v lete, v nedeľu i vo sviatok a pri každej slávnostnej príležitosti. Ženy nosia biele jednoduché rúcho, často s modrou alebo vôbec s tmavou sukňou. Kde sa dosiaľ zachoval slovenský kroj neporušený, tam zbadáme na odeve bielu, modrú, červenú farbu národnú: k sviatočnému mládeneckému odevu patrí snehobiela košeľa, červená vesta s tmavomodrým súkenným kabátom a modré nohavice. Dievky nosia vo sviatok biele ozdobne vyšívané rukávce, červený prusliak a modrú sukňu. V niektorých krajoch prekvapujú vkusom bohaté farebné a strieborné i zlaté výšivky na širokých rukávoch košieľ a svojou nápadnosťou budia pozornosť cudzincov. Žena nosí na hlave vyšívaný čepiec „kápku“, dievčence chodia s holou hlavou, alebo si uväzujú vlasy akýmsi pruhom, vyšívaným striebrom a zlatom, tzv. „partou“. Ženy i chlapi nosia na nohách obuv podobnú sandálom, ktorá sa volá „krpce“; ušité sú z tlstej kože, pripevnené na nohu remeňom, ktorý sa ovíňa okolo lýtka. Na sviatok a v zime nosia obidve pohlavia vysoké čižmy „bôty“. Krpce však pomaly miznú, ustupujú praktickejšej obuvi.Nemalou pýchou Slováka z hornatého kraja a jeho markantným znakom, odlišujúcim ho od južnejších rodákov, je tzv. „opasok“. Je to široký kožený pás, tesne priliehajúci k nahému telu, nahradzuje krátkosť košele, ktorá siaha veľa razy len pod rameno. „Opasok“ ten, nesčíselnými kovovými gombičkami a inými mosadznými taľafatkami husto posiaty, mu je arzenálom na cestách: v širokej kešeni opatruje nôž s oceľovou strunou na krájanie chleba, peniaze, kožené vrecko na tabak, kresadlo, práchno a krátku fajku „zapekačku“, ktorú užíva zvláštnym spôsobom. Najprv ju totiž pevne napchá vlhkým tabakom, zavrie ju, strčí do ohňa alebo žeravého uhlia, o chvíľu ju vytiahne a len potom z nej silno puká.Krem toho nosia ovčiari („bača“ — hlavný ovčiar, „valach“ a „honelník“ — jeho pomocníci), ktorí trávia celú jar, leto až do jesene s ovcami v horách na „salaši“ (t. j. v drevenej kolibe s košiarom, tam robia známy ovčí syr), veľkú koženú kapsu, tzv. „cedidlo“, všelijako vyparádenú, a ozdobnú sekerku na dlhom porisku, užívajú ju tiež namiesto palice, ktorú volajú valaškou.Príbytky slovenského ľudu sú rozličné podľa podnebia. Na rovinách bývajú spoločne v dedinách, v nízkych, ale útulných domoch, stavaných zväčša z kameňa alebo tehál, s komínom a často záhradkou na priečelí, ktoré býva voľnou rukou omaľované, nie práve tizianovskými ťahmi. Stavania bývajú zo všetkých strán ohradené plotom. Čím ďalej na sever v hornatých krajoch mení sa vzhľad príbytkov temer každým kilometrom. Domy, tentoraz výlučne drevené, sú menšie, komín chýba, priečelie je bez maľovky, nieto brány ani plota, dom stojí na otvorenom priestranstve a má také malé oblôčiky, že z kŕdľa plavovlasých detí, ktoré si ťa zvedavo obzerajú, ledva dve hlavy sa pretlačia jedným takýmto otvorom. Keď prídeme do najsevernejších žúp, susediacich tesne s Haličou, nájdeme osady dlhé i na dve hodiny cesty, s domcami veľmi roztrúsenými po divoko zarastených horských úbočiach, vzhľadu veľmi nevľúdneho, ktorých obyvatelia sa zídu iba ak na sviatky v kostole alebo v krčme. V týchto primitívnych osadách nemožno sa teda diviť vnútrajšku podajedného bývania, keď uvidíme v jednom kúte teliatko, v druhom prasa, v treťom husi, kačice, sliepky a vo štvrtom pri ohnisku, tzv. „kozube“, podobnému kováčskej vyhni, štyri do zeme zarazené koly a na ne pripevnenú dosku, ktorá slúži za stôl a sedadlo zároveň. Dym vychádza jednoducho oknom. Obyvatelia takýchto dedín sú spravidla najzanedbanejší po stránke duševnej, tu je tiež rozšírená v najväčšej miere zhubná nákaza: pitie páleného. Ľudu chýba akékoľvek poučenie, rada, pomoc, niet nikoho, kto by mu zošklivil hrubý, ducha ubíjajúci pôžitok. Tento stav v spomínaných krajoch ľahko by mohol zviesť cudzinca k mylným pojmom a celkovej predstave o Slovensku. Pravé typy a opravdivý ráz ľudu nehľadajme tam, ale v kraji turčianskom, dolnooravskom, na čarokrásnom Považí alebo peknom Pohroní, ktoré si vybral i geniálny Sládkovič a z ich stredu nám vyčaril zidealizovaný typ Slováka mohutnej postavy. Pôvaby týchto krajov a im podobných vie oceniť aj odrodilá slovenská šľachta, ktorá tam rada býva, a divne sa vynímajú tie ozdobné domy a letohrádky, kaštiele s parkmi a vodometmi uprostred šumiacich sosien a pokojných, idylických dediniek.Tak ako odev a príbytok, je i potrava Slováka veľmi jednoduchá. Zväčša je to kapusta, zemiaky, strukoviny a kaša, tiež syr a mlieko. V chudobnejších krajoch je mäso iba sviatočným jedlom. Jednoduchá strava Slováka a odtiaľ jeho príslovie „Kaša mať naša“ k potupnému úškrnu privádza slaninou a baraním lojom prepchatého Maďara, ktorý s pohrdlivým úsmevom si obľubuje hovoriť: „Tót nem ember, kása nem étel“ (Slovák nie je človek, kaša nie je jedlo), dodajúc k tomu „taliga nem szekér“ (kára nie je voz). Dvojkolesové káry užívajú totiž v chudobnejších krajoch Slovenska namiesto vozov.Slovensko je veľmi bohaté na národné zvyky, obyčaje, hry, rozprávky, príslovia, a najmä piesne,[9]v takej miere, ako málo národov rozsiahleho Slovanstva. K ich poznaniu prispela v Čechách najzaslúžilejšia, nezabudnuteľná spisovateľka „Babičky“ a čo zachytila, to opisuje verne, s vrelou láskou. Mnoho oných hrdinských, ľúbostných, smutných i veselých piesní, bájí a povestí pochádza z plodov starovekých i novších. Staroveké zachoval si ľud zo storočia na storočie, z pokolenia na pokolenie ústnym podaním a nové ešte stále tvorí. Mnohé zo starých pohanských užíva ľud podnes pri zvláštnych hrách, starých obyčajach atď. Tak napr. ešte dnes môžeme počuť krátku pieseň: „Morena, Morena, za kohos’ umrela, nie za ny, nie za ny, než za ty kresťany“, ktorú spievajú na mnohých miestach Slovenska na Smrtnú nedeľu pri vynášaní akejsi bábky do vody, predstavujúcej Morenu, bohyňu smrti jak ľudskej tak aj prírodnej, t. j. zimy, a je vzácna ani nie tak pre pohanský obsah, ale najmä pre starý akuzatívny tvar:nynamiesto teraz užívanéhonás; potom „Hoja Ďunďa, hoja“, „Jano, Jano, Vajano“, „Tam okolo Strečna cesta nebezpečná, pod zámkom sa skryli v bielych plachtách víly“ a mn. p. S šírením kresťanstva hynuli i piesne pohanské a zachovali sa väčšinou len tie, ktoré neodporujú duchu kresťanskému. Ohromná obraznosť staroslovenského bájenia javí sa v povestiach, rozprávkach,[10]hlavne kozmogenických,[11]ktorých pôvod a začiatok siaha hlboko do čias prvého národného vedomia. Zmenili sa vari behom vekov zovňajškom, ale v podstate sú vždy tie isté. Veľa a veľa ráz boli tieto národné čino-, trúchlo- a veselohry v tichých slovenských izbietkach zadarmo predstavované, za dlhých zimných večerov pri slabom svetle lúča alebo mihajúcom ohni na kozube, pri hudbe svištiacich vretien samoukmi a ochotníkmi k tomu akoby zrodenými, a veru obecenstvo, skladajúce sa z malých i veľkých (dolu i na galérii), nikdy neomrzelo počúvať ich so záľubou a napnutím.Na Slovensku má každý dom v dedine a v dome každý kút svojho rozprávača a rozprávačku, ktorí v zime takmer každý večer vedia prekvapiť svojich poslucháčov novou rozprávkou. Osnova týchto rozprávok čerpá dej ponajviac z pohanskej mytológie, z domáceho a pospolitého života našich predkov. Stretávame v nich čarokrásne rozprávkové postavy Slnka, Mesiaca, Vetrov, Drakov, Čarodejníc, Veštcov, aj Hadačov; poznávame pomer ľudí k týmto vyšším bytostiam, ich vplyv na príbehy a vývin dejov a ľudských skutkov; našim očiam sa ukážu i tajomné ich svety a zámky. Vzťahy rodičov a detí, bratov a sestár, manželov a manželiek, panujúcich a poddaných, chudobných a bohatých, — to všetko sa nám tu predstavuje so všetkými prednosťami a chybami. Báj strieda sa vždy so skutočnosťou. Reč rozprávok týchto je úsečná, stručná, vyhýba sa príčastiam a periódam, nezotiera však malebnosť, názornosť a vôbec epický spôsob rozprávania. Usporiadanie povesti je čisto dramatické. Má svojho hrdinu, vyvoleného akousi vyššou mocou; postup udalostí v zápase s prekážkami dospeje k tragickému koncu, kde zlo je potrestané a dobro odmenené. Slovom, nič malicherné, nič nízke ani zlé sa nemôže vyčítať tým rozprávkam, ani vtedy, keď rozprávanie kde-tu pri najvážnejších veciach zabŕdne do žartu. Slovutný slovenský učenec, Samuel Reuss,[12]hovorí o nich, že nenúteným prednesom, svojou mravnou a myšlienkovou živosťou poskytujú oveľa viac duševného pôžitku ako suché kroniky mníšskeho stredoveku v zaprášených archívoch.Zvyky a obyčaje pri krste, svadbe, pohrebe a v rozličných čiastkach roku sú veľmi zachovalé, poukazujúce na svoj dávny pôvod, mnohé z nich sú pekné a clivé, kus individuality a duše národa.V lete najkrajšou udalosťou, povedali by sme sviatkom žatvy, sú tzv.obžinky. Keď sa žatva skončí a po odvezení všetkej úrody ženci sa vracajú domov, zoskupia sa žnice pod bielu z plachty a palice urobenú zástavu, ktorú ozdobili vencom z klasov a poľných kvetín, za nimi ženci, a tak idú, hlasno prespevujúc, do „panského dvora“, k majiteľovi nimi zožatého poľa. Tam najkrajšia zo žníc, krajšie, za „kráľovnú“ žatvy pristrojená, postúpi vpred, začne sólovú pieseň, ktorej refrén opakuje celý sbor, hneď nato začne jeden z mládencov, do toho vpadne sbor, a tak to ide ďalej, spev sa strieda s veršovanými želaniami, nasleduje tanec, prípitky, hostina…Slovenský život si bez spevu nevieme predstaviť. S piesňou vedú nevestu k oltáru i od oltára, s piesňou pochovávajú mŕtvu družku alebo druha do matky zeme, s piesňou pracujú doma i na poli, s piesňou vyháňa valach svoje ovečky „na pašu“ a pri zvukoch piesne, zvuku gájd zatancuje si veselá mládež vo sviatok svoj stereotypný kolísavý tanec. Akonáhle začínajú práce na poliach, tu všade sa ozýva dueto slovenských dievčat (v sextách) a mnoho ráz z tých figliarskych úst zazneje i nôta clivá, elegická a z tých tiahlych, dojemných zvukov vyznieva všetok bôľ nad odvekou porobou toho ľudu. V piesni Slovákovej chveje sa ozvena citov celého národa, v nej sa vyžaluje, do nej vdýchne všetky svoje bolestné túžby, lebo inde ich vyjadruje bezúspešne. Mnohá pieseň zneje napr. v tomto zmysle:Bože môj, Bože môj! Jak je ten svet zmotaný;čo vystojí, čo vystojí úbohý poddaný.Slovenské piesne[13]sú ponajviac ľúbostné, vyjadruje sa v nich radosť i žiaľ, blaženosť šťastlivej lásky i bôľ lásky nešťastnej. V starších sú zrejmé stopy slovenského bájoslovia a starý názor predkov o hmotnom i mravnom svete. Tak napr. „Zoťali brezu“, „Horela lipka, horela“, alebo „Vyletel vták hore nad oblaky“ (vták tu znamená slnko) v celom svojom znení ukazujú na pôvod pohanský. Viac spievaniek ospevuje predmet niektorého významného alebo sviatočného dňa (pálenie svätojánskych ohňov, vítanie jari atp.). Tu a tam počuť i starú baladu alebo romancu. Nápevy sú zväčša molové, niektoré verne zachovalé, postupujú podľa starých, lýdických stupníc, iné zase nesú sa prazvláštne, meniac často tempo a končiac dominantou. Preto teda mnohé z nich zachovávajú svoj originálny ráz len vtedy, keď ich spieva slovenský ľud; modernou harmonizáciou neslovenského hudobníka a cudzím prednesom stratia veľa zo svojej vernosti. Podľa úsudku kompetentných znalcov sú oné piesne najzachovalejšie medzi slovanskými, majú najviac podobnosti s maloruskými dumkami. Krásu ich isteže poznal i majster hudobného umenia veľký Beethoven počas svojho pobytu v Uhrách, čo dosvedčuje jeden čisto slovenský motív spracovaný v jeho preslávenej „Deviatej symfónii“.No nielen mnoho obradov, obyčají, rozprávok, piesní a staroslovanských mien žije na Slovensku, v tejto kolíske Slovanstva je tam i mnoho vrchov,[14]miest, dedín, mohýl, hrádkov, jasné stopy niekdajších ešte drevených zámkov a tvrdzí, svoj pohanský pôvod prezrádzajúcich, slovom: pole na bádanie v starožitnostiach podivuhodne plodné a vďačné, žiaľbohu v mnohom smere dosiaľ nezorané!*Toľkoto sme chceli povedať o zabudnutom kúte zeme, ktorý donedávna navštevovali viac Angličania a nemeckí turisti ako rodní bratia; o duševne zaostalom, ale predsa tak dobrom ľude, v ktorého lone, mysli a reči drieme toľko drahocenných pamiatok a také bohaté žriedlo pre bádajúceho slovanského učenca; ktorého celé dlhé žitie tvorí nepretržitý rad protivenstiev s utrpením. Je chudobný a osamotený; doma nemá podporu, iba nenávisť a opovrhnutie a cudzina o ňom nevie. Česi, najbližší jeho bratia, boli k nemu donedávna dosť ľahostajní pre literárny rozkol. Poliaci pre demokratické jeho zmýšľanie a Rusov i Juhoslovanov zamestnávajú ich vlastné záležitosti natoľko, že nemajú kedy všimnúť si zúbožený slovenský ľud. A ľud ten predsa neochabuje, nezúfa. Je veselý a spokojný, pretože je dobrosrdečný a nesebecký, je spevavý a vytrvalý, pretože je mladý a podnikavý. Zarába si ťažko svoj čierny chlieb, všetku svoju tieseň i bôľ len vo svojej piesni vyžaluje; a keď je najhoršie, keď sa tak zdá, že bledne zora lepšieho duševného života, tu najviac ak rezignovane zvolá svojim zotročovateľom:Vy páni zemani, —však budeme v čiernej zemi zrovnaní![1]pod Tatrami (Tata-hora) a pod nižšou Matrou (Mat-hora)… Uhorskom, t. j. zem „u hory“…— Etymológia názvov Tatra, Matra, Uhorsko, ako ju podáva J. Vlček, je romantická, nevedecká. V prípade názvov Tatra, Matra ide pravdepodobne o slová keltského pôvodu; názov Uhorsko je pôvodu hunsko-tureckého, ako udáva dr. J. Macurek vo svojich „Dějinách Maďarů a uherského státu“ (1934).[2]tertia pars regni— (lat.) tretia časť kráľovstva[3]Bývalý tento pomer Slovenska k uhorskej korune je jasne vyznačený i na terajšom uhorskom zemskom znaku: prvá polovica troma vrchmi Tatrou, Matrou a Fatrou (pohoria Slovenska), východným krížom a nad tým sa vznášajúcou kniežacou korunou predstavuje Slovensko — druhú polovicu sa štyrmi riekami: Dunajom, Tisou, Drávou a Sávou vlastní Uhorsko.[4]Viď „Archív staroslovenských listín a písomností“, vydaný Maticou slovenskou.[5]Slavus sum; et si in cathedra Petri forem, Slavus ero— Slovan (Slovák) som; a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovanom budem.[6]Vukovmu významu— Karadžić, Vuk Stefanović (1787 — 1864), tvorca spisovného jazyka srbského, vydavateľ srbských národných spevov[7]Počet obyvateľstva slovenského v Uhrách, udaný na poldruha milióna — čoho sa i prof. Šembera vo svojich „Dejinách literatúry“ pridŕžal — je nesprávny. Čerpal ho z nespoľahlivých prameňov úradnej štatistiky. Môže sa s čistým svedomím určiť na 3 milióny.[8]Veľmi verné obrazy slovenských národných krojovvo všetkýchžupách Slovenska maľoval a vydal nedávno zosnulý zaslúžilý slovenský maliar Bohúň.[9]Viď „Sborník slovenských piesní, obyčajov, hier atď.“, vydaný Maticou slovenskou, I. zv. r. 1870, II. zv. r. 1874.[10]Viď Pav. Dobšinského „Úvahy o slovenských povestiach“, vydané Maticou slovenskou r. 1871.[11]v povestiach, rozprávkach, hlavne kozmogenických— rozumej: v rozprávkach o vzniku sveta[12]Samuel Reuss— Vlček mal chybný údaj: S. Reisz; evanjelický farár v Revúcej (1783 — 1852), zberateľ slovenských ľudových povestí[13]Upravené pre klavír vyjdú skoro od slovutného slovenského hudobníka dr. Štefana Fajnora zo Senice.[14]Tak napr. medzi Kremnicou a Banskou Bystricou na tzv. Velestúrovej skale objavili staroslovanské nápisy; z nich jeden je vytesaný hranatým písmom, teda ešte pred cyrilikou, t. j. v pohanskom veku prevedený. Viď o tom obšírne „Letopis Matice slovenskej“ roč. V, zv. II, str. 75 — 99.	Vlcek_O-Slovensku-a-slovenskej-literature.html.txt
Prišiel domovEj, také sú tie naše hory slovenské, že keď sa po nich pustíš chodiť, zdá sa ti, že im ani konca ani kraja nenájdeš. Prejdeš jeden vrch, za ním hlboká dolina a zase vrch a zase dolina a tak sprava i zľava, a to radom. A ak cesty a chodníky neznáš, ani sa dovnútra nepúšťaj, lebo hovoria ľudia — či je pravda alebo nie, ja neviem, len čo od malička počúvam — že všetky cesty vedú do Ríma; ale to ti môžem povedať, že koľkokoľvek je ciest v našich horách, každá len dovnútra vedie, ale ani jedna von, ak sa len naspäť neobrátiš.A tak vám je v tých horách pekne, ani neznáš, na čom oči nechať. Každý strom tak si vám stojí popri jarku a každý kríček, že by si si ho inde ani predstaviť nemohol. Pekne všetko na svojom mieste. Tie veľké niesli sa hore za slnkom, rozložili široké koruny, akoby tie menšie pred víchrami chceli chrániť. A dobre je v tých našich horách. Ak chceš byť sám, môžeš aj hodiny ísť a nestretneš človeka, ktorý by ti dal zlé slovo, škaredý pohľad, a nad hlavou, keď vetrík konáre a koruny pohybe, tak tie stromy hrajú a pri nohách potôčiky spievajú. V dolinách až sa tak ozýva spevom vtáčatiek, bzučaním včiel, čmeliakov a iného okrídleného drobizgu. Chceš si odpočinúť? Hľa, aké postele, vystlané machovými poduškami! Ach, áno, také sú tie naše hory tam, kde ich ľudia ešte nemilosrdno nepreriedili, ako pekná tajomná povesť. Keby ľudia rozumeli, čo by im ony vedeli rozprávať, všetky svoje práce by nechali a tak by tú ich rozprávku počúvali. Nuž i ja vám chcem aspoň niečo z toho povedať, čo mne ony rozprávali, keď som sa ešte mohla nimi prechodiť.Rozprávali mi raz o babičke Mikulovej a jej deťoch.Bývala ona vraj od svojho štrnásteho roku pod Plešivcom, neďaleko rúbaniska v poslednej chalúpke Lazovských kopaníc. Už vyše sto rokov stála chalúpka na tom mieste, kde ju bol postavil starý Matej Mikula pre svojho najstaršieho syna, aby mu, keď ho spravili hájnikom, bolo blízko do hôr. Je pravda, že od východu na západ tiahli sa vtedy nepriehľadné rady starých, pevných stromov, ako také veľké vojsko, ktoré, keď prišla babička Mikulová pod Plešivec, ako vojsko vo vojne popadali a povstala slnkom ožiarená seč až po samé Šiance. Dnes, keď vlasy babičkine podobali sa tomu snehu, ktorý dakedy aj cez srpeň[1]v úbočinách a jarkoch tu ležal, stála na rúbanisku po kuse mladá štíhla hora a zase divoké kry červených i čiernych malín, lúčinky, za leta posiate jahodami a bohatosťou kvetov, ktorým, ako sám Syn Boží povedal, ani Šalamún sa nevyrovnal.Nuž, tá chalúpka Mikulovie tak si tam cez všetky tie roky stála, akoby to už na veky tak malo zostať, tá stará rozkonárená nahnutá hruška a tá machom hrubo porastená, až temer o breh opretá strecha, podopretá už dávno starými stĺpmi pri dverách. Z chalúpky hľadeli do hôr dve malé okienka ako také staré oči, ktoré už mnoho nevidia.Pred chalúpkou stála zafarbená lavička. Dobré to muselo byť drevo; sedávala na nej babička kedysi ako mladá, pekná žena a na lone hrali sa jej sprvu milované deti, potom už i vnúčatká. — Ach, bývalo kedysi okolo chalúpky, ba i v nej netak živo. Neraz ľudia, keď prišli po práci za hájnikom — dedilo sa hájnictvo u Mikulov z otca na syna — neraz si hovorili: „Ľudia, kam sa toľkí popracete? Však sa tam vnútri ani narovnať nemôžete!“No oni sa popratali, priam ako tie kuriatka, keď ich aj dvadsať bude, pod kvočkine krídla. A takí vám vyrástli v tej chalúpke šuhajci, ako pierko rozmarínové a dievčatá ako horské ľalie. Len sa tak mládenci a dievky o ne trhali. A neviem, čo to bolo, čo nie, každý Mikula dostal peknú ženu. Aj babička bola veru pekná. Však okrem tej krásy iné s ňou aj tak Mikula nedostal; ale on do smrti nebanoval. Vedel, že mu ľudia netak môžu závidieť; bola len jedna Betuška Mikulová. Nuž, bývalo tu veselo, bývalo, ale čo by sa na svete nepominulo? Rozišli sa deti, kam ktoré, dcéry za mužmi, synovia po remeslách a už sa nikto domov nevrátil. Odniesli a odviezli raz starého hájnika Mikulu do dediny. Veľký sprievod ho vyprevádzal, ale nedovezú ho už nikdy babičke naspäť; zostala sama.Prišla potom medzi ľudí taká choroba, aká predtým nebývala; ťahala každého preč od jeho milých; nakoniec i najmladšiu dcéru Mikulovej Aničku aj s mužom, a že mali viacej detí, nechali babičke to najslabšie, aby sa mala čím potešovať. Nuž tak si babička vnúčatko vychovávala, až jej už dnes bolo na dobrej pomoci a netak k potešeniu.Nemohla ho do školy posielať štyri hodiny ďaleko, no tak si ho učila sama čítať a písať. Bola babička z dediny, otca mala múdreho; dal si ju vyučiť v písme; aj pri deťoch, aj pri vnukoch dobre sa jej to zišlo, obzvlášť pri malej Zuzanke. Dieťa bolo slabé, neskoro sa učilo chodiť, aj až do desiateho roku skoro v chôdzi ustalo; nebolo by mohlo ísť kus cesty a potom hodiny sedieť. A babička nemala preň dosť na obuv a na šaty. Nuž tak, keď bolo Zuzanke dvanásť rokov, vystrojila ju babička k svojej neteri do dediny; tam cez jednu zimu chodila do školy a na vynaučovanie a po konfirmácii[2]vrátila sa naspäť k svojej babičke. Netak jej za ten čas chýbala. Za mladi vedela babička pekne vyšívať; ale tu sa ukázalo, že niekedy býva, že žiačka prevýšila učiteľku. Napodiv to dieťa vyšívalo, akoby si ihlou maľoval. Aj priasť vedela; napriadla čo jak tenkú nitôčku; a každú v hore zelinu poznala, len mu ju babička raz pomenovala. Dobre sa teraz babička s vnučkou opatrovali.Zuzanka vyšívala, babička si opatrovala tri ovečky, kozičku, kŕdeľ sliepočiek, ba aj káčatká, však mali potok blízko. Hora im vždy čo-to darovala: zeliny, korienky, ktoré babička sušila a ženy si ich od nej, ktorá za múku, ktorá za strovu[3]zamieňali; jahody, maliny, hríby skoré i neskoré, ale všeličo. Malý sádok okolo chalúpky, veľmi dobre proti vetru chránený, každý rok zarodil, takže mávali Mikulovci na celú zimu čerstvého i sušeného ovocia. Vlani, keď inde ovocia nebolo, aj sa cele zaobuli a zaodiali z toho, čo za hrušky a jablká dostali.Babička, keď mala času, už len pomaly priadla; chcela si vnučke nachystať, aby táto nezostala bez plátna, až raz ona oči zavrie. Aj pekné dve podušky jej už prichystala. Keď tak spolu v zime alebo aj v lete vonku sedeli, rada babička rozprávala vnučke o svojej mladosti a o tom, ako tu spolu s jej deduškom v láske a svornosti žili. Neraz, keď chcela vnučku pochváliť, povedala jej: „Devulienka moja, nezaprieš, že si vnučka Mikulová; čo začneš, všetko sa ti darí; aj on bol taký. Všetko, ale všetko sa mu hodilo. Napriadol, natkal vlny čo bársaký tkáč, bárs sa tomu remeslu jakživ neučil. Aj sebe aj chlapcom súkna na háby[4]vždy sám spravil, a to ináč trvalo, ako to, čo teraz chlapci nosia. Trochu ponosíš, už sú lakte a kolená vonku. Mám ešte jeden kus súkna, ten posledný, čo zhotovil; ešte si ho sám z valchy[5]doniesol, prv než ho choroba premohla. Neraz som ho už chcela zaniesť predať, a nemôžem sa odhodlať, keď sa chudák toľko s tým natrápil, a cudzí by mal jeho mozole len tak odpoly zadarmo dostať? Nuž neviem, čo len ešte vyčká.“„Babička, a tie šaty po mojom tatíčkovi prečo nepredáte? Keď oni už nestroja sa vrátiť, tam ich jakživ nosiť nebudú!“„Keď aj to mi je ľúto; sú celkom nové, len pár razy ich mal v kostole oblečené, a bol si to tiež kúpil od deduška z nášho súkna. Vždy si len myslím, že ešte ktorý-ten príde. Či to potom ktorý oblečie, neviem, keď oni sú už všetci popanštení, aj tvoj otec aj strýcovia aj bratanci. No ako sa komu ľúbi; ale mne sa zdá, že boli ináč na obraz Boží podobní v tých otcovských šatách, ako dnes v tých cudzích. Vnuci, keď už od malička tak rástli, už v tom vedia chodiť, ale im to musí netak onakvo vypadať, keď sa do tých škrobených košiel ponavliekajú!“ „Babička, a kto odišiel prvý do Ameriky?“ „Náš najstarší chlapec Matej; a ten nám už potom aj ostatných za sebou poodvolával. Je pravda, všade je zem Božia, ale ja si neraz myslím: nasial Pán Boh toľko stromov v jednej hore, koľko ich zem vládze vyživiť, aby nevyschli a iste aj toľko ľudí v jednej krajine, aby ich tá krajina uživila. Prečo sa len ľudia z miesta na miesto premávajú? Či je to tak Božia vôľa? Mne to tak pripadá, ako keď matka deťom chleba podelí a ony si začnú krajíčky a smidky merať a vyberať, ktorá je väčšia, namiesto toho, čo by mali materi veriť, že tá lepšie vie, koľko komu treba. Prečo, keď sme my vyžili v tej otcovskej zemi, nemôžu vyžiť naše deti? Že sú horšie časy, ako kedysi, to nie je pravda. Keď si ja dnes napakujem už či nosákov[6]s ovocím alebo s hríbami, alebo tú hydinu do koša a predám, aj tri razy toľko donesiem, ako som kedy doniesla. Predávali sme 6-7 vajec za šesták,[7]dnes v zime dostala som za päť dva. Za tridsať grajciarov býval pár kureniec, a to už hodných; dnes za jedno malé dostaneš päťdesiat grajciarov. Alebo tie jahody, keď som ich predala za mladi hrnček hodný za osem grajciarov, mala som na soľ, dnes najmenej tridsať môžem za taký pýtať. Tak to máš so všetkým. Nebývalo nikdy toľko peňazí medzi ľuďmi ako dnes, a predsa každý kričí, že ich nieto: Keby bolo spokojnosti, bolo by všetkého dosti. Vychovala by táto otcovská zem svoje deti, keby jej neutekali preč. A to je to najsmutnejšie, že ten, ktorý odíde, už sa ani vrátiť nechce.“Tak si babička čas po čase vnučke posťažovala a potom si zase ďalej žili spokojno a veselo. No raz začiatkom jari prišiel už dávno túžobne čakaný list od detí z Ameriky. Boli v ňom všelijaké správy, zlé i dobré, miešané ako to už býva, a medziiným písal syn Matej:„Nášho Jozefa napadla túžba ísť sa za Vami, mamičko, podívať; ani sa nenazdáte, bude u Vás. Sme tomu radi, aspoň sa trochu vyrazí. Veľké potešenie z neho mať nebudete, tak ako ho ani my nemáme, a je to škoda. Od istého času jako by to ani on nebol. Snáď Vám, mamičko, moja drahá, skôr povie, jako nám. Tu to neni tak, jako u nás pod Plešivcom. Keď si pomyslím, jako sme sa shŕkli okolo Vás a každý si vyžaloval, Vy ste potešili, tatíčko potrestali, jako kedy bolo treba. Hneď sme pomáhali Vám, hneď sme robili s tatíčkom; vždy ste nás mali na očiach a my Vás. A tá svoboda naša v tých horách! — Keď na to myslím, (bárs sme v svobodnej Amerike), moje deti tak mi pripadajú, jako otroci. Je pravda, že si tu človek veľa zarobí, ale zase aj veľa minie. Neraz som si už myslel: Ach, kebych sa len raz ešte mohol napiť vody z našej studne a len raz kebych si Vás ešte mohol vidieť, mamička moja! Už som si aj myslel, že Vám pošlem lístok na loď, aby ste za nami prišli, že si Vás doopatrujeme; no keď sa podívam okolo seba, nemôžem to urobiť. Vy by ste nám tu umreli bez našich hôr.“Vyplakala sa babička nad týmto listom; veľa razy jej ho musela vnučka čítať. Neraz si pri tom spomínali vnuka, ktorý chcel prísť za babičkou a ktorého sa babička mala opýtať, čo mu chýba. Zavierala ho starenka od tej hodiny do srdca, no i do modlitby. Hoci takej modlitby v knižke nebolo, ona si to vždy tam doložila.Milovala babička Boha, hovorievala o Ňom, že je dobrý, verila Mu, že sa o ňu len On staral, aj starať bude. Dakedy sa jej zdalo, že by mala o Ňom niečo viac vedieť; od mladi po tom túžievala, ale keď sa tak aj zostarala a nikdy nepostretla človeka, ktorý by bol niečo viac mal z tých Božích známostí, odkladala si zvedieť pravdu až za hrobom. Ľudia žijúci uprostred prírody nemôžu Boha necítiť, keď ich tak zôkol-vôkol krásnym dielom svojim obklopil.Raz bol krásny májový podvečer; slniečko strojac sa zapadať objalo ešte raz obrovské hory, starú pod nimi chalúpku, otočenú neveľkou lúčinkou, na ktorej pásli sa bielučké ovečky; no všetky lúče akoby sa boli zhrnuli vôkol tej dobrej, starej tváre starenky, stojacej na chodníčku, zahľadenej do tienneho stromoradia.Čakala babička vnučku, ktorú bola do kostola vystrojila a ktorá sa akosi neskoro vracala. Nevšímala si, že sliepočky pribehli za ňou z húštia, upierajúc žiadostive svoje očká k nej, ani že odviazala sa kozička a zastala si tesno vedľa svojej gazdinej; i bielučké, dlhoušaté zajačky stávali na zadné nožičky a poplašené pasúcimi sa ovečkami strečkovali dupajúc späť do chalúpky. Nad hlavou babičkinou rozváňala ružovokvetá sladká jabloň. Aj v horách všetko voňalo jarou, životom: kvety, trávina, zem, strom, skaly — všetko.Ba ako pripadal tento obrázok šuhajovi, ktorý, oprený o prvý strom v hore, stál a díval sa naň? Mladá hora v seči akoby sa mu chcela pokloniť, áno tie hory akoby ho vítali: Vitaj, vitaj, dávno ťa čakáme! Zvláštne dojatie prelietlo obličajom priblednutých aj napriek ohoreniu. Pohľad zviezol sa mu na starú chalúpku, meral ju očami, akoby sa chcel opýtať, či tými nízkymi dverami dá sa vojsť dovnútra. Vtom obzrela sa babička, oči sa im stretli a tie babičkine, ako boli staré, tak boli dobré. Nikto jej nepotreboval vysvetľovať, kto je mládenec s tou peknou Mikulovskou tvárou, s tou štíhlou po pansky odenou postavou.„Joženko, prišiel si už?“Dve staré ruky vystreli sa oproti rýchlo pokročivšiemu. Jozef Mikula, ktorého tam za morom ani matka, ani otec už dávno neobjali, bo nikdy nebol na to čas, ucítil, aká je to dobrota, keď také staré ruky objímajú a keď taký dobrý, starý hlas peknými slovami prezrádza, že v tom starom srdci horí oheň, teplý oheň lásky.„Predsa som si vás teda našiel, babička; no ako ste ma poznali?“„Ako som ťa poznala? Ach, syn môj pekný, však si celý do našej rodiny; kebys mal naše háby, nikto by nepovedal, že si tu pod Plešivcom nevyrástol. No kade ideš?“„Idem zrovna od mesta; kúpil som si mapu, podľa nej prišiel som až sem.“„Tak? No to je dobrá vec, kto sa takému niečomu rozumie; ale budeš hladný, poďme skorej.“Netajil, že je hladný. Keď vošli do čistučkej, chudobnej izbičky, sadol si za starý, dubový stôl, za ktorým aj jeho dedo aj pradedo už sedával. Babička čerstvá ako jarabica behala z kuchynky do komôrky a do izby, znášajúc mu, čo bolo pri ruke. Čierny chlebíček, čerstvé mlieko od kozičky, v pahrebe narýchlo upečené vajíčka a nakoniec ešte čerstvej vody, tej istej, po ktorej jeho otec tam v cudzine tak túžil. Podoprel si zrazu čelo do dlane a do srdca vtiahlo mu dač dosiaľ nepoznané. Celou dušou, celým srdcom cítil, že prišiel domov.Divili sa ľudia veľmi, že dostala babička návštevu — vnuka z Ameriky. Radi by vedeli, čo prišiel, i ako dlho sa zabaví, no on, hoci aj nebol pyšný a prívetivo ľuďom na otázky odpovedal, keď chceli jedno-druhé z Ameriky vedieť, o sebe ani slovíčka nezačínal. Nuž, keď bol taký mlčanlivý a cudzí ešte, sami sa ho spýtať nechceli.Mala babička trochu starosti, ako sa bude cítiť v tej ich chalúpke, ktorou všetky jej deti pohrdli? On sa spokojil, ložu si spravil na výške.[8]„Nebudem vám nijako zavadzať, babička,“ povedal jej, „len ma tu u vás nechajte a majte ma trochu radi.“Ráno otvoril tobolku,[9]dal babičke sto korún: „Kúpte, babička, čo bude treba do komory; ale mne kvôli si nerobte žiadnej práce. A ešte by som vás prosil, či nemáte v dome nejaké šaty po deduškovi? Chcel by som tu tak chodiť, ako oni chodievali.“ — Ach, poradovala sa babička. Predsa len darmo zaťove šaty neodkladala, veď boli Jozefovi ako uliate.„Daj si, synku, druhé ušiť, aby si mal aj na nedeľu.“ Darovala mu i poklad po mužovi, roky schovávaný. Keď počul, že oboje súkno jeho dedo zhotovil, pohladil ho a vôkol bezúsmevných pier pohral mu prvý raz úsmev.Nuž dostal i košele po ujcovi babičkou napradené i ušité i všetko, čo treba, a keď sa poprezliekal, skoro by sa ho babička bola naľakala, taký bol svojmu dedkovi podobný, priam ako keď tento kedysi chodieval za ňou ešte k jej matke na vohľady.[10]Prvé dni si obzeral hory, vyšiel na Plešivec, pomáhal tam potom furmanom zvážať siahy;[11]mali veľmi zlú cestu. No keď sa už dosť poobzeral po tom krásnom Božom svete, dal sa obzerať i chalúpku. „Ona je už taká chatrná ako ja,“ vzdychla si babička, „ale snáď ešte spolu dodržíme.“„Musíme ju zreparovať,[12]aby dodržala zároveň s vami; ste ešte čerstvá, babička.“ Zľakla sa, že bude chcieť nové okná dávať, keď sa na ne díval.„Sú malé,“ hovorila mu, „ty nie si na také zvyknutý.“ „Nezáleží toľko na tom, koľké je okno, ale čo cezeň vidieť a aký vzduch nám ide.“ Nechal okná tak, len ich pripevnil novými závesmi; zato postavil sporák v kuchyni a ten z izby vyňal; namiesto neho prišli nové, ale iste staromódne kachle, nízke a hodne široké. Aj tie postavil sám a lavičku okolo tiež sám spravil. Aj lavicu s operadlom opatril novými nohami. Potom sa pustil do strechy.Zuzanka bratancovi pri každej práci pomáhala. Kedykoľvek išiel nakupovať, vždy jej niečo priniesol. Raz, keď bol na jarmoku, doniesol jej stadiaľ dve knižočky. „Čítaj, potom nám povieš, čo tam bolo pekného.“Ale prešiel skoro týždeň, než konečne prišla Zuzanka k tomu, vziať knižočku do ruky. Bola nedeľa. Babička išla do kostola, vnuk písal listy a dievča sadlo si na novú lavičku pod jabloňou a čítalo. No čím viac čítala, tým vážnejšou stávala sa tá nežná tvárička: konečne skanuli slzy z modrých očí na otvorenú knihu. „Čo plačeš, Zuzanka?“ oslovil ju zrazu bratanec.„Ach, keď je to tu také smutné!“ rozplakalo sa dievča ešte viac. Vzal knižočku. Mala na prvej strane obrázok. Muž v rozodranom rúchu, na rukách i na nohách rany z tŕnia, nesie na ramenách malé, naľakané jahniatko. „Vidíte, ujček (nazývala ho tak), tu je o ňom písané, ako odišiel veľké stádo v horách, lebo sa mu jedna ovečka stratila. Hľadal ju vo dne, hľadal v noci, ale dlho nájsť nemohol, pretože ona pred ním utekala. Plakal, volal: „Ovečka moja, ovečka!“ Všetky šaty si roztrhal, aj ruky aj nohy. Neviem, ako je tam ešte ďalej, či ju len našiel; ale mi ho tak bolo ľúto, však aj tej sprostej, zlej ovečky, lebo ja viem, keby sa naša niektorá tak zatúlala, nikdy nepríde domov, ak ju hľadať nepôjdeme. Prečítajte si to, ujček, prosím vás, ja musím ísť pozrieť, aby kačice ďaleko neodplávali.“Keď ho dievča tak pekne poprosilo, sadol si mladík pod jabloň a tak bolo okolo neho ticho, ani v nejakom veľkom kostole. Číta si on históriu dobrého Pastiera; prečítal od začiatku po koniec, podoprel hlavu do rúk a rozmýšľa. „Viem,“ povie zrazu s veľkým zármutkom, „že je tu reč o Kristu; Ty si to ten dobrý Pastier, a tá ovca stratená som ja, no čo si už pomôžem? Ja sa za Tebou, Kriste už viac nedostanem; veď Ty mňa už hľadať nebudeš.“Odložil knižku, vzal klobúk a išiel oproti babičke. Stretli sa v húšťave Lazovskej; sedela na pni a odpočívala. Sadol si k jej nohám. „Babička, rozprávajte mi niečo zo svojho života.“„A čo by som ti, syn môj pekný, mala rozprávať? Môj život je priam ako tamten pramienok. Pán Boh ho vypustil, no tak tiekol všelijako, všelikade, aj medzi ružami aj medzi tŕním, aj po zelenom machu mäkúčko, aj po ostrých skalách; ale vždy bolo nebo nado mnou, či slnko radosti svietilo a či pršal dážď sĺz. Vieš, synku, keď sa človek Pána Boha drží, keď sa Ho nespúšťa, ani On nikdy svoje stvorenie neopustí. Neraz som to v tých horách videla, idúc na hríby. Keď bolo po búrke, také tie kvetinky ležali polámané, hlienom zalepené, myslíš: Už je po nich — a o niekoľko dní ožili, zdvihli sa, kvitli. Nedá Pán Boh svojmu stvoreniu zahynúť. Keď mu aj ktorú-tú haluz alebo lístok odlomí, to všetko len z lásky. Som len sprostá osoba, od koho sprostejšia, od koho múdrejšia, ale to viem a v srdci svojom cítim, že Pán Boh všetko stvoril a zdržuje z lásky. Neraz som tú Jeho lásku zakúsila, aj jeho potešovanie!“„Babička, a ako to bolo, keď ten váš potôčik tiekol medzi ružami?“ opytuje sa mládenec a hľadí pritom na prameň, ktorý z neďalekej skaly žblnkajúc vyviera a tečie medzi vencami nebesky modrých nezábudok a slnečné žltého záružlia. „Bolo to vtedy, keď ste žili ešte ako malá u svojho tatíčka?“ — Dobrý úsmev ožiaril starú tvár ženinu; pohladila vnuka po hustých gaštanových vlasoch. „Tak ako tam ten potôčik tie nezábudky obrastajú, tak je to s tým naším detinstvom, ktoré sme u rodičov prežili; už či bolo dobré, alebo smutné, nikdy naň človek nezabúda, no vtedy ešte ruže nekvitávajú. Tak aj ten môj potôčik vtedy začal medzi ružami tiecť, ako som raz išla na jarmok a viedla cez Lazy našu kravičku. Naraz stretla som tam tvojho deduška. Keď sa, syn môj pekný, na teba pozriem, vždy mi moja mladosť napadne. Však sa mu len veľmi podobáš! Ale on nebýval taký smutný. Rád sa zasmial; lebo vtedy, keď k nám chodieval, dokiaľ si ma pod Plešivec nedoviedol, aj jeho potôčik medzi samými ružami tiekol!“„A potom už nie, babička, už nie?“„Dosť dlho áno, synku; no počuješ, ako tie vtáčatká spievajú? Ako by nespievali? Je jar a majú sa rady. Ale v žatve už ich spievať nepočuješ; no preto sa ešte radšej majú, aj keď prídu pre nich starosti. Tak bolo aj u nás; ale sme sa preto, chvála Bohu, vždy dobre mali, neraz aj o suchom chlebe. Už nám tá naša cesta zo dňa na deň spolu išla v zlých aj v dobrých hodinách. Čo jedného tešilo, tešilo oboch a nikdy nebolelo len jedného. Však to tak má byť, synku; na to Pán Boh jedného človeka pre druhého stvoril.No ja len rozprávam, rozprávam; kedy ty, synáčik môj, začneš rozprávať mne? Aj keď sme si už privykli; akoby si odjakživa u nás bol rástol, ešte si mi ani len slovíčko o sebe nepovedal.“„Nepýtajte sa ma babička,“ zakryl si mladík rukou oči, snáď aby mu starenka nevidela tvár. No ona predsa videla, že ho srdce bolí, a myslela, že niekedy je dobre takú boľačku slovom prepustiť; vytečie a odľahčí sa. „Syn môj, prečo by si starej žene nepovedal? Je to pravda, čo jedna pieseň hovorí:Ej, lepšie na doline,jako na rovine;hora mňa počujenič nevyžaluje,a ústa tvojej babičky dnes-zajtra zavrie smrť na desať zámkov.“„Ach ešte nie, babička,“ stisol mladík ruky starenkine v svojich, „nuž a keď chcete, poviem vám, čo sa mi stalo, čo som prišiel pochovať do otčiny. — Máte pravdu,“ zhlboka vzdychol mladík, sadol celkom k nohám starenkiným, „nezabudne človek svoje detinstvo, už či bolo dobré, alebo zlé, povedali ste; to moje dobré nebolo. Tatíčko nemali pre nás deti nikdy času; celý týždeň sme ich videli len pri jedle a v noci. V nedeľu buďto sa zišli známi k nám, alebo oni išli medzi nich. Mamička celé dni len varili, aj pre nás aj pre stravníkov, a prali, a my deti, čo sme mali robiť? Potĺkali sme sa po uliciach mesta a učili všetkému zlému. Potom sme chodili do školy; obzvlášť ja som ešte menej rodičov vídaval. Neraz, babička, tak som si žiadal, aby ma mamička pohladili, alebo bozkali, alebo tatíčko aby sa so mnou trochu porozprávali. Keď niekedy, čo sa nečasto stalo, dali sa vzdychať za domovom a opisovať, ako oni v horách rástli, až som tie slová tak hltal. Už za mala som si sľuboval: Musíš tie hory raz vidieť, musíš! Ach, u nás nebolo nikdy času milovať, bárs však moji rodičia boli poriadni a dobrí na nás. Statočne sa trápili, aby nás vychovali. Ostatní moji bratia a sestry už im koľko-toľko aj vynahradili ich ustávanie, len ja ešte nie. Chceli, aby som školy vychodil a stal sa lekárom; nuž, tak som mal sám so sebou dosť práce, aby na mňa nakladať nemuseli, obzvlášť keď som prišiel do vyšších škôl. To je v Amerike dobre, že zdravý človek mnoho si môže zarobiť za krátky čas. Tak aj ja v prázdninách vždy som si toľko zarobil, čo mi bolo ďalej treba.Nuž, a keď som už skúšky poskladal i trochu pracoval v svojom povolaní, prv než sa riadne dakde osadím, chcel som si túžbu detinstva vyplniť, a tak ma tu teraz vidíte, tu pri vašich nohách.“ Mládenec stíchol.„Čo nepovieš, synku,“ zalomila starenka rukami, „ty že si doktorské školy vychodil? A vedel by si už aj ľudí liečiť?“ Mladík sa usmial. „Podarilo sa mi už viacej dosť ťažkých prípadov vyliečiť, tým som si aj na cestu zhospodáril.“ „Nedarmo sa mi, synku, zdalo, že si ty akýsi naozajstný pán; no ako ty tu môžeš v tej našej chudobe privykať?“„Verte, babička, nebolo mi ešte nikde lepšie, ako teraz u vás. Jedlo máme to najzdravšie, vodu dobrú, vzduch kráľovský a vy ma máte radi; všakver ma máte radi?“„Ba, ako sa tak môžeš pýtať, synku? Však vidíš, cítiš, že si mi milý ako moje vlastné dieťa!“„Cítim, babička.“ Vnuk položil si hlavu starenke do lona. Ach, čo ho len tak trápilo, čo to prišiel pochovať, nepovedal; nemala smelosti mu pripomenúť. „No keď si ty doktor,“ začínala radšej ďalšiu rozprávku, „snáď si sa nedávno aj zasmial, keď ženy boli u mňa na radu a ja som im ktorúsi tú zelinu dávala?“„Ba nezasmial, obdivoval som vás, babička, a chcel poprosiť, aby ste ma naučili všetky vám známe zeliny poznávať aj ich liečivú moc.“„Rada, synku; lebo nevie človek, čo kedy môže potrebovať, a čo ja poznám, všetko mám aj skúsené, i to je od Boha dar.“„Zajtra strojili ste sa ísť na zeliny; pôjdeme spolu, no už snáď aby sme išli domov, oba sme hladní.“„Veru áno, a aj Zuzanka aby sa nestarala.“Od toho dňa nechodila už babička sama korienky a zeliny hľadať, chodili spolu s vnukom. „Do smrti sa človek učí,“ tešila sa starenka, keď vnuk posiaľ jej samej neznáme zeliny ukázal a povedal, akú zase ony majú moc, zlú lebo dobrú. Čo ona rozprávala, to si vnuk do knižočky vpisoval a všade si aj ten korienok a tú bylinku nakreslil. Doma, keď prišli, varil všelijaké lieky, učil babičku aj Zuzanku, načo je ktorý dobrý. Doniesol si z mesta väčšie i menšie fľaštičky, popísal na ne, koľko kvapôk treba užiť proti všelijakým chorobám. Nedovolil babičke ženám prezradiť, že je učeným lekárom, len toľko smela povedať, že zná aj on ľuďom pomáhať, keď prišli k nej na radu. No boli toho čochvíľa plné všetky kopanice. Povedali si to ľudia na jarmoku. Ktorý-ten rozprával, ako mu liek osožil, a začali so všelijakými boľačkami chodiť. „Ej, ej,“ chválili si ženy, „ten vám zná všetko; len sa na človeka podíva, už vie, čo mu chýba a povypytuje sa čo bárs aký doktor.“ Ešte sa len jahody červenieť začali a už celé procesie chodili pod Plešivec.„Počuj, synku, nedobre to robíš,“ starala sa babička, „dozvedia sa o tebe doktori, veru ti spravia hanbu. Prečo tým ľuďom nepovieš pravdu?“ „Nebojte sa, babička, a len ma nechajte. Liečim zadarmo; a keby ma brali na otázku, ukážem svoje listiny a poviem, že som sa chcel svojim krajanom zavďačiť počas svojich prázdnin; nikto mne ani vám mrzutosť nespraví. No, aby ste sa nebáli, keď pôjdem po prvý raz do mesta, predstavím sa tamojším lekárom a lekárni a poprosím, aby ma nezrádzali a aby ma nechali na pokoji.“ Nuž prestala babička so starosťami; videla, že vnuk ožíva, že sa častejšie usmeje. Dobre robiť ľuďom, to bol liek na boľačky srdca.Priznala sa Zuzanka, že by ona rada viacej vedela, ako vie, nuž bratanec aj ju si vzal na starosť. Každý deň učil dievča lepšie čítať, písať a rátať. Doniesol jej školské knihy, naložil úlohu. Dievča učilo sa rado a dobre, aj keď len dve hodiny denne pritom strávilo, že malo už rozum vyvinutý, pekne doháňalo, čo bolo pri ňom zameškané.Raz, ako tak babička s vnukom horami kráčali, mladík nošku[13]na pleci, nosák v ruke, starenka len uzlík hríbov prevesený, pozrela zrazu babička na vnuka, do tej jeho peknej, chôdzou zrumenenej tváre. „Počuj, Joženko, čo by tí tvoji páni spolužiaci povedali, keby ťa takto videli?“ „Nič, babička; v Amerike sa, chvála Bohu, nikto za prácu nehanbí. Veľmi by sa divne pozreli, keby vás, starú osobu, videli s tou nošou kráčať a mňa bez nej s vami. Za morom sú len dva rozdiely: silní — slabí, bohatí — chudobní. Mala Amerika veľmi dobrých a slávnych prezidentov, to je tam toľko, ako tu kráľ, ktorí sa z veľmi chudobných chlapcov až tak vysoko dostali. Aj ten rozdiel je tam ešte patrný; múdri a sprostí.“„No, však to všetko je aj tu, práve preto ja som stará, sprostá žena.“„To nepripustím, babička!“„Ale, synku!“„Nie, nepripustím, vy ste nikdy sprostá neboli, len podľa súdu sveta neučená; ale ani to neobstojí, veď vás život mnoho, mnoho naučil, viac ako jedného z kníh učeného človeka. Kto sedemdesiat rokov prežil na zemi a vždy bol šťastný v zlých i dobrých hodinách, kto muža, deti, vnukov vedel oblažiť — k tomu tisíce ľudí múdrych, ale nešťastných, mal by ísť do školy?!“„Ej, ej, synku, pekne ti ďakujem, tak ma ešte nikdy nikto nepochválil, ani môj Matej nie. Naposledy povieš, že aj ty chodíš ku mne do školy.“„To môžem s dobrým svedomím povedať.“„Nuž dobre, synku, ale čo ja teba môžem naučiť?“„Zabúdať na seba, žiť pre druhých a spokojiť sa so všetkým, tak ako to príde.“„To všetko len Pán Boh môže naučiť, Joženko. Lež prečo by si ty musel zabúdať na seba? Nepovieš mi? Onehdy tam v horách si začal, ale neprišiel si až potiaľ, kde leží grunt tvojho smútku.“„Načo vám to vedieť, babička? Vám tým neosožím, sebe nepomôžem. — Čo sa zlého stalo, už sa neodstane, a čo je stratené navždy, na to radšej ani nemyslieť.“„Ale ty, syn môj pekný, myslíš, a to deň čo deň; ver mi, uľahčíš si, keď svojej starej babičke povieš pravdu. Niekedy, keď má človek nad čím plakať, uľaví sa mu, keď druhý s ním zaplače.“„No tak si sadnite, babička a odpočiňte zatiaľ, kým vám poviem príčinu svojho nešťastia. Viete, babička,“ hovorí po chvíľke, keď už na briežku sedeli, majúc okolo seba tie šíre slovenské hory, ktoré nič nevyzradia, „až odkedy som tu u vás a každý deň počujem Boha spomínať a všetko len Jeho riadeniu pripisovať, otvárajú sa mi oči, takže poznávam hlavnú príčinu svojho nešťastia.“„To je, synku, dobre; keď človek poznal chorobu, ľahko potom boľačky liečiť.“„Moju len Jeden vyliečiť môže, a Toho som si rozhneval.“ Mladík podoprel hlavu do rúk, bola mu ťažká. V horách stíchlo, len na neďalekom strome klopal ďateľ.„Počujete toho vtáka, babička? Tak klopal raz na moje srdce Ježiš Kristus, ale ja som Mu otvoriť nechcel. Viete, babička, tam v Amerike ako je mnoho bezbožnosti a všeličoho, nad čím by ste vy iste zaplakali, tak je zase aj mnoho ľudí, ktorí Syna Božieho ináč znajú, ako Ho vy tu znáte, a oni nezostanú len pri tejto známosti, oni aj iných volajú k Nemu. Raz bolo medzi nami študentmi také zhromaždenie ľudí; zišlo sa nás asi 2000 všelijakej národnosti. Ten, ktorý nás prišiel volať, slúžil Kristu a celý svoj život venoval tej Jeho službe. Mnohí uverili jeho kázaniu, zložili bremeno svojich hriechov ku krížu na Golgote. Aj ja som tak učinil. Tú radosť, ten hlboký pokoj, ktoré v srdci mojom potom zavládli, opísať vám nemôžem. Nič ma viac od Boha nedelilo. No kazateľ nás potom žiadal, aby sme sa celí odovzdali Kristu; vyzýval všetkých, ktorí chcú celý život slúžiť jemu, Synovi Božiemu, aby sa prihlásili dnes. Vôkol mňa, pred i za mnou vstávali mnohí. Ako zvuk hromu znel okolo mňa: „Sľubujem, že som hotový vstúpiť do služby Kristovej, kedykoľvek ma zavolá a kamkoľvek ma pošle. Amen“. „Vo mne všetko schladlo, bo ja som sľúbiť nemohol.“Mladík prešiel si rukou cez husté vlasy. „Ach, babička, aj mne vtedy, tak ako môjmu deduškovi, keď za vami chodievali, prekvitali v srdci ruže. Vedel som, že dievčina, ktorú som veľmi, áno nadovšetko miloval, so mnou nepôjde, a radšej by som bol zomrel, ako ju stratiť. A tam, babička, tam leží základný kameň môjho nešťastia a zármutku. Vzoprel som sa Duchu Svätému, neposlúchol Pána Ježiša, keď ma volal; no tak On odišiel, ale s Ním odišla i moja radosť aj pokoj. Aby som nemusel poslúchnuť, nešiel som viac do podobného zhromaždenia. Umienil som si, že sa zachránim bez úhony, že budem Bohu slúžiť pri chorých ľuďoch. Aj som tak robil, nakoľko len bolo možné, ale pokoj mi to neprinieslo.“Mladík zamĺkol; v horách stíchlo. „Synku môj pekný, a čo je s tvojou milou?“ smutno spytuje sa starenka; divná akási tieseň zaľahla jej na srdci.„Nemám nijakú, babička.“„Povedz mi všetko, Joženko môj, ako to bolo?“„Ľahko sa dá dopovedať: milovala druhého. Chodievali sme k jej rodičom dvaja; len jednému mohla náležať. Je pravda, že spočiatku sama seba klamala, a tak i mňa. Ach, ja som bol svojej veci taký istý; keď som sa stal lekárom, išiel som sa jej hneď spýtať, či pôjde životom spolu so mnou, no ona mala už prsteň na ruke. Bol som len rád, že okrem nás dvoch nikto o ničom neznal. Rodičia sa mi divili, čo sa so mnou stalo. Vysvetliť im svoje veľké nešťastie som ani nemohol, ani nechcel, no tak som im povedal, že túžby detinstva pôjdem splniť. A tu mňa máte, babička; a už sa mňa, prosím vás, na ňu nikdy nepýtajte. Zabudnúť nemôžem, milovať nesmiem; je už ženou druhého.“„Neboj sa, synku, dobre si urobil, že si odišiel, tu medzi nami len predsa skorej zabudneš; aj keď sa ti to dnes zdá nemožné, dá to milostivý Pán Boh. Ale o tom slúžení Kristu nemohol by si mi niečo ešte povedať? Že oni tam ináč Syna Božieho znajú, si hovoril. Ver mi, synku, od mladosti sa mi vždy zdalo, že by som Ho mala aj ja akosi lepšie znať.“„Viete, babička,“ pohladil mládenec ruky starenkine, „vy, ako vás učili, len Boha Otca spomínate, veríte v Neho, máte Ho radi a ste Mu poslušná. Viete aj, čo za vás obetoval, vlastného Syna, pravda?“ „Áno, synku, tomu verím, že Kristus Pán za mňa umrel a že pre tú Jeho smrť odpustí mi po smrti moje hriechy a naloží so mnou podľa svojej svätej vôle.“„Nuž, babička, tak aj mňa učili rodičia veriť, ale to nie je dosť. My nielen veriť máme v Ježiša usmrteného, ale v toho, ktorý vstal a žije s nami deň čo deň.“„Synku, však aj ja verím, že v tretí deň vstal z mŕtvych.“„No tak verte aj, že žije s vami tam vo vašej chalúpke. Ja som až vtedy poznal, že žije, keď som k Nemu prišiel, hriechy svoje všetky mu priniesol a keď On mi ich odpustil.“„Že ti ich odpustil?“ krútila starenka hlavou. „To nerozumiem; však som neraz už bola pri svätej spovedi, aj som tomu všetkému verila, čo tam hovorili; ale že by som bola istotne mohla povedať, že mi už všetko odpustil, to ešte nikdy nie.“„Nezabudnite, babička, že ja patrím medzi tých neverných, o ktorých stojí v tej strašnej pesničke: „Nešťastní, čo pre sveta márnosť Krista sa navždy zbavili“; ja vám to dobre vysvetliť nemôžem, ale však máte v dome Bibliu, budem vám z nej každý deň čítať a nájdem vám všetky tie miesta, ktoré o tom hovoria. Snáď nájdem aj sebe ešte nejakú nádej. No, poďme, už sme ďaleko.“„Máš pravdu, no ja by som ťa aj do noci počúvala.“Od toho dňa v chalúpke Mikulovej so svätým Písmom začínali aj končili deň. Nevedela sa starenka načudovať, keď jej vnuk tie sväté pravdy Božie čítal. „Ako je to len možné, že sme tú svätú knihu v dome mali, toľko dobrých vecí tam bolo, a my sme ich nehľadali?“ opakovala často vnučke. Zuzanka sedávala ticho, ako pena, ani oči z bratanca nespúšťajúc, už či čítal alebo otázky babičkine zodpovedal.Raz v nedeľu podvečer sedeli pred chalúpkou; slniečko strojilo sa zapadať a okolo nich bola taká svätá tichosť ani v dakom nádhernom kostole. Mládenec mal otvorenú Bibliu na kolenách, hľadel na tie zlaté slnečné lúče, ako sa stlali po horách, padali do doliny a polievali všetko tekutým svetlom.Tam v doline zvonili zvony na večer a tu v seči okolo potoka spievalo vtáctvo večerný chválospev. „Ujček,“ ohlásila sa vtom Zuzanka, ktorá si nemohla zvyknúť, aby bratanca len tak menom pomenovala — „ujček, to je tak, ako v tej mojej knižočke; aj tam v nebi iste tak zvonili a taký bol spev, keď ten Pastier tú ovečku svoju našiel! Nemohli by ste nám to z Biblie prečítať?“Odtrhol pohľad od diaľky, prehrnul listy, našiel 15. kapitolu evanjelia podľa Lukáša a čítal:Kto z vás je taký človek, ktorý má sto oviec a stratiac z nich jednu, nezanechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nejde za tou stratenou, dokiaľ ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju na plecia a raduje sa. A keď príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju ovcu, ktorá sa bola stratila. Hovorím vám, že tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, činiacim pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia.„Synku, ako sa to má rozumieť?“ vzdychla babička.„Však ste počuli, babička!“ odhrnul šuhaj vlasy z čela. „Ten pastier mal sto oviec; jedna sa mu stratila, nechal tých deväťdesiatdeväť v dobrej opatere a išiel tú stratenú hľadať; a keď ju našiel, nebil ju, ale vzal na ramená, zaniesol domov a veľmi sa radoval a chválil sa susedom a priateľom, že našiel svoju ovečku.“„To však rozumiem, ale tie jednotlivé body na čo ukazujú? Čo to Syn Boží pod tým myslel?“„Ach, babička,“ ohlásila sa vnučka, „však ten pastier, to je On, Syn Boží, a tie ovečky stratené, to sme my. On prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo, čo sa Mu stratilo.“„Aj tomu rozumiem, deti; ale tomu nerozumiem, čo to znamená, byť strateným, a ako to Syn Boží človeka hľadá a nájde?“Pred chalúpkou stíchlo; len hory hrali a celá príroda spievala chválospevy Tomu, pre ktorého, skrze ktorého a ktorým je všetko.„Keď som včera zbierala jahody,“ začalo zrazu dievčatko rozprávať, „myslela som na to, že Pán Ježiš, Syn Boží, je všade, a tak sa mi zdalo, že On je ten pastier a ja tu v tej seči tá zatúlaná ovečka. Hovorila som si predtým tú výpoveď, ktorú ste mi dali učiť:V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby nebolo tak, povedal by som vám to; lebo vám idem prihotoviť miesto a keď odídem a prihotovím vám miesto, prídem zase a poberiem si vás k sebe, aby ste tam, kde som ja, aj vy boli.Myslela som, že tam, kam on odišiel, musí byť veľmi krásne a prišlo mi veľmi ľúto, že ja tam nepristanem. Neraz som bola zlá, neraz som vás, babička, neposlúchala. Ach, ujček, tak mi bolo úzko! Aby som sa potešila, vytiahla som si tú vašu knižočku. Tá ovečka tiež bola zlá; ona utiekla, neposlúchala, a ten pastier ju predsa išiel hľadať. Kľakla som si a prosila som Ho, aby aj mňa hľadal, aj mne odpustil a —“ Zuzanka postala zahľadená do hôr.„A čo, Zuzanka, On ťa počul, pravda, a našiel, On vzal si ťa na ramená svoje, či áno?“ Hlas mládencov sa striasol, akoby mu radosť aj žalosť srdcom zachvela. „Áno, ujček, ja viem, že On ma našiel.“Dievčatko zazrelo kozičku, že sa zamotala do povrazu, ktorým bola o nohy k plotu priviazaná; bežala tam. Babička indy taká o svoje zvieratá starostlivá akoby to ani nevidela. „On ma našiel,“ zvučalo vôkol nej. Vnuk ju v myšlienkach nemýlil, mal sám dosť čo myslieť. Ach, tak išiel aj on raz, tak niesol aj jeho ten dobrý Pastier. Aj on vedel, že ho prijal, že mu odpustil, že medzi ním a svätým Bohom nič nestálo, nič ho od Neho nedelilo. A dnes — a teraz! Nikdy tá veľká, večná strata tak pred ním nestála, ako v tejto chvíli. „Veď príde chvíľa — ach, keby bola už dnes — keď ten ukrižovaný, zmŕtvychvstalý, nanebovstúpený Ježiš tak príde, ako sľúbil: a poberie svoje ovečky so sebou. Čo bude vtedy s tebou, duša moja?“„Babička, nemám ešte založiť? Chceli ste variť polievku,“ zavolala vtom Zuzanka, vrátila aj babičku aj vnuka z tých hlbokých myšlienok.„Áno, dcérenka moja, sprav oheň, hneď prídem,“ prisvedčila starenka, a keď dievča zmizlo v chalúpke, upreli sa staré, dobrotivé oči tak akosi ľútostivo do mladíkovej tváre. „Joženko, myslíš, že je to pravda, že On ju počul a prijal?“„Veríte, babička, že je Kristus Boh, a že je všadeprítomný a vševidiaci?“„To verím, synku.“„Veríte, že je aj tu, že nás počuje?“„Tomu som dodnes ešte neverila, lebo som tomu akosi nerozumela; ale však to všetko stvorenie má Ho pri sebe. Neraz som myslela, keď tak rosa na lúkach ležala a slnko svietilo, že sa v tých kalíškoch vzhliada Božie oko. No kde je v Svätom písme o tom istý doklad?“„Ach, babička, prv než odišiel do neba, či nepovedal nám:Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta?“„Áno, pravdu máš, to tam stojí, a nebo a zem pominú, ale Jeho slová nepominú.“Babička vstala a vošla za vnučkou. Ale keď asi o polhodinu odpočívali už na lôžku, dala si starenka ešte raz vnučke rozprávať, ako to bolo, ako našiel dobrý Pastier svoju ovečku.„Vás však, pravda, už dávno našiel, babička? Vy ste boli vždy dobrá; vy ste Ho nehnevali, ani ste nikdy nehrešili?“ spytovalo sa dievča už polo vo sne. Babička nedala odpoveď; ona, ako to už pri starých ľuďoch býva, tej noci ani oka nezotkla, a ako tak ležala s očami zavrenými, videla ešte raz pred sebou celý svoj život. Nebolo v ňom veľkých, do očí bijúcich hriechov. A predsa, keď sa pred svätého Syna Božieho postavila, keď si premyslela, že On vždy všetko videl, vedela zrazu, čo je to, byť strateným, a že zrovna tak, ako jej vnuci — potrebuje, aby ju Pán Ježiš hľadal, aby jej odpustil. Napadli jej zrazu slová, ktoré vždy, keď išla ku spovedi, počúvala:Budeme-li vyznávati hříchy své, věrnýť jest Bůh a spravedlivý, aby nám odpustil hříchy a očistil nás od všeliké nepravosti.Dnes im rozumela a keď im duchom porozumela, išla, prosila, uverila a vzala odpustenie aj očistenie a s blaženým pocitom hlbokého pokoja zavrel nad ránom sen pekné oči starenkine, ktorá so Simeonom smela zvolať:„Videli oči moje spasenie Tvoje!“Keby aj len po kvapkách voda odtekala, keď bude mať dobrý spád, aj veľká rieka odtečie; a keď aj len po hodinách dni utekajú, predsa sa tá krásna jar a utešené leto v horách pominú. No ony sú vždy pekné tie naše slovenské hory, aj keď prezlečú na seba rúcho jesenné, červenožlté, ružovozelené, kávové, zlatošedivé, ba aké len chceš farby, takým je lístím hora pokrytá. Z papradia utvorila jeseň celé háje pre víly a trpaslíkov. Pavúky pradú zlaté nite babieho leta. Všetky živočíchy z bohatstva zeme, rôznym ovocím hore i dolu pokrytej, zásobujú sa na zimu spolu s ľuďmi, ktorí jeden cez druhého donášajú, čo cez rok z Božieho požehnania narástlo a dozrelo.Aj u Mikulov chystali si teraz na zimu, a dobre im bolo, ako ešte nikdy nie. Mal kto ovocie pozberať; Zuzanka už len prekrajovala, babička sušila. Aj hríbov nazbierali hojnosť. Nedal vnuk babičke nosiť ich dolu. „Uvidíte raz, koľko utŕžite za suché.“Ešte babička toľko dreva nemala, odkedy starého Mikulu trávnik prikrýval, koľko jej ho vnuk s vnučkou nachystali. Aj ovečky, zajace a kozičky boli dobre zásobené. Okrem toho doniesol vnuk babičke teplé papuče, aj sesternici vysoké čižmičky a každej na nové šaty. Mohol im to ľahko zadovážiť. Ochorel v meste starý lekár, týždne musel ležať: rád mladému lekárovi prepustil svojich chorých. Neboli medzi nimi len samí chudobní, ktorých liečil zadarmo; bárs však aj tí všeličo babičke nanosili, kto čo mohol. Po dva razy aj celý týždeň prešiel, než sa mohol mladý Mikula vrátiť domov do chalúpky. Dva razy boli ho aj páni, s ktorými sa zoznámil, v horách navštíviť. Keď išiel do mesta, vzal si na seba svoje americké šaty; no nič si z toho nerobil, že ho tu pri svojej návšteve našli v kroji, ako rovnal záruby narúbaného dreva.Len babička, keď ho tak videla všetkým možným ich obstarávať, hoci nikdy o tom spolu nehovorili, cítila, že to robí preto tak dôkladne, pretože už skoro pôjde preč.„Ach, synku môj pekný, ako ťa my oželieme,“ myslievala starenka, „ako tu len bez teba budeme? A keby si mi aspoň šťastný išiel! Nám si svetlo priniesol, a sám blúdiš ešte bez neho!“ Ak sa modlievala babička pred tým za vnuka, prv než ho znala, čím viac modlila sa dnes!Nikdy jej ani jedno z jej detí toľko lásky nepreukázalo, ako on. Odkedy uverila, že je Pán Ježiš na každý deň s ňou a že ju, starú osobu, prijal na milosť a niesol každým krokom Bohu a nebu bližšie, nebolo nad ňu šťastnejšej osoby na svete. Predtým bola vždy spokojná, pretože bola Bohu vďačná, teraz bola šťastná. Radosť v Bohu, od ktorého ju nič nedelilo, bola jej silou. Žila si so Zuzankou chvíľami uprostred tej krásnej prírody ako v raji. Keď vnuk odíde, nezostanú samy, a predsa ťažko na to myslieť, že ho to slniečko tu doma uprostred tých hôr už snáď len tak málo bude osvecovať. On však o odchode nehovoril nikdy, no častejšie dostával listy a býval nad nimi veľmi zamyslený.Bolo zase také krásne nedeľné ráno, také jesenné, kde celý ten Boží svet akoby sa v samú peknotu bol poobliekal. Babička so Zuzankou odišli do kostola a mladík vyprevadil ich kus cesty; kráčal tými slovenskými horami sám a sám. Zrazu postál, zahľadel sa na seč slnkom osvietenú, na modravé, fialové vrchy, na lúky pretečené striebristým potokom, pokryté bujnou zeleňou. Srdce sa v ňom zovrelo. Vedel, že to všetko musí opustiť, že taký život slobody a pokoja, aký žil tu v tých rodných horách, už nikde na celom šírom svete žiť nebude, že všade bude už len cudzina. Tu žil v ľuďoch Kristu, robil im dobre, bez odmeny, miloval ich ako bratov, ako sestry. Okúsil dač z toho, čo okúšal Ježiš Nazaretský, keď žil medzi ľudom a chodil dobre činiac. Kristus všetky slzy zotieral.„Ja som smel aspoň daktoré bolesti stíšiť, zostal by som najradšej navždy medzi nimi, učil ich cez zimu, keď budú mať viac času, ako majú žiť, aby z neopatrnosti neumreli. Keby som zadržal ten prostučký spôsob života, nepotreboval by som mnoho. Ach, aspoň jeden rok čistého života, prostého sebectva! Veď či, keď som sa viacej naučil, nie som povinný poslúžiť tým, ktorí v nevedomosti tonú? Áno, zostal by som, keby tento život v zátiší neniesol so sebou klamné nádeje. Veď mne sa chvíľami, ako i teraz, zdá, že splynul som znovu s Kristom, že môjho hriechu niet. Môžem sa už zase modliť, nebo nie je už medené. Slovo Božie nemá už len samé hroby, je tam toľko krásnych zasľúbení; ó, keby som mal istotu, že sú ony ešte pre mňa! Ó, Pane Ježišu, Synu Boží, len jedno slovo prehovor ku mne, aby som mal istotu! Ak si ma navždy zavrhol, odídem preč stadiaľto, aby som tie krásne, nájdené duše nejako nezatienil; ak však jestvuje pre mňa nádej, že ešte raz predsa prídem domov, ó, Synu Boží, daj mi len jedno jediné slovo!“Nad hlavou mladíka stojaceho s ramenami na hrudi skríženými šumeli bory, pri nohách bublala voda, vodopádu v skalách. Slnce zlatilo doliny a zavinulo tú mladú, sklonenú hlavu v kráž[14]svetla a v tom nedobytnom hrade mysle, za tým jasným čelom, kde všetky myšlienky zlé i dobré navždy sú ukryté, ako by dakto otvoril dvere, a mysľou šuhaja preleteli dobre známe slová —Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: Pane, koľko ráz, ak zhreší proti mne môj brat, odpustím mu? Či do sedem ráz? — Ježiš mu rečie: Nehovorím ti, že do sedem ráz, ale až do sedemdesiatsedem ráz— každé raz akoby malo šíp a bodalo ním znova do srdce.Ach, to teda žiadal Kristus; sedemdesiatsedem ráz odpustiť tomu, kto by prosil! — Z očí mladíkových padli šupiny. On nikdy nekázal to, čo sám nečiní. — Nuž, ja som Ho prosil v posledných týždňoch, znovu a znovu prosil, a keď On tak kázal odpúšťať, či by sám neodpustil aj mne? Áno, On mi odpustil, On ma prijal znovu, smiem sa už k Nemu hlásiť. On je môj a ja som Jeho znovu a večne. —Štíhla, mladá postava ocitla sa v machových poduškách a slzami vďaky a blaženosti skúpaná tvár skryla sa v nich. Sväté nedeľné ráno zapadalo nad svetom. Tu na zemi plakal človek, ale hore, pred anjelmi Božími znelo plesanie spoločnej radosti s Pastierom, ktorý hľadal zablúdenú ovcu a znovu našiel. Áno, tam bola radosť väčšia ako nad deväťdesiatimi deviatimi nezablúdenými, ktoré nepotrebujú pokánie.Keď vrátila sa babička s vnučkou z kostola — boli tam i na pohrebe nejakej žene, zabavili sa až do pozdného odpoludnia — vítal ich už ohník v sporáku i všetko pripravené na obed. Vnuk obsluhoval babičku kráľovsky. Rozprávala mu jedno-druhé, no pritom neušlo jej starým očiam, že z tých inokedy vážnych zrakov svieti nebývalá žiara radosti a že sa bezúsmevné pery konečne usmievajú. A keď potom, ako obyčajne, sedeli pred chalúpkou pri západe slnka, vzal mladík ruku starenkinu do svojich a hovorí:„Babička moja, už sú všetky boľačky vyliečené, rany zahojené. On ma nezavrhol na večnosť, mám už zase pokoj v duši, bo ma už viacej nič od Neho nedelí. Krásne sú slovenské hory; ony mi síce v svojej tíšine umožnili hľadať cestu naspäť do pevnosti, z ktorej som bol vypadol, ale lekárstvo mojej duši priniesť nemohli, lebo niet ho nikde, ale zase na srdci Pána Ježiša. Teraz, babička, keď Pán Ježiš vtiahol znova do môjho srdca, prestala moja cudzina na zemi, a ja konečne opravdivo ďakujem svojmu nebeskému Otcovi i za tento krásny pozemský domov, za vás, babička, za vašu a Zuzankinu lásku, za všetko. Áno, ja som až teraz prišiel domov.“„Len škoda, synku,“ vzdychla po chvíľke veľkého potešenia babička, „keď ťa už dobrý Pán Boh tak milostivo potešil a keď si už naozaj všetko, čo ťa tlačilo, pochoval, to nás iste odídeš; ba ako nám len bude bez teba?“„Mýlite sa, babička, nepôjdem prv, kým ma Pán Ježiš dakam inam neodvolá. Chcel by som vám najprv oči zatlačiť. Odovzdal som sa Mu celý, živý i mŕtvy. Kam ma dá, na čo použije, na všetko som hotový, no verím, cítim, že dá mi popredne priniesť ľuďom svetlo tu v tých našich horách, kde mne samému vzišlo.“„Nám však si ho už priniesol, synáčik môj pekný, nech ťa Pán Boh veľmi požehná; nikdy my dve Mu dosť za teba nepoďakujeme.“„Ujček, a to budete tým ľuďom zvestovať, že je Pán Ježiš tým dobrým Pastierom, ktorý tie stratené ovečky prišiel hľadať? Tak, ako hľadal vás i nás?“Áno, Zuzanka, ale aj, že On nielen prikázal sedemdesiatsedem ráz odpustiť vinnému, ale aj že popredne sám tak činí. Toho, kto zablúdil a znova príde k Nemu, nezaženie, nevystrčí von, a že nemusí na zemi ani jedna zablúdená duša zahynúť, ale každá tak, ako ja, môže z tej cudziny prísť domov.“(1926)[1]srpeň— august[2]konfirmácia— slávnostné prijatie 14-ročných chlapcov a dievčat za členov cirkvi (u evanjelikov)[3]strova— jedlo[4]háby— šaty[5]valcha— stroj — zariadenie na valchovanie vlnených tkanín[6]nosák— nádoba s uchom nad otvorom[7]šesták— pätina zlatky (v Uhorsku); hovorove, dvadsaťhaliernik[8]výška— samostatná izba na bývanie (väčšinou len spálňa) v minulosti, umiestená nad obývacími priestormi domu[9]tobolka— peňaženka[10]vohľady— návšteva mládenca v dome dievčaťa[11]siaha— stará dĺžková miera 1,896 m; tu; siahovka, objem dreva[12]zreparovať— opraviť, obnoviť[13]noška— malá noša; batoh priviazaný popruhmi na chrbte[14]kráž— okruh, sféra	Royova_Prisiel-domov.html.txt
1Či môže niekto ukryť oheň v klínesvojom, aby sa mu odev neprepálil,(a) môže chodiť po žeravom uhlí,aby si nepopálil nôh?Proverbia VI., 27/28Kto by jedno z maličkých prijal,ten mňa prijíma…Kristus, podľa ev. Marka IX, 37Paška vyšiel z izby a vstrčiac ľavú ruku za košeľu, pravou poutieral si mokré fúzy a sadol si na nízky podstienok, veľmi spokojný, sýty, po chutnej večeri, akú máva rád. Nie je dáky bruchohovec: čo žena navarí, zje, ale chutne pripravené jedlo predsa príde mu na pamäť aj o mesiac a mľaskne si po ňom pred ženou.Zuza nemaznáva veľmi svojho muža a nevystrája mu maškrtiek, hoc jej samej v ústach niekedy zaslinie po lahôdke — ona chce mať chlapa, a chlap je len dotiaľ, kým nebaží, ako panská mazna, po kadejakých maškrtách a nie je preberačný. Teraz navarila mu rascových krížal (toho roku nové ružiaky sú im veľmi sypké) a priniesla cmaru, hustého ako smotana, v ktorom len tak plávajú hrčky masla, žltého ako vosk.— Už som si dávno nepochutnal na takom, žena, — až sa mi roztancúva srdce od neho! — chválil ho a odfúkol si, akoby ozaj bolo tancovalo v ňom srdce. — Odkiaľ je? — opytuje sa ženy.— Hen z naproti, od Bobáľov.— Hm, Zuza, prečo sme nie ako Bobáľovci, — vždy by sme taký píjavali. Tebe, — hovorí, — by som i kúpeľ zrobil z neho!Žena sa smeje lichoteniu; medzitým Jano akoby si chytro bol čosi pohútal, hodil rukou, ale neriekol ani slova, len zakrivil ústami. Avšak jeho zrak zjavne prezrádzal, čo nevypovedal: v biede je škoda nasládzať si — tým horkejší je v ústach i chlebík.Paška má Zuzu rád — čo by sa mu pre iné aj nepáčila, musel by si ju zamilovať pre jej zručnosť a veselého, nikdy nezamračeného ducha. Detí nemajú a v Zuze trvá dievčenská lahodnosť, spojená teraz s vedomou, ale vždy cudne ostýchavou vnímavosťou ženy. Štyri roky sú už svoji, ale vždycky sa vinú k sebe s neutuchnutým ohňom prvotnej lásky. Janovi tu i tu vidí sa to nevyspelým, šaškovským (zvlášť, keď vidí starých kurátorovcov, ktorí žijú veľmi pobožne), a chcel by si dodať trochu vážnosti, aby ho žena naveky nepašmala; alebo sa tvári ľahostajným a jej babské stvárania prijíma ako bez účasti. Niekedy, akoby sa nahneval, povie jej: „Seďže už!“ Ona sa potmehúdsky usmeje vážnemu vzozreniu muža a zatvári sa ako žiačka pred rechtorom a keď sa jej ho tým podarilo rozosmiať, prilíška sa mu:— Ako nám je dobre, starý! — a hľadí mu pritom do očí svojím priamym, obveseľujúcim, bezstarostným pohľadom.— Hej, dobre, — myslí si Jano a chcel by ešte doplniť reč: — len sme chudobní, — ale v tom okamihu uškrtí v sebe slová. Ešte to by bolo treba! Čo by bolo, keby sa aj ona trápila pre bedárstvo, chudobu, v akej väzia?…Žena ihneď zbadá, že v mužovej duši vznikajú chmáry.— Čo ti je, žiadaš si niečo?— Nič.— Ani mňa?Jano mlčí, potom mrdne plecom.— To ty tak!? — hovorí ona a chce odchádzať s úmyslom, že aj ona si tak zahrdoší voči nemu, ale rozmyslela si a prisadla ku nemu, tesno, na jednu stoličku, ovinujúc mu zaliečavo krk svojím okrúhlym ramenom. Jano bafčí čiernu zapekačku a akoby mimovoľne pomkýna sa k svojej žene, usilujúc sa nehľadieť v tú stranu, aby očami neprezradil, že mu to zvlášť lahodí. I objal by ju, ale nechá radšej seba objať. Zuza mu i fúzy vykrúti a vše zas i fajku vytiahne zo zubov — že jej vraj smradí, ale on vie krivolaký chod ženských myšlienok a zakaždým pobozká svoje dotieravé žieňa. Je to slabosť, húta si, ale príjemná, veľmi príjemná slabosť. Tak sa mu zdá, že keby Zuzy nemal, utrápil by sa. Lebo jemu mnohé robí starosti, čoho si ona nepovšimne.Vonku sa dobre dýcha a večerný vetrík ofukáva mu údy, spotené cez deň v ťažkej práci na železničných násypoch, kam chodieva robievať od tých čias, čo sa oženil. Za mládenectva paholčil, ale nasýtil sa služobného chleba a radšej chodí na zárobky. Takto síce žije samostatnejšie, ale starostí neubudlo — ťažký chlieb je i nádenníctvo. Ako inakšie je gazdovi, s poľom, s domom, kde bučí lichva a dvor ozýva sa pokrikovaním služobníctva a najímaných ľudí!… Rozpomína sa, ako bolo u Mesíkov i ako sa dobre cítieval, keď mohol chovať kone. Nijako sa nemohol rozlúčiť s nimi. Privykol im bol, obľúbil si ich ako mať svoje dvoje deti. Tri mesiace sa s nimi lúčil, deň po deň opakujúc, koľko ešte budú spolu a keď odchádzal, srdce mu malo puknúť — bol by skoro plakal. Len keď prišla do stajne mať so Zuzkou, s ktorou bol v pol ohláškach, či má už poviazané veci, ktoré by mu rady odniesť, rozveselil sa a mohol prehovoriť: „No, Čujko, Strihoň — pánboh vás opatruj a zavaruj od všetkého zlého; a ty, Čujo, nehryz, to je nie pekné, keď sa neznášate. Tak!“ a poobjímal im šije, pritískajúc si ich ploské hlavy k tvári. A múdre zvieratá tak čudne pozerali za ním, akoby boli vedeli, že to bolo naposledy a Jana viac neuvidia pri sebe…— Aká môže byť radosť, cítiť sa majiteľom takého statku! — myslí si Paška.Ticho je na ulici, len neďaleko pozdola vrždí pri navažovaní a vyvažovaní zvod a hneď počuť, ako hučí do nádoby prelievaná voda a hlucho zduní o zem obťažený koniec zvodu a zatrepe z rúk vypustené vedro. Nad polotemnou nocou klenie sa jasná ďaleká obloha s drobnými nočnými svetlami nebeských telies, ktoré zďaleka tak prosto dívajú sa na človeka ako oči najdôvernejšieho priateľa, ale keď sa im lepšie chceš prizrieť, zatočí sa ti hlava tisícimi myšlienkami a záhadami, sťa by si prenikal pohľadom dušu nebezpečne krásnej ženy, ktorú nikdy neobsiahneš, ale ktorá ťa predsa láka svojím pohľadom… V blízkej plytkej mláčke z minulonočného dažďa pohla sa voda a ňou pošinoval sa čierny bod, ktorý sa zrazu zastavil: na Jana v bielej košeli dívala sa drobná žabka. Zdalo sa, že skúma, či nie je prostopašným chlapčiskom a nehodí do nej skalu, keď sa však pozorovaný nehýbal, začala najprv bojácne s prestávkami a len po chvíľke odhodlala sa k svojej nepretržitej, tenko hrčiacej piesni.A piesenka znie, znie. Jano ju ani nepočúva, ale predsa vniká mu do vnútra, akoby zvláštnym, netelesným sluchom a mimovoľne vplýva na dušu, ktorá akoby sa ňou ukolembávala v ľahký, všetko urovnávajúci mier, v ktorom jedine voľná fantázia pripína si krídla a zalieta laškovne[1]za svojimi vidinami. Piesenka rozlieha sa tichou nocou nehatene, znejúc ako tajnostná hudba.Paška vyňal z vačku zápalničku a pripálil si na fajku. Nočný motýľ, poletujúci nablízku, prihnal sa za zjavivším sa svetlom a slepo búšil sa mu do tvári, z protivnej strany donášal vetrík hlas približujúcich sa krokov. Jano v postave, vynorivšej sa zo tmy, poznal starého Rázgu. Z náhlej a akosi neobyčajne ľahkej chôdze starčeka vybadal, že ho stretla mimoriadna príhoda.— Ej, strýko, vari sa hneváte na mňa! — ohláša sa, keď vidí, že Rázga prechádza bez toho, aby ho spozoroval.— A — nič si mi zlého nevykonal, Jano, hriech by som mal pokúšať hnevom boha: ale, vieš, zrak ma už akosi opúšťa, najmä večer nedovidím.— A čože tak náhle, ako vietor?— Musím sa ponáhľať.— Varí tetka umreli — od pečených zemiakov?!— Ej, veru ti ona zomrie, stariga, skôr tancovať bude!— A vy, zdá sa, tiež radi udriete si o päty.— Bo’uprisám, na starosť, Janko!— A muzika — kolovrat?— Ešte i Samo z Lučatína by si zahopkal pri nej! (A už veru ak vedel voľakto hrať na tomto božom svete, to iste on bol. Povesť vyprávala, že mal ešte pradedovské husle z javora, z ktorého koruny páni kedysi aj Jánošíkovi dali zhotoviť šibenicu, na ktorú, neboráka, povesili za jedno rebro.) A starík rozohriaty pristúpil k Janovi a nachýlil sa mu k uchu: „Lebo naša muzika cvendží!“ Paška odstúpil o krok nazad. Len teraz jasne chápal Rázgu. Úbohý starec vraj za mladi hľadával na Veľký piatok vyhárajúce peniaze — nepochybne utkvela mu v hlave myšlienka a teraz sa zošalel. Rozmýšľal, že by vari bolo dobre dať mu na hlavu ľadovú handru, ako dávali Karčíkovi, ktorému spadla v Podbrezovej pred rokom ťarcha na hlavu a otriasla mu mozog, že stále balušil[2]a hockedy behával s rozžeraveným železom po ulici ako vo fabrike, kde robieval pri valcoch.— Napijete sa vody, strýko? — spýtal sa ho s útrpnosťou.— Čo-ho? — vína si kúpime so starou a kapúnom, ktorého sme mali predať mäsiarovi, si poutierame ústa! — A po chvíli doložil najskôr s vedľajšou myšlienkou „Hádam si len môžeme dovoliť…“Na triezvu reč Jano otvoril ústa.— No, veď ja nič takého — dychčali ste… staroba… reku… nezaškodí vám, — opravoval sa.— Hm, dychčí človek, keď je na úteku ako zlodej, ale aj vtedy, keď ho radosť poháňa… Ako zlodeja by si ma veru nebol pristavil! — smeje sa a hneď tajnostne pristupuje k Paškovi, chytiac ho za ruku. Jano pocítil, ako veľmi je horúca jeho zoschnutá ruka, ako čosi silne rozprúdilo v Rázgovi starú krv, ba i dych akoby sa mu chvel; tak asi mohol sa cítiť Abrahám, keď dožil sa od ženy Sáry v pozdnom veku potomka Izáka. „Bežím z fary,“ hovoril, „s novinou: Tisícku nám poslal Štefan z Ameriky! Matičko božia, koľko peňazí, ale koľko! Chudobný človek po celý svoj život ich toľko nevidí. Ba, hádam, ani v celej dedine sa ich toľko nenájde! Ako sa potešia mati s nevestou, keď počujú. Pán farár mi, aby som si ich vraj vzal domov opatriť. Ale ja, pánboh uchovaj, reku nevezmem, načo by nám boli toľké peniaze doma, ešte máme po kuse každodenného chlebíčka i robiť ta s bohom vládzeme — nectilo by ma, keby sme synove mozole trovili. Radšej mu ich, proskám pekne, uložte reku v meste do banky, nech mu rastú.“A odchodiac hovoril:— Idem, aby sme sa potešili so starou i s nevestičkou a aj pomodlili, aby Dobrotivý dožičil synovi sily. Lebo tak píše neborák: ,Mám ruky ako kôra od mozoľov a nejeden raz mi z nich aj krv tečie; v noci necítim si údov a ráno — len aby skôr nasporil a mohol sa vrátiť k rodine — o cibuli a chlebe vchádzavam do bane…‘ No, čo mu to dá, ,o cibuli‘, čo môže dať, ak boh nebude na pomoci so silou? — spytuje sa starík už viac len sám seba ako Jana; a to, že sa syn stravuje cibuľou a suchým chlebom, zdá sa mu takým žalostným, že za hriech by považoval dovoliť užiť v rodine kapúna, ktorého pred chvíľkou spomínal.Jano sa zadíval za odchádzajúcim, akoby všetko, čo rozprával, úplne nechápal. Štefan Rázga odplavil sa len pred jedenástimi mesiacmi do nového sveta — doma nevedel opatriť ani len svoju rodinu, ako bolo načim, a hľa, ani nie sto-dvesto zlatých, ale tisícku naraz posiela domov, a bol veru menej obratným robotníkom ako on.Ako by rád ísť hneď za ním! Ťažko je opustiť domovinu, tie kraje, na ktoré si zvyklo oko hľadieť od kolísky, ale ona tak macošsky živí svoje deti, že nútené sú unikať biede; z ľudí stávajú sa sťahovaví vtáci, ktorí odletujú ďaleko, aby sa zachránili pred hladom, skrepenením a uchvátili odtiaľ kus živného chleba, kus zohrievajúceho lúča zo slobodného a takú príťažlivú moc majúceho sveta, pre seba i svojich. Dosť som sa nanamáhal, myslí si, lebo tak hovoria: rob a budeš mať Ameriku i doma. Ale čo to osoží? Zoder sa na pazder, ani toľko nezvýšiš z nádenníctva ako záhalčivý kaštieľsky pes. Ba, hej, keby sa ti aspoň toľko mäsa ušlo v roku, čo jemu do týždňa! Ešte cez leto by bolo, ale v zime ti je hej! — sto vôlí by si mal, aby ťa, hladného, nadulo vetrisko, čo skučí popod obloky. Lanského leta pochovali mať a on tiež preležal kosbu v chorobe — bolo treba lekára, liekov. A keďže hatená bola aj žena, lebo ho musela obsluhovať — zažili krušnú zimu… Aký je to život?… Janovi prišla na um hladomorňa, o ktorej mu rozprával vo vlaku študent, idúci domov z Prahy. A niet, myslí si, ani nádeje, žeby sa mohol vybrať toho roku za zárobkom do Ameriky, lebo niet groša. Iba ak by odtiaľto k moru zašiel za to, čo má. A nepožičia ti nik… Jano usiluje sa dať myšlienkam iný smer, hľadí na hviezdu, ktorá skvie sa nad horou ako slzami zájdené oko (môže byť, že takou sa mu zdala cez slzu vo vlastných očiach) a hneď odvrátil sa od nej. V duši mu bolo tak trudno, smutno, ako by mu nejaká neznáma ruka odoberala niečo, čo azda nikdy nebolo ani jeho, ale len tkvelo mu v duši ako žiadosť — — —Ďaleko nad obzorom sotva rozoznateľne tmilo sa čierne horstvo, — vo dne zdá sa krásnym zeleným vencom, obtáčajúcim tento čarovne krásny vidiek, plný sviežich harmonických farieb, avšak v noci akoby sa menilo a vystupovalo s ťažko zachmúreným obrysom tajnostného, za vidna nepostihnuteľného smútku. I neďaleká bystrina hlučného potoka akoby zunela spoza dediny akousi plačlivo ponosnou piesňou, akoby žalovala čujnej noci všetky stesky a vzdychy, zachytené cez deň motavou cestou pomedzi mnohé chudobné obydlia. Medzitým z krčmy, árendovanej židom Maxom Rosenfeldom, vystúpil opilec a ulicou rozlieha sa hlas už dnu započatej piesne a Jano celkom zreteľne počúva slová refrénu:Môj otec bol dobrý —ja musím byť zbojník.V spievajúcom Jano poznal stolára Burinu, ktorý už tri roky ničoho nerobí, iba stále pije a predáva zdedený a sčiastky i vlastný nadobudnutý majetok. Avšak opilstvo tohto človeka nebudilo pohoršujúci dojem obyčajného spustlivca. I deti i starí úctivo ho pozdravovali, zdržujúc sa mimovoľne veselosti a sútrpne zamĺknuc keď šiel povedľa. Do štyridsiateho roku vôbec nepíjal, bol poriadnym človekom a býval i predstaveným obce. Ale na poľovke páni z kaštieľa zastrelili mu zlou náhodou jediného syna a od tých čias, akoby chcel zahlušovať svoj bôľ, stále chodieva s nejasnou mysľou, chápajúc jedine veľkosť otcovskej straty a nešťastia. Po dlhé časy očakával, že gróf, ktorý v loveckej pasii vyhasil jeho synovi život, bude potrestaný áreštom. (Ale čo na svete odčiní stratu milovaného dieťaťa?) Lež pán ďalej sa slobodne prechádzal a riadil poľovky ako predtým, a on nedostal nijakého zadosťučinenia. Dlho rozmýšľal tento jednoduchý človek o skončenom „práve“, ale krivda bola zrejmejšia, než by si bol mohol ospravedlniť skutok pánov a nechápať ošklivosť zneužívania súdu voči chudobným. Často zúril v svojej malomocnosti a keď raz vbehol do dvora za hydinou veľký škótsky chrt z kaštieľa — zabil ho v neskrotiteľnom hneve: „Tu máš, mrcina,“ hovoril, ovaľujúc ho. A keď odhodil drúk, zastal si, premeriavajúc opitým zrakom vyvaleného psa: „Aký si ty bol pes? Čudo pľuhavé si bol — hydinu obháňať, drhnúť! No, povedz, či k šikovnému psovi boli by potrebovali honcov?“ a opovržlivo zazrel na zdochlinu, kopnúc ju: „Ty nebol si pes! Šelma pekelná, postriekaná ľudskou krvou si bol… Či nebol si vina?“ spýtal sa, akoby mu náhle čosi prichádzalo na um. „Neviem…“ povedal, sadajúc si ťažko zadumaný povyše neho na blízky klát. „Oni mi zastrelili syna, pomoc, jedinú moju radosť, moju nádej. Či vieš, tvore boží, čo je to? Nie, nevieš — tebe boh nedal to vedieť. Oh, keby si vedel… vedel…“ a slzy zaliali Burinu a padali potokom na zdochlinu pri nohách, slzy jednak ľutujúce utrateného syna, jednak školeného psa i vlastný život.Po tomto skutku zlapali Burinu žandári, ktorým žobronil i rozkazoval, aby ho zastrelili a neviedli ako zločinca popred oči sveta.— Však ťa my skryjeme, — posmieval sa mu žandár s cynickým výrazom v surovej tvári, — ani slnko ťa neuvidí!A súd odsúdil ho na šesť mesiacov do áreštu, lebo chrt bol vzácny druh, hodný štyristo zlatých a konal vraj veľmi dobré služby panstvu počas poľovačiek.Po vytrpení trestu Burina sa celkom spustil práce a cítiac sa pohanený, ešte väčšmi sa rozpil, nadobudol výraz neovládajúceho sa alkoholika a upadal v delírium. Triezvy sotva že býva, iba niekedy zrána, keď vstáva — vtedy sa trasie, cítiac v duši veľký nepokoj. Keď sa napije, oživne, ale nemá rád spoločnosť, ani doma, ani v krčme, zabáva sa pri stole sám, štrngajúc si pri tom s fľašou, stojacou pred ním alebo s osobitne naplnenými pre seba pohármi, ako s priateľmi a viac z inštinktu, ako zo zábavnej záľuby spieva „Hore háj, dolu háj“, a zdvíha päste proti grófskemu kaštieľu, ale neubližuje nikomu.Teraz už ďaleko, kdesi až na druhom konci dediny znel jeho hlas, pokiaľ nezapadol zase v inej krčme a dovôkola nastalo opäť ticho. — —Na kuchyni otvorili sa dvere a vybehla Zuza. Bola zvedavá, či muž nezmizol niekam na posiedku, nedbajúc o ňu, že ostala sama, no hneď vrátila sa spokojná, aby poumývala riady a potom mohla si vyjsť i ona posedieť na preddomie.V izbe odbilo deväť hodín a z kuchynských dvier ozývalo sa veselé čliapkanie vody. Žabku už nebolo počuť, ale v hŕbe skália tíško cvrlíkal si svrček. Vedľa priekopy na kraji cesty čneli čierne topole, z ktorých štyri nachádzajú sa práve proti ich hospode, rozvoniavajúc svojou zvláštnou vôňou; ich srdcové lístky neprestajne šumia povýšeným, vyrážavým šumotom, vlastným len topoľu, ktorý sa mení podľa príboja vetra v silnejší alebo tlmenejší. Náš mladý párik zvláštne si zvykol topoľom. Keď — sediac vonku — Jano vyviedol niečo takého, čo sa Zuze nepáčilo a topole sa rozšumeli, „topole sa hnevali“; keď ju nechcel poľúbiť, „topole plakali“, a keď sa pritískali k sebe a zvierali v objatí, Zuza sa náhle šelmovsky strhla: „Hľa, ako sa smejú“! A topole dívali sa na nich, na ich lásku a kývali vrcholcami ako starí, dobrosrdeční svedkovia, ktorým zábavou je život mladých. Niekedy i plný mesiac vyplával si na blízku stráň a osvetliac si mladý pár, pásol na ňom oči: zdalo sa, že si pri tom divadle šuchá neviditeľné brucho… Zuza mu vše vyplazila jazyk, ale hneď zas bola rada svetlu, že sa mohla počudovať mužovi do tvári, do očí.Znenáhla Jano zabudol na Burinu a v hrudi sa mu uvoľnilo po precítenej tesknote. Patril medzi tých šťastlivých ľudí, ktorým duša aspoň občas striasa sa úplne všedných trampôt a zabúdajú na nepohodlnú tieseň zemských bied, vybájac si iné čarovné svety, v ktorých len sami žijú, do ktorých nemá prístupu nik, mimo toho, koho oni blahosklonne vpustia. Mnohí túto vlastnosť u ľudí odsudzujú, menujúc ju dobrovoľným bláznovstvom, blúznením, rojčením, snením. Ale nech si je to čímkoľvek, takéto uvoľnenie duše predsa prichádza ako milosrdný nebom posielaný ľahkokrídly anjel, aby jemnou svojou rukou pozahládzal do čela povrývané vrásky: ono je niekedy jediným pozemským šťastím. Zatvor nevoľníka, nemajúceho možnosti vymaniť sa z pút utláčania, so všetkými jeho želaniami, žiadosťami i náklonnosťami a odním mu zmysel poletu — život premeníš mu v peklo a on zblaznie zúfaním alebo hrôzou. Čím väčší chudák, tým väčšia je jeho potreba k poletu. Trhan musí sa povzniesť na kráľa, bedár na boháča, oplývajúceho statkami a večitý lazár na zdravého, silou prekypujúceho, obdivovaného hrdinu; lebo duša ľudská nemôže byť bez šťastia, už či je ono pravé alebo nepravé. Slovom: klam života, už či väzí v ňom a sa mu podáva voľakto sám alebo ho v ňom udržujú iní, je pre biednych a nešťastných viac prospechom, zapĺňajúcim pustú medzeru v dušiach, ako nešťastím.Jano voľne opieral sa o drevenú stenu, vyvracajúc hlavu k hviezdnej oblohe. Pred očami tiahla sa polkruhom mliečna cesta, pripomínajúc obraznej mysli konskú podkovu so zlatými klincami. Aké krásne sú zlaté klince! A vôbec zlato.Zrazu akási horúčka zachvacovala jeho vnútro, horúčka dychtivá, neodolateľná a neutuchajúca, akú dostáva náhle sebevoľné decko, idúce na prechádzke vedľa otca, matky, keď videlo vyložený medovník alebo hračku, ktorú by chcelo dostať. Zlata, veľa zlata zachcelo sa mu. I ukázalo sa mu ho celá hromada, cvendžiaceho, hladko sa zošmykujúceho z nakopenej hromady. A diví sa, kde sa ho zrazu nabralo toľké množstvo a ako sa on ocitol pri ňom. Vôkol neho tak sa všetko odráža i kúpe v žltom lesku ako vo vode, sfarbenej lúčami popoludňajšieho slnka a lesk ten tratí sa v dúho-farbách kdesi v nedohliadnej diaľke. Taký čudný, zvláštny je celý ten kraj, akoby hľadel naň v panoráme. A čím sa mu viac prizerá, tým väčšmi sa mu páči a pociťuje túhu rozhliadnuť sa po ňom, po celom, prizrieť sa všetkému zblízka, tak ako sa prizerá milenec do tvári svojej milenky.A pred ním náhle vzniká vraník. I on púta jeho zrak. Je guľatý, so srsťou leskohravou sťa kovová platňa, hladená na menisto ako mramor, zručnou majstrovskou rukou.Vysadol do sedla. Avšak — ako to? — razom sa nepoznáva! Je starší a taký vážny, úctu požívajúci a v zraku čosi vládneho, sebavedomého, vznešeného. Prechádza poľom a objavujú sa mu nové a nové húfy, zamestnané na rozličných stranách poľnou prácou. Medzitým čuje, ako si ľudia polohlasne vravia o ňom: „Paška, Paška!“ a „náš pán gazda!“ I verí, že je to on, že tak nazývajú jeho. Všetko to ľudstvo, ktoré videli jeho oči, robí na jeho poli. Sotva sa vie zdržať radostného výsknutia. Tak mu je, akoby bol neočakávane vyhral v lutrii[3]veľkú sumu — vyskočil by šialene vozvyš a krepčil, krepčil. A hruď je taká ľahká pri tom; okolie kynie mu nefalšovanou prívetivosťou, tráva a rastlinstvo skvie sa, zelená v úsmeve slnca a priestorom tu preteká krištáľový potôčik, tam hadia sa belostné zaprášené tvrdé cesty a tam zas vysypaná pšenica s kvetúcou ražou hádžu bujnými vlnami, medzičím rôzne lány a priesadiská zápolia medzi sebou o veľkosť. Ponad celý priestor previeva milá, sladká, svieža vôňa, že nechce sa ani vydychovať, iba vdychovať, stále, bez prestania! Krv sa mu skoro neprace žilami. Cíti jej rýchle prúdenie, nával. Najviac však hreje ho to na okolí srdca i v ramenách. Tak by rozovrel náruč a objal niekoho i zahrnul svojou radosťou a ukázal, akou veľkou milosťou je život, ako krásne sa žije na svete a čo všetko dáva žitie!Vraník myká hlavou, vetrí bystrými očami a hrabe netrpezlivý zem. Pobodnul ho domov. I zablysli štyri podkovy na čiernych kopytách srieňom striebra a mizol z poľa; za ním dvíhali sa kúdole prachu.Cestou stretával záprahy vypasených silných volov a koní. Niektoré z nich ani nepoznal, ale paholci rad na porad[4]pozdravovali svojho gazdu a z toho poznával, že i tie sú jeho i tamtie.Zďaleka nad prostred dedinou vyčnievajú ako i prv, staré topole, ale s nimi do výše pnie sa nové domisko. Mohutnosť stavby na prvý pohľad prezrádza, že môže byť len majetkom boháčovým. A ľudia, prechádzajúci pomimo, pristavujú sa pred domom ako pred nepochopiteľným, zrazu povstavším zázrakom a s nedorozumením hľadia na bývalého chudáka. A jemu tak je príjemne čítať z ich tvári podiv a to, akoby si priali zvedieť, akým činom stal sa majiteľom veľkého domu, kde nabral bohatstvo a ako sa môže nosiť na koni ako magnát. On sa usmieva svojim spoluobčanom a rád im povie, na čo sú zvedaví: „V Amerike, ľudkovia, v Amerike — tam bol zlatý dážď, tam som si nadobudol prostriedky k majetku!“A vchádza sprevádzaný i udivenými i závistnými zrakmi do svojho domu. A vyhupujúc sa zo sedla, rozpamätáva sa, ako žiadalo sa mu v poli niekoho objať. I usmial sa. Ako len mohol zabudnúť, že doma ho očakáva bytosť, ktorá je najhodnejšia jeho objatia, ktorej sa vždy zveroval i v žiaľoch i v radosti a ktorá vždy cítievala s ním! Tým väčšiu túhu pociťuje po svojej žene, ktorá napodiv zachovala mladosť v bielej tvári s rumeniacimi sa lícami a bývalú svižnosť v tele. Ľahkými skokmi vybehol schodmi do bytu a ešte vo dverách rozšíril náruč. Padli si do objatia, roztúženého objatia a s rozkošou pili horúce bozky. Nikdy neboli takí šťastní. Teraz — cítili to — keď je hojnosť, je úplné ich šťastie! Ono obrátilo sa im tvárou a nehľadí už úkosom, ale priamo, zoči-voči! Usmieva sa! Teraz začal sa život! Teraz rozpäla sa láska k výške božského neba! Teraz možno splynúť bezpečnou, ničím neprekážanou rozkošou!— Chcem ťa milovať, drahá, veľmi milovať! — šepká svojej žene s náruživým dychom, schyľujúc sa blízko k jej tvári. — Len teraz cítim opravdovú mladosť, silu, oheň. Ako chudobný nemohol som ťa ľúbiť a ani ty si nemohla milovať mňa. Lebo kde sa môže v bedároch vzňať horúci žiar, kde túžba po vzájomnom objatí, kde záchvev po úplnom, ale oddanom splynutí dvoch bytostí? V hrudi večne chradnúcej biedou srdce nezatlčie nikdy opravdovým životom a krv nezaprúdi bujarým kolotom kypiacej mladistvosti. Milujem ťa, milujem, naozajstne len teraz. Ó, moja… moja!…A ona pýri sa a hanblivo prituľuje hlavu na jeho prsia a — ako list v rozochvení — šelestí mu zrýchleným šepotom:— Miluj ma, miluj! — také krásne je milovanie: chcela by som, aby večne trvalo a náš život aby bol jedným trvalým objatím!Na tvárach cítia svoj teplý dych, ústa oblieva blažený úsmev a v tom šťastí zdajú sa spytovať jej oči: „Odkiaľ vykvitlo nám toľké nebývalé šťastie?“ A on odpovedá, tešiac sa, že môže odpovedať a s istým pocitom zásluhy: „Z hojnosti, Zuzka, z hojnosti.“Na pleci pocítil zrazu čiusi ruku i strhol sa vyrušený, s podivom pozrúc na ženu.— Čože sa divíš, akoby som z neba spadla? A ani nezbadá človeka — akoby spal!— A veď som vari spal… sám neviem… ale myslel som…— Čo si myslel, môj mudrc?— Ako by nám bolo, keby sme tak, Zuzka, zbohatli…— My zbohatli? hihi — čo sa ti rozum čistí, mužík môj? A čo by sme robili bohatí?… Takto aspoň nemrieme strachy o majetok, nikto nás nemôže pripraviť oň — máme ľahké, bezstarostné hlavy. Hľa, poklad, akého bohatí nemajú!— Čo máš z ľahkej hlavy, keď po celý svoj život musíš sa inému hrdlačiť a zapriahať? Už je len lepšie mať voľačo ako nič a byť odkázaný na cudziu milosť v čas núdze. A už by sme si len poradili, čo robiť, majúc majetok: keď si si nadobudol hodiny, ľahko je riadiť sa podľa nich a obstarávať ich, aby šli stále riadne.— Nuž a akože zbohatnúť — poklady v hore na plánke nerastú a kráľ Kompit nežije, žeby nás obdaroval majetkom! Daj sa mi bože, chudobní sme sa narodili, chudobnými zomrieme. A po smrti v nebi od duše vstupné nežiadajú!— Daj si pokoj. Ak máš peniaze i tie zvony ti ináč zvonia, i kňaz poriadnejšie pochová, i omšu inak slúži.— Boh nie je prijímač osôb, učil si sa — nehľadí, kto bol chudobný, kto bohatý!— Ale kňaz je jeho pomazaný sluha: a aký služobník — taký i pán, hovoria.— Nie je to tak, Jano. Ľudia sa márne rovnajú bohu… Ale čo rozprávaš o bohatstve, čo si si to tak zmyslel?— Štefan Rázgovie poslal toť tisícku z Ameriky, vravel mi starý pred chvíľou.— Vari by si nechcel ísť za ním? — spytuje sa Zuza a s istým strachom čaká, čo jej odpovie Jano.— A čo by som nešiel…— A mňa by si samotnú zanechal — čo by som si počala?…— Čakala by si, až sa vrátim. Peniaze na výživu by som ti posielal. Ojej, detí nemáme, žeby na teba dozízali — Štefanovej starej je ťažšie… Potom chopil jej ruku a nadšený vravel: „Pováž, Zuzka, zo dva-tri roky by si čakala a ja by som sa naraz vrátil s peniazmi, túžiac po tebe práve tak veľmi ako ty po mne… Mal by som zo päťtisíc zlatých, hádam i šesť by bolo pri dobrej usilovnosti… Aký majetok by sme si za tú cenu kúpili v Hronove!… trochu by sme si aj pripožičať mohli, na väčší, čo by sme ľahšie splatili…“Zuze samej akoby sa bola pozdávala myšlienka, ale hneď premýšľala o čomsi inom, čomu, zdá sa, ani neverila, lebo sa rozosmiala.— Čo sa smeješ? — spytuje sa jej Jano.— Ty, zostal by si mi tam verný?Janovi tiež odrazu pozdalo sa všetko smiešnym na otázku, i to, že obloha neskáče s hviezdami, i to, že človek môže sa vážne modlievať: „A neuveď nás do pokušenia.“ Z jeho smiechu vyznievalo čosi, čo nepripúšťa pochybnosti, že by mohol, hoc i len raz zhrešiť a ostať neverným svojej žene; naproti tomu, čo u seba považoval za prirodzené, to isté veril i o svojej žene.Medzitým na juhozápade jasné nebo zahaľovalo sa tmavým mrakom a za ďalekým horstvom mihal sa osvetľujúci blesk. Povstával vietor, topole sa rozkývali ako slabé prúty a v diali aj zahrmelo. Mladá žena zachvela sa a povedala:— Bojím sa!A, líhajúc si, v ustrašení túlila sa k mužovi; jej celá bytosť hovorila „Nevypusť ma z ochranného objatia, nevypusť…“[1]laškovne— hravo, žartovne, samopašne[2]balušiť— hovoriť v horúčke, tárať, blúzniť[3]lutria— lotéria[4]rad na porad— (i radnaporad) ustavične, neustále, hneď	Cambel_Pochybenie.txt
Rozbehnúť sa a nepreskočiť[1]Rozbehnúť sa a nepreskočiť, to často býva tak, zvlášť keď je ľahšie stranou bočiť než premôcť chabosť, ľak. Och, divné časy, plné záhad, niet vo vás surmy, krás, niet vo vás nadšenosti záhad, ste železný jak pás. Sloboda, právo frázami sú iba; niet ich, niet, zarudlé nebo nad nami a cestou hlupstva sieť. Kde bohatierskych činov hymny, kde smelosť sŕdc a hláv? Len mĺkvosť, mysle obzor dymný…[1]Báseň je v rukopise nedokončeným fragmentom bez názvu. Našla sa s niektorými Royovými rukopismi v bývalom dome dr. Alžbety Gwerkovej-Gölnerovej v Banskej Štiavnici, ktorá si rukopisy vypožičala k chystanej literárnovednej práci o V. Royovi od rodiny básnika. (Gölnerová, umučená fašistami, sa však už k tejto práci nedostala.) Báseň vznikla okolo roku 1908 — 1909, čomu by, okrem iného, nasvedčovala okolnosť, že ju Roy napísal na ôsmu stranu listu svojej tiež nepomenovanej prózy, ktorej hrdina, vysokoškolák, nesie niektoré autorove autobiografické črty.	Roy_Vyber-z-knizne-nevydanych-basni-napisanych-do-roku-1918.html.txt
Z povier a obyčají v Dohnani[1]V predvečer sv. Mikuláša, ako aj po iných stranách Slovenska, chodievajú „s Mikulášom“.Vo štvrtok a v sobotu večer nepradú. (Prečo, to som sa nedozvedel.)Na Luciu taktiež nepradú; lebo vraj takej, ktorá by v tento deň priadla, sv. Lucia rozbila by vretenom hlavu a nasypala do nej ohňa; potom by ju často hlava bolela.Pred sv. Luciou kladú do dvier stajne oklepok slamy, aby strigy nemali prístupu do stajne. Lebo vraj taká striga musela by všetku tú slamu po jednej očítať, kým kohút na ráno zaspieva, a len potom by mohla dnu vojsť. Keby však medzi čítaním kohút zakikiríkal, nuž musí sa vrátiť.Od Lucie do Vianoc, keď vraj robí stolček a na utiereň za oltárom naň sadne, vidí všetky strigy. Musí však trojkráľovou kriedou okolo seba kráž urobiť, lebo by ho ináč roztrhali.Dievky (aj mládenci) od Lucie do Vianoc zahrýzajú do jabĺčka a pred utierňou idú pred kostol. Ku ktorej ktorý mládenec príde, za toho sa vydá.Ak višňový alebo čerešňový prútik, na Luciu odlomený a do vody namočený, rozkvitne do Vianoc, tak dievča, ktoré si ho namočilo, do roka iste sa vydá.Na Luciu obliekajú sa, ako aj inde, za „Luciu“.Na Štedrý večer zametie domáca dievka (aj služobná) izbu od dvier; smeti zoberie do záponky a vynesie na krížne cesty. Z ktorej strany počuje psa zaštekať, v tú stranu sa vydá. Keď však z viac strán počuje štekanie, môže byť istá, že sa budú o ňu trhať.Na Štedrý večer hrach za pec hádžu, aby sliepky dobre niesli.Dievka odkladá na Štedrý večer do orechovej škrupiny z každého jedla a vynesie to na kôl. Ak to do rána stade zmizne — vezme to vraj straka — dievka sa do roka vydá.Po večeri v Štedrý večer píšu celú abecedu na dvere a chrbtom do dvier obrátená dievka zastane, prstom idúc po abecede, na dvoch písmenách. To sú vraj začiatočné písmená mena toho, ktoré jej muž nosiť bude. Ďalej berú na Štedrý večer na náručie drevo, a ak ktorej poťapí sa párom nabrať, tá sa vydá za mládenca, ináče ujde sa jej vdovec.Keď po utierni zaklope ošípanej na dvierka, koľkokrát táto zakrochká, o toľko rokov sa vydá.Ak z vajca, do vody pusteného, bielok ťahá sa hore, ujde sa dievke gazda; ak ostane dolu sedieť (na dne nádoby, do ktorej bolo vajce rozbité), žiadna pomoc — jej muž bude len vera „hoferom“.Na Štedrý večer hodí dievča za chrbát z jabĺčka v jednom ťahu obkrojenú kožu, a aká „litera“ sa z tej kože spraví, to bude počiatočná litera krstného mena toho, za ktorého sa vydá.Na Štedrý večer krájajú jabĺčka cez poly, a ak kto prekrojí aj jadro, ten do roka umrie.Na koho stranu sa na Štedrý večer knôt zo sviečky obráti — ten umrie; na koho stranu zo sviečky tečie — ten bude bohatým.Ktoré dieťa pri krste plače, to sa nevychová, alebo — podľa iných — bude z neho muzikant, z dievčaťa speváčka.Keď nemôžu maslo zmútiť, zapchnú nôž do dbanky a spievajú:Ide žobrák dedinou,rád by masla kúpiť;my by sme mu predali —nechce sa nám zmútiť.Keď niekto po blate beží, povedia: „Blato mu skáče na hlavu.“V jeseni povedia: „Už načim lúky zakladať a kožuchy vymieňať.“Jedna žena takto nariekala nad mŕtvym manželom:Čo ti bolo, môjmilý manželu,že si zomrel?Veď si malpäť košieľ:Jedna v okne,druhá mokne,tretia u šivačky,štvrtá u práčkya piata na tebe.Keď niekomu dobre prajú, povedia: „… Aby vás tak Boh požehnal, jako z neba rosa padá.“ (Hojne.)Kto sa marcovým snehom umyje, nebude pehavý.Koho šaty myš pohlodá, zakrátko umrie.[1]Slovenské pohľady XVII, 1897, str. 313 — 314Práca vznikla na základe osobných autorových pozorovaní ľudovej kultúry počas pobytu v Dohnani, kde Tajovský pôsobil ako rímskokatolícky učiteľ v r. 1895 — 1897. V podtitule Tajovský uviedol: „V Trenčianskej stolici“.	GregorTajovsky_Z-clankov.txt
1. ElegieObsahPočátek láskyNářekCestaMistivojRozpomínkaPočátek láskyZdaž si se mi šprymnými ty sám posměšky nerouhal,sotvy že já milovat, příteli, někdy budu?Ty, řka, jen Umce hovíš, krásného spolku utíkáš,tě mhla. tě růže, tě háj, ne svět a dívče těší.Láska život libuje, kdo kochá se v přírodě mertvé,jakž ten může živým jmouti milenku citem?Bezpečný klamavé netušil jsem nástrahy; volné,kamžkoli jen táhlo, průduchy serdci daje.Než juž pozdě želím; však tys' vina, věštče falešný,blah, kdo cizého časem nedbáti soudu umí.Když spanilou po lukách oko mé se kochávalo krásou,myslel jsem, že jiné ve světě krásy není.Rád jsem tvému věřil v sladkém želi, příteli, žertu,jest-li si tvých čárů, nech z něho pravda bude.Zhas řeřavou, jenž ňadra moří má, žáhu milosti,pak ránu, hluboké ostny vytáhna, zahoj.Neb čím déle tiché v ututlání dřímali jiskry,tím se nyní po celém hůř těle rozšiřují.Veď mne zpátkem opět k ztraceným, duše poklidu, cestám,tam, kde ani svodný nezněje lásky ohlas.Neb kde se jen verhnu, zmařené kam smysly obrátím,tu sty hned jazyky všecko mi lásku volá.Buď jarní v temné zpěv houšti slavíka poslouchám,neb v zelené jak se trávě potůčky hrají;buď dolinou jda patřím, vítav v tichu háje jitřenku,jak květinám sladké kradne kořisti zefyr.Lásku slavík štěbetá, chřestem pěje lásku potůček,touž les, touž kvítí, touž v ucho šepce větřík.Dobře se měj, ztracený blažené tedy ráji mladosti,už do jiného mě hlas anjela mého volá.NářekHa, zde lkáti budu! zde chci, zde kvíliti svéhovolně mohu truchlým serdce bolesti hlasem.Vám, doliny, zvláštním sama jež tutě příroda perstemsvým vyryla, klidné ctného kolébky žele.Vám, skaliny zbledlé, vám též, uši přírody, jemnéjeskyně, vám, plesa, vám lkát chci, pahorky němé.Ohlase, ty však dřív věrolomný vůkol umluknia zvědavým skrý tvůj stín mne tu, hájku, očím.Jen mírný lehké leckdys' perutinky větříkuchvěj a mojich ňader Jí vzdechy ještě zanes.Jdi, studený prolomiž, vroucnými plápoly, led ten,jenž na jejím, volném někdy mi, serdci leží.Ten já, co kdysi sem nejvyšší outloty cítilpelnost, ai, teď obět rozmaru býti musím.Čím jsem tak zavinil? takliž se přísaha věčné,již si na mých složila rtech, skoro lásky mění?Rci, zdaž bedlivě jsem podané Tobě víry nechránil;či vroucí k Tobě též odměny rovně nečil?Vás za svědky volám, vy tajemstva znáte milenců,tě, dni k stráži dané slunce, tě, temnu luno,ach, kolikrát na onom, buď záře ho růžila chlumci,buď hvězd stříbřil oblesk, jsem sliby klekna novil.Ach, kolikráte vaše zpěvaví lesníci jazýčkyjsem v potu tváře její slaviti jméno učil.A v bělavou všech těchto buků, všech kůru javorcůlesklým jemně kovem perstene, Mína, voral.Však neprospěje nic; posavad dle svévole méhohned tak, hnedky onak naděje serdce moří.V převracenou osudem věk náš zlým v lásce pobloudilneshodu, tamť jedné dav straně berlu do ruk.Vraťte se, ó, časové blažení, v nichž práva milostinezmatená slušným kráčeli ještě krokem;v nichž spanilé tajnou nosili svých tíži kochánkůna kněžecích sněžném po dvoře Emmy bedřích;neb z mřežové s vděčným slečny když pavlače věncemlítali k vítězným, co z nebe bůžky, hochům.Ba šťastný! derzou aspoň komu kárati dánokrásu, aneb snadným loučiti svazky citem.Mně zbroje té, ubohému, nebe, hle, zapomnělo příti,mně k volení vábná žehryně místa nedá.Příkladem učte se mým, mladší, že není ruky těžší,jaktě ta, jenž krásné s ousměchy pouta kuje.Ty však, buď jako buď, jen mou, přítelkyně, zůstaň,lkát budu rád, ó, mé Mino žalosti radost!CestaJen za Tebou ústavně lkám, holubinko radostná,jen Tě dnem, Tě nocí v serdci i v mysli nosím.Oulevy cesta citům žádné tělu vlády nedává,ba s dálkou k větší roste neřesti bolest.Ať zahynou všelikého liché už lékaře šalby!Nábožnosti nechať pouti, ne lásce, radí.Medle co prospívá, že okem na Tě patřiti nelze,za dvě budí v ňádřích tužba tisíce očí.V hloubi samého sebe kleslý ani přírody božskénedbám, ni sladké mzdy zkušeností šetřím.V černou rozmanitý, kam jdu, kraj se kryje roušku,nad lkaním sama mým obloha selzy leje.Pakli nemá, rcite Jí, dnes. dnes Jí v náručí uzřím,běž, větře: ať labutě ve jho zapřáhna Milek.Kde v hlaholy zpěvců strakatých své souzvuky míchal,teď stonavé mutný árie šemře potok.Darmo zefyr voňavou z cele mé tepe péče oháňkou,darmo nový kvílnou Máj stele dlažbu nohoum.Naschvál stezky hledám tajné, vsi a města, utíkám,neb jazykem vlastním serdce nevládne bolest.Ondy sem obrazná kdesi patře na díla malířůk najkraššímu, neníť ještě to Mína, volal.Přes pole cestu konav jakovým jsem někdy poslouchaljarní pastýřů hudby a písně uchem!Jak všelikých, k člověka ideáli si svému, po tváříchmá duše rozsypané zbírala zlomky okem!Krom Tebe nic nevidím, Tys' očím teď mým sama vešken,Tys' svět uším vešken, krom Tebe nic neslyším.Bud jdu, dle mne chodíš, jako duch ticho, ručku za ručku,buď jedu, buď i hovím v oddechu, při mně sedíš.Než jdite preč, marné raději z mé obludy mysli,tamť Ona, tam, skoro nás už světa půlka dělí.Ach, nač za kraje kraj, nač města za města měníme,kýž každý, kde se mu zdá blaze, bydlo volí.Nač nebe tak velikou dalo zem k tak serdci malému,nač provazy k persům připnulo křídla jeho.Buď mělo serdcc nečít, neb, kdy chce, se serdce milenkytknout mělo, buď dalekost, neb měla láska nebýt.Tamť Ona, dáleji dál než Říp ode Tatry slovenské,než Dunaj od řeky té, z níž Prahy sočně kynou.Neste vy Jí, spěchavé, tam žel můj, oblaky, neste;půjčte, vy herdličky, svých mi na chvilku letů.Pějte, vy nářeky mé, skřivanci v modru nebeském,buď mi tiché družná poslice lásky, luno!Všem dolinám, i horám, i řekám mé strasti žalujte:Právo-li má věrná loučiti serdce osud?MistivojV průvodu překrásném panošů a nádheře švárná,Mistivoj od svého bral se do Sasku lidu;vývoda tam sličnou mladici, zmužilému rytířstvuna hradě hostinskému k obdivu chlubně choval.Dej mi, kníže poví, přízeň tvou k lásce milenky,poslední v Slavianech má moc a jméno není.Však by se dle zvyku sám věna hodným býti dokázal,věz, že i meč tento v pěsti nedarmo nosím.Bernard, stiskna ruku snoubencovi, choť jemu slíbí,než k boji svého do Vlach zbroj zetě dříve volá.Šel s družinou a uviv herdinské věnce si vítěz,věrný zpět hotové táhne ke svatbě ženich.Než nadutými Němec Dětrich se k Němcovi ozveposměchy: „Tak hezké ty psovi dívky nedej!“Vývoda slib prolomil: s nesmírnou kníže bolestínad potupou v ňádřích v odchodu pomstu vařil.Sotvy že hrad zanechal, k hranicem svých kráčaje bratrů,už se za ním poslů k návratu hejno valí,pozdravení vzkazuje, řkoucích, náš pán tobě, vrať se,a vznešený, nízká kníže zapomni slova.Dáti milenku hotov, skvostnou chce slaviti svatbu,i množství všelikých k náhradě příti darů.„Ať sobě tříme, co má, ublížil mé cti, povězte,zví však, co jmenoval zvíře, že kousat umí.“Bodna koně vraného, rukou k hlavě přílbici tiskna,k svým Slavianům pelný smutku i hanby běží.V háj hluboký zvolaje vše slavné národu vůdce,jim potupu v hněvných přednese krátce slovích.Hluk se tichý rozlehne kolem, ten šepce druhému,každý těm ruhačům horlivě pomstu volá,vtom se jeden šedivý z prostředku starček ohlásí:I mně. Milí, mladších trošku darujte uší.Mistivoji! mněl bych, že co říkáš, stalo se slušně,nač si nechal vlastních, čest čině radše cizím?Dosti rodí spanilých nám krásná Slávie dívek,jenž i zlatých trůnů ozdoba býti mohou.Kdo svých málo šetří, k pyšným se vtíraje háncům,nech mzdu, po níž dychtí, vezme pokojně lichou.Však že celého se ta špatná poškverna dotýkánárodu, že jsme lidé, zmužně ukažme nyní.Řeknul; všickni ženou se za ním odpomstiti křivdua v zmužilém zpupné vyprali Němce boji.RozpomínkaVznes se na svých ještě křídlách z nebe růžobarevnýchaspoň onéno milá ke mně, památko noci:náhodu, co změnila s přízní mi ve vůli a láskui světy dva, v jednom sloučila svorně citu.Byl to onen všechněch, času, místa i přírody kouzlůshluk, pode nímž v zřejmý vír samo serdce běží.Dávno z očí v oči sic naše už v tichu bředli myšlénky:dávno za lávky citům sloužili tisky rukou.Však jako proud, kdy malým valný hry odejme potůčkům,tak Jí cos' dosavád vázalo, tak mně, jazyk.Ach, kolikrát tlumačem museli stydu bývati kvítky,dnes kytara strun svých půjčiti, zítra klavír.Už viseli slibné stulených Jí výjevy na rtechčasto, však vždy celé jsem slovo darmo čekal.An hle, kdež nic vtip, nic písně neprospěla věrnost,tam s to jeden samoděk byl, v jara kráse, večer.Oudol jest blažená šumnými ověnčena hájky,jimž daleká stravnou daň, řeka dávno nosí:zámky, kde zmužilost jindá, tedyž oblaky sídlí,z houští na kopce lysé výše a výše lezou.Kraj samorostlými šlechtí tak příroda parky,žeť podobizny si sem nádhera krásti chodí.Na břehu, tať je pověst, zplašených prý z Řecka Milostnichejna vidět v kolovém, an plesy řádu vedou.Sem v doliny květovým se vloudila lůno kadidlemzahrada, dvojno, či jí, či kraji dáti předek.Tuť vtipu násilné nikdy nezohyzdilo rámě,zval by ji radše živou serdce čilého mapou.Jeskyně, druhdy bohů ještě snad chrámy slovanskýchvůkol: v střed zelené roucho besídku šatí.Tam jdu, an, ó, bohové! sama při zpěvě růže polívá,a květy, jimž slunce sklíčilo hlávky, těší.Vstříc ona: na ztepilých žert Jí se a ousměchy lícechzářili, jež krotký mdlil, vděky jiskře, pohled.Na spěchu lokty kasá loktuškou, an ve domácíchnedbalkách oděné jen bylo volně tělo.Ploula kadeř prostá po sněžném marmoře herdla,z níž jako z oblaku dvě stříleli blesky oči.Džbán z ruky: jakž kráčí, jazmín a lilie vadnou,v pokloně své hanbou vládkyni sočně hovíc.Už štěbetem za lesy zpěvci dne zapouzeli horkost,že stromu každičký v píšťalu list se měnil.Sotva že už zvědavým uzřel červánky měsíček,půlokem anť mu druhou skrývala půlku hora.Tak se vše strojilo, v nevědoucích ještě co láska,by dřímné outlých rozvilo poučky citů.Pak jdeme, zas to i tam klevetavše, dlíce mlučíme,až se jeden v druhém více a více tratí.Dnes, ona dí, se snad chystá jaro sláviti svátky,tak nebe, tak se mi zem smáti do serdce vidí.Ještě vězí ve rtech Jí řeč, ticho achkati začne,ha! lká, nač mi osud slast tuto záštně kalí.Vtom nyje; už tužší ňadra vzdech rozklena ouží;a v sklopeném skvoucí už rosy víčku hrají.Klid všudy, jen stromové vzdech ten sobě šeptali větve,na zkanulé kvítků selzy sypouce bělost.Však dost, zmizni trude z mé mysli, i padni, co padni!Cit-li a Bůh a osud v odporu? Nelze! poví.Láska-li v podzemské má vjíti se potřeby jarmo?Takť outlého by sem vítala hostě nebes?Ne, rce, ne, buď zde za cit, cit dávný, rovně za dávný,nechť osutá sladké odplata zetře dluhy.Vy rcite, co pervým v dně duší noviny ste polibkemcítili, jímž kdy věnem dar dala tento milost?V náručí omdlévá; rty umluknou tiše tichounko,jen kdysi řval noční „věčně a věčně“ ohlas.Však jeho outerpné kazili zradu žřídla bublénkya při malém rozpial břečtan okénku peruť.Hvězdy samy stali k službám: zornička besídkustrážila, přívětivé vedli kuřátka domů.	Kollar_Mensi-basne.html.txt
Stolica sa smejeMišo Kukuč bol predával pánu advokátovi Slučkovi drevo z jeho vlastnej hory, za čo, ako sa hovorí, „zlízol“ okrem peňažitej pokuty aj dva týždne áreštu. Priťažujúca okolnosť bola, že bol hájnikom hory, z ktorej kradol. Bodrým Prevalovcom naskrze nebolo nápadné, že Miša celé dva týždne nebolo vidieť v dedine. Kdeže mohol byť? Nuž sedel. To bola v Prevalove taká obyčajná udalosť, mali pre ňu toľko porozumenia, že sa najviac ak najlepší priatelia opýtali rodiny: Prečo a koľko?Veď sa on pre tú trochu sedenia veľmi o zem nehádzal. V slúžnovskom árešte rozkazoval hajdúch Serafín Mačička, a ten bol Mišovým kmotrom duchovným a staral sa statočne, aby mu nič nechýbalo. Však i Kukuč nehľadel na nejakú fúrku dreva. Zakaždým, keď doviezol niekoľko tých metrov, Zuzka, žena Serafínova, nachystala dobrý obed, pri ktorom nechýbalo nikdy niekoľko lepších kvapák. Vedela chýrečne pálenku uvariť. Za tou, keď si zaehkal, čo ti išla gágor vypáliť, si nešomral, že je samá voda.Cez deň Mišo porúbal trocha dreva v komore stoličného domu, pričom nikto nedozeral na neho, keďže Serafín, ktorý iných áreštantov vďačne posekíroval, nemal teraz na to času. A keď mu pán slúžny preto robil výčitky, nuž mu vypočítal, že má s kadejakými nákupmi do domácnosti pána slúžneho toľko roboty, že nevie ani, kde mu hlava stojí. Však ho pani veľkomožná s mnohými vecami aj tri-štyri razy vrátila do sklepu, čo sú nikdy s ničím nie spokojná.Pán slúžny čosi bručal a zatíchol. Však on najlepšie poznal svoju drahú polovičku.Mišovi sa tie dva týždne minuli, ani keby dlaňou pľasol. Ani veľmi nepobadal, že je už koniec tým dobrým časom, len keď mu Serafín jedno popoludnie riekol, že už zajtra pôjde domov.Mišo, sediaci na prični v árešte, si pľasol dlaňou po stehne: — Počuješ, Serafín, ako sa ti ten čas minul. Veru by sme si na rozchod mali vypiť.I vstal a pohľadal v rozporkách, či tam niet nejakého groša, i vytiahol tri strieborné rimštiaky.— Ty, Serafín, možno, že aj ty nájdeš ktorýsi ten grajciar, dolož ešte a kúp klobásy a chleba, ako aj niečo borovičky a či len pálenky — ako myslíš, čo sa na rozchod trocha pobavíme.— Pôjdem podvečer a donesiem všetko. Ale, Miško, dones si dreva, čo si zakúrime trocha, lebo v tejto temnici je zima. A tutohľa, v susedstve je komora so starým nábytkom, odtiaľ donesieme nejaký diván a stôl, aby sme nemuseli sedieť na tej prični.I doniesli starý otrhaný diván, na ktorom sa nie veľmi háklivému človekovi ešte dobre sedelo, a trocha rozkývaný stôl. Zakúrili, i bolo v tom árešte ako v sláve nebeskej.Keď sa zmrklo, všuchol sa Serafín s nákupom dnu, árešt privreli, sviečky zapálili a zasadli si k stolu, ktorý bol založený chlebom, klobásami a fľaškami s nápojmi. Iste sa ani jednému vicišpánovi, ani hlavnému županovi nikdy tak dobre na tom diváne nesedelo, kým bol dobrý, ako tým dvom kompánom na roztrhanom.Serafín sa volal Mačičkom, ale preto on bol chlap dúži. Ani sa tak ľahko hocikoho nezľakol, jedine jeho Zuzka mu prišla na slabú žilu.— A ono je to i nie div. Veď chlap, keď sa treba biť, nuž sa bije. Ale zas žeby stále dni a týždne bojoval ako žena, keď sa už raz dá na tú vojnu? To nevydržíš, radšej popustíš. A keď raz popustíš, tu si ,het‘, už ťa ani sám pápež, ani kráľ nevyslobodí, čo by prišiel s procesiou, s obrazmi a zástavami.Takto rozprával Serafín Kukučovi, keď vošiel k nemu. Kukuč sa ho totižto pýtal, či vie Zuzka, kde šiel na večer, lebo vedel dopodrobna o celom spôsobe života svojho duchovného kmotra.— Povedal som jej, že ma ten chalan (to bol slúžny ktorého s rodinnou úprimnosťou takto volali medzi sebou Mačičkovci a Kukuč, ktorý tiež nemal dobrého oka naňho, poslal teraz v noci do Bradova k vicišpánovi a že len v noci alebo ráno prídem odtiaľ. Joj, keď si pomyslím na neho, by som ho rukami roztrhal! — hromžil Serafín.— Nonono, Serafínko, už sa len nehnevaj, veď ti teraz nič neurobil!— Veď nie, veď nie, ale keď si pomyslím, čo sa ma nasekíruje!— Kmotor môj drahý, vypime si a nehnevaj sa. Veru si ani ty nie svätý. Ba naopak, si ty veľká šelma a dosť sa mu toho chrenu natrieš pod nos, keď môžeš.— No a či by ťa nepohlo, keď ti všetko naprotiveň robí? — I opreli sa pohodlne každý do jedného kúta divána, vystreli nohy a zajedajúc a popijúc si rozprávali. Mali o čom, že tomu nebolo ani kraja ani konca, o pánoch, o priateľoch, o svojich ženách však najviac. Hej, keby to tie boli všetko popočúvali, bol by to býval harmatanec.Uznali, že tie ženy majú pravdu, pravdu že majú. Keby len neboli také dokučné. Ale keď sa raz potkneš, bude ti to vyhadzovať na oči ešte aj o tri roky, keď ani nemyslíš na to. A či sa i ona nepotkne?— A čo by ich parom uchytil, už len tým jazyčiskom čo sa nezdoby narobí, — žaloval sa Serafín.Kukuč na to len čosi zabručal, lebo si pomyslel, že on svoju Maru od pyskovania odučil. A dobre a jadrne, preto nemá skoro ani jedného zuba, čo ju vše, keď veľmi brechala do neho „napomenul.“Vypili si fľašku i nadišla ich vôľa zaspievať si. Kukuč mal hlas ani tá najhrubšia basa a Serafín síce tenší, ale mu akosi preskakoval, najmä keď si vypil. Im to bolo však všetko jedno, hlavná vec bola, že si zaspievali. Niekoľko ráz si zahúdli, že:Hovoria i na mňa, že som ja taký,že si ja vyberám medzi dievčaty.A ja len, ako pánboh dá,vyberiem si dievča, čo ma rado má.Zatým ešte túto:Tam za Váhom biely dom.Býva pekné dievča v ňom,a s týmito boli hotoví, viac pesničiek nevedeli. Keďže sa im však ešte chcelo spievať, pustili sa do nábožných, ktoré vedeli z kostola.Popíjali, oblapili sa okolo krku a spievali ani anjeli či o dušu spasenú jednu svätú pieseň za druhou, raz ju žalostivo ťahajúc, raz zasa rezko sťa nejakú pod nohy.Boli i s druhou fľašou borovičky na konci, keď Kukuč pobadal, že kmotor namiesto spevu začína pochrapovať.„Čo teraz?“Nechá ho tu drichmať a ráno ho nájdu v árešte? To bude zle-nedobre. Čo ako, musí ho zaviesť domov.I postavil ho po biede na nohy, no len čo, ho pustil, letel do hŕby ako prázdne vrece.— No, Serafín, si ty za chlap. Nože sa drž!Serafín čosi zamrmlal, ale sa len chcel uložiť na ten diván.Kukuč bol chlap mocný, ale sa jednako vyhrial poriadne, kým doteperil kmotra do jeho bývania, hoc ani nebolo veľmi ďaleko. Ale čože, on bol tiež docenganý a hodne neisto stál na nohách.Serafína postavil do dverí bývania a oprel ho tam. Pravda, to nebolo veľa hodné, lebo ako ho popustil, už sa zvalil do hŕby. Zabúchal poriadne na dvere a keď počul hlas „Kto je to?“ odvetil: — Nuž ja, Serafín, — a ušiel, ako vedel na neistých nohách.Išiel rúče naspäť do áreštu, prihodil dreva do pece, privrel dvere, ako vedel, ľahol si na diván, keď bol najprv fľašky vycedil a sotva zažmúril oči, spal ani zarezaný.Serafína jeho Zuzka zozbierala a zobliekla a uložila do postele. Pravda, celkom tak hladko sa to nestalo, ako sa to povie.Vec by bola bývala vcelku v poriadku, keby neboli bývali na peci také dvercia, ktoré len na jednom závese viseli. Ale ktože sa tam staral o to, aby ešte i v árešte boli dvercia na peci v poriadku!Pod pecou bolo raždie a triesky, i natrúsilo sa do nich ohňa; i chytilo to krásne. Na šťastie už bolo okolo piatej ráno a kastelánova slúžka, idúc do drevárne po triesky, zavoňala vo dvore a na chodbách dym. Bola to už staršia a dosť poriadna osoba a šla pozerať, odkiaľ vychádza, i veľmi ľahko trafila do slúžnovského áreštu, kde už veselo horela dlážka a pričňa. Kukuča stiahla za nohy. Vyskočil, pretrel si oči a vybehol. Klial šeredne.„No, pekne by som sa tu bol upiekol, nech niet tej ženskej!“ Utekal po putňu a zalial oheň. Lenže to všetko už nič neosožilo, lebo bruchatý kastelán vybehol ako-tak oblečený a videl diván, stôl, fľašky v árešte. No, pravda, i stopy ohňa.— Kukuč, kto bol pri tebe? — bola jeho prvá otázka.— Kto? Nikto. Sám som bol.— A to si sám vypil dve fľaše? — kastelán zavoňal vyprobovaným nosom, čo bolo v nich, — borovičky?— A čože je to chlapovi? A najmä terajšej. Veď to nemá nijakých grádov. Hjoj, nech len dajú doniesť, pán urodzený, hneď ich presvedčím.— No, ja sa s tebou dotazovať nejdem, veď ono vyjde šidlo z vreca. S tým Serafínom si sa ty veľmi kamarátil.Ráno prišla Zuzka Mačičková poriadiť kancelárie, lebo vraj Serafín ochorel veľmi. Celá tvár mu opuchla a obelasela, strach je naňho pozrieť.— Pánbohvie čo s ním bude!Predpoludním poslal hlavný slúžny obvodného lekára prezrieť Serafína. Ten prišiel naspäť so správou, že je opitý ako vŕba, ťažko ho preberať, čo aj na minútu. Tvár má opuchnutú a obelasenú od úderov. Na otázku, kto ho tak vymlátil, zamrmlal „Zuza“ a spal ďalej.Keď slúžny už takto poučený poslal po Kukuča a opýtal sa ho, či s ním nepil celú noc Serafín, tento múdry človek, ktorý nikdy nehájil stratené šance, sa priznal. Áno, pili spolu. A dosť. Ten najväčší posmech, že on, väzeň, svojho dozorcu zaviedol domov a zatým sám išiel naspäť do áreštu a sa tam zavrel, zatajil. Ako i celý oheň vzal na seba, že on doniesol dreva a on nakládol i ohňa, lebo mu bolo nad ránom zima. Tak podľa neho celá vina Serafínova bola tá, že sa s ním, ako s kmotrom duchovným, opil.Ostatok, pravda, vyfrflala Zuza. Ani ju nemusel pán hlavný slúžny veľmi naberať. Keď raz začala mlieť jazykom, vymlela krásne všetko, čo jej ležalo na duši. Že ho v noci dovliekol Kukuč a hodil ani mrvinu pred dvere, že ho preberala a trela, lebo sa bála, že jej v rukách skape a od toho „trenia“ tak opuchol a obelasel.Hlavný slúžny sa smial na celom a šiel hore k vicišpánovi s históriou, aby sa i ten zasmial. Nuž smial sa i vicišpán. Smial sa i hlavný župan, i sirotský otec, i celá stolica sa smiala nad podareným áreštom.Len hlavný notár Puklický sa nesmial. Naopak, keď sedela celá kompánia v kancelárii županovej pri slivovici, vystúpil veľmi vážne, že sa takéto balkánske pomery v jednom usporiadanom štáte, ako je Uhorsko, trpieť nesmú. Mačičku treba bezodkladne pozbaviť úradu a aj penzie! Aj penzie, to je ešte! Bez milosti!— Nonono! — zahriakol ho hlavný župan, — nebuďže taký zdivený. Keby sme pre také priestupky chceli úradníkov, nie sluhov, pozbavovať úradu, ani jeden z vás by tu nesedel.Publický bol prchký chlap a mal asi tisícjutrový statok, takže mu na notárskom úrade tak veľa nezáležalo. Väčšmi záležalo ostatným pánom, aby zostal medzi nimi, a tak bol koniec, že Serafína pozbavili služby (ale nie penzie), lebo Publický sa osvedčil, že alebo Serafín pôjde zo služby, alebo on.Na miesto Serafína vymenoval hlavný župan Jurka Omastu, ktorý si vzal hlavného notára chyžnú za ženu. Chyžná bola veľmi šumná osoba, volala sa Margita. Pán hlavný notár ju menoval Gitkou, niekedy Gituškou. Záviselo to od toho, v akej spoločnosti boli.Jurka Omastu vymenovali náhle, akoby sa dnes povedalo, s „najväčším urýchlením“. Jurko si vzal Margitku tiež s „najväčším urýchlením“ a Margitka ho obdarila pekným chlapčekom tiež s „najväčším urýchlením“ už týždeň po svadbe.Stolica sa na celej veci veľmi dobre zabávala. Dobre sa zabávala na prípade Kukuča a Mačičku a ešte lepšie sa zabávala na prípade pána Puklického a Jura Omastu.No pravda, že musí byť v každej veci poriadok.	Nadasi-Jege_Stolica-sa-smeje.html.txt
Drobnosti z Bošáckej dolinyMy dedinári, ktorí nemáme príležitosti, spôsobu a chuti na veľkomestských radovankách a hlučných zábavách, na veľkú ujmu vlastného vrecka a zdravia, podiel brávať, používame svoj svobodný čas len našským spôsobom, bez oťaženia, alebo lepšie rečeno, vyprázdnenia vrecka, potulkami po najbližšom kraji, pozorujúc náš ľud, jeho život, zvyky, obyčaje, práce a — biedy, a vedľa toho kochajúc sa i na krásach prírody, ktorá od nás nijaké vstupné nevyberá a pritom milé vyrazenie nám pôsobí a zdravie naše otužuje. Bošácka dolina síce nevyniká žiadnou zvláštnou romantičnosťou; a dobre tak: lebo ktosi povedal, že čím romantickejší je ktorý kraj, tým je biednejší, a čím viac skalín má, tým menej chleba dáva. Že však aj v tomto kraji kde-tu bieda sa zahniezdi, tomu sa nemáme čo diviť, lebo aj vo Viedni ľudia biedni, a v Budapešti tiež často bieda vreští, a to bieda nielen v handry odetá a hladom vysušená, ale aj bieda vyšnurovaná, v skvostných salónoch sa pohybujúca. Extrémy biedy a nádhery stýkajú sa vždy a všade; ale keď vidíš ľud našej doliny s mravenčou pilnosťou a s oceľovou vytrvalosťou konať poľné a pridomové práce, a pritom viesť veselé rozhovory, doliny spevom obživovať a žartom starosti zaháňať: poteší ťa to povedomie, že si aj ty kosť z kosti a krv z krvi tohoto bodrého slovenského ľudu. A kto má smysel pre krásy prírody, toho nezunujú nikdy vychádzky do poľa, hoci by ho už mnoho ráz každým smerom bol pochodil; lebo predmety, očiam sa predstavujúce, milo bavia bedlivého pozorovateľa, ktorý nebrúsi len tak vospusť sveta leda šliapal zem a čas zabil, ale chodí aby videl, zkúsil, poznal kraj svoj so všetkým, čo na ňom je a žije, a aby sa čítaním v živej knihe prírody občerstvoval, zabával a poučoval.V sparnom lete vybral som sa na bujné horské lúky pod Lopeník a dohonil som starého kopaničiara z Predpolomy, u samej hranice moravskej. Ako obyčajne, dal som sa s ním do reči. Neďaleko Predbošáčky, kde sa dolina vidličkato na dvoje delí, ukazoval mi pri potoku pažiť, kde sa Vodný muž zjavováva. Vlani vraj jeden žobrák cez poludnie na tej pažiti rozložil si ohník a dal sa do varenia polievky, kapsu majúc cez plece prehodenú. Už sa mu polievka práve dovárala, keď spozoroval malého Vodného mužíka v zelenom kabátku z potoka na breh sa driapať a oči naňho vyvaľovať. Na šťastie mal žobrák „strúček“ cesnaku v kapse, ten rýchlo vytiahnul a hodil do Vodného mužíka, ktorý sa hneď svalil horeznak do hlbočiny, žobrák však sobral nedovarenú polievku, ušiel do neďalekej chalupy, a tam si ju dovaril a zjedol. Cesnak je vraj vždy dobre pri sebe nosiť, lebo sa ním možno zachrániť pred akýmkoľvek „preškodením“.Že nielen po starých hradoch, kaštieľoch, zrúcaninách, ale aj v bošáckych kopaniciach po mnohých miestach strašieva, o tom snadno dozvieme sa z rozhovoru s tunajším ľudom. Kopaničiar, mnoho po furmankách chodiaci, rozprával mi, ako ho strašilo pri Bánovčeku vyše Zem. Podhradia. Ale ako mi to rozprával! Počal, ako sa hovorí, od Adama, a rozkladal na široko, ďaleko, ako sa o furmanku jednal, čo sa pritom hovorilo, jedlo a pilo; ako a kde tovar nakladal, ako sa z domu vystrájal, čo ho všetko cestou cez Nové Mesto, Piešťany, Mestečko… až po Galantu potkalo; ako tam tovar odovzdával, kde si čo upil a zahryzol, s kým a o čom sa shováral, ako zpiatočnú cestu nastúpil atď. atď., až sa konečne vrátil domov, a neďaleko domu v Bánovčeku zastaly mu v potoke kone, a nedajbože s miesta! Či na ne kričal, či do nich bičom sekal — všetko jedno: kone splašené, upotené, temer všetky remene a štrangy dotrhaly, ale prázdneho voza s miesta pohnúť nemohly. Môj kopaničiar síce strašidla nevidel, ale sa veľmi božil, že sa mu „ten zlý“ zoprel do osí a kolies, a až keď zvonili v dedine na poludnie, obľahčilo sa koňom, že voz bez namáhania ťahaly ďalej. Počas jeho zázračne rozvlačnej rozprávky až mrle ma jedly, čo som sa nevedel dočkať udania, kde a čo ho to vlastne strašilo?Chodiac po krásnych, rozmanitými kvetami ako vyšívaných lúkach Bestínneho (ktorý grúň hádam preto také meno dostal, že je hrebeň jeho holý, bez lesa, teda i bez tieňu), zablúdil som do domku invalída Adama O. Tu mi medzi iným rozprávali, že na neďalekých kopaniciach lieskovských bývala veľmi zajakavá žena, ktorá ťažko a nesrozumiteľne hovorila a často na počiatku slov „hi-hi-hi“ s veľkým krikom vyslovovala. U neďalekých susedov mali mnoho detí, „ako v hrnci krúpov“ a keď raz tá zajakavá žena podvečer do domu vkročila a miesto pozdravu počala kričať: „hi-hi-hi“, za tým čosi nesrozumiteľného hovoriac, naľakal sa jej už na peci rozvalený kopaničiar a skríkol na ženu: „Ženo! ber dzeci, čo lepšie, a utekaj kam najďalej môžeš, a tí ostatné nech si bár aj „to zlé“ pobere!“ Žena však poznala tú zajakavú Lieskovanku a muža vysmiala.Daktoré rodiny kopanické sú bohaté na deti. Nie je to nič neobyčajného videť v lete okolo chalupy 7-8 detí poskakovať. V Bošáci je čeľadný otec, ktorý mal 19 detí. Ale v Lubine u rodiny M. ich ešte viac byť muselo, keď istý sobotišťský halenár, tam prenocovavší, rozprával: „Tam je detí, ako maku! Keď hlásnik trúbil v noci druhú hodinu, cuplo prvé dieťa s pece, a tak cupotaly jedno za druhým, až keď zvonili ráno na modlenie, cuplo s pece posledné!“U spomenutého invalída Adama O. riekol som, že som sa prišiel podívať, či tie záveje snehu — o ktorých v zime hovoril, že jakživ nesídu, lebo ich toľko bolo, že bola celá chalupa zafúkaná a museli po kršákoch chodiť — skutočne ešte nestopily sa? Kršákmi menujú v podobe x sbité polená dreva, ktorými sa slama a pazderie na hrebeni strechy pridŕžajú, aby ich vietor nepoodnášal. Nie je to nič nevídaného, že v kopaniaciach, keď je mnoho snehu, chalupy celkom zafúka, tak že si musia odo dvier cez sneh diery porobiť lopatami, aby sa mohli von dostať, asi tak, ako v jednej povesti cez kašu dvermi vykypenú museli sa z domu von vyjedať.Čo sú medzi ssavcami opice, medzi vtákmi papagáji a medzi hmyzom motýle, to sú medzi rastlinami orchidey (vstavačovité), na ktoré je bohatá naša dolina a jej najbližšie okolie. Pred hodným radom rokov potreboval som viac, na kopanických lúkach rastúcich druhov týchto krásnych rastlín pre ktoréhosi zahraničného priateľa, a vyšiel som si ich vykopať. Náhodou dostal som sa k nie veľkej močarine, kde ma radostne prekvapilo veľké množstvo práve v najlepšom kvete postaveného pušvorca (Acurus Calamus L.), ktorý som predtým v tomto kraji ešte nikdy nebol spozoroval. Nie nadarmo menujú Poliaci túto rastlinu „Tatarak“, lebo ona je pri sušení vzdorovitým psohlavcom, rada tratí zelenú farbu, dlho sa s ňou treba pri prekladaní babrať, a naposledy predsa ožlkne. Keď však strčí sa do vriacej vody, aspoň na pol minúty a v prvé dni 4-5 ráz v preši do celkom suchých papierov sa prekladá, zostáva pekná zelená. Túto, udajne Tatármi — ako purgaciu (durman, Datura Stramonium L.) — či Cigánmi do Europy dovlečenú rastlinu musel ktosi dávno do kopaníc bošáckych zasadiť, kde sa nie síce semenom, lebo to sa tu nevyviňuje, ale podzemnými výhonkami bujne rozrastá a jej ako prst hrubý veľmi aromatický koreň, vo víne namočený, sťa domáci liek v chorobách žalúdkových sa potrebuje. Majiteľ tej lúky mal veľkú radosť, že som tam niečo mne vítaného našiel, a ani najmenej ho nemrzelo, keď videl, že som mu krajom močariny trávu došmatľal. Mne sa to na mojich vychádzkach nikdy neprihodilo, čo povestnému švajčiarskemu botanikovi dr. Vulpiovi na Korutánskych Alpách, kde ho raz sedliak náležite bičom vyobšíval poza uši a po fraku i popod frak, keď ho našiel na lúke jedon vzácny druh všivca (Pedicularis) vykopávať a pri tom s republikánskou bezohľadnosťou po tráve sa vyvaľovať. Ale to sa mi už stalo, že ma kopaničiar po lúkach naháňal, držiac ma za Žida; keď som však pokojne ďalej kráčal a za mnou sťa šarkan letiaceho a „počkaj, Žide!“ pokrikujúceho kopaničiara až k sebe dobehnúť nechal: strhol klobúk a v nevýslovnom pomykove ani nevedel, ako má odprosiť, že mi do Židov nadal, a na mňa vykrikoval. Je tomu už dobrých dvadsať rokov, a ešte vždy, kdekoľvek ma stretne, odprosuje, a stojí ma to prehovárania, aby som ho upokojil, že mňa to ani za mak nemrzí, a že keď ma ešte raz bude naháňať, budem aj ja utekať, aby ma nedohonil a myslel, že Žida lapal, ale nedolapil. Máme to po tých horských lúkach mnohé tak krásne kvitnúce rastliny, že zaslúžia, aby v záhradách pestované boly, ako i sám daktoré v záhrade presadené mám, a teším sa, keď mi malú prácu donesenia a presadenia odplácajú utešeným kvetom. Po mnohých lokálnych flórach Uhorska a Rakúska ako vzácnosť spomínaná „malá ľalia“ (Iris graminea L.) rastie v Bošáckej doline miestami vo veľkom množstve, obyčajne husto pohromade, a už zďaleka dáva sa poznať zkúsenému oku po lesklých listoch. Medzi normálne svetlokvitnúcou veľmi zriedka nachodí sa aj s kvetom bielym. Tohoto leta chcel som tú bielokvitnúcu vyhľadať, že som však prišiel pozde, lebo už mala plody, cvakly mi zuby na prázdno. Však mi ona, jak budem živý, na rok neutečie; lebo také vzácnosti nielen sám rád opatrujem v herbári, ale sa aj iným rád nimi vďačím.Raz, kľačiac na zemi v tráve, babral som sa s vykopávaním maličkej ostrice (Carex ornithopoda Wlld.), preto tak zvanej, že má klásky na spôsob vtáčej šľapy rozložené — keď sa mi čosi ako žĺtok z vajca pred očima mihlo. Prizrúc sa blíž, poznal som v tom žltom fľaku ako papuča nafúkaný spodný pysk kvetu strevičníka (Cypripedium Calceolus L.). I do záhrady som si ho presadil, kde mi každoročne koncom mája ukazuje svoje žlté papučky, od nichž tmavopurpurové remienky koketne odstávajú, akoby boly schválne rozviazané, aby sa bruchatá papučka celá videla. Ľud náš nemusel tento kvet spozorovať, lebo som sa nadarmo po jeho mene dopytoval. Koncom mája málokto chodí po lúkach, a o Jáne, kde každá načosúca zelina na sberačky „jánskych zelín“ voláva: „vezmi ma! aj mňa, aj mňa!“ — je strevičník už dávno odkvitnutý a tak ľahko ujde pozornosti sberačiek.Minulého leta častejšie chodieval som po horách a po lúkach než v predošlých rokoch, a aby som sa nadarmo poľom nezarážal, bral som vždy so sebou svoj rýlik a kapsičku (hodnú to, pijacím papierom naplnenú a cez plece prevesenú mapu) a z každej, čo jak krátkej prechádzky, dovliekol som si toho Chamissového sena väčšiu-menšiu hŕbu domov. Uberajúc sa v auguste Ivanovskou dolinou do vzdialenejších bošáckych hôr, videl som vápnom natreté dosky medzi zemiaky na roli popchané. Hájnik mi riekol, že mu tam divé svine šarapatiť chodia, a tie dosky sú strašiakmi, proti nim nastrojenými. To bude, reku, pekná zábava, ak sa tam v hore nejaký diviak na mňa rozbehne a mi pulidery dostrihá! Rýlikom by som sa neobránil, a flintu nenosievam, lebo sa jej bojím ako Žid. Toľko však viem zo zoologie, že divá sviňa nie je ani medveďom, ani rysom — ktorí, hoci sa v žiadnej škole gymnastike neučili, výtečne sa vedia po stromoch driapať — a držal som sa len hory, na všetky strany sa obzerajúc, kde by bol príhodný, nie veľmi vysoký buk, na ktorý by som sa v prípade potreby i so svojimi starými hnáty, i s rýlikom, i s kapsičkou — lebo ani tú by som nebol rád prenechal zubom diviakovým — mohol za najkratší čas vyhrabať a ztadiaľ z celej pary hvízdať na hájnika, aby si šiel mnou s vysoka pozorovaného divého brava zastreliť. Na moje veľké šťastie neprišiel som do takého fatálneho položenia, že by som bol musel s vysokého buka, obliehaný zuby vyškerujúcim diviakom, v smrteľných úzkostiach hvízdaním koncertovať. Zato však mal som netušené šťastie, lebo som v hustej, tmavej hore, na úplne zhnitom bukovom dreve našiel najvzácnejší druh vstavačovitý, ktorý náš Reuss v „Kvetne Slovenska“ „bľudolyzníkom“ menuje (Epipogum aphyllum Gmel.). Od radosti kotrmelce robiť, dubov válať, kolesá lámať nebolo však radno, jednak pre príkrosť svahu, potom, a to hlavne, pre starobu. Ale zabudol som i na diviaka, pričupil som sa k zemi, a prstami opatrne vyhrabával som rastlinky s korallodobnými korienkami, aby sa mi nedolámaly. Slávny botanik Reichenbach píše o tejto utešenej, bezlistej, článkovitej, ako vosk žltej, krehkej a celým tvarom nápadnej rastlinke (vo Flora German. excurs. p. 135): „Genus maxime memorabile, exoticarum formarum quasi umbram nobis relinquens, solum nobis, verum dendrobium, solum genus articulatum; quasi impatiens climatis nostri rariter dispersum, caducum, parasiticum, clarissimo Friesio meteoricum.“ Pozdejšie, namaškrtený týmto nálezom, vybral som sa zas ta, ale nadarmo. Vracajúc sa domov z hory, videl som množstvo šupinatého a tiež ako vošteného samovratca (Monotropa Hypopitys L.), tu s klasy oblúkovito naklonenými, tu po odkvitnutí vzpriamenými, a medzi ním jeden veľký prímerok s rozvetveným kvetostanom, ktorý je teraz zvláštnou ozdobou môjho herbáru. Darmo som sa ohliadal po druhom takom prímerku, nezostávalo mi iného, ako, že bolo už „slnko nízko, šábes blízko“, uháňať krížom horou smerom k doline Lovichovcu. Šiel som kus výbornou horskou cestou, a tam som natrafil na iný vstavačovitý druh Epipactis violacea Dur. Ducq., niekoľko pekných kusov poslal som výtečnému znateľovi európskych orchideí dr. Leimbachovi do Arnstadtu v Turingách a vyslovil som svoje domnenie, že by táto rastlina mohla byť miešancom (bastardom) z Epipactis latifolia All. a Epipactis microphyla Errh. povstalým, lebo známky obidvoch domnelých nezákonných rodičov na sebe nosí a vždy len v ich spoločnosti, i to zriedka, rastie. Tešilo ma, že dr. Leimbach je tiež toho náhľadu. Asi pred 33 rokmi bol som jeden jediný prímerok tejto vzácnej rastliny našiel na Javorine nad Lubinou, vo výške asi 2800’; pozdejšie našiel som dva prímerky v hôrke „Jarolinka“ vyše Zem. Podhradia, a potom našiel som jeden kus na Lopeníku. Aby moja radosť tým väčšia bola, našiel som teraz jeden prímerok s kvetostanom na dvoje rozdeleným a 5 kusov s listami bielo a červeno páskovanými. Tento druh, lepšie rečeno miešanec, dosiaľ nikto nenašiel v Uhrách, lebo v literatúre do r. 1884 nenachodím ho nikde spomenutý. To sa aj takému starému zelinárovi, ktorý svoje územie cez dlhé desaťročie mnoho ráz krížom-krážom pochodil a poprekutával, a stanoviská všetkých vzácnejších druhov, miešancov, výdruží a foriem v pamäti nosí, málo kedy prihodí, aby tak na jednu ranu razom dve muchy zabil, a dve tak zriedkavé a vzácne rastliny našiel, ako sa to mne pošťastilo s týmito dvoma orchideami. Na oldomáš zapil som si, až mi za uchom puklo, hneď pri najbližšom prameni ako krištál čistej vody, v ktorej by ani náš dedinský, za commabacillom sa sháňajúci Aeskulap ani stopy bacilov nenašiel. Domov prišiel som už potme, svojím nálezom ustlal som hneď v šedých, mäkkých papieroch a fuk s nimi do preša!Že sa pri takých potulkách aj zkúsenému zelenárovi kedy-tedy galiba prihodiť môže, zakúsil som tohoto leta sám. Vyšiel som za jasného rána na Novú Horu. Okolo hodiny 10-tej počalo sa od „hnilého kúta“ (od západu) mračiť, čomu som sa ešte tešil, lebo aspoň slnce tak nedopekalo na mňa. Okolo druhej hodiny popoludní zatiahnutá bola už celá obloha dažďovým kepeňom kundoliacich sa oblakov, len kde-tu deravým. Nad Lopeníkom padaly krúpy, a ja, sediac na tráve, díval som sa na menenie podoby oblakov, na krúpové mračná, a načúval som na hukot padajúcich krúp. Za seba však neobzeral som sa, až začaly na mňa dopadať dážďové kvapky, ako varechy veľké. Až potom pozrel som dookola, a vidiac, že mi je hodný lejak za pätami, sobral som nohy na plece a hybaj cvalom do doliny; ale pozde, milý drozde! Napršalo mi za golier, do mapy, do krpcov! Na chvíľku ukryl som sa pod hustú hrušku; v tom sa zablyslo, a sotva som načítal päť, už hrmelo, až by mi boly vlasy dupkom vstávaly, keby neboly bývaly ako čírišom dohromady vodou polepené. To som sa bol ešte ako chlapec v lubinskej škole od nebohého Černáka naučil, že v hrmavici pod stromom neradno stávať, lebo hrom dakedy zablúdi do stromu a môže šibnúť aj pod nim stojaceho človeka: a preto nedalo ani mne viac pod hruškou miesta a hoci sa dážď lial šnúrami, voľky-nevoľky pustil som sa v blate a vode do doliny, až som ako zmok došľapkal do školy kopanickej. Len čo som ta došiel a zväčša sa poutieral, počalo sa slniečko zas usmievať, ako by mi bolo chcelo povedať: Vidíš, starý! bolo ti toho treba? V dedine však nič nepršalo, a keď som celý umazaný a zacafraný poza humná, aby sa ma v dedine deti nenaľakaly, domov dorazil, vítala ma žena, zalomiac ruky:„Ale človeče, kde si sa tak zamazal, keď blata nikde niet?“„Paroma, reku, niet! Len ho hľadať treba!“Do nedávna býval v kopaniciach veľmi robotný, statočný gazda, ktorý si svoje roličky s veľkou pečlivosťou opatroval, pri cestách, chodníkoch mnoho ovocného stromu nasadil, a že mal potreby skromné, sporil, babku k babke a zlatku k zlatke prikladal, majetok nadobúdal, stal sa zámožným. O tomto vymysleli kopaničiari túto povesť: Raz kosili tomu gazdovi najatí kosci lúky, a jeden z nich riekol, že pod tamtou hruškou videl peniaze sa „presúšať“, a vyzýval ostatných, aby cez poludnie tie peniaze zpod hrušky vykopali. Gazda, ktorý s nimi spolu kosil, počul to tiež, a so smiechom riekol: „Eh, čo vás tam po takých pletkách a babonách, len vy radšej koste!“ Keď sa zmrklo, kosci porozchádzali sa domov, gazda však vybral sa pod hrušku, kopal a dokopal sa pokladu. Ale v tom zjavil sa „ten zlý“ (čert) a riekol: Čo mi dáš, keď ti dovolím poklad vziať? Ženu! odpovedal gazda. Čert sa uspokojil a zmizol. Gazda vyzdvihol poklad a zbohatol, ale žena jeho upadla do ťažkej choroby, vyschla na triesku, a hoci presťahovali sa do dediny, nezadlho umrela. Na svojom predošlom kopanickom dome gazda nechal bývať ženatého syna. Keď gazdova žena v dedine umrela, „pošinula sa na rozume“ synova žena v kopaniciach; lebo keď gazda „tomu zlému“ za poklad sľúbil ženu, vždy musí jedna žena z jeho rodiny v moci „toho zlého“ ostávať. — Čerti sa aj po kopaniciach zjavujú, na smolu sa rozlievajú. Čert aj v kopaniciach slúži tomu, kto sa mu vlastnou krvou podpíše, ale naposledy svojho pána predsa uchytí, jestli sa mu krížom nebráni. Čert ani v kopaniciach nespí, a vtedy sa vždy aj anjel obzerá. Sú to mystéria, o ustavičnom zápase dobra i zla, života a smrti, svetla a tmy, pravdy a lži, pobádajúce k neprestajnej ostražitosti a pozornosti, aby sa človek zlému podviesť a premôcť nedal.Pred niekoľkými rokami chodieval malý žobráčik z kopaníc „po pýtaní“ a vyspevoval mnoho chutných pesničiek. Zato ho všade radi mali i dobrú večeru a nocľah mu dávali, kde im potom do vôle spievaval. Jednu jeho pesničku som si poznačil:Nechoď, krajčír, do pivnice,zle postriháš nohavice!Vínko hreje, vínko páli,vínko múdre hlavy šáli.Vy, mládenci, vy nepite,lebo pierka potratíte;vínko hreje atď.Vy, panenky, vy nepite,lebo vienky potratíte;vínko hreje atď.Vy, ženičky, vy nepite,lebo čepce potratíte;vínko hreje atď.Vy, úrady, tiež nepite,lebo krivo odsúdite;vínko hreje atď.Ty, notáru, pokoj vínu!Zle napíšeš inštanciu!Vínko hreje atď.Organista musí píti,musí dobré hrdlo míti;vínko hreje, vínko páli,organistu neošáli.Na konci je chutná apológia starého narečenia: Cantores amant humores.Z každej zavedenej rozprávky s kopaničiarmi dá sa nám otvoriť okienko do duše ľudu, a keď kopaničiar zná, že mu nevieš a nechceš škodiť a ubližovať, ale s ním statočne smýšľaš a zaobchodíš, otvorí ti srdce a s detinskou prostorekosťou povie ti všetko, čo mu na srdci leží. Keď však v ňom nedôveru vzbudíš, nevytiahneš z neho ničoho.Na zpiatočnej ceste zpod Lopeníka sišiel som sa s mužom mladým, statočným, od ktorého som sa mnoho povier dozvedel. Sadli sme si na okraj lúky, blízko vlhkej kroviny, obrúbenej bujnými prímerkami orličieho kapradia (Pteris aquilina L.). Aby som mu ukázal, že aj ja niečo o zelinách viem, kázal som mu vytrhnúť čo najväčší prímerok toho kapradia (tu ho menujú „paprúdzie“), a keď mi ho doniesol, riekol som mu, že mu na spodnej, barnavej čiastke toho kapradia ukážem dvojhlavého orla, a rozrežúc šikmo býľ, podal som mu ho. Zadivený riekol: „Ach, ozaj, orel! Toť sú dve hlavy, toť krýdla, tu zas nohy!“ Že však dvojhlaví orli teraz u nás z módy vyšli, malo by po pravde aj to kapradie iný címer ukazovať. Môj kopaničiar, keď sme sa rozchádzali, navyťahoval za hrsť toho kapradia, aby aj iným ukázal ten zázrak. A keď som ušiel hodný kus cesty a obzrel som sa za ním, videl som ho stáť a nad prerezaným kapradím hlavou krútiť.Iný kopaničiar rozprával mi túto povesť: Neznať, zkadiaľ dovandrovali dvaja tovariši, ktorí sa vždy od tridsiatich rokov spolu držali i v práci i na vandrovke, do kopaníc Pred Polomu, a tam si na trávniku pod starým stromom v chládku odpočívali. Jeden vstal a zpod kríčka vytrhol akúsi zelinku, v rukách ju požmolil, a tými rukami tvár kamarátovu popohládzal. Tomu však celá tvár premenila sa v cele mäsitú plochu, tak že ani znamienka očí, nosa a úst vídať nebolo na nej, a málo chýbalo, že sa nezadusil. Potom zas vzal ten prvý inú zelinku, požmolil aj tú v rukách, a zas kamarátovu tvár ňou pouhládzal. Sotva to urobil, počaly sa na zarastenej tvári ukazovať čiary tam, kde sú oči, nos a ústa, ktoré sa navidomoči viac a viac rozchádzaly, až naposledy tvár stala sa zas takou, ako bola pred prvým čarodejným pohladením. Tovariš, ktorý tento experiment na svojej tvári pretrpel, prosil kamaráta, aby mu povedal, aké sú to zeliny, ktorými možno také divné veci stvárať; ale ten mu odpovedal: Vidíš, kamarát! ja som ti tak verný kamarát, že bych za teba aj život dal, ale to ti predsa povedať nemôžem, lebo keby o tých zelinách aj iní ľudia vedeli, narobili by mnoho nešťastia na zemi. — Môj rozprávač pozrel tázavo na mňa a riekol: Ba, či je to pravda, že sú aj také divné zeliny Pred Polomou? Lebo že však ja každú zelinu a jej moci a účinky znám. — To, reku, čo táto povesť hovorí, žiadne zeliny nevykonajú, ale máme zeliny, ktorými možno rany, bolesť, bláznenie, ba aj smrť zapríčiniť, a máme aj také, ktoré sú liečivé a osožné. Naoko sa uspokojil, ale tak sa mi vidí, že som mu s tváre vyčítal, ako by si bol myslel: ty mi to len nechceš povedať.S hrebeňa Novej Hory, už blízko moravskej hranice, vidno s jednej strany prvú moravskú dedinu Brezovú, jako dlhú stonohu, cez dolinu roztiahnutú, — s druhej však Strany, tiež už na Morave, s výborne zariadenou sklenou huťou.Stráňanským priesmykom vedie strmo hore vrchom dobrá cesta do Moravy. Raz vraj zatáral sa kolomažník z Búrov až sem, vezúc na káre sud kolomaže dolu vrchom; tu sa mu hamovník pretrhol, a tátoš s károu ako vietor letel dolu cestou, až sa kára prekotila, koňa zabilo, kára sa rozlámala, sud sa roztrepal a kolomaž rozliala, kolomažník zlomil si ruku a nohu, a keď sa v jarku spamätal a horko-ťažko sa posadiac, videl a cítil, čo sa stalo, riekol: „Chvála Bohu, keď je len tak!“ Preto sa v Bošáckej doline hovorieva o takom človeku, ktorý sa v nehode tým potešuje, že však ešte horšie s ním mohlo byť: „To je tiež taký kolomažník!“ Tohoto titulu dostalo sa raz aj mne. V pridomovej záhradke mávame nielen kvety, ale aj kuchynské zeliny, a prirodzene, aj cibuľu, lebo kuchárka by si radšej dala rebro zlomiť, než by mala variť bez cibule. Ja cibuľu veľmi rád vidím v záhrade, na pekne upravenej hriadke, vypletú, okopanú a ako v červenej sukni na zemi pričapenú; ale v žiadnom jedle nie som milovníkom tejto egyptsko-židovskej maškrty. Stalo sa, že nám po viac rokov cibuľu zo záhradky nejakí loptoši vytrhávali a odvláčali. Nad ztratou lamentujúcu ženu tešil som tým, že som riekol: Ale, čo ťa tam po cibuli, len keď ti kravu zo stajne neukradli! „Ty si taký opravdový kolomažník,“ odvetilo mi moje rebro. Ako chlapec, pamätám sa dobre, bol som zvláštnym milovníkom cibuľových cíbikov, lebo som sa na nich cvičieval vo vytrubovaní, až to tak po lubinskej farskej záhrade hučalo! Ale že ma od takého cvičenia honievali, nedoviedol som to v muzike k ničomu, leda že viem hvízdať, zvoniť a pri organe mechy ťahať. Teraz je mládeži hudby milovnej ozaj hračkou za päť minút naučiť sa aj bez nôt zahrať na verklík, alebo s nôtami na ariston.Na Mravcových pod Lopeníkom býva rodina, ktorej mladí mužovia živo upomínajú na Sládkovičovho Martinka v „Detvanovi“. Tí všetci vedia s flintami-škrabliciami dobre zachádzať. Ale minulej jari prihodila sa jednomu z nich pri poľovke na divého brava galiba, že brokom strelil do diviaka, a ten nelenivý obrátil sa proti strelcovi a pochytil ho za stehno. Na šťastie dobehol druhý strelec v tom okamžení, oprel opache cievu flinty do boku a vypálil, tak že brav popustil a držiac vytrhnutý kus stehna strelcovho v papuli, spadol a bol dorazený. Ranený strelec dlho sa liečil, a ranu zasypal si natlčeným prachom z kla zabitého brava. Pred pár rokmi, keď bolo mnoho snehu v zime napadlo, naháňali gazdovia tri kusy divých svíň za humnami; dve zastrelili a tretia vbehla do dvora a tam do otvoreného chlieva, kde ju zapreli a cez škáry zastrelili. To bola taká ľahká poľovka, ako raz u mojich súsedov lapili na dvore pod slepačiu kloňu zajaca. Toho zajačka chudiaka psi tak naháňali, že by tuším zrovna aj na pekáč bol vyskočil, len aby od psov mal pokoj.Stálo by za prácu posbierať aj nezávadné, žartovné pesničky, aké slýchavame kedy-tedy aj v tomto kraji. Keď som sa raz uberal s prechádzky po horách domov, dohonila ma kopaničiarka, žena bystrého rozumu, veselého ducha, ale jazyčnica trinástej próby. O chvíľu postretli sme výskajúcich a spievajúcich svadobníkov, veselo sa uberajúcich od sobášu domov. Na moju otázku, kto sa to žení a vydáva, odpovedala mi tá kopanická „drakyňa“:„Veru je to též len taký pár, o kerém sa môže povedať: že aby nevestu čert nezal, zal si ju račej ženích, a hodzí sa na nich na obejúch tá pesnička:Ženila sa Psota,brala Mizeriu,kázala si variťpolievku syrovú.Ženich otrhaný,družba chodzí bosý,nevesta chudobnáv čepci vodu nosí.“V Beckove počul som variant tejto pesničky, takto znejúci:Ženila sa Psota,brala Mizeriu,dala si uvariťze strnádky nohu.Družba otrhaný,a starý svat bosý,žebrák okolo nichprázdnu kapsu nosí.V doline pri Bánovčeku sedela tlupa kopaničiarov, uberajúcich sa do žatvy a mlatby. I tam uvítala moja kopaničiarka známeho, ktorý ľúbi z fľašky poťahovať, týmto veršíkom:Keď ty pôjdeš na Záhorie,len tam hrube nepi!Aby ti tam nepredalitvoje mechy, cepy.Koho ľud podchytí či pre ťarbavosť, či pre lenivosť, či pre inú smiešnu vadu, nepopustí ho tak ľahko, ale pri každej zavdanej príležitosti ho prekára, domŕza, dráždi a svojim vtipom pichá. Nedávno umrel starec podivín, tu na okolí všade pod menom Rechtor známy. Bol to človek dobrosrdečný, statočný, ale až na nepochopenie nedbalý, opravdový Oblomov. Na voze a pluhu mával miesto reťazí a štrangov samé húžvy, z lieskových, alebo hrabových prútov ukrútené; v zime, v lete chodieval vždy v papučiach, zázračne veľkých rozmerov, akoby mal nie onuce, ale celé plachty na nohách omotané; na strapatej hlave nosil baranicu, z ktorej na všetky strany trčaly oddrapené kusy; záplatami povykladanú halenu mával povrieslom opásanú, a nohavice ukazovaly pestrú mozaiku záplat, jedna na druhej v mohutných vrstvách poprišívaných. Keby ho bol dajaký veľkomestský „Salón-Tyroler“ alebo turista v hore stretol, iste bol by sa dal pred ním na útek, čo by mu para stačila, akoby divého troglodyta bol stretol.Sám mi hovoril, ako k titulu rechtorskému prišiel. Rodičia ho boli dali na jednu zimu do školy, kde sa pri účinnej pomoci švihkej lieskovice horko-ťažko naučil abecedu poznávať, potom pásaval ovce, voly, mládenčil a oženil sa. Ako ženatý učieval cez zimu pár detí z okolitých chalúp slabikovať a litery poznávať a tak mu prischlo meno Rechtor.V Bošáci bol jeden chudý, vysoký muž, ktorý rád dával hádky z Biblie a ktorého prezývali „Farárom“. Raz prišli s dieťaťom na krst, a tento „Farár“ bol medzi kmotry. Bol som práve na blízkej mojej roli a tak museli asi za hodinu na mňa čakať. Keď som prišiel domov, privítal ma ten kmotor so smiechom: „Už som sa práve strojil to dieťa okrsciť, lebo veď aj ja som farár.“ Podíval som sa naňho a ukážuc prstom na jeho oko, okolo ktorého hraly mu všetky dúhové farby od bitky, do ktorej sa bol v tie dni zamiešal, riekol som mu: „Ej, ale vy ste mali kdesi škaredú inštaláciu!“ Kmotrovia sa mu usmievali, on ale zakrútil gajdy a nepovedal viac nič.(1892)	Holuby_Drobnosti-z-Bosackej-doliny.txt
Listy tichým ľuďom1Hrozí nám zlá doba? Zem je zviera. Ale slnko naďalej ostane nad nami.Oproti mne letí mastodont. Pozor, i ja mám kosti. Raz ich tu nájdu, s kúskom slnka na mne.Roky a storočia ozvú sa po nás. Žili sme v nich, plod i potom sa vytisne von.Vrstvy usadlín vo vrchoch dodnes sa držia z potopy. Vidíte, ako dobre sú nakŕmené naše prahory.Nájdu sa vykopávky, staré črepy hrncov, ako sa do nich díva hladná lebka.Do zeme sa dostanú všetci, mocnári i slabosi. Pod zemou sa už nehnevajú na seba.Človek nemá sa cítiť malým, pretože svet je veľký. More je veľké a malé ryby sú šťastné. Čím väčšie je, tým viac slobody.No ľudia musia bojovať za slobodu. Koláče nerastú na strome, treba ich doma robiť.Pozor na tých, čo zavýjajú naokolo. Vlk je vždy vlkom. Keby mu pastier grajciar hodil, on si radšej vezme ovcu.Divosi chodia za nami od prvého dňa Kaina. Nedávajú to, čo Boh dáva.Chmáry vždy iné chcú, nie to, čo my. Stvoriteľ, s nebom chodíš za nami.Noe videl slnko vychádzať. Mal mnoho stáda, vyslovil ho na celú zem, pre jeho kostry.Tá zver z čias Noema v kostiach netrápi sa, kedy sa narodila, kde žila. Nič sa jej neušlo z diaľok.My od diaľok rajských rúbeme sa o svoje miesto. Boh pri stvorení vyslovil človeka tak: obrábať budeš zem.Tichým ľuďom nemôže hroziť zlá doba. Keď sme tichí v Bohu.Nevedel nikto z nás v prvý deň po narodení, čo robí. A Boh vedel všetko: človek svieti.I v ďalekej dobe budú svietiť tiché deti. Poprosia hviezdou o nebo.Blankyt sa nepoddá. Každý raz bol morom, z našich konárov.Raz pri odhalených rumoch nájdu na nás o taký kvetný závit viac.A tá hladná lebka v storočiach i pod zemou plávala s vlnami Božími.2Oči nám svietia dohora. Anjelom sme sa nevyhli, s nami stolujú. Svetla je o to viac.Chceme mať nebešťanov na hostine. Nech si pochutnajú na našich zázvorníkoch, na našej zemeguli.A Pán Boh im povie: mám na zemi i takých, čo trpia, ticho mi otvárajte.Nebuchnite dvermi. Víno by sa rozlialo na stole a nik by ho nedal naspäť do pohára.A nevieme, čo by sa stalo so zlatou vázou. Je našou priateľkou.Zlato sa doluje v zemi, treba byť pod zemou, dať tme bozk, ako dávame ovociu v záhrade.Strom je náš, aj nie je. Ani jedno jablko druhý raz neopadne.Zvodca hovorí nám o zvodnom svete pod jabloňou: toto všetko ti dám, keď budeš plakať. A plače sa pre nič.Kde je tvoje srdce, tam je tvoj poklad. Povieme v nebi to, čo sa tu nedá povedať.Vieme to. A jednak nemáme kedy ani sadnúť si k obedu.Keď zatvoríme peňaženku, myslíme si, že utíchne. Len chudobný človek má sa kedy najesť.Na hostine neba ľud Boží už si nespomenie, že trpel. Plač neostal v ňom. V kúte opretá je harfa Dávidova.Izba neba je bez hraníc. Nemá štyroch tmavých rohov.Nebojí sa nebešťan, že je sám. Všetku vôňu lúk má so sebou.Keď raz Boh stvoril kvety, nikdy nie sú smutné. Všetky sú tak stvorené.A človek je ešte krajšie stvorený. Má Božiu podobu.Je obrazom Boha. Len ho treba zo zeme zdvihnúť a dať do modlitbovej knižky.A Kristus je tu ďalej, potichy.Nie sme pri ňom cudzincami, stolujeme spolu.3Svet je dobre uprataný od stvorenia. Kalvária je tam, kde ju Stvoriteľ dal, i Jeruzalem s Turícami.Výšiny — to hvizd zdola. Máme sa rozhviezdiť, i v pocestnom plášti, i v súžení.Ak by sme sa dostali pre nič za mreže, chyťme sa ruky Božej lásky.Väzenia netreba váľať. Poodnášame ich v svojich ranách. Pán s nami! Aj s duchom tvojím!Niet bôľu čierneho. Je biely. Zem chcela kotúľať slzy a vsiakli do nej.Nezvesili sme hlavu. Niet umieráčka na narodeniny svätých.Srdce je nerozbitý pohár, nedopitá bolesť. Sú tu naše zložené ruky.Tí, čo sú na slobode, sú aj tam, kde niet slobody. Kleričkovia v Ríme si poplačú pri mojom Otčenáši.Nikdy nie sú pri cudzom stole. Čože, decko, nevidíš matku v dome? Neboj sa, aj tak som matkou.Potichy povieš svoje meno ľuďom na našej roli. Oráč nie je z inej oblohy.No nebezpečný pažravec vezme ti roľu. A utne každú ruku, ktorá sa modlí.Na vrchoch nestrpí vatru. Nedovolí ju zapáliť. To aj očami dá sa vidieť.Rodinu stratíme, chalupu, všetko. Jób sa vždy prizná k majetku večnosti.Tam sa dá kraľovať. Ale na zemi i Kráľ niesol sa na osliatku do hlavného mesta.My nevyrúbeme hory ľudstva, čo kričia: ukrižuj ho! A tu vydržali i naši otcovia.Vyspievali v kostole jeden voz zbožia. Za brehom večnosti sú pre nás darom.To sa dialo od roka do roka. Medzi dvomi Vianocami sa všetko dialo.Syn Boží z Kalvárie bol nám darom. Ten vrch bol dobre uprataný od stvorenia sveta.Hľa, dobýva sa i dnes Vesmír. Jeho výprava nemá pušného prachu.Čierna je Golgota pre vládu temnôt. Veronika nemala čierny ručník.4Chudobný človek má zvláštne plecia. Veľké. No v hrobe ho nebudú tlačiť.Dnes sa dukáty z čias Jánošíka nerozdávajú priehrštím. Zdravasky áno.Odtrhneme si z červánkov raňajšej zory a dáme do vázy. Budú nám horieť až po cmiter.Pochovajú nás priatelia. Chudobný ich má mnoho.Videli sme, že otčinu smrť nepokosí. Peľ z kvetov nevie odísť. Prídu včely.Pocestnému človeku prídu do cesty anjeli, ktorých nevidí. Dobre vytuší, že z počasia neba majú kepienok.To, čo nás čaká, je plameň Božích dlaní. Dom, keď je i na rozpadnutie, prijme slnko.Tak vo vyrúbanej hore zdvihneme poranenú jahodu. Dívajú sa kamene na kamene, ľudia na ľudí.Rozbehnutí svetom nemáme slabé nohy. Za hltom vody upachtené decko pribehne vždy k domu.Ty možno cestou utrpíš rany. Záleží, aký furman ťa vezie. Keď blahoslavení trpia, to nesmie bolieť.Harmonika nemlčí, keď je pri nej, kto vie hrať.Evanjelium je chlieb Boží. Každý vie čítať. Vezmite a jedzte.Aj víno v Káne. Podávajte si ho, je ho plná svadba. Berte a pite.Láska Božia je priepasť. Z rúk do rúk ide lano Všemohúceho. Chyťte sa ho. Keď neviete ako, my sme tu.Kľaknúť si, prosiť za previnilcov. Rozšíriť nebo obrátenými hriešnikmi. Bože, ty to kážeš.Keď ste utekali z domu, od Boha ste neutiekli. Boh je večný.Pre 40 rokov púšte je čas odpustiť všetkým. Chudobní z domu do domu to robia.Boh dýchol na prach zeme. Tak nás tu položil. Ten prach najprv miloval, od brehov až po brehy mora.Kto nezbohatne, má najradšej túto čiaru na mape.5Chlieb každý položí k svojmu menu. Všetci máme domov. Na hostinu nosíme ticho.Sme obrátení tvárou k sebe. Na tejto posvätnej pôde nie je kvietok chrbtom ku kvietku.Pútnik sa modlil, idúc cez hory. Vo vrecúšku mu ostala suchá kôrka. Nemal ho deravé.Po uliciach chodí nedeľa. Vojde do kostola na mihnutie oka i vo všedný deň.Slnko nejde do zahraničia. Je pri svojom chlebe.Keby nám ostala z 12 košov jedna omrvinka, treba ju rozdať. Je príležitosť klasiť sa.Zem je veľká pre krst. Zvony majú srdce, veža nie je im malá. Ide čas lásky.Zima už prešla, hovorí biblická Pieseň piesní. Oči nemajú polená snehu pod nohami.Majú čistý pohľad. Tak čisto pozerá Boh na zem. Tak má stretnúť človek človeka.Boh nepríde ani raz k cudzím. Nemá ich nikde. Aj kamienok je mu pobrežím.Pre príchod Boží máme spev. Pre spev musíme mať pieseň, aj dobrý hlas. Stvoriteľa živíme akoby mala byť večná jar.A do jari vždy príde veľký týždeň, s Golgotou. A dolu Jordánom plávajú kryhy našej zeme.A povieme ti, Bože, že i ten kríž je z neba, čo si nám ho dal k menu.Chceli sme vidieť tvoju slobodu. Máme povybíjané obloky. Kvety našich záhrad plačú po všetkých potokoch.Človek by človeka okradol i o posledný chlp, nie o kríž, nie o vrásky tváre.Berieme všetko ako pohár vody. Je to pohár z neba. Vietor sa môže ruvať o suché stromy, nie o nás.Nesadajme na vyschnutý peň. Tam sa nám nik nepomkne. Havran, čo tade letí, nepozerá nám do očú.Všetko, čím ťa Pán Boh priodeje, prijmi potichy.Máš chlieb k svojmu menu. Prežehnaj sa a povedz Pán Boh zaplať!6Najprv stvoril Boh svetlo a pre svetlo človeka. Kde ho položiť? A položil ho do svojej podoby. Boh nechcel ani jamu, ani popol.Dvaja boli pri stvorení, Boh a človek. Človek povedal: Sme. Taký máme pohľad na svoj pôvod.A dostali sme sa i na opačnú stranu. Stvoriteľ volá na nás: ľudia, čo robíte? Keď sú vojny, keď pred nabitou flintou ozve sa nám: Pokoj vám!Do kláskov na roli sa strieľa. Kto ich bude kosiť?Vinič nezletí na chodník, kade chodíme. Vieme to, keď príde do pohára.Píšťalka pastiera píska k nebu. Kým tu dolu vietor naháňa ôstie do zrna, aby ho zahlušil.Koho vidíme niesť hoboj, sme istí, že vie na nej hrať.Svätí nemlčia v sochách. Celý svoj život vyrozprávali ľudstvu. Kvitli.Nebom je nám aj zem chmúravá. Ale so zvonicami.Kristus povedal apoštolom: budú vás prenasledovať. Aj keď ušli z Olivovej záhrady, bol istý, že ich má.Proroctvá Božie nie sú falošné. Pokazili by hodiny vekov.Boh je i pri hodinách, čo zle išli. Cudzoložnica, kde pozeráš? Nemám kameňov. Kde to plačeš, Magdaléna? Na moje nohy? Áno, prišiel som.More svoje perly skrýva. Dôvody lásky má Boh.Vtáčky od vyhnanstva z raja spevom sa modlia. Myslíš, že sú potrestané? Spievaj.Kde je tvoje srdce, tam je tvoj poklad. Keď je v podošvách, už sú zodraté.Boháč myslí, že všetko má. A keď letí do jamy, nemá krídla.Divá zver má hrozné spáry. Vieš, Bože, čo nám dá. No nielen dá, ani neutíchne.My trpieť vieme. Nám nič nezaškrípe v modlitbe. Tyrani nad ňou nevládnu.Ak sme slabší, Boh to vie dobre. Narodil sa i zomrel medzi nami slabými.Pokolenia tu žili z byľky na byľku. A Vykupiteľ sám sa dal zlomiť na kríži ako byľka.7Boh nám dal moc konať zázraky. Ticho, dobré duše, viete to robiť.Odpúšťajte, ústa nepozlátené. Aj čo len rosou pery, voňajúcou slnkom, i mne i tebe.Neutekaj so svojím darom hneď do kostola. Udobri sa, s kým sa hneváš.Ak ťa niekto uderí po jednom líci, pobozkaj aj druhú ruku.Keď uvidíš takého, čo mu zima, ak máš plášť v skrini, nový, ešte neobnosený, daj ho.A zastavíš sa pri takom, čo svinské pomyje chlípe. Oznámiš mu, aby šiel domov.Mýtnik Zachej, čo doteraz len okrádal a zdieral každého, prijme tvoju návštevu. Povie ti: ostaň, teraz idem rozdávať.Miluj aj nepriateľov, keď chceš mať nad sebou slnko a dážď, ako ho oni majú.Ľavá ruka o almužne pravej ruky nemá vedieť. Nekrič.Majetky tohto sveta nezhromažďuj, keď si von z neba. Nebuď pokrmom moľov a hrdze.Nestaraj sa, čo budeš jesť a piť, čím sa šatiť. Na zemi asi už vymreli vtáčky a ľalie?Máš robotu s brvnom a smietkou v oku. Nechaj brvno brvnom, to sa ťažko ťahá z oka von.Sú dve cesty, široká a úzka. Do neba? Nie. So slzou sa vraciaš, ak si sa oškrel na tej úzkej.Dobrý strom nesie dobré ovocie, zlý zlé. Ako vyťať ten zlý, keď je sekera vyštrbená?Plniť vôľu Božiu, či nestačí povedať dva razy to „Pane“?Z neba počuť hlas: keď ste len dvaja v mojom raji, ja som pod vaším stromom.V búrke na mori Boh sám sa nebál proti dvanástim. Všetci sa báli.Petrovi hneď pri večeri povedal: Peter, ty si skala, čo to robíš v tme na dvore? A Peter vyšiel z dvora a plakal.Plakať nad hriechami, to je peniaz s nápisom o Bohu. To sú ruky pre úrodu.Všetko toto sú zázraky. Máme od Boha moc konať ich.8Život je more. Nik sa neutopí, kto zomrie za Boha. Nezaniknite, zvonia.Boh hľadí od lode k lodi. Opretý o vlny, nemôže padnúť. Veď Kristus chodil po vode, keď už žil Herodes i Pilát.Pracujeme za kráľovstvo Božie, za jeho oheň. Do tohto plameňa darmo zatínať mečom.Škovran spieva do brázdy. Na roli zrnko nepochovali. Brázdu páli.Láska je väčšie brvno ako my. Mravček vie o ňom. Neprivalí ho, nezomiera.Máme domov i tam, kde cisár Nero má namierený automat, kričí: stoj! A ty nestojíš.Nezotnú ťa. Odkiaľ si, kvietok? Odtiaľ, kde Boh hľadí z chalupy do chalupy.Ale veď ti vzali chalupu. A aréna je nič? Tam, kde už levy ručia? To je môj Boží dom.Keď vládnuca zem je „Ukrižuj ho“, v hymnách katakomb nie je náš prehratý boj.Nebudú vychádzať z podzemia bojazliví kresťania. Neplakali, zvony tak sa hýbali.Tak išla sláva storočí. Niesla svoje kvietky. Vo váze hrdlo klinčeka nekrvácalo.Bože, hľadíš na nás na každom mori. Do tvojich očí siahli sme ako do sväteničky.Ruky tvoje sú ako rieky. Všade ich vystieraš k svojim oceánom. Vieme, ako vyvierajú. Hľadíme ta.Ježiša sa raz pýtali: Pane, kde bývaš? Tí v Betleheme neprišli sa dívať, kde býva.No Dieťa nebálo sa toho, že tak býva. To vtáča z neba dobre zletelo na zem, rovno do ríše nemluvniatok.Bola to ríša soldatesky z Jeruzalema. Dvetisíc rokov sa vracia. A je chrám.Prežehnali nás krížom pri krste a zbierame kvapôčky z Golgoty.Zbierame klince pri hostine. Nie sú tri, je ich dvanásť košov.Tak sme pred oltárom Božím v modlitbovej knižke. S hlasom organa.*Boh znie veľmi vysoko. Stvoriteľ nás pritiahne na nitke lásky. Má silné nitky.	Dilong_Milovat-do-konca.html.txt
Z teplého hniezda(Ľudová kresba)No, umučenie je už skončené; úbohá obeť si konečne oddychuje. Ah, čo sa natrápil ten Maťko Rafikovie, nebožiatko, kým previedli na ňom túto premenu! Veru by mu dobre padlo tak pochodiť si trochu po izbe, keby mu i to nešlo tak akosi naopak, nemotorne; ale darmo je: chodí len po veľkej biede ako kohút, keď sa mu nasnuje chlp vlasov na ostrohy. Toto všetko pochodí stadiaľ, že Maťka obliekli do nových šiat. Táto novota všetka dala by sa ešte len vystáť, ale čižmy, tie čižmy! Nie akoby snáď boli malé — to božechráň — lebo ich starý Juro Rafika a jeho žena Katrena na Michala na jarmoku kupovali, nuž a čo tí raz kúpia, to už len vari nebude tesné! Čižmy teda nie sú tesné, ba práve privoľné, že by sa do každej i po dve také nohy zmestili, ako sú Maťkove. A predsa robia oštaru; ako je to? Nuž ale, pane bože, ako by aj nerobili, keď sú na nich také vysoké opätky ako klátiky, až Matej musí v nich tak stúpať ani na štuliach. A čo horšie: nohy sa mu v nich sem a tam mykajú, vzdor tomu, že je v nich po hodnom vechti slamy; v čižmách zavreté povetrie valí sa von a dnu hore sárami a opätkovou dierkou, z čoho povstáva asi taký hlas, akoby prasa v kutici krochkalo. Nuž či potom div, že sa Matej nemôže nijak spriateliť s touto, predtým nezvyčajnou obuvou, keď mu ona ťaží na nohách ako väzňovi putá, a že banuje za krpcami. A je to aj celkom prirodzené. Veď len pozrime, aký je rozdiel medzi čižmami, a to ešte takýmito čižmami, a ľahkými krpčeky. Krpec veru netlačí nikde nohu, ale ako samorastlý prilieha na ňu. A potom jak ľahko je na krpce navyknúť tomu, kto predtým chodieval bosý. Na krpci veru niet opätka, aby mu pätu neprirodzene dvíhal, ale je krpec rovný, takže človek v krpcoch práve tak prirodzene chodí, akoby bol bosý.Maťko Rafikovie je teda preto ako umučený, že prvý raz v svojom živote dostal čižmy. Nuž toto bolo by ešte len ešte, dalo by sa i to nejak zmôcť: ale — čo horšie — zvliekli mu predošlé, sedliacke šaty a obliekli ho do nových, panských. Hja, veru tak, Matej Rafikovie nie je už sedliacky synak: veď, aha, biele nohavičky, zelenou šnúrou cifrované, sú hen pod pecou, čierna halienka, pekne vyšitá, červeným saténom vrúbená, prevesená je na žŕdke, široký klobúk s dvojitou stužkou a dvanástimi novými špendlíkmi, čo si bol tejto Trojice zadovážil, visí tam v kúte pri lampáši na kline. Za predošlé, skvelé šaty, dostal počerné pantalóny a kabát z lacnej, tenkej látky. A ako sú ušité! Aspoň kabát patril by vlastne do múzea; je krátky, ale široký, že by mohol ešte i druhý Matej vojsť doňho; na chrbte zbýva veľká kukla, miesto toho zase pod pazuchou reže, lebo tam je tesný. Na chlapcovej hlave sedí malý klobúčik, ľahký ani pavučina, ani ho necítiť. Ale naostatok i toto by len prešlo, keby mu boli aspoň dávne košele ponechali. Nie, vzali mu i tie s bielymi, širokými tkanicami a dlhými širokými rukávmi, a dali mu miesto nich mušlienové, na ktorých niet ani širokých tkaníc — len plátenné gombičky, ani rukáv nevisí na nich naširoko, lebo je za päsťou sfercovaný a úzkym obalčekom zošitý.Nuž takto pochodil neborák Matej Rafikovie; z pekného, štíhleho chlapca, ktorý včera bol taký driečny ako tá jedlica, za hodinu urobili strašidlo do konopí. Svetlé, mäkké vlasy, ktoré ešte len včera si bol pekne za uši začesával, sú dolu: obstrihal mu ich mlynár, jediný barbier v celej dedine, ponechajúc mu len nad čelom šticu. Hja, najnovšia móda!A Matej veru plače, ale ako by aj neplakal, keď ho takto spotvorili; no neplače len on, ale aj stará Katrena, jeho mať. Ale akoby neplakala, keď najmladšie dieťa jej dnes ide preč. Dnes pred večerom jej ho zavezú na železnicu a tá ho zanesie pán boh vie kam za hory, za doly, až hen do Nireďházy.[1]Kdeže je tá dedina a či je mesto? Ó, to je veru ďaleko — ďaleko!„Ach, moje dieťa, už mi nedonesieš trávy, ani nenaškrabeš švábky, keď ja pôjdem v lete do poľa. Moje ručičky zlaté!“ A mať, nechajúc háby hábami, šla naprostred izby a oblapila chlapca, ktorý začal ešte väčšmi plakať.„Nemazniže sa, stará, maj aspoň ty rozum!“ napomenul ju starý, otvárajúc malú armarijku, ktorá je za stolom v samom kútiku. Dlho sa tam prehŕňal, aby mu tvár nevideli, aj to, čo z nej tu i tu ukradomky utrel.„Akože by som neplakala, keď som si všetky deti doma zariadila, len toto sa nemohlo tu zmestiť. Jano i Ondráš budú doma, len Maťko sa mi musí pomedzi svet túlať.“„Keď sa trochu potrápi, bude mu ešte lepšie že nám; aspoň nemusí tak hrdlačiť. Ja viem, keď sa vyučí a vstúpi do človečenstva, že bude rád, že sme ho poslali preč.“„Úfala som sa, úfala, že sa mu tuná dobré miesto trafí — a ono nič, nič!“ nariekala sama sebe stará Katrena.A ako by nenariekala? Veď sa ona úfala, že i Maťka nejak doma zaopatrí, keď dvoch starších zaopatrila — a on nič! V Kúdeľanoch sa majetok rodičovský medzi deti nedelí. Zalanským sa prihodilo prvý raz, že Jano a Ondráš Pekárovie sa podelili, keď sa už nemohli vonkoncom zniesť. Toto — ako povedám — bol prvý prípad na delenie od pamäti sveta. Deľbu obídu tak, že keď dajeden z gazdov má len jedného syna, Jana, ten ako jediný zostane doma, aj do domu sa ožení. Ak má dvoch, Jana a Ondráša, tento druhý musí ísť na prístupky do takého domu kde nemajú Jana, len Katru. Ak má Jana, Ondráša a k tomu i Mateja: tohto ostatného, chudáka, pošlú na remeslo. Preto je to, že hoci v matrike jest hodne Matejov, v dedine ich je veľmi málo; lebo všetkých rozoženie stará obyčaj po tomto šírom svete. Nuž takáto suďba stihla i nášho Maťka. Pravda, až donedávna úfala stará Katrena, že i jemu nájde prístupky — a síce u Trepanovie kmotrovcov sa mu triafalo miesto ku Katre, čo je Maťkovi akurát vrstovnica. Deti ešte do školy chodili a kmotry sa už zriekli, že vstúpia do rodiny. A bolo to isté ako na písme; lebo ešte takto rok, keď boli Trepanovci u Rafikovcov na hostinu volaní, sľubovali, že veru tak a tak, na prístupky nevezmú iného, len Maťka; aj o dva týždne nato v Medovciach na jarmoku sa tiež spolu vodili aj častovali a stará Katrena bola by si dala hneď hlavu odťať, že je už všetko v poriadku.Ako povedám — všetko sa zdalo byť v poriadku, aj bolo by bývalo dobre, keby — hja, keby — vraj — nie keby, boli by sme v nebi — keby, reku, práve teraz na Jakuba nebol doniesol čáp do Trepanov malého Janka. Všetky nádeje Katrenine zrútili sa na hŕbu, ako z karát postavená búdka. Trepanovci hneď na krstení povedali Rafikovcom, že už teraz nebude z nich nič, takže stará Katrena v obrátení šla do Medoviec kúpiť mušlienu a hupkom bežala do Čkorov, aby jej stará Čkoruľa zostrihla pre Maťka na košele, lebo že chlapca idú vypraviť do sveta na remeslo. Stará Čkoruľa jej vďačne zostrihla — veď ako by aj nie, keď to tak dobre rozumie; mohla sa veru aj naučiť panské košele šiť, keď i Mateja i Miška vyprávala naraz do sveta.Tak, hľa, prišiel deň, v ktorom mal Maťko odísť.Stará Katrena ukladá Maťkove hábočky do uzlíka, ktorý položí do tanistry k novoupečenej tučnej merinde, aby synček na ceste daj ak od hladu nezomrel a v tom cudzom svete ľahšie privykal.„Ach, moje nebožiatko, akože ťa, ako zabudnem; ktože mi bude, kto, čítavať v nedeľu z Písma a pekných knižiek; v komže sa vše poteším v nedeľu na katechizme…“„Mlč, stará, daj chlapcu pokoj, iba sa zas rozplače.“„Kedyže mu mám všetko vyrozprávať, ak nie teraz? Po chvíli sa dohrnú ľudia, pred tými len nemôžem plakať a vravieť!“Starý pozrel von oblokom a videl, že k nim ide Ondriš Trovkovič.„Ide švagor; povedal sem ti, nemazni sa; radšej by si bola zamietla! Pozri, aká ti je izba!“„Pane bože!“ zadivila sa stará, a bežala chytro po metlu; toto sa jej prvý raz prihodilo, čo je vydatá, že zabudla izbu zamiesť. Keď Katrena okolo dverí zametala, vošiel švagor, Ondrej Trovkovič.„Pán boh pomáhaj!“Všetci pozreli naň zadivení, že s takým pozdravom prichodí, akoby bol v poli popri ich zemi prešiel; ale predsa mu zaďakovali:„Pán boh uslyš!“Ondriš Trovkovič až teraz zbadal, že čo to vystrelil. Zamrzelo ho to, až sa poškrabal za ušima, a doložil:„Zberáte sa, zberáte?“„Veď zberáme, s biedou,“ odpovedala Katrena. „A kde je vaša?“„Hja, tá súkno tká; vieš, že sa ide prepásť za robotou,“ doložil nevrlo Ondrej, lebo nerád videl, keď sa niekto presiľoval v robote. Na ňom veru bolo poznať, že rád za kratšie ťahá; bol vypasený ani medveď, na rukách nemal tvrdých mozoľov, známky to vytrvalej práce, ale mal pozostatky mozoľov mäkkých, ktoré dostáva len ten, čo v robote nedrží mieru. To vám tak ide, ako — nehodno primeriavať — so zlým volom: raz sa zasekne, druhý raz trhne. Takýto vôl potom dostáva na šiji mozole. Tak aj Trovkovič mal mozole od neriadnej práce. Nuž a že Ondriš Trovkovič s robotou nezostával na chvoste, to je zásluhou jeho pilnej ženy Katry, ktorá neraz musí poťahovať za muža. Táto Katra je sestra Rafikova.„Ba hroma!“ zvoláte vy, keď po deravých krpcoch, nezapätých na nohaviciach háčkoch a červenom kožúšku poznáte, že Ondriš je nie sedliak, ale zeman. Nuž darmo je, hoci nosí čierne, čo hneď otrhané nohavice a košele s úzkymi rukávmi, predsa si vzal sedliacke dievča Katru Rafikovie za ženu.„Berieš si sedliačku?“ spytovali sa ho zhrození zemani.„Hej!“Od tých čias Ondriš Trovkovič je vytvorený z kúdeliansko-zemianskych kruhov. Zanevreli naň všetci. Nuž ale Ondriš nerobí si z toho ani máčny mak. Čo jeho do ľudí, aj do zemanov, len keď má zapekačku, dohán a teplý prípecok. Akí by mohli byť ľudia šťastní, keby sa neuháňali za márnosťou tohto sveta. Len pozrieť na Ondriša, keď otvára dohánový paklík a keď fajočku zahrabe do horúceho popola! A ešte keď si vloží do úst a sadne na teplý prípecok! Vtedy zmiznú všetky vrásky z jeho starého čela o on, vzdor tomu, že je chudobný ako kostolná myš, nečaroval by ani s direktorom slávnej famílie. A trochu má aj pravdu. Direktor napríklad, mozoľuje od rána do večera, v lete kosí, až sa mu štica parí, v zime mláti, až sa v dedine ozýva, a čo má z toho všetkého? Peniaze mu bez osohu trčia v kapse, ani si len toho dohánu nedopraje za ne! Hej, mal by ich len Ondriš! Ten by si kúpil za ne celé koleso dohánu, i prach by z neho vytriasol a len potom by si zapiekol.Stará Katrena neraduje sa veru, že jej švagor prišiel. A veru nie div, lebo v izbe sa už ťahá dym z Ondrišovej zapekačky. Kým z domu sem prišiel, dve fajky vyfajčil. Prvá fajka mu trvala až po šmikeň. Tam je oheň, Ondriš nemôže ho obísť. Vojde dnu a zapečie si. Nuž veď akoby on mohol ísť nič po nič tak bez fajky; švagor by ho potom ani nepoznal.„Nuž ideš, Matejko, ideš?“ A pohladil chlapca po bielej hlave. Chlapec sa znovu pustil do plaču a utieral si oči, akoby ho ujčekov dym štípal.„Na, doniesol som ti na cestu; peniažky si varuj!“ A ujček dal Maťkovi dvadsiatnik, na ktorý už od dvoch mesiacov bol sporil. Chlapec vpustil ho do mešteka, čo mu mať včera večer ušila a dnes ráno na hrdlo priviazala. Keď Ondriš takto obdaroval chlapca, za dobré uznal mu dať aj pár naučení.„Pekne sa drž, majstra slúchaj, veď ti ono bude tam dobre.“Maťko veľmi nepočúva ujčekove reči, on sa celkom iným zapodieva. Hľa, tu je už dvadsiatnik, toľko peňazí! Vlani mal síce na Trojicu mnoho peňazí, ale ešte i vtedy chybovali dva groše do dvadsiatnika. Prišiel sem aj Maťkov vrstovník, susedovie Janko. Ach, ako závidel Matejovi dvadsiatnik! Bol by hneď pristal ísť do sveta, len aby i on taký peniaz dostal. A ako sa díval na Maťkove háby! Hľa, z toho je už pán, a ja som len v gätkách.Izba sa začala plniť. Prišli razom traja, a to — veru nie blázni — všetko kúdelianski remeselníci. Jeden je čižmár, volá sa Ondrej Zápotočný, pochodí z Kúdelian, jeho brat je gazda. On sa nemohol v dedine zmestiť, musel ísť na remeslo. Pohnevkáva sa on trochu na týchto Rafikovcov, že ho obišli, keď nedali chlapcovi šiť uňho čižmy, ale radšej kúpili od ktoviekoho na jarmoku.„Na aké remeslo ideš?“ spýtal sa chlapca.„Na krajčírstvo,“ odpovedal za syna Rafika.„Mohli ste ho dať na šusterstvo, bol by sa vám aj u mňa vyučil.“„Krpce plátať by sa aj pri otcovi naučil,“ poznamenal druhý remeselník, krajčír, Matej Hryzok, ktorý rád zadával tromfy slabému čižmárovi.„A ty var kabáty šiješ tak, ako ťa učili! Dajmibože šiť ženské kabátiky!“Matej Hryzok v povedomí mravnej prevahy vypäl prsia a šiel k malému Maťkovi: „Ondrej, pozriže, čože je toto? To je ženský kabátik?“ A ukázal na chlapcove šaty.„No, nemáš sa čím chváliť; keby si bol takú robotu do cechy doniesol, veruže by si ešte zo päť rokov musel vandrovať. Pozri tú kuklu na chrbte, to si mohol vystrihnúť, bolo by na záplaty.“„Ty, viem, že by si vystrihol, a potom, keď málo remeňa zostane a bojíš sa, že budú čižmy tesné, namočíš remeň a to tých čias mlatčekom sužuješ, kým sa len, neborák, nenatiahne. Ja som nie taký, ja zostrihnem radšej väčšie, lebo chlapec sa nebude veru zosychať, ale bude rásť.“„Hja, veru je tak,“ prisvedčil starý Rafika, lebo mu akurát to bolo na jazyku, čo Matej Hryzok povedal.„Nevaďteže sa nič po nič, na majstrov sa to nesvedčí; kto je raz majstrom, nech si zadrží svoj charakter,“ napomenul ich Ondriš Trovkovič.„Hej, ja veru držím charakter, ani nezadieram do iných; ale tuto myslia, že nad nich ani vo Viedni niet, a že druhý majster pochabé huby jedol na ráno“ riekol Ondrej Zápotočný, čižmár.Matej Hryzok, krajčír, pohrdlive škubol pravým fúzom, takže chudák čižmár zostal zahanbený a zapálil sa ani uvarený rak. Trovkovičovi začalo byť ľúto chudáka čižmára, i stal si rovno na jeho stranu.„Verubože, nehodno veľmi dohora hlavu dvíhať, lebo človek, keď si nehľadí pod nohy, ľahko sa potkne, a čím väčšmi dvíhaš hlavu, tým ti väčšmi na nej budú vidieť uši; ach, nuž, len tak si my buďme v láske a svornosti vospolok.“„Ale hej; veď sme všetci akoby jedna rodina,“ prisviedčal Ondrišovi tretí majster, a síce kováč Jozef Žmurkavý, a figliarsky hodiac naň okom, dôverne pokračoval: „Nuž veď sa len rátaš i ty medzi nás? A či sa vynímaš? Ondriš, no?“Ondriš nepovedal ani slova, lebo sa zahanbil, že mu napomenuli jeho remeslo. — Nuž veru tak: Ondriš Trovkovič je vyučený kováč; tuná v Kúdeľanoch sa vyučil. Pravda, nebolo to pekne od jeho otca, že zeman, a syna predsa dal — bože, odpusť hriechy — na remslo, a to ešte na kováčstvo. Nuž ale čo mal aj robiť starý Jonáš Trovkovič? Mal bol už troch chlapcov, keď sa Ondriš narodil. Tí prví traja — dľa starého zvyku — dostali starozákonné mená: Jonáš, Ezechiel a Daniel, tomuto štvrtému sa už nedostalo príhodného mena, lebo ostatné prorocké mená sú len pre Židov, ako napr. Dávid, Izaiáš, Joel, Amos, Abdiáš atď. Čo mal starý Jonáš robiť? Novonarodenému dal každodenné, sedliacke meno, Ondrej. Už týmto samým bolo rozhodnuté nad osudom chlapca; akoby bol otec vyznal: mám troch synov, tí budú sedieť na kúrii, tento štvrtý musí si inde poctivú živnosť hľadať. — Tak ho už od malička obecali na remeslo. A Ondrej, akoby už tým menom mal vštiepené nezemianske cnosti, od zemianskych sa odlučoval a so sedliackymi chlapci sa najradšej bavieval. Tak, keď už bol hodný parobok, prišiel za učňa k dedinskému kováčovi. To mu síce nechutnalo, ale, Ondrejko, trp! Tak pretrpel päť rokov v učňovstve, až ho prepustili. Bol už vtedy mládenec na mieste, keď ho odprevadili až na chotár, aby šiel na vandrovku. Ale čože, jeho tiahlo nazad do Kúdelian. Bolo tam hodné dievča, Katra Rafikovie, a Ondrej si pomyslel: kým ja budem vandrovať, predchytia mi ju, a ja zostanem na ľade. Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú. Dlho nepremýšľal, obišiel dedinu a opačnou stranou, poza humná, vrátil sa domov. Kým starý Jonáš prikuľhútal domov, Ondrej za ten čas roztvoril i tanistru a zjedol ten dlhý makovník, čo mu na merindu upiekli. — Jonášovi ťažko padlo veru syna vypraviť a odlúčiť sa od neho; veď pán boh vie, či ho kedy vidí; Barbara, matka Ondrejova, tiež nariekala za ním, keď sa s ním lúčila: nie div, že oba rozplakaní, rozžialení vracali sa domov a rozprávali, ako smutno im už teraz bude. Boli ale dokonale prekvapení, keď videli za stolom sedieť svojho najmladšieho syna, ktorého boli tak oplakali.„Preboha, ale si to ty?“ zvolal otec.„Ja som to, chvalabohu.“„No, to veru krátka vandrovka.“„Vedel som, že vám bude za mnou ľúto, i vrátil som sa. Čo sa budem tam darmo tárať pomedzi svet. Možno, že sa vám i doma zídem.“„Nuž i to je pravda,“ prisvedčil slabý Jonáš; „kde sa zmestia traja, môže sa i štvrtý.“A tak zostal Ondrej doma, na posmech celého sveta.Každý sa vysmieval z jeho vandrovky; už ani sedliacki mládenci neprijali ho do radu, a jeho meno Ondrej premenili na Ondriša; lebo že vraj to aj patrí, aby majster mal inakšie meno než sedliak.Nuž, môžeme ľahko uveriť, že Ondriš Trovkovič nerád videl, keď mu niekto napomenul kováčstvo alebo vandrovku; ba nerád sa rátal medzi remeselníkov, nie preto, že by bol snáď opovrhoval nimi, ale že tak smiešne vandroval. A ľudia mu ho ani nenapomínali veľmi, len tak za chrbtom radi sa na ňom zasmiali. Jediný švagor Rafika tu i tu ho bodol, hnevajúc sa naň preto, že keď si jeho sestru vzal, zápäť za tým pýtal i ohromný výplatok po nej. Ani stará Katrena nemôže mu to zabudnúť.Kým sa páni majstri takto hašterili, vstúpil do izby zamúčený mlynár, aby videl Maťka, ako vyzerá v nových šatách.„Oj, bude z teba chlapík; bol by za garbiara, taký je mocný! Oj, Matej, Matej, ktože mi vyrazí vodu zo žľabov, keď ty odídeš?“Chudák Matej musel sa usmiať na smiešnom majstrovi, keď mu zišlo na um, ako mu raz s druhými chlapci zastavili vodu na žľaboch, spustiac dolu nimi desať slamených snopkov. Ako sa tie zastavili, tak sa aj voda zo žľabov vyrazila. Mlynár ako bez duše behal po sadoch a záhradách, hľadajúc záškodníkov, ale tí už boli pán boh vie v ktorej doline. Až o pol roka zvedel, kto bol pôvodcom toho kúska, a od tých čias držal Mateja za pekného vtáčika.Remeselníci povstávali a mali sa na odchod. Čižmár Zápotočný dal chlapcovi dvadsiatnik, jeho sok, krajčír Hryzok, vtisol mu dva dvadsiatniky. Čižmár si pomyslel: „Hej, veru mu môžeš dať i štyri, keď si za háby zhabol; ale ja, čože som ja dostal kedy od nich? Čo tie krpce, poplátam… no veru, to mi je len ako psovi mucha!“Najhlbšie začrel do vrecka kováč Žmurkavý; dal Matejovi dva rynštiaky, biele ako srieň. Skoro zavoňať na nich, že sú veru staré, že veru dlho ležali kdesi v priečinku v sypárni.„Ľahko ti rimšitiaky dávať,“ pomyslel si Ondriš Trovkovič, „ty si ich veru nenagazdoval. Tvoj otec, hja, tvoj otec meral mericou rimštiaky, nuž ľahko sa ti do priečinka natiahnuť, no veru!“„Ach, bože môj, čo sa len toľme trápite, načo znášate: kedyže sa vám my odslúžime?“ vravela stará Katrena.„Ale čo za trápenie, jest mi tu trápenia! Ani čo by človek hory-doly zniesol. To je maličkosť, z vďačnosti,“ odpovedal kováč Žmurkavý.„No, veď si to ty aj tak nahradíš, keď Rafikovie o šesták drahšie čerieslo poklepeš,“ nadával mu krajčír Hryzok.Páni majstri odišli von, okrem mlynára, a tak do vyprázdnenej chyže vošli teraz ženy, počnúc od najvyššieho až do najspodnejšieho konca dediny. Chodili ako včely, keď sa mienia rojiť: jedna von a miesto nej aj tri dnu. Matejov mešec poriadne oťažel na hrdle, ba niekedy tak sa mu sypali šestáky, že nestačil ich ani hádzať. Bože môj! Bolo to šestákov a dvadsiatnikov a okrem toho iných vecí tu pod zub, tu od šatstva. Každá žena, či rodina — či nerodina, pokladala si za povinnosť priniesť niečo; veď aj treba na tú cestu či to, či ono; kde to nadobudne hriešny človek, ak ho iní nepodoprú? To je, hľa, kresťanská povinnosť. A Kúdeľanci plnia ju vzorne a spravodlive, podporujú toho, kto musí preč odísť, ale neradi nazad medzi seba prijmú takého, ktorý už raz odišiel — a keď sa mu remeslo nespáčilo, vrátil sa zas k pluhu. Takúto vrtkavosť trescú tým, že vytvoria patričného zo svojho kruhu, vrstovníci ani neozrú sa oň, a úbohý vrtkavec je cudzincom vo vlastnej dedine; otupno mu bude, takže nebude mať doma stánia, kým konečne zas neodíde preč. Nuž a keď sa vráti domov, už ako vyučený majster, myslíte, že sa mu budú veľmi klaňať? Nie ver’, vlastní vrstovníci sa mu nepriznajú, lebo opovrhujú ním. Sedliak hľadí zvysoka na remeselníka, lebo vidí pred sebou biedny, na poľutovanie stav. Tu Hryzok, tu Trovkovič, tu zas Zápotočný nerobili česť svojmu stavu. Ich robota bola primitívna, biedna, a tak i výživa veru tenká, skoro žobráctvu podobná. Tak veru sedliak nemal príčiny ctiť jedného alebo druhého, ba robil si nároky opovrhovať všetkými tromi ako hladnou zberbou.Nuž preto plače aj stará Katrena toľme nad odchodom svojho chlapca. Ktovie, ktovie, či i on nebude konečne takým biednym majstrom! A tu zaliali ju slzy a šla do kuchyne, aby sa k bohu pomodlila, aby jej predtuchy nesplnili sa.Každá žena vedela predsa nielen niečo dať, ale aj pekné napomenutie pripojiť k darku.„Syn môj, buď poslušný, veru ti nebude tak ako doma; ešte ani nevypovedia rozkaz, a ty už skoč! Tak ťa budú radi vidieť.“Druhá prišla k nemu a riekla:„Matejko, v jedení nepreberaj; čo ti dajú zjedz. Ak ťa od stola odlúčia a dajú ti pod pecou jesť, neplač; vieš, že sluha nie pán.“Tretia suseda mu povedala:„Tak urob vše, môj syn drahý, ako si urobil mne: odraz i susedom kravu, keď ich nebude doma; potom ťa i u susedov budú radi vidieť.“Zas iná mu riekla:„Buď i k deťom prívetivý a trizňavý; keď to vidí tvoj majster, bude i on k tebe milý.“Nasledujúca mu nadhodila:„Peniažky si varuj; keď dostaneš diškréciu, nemiňže si ju. Každý grajciar si odlož: lebo kto si málo neváži, mnohého nie je hoden.“„Na ceste si pozoruj, aby ťa neobkradli,“ vravela iná. „Ľudia sú takí i takí; nie každý kto je prívetivý, je i dobrý. Dakto má na jazyku med a v srdci jed.“Druhá suseda ho zase napomínala:„Zlého kamarátstva sa vystríhaj, lebo to mnoho ľudí už skazilo. Ľaľa, i môj Matej prišiel medzi zlých kamarátov, tí ho skazili, takže majstra nechal a šiel za paholka.“Stará Katrena povedala zakaždým:„Veru tak, veru tak!“A otec Rafika tiež prisviedčal: „Tak — tak, tak — tak!“Chudák Matej plakal tak, že sotva rozumel desatinu týchto dobrých rád, ktorými ho ženy obsypali. Jemu len to stálo jasno pred očima, že musí dnes odísť z Kúdelian, že zanechá rodičovský dom, ktorý mu je navždy zatvorený.Tak sa pomaly vypratali aj ženy; každá šla domov, rozjímajúc nad tým, čo sa má stať. Banovali za chlapcom všetky, lebo bol vždy prítulný, takže si ho všetci ľudia obľúbili. Ale ešte nebol koniec všetkému. Matej sa vybral do dediny a šiel z dom do domu, najprv k najbližšej rodine, sa odobrať.Brat Ondráš, ktorý je u Klepalov na prístupkoch, dnes naschvál zostal doma, hoci bolo by mu bývalo treba ísť do hory, len aby sa mohol od brata odobrať. Hodný brat, neprístupný ešte smútku, a plače predsa; potajomky utrel si slzu, keď chlapca posledný raz objal. Jeho testiná, stará Klepalová, mala si oči vyočiť nad týmto nevídaným zjavom. A Ondriš nielenže súcitil s bratom, ale všetko, čo si v jeseni vyrobil, vpustil mu do plátenného mešca.„A píš nám, Maťko, hneď akonáhle ta prídeš, čo a ako sa máš,“ potom mu pošepkal do ucha: „A nezabudni pozdraviť aj tuto našu totku, lebo by jej bolo veľmi ľúto, ak by si ju vynechal.“Odtiaľ šiel Maťko ku krstným rodičom, ktorých dcéru mu boli kedysi obecali. Krstná mať ho s plačom prijala: „Ach, moje dieťa drahé, ty takto musíš ísť. Neplač mi, môj syn zlatý. Boha sa nespusť, ani on ťa nikdy neopustí. Tuto ti dávam knižku, čo som ti u knihára kúpila, v nej sú modlitby, aby si sa mohol z nej modliť.“Krstný otec doložil: „Čo ti aj hneď nebude dobre, len potrp; veď ono ti, keď ti pán boh za tých pár rokov pomôže, bude lepšie že nám. Vidíš, ako my musíme hrdľovať na úpeku o hlade a smäde; ty si budeš v chládku svoju robotu končiť.“ Po tomto potešení vsypal mu svoj dar do plátenného mešteka.Tak pochodil Maťko celú rodinu; všade prijali ho s dobrým neučením. Čo raz vyšiel Matej na cestu, šla za ním hŕba detí, obdivujúc jeho nový, panský oblek. Matej cítil, že už nepatrí k týmto deťom, a preto neohliadol sa na ne; no dobre mu padlo, že ho obdivujú a že aspoň raz v živote môže hrať v dedine takúto veľkú úlohu. Ako závidel predtým každému mladému zaťovi a mladuche, keď šli na sobáš, že ich obdivujú. On už vopred sa cvičil, ako vtedy bude kráčať. A hľa, súdené mu je, aby už dnes všetky oči len naň hľadeli.Keď sa už odobral od celej rodiny, šiel aj po všetkých tých domoch, skadiaľ ho ráno ženy obdarúvali. I tu sa odobral, všade s plačom a obsypaný najrozmanitejšími naučeniami a vinšmi.Tak sa skončila jeho úloha. Prišiel pred otcovský dom; tam už stál voz, na ktorý pokládli všetku jeho batožinu.V dome plač. Kto by vedel opísať plač matkin, keď sa lúči od dieťaťa svojho na dlhý, dlhý čas, možno naveky…Tam boli aj oba bratia so ženami. Kto by vedel opísať ich žiaľ, keď sa lúčia od toho, s ktorým pod jedným pokrovom vyrástli…A otec? Ten číta na stole peniaze, ktoré mieni chlapcovi na cestu dať. On nemusí plakať; načo tu v dome? Ved on si ide dieťa vyprevadiť až k stanici. Blažený otec! On ešte ide s chlapcom, bude s ním ešte dve hodiny. Ako prosila matka, aby ju pustil s ním! Nič, otec je tvrdý, on toho nedopustil…„Zbohom, zbohom!“ A chlapec, násilne vyrvaný z náručia matky, už sedí na voze. Ten sa pohne a rýchlo ubieha hore dedinou, akoby chcel všetok žiaľ, ktorý vezie, tu v dedine nechať. Chlapec smutno sedí vo voze. Hľa, už tu koniec dediny, už tu pole; voz sa prevalí za vŕštek, dedina zmizla, len vysoké, jasene z nej čnejú, i tie už zašli, už vidno len vežu s krížom, vždy menej a menej, len bod z kríža a — všetko zakryl vŕštek. Zbohom! Zbohom!…[1]Nireďháza— mesto v severovýchodnom Maďarsku, kde často odchádzali Jasenovci za zárobkom	Kukucin_Z-tepleho-hniezda.html.txt
OsobyTMAVOHORSKÝ, úradník a básnikPRÁVODEJ, mešťanostaPISÁRVRTKAVÝ, praktikantADAM, sedliakPAVOL, jeho syn, úradní sluhaIZÁK, krajčírPUFF, kasničiarJONATHAN, továrnikDÁVID, hostinskýVOZIARPOSOLFERO, cigáňILLONA, manželka PrávodejovaTERKA, jej dcéraHANKA, slúžka u PrávodejaRUŽENA, ľúbežnica FerovaMARKA, dcéra Adamova(Dejište pod Tatramí.)	Grajchman_Kto-zaplati-nohavice.html.txt
Lístok1Huslista ide kúpiť gombíky,prinesie zlaté náušnice.Ide po ulici a nie je uzimený,starcov a malé deti neprestrčí,nekríva,neskáče.Zapáli báseň, nechá ju dohorieťa z krehkého lístka, ktorý zostal,strihá modréa suché siluety.2- Kvet v rukách,miesto pre tvoju tvár.- Mám hviezdu zadretú za nechtom.- Z dlane do dlane si hlavu preložím.- Prišla noc, oči mámna uzol mesiaca zaviazané.	Ondrus_Prvy-mesiac.html.txt
Prvá kapitolaNa pobrežiach, kde udomácnil sa haring na dlhší čas, utvorí sa pozvoľne mestečko, ak sú podmienky i v inšom priaznivé. O takýchto osadách možno riecť nielen že ich more vyvrhlo, ale i to, že zďaleka sú také, ako na suchú zem vypláknuté brvná a stroskotané lode, alebo ako hŕbky čím hore tým dolu obrátených lodiek, ktoré rybári pritiahli za búrlivej noci sťa ochranné striešky nad seba. Keď prídeš bližšie, vidíš, ako vzniklo celé náhodou: tu leží balvan uprostred cesty, tam delí zase vtekajúca voda mestečko vo tri alebo štyri časti a ulice sa krívia a krútia. Avšakjednomajú všetky této osady spoločné: majú všetky taký prístav, v ktorom i najväčšie lode najdú útočište, tam je tichúčko, ani v nejakej krabici, a preto sú této zátoky morské veľmi vzácne lodiam, ktoré, hnané rozbúreným morom, prídu sem s potrhanými plachtami a porúchanou zadnou časťou si hľadať miesto na odpočinutie.V takomto mestečku býva veľmi ticho. Všetko, čo pôsobí hukot, je vypovedané na prístavné mosty, kde sú loďky sedliakov reťazami pripevnené a kde nakladá sa tovar na lode a skladá náklad s lodí. V mestečku, v ktorom odohral sa príbeh tu opísaný, tiahne jediná ulica pozdĺž prístavného mostu; s druhej strany stoja domce, na bielo a na červeno zafarbené, jedno- alebo dvojposchodné, avšak nie stena vedľa steny, všetky sú obtočené peknými záhradami. Je to teda dlhá a široká ulica, v ktorej zaváňa, ak zaveje vietor od mora, vždy predmetmi, nachodiacimi sa na prístavnom moste. Tu sú ľudia tichí — nie zo strachu pred políciou, lebo tej obyčajne ani niet — ale z obavy pred pomluvou, lebo tu poznajú sa ľudia napospol. Ak ideš dolu ulicou, nesmieš opominúť pozdraviť sa do každého obloka, kde sedí obyčajne nejaká stará dáma, ktorá ti na pozdrav zaďakuje. Okrem toho treba pozdraviť každého, s kým sa stretneš; lebo títo tichí ľudia premýšľajú len nad tým, čo je im svedčné vo všeobecnosti i zvlášť. Kto prekročí hranicu, primeranú svojmu stavu alebo postaveniu, ztratí svoj dobrý chýr; lebo znajú nielen jeho, ale i jeho otca a starého otca, i začnú skúmať, či nepobadali za dávnych čias u niektorého člena rodiny náchylnosť k „nesvedčnosti“.V tomto tichom mestečku usadil sa pred mnohými rokmi všeobecne ctený muž, menom Per Olsen. Prišiel s pevniny, kde živil sa podomovým kupectvom a hraním na husliach. V mestečku otvoril pre svojich starých zákazníkov teraz skliepok, v ktorom predával okrem krámskeho tovaru i chlieb a pálenku. Počuli ho chodiť sem i tam po zadnej izbe, ako vyhrával skočné tance[1]a svadobné pochody. Zakaždým, keď prešiel popri dverách, nazrel cez oblôček, zasadený do dverí, a ak prišiel nejaký odberateľ, dokončil hru trilkou a šiel do sklepu obslúžiť ho. Obchod prekvital; i oženil sa a dostal syna, ktorého nazval dľa seba, avšak nie „Pérom“, ale „Petrom“.Malý Peter mal sa stať tým, čím nebol otec Per, čo veľmi dobre cítil, — vzdelaným človekom. Preto poslal syna do latinskej školy. A keď tí, ktorí mali byť kamarátmi chlapca, odbili ho od svojich hier a zahnali domov, preto že bol syn Pera Olsena, zahnal ho Per Olsen zase bitkou k nim nazad; lebo na inakší spôsob nevedel zadovážiť chlapcovi vzdelania. Následkom toho cítil sa malý Peter v škole opusteným, zlenivel a zľahostajnel postupne oproti všetkému, tak že ho otec už ani rozosmiať ani rozplakať nemohol. Vtedy upustil Per od bitia a postavil syna za pudlu. A veľmi sa začudoval, keď videl, že chlapec dal každému zákazníkovi to, čo si žiadal, nedajúc viac ani len o zrnko, nezediac nikda ani slivky, vážil, rátal a viedol knihu o predanom — trocha pomaly síce, ale s bezvadnou dôkladnosťou — s nepremeneným výrazom tvári, ba takmer ani nehovoriac.Otec poddával sa novým nádejam a poslal šuhaja s jednou haringovou loďou do Hamburgu na obchodnú školu, i aby sa tam naučil jemným spôsobom. Ostal tam osem mesiacov — dlhšie, ako bolo treba dľa Pérovej mienky. Keď sa mal vrátiť, zadovážil si šesť nových oblekov, ktoré si v prístave všetky poobliekal jeden na druhý: „lebo čo má človek odeté, za to sa neplatí clo.“ Avšak okrem svojho telesného objemu, bol skoro taký istý, keď ukázal sa na druhý deň na ulici. Kráčal škrôbene a rovno, rukami vyzváňal: pozdravoval sa nenadálym šklbnutím a klaňal sa, ani čo by nemal údov, a zrazu sa zase vzpriamil meravo. Stal sa zosobnenou zdvorilosťou; avšak robil všetko, ani nemuknúc, kvapne, s istou ostýchavosťou. Svoje meno nepísal už viac „Olsen“, ale „Ohlsen“, čo zavdalo príležitosť posmeváčkom mestečka k nasledovnej hádanke: „Čo doniesol Peter Olsen z Hamburgu?“ Odpoveď: „Jednu literu.“ I na to pomýšľal, či by sa nemal nazvať „Pedrom“; ale že mal už pre to „h“ toľko protivne, upustil od toho a podpisoval sa „P. Ohlsen“.Obchod otcov rozšíril a oženil sa ledva dvadsaťdvaročný; vzal si červenovlasú sklepníčku, len aby mal niekoho, kto mu povedie domácnosť. Lebo otec práve ovdovel a istejšie bolo mať ženu ako gazdinú. Po roku obdarila ho synom, ktorého nazvali po ôsmich dňoch „Pedrom“.Keď ctihodný Per Olsen stal sa starým otcom, cítil sa byť povolaným ostareť. Obchod oddal synovi, sadol si pred dom na lavicu a kúril z hlinenej fajky tabakové odpadky. A keď jedného dňa vonku počal sa nudiť, zatúžil za skorou smrťou, a ako všetky jeho želania, splnilo sa mu i toto.Keď syn Peter zdedil výlučne jednu polovicu otcovho nadania, totiž kupeckú chytráckosť, tak, zdalo sa, že na vnuka prešla výlučne druhá polovica, a síce talent k hudbe. Čítať sa naučil veľmi neskoro, ale spievať veľmi zavčasu. Pískal tak krásne na flaute, že to vzbudilo všeobecnú pozornosť; zovňajšok mal jemný a útly a bol mäkkého srdca. Avšak to všetko nebolo otcovi vhod, lebo si prial vychovať syna na spôsob svojej vlastnej obchodnej punktovnosti. Keď mladý Pedro zabudol niečo, otec nevadil sa s ním, ani ho neubil, ako sa to jemu samému za detstva dostávalo, ale ho uštipol. Celkom v tichosti, vľúdnym, ba temer zdvorilým, láskavým spôsobom, avšak dostalo sa mu toho i pri najnepatrnejšej príležitosti. Keď ho sobliekala, matka sčítala každý večer modré a žlté škvrny a ubozkávala mu ich, ale sa nevzpierala proti takému zaobchodeniu s dieťaťom, lebo i ona sama bývala štípaná. Pre každé roztrhnutie šiat — zhotovených z otcových starých hainburgských oblekov — pre každú machuľu v chlapcových školských knihách, brával ju muž na zodpovednosť. Preto napomínala ho ustavične: „Nechajže to, Pedro!“ — „Majže sa na pozore, Pedro!“ — „Či nepočuješ, Pedro!“ Otca sa bál a oproti matke zľahostajnel. Súdruhovia mu neublížili, lebo začal hneď plakať a prosil, aby šetrili jeho šaty; iba čo ho prezývali „matkiným mrnčiakom,“ v inšom si ho ani nevšímali. Podobal sa chorému neoperenému kačíčaťu, batoliacemu sa vždy za kŕdľom na samom ostatku, ktoré si bojazlivo uchytí čo aký malý kúsok a odskočí s ním na stranu. S ním nepodelil sa nikto, preto sa ani on s nikým nepodelil.Ale skoro zbadal, že sa mu pri chudobnejších deťoch mestečka lepšie vodilo: bol jemnejší, ako ony samy, preto boly oproti nemu shovievavé. Jedno vysoké, silné dievča, ktoré opanovalo celý húf detí, zaujalo sa ho obzvláštne. Nevedel sa nasýtiť pohľadom na ňu: mala havrano-čierne celkom kaderavé vlasy, nikdy nečesané inak, len prsty; tmavo-svetlé lesklé oči a nízke čelo; črty jej tvári sústredňovaly sa takrečeno v jedinom bode a posobily neodolateľne. Bola ustavične rozčulená, pracovala neprestajne; v lete chodila bosá, obnaženými ramenami a bola ohorená; v zime bola odetá, ako iní v lete. Jej otec bol kormidelníkom na lodi a rybárom: ona lietala sem i tam a predávala jeho ryby, veslovala s člnkom oproti prúdu i vetru, a keď nebol otec doma, chytala ryby sama. Každý, kto ju stretol, musel sa za ňou obzreť; lebo všetko na nej ukazovalo na silné povedomie. Volala sa Gunlaug, ale ju zvali „rybárčaťom“ — ktorý názov prijímala ako jej prislúchajúce vyznačenie. Pri hrách pomáhala vždy slabšej stránke; jej to bolo nezbytné zaujať sa naplašených, a teraz vzala útleho chlapca pod svoje ochranné krýdla.V jej loďke smel hrať na flaute, čo mu doma zabraňovali, lebo sa nazdávali, že to odvádza jeho myšlienky od školských prác. Ona ho vyveslovala von do fjordu, vzala ho i na svoje ďaleké rybačky, ba neskôr sprevádzal ju i pri jej nočných vychádzkach. Keď zachodilo slnce, vypluli do jasnej letnej tíšiny. On hrával na flaute alebo počúval, čo mu rozprávala o známych jej veciach: o morských pannách, o mátohách, o stroskotaných lodiach, o cudzích krajinách a čiernych ľuďoch, práve tak, ako to jej námorníci rozprávali. Ako zo svojej zásoby znalostí, tak nadelila mu i zo svojho jedenia, a on všetko prijímal, neodvďačiac sa jej nikdy ničím, lebo z domu si nedoniesol nijakého jedenia a zo školy nijakej fantásie. Veslovali, kým nezašlo slnce za vrchy snehom pokryté; potom pristavili pri nejakom ostrove, rozžali si vatru, totiž ona nasbierala hŕbu čečiny a zapálila to, on sedel a prizeral sa len. Potom ho ukrútila do námorníckeho kabáta otcovho a do prikryvadla, ktoré vzala jemu k vôli s sebou. A kým on spal, prikladala na oheň, a aby sa jej nedriemalo, spievala úryvky z piesní a žalmov; spievala plným, zvučným hlasom, kým celkom nezaspal, potom už len hučala tlumene. Keď slnce zase na druhej strane oblohy vychodiť počalo, a poslalo ako svojho predzvestovateľa chladný žltý lúč ponad končiare vrchov, zobudila ho. Hora bola ešte čierna, pašienka tmavá, ale skoro počaly sa hnedasto červenať a jagať, až kým sa hrebene hôr nerozžiarily a kým ich vychodiace slnce celou svojou skvostnou záplavou farieb neozlátilo. Vtedy vtiahli svoj člnok na vodu a odplavili sa a za rannej brísy vyryli svojím člnkom biely spenený pruh po tmavej vode a došli skoro na miesto, kde boly zakotvené ostatné rybárske loďky.Keď nastala zima a lovenie rýb prestalo, navštevoval ju na ich byte; chodieval veľmi často pravidelne, a hľadel na ňu, kým pracovala: ale ani on, ani ona nehovorili mnoho; bolo to, ako čo by tam len sedeli a spoločne čakali na leto. Keď prišlo leto, zmarilo mu i túto novú nádej životnú. Otec Gunlaugin umrel a ona opustila mestečko, kým na radu učiteľov pricvikli Pedra do sklepu. Tam pomáhal matke obsluhovať kupujúcich; lebo otec, ktorého tvár pozvoľne dostala farbu krúp, ktoré vážieval, musel ležať v zadnej izbe v posteli. Avšak i odtiaľ chcel mať dozor nad obchodom, musel vedieť, čo ktorý z nich predal, i tváril sa, ako čo by nedopočul, kým sa nepriblížili k nemu natoľko, že ich uštipnúť mohol. A keď už úplne vyschol knôtik jeho života, zhasol jednej noci. Žena plakala, a do opravdy ani nevedela poriadne, prečo plače; avšak syn nemohol vytisnúť ani jedinej slzy. A že mali dosť peňazí k živobytiu, prestali viesť obchod, vyhladili každú rozpomienku na minulosť a spravili zo sklepu bývaciu izbu. Tam sa uvelebila matka pri obloku a plietla punčochy; Pedro sa utiahol do izby na druhej strane domu a vyhrával si na flaute. Ale akonáhle zavítalo leto, kúpil si ľahučkú plachtovú loďku a odplavil sa k onému ostrovu a ľahol si tam na to isté miesto, kde Gunlaug ležiavala.A raz, keď ležal zase medzi vresovinou, zazrel, že vesluje člnok rovno k ostrovu, pristane vedľa jeho loďky, a z neho vystúpila Gunlaug.Bola taká istá, ako predtým, lenže už dospelá a bola vyššia od druhých dievčat. Keď ho zazrela, cúvala pomaly. Nemyslela na to, že i on už musí byť dospelý.Túto bledú, chudú tvár nepoznala; nebola už viac chorľavá a jemná — bola blbá a zvädnutá. Avšak pri pohľade na ňu obnovenie jeho niekdajších snov rozžalo tichý svit v jeho očiach. Pokročila zase k nemu a pri každom kroku, ktorým sa k nemu blížila, zdalo sa jej, ako by spadol s neho rok, a keď stála pred ním na tom mieste, s ktorého vyskočil, smial sa a hovoril ako dieťa: stará tvár zakrývala len tvár utajeného decka; stal sa síce starším, ale zostal dieťaťom.Lenže — ona hľadala práve toto dieťa: a teraz, keď ho našla, nevedela, ako sa má chovať naďalej: smiala sa a červenala sa. A on cítil nevdojak istú vnútornú silu v sebe — bolo to po prvý raz v jeho živote. A v tú chvíľu opeknel; trvalo to možno len chvíľočku — ale v tú chvíľočku zvíťazil nad ňou.Patrila ona k tým povahám, ktoré ľúbia len to, čo je slabé, čo si samy vypestovaly. Zprvu chcela pobudnúť v mestečku len za dva dni: ostala dva mesiace. Za tieto dva mesiace dospel Pedro väčšmi, ako za celé ostatné svoje junošstvo; natoľko sa prebral zo svojho snenia a z duševnej spachtivosti, že robil už plány, — chcel cestovať po cudzozemsku, chcel si utvoriť z hudby povolanie! Ale keď zase raz hovoril o týchto svojich zámeroch, zbledla a riekla:„Áno — avšak najprv sa musíme sosobášiť.“On vzhliadol na ňu, ona vrátila mu pohľad rovno a pevne, potom sa oba začervenali a on riekol:„Ale čo by na to ľudia povedali?“Gunlaug nikdy na to nemyslela, že by mohol mať inú vôľu, ako ona, a to z tej jednoduchej príčiny, že ona nikdy niečo inšie nechcela, iba čo on chcel. Ale teraz nazrela do jeho duše; teraz pochopila, že on nikdy ani za chvíľočku nepomýšľal na to, podeliť sa s ňou s inším, ako čo mu ona dala. Tá jedna minúta ju poučila, že tomu od jakživa tak bolo. Ona zaujala sa ho zprvu z útrpnosti — a dovŕšila to teraz láskou. Keby bola mala ešte len trochu trpelivosti! Lebo on zbadal jej vzplanutie hnevu, a zvolal, chvejúc sa strachom: „Chcem!“ To počula; lenže rozľútenie nad svojou sprostosťou a jeho mizeráctvom, nad vlastnou hanbou a jeho chabosťou zovrelo v nej chytro a žhavo až na prekypenie — a nikdy neskončila sa smutnejšie láska, zrodená za detstva pri rudých večerných zorách a bledom svite mesačnom, kolísaná vlnami morskými, sprevádzaná tichým spevom a zvukmi flauty. Gunlaug ho schytila obidvoma rukami, zdvihla a vydrmala ho do chuti, potom sa odplavila nazad do mestečka a odcestovala naskutku, ďaleko za hory.Pedro odplavil sa z domu ako zamilovaný mládenec, ktorý si chcel vybojovať mužnosť; a teraz vesloval nazad ani starec, ktorý nikdy nechyroval o mužnosti. Len jediná rozpomienka na život mu zbudla, i tú si prelaškoval nenavratiteľne svojou hlúposťou; len na jednom kúsku zeme visel celou dušou — ale viac sa neopovážil vrátiť ani ta… Kým rozmýšľal o svojej naničhodnosti a o príčinách, pre ktoré sa to všetko udalo, zanorila sa jeho podujímavosť takrečeno do hlbočizného bahna, z ktorého sa nemala vyprostiť nikdy viac. Malí chlapci na ulici, ktorí si všimli jeho čudných spôsobov, začali ho onedlho škádlievať, a poneváč bol ľuďom takmer cudzí, lebo nevedel nikto o ňom, z čoho žije a čím sa zapodieva, nuž ani nikomu neprišlo na um, aby sa ho zastal, keď ho priveľmi drážili. Pozdejšie sa už ani neodvážil vyjsť, aspoň sa neukazoval na ulici. Lebo jeho život stal sa neustálou pôtkou s uličníkmi, hoci mu, možno, boli práve tak prospešní, ako komáre za horúcich dní; lebo bez nich bol by podľahol neprestajnej omráčenosti…*O deväť rokov prišla Gunlaug práve tak nenazdajky nazad do mestečka, ako ho bola kedysi opustila. Prišla v sprievode asi osemročného dievčatka, celkom takého, ako ona kedysi bývavala, iba čo bolo trocha zádumčivé, a črty tvári malo jemnejšie. Ľudia si povrávali, že bola Gunlaug kdesi vydatá; že zdedila niečo a že sa teraz vrátila do mestečka s úmyslom otvoriť hostínec pre námorníkov.Zariadila si všetko tak rozumne, že onedlho chodievali do jej hostínca i kupci a majitelia lodí hľadať si potrebné mužstvo, i matrósi sa u nej ubytovali, keď sa chceli zjednať niekam. Okrem toho celé mesto obstarávalo si u nej ryby. Za toto sprostredkovanie neprijala ani najmenšej maličkosti, no využila despoticky svoju moc, ktorú si svojou ochotou vydobyla. Ačpráve bola ženská a nikdy neodchodila zo svojho domu, bola predsa celkom iste najsilnejšou osobnosfou mestečka. Zvali ju „rybárska Gunlaug“, alebo „Gunlaug zpod vrchu“. Jej niekdajšie meno „rybárča“ prešlo na dcéru, ktorá skackávala na čele hlúčku chlapcov.Príbehy zo života tejto chcem vám tu vylíčiť; mala ona niečo z vrodenej životnej sily matkinej, a naskytlo sa jej dosť príležitosti využiť ju.[1]Zvláštny národný tanec v trojtakte.	Bj_Rybarca.html.txt
Svadba a manželstvoPriepačky, pýtanie, snúbenie, prstienkovanie, ohlášky, sobáš, krstiny, vdovstvo„Der zarte, demütige Sinn der Slawin weiss sich diesen feierlichen Akt — die Hochzeit — durch die Poesie zu verschonern.“Therese V. Jacob(Jemná, odovzdaná myseľ Slovanky vie skrášliť túto slávnostnú udalosť — svadbu — poéziou.Therese V. Jacob)„Slavi Solemnia nuptiarum multa et exquisita pompa laetisque extra modum commessationibus obeunt, multum rusticae urbanitatis et elegantiae habentibus; ubi ad regulam omnia fieri oportet, — formulis utentes pro more et ingenio gentis, conceptissimis.“Matthias Belius(Slováci slávia svadbu s mnohou a vybranou nádherou a s mimoriadne veselými hostinami, v ktorých je mnoho dedinskej vtipnosti a obratnosti. Tam treba všetko robiť podľa pravidiel, lebo užívajú podľa mravov a ducha národného veľmi vhodne sostavené formuly.Matthias Belius)	Kollar_Narodnie-spievanky-1-Svadba-a-manzelstvo.html.txt
OndrejOndrej je Cigán a môj spoluväzeň.Ačkoľvek už piate leto neoprelo naň slnce vyše hodiny denne, predsa je ešte vždy čierny, ba so dňa na deň černejší, ako by mu krv vyschýnala. A v tých plátenných, áreštantských hábach vyzerá ako za mlynára preoblečený mladý čert: smiešny a predsa strašný. Chudý ako tá trieska, trčia z neho všetky kosti. Hlboko v hlave sedia mu nehybné oči, jedno slepé, zatiahnuté beľmom a obe podbehnuté belasými žilkami. Zuby ako koly hrubé, sinavé pery, na hrdle červená šatka, vraj „od ždravia“, ruky skľavené, nohy veľké, široké, ako má hus, a k tomu vyvrátené ako krtičie rylá.Takto vyzerá môj Ondro.Robiť nevládze, lebo ho kole a sa znojí, uznali ho za chorého, a z nariadenia lekárovho mal by sa prechádzať s nami „panskými“ áreštantmi dve hodiny denne, ale strážnici, aby nemuseli dva razy dvere zatvárať, vezmú mu z prechádzky týždenne čo len tri-štyri hodiny, lebo je „len Cigán“, rád sedáva na posteli (čo mu je vždy zima), a tak sa hnevajú naň, že vždy musia s ním krik robiť.Ale neradi ho vidia aj ostatní Cigáni, s ním v cárku zavretí, lebo je málomluvný, nesadá s nimi do kola, nenávidí smiech, je zlostný, rád sa bije a každý týždeň je v „čiernej“ na holej zemi a bez jedla. Tam potom zmäkne, poplače si a na druhý deň je tam tým „krotším“, mne sdielnejším, keď sa mu na prechádzke prihovorím, poľutujem ho a mu dačo podám.Ondro je chorý, suchotár; ale to ešte z áreštu nevyslobodzuje. Tu ti pred časom nepomôže iba — smrť.História Ondrova je veľmi krátka, kratšia ako sa on sám nazdáva, lebo nepríde už k nej iba jeden punkt.Má dvadsaťtri rokov, ale vojakom nebol. No vyslúžil si on svoju „kapituláciu“[1]v árešte. Ženatý je tak po cigánsky, ale z čistej lásky, už sedem rokov. A keby jeho Róza bola taká verná ako on, nebolo by krajšieho manželstva.On vlastne ani nemôže jej byť neverným, o to dbajú žandári, ktorí ho už štyri razy odovzdali súdu, a tento zas áreštu, kde Ondrej vysedal už spolu pol piata roka a teraz mal by ešte pol štvrta. To by ho tak netrápilo ako to, že Róza už dávno má druhého muža, a jemu ako z áreštu vyšla, ani nepísala.Ondro rozprával mi, zpočiatku si myslel, že pán veľkomožný fiškál neposiela Róze jeho listy, že je ako nie sobášený s ňou, preto jej písal potom ako „sestre“, ale ani tak nič, až mu noví áreštanti Cigáni povedali, že Róza naň viac ani nepomyslí… Preto jej už teraz odkazuje, aby ho nečakala v dedine, lebo ju zabije, ak sa k nemu nevráti. On jej uzná, odpustí, ale len ak bude zase jeho ženou, ináč čaká ju smrť! Lebo on vlastne viac pre ňu ako pre seba dostal sa už po štvrté do áreštu. Pre ňu ukradol plátna, čižmy a ak aj čo na zjedenie vzal, vždy prvô na ňu myslel.Hriechy jeho počínajú sa s jednou „hnušnou hušou“, za ňu aj Róza odsedela osem týždňov. Aj tie dostala iba náhodou, lebo už aj vtedy bola „prešibaná“, posielala iba jeho kradnúť. Ale raz išli v noci cez voľáku dedinu, ohlásila sa na nešťastie hus zo dvora, do Ondra ako by strelil, nezdržal sa, Róza ho ešte podvihla cez plot a Ondro šťastlive zapchal husi gágor, že sa viac neohlásila, iba ak krídlom trepla, nôžkou trhla. Psa na dvore nebolo, gazdiná nezbadala. Vzala Róza hus pod sukňu a ponáhľali sa behom preč. Prišlo im cez horu. Tu im napadlo, že ak pôjdu do koliby, bude pýtať aj otec (mať bola v Nostre)[2], aj sestra, švegeriná s deťmi — nedostane sa im nič. Vošli do hory (noc bola jasná), Ondro rozložil ohňa. Róza zatiaľ prešklbala hus, rozrezali na dvoje a poď na ražeň. Perie spálili, aby nebolo ani znaku po husi. Nebolo im treba ani soli, ani chleba, a húsku spoločne strovili, keď — tuliby! — horár. Poľoval, prišiel za nosom čiže dymom.Ondro s Rózou sa rozbehli, ale horár, že ak nestoja — strelí. Nedbali, len v nohy! Strelil, len tak lístie nad nimi sprašťalo, ako sám Ondro rozprával.„Ten nešpašuje,“ myslí si Ondro. „Róza, štoj! Máš len jeden život, ak ti ten vežme, čože už potom bude ž toho šveta? Ja vežmem na šeba“ — a zastali.Horár zaviedol ich na obecný dom, odtiaľ k žandárom. Tí ich vzali natvrdo. Ale keby Róza nie, Ondro by bol tajil, čo by ho boli „žabili“. Čím mu viac kládli poza uši, tým bol tichším. On len tvrdil, že hus našli v priekope zdochnutú. Ale Róza sa priznala, lebo hneď ráno zvedelo sa, čia bola hus, a ju nalakomili, že sa jej nič nestane, ak zradí, ako čo bolo, kto ukradol a ako?Už hneď tu sa začína jej nestálosť k Ondrovi, aby seba vytiahla, zamočila jeho.Ondro teda vzal všetko na seba, ba ešte zastával Rózu, že ona je celkom nevinná; „tú nech hneď puštia domov“.Keď im súd vyšiel, Róza musela odsedieť osem týždňov, Ondro šesť mesiacov.Vo väzení sa aspoň vídali, usmiali jeden druhému, a Róza keď vše dlážky po kanceláriách umývala, nasbierala Ondrovi močky a povedala po cigánsky, kde ju „na lufte“ (prechádzka vo dvore) položí, a ľahko niesli pokutu. Ale Róza odišla domov a hneď si našla druhého muža, doniesli chýr noví áreštanti-Cigáni.Ondro keď sa vyslobodil, aby si Rózu nazpät získal, chcel spraviť dáke príchodnô — hostinu. Slaninu už bol z komory cez oblok vyložil, ešte chcel trocha múky zo suda načrieť. Ale bola tam kdesi sliepka na vajciach, drgnul nohou trocha do koša, sliepka zavrešťala, gazdiná vybehla z izby, že tchor, porobila krik, gazda bežal na dvor, ledvy stačil Ondro z komory vyskočiť — gazdovi do náručia.Dostal rok.Po roku zase len Róze odpustil a už na ceste domov idúc hútal, čím by sa jej zafatingoval. Akémusi pláteníkovi z voza šťastlive pojal tri rífy plátna, ale pri čižmách s krásnymi žltými podkovičkami ho dochytili a našli v uzlíku aj plátno.Nebol ani doma, a dostal sa znova na pol treťa roka do Leopoldova, kde ho naučili aj trochu čítať a písať. A robil tam pri kováčoch, vrátil sa teda po železnici, riadne oblečený, aj ešte sedem korún vo vačku. Tie dá všetky Róze, len aby ho chcela.Róza trocha ho aj, kým trvaly peniaze a hostiny. Po hostine ale strhla sa medzi ním a Róziným frajerom zvada, bitka a Ondro tak trafil mlatkom zaraziť po hlave Fera, že hneď ohluchol. Ondro sa naľakal, odišiel na lúku do senníka nocovať, opitý rozkladal oheň a podpálil senník.Dostal štyri roky. Dosť sa on pri pojednávaní bránil „pani veľkomožnej šedrii“,[3]že bol opitý, že len náhodou podpálil senník, že bol prázdny; potom aj tak proboval, že veď on v tej dedine, kde sa narodil, aj kde za mladi býval, neukradol ani pod necht, ale nič mu to nepomohlo, ako ani tajenie, že nebol ešte len raz trestaný. V súde majú jeho životopis na papieri, a kdejaký významnejší punkt, všetko vypísané, lepšie, ako by sa na to on chcel pamätať; len to mu nejde do hlavy, že ako to tí páni všetko o ňom vedia.Apeloval (ako každý Cigán vždy), pri tabuli[4]zarátali mu vyšetrovacie väzenie, a teraz je už na kúrii[5]jeho záležitosť. Sedí už pol roka a strojí sa zase do Lepoldu.Jednu vec by on rád povedal ešte kúrii. Že totiž hoci aj nebol sobášený s Rózou, ale bol s ňou ako muž so ženou, prečo mu ju Fero odviedol? Že keby nie Fero, nebol by šiel do senníka, nebol by podpálil. (Lebo že sa s Ferom pobili, to pri súde neprišlo ani do reči, keď Fero ani nežaloval.)Rózu, pravda, vyhlási tým za nestatočnú, ale len mu je predsa zunované sedieť bez nádeje, že dakedy ešte predsa Róza bude jeho.Aby som mu dal dáku radu.„Pýtaj sa pred fiškála[6]a rozpovedz mu, uvidíš, čo ti povie.“ — Keby on len Rózu nemusel do toho zapliesť.Proboval už aj päť ráz, ale pre tú Rózinu „statočnošť“, kým sa priberie k veci, začnúc strážnikovi veľmi okúňavo, prívetive a pomaly: „Pán vachman,[7]pán N., ja by šom váš prošil ponižene pekne krášne, keby šte ma pred veľkomožného pána fiškála predviedli…“„A čože chceš, čo?“ už je strážnik netrpelivý, lebo má inú robotu, a Cigána ktože počuje, kto poľutuje keď sú medzi nimi aj oplani, čo sa postavia aj do očí, že je jemu už všetko jedno, či ho zastrelia alebo obesia…„Já by šom ša rád š nimi pošhovárať…“ A nie žeby chytro doložil: svedčiť, alebo — apelovať, ako mu ja radím.„Nuž akože, pán fiškál nemá inej roboty, iba sa s tebou shovárkať —“ posmešne odbaví ho strážnik, a už je Ondro zapretý. Krúti hlavou, pretiera si oči, čelo a pustí sa do plaču, len tak hučí. Taký žiaľ ho nadíde. Vše sa mu zase za to „revanie“ dostane, a musí byť ticho. A tu si rozmyslí, že neurobí Róze tú „hanbu“, že ešte má muža živého a už s druhým žije atď.„Probuj písať tvojim domov, otcovi, materi…“„Mati už zomreli, a otec nedbajú o nás deti. Majú druhú ženu.“Ach, cigánsky svete! — „Nuž píš na obec, kde si zrodený alebo kde si býval, aby tá prosila za teba milosť kráľovskú,[8]keď si takýto chorý —“ potešujem ho, ako viem.Rozhodnul sa. Svedčiť na Rózu už nepôjde, ale že ozaj ak by „milosť dostal“. A môj Ondro plakal od radosti nad dobrou radou, a jednu nedeľu (kedy smieme písať) pýtal si aj on papier. Zavolal si aj mňa na pomoc, a tak sme spoločne vysokoctenému pánu richtárovi a slávnym výborom pekne, úctive napísali a ich pre všetko drahé a sväté prosili, že on je nehodný, hriešny človek, ale aby slávna obec poslala pred svätú milosť kráľovskú písmo, aby jej verný syn a obyvateľ Ondro Baláž dostal milosť.Nasľuboval im, že sa bude za nich modliť, zdravia od Boha prosiť, len aby si ho vymáhali, lebo že je chorý a že škoda ešte v takom mladom veku atď., že sa odslúži a nakoniec niekoľko stotisíckrát dal pozdraviť celú obec a čo nezabudol, voľaktorých gazdov aj podľa mena.Celá strážnica sa smiala na Ondrovom liste, a poslali ho na obec, aby sa snáď aj tam zabavili na mojom Ondrovi, neborákovi.Voľaktorú noc sa mu snívalo, že ho len na hodinu pustili domov sa odobrať a potom že do Lepoldu. Róze chcel prvé slovo povedať, ale tá že ho už nechcela poznať. Počal sa s ňou vadiť a sa — zobudil.„Ej škoda, bol by ja tej vyviedol! Bol by ja tú ždriapal…“„A či je pekná?“„Veru pekná, akých málo na švete!…“ Rastie Róza so dňa na deň v Ondrových očiach, a rád by ju vraj na špatu spraviť, aby si taká skorej aj naňho spomenula…Na list ktože vie, čo príde za odpoveď, a či vôbec aj príde; lebo je už šesť týždňov, ako list šiel. Ale Ondro úfa sa tomu najlepšiemu (od svätej „pani kúrii“ veľa nečaká), a keď príde nový áreštant, vyzvedá sa, či nepočul. Keď idú ľudia do súdu, driape sa na oblok a vyzerá richtára…Nejde, len nejde. Ale on sa úfa, a ja ho teším, že to potrvá aj tri-štyri mesiace, aby bol trpezlivý, a to drží v ňom dušu.„Oj, boženko môj, ja vari škorej žomrem, ako to dožijem —“ narieka Ondrej a nevedomky cíti svoje položenie, svoj blízky koniec.Ja mu v duchu prisviedčam, že zomrie iste za tie tri-štyri mesiace, ale naoko ho teším a spomínam mu „spravodlivosť“, že nemožno, aby jemu pre jeho „statočnosť“ a „otrhaný senník“ dali šmutne (ako si on vraví) žahynúť…“A veru tak, môj Ondro, tvoja história so dňa na deň blíži sa viac k poslednému punktu. Bez svetla, povetria a v tých vlhkých studených múroch, bez slobody vädne, schne. Zlomili aj jeho tvrdú prírodu. Už je po ňom. On to, ačkoľvek si zaopatril kúštik zrkadla a prizerá sa doň každú chvíľu, nepozoruje predsa na sebe, ako rýchle hasne. Boh s ním!Potom ťa už, Ondro môj, vytrú hádam aj v súde z lajstrov, v nichž máš zapísané, že si ukradol: hus, tri rífy plátna, čižmy, že vlámal si sa do komory, ublížil Ferovi a nechtiac podpálil senník v poli. Ošacované to bolo všetko spolu na tridsaťsedem korún štyridsať halierov a krome senníka všetko sa navrátilo, ale štát stál si štyristo — päťsto zlatých.Dal si im za to dvadsaťtriročný, od rodu biedny, od sveta zanedbaný cigánsky svoj život.Neveľa! Ani celý árešt nedozvie sa, že si už pod zemou, a nebude človeka, kto by ťa poľutoval. Ani tí tvoji kamaráti väzni, ani tá, za ktorú si trpel a ktorú si na svoj spôsob tak vysoko postavil…Sbohom![1]Vyslúžil si on svoju „kapituláciu“.Tak sa nazývalo 10 — 12-ročné obdobie, cez ktoré kedysi vojaci slúžili vojenčinu. Bolo to vtedy, keď ešte nebývaly odvody, ale keď sa mužstvo na vojenčinu získavalo „verbovaním“.[2]Mať bola v Nostre.Márianosztra, v maďarskej čiastke Novohradu. Tam bola veľká trestnica pre ženy.[3]„Pani veľkomožnej šedrii".Sédria (skrátenina z lat. sedes judiciaria, súdna stolica), krajský súd vo výslovnosti Cigánov[4]Pri tabuli.Rozumie sa ňou súdna tabula (neskôr hlavný súd), nadriadené sédrii (krajskému súdu).[5]Už na kúrii,uhorskom najvyššom súde.[6]Pýtaj sa pred fiškála(z lat.), vlastne fiškusa, štátneho zástupcu (neskorší názov: prokurátor)[7]Pán vachman(nem.), strážnik (dozorca väzňov)[8]Milosť kráľovskú,to isté, čo teraz udelenie milosti prezidentom republiky ako hlavou štátu	Tajovsky_Ondrej.txt
Počiatok koncaI.U Drobniakov ešte starý Jano, otec, žil, dvaja synovia: Ondrej, ženatý, Janko, slobodný s ním gazdovali. Už si Janko smyslel, že by on šiel — ako druhí, sveta skúsiť; rozumejte, do Ameriky…„Čože budeš skusovať…? Veď sme nie takí biedni. A ja vám už dlho prekážať nebudem. Materi vydelíte kútik, a hoci na dvoje, vyžijete.“ Tak otec.„A keď môžeme viacej mať…“ natiahol novú strunu Janko, na tej hrať bude sa ľúbiť aj otcovi. Ale nie.„A kieže si ty to vravel driev, kým si bol vojakom: nebol by ti chyžu staval. Čo sme sa natrápili, len aby si do hotového prišiel od vojska, iba sa oženiť. Tam zabudované tri tisícky a teraz dáš dakomu za tridsať zlatých do árendy. Mohlo byť koľko poľa za ne…“„Veď to ,oženiť’ jeho trápi,“ ponáhľala sa ohlásiť stará mať. Tá to však zná. Čože otec, nevidí nič, všetko uverí, čo ,chlapec‘ povie. Ona ale je nie slepá. Je suchá, ale oči na Janka ako sokol a jazyk vše vlažný.„To ti preto, že mu bránime vziať Borku Borinu… akože sa jej otec volal?“„Vrábeľ,“ pomohol dobromyseľne starý.„To bol muž… ale…“ Všetci vedeli, čo chce mať povedať, a nikto jej nepomáhal, lebo to nebola taká ľahká vec. Mať — vdova bola gazdinou u slobodného učiteľa a prišla o statočnosť.„Nuž — sirota,“ vytiahol ženu starý a všetkým sa uľahčilo. Vydýchli.„To budeme všetci,“ prehovoril Ondrej, a mať kukla naň, a za chvíľu, ako by nevedela pokračovať, hľadí na Ondreja a myslí, či ozaj sme alebo budeme všetci sirotami…„Ale kde ju mať vyslúžila?“ zaťala predsa len do živého.„Každý vie, kde!“ skočil do reči urazený Janko a vyskočil na nohy, ako na struny. Ale mať sa nedala tak ľahko ako otec. Iba že zase zvrtla, aby nakrátko našepla všetko, čo aj otec mykal hlavou, prižmuroval oči a oddŕhal, aby začúchla.„Veď ti my, syn môj, len dobre chceme. Čože ti je z tej krásy, keď si ju za rám vyložiť nemôžeš. A do roboty — hniliak.“„To mi nevravte, lebo — ! Čo viete o jej statočnosti?!“„Čo viem? Nič neviem!“ ľakla sa mať syna, ale hneď sa zase postavila. „No, dobi ma, dobi!“ vyzývala veľkým nárekom.No Janko už šiel von, tresnúc dverami. Otec nezodvihol hlavy, do dlaní vpustenej a Ondrejove deti zatíchly, ako kurčatá, keď kvočka skríkne.„Pre potvoru! Ale to ti jednak poviem, že je súca — iba pesničky vyspevovať; ale ani majetku… ako na tej dlani chlpov…“ a štipla sa do čiernej, zrobenej dlane. „Slúži, ale keby. Lenže do roka tri služby. Už bola na fare, u notára, už je v krčme u žida. To ti ja, či si počúvaš, lebo nie,“ hovorila na dvere, „ale to ti ja do smrti budem hrdlom zalíhať… Kým len budem vládať a čo sa ty hneď nahneváš a do Ameriky ujdeš.“„A ja by som povedal, čo som už aj otcovi, že keď chce ísť, pustite ho. Aj dievča nech vezme, aké on chce. Jemu bude s ňou žiť. Čože mu z takej, čo ju nerád vidí…!“ zastal sa starší brat.„Aj ty tak? Jemu stranu?“ okríkla ho mať, že aj Ondriš chytá pri Jankovi.Pretiahlo sa ešte s pol roka, čo sa vše podohadovali u Drobniakov, ale otca obmäkčily doláre, Ondrej vše sa zastal Janka a primlúval sa zaň aj u matere, aby ho pustili, to jest, dali mu na cestu. Rodičom vravel, že zabudne na dievča, ale sám si myslel, že pôjde ta, nevráti sa, a on, Ondriš, odkúpi za čo bude chcieť dakedy jeho čiastku. I tak detí pribúda… za štyri roky troje.Pomohol Jankovi na cestu a ten, kliaty, ale na konci, keď sa už na voz sadá, keď železnica hvizdne, keď sa už posledný obláčik dymu tratí, nevidieť kývania klobúkom, i žehnaný ešte aj od tej pohnevanej matere, pošiel…Otec sa odberal od neho už na večnosť doma; lebo tak bolo, že on nepôjde do mesta, je starý, slabý. Lúčenie aj mater obmäkčilo cele, ba i nevesta plakala za švagrom, čo by nedobrí ľudia ani nerozumeli, nevediac, že sa u nás Slovákov plače aj za kravou, za koníkom, keď sa už možno s ním nikdy nesídeme… Len Ondrej vytrel síce slzu, ale držal sa chlapsky. To sa už vraj tak patrí.Janko kľakol a otec položil mu ruku na hlavu a ho prežehnal, nemôžuc pre žiaľ a slzy nijak dopovedať… „i Du — Du — Du — Ducha svätého!“Potom sadalo sa na voz a iba keď si aj otec pýtajú širicu. Zostala doma iba nevesta a deti.Dedinou klaňal sa Janko na obe strany, aj by už boli vyšli, iba že šli popred krčmu a tu Jankovi strelilo do hlavy sísť si kúpiť cigary na cestu. Vošiel skliepkom a kuchyňou sa vrátil. Videla to aj mať, a sovrelo v nej. Ale ktože si je v taký čas istý kľučky? Človek ľahko zmýli… No Borku potom pani prekárala, lenže tá nedala sa znať a že bude druhý, keď ten odišiel, predsa však spievala:„Postojže, môj milý, na ňujorskom moste,pošlem ti perečko od rybky na chvoste.“Na stanici sa ešte raz lúčili, ale tam už pre krik ničoho nebolo rozumieť, iba slzy tiekly; bratia kývali si klobúkmi a starý, čo mal v ruke — palicou. A predsa ho požehnával i tou. Stará založila späté ruky na ústa a plakala, až sa jej bezzubá brada triasla.Mať je len predsa mať.II.Za tri mesiace nebolo o Jankovi ani chyrovať. I cesta dlhá, i od hrdoby nechcel skorej písať, až už keď si robotu našiel.Išiel síce za známymi a mal adresy aj štyri, ale od jedného známeho k druhému nebolo prebehnúť ako do susedov.„Už zahynul syn môj nadosmrti,“ nariekal mäkkého srdca otec, ale mať a ostatní držali ho na nohách, že aj život, aj smrť je všetko v rukách božích…„To viem aj bez vás, ale predsa…“„Možno zomrel a možno, že žije. Už by bol aký-taký chýr došiel. Mal pas,“ vysvetľoval Ondriš.„A ak sa aj ten s ním zatopil…“ bedákal otec.„Tie už iste, keď je zle, neodberajú,“ i rozžialil i rozosmial vše Ondrej. Ale otec, čo pri ňom nebývalo, častejšie zachodil na krčmu k židovi, ktorý mal nemecké noviny, a vyzvedal sa, či nestálo dačo v nich o morskej búrke, a nevynechal ani raz vojsť tiež aj do kuchyne — naoko, že zapiecť si do fajočky — vskutku ale vyzvedať sa Borky, či jej Janko už písal.„Neboj sa, ja som Jankov otec, a ak pánboh dá, aj tvoj budem.“„Nie, nepísal,“ a to potvrdil aj žid, aj židovka, lebo že by poštár im bol oddal aj slúžkin list. U nich taký poriadok.Po troch mesiacoch prišly na Hôrky dva listy: otcovi a Borke. Jeden deň. Hádam to Janko urobil schválne, aby bolo medzi stránkami jasno a nikto si neťažkal.U Drobniakov neboli všetci doma a tak, ako s poľa dochodili, tak list každému osobitne čítala nevesta, a konečne si otec večer složil s klinca lampu, vzal list a hľadiac doň, tiekly mu slzy radosti a nemohol zadusiť plač; bol — starý človek — aj smiešny ostatným, že plače a to tenkým vzlykavým hlasom. A nevediac čítať, spytoval sa, v ktorom riadku, na ktorom mieste to stojí, že šťastlive došiel, a na nedeľu potom hrubým, ohnutým prstom sám ukazoval: „Tu si čítaj, tu si čítaj!“Koho pozdraviť, to bolo pekne vyrátané, len práve že nejakú starú tetku Zuzu za vodou zabudol podložiť. Ale to potom napravili tak, že Ondriš, pisár dobrý, vopchal ju medzi rodinu, ako sa patrilo a nikto to nezbadal na druhý deň, ani potom, keď si schválne rodina — aj tetka Zuza — (ktorá sa hneď, ako jej meno spomenuli, pustila do plaču) chodila list prečitovať. Tak vyhli ublíženiu a tetka Zuza bude vďačná do smrti.V liste stálo, že je Janko zdravý, robotu má kdesi v lese na píle, plácu len dolár a štyridsať centov na deň,[1]a že poslať ešte nemôže.Keď rozlúštili hádku, koľko je to dolár a štyridsať centov na naše peniaze, stará vzala list a vložila ho do modlitebnej knižky. Na nedeľu budú odpovedať. Teraz je robota a sedliakovi je nie ako notárovi, sadnúť si kedykoľvek k písmu. Treba „kopertu“ kúpiť, papiera, atramentu i pero. Alebo požičať, keďže oni ešte školáka nemajú. Tak starý.„Len aby k nám, bože, nikto neprišiel. Ja vám budem vravieť, čo mu máte písať.“„My to už ani nepotrafíme bez teba,“ zľahčovala otca mať.„Ale ja mu tak, ako by sa s ním shováral, otcovsky, pekne, nie s vadou…“ vrátil otec materi, ktorá vskutku tiež bola rada listu, ako aj otec, len naoko ukazovala sa chladnejšia k citom a dojmom. I bola mladšia, i chcela držať s Ondrišom a nevestou, ktorí neplakali.Druhý list písal Janko Borke. Nestálo v ňom veľa, len sa to isté veľa ráz opakovalo. „Ja, Ján Drobniak, narodený na Hôrkach, teraz v Amerike prebývajúci, pozdravujem ťa nastotisíckrát, moja milá frajerôčka… Ja som zdravý od boha a vinšujem si, aby aj teba týchto pár riadkov tiež pri takom zdraví našlo.“ Toho už bolo na pol hárka. Potom, ako sa mu šlo, ako na ňu myslel, čo je a čo s ňou bude, keď ju on nebude ochraňovať, to je tretia strana, a už je len jedna, treba skončiť. Skončil statočne. Písal: „Čo som ti sľúbil, to chcem aj splniť. Keď zarobím, prvô tebe pošlem. Len nič nikde nevrav, ja ti šífkartu pošlem. Len toto nikomu nezjav, ani našim, lebo by boly hnevy a zlosť, že driev tebe a len potom im za cestu. Na tú už budeme — úfam v pánaboha — spolu robiť…“Aj tak bolo zanedlho zle. Lebo Borka, dievčí rozum, keď ju pani vyhrešila, nevediac jej inak odseknúť, zastrojila sa jej, že ani nezvie, nechá ju, pôjde do Ameriky. Tak sa postavila.„Vari per nachnahme?[2]“ vysmiala sa jej židovka. „Tak sa do Ameriky nedá ísť… A kým mladý Drobniak zarobí, ja si aj tri slúžky nájdem.“ Ale povedala mužovi, ten starej Drobniačke, tá doma, a tušili všetci, zkade berie Borka takú smelosť. Len ešte list dostať, čo Janko Borke písal, však mu stará dá odpoveď takú, že si ju za rám iste nevyloží! Ale listu nečítali. Dosť sa namáhala Drobniačke kvôli židovka, ako ho dostať, i pekne pýtala, že jej ho vráti, že ona ešte nikdy takého listu nečítala… i poslala ju do mesta a hľadala medzi hábami. Lenže list nosila Borka v záňadrí, ani nezvedeli, kedy odpovedala. Dala v meste na poštu, keď bola husi košerovať.[3]A list napísala len ceruzkou, v nedeľu, aj to na pôjde. Darmo na ňu kríkali, volali, nesišla, kým nenapísala a urobila sa hluchou na všetky sháňky a zvady potom.Stará Drobniačka probovala ešte k pani veľkomožnej notárke,[4]ktorá bola poštárkou. Niesla dobrý funt masla[5]v chrenovom liste, na maľovanom tanieriku; v kuchyni složila porciu a poslala slúžku, aby šla pozrieť, či sú pani veľkomožná sama, a tak úctive zaklopala a na široko-ďaleko jej vyložila „trápenie“ a prosila ju, že keď na ich syna… „Nech prijmú vďačne, pani veľkomožná, kúštik masla, sviežeho, ráno nevesta zmútila. Ešte by som aj hrudku syra…“ prerušila sa v reči.„Ďakujem, Drobniačka moja, povedala mi slúžka,“ odpovedala notárka, a už tušila, že čosi nemožného bude žiadať. Skutočne, po tejto predmluve skončila Drobniačka prosbu, že keď na ich syna pôjde list do Ameriky, aby ho poštárka zadržala.„To nemôžem, nesmiem. Prišla by som o úrad,“ nijak neprivolila poštárka, a stará Drobniačka darmo sa zaklínala, že bude tichá ako hrob. Idúc sklamaná domov, veru si myslela, že škoda bolo tam za to „poučenie“ funt masla nechať.Nevesta, ktorá podľa muža Borke priala, po dobrom, pekne, ba tajnostne sa jej spýtala, čo jej písal Janko? „Pozdravenie,“ a Borka hlavné nezradila.Nakoniec, keď už nijak nešlo, predstala ju i stará Drobniačka a doprosta začala, aby si nemyslela, že jej Janko ozaj pošle na cestu. „Čo ti to aj písal, ak písal. Ešte som aj ja tu! A najprv musí otcovi vrátiť. Ba že sa to lakomí na gazdovského mládenca, keď tebe rovných dosť…“ chcela uraziť Borku stará a odpľula si, cestou stále šomrajúc.Borka preniesla všetko. Veď to už nie dlho a bolo to od matere Jankovej. Iba že za pár dní vše jej šly pesničky na žiaľ.III.Dievča stratilo sa z dediny — ani čajsi nevedelo sa kedy. Janko dodržal slovo a podľa nového dohovoru poslal Borke šífkartu na jej nejakú rodinu do tretej dediny. Borka vypovedala službu, že ide do mesta slúžiť. Presvedčili sa — kam. Pravda je, závdavok vzala.„Azda sa zabije tam do dákeho vojaka…“ úfala sa stará.A ona, Borka, hybaj po chodníku Jankovom. Vyprevadiť ju šla tá tetka z tretej dediny a tá aj vrátila zlatovku závdavku a rozpovedala, ako, prečo.,Či aj on hľadel na tieto hory… Či pil z tejto vody…‘ dumala Borka, keď musela čakať na staniciach. ,Ako sa volala jeho loď? Či táto bola? A ak bola, v ktorom kútiku sedel? Či pozrel na toto nebo, na ktoré ja teraz hľadím…?‘ a túžba svídať sa čím skorej s Jankom mala jej roztisnúť prsia. ,Či ma bude čakať na štácii?‘ Myslela, že to tam v New-Yorku nemôže byť horšie, ako v ich meste. Veď aj tu veľa sveta sadá na železnicu a zvlášte, keď je jarmok, a ktorí sa hľadajú, nájdu sa.Kým sa Borka do Ameriky pohla a kým sa ta dostala, nejednu zlosť prežrela stará Drobniačka a dala veru príkre reči povpisovať Jankovi do každého listu, ani nečakajúc odpovede.„Som ťa vychovala, aby ťa teraz taká dostala, čo ti je nie ani do kolien? Slúžku si berieš od notára, z krčmy. A ja, mati tvoja, prikazujem ti, aj otec ti odkazuje… starý je, zomrieť sa sberá… ale ešte pamätá na teba a ťa prosí, prosí ťa, dieťa moje, ak si nie s ňou ešte tak spletený, neber ju!“ Atď.Janko veľa na to neodpovedal; vedel, že ani otec, ani nikto iný nebrojí proti Borke, iba mať a tá nemá príčiny, len z takej pýchy gazdovskej. Neškriepil sa s ňou, neprevracal, len vše doložil:„Neubližujte jej, mamička moja, lebo sa mi páči.“Tie slová starého vše zašly žiaľom a spomienkami.„To je môj syn! Veď to, mati, ako sme my boli,“ spomína starý Drobniak, aký on bol zaľúbený, pričom sa mu tvár plačúcim smiechom kriví, fajočka zo zodraných zubov letí, po čútorke slina a slza tečie a vše odkvapne na košeľu, ač utiera si často hánkou nos i ústa a o koleno vše šuchne aj fajku, čo starú paprčí, ako keby na vidly bral.„Močky sa neodoperieš po ňom…“ zašomrala stará, nie od zlosti, ale od zvyku, že tak si bola začala skoro pred štyridsať rokmi, keď sa pobrali, a teraz ju ešte aj to pohlo, že ju prirovnal otec — k Borke, ač vedela, že po najlepšom. Predsa!„Ja som zo statočného loža!“„Nie to som myslel… Stará, stará… Taká si štipľavá ako stará bryndza.“„Nuž a či som ja tebe nič nedoniesla?! A kravu že kto doviedol, konopisko a lúku?“,Na radok,‘ pomyslel starý.[6]„Pravda, je pravda. Ale ja by ťa bol vzal i chudobnú, ako je Borka,“ zohrieva sa starý spomienkami.„Ale ja by som sa nebola za teba richtovala, vieš, ako sa ona, ledačina.“„Keby to malo každé takú rozvahu, ako si ty mala… Poď, podaj mi uhlík, starô moje,“ zvŕta starý reč na iné.„Ba! Keď si ja nejdem prsty páliť,“ zhŕda stará a už mäkne.„A čože by si nie! Za tridsaťpäť rokov, na Ďura bude, si mi raz nezapálila do fajočky… Však by si ty mne dakedy aj vína kúpila…“ zažialil starý nie doopravdy, len aby sa prehárčali. A už sám kľakol a papril zo šparhertu uhlík a prehadzujúc ho na dlani, striasol ho do fajky a pritískal hrubým nechtom, a potom pukajúc palcami otriasal, otieral popálené brušká.Pravda, takéto žartovné reči sa viedly len po robote. Keď sa s poľa prišlo a nebolo vidno ani tma ešte a nebolo hodno zapáliť lampu. Varily sa zemiaky, svietilo sa od šparhertu a starý Drobniak sedel pri ňom na stoličke, stará na lavici za šparhertom hriala si ruky nad platňou a vnúčatá, ktoré skorej vyzúvaly starému krpce, alebo keď nedriemaly po laviciach, dozvedaly sa, s čím budú švábku jesť.— Ústami! — odbavila ich stará a deti už podľa zvuku vyrozumely, že budú aj mliečko.Mladí — Ondrej so ženou — v takýto čas boli pri statku a vošli len tu i tu, často i zasmiať sa na starom otcovi, hádajúcom sa s materou — ako deti. Pravda, museli ich do očí brať vážne, lebo starí Drobniakovci sa od staroby neopúšťali… Stará ani mak. Ona je zdravá. Keď nevesta dačo… hneď povedala:„Čoby to, ja som stará a nič mi je!“ Ale potom tajne šepkala, že iba ak by zase… A on to už rozumel, nuž ale hodil rukou i hlavou:„Ale len by zdravé boly…“„No už len pripomínaj zase,“ nedopustila ani hlasného slova o tom stará. „Nie je ich dosť štvoro?“„Dosť, dosť, nám dosť, ale im nie dosť…!“A horkýže dosť. Starý Drobniak o dva roky aj zomrel, aj sa vnúčatá ešte rodily. A nielen doma, lež aj v Amerike už druhé!Tak ho bolo vzalo nanáhle. Prechladol v jeseni pri švábke a prvô mu odpadla chuť od fajočky. Proboval mu syn zapiecť, chlapci — ktorých tomu dávno bol priučil — zapálil mu naľahko, aj tak ho dusilo.„Odložte, deti moje, a keď budete dakedy fajčiť, zídu sa vám fajočky a pomyslíte si na mňa, aspoň kým sa nepobijú. Ja som už dokúril aj ten posledný paklík dohánu…“ A z prechladnutia dostal zapálenie pľúc; nepomohol ani doktor, ani pijavice, do týždňa bol boží. Iba že notára a výbor stačili zavolať poriadok spraviť.[7]On bol s Jankom vše dobrý a mať sa už tiež bola pomaly vymerila, a keď im poslali z Ameriky fotografiu svojho decka, už sa cele. Predsa aj písať bola dala, aj sa spytovala takých, čo sa vracali:„Akože už tie naše deti žijú?“ a tí dosvedčili, že pekný život vedú, aj v dobrých spomienkach zachovali si dom i svokru. „Sekerka bola ostrá,“ povedala vraj nevesta na mať Jankovu, „ale ja som sa nehnevala, lebo som vedela, že nás s Jankom nerozdvojí.“Ešte pre to decko bola škriepka, lebo všetci vraveli, že je na ňu, Borku, a len stará to nechcela dopustiť. Ona videla v decku Janka.„Ako to len hľadíte?“ hnevala sa, „nuž čože by to malo z nej?“„No už ja som slepý, ale vidím, že má veľké oči, ako ona. Vieš, že mala oči ako nebo…“„No, starygáň, či sa ešte nezahľadel aj on do nich…!“ a smiali sa všetci.V listoch teda, na papieri boli už pomerení. Janko písaval o „svojej milej žene“ a stará vždy doložila:„Veď ti už teraz, čo by si aj nechcel, musí byť. Keby to len tak bolo…“„Baba spriečna! Tak keď je jemu taká, a keď aj sama si sa presvedčila, tak čo si ty nepokojná a vŕtaš…?“ vyhrešil ju otec vážne a tak nakriatli aj starú na dobrú myseľ o Borke.„Veď dosiaľ je s bohom,“ uznala aj stará.Starý Drobniak teda mohol zomrieť spokojne. Žene, materi do smrti už veľa netreba a deti tu i tam dobre sa opatrujú.Ondrej zavedoval už celé gazdovstvo a pri smrti otcovej sa iba o to trápil, koľko jemu poručí otec a koľko Jankovi. Dostal, ako čakal. Dve tretiny a Janko jednu. Mati úžitok až do smrti. Nevesta usilovne riadila domácnosť, že i svokra bola spokojná, a v čom nebola, to naprávala sama a i keď pohubila, Ondrej prikazoval žene, aby materina práca vše bola pochválená, lebo aby neušli s úžitkom…Umieral starý Drobniak ešte aj s tým sladkým vedomím, že Jankovi v Amerike pánboh pomáha, keď sa usiluje. Ešte kým otec žil, poslali — ani za tri roky — dvanásť stovák a tie sú na knižke v ,slovenskej‘,[8]on, brat, opatruje knižku.„To je potom i tá smrť rodičovi nie taká ťažká, keď sa takto príjemne sklame,“ hovoril notár, ktorý bol tiež starému Drobniakovi na pohrebe. Nerozumeli tomu „príjemnému sklamaniu“, ale cítili, že aj notár dobre myslí, dobre vraví.Na Všechsvätých postavili otcovi kríž, a keď sa naň pozreli, ako by ich bolo tešilo, že ho už mohli tak uctiť…„Takých málo!“ videl a usúdil celý svet.IV.Tak sa míňa rok za rokom a Janko je už celých šesť v Amerike, starý vyše troch pod zemou.Stará sa ešte ta vládze na nohách, ač v robote po poli už ustáva a tým viac baví sa s deťmi a s hydinou; robota sa dostane hlavne neveste a Ondrejovi. No pomáha im čo-to už aj chlapec Ondrík deväťročný, aj dievča husi pasie.Tí z Ameriky píšu vše redšie, ale potom už toho naskladajú hodne aj Janko aj Borka. Podpisuje sa do listu starej mame už aj malý Janko, päťročný, a stará má si oči vyočiť, kým prečíta to Johny a ak si k tomu vezme obrázok s klinca, kde sú všetky štyri deti Jankove vyfotografované, ktoré na koni, ktoré s bábou, ktoré materi alebo otcovi na rukách, teší sa im v plači a smiechu, kýva hlavou a vše sa i shovára s nimi. Narieka:„Či vás ja dakedy vidím, deti moje radostné? Boh zná…“Janko má dobrú robotu, Borku viažu deti, ale sľubovať sľubujú, že sa prídu pozrieť do „kraja“, kým ešte „mama naša dobrá žijú“, píše Borka a starej puká srdce žiaľom, že jej toľko naubližovala.„Ale bolo to hádam osožné; ktovie, či by taká bola teraz, aby som nebola na ňu hrabala,“ premáha sa.Ondrej a nevesta sú trocha chladní k Amerikánom, lebo keď otec zomrel, pýtali si knižku od peňazí a Ondriš nato, aby si Janko nemyslel, že on nič nemôže, spýtal sa ho, začo mu predá čiastku? Janko si na to zase pomyslel, že ho už nechce do majetku a zapýtal pol štvrtej tisícky. Sjednali sa na tri a Ondrej ešte viac zachladol v bratskej láske, že musel Jankovi vyplatiť tri tisícky, ač by druhí boli dali aj štyri.„Nuž keď má tiež deti,“ miernila stará. „Len vy im zato napíšte, že ich čakáme, že som ja už stará, aby sa ponáhľali, lebo že starý človek už ako tráva, keď dozrie…“ a stará z vrelej túžby za americkými deťmi nutká Ondreja aj nevestu, aby ich volali, volali…Ale tí nenáhlia sa. Ochladli a boja sa strašidla, že by Janko mohol ešte dačo vyhľadávať po otcovi… „Oni docielili, čo chceli, majetok, a plač je pre staré ženy a deti,“ povedal Ondrej.„Nuž len čakajte, prídu vám…“„Alebo si ich ja pôjdem kuknúť, keď ma pánboh povolá…“ vzdychne stará.„To aj lacnejšie vyjde, ako dať sa prevážať z Ameriky sem,“ prisviedča mamonár Ondrej a mati už nič nevraví, len má sto myslí o všetkých svojich deťoch a vnukoch, ale nepovie už ani jednej. Tie zomrú s ňou, ako už tíchne, čuší a neozýva sa ani tam, kde by sa mohla. Stíchne ešte to jej slabé, staré srdce, a v rodine bude už pokoj naveky. Snáď pri smrti starej stretnú sa ešte deti v mysli, aby sa už potom rozišly navždy.Žiaľ mi, žiaľ…[1]Plácu len dolár a štyridsať centov na deň, zlatý dolár mal vtedy hodnotu 4.935 K rakúsko-uhorských. Cent je stá čiastka dolára.[2]Vari per nachnahme?(nem.), na dobierku[3]Husi košerovať, zaniesť ich zarezať k šachtrovi(nem.), aby boly čisté, zodpovedajúce židovským predpisom o jedlách.[4]K pani veľkomožnej notárke.Veľkomožnou bola pôvodne len bohatá šľachta. Neskôr dávali ten titul aj dedinským notárom, exponentom vládnúcej triedy, keďže bolo treba byť s nimi zadobre (z obavy a strachu pred ich veľkým vplyvom na dedine aj u vyšších úradov).[5]Dobrý funt masla.Funt je stará váha (0.56 kg)[6]Na radok, pomyslel starý, na pokos, záhon. (To znamená, že stará kravu nemala, keď sa vydávala za starého, len ju potom doslovne doviedla na záhon, keď si ju už spoločne zadovážili.)[7]Stačili zavolať poriadok spraviť, totiž urobiť testament, spísať poslednú vôľu (najmä majetkové dispozície) umierajúceho.[8]Tie sú na knižke v „slovenskej“, totiž banke. Vtedy sa už pomaly začalo rozlišovať, ktorý peňažný ústav je slovenský a ktorý nie.	Tajovsky_Pociatok-konca.html.txt
Kniha prvá. Ako vzniká zlý chýrI. Na bielom liste napísané slovoVianoce roku 182* boly na Guernesey pamätné. V ten deň padal sneh. Na ostrovoch v la Manche je mrazivá zima niečím pamätným a sneh je zrovna udalosťou.Na tie Vianoce ráno hradská, vedúca pozdĺž mora z Saint-Pierre-Portu do Valle, bola celky biela. Sneh padal od polnoci do svitu, v ktorú chvíľu anglikáni ešte nešli do kostola v Saint-Simpsone a wesleyani do eldadskej kaplny, a cesta bola temer celky prázdna. V tom celom úseku cesty, ktorý delí prvú vežu od druhej, boli len traja chodci: dieťa, mužský a ženská. Týchto troch chodcov, idúcich jeden za druhým v istej vzdialenosti, nespájal nijaký viditeľný sväzok. Asi osemročné dieťa zastalo a hľadelo zvedavo na sneh. Mužský išiel za ženskou v diaľke asi sto krokov. Išiel ako ona do Saint-Simpsonu. Ešte mladý mužský vyzeral ako robotník alebo námorník. Mal oblečené všedné šaty, hrubú, hnedú súkennú kazajku a nohavice, ich spodok bol zamazaný smolou, čo svedčilo o tom, že hoci je sviatok, neide nikam do kostola. Jeho ťažké topánky z hrubej kože, na podošvach pobité veľkými klincami, zanechávaly v snehu stopy, ktoré sa väčšmi podobaly väzenskému zámku ako ľudskej nohe. Kráčajúca ženská mala sviatočný úbor, v ktorom chodievala do kostola. Mala široký vatovaný plášť z hrubej hodvábnej látky, pod ním bola veľmi koketné pristrojená v šatách z irského poplínu so stužkami zamieňavo bielymi a ružovými a keby nebola mala červené punčochy, boli by sme ju mohli považovať za Parížanku. Vykračovala živo a pôvabne, a dľa tejto chôdze, na ktorej ešte život nezanechal stôp, bolo možno tušiť mladú devu. Chľúbila sa tým letmým pôvabom, ktorý sprevádza najnežnejší z prechodov, panenskosť, miešanina dvojeho súmraku, začiatok ženskej v konci dieťaťa. Mužský to nebadal.V blízkosti zeleného dubového krovia, na kraji poľa, na mieste, ktoré menovali les Barres-Maisons, deva sa zrazu obrátila a v tej chvíľke mužský na ňu pozrel. Zastala, zdalo sa, že si ho za chvíľku obzerá, potom sa sohla a mužskému sa zdalo, že píše niečo prstom do snehu. Potom sa narovnala, pokračovala v ceste, zrýchlila krok, obzrela sa ešte raz, a vtedy sa usmiala a zmizla na ľavo od hradskej, na ceste vrúbenej krovím, ktorá vedie do lierrského zámku. Keď sa obzrela druhý raz, mužský poznal, že je to Déruchetta, roztomilá deva toho kraja.Necítil voskrz potrebu ponáhľať sa a až za chvíľu octnul sa tiež na kraji poľa pri dubovej húštine. Už nemyslel na zmiznutú devu a je pravdepodobné, že keby sa v tej chvíľke bol z mora vyhodil delfín alebo zašuchotala v kroví červenka, bol by pokračoval v ceste, hľadiac uprene na červenku alebo na delfína. Ale náhodou sa tak stalo, že mal sklopený zrak a tak jeho pohľad nevdojak padol na miesto, na ktorom deva na chvíľu zastala. Boly tu stopy dvoch malých nôh a vedľa nich čítal toto slovo, ktoré vpísala do snehu: „Gilliatt“.Toto slovo bolo jeho meno.Menoval sa Gilliatt.Stál tu dlho bez pohybu, hľadiac na toto meno, na tie malé nôžky, na sneh a potom šiel zadumane ďalej.II. La Bu de la RueGilliatt býval vo farnosti Saint-Simpsonu. Nebol tam obľúbený. To malo svoje príčiny.Predne býval v dome, v ktorom „strašilo“. Na Jersey alebo na Guernesey sa vám zavše stane, že na vidieku, ba aj v meste, prechodiac nejakým pustým kútom, alebo hoci ľudnatou ulicou, prídete k domu, ktorého vchod je zatarasený. Netresk hatí prístup do dvier, okná na prízemí sú zaklincované doskami ako nejakými škaredými záplatami. Obloky na poschodiach sú zatvorené aj otvorené; všetky ich rámy sú síce zavreté, ale všetky table sú rozbité. Ak má takýto dom dvor, rastie na ňom burina, starobylý parapet sa rúca. Ak má záhradu, bujnie v nej žihlava, tŕnie a lulok a možno tu pozorovať zriedkavý hmyz. Komíny sa sossúvajú, strecha sa prepadúva; vnútro miestností, nakoľko ho vidieť, skytá obraz zkazy; hrady sú hnilé, kameň je pokrytý pliesňou. Na stenách visia zdrapy čalúnov; môžete tu študovať všetky staré módy čalúnov, okrýdlených lvov s orlými hlavami z čias cisárstva, polmesiacové drapérie z čias direktória, zábradlia a polostĺpy z čias Ludvika XVI. Husté pavučiny, plné múch svedčia o úplnom pokoji, ktorý tu majú pavúci. Miestami zbadáte na hrade rozbitý hrnec. To je jeden z domov, v ktorých „straší“. Chodieva ta nocou diabol.Dom, práve tak ako človek, môže sa stať mŕtvolou. Stačí, keď ho zahluší povera. Ľudia, ktorí žijú pri kanále la Manche na anglickom archipelagu alebo na pobreží francúzskom, majú o ňom veľmi jasné predstavy. Diabol má svojich vyslancov po celej zemi. Je isté, že Belzebub je vyslancom pekla vo Francii, Hutgin v Itálii, Bélial v Turecku, Thamuz v Španielsku, Martinet vo Švajčiarsku a Mammon v Anglii. Satan je práve tak cisárom ako hoci ktorý iný. Satan César! Jeho dom je veľmi dobre zaopatrený: Dagon je veľmajstrom zásob; Succor Bénoth je šéfom kleštencov, Asmodée bankárom; Kobal riaditeľom divadla a Nerdelet veľmajstrom ceremoniárom. Nibbas je dvorným bláznom; učenec Wérus, znamenitý znalec bosoriek a výtečný démonolog, menuje Nibbasa „veľkým parodistom“.Normandskí rybári v kanále la Manche, keď sú na mori, počínajú si veľmi opatrne, majúc na ume diablove preludy. Dlho verili, že sv. Maclou býval na mohutnej štvorhrannej skale Ortach, čnejúcej v šírom mori medzi Auringny a Casquets, a mnohí starí námorníci tvrdievali, že ho tam z diaľky veľmi často vídavali sediaceho a čítajúceho knihu. Preto tadiaľ sa plaviaci námorníci kľakávali pred skalou Ortach až do toho dňa, keď sa táto báj rozplynula, postúpiac miesto pravde. Prišlo sa na to, že obyvateľom skaly Ortach nie je svätý, ale diabol. Tento diabol, ktorý sa menuje Jochamus, vydával sa zlomyseľné cez niekoľko storočí za Svätého Maclou. Konečne aj sama cirkev býva obeťou týchto omylov. Tak diablov Raguhela, Oribela a Tobicla považovala za svätých až do roku 745, keď pápež Zachariáš vytušil ich pravú podstatu a vypudil ich. Kto chce robiť tento exorcizmus, ktorý je iste veľmi užitočný, musí sa v diabloch dobre vyznať.Starí vidiečania rozprávajú, ale tieto veci patria už minulosti, že katolícke obyvateľstvo normandského archipelagu kedysi bývalo, ale proti svojej vôli, v bližších stykoch s diablom ako obyvateľstvo hugenotské. Prečo? To nevieme. Isté je, že táto minorita mávala kedysi s diablom veľké nesnádze. Bol veľmi naklonený katolíkom a hľadal s nimi všemožné styky, čo ľudí utvrdzovalo vo viere, že je diabol viacej katolíkom ako protestantom. Jednou z jeho najnesnesiteľnejších dôverností boly nočné návštevy, ktoré konal v loži katolíckych manželov v chvíli, keď už muž úplne zaspal a žena bola ešte len v polosne. Ztadiaľ pochádzaly tie zamenenia. Patouillet si myslel, že sa Voltaire narodil takýmto spôsobom. To nie je ani veľmi nepravdepodobné. Takéto prípady sú ináč dokonale známe a opísané vo formulách exorcizmu pod záhlavím: „De erroribus nocturnis et de semine diabolorum.“ Zvlášť krute doľahly na Saint-Hélier koncom minulého storočia, zrejme ako trest za zločiny revolúcie. Následky revolučných výstredností sú nevypočítateľné. Nech je to akokoľvek, možnosť takej diabolskej nočnej návštevy, keď je tma a keď človek spí, robila starosti mnohým pravoverným ženám. Dať život takému Voltairovi nepatrí k príjemnosťam. Jedna z ních prosila svojho spovedeľníka o radu, ako by bolo možno zavčasu znemožniť toto zamenenie osôb. Spovedeľník odpovedal: „Aby ste sa presvedčili, či máte prácu s diablom a či so svojím mužom, siahnite mu na čelo; ak nahmatáte rohy, budete presvedčená…“ „O čom?“ opýtala sa žena.V dome, v ktorom býval Gilliatt, kedysi strašievalo, ale teraz už nie. Preto bol podozrivejší. Je všeobecne známe, že ak sa v takomto dome ubytuje čarodejník, diabol tento príbytok považuje pre seba za dostatočne zaistený a je k čarodejníkovi natoľko úctivý, že príde, len keď ho volajú, tak ako lekár.Tento dom menovali Bu de la Rue. Stál na konci dlhého, do mora siahajúceho výbežku, či skôr na skale, ktorá tvorila malú zátoku, v nej mohla zakotviť loď, stranou od zálivu houmet-paradiského. Na týchto miestach je hlboká voda. Na tomto výbežku dom stál celky sám, temer oddelený od ostrova a okolo seba mal práve len toľko zeme, koľko stačilo pre malú záhradku. Príboj ju často zaplavoval. Medzi saint-simpsonským prístavom a houmet-paradiským zálivom dvíha sa veľký vršek, na ktorom čneje hŕba veží a brečtanu, a menujú ich zámok du Valle či de l’Archange, takže preň zo Saint-Simpsonu nebolo vidieť Bu de la Rue.Čarodejníci na Guernesey nie sú zriedkavosťou. Prevádzajú svoje remeslo v istých farnosťach a devätnáste storočie na tom nič nezmení. Ich výkony sú naozaj trestuhodné. Vyrábajú zlato. O polnoci trhajú byliny. Vedia ľuďom urieknuť rožný statok. Ľudia sa s nimi radia; dávajú si donášať vo fľaškách moč chorých a potom vravia tlmeným hlasom: „Moč vyzerá veľmi podozrivo.“ Jeden z ních zistil v jeden marcový deň roku 1856 v moči chorého sedem diablov. Títo ľudia sú obávaní a hrozní. Jeden z ních nedávno začaroval pekára „i jeho pec“. Druhý bol natoľko hriešny, že veľmi opatrne pečatil obálky „v ktorých nebolo nič“. Iný vonkoncom necháva doma na doske stáť tri fľaše s nálepkou, na ktorej je litera B. Tieto hrozné faktá sú dokázané. Niektorí z týchto čarodejníkov sú veľmi úslužní a za dve či tri guinei vezmú na sebe vaše choroby, potom sa váľajú s krikom na loži. Kým sa svíjajú, poviete: „Hľa, už mi nič nechybí.“ Iní vás vyliečia zo všetkých chorôb tak, že vám okolo tela ovinú vreckovku. Je to tak jednoduchý prostriedok a je divné, že na to dosiaľ nik neprišiel. V minulom storočí kráľovský súdny dvor na Guernesey posielal ich na hranicu a spaľoval ich za živa. Teraz ich odsudzuje na osem týždňov do väzenia, na štyri týždne o chlebe a vode a na štyri do samoväzby. „Amant altera catenae.“Posledné pálenie čarodejníkov na Guernesey konalo sa roku 1747. Mesto k tomu prepustilo jedno námestie, križovatku Bordage. Križovatka Bordage od roku 1565 do roku 1700 videla upáliť jedenásť čarodejov. Vinníci sa obyčajne priznali. Priznanie im obľahčovali mučením. Križovatka Bordage preukázala spoločnosti a náboženstvu aj iné služby. Pálievali tu kacírov. Za Márie Tudorovej upálili tu, okrem iných hugenotov, aj jednu matku s dvoma dcérami. Táto matka sa menovala Perrotina Massyová. Jedna dcéra bola tehotná. Porodila v žaratoku hranice. Kronikár vraví: „Puklo jej brucho.“ Vyšlo z neho živé dieťa; novonarodené dieťa skotúľalo sa s hranice na zem. Nejaký Housre ho zdvihnul. Ale sudca Hélier Gosselin, dobrý katolík, dal ho znova hodiť do ohňa.III. Pre tvoju ženu, keď sa oženíšVráťme sa ku Gilliattovi.Na ostrove povrávali, že jedna ženská, ktorá mala pri sebe malé dieťa, prisťahovala sa na konci revolúcie na Guernesey. Bola Angličanka alebo skôr ešte Francúzka. Mala meno, z ktorého guerneseyská výslovnosť a vidiecky pravopis spravili Gilliatta. Žila sama s dieťaťom, ktoré dľa jedných bolo jej synovcom, dľa druhých jej synom, dľa iných jej vnukom a dľa iných zasa ničím. Mala troška peňazí, toľko, že mohla z ních skromne žiť. Pri Sergenté si kúpila kus lúky a v Roque-Crespeli pri Rocquaine pozemok. Dom Bu de la Rue v tom čase už navštevovaly strašidlá; už nebývali v ňom tridsať rokov, pomaly sa rúcal. Zahrada, prílišne vystavená pustošeniu mora, nemohla nič rodiť. Okrem nočného hluku a svetla tento dom mal ešte aj tú hroznú zvlášťnosť, že keď tam niekto večer položil na krb pradeno vlny, ihlice a plný tanier polievky, ráno tam našiel sjedenú polievku, prázdny tanier a pár upletených zápästiek. Táto budova aj s démonom bola núkaná na predaj za niekoľko libier šterlingov. Tá žena, zrejme zlákaná diablom, alebo lacnotou, ju kúpila.Ale nielen, že ju kúpila, ale aj s dieťaťom sa v nej ubytovala; a od toho času v dome zavládnul pokoj. „Dom má to, čo chcel mať,“ povrávali si tunajší ľudia. Prestalo strašiť. Ráno pri svitaní už nebolo počuť krik. Už tam nebolo iného svetla okrem z lojovej sviečky, ktorú tá dobrá žena každý večer zažihala. Ale sviečka čarodejnice vyrovná sa diablovej fakle. A s týmto vysvetlením verejnosť sa uspokojila.Žena sa vyživila z výnosu tých niekoľko roličiek, ktoré mala. Mala dobrú kravičku, ktorá jej dávala žlté maslo. Pestovala hlávkovú kapustu a zemiaky „Golden Drops“. Predávala ako každá iná vidiečanka „baštrnáky na súdky, cibuľu po sto kusoch a bôb na mericu“. Na trh nechodila, ale úrodu dala predávať skrz Gilberta Falliota v Saint-Simpsone. V registroch Falliotových je zaznačené, že cez jeden deň predal až dvadsať meríc tak zvaných „štvrťročných“ zemiakov a slivák ešte viacej.Dom bol ako-tak opravený, aby sa v ňom práve mohlo bývať. Do izieb pršalo len vo veľmi zlom počasí. Mal prízemie a pôjd. Prízemie bolo rozdelené na tri izby, v dvoch sa spalo a v jednej sa jedlo. Na pôjd sa išlo po rebríku. Žena sa starala o kuchyňu a učila chlapca čítať. Do kostola nechodila nikdy, preto ju po náležitom uvážení považovali za Francúzku. Nechodiť „ani na jedno miesto“ je zlou vecou.Dosť na tom, boli to ľudia, o ktorých nebolo možno nič určitého povedať.Napokon mohla byť aj Francúzkou. Sopky chŕlia kamenie a revolúcie ľudí. Celé rodiny bývajú takto vrhané do veľkých dialok, súdbou premiestené do cudziny, skupiny bývajú rozptýlené a rozdrobené. Ľudia padajú s oblakov, jedni do Nemecka, druhí do Anglie, tretí do Ameriky. Domorodci sa začudovane opytujú: zkadiaľ prichádzajú títo neznámi ľudia? Vychŕlil ich Vezuv, ktorý soptí niekde dolu? Týmto meteorom dávajú mená, týmto vypudeným a ztrateným bytnosťam, týmto vyvržencom súdby. Menujú ich emigrantmi, uprchlíkmi, dobrodruhmi. Ak ostanú, trpia ich; ak odídu, verejnosť je spokojná. Hocikedy to bývajú celky nevýbojní ľudia, ktorí — aspoň ženy — nemajú nič spoločného s udalosťami, ktoré ich vypudily, ľudia, ktorí nepociťujú ani nenávisť, ani hnev, bez vlastnej vôle vymrštené telesá, ktoré sa tomu preto veľmi čudujú. Zakoreňujú sa, ako len môžu. Nikomu nič neurobili a nechápu, čo sa im stalo. Raz som videl, ako bol pri rozstrelovaní podkopu prudko vymrštený chomáč biednej trávy. Francúzska revolúcia ich hodila do diaľky väčšmi ako ktorýkoľvek iný výbuch. Žena, ktorú na Guernesey menovali „Gilliattkou“, bola snáď takým chomáčom trávy.Ona sa zostarala; dieťa rástlo, žili len samým sebe, ľudia im vyhýbali. Stačili si. „Vlčica a jej mláďa sa oblizujú,“ vravelo o ních laskavé okolie. Chlapec vyrástol na mládenca, mládenec na mužského a potom, keďže stará kôra musí so stromu odpadnúť, matka umrela. Synovi zanechala lúku pri Sergentée, pozemok v Roque-Crespel, dom Bu de la Rue, a okrem toho ako hovorí úradný soznam: „sto zlatých guineí v punčoche“. Dom bol dostatočne zaopatrený náradím, ktoré pozostávalo z dvoch dubových truhiel, z dvoch postelí, šiestich stoličiek a stola, ako aj potrebného kuchyňského náčinia. V priečinku bolo niekoľko kníh a v kúte stál kufor, na ktorom nebolo nič zvláštne a ktorý musel byť otvorený pri spisovaní pozostalosti. Tento kufor bol zo žltohnedej kože, zdobenej arabeskami z medených klincov a cínových hviezdičiek a bola v ňom celky nová ženská výbava z pekného dunkerqueského plátna, košele a sukne, ďalej hodvábne šaty a lístok papieru, na ktorom bolo napísané rukou nebohej: „Pre tvoju ženu, keď sa oženíš.“Matkina smrť syna veľmi skľúčila. Ak bol predtým odľudom, teraz sa stal plachým. Cítil okolo seba úplnú pustotu. Nebola to už samota, bola to prázdnota. Keď žijeme v dvojici, je život možný. Keď osamotnieme, zdá sa nám už nesnesiteľným. Nechce sa nám ho snášať. Je to prvá forma zúfalosti. Neskôr pochopíme, že je našou povinnosťou s hocičím sa smieriť. Uvažujeme o živote, uvažujeme o smrti a pristávame na túto povinnosť. Ale poddávame so s krvácajúcim srdcom.Gilliatt bol mladý, jeho rana zacelela. V tomto veku sa rana srdca zahojí. Jeho pozvolne miznúci žiaľ splynul s okolitou prírodou, získal tu akýsi pôvab, pripútal ho k veciam a odlúčil ho od ľudí, takže pod jeho vlivom tata duša sa vždy väčšmi a väčšmi slievala so samotou.IV. NeobľúbenosťGilliatt, ako sme už povedali, nebol vo farnosti obľúbený. Táto antipathia bola celky prirodzená. Mala dosť príčin. Jednou z ních bol hlavne dom, v ktorom býval; ďalej, jeho pôvod. Kto bola tá žena? A prečo mala pri sebe to dieťa? Tunajší ľudia nemilujú cudzincov, ktorých halí záhada. Ďalej jeho robotnícky oblek, hoci, keď aj nebol bohatý, mohol žiť bez práce. Potom zahrada, ktorú obrábal so zdarom a v ktorej sberal zemiakovú úrodu, hoci aj zúrily equinoctiálne búrky. Napokon veľké knihy, ktoré mal v priečinku a ktoré čítal.A aj iné príčiny.Prečo žije o samote? Bu de la Rue bol akousi nemocnicou; Gilliatta držali v karanténe. Bolo to tedy celky prirodzené, že sa čudovali jeho osamotenosti a že ho robili zodpovedným za samotu, ktorou ho obklopili.Nechodil nikdy do kostola. Ale často išiel na nočnú vychádzku. Iste len preto, aby sa rozprával s čarodejníkmi. Raz ho vyjaveného videli sedieť v tráve. Chodieval k aucresseskému dolmenu a ku čarovným bralám, ktoré sú po kraji sem a tam roztrúsené. Hovorili, že ho videli úctive klaňať sa Znejúcemu bralu. Zakúpil všetkých vtákov, ktoré mu ponúkli a pustil ich na slobodu. Bol zdvorilý k mešťanom na ulicach saint-simpsonských, ale radšej si zašiel okľukou, aby tadiaľ nemusel isť. Často lapal ryby a vrátil sa vždy s korisťou. V nedeľu robil v zahrádke. Mal gajdy, ktoré si kúpil od škótskych vojakov, ktorí navštívili Guernesey, a hrával na ních v súmraku medzi pobrežnými skalami. Mával rukami ako rozsievač. Čo si mali tedy tunajší ľudia myslieť o takom človeku?Knihy, ktoré zdelil po nebohej a ktoré čítal, ho znepokojovaly. Keď ctihodný Jacquemin Hérode, kňaz saint-simpsonský, vstúpil pri pohrebe do domu, čítal na chrbte kníh tieto nápisy: „Rossierov Slovník“, „Candide od Voltaira“, „Ľudová zdravoveda od Tirrota“. Istý francúzsky šľachtic, ktorý bol vo vyhnanstve v Saint-Simpsone, riekol: „To bude asi ten Tirrot, ktorý niesol nabodnutú hlavu princezny de Lamballe.“Ctihodný kňaz zazrel na jednej z týchto kníh tento naozaj čudný a hrozný nápis: „De Rhubarbaro.“Musíme však poznamenať, že dielo, o čom svedčí nápis, bolo písané latinsky, a že je tedy pochybné, či Gilliatt, ktorý latinsky nevedel, túto knihu čítal.Ale práve tie knihy, ktoré človek nečíta, bývajú proti nemu najväčšou obžalobou. Španielská inquizícia sa tým riadila a v tej veci odstránila všetku pochybnosť.Ináč nebolo to nič iné, ako študia dr. Tilingia „o rebarbare“, uverejnená v Nemecku roku 1679.Nebolo isté, či Gilliatt nepripravuje rozličné čarovné a bájne nápoje, tiež „tinktúry“; mal doma sklenné fľaštičky.Prečo chodil na večerné prechádzky a ponevieral sa po strmom pobreží niekedy až do polnoci? Iste len preto, aby sa tu stýkal s démonmi, ktorí sa vznášajú nocou na morskom brehu v hmlách.Raz pomáhal čarodejnici z Tortevalu vytiahnuť káru z hlienu. Starena sa volala Mantonne Gahy.Keď bolo na ostrove sčítanie ľudu, na otázku, aké má zamestnanie, odpovedal: „Rybár, keď je čo loviť.“ Treba sa len vmyslieť do položenia ľudí: tí nemajú radi takéto odpovede.Chudoba a bohatstvo sú relatívne veci. Gilliatt mal pole a dom a ak ho porovnáme s tými, ktorí nemajú nič, nebol chudobný. Raz jedna deva, aby ho zkúšala, či snáď, aby si ho zaobchádzala, lebo sú ženy, ktoré by sa vydaly aj za diabla, len aby bol bohatý, opýtala sa Gilliatta: „A kedy sa oženíte?“ Odpovedal: „Ožením sa až vtedy, keď sa vydá Znejúce bralo.“Týmto „Znejúcim bralom“ je veľký balvan, ktorý vyčnieva v záhrade pána Lamézuriera de Fry. Na tento balvan treba si dávať dobrý pozor. Ľudia nevedia, ako sa sem dostal, ale tuná počujú vraj spievať kohúta, ktorého nevidieť; čo je veľmi nemilá vec. Ďalej je dokázané, že ho do tejto zahrady postavili škriatkovia, sarregouseti, ktorí sú niečo také ako „sini“ (koboldi).Ak vidíme v noci pri hrmavici v červeno zakalených mrakoch a v trasúcom sa povetrí nejaké postavy, to sú sarregouseti. Jedna v Gran-Mielles bývajúca žena ich pozná. Keď raz večer sarregouseti boli na krížnej ceste, táto žena zavolala na furmana, ktorý nevedel, ktorou cestou má isť: „Opýtajte sa ich na cestu; sú to dobrí duchovia, ktorí sú veľmi zdvorilí a radi si pobesedujú.“ Je temer isté, že je táto ženská bosorka. Múdry a učený kráľ Jakub I. dal takéto ženské za živa variť, potom okusil odvar a dľa jeho chuti hovorieval: „Bola to čarodejnica,“ alebo: „Nebola to čarodejnica.“Treba len ľutovať, že kráľovia dneška nemajú už také nadanie, ktoré robí srozumiteľným užitočnosť takejto inštitúcie.Gilliatt nemal bez vážnej príčiny chýr čarodejníka. Keď raz v búrke, práve o polnoci, bol so svojím člnom sám na mori pri Sammeilleuse, počuli ho, ako sa pýtal:„Dá sa tu niekde preplaviť?“A zrazu s hora so skál ozval sa hlas:„Iste, ty smelák!“Ak s niekým hovoril, či to nebol ten, ktorý mu odpovedal? To sa zdá dostatočným dôkazom.Druhý raz zasa v búrke večera, keď bola taká tma, že nebolo vidieť ani na krok, tu v bezprostrednej blízkosti Catian-Roque, dvojradia to skál, kde v piatok tancúvajú čarodejníci, kozli a strašidlá, bolo vraj celky jasne počuť Gilliattov hlas, ktorý mal tento hrozný rozhovor:„Ako sa má Vésin Brovard?“ (To bol murár, ktorý spadol so strechy.)„Je mu lepšie.“„Ba, kýho! Veď spadol s väčšej výšky ako je tento kôl. Je to veru čudné, že sa nedolámal!“„Minulý týždeň mali ľudia na mori pohodu.“„Krajšiu ako dnes.“„Veru! Na trhu nebude na čo súcich rýb.“„Vietor veľmi duje.“„Nebudú môcť dosť hlboko ponoriť siete.“„Ako sa má Katerina?“„Je zdravá ako buk.“„Katerina“ bola iste sarrageousetta.Že Gilliatt podľa všetkého mal podiel na „nočnom diele“, o tom nik nepochyboval.Ktosi videl ho viac ráz liať vodu z krčaha na zem. A, hľa, na zem vyliata voda kreslila podobu diabla.Naproti veži číslo 1., na ceste do Saint-Simpsonu, na obranu pobrežia, sú tri kamene, ktoré tvoria schody. Na ích, dnes už prázdnom povrchu, stával kríž, lebo snáď vonkoncom šibenica. Tieto tri kamene majú veľmi zlý chýr.Veľmi rozvažití a spoľahliví ľudia tvrdili, že pri týchto kameňoch videli Gilliatta rozprávať sa s ropuchou. Ale na Guernesey niet ropúch; na Gurnesey sú hadi rozličných druhov, na Jersey zasa sú ropuchy. Táto ropucha musela tedy doplávať z Jersey, aby mohla hovoriť s Gilliattom. Ich rozhovor bol priateľský.Tieto faktá boly zistené a dôkazom toho sú tie tri, dosiaľ tu stojacé kamene. Kto by o tom pochyboval, môže sa isť na ne podívať. Ba neďaleko odtiaľ je dom, a na jeho rohu možno čítať tento nápis: „Tu sa kupuje živý i mŕtvy dobytok, staré povrazy, železo, kosti a handry; platí sa promptne, jedná sa zdvorile“.Len krajná nedôvera by mohla popierať jestvovanie týchto kameňov a jestvovanie tohoto domu. To všetko škodilo Gilliattovi.Len vyložení hlupáci nevedia, že najväčším nebezpečenstvom vôd kanálu la Manche je kráľ auxcrinierský. Niet strašnejšej morskej bytnosti ako je táto. Kto ho videl, ztroskoce sa od jednoho sv. Michala do druhého. Je malý, lebo je trpaslík, a neúprosný lebo je kráľ. Pozná mená všetkých, ktorí zahynuli na mori a miesta, kde odpočívajú. Zná dokonale cintorín mora. Hlavu má dolu mohutnú, hore úzku, zavalité telo, slizké neforemné brucho, pupiaky na lebke, krátke nohy, dlhé ramená, miesto chodidiel plútve, miesto rúk driapy, širokú, zelenú tvár, taký je ten kráľ. Driapy má spojené plaveckou blaňou, a na plútvach má nehty. Predstavte si rybu, ktorá je ako obluda a má ľudskú tvár. Keby sme sa ho chceli zbaviť, museli by sme ho zažehnať, alebo vyloviť. Je úžasný. Niet väčšieho úžasu ako vidieť ho. Nad vlnami a dmejúcim morom možno vidieť v hustej hmle obrysy nejakej živej bytnosti: nízke čelo, tupý nos, stlapačené uši, ohromná bezzubá tlama, zelené pysky, kozie obrvy a veľké, veselé oči. Pri fialovom blesku má červenú tvár a pri purpurovom blesku bledú. Má kostrbatú, štvorhranne pristrihnutú bradu, s ktorej stále steká voda a splýva mu na koži, ktorá je podobná peleríne a zdobená je štrnástimi mušlami, siedmimi na predku a siedmimi na chrbte. Tieto mušle sú zvláštnosťou pre znalcov mušlí. Kráľa auxcrinierského možno vidieť len, keď je more rozbúrené. Je zlovestným šaškom búrky. Možno vidieť ako sa jeho šupinatá postava odráža v hmle, povíchrici a dáždi. Jeho popuk je ošklivý šupinový pancier halí jeho boky ako vesta. Vypína sa nad víriacími vlnami, ktoré tryskajú pod tlakom víchoru a krútia sa ako stružliny, tisnúce sa zo stolárovho hoblíka. Vznáša sa nad penou a ak sú na horizonte lode, ktorým hrozí nebezpečenstvo ztroskotania, tu jeho, vo tme zsinelá tvár, zažiari divým úsmevom a on začne tancovať so šialeným a divokým pohľadom. To je nebezpečné stretnutie. V tom čase, keď Gilliatt zaujímal myseľ obyvateľov saint-simpsonských, tvrdili osoby, ktoré naposledy videli auxcrinierského kráľa, že mal na peleríne už len trinásť mušlí. Tým bol ešte nebezpečnejší. Ale, čo sa stalo so štrnástou? Azda ju dal niekomu? A komu ju dal? To nevedel povedať nik, ľudia sa museli uspokojiť hádaním. Isté je, že pán Lubin-Mabier z obce Godaines, človek nadmieru spoľahlivý, ktorého pozemky boly odhadnuté na osemnásť meríc, bol ochotný odprísahať, že raz videl v Gilliattových rukách veľmi divnú mušlu.Neraz ste mohli počuť medzi sedliakmi takéto rozhovory:„Čo poviete, sused, pravda, mám pekného voľa?“„Je nafúknutý, sused.“„Hm, máte pravdu.“„Je na ňom viacej loja, ako masti.“„Ba, kýho ďasa!“„Istý ste si, že ho neurieknul Gilliatt?“Gilliatt sa zavše zastavoval na kraji rôľ pri oráčoch a na kraji zahrád pri zahradníkoch a tu sa stávalo, že povedal tieto tajomné slová:„Keď kvitne chrastavec, koste oziminy. (Mimochodom rečeno, chrastavec je svrab.)„Keď pučí jaseň, nebude mrznúť.“„Pri letnom slnovrate kvitne bodliak.“„Ak neprší v júli, dostane pšenica raž. Potom sa bojte sneti.“„Keď zreje vtáčia čerešňa, neverte plnmesiacu.“„Ak bude počasie šiesty deň po novej štvrti také ako v štvrtý, alebo piaty deň, zostane takým cez celú štvrť deväť ráz z dvanástich v prvom a jedenásť ráz z dvanástich v druhom prípade.“„Dajte si pozor na susedov, s ktorými sa súdite. Chráňte sa ich zlomyseľnosti. Prasiatko, ktorému sa dáte napiť horúceho mlieka, zahynie. Krava, ktorej natrete zub čiernym bezom, prestane žrať.“„Spirula chráni pred zimnicou.“„Ukazujú sa žaby, sejte melóny.“„Kvitne tolija, sejte jačmeň.“„Kvitne lipa, koste lúky.“„Kvitne brím, otvárajte prieduchy skleníkov.“„Kvitne tabák, zatvárajte skleníky.“A úžasná vec! Kto počúval na tieto rady, viedlo sa mu dobre.Keď v jednu júnová noc gajdoval na dune pri Demil de Fontenelle, nevydaril sa lov makriel.V jeden večer pri odlive, na brehu pred domom Bu de la Rue, prekotila sa kára s morskou trávou. Gilliatt sa iste bál, že ho budú stíhať trestom, lebo sa so všetkých síl namáhal káru zdvihnúť a sám ju zasa naložil.Keď raz dievčatko susedovo malo vši, odišiel do Saint-Pierre Portu, doniesol ztadiaľ masť a natrel ňou dieťa. Gilliatt mu od vší pomohol, čo je dôkazom, že ich naň poslal.Predsa vie každý, že vši možno inému načarovať.O Gilliattovi sa vedelo, že nazerá do studní, čo je raz nebezpečné, ak má niekto uriekavý pohľad. A naozaj raz sa zkazila voda jednej studne v Arculons pri Saint-Pierre-Porte. Dobrá ženská, ktorej patrila studňa, vravela Gilliattovi: „Len si obzrite tú vodu!“ A ukázala mu jej plný pohár. Gilliatt uznal, že je zlá. „Voda je mútna,“ riekol, „máte pravdu.“ Bodrá ženská mu nedôverovala a riekla: „Postarajte sa tedy o to, aby bola zasa pitná.“ Gilliatt sa jej opýtal, či má maštaľ a či táto má odtok, či tento nepreteká niekde v blízkosti studne? — Bodrá ženská súhlasila. Gilliatt vstúpil do maštale, niečo robil na odtoku, dal mu iný smer a studničná voda sa zasa očistila. Domáci ľudia si mysleli svoje. Studňa len tak bez príčiny nemá kalnú a hneď zasa čistú vodu. Zmútenie vody v studni ľudia nepovažovali za niečo prirodzeného a je naozaj ťažko veriť, že Gilliatt túto vodu nezačaroval.Keď raz prišiel do Jersey, ľudia si všimli, že sa ubytoval v Saint-Clément, v ulici des Alleurs (u škriatkov) a veď škriatkovia sú strašidlá.Po dedinách sbierajú ľudia o človeku zvesti; tieto zvesti porovnávajú a výsledok je potom chýr.Stalo sa, že Gilliatta pristihli, keď mu tiekla z nosa krv. To bola vážna vec. Majiteľ barky, ktorý hodne cestoval a obišiel temer celý svet, tvrdil, že u Tungúzov všetkým čarodejníkom tečie z nosa krv, vieme, čo si máme myslieť. Rozumní ľudia, prirodzene, povedali na to, že keď je niečo charakteristickou známkou čarodejníkov medzi Tungúzmi, to nemusí platiť ako charakteristika na Guernesey.Raz, pred sviatkom Sv. Michala, videli ho stáť na lúke, ktorá sa rozprestierala pozdĺž videclinskej hradskej a bola Huriauxovým majetkom. Na lúke zapískal a hneď potom slietol k nemu havran a po ňom straka. Túto vec potvrdil vážený mužský, ktorý sa stal neskôr členom dvanásťčlenného výboru, ktorý bol poverený napísať novú knihu o chytaní vtákov na lénoch kráľovských.V Hameli žily stareny, ktoré sa božily, že raz na svite počuly, ako lastovičky štebotaly Gilliattove meno.Treba poznamenať, že Gilliatt nebol dobrosrdečný.Raz bil nejaký bedár somára. Somár sa nehýbal z miesta. Tu ho bedár niekoľko ráz kopnul drevenou črievicou do brucha, takže somár padol. Gilliatt pribehnul, aby zdvihnul somára, ale somár bol mŕtvy. A tu Gilliatt bedára vyoflinkoval.Druhý raz prichytil chlapca, sliezajúceho so stromu s hniezdom práve vyliahnutých vtáčatiek, ktoré boly temer bez peria a úplne holé, Gilliatt vzal chlapcovi hniezdo a bol natoľko zlomyseľný, že ho zasa umiestil na strome. Keď mu preto okoloidúci robili výčitky, ukázal jednoducho na starých vtákov, ktorí lietali s krikom nad stromom a potom sa vrátili do hniezda. Vtáci boli jeho slabinou. Dľa toho sa obyčajne poznávajú čarodejníci.Deťom robí zvláštnu radosť vyberať hniezda rackov na strmých skalách pobrežia. Donášajú ztadiaľ veľa belasých, žltých a zelených vajec, z ktorých robia na obrubách krbov ružičky. Keďže sú skaly strmé, zavše sa stane, že sa deťom sklzne noha, zrútia sa dolu a zabijú sa. Nit peknejšej veci ako krbové paravany, ktoré sú okrášlené vajciami morských vtákov. Gilliatt nevedel, čo má vymyslieť, aby deťom pokazil túto zábavu. Vyliezol s ohrožením života po strmých skalách a upevnil tu ako strašidlo snopy sena, staré klobúky a iné veci a tým odpudil vtákov, aby tu nehniezdili a znemožnil deťom sem liezť.Preto Gilliatta na vidieku temer nenávideli. To isté by sa bolo tiež stalo každému inému.V. Iné podozrivé stránky Gilliattovej povahyMienka o Gilliattovi nebola celky ustálená. Všeobecne ho držali za „marcou“, niektorí ho však považovali vonkoncom za „cambiona“. Cambion je synom ženy a diabla.Ak má žena s mužským sedem detí mužského rodu jedno za druhým, siedme je marcou. Rad chlapcov však nesmie byť narušený dievčaťom.Marcou má na niektorej čiastke tela znamienko v podobe ľalie, čo znamená toľko, že vie liečiť škrofulóznych ľudí práve tak ako aj francúzskych kráľov.Marcouovia sú temer v celej Francii, zvlášť v Orleansku. V Gatinais má každá dedina svojho marcoua. Stačí, keď marcou dýchne na rany chorých, lebo dá sa im dotknúť svojho ľaliového znamenia, uzdravia sa. Toto liečenie je najúčinlivejšie v noci na Veľký Piatok. Pred desiatimi rokmi žil v Ormes v Gatinais marcou, ktorému hovorili „Krásný Marcou“ a k nemu chodil celý kraj Beance na radu. Bol bednárom, volal sa Foulon a mal koňa a voz. Jeho divom musela urobiť koniec žandarmeria. Ľaliu mal pod ľavým prsníkom. Iní marcouovia ju majú na inom mieste.Marcouovia sú na Jersey, na Aurigny a na Guernesey. Pôvod toho korení asi v právach, ktoré má Francia na vojvodstvo. K čomu by bola ináč tá ľalia.Na ostrovoch kanála la Mancha sú tiež škrofulozní, čo robí marcouov potrebnými.Niekoľkým ľuďom, ktorí raz boli pri tom, keď sa Gilliatt kúpal v mori, zdalo sa, že na ňom videli ľaliu. Keď sa ho na to opytovali, miesto odpovede pustil sa do smiechu. Zavše sa smial ako iní ľudia. Ale od toho času už sa ho nevideli kúpať; kúpal sa len na nebezpečných a odľahlých miestach. Najskôr v noci, pri mesačnom svetle, ktorá vec je, ako každý uzná, podozrivá.Tí, ktorí sa tvrdošijne držali toho, že je cambionom, tedy diablovým synom, mýlili sa. Boli by mali vedieť, že cambionovia sú temer už len v Nemecku. Ale vo Valle a Saint-Simpsone pred päťdesiat rokmi boli ľudia ešte veľmi nevedomí.Myslieť si, že je na Guernesey nejaký diablov syn, je rozhodne prehnanosťou.Gilliatta sa báli a práve preto chodili k nemu o radu. Vidiecki sedliaci prichádzali bojazlivo, aby sa s ním radili o svojích chorobách. V tomto strachu je utajená dôvera; a na vidieku čím je lekár podozrivejší, tým sú jeho lieky istejšie. Gilliatt mal lieky, ktoré zdedil po umrelej starene; pomáhal tým, ktorí ho žiadali o pomoc a nechcel prijať peniaze. Liečil neštovicu prikladaním bylín; tekutina z jednej jeho fľaštičky zaháňala horúčku; saint-simpsonský chemik, ktorého by sme vo Francii menovali lekárníkom, vravel, že je to asi odvar chininovej kôry. Aj tí najzlomyseľnejší ľudia ochotne uznávali, že je Gilliatt dosť dobrý človek, kým ide o liečenie chorôb prostriedkami obyčajnými. Ale ako marcou nechcel o ničom počuť. Keď ho žiadal škrofulózny človek, aby sa ho dotknul ľaliou, zavrel mu miesto odpovede pred nosom dvere. Robiť divy, tomu sa tvrdohlave vzpieral, čo je pri čarodejníkovi smiešne. Nebuďte čarodejníkom, ale ak ste ním, robte svoje remeslo.Vo všeobecnom odpore vyskytla sa jedna či dve výnimky. Sieur Landoys z Clos-Landes bol pisárom saint-pierre-portskej farnosti a viedol matriky narodených, sobášených a umrelých. Tento pisár Landoys bol hrdý na to, že bol potomkom bretoňského správcu pokladu Pierra Landoysa, obeseného roku 1485. Raz pri kúpaní sieur odvážil sa plávať príliš ďaleko do mora a bol by sa temer utopil. Gilliatt skočil do vody a s ohrozením vlastného života zachránil Landoysa. Od toho času Landoys nepovedal o Gilliattovi ani jednoho zlého slova. Tým, ktorí sa tomu divili, odpovedal: „Prečo by som mal nenávidieť človeka, ktorý mi ničím neublížil a ktorý mi urobil takú službu?“ Ba pisár od toho času bol Gilliattovi priateľsky naklonený. Bol človekom bez predsudkov. Neveril v čarodejníkov. Smial sa tým, ktorí sa báli strašidiel. Mal čln, v slobodných chvíľach chodil na ňom lapať ryby a nikdy nevidel nič zvláštneho, len raz zbadal pri mesačnom svetle skočiť do vody bielu ženskú postavu, hoci ani o tom nebol celky presvedčený, čarodejnica z Fortevalu, Mantonne Gahy, dala mu malé vrecúško, ktoré pripevnené pod nákrčníkom, chráni vraj pred zlými duchmi; robil si žarty z tohoto vrecúška a ani nevedel čo je v ňom, ale predsa ho len nosil, lebo keď túto vec mal na krku, cítil sa istejším.Niektorí smelší ľudia odvážili sa, práve tak ako sieur Landoys, uznať Gilliattovi nejaké obľahčujúce okolností, niekoľko zdanlive dobrých vlastností, že bol striezlivý, že nepil gin a nefajčil, ba zavše pochválili ho aj takto: „Nepije, nefajčí, nežuje tabak, ani nešňupe.“Ale abstinencia je dobrou vlastnosťou len vtedy, keď sa k nej družia aj iné vlastnosti.Verejná mienka bola proti Gilliattovi.Akokoľvek bola vec, Gilliatt ako marcou mohol robiť dobré služby. Raz na Veľký Piatok, o polnoci, v ktorý deň a hodinu je také liečenie najúčinlivejšie, všetci škrofulózní obyvatelia ostrova, či už ponúknutí chvíľkovým vnuknutím, alebo súc dohovorení, prišli v zástupe k Bu de la Rue a so složenými rukami, ukazujúc svoje žalostné rany, žiadali Gilliatta, aby ich uzdravil. On odoprel. Dľa toho poznali, aký je naničhodný.VI. Závod o pansuTaký bol Gilliatt.Dievčatám sa zdalo, že je mrzký.Ale on nebol mrzký. Bol snáď aj krásny. Mal niečo v profile, čo upomínalo na antického barbara. Keď bol pokojný, podobal sa Dákovi na Trajanovom stĺpe. Jeho uši boly malé, jemné, bez vankúšikov a zázračne akustickej formy. Medzi očami mal tú hrdú, kolmú vrásku, akú mávajú odvážní a vytrvalí ľudia. Kútiky úst mal stiahnuté, čo je znakom rozhorčenosti; mal ušľachtilé a vznešene klenuté čelo; pohľad jeho oka bol úprimný, hoci ho rušilo žmurkanie, ktoré pri rybároch zapríčiňuje blýskanie vĺn. Jeho úsmev bol detinský a rozkošný. Zuby mal ako najbelšia slonovina. Ale slnečný úpek urobil ho temer černochom. Žiť na oceáne v búrkach i po nociach, neostane bez trestu. S tridsiati rokmi robil dojem päťdesiatníka. Mal chmúrnu masku vetra a mora.Gilliattovi dali prímenie „šibal“.Indická báj rozpráva: Raz opýtal sa Brahma Sily: Kto je silnejší, ako si ty? Odpovedala: Obratnosť. — Činské príslovie hovorí: čo by dokázal lev, keby bol opicou? Gilliatt nebol ani lvom ani opicou; ale k tomu, čo robil, priliehalo činské príslovie aj indická báj. Mal obyčajnú postavu a obyčajnú silu, ale jeho obratnosť bola tak dôvtipná a silná, že vedel dvíhať ohromné ťarchy a prevádzať obdivuhodné atletické výkony.Bol vzorom gymnastu; jednako vedel upotrebiť pravicu i ľavicu.Nebol lovcom, ale bol rybárom. Chránil vtákov, ale nešetril ryby. Beda nemým. Bol výtečným plavcom.Samota robí ľudí nadanými alebo idiotmi. Gilliatt robil dojem obidvoch. Chvíľami ho bolo vidieť, ako robil udivenú tvár, čo sme už spomenuli, a vtedy by sme ho mohli považovať za hlupáka. Druhý raz zasa jeho pohľad bol hlboký. Takýchto ľudí mávala starobylá Chaldea; v chvíľke spadol závoj s otupelosti pastiera a objavil sa magus.Slovom, Gilliatt bol len chudák, ktorý vedel len čítať a písať. Je možné, že stál na hranici, ktorá delí snilka od mysliteľa. Mysliteľ chce, snilko sa poddáva. Družná samota robí z prostých ľudí v istej miere složité bytnosti. Naplňuje ich bez ich vedomia posvätnou hrúzou. Tieň, ktorý zastieral Gilliatta pozostával z dvoch temer rovnomerných prvkov, ktoré boly napospol tmavé, ale veľmi rozličné: v ňom bola nevedomosť, slabosť; mimo neho tajomstvo, nesmiernosť.Ustavičným lazením po skalách, spúšťaním sa po strmých svahoch, plavbami v archipelagu v každom počasí, ďalej tým, že sa učil riadiť každú loď, ktorú dostal do rúk a že sa vo dne v noci odvažoval do najnebezpečnejších užín, stal sa, hoci z toho nemal voskrz nijakého užitku, len z čírej chúťky a zábavy, naozaj znamenitým námorníkom.Bol rodeným loďným pilotom. Pravý námorný pilot je plavec, ktorý sa viacej plaví na dne ako na povrchu. Vlna je vonkajší problém, ktorý je ustavične komplikovaný podmorským útvarom miest, nimi sa loď plaví. Kto videl Gilliatta plaviť sa cez melčiny a medzi úskaliami normandského archipelagu, mohol mať dojem, že má pod klenbou svojej lebky mapu morského dna. Poznal všetko, a vedel všetkému čeliť.Bóje poznal lepšie ako kormoráni, ktorí na ne slietali. Nepatrné rozdiele, ktoré sú medzi štyrmi kôlmi označenými bójami, creuxskou, alligandskou, tremieskou a sardretteskou, dokonale a jasne rozoznal aj v hmle. Na prvý pohľad poznal týčku s vajcovitou hlavou pri Anfré, trojzubý oštep v Rousse, bielu signálovú klenbu pri Cirbette a červenú signálovú klenbu v Longue-Pierre, a nebolo sa treba báť, že si zmýli kríž v Goubeau s žrďou zarazenou do zeme pri la Platta, alebo bóju pri Barbées s bójou pri Moulinet.Jeho cenné námornícke vedomosti vzbudily zvláštnu pozornosť raz, keď boly usporiadané na Guernesey námornícke závody, které menujú regatami. Išlo o toto: človek mal riadiť barku s štyrmi plachtami zo Saint-Simpsonu na ostrov Herm, vzdialený asi na jednu mílu, a doviesť ju zasa nazad z Hermu do Saint-Simpsonu. Riadiť jednomu človeku barku so štyrmi plachtami, to je vec, ktorú každý rybár nedokáže. Ťažkosti sa síce nezdajú byť veľké, ale tu bolo niečo, čo ich zväčšovalo. Predne, sama barka, jedna z tých širokých a bruchatých pansí, ktoré kedysi dľa vzoru rotterdámských bariek upotrebovaly a ktoré mornári minulého storočia nazývali: „hollandskými pansami“. Ešte aj dnes sa stretneme na mori hocikedy s touto starou holandskou barkou, ktorá je bruchatá a plochá a má na obidvoch bokoch krýdla, ktoré sa premieňavo skláňajú, dla toho, aký je vietor a tak nahrádzajú kýl. Potom návrat z Hermu, ktorý bol znesnadnený ťažkým dôvažkom naloženého kamenia. Ta sa plavilo na prázdno, nazad s nákladom. Závodnou cenou bola táto pansa. Bola vopred daná darom víťazovi. Túto pansu upotrebovali ako pilotský čln. Loďný pilot, ktorý sa na nej plavieval a riadil ju dvadsať rokov, bol najsilnejším námorníkom kanálu la Manche. Po jeho smrti nenašiel sa človek, ktorý by bol mohol túto pansu riadiť, rozhodli tedy, že bude hlavnou cenou pri regate. Táto pansa, hoci aj nemala palubu, mala isté prednosti a mohla vábiť hociktorého pilota. Na predku mala stožiar, čo zväčšovalo hnaciu silu plachiet. Inou výhodou bolo, že stožiar neprekážal loďnému nákladu. Bola to pevná, neobratná, ale priestranná loď, a na šírom mori obstála dobre; naozajstná, ťažkopádna totka. Zápolilo sa o ňu s veľkým oduševnením. Závody boly trudné, ale výhra bola krásna. K závodom sa prihlásilo sedem či osem rybárov, tých najstatnejších z celého ostrova. Jeden po druhom probovali svoje šťastie, ale ani jednomu sa nepodarilo doraziť až k Hermu. Posledný zo závodiacich mal chýr, že len s veslami preplavil sa v búrlivom počasí cez obávanú morskú úžinu medzi Serkom a Brec-Houom. Cele uznojený vrátil sa s bárkou a riekol: „Holá nemožnosť!“Tu vstúpil do člnu Gilliatt, najprv sa chopil vesla, potom plachtového lana a vyplával na šíre more. Potom neotočiac povraz, čo by bolo bývalo neopatrnosťou a nepúšťajúc ho z ruky, čím ovládal hlavnú plachtu, nechávajúc plachtový povraz slobodne sa pohybovať v slučke dľa vôle vetra, pri čom sa ním nedal strhnúť, ľavicou chytil kormidlo. Za tri štvrte hodiny bol v Herme. Za tri hodiny pozdejšie, hoci povstal silný južný vietor, ktorý dul v protivnom smere, Gilliattom riadená pansa, vrátila sa do Saint Simpsonu s nákladom kamenia. Gilliatt pridal k nemu dodatkom malý bronzový kanón, z ktorého obyvatelia Hermu strielajú každý rok 5. novembra od radosti nad smrťou Guy Fawkesa.Mimochodom poznamenávame, že Guy Fawkes umrel pred dve sto štyriadsiati rokmi; je to tedy dosť dlho trvajúca radosť.Gilliatt, takto preťažený a hoci mal na barke k nákladu pridaný kanón Guy Fawkesa a do plachiet mu dul južný vietor, priviezol, ba možno povedať vrátil pansu do Saint-Simpsonu.Keď to videl mess Lethierry, zvolal: „Hľa, to je chrabrý námorník!“A podal Gilliattovi ruku.O mess Lethyerrym sa ešte zmienime.Pansu pririekli Gilliattovi.Toto dobrodružstvo mu však nesmazalo prímenie „šibal“.Niektorí ľudia tvrdili, že vec voskrz nie je divná, veď Gilliatt vraj ukryl na lodi haluz divej našpule. Ale nik to nevedel dokázať.Od toho dňa plavil sa Gilliatt len na tejto panse. S týmto nemotorným člnom chodieval na rybolov. Priväzoval ho v malom prístave, ktorý mal len pre svoju potrebu, zrovna pod stenou domu Bu de la Rue. Keď sa zmrklo, hodil si siete na chrbát, prešiel cez zahradu, preliezol cez kamenný múrik, kamene, ktoré boly len tak bez malty naukladané, sbehol po skalách a skočil do barky. Potom vyplával na šíré more.Nalapal hodne rýb, ale ľudia tvrdili, že našpulovú haluz má v barke vždy pripevnenú. Túto haluz nik nevidel, ale všetci tomu verili.Zvyšok rýb nepredal, ale ho rozdal.Chudobní ľudia síce prijali od neho ryby, ale predsa mu len zazlievali tú našpulovú haluz. Také veci sa nemajú robiť. Neslobodno klamať more.Bol rybárom, ale to nebolo jeho jediné zamestnanie. Z prirodzenej náklonnosti a potom pre zábavu naučil sa trom, či štyrom remeslám. Bol stolárom, kováčom, kolárom, loďným tesárom, ba trošku aj mechanikom. Nik nespravil také koleso ako on. Spravil si svojím vlastným spôsobom všetko rybárske náčinie. V jednom kúte domu Bu de la Rue mal malú vyhňu a nákovu a keďže pansa mala len jednu kotvu, urobil si ešte jednu sám, bez cudzej pomoci. Táto kotva bola výtečná; jej oko bolo, ako treba hrubé a Gilliatt, hoci sa tomu nikde neučil, vystihnul primeranú veľkosť, ktorú musí mať týč, aby sa kotva neprekotila.S veľkou trpelivosťou povyťahoval z panse všetky klince a nahradil ich drevenými hrebmi, čím znemožnil hrdzavenie dier.Takto zveľadil prednosti panse. Použil ju k tomu, že sa zavše vybral na niektorý osamelý ostrovček, na Chousey alebo Casquets, aby tu pobudnul jeden či dva mesiace. Vtedy si povrávali: „Hľaďte, že už tu niet Gilliatta!“ Ale potom sa už o to ľudia nestarali.VII. Videc v dome, v ktorom strašíGilliatt bol snilko. To bolo príčinou jeho smelosti, ale aj plachosti. Mal svoje zvláštne idei.Azda bolo v Gilliattovi niečo z námesačníka a jasnovidca. Halucinácie môžu prísť na sedliaka, aký bol Martin, práve tak ako na kráľa, aký bol Henrik IV. Svet neznáma zavše prekvapí ľudského ducha. Závoj tmy sa zrazu pretrhne, odhalí neznámo, a potom sa zasa zavre. Tieto vidiny zapríčinia hocikedy premenu: z pohoniča velblúdov urobia Mohameda a z pasáčky kôz Johannu z Arca. Samota vyludzuje isté množstvo vznešeného poblúdenia. Je to dym horiaceho kra. Jeho výsledkom je to tajomné chvenie myšlienok, ktoré povznáša lekára na stupeň jasnovidca a básnika na úroveň proroka. Jeho výsledkom je Oreb, Cedron, Ombos, mámor zapríčinený žvíkaním kastílskeho vavrínu. Zjavenia v mesiaci Bousione; jeho výsledkom je Péleia v Dodone, Phémonoe v Delfi, Trophonius v Lébadei, Ezechiel na Kebare, Hieronymus v Thebach. Videcký stav prepadne človeka a najčastejšie ho robí ztrnulým. Je to nejaké posvätné ohlúpnutie. Fakirovi je vidina práve tak ťarchou ako blbcovi vole. Luther, hovoriaci s diablom v podkrovnej wittenbergskej chyžke, Pascal brániaci sa proti pekelnému plamu paravanom svojej pracovne, černošský čarodejník, rozprávajúci sa s bohom Bossumom s bielou tvárou, je ten istý zjav, rozlične chápaný modzgami, ktorými prechádza, dľa ich síl a rozmerov. Luther a Pascal sú a ostanú veľduchami; černošský čarodej je hlupák.Gilliatt nebol ani tak veľký ani natoľko nízky. Mal hĺbavú povahu, to je všetko.Na prírodu sa pozeral trošku čudne.Preto, že sa mu zavše stalo, že v morskej vode našiel skrz a skrz priezračné, zvláštne, pomerne dosť veľké živočíchy, rozličných foriem, istý druh medúz, ktoré vyňaté z vody podobaly sa mäkkému krišťálu a súc nazad hodené do vody splynuly v nej so svojím prostredím, majúc s ním rovnakú priezračnosť a farbu natoľko, že v ňom zanikly. Z toho súdil, že ak také priesvitné bytnosti žijú vo vode, iné, tiež živé, priesvitné bytnosti, mohly by bývať v povetrí. Vtáci nie sú obyvateľmi povetria, sú jeho obojživelníkmi. Gilliatt neveril v prázdnotu povetria. Hovorieval: „Ak je more plné, prečo by malo byť ovzdušie prázdne? Tvory takej farby, akú má povetrie, mizli by v svetle a unikli by nášmu zraku; kto nám dokáže, že ich niet?“ Analógia poukazuje na to, že povetrie musí mať svoje ryby ako ich má more. Tieto povetrné ryby boly by priesvitné, čo je dobrodením tvorčej prozreteľnosti pre nás i pre ne; prepúšťajúc cez svoje telo svetlo a nemajúc tône a netvoriac silhuetty, zostaly by ľudským zrakom skryté a nemohli by sme ich zachytiť. Gilliatt si predstavoval, keby sme mohli od zeme oddeliť atmosféru a loviť v nej ako v rybníku, našli by sme v nej množstvo obdivuhodných bytností. A, dodával v svojom snívaní, „potom by sme mohli vysvetliť nejednu vec.“Snívanie, myšlienková to mlhovina, susedí so snom, ktorý je nejakou jej hranicou. Povetrie, obývané priesvitnými, živými bytnosťami, bolo by začiatkom neznáma; za ním sa však stelie široký rozhľad do ríše možností. Ríša iných bytností, iných skutočností. Nič nadprirodzené, len tajomné pokračovanie nekonečnej prírody. Gilliatt bol pri tomto robotnom leňošení, akým bol jeho život, čudným pozorovateľom. Ba išiel tak ďaleko, že pozoroval sen. Sen sa stýka s možnosťou, ktorú menujeme nepravdepodobnosťou. Nočný svet je cele osobitný svet. Noc sama o sebe je vesmírom. Ľudský, hmotný organizmus, na kterom spočíva so svojou váhou pätnásť míl vysoký atmosferický stĺp, večer je ustatý, klesá zomdlenosťou, ľahne si, odpočíva; telesné oči sa zavrú. Tu v tejto spiacej hlave, ktorá nie je taká bezvládna ako by sme si mysleli, otvárajú sa iné oči, zjavuje sa Neznámo. Záhadné veci neznámeho sveta stávajú sa človeku blízkymi, či už ide o neozajstnú sdielnosť, alebo či sa ďaleké hĺbky priepaste v podobe vidín zväčšujú. Zdá sa, že žijúce, inokedy nepozorovateľné bytnosti, prichádzajú a hľadia na nás so zvedavosťou obyvateľov zeme. Fantom vystupuje a sostupuje k nám, dotýkajúc sa nás v šere. Pred naším vnútorným vidom soskupuje a rozkladá sa iný život ako je náš, smesa utvorená z nás a ešte z niečoho iného. A spiaci človek vidí v svojom podvedomí tie čudné tvory, tie neobyčajné rastliny, tie hrozné usmievavé preludy, tie larvy, masky, postavy, hydry, tie záhadné zjavy, to mesačné svetlo bez mesiaca, tie podivné v nivoč vychodiace veci, ten vzrast a miznutie preludov v zmätenom víre, to vlnenie foriem v tmách, celé to tajomstvo, ktoré menujeme snom a ktoré nie je nič iného, ako blízkosť neviditeľnej ozajstnosti. Sen je aquariumom noci.O takýchto vecach sníval Gilliatt.VIII. Sedadlo Gild-Holm’-UrGilliattov dom márne by sme už dnes hľadali v zátoke humetskej, i so zahradou a prístavom, v ktorom opatroval svoju pansu. Bu de la Rue už nejestvuje. Malý poloostrov, na ktorom tento dom stával, klesol pod čakanmi kameňolomov, lámajúcich skaly pobrežia, a naložili ho fúrik za fúrikom na lode ľudí, obchodujúcich so žulou. Premenil sa na nábrežie, chrám, palotu sídelného mesta. Celý ten hrebeň skál octnul sa už dávno v Londýne.Tieto skupiny do mora zabiehajúcich skál so svojimi rozsadlinami a útesmi sú naozajstnými malými pohoriami; pri pohľade na ne máme dojem, aký by mal obor, hľadiaci na Kordillery. V miestnom dialekte ich menujú lavicami. Tieto lavice majú rozličné podoby. Jedny sa podobajú chrbtovej kosti, skaly tvoria obratle; iné rybacej kosti, iné napájajúcemu sa krokodilovi.Na najďalšom konci lavice, na ktorej stál Bu de la Rue, vyčnievala veľká skala, ktorú houmetskí rybári menovali Kravím rohom. Táto skala, ktorá je podobná nejakej pyramíde, pripomínala, hoci bola nižšia, veniec múrov na Jersey. Keď bol príliv, vlny ju odrezávaly od lavice a roh vyčnieval samotný z mora. Pri odlive bolo možno dostať sa sem po lávke, ktorú tvorily skaly, po ktorých bolo možno isť. Skalisko malo tú zvláštnosť, že smerom k moru tvorilo akési prirodzené, vlnobitím vymleté a dažďom vyhladené sedadlo. Toto sedadlo bolo zradné. Človeka nevdojak prilákala jeho krása; zdržal sa na ňom „k vôli výhľadu“, ako hovoria na Guernesey. Niečo vás sem pripútalo; v ďalekých horizontoch tkvie zvláštne kúzlo. Toto sedadlo sa núkalo; tvorilo akýsi výklenok v čele strmej steny; vyliezť do tohoto výklenku sa dalo ľahko; more, ktoré ju do skaly vyleptalo, nahromadilo pod sedadlo s plochých kameňov akési pohodlné schody; priepasť sa chľúbieva takou prívetivosťou; majte sa na pozore pred ich ľúbeznosťou. Sedadlo vábilo; človek naň vystúpil, sadnul si doň; bolo tam pohodlne; sedadlo tvorila penou uhladená obmytá žula; operadla tvorily dve, akoby schválne vydlabané priehlbiny chrbátom bolo možno sa opreť na vysokú, kolmú stenu skaly, ktorú človek obdivoval, majúc ju nad hlavou, bez toho, že by sa bol zamyslel nad jej neschodnosťou. Niet jednoduchejšej veci, ako že človek sa v tomto kresle pozabudne. Bol z neho výhľad na celé more, v diaľke bolo vidieť prichádzajúce a odchádzajúce lode, mohol pohľadom sledovať plachtu tak dlho, kým sa ponorila za Casquets za okrúhly kraj oceánu, bol vo vytržení, hľadel, tešil sa, cítiac laskajúce dotknutie vánku a vĺn. V Cayenne žije druh netopiera, ktorý dobre vie, čo robí, keď ľudí uspáva vo tme jemným a nehlučným vanutím krýdiel; van vetra je tiež taký neviditeľný letúň. Keď nie je zhubcom, je uspávačom. Človek sa zahľadel na more, počúvajúc šum vetra a cítil ako ho premáha mámivá driemota. Ak sú oči okúzlené množstvom krásy a svetla, rozkošou je zavreť oči. Zrazu sa človek zobudí. Už bolo neskoro. Príliv pomaly vzrástol. Voda obklopovala skalu.Bol ztratený.Je to hrozná blokáda: stúpajúce more.Zo začiatku sa príliv vzmáha nebadane, potom prudko. Keď príde ku skalám, zachváti ho vztek. Medzi skalami nie je vždy možné zachrániť sa plávaním. V blízkosti Rohu pri dome Bu de la Rue utopili sa aj znamenití plavci.Na určitých miestach a v istých hodinách pohľad na more účinkuje ako jed; práve tak ako zavše pohľad na ženskú.Praobyvatelia Guernesey kedysi volali tento, v skalisku príbojom vyhlodaný výklenok: Gild-Holm’-Ur alebo ,Kidomur‘; má to byť keltické slovo, ktoré znalci keltickej reči nerozumejú, ale rozumejú ho tí, čo vedia francúzsky. ,Qui-dort-meurt‘ (kto zaspí umre). Tak ho prekladá tunajšia pospolitosť.Môžeme si vybrať medzi týmto prekladom ,Qui-dort-meurt‘ a prekladom, uverejneným roku 1819 tuším v ,Armoricain‘-e, pánom Athenasom. Dľa tohoto ctihodného znateľa keltštiny znamenalo by Gild-Holm’-Ur ,Zastávka vtáčích kŕdlov‘.Na Aurigny jestvuje druhé podobné sedadlo, ktoré menujú ,Mníchovou stolicou‘ a ktoré je vlnami tak krásne urobené a má taký príhodný chodník so skál, akoby vám láskavé more pod nohy postavilo stolec.Keď more dosiahlo vrchol výšky, sedadlo Gild-Holm’-Ur nebolo už vidieť. Voda ho celky zakryla.Sedadlo Gild-Holm’-Ur bolo v najbližšom susedstve domu Bu de la Rue. Gilliatt ho poznal a sedával v ňom. Chodieval sem často. Premýšlal tu? Nie. Sníval, ako sme už povedali. Prílivom sa však nenechal prekvapiť nikdy.	Hugo_Robotnici-mora-I-Sieur-Clubin.txt
Rimavín[1][2]Poďže sem, synček môj belohlavý!čo toľko pozeráš do Rimavy?Keby si vedela, mamka drahá,jak ma v ten vodný svet čosi ťahá!Poď domov, poď domov, kvietok zlatý,šije ti mamička nové šaty.Počuj len, mať, počuj, jak ma vábi:Poď, poď, poď, strieborné dám ti háby.Poďže ty len ku mne, milý synu,pletiem ti vienoček z rozmarínu!Čuj len tú Rimavu, jak ma zove:Poď, u mňa máš vienky diamantové.Poďže ty, synček môj, poď len ku mne,zaspievam ti piesne krásne, šumné.Počuj len, mamička, mamka moja,jakú mi tu hudbu vlnky stroja!Poď domov, synček môj, ideš sa tyzabávať na pažiť s kamaráty.Jakže nejsť, keď ma tak, ach, volajútie vlnky so sebou ku Dunaju.Poďže len, poď domov, môj holúbku,stará mať rozpráva pri kozúbku.Hoj, idem, už idem, mať ľúbezná,veď takých povestí nik viac nezná.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]Túto básničku Botto vari vôbec odložil ako prvý koncept k básni Na brehu Rimavy. Z viacerých dočmáraných náčrtov zase Dobšinský urobil z nej peknú a súvislú vec (na tom istom papieri ako predošlú). No sám poukazuje na jej súvislosť s básňou Na brehu Rimavy údajom „str. 109“ a ešte raz „porovnaj vytlačenú na str. 109“, t. j. I. vydania Spevov, kde táto báseň je. Poznámka týka sa partie, ktorú odcitujeme.Škultéty odtlačil Rimavína s Práčkou na Rimave v Slov. pohľ. XVI, 1896, str. 497 — 8. Škultéty z toho istého papieru Dobšinského prevzal aj túto partiu:Na brehu Rimavy chlapček sedí,na vlnky šumiace snivo hlädí.Varuj sa, synček môj, varuj vody,tam baba zelená chlapcov zvodí,ona by ťa vzala až do Tisy,a tam, môj synáčku, zhynul by si.A tuto krásny svet, jasné nebe,a tak mu dač volá, ťahá k sebe.Či čuješ, mať moja, jak to žiali:„Poďže k nám, poďže k nám, chlapček malý!“Počuj len, počuj len, jak to mámi:„Poďže k nám, chlapček náš, hrať sa s nami!“A čo by priam zašiel ku Dunaju,tvoje ma slovíčka privolajú,a čo by až v Čierno pošiel more,na tvoje volanie prídem hore.“Túto partiu sme vynechali. Rimavín sa zrejme končí veršom „veď takých povestí nik viac nemá“. Pridaná partia je z konceptov Na brehu Rimavy. I Dobšinský má na konci Škultétym odtlačenej citovanej partie ešte jednu poznámku: „Porovnaj na D (totiž na liste označenom D — J. M.) Práčka“. Teda tematicky viaže všetky tri básne (Na brehu Rimavy, Práčka na Rimave, Rimavín).Na obe odtlačené básne má Škultéty toto poznamenanie (str. 498 — 9):„Dávam tlačiť tieto dve básne z tých istých papierov Bottových, z ktorých Pavel Dobšinský povyberal to, čo roku 1883 podal v Slovenských pohľadoch (str. 455 — 476). Pod báseň Práčka na Rimave Dobšinský ceruzou poznačil: ,Botto mohol túto básničku podať do vydania Pokornému (rozumej vydanie: Spevy Jána Botto. V Praze 1880 — J. Š.), ale nedal — tedy neuznával ju za dokonanú.‘ Poznámka nezdá sa mi byť odôvodnenou. Ja by som skorej povedal, že Bottu mýlila snáď akási podobnosť básne s AranyovouÁgnes asszony(slovenský preklad Dunaj 1874, str. 59 — 63 — pozn. J. Š.), a vysvetľovať pôvodnosť svojej myšlienky — to nevidelo sa mu byť primeraným. — Ako väčšinu svojich známych básní Botto skladal i túto iste v rokoch 1846 — 48. Na to poukazuje i jej formálna a ešte aj iná príbuznosť s básňouRimavín. Obe básne Dobšinský prepísal na papier pôvodne Bottovi prináleživší a doložil pod nápis básneRimavín: ,V zbierke č. 36‘. Táto ,zbierka č. 36‘ podľa všetkého bola však jedným z tých zošitov, ktoré Dobšinský opatroval zo svojich levočských študentských časov, v rokoch 1846 — 47 strávených spolu s Bottom: to jest Bottova báseňRimavínpovstala ešte za onoho času v Levoči, a s ňou i báseňPráčka na Rimave. Arany bol od Bottu starší o 12 rokov, ale literárne pracovať nezačal tak mladý ako náš básnik. Len dve epické dlhšie básne jeho, Elveszett alkotmány (Stratená ústava — J. M.) a Toldi, vyšli pred 1848. Balady svoje, medza nimi iÁgnes asszony(Pani Agneša — J. M.), Arany pozdejšie skladal.Ku básniRimavína čiastočne i kPráčkeje kľúčom alegóriaNa brehu Rimavy.“A Škultéty cituje kus tejto básne.Na tieto poznámky môžeme pripomenúť:1. Pokornému nedal BottoPráčkupreto, lebo báseňNa brehu Rimavy, ktorú mu dal, pokladal za najlepšie spracovanie témy,PráčkuaRimavínalen za koncepty k tejto téme. AranyovaÁgnes asszonynehrala tam nijakú úlohu. Botto robil „ponášky“ celkom vedome a filiácie našli by sme i pri iných jeho prácach (napr. s Mickiewiczom, Slovackim a pod.).2. Všetky tri básne skladal Botto v sedemdesiatych rokoch, lebo priliehajú na politickú situáciu a z konceptov (pravopis, papier a pod.) to vidno jasne. Poznámka „v zbierke č. 36“ neznamená nijakú levočskú zbierku, ale poradové číslo 36. básneNa brehu Rimavyv rukop. Sobrané spevy 1879, kde Botto udáva jej vznik týmto rokom (1879). Že nevznikla prv, svedčí aj to, že v staršom rukop. Sobrané spevy 1873 a pozdejšie jej ešte niet, hoci tam vpisoval básne až po rok 1878.3. Tým padá aj skúmanie, či v čase vznikuPráčkymohol alebo nemohol Arany už Bottu ovplyvniť.Práčkavznikla hodne neskôr akoÁgnes asszony, ba Botto už mohol poznať aj Škultétym citovaný slovenský preklad v Dunaji 1874.Náš textRimavínaje podľa Dobšinského odpisu.	Botto_Rimavin.html.txt
Pieseň vysťahovalcaVeď som ja, Bože môj,vyrástol na hore;ach, a predsa musímvandrovať za more;vandrovať za morejak vtáčik ten malý,čo zimné vetry muhniezdo rozbúraly.Veselšie ako mnevtáčatku je tomu:keď prijde jarný časvráti sa do domu;vráti sa do domu,z velikej hoc dialy,ak sa mu nad moromkriedla nezlámaly.I mňa čo tam čaká,ktože mi to povie?Či domov vrátim sa…?To iba Pán Boh vie!To iba Pán Boh vie,čo vtáčkom let riadi:azda i mňa eštek Tatrám doprevadí!(1896)	BellaHoral_Piesne-zdaleka.html.txt
Život má múdrosť. AforizmyBolesť gravituje ku mne, som pre ňu jedným stredom sveta. Poteš ma, Bože, poteš a povedz mi, kto ním nie je.— — —Ľahko je byť dieťaťom nezbedným, nemilovať kríž, búriť sa proti utrpeniu a kričať, keď nás to bolí. Ale byť vrednatým Jóbom, vyhodeným z domu a modliť sa i na smetisku, na to treba byť dieťaťom Božím.— — —Ľudia na kríži zomierajú dvojako: jedni len s bolesťou, druhí s tvárou Krista.— — —Naše ruky sú bezvládne, keď ich máme zdvihnúť k sláve Božej. Pane Bože, aké to boli dobité ruky, tie zdvihnuté k nebu z kríža na Golgote!— — —Byť blaženým — znamená mať pokoj. Ale nie teraz.— — —Čítal som kedysi o ruži dve mienky; jedna hovorí: aká škoda, že spolu s ružou sú aj tŕne; druhá hovorí: aký je dobrý Pán Boh, že k tŕňom nám vždy dáva aj ruže.— — —Čo je zaucho? Koniec ruky, ktorý je závislý od pohybu celej ruky. A čo je pohladenie? Koniec ruky, ktorej pohyb je závislý od srdca.— — —Každé more musí mať brehy. Aj more žiaľu.— — —Keď sa dívam na svet, Bohu rozumiem celkom dobre. Ale keď vidím, ako ide svet, nerozumiem ľuďom.— — —Mnohí ľudia sú dnes všetkým presýtení. Len tým nie, že sa držia diablovho chvosta.— — —Našiel si svoje miesto na zemi? Aj Kristus ho našiel: v studených jasliach a na tvrdom kríži.— — —Keď nemáte nikoho pri sebe, hľaďte na nebo. Povedzte, kto z ľudí sa hnevá na blankyt?— — —Kto išiel ďalej, nebol ďalej, len išiel ďalej. Až prísť ďalej — je aj byť ďalej.— — —Ľuďia vždy nájdu spôsob, ako okrášľovať život. Namiesto čností majú mnoho rečí o čnostiach.— — —Keď stretnem zúfalca, vidí sa mi, že stretám i tých, ktorí zúfalca nezachraňujú.— — —Keď niekde kupujú ľudí, podľa toho hľaďme i na cenu človeka, i na cenu peňazí.— — —Zomierajúci človek nech sa netrápi tým, že musí zomrieť. Už je neskoro.— — —Mnohovravní ľudia vo svojich ďalekozorných rečiach tiež neveria v to, čo povedia.— — —Nikoho sme nevytisli, ak sme sa niekomu natisli s prázdnotou ducha.— — —Hovoríme, že i vtáčky chvália Boha svojím spevom. Keď počujete spievať človeka, čo si vtedy myslíte? Vtáčik nikdy nespieva zle.— — —Čo vieme o nebi? Ako vyzerá nebo? Namiesto odpovede dajme si otázku: či dieťa, ktoré dobrá matka nosí v srdci, vie povedať, ako vyzerá matkino srdce?— — —V Otčenáši sa modlievame: Príď kráľovstvo tvoje. Prečo sa človek díva inde, keď sa to modlí?— — —Ak len očami ideme po kríži a nežijeme v kríži Kristovom, to je málo na to, aby sme mohli povedať, že patríme Kristovi.— — —Človek sa aj dva razy môže opiť ilúziou. Po prvý raz spieva, po druhý raz už stratil hlas.— — —Múdry málo rozpráva — hovorí príslovie. Ale keď múdry celkom mlčí, to je už horšie.— — —Človek išiel po ulici s chlebom poď pazuchou. A susedove deti bili jeho deti.— — —Len na zemi sa nám treba držať. Ale keby tak človek zaživa pustil korene do zeme, aj chrobáci by poutekali.— — —Obidvaja môžu prísť na to, že jestvuje láska; i ten, ktorý bije, i ten, ktorý je bitý.— — —Kto miluje, môže byť šťastný. Lenže dajte pozor nie na šťastie, ale na lásku.— — —Ani ho nevidieť, ani nepočuť — povedia ľudia o človeku, ktorý nemal lásky. To isté vraveli o ňom i vtedy, keď nebol na svete.— — —Probuj zastaviť niekoho na ulici a opýtaj sa ho, či je šťastný. Ak áno, potom kam sa ponáhľa?— — —Zemiaková vňať vždy nepovie, aký má zemiak. Zemiak je pod zemou.— — —Ľudia majú radi rozprávky o zakliatom zámku. Dom, ktorý nikto nenavštívi.— — —Hovorí sa, že len deti môžu byť šťastné. Ale či vždy rozhoduje vek? Aj starým hovoríme, že sú deťmi Božími.— — —Možno ľuďom vziať nevinnosť? Pravdaže, ale len vziať, nie stať sa jej majiteľom.— — —My, čo sme v cudzine, všelijakými rečami hovoríme, okrem tej svojej materinskej. Tu napr. osvojili sme si aj angličtinu. A či ovládame aj reč modlitby?— — —„Keď prídeš medzi vrany, krákaj ako vrany.“ To je ľahko poradiť. Ale poraďte človeku, čo má robiť, keď ho vrany zanechajú.— — —Či možno predať aj svoju dušu? Pravdaže. Ale málokedy za peniaze. Obyčajne za smeti.— — —Darmo sa žaluješ hviezdam. Po prvé nepočujú, po druhé nevidia, po tretie sú ticho, keď ťa hlava bolí.— — —Keď len ústami trúsime svoje modlitby a nemodlíme sa srdcom, vtedy nastáva inflácia modlitby.— — —Nie je vinou stromov, že sme na konci hory. Ako nie je vinou rokov, že sme na konci života.— — —Keď ti je dobre, povieš: nedám sa odohnať. A veselo odháňaš každého od seba.— — —Len sa obzri, ako ideš. Lebo nikdy nevieš, či ty sa obzeráš, alebo sa obzerajú tí druhí.— — —Uvažoval si už niekedy, prečo dal Pilát Krista bičovať, tŕním korunovať a ukrižovať? Preto, aby nám ukázal, ako sa to robí. Príklady tiahnu.— — —Musíš stáť v slušnej vzdialenosti, keď máš pred sebou Piláta, ako si ruky umýva. Bacily sú bacily.— — —Ak objavíme na iných planétach nejakých božích tvorov, ľudí alebo národy, ešte nevieme, čo nás bude s nimi spájať. Ba či vieme, čo spája národy na našej zemi?— — —Aká bude dorozumievacia reč medzi človekom zeme a tvorom inej planéty, keď sa prvý raz stretnú? My tu na našej planéte sme už mali dvoch bratov, čo sa prvý raz stretli. Mali sme Kaina a Ábela.— — —Vojnami je plná naša história. Len tak neľudsky sa vieme stýkať medzi sebou. Či azda vojna bola niekedy aj ľudskou?— — —Aj láska by mohla mať slovo na UN. Kde sú tie vlády, ktoré by zastupovala?— — —Čo sa volá sloboda na svete, to nedáva tyran do rúk otrokom, ale to dáva tyrana do rúk otrokov.— — —Život unaveného človeka je taký ako staré hodiny. Už ich len potískame, vždy meškajú.— — —Ak nemáš čo povedať, prečo nie si ticho? Veď jazyk nie je mlyn. A mlyn tiež len vtedy melie, keď má zrno.— — —Veľa pekných lží je o živote. Napríklad: život je panoráma. Povedzte to slepému.— — —Ľudia sa vedia ľahko pourážať, aj keď sa stretnú len dvaja. Čo je dialóg? Aj to, keď dvaja pred sebou plačú.— — —Nahneval si sa? Až po modlitbe sa budeme rozprávať.— — —Ak sa má láska zachrániť čo len malinkým činom nelásky, už láskou nebude.— — —Nebojte sa ráno otvoriť oči, už je deň. To platí aj o tých, čo spia i popoludní.— — —Chlieb! Do tohto pojmu by mohlo vojsť celé ľudstvo. Kto by ti povedal: nechcem tvoj chlieb, chcem nenávisť?— — —Boha možno hľadať i tam, kde si mnohí myslia, že tam niet čo nájsť. Boh je i na každom mieste, kde mnohí nehľadajú nič.— — —Človek je stvorený nielen z prachu zeme. A nemožno ho stvoriť ani v ateizme tak, aby sa premenil len na prach zeme.— — —Neverte, že len to všetko má dobrý odbyt, čo sa „advertajzuje“. Smrť nikdy neadvertajzuje a jej „biznis“ ide veľmi dobre.— — —Sľubujeme, že už nebudeme stavať vzdušné zámky. A čo s tehlami, ktoré nám ostali?— — —Hádzal rukou do prázdneho vzduchu. A predsa ho nenaplnil.— — —Všetko pošlo do dymu. Ale kde pošiel dym?— — —Dajte človeku dobrý príklad. Nič ho to nestojí a môže veľmi zbohatnúť.— — —Najprv deti narástli, až potom boli zlé. Prečo nariekate, keď ste napred nič nerobili proti nariekaniu?— — —Štedrý darca nikdy nedá menej, keď k tomu, čo dáva, pridá ešte i to, aby sa na to zabudlo.— — —Keď prvý astronaut prišiel na Mesiac, veru nikomu tam nestúpil na otlak.— — —Stúpiť na hada je zaručene isté, že sme to nadarmo neurobili. Had sa nám vždy odplatí.— — —Ó, jablko, ani ťa nepočuť, že žiješ. A predsa si ovocím.— — —Ešte vždy sa dá veriť, že o živote možno spievať pieseň. To povedal jeden nemý.— — —Mnohí sa ťa pýtajú pred smrťou, ako ti je, lepšie či horšie. A zomrieť musíš len ty sám.— — —Keď si v kostole, vieš, ako sa máš držať. Hviezdam netreba povedať, ako sa majú na nebi chovať.— — —Chcel sa dostať do siedmeho neba a rozbehol sa po zemi. To je tak, keď si niekto myslí, že siedme nebo je na zemi.— — —Pozor na tých, čo kradnú! Taký tam bol nápis. A ľudia dávali pozor na tých, čo kradnú, a nie na svoje kešene.— — —Hocikomu ľudia skorej veria ako Pánu Bohu. I keď ten hocikto rozpráva zo spánku.— — —Keď sa dobre modlíš, neboj sa toho, že nevidíš Boha. Rozhovor je vždy s niekym prítomným.— — —So slobodou sa môže ľahko ihrať vtáčik, ktorý má krídla. Preto povedal básnik Rimbaud: Ja je niekto iný.— — —My si myslíme, že sa máme dobre, že sme šťastní, keď máme peniaze. Krištof Kolumbus, keď prišiel do Ameriky, nemal ani jedného dolára.— — —Kto dáva almužnu, robí dobrú vec. Z peňazí možno vytĺkať aj čnosti. A nie naopak.— — —Ideme k Bohu a myslíme si, že Boh je ďaleko. Naopak, my sme ďaleko.— — —Keď zabíjame klinec do steny, neporaníme stenu. Tam bude visieť obraz. Keď decko dostane od rodiča bitku, to decko od tej chvíle môže byť ozdobou domu.— — —Mám ukradnuté jablko. Ale aj obavy.— — —Človek býva roztržitý pri modlitbe, to jest pri rozhovore s Bohom. Keby tak Pán Boh bol roztržitý pri spravovaní sveta, veď by sme my vyzerali!— — —Keď hľadíme len na seba, podobní sme tým, čo nás vždy hľadajú, aby nás mohli trápiť.— — —Niekto by aj bez práce a námahy chcel byť svätým. Pán Boh nie je pečený holub.— — —Hriech je hlboká voda, v ktorej sa mnohí utopia. Aj tí, čo vedia plávať.— — —Dnes žijeme v takom veku, keď všetko treba pochváliť. Len s jedným sa málo stretneme: Pochválen Pán Ježiš Kristus.— — —Mnohokrát sa nám chce plakať pred hocijakou maličkosťou. Nikdy však nie pred hriechom, ktorý ideme spáchať.— — —Keď sa človek opije, robí hlúposti. Probujte mu to povedať.— — —Niekto je vždy niekomu na ťarchu. I hriech je preto hriechom.— — —Láska ide bez kriku. A krik ide bez lásky.— — —Chceli by sme už tu všetko vedieť o nebi. Ale to bude až po smrti. Tak radšej ešte nie.— — —Láska ide i za hrob. Starká, komu poručíš majetok?— — —Keď sa začínajú rodiť znetvorené deti, treba pripomenúť, že pôvodcom prírody (aj ľudskej) je Boh a nie lekárske pilulky.— — —Netreba sa báť dobrých ľudí. Lenže tu sme pri otázke: Kedy sú dobrí?— — —Netreba sa báť v živote ničoho, ani smrti. Človek by sa len vtedy mal báť života, keby tu mal ostať bez konca a bez smrti.— — —Človek je silný, aj brvno môže zdvihnúť, aj slamku. Záleží na tom, v ktorých očiach.— — —Niektorí ľudia sú ako záhrada po daždi. Len vtedy kvitnú, keď si pri nich poplačeme.— — —Mnohí by chceli vidieť anjela a túžia, aby sa im zjavil. Len toho nie, čo sa volá anjel smrti.— — —Ježiško pred Herodesom utiekol do Egypta. Kde možno dnes utiecť, keď plný svet je Herodesov!— — —Človek je väzňom svojich slabostí. Slobodu mu môže zvestovať iba vôľa pre dokonalosť.— — —Keď očistíme nejakú vec od prachu, možnože nájdeme na nej svoje meno. Čo sme teda robili, keď padal na nás prach?— — —Máme strach o budúcnosť ľudstva. Ak nás Boh miluje, čo má mať strach spoločné s láskou?— — —Čo je sloboda? Sloboda je najväčší dar Boží. Boh sa tak vyjadril o nej, že nám ju jednoducho dal.— — —Najväčšou ťarchou sú neodpustené viny. A ešte väčšou ťarchou pre nás je: odpustiť svojim vinníkom.— — —Smrť nie je to, keď sme už v truhle. Ona k živým chodí a s nimi má prácu. Mŕtvym dá pokoj.— — —Všetko, čo sa nám nepodarilo, môžeme znova začať. Len hriech nie, ten sa nám vždy vydaril.— — —Keď nás niekto urazí, tu sa vyskúša naša pamäť. Lebo na urážku sa do smrti nezabudne.— — —Na svete je mnoho zla a kalu. Ale s hrôzou vidíme, že je ho ešte viac, keď sme pozreli aj do svojho svedomia.— — —Ľudia sa radi bijú, preto sú vojny. O čo múdrejšími sme boli my ako deti! Mali sme hlinených vojačikov a tých sme nútili do vojny, nech sa bijú.— — —Vieš, ako ďaleko je do večnosti? Presne o hodinu menej, ako bolo pred hodinou.— — —Svätí, keď im Boh dal utrpenie a nie radosť, radovali sa i z toho, čo im Boh nedal.— — —Ochranu Božiu máme nie preto, aby nás nič neranilo, ale preto, že sme veľmi zraniteľní.— — —Obetovať sa za druhých? Veď hej, ale kde je obeta, keď vám tí druhí prišli za to ruku pobozkať?— — —Nesnívajme o raji na zemi. Na mape zeme niet ho. Ale kto vie vyšívať kvety, môže si vyšiť raj i na obruse pod chlebom.— — —Hriech je náš tyran. A predsa ho berieme do náručia.— — —Nebežme preč, keď sme tam, kde strašia, že Boh už ide poslať trest. Veď by sme utiekli pred Bohom lásky ako prorok Jonáš.— — —Často sme ako hmyz, ktorý možno pošliapať. Nepýtajte sa, prečo nás šliapu. Pýtajte sa, prečo sme hmyzom.— — —Je mnoho krížov, ktoré sa nám zdajú byť ľahké; tie, čo ich naši blížni nesú.— — —Kvet ozdobuje záhradu. Keď človeka neozdobuje nič, nevieme, prečo rastie.— — —Pamätaj, človeče, že si prach! Naozaj, od prachu ťa ani nevidieť.— — —Had má smrtiaci jed. Myslíte si, že človek nie?— — —Omyl možno aj napraviť. Ale vždy najprv ten svoj.— — —Neláska na svete panuje. Kto ju tu položil, nech sa hlási!— — —Niekedy sa bojíme zlých ľudí. Viete prečo? Lebo sme im podobní. Svätý František sa nebál zbojníkov.— — —Dobré skutky nikomu nemôžu zavadzať. Zavadzajú len zlým skutkom.— — —Viete, načo sú priepasti? Aby sme si niekedy spomenuli aj na anjela strážcu.— — —Ťažko je milovať tých, čo nám len zle robia. Čo by bolo, keby to tak Pán Boh o nás povedal!— — —Čo robil zlý duch, keď nemal úspechov u svätých? Myslíte si, že bol zarmútený? Nie. Tešil sa, že ich mohol potrápiť. A povedzte, nerobia toto zlodušstvo aj ľudia?— — —Ani jeden lekár nerobí operáciu so sekerou. Ani my nechoďme so sekerou na schôdze.— — —Komu je Ježiš Kristus Bohom, ten vie, kto je Boh.— — —Čo vieme o srdci, keď je mamonárske? Iba to, že je bezcitné. A čo vieme o mamone? Že je ešte bezcitnejšia a vie zahrdúsiť aj srdce.— — —Kristus povedal: moje jarmo je sladké. Ktorý vladár sveta môže dnes povedať, že jarmo, do ktorého človeka nanúti, je sladké?— — —Svätý Pavol písal o sebe z väzenia celý naradovaný: som väzňom v Pánovi. Ani jeden väzeň tak nepíše o svojom väzniteľovi.— — —Veveričky a zajačiky chodia si tu po dvoroch. Aké je to divné, že vedia vydržať pri ľuďoch.— — —Štáty majú hranice, aj váš dvor má hranicu. Nepovedzte to vtáčikom, aj tak to nebudú uznávať.— — —V dome, ktorý je veľmi zasmetený, skoro ani nevidieť ľudí. Prečo? Lebo hľadíme len na smeti.— — —Nehnevajme sa na tých, čo upadajú vo viere. Nám nedal Boh na to vieru, aby sme sa v mene viery hnevali na druhých.— — —Dobrý skutok vždy môžeme konať. Aj vtedy, keď sa prichytíme pri zlom skutku.— — —Od múdreho človeka čakáme len jedno: nebyť hlúpym.— — —Chceme sa vždy druhým páčiť. Ale nepomyslíme, čím sa im nepáčime.— — —Svätý František sa hodil do tŕnia, keď prišli na neho pokušenia proti čistote. A nám krv po tom tŕni poutierajú také peknučké ošetrovateľky.— — —Predaná česť nemá nijakej ceny. Hneď sa to ukáže po predaji, už z nej nič nie je.— — —Ľahko je nahnevať sa. Ťažko je to s tým slnkom, rozkázať mu, aby nezapadalo.— — —Často hľadáme východisko a hľadáme ho v pesimizme. Východisko sa stratí, pesimizmus ostane.— — —Dívaj sa, koľko chceš, aj tak nič pekné neuvidíš. Keď sa dívaš len na to, čo je čierne.— — —Keď sme Jóbmi, náš život sa neudrží bez Boha, ktorý lieči Jóbov.— — —Rečník si myslí, že nás dlhou rečou pobaví. My chudáci!— — —Kto je bohatý? Kto má málo drobných, tiež je bohatý. Chudobná vdova ešte vždy dáva dva haliere.— — —Keby sme mali reč večnosti, o ničom inom by sme nevedeli hovoriť, len o Bohu. A takí nenásytní sú všetci v nebi.— — —Hľaďte na nás, ako sme opustení! Mnoho ľudských rečí nás až zabíja. Hľaďte, ako sme opustení bez reči o Bohu!— — —Vždy vládol chlad na zemi. Keď sa Syn Boží narodil, hneď ho chceli ľudia zabiť.— — —Neláska — to sú vojny a katastrofy sveta. Povedzte, ktorá vojna prináša lásku? Ktorá katastrofa je láskavá?— — —Nejde to, so zabíjaním prísť k Bohu. Pravdaže nejde. Ktorou vojnou sa ide k Bohu?— — —Kto druhému jamu kope, nevie sa rozhodnúť, do ktorej má padnúť, keď ich už toľko vykopal.— — —Nehraj — neprehráš. A všetci gembleri by vyšli na mizinu.— — —Aký prišiel, takú našiel. To sa v mladosti hovorí o neveste. V starobe sa to môže povedať aj o smrti.— — —Keby sme zlo hneď len kameňovali, len si pomyslime, koľko ráz by sme sa boli ocitli medzi tými, čo ich kameňujú!— — —Viete, čo druhých najviac bolí? Keď sme my tvrdší ako kamene. Nebime nikoho kameňom svojho srdca.— — —Múdrejší ustúpi. Veď hej, ale namiesto múdreho hlúpy nastúpi.— — —Ani muche neublíži. Vtedy, keď mucha nie je dobiedzavá.— — —Keď prídeš medzi vrany… Radšej nechoď, i tak ich nenaučíš ani jedno ľudské slovo.— — —Zvykne sa i na šibenicu. Len keby tá šibenica mala tenulinký povraz.— — —Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom. Ale čo, keď práve vtedy nemáš poruke nijaký chlieb!— — —Keby sa zem premenila na nebo, nazdávate sa, že každý by to nebo miloval? Veď už to nebo raz tu bolo. Adamovi a Eve to bolo málo.— — —Zlí anjeli stratili nebo, ale nebo ostalo. Zlí ľudia stratili cenu, ale cena človeka ostala.— — —Len trochu trpezlivosti treba mať a svet bude bohatší o tú trochu trpezlivosti.— — —Pýtali sa zbožného mnícha: Načo sú ti oči, keď ich máš vždy sklopené a nehľadíš na nič vábivého? Mních odpovedal: Hľadel som dosť a teraz ich mám na to, aby som plakal.— — —Boli dvaja susedia, povadení, pohnevaní nasmrť. Jeden klial na druhého a druhý sa vyhrážal, že mu chalupu podpáli. A keď smrteľne ochoreli, plakali obidvaja.— — —Znova a znova sa potvrdzuje, že máme trpieť. Boh v Betleheme sa skryl do tela ľudského, teraz sa skryl do nášho utrpenia. V Bohu máme trpieť.— — —Keď Kristus zomrel na kríži, musel to byť veľký dôvod pre taký veľký čin. A viete, čo to bolo? Bolo to ľudstvo — úbohé, biedne.— — —Málo nás upútava Pán Boh. Kameň na ceste nás viac upozorňuje na seba, aby sme sa nepotkli oň, ako Pán Boh, ktorý nás vedie za ruku.— — —Keď je náš blížny hladný, nesmieme sa hnevať, že je tak mnoho našich blížnych.— — —Aj vtedy je Boh s nami, keď sa nám naoko zdá, že je to opačne. Boh nič nerobí naoko.— — —Lásku každý čaká od blížneho. Ale tí, čo ju čakajú, sú vždy tí všetci. Ktože ju teda má dávať?— — —Niet malých čností. Sú len málo milované čnosti.— — —Keď nás Boh miluje, na svete už nebývame v chalupách, ale v Božej láske.— — —Čo príde na stôl sveta, je dar Boží. Na stole sveta je jeden chlieb a Boh ho rozmnožuje. Pýtame sa: načo sú vojny?— — —Keď prídeme na to, že zem je temná, prečo neprídeme i na to, že zem je vykúpená?— — —Boh zachraňuje svet. Boh má úspech i vtedy, keď sa to nevidí. To sa ukázalo na kríži.— — —Nám by bolo ťažko pochopiť, prečo umierame, keby neverci mali aspoň trochu istoty, že sú na dobrej ceste.— — —Keď vieme dávať Pánu Bohu otázky: prečo trpíme, prečo máme ťažký život, dovoľme aj Pánu Bohu, aby sa nás opýtal, prečo nie sme čnostnejší, láskavejší, spravodlivejší. Nech aj Pán Boh má svoje „prečo?“, nielen my.— — —Ak nás Boh z lásky navštívi krížom, láskou nám má byť i výzva Kristova: vezmi svoj kríž a nasleduj ma.— — —Svätí vždy mlčia, nešomrú, nie sú smutní, neukazujú na tvári, koľko musia trpieť. Pane Ježišu, príď i k tým menej svätým, takých je nás dosť.— — —Naša slabá viera tam sa začína, že viac cítime svoje kríže ako svoje vykúpenie.— — —Ten prašivý, čo pri ceste kričal „Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou“, prišiel naozaj na Kristovu omšu. Po tej omši to bolo na ňom vidieť.— — —Príbehy, ktoré prežívame, nie sú našimi príbehmi, keď sme pre ne len ako herci na javisku divadla.— — —Keď ideme v nedeľu do kostola na svätú omšu, malo by to byť na nás viditeľné i potom von z kostola. A nič.— — —„Odpúšťajú sa ti hriechy“ — to je taká významná udalosť v kalendári tvojho života ako deň narodenia.— — —Z mála možno veľké veci dosiahnuť. Z biedy betlehemskej vyšlo naše vykúpenie.— — —Kedy sa ponapráva naše pokazené priateľstvo? Dakedy ani po smrti nie, neláska ide i za hrob.— — —Radovať sa v Bohu — to nie je radovať sa nad tým, čo sme si sami vykalkulovali. Vždy môžu byť chybné kalkulácie, keď sú len naše.— — —Čo nám Kristus povedal, to si ešte raz povedzme. My sme z tých svetov, kde pieseň Božiu možno i dva razy počuť.— — —Mnohí ľudia by chceli byť ako Boh. Dobre, keď si „boh“, volaj do sveta: Nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš! Lebo každý boh musí aj niečo mravného kázať.— — —Chudoba nemá byť nešťastná, ale požehnaná. Či František z Assisi bol nešťastným?— — —Zvrhlý človek sa nechce napraviť, lebo každá zvrhlosť je rozhodnutá vedome konať zlo.— — —Kristus povedal: Buďte dokonalí, ako váš Otec nebeský je dokonalý. Ako my môžeme mať dokonalosť Božiu? Takto: keď miluješ blížneho, keď odpúšťaš zo srdca. To robí aj Boh.— — —Ideš do kostola pred Pána Boha a Pán Boh v kostole je pred tebou.— — —Ak ti dal Pán Boh menej bohatstva zemského ako druhým, povedz, o čo menej ho dal tebe ako svojmu Synovi na zemi?— — —Máme sa modliť i vtedy, keď nemáme veľkej nádeje na vyslyšanie. Potom nech Boh robí, ako je jeho vôľa.— — —Na našom oltári života sa denne všetko vystrieda. I slabosť, i láska, i blízkosť smrti.— — —Dáva sa nám skúsenosť, že deň Boží nebol len včera, keď sme trpeli; bude i zajtra, keď budeme zomierať.— — —Boh nám dáva svoje dary, lebo nás miluje. Povedzte, čo by ste si mysleli o jeho láske, keby vždy k vám chodil s prázdnymi rukami?— — —Spytovanie svedomia nám povie, čo sme mohli robiť a čo sme nerobili, koľko je zrna a koľko pliev pri našej úrode.— — —Koľkých ty zdvihneš k dobrému životu, v toľkých i Boh zdvihne teba k sebe.— — —Kristus, tichý a pokorný srdcom, nás vyzýva, aby sme nekrívali, keď ideme po ulici s krížom.— — —Nezhromažďujte si poklady na zemi pre mole a hrdzu. Či by si dokázal opak robiť, keby si mal ruky Kristove?— — —Divíme sa, ako sa svätí vedeli radovať z darov Božích. Prečo? Vedeli o nich. My nevieme o nich?— — —Boh dáva svätosť. Ale to nie je dosť, lebo Boh postavil človeka pred rozhodnutia: prijmeš alebo neprijmeš.— — —Pred Bohom nikdy nestrácame svoju autonómnosť. Neohraničil Boh prejavy svojej dobroty, ale ich položil na naše vážky.— — —Keby človek vniesol omyl do plánov Božích, môže síce stáť v údive nad svojím dielom, ale bezradne hľadí na jeho následky.— — —Ak sa nazdávame, že sme sa vyšmykli z rúk Božích, naše vlastné ruky nás môžu premôcť, ba i zničiť.— — —Keď ide o mravnosť našich činov, len v Bohu sú jej základy. Všetko ostatné je chorobná bezbrehosť.— — —Jedni sme osamotení, jedni odcudzení, jedni smutní. Žijeme roztratene, čo Boh nechce.— — —Zlyhanie človeka sa nám javí ako zafúľané zrkadlo, do ktorého s poľutovaním hľadí Boh.— — —Ohradili sme slabo veriaceho človeka pred silno veriacim človekom. A to je ťažká zbraň.— — —Naše matere mali vrásky. Kohože sme my deťmi, ak chceme zomierať bez vrások? Vrásky sú žalmy krížovej cesty nášho života.— — —Náš zajtrajšok je vždy ako neviditeľný šíp, ako proti nám vytasený meč. Ale keď sa modlíme, naše ústa nám pripomínajú Blahoslavenstvá z hory Tábor.— — —V nádeji žijeme v tých krížoch okolo seba, z ktorých raz budeme sňatí a odmenení za ne.— — —Žijeme v Bohu. Duše sú neustále v ohni, tam hore i tu dolu. Každý je zaodetý tým, čím horí, tam hore i tu dolu.— — —Na zemi diaľky vždy nám šumia tak, ako keby niekto zbíjal svoj zderavený člnok.— — —Dlhá púť je náš život. Všetky verše odspievame.— — —Netreba plakať pri nevykonanom dobrom skutku. Vždy ho možno vykonať, kým človek nedohorí na svojom svietniku.— — —Vo všetkom, o čo v modlitbe prosíme, prosme, aby sa plnila vôľa Božia. Keby som na lotérii vyhral milión, či by som s miliónom urobil to, čo je vôľa Božia? Pri miliónoch nik sa nepýta Pána Boha, čo má s nimi robiť.— — —Modliť sa i vtedy, keď máme v ústach škrípanie zubov pred škriepkou a pred hromžením. Dokážte to.— — —Vieme i o takých svätých, čo si vydobyli kráľovstvo nebeské s vareškou v ruke. No keby ju tak boli komusi dolámali na hlave, ako by boli s ňou prišli do neba?— — —Čnosti nerastú na strome ako hrušky. Ruže musia byť dobre opatrované, aby boli ozdobou záhrady.— — —Bolesť ľudská je ako palica, čo nás bije a nepoláme sa na nás.— — —Život niekedy dožičí i trochu radosti. Ale kde niet puklín, ktorými by tá radosť neprchala preč od nás!— — —Kedysi nás vyliečilo z choroby i jedno dôverné posedenie s ľuďmi. Dnes už len pilulky.— — —Všetko nás bolí. No, nakoniec i Kristus nám má čosi povedať o svojej krížovej ceste. Náš brat Kristus.— — —My sa vždy pýtame: Bože, prečo si mi dal ten kríž? Pýtal sa to aj Kristus? A nepýtame sa nikdy: Bože, prečo si dal kríž môjmu blížnemu? Do toho nás nič.— — —Treba sa pýtať, či more utrpenia ľudského nedočahuje aj teba. Nie si aj ty v ňom, keď druhí trpia?— — —Boh dovolil, aby sme mu pozbíjali drevo a ukrižovali ho na ňom. V záhrade Olivovej začala sa búrka. No nezdvihol ruku na jej utíšenie. A keď sa ho veľkňaz pýtal na učeníkov a na náuku, priskočil akýsi sluha a tresk Bohu zaucho. No nezdvihol ruku.— — —Na svete sa strieľa. Keby tak ten strieľajúci mal na dostrel nebo, veru by strieľal do neho, s vedomím, že kohosi môže postrieľať.— — —Ale keby mu niekto dal takú pušku, z ktorej sa strieľa láska, povedal by, že netrafí.— — —V našom novom vesmíre je smutno. Všade je podávanie rúk, čo klince tlčú, Bože, na tvoje človečenstvo.— — —Ako treba veriť v Boha? Takto: stačí nám vidieť, ako sa mýtnik bije do pŕs a volá: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Ten, ktorý prijal takú modlitbu, je Bohom.— — —Kristus kázal svojim uzdraveným: iďte, ukážte sa kňazom. A tých kňazov to rozzúrilo, keď bolo treba veriť. Ale len zúrili — a neverili.— — —Lásku nie my sme priniesli na svet, ale Boh. Dostali sme ju my ľudia do opatery, preto ju možno poraniť.— — —Nebo je na tej strane, kde je oslávenie, my na tej, kde sa plače. Ale aj Kristus tu bol, kde sú slzy.— — —Keď je u nás tma, ako bola u Krista na Golgote v troch hodinách, pripomeňme si, že ešte pred tmami sme uverili v neho.— — —Všelijakí sme — ako decká na lúke, jedno je čisté, druhé zafúľané. Ale keď zvonili na Anjel Pána, všetci sme sa modlili — na lúke Božej.— — —Kristovi vyčítali, že jedával s mýtnikmi. Lenže na prahu do Kristovho neba už neboli mýtnikmi.— — —Pán Ježiš sľúbil stonásobnú odmenu; to, čo nesľúbia ľudia. Kdeže sú veštice, čo vám dajú stonásobne toľko, ako ste im vy zaplatili za veštenie!— — —Hľa, synmi Božími ste. No hneď by sa objavil opak toho, keby synovia Boží popadali. Tak popadali raz anjeli Boží.— — —Ak sme nad priepasťami, nedívajme sa do nich. Nech sa Boh díva do nich, keď nás ta doprevadil.— — —Vyhnanstvo je toľko, ako keď zahvizdneš a tvoj hvizd nemá sa kde podieť.— — —Každá rana má svoje zázračné svetlo.	Dilong_Zivot-ma-mudrost-Aforizmy.txt
IPavlovci obrali vinohrady, natlačili vína a od tých čias začal na dedine nový život. Večery hučaly v bujnej veselosti a od chalupy k chalupe chodili hostia, podgurážení vínom i smiechom, sadali za ťažké dubové stoly, ktoré od toho času neoschly a hodiny odbíjaly často dvanástu, keď gazdovia vstávali prevládaní a ukonaní, aby dočkali v tvrdom spánku nasledujúcich dní.Starosti rozmokly vo víne a ztratily svoj význam. Nebolo ničoho, čo by bolelo, a myseľ sa ľahko prenášala cez prekážky, ktoré inokedy vyrastaly pred očami ako nesmierna hať. A najmä nedele zvučaly od rána spevom a harmonikou, pri ktorej od obeda až do noci tančila celá dedina v starej Hlaváčkovej chate (tá bola po otcovi a slúžila ako pivnica a krčma — sám Hlaváček s rodinou býval už v novom murovanom dome). Ej — bolo veselo v Pavlovke od jesene do jari, a starí gazdovia i ženy často vystrájali huncútstva nie horšie malých detí.Do týchto bezstarostných časov ako ťažký kameň padla udalosť, ktorá neželane zvlnila celú dedinu.Práve v čase, keď sa vrátil Michalj Petrovič z akýchsi kurzov, a znovu začal vyučovanie v škole, pukol na školskej budove múr. Od povale nadol, temer až k zemi zhadila sa cik-cakom čierna špára. Školská komisia obzrela rozpuklý múr: zvonká i zdnuká, černela sa nebezpečná štrbina. Jeseň je teplá a slnko vždy pripeká čertovsky, avšak keď prídu zimné dážde, až s pevniny na more od severovýchodu priletí zbesnený víchor, nebude dosť možné zachrániť dom…Pavlovská škola je stará. Keď v 1867-om prišli sem títo chudáci bývať, zaryli sa do zemných dier a čistili krok za krokom zem pre prvú žatvu. Prvý dom, ktorý postavili, bola táto škola. Budova bola rozdelená na dve presné polovice. Prvá miestnosť — to bola modlitebňa, a stavali ju nie preto, že by boli hriešni, ale preto, že ten život prvého pokolenia bol nad ľudské sily. Schádzali sa v modlitebni, aby uprosili Boha, uľahčili si spevom nábožných piesní a nabrali nádeje i síl k novému zápasu. V druhej polovici býval učiteľ. Deti sa v jeho izbe schádzaly a ktoré z nich chcelo, naučilo sa písať, čítať a dosť. Bo vtedy mali sedliaci inakšie starosti pod čelom, ako výučbu detí…Keď už každá rodina zodrala ruky do krvi, aby mohla vyliezť zo zemných dier a postaviť si dom, videlo sa im, že modlitebňa je málo dôstojná. Vybudovali novú, priestrannú a jasnú na druhom konci dediny, a starú venovali účelom školským. Tak sa stalo, že v jednej polovici budovy bol samostatný byt pre učiteľa, a v druhej bola trieda. Stačila vždy pre niekoľko tých detí.Teraz sa teda na najstaršej pavlovskej budove rozpukol múr…Obchádzali občania školu, krútili nerozhodne hlavou a odchádzali piť, neriešivši ani v najmenšom túto háklivú otázku.— Treba stavať novú školu, — rozhodol Repka Matúš a Michalj Petrovič mu prisvedčoval: — Pravda, ani tamto pastuška nie je taká ošarpaná, ako naša škola.Mal pravdu. Všetky chalupy boly ani kaštiele, červené strechy veselo volaly do ďaleka a nalíčené múry svietily na slnku ako mliečne sklá. Len škola, malá a stará, hŕbila sa pod hnilými vechťami a cez okná dúchal morský vietor. A teraz tá špára — o rok sa môže rozvaliť celá škola.Obchádzali chlapi školu — nevraveli však nič. Až keď Tremboš s Petráňom obzreli čiernu špáru, vyriekli svoje slovo.— Ohó!… to my budeme prv pod zemou, než sa táto búda zvalí. Na školu je ešte vždy dobrá!Boli mnohí, ktorí s nimi súhlasili. Podľahli nálade, ktorá zachvacuje Pavlovku každičkú jeseň, keď sa pri víne do istej miery zabúdajú staré nepriateľstvá. I Stráňava — prirodzene — robil ďalej zúmyselne svoju sabotáž. Ba ani len sovietu neoznámil, čo sa so školou stalo.Zašiel tam zato Matúš Repka sám, prehovoril dôverne s Michaljom Petrovičom a od toho času začal sa v škole zvláštny ruch. Deti sa mrvily, šuškaly, kričaly, písaly a maľovaly, učily sa prednášať akési básničky a jedna z väčších žiačok v kúte pri okne usilovne smolila čosi na papier, oblizujúc ceruzu.Do školy zašli Zjazulin a Dolin.— No, deti, čo sa tak mrvíte? Práce veľa?Deti sa okolo nich soskupily a jedno cez druhé kričaly:— Tuto — ľa, pozrite sa, súdruhovia… bude to pekná stengazeta?— A náš plakát… hľa, my zas maľujeme plakát!Sekretár buňky i predseda sovietu sklonili sa nad detskú prácu. Tlačenými písmenami písaly české i ruské článočky o pavlovskej škole. Koľko rokov už stojí, aká je stará a mrzká, srovnávaly ju s ostatnými domy v Pavlovke, poukazovaly na pekné školy v iných obciach a niektorý zo starších žiakov neumelými slovami poukazoval na zaostalosť v kultúrnom boji, ktorý teraz ide po celom Sovietskom Sväze. Boly i žartovné články, vtipy a satiry, ktorými deti, sprevádzajúc ich obrázkami, priklincovávaly úbohosť pavlovskej školy na posmech verejnosti. Michalj Petrovič jednému žiakovi poradil, aby zašiel do Varvarovky a podľa skutočnosti spravil obrázok tamojšei školy, druhý zas ako protivu spravil — tunajšiu školu. A tak na úvodnom mieste stengazety zaskvela sa výmluvná ukážka pavlovskej pečlivosti o kultúrne potreby detí…— Dobre ste to spravily, deti, — pochvaľuje Zjazulin i Dolin. — A čože ty tam študuješ? — obracajú sa do kúta k tej žiačke veľkých očú, ktorá už písať skončila a teraz mlčky premielala rudými perami.— Ona bude rečniť! — kričia miesto nej ostatné deti.Odchádzajúc, otočil sa Zjazulin už na prahu a spýtal sa ešte:— Doma ste nevyzradily nič?— Nie! Nie!— Ani len slovo! — kričia sborom deti a oči sa im radostne blyštia ani sklíčka.V nedeľu odpoludnia pri veľkej modlitebni schádza sa vždy nie viac ako päť žien. Vysedávajú na trávniku v tôni líp a dnu sa im nechce. Petráňov dedko vychádza aspoň raz do týždňa z domu von, aby s nimi odbavil spoločné modlitby; vyjdúc však z modlitebne von a popustiac vrásky na svojich lícach, odoberajú sa k Hlaváčkovmu starému domu, kde vždy už dávno začala hystericky revať obvyklá harmonika…V túto nedeľu však hneď po obede ani netancovali, ani sa nemodlili. Všetky deti, koľko ich len bolo, poschádzaly sa pri škole. Došli zu Su-Psecha i pionieri s červenými šatôčkami (v Pavlovke pionierov nebolo), zástavou, bubnom a trúbkou. Pavlovské deti pripevnily na stenu zvonká svoju stengazetu, vyniesly rudú zástavu i standarty — a začaly sa stavať do radov.Strhol sa vzduchom signál trúbky, zarapotal bubon a vyrazili. V zraku záblesk neodolateľnej sily, nad hlavou krvavé výkriky zástav, v hrdle odvážnu pioniersku pieseň do kroku, tak išly od školy dole dedinou, okolo čistých, nalíčených domov s čerešňovými strechami, okolo vymetených dvorov a čistých maštáľ…Tak išly demonštrovať za novú školu.V rúčkach sa im mihaly papierové zástavky a celý ten dlhý sprievod presekávaný bol ohnivými standartami, na ktorých sa belely heslá:DAJTE NÁM NOVÚ ŠKOLU! NECH I PAVLOVKA VSTÚPI NA KULTÚRNY FRONT!Najúbohejšie sme deti:Na hlavu nám škola letí!Na konci dediny sa obrátily a vracaly sa na vyšný koniec popri druhom domoradí. Ľudia vybehávali z domov, pridávali sa k zástupu, srovnávali so smiechom krok podľa bubnu a keď už deti obišly všetky domy, bolo možno jediným mihnutím oka odhadnúť, že sa pred školou shromaždila celá dedina.Tri agáty s polámanými korunami, ktoré tu stály, hodily na zem nepatrnú tôňu ako špinavú handru. A tak tu ľudia stáli v hromade, šedivý ťažký balvan, do ktorého sa sype priehršťami zlaté bohatstvo slnka, stáli, hučali, mlčali, kričali, dohadovali sa dotiaľ, kým nezavrešťala chrapľavá pionierova trúbka.V tom okamihu, zahalená v tieni zástav, vystúpila na schody žiačka-rečníčka a hneď aj spustila:— Súdruh Lenin nám deťom zanechal odkaz: Učiť sa, učiť a zas len učiť. My sme si ten jeho odkaz vštepily do sŕdc. Ako sa však máme spokojne teraz učiť, keď škola hrozí rozvaliť sa nám nad hlavou?Oddýchla si, prehltla sliny, odkašľala si a pozrúc sa na okamih do svojho papierika, pokračovala:— My sme dnes demonštrovaly za novú školu. V piatok mali všetci žiaci tunajšej školy poradu, a pri tom sa usniesli predložiť obci tieto požiadavky…Požiadavky však v okamihu zanikly, prehlušené hukotom, výkrikmi a smiechom mužských i žien. Bolo to také smiešne, keď Božena rozhadzovala im nad hlavou rukami, vynášala nad nimi svoj súd a preháňala svoju neobvyklú detskú vážnosť až k smiechu.— Sem s nimi… s vašimi požiadavkami! — kričali niektorí chlapi.— Len nám rozkážte, hneď bude škola nová!— Ale má dobrú hubu… tá žaba! — ozval sa ktosi.Boženin otec odpovedal:— To má po mame!Keďže to vzbudilo všeobecnú veselosť, ktorá hrozila úplne pohltiť dcérine slová, zvážnel a dodal:— Hovorí však pravdu, žaba! Čujme!Božena im hodila do tvárí dve základné požiadavky:— Okamžite pristúpiť k oprave školy!— Započať s prípravami k stavbe novej školy!Sostúpila so schodov a plápolala v krvi ako fakľa. Hneď za ňou vyskočil na schody smelý chlapec. Nemal žiadnu reč v programe, len napochytro vykríkol:— Deti! Jestli… ono… tak pôjdeme demonštrovať i pred soviet… do Su-Psecha!Stiahly ho deti síce nasilu so schodov, aby nerušil program, pri tom však v súhlase volaly:— Áno! Do Su-Psecha!— Aj do Varvarovky!Potom vystúpilo niekoľko detí so sborovou recitáciou. Vymyslely si ju za pomoci Michajla Petroviča a naučily samy v škole. Hovorilo sa v nej posmešne o pavlovskej škole, o kulakovi, ktorý ide okolo nej a hovorí, že by sa bál do nej dať aj seno, aby sa mu nezamočilo, a napokon zjajkne pionierska harmonika melódiou častušky (všetky častušky, koľko ich len je, majú temer jednakú melodiu) a deti končia spevom:Vietor dúcha hnilou pajtou, voda tečie zdola: veď to nie je žiadna pajta, to je naša škola!Smiech zamrzol ľuďom v tvári a zamĺkli. Len Zlatník odkiaľsi s boku nahnevane zvolal:— Michalj Petrovič!… Niečo lepšieho už deti naučiť neviete?Ktosi sa k nemu pridružil:— Pravda! Veď… na hanbu svetu…— Sami si hanbu robíme! — vystrelil nakrátko Repka.Zamrvilo sa ľuďmi, rozsypal sa zvuk bubna. Deti sa vzdialily, dosiaľ v usporiadaných radoch, na ihrisko. Pred školou zostali len dospelí. Pozastavovali sa pri stengazete, čítali, rokovali a smiali sa, avšak ten smiech bol akýsi nedokrvný a kdesi vo vnútri, v najskrytejšom kútiku každého z nich rodilo sa nesmelé vedomie vlastnej viny a hanby.Každý dobre vedel, aká je mizerná tá škola. S roka na rok látali strechu niekoľko novými vechťami, vkladali do rozbitých oblôčkov nové kúsky skla, vykladali jarky okolo školy novým kameňom a štrkom, budova však zostávala naďalej nahrbená, ošarpaná a zlá… A kedykoľvek sa pri schôdzi vynorila otázka stavby novej školy, všetci podliehali ľahko vplyvu tých, ktorí na škole nemali žiadneho záujmu a ktorí, držiac starostlive ruku na svojom plnom vačku, vedeli zavše len nariekať na zlé časy. Ďaleko kdesi, až hen v Moskve, rodily sa okrýdlené heslá o kultúrnej revolúcii, a keďže maly pred sebou vysoký Elbrus a Kazbek, preniesly sa ponad ošarpanú strechu pavlovskej školy vysokým skokom, aby vykonaly svoju úlohu v skalách Dagestanu, v Suchume a Erivani…Dalo sa ľahko predpovedať, že schôdza bude síce búrlivá, neprinesie však žiadneho prajného riešenia.Zlatník, Petráň i Tremboš vynaložili všetky sily, aby zhatili prijatie Repkovho návrhu na stavbu novej školy. Zo zarástnutých úst spolu so smradom machorky valil sa im prúd ťažkých slov, ktoré zapadaly do černejúcej sa hŕby sedliackej masy ako ťažké rany, ktoré pripomínaly dane a nútené práce, podlamovaly vôľu, nebezpečne zvlnily spokojnú hladinu a hrozily sprotiviť sa všetkému, čo vychádzalo zo sovietu.— Keď chceš, stavaj školu sám! — kričali na Matúša, až sa im hrdlá zalievaly krvou. — Pre naše deti táto stačí!— Nech nám na dva roky dane odpíšu, vtedy sa do toho dáme!— Ba ani vtedy! — pridal Tremboš. Matúš sa bil za školu ani lev.— Dobre to tie deti spravily! Pozrite Varvarovku… je chudobnejšia ako naša obec… a školu má — hotový kaštieľ! A kde sa len zvŕtnete, všade je tak.— To je pravda! — zahučali sedliaci i niekoľko ženských.Stráňava sa v lavici rozrehotal a vykríkol.— Ho-hó… pomaly, Matúš, pomaly! Ukáž… daj ešte nejaký príklad!— Su-Psech… aj tam je hotový kaštieľ! — odráža Matúš útok. — A do Sukko sa choďte pozreť… akú školu tam práve stavajú! A to už je druhá!Martin sedel hneď v prvej lavici a pozoroval boj. Videl: škola je stará a nedôstojná, hŕbi sa ako dedo a zvalí sa akiste do roka, do dvoch. Každý rozumný človek to uzná — a tuto hľa: jeho otec, Zlatník a Petráň trhajú sa ani psi… prečo? Boja sa vysokých nákladov? Veď v Pavlovke stavajú domy temer bez groša, kameň i drevo privezú sami a práve tak sami, spoločnou prácou, každý dom postavia. A či sa trhajú práve len zato, že Matúš dal ten návrh?… Matúš sa mu páči. Matúš je chlap na mieste. S Matúšom by neváhal ísť… hoci aj proti otcovi. Aj dnes by išiel, aj dnes by vstal a povedal svoju mienku. Matúš však nedávno zaťal doňho zlou ranou a dosiaľ nepopustil. Neverí Martinovi. Čosi vo vnútri bolí, zúfale kričí proti krivde a bráni sa, je to však nemé, bo vonku rachotí cieľavedomá práca a boj… a Martin len trpí.— Súsedia! Hlasujte… oprava alebo nová škola? — volá Matúš.Petráň vstal, zmraštil nahnevano obočie a v hlave mu zaznievala búrka:— Čo ty… silou na nás? Daj si pozor!Matúš sa mu zaškeril do očú a chcel mu odvetiť: Sadnite si, strýko, dosť je nás bez vás! — avšak nestačil odpovedať, bo starý Tremboš mu hodil priamo do tváre:— Ty záletník! Za cudzími ženami lezie… a na nás tiež tu lezie!Všetci zatíchli v neočakávanom prekvapení. Potom sa strhol veľký krik. Niektorí súsedia volali:— Strýko… takéto slová… sa musia dosvedčiť!Iní zas zvedave sa dopytovali:— Povedzte! Povedzte! Von s tým!Trembošovi však nebolo treba nič dosvedčovať. Hneď vedľa neho podoprel sa v lavici o suché ruky pastier Jefim, zažmurkal zarudlými očami a stareckým hlasom zakotkodákal:— Ja… ja to dosvedčím! To za mojou… za Ninou…Bol opilý ako snop.Na krátky okamih zahluchol čas a nič sa nepohlo. V Matúšovom mozgu skrsla maličká iskierka. Vedel hneď, odkiaľ prišla rana. Priskočil k obloku, obrátenému do jeho dvora, a nakoľko mohol, skríkol:— Mariana!Potom sa obrátil smelo, tvárou v tvár ohoreným chlapom a ženám a zatíchol. Hneď nato vovalila sa do triedy Repkova žena. Na líci tmavely sa jej veľké škvrny. Bola v najvyššom stupni tehotenstva a vysoko vzdúval sa jej požehnaný život. Repka si odkašľal a začal:— Súsedia! Kamaráti! Strýko tu na mňa čosi povedal. Že vraj som záletník… že vraj… za cudzími ženami… Každý druhý by sa pre tie slová do krvi bil… a ja nie. Ja sa s ním, aj s tými druhými budem ináč biť. Aby ste vedeli, o čo ide: popýtala ma Nina, až pôjdem do mesta, žeby som jej odviezol na bazár zeleninu. Prečo by nie! — hovorím. A keď ma viedla do izby ukázať, koľko tej zeleniny bude, videl nás s cesty strýko Tremboš. Možno, že poviete, že z toho predsa nemôže narobiť takéto reči. A ja vám poviem: ba práve, môže! On chce! On tie klebety potrebuje… proti mne, proti vám všetkým, ktorí ste rozumní. Ktorí chcete prikladať ruky k spoločnej práci. Ja sa ho však nebojím. Aby ste videli… čo je mi po cudzích ženách: tuto-ľa… pozrite! — a ukazuje na Marianin ťažký a mohutný život. — Tu je moja žena… nosí naše dieťa… z našej lásky. Mne viac žien netreba!… A až o vás niektorých budú nejaké klebety roznášať… ani vy sa nebojte! My všetci — spoločne… proti nim!Zhýkli sedliaci od nevôle. Ženy začviríkaly medzi sebou a potom jedna z nich zavrešťala:— Sám je nehanebník… a druhých ohovára!Zloba sa proti tým vzadu podňala ako hučiaci príboj. Zvada, krik, mrmľanie, trieskanie do lavíc, kašeľ a lúštenie slnečnicových semien smiesilo sa ako jeden hustý, beztvarý zvuk, zanikajúci v štyroch kútoch izby a kolísajúci sa na vlnách tabakového dymu.Mariana tomu všetkému dosť dobre nerozumela. Poznala len, že Matúš ako obvykle bojoval ťažký boj. Dnes však — vidno — sedliaci stoja na jeho strane. A keď ju ženské pozvaly do lavice k sebe, svolila; musela si sadnúť na samý kraj — lavice neboly robené pre tehotné ženy.Z hluku a kriku vstal Martin, premeral všetkých prítomných jediným pohľadom a pripravoval sa k reči. Matúš si pohŕdavo pomyslel: Čo to len teraz bude!… bolo mu však súdené dožiť sa prekvapenia.— To, čo tu proti Matúšovi otec povedal… to je… svinstvo! Sprosté klebety — nič viac, vravel Martin a obracajúc sa v tú stranu, kde sedel otec, pokračoval: — Svinstvo je to, čujete, tatko? S tým nič nevyhráte. Iba že do hanby donesiete seba i celý náš dom. Pravdu má Matúš… čo sa týka tej školy. Veď… či je to škola? Čo chvíľa môže všetky deti zavaliť. Spomínam si… v Československu. Darmo je — školy tam majú poriadne. To ešte nie si ani v dedine… a už z ďaleka poznáš, vidíš, kde je škola. U nás tiež treba postaviť poriadnu školu. Ináč… hanba na celý svet…Starý Tremboš pri prvých Martinových slovách ztratil úplne reč. To, že hovorí jeho syn? Zlatník ho podpichuje: Vidíš, akého syna si vychoval! — a vôbec všetci, čo sú tu — zdá sa mu — vysmievajú sa mu priamo do očú, vyškierajú sa škodoradostne a ako by chceli povedať: Tak vidíš, starý, sedíš s celým svojim rozumom na piesku!Vstal ani drevený, vyšiel z lavice ťažko a váhavo a pristúpil blízučko k Martinovi, div že sa nos nosa nedotýkal. Zaťal ruku v hrozivú päsť a bez jediného slova sa divoko rozohnal na Martina.Martin stál v hrobovom tichu a ani sa nepohol. Schytil otcovu ruku v zápästí a pomaly, premáhajúc otcovu silu, stiahol mu ju nadol. Starý Tremboš zamihal očami, podlomil sa v kolenách a skĺzol sa mlčky na najbližšiu lavicu. Čosi sa v ňom zlomilo. Zostal tak sedieť až do konca schôdze…Ľudia odrazu preklenuli ticho. Začali hučať, dohadovať sa a dvíhať sa v laviciach, vykrikovali nesúvisle a niektoré ženské sa už poberaly k dverám, snáď aby sa na sviežom vzduchu mohly spamätať z prekvapenia. Najviac zo všetkých bol však prekvapený Matúš. Toto… že bol Martin hovoril? Proti vlastnému otcovi sa postavil… na jeho stranu? Veď… čo potom s tým článkom v novinách… čo ten rukopis? Nesnívalo sa mu? Nie, nie, veď na vlastné uši počul, keď Martin vravel: „Svinstvo je to, čujete, tatko?“ Nuž dobre… avšak čo potom s tým… do-ku-men-tom?Vytrhol sa z myšlienok a vidiac, ako sa ľudia pomaly sberajú ku dverám, volal:— Súsedia! Kamaráti! Dočkajteže… ako to spravíme… s tou školou?— Neblázni, Matúš, neblázni, — pritočili sa k nemu aj jeho priatelia, — spravíme ju a basta. Do novej školy sa teraz dať nemôžeme… na zimu, veď… či je to malá vec? Škola!Odhlasovali opravu školy a rozchádzali sa.— Ako ti teraz bude doma žiť, Martin? — stará sa ktorýsi súsed.— Mal som pravdu, strýko? — pýta sa Martin miesto odpovedi.— Pravdu si mal… to hej!— Nuž a?— No… ja len tak…Pred školou práve stál Archip Fjodorovič a rozdával poštu.— Martin Tremboš! — volal a mával vo vzduchu akousi kartou.Podal Martinovi dopisnicu. Martin od nikoho pošty neočakáva. Za niekoľko rokov ani v starej vlasti sa nezakorenil… a tu bol tiež ešte cudzí. Pozerá kartu, číta:„Nezabudli ste na moje posledné slová pri rozlúčke?“A dosť.Podpísaná je — Zina.Martin zvraští čelo a silou-mocou spomína si na jej posledné slová. Ba hej… už vie: Máte starého otca i mať, Martin. Dobre vás vychovali. Stojte na ich strane — a tam s tými… holodrancami… si nezadávajte. — Tak akosi mu to vravela Zina.Hlavou mu prebehol dneskajší výstup s otcom. Strhol sa v nepríjemnom pocite a zamrmľal sám pre seba:— Nech ju parom berie… celú onú… Zinu!Pozrel znova na kartu — a náhle mu srdce poskočilo až kdesi do hrdla a tam sa zadrhlo. Zaliala ho teplá vlna ako jarný vietor, oči vlhnú a robia sa šedivé kruhy. Hlava sa mu zakrúžila, ruky zachvely… a Martin už nerozumie obsahu slov, vycivený zrak vníma len tvary písmen. Bože… kdeže len videl toto písmo — veď od Ziny nemal nikdy ani riadočka v ruke!Náhle sa v jeho vnútri zažala oslnivá žiara, rozvidnelo sa radostným ránom a v jedinom okamihu stalo sa mu všetko jasným.Rozbehol sa na dva-tri kroky a zvolal ani bez rozumu:— Matúš! Matúš!Repka zastal pri svojom dome na podstení a bez záujmu pozeral na Martina, ktorý sa o zlomkrky rozbehol od školy do jeho dvora.— Pozri sa, Matúš… tuto… pozri sa, — volá zadychčaný nesúvisle a pchá mu pod nos dopisnicu. — Pozri to písmo… Matúš… oj, Matúš!Hlas sa mu zlomil, prekonaný šťastím.Repka pochopil. Ako by nie — veď tento rukopis bol mu príliš známy a tvary tých písmen v koľkých nociach vpaľovaly sa mu do mozgu ako žeravé želiezka! Zašli do domu. Matúš zo starého kalendára vyňal nešťastný dokument, rozložil ho na stole, dlho a pečlive porovnával ho s dopisnicou a mlčal zatvrdilo ako peň. Vidí — mýlil sa. Teda Zina! Ako sa, potvora falošná, mohla skrývať za Martina!A Martin, rozmäklý náhlym šťastím, už-už ide podávať Matúšovi ruku na bratské smierenie, bo vie: Matúš ho teraz kamarátsky privinie k sebe a povie —: Prepáč mi to, Martin môj milý, prosím ťa, odpusť!Sklamal sa. Matúšovu myseľ zaujíma čosi iné. Bežia ňou… bežia v nepostihnuteľnej rýchlosti ako film… Zlatník, Petráň, Tremboš, Stráňava, bežia ako deti, ktoré sa hrajú na kone — a opraty drží Zina. Pripomína si ihrisko, Annu, KKOV, klebety, šuškanie, reči, stíska zuby a vidí: bežia, bežia proti… tvrdému múru. Ten tvrdý múr, to je on — Matúš Repka.Vložil do kalendára rukopis i dopisnicu a tvrdo, avšak s dobrým úmyslom vravel:— No… nechcel som. Niekedy však človek musí dať druhému po hube prv, než dostane sám…Jeho reč zvučala ako dobrý peniaz.	Jilemnicky_Zuniaci-krok-2.html.txt
I.ObsahÚkladOtec a dcéraUpodozrievaniePriateľ v núdziPred súdLazár VilinskýV starootcovskom domeTichá komôrkaV skalnom potôčkuDomec ovinutý viničomÚkladNámestím mesta Ihlovca kráčal osamelý mužský.Osamelý, lebo v sparne júlového poludnia utiahol sa každý, kto práve nebol zamestnaný na poli, do ochrannej skrýše svojho príbytku. Lež väčšina obyvateľstva tohto starého mesta zamestnávala sa nielen remeslom, ale i roľníctvom, a preto boli mnohí tam von „na vrchoch“ pri senách.Mužský, ktorého sme spomenuli, bol vysoký a nápadne chudý; tvár mu predčasne ostarela a zvráskovatela, akoby žiaľ a trpké sklamania boli orali po nej brázdy, ktoré čas viacej nezahladil; oči mu neisto behali sem-tam a boli krvou podbehnuté — istý príznak, že vo vnútri tohto človeka pracujú mocné vášne. Vlasy, kedysi gaštanové, teraz zhusta zošedivené, neporiadne mu viseli po tvári a po spotenom čele; brada podobala sa hustému strnisku.Neistým, váhavým krokom kráčal námestím, podopierajúc sa o palicu. Napokon prišiel k jednoposchodovému novšiemu domu, zastal, sňal klobúk a utrel si snehobielou, jemnou šatkou pot z čela, otvoril ťažkú, lesknúcou sa kľučkou opatrenú bránu a vošiel cez ňu.Dom, do ktorého vkročil, veľmi sa delil svojím ľahkým moderným slohom od ostatných budov mesta. V rade, v ktorom stál, boli ešte aj prastaré malé drevené domky, zhrbené a pošinuté ako nejaký nevládny starec. Stáli tam ešte i domy starej meštianskej triedy, budovy s vysokými štítmi a kamennými okrasami v priečelí. No pôvodní obyvatelia týchto domov buď vymreli už i v potomkoch, buď dávno prepustili svoje rodinné sídla — na páleničné sklady.Výzor domov a celého námestia vôbec nebol obzvlášť pútajúci. Okrem cesty, drveným kamením vysypanej, bujnela tmavá zeleň trávy po celom námestí, najmä okolo starého kostola vydobýjala si trávička vždy viac pôdy; veď ju tam nehatil nikto v raste. Vôbec toto mesto malo v poludňajších hodinách výzor zakliateho rozprávkového mesta, ktoré čaká na zjavenie sa kráľoviča-vysloboditeľa.V susedstve domu, do ktorého vkročil spomenutý mužský, bol skliepok, nad ktorým dve mosadzné misky označovali miestnosť holiča. Z dvier skliepku príchod suseda pozoroval človek podivného výzoru — a ako sa opísaný stratil jeho zraku za bránou veľkého domu, opustil svoju skrýšu, vyšiel na ulicu a díval sa pohľadom plným nenávisti na dom svojho suseda.Bol to človek nízkej postavy a hrbatý. Tvár mal červenú, ba rudo sfarbenú od častého požívania liehových nápojov, oči vodové, ktoré však vedeli hádzať blesky hnevu a nenávisti ako práve i teraz.Vzápätí za ním vykročil z bránky toho istého domu tretí mužský s krátkou fajkou v ústach a koženou zásterou napredku. Bol to garbiarsky majster a majiteľ domu. Vyšiel si obzrieť svet a zočiac svojho spoluobyvateľa na ulici, riekol mu:— Pekná chvíľa, pán Mikulčík, pekná! — a pri tejto duchaplnej poznámke položil pravú ruku za opasok zástery.— Obstojí, — odvetil oslovený ľahostajne. Veď jemu neležala tráva v zákosoch na lúke ako pánu domácemu, ktorý len na to myslel.— Ale tí naši dlho nejdú so senom, — začal zasa majster. — Mali už tu byť, veď i tak musia ešte dva razy doviezť, okrem toho už máme niečo i doma. Len by nás pánboh zachránil pred búrkou, strašne pripeká.— Ako by nepripekalo, veď je poludnie, hľa, už aj radní páni idú z mestského domu; Podhradský je už chvíľu doma.— Je už doma? Ej, ej, že doma; iste nie najlepšie skončilo sa pre neho dnešné zasadnutie!— To si myslím, — uškľabil sa Mikulčík, — veď je to vec vybavená, že dni jeho úradovania pri meste sú spočítané a že mu lehotu, o ktorú žiadal ohľadne tých strovených peňazí, nepovolili. Dobre tak, nech aj on zna, čo to znamená ostať na holej dlani, tým viac, že je naučený žiť v prepychu a má dcéru, ktorá sa len toť vrátila z drahého ústavu, miesto aby behala boso, vysúkala rukávy, vzala kosák do ruky ako druhá poctivá meštianska dcérka, — povedal Mikulčík a vyzývavo hľadel na svojho poslucháča.— Pravda je, pravda! — dotušoval domáci, — vysoko si vedie pán Podhradský!— To sa rozumie, že vysoko, ale nízko padne a jeho pád strhne i druhých so sebou, to viem! — dodal Mikulčík prorockým hlasom.— Ej, ej, — čudoval sa pán majster, ktorý i tak nemal nazvyš dôvtipu, — ako sa to mohlo stať?— Ako? Nuž tak, že človek ako Podhradský je na všetko schopný. Veď ste snáď ešte nezabudli na jeho kúsky, na všetko, na čo sa podujal a zasa zanechal — na nezdarné špekulácie a rozmrhaný otcovský majetok, ktorý v Zanici teraz opanoval istý Vilinský; až konečne našiel sa tam, kde je teraz — na mizine. A taký človek, ktorý už toľko vykonal, je schopný vyviesť i zločin!— Ale, pán Mikulčík, skade to všetko viete?— Skade? — opakoval Mikulčík, chcejúc dať pocítiť svoju prevahu nad domácim. — Mám ja dobrého spravodajcu v samom dome Podhradského, je to kuchárka Zuzuľa.— Zuzka? Hej, nože no, veď vieme, nože no, pán Mikulčík, veď o tom už i vrabce čvirikajú, že tuho sa vás drží, — pokúsil sa domáci zažartovať.— Drží, nedrží, ona mi všetko rozpovie, čo sa u Podhradských robí, čo hovorí a ako sa zastrája; hej, lenže tieto jeho hrozby nebodaj zosypú sa na jeho vlastnú hlavu.Hlboká nenávisť šľahala z očú hovoriaceho. Jeho spoločník, navyknutý na takéto výlevy, nevšímal si ani teraz veľmi jeho nadávok, veď to poznal už dávno a videl, že Mikulčík Podhradského nenávidí nenávisťou zakorenenou, lebo Podhradský, kým ešte bol senátorom a mal veľký vplyv u meštianstva, všemožne pracoval, aby ránhojiča Mikulčíka, uchádzajúceho sa o úrad mestského lekára, nezvolili, ba verejne mu nadal do „nedoukov“ a do „šarlatánov“. Tieto prívlastky sú primálo lichotivé, než by ich človek, obdarený tak veľkou dávkou samolásky a márnomyseľnosti, ako bol Mikulčík, vedel tak ľahko zabudnúť. Ba časom rástol jeho hnev a zášť oproti nepriateľovi, ktorý snáď už dávno zabudol, že šliapol na hada a že had sipí ešte i teraz na neho. Po svojom „páde“ neopustil Mikulčík Ihlovec, ako sa dalo predvídať, ale živiac sa výnosným remeslom barbierskym, fušoval lekárovi do remesla: staval cez leto „banky“ a „sekal žily“,[1]čakajúc pritom na chvíľu, keď uvidí svojho nepriateľa pokoreného. A že tá chvíľa príde, musí prísť, Mikulčík pevne veril.— Už nič viac nemá, hoci sa vraj opiera ešte vždy na toho Vilinského, ktorý kúpil od neho otcovský majetok, hovoriac, že mu ešte všetko nevyplatil, ale to poznáme, ako takí páni robievajú. Na jeho dome, vlastne na dcérinom, sú už intabulované požiadavky jednotlivých veriteľov; nie, viac mu nespomôže — len…— Len čo? — opýtal sa domáci.— Len zázrak alebo zločin! — doložil Mikulčík zníženým hlasom.Odvetu predeseného majstra predišiel ostrý hlas pani majstrovej, ktorá ho volala na obed. Aby dotvrdili pani majstrovej, že je už obed, spustili zvony odrazu, oznamujúc blízkym i ďalekým poludnie. Majster sa poberal za veliteľským hlasom, no Mikulčík, chopiac ho za ruku, zadržal ho ešte.— Ešte trošku! Pán majster, prosím vás, požičajte mi len do nedele 50 zl.— Nemám, pán Mikulčík, nemám; vytrovil som sa do grajciara a viete, moja stará…— Ale, veď ste len predvčerom dostali za remeň!— Jaj, tie už majú aj desať miest, pán Mikulčík, no, ale aby ste nepovedali, že som taký, dám vám desiatku, ale jazyk za zuby, pán Mikulčík, a len do nedele!— No, tak aspoň tú desiatku, — pristal Mikulčík, — o inšie sa nebojte, veď som azda nie dnešný, čo?— Akože, pán Mikulčík, veď sa známe; popoludní, medzi jednou a druhou vám peniaze donesiem; ale idem, moja stará nerozumie žartom! — A s tým sa pobral preč; Mikulčík sa díval za ním.— Desiatku dá on, sused Korčík druhú, Zanierčil mi dal 25 zlatých, i doma sa nájde niečo zo striebra a zlata; no, pôjde to, Mikulčík, pôjde to! — Spokojne trel si ruky a vzdialil sa z námestia.Námestie teraz už naozaj bolo ako vymreté.Otec a dcéraPodhradský, netušiac, že je predmetom rozhovoru, vkročil bránou do priestrannej chodby vlastného alebo, ako sme z rozhovoru vyrozumeli, dcérinho domu a vydýchol si zhlboka. Oproti nemu zbehlo dolu schodmi dievča, ešte temer dieťa, vysoko narastené, ale tenušké a štíhle, nevyvinuté. Úzkou, bledou tváričkou vládol len jeden výraz: výraz hlbokej, neohraničenej lásky k otcovi. Vrúcne, vášnivo objalo dievčatko umdletého otca a úzkostlivo pozerali šedivé, záhadné oči do pošmúrnej tváre, rozrytej bôľom, akoby chceli zvedieť, akú zvesť majú z nej vyčítať.— Otecko, — riekla devuška váhavo, — zle sa ti vodilo?— Vilica moja, zle; všetko stratené, všetko! — vyrazil zo seba a kŕčovite objímajúc svoju dcéru, viedol ju, alebo lepšie, dal sa ňou viesť hore. Dievčatko kývlo slúžke, stojacej vo dverách kuchyne, aby dochystala obed, ono ale doprevadilo otca do priestrannej, vkusne, temer nádherne vystrojenej izby. Podhradský hodil klobúk na stôl, sám sa však vrhol na pohovku.Jeho dcéra, akoby ho chcela tešiť a novú nádej vliať do rozhorčeného srdca, prikľakla k nemu a ľúbala jeho zvlhnutú ruku. On druhou rukou hladil jej hlávku, bohatým vrkočom zdobenú, a slzy, ináč u neho nevídané, vlúdili sa mu do očí.— Pokúsil som sa o všetko, žobral som u tých tvrdých pánov, niekedy mojich úprimných priateľov, o pozhovenie, spomenul som, že ma zastihli nehody, že som nemohol platiť, ale oni hrdo odmietli moju prosbu a pozbavili ma ešte i úradu, ktorý odvtedy, čo som sa tu osadil, zastával som čestne a svedomite. A teraz, keď po toľkých stratách, po toľkých bezosných nociach chopil som sa nádeje, poslednej ochrannej ratolesti, i tá unikla! Ach, to je trpko, trpko!A prešiel si rukou cez šedivé, zrednuté vlasy. Mladé dievča s úžasom ho počúvalo, ešte celkom nevedelo prezrieť rozsah ich nešťastia, a preto vždy znovu sa pokúsilo uspokojiť otca a ako v iné šťastnejšie dni uisťovať ho o svojej detinskej oddanosti. Ale otec hovoril ďalej, akoby sám pre seba.— Odsudzujú ma, hovoria, že som ľahkomyseľný, že som nemyslel na budúcnosť svojej rodiny, že som konal nesprávne; ach, uznám, bol som ľahkomyseľný alebo skôr ľahkoverný, chyba to tiež rovnako ťažká, lebo som priveľmi dôveroval v poctivosť ľudí, primnoho som staval na statočnosti svojich „oddaných“ priateľov. A teraz celá budova sa rúti a ja pozde nahliadam, že moja nádej postavená bola na piesku a že moja dôvera nebola oprávnená.Hlas Podhradského bol čím ďalej, tým trpkejší; zrazu vyskočil, jeho oči sa rozohnili. Strmo, skoro nešetrne odstránil Violu od seba a bežal k písaciemu stolíku, ktorého priehradku prudkým myknutím vytiahol, hovoriac:— Mám ich ešte šetriť, keď sám hyniem?Viola stála opodiaľ, no keď videla otca v rozčúlení hrabať sa v papieroch, pristúpila k nemu a opýtala sa ho nežným, nesmelým hlasom:— Čo chceš urobiť, otče?— Čo musím, čo mám urobiť, aby som zachránil od záhuby i seba, i teba. Ich zničím, tých tam dolu, no seba zachránim… Alebo oni, alebo ja! — Hovoril temer bez seba vo vášnivej odhodlanosti.Slová, ktoré tak vášnivo predniesol, mali svedka — kuchárku Zuzuľu, ktorá, ako známo, stála v úzkom spojení s Mikulčíkom, a slová tieto mali byť určené, aby mu zadali posledné údery do tela už i tak raneného.Kuchárka prikryla stôl a priniesla obed; no jedlá zväčša neokúsené odniesli naspäť do kuchyne. Pri obede neprehovoril Podhradský ani slova, ani Viola neopovážila sa vyrušovať ho z myšlienok, ktoré, ako sa zdalo, zabiehali do minulosti a boli iste neblahé. Keď vstal od stola, bozkal si dieťa na čelo, sadol k písaciemu stolíku a opretý o dlane, ktorými mal zakrytú tvár, rozmýšľal dlho, ako človek, ktorý nevie, čo má robiť, alebo keď vie, nezná, ako začať. Konečne sa vzmužil: začal urovnávať rozhádzané papiere a listiny, z ktorých dva vyložil na stolík, potom sa dal do písania a písal dlho a bez prestania. Keď už prišiel ku koncu tohto dlhého listu, zastal a znovu sa pohrúžil do rozmýšľania.— Či ho týmto konečne prinútim, aby nahliadol, že nemožno ďalej viesť tento neistý život, a či budem prinútený súdne proti nemu zakročiť, čomu sa tak veľmi protivím; veď by nás to celkom a navždy rozviedlo a môj plán ohľadne Violy navždy zmarilo! — A znovu začal hútať nad listom, už skoro skončeným.— Nie, lepšie bude, keď ho zavolám telegraficky, musí prísť, pohrozím mu; ja ta nejdem, nemožno mi vidieť to okolie, z ktorého som sa vyhnal ako zo strateného raja. — Pri posledných slovách vzal už napísaný list, zmačkol ho v klbko a hodil pod stôl. Potom vzal klobúk, palicu a bystrým krokom vyšiel.— Kam ideš, otče? — opýtala sa ho Viola, keď ho stretla na schodoch, vracajúc sa z obchodu, kde kupovala všelijaké maličkosti.— Nechaj ma, dieťa moje, sám ešte neviem kam, snáď do K…, možno, že ani ta, a možno, že sa vrátim len večer.Dievčatko smutne sklopilo zrak a odišlo do izby, kým otec pálil dolu schodmi, úzkym dvorom, kde boli dvierka do záhrady a vchod do bočných a hospodárskych stavísk.Viola vošla do izby, videla papiermi pokrytý stolík a naučená riadiť otcove veci, pristúpila k stolíku, aby usporiadala rozhádzané listiny a vložila ich do otvorenej priehradky. Videla medzi inými i veľký zapečatený list, na ktorom ženským písmom bolo napísané: „Môj testament“; na krajoch tohto listu boli zasa drobným písmom mužskej ruky napísané poznámky, ktoré Viola v nevšímavosti svojho veku oproti podobným veciam neprečítala, alebo nechcela bez vedomia svojho otca, ktorý jej raz sľúbil povedať všetko, čo sa týkalo jeho rodiny a jeho plánov pre jej budúcnosť, keď doplní sedemnásty rok, ale dovtedy aby ho netrápila otázkami. Hneď pri tomto liste ležala druhá listina, možno celkom v úzkom spojení s tým testamentom, ktorý tu po mnohé roky ležal, hoci mal by snáď byť uverejnený a jeho vety v právosť uvedené. Prečo sa to nestalo? Či snáď o tom Violin vek, Violin sedemnásty deň narodenia rozhoduje? Chvíľku stála Viola v zadumaní nad osudným písmom, no potom premohla svoju zvedavosť, upratala papiere a položila obidve listiny na vrch v priehradke stolíka, aby ich otec v potrebe hneď našiel; potom zatvorila stolík, no kľúčik podľa zvyku nechala dnu.Ešte i potom, keď sa utiahla do svojej malej chyžky, ktorej dvere bývali otvorené do veľkej otcovej izby, prenasledovali ju myšlienky, točiace sa okolo listiny, ktorú dnes po prvý raz videla. Mnohé zo života otcovho nebolo jej známe. Vedela iba, že pochodil zo Zanice, kde je ešte majetok Podhradských, pravda, v cudzích rukách; že len po smrti prvej svojej ženy sa osadil v Ihlovci, kde sa oženil druhý raz a aj ona sa tu narodila. Prvá jeho pani bola bohatá z domu, no chorľavá, rozmarná a bezdetná. Po nej ostali v domácnosti niektoré maličkosti, ktoré jej sestra po matkinej smrti s inými premeškala zobrať alebo nepokladala ich za hodné. Briliantmi vyložený, starý, no veľmi drahocenný prsteň ostal u Podhradského, ktorý tento klenot Viole len nedávno odovzdal s dodatkom, aby si ho prísne strážila a nikdy nikomu nevydala, lebo je to pamiatka po prvej panej Podhradskej, ktorá ho dala svojej opatrovníčke, neskôr druhej žene Podhradského, ktorej veľmi bola naklonená, na smrteľnej posteli. Viola, ktorej pršteky boli ešte prištíhle na nosenie šperku, nosila ho na čiernej hodvábnej šnúročke okolo hrdla; no netušila, že príde chvíľa, keď sa jej prsteň stane zdrojom žiaľu a potupenia.Violina chyžka, sama osebe schránka pekných a cenných vecí, zdala sa byť uspôsobená, aby ukrývala v sebe pre Podhradského klenot najvyššej ceny, lebo všetko, čo tu bolo, stálo pozorne a s nežnou šetrnosťou volené a usporiadané, ako len ušľachtilý a vzdelaný vkus môže vystrojiť chyžu, v ktorej rozvíjajúci sa duch mladého dievčaťa má nájsť potešenie vo chvíľach oddychu. A čo otec začal, to jeho dieťa s uzrozumením prijalo a vykonávalo, okrášľujúc svoj príbytok tisícerými maličkosťami, ktoré nie sú potrebné pre blahobyt, no mladistvú dušu napĺňajú rozkošou.Tam v kúte postieľka, ozdobená rezbárskou prácou, pokrytá jemným prikrývadlom, a pred ňou na podlahe vkusne vyšívaný koberec svedčil o pilnosti mladej veliteľky. Stolík a kasne… plné vzácnych maličkostí, ktoré srdiečko mladého dievčaťa miluje, zasa tam pekne viazané knihy, porcelánové a majolikové šáločky a nádoby na sušené i svieže kvety, tam zasa veľká kytka sušených tráv, akými vraj Makart rád krášlil svoj luzný raj.Tu sa dalo snívať i pracovať. Striedavo zamieňala sa práca, niekedy i namáhavá pre neskúsené dievča, no i ľahká, hravá, v podobe všakových vyšívačiek. Tu hrávala s duševným pôžitkom na svojom novom klavíri milé piesne, klasické a moderné skladby, ktorým sa naučila v ústave, tu myslievala často na svoju milú mladučkú učiteľku, ktorá jej uzavretému srdiečku bola viac priateľkou ako predstavenou, učiteľkou.I teraz sa jej myseľ čiastočne upokojila v rozpomienke na slečnu Lujzu, okrem toho kreslila si jej mladistvá fantázia akési romantické rozlúštenie ich terajšej situácie, pravda, v zmysle najväčšieho šťastia otcovho a jej. Takto uchlácholená mierom, ktorý vôkol nej zdal sa panovať, začala rozmýšľať, čo by mala najskôr pracovať, či dokončiť vyšívanie tobolky pre otca, či začať háčkovať červenú čiapku, vyšívanú tmavobelasým hodvábom? Vzala balík, ktorý niesla zo sklepu, keď otca stretla na schodoch, a začala rozkrúcať všelijaké hodvábne nitky. Aby mala na čo navinúť hodváb na zelené listy, išla do veľkej izby pohľadať si potrebný papier. I padol jej zrak na list, hodený pod stolíkom. Zdvihla ho, a vyhladiac celý, pekne ho znovu poskladala a začala naň navíjať jasnozelené lesklé nitky v myšlienkach na mileného otca, ako sa bude tešiť, keď táto práca bude hotová, a aké to bude krásne!Z týchto príjemných myšlienok vyrušil ju náhle akýsi nepokojný ruch na ulici.UpodozrievanieMohlo byť okolo tretej hodiny popoludní a námestie, len pred chvíľou prázdne, začalo sa napĺnať ľuďmi, ktorí všetci, ako na nejaký povel, zhŕkli sa pred bránou susedného domu, živo, zjašeno posunkujúc, hroznými zrakmi pozerali na dom Podhradského. Medzi ľuďmi v najhustejšom klbku stál Mikulčík, opodiaľ kuchárka Zuzuľa a oni dvaja zväčša viedli slovo, len tu i tu vyrušení pokrikom alebo poznámkami okolostojacich.Príčina tejto mimoriadnej uličnej konferencie bola, že v dome, vlastne na kôlni garbiarskeho majstra vznikol nečakane oheň.Prvý, kto oheň zbadal, bol Mikulčík, ktorý sa tešil, že ho náhoda viedla do dvora, kde zavoňal spáleninu; nič dobrého netušiac, obzeral sa vôkol, až zbadal, že horí na šope, kde bolo nakopené čerstvé seno.Pravda, strhol sa hneď poplach, zbehli sa ľudia, krik o vodu sa rozliehal po dvore a oheň, na šťastie ešte nie veľmi roznietený, bol čosi-kamsi udusený. Susedia, kmotrovci a dobrí známi pána majstra púšťali sa do všelijakých kombinácií o vzniku ohňa. Ba aj „širšie obecenstvo“ tislo sa do dvora k miestu „nešťastia“ a dávalo najavo svoje rozčúlenie. Po uhasení ohňa, ktorým jedna čiastka sena vyšla nanivoč, obzerali chlapi miesto, kde vznikol oheň, a na svoje nemalé prekvapenie našli odtrhnuté dve dosky zo strany Podhradského domu; otvor takto urobený dostačoval, aby prepustil človeka strednej postavy. Hospodárske budovy oboch domov boli kryté len jedným krovom a predelené doštenou stenou, v blízkosti tejto steny na garbiarovej strane bolo mnoho čerstvého sena, na strane Podhradského nebolo temer ani byle, lebo on sa nezamestnával hospodárstvom odvtedy, čo popredal role a statok.Tu teda vznikol oheň, ktorý v tom čase, keď boli suchoty, zapríčinil prvý poplach medzi obecenstvom.Mikulčík vystupoval ako spravodajca a víťazne sa obrátil k svojmu domácemu.— Nepovedal som vám, že je na všetko schopný? Nemáte tu zrejmý dôkaz?— Čo, vy naozaj myslíte, že by to on bol býval? — spýtal sa domáci s hroziacim výrazom na tvári.— To nemôže nikto povedať, keď ho nikto nevidel, — zamiešal sa do reči tlstý pekár Korčík, ktorý horko-ťažko vyliezol na kôlňu, — pekne by ste pochodili, keby sa o tom on dozvedel!— Hej, kmotre, vo vás by Podhradský mal ozaj dobrého zástupcu, ale neobstáli by ste, keby sa všetko uvážilo, čo pohovoril a vykonal! — bránil sa majster, domáci, kým Mikulčík pokračoval:— K tomu nemá čo stratiť, veď okrem domu, ktorý i tak prislúcha sirote, nemôže nič nazvať svojím a v prípade požiaru poisťovacia spoločnosť vyplatí mu hneď 5000 zlatých v hotovosti, to, tuším, nie je maličkosť v terajších okolnostiach.— Tak, tak! Aj, aj! — ozvalo sa z úst poslucháčov, ba jeden povedal: — Pekná špekulácia! — A Mikulčík pokračoval:— A tie jeho rúhavé reči a hrozby každého utvrdia v mienke, že Podhradský je človek zlý a pomstivý. Včera niekde v krčme pri kartách povedal, že radní páni uvidia, čo sa stane, ak mu žiadosť o predĺženie termínu odmrštia, a že veď v Ihlovci skoro bude behať po strechách červený kohút.— No, no, ešte sme aj my tu! — ozvali sa hroziace hlasy.— A dnes povedal, a na to je svedok, že nás všetkých zničí.Ako vidieť, Mikulčíkov spravodajca chytro referoval.Dobromyseľný pekár uznal za dobré prvý opustiť javisko a poberal sa dolu. Či už aj on začal veriť slovám nepodareného lekára, či už aj on je presvedčený o Podhradského vine?Za ním pomaly a rozhorčene opúšťali susedia dvor a ulicu, vrhajúc ešte zúrivé pohľady v stranu, kde býval upodozrievaný podpaľač.Pomaly ubiehal deň, mešťania, vyrušení touto udalosťou z každodenného zamestnania, chápali sa zas práce, tým viac, že hroziace mračná sa sťahovali na obzore, a tak nejeden hospodár sa ponáhľal dostať hotový krm pod ochrannú strechu.Podvečer strhol sa prudký vietor, zháňajúc oblaky a dvíhajúc celé mračná prachu, šibal do ulíc a oblokov.Viola bola znepokojená popoludňajšou udalosťou, o ktorej jej rozprávala Zuzuľa, vynechajúc dosť šetrne upodozrievanie, ktoré kydali na jej otca. Zuzka bola síce v porozumení s Mikulčíkom, no neznala, že je jeho nástrojom, ktorý slúži, kým treba, potom ho zahodia. Že jej často sľuboval, že si ju vezme, nevedel nikto, hoci to susedia tušili, zasvätení do Zuzkiných intímnych vecí. No že ona tomu pevne verila, dokazovala jej dôvera k felčiarovi, keď mu vopred oddala celé svoje imanie, usporený plat od piatich rokov. Ako vidieť, Mikulčík vládol v tú chvíľu peniazmi, o ktorých sám vedel najlepšie, ako sú mu veľmi potrebné.Zuzuľa obstarávala všeličo okolo kuchyne. Viola po počutí neblahých noviniek utiahla sa do izby k svojmu zelenému hodvábu. Nemohla sa oslobodiť od myšlienok a obavy o svojho otca. Prečo nechodí domov? Kde je? Prečo tak odišiel? Prečo jej nepovedal, kam ide a aký má cieľ?Sparný, dusný júlový deň chýlil sa ku koncu. A ako všetky úkazy zvestovali, mal sa zakončiť búrlivo. Bezuzdný víchor burácal ulicami a zohýnal silné stromy, temer sa dotýkali vetvami zeme, šibal prachom a lístím do oblokov, ktoré sa usiloval každý pozatvárať čím pevnejšie. Zvuky večerného zvona akosi desne a tajomne dorážali na ucho nejedného zostrašeného obyvateľa, ktorý sa ponáhľal prázdnymi ulicami domov, zdvíhajúc zraky k nebu, kde sa počínali zbíjať oblaky a odkiaľ bolo počuť dunenie hromu.Takýto večer predzvestoval strašnú noc, a preto každý domáci otec sa staral, aby všetkých svojich živých mal pod istou strechou.Už zaľahla tma nad mestom, hoci nebolo ešte tak veľmi pozde, no husté mračná zdali sa visieť ponad samé mesto a z nich sa sypali blesky, sprevádzané rachotom hromu.Viola s rastúcim nepokojom darmo čakala návrat mileného otca, jej udatnosť klesla, už bola na tom, že ho pôjde hľadať, vyberie sa mu v ústrety, keď znovu zaznel na ulici prenikavý výkrik:Horí!Naľakaná vybehla na ulicu, tam sa znovu zháňali ľudia v tmavej, len tu i tu oslňujúcim bleskom osvietenej noci, podobajúc sa viacej príšerám než ľudským podobám.Vykríkla. Žiar, nie žiar blesku, ale plameň vzrastajúceho požiaru, ktorý práve vybuchol zo stavísk, patriacich k ich domu, oslepil jej oko a ohromil na chvíľu jej myseľ. Ich dom v plameni a otec jej nie je doma!Odrazu znovu šľahol rozzúrený víchor a plameň opustil svoj smer a šibol ďalej napravo, zasiahnuc takto susedné príbytky. Zdalo sa, že dom Podhradských bol zachránený zázrakom a či iným účinkom, ale zato bol skoro celý rad domov hlavného námestia v plameni. Viola sa sama seba spytovala, čo robiť, čo brániť? Neodvážila sa obrátiť sa na okolostojacich, v ktorých množstve sa stratila a stratil sa jej strach. Prišlo jej na um, že predsa nesmie ani ona nečinne stáť a musí hľadieť niečo zachrániť — vybehla teda hore schodmi s úmyslom, aby si bránila ešte čo možné pred hrozným živlom, keď stretla slúžku, nesúcu celé svoje imanie na rukách dolu. Viola sa zastavila.— Neboj sa, — povedala jej, — niet pre nás viacej nebezpečenstva!No slúžka odpovedala len hnevným pohľadom a ponáhľala sa dolu schodmi. Viola zastala začudovane a dívala sa chvíľku za ňou — zrazu sa jej zdalo, že v chodbe vidí stáť človeka. V myšlienke, že sa vracia otec, nahla sa viacej dolu a poznala na svoje nemalé prekvapenie Mikulčíka. No jej podivenie vzrástlo, keď videla, že má prehodenú cestovnú kapsu pri boku a je úplne oblečený na cestu. Ale nemala čas dlho rozmýšľať, pri prvom blesku rozoznala zas druhého blížiaceho sa človeka v chodbe, a to bol konečne jej milený otec. Zabudla na Mikulčíka, zabudla na veci, ktoré mala chrániť, s výkrikom radosti zbehla dolu a vrhla sa mu do náručia.— Ty si to, Violka? — zvolal otec nežne a objal v náhlosti k nemu sa túliace dievčatko.— Však si sa veľmi naľakala?— Nie tak veľmi, otče, ale ty, bože môj, šaty máš spálené a mokré, skadiaľ ideš?— Hasil som, dieťa moje, a ešte idem, prišiel som len pozrieť, ako je tu. No my sa nemáme viac čoho báť, a preto ostaň tu a správaj sa tíško, kým neprídem!— Nechoď, otče, — prosilo dievča, — darmo už tam budeš hasiť!— Musím, dieťa moje, tam som potrebný, poslúchni a ostaň doma!— Ja tiež idem s tebou, o mňa sa neboj, zamknem chyžu i bránku a idem s tebou. — A nečakajúc na odpoveď, vybehla znova hore, vzala na seba veľký, teplý ručník, potom zamkla izbu a ponáhľala sa za otcom na ulicu. On sa jej už stratil v množstve divákov. Vyšla teda ďalej na námestie, bojac sa o otca.Výjav, ktorý sa teraz predstavil prestrašenému dievčaťu, bol taký hrozný, že navždy utkvel v jej mysli.Na jednej strane temné mraky, búrlivá noc, nepriehľadná tma, na druhej rudé plamene, podobné ohromným jazykom, ktorými akoby pohybovala nejaká nenasýtená tlama, aby pohltila všetko, čo sa v jej blízkosti nájde.A medzi oboma rad domov, rad príbytkov ľudí, ktorí teraz malomocne sem-tam behajúc vynášajú niektoré menšie veci, zalamujúc rukami, vidiac, že všetko ich imanie hynie v plameňoch, aby ostala po ňom len hŕbka popola.Len niektorí odvážlivci pokúsili sa hasiť bezuzdný živel, ale nadarmo, už bol zasiahnutý celý rad ulice, vydaný záhube, lebo hasičský zbor v meste nebol, keďže sami mešťania protivia sa tejto „novote“. Nemohli postaviť hrádze plameňom, tým menej, lebo vietor i teraz ešte zanášal horiace hlavne a celé chlpy slamy a tlejúceho sena na strechy, ohňom ešte ušetrené.Krik žien, ktoré svoje zostrašené deti to na ramenách niesli, to za ruku viedli, prenikavý nárek detí, kliatby nečinných mužských, divý ryk povyháňaného statku miešal sa s desivým hlasom temno zvučiaceho zvona.Ako Podhradský opustil Violu, zamiešal sa medzi ľudí, a hneď ho bolo vidieť s kupou vody liezť po rebríku na strechu horiaceho domu, už viac ráz vykonal túto cestu, keď zrazu počul za sebou hlas spomedzi ľudu:— Zhoďte ho dolu z rebríka, zrazte ho, zabite ho, on podpálil naše mesto, on nás chcel zničiť!— Dolu s Podhradským! — ozvalo sa odrazu z viacej hrdiel a divým povykom hnal sa kŕdeľ zberby k miestu, kde stál Podhradského rebrík, vzrastajúc ako divý prúd každou chvíľou. Jednotlivé slová, ako: „dolu s ním, bite ho, zrazte ho!“ kričali už blízko neho. Chcel sa brániť, ale cítil, že sa rebrík otriasol pod ním a rozzúrení ľudia vystierajú ramená k nemu. Jeden zo zúrivých chlapov udrel ho tak silne, že sťa podťatý strom padol na zem.— Tu máš červeného kohúta, tu vyhrážky! — volali zúrivci, a chopiac sa svojich čakanov a sekier, bili ho, ako vládali.— Tu máš za to, že si nás zbavil majetku, tu máš výplatu!— Tak, tak, dobre ho! Nás chcel zničiť a seba zachrániť? Tu máš — a tu — a ešte!Viola hľadala svojho otca, prišla k tomuto miestu kričiaceho ľudu a tu si ho našla. Prenikavý výkrik ozval sa, keď ho poznala, i prenikla cez zástup k nemu, vrhla sa na krvácajúceho, skoro už usmrteného otca. Dcéra smelo nastavila svoje vlastné telo úderom zberby a ani len nepomyslela na záchranu svojej osoby.S divým slovom kliatby udrel jeden zo surovcov rameno dievčaťa a hlavu otca.Bol to silný úder, viac mu ani nebolo treba, no boli by ho i ďalej trýznili, keby neboli prišli dvaja mestskí drábi, ktorých privolal jeden z priaznivcov Podhradského, ale títo dostavili sa na miesto múk, ako obyčajne, trochu pripozde.Útočníci sa rozpŕchli, Viola a bezvládny otec ostali sami s drábmi, len zďaleka dívali sa ľudia na smutný výstup. Málo bolo tých, ktorí cítili s ním, a medzi týmito bol mestský lekár. Ten sa teraz priblížil ku skupine.Na žiadosť zberby, ktorá, hoci z diaľky, no neprestávala metať hanu na Podhradského, odniesli ho nie domov, kde by bol mal pohodlie svojej domácnosti, ale na mestský dom, kde v chyžke, mrežami a železnými dvermi okutej, mal byť uväznený — umierajúci človek!Violu, ktorej rana bola tiež boľavá, na vlastnú žiadosť uväznili spolu s otcom.A tam von dohárali posledné budovy toho radu. Prudký a hojný dážď pomohol hasiť, čo sa ešte dalo, a skoro po polnoci bolo vidieť po námestí pravidelným krokom prechodiť sa stráž po pohorenisku, skade čmudil sa ešte dym žeravej, no zasypanej pahreby.Priateľ v núdziDr. Ján Nepomuk Bielanik, lekár, oddaný starodávny priateľ Podhradského, okrem toho slobodomyseľný až do krajnosti, neopustil raneného ani na tejto jeho smutnej ceste. Obviazal mu rany, ako mohol, no nádej na zachránenie života nebola nijaká. Hlava na niekoľkých miestach poprebíjaná, okrem toho rany na prsiach a bokoch nemalou obavou napínali dobromyseľného doktora a jeho čelo sa zachmúrilo.I Violino rameno obzrel a obviazal. Rana bola hlboká, avšak nie nebezpečná. Zato ale povedal doktor útrpne:— Škoda ramienka, je poznačené na celý život!Viola neplakala, ani nenariekala, veď najhlbšie pocítený bôľ nemá sĺz, ani slov, preto je snáď taký žeravý a zasiahne všetky naše útroby, zatrasie dušou, zanechá po sebe stopy nehynúce až po pozdnú smrť! Ako dobre by bolo Viole, keby bola mohla plakať, slzy by snáď zmyli hrozné povedomie jej biedy a vliali by mladému srdcu nádej v lepšiu budúcnosť, než bola táto desná prítomnosť.Dlho sa lekárovi nedarilo priviesť chorého k povedomiu. Konečne nad ránom Podhradský otvoril oči a zadivil sa nad svojím príbytkom. Ale skoro sa spamätal, stisol Viole a lekárovi ruku a so vzdychom pohliadol na nich.— Teda tu som, to je teda koniec! — šeptal so smutným výrazom očí. Potom zasa sa nadvihnúc, začal prosiť:— Telegrafujte môjmu švagrovi Vilinskému do Zanice! On príde, musí prísť, ak je z boha a má svedomie, — stenal ranený, — včera som ho tiež volal, no neviem, či na to príde, ba chcel som aj sám ísť k nemu, spomenul som si na Violu, ale nechcel som ju tak nechať, bez jej vedomia nechcel som odísť. A teraz ju predsa musím opustiť navždy a nechať ju u celkom cudzích ľudí. Priateľ, však je to smutné pre lúčiaceho sa otca!Viola sa rozpamätala, že jej otec myslí na onoho priateľa, švagra v Zanici, ktorý bol odkúpil jeho bývalý majetok. Lekár chcel žiadosti chorého vyhovieť a vzdialiť sa, no chorý ho zadržal.— Skorej, prosím vás, choďte do môjho domu, zoberte písma v stolíku, ako i peniaze a všetko, čo tam cennejšie pre mňa a moju dcéru, prineste mi sem. Viola, ty ostaň u mňa.Viola ochotne poslúchla a sadla si na drevenú stoličku pri posteli milého otca, chytila jeho ruku do svojej zdravej a dívala sa na neho pohľadom plným lásky a bôľu.— Moja Viola, moje dieťa milené! — šeptal chorý, potom však obrátiac hlavu k stene, zatvoril oči, násilne sa nútiac byť pokojným, aby dočkal čakaného priateľa, kým ho nenechajú sily.Doktor Bielanik smutne sa vzdialil, aby vykonal, čo mu naložil jeho pacient. Najprv chcel teda vyhľadať Podhradského dom, aby tam porobil poriadky.Ulicami teraz len kde-tu stretol zasmušilú postavu. Po zločine, spáchanom na Podhradskom, výtržníci sa utiahli, bojac sa zaslúženého trestu a vyšetrovania, keď vyjde najavo, kto napadol bezbranného.Pomedzi tlejúce ešte brvná, po spálenej tráve a dymiacich troskách uberal sa statočný lekár k domu, kde býval jeho priateľ. Dom stál tu zdanlivo neporušený, jediný uprostred zrúcanín.Svetlo nadchádzajúceho rána vrhalo ešte temné tône na pohorenisko. Drobný, hustý dážď, pozostatok včerajšej búrky, sa spúšťal a robil toto miesto záhuby a nešťastia ešte smutnejším.Zrazu zbadal, že na Podhradského dome sú povybíjané všetky obloky. A či snáď pričinením blízkeho ohňa popukané, alebo, či to možno, že by i tu bola účinkovala ruka záhubnejšia ako požiar?A vskutku! Obydlie sa podobalo vyrabovanej pevnosti, všetko pootvárané, dvere, ktoré vzdorovali, povylamované, kasne a priečinky prázdne, bielizeň a náradie porozhadzované, porcelán, zrkadlá, sklo potrepané, v črepoch rozhádzané pokrývalo podlahu. Čo vzácnejšie veci celkom chýbali, takže sa tu málo dalo zachrániť.Na všakové zjavy naučený lekár predsa ustrnul nad týmito najnovšími stopami ľudskej zhovädilosti. Kam vedie náruživosť a slepý súd jednotlivcov, že i náš tichý a pracovitý ľud schopný je podobných činov?Jemu celé počínanie ľudu pri osudnom tomto ohni bolo záhadným, veď neznal, kto mal podiel na tom.Po opísaných a žiadaných písmach nebolo ani stopy, len po zemi našiel priateľský lekár jednotlivé roztrhané listy a úryvky Violiných listov. Okrem toho nebolo tam nič, čím by mohol veci chorého poslúžiť. Aj klenoty, hodinky s retiazkou, ktoré Podhradský v ostatné časy nenosil, peniaze, o ktorých vedel, že sa ich vždy niečo nachodilo v stolíku, všetko vyrabované.Pozamykal ešte, ako sa dalo, a opustil smutné miesto spusty, aby vyhľadal známeho mu chudobného nádenníka, ktorého by poslal s telegramom do K… Keď ho vybavil, odišiel na chvíľku do vlastného bytu, aby si pooddýchol. Ale nezostal dlho v svojej staromládeneckej hospode, po krátkych raňajkách, ktoré mu stará gazdiná v náhlivosti pripravila, pobral sa znovu k svojmu pacientovi, vypočitujúc, dokedy asi bude môcť udržať chorého pri jasnom povedomí a či dovtedy príde túžobne čakaný priateľ.Konečne popoludní, po dlhom trápnom čakaní, prišiel Vilinský, aby vypočul žiadosť umierajúceho — lebo tým sa stával Podhradský — a aby, ako budúci tútor siroty, vzal do rúk jej veci.Vilinský bol tučný, hodný pán a zdal sa byť v jednom veku s Podhradským, no Podhradský zdal sa byť len zlomeným starcom oproti Vilinskému.Keď chorému oznámili, že ide túžobne čakaný švagor, vydýchol zhlboka a riekol:— Konečne! Veď by som mu jeho zdráhanie nebol mohol odpustiť, a predsa mu mám povedať tak mnoho!Viola, umdletá nočným bdením a bolestnou ranou, sedela opretá v kúte pri stole a driemala, nevidela, keď vkročil do izby ten, ktorý jej mal byť budúcim ochrancom.A tí dvaja starodávni priatelia, ktorí kedysi v oduševnenom zápale mladosti prisahali si priateľskú vernosť až do smrti, ktorých však život a rozličné pomery predsa len rozviedli, začali rokovať o dcérinej budúcnosti, ktorá netušila, že kým sa oddáva blahodarnému snu, tam sa rozhoduje jej osud. A čím sa stával Podhradský tichším, tým viac ostával Vilinský zasmušilý, málovravný. Privolali aj lekára a na výslovnú žiadosť chorého i notára, aby napísal testament, bez ktorého nechcel ísť preč od svojho dieťaťa. Vilinský ho však prehováral, že načo je to, keď sa on vďačne podvoľuje prijať Violu k sebe a opatrovať ju ako svoje vlastné dieťa, no chorý, azda nedôverujúc v spoľahlivosť svojho dávneho priateľa, pokrútil hlavou a riekol:— Istota je istota, doktor, vy ostaňte ako svedok. — Potom zase zrazu mu prišlo na um:— Však sú tie písma u vás? Všetky? Prosím, vydajte ich len patričnému súdu!Lekár nevedel, či mu má prezradiť, že o písmach už ani chýru, a že myslí, že len prísnym vyšetrovaním alebo slepou náhodou dostanú sa do rúk súdu alebo jemu. No odhodlal sa predbežne zamlčať ich stratu.Vilinský teda i formálne stal sa tútorom siroty, u neho Viola mala bývať až do dvadsiateho prvého roku, potom však, ak sa nevydá, môže sama voliť svoje postavenie. Do toho času teda nesmie opustiť dom svojho tútora, ani sa vydať, jedine za syna Vilinského a v prospech obidvoch rodín. Po vyplnení dvadsiateho prvého roku a v tom prípade, že by ona dobrovoľne chcela ostať slobodnou, alebo nechcela sa vydať za jedného z Vilinského synov, má právo žiadať, čo jej z Vilinského majetku právne patrí podľa úpisov uložených na súde. Lekár chcel chorému radiť, aby sa inakšie formuloval tento bod, a aby sa výslovne napísalo, čo sirota má v tom prípade požadovať, keď sa neuzavrie manželstvo takto myslené, už pričinením jednej alebo druhej stránky, no Vilinský a jeho ranený priateľ, ktorý cítil, že preceňoval svoje sily, hovoril:— Dobre je tak, doktor, čo Viola má požadovať, to dokážu jej listiny, teraz len skončme!Keď úpis opatrili podpismi, zbudili i Violu, aby jej oznámili v otcovej prítomnosti to, čo v tej chvíli mala vedieť. Teraz po prvý raz videla svojho tútora, ktorého zrak sa pátravo upieral na jej postavu a ktorého ruka sa dotkla jej hlávky.— Dieťa moje, Viola moja, — šepkal chorý s pohľadom plným nežnej lásky, — ako sa rozlúčim s tebou?— Nehovor tak, otče! — zvolala devuška, objímajúc ho svojou zdravou rukou. Pri všetkých slabostiach bol Podhradský veľmi láskavý a šetrný otec a zväzok lásky medzi ním a jeho dcérou mohol by mnohej rodine poslúžiť za pravý vzor.Po malej prestávke chopil sa slova Vilinský:— Dieťa moje, otec tvoj, ako vidíš, trpí za nízky, podlý zločin biednika, ktorého, úfame všetci, skôr-neskôr zastihne spravodlivý trest. V slepej náruživosti siahla zberba na život tvojho otca, ktorý mohol mať ešte vysokú cenu najmä pre teba!Dievča zostrašeno pozeralo na hovoriaceho, či dobre rozumie, čo to má znamenať? Či skutočne má sa stať sirotou, teraz už celkom opustenou?— Otec tvoj ma povolal, aby mi naložil ťažkú, no milú mi povinnosť, starať sa o teba, ak by sa stalo, že by sa rozlúčil s nami.— Ďalej, ďalej, — šeptal chorý.— Za to máš mi byť dobrá, poslušná dcéra, mojej rodine milý člen a máš sa podrobiť mojej rade a vôli vo všetkom práve tak, akoby to bola vôľa tvojho vlastného otca. Rozumieš, Viola, vo všetkom, čokoľvek od teba budem žiadať až do dvadsiateho prvého roku tvojho veku, keď sa staneš paňou svojich činov, svojej vôle, keď budeš plnoletá!Viola počúvala, bolo jej ale temer všetko jedno, čo sa s ňou potom stane, keď už nebude mať otca, teraz všetku jej myseľ napĺňal smutný otcov údel.— Sľúb mi to teda v prítomnosti svojho otca, ktorému povedomie vidieť ťa oddanú starostlivej opatere poslúži na veľké uspokojenie. Sľúb mi, že moja vôľa vždy bude mať u teba toľkú platnosť ako vôľa tvojho otca!Viola mu prisľúbila poslušnosť a oddanosť, veď čože by teraz umierajúcemu nebola prisľúbila?! Že raz ťažko, veľmi ťažko bude jej zadržať tento sľub, netušila teraz zmorená, bledá sirôtka.Chorý veľmi slabol, oči mu dostávali meravý, sklenený výraz, no jeho pravica ešte raz hľadala ruku priateľovu a tento, nakloniac sa k nemu, počul, ako mu namáhavo šepce:— Moja dcéra ešte nevie, že má starú matku, nech ju Viola ani nevyhľadá prvá, keďže moja matka nechcela ju uznať za svoju vnučku, kým bola malá: nie, nech nežobre u nej o lásku, ktorú odoprela mne a mojej druhej žene. No ak sa obmäkčí jej tvrdé srdce a vyhľadá moje dieťa, nehať ju v jej ceste, Viola ti bude dobrou dcérou, ona je skromná, tichá a potrebuje priazeň, buď jej dobrý otec, ochranca, strež jej mladosť, nedovoľ ju pohaniť pre môj smutný koniec, zastávaj ju — … A hlas raneného bol slabý, sotva ho bolo rozumieť.— Sľúb mi, že jej budeš nahrádzať moju lásku. Viola, pozri, on ti bude namiesto mňa! Dieťa moje, buď mu dobrá, buď mu dobrá, ako mne si bývala. — Ostatné, slová chorého sa už tratili a prešli v nezrozumiteľný šepot. Okolostojaci všetci so sústrasťou videli upadať ho v delírium, ktoré sa zmocnilo tejto bytosti, blížiacej sa k svojmu určeniu.Violu tiež opúšťali sily, hoci zmužilo chcela vytrvať pri chorom otcovi, mocne sa brániac lekárovej dobromyseľnej rade, aby si odpočinula v jeho príbytku. Konečne ju museli večierkom ta odviesť. Cestou stretali len málo ľudí, no i tí sa vyhýbali lekárovi, ktorý sprevádzal dcéru ubitého podpaľača.Lekár oddal Violu svojej gazdinej s naložením, aby bdela nad jej pokojom a aby nedovolila opustiť jej dom skôr, než by to on sám dovolil, potom sa znovu vrátil k chorému. Vedel, že Podhradského nepriatelia uzavreli vyslať na druhý deň vyšetrujúcu komisiu, no obával sa, že ranený už nebude môcť zodpovedať za svoje dobré i zlé skutky.Pred súdRozhorčenosť v meste ustúpila tajomnej a zaťatej nenávisti oproti údajnému podpaľačovi. Podľa všeobecnej mienky ľudu všetky okolnosti svedčili proti nemu, jeho spurnosť oproti nižšie postaveným, jeho slobodomilovnosť v otázkach politických pritiahla mu nepriazeň seberovných a úzkoprsých známych a „priateľov“ — a nezískala mu priateľstvo v širších kruhoch okrem niektorých nepredpojatých jednotlivcov. Preto aj teraz verili v jeho vinu nielen v meštiackych kruhoch, ale i v úradníckych verili, že ohavný čin podpaľačstva nemohol vykonať nikto iný, len on, veď komu mohla táto katastrofa priniesť nejaký prospech, alebo, kto by sa chcel takto pomstiť meštianstvu okrem neho?Ráno prišla vyšetrujúca komisia pod vedením slúžneho, ktorý, poverený vyššou vrchnosťou, svojím prísnym, úradným chovaním chcel snáď zastrašiť obžalovaného. Slúžneho nasledovali niektorí od mestského úradu, zväčša takí, ktorí pracovali na skaze raneného.Lekár Bielanik a Vilinský prijali pánov vážne, pri posteli. Na stolci z hrubého jedľového dreva sedela Viola, držiac otcovu pravicu vo svojej zdravej ruke, zdala sa byť celkom pohrúžená v pozorovaní jeho tváre, na ktorej sa javil už smutný zápas smrti so životom. Keď cudzí ľudia vkročili do Podhradského väzenia, Viola zdvihla hlavu a jej mdlé oko zalesklo sa hnevom. No výraz svojho pohnutia nedala inak najavo, hneď na to opäť sklonila hlávku a znovu pozerala len na milé otcove ťahy, ktorého obraz chcela si navždy upevniť v duši.Lekár ukázal pánom na chorého, potom riekol:— Bojím sa, páni, že čo chcete vedieť, to sa nedozviete už od neho.Páni popozerali na seba.— Čo tu robiť? Snáď sa mu pozdejšie vráti povedomie.Lekár pokrčil ramenami. Slúžny sa priblížil k posteli a nahol sa nad nemocného, ktorý ho už nevidel a ktorého polozavreté oči mali sklenený výraz. Trápny ston a chrapot stával sa nepravidelným a bolo sa obávať, že umrie, kým sa ešte tam pobavia.— Páni moji, už nám viac neodpovie na nijaké otázky, — riekol slúžny, ktorý darmo premáhal svoje zhrozenie sa nad Podhradského stavom.A keď sa pošmúrny deň blížil ku koncu, Gabriel Podhradský zatvoril navždy oči a jeho srdce, niekedy vášnivé a vrelé, prestalo biť. Dotrpel. Pozostatky jeho — studená mŕtvola. Len na jeho tvári trónil odlesk nadzemského mieru a akýsi tajomný výraz od posledného zápasu s krutou nepriateľkou života.Nad jeho stuhnutou, meravou mŕtvolou zaplakalo dievčatko, teraz už celkom sirôtka podľa mena i v skutočnosti. Vekom ešte len na prahu života, ktorý tak mnohosľubne ju lákal, teraz pred ňou hádanka smrti desná a meravá. Dosiaľ ušetrená od podobných bôľov a žiaľov, zrazu a násilne musela nazrieť v tvár smrti a v jej mladé srdce zadrapil žravý bôľ ostré svoje pazúry.— Čo mne život bez otca, matky?! — vzdychala, keď ju upozornili, že je mladá a nesmie sa oddávať žiaľu, veď ona ešte má žiť a žiť šťastí, v blahu a radosti! — Čo stojí život bez otca, matky? — spytovala sa s trpkosťou prvého veľkého utrpenia.Večerom odviedol ju už teraz sám tútor do lekárovho domu, oddal ju gazdinej, sám sa však utiahol s doktorom, aby sa ešte zhovárali dlho do noci.Na druhý deň ráno odviedli Violu do bývalého jej domu. Dom mal byť súdom zatvorený, zapečatený — no jej dovoleno, pravda, len pod dozorom úradu, zobrať si veci, ktoré nevyhnutne potrebovala pre svoju osobu. Inšie malo byť sčiastky popredané na licitácii a veritelia vyplatení, nakoľko dostačí utŕžený kapitál, ostatné malo sa odovzdať do opatery sirotského súdu.Viola sa veľmi zhrozila nad stavom svojho bývalého príbytku. Hoci otupená žiaľom a útrapami posledných dní, predsa ustrnula nad skazou, ktorá sa jej predstavila na tomto milom mieste. Najmä jej izbička bola na nepoznanie. Vidieť, že len bezuzdná necitnosť tu surovou rukou siahla na všetky vzácne veci, ktoré mladému srdcu bývali drahými pokladmi. Teraz sú z toho všetkého len bezcenné črepy, strapce a franforce, ba zväčša bolo mnohé aj vyrabované. Pri obloku našla svoj košíček medzi skalami, ktoré surovci zvonku nahádzali. V ňom si našla ručnú prácu i s tým zeleným hodvábom, ktorým mala vyšívať lístky na tobolku mileného otca. Aká zmena za taký krátky čas! Vzala košíček, obzrela si milú prácu a s nežnou starostlivosťou zaobalila ju do bieleho papiera sťa nejakú vzácnu relikviu a prvú položila do kufra, určeného pre jej veci. Tým vrátená zasa prítomnosti začala vyberať a upratovať šaty, knihy a veci, ktoré mali pre ňu zvláštnu cenu. Od iného všetkého sa musela odobrať navždy.Vilinský a dobromyseľný Bielanik stáli pri otvorenom písacom stolíku a zhovárali sa veľmi vážnym tónom. Pisár slúžneho, úradne poverená osoba, stál neďaleko dverí a dozeral. Listiny, ktoré boli teraz pre Violu dvojnásobne dôležité, sa nenašli a Vilinský sa tiež nepotešil tomu. Hoci vedel, že nateraz ho nimi nebude nikto napádať, lebo tým by sa zlodej sám prezradil, predsa bol nepríjemne dotknutý okolnosťou, že také dôležité listiny dostali sa do cudzích rúk. No Vilinský nebol človek, ktorý sa nadlho oddáva mrzutosti, on rád striasol zo seba každý nemilý pocit a nepríjemným dojmom sa vyhýbal, kde len mohol.Keď Viola upratala do kufra najpotrebnejšie veci, všetci opustili dom a odprevadili ju ešte raz k otcovej mŕtvole. Pisár zasa úradne zamkol dom.Často sa Vilinský zahľadel na Violu a čoho sa obával, nestalo sa. Viola nenariekala, nekvílila, chovala sa podľa výroku a na nemalú spokojnosť tútora celkom „slušne“ a „rozumne“. Ba povrchnému pozorovateľovi by sa bolo zdalo, že Viola sa chová k mŕtvole otcovej ľahostajne, lebo v tichom žiali sedela tu a pozerala na milú tvár, ktorú nikdy viacej neuzrie na tomto svete: Vilinskému sa dievča páčilo, srdce sa mu zohrievalo pri pohľade na ňu a on si umienil, teraz viac než kvôli umierajúcemu, že jej bude skutočným, verným otcom a ochrancom. A akoby Viola bola cítila, že v ňom si začína nadobúdať opravdivého priateľa, konala všetko, o čom znala, že si to žiada.Len jedna smutná povinnosť zdržiavala Vilinského neodcestovať s Violou, bol to pohreb Podhradského. Smutný to bol sprievod, ktorý posledný raz mu vykonal službu lásky, potom sa každý rozišiel, aby rozmýšľal a rozprával o tejto udalosti, ktorá na mnohé časy vyrušila ihlovské meštianstvo z letargického spánku. A aby tajomná a temná stránka tejto udalosti bola ešte temnejšia, susedia a známi Mikulčíkovi nevedeli si vysvetliť, kam sa podel ich barbier. Čo sa s ním stalo? Konečne, keď hrabali v zrúcaninách, našli nejaké pohorené kosti na mieste blízkom k barbierovmu skliepku. Doktor síce tvrdil, že to nie sú ľudské kosti, no medzi ľudom sa utvrdila všeobecná mienka, že ránhojič Mikulčík zahynul v plameňoch, stanúc sa obeťou svojej nezištnej udatnosti a horlivej lásky ku blížnym.A sused Korčík, domáci majster, kuchárka Zuzuľa a ešte mnohí iní smútili za ním, ale ešte viac za svojimi peniazmi, jemu zverenými, a venovali mu nejednu slzu rozpomienky.Lazár VilinskýLazár Vilinský bol synom starej, no schudobnelej zemianskej rodiny, vychovaný bol pre bezstarostný život, študoval práva viac len preto, že to bolo v móde u mladých pánov a že mu kynula možnosť niekedy dostať nejaký stoličný úradík, kde, ako známo, zaopatrujú sa šľachtici bez majetku. Na univerzite oddal sa celkom študentskému životu, veselému, bezstarostnému, a radovánkam veľkého mesta. Pritom sa veľmi neuskromnil vo výdavkoch, ba robil i dlhy, čo nenapomáhalo vzrast rodinného majetku. Jeho nápadná krása robila ho levom[2]a kliesnila mu prístup i do salónov meštiackych bohatých rodín. Všade sa vedel vynájsť a vedel dvoriť tak slečinkám, ako i mladým paniam, čo veľmi prispievalo, aby bol všeobecne obľúbeným mladým človekom.V tom čase poznal mladého, zápalistého Gabriela Podhradského. A tieto dve nerovné povahy odstrkovali a priťahovali sa vzájomne. Hneď povstala medzi nimi tuhá škriepka, hneď zasa tým oduševnenejšie priateľstvo, ktoré často pri pohárikoch obnovovali a sľubovali si vernosť znovu pre celý život. Nejedno dobrodružstvo vykonali spolu, nejednou šarvátkou sa vedno prebili po kaviarňach, no kým neohrozený, horkokrvný a ľahkoverný Podhradský slepo sa vrhal v boj a hľadal zrážky a škriepky, ktoré zväčša citeľne zaplatil, Vilinský sa vedel opatrne a ostražite vytiahnuť a vzdialiť z miesta nebezpečenstva.Ale ešte tuhším malo sa stať ich priateľstvo rodinným zväzkom. Podhradský, dokončiac svoje štúdiá, ktoré mu neboli ani treba (lebo mal ostať doma a prevziať rozsiahle hospodárstvo v Zanici), odišiel ta a povolal svojho priateľa na dlhšiu návštevu.Doma matka i sestra s radosťou čakali Gabriela a onedlho oddali mu pod dozor celé hospodárstvo. Otec umrel už pred niekoľkými rokmi a po jeho smrti gazdovala sama rázna a prísna Podhradská.Lež u mladého Podhradského skoro sa dostavila nuda a dlhá chvíľa. Behanie s puškou po horách, bavenie sa na Majeri, rozkošnej dolinke, patriacej Podhradským, skoro sa odnechcelo jeho nepokojnému, tekavému duchu. Okrem toho prísne veliteľstvo matkino, ktorá ho i teraz chcela viesť ako za časov chlapčenských, viedlo ich často k zrážke a tvrdé slová vymieňali sa medzi matkou a synom. Sestra Karolínka pridala sa zavše k matke, no tu i tu bránila si i brata. Aby mu tento pomer bol menej trápny, zavolal si mladý Gabriel priateľa Vilinského na pomoc, tešiac sa vopred veselému životu.Vilinského otec, sveták starého kalibru, medzitým umrel a neočakávane nechal po sebe viac dlžôb, než obsahoval jeho majetok. Lazár, uvedomený o tomto nešťastí, prišiel domov, aby videl, ako mu všetko berú ľudia, cudzí pokolením, rečou i zmýšľaním. Z celého majetku zostalo mu len toľko, že mohol z toho za krátky čas vyžiť. V takých pomeroch našiel ho Gabrielov list, prirodzene, vďačne a s radosťou prijal ponúknutie priateľovo. Nepotreboval sa dlho zberať; skoro dorazil do Zanice pod dojmami posledných udalostí.Jeho samodôvera nedovolila mu dlho sa oddávať trudu; skoro sa vžil do malomestských pomerov Zanice, skoro poznal ľudí a dal sa poznať, hneď našiel krčmu s najlepším a najlacnejším vínom, zvedel hneď, z ktorého obloka kuká krásna, belavá hlávka mladej dievčiny. A ako niekedy v Pešti, v meštianskych rodinách, tak i tu stal sa odrazu miláčikom mamičiek a dcérušiek. Ale ani Gabriel sa viacej nenudil, mal sa s kým rozprávať a žartovať doma i v meste, pri poháriku si pohovoriť o zašlých časoch.Skôr než v meste získal si Lazár priazeň v dome, pravda, prvej Karolínky, ktorej nedotknuté ešte srdce zahorelo k mladému mužskému prvou láskou, zápalistou, vášnivou a schopnou na každú obeť. Matka, vidiac stav dcéruškinho srdca, nebola by sa vzpierala, keby sa jej Vilinský stal zaťom, no nedôverovala jeho zámerom. Bola to vôbec tvrdá ženská, prísna, rozšafná; sama napomínala Karolínku, aby nedala na sebe znať, ako veľmi Vilinského ľúbi, no dievča, nenavyknuté na pretvárku, prezradilo sa tisíc ráz za deň. Vilinský skoro poznal, že je predmetom lásky, no sám bol príliš opatrný, než by sa bol predbežne viazal. Dovolili si tu i tu s Karolínkou pobesedovať, prinášal jej kvety, odpisoval piesne a ľúbostné básne, ktorých obsah ju oblažoval, no neviazala ho k ničomu.Vilinskému sa v Zanici páčilo; pomocou Podhradských podarilo sa mu dostať úrad pri meste. Teraz už nebýval u Podhradských, mal vlastnú skromnú hospodu, no zato býval u priateľa častým a vítaným hosťom.Medzitým Gabrielova matka naliehala, aby sa jej syn čím skôr oženil; ona že je slabá a rada by odovzdať vedenie domácnosti mladým rukám. Mladú nevestu si už našla; išlo teraz len o to, či sa mladí ľudia zapáčia sebe. A zapáčili sa, čoskoro i zasnúbili. Všetko išlo veľmi ľahko, čomu sa Podhradská nemálo tešila, veď bola odjakživa triezva osoba a nenávidela romantiku pri láske a ženení. Skoro po zasnúbení slávil sa sobáš Gabriela Podhradského so slečnou Eleonórou Verínovou, štíhlou devuškou priezračnej pleti.Vilinský ako družba poznal na svadbe sestru mladej nevesty, a obraz Karolínky, hoci nikdy nie pevný v jeho srdci, zmizol celkom pred obrazom a zjavom očarujúcej Antónie. Teraz už nemal oči a zmysel pre inšie, len pre svoj nový plamienok, ktorý ho tak zaujímal, že sa dopustil i veršovníctva a vôbec sa tváril tak ako iní zaľúbení.Úbohá Karolínka! Skoro padla z nasnívaného neba, aby sa našla v triezvej skutočnosti, bohatšia o sklamanie. Matka videla, že jej nedôvera bola oprávnená, i robila svojmu synovi výčitky, že choval zradu v svojom dome. Tvrdá obžaloba zasa len vyvolala spor matky so synom. Chorľavú a celkom nešťastnú Karolínku poslali na vidiek k príbuznej, no pozdejšie, keď domáce spory sa opakovali, keď v neveste stará pani nenašla dcéru, ale, ako sa vyslovila, len maznavú veľkú paniu, odišla i ona za dcérou, aby sa viac nevrátila do Zanice. Svoj majetok a vdovské práva podržala pre seba, ostatné ponechala správe synovej pri tom všetkom, že pochybovala, že by on znal s prospechom viesť toľký majetok.Vilinského láska konečne sa dokázala byť stálou. Šumná Toninka doviedla to tak ďaleko, že sa stal jej otrokom, mysliac len to, čo ona myslela, mal vôľu len tú, ktorú ona vyslovila. Manželstvo sa uzavrelo; otec mladej nevesty, zámožný statkár v blízkosti Zanice, prenajal novomanželom majetok blízko mesta a tam prežili medové týždne a mesiace. No skoro ich navštívilo nešťastie v podobe požiaru, ktorý vznikol nepozornosťou sluhu, pohltil všetko, čo bolo nazhromaždené na výživu ľudí i statku, budovy, ba i čiastka dobytka padla v obeť záhubným plameňom, takže Vilinský i s rodinou, vtedy bol už na svete malý synček Imrich, ostali bez prístrešia a potrebnej stravy.Podhradský bez rozmýšľania doviezol pohorelcov k sebe a ponúkol svoju hospodu švagrovi hovoriac:— Všetko, čo je moje, pokladaj za svoje, želal by som si, aby si sa tu cítil ako doma.Vilinský pokračoval v spravovaní prenajatého hospodárstva, no býval v švagrovom dome, alebo lepšie rečeno v dome švagrinej, lebo dom už bol prepísaný na jej meno, kdežto Majer, vtedy ešte neobťažený dlžobami, patril len jemu.V dome Podhradských skoro vládla iná ruka než ruka chorľavej a rozmaznanej Podhradskej; jej sestra, vekom mladšia, povahou a ráznosťou mocnejšia, odňala skoro panej Eleonóre starosť o domácnosť, čoskoro sa slabá a bezdetná žena ani nevzpierala.Že sa Vilinskovci ubytovali v dome Podhradských, skoro sa dozvedela stará pani, a táto okolnosť veru nezlepšila pomer medzi ňou a jej synom. Teraz sa už celkom utiahla i s dcérkou, žijúcou zväčša vo väčšom meste Uhorska; zavše však trávili leto v kúpeľoch, kde sa zoznámili s istým penzionovaným majorom, ktorý po rozličných vojenských ťaženiach teraz hodlal zložiť zbraň k nohám svojej vyvolenej Karolínky.Mladá Podhradská nápadne chorela a slabla; na jej opateru najali chudobné, skromné dievča, dcéru a sirotu mlynára z okolia. Táto deva so zriedkavou trpezlivosťou ošetrovala chorú, čo ona často odmeňovala rozmarným, nešetrným chovaním. No Marinkino chovanie zostalo vždy jednaké, tiché, beznáročné, takže nemocná konečne nemohla byť bez nej ani na chvíľu. Na jar poslali mladú Podhradskú i s jej opatrovateľkou do veľkých a známych kúpeľov, aby vyzdravela. I vyzdravela navždy, aby nikdy viac nepocítila bolesti. Posledné týždne býval pri nej i Podhradský a ošetroval ju verne a obetavo, ako mu to len dovoľovala jeho rozptýlená povaha. Na pohreb neprišla ani sestra, ktorá pre novonarodeného chlapčeka nemohla prísť, ani svokra, vyhovárajúc sa na starobu a slabosť. Len Vilinský bol prítomný z rodiny pri poslednej počestnosti švagrinej.Po pohrebe mali títo dvaja švagrovia medzi štyrmi očami rozhovor, v ktorom Vilinský potreboval všetku svoju výrečnosť, aby švagra naklonil na to, čo chcel mať od neho, čo sa mu konečne u slabého Podhradského podarilo temer úplne. Potom sa rozišli v dobrej zhode. Vilinský šiel „domov“, t. j. do Zanice, kde v niekdajšom domove Podhradských teraz už vládol on, alebo lepšie rečeno, jeho opatrná žena. Podhradský šiel preč z toho okolia, preč do cudzích krajín, no nie sám. Sprevádzala ho na cestách jeho Marinka, s ktorou sa dal celkom v tichosti zosobášiť.Keď po mnohých ťaženiach sa vrátil do Zanice so svojou mladou žienkou, privítala ich chladná nepriazeň z jednej, rozpačitá priateľskosť z druhej strany. Hrdá Vilinská nemohla nikdy zabudnúť, že miesto pyšnej Eleonóry zaujala podriadená osoba, ktorá len nedávno ešte konala v tomto dome služby, za ktoré ju platili. Ako Vilinská, tak rozmýšľala i stará Podhradská, a ani táto neuznala Marinku za svoju nevestu, tú Marinku, ktorej niekedy vraj „diškrécie“ dávala! Nebolo teda pre druhú ženu Podhradského miesta v jeho dome jeho vlastnou vinou, nebolo pôdy, lebo sám ju opustil, dobrovoľne sa vzdal svojej dedovizne. V jeho hlave rozležala sa myšlienka o podnikoch, ktoré by mu mohli doniesť skvelé dôchodky, sníval i o zázračnom vzraste svojho kapitálu, ktorý v jeho rukách smelým obratom môže mu poskytnúť neobyčajné bohatstvo. Kým Podhradský staval svoje vzdušné hrady na základoch viac vzdušných než možných, za ten čas Vilinský budoval na opatrne zaujatej solídnej pôde základ pre budúci blahobyt svojej rodiny. Kým Gabriel staval mlyny na odkrytý mastný kameň, na ktorý ihlovské okolie zdalo sa byť bohaté, kým staval nový dom v Ihlovci, dovtedy sa Vilinský vzmáhal na vydobytom poli. Ako sa dalo predvídať, Podhradského špekulácie sa nedarili, speňažil, čo ešte mohol, potom kupoval akcie, ktoré padali, keď ich on musel predať, alebo stali sa dokonca bezcennými.S matkou sa celkom rozišiel; ešte raz hľadel sa zblížiť k nej, keď jej z Ihlovca oznámil, že sa mu narodila dcéruška. Ale ani táto radostná zvesť neobmäkčila matkino srdce, list sa nedočkal odvety.Tak išiel Podhradský krok za krokom v ústrety svojej záhube a Vilinský, ten chudobný Vilinský stával sa majetný a držal sa húževnato vykoristenej pôdy. Jeho žena mu v tom verne pomáhala, ba z väčšej čiastky jej neúnavnému pričineniu mohlo sa ďakovať, že sa stávali vždy zámožnejšími, nadobúdajúc vždy nové pozemky a vkladajúc usporené peniaze do sporiteľní a solídnych závodov. Veď bolo treba starať sa o dvoch hodných chlapcov, Imricha a Júliusa. Tí to všetko raz budú potrebovať v hojnej miere! No keď by sa bola Vilinská najviac tešila zo svojho bohatstva, musela opustiť všetko, čo jej bolo milé, darujúc ešte život slabému dievčatku, ktoré trochu pripozde prišlo na svet, keď jej najstarší brat Imrich bol už šestnásťročným mladíkom.Aj Violina matka zanechala tento svet i muža, ktorý ju oplakával opravdivo, a dcérušku, ktorá sa stala sirotou bez matky.V starootcovskom domeKeď Vilinský odprevadil bývalého priateľa k poslednému cieľu, porobil ešte niektoré poriadky ohľadom pozostalosti a výloh pri pohrebe, a potom robil prípravy na odcestovanie. Telegrafoval domov, že príde zajtra popoludňajším vlakom, aby ho čakal na stanici povoz.Bol i teraz zväčša zamyslený, zasmušilý. Často sa obzeral na Violu, pohliadol na ňu ľútostivým pohľadom, pohladkal jej hlávku, čím si získaval vždy viac a viac srdce osirelej devušky. Viola chodila ešte vždy s poviazaným ramenom; v posledné časy, pri presťahovaní, sa napínala viac, než bolo radno, ranené rameno, ktorého rana sa znovu zapálila, bolelo nemálo.Verný lekár neopustil Violu ani teraz, ba odprevadil ju až k železničnej stanici. Vilinskému sľúbil, že vykoná, čo bude môcť v záujme siroty, a potom vrúcne objal dieťa svoho priateľa, ako môže starý mládenec, ktorý vo Viole nevidel rastúcu pannu, ale len malé ešte a nedospelé dievčatko. Potom prijachal vlak a tútor so svojou zverenkou vstúpil do vozňa.Vilinský bol málovravný, Viola neopovážila sa vyrušiť ho z myšlienok, necítila na to ani potrebu. Zdalo sa, akoby Vilinský mal úmysel driemať, no len jeho oči boli zatvorené, ale duch pracoval živo, veď vedel, že ešte mu nastáva nepríjemná chvíľa, keď príde domov. Konečne si sadol k Viole a pohladiac ju po hlávke, začal hovoriť.— Ani sa nepýtaš, dieťa moje, kto nás očakáva? Či to je snáď jedno? No dobre bude, keď ti vopred poviem, koho budeš mať v tom dome, ktorý ti má byť domovom. Tu je najsamprv moja pani, tú prirodzene musíš volať tetkou ako mňa ujcom. Rozumieš, Viola?— Áno, milý ujec, rozumiem!— Tak; potom je Imrich, môj najstarší syn, dúfam, že dobre vyjdete spolu; je on síce trochu svojhlavý, rád poslúcha len sám seba, a ohnivý, pohovorí, čo snáď i necíti, no ver mi, dieťa, je on zato dobrý a statočný šuhaj!Violin tútor spokojne pozrel na seba; chvála na syna išla mu od srdca a robila ho šťastným.— Július, druhý môj syn, je ešte príliš mladý, než aby som mohol úsudok vyniesť o ňom. No bojím sa, že mi pripraví ešte mnoho starostí, ktorých už aj dosiaľ bolo dosť… — a Vilinský prešiel si rukou cez čelo.— Tretie moje a najmladšie dieťa je Emuša, šesťročné dievčatko, trochu slabé a rozmaznané, no viem, že ti bude veľmi láskavou sestričkou, lebo jej srdiečko je nežné a plné vrúcnosti k všetkým, ktorý ju radi máme. Jej miláčikom a zbožňovaným bratom je Imrich, ktorý zasa ju veľmi nežne miluje. Buď mojim deťom vernou sestričkou, Viola. Áno? Budeš?— Áno, budem sa usilovať na vašu spokojnosť, ujec.— Dobre tak, dieťa moje! Ešte ti pripomeniem Hermínku, vnučku mojej panej, ktorá toto osirelé dievčatko od malička vychováva, a máš pred sebou všetkých členov mojej a tvojej budúcej rodiny. Želal by som si, aby si nám bola milým členom rodiny, aby mier v našom dome nebol narušený. Veď ma rozumieš, dieťa moje?— Rozumiem, a ako budem môcť, budem sa snažiť chovať sa na spokojnosť všetkých domácich.Vilinský kývol hlavou; vzdychol si zhlboka. No musel si sám sebe riecť, že to dievča veru nie je určené, aby prinášalo nepokoj do domu, ba naopak, zdalo sa byť stelesnenou skromnosťou, rezignáciou. Vilinský bol s ňou spokojný a veril, že by mohli byť spokojní aj jeho domáci.Popoludní toho sychravého dňa vjachal vlak na zanickú stanicu; Vilinský vystúpil prvý, položil malý cestovný vak na zem a pozorne vzal Violu za ruku a pomohol jej dolu. Na stanici čakal ich mladý, vysoký mužský, akoby navyknutý nosiť rovnošatu, a pošiel niekoľko krokov otcovi v ústrety. Podal mu ruku, pobozkal ho a obrátil sa, aby vyhľadal koč, ktorý ich mal odviezť domov. Pri povoze povedal starý pán Imrovi.— Imro, tu vidíš Violu Podhradských, moju zverenku a budúceho člena našej rodiny.Ale Imro zdal sa prepočuť, čo povedal otec, poslal kočiša Mateja po kufor, sadol si na predný sedák a vzal opraty do ruky. Jeho zraky nepozreli v stranu, kde sedela Viola, ktorá sa začala chvieť. Aj starý pán sa zamlčal; protivil sa každému násilenstvu a všetkým výstupom, úfal, že sa doma všetko vyhladí, hoci očakával, že nie bez búrky.Že už mnohojazyčná fáma i tu pracovala a niesla ešte zväčšené chýry, opatrené vysvetlivkami z Ihlovca do Zanice, uvidíme z budúceho výstupu. Viola, dosiaľ nepredpojatá, ľahostajná oproti rodine Vilinských, začala sa teraz báť a želala by si bola nezísť sa s tými ľuďmi, ktorí jej majú byť domácimi.No akýsi vzdor vtiahol jej do srdca, vzdor a odmietavá hrdosť, ktorou sa chce brániť. Ako, už ani nemyslela, veď dosiaľ ešte vždy nemusela sa ohradzovať oproti zovňajším nápadom.Koč už rachotil po kamennej dlažbe mesta Zanice, pred Violou otvárali sa nové, čisté, uhladené ulice, pravidelné námestie, v strede veľký ozdobný chrám a v jednom uhle zastal koč pred bránou veľkého, v dobrom poriadku udržovaného domu. Zvedavo pozrelo dievčatko na dom, v ktorom kedysi jej otec vyrástol a kde ona má tráviť mladé roky. Čo videla, ten vážny zovňajšok ju uspokojoval. V bráne prišla v ústrety pánovi pani Vilinská, asi 50-ročná, neveľká, chudá ženská. Tvár jej bola zvädnutá, žlté škvrny na čele a okolo úst, najmä keď pokladala za potrebné vypomôcť prírode ryžovou múkou, nerobili ju krajšou, no najväčšmi odstrkovali mladé dievča jej bádavé, ostré a chladné oči, ktoré náhlym pohľadom chcelo zvedieť, čo ju očakáva uprostred tejto rodiny.Od nej prešli oči mladej devušky pátravým, úzkostlivým pohľadom po všetkých zhromaždených. Imricha už mala príležitosť vidieť a poznať, že u neho márne bude hľadať cit a bratskú lásku; kde je ale Július, druhý syn Vilinského? Tu je Emuša, malé, šumné dievčatko so spytujúcim sa pohľadom jasnobelasých očí, ktoré spoza záclony obloka na ňu kukajú, ako i oči Hermínky, asi pätnásťročnej vnučky pani Vilinskej.Široká klenutá chodba ako i veľká priestranná prízemná izba milo účinkovali na čuvy dievčaťa, no to, čo videla na tvárach obyvateľov tohto domu, zarazilo ju a spôsobilo, že sa jej stiahlo srdiečko novým bôľom, veď darmo čakala na úprimné slovo: „Vitaj v novej domovine!“Jej tútor láskavo jej zakýval, aby si sadla a zložila klobúčik a pláštik zo seba. No zabudol, že má len jednu ruku slobodnú.— Doviezol som vám milú spoluobyvateľku, Violu, dcéru môjho švagra. Violka, tu tvoja tetka, tam Imrich, môj syn. Július je na Majeri, tu Hermínka, vnučka mojej panej, a toto moja milá Emuška! — riekol a pobozkal dcérušku, túliacu sa k nemu.Ale Viola sa nepohla, aby šla pozdraviť svojich budúcich domácich, a ani oni sa neponáhľali ju srdečne privítať.I zastala v prednej izbe a nevedela, čo počať ďalej; najradšej by bola ušla a bežala naspäť. Ale kam? Tí druhí všetci opustili prednú izbu a nasledovali Vilinského, ktorý si chcel oddýchnuť.Viola oprela na chvíľu hlávku o stenu a vzdychla si zhlboka. Bola osirelá a nikto ju neprivinul v láskavé náručie, bola umorená chorobou a ďalekou cestou a nikto jej nešiel poskytnúť občerstvenie!Všetci ju opustili, aby nasledovali domáceho pána do bočnej izby; Emka nezatvorila dvere, takže Viola mohla počuť všetko, čo tam hovorili.— Je to skutočne tvoj úmysel, podržať toto dievča u nás i ďalej? — počula Viola tvrdý hlas „tetky“ z druhej izby.— Pevný a nezvratný úmysel! — znela dosť rázna odpoveď.— A nepomyslíš, aký vplyv môže mať jej pobyt uprostred našej, dosiaľ tak veľmi váženej rodiny?— Aký vplyv! Iste len zošľachťujúci, lebo, ako som poznal. Viola je dievča dobre vychované, skromné, a tak niet sa čo obávať zlého vplyvu.— Ale ty zabúdaš na minulosť jej otca, na to, v akých okolnostiach žil a ako potupne umrel!— Bohužiaľ, že tak umrel!— Ako zaslúžil, otče, — poznamenal chytro Imrich, — lepšiu smrť nezaslúži ten…— Ticho! — zvolal Vilinský skoro strmo, čo sa mu však nie celkom podarilo, — tu nejde o to, čo bol, kto bol jej otec, ale o to, že som jej ja určený testamentárne za tútora a chcem ju podržať v svojom dome, kým…— Kým sa podľa testamentu za jedného z tvojich synov nevydá! — poznamenala pani Vilinská.— Áno, a to by som si veľmi želal, ba sľúbil som to umierajúcemu!— Táto bláznivá idea mohla sa zrodiť len v mozgu jedného Podhradského! — podotkol Imrich s ostrým sarkazmom. — Len to mi je divné, že môj otec niečo podobného mohol akceptovať, dnes, v devätnástom storočí!— Dosť na tom, je to moja vôľa a chcem ju mať uskutočnenú! — riekol otec mimoriadne dôrazne.— Nikdy! — zvolal Imrich náruživo. — Aspoň z mojej strany je to zhola nemožné, lebo ja som nie stvorený pre dieťa ľahkomyselného dobrodruha, hráča, lumpa, pre podpaľačovu dcéru!Desný výkrik ozval sa od dverí. Imrichov zrak sa prekvapene obrátil ta, ako i zrak všetkých prítomných, a on videl stáť vo dverách nie viac dieťa, ale urazenú, bledú devu vysoko vypätú, hnev, nenávisť, smútok siahal jej z očí teraz tmavých, bledé, chvejúce sa pery zdali sa hovoriť slová nikým nepočuté. Mimovoľne ju hnalo neviditeľnou akousi mocou k dverám, za ktorými cudzí ľudia také obžaloby valili na jej otca. Vtom však obväz, ochranná šatka spadla z raneného ramienka, ktoré bezvládne kleslo popri štíhlej postave dolu.Imrich zarazene ostal stáť; pohľad jeho na chvíľu stretol sa s pohľadom urazenej, hlbokej nenávisti a výraz tohto silného pocitu zarazil ho na chvíľu a držal urazenú devu nepohnute stáť oproti svojmu nepriateľovi, potom sa začala klátiť a tenká postava mladuškej devy klesla s bolestným výkrikom na dlážku.Tichá komôrkaKeď sa Viola prebrala z mdloby, do akej upadla, z veľkého duševného pohnutia a telesnej slabosti, obzrela sa zadivene okolo seba. Ležala v posteli, opatrenej pásavými perinami, v izbe, ktorá zrejme slúžila za miestnosť pre odkladanie nepotrebného haraburdia. Na stole, ktorého chýbajúca štvrtá noha bola nahradená rovno invalidným stolom, horela lojová sviečka, zastrčená miesto do svietnika do hrdla lekárnickej fľaše.Dievča sa zadivene obzrelo po izbe. Či to len sen, a či skutočnosť, kde je?Slabé svetlo vrhalo temné tône do kútov komory, naplnenej nepotrebným náradím veľkej domácnosti. Tu opretá kasňa s mnohými priečinkami, tu na stene povesená gitara s vyblednutou stužkou, tam po stene povešané šatstvo, zasa obrazy generálov a vojvodcov francúzskych vojen a iné bezcenné obrazy zašlého veku.Neďaleko postele na ohromnom stolci sedela stará žena a párala perie. Časom pozrela na Violu, ktorá cítila na čele niečo studeného a v údoch tupý bôľ. Teraz sa Viola pohla a starena položila hŕstku peria na stôl, pristúpila bližšie k posteli a sňala šatku z devuškinho čela.— Kde som? — opýtala sa Viola a zdvihla hlavu.— Tíško, len tíško! — chlácholila ošetrovateľka, — ste v dome nášho urodzeného pána Vilinského.— Ach, preč odtiaľto, preč! — vzdychala Viola, ktorej rozpomienka znovu ožila.— Preč? Ale kdežeby?— Jedno, kamkoľvek, len preč, preč! — zvolala znova Viola a pozrela na ženu, o ktorej myslela, že i ona jej ide povedať tvrdé, neláskavé slová. Ale ona jej ich nepovedala, hoci bola v službe Vilinských. Len pozrela pátravo na dievča a zamlčala sa. Viola rovno, dlhým pohľadom merala starú a uspokojila sa trochu. Výraz tejto ohorenej, vráskami pokrytej tváre nebol tvrdý a neláskavý, hoci okrem prostodušného úsmevu zvädlých úst nemal v sebe nič jemnejšieho. Ale to dostačovalo, aby sa Viola uspokojila, cítila, že v blízkosti nie sú tí ľudia tvrdého srdca, viac si predbežne nežiadala. Spomenula si na potupné slová, ktorými pohanili ju a pamiatku jej otca, a všetky nežnejšie city v nej zdali sa byť udusené jediným, silným pocitom nenávisti a vzdoru. Tých ona má volať „tetkou“, „bratom“, „sestrou“. Nie, aspoň ona sa im nepokorí, od nej prvý krok zmierenia nepôjde, veď keby len ju boli pohanili, ale jej otca, milého, dobrého, mŕtveho otca! Hlasne zastenala bôľom a dušu hlodajúcim žiaľom, na čo ošetrovateľka znovu pristúpila k nej a opýtala sa, či by si nežiadala niečo zajesť?— Aspoň trošičku teplej polievky, — riekla prehovárajúc ju ženička a nečakajúc Violinu odpoveď, opustila izbu. Po chvíli vrátila sa zasa s tanierikom zapraženej polievky, ktorú Viole sama podávala. Potom začala rozhovor, aby snáď uchlácholila chorú, hovoriac:— Divné to tu hospodárstvo; v kuchyni šafári kuchárka, ako sama chce; pani sa nerozumie do gazdovstva, nie tak ako moja nebohá pani urodzená, pánboh jej daj dobrý večer!Viola sa opýtala, či to snáď už pána Vilinského druhá pani.— Veru druhá, kvietok môj, prvá umrela pri malej Emuške, pán vzal k dieťaťu kojnú, ale tá veľmi zle zaobchodila s ním, a preto si opatril staršiu paniu do domu, ktorá mala i gazdovstvo viesť, i malé dieťa opatrovať. Neminulo štvrť roka, už sa stala z kľučiarky pani urodzená.Potom, keď Viola ticho načúvala, pokračovala:— Ako sa tu odvtedy gazduje, viem dobre, ale sa im nestariem, rada som, že mám od nich pokoj na Majeri.— Vy teda bývate na Majeri? — opýtala sa Viola.— Áno, na Majeri. Tam je lepšie, zdravšie ako tu dolu v meste. Mladý pán Július zavše len tam býva a ja mu varím a vysluhujem ho. Aj teraz ma poslal dolu pre všelijaké noviny, knihy a čo ja viem, okrem toho doniesla som z Majera masla, vajec a smotany, keď sa toho tu tak mnoho minie.Július je teda na Majeri, s tým sa ešte Viola nezišla a ten ešte má tiež pre ňu tvrdé slová a špatné myšlienky.— Keď som prišla, zdržala ma pani urodzená na noc, aby som opatrovala tú cudziu slečinku, ktorú nám pán priviezol, a len preto som ostala, hoci neviem, čo si pán Julko sám počne na Majeri. Ale Krchová, lebo to je moje meno, rozumie sa do opatery chorých, i svoju dobrú paniu som si opatrila, a odvtedy každý chorý spomenie si na Krchuľu. Preto aj pán urodzený nedal volať doktora, keď vedel, že ja som v dome. Sám veľmi ochorel, len teraz bol tu doktor, a že povedal, že len jeho rýchla pomoc zachránila mu život, lebo veru bolo to z toho zlého vetra, ktorý ho ovial.Viola sa zľakla, teda porážka! A to pre ňu, ktorá priniesla do domu miesto mieru nepokoj a chorobu! A to práve jemu, ktorý ju zastával a bol jej dosiaľ láskavým, prívetivým ochrancom! So smutnými myšlienkami konečne Viola usnula na novej hospode.Tam dolu v prízemnej priestrannej izbe odohral sa výstup ešte ostrejší, než akému Viola bola svedkom.Vilinský s navretými na čele žilami chodil po izbe; Imrich, naučený dosiaľ len svoju vôľu poslúchať, vzdoroval, a macocha mu pomáhala. Od obloka prizerali sa mladé dievčatá zvedavo a bojácne, k veľkej sesternici túlila sa Emka, naľakaná, zostrašená, nezvyknutá na takéto výjavy.Hlboko do noci otvárala sa ťažká brána sem i ta a zjašené služobníctvo behalo po doktora a do apatéky. Starý pán dostal nápad porážky! Porážka! To, čoho sa vždy tak veľmi obával, ho predsa navštívilo, lebo sa aspoň u neho ohlásilo. No pohotová a výdatná pomoc, poskytnutá lekárom, ktorý na toto vždy bol pripravený, a slabší stupeň choroby pomohli Vilinskému skoro vyzdravieť; hoci lekár uisťoval, že predbežne niet sa čoho báť, predsa kázal mu šetriť sa a strániť všetkého duševného rozčúlenia.Aj Viola povstala zo svojho lôžka; Krchuľa ju opustila hneď za rána, sľubujúc jej, že na Majeri vyzdravie celkom, len aby sa ta vybrala. Viola však radšej by bola odišla z domu a z blízkosti rodiny Vilinských, no vedela, že ju viaže otcova vôľa na tento dom.Keď druhého rána po svojom príchode vstala, cítila sa byť ešte veľmi mdlá a nešťastná. Zdalo sa jej, že všade je pre ňu len tma a prázdno; že už ani jeden lúč svetla a tepla nemá ju potešiť; že prázdnota vždy ostane len nevyplnená! Poobzerala sa vôkol seba v novej hospode;[3]pozrela malými, slepými sklami opatreným oblokom, a videla, že táto izba, vlastne komora, musí byť v prvom poschodí na boku. Zvedavá, ako to jej zármutok dôveroval, poobzerala si predmety v rozmanitom neporiadku tu pohodené, a zdalo sa jej, že tu ešte je istá pred napádaním nepriaznivých ľudí, že sem ju neprídu urážať. Tu tieto staré veci nie sú viac nikomu potrebné; i bez nej by sa tu vďačne zaobišli, a preto ona patrila k nim ako ony k nej.Z týchto trudných a celkom nie dievčenských myšlienok vyrušil ju príchod slúžky, ktorá jej doniesla raňajky, oznamujúc jej, že pán urodzený žiada si so slečnou hovoriť, aby prišla dolu. Viola pokývala hlavou, vypila niečo mlieka, a potom, keď sa dosť namáhavo pre svoju ranenú ruku ustrojila, zišla dolu schodmi do známej jej už izby.Idúc chodbou stretla malú Emu, ktorá ju zvedavo sledovala až po izbové dvere. Viola pohliadla na dieťa súcitne, veď vedela, že i ono bolo raz sirôtkou; no toto sa chytro obrátilo preč a bežalo do dvora. Ticho, ako už bola navyknutá, vstúpila Viola do izby. Na pohovke sedel ujec, trpiaci výraz tváre svedčil o prestátej chorobe, i reč bola niečo ťahavá, hlas nie taký zvučný ako len pred niekoľkými dňami. Oproti nemu na stolci sedel mladý ešte, počerný muž, s úsmevom v očiach a okolo úst. Zdalo sa, že sa zo všetkého smeje; nič nebolo, čo by ho pohlo smútiť, aspoň nikdy to u neho nebolo vidieť. Bol to dr. Alexander Lukáč, Vilinského domáci lekár. Zdalo sa, že je lekár so svojím konzultovaním už na konci, a len domáci priateľ ešte ostal v priateľskom besedovaní pri poháriku vína, ktoré bolo na stole.Keď Viola vkročila do izby, chcela sa utiahnuť a počkať, kým návšteva odíde, no tútor ju zdržal.— Poď sem, Vilica, — riekol k nej láskavo a zavolal ju i pokývnutím ruky k sebe. — Ako sa dnes cítiš, dieťa moje?— Mne je už nič, milý ujko, — rieklo dievčatko.— Pán doktor, tu vidíte jednu z obetí náhlivosti rozdráždeného ľudu! Jej rameno je ranené ostrou sekerou, ktorej úder bol namierený na jej otca!— Ale veď je to hrdinskosť bez príkladu! — zvolal doktor živo a pozrel na Violu svojimi jasnými očami.Bledú tvár dievčaťa oblial temný rumenec.— Však áno, pán doktor? A moja Viola bola a je veľmi rozumné dievča; ona vie trpieť, a to je veľké slovo v našom živote! Ostatne, dal som ťa zavolať, dieťa moje, aby som ti oznámil, že popoludní ťa odveziem na Majer; úfam sa, že vyzdravieš, telesne i duševne prídeš k sile. Pán doktor, pravda, nechce tomu rozumieť, on ma nechce pustiť spred svojich strážnych očí, ale ja ho uisťujem, že vyzdraviem len na Majeri!— Nuž, nech sa stane, ale ja si umyjem ruky od následkov, aké môžu prísť!— Bezpečne, pán doktor, bezpečne, kým tam budem, nemáte sa o mňa čo obávať; až tu doma odporúčam sa do vašej priazne a pozornosti i naďalej.— Hlavné je, aby ste si sami venovali viacej pozornosti. Pokoj, duševná rovnováha, nijaké rozčúlenie, ani hnev, ani radosť.— Dobre vám hovoriť, pán doktor, vás sa veru sotva niečo dotkne a máte vždy plné nebo husličiek.Doktor sa zasmial:— Veď ak by ich teraz nebolo, kým som nie ženatý, potom by už snáď len samé barbory ostali, pardon, som negalantný, — a uklonil sa ta, kde Viola sedela, ale ona nerozumela doktorovým slovám a jeho poklona priviedla ju do zmätku.— Vy ste vždy galantný, pán doktor, len keď vtipkujete, váš vtip nešetrí nikoho!— To patrí k môjmu remeslu; sú prípady, kde len ostrá sonda, páradlo pomôže, ak vôbec ešte pomoc možná, — podotkol lekár polovážne.— Ale teraz už idem, dovolíte, — a nečakajúc na odpoveď, nalial si do pohárika vína a vypil ho na dúšok.— Aby som nezabudol, čo sa týka nápoja: víno môžete piť, pravda, len mierne, no liehové nápoje, čaj a kávu na nijaký spôsob.— Viem, — usmial sa Vilinský, — lebo vy ste tomu nie priaznivcom, ale víno…— Obveseľuje srdce človeka, — dodal doktor a znovu si nalial, pozerajúc s úľubou na jasnožltú, čistú farbu hroznového moku a s rozkošou vdychoval jeho znamenitú vôňu.— Úfam sa, že takto posilnený budem znamenite liečiť, podľa náhľadu povestných lekárov, ktorí len vtedy liečili so zdarom, keď boli potúžení. — Pri tých slovách už hľadal palicu a klobúk.Medzitým boli už prišli do izby Imrich a pani Vilinská; ani jeden nedal na sebe znať, že Violu pozorujú. I ona meravo sedela na svojom mieste a nepohla sa, aby pozdravila tetku, ktorá to od nej čakala a v tom prípade snáď by aj niečo láskavejšie súdila o nej. Ale Viola, dôsledná svojmu predsavzatiu, nespravila prvý krok k postupnému uzmiereniu, a nemohla ani očakávať, že ho urobí druhá strana.Nudila sa; bola naučená pracovať, a teraz nemohla pre svoje poviazané rameno. Každý pohyb ramena ju bolel, a tak bola odsúdená tíško sedieť a čakať, kým nepôjdu von na Majer. Ako by sa bola tešila tejto ceste, keby sa nemusela obávať, že i tam ešte čaká na ňu jeden mladý Vilinský, aby ju urazil. Ale ona je už prichystaná a ozbrojená na tento boj; vie už, čo ju tam čaká, a známy nepriateľ nie je taký nebezpečný ako ten, ktorý nás prekvapí.Doktorov zjav; jeho veselosť urobili dobrý dojem na Violu a vzbudili v nej novú silu sebadôvery a túžby ďalej žiť. Lebo dosial si devuška v chorobnom stave svojho nevyvinutého ducha myslela, že pre ňu by bolo najlepšie nasledovať otca do hrobu.Keď ujec vstal, aby si pokonal práce pri písacom stolíku, pritom sa celkom pokojne zhováral s Imrom a s pani Vilinskou, odišla Viola do známej už chyže, kam včera zaniesli aj jej kufor. Odomkla jeho závoru, prikľakla k nemu a začala sa prehŕňať vo veciach, ktoré jej pripomínali stratený raj jej domoviny; pritisla mnohú vec k ústam a k čelu, bozkávala podobizeň otcovu, o ktorej si predsavzala, že keď ozdravie a bude mať na to prostriedky, zapraví si ju do rámca a zavesí ta, kde jej bude vždy pred očami.Pred obedom zišla zasa dolu, aby ju nemuseli volať a aby ujec nebol znepokojený. Chcela mu už teraz každým možným spôsobom obľahčovať stav a kvôli nemu chrániť sa pred možnou zrážkou.Ako sa dá myslieť, aj pri obede každý dával pozor, aby pán domu nemal príčinu zlostiť sa. Hovorilo sa o veciach ľahostajných, o hospodárstve, o žatve, ktorá už tam von, okolo Majera, bola v plnom prúde. Viola, prirodzene, nezúčastnila sa na rozhovore.— Jula vám pošlem domov, robte si s ním, čo chcete, ja ostanem tam, kým nepôjdete do Pešti.— Obávam sa, otče, že Julo sa nám bude vzpierať odísť na panstvo grófa Z. Súdiac podľa jeho reči a činov, v poslednom čase chce sa oddať lesníctvu, o tom vždy fantazíruje.— Nemožno! — odvetil otec. — To by prekrižovalo naše plány; ty si právnik, on by chcel byť polesný. A čo s naším hospodárstvom, čo s majetkom, ktorý som horko-ťažko s matkou nadobudol? Mám vidieť, ako práca mojich rúk a neúnavné pričinenie nebožkej vašej matky príde do cudzích rúk! Čo?— Pravdu máš, otec, to sa nesmie stať! My nesmieme ponechať našu postať cudzím rukám. Keby prišlo na lámanie chleba, radšej sa zrieknem svojej dráhy a ostanem! — Imrich, povoľnejší ako včera, sa obával, že odpor z jeho strany by znovu mohol mať nebezpečné následky.— Ani to sa nesmie stať. Ty si určený, aby si si kliesnil cestu ako právnik; moje plány, tvoje skvelé vlohy v tomto smere oprávňujú nás dúfať, že cesta, ktorú si nastúpil, povedie ťa k žiadanému cieľu. Julo sa musí pokoriť, jeho vôľa a povolanie, ak skutočne cíti nejaké v sebe, musí sa podrobiť našej vôli a naše plány nesmú stroskotať na jeho neústupnosti.Imrich a pani Vilinská pozreli na seba; obidvaja si to isté želali, obidvaja mali už skvelé plány do budúcnosti!— Vstaň, syn môj, a pozri, či sa Matej chystá na cestu; prirodzene, nech zapriahne len do ľahkého vozíka; na tú planú cestu nie je súci koč. A ty, Violka, môžeš sa chystať, pôjdeme!Viola vstala; zdvorilosť by bola žiadala, aby tetke bozkala ruku a ďakovala za obed, ale to nemohla urobiť, veď sa jej zdalo, že by to bolo hrozné pokrytectvo od nej. Pani Vilinská so stiahnutými obrvami pozrela za ňou. Pozdejšie, keď už boli odišli, riekla Imrichovi a Hermínke, ktorú už pokladali za vyrastenú slečnu:— To je nevídaná, neslýchaná, zanovitá zatvrdilosť u toho mladého stvorenia! Lebo mladá je, to vidieť, veď je nedorastená, vytiahnutá, okrem toho nesľubuje stať sa peknou! A jej odporný vzdor nemožným robí priateľský pomer medzi nami!Imrich sa odvrátil; zahanbil sa, že včera sa dal uchvátiť rozhorčeniu, a ešte viac, že to ona počula! Nebol by snáď ani dnes odvolal tie slová, ale by ich už viacej nepovedal.— Ja som len rada, že odídeme preč; tetuška, neviem, ako sa mám k nej chovať. Nie je mi rovná, však ver? — opýtala sa šumná Hermínka.— Aspoň skvelou výchovou veru nie! I tak stojí ona niže teba, lebo minulosť jej otca, rod jej matky bude vždy na ňu vrhať temnú tôňu a stane sa jej nešťastím cez celý život!Ak sa proroctvo tvojej „tetky“ vyplní, Viola, tak beda ti!— Imro, prosím ťa, pošli mi z Pešti bábku, ktorá sa bude podobať Viole, — prosila zasa Emka.— A prečo práve jej? — opýtal sa Imro.— Preto, aby bola neposlušná a ja aby som ju mohla ubiť; tie druhé bábky ma poslúchajú a vždy sa smejú!Hermínka a pani Vilinská sa zasmiali, Imrich objal milenú sestričku a zhoda medzi nimi bola taká istá ako často predtým, keď pani Vilinská každému vedela povedať, čo si žiadal, sledujúc takisto istým krokom svoje záujmy.V skalnom potôčkuMalá brička, ťahaná dvoma vraníkmi, niesla Violu z dusného povetria veľkého panského domu pána Vilinského do lona prírody. Jej omdletý zrak zasa začal dostávať svoj lesk, ťahy tváre, ktoré pred niekoľkými týždňami také živé, také náchylné na večný úsmev, boli zmeraveli, no teraz, keď jej bledé líce tu i tu ľahučko šibla vetvička nad cestou stojaceho stromu, keď od tých čarovných, v diaľke belasejúcich sa hôr vetrík pozastavil sa pri jej ušku a maznal sa s jej vlasmi, keď čistý vonný vzduch dral sa násilne do zúžených pŕs, aby ich roztiahol a naplnil sladkým pocitom, tichou radosťou, ktorú nikde inde nenájde človek, len v lone prírody, vtedy jej meravé ťahy tváre začali ožívať. Vôkol jej perí prelietal sťa sen ľahučký úsmev, ba k ušku prichádzali jej zvuky ďalekej speváčky, obžínajúcej trávu; a ten spev v diaľke, ten spev v prírode vylúdi i zo sochy úsmev.Prvý raz od nešťastnej smrti svojho otca pocítila balzam pokoja. Prvý raz ťažké, tmavé myšlienky opustili strojnú hlávku. Prvý raz oko zažiarilo detskou radosťou, pohybujúc sa neustále, aby mu neušiel ani kvietok v hustej krovinke. Necítila, nevidela, že tútor pri jej boku sedí, že jeho zvlhlé oko skúma jej tvár. Nevie, že premenu duše, premenu tváre spozorovalo skúsené oko a že Vilinského starobou zúžená hruď nadvihla sa nádejou.Konečne sa blížili k cieľu. Vozík sa už prevážal briežkom do pôvabnej dolinky, uprostred ktorej, ako detské hračky rozmarnou rukou postavené na zelenú pláň, ukazovali sa hospodárske staviská. Opodiaľ na malom briežku stál domec, určený pre obydlie pánov. Všetky budovy udržovali vo veľkom poriadku, domky želiarov obielené, humná a stodoly murované a črepom pokryté. Medzi Majerom a krásnou hustou horou šumel bystrý potôčik po skalách, od ktorých táto krásna dolinka dostala meno. Okolo stavísk a opodiaľ po vŕškoch rozkladali sa lúky a posiate polia, kde už dozrievalo obilie.Pred domkom zastal kočík. Hneď svojho pána obklopili želiari s klobúkmi v rukách.— Kde je mladý pán? — pýtal sa pán Vilinský po zvyčajnom pozdrave.Viola sa strhla. Jej na krátky čas oživená tvár vzala na seba predošlý zovňajšok. Veď ešte jeden syn Vilinského má ju potupiť, má jej raniť srdce, dedičke mena podpaľačovho.— Šiel, prosím ponížene, do hory s flintou, — odvetil sluha na Vilinského otázku.— To som si mohol i domyslieť, pre toho sa môže robiť, čo chce! — hovoril starý pán napolo pre seba.Viola v chyžke našla svoju starú známu. Tá sa usmiala na dievčatko niečo zdržanlivo, lebo istotne ešte sama so sebou nebola na čistom, ako sa má k nej správať.Matej odtiahol s koňmi do dvora, starý pán si šiel obzrieť koscov, ktorí usilovne kosili, chceli zalichotiť prítomnému pánovi. Viola sa poobzerala v izbičke a v malej predsieni, slúžiacej i za kuchynku a východ na maličký pôjdik. Celá táto miniatúrna domácnosť sa páčila mladému dievčaťu, i umienila si poprosiť Krchuľu, aby jej dovolila variť v nej pre ujca kávu alebo zapraženú polievku, alebo halušky, ktoré už aspoň vedela uvariť. Krchuľa jej to vďačne prisľúbila, keď bude zdravá, že jej oddá celé kuchárstvo tu von, ktorému sľubu sa úbohé dievča nemálo potešilo. Keď si už tu dnu popozerala všetko a Krchuľa opustila kuchynku, aby šla chytiť kurča na večeru, Viola vyšla pod stenu a dívala sa do hory. Mladá duša cítila znovu radosť žitia a tešila sa krásnemu dňu, dobrej Krchovej, bystrému potôčku i všetkému, čo ju obklopovalo. Zrazu počula štekot psa; bystrým, gracióznym skokom blížil sa pekný pes cez lúku rovno k nej. Zbadajúc ju, zastal, zaštekal znovu a vrátil sa na pokraj hory. Tam sa zjavil mladík, silný, šumne vyrastený, pohľadu smelého, otvoreného. Zdravá farba jeho tváre a jasný pohľad belasých očí robil milým tento zjav a strmý, sebavedomý pohyb tela zvyšoval pôvab jeho osoby. Cez plece mal prehodenú pušku.Viola mu napäto pozerala v ústrety, hotová do boja, veď v mladíkovi mienila poznať Júliusa Vilinského.Aj on ju zbadal; chvíľu zastal, pozoroval ju, potom tým strmšie stúpal hore k nej.— Či sa neklamem? Si to ty, malá Viola Podhradská? — volal zďaleka.Viola neverila svojmu sluchu.— Vidíš, ja ťa už poznám, a aby si aj ty mňa poznala, predstavujem sa ti — ako Július Vilinský, nádejný polesný, ak boh dá! — dodal s nepatrným povzdychom a podal jej priateľsky ruku, do ktorej ona vložila svoju zdravú.— Tak, teraz už vieš, kto som ja. O tebe všetko viem, všetko aj to, čo ten hlúpy Imro vykázal. Nerob si nič z toho, dievčatko, on ti veľmi nerozumne povedal, hoci ti aj ja musím povedať, len inými slovami, aby si sa za mňa nedržala, lebo z toho nemôže nič byť, absolútne nič! Ja už mám inú lásku, a láska, vieš, ale ty nevieš, čo je láska, hejže? Kdeže by si ty to znala! — dodal, keď Viola na jeho divnú otázku odpovedala záporným pokrútením hlavy.— Tým ťa nechcem uraziť, — pokračoval ďalej polovážne. — Bože chráň! V iných okolnostiach bola by si mi milá, ale keď už šuhaj ako ja má milenku, ako je moje Marienča, to je nemožné! Pozri, tu je stužka, ktorú Marienka v tanci stratila, a ja som ju zdvihol. I pýtala ju späť, ja, pravda, nechcel som jej ju dať, konečne mi dobrovoľne ponechala moju korisť.Viole sa vlúdil úsmev na tvár, okriala na výlevoch šuhaja, a vďačne, ach, vďačne ustúpila pred spomínanou Marienkou do úzadia. Veď si ona podobného zväzku nežiadala; verubože nie! Julo pokračoval:— A čo sa týka tvojho otca, ja tomu naskrze neverím, čo hlúpi ľudia o ňom tárajú, veru nie, a preto ti povedám, aby si vedela, že sa ešte nájdu na svete i takí ľudia, ktorí veria v lepšiu bytosť človeka.Vďačným pohľadom a podaním ruky odplácala šuhajovi za jeho dobrodušnosť.— Vďaka! — zašeptala.— Niet za čo, devuška, niet za čo! — Ale my budeme dobrými priateľmi, pravda, i proti tým tam dolu! — a ukázal rukou smerom k mestu.— Preto mi musíš aj ty tykať a povedz mi Julo, Julko, Julíček; ako Krchuľa, moja stará kojná, keď sa zabudne, čo sa jej často stane. Hej, Krchová, komu to tie kurence, komu?— Nuž, mladý pán, všetkým na večeru, — odvetila oslovená.— Teraz si dala pozor a pozvala ma názvom, akým chce rešpektovať vo mne pána Vilinského. Tak ako som povedal, povedz mi len: ty, Julo. Lebo by to bolo veľmi smiešne, aby sme bývali v jednom dome a boli si tak cudzí. Ja ťa pokladám už za svoju sestru, tak ako malú Emušku; Hermínka, tá nechce nič inšie, len byť mojou švagrinou, čo jej naša mama nabila do hlavy. Nuž, nechže si ju majú, ak je Imro pri tom; ale môj otec, ten sa zasa na mňa hnevá, že sliedim po horách, a keď ti je to môj živel, moja rozkoš; zo mňa naskrze nebudú mať gazdu!— Prosím ťa, neodporuj mu dnes, bol chorý, — riekla Viola zajakavo, vysloviac slovíčko „ty“ prvý raz cudziemu človeku.— Bravo! Vidieť, že si poslušná a rozumná, to je pekne od teba! Ostatne, neboj sa, znám ja svojho starého.K mladým ľudkom prišiel starý pán.— Vidím, že ste sa už oboznámili, to je pekne od teba, Julo, ale nebárs sa mi páči, že mi nechávaš robotníkov bez dozoru.— Odpusť, otče, pokušenie bolo príliš lákavé!— A teraz sa zoberieš domov. Matej pokŕmi kone a pôjde naspäť, môžeš sa odviezť.Šuhaj mlčky vošiel dnu a zavesil pušku pri dverách. Starý nazrel Krchovej do hrnca a vyšiel zasa k svojim koscom a obzrieť sa po hospodárstve.Julo pozrel útrpne na Violino rameno.— Bolí ťa? Vidíš, sestrička, to sa mi veľmi páči, že si mala toľko odvahy a smelosti brániť si otca, ty si skutočne malá hrdinka! — povedal a prisadol k nej.— Keby si mala smelosť, prosil by som ťa, aby si i mňa bránila, keď na to príde čas, a príde, to viem iste. Oni zo mňa chcú mať gazdu, chcú ma poslať na panstvo grófa Z., kde mám byť zasvätený do tajností spravovania vzorného hospodárstva. A tam ti ani len hory nieto, široko-ďaleko niet hory. Ja im nebudem inšie, len polesný, pre mňa je hora môj svet, moje všetko, pravda, okrem Marienky, — dodal so smiešnou vážnosťou.No pri večeri, ktorá pozostávala z kurčiat s omáčkou paprikovou a z halušiek, Julo dokázal, že ešte jestvuje na svete niečo, čo požíva jeho priazeň, a to boli halušky. Starý pán jedol málo a skoro si vyhľadal lôžko, ktoré mu vždy bývalo prichystané pre neho.Julo sa prívetivo odobral od Violy a s ľahkým srdcom vysadol na vozík, ktorý skoro zatým zmizol za návrším zrakom Krchovej a Violy. Viole dnes prvý raz od otcovej smrti sa zdalo, že je svet ešte nie taký zlý, žitie nie také smutné, ako si myslela.Na Majeri chodili zavčasu spávať a včas ráno vstávali. Skoro teda Viola videla prázdne podsteny, každý sa utiahol k svojej miske a k svojmu kozúbku. Len Krchuľa ešte riadila a šafárila v kuchynke obvyklým svojím vážnym spôsobom, tu i tu sama so sebou v hlasnom myslení. Konečne vyšla ku Viole a ponúkla jej, aby ju nasledovala do jej komory.Opustili teda domček pánov a kráčali chodníkom k bočným staviskám. Oproti nim vybehol havkajúc veľký valaský pes s utešeným kožuchom a oňuchával Violu, ktorá sa ho nezľakla, ale prívetivo zavolala na neho.Krútiac chvostom, Pozor sprevádzal ženské do dvora.— Kto to? — spýtala sa Viola a zastala. Pred gazdovou chyžou stála, ba pohybovala sa divnými pohybmi ženská postava. Tvár, osvietená mesačným svetlom, bola bledá, plná, no niesla na sebe žiaľ a výraz bolesti, vzbudzujúci sústrasť. Oči pekné, mandľovitého tvaru, jasnobelasé, opreté boli na kosák zapadajúceho mesiaca. Zdali sa niečo hovoriť, no nie každý tomu rozumel, a kto rozumel, zaplakal nad týmto dieťaťom prírody. Toto dievča, lebo tým zdalo sa byť, mávalo rukami v povetrí okolo seba, krútilo sa, podskakovalo a nôtilo si nejakú piesenku, ktorej slová vynechávalo a svoje vlastné vplietalo do melódie, z jeho úst dvojnásobne smutnej.Jej postava, napodiv plná a súmerná, no bez gracióznych ťahov, bola zahalená v belasú sukienku, vyšívanú košieľku, cez ktorú bol prehodený pestrý ručník, v tomto kraji nevídaný, a širokú zásterku — to nadvíhajúc, to hladiac rukami po nej. Nohy mala bosé a biele, ako i ruky a obnažené hrdlo.— Kto je to? — zvolala Viola zostrašeno.Aj podivná deva zastala a s výkrikom splašenej zveri vbehla do domu.— Veronka Tieškuľa, — šepkala Krchová so vzdychom.— A prečo je taká, taká?— Je chorá a nešťastná, no budem vám ešte snáď niekedy o tom rozprávať, smutná to povesť.Skoro potom uložila Violu do svojich podušiek.— Nebojte sa, v týchto nik nespáva, to sú mi od matere. Pánboh jej daj slávu večnú! — Potom si ešte zanôtila večernú pieseň. Viola utíšená pocitom istoty dovolila všetkým predstavám tohto dňa predstúpiť pred svoje zmysly, rozmýšľala o Julovi, Veronke a o materi Krchovej, ktorej periny ešte odvtedy pochodia. S uvažovaním, koľko tomu asi môže byť rokov, konečne usnula na Majeri.Keď sa ráno prebudila, Krchová stála nad ňou a usmiala sa prostodušne.— Včera večer sme niečo zabudli, mali ste si hrady na povale prečítať, prvé sny v nových hospodách sa vypĺňajú.— Škoda! — usmiala sa Viola a podávala ruku starej, ktorá potom vzala jej ramienko a obviazala ranu.— Aby nebolo úrekom, ale ruka sa hojí a neminie týždeň, môže ísť obväzok dolu, ruka sa zahojí.— Myslíte? — spýtala sa Viola celkom šťastná.— Veru ani inak nie, len dovtedy ešte musíme sa vystríhať ťažkej roboty. Teraz poďme, treba pánovi uvariť raňajky.Viola nasledovala Krchovú. Darmo sa obzerala po dvore, Veronku nevidela, zdalo sa jej len, že niekde z oblôčka kuká na ňu nesmelo dvoje belasých očí.Ujec už bol na nohách a zdalo sa, že sa veľmi dobre cíti. Na jej raňajší pozdrav odvetil prívetivo a pozval ju so sebou do včelína, kým Krchuľa pripraví kávu.Vo včelíne bol vzorný poriadok, len v kútoch zosnoval jeden alebo druhý pavúk svoje siete, odkedy ruka včelárova sama tu neriadila. Viola sa ponúkla pánu tútorovi na pomoc pri manipulovaní okolo včiel, čomu on bol rád a začal jej vysvetľovať výhody nového včelárenia nad starým. Hneď jej dal aj krídlo, aby bezočivých pavúkov pozháňala a očistila včelín od týchto nepriateľov včiel.— Nemám horšieho nepriateľa pri včelách ako pavúka. Tu čosi-kamsi osnuje celé plachty a neúnavne číha na nič netušiacu včielku.Len príchod Krchovej vyrušil ich z príjemnej a zošľachťujúcej práce. Volala ich k raňajkám, ktoré pripravila a v izbe nastolila. Starému pánovi káva nechutnala.— Alebo si sa nedoučila, Zuza, alebo si sa preučila kávu variť! — zasmial sa urodzený pán.— Alebo, — myslela si Krchová, — je milosťpánov žalúdok nie viac taký, ako býval.Viola sa Krchovej ponúkla, že jej bude pomáhať variť kávu pre ujca, jej že veľmi dobre chutnala, ale chorým ľuďom musí sa niekedy premeniť kuchárka.Takto Viole plynuli dni v tomto svetom nedotknutom kútiku a dobre sa cítila.Každý deň prichádzal posol z mesta, ktorý prinášal potravné články a zas odnášal hydinu, maslo, mlieko, smotanu. I noviny prinášal a ona sa ponúkla čítať nahlas časopisy, ktoré prišli, najmä večer, keď si ujec ľahol do postele.— Dievča, ty ma celkom rozmazneš, odjakživa som si žiadal, aby mi niekto večierkom predčitoval!— Veď ja to vďačne konám a môže sa to vždy stať, keď len milý ujec dovolí.Týmto spôsobom utužoval sa pomer medzi tútorom a zverenkou vždy viac a viac.Istého dňa prišiel Julo s Imrichom, no ako Viola počula, že je Imrich tu, odišla do hory, aby sa nemusela s ním zísť. Vedela, že sa nemôže premôcť voči nemu, čo by jej snáď ujec zazlieval. Ale Julo v sprievode svojho psa ju vyhľadal.— Vyhýbaš sa mu? Nie div, sestrička. Ako by aj nie, keď on má také vysoké náhľady o všetkom na svete, že každý rozumný človek musí hlavou pokrútiť nad tým. Nieto dňa, aby sme sa my dvaja nepovadili. Ja viem, že ho raz nejeden skvelý plán kopne a on pozde nahliadne, že nie je všetko tak, ako si to predstavuje, — rozprával Julo rozhorčene. — Preto je on i pýchou rodiny, miláčikom, ktorý má raz uskutočniť otcove skvelé plány, maminým protegé, ktorá mu vychováva Hermínku za jeho budúcu vernú manželku, aby ho mal kto reprezentovať, keď bude ministrom. Vychovávajú ju v hlavnom meste a, pravdaže, na trovy otcove. Dosiaľ to išlo ľahko, ja som nemal nič proti tomu, kým som nepoznal, čo oni so mnou chcú. Ja im mám študovať hospodárstvo, čo som už i počal, lebo som myslel, že predsa im budem môcť po vôli urobiť, no i ja cítim v sebe samostatný prúd, nedám si natisnúť povolanie života inými, sám sebe chcem byť niečím, alebo ničím! Ja im mám prevziať hospodárstvo, ktorého polovica je prepísaná na mamu, z druhej polovice mám potom vyplácať Imra, ktorý bude pri svojej kariére v Pešti potrebovať groše, a Emku, to sa potom dá hospodáriť! Ej, takým bláznom nebudem!Julo vyskočil strmo z machového sedadla, kam sa obidvaja usadili, a prešiel niekoľko ráz popred Violu.— Divné ti je, že ti to rozprávam, ale ja viem, že ma ty rozumieš, ty, ktorá máš mnoho príbuzného so mnou, už i tým si dosiahla moju sympatiu, že nie si miláčikom mamy a Hermínky a Imra. Emuša, nebožiatko, pre nás ešte niečo platí, ale to je slabé, nevládne decko. Tak vidíš, odkázaní sme na seba; okrem Krchule, ktorá ma nedá ani za slepého koňa, lebo mi bola kojná. Ona aj k tebe bude dobrá, len keď sa raz roztaje jej priazeň.— Vidíš, — pokračoval Julo v svojich výlevoch, — ja som si už temer zúfal, kým si ty neprišla, nikto ma nechcel vypočuť a rozumieť! Len tá moja hora ma potešuje, no cítil som sa i tam osirelý. Teraz už smelšie vystúpim a budem sa domáhať svojho práva.Viola načúvala slovám Julovým s potešením dievčenského srdca. Ona je niečou dôverníčkou a podporou! Ona, len ako je to možné?Krchuľa pripravila svačinu, ktorá Julovi, hoci bol rozžialený, znamenite chutnala, veď stará kojná uhádla, že nové zemiaky s maslom a s bryndzou vždy Julka uspokojili.Imrich, kým sa Julo žaloval Viole, musel otcovi o ňom rozprávať, lebo starý pán nespokojne pozeral na svojho mladšieho syna a bol veľmi zlej vôle. Julo si vzdychol a jedol ďalej. Potom mladí páni odišli zasa domov, otec im však naložil, aby zajtrajšieho dňa poslali po neho, že doma potom vybaví všetky domáce veci.A keď odišiel aj ujec, Viola ostala sama na Majeri, kde by si želala navždy prebývať. V ochrane a starostlivosti Krchovej cítila sa dobre. S Veronkou sa zišla len veľmi zriedka, aj vtedy bojazlivo utekala pred ňou a potom cez malé okienko svojej izbičky zvedavo pozerala za Violou a tu a tu sa aj usmiala na ňu. Tak rada by bola Viola zvedela, kto je toto dievča a čo sa s ním stalo.Krásne a veselé augustové dni sa už krátili a večery zvolávali malý počet obyvateľov Majera pred domky na podstenia. Tu bola Krchuľa, ktorú všetko slúchalo a korilo sa jej rozumnému rozsudku, veď ona mala veľké slovo aj u pána. Tu zasa Veronkin otec, gazda na Majeri; ktorého tichá, mierna povaha, málovravnosť a utiahnutosť činila ho pravým opakom Krchovej, ktorá vždy bola hotová výrečne rozprávať a mala slovo pohotove. Tu i tu prišli i druhí sluhovia a želiari so svojimi ženami a dievkami, potom bača a valasi so svojimi ženami, až toho bola hodná spoločnosť. Keď sa už začali veľmi živo zabávať, strmé veliteľské slovo Krchule rozohnalo veselú čeliadku a Viola ostala sama so svojou spoločnicou.O Veronke, hoci bola sľúbila, nechcela rozprávať Viole; len toľko jej povedala, že bola veľmi krásna mladá devuška, krv a mlieko, a že ju rodičia, najmä otec, ktorý zdakade od Hrona pochodí, veľmi rád mal a matka ju strážila ako svoje oči. Nebohá pani urodzená, ktorá jej bola krstná matka, často prichádzala na Majer a tu Veronku vždy hladkala a prinášala jej všakové dobré veci. Ale pani umrela a miesto nej prišla druhá, s ňou jej brat, no, o tom pozdejšie…Veronka bola šumná, spievala celý deň ako vtáča v hore, až jedného dňa, keď dlho nechodila domov z hory, kam šla zbierať jahody, našli ju bez seba, omdletú, peny na ústach, oči stĺpkom obrátené… Mať jej ľakom ochorela, chorela a vytlela, otec sa stal málovravným, chcel už viac ráz opustiť službu, ale pán urodzený ho vždy prehovoril, že si on veru nepustí takých dobrých sluhov od seba. Nešťastné dieťa zostalo veľmi choré. Z tej zlej choroby, kvietok môj, to chodí na ňu, i včera som bola u nej, a ako sa mi všetko zdá, nebude dlho medzi nami.Tak rozprávala Krchuľa a devuška s ustrnutím počúvala. Úbohé dievča, také nešťastné! Odvtedy že nechce viac ani na krok od svojej chyžky, ľaká sa každého človeka, ktorého už predtým nepoznalo, a bojí sa každej tône.I umienila si Viola, že sa viacej bude s nešťastnou Veronikou zamestnávať a že svojou láskou bude sa snažiť zmieriť ju s jej osudom.— A či sa nepokúsili vyliečiť ju? — spýtala sa Viola.— Horkýže nie! Sám pán dal doviezť sem doktorov, ale ako jedného alebo druhého z nich zazrela, začala kričať a triasť sa na celom tele, a keď jej aj lieky podávali, nemalo to nijaký účinok.Odvtedy Viola so sústrasťou sledovala Veronku a zaobchodila s ňou láskavo, čo jej pomaly prinieslo priazeň nešťastnej devy.Domec ovinutý viničomDeň, ktorý nasledoval po tejto rozprave, priniesol Viole nové prekvapenie. Matej prišiel po ňu s vozíkom a doniesol jej lístok od Jula. Píše jej, že sa odoberá od nej aspoň takto, keď ju nemohol navštíviť na Majeri, a že, hoci aj po veľkej búrke, dostal povolenie ísť na lesnícku akadémiu. Ináč že tam dolu všetko po starom. Imro ide do Pešti, mama odprevadí Hermínku do ústavu, kde sa má z nej stať dokonalá dáma, a on že sa tiež odberá, aby navštívil ešte svojho priateľa, s ktorým má bývať na jednej hospode. Hej, to bude veselý život! S mnohými pozdravmi a jedným bozkom, — pri čítaní tohoto Viola sa červenala, — zostáva jej verný brat Julo.Aj Matej rozprával, že je dom akoby vymretý. Len milosťpán a malá Emka v tom veľkom dome, aspoň na čas bude v ňom pokoj.— Že mladých pánov posielajú po školách, to mi je nie divné, ale že ešte aj tú slečinku posielajú učiť, a to za pánove peniaze, to sa neprace do mojej tekvice. Veď im je nie ani rodina, ani nič! — mudroval Maco.— Nestar sa do toho, a čo ťa nepáli, nehas, — zahriakla ho Krchuľa. — Tu máš, najedz sa, potom priahaj!— No len viď, aká ste vy náramná, vari človek už nesmie povedať svoje? Čo?— Horkýže nesmie, ale páni sú páni a sluhovia sú sluhovia, my nerozumieme, čo oni vedia!— Veď tak! — dotušil Maco a chlípal svoju polievku, krútiac pritom hlavou. Maco ešte nebol tak dlho u pánov, a preto sa pozastavil na všetkom.— Len tej malej Emky mi je ľúto, to je ako opravdivá sirôtka v dome, kým ešte mladá pani boli doma, bolo s ňou ako bolo, teraz ale neviem, či zasa príde ku mne do stajne a bude sa dívať na mňa a na moje kone, kým jej nedám z môjho chleba!— I ty, ty bezbožník, ty skazník, žeby Emuška ešte od teba chleba pýtala? A keď aj, od hladu to iste nebolo, veď sa vie, že deti rady jedia čierny chlieb!— Či rady alebo nie, Emuška nemá matku, ale len macochu, a to, nech som dobrý… — ale teraz sa už pratal z kuchyne, lebo Krchuľa naozaj sa nahnevala.— Bodajže ho i s klebetníkom, — hnevala sa, keď Maco už niekde okolo koní dudral, — či ho vidíš, ako všetko vie! Ale ja viem, odkiaľ vietor fúka. Tomu všetkému je vina len tá s tou strapatou hlavou, tá ošemetnica, ktorá chce byť kuchárkou a nevie chleba napiecť. Do očí sa panej líška a podlizuje, a za chrbtom ti ju vynáša. Aby ťa aj s háveďou kadejakou!Krchuľa, hoci sama zavše sa vyslovila nepriaznivo o panej, nedovolila, aby to iní robili.No Maco sa poponáhľal s priahaním a skoro Krchová povynášala zeleninu, fazuľu a iné na vozík, pomohla i Viole hore, potom prosila, aby ešte prišla tej jesene, a Maco pohol kone.Tak prišla Viola domov, a neuvidela tých, ktorí ju urazili a ktorých nenávidela.V dome bola, ako Maco povedal, veľká tichosť, len tu i tu bolo počuť dupot malých nožičiek po kamennej dlažbe chodby, alebo smelší výkrik a smiech dieťaťa. Ináč bol dom ako vymretý. Keď kuchárka predložila obed, vyšla si, kam chcela, komorná šila pre seba, a tak bol celý dom ponechaný sám na seba.Kľúče viseli v prednej izbe pri dverách, pán Vilinský chodil vydávať z komory, no odnechcelo sa mu to, a tak domáci duchovia šafárili, ako chceli. Konečne ujec oslovil Violu, aby ona dozerala na kuchyňu a komoru, čo ona s ochotou i konala, nedbajúc na krivé pohľady slúžok. Ba často sama uvarila jedno alebo druhé jedlo milému ujcovi, prinesúc mu ho s nemalou hrdosťou.Malá Emuša sprvu nedôverovala Viole, vyhýbala sa jej, no keď videla lásku medzi otcom a Violou, i ona začala sa k nej šetrnejšie chovať, až potom cele dosiahla jej lásku.Viola poprosila tútora, aby jej chyžku, do ktorej ju boli hneď v prvú noc umiestnili, prepustil na bývanie, veď i tak nie je potrebná a tie staré veci môžu tam bývať i ďalej. Tútor jej to nechcel privoliť, hovoriac, že ona môže bývať v Hermínkinej peknej izbietke vedľa salónu, no Viola prosila a vedela dosiahnuť svoju žiadosť. Aby chyža predsa mohla sa obývať, dal postaviť malú železnú piecku, ktorá bola vyhodená už kdesi na pôjde, a Viola začala si upravovať svoju izbu. Emka zvedavo a s rozkošou detí prizerala sa na ňu a prehŕňala sa v starých veciach, ktoré tu boli pohodené.Staré, invalidné náradie, ktorému tu nohy, tam druhé čiastky ležali, pozliepala, ako sa dalo, vyčistila, až to bola radosť! Knihy, lebo aj tých našla sa tu hŕba, oprášila, a aká radosť pre ňu, našla tam viacej kníh s menom „Adamus Podhradský Anno 1835“. Bola tu i jedna modlitebná kniha a jeden Tomas Kempis. Aký pobožný človek musel byť jej starý otec! Toto teda patrí jej, celkom jej! Aké šťastie! Možno i tieto pohodené veci sú z veľkej domácnosti Podhradských, ona právom môže túto chyžku nazvať svojím panstvom.Keď konečne poriadila svoju malá ríšu, s radosťou pozrela na dielo svojich rúk. Komôrka s malým, na tri prsty širokým zrkadlom prichodila jej ako malý salón.Keď pozrela z oblôčka svojej komôrky, videla v úzkej ulici za bočnými staviskami stáť malý, úhľadný, viničom ovinutý domec, a keď si stala na stoličku a pozerala, mohla vidieť, ako neveľké obloky, plné kvetín a opatrené bielymi záclonkami, zdajú sa zvať na návštevu. Tu i tu mohla vidieť aj starenku, obyvateľku tohto domu, v bielom čepci, s hlavou napred naklonenou, chodiť po dvore a obstarávať svoje práce. Jej zvedavosť na tento domček a jeho obyvateľov ešte vzrástla, keď večierkom počula zvuky starého klavíra.Keď velebné ticho zavládlo mestom a večer sa rozložil po krajine a keď i Viola unavená prácou dňa vyhľadala svoju skrýšu, tu ju zarazili cez otvorený oblok tie bájne zvuky, vyludzované iste nie rukou diletanta.Ona veľmi milovala hudbu a kvety. Veď pestovala oboje doma za tých lepších čias, no teraz nepomyslela na hudbu, hoci aj skvostné piano zaujíma čestné miesto v salóne prvého poschodia.Jedného večera očarovali ju viac než inokedy tie milé zvuky. Bolo jej, akoby počula v tónoch kus vlastnej žaloby, vlastného strádania. Zložila ruky, zdalo sa jej, že sa musí modliť pri tých zvukoch a plakať slzy prvé, odkedy je tu, slzy, ktoré by jej priniesli mier a odvahu pre ďalšie strádanie.Dlho do noci počúvala ľúbezné čarovné tóny, ktoré vyludzovala neznáma ruka. Ba či ten, ktorý tam dolu, v tej malej uličke, hýbe mŕtvymi strunami, tiež zná, čo je žiaľ, útrapy, strádanie? Či zná? A kto je on? Snáď oná starenka, zhrbená ťažkou prácou, mnohými starosťami? Nemožno! Viole sa zdalo, že prsty starej ženy nevedeli by vyčariť onen cit, ktorý zavládol touto hrou! A keď nie, kto býval so starenkou, kto vládol tými kovovými strunami, že prenikali až do útrob poslucháča? Či snáď bol to manžel milej starkej, rovnako starý, zhrbený a snáď slepý? Alebo?…Viola by sa bola mohla opýtať slúžok, kto býva v domčeku za pálenicou, mohla i sama ísť pozrieť a na ulici sa opýtať na obyvateľov prívetivého obydlia, no to všetko sa jej priečilo tým viac, že už viac dní nepočula milé zvuky, hoci otvárala oblôčik, načúvala pátravým, túžobným pohľadom, no nepočula viac nič, len zavše škrek sliepok a spev kohúta zo dvora starenkinho a videla vždy len tú istú postavu starej zhrbenej ženy, ako pozorne a starostlivo opatruje svoju malú domácnosť.Minulo niekoľko dní, pani Vilinská sa vrátila z Pešti a začala znovu svoju vládu v dome. Slúžky obdarené darmi prinesenými z Pešti lichotili svojej panej a všemožne hľadeli ohovárať Violu. Pani Vilinská nemohla viac Violu ignorovať, zjavne nechcela s ňou zle zaobchodiť, lebo jej politika zakazovala provokovať pohoršenie v dome a najmä voči domácemu pánovi, ktorému nadovšetko bol vzácny domáci pokoj. Vedela pani Vilinská ešte i to, že pokojom viac vykoná u svojho manžela než nešetrným vystúpením, podobným prvému stretnutiu sa s Violou. I chovala sa k Viole odmerane, chladno, vydávala jej rozkazy, vidiac jej spôsobnosť a vôľu do práce, no jej pomer k sirote ostal taký, aký bol v prvý deň. Lebo Violu nepotiahlo srdce k „tetke“, ani „tetku“ k „tichému, zaťatému a tvrdošijnému stvoreniu“, akým Violu nazvala. Ujec teraz často býval mimo domu: to pri zriadení pálenice, ktorú už dávnejšie dal za domom vystaviť, to pri poľných prácach a pri mlátiacich strojoch na Majeri. Ema sa tešila, že bude chodiť do školy, pozdejšie ju aj skutočne odviedol otec k pánu učiteľovi, a tak Viola ostávala zväčša na seba zanechaná, zanedbávaná. Či div teda, že vždy znovu zatúžila počuť k srdcu hovoriace tóny z domčeka spoza pálenice? Či div, že si namyslela, že všetko, čomu sa tešila, uniká a opúšťa ju navždy? Nepokoj, duševné strádanie zmocnilo sa tohto mladého dievčaťa, ktoré veru potrebovalo veľa láskavého ošetrovania, aby sa zdarne vyvinulo ako rastlinka, ktorá túžobne obracia hlávku v stranu, odkiaľ by ju malo zľúbať životadarné svetlo slnca, a nenájde ju. Tak smutne klonila Viola hlávku, že nenašla blahodarný lúč opravdivej lásky.Na svoje veľké, a možno povedať, že i radostné prekvapenie našla istého dňa v izbe tútora sedieť svoju starú známu z domčeka viničom ovinutého. Srdce jej búšilo pri myšlienke, že to azda predsa bude ona — ten tajomný umelec — a bystrým pohľadom zmerala zjav starej panej. Keď Viola vkročila do izby a uklonila sa, pani pozdravila ju dobrotivým, nežným pokývnutím hlavy, akoby chcela povedať: „Poznám ťa ja, poznám!“ Teda tú, ktorú Viola vídavala zďaleka, videla teraz celkom zblízka pred sebou na stoličke sedieť a čítať peniaze, ktoré pán Vilinský zobral a položil do wertheimky. Pozdejšie sa Viola dozvedela, že to bol nájom za domec, v ktorom pani Milocká, lebo to je jej meno, bývala, a ktorý patril pánu Vilinskému. Teraz len počúvala, čo hovorí starenka, ktorej jemné ťahy v blízkosti pozorovateľa nadobúdali pútavosť a vzbudzovali sympatiu, aspoň u Violy vo veľkom stupni. Trochu zhrbená pohybovala sa dosť živo a hovorila zvučným, jasným hlasom, hovorila mnoho, často i to, čo práve nepatrilo k veci. No na šťastie nehovorila tak, že by poslucháča príliš unavila. Viole sa aspoň zdalo, že všetko, čo povedala, malo oprávnenosť, ona, pravda, by to nevedela predniesť.Ku koncu návštevy pýtala si ešte starenka bavlnu na pletenie pančúch pani Vilinskej.— Ráčite znať, že mám už teraz viacej stihu odvtedy, ako môj Daniel odišiel do Nemecka, chudák! Ale zato pribudlo mi študentov o jedného viac než vlani, a veru okolo tých šarvancov len jesto obchádzania dosť. Ale mám vždy ešte čas spraviť niečo i pre druhých.— Veru by som potrebovala pre pánov istú zásobu a pre Emku, ktorá teraz, keď bude chodiť do školy, mnoho bude potrebovať!— Oj, to s radosťou chytím sa do práce! Najmä pre Emušku! Kdeže je to milé dieťa?— Už chodí do školy. Pilne a svedomite navštevuje školu, nezamešká ani polhodinku a zdá sa, že sa bude dobre učiť! — chválila Vilinská svoju pastorkyňu. — Čo sa však tej práce týka, pošlem bavlnu snáď ešte dnes predvečerom, môže to odniesť Viola, — pritom ukázala na Violu, stojacu pri kredenci, kde upratúvala šálky a taniere.Milocká pozrela na Violu dlhým pohľadom a pokývala hlavou. Skoro potom odišla.Violu teda na veľkú radosť poslali predvečerom k milej susedke, lebo za takú si ju pokladala, aby odniesla sľúbenú bavlnu na pančušky pre Emušku. Upravili ju, kade má ísť, no ona už skorej vyzrela priechod cez bočné staviská, cez malú záhradku a do úzkej uličky, kde stál úhľadný domec.Odvtedy často sedávala Viola u starej panej. Ona jej rozprávala o svojom synovi Danielovi, ktorý odišiel do Nemecka, aby sa vzdelal a nadobudol si ešte vedomosti na svetochýrnych univerzitách. Bol teológ a toto je posledný rok, ktorý študuje, potom, ach, potom! — vzdychla starenka so zbožným pohľadom k nebu.— Či snáď on tak krásne hrával? — opýtala sa raz Viola nesmelo.— Áno, on, môj Daniel! — odvetila opýtaná s prívetivým pohľadom na dievčatko. — A vy to viete?— Oj, áno! Do mojej chyžky počuť všetko, najmä večer, keď je v dome a na ulici všade ticho. Vtedy utešené melódie tak dojemne ku mne prúdili a pripomínali mi dávne, zašlé časy! Tak teda to on! — riekla Viola znova a v myšlienkach začala si predstavovať zjav bohoslovca a jej fantázia utkávala okolo jeho osoby čarovný kruh.— On, môj Daniel! — odvetila znovu Danielova matka a z očí jej žiarila jej hlboká láska k synovi. — On, môj milý, jediný syn, ktorý môj smutný osud okrášľuje a obveseľuje vlastným strádaním, vlastným namáhaním, on, ktorý, odkedy žije, nezarmútil svoju matku, ba každou myšlienkou hľadel jej pôsobiť radosť a každým svojím krokom na ceste života chcel jej zmierniť biedu a jej opustený vdovský stav hľadel urobiť znesiteľným. Nie, môj Daniel nemá páru v rade terajších mladých ľudí! Ešte bol len malý, a ja, už vtedy ovdovená, zápasila som so starosťami, ktoré mi odoberali spanie, chcela, som ho dať na remeslo. Ale on ma prosil v slzách, aby som ho nechala chodiť do škôl, veď že on má groší veľa, a keď bude potrebovať, že si zarobí viacej, a veď — že pánboh požehná! Pritom skočil na lavicu pri peci, vyškriabal sa na kozúbok a siahol za hradu, odkiaľ potom niesol niečo ku mne. Hneď nato mi vysypal z vlastnoručne ušitého vrecúška do zástery hŕbku drobných peňazí, medených i strieborných, a s iskriacimi očami hľadel na mňa, ktorá prekvapením nevedela som povedať slovo. Konečne som sa ho spýtala. Skade tie peniaze? Snáď si ich len ne…? Navinšoval som si ich, nagazdoval, keď ste mi dali, alebo cudzí ľudia, po dva groše alebo po šestáku, odkladal som si ich! Však už teraz môžem chodiť do škôl? Čo som mala robiť? On, pravda, v detinskej prostote pokladal to za dostatočný kapitál, aby sa mohol stať farárom, no ja pokladala som to za pokyn, aby som mu nebránila ísť ta, kam ho snáď vyššie určenie volalo! Privinula som ho k svojmu srdcu, predsavzala som si dvojnásobne pracovať a odkladať pre neho, aby raz mohol byť farárom.Viola počúvala nadšene, jej boli výlevy podobnej posvätnej lásky cudzie, veď svoju matku neznala a inde nemala ešte príležitosť nahliadnuť hlbšie do pomerov šťastných rodín. Potom zdvihla vrchnák starého klavíra, ktorý kedysi snáď zdobil skromnú chyžu dedinského učiteľa, a prešla rukou niekoľko ráz po klávesoch.— Vy tiež hráte? — pýtala sa starenka udivene.— Učila som sa v ústave, ale už dávno som sa nepokúsila, neviem, či ešte znám niečo!Kým Viola hrala, susedka pozorovala ju súcitne a potriasala hlavou. Čipky, ktoré práve prišívala na akýsi čepiec, sa tiež triasli v jej rukách a ústa jej šepotali nezrozumiteľné slová.Keď bývala Viola „doma“ urážaná, odstrkovaná, tu si rada zašla do útulku pani Milockej. A vždy rovnako zvedavo a rovnako nežne pozerali tmavé oči susedkine na tvár dievčatka, ktorému na výslovnú žiadosť „tykala“.— Znám ja, znám! Nezdravá to pôda pre mladé neskúsené srdce. Znala som a milovala ako teba, Violka, tvoju matku, lebo vtedy už môj manžel, učiteľ v D…, umrel a ja s malým chlapčekom prišla som bývať sem, odkiaľ som sa bola vydala. Tvoja matka tiež nevydržala dlho, opustila dom, ktorý by právom mal náležať tebe, aby sa viacej do neho nevrátila!— Vy ste znali moju mamku!? — zvolala Viola.— Znala, oj, znala, úbohú! Sú bytosti, o ktorých sa nám zdá, že len nešťastie a starosť je ich údelom na svete. Ony sa obetujú druhým, seba nešetria, len druhým slúžia, a za to sa im zakvačí na päty všelijaké súženie, aby ich nenechalo po celý život a aby vytrpeli aj za druhých.— Porozprávajte mi, prosím, o mojej mamičke.— Vďačne, dieťa moje, vďačne! Veď tak dobre poznám to všetko! Nedarmo som vyrástla v tomto meste, ba temer celú polovicu svojho žitia prežila som v tejto ulici, v tomto dome. Nie div teda, že mi nič neušlo, čo sa tam v tom veľkom dome robilo.Keď som rástla, vtedy ešte žil starý pán Podhradský. Mladý, tvoj otec, Violka, vtedy chodil do škôl. Starý pán bol veľmi ctený, pobožný pán a býval zväčša inšpektorom pri našej cirkvi[4]. Keď som sa vydala a zasa ako vdova prišla sem, starý pán už nežil, len jeho pani, ktorá rozhnevaná na syna pre pána Vilinského odcestovala na svoj vlastný majetok a do kúpeľov. Tvoj pán otec bol už vtedy ženatý. Bola to veľmi chorľavá, veľmi rozmaznaná pani, s tou musel mať jej manžel veľkú trpezlivosť, čo aj dokázal, hoci v inšom nikdy neprejavil veľkú stálosť. Keď už bola pani Podhradská povážlivo chorá a už nikto nemohol pri nej vydržať, vzali k nej chudobné dievča, Marinku. Ťažké bolo jej postavenie, lebo každý v dome mal svoje zvláštne chúťky, ktorým ona slúžila ako hromozvod. Keď jej povolili chvíľočku času na oddych, chodila ku mne, vyplakala sa do sýtosti, vyobjímala môjho maličkého Danielka a my obe sme plakali, až sme cítili uľahčenie.Vilinskovci už skôr sa nasťahovali do domu tvojho otca, ktorý veľkodušne ponúkol svojmu švagrovi celé obydlie dovtedy, kým on svoj zhorený dom nevystaví. Rodina Vilinských prišla a navždy sa tu upelešila. Pani Vilinská skoro vzala vládu do svojich rúk a všetka čeľaď i páni museli sa jej koriť.Mladá pani Podhradská umrela v kúpeľoch. Jej ošetrovateľka sa vytrápila s ňou, s nadľudskou trpezlivosťou znášajúc rozmarné chúťky. V jej náručí vypustila ducha, a čo malo úbohé dievča z toho? Osočovanie, zradu a hnusné obžaloby! Potvárali ju nielen, že si chcela tvojho otca nakloniť, no že aj prsteň, ktorý jej nebohá ešte zaživa na prst stokla a darovala, že ten prsteň ukradla. Podhradský ju zastal, ako sa patrí, a aj pri jej chudobe, pri jej nízkom stave pojal si Marinku za ženu. Keby bola žila, možno nebolo by tak ďaleko prišlo s tvojím otcom, no pánboh im daj slávu večnú obom! Už sú tam navždy spojení.Pán Vilinský mal vraj vážny rozhovor so svojím švagrom, ktorého nepochopiteľná slabosť odpustila všetko, čo kedy musel trpieť od Vilinských, ba ponechala ich v jeho dome, postúpila právo svoje, čo ja viem, bo nemohla som sa dozvedieť niečo isté. Lenže je ešte jeden temný bod, ktorého sa Vilinský ľaká, a ten je, dieťa moje, v tvojich rukách, alebo aspoň mal by tam byť?— Ak tým myslíte isté spisy, ktoré môj milý otec ešte na smrteľnej posteli spomínal, teda tých niet, ak odvtedy, čo som ja odišla, nevykutal ich náš priateľ, doktor Bielanik.— Niet ich? Čo nepovieš? Kam by sa boli podeli?— Vyrabovali ich, zlí ľudia v čase požiaru vyniesli všetko z nášho domu!— Počula som, počula aj o tom! — vzdychla si starenka. — Ale ďalej. Ty si sa narodila, mamička tvoja skoro nato opustila tento neprajný svet, rodina tvojho otca jasala. On bol zlomený, znechutený nezdarom v svojich podnikoch a utrácal vždy viac a viac svoj majetok. Jeho matka sa odvrátila od neho, nechcela počuť o neveste-slúžke, nechcela uznať jej dieťa za svoju vnučku, odtiahla synovi svoj majetok a výplatu dcérinu, u ktorej býva neďaleko stadeto.— Ona teda ešte žije! — zvolala Viola.— Žije ešte, ale je už veľmi stará. No i tak si ešte môže požiť, ženy ako ona neumierajú tak ľahko. Vilinský ustúpením tvojho otca upevňoval vždy viac a viac svoje postavenie v Zanici a nech niet tých listín, tak je veľkým pánom. No ale sa pánboh ešte postará, aby stromy nevyrástli do neba, a pravda predsa len musí vyjsť na svetlo dnesalebo zajtra, alebo o rok! — hovorila Milocká.Viola so zblednutou tvárou načúvala.— A keby bolo po pravde a práve, mala by si ty sedieť ako pani v starootcovskom dome a ich mala by si právo vyhnať z neho, no to by si iste neurobila a neurobíš, keď tomu bude čas aj potom. Dosť už. Ale som sa rozhovorila, rozhorlila, a to sa neoddá na tomto svete.Viola v dojmoch, aké vzbudili rozpravy starej panej, neporozumela posledným slovám. Ona v duchu videla strašnú noc požiaru, klesajúcu postavu otcovu, jeho smrť.— Bolo to hrozné! — vzdychla devuška.— Čo hrozné? Myslíš nešťastie tej osudnej noci? Veru hrozné, dieťa, hrozné! A ešte hroznejšie, že požiaru padol v obeť aj ľudský život.— Ľudský život? — skríkla Viola.— Ba veru, bol to vraj akýsi barbier, v susedstve tvojho otca že býval.— Mikulčík?! — zvolala deva začudovane.— Áno, ten. Toho že niet odvtedy, musel zahynúť v plameňoch, lebo ho odvtedy ani jedna živá duša nevidela.Deva pokrútila hlavou, poznala Mikulčíka, vedela, že nebol schopný obetavého činu, a ináč, veď videla ho stáť v chodbe celkom oblečeného, ako do cesty…Povedala to pani Milockej, no tá tomu neverila.Dokazovala, že Viola musela sa mýliť, alebo mohol ešte potom ísť hasiť, kde ho prikvačila strašná smrť.Večerilo sa. Viole prišlo na um, že dlho si posedela pri svojej známej, vstala a odobrala sa od nej, poberajúc sa do domu, ktorý by skutočne a právne mal byť jej domovom, ak len starenka v svojej ochote a horlivosti nepreháňa.Dlho do noci nemohla zabudnúť na všetko, čo počula od Danielovej matky, ako si ju v duchu volala, a na to, čo sa týkalo jej milého zosnulého oca. Potom udalosti pozdejšieho letopočtu, oheň a osud, ktorý ju uviedol do tohto domu, kde kedysi jej milený otec strávil svoju mladosť. A preto vždy drahším stával sa jej tento dom, v ktorom sa skutočne začala pokladať za paniu a tamtých len za hostí v ňom.V príhode chystalo sa už k jeseni, snehové mračná nad krajinou, v poli pusto, zimno. Vietor hučal v bezlistých konároch stromov a hľadal sa zapierať do všetkých kútov. Ticho a pusto všade tam von, a preto milý je domáci krb každej rodine, ktorá v dobrej zhode sa zhromaždí okolo neho.V také trudné, smutné jesenné chvíle myslievala Viola na svoj osamelý život, lebo i pri pobyte vo veľkej domácnosti nepatrila ona k svojim domácim ani svojou vlastnou vôľou, ani pričinením tých tam v tej veľkej prízemnej izbe. Viole ostávala len malá tmavá izbietka.[1]…staval banky a sekal žily…— liečil púšťaním krvi pomocou malých nádobiek — baniek.[2]Jeho nápadná krásarobila ho levom— bol stredom pozornosti.[3]Poobzerala sa vôkol sebav novej hospode— na novom byte[4]Starý pán býval zväčšainšpektorom pri cirkvi— inšpektorom cirkvi bývala vážená osoba z nekňazských radov, ktorá rozhodovala pri finančných a iných otázkach cirkevnej samosprávy.	Vansova_Sirota-Podhradskych.html.txt
I.Slnce zapadalo na Lago di Garda. A ako zapadlo, nastala i zima.Vzdorovité hrozivé končiare Monte Baldo sa razom zotmely a pred chvíľou ešte usmiaty, veselý, ľahkomyseľný kraj bol naraz tmavý, pustý, príšerný.Na Gardskom jazere kde-tu blysol svetlomet. Taliani ani v Svätvečer nemali a nedali pokoja.Na brehu jazera tmavo, prísne a pomstychtivo sa dívala naša pevnosť Nago na zotmievajúce sa vlny — ta, do diaľky, kde striehol nepriateľ.Všade ticho, pokoj… Opustené, vyprázdnené sú dedinky okolo Gardského jazera, mramorové paláce v Rive, a skromné krčmičky, „trattorie“ v Torbole, kde inokedy o Vianociach medzi tichým kašľom chorých počuť šťastný smiech zdravých mladých ľudí, sú úplne prázdne; len kde-tu zabudli v rýchlosti úteku oblok zatvoriť, a on teraz melancholicky vrždí, keď ho nočný vietor dráždi.Silhueta pevnosti Nago sa jasne odráža od temného neba. Z diaľky vidieť na nej temné okenice, ale z tých okeníc hrozí smrť: 30½-centimetrové delá sa dívajú z nich… a nesmierne divá sila len čaká na to, aby vyletela a pustošila, márnila, kazila život, kde ho najde; až dychčí za tým, ako leopard, učupený na skok…Hviezdičky počínajú vychodiť. Mesiačik, milý nočný pútnik, sa teší, že je Svätvečer a že po toľkých potokoch krvi, do ktorých sa musel dívať, uvidí i pokoj na zemi, — usmievajúc sa, chcel pozrieť do oblokov, v ktorých sa vianočné sviečočky blyštia.Pinie tenko a čierno sa dvíhajú do povetria, s takým žiaľnym pohybom, ako keby prosily o milosť, a na vyšších brehoch olivové stromy pokrčeno a skromne, ako žobráci, bežia hore vrchom…Fantastický svet v pološere Svätvečera…O pravej zime, fujavici, snehu — ako ju my milujeme na Vianoce — ani chýru, ani slychu; tam sa narodia i umrú ľudia, nevidiac snehu.Domy okolo pevnosti Nago skrúšene a pokorne sa dívajú hore k pevnosti — malé domčeky síce, ale z tisícročných skál postavené; obloky prázdne, mŕtve, strechy kde-tu zhorené, mesiačik darmo hľadá v nich svetielka… veď ľud južného Tyrolska ani nepozná vianočného stromca, a keby i poznal tento krásny zvyk — kdeže sú teraz ľudia, čo tu bývali?!Na verande hostinca v Torbole, kde hostia inokedy kŕmili rybičky už talianske, — lebo voda Gardského jazera patrila odjakživa ta, — je balustráda zlomená, drevená dlážka zhorená — všade púšť…Len Lago di Garda, táto čarodejnica, je nezmenene krásna. Krajšia je ako Adria, lebo je tajomnejšia; od Virgila až po naše časy ju miloval a ospevoval každý básnik, ktorý ju videl; nebolo ženy na svete, ktorú by boli toľkí a tak horúce milovali, ako túto čarodejnicu. Nie div — tak sa usmievať, ako Lago di Garda, nik sa nevie na svete, a tak sa hnevať tiež nie… A tá belasosť jej vĺn…A teraz sa díva s azúrovou tôňou vody, na ktorej sa z neznámej hĺbky strieborný pás mihá do večerného neba, a keď rybka vyskočí z tichej vody, zaligoce sa, ako by korunku mala na úzkej hlavičke…Skala a oceľ, bronz a železo — to je pevnosť Nago. Stála milion, a už i v pokoji ju strážili tak, ako drak stráži zakliatu princeznu. Ako teraz vo vojne! Stráž pri stráži. Kroky sa blížia. V šere sa kde-tu zablysne bajonet. Potom zasa monotónna tichosť. Iba čo si niekedy vojak hlbšie vzdychne a podíva sa na nočné nebo… Svätvečer je…Čo mu je po kráse Böcklinovského obrazu, čo mu je Garda… doma, doma by chcel byť…Dolu pri brehu stojí mladý oficier a zamyslene sa díva na vlny. Neni sentimentálny, ale je šťastný: veď má list od dievčaťa, ktoré miluje a ktoré je na stá kilometrov vzdialené od neho; nevie, či ho kedy uvidí, či bude jeho, a — ó, láska! — pri myšlienke na ňu ho prejde sladký mráz… Ani nevie, že potichu vravia jeho ústa: „Sanda!“A usmieva sa pritom… Nik ho nevidí — pritisne list k ústam, a túži aspoň na sekundu cítiť vôňu jej vlasov, jej šiat, jej tela…Už tri dni nosí list pri sebe; opanoval sa, neotvoril ho… Nie! Len na Svätvečer, keď bude sám, bez kamarátov, po práci každodennej, tvrdej, celkom sám, len s ňou…Hlásil sa do služby dobrovoľne v Svätvečer; na brehu Gardy, pri tých pár domčekoch, čo sa kedysi volaly obec San Pietro, tam bude sláviť Štedrý večer sám — len so svojimi rozpomienkami a s jej listom…	Ivankova_Stedry-vecer.html.txt
I. Ujo BarclayMalá Anička ležala v postieľke, premýšľajúc a premýšľajúc o prekrásnych veciach, ktoré videla a počula cez deň.Strávila ho s veľkými cestovateľom, kapitánom Barclayom. Bol to drahý starčok; dietky ho milovaly, väčšmi, ako prázdniny po škole alebo slivkový nákyp na Vianoce.Kapitán Barclay sa práve vrátil s jednej zo svojich dlhých ciest. Tento raz tak blízko zašiel k Severnej točne, ako len mohol a priniesol so sebou všelijaké podivné veci z tejto zeme ľadu a snehu. Anička videla vypchaté zvieratá, vtákov; ďalej zbrane, niektoré ako ohromné vidlice; divné obleky, halenu, čiapku, nohavice a punčochy, ktoré boly zhotovené zo sobej kože. Videla obrazy mrožov, ľadových medveďov, vlkov, tuleňov a vtákov. Starý kapitán utešené poviedky jej rozprával o týchto tvoroch; o hnedookých tuleňoch, stavajúcich si snehové domce s končitými strechami, ktoré sú také pohodlné, že Eskymáci ich napodobňujú, keď si na zimu budujú domy z veľkých štvorcov zamrznutého snehu. Obydlia tuleňov a ľudí podobajú sa úľom; ale tuleňove sú lepšie, lebo tie majú dlážky z ľadu, na ktorých sa malé tuleňčatá narodia a hrajú. Anička videla vypchatého soba, stojaceho v predsieni s parohatou hlavou, svetlou, jarabou kožou a s veľkými kopytami. Jej hostiteľ jej rozpovedal, že tie kopytá sa sotva dotýkajú zeme, keď sob beží, rýchle ako vietor. Nijaké štvornohé zviera nemôže tak rýchle a tak dlho bežať, ako sob, výjmuc krutého, ľadového vlka s ostrým čuchom, jedného z najhorších jeho nepriateľov. Starý pán povedal Aničke, ako dávajú tuleň a sob Eskymákovi všetko, čo potrebuje: tukový olej do lampy, potraviny a odev. Hovoril jej o hroznom ľadovom medveďovi, obávanom nepriateľovi Eskymákov, na ktorého poľujú po poliach ľadu so smelými, múdrymi psami so žiarivými očami a kudrnatými chvostami. — „Počúvať kapitána Barclayho je také príjemné, ako čítať rozprávkovú knižku, — pomyslela si Anička, — a pozerať na náčrtky, ním vyhotovené, je lepšie, ako hľadeť na obrázkovú knihu.“Boly tam Eskymáčky, ktoré si niesly detičky v kapucniach; všetky maly milé, huncútske, veselé, čľapaté a ufúľané tváre. V kožených oblekoch zdaly sa byť perinami, zakrútenými do kožušín. Hej, boly to veru podivuhodné poviedky, ktoré starý pán pohovoril Aničke o ľuďoch, nemajúcich kráľa, vojakov, policajtov, kníh, ani miest, nijakých rolí, žatvy, dreva ani uhlia, ktorí sa tak bozkávajú, že si trú nos o nos, ktorí hovoria, akoby striedavo kvákali, kašľali, kýchali, a ktorí majú čudné hostiny, lebo pijú olej z veľrybieho tuku a jedia surové tulenie a medvedie mäso, pri čom lahôdkami sú im kúsky bieleho sadla. A akí smelí sú! Kapitán Barclay spomenul, ako divo cválajú na saniach, pospomínal ich hrdinské skutky v ľoďkách, plochým dnom opatrených a potískaných žrďami! A akí vytrvalí sú! Cez celú tmavú zimu žijú v snehových domkoch, kde sa len pri lampe zohrievajú! Ach, tá lampa Eskymákov! Naplnená tulením tukom a dávajúca v dome svetlo i teplo, je taká vzácna, ako Aladinova lampa.[1]Starý kapitán aj to povedal Aničke, že Eskymáci vrúcne milujú svoju zem, — tak vrúcne, ako Angličan Anglicko. Sužujú sa a umierajú so zlomeným srdcom, keď sú odlúčení od jej polí snehu a ľadu, ponad ktoré dujú vetry a víchry a ktoré slnko opúšťa, ponechávajúc ich cez celé týždne v úplnej tme a ešte za viacej týždňov v šedom súmraku. Povedal jej však, že keď v zime slnko necháva snehovú zem v tme, nahradzuje to tým, že nikdy ju neopúšťa, ba ani nezapadá nad ňou cez krátke leto. Slnko vtedy, ako nejaký čarodejník, prevádza svoje čary vo dne v noci. Rozpúšťa ľad, v tok uvádza potôčky, zem pokrýva bledým kvietím, že celá zem sa podobá záhrade. S rachotom, ako hrmenie, uvoľňuje ľadovce, ktoré pomaly plávajú k juhu. Trblietajúci sa ľadovec podobá sa hradu s múrami, cimburím opatrenými; iný je ako veža, roztrieskaná útokami; iný zas ako kostol s lesknúcimi sa stĺpami a oblúkmi, unášaný na more. Ujo Barclay rozprával Aničke o trblietavých hviezdach, ktoré obveseľujú strašnú zimu; o vernej polárnej hviezde, ktorá vždy bdie nad obzorom. Hovoril jej o polárnej žiare, o tom ľúbeznom svetle, ktoré sa niekedy rozjasní a pomaly mizne; ktoré niekedy blčí a žiari, akoby na tisíce horiacich ihál vzplanulo na oblohe; ktoré sa niekedy vytvorí v stĺpy svetla alebo v ozrutných zlatých hadov, krútiacich sa a vinúcich, že sa zdá, akoby anjeličkovia usporiadúvali na nebi veľkolepú ohňostrojovú slávnosť. — Hej, — povedal kapitán Barclay, púšťajúc kotúč dymu do vzduchu, — najpodivnejšie zo všetkého je to svetlo, ktoré nevychádza ani zo slnka ani z mesiaca.— Keď nevychádza ani zo slnka ani z mesiaca, nuž čože je to za svetlo? — spýtala sa Anička.— Neviem, — povedal starý kapitán.— Je to zvláštna zem, — poznamenala tíško Anička; — niekedy je tam stále noc, inokedy zas stále deň a niekedy je celá v plameni, akoby horela a preca nehorí.— Keď je zem okolo Severnej točny taká zaujímavá, o koľko podivnejšia musí byť Severná točna sama? — povedal kapitán, napchávajúc tabak do fajky. Jeho ruky boly žilovaté a zarastené. Veslom a puškou tak ľahko mohly narábať, ako dietky s hračkami.— Severná točna, — ach, áno, povedzte mi, aká je Severná točna? — prosila Anička.Starec potriasol hlavou.— To nikto nevie. Šedé hmly ju kryjú, krystalové ľadovce ju obkľučujú; ešte nikto neprerazil tie nepreniknuteľné ohrady a nezistil tajomstvo Severnej točny.— A jako si predstavujete vy to tajomstvo, ujko drahý, — spýtala sa Anička tíško.Starý kapitán čo raz záhadnejšie potriasal hlavou.— Ja o tom nič neviem. O tom by vtáci vedeli vyprávať, lebo tí vždy letia tým smerom; aj Polárka[2]to vie, lebo ona nad ním zamyslene sedí; aj kompas hodne vie, lebo jeho ihla vždy k nemu ukazuje.Starý pán otvoril futrál, v ktorom bol kompas, veľký, ako ciferník hodín.— Pozri, obráť ho, ako len chceš, ihla sa znovu vráti a bude ukazovať na sever, na Severnú točnu.— Ozaj som zvedavá, čo je na Severnej točne, — zavzdychla si Anička snive, pozorujúc čarovnú ihlu kompasu, chvejúcu a vracajúcu sa nazad, ako bola obrátená, a vždy ustáliac sa tak, aby smerovala k severu.— Keby dietky mohly zhotoviť balón, vykúriť a opatriť ho dostatočne potravinami, — pokračoval kapitán, — vtedy by azda mohly preplávať cez oceľovo-šedú hmlu a ponad smaragdové ľadovce, a pristáť na tom mieste tajomstva, kde ešte ľudská noha nevkročila, ľudské oko nehľadelo. Možno, že rastú tam podivuhodné kvety; možno, že robia si tam hniezdečká krásni vtáci; možno, že je to otvorené more, ktoré sa tam rozprestiera. Azda býva tam aj nejaký veľký medveď, otec všetkých medveďov; a možno bude tam aj nejaký strašný čarodejník, ktorý tam býva v začarovanom zámku.*Anička nemohla ani spať. Stále len premýšľala o všetkom, čo počula. Aj pred spaním nikoho a ničoho si nevšímajúc, premýšľala o Severnej točne. Zabudla potlapkať aj svojho malého jazevčíka Puntíka, keď pribehol privítať ju s kyvkajúcim chvostom, chvejúc sa od rozčulenia a radosti. V duchu uvažovala, čo je na Severnej točne. Čo tam môže byť?A teraz, ako tak v postieľke ležala, ešte vždy premýšľala a premýšľala.Pri jej postieľke, podopretá knihami, sedela otrhaná, hrbatá hračka, s čiernymi očami, ohnutým nosom a rtami, vyšpúlenými v stály úsmev; na hlave mala špicatú čiapku, posunutú trošku nabok. Bol to Gašparko, Aničkina najobľúbenejšia hračka, ku ktorej prejavovala akúsi bázeň. Otec jej totižto bol raz povedal, že je to trpaslík, začarovaný do terajšej jeho podoby zlým kúzolníkom, a Anička tomuto tvrdeniu čiastočne verila. Zdalo sa jej, že Gašparko má výraz nadprirodzenej múdrosti a samopašnosti.Za svetla nočnej lampy Anička mohla pozorovať Gašparkovu bystrú, figliarsku tvár, so stálym úškľabkom na jeho širokých rtoch. Snive pozrela naň, ustavične premýšľajúc o Severnej točne. Zavše sa jej zdalo, že vidí plápolajúcu polárnu žiaru, blčiacu nad velebnými poľami snehu; inokedy zas videla ľudí v podivných kožených oblokoch, bežiacich krížom-krážom; niekedy bol to vlk, ktorý hľadel na ňu mosadzno-zelenými očami; potom bola to rodina tuleňov, ležiacich vo svojich krystalových, detských izbičkách; potom cingi-ling, a už bola na saniach, ťahaných sobom. Ako len odhadzovaly jeho kopytá zem! Ako sa leskla na slnku jeho jarabá koža!… Bol deň?… Bola noc?… Bolo to?…[1]Viď: „Tisíc a jedna noc.“[2]Polárka = polárna hviezda.	Corkran_Carodejnik-Severnej-tocny.html.txt
Výhľad z BrezovcaV mestách si stavajú ľudia rozhľadne, nám na vidieku ich postavil sám boh a iste vyššie a krajšie, ako vy máte. Obrazy, na ktorých sa z nich kocháme, sú omnoho rozkošnejšie ako oné, ktoré utvorilo umenie ľudí, hoci i s vypätím všetkých svojich síl!Iste je na svete na tisíce krajších výhľadov, ako je onen z kubínskeho Brezovca. Veď ani kraj, v ktorom stojí, nie je vychýrený svojou mimoriadnosťou. I v samom našom okolí je ich dosť, prevyšujúcich ho svojou úchvatnosťou. Osemstometrová výška kopca neomráči ani veľmi skromného turistu. Ale jednako stačil výhľad z neho, aby v septembrové pekné popoludnie sa dvaja mladí páni, jurista Jurko Stolánsky a medik Štefan Balko, nevedeli dosť na ňom nakochať.A mali pravdu. Od juhu venčia obraz krásne, milé vrchy Fatry, od východu Roháče, na severe Oravská Magura, v ktorej lone čupí, tak sa zdá, nemilosrdne vydaný rozpadnutiu Oravský zámok! Vrcholce Tatier a Fatry sa už ligocú čerstvo napadnutým snehom. Krajinu pestrí v slnečnom jase sa ligotajúca Orava so svojimi osadami na brehoch. Plochy obrazu vypĺňajú ešte zelenajúce sa lúky, žltnúce strniská, strakatené tmavozelenými smrekovými hájmi a pestrofarebnými bučinami a iným rozličným kríčím a stromovím.Tento báječný kraj oživuje najväčší majster sveta svojím slnečným jasom a svojimi oblakovými kulisami. Rozmanitosť jeho farieb, tôní, jasu a životného mihotania neuhádne čo ako požehnaný majster. Nie div, že dvaja mládenci takrečeno nepovedome sa vtopili do požívania prelestného obrazu!Obidvaja sú inteligenti, i zdalo sa im, že inakšie nevedia vysloviť svoju rozkoš, ako pomocou nepochopenej — a ktože ju chápe? — prírody a ešte horšie pochopených jej zákonov.Obidvaja ležali na suchej tráve a pásli oči na divoch, meniacich stále svoj účinok podľa putovania oblakov.— Stvoriteľ musí byť veľký majster, keď vedel z chaosu utvoriť takúto na stotisícinu sekundy presne idúcu mašinériu v tisícich rozmanitých formách a druhoch, — mienil Jurko.— Nič tak neponižuje naše vedomie ako predstava, že hoci už tisíce rokov čubrnieme na tieto zázraky, sme v rozlúštení ich záhad nie omnoho ďalej, ako boli naši predkovia, bývajúci v Domici. Dnes s veľkým jasotom vynájdeme nejakú hypotézu, aby sme ju o krátky čas hodili medzi staré železo. Ako dávno už šparcháme v tajnostiach zeme, a nevieme rozlúštiť ani jej najviac do očí bijúce záhady, — poznamenal Štefan.— Môžeme nadávať na svoju nevedomosť, ako sa nám páči, ale je isté, že všetka príroda sa spravuje tými istými zákonmi. Poznať ich dopodrobna nepoznáme, ale čo z nich pobadáme, to všetko dokazuje, že my, koruna stvorenia, sme práve takí otroci všeobecných zákonov prírody ako tá najobyčajnejšia stonoha. A je isté, že naše skutky padajú tiež pod všeobecné zákony prírody a že sa zlý skutok nejakým spôsobom a v istom popredku neurčiteľnom čase tresce, a dobrý odmení.— Juríčko, hovoríš mi, ako keby si mi z duše čítal! Pozri len na túto utešenú krajinu pred nami! Poznáš knihu, hovoriacu jasnejšie a dojemnejšie do duše ako tento pred nami vyložený obraz? Čože dokazuje jasnejšie presnú prácu prírody, ako celý, na minútu sa vyvinujúci jej beh? Vidíme jasne, že najlepšie robí, kto zákony prírody čím najvernejšie poslúcha. Zákony prírody alebo zákony božie, ako sa komu páči. A nie je nič ľahšie, ako sa ich pridŕžať. Netreba robiť nič iné, ako nedať sa zviesť na nepravú cestu. A to je veľmi ľahko zachovať, lebo veď svedomie ti ju ukazuje ako najznamenitejší reflektor!— Števko, hovoríš ako najneklamnejší vierozvestovateľ! Skoro vždy je ľahko poznať pravdu a väčšinou sa jej i pridržiavame, lebo veď nás i ľudské zákony podľa možnosti na to nútia. Ale myslím, že sa jednako i štvornohému koňovi pridá, že sa potkne.— Potknúť sa môžeme, ale tomu je vždy na vine len naša nepozornosť. Musíme si každý svoj skutok poriadne rozmyslieť a pridŕžať sa predpisov rozvahy a statočnosti. Ja sa ti priznám, že sa mi takýmto spôsobom dosiaľ podarilo vyhnúť aspoň vážnejšej chybe.— Vidíš, ako je to pekne, že sa cvičíme v statočnom zmýšľaní. Som presvedčený, že pod dojmom týchto rozvažovaní aspoň jeden-dva dni budeme vzorne nažívať. Od teba to očakávam s najväčšou istotou, lebo ty sa omnoho väčšmi ovládaš ako napríklad ja.Štefan sa mimovoľne vypäl a prikývol hlavou.— Áno, je vo mne čosi, čo ma mocne tisne na pravú cestu. Treba len privyknúť na hlas svedomia a všetko ide ako po masle. I keby som ako chcel, nemôžem urobiť nejaký skutok, pre ktorý by som nemohol pozrieť každému smelo do očí. O tom ťa ubezpečujem, milý Jurko!— To ani nie je potrebné, poznám ťa pridobre i bez toho, — prisvedčil mu priateľ s nebadateľným úsmevom.Keď prišiel Štefan domov, našiel oznámenie, aby prišiel na poštu, lebo dostal od Radiojournalu peniaze za štyri prednášky. Bolo to rovných šesťsto korún, ktoré sa mu veľmi zišli, keďže jeho rodičia boli chudobní remeselníci, ktorí sa museli hodne boriť o každodenný chlieb. Šesťsto korún bola taká suma, s ktorou si mohol citeľne pomôcť.Idúc z pošty, zasa sa zišiel so svojím priateľom Jurkom.— Kde ideš? — opýtal sa priateľa.— Idem do Besedy poprezerať noviny. Ak nemáš inú prácu, poď i ty.— Mal by som ísť na chvíľu domov. Prišiel by som hneď.Štefan nenosieval pri sebe väčšiu sumu, a preto chcel ísť domov a dať peniaze schovať matke. Už i zabočil na cestu domov, keď mu prišlo na um, že matka by sa pokúsila vypýtať od neho aspoň čiastku peňazí, ktoré mal pri sebe.I vrátil sa radšej za priateľom.— Počkaj ma, Jurko, pôjdem s tebou. Nie je mi tak náhlo, že by som už musel utekať domov.Vošli do Besedy a našli tam spoločnosť hrajúcu ferbľu. Hráči boli všetci Jurkovi i Štefanovi známi. Boli traja a hrali o malé peniaze.Štefan sa rád zahral, i nedal sa prosiť do hry, tým viac, lebo cítil peniaze vo vrecku. Veru mu neprišlo na um rozmýšľať o tom, v akom pomere stojí s prírodnými zákonmi hra v karty o peniaze. To vedel iste, že sa i najväčší cirkevní hodnostári i verejne hrávajú v karty.Oproti nemu sedel Lojzko Karčík, apatekár a veľmi tuhý kartár, ktorý s najchladnejšou krvou vyhral — prehral i väčšie sumy. Pri hre mal vždy čiapočku na hlave a ticho si pohvizdoval. Takým spôsobom mu spoluhráči nikdy nevedeli na tvári poznať, akú má kartu a či ich zavádza, alebo nie. Hrali ešte obchodník Blau a mladý advokát Strnád, ktorému hra v karty bola predbežne hlavným prameňom dôchodku.Keď sa začali hrať, bola vízo[1]len koruna, o hodinu neskoršie vyrástlo na päť korún a zavše na desať, takže i niekoľkostokorunové kasy neboli vzácnosťou. Štefanovi to bola privysoká hra, ale keďže vyhral niekoľko stokorunových kás, neprehrával a hral junácky ďalej. Posmeľoval sa zvyčajnými výrokmi: „Keď sme na vojne, musíme bojovať“ a „Kto povedal a, musí povedať i b“ a podobnými výhovorkami nerozvážnych bláznov.Apatekár si dal tretí raz doniesť tri deci vína a pustil sa do Štefana, lebo Štefan mu niekoľko ráz odniesol celkom pekné kasičky. Vtedy si Štefan namýšľal, že vyhral pre svoju vytríbenejšiu hru a robil na apatekára žartovné poznámky. Štefan si z jeho násilnej hry mnoho nerobil, kým mu šla karta, ale karty majú zlý zvyk, že sa časom ich chôdza mení. Štefan o krátku polhodinu bol nielen so svojou výhrou, ale i so svojimi šesťsto korunami na konci. Zasa sa zrazil s prekliatym apatekárom, ktorý zostal s ním sám pri takej kase, ktorá by mu bola nahradila celú stratu, keby ju bol vyhral. On rozdával a mal karty dosiaľ v svojich rukách. Pri rozdávaní dostal dva túzy a na základe toho predával spoluhráčom karty. Prvý bol apatekár a on všetko poplatil a hneď po skončení predávania zavolal sto korún, z čoho Blau a Strnád súdili, že musí mať silnú kartu a odhodili svoje. Tak zostal len Štefan v bitke s apatekárom.Štefan sa obával, že so svojimi dvoma túzmi prehrá, čo mu bolo tým nemilšie, lebo už ani ostatných sto korún, ktoré nazad volal, nemal čím zaplatiť. Pri delení karát zazrel na spodku karát zeleného túza. Keby toho dostal, mal by tri a pravdepodobne by hru vyhral. Mimovoľne si namiesto vzdychu posunul kartu odspodku a dostal tak zeleného túza. Aby ďalšie volanie zamedzil, hodil svoje karty otvorene na stôl. Apatekár zaklial a odhodil svoje karty, lebo mal len tridsať červených.Keď Štefan ťahal kasu k sebe, triasli sa mu ruky a točila hlava i zdalo sa mu, že sa dlážka pod ním pohybuje. Neopovážil sa pozrieť na spoluhráčov a prizerajúcich kibicov. Mal pocit úplne strateného človeka. Až o niekoľko minút zdvihol oči a s hrôzou pobadal, že sa na neho díva Jurko a jeho priateľ Miro Strelník. Hľadeli na neho hrozivo a vyčítavo, krútiac pritom trocha hlavami. Videl, že títo dvaja iste zazreli, že falošne hral. Zbledol a šla na neho ťarcha. Trel si čelo, aby sa trochu prebral. Najradšej by bol zmizol, hoci by sa i prepadol. Myslel, že odhodí karty, vstane a vyjde von. Bolo mu pod pohľadom priateľov neznesiteľne.Chcel už vstať, keď prikročil k nemu Jurko a povedal mu ticho, že ho vonku už čaká otec, že mu má čosi veľmi súrne vybaviť. Štefan odhodil karty a vyšiel i s Jurkom na chodbu. Za nimi vyšiel i Miro.— Kde je otec? — pýtal sa Štefan, obzerajúc sa.— Tu v kúte, — povedal mu Miro. Jurko ho chytil za rameno a viedol k obloku.— Tu ho niet! Aké to robíte fígle so mnou! — durdil sa schválne väčšmi, aby zakryl svoje rozčúlenie.— Števo, — odvetil mu hroziac Jurko, — ty vieš veľmi dobre, že ťa nedal otec volať. Len my ťa voláme! Dopustil si sa hroznej veci! Zničila by ťa, keby sa ľudia o nej dozvedeli. Čo si ty pred chvíľou spáchal! Vieš, že ti ľudia mnohé väčšie prečiny skôr odpustia, ako falošnú hru v karty! Nech sa o tom dozvedia, že si ty teraz okradol apatekára o nejakých šesťsto korún v kartách, naveky si zničený, nestrpia ťa v nijakej spoločnosti, akoby si bol rovno prišiel z ilavskej väznice.Štefan zalomil rukami. Videl, že tajenie by vec len zhoršilo. Zvolal žalostne:— Pre pánaboha, čo si mám počať! Áno, previnil som sa! Keď som to urobil, zhrozil som sa, čo sa to so mnou stalo! Možno pred hodinou som dostal od rádia šesťsto korún. Veľmi som sa peniazom zaradoval a keď som tak neočakávane prišiel o ne, stratil som hlavu. Čo chcete so mnou urobiť? Chcete ma zničiť? Nerobte to! Nikdy viac sa mi to nestane, prisahám vám! I tie peniaze by som nejako vrátil, keby som to mohol urobiť takým spôsobom, ktorým by som neprezradil, čo som urobil!Mirko a Jurko ľútostivo hľadeli na nešťastného priateľa. Odstúpili od neho a šepkajúc sa radili, čo by mali spraviť.O chvíľku mu Miro vypovedal tento výrok:— Tvoj priestupok zatajíme pred každým pod tou podmienkou, ak sa zapovieš, že nikdy v svojom živote nebudeš hrať v karty. Ani tu, ani inde. Ak by sme sa dozvedeli, že sľub nedodržiavaš, vykričíme ti vinu! Peniaze predbežne apatekárovi nevracaj, lebo by to bolo iste čudné i podozrivé. Aj tak ich potrebuješ. Časom sa ti naskytne možnosť, aby si apatekára odškodnil, hoci si to ani veľmi nezaslúži, lebo i tak doniesol svojím kartárením do škody mnohých ľudí.Štefan dojate zaďakoval priateľom za také výhodné skoncovanie nebezpečnej otázky.Miro a Jurko sa vrátili do Besedy najmä preto, aby sa presvedčili, či okrem nich nikto nepobadal Štefanov poklesok. Nikto nepovedal ani slovo.Štefan, kráčajúc domov, myslel na rozhovory, ktoré mali s Jurkom na Brezovci…[1]vízo— základný vklad hráča ktorým, sa prihlasuje do hry	Nadasi-Jege_Vyhlad-z-Brezovca.html.txt
Budúci ľudiaBudúci ľudia povstávali,zosmutnel našský zrak,živí i mrtví v diaľnej dialipozreli na zázrak.Po horách, kde bol oheň prvý,aj iskry pohasly,a ľudia, čo sú zdravej krvi,zo zeme vyrástli;nazvali kameň, stromy, luhychlebom a rukami,pod zlatým mostom sveto-dúhystali sa otcamia prorocky sa podívalina vody, na hory,to dali deťom. Noví králina suchu, na mori.Nastúpia silní, vyvolení,v poli sa spoludní,parobci, chlapci urastení,tí prví, mohutní,po horách, poza buky divéchovaní v domove,vykúpe slnko tváre snivéa dlane v olove.Obrobia pole v trávnic zvuku,ovocie, pšenicua také hrozno, čo na drúkupo dvaja ponesú.A keď sa sotmí, pri ohníkurozprávku budú pliesť,veselú vezmú harmonikusynovia hôr a hviezd.Bude vás počuť a po cestesa rozloží váš tieň.Len v Babylone, iba v mestevždy bude mrtvý deň,pôjdete ticho ulicami,poviete nevinne:chorobou sveta, mrtvolamisa bosí valíme.Nezažobrete, hladné deti,žobráci pod plotom,ste zdraví chlapci, zdravej pleti,je život životom.Je život v oku, horí všade,je sila v pohybe,je oheň, teplo je na hradei v malej kolibe.Neznáte hrôzy, surmu ťažkú:boj muky, rany, kríž,vložíte dvoje rúk na vážkua duše k sebe blíž.Po zemi a zo svojich ramiensypete robotu,staváte mestá a na kameňchalupu, palotu.Hľadajú v zemi zlaté rudyčakany z ocele,na zemi stačia jedným búdya druhým kaštiele.Na hradných vežiach horia ohnei v nízkych chatrčiach,i v chladných prsiach krv sa pohnei v teplých náručiach.Budúci ľudia, vyvolenípolnoční hlásnici,budete ťažkí, vyzbrojenía stráž na hranici.Váš život a nie práca kusápoženie tento kvet.A ľudia skoro spýtajú saneudivene: svet?	Dilong_Buduci-ludia.txt
Na dolinu Rimavskú[1][2]Oj, vŕšky moje, pestúnky Doliny!Jak by ste boli tie švárne dievčinyv ihre na kráľku v dvoch radoch zakliate:tak mi ju večne v stred seba chováte!A ponad vami ten Sinec polnočnýso svojím menším bratom Maginhradom —jak dva v povestiach víťazi báječnístoja na stráži nad svojím pokladom.Darmo závistná Matra sa vypína:pokojne moja sníva si Dolina,pokojne ona v tom bezpečnom hradespieva prasveta piesne večne mladé.A čo priam všetkých synov púšte vzbúri:nezatrasú tie samorostlé múry!Dolina pekná, Ty krásy králena,Ty v duši mojej večne oslávenáslnieš — jak obraz v oltári čarovnýv svetlách tisícich nebeskej kráľovny.Vidím Ťa, vidím: nádhernes’ odiatado lúk atlasu, purpuru i zlata;vo vienku Tvojom, čo Ti čielko vije,dedinôk bielych skvejú sa ľalije.A tá Rimava, strieborná Rimava,stužkou kol pásu Tvojho sa pretkáva.Dolina milá, krásnas’ ako víla —krásna! — Predsas’ len ako bez slnka deň,bez slávy svojej, čo bola, čo vstane.Oj, kde tie zore večernie i rannie?Zore večernie nocou sa stratili.Jiskra,[3]junák Tvoj, ľahol do mohylya za ním všetky dávnej slávy žiare,jak na krvavom pablesky oltáre,dávno zanikli. Nič viac nechyrovať.A načo mŕtvych z hrobu von citovať?Nač hrady pyšné, nevoľné okovy?Iných to časov deň brieždi sa nový!Len sa vzkries, moja, a poznajs’ jak sluší:budeš tým vskutku, čím si v mojej duši!R. 1848[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Skálnik 1848/49. Prvý raz v Lipe II, 1862, str. 378 — 9. Je v obidvoch rukop. zošitoch, ako väčšina veršov zo Spevov; v zošite z roku 1873 hodne prerábaná. Ako Botto zostručňoval, zhusťoval svoje verše, nech ukáže druhý odsek tejto básne, ako bol uverejnený v Lipe:Dolina moja, ty kvet krásy jarý!Tys’ v duši mojej jak obraz v oltári —jak obraz matky večne osvietený —vidím Ťa, vidím v blahom okamžení! —Tie lúky bujné striebrom, zlatom tkané,to šaty tvoje k svadbe prichystané.A tie dedinky — to biele ľalijena partu, tvoje čo čielko zavije.A tá Rimava, strieborná Rimava —to sa mi zdá byť stužka ligotavá.Oj, Kráľka moja, ty moja veleba!kedy oblečieš tie šaty na seba?!Kedys’ tá parta slovenská zabeliena tvojom mladom, oslávenom čele?![3]Jiskra— Ján Jiskra z Brandýsa, český vojvodca z XV. storočia. V Uhorsku bránil záujmy Ladislava Pohrobka, keď ho nechceli uznať za kráľa a zvolili si kráľa Vladislava III. R. 1440 opanoval Jiskra veľkú časť sev. Uhorska, teda Slovensko, ktoré politicky i vojensky spravoval, a roky bojoval s Jánom Hunyadym. Keď sa Ladislav stal potom uhorským kráľom (1453), Jiskru vyplatil a prepustil. Neskôr ho povolal znova, ale v zamotaných politických pomeroch Jiskra napokon podľahol synovi svojho niekdajšieho odporcu, Matejovi Hunyadymu, s ktorým striedavo bojoval alebo vystupoval v jeho službách.	Botto_Na-Dolinu-rimavsku.html.txt
Čo komu súdenéPani Stukavá, vdova po gymnaziálnom profesorovi, ležala chorá na bolestnú lámku. Detí nemala už doma; syn, advokát, oženil sa a býva ďaleko; dcéra vydatá pred rokom, pripútaná je k maličkému a nemôže prísť opatrovať matku. Povahou bola pani Stukavá i tak vždy nespokojná; i žehrala aj teraz, žalujúc sa želiarke[1]Nitkovej, ktorá ju ošetrovala:„Tak je to. Vychovaj si deti — a ony ťa opustia! Pre svoje deti môžem i umrieť…“„Aspoň si ich dobre zaopatrili, pani urodzená!“ tešila ju Nitková.„Ach, také zaopatrenie! Bola som a budem vždy nešťastná, osudom prenasledovaná osoba! Keby som si aspoň týchto študentov nebola vzala do stravy! Ani poriadneho obeda im nemá kto uvariť!“ žalovala sa pani Stukavá.Keď ošetrovateľka odišla, trápila sa pani ďalej:„Čo robiť?“ dumala. „Pohnúť sa nemôžem, Linka prísť nemôže, z Ady je tiež nič. Viem už čo. Odpíšem sestre, aby mi poslala jednu zo svojich dcér. Má ich, psota, šesť — a siedmeho chlapca. Ale ktorú? Amálka sa vydala, Drahotína je mladou nevestou a iste šije si výbavu, nasleduje Margita. Áno, tú nech mi pošlú, tá môže byť asi osemnásťročná. Pravdaže, musím jej niečo dať i cestu zaplatiť: ach, ach, kúpim jej na šaty, na pracie, — to ma nebude toľko stáť ako najatá žena, a budem mať tu niekoho zo svojich!“Tak i urobila. Písala sestre do Pečeníc list s nárekom na osud a kríž, ktorý večne nosiť musí; napokon prosí, aby jej prepustili Margitku na ten čas, kým neozdravie.V Pečeniciach list vyvolal nemalý rozruch. Tam mali prácu pekne podelenú a každý usiloval sa konať svoju povinnosť. Otecko v úrade, potom staral sa o včely a štepy, mamička mala záhradu a pole, Margitka kuchyňu a gazdovstvo, všetci pritom, keď stačili, pomáhali Drahotínke pri hotovení výbavy.Práce teda dosť, ale bolo dosť i veselosti a nevinnej zábavy.A kto chcel pomôcť, ten nájde i spôsob.Peterskovci neradili sa dlho, videli, že je tetuške pomoc potrebná, i vypravili Margitku do mesta.Vypravili ju samotnú. Chudobné dievčatá musia cestovať bez sprievodu (gardedámy),[2]a vedia, že majú byť samy sebe strážou najlepšou. O Margitke domáci vedeli, že si dá na všetko pozor, a preto odprevadili ju na stanicu, pričom pobožná matka vzdychla: „Choď, dieťa moje, vo mene božom!“Na väčšej stanici v N. Margitka musela presadnúť. Vystúpila, pozbierala svoje veci a chcela ísť do čakárne. Tam však bolo tma, dusno, plno ľudí a detí; vyšla teda na perón a opretá o zábradlie dívala sa na hmýriaci sa národ. Zamyslela sa. Jej duch zabiehal vopred tam, kam ide. Nečakala nič zvláštneho, vediac, že nejde za zábavou, ale kvôli chorej príbuznej a jej študentíkom — jednako tešila sa aspoň premene, niečomu novému. I to počula, že na námestí hráva večierkami hudba — a Margitka hudbu tak rada počúvala! Azda ju kedy-tedy počuje.Ako tak stála, prechádzali vedľa nej ľudia a obzreli si ju. Niekoľko švihákov temer dotieravo hľadelo na ňu, no, vidiac, že ich pohľady míňajú sa cieľa, zamierili na druhý koniec perónu — k reštaurácii. No ešte jeden si ju obzrel, švihák nebol, ale bol iste veľkomešťan; zovňajšku veľmi slušného, vážny, temer zasmušilý, s výrazom nudy a nespokojnosti na tvári. Niekoľko ráz pomaly, temer lenivo prešiel vedľa Margitky v sprievode staršieho gestikulujúceho a veselého pána, a kedykoľvek pozrel na ňu, hľadel skúmavo, prísne, temer podozrivo.Na stanicu prihrmel vlak. Margitkou trhlo ako človekom nezvyknutým na hrmot železníc. Ale hneď sa vynašla, že je to ešte vždy nie ten vlak, ktorý čaká. Z vozňov vyrojili sa cestovatelia, jedni sa náhlili, druhí kráčali ticho, akoby v povedomí, že bez nich vlak neodíde. Margitka zvedavo pozerala na príchodiacich. Tu utkvel jej zrak na žalostnej skupine: z vozňa III. triedy skočil človek v robotníckej halene, za ním podával mu druhý — ženu sediacu na stoličke do náručia. Žena iste bola chromá, nevládne sedela na stoličke, opierajúc sa o mužských, ktorí ju niesli. S nežnosťou hľadel na ňu jeden — iste to bol jej muž, a niesol ju na nástupište. Ľudia súcitne vystupovali sa im z cesty. Margitkine ružové líčka zbledli vnútorným pohnutím. Toľké nešťastie, toľká bieda!Medzitým chorú so stoličkou položili na nástupište neďaleko Margity. Jej muž odbehol za občerstvením. Chromá žena s výrazom veľkej bolesti na tvári chcela hlavu oprieť o stenu a tu udrela sa o múr. Hneď bola Margitka pri nej, podoprela jej hlavu, vzala, ručníček z ruky a utrela chorej pot z čela a slzy vyvolané bolesťou. I prihovorila sa jej láskavo, odkiaľ a kam cestuje? Že z Fr. fabriky a do Pešti, do nemocnice, že im to vykonal akýsi veľkomožný. Ďalej chorá ťažkým stonaním pretrhávane povedala, že pri maličkom natoľko ochorela, že nevládze sa postaviť na nohy.Nevedela Margitka, že prechádzajúci ľudia hľadia na ňu s rozličnými úsudkami. Nedbala, lebo poslúchajúc len hlas svojho srdca, poskytla trpiacej pomoc a útechu. Skoro behom vrátil sa manžel chorej s pivom a rožkom. Chorá napila sa a vďačne vzala, rožok do ruky.Hlas vrátneho, oznamujúceho stanice, vyrušil Margitku; pobrala veci, povedala srdečne zbohom chromej žene a poberala sa, sprevádzaná vďačným pohľadom úbohej trpiteľky, do vozňa. Tam zastala pri obloku, aby ešte raz videla nešťastnú chorú. Ako sa zadivila, keď videla pri nej stáť pána veľmi elegantne oblečeného, práve v tej chvíli, ako položil väčší peniaz na kolená ženy — a ponáhľal sa medzi vstupujúcich. Chorá chcela protestovať, jej muž v tej chvíli nebol tam, a keď prišiel darca, už zašiel ďalej — a stratil sa medzi druhými.Margitke poskočilo srdiečko radosťou a potešením, cítila, že ju čosi púta k tomu divnému, zasmušilému, a predsa — iste takému dobrému pánovi. A zaradovala sa ešte viac, keď ho videla vstupovať do toho istého vozňa, kde bola ona. Prešiel vedľa nej, ukloniac sa slečne stojacej vedľa Margitky, a vstúpil do posledného oddelenia, kam ho volal jeho starší spoločník. Zo susedného oddelenia vyšla staršia dáma a opýtala sa slečny po maďarsky:„Poznáš toho mladého človeka?“„Poznám — predstavila mi ho raz Lujza. Je to istý Palánsky z Pešti, úradník v akejsi súkromnej spoločnosti. Má výnosný úrad, je bohatý, — ale — čudák.“„Prečo?“ vyšetruje staršia dáma.Mladšia uhla plecom.„Má divné náhľady. Hľadá vraj len veľmi bohatú partiu, alebo ženu nejakej ideálnej hodnoty, akýsi pravzor ženskosti,“ doložila s úsmeškom.„Čo pod tým myslí?“„To azda ani sám nevie. Všeobecne sa myslí, že sa niekedy musel sklamať a zanevrel na ženy, — alebo čosi podobného. Takí nespokojní ľudia vzbudzujú vždy viac zvedavosti, než zasluhujú. K tomu ho upodozrievajú, že je pansláv.“Prišiel konduktor, Margitka nepočula viac. Ale toho dosť bolo, aby vzbudilo jej sympatiu — a kto jej to zazlieva? — i zvedavosť. Po chvíli prešla viac ráz chodbou a mimochodom kukla do oddelenia, kde pohodlne sedeli tí dvaja, fajčili jemné cigary a zhovárali sa po slovensky. Mladší ju nevidel, nezbadal, ale starší si jej povšimol — a keď druhý raz prešla, usmial sa. To Margitku zahnalo na predošlé miesto, odkiaľ zbadala, že raz vyšiel i Palánsky na chodbu — a odišiel naspäť. Ako lapená pri priestupku stála pri obloku a dívala sa von do ubiehajúceho kraja, nevidiac nič, — lebo všade mala na očiach len tú zvláštnu hlavu so zasmušilým, záhadným výrazom v tvári a s tým šľachetným — o tom bola presvedčená — srdcom v hrudi. Je to hádanka nášho srdca, že nás to tajomné, to často nebezpečné, ba i nedostižné tak púta ako deti, ktoré sa dívajú rady do priepasti alebo z mosta do hlbín dravej rieky…Margitu to mrzelo, chcela zahnať vidiny, ktoré sa vždy pred ňou stavali, ale dlho darmo. Len keď zastali na stanici mesta Roďalova, prišla na iné myšlienky. Čakali ju tam traja chlapci, študenti. Najstarší, Gusto, smelo predstúpil a spýtal sa:„Ste to vy, slečna Peterská?“A nečakajúc ani odpovede, zavolal druhému:„Vidíš, Števo, však som ti vravel, že je to ona!“Mladší hneď pochytali, čo mala pri sebe. Gusto pýtal lístok od kufra, že ho oddá nosičovi, — aby oni len šli napred. Tak pohla sa malá spoločnosť mladým, rozvíjajúcim sa stromoradím do mesta. Cestou predbehávali ich koče: v jednom sedel Palánsky so svojím sprievodcom — a Števko, štuchnúc Milka, šepol:„Pán Banko!“Oba schytili klobúky a pozdravili pána sediaceho v koči.Tetuška prijala Margitu s výlevmi žiaľu, no i spokojnosti, že má už niekoho zo svojich pri sebe.„Aspoň mi týchto šarvancov opatríš,“ hovorila ukazujúc na chlapcov, čakajúcich na obed.Tetuška bývala na druhom poschodí pekného domu na námestí.Byt pozostával z dvoch izieb, alkovne,[3]kuchynky a dosť tmavej chodby. Menšia izba bola spojená s kuchynkou, do väčšej išlo sa z chodby. V menšej bývali chlapci, tam i jedávali a sa učili.Len čo prišla Margita, rozhliadla sa po dome a začala svoju robotu. Obliekla si iné šaty, vzala zásteru a išla vysluhovať chlapcov. Robili krik, ona ich upravila na poriadok — a chlapci poslúchli, nie tak z rešpektu, ako aby jej urobili po vôli.O niekoľko dní Margita vžila sa cele do nového prostredia. Tetuškine slabosti, jej spôsob myslenia, nárek na ľudí a na osud nevplývali na jej veselú myseľ a nekalili jej detinskú vieru. Konala všetko veselo, z dobrej vôle. S pomocou malej slúžky Marky (lebo zo skúsenosti pani Stukavá držala len lacnejšie slúžky) varila, obsluhovala tetku, riadila a zavše i šila.Keď tak chodila okolo tetušky so svojím nepovedomým pôvabom a ľahkosťou pohybov, v svojich čistých, prostých, a predsa vkusných, svetlých šatočkách, pozorovala ju pani a povedala si v duchu:„Hodné dievča, — nielen na tie šaty jej kúpim, ale dám jej ešte niečo. Ale čo? Ach, dám jej tie dve vázničky, čo Linka doma nechala, nechže má radosť.“ Vázničky bola dostala Linka na jarmočné a boli kúpené v 27-grajciarovom bazáre.Margita na ulicu nechodila, len s Markou nakúpiť veci potrebné do kuchyne. Z veľkej izby z obloka videla na námestie a ďaleko do belasej diaľky. Z druhej strany, z malej pavlače zabiehal jej pohľad ponad strechy domov na hory a vrchy, posiate tu i tam dedinkami. Všade panovala už šumná Vesna, hory každým dňom krajšie zelenali sa a lúkám pribúdalo bujnosti a krásy. Tetuškina choroba nedovoľovala dlhší pobyt mladej ošetrovateľke mimo domu. Bolesť v údoch a s ňou súvisiaci nárek ešte dostavovali sa často a zaplašovali pokoj a veselosť z domu. No, mladosť prahne po životnej radosti, a preto i Margitka často si zaspievala.Ktoréhosi dňa chystala obed. Marka hladila bielizeň a unúvala slečinku, aby ju naučila piesne, ktoré spievala, tie ešte nepozná. Aby spev nerušil chorú, zatvorili si devušky dvere na chodbu a do izby. Spievali a pracovali pritom usilovne.V horlivosti nezbadali, že na chodbe stojí dáma vo veľmi elegantnom domácom oblečení a hľadí sklenými dvermi do kuchyne. Pozerala s rastúcim záujmom na Margitku, ako stojí pri table a miesi cesto do polievky. Hlávku mala na spôsob mladých žien obviazanú pestrým ručníkom, aby neposlušné, rusé vlásky nepadali do bieleho čielka. Oblečená v ľahké, pracie šaty, opásaná zásterkou, majúc vysúkané rukávy, ruky čisté, biele, okrúhle a obratné, upútala pozornosť elegantnej, ešte mladej pozorovateľky. Že tú prácu Margitka nekoná po prvý raz, vybadala dáma hneď, — a že pri tom kladie váhu i na čistotu a úhľadnosť zovňajšku, posúdila, ako len žena ženu môže posúdiť. Počkala, kým Margitka cesto i rozhrnula a na drobné rezančeky pokrájala. Ako jej to šlo zručne — a ani raz sa neporezala! S úsmevom uspokojenia pozerala i na peknú, ružovú tváričku, počúvala zvonivý, do srdca vkrádajúci sa hlások, ako učila Marku spievať:„Zaspievalo vtáča na kosodrevine, čo komu súdené, veru ho neminie.“Dáma kývla hlavou a obávajúc sa, že ju Margitka konečne zbadá, pomaly odišla chodbou schodmi dolu… Na druhý deň zas prišla — a nevidená znovu pozorovala Margitku pri inej práci. V ten deň vošla i k pani Stukavej, ktorá, milo prekvapená, snažila sa sadnúť si na posteli.„Len ticho, len ostaňte, pani profesorová, ja som len tak prišla kuknúť, ako sa máte.“ Tak vravela pani a hrozila prstom. Potom nenútene pritiahla stoličku a sadla si na ňu.„Ach, ach,“ stonala pani Stukavá, „nuž nie dobre, pani domáca. Ďakujem, ďakujem, že ste si spomenuli na mňa!“„Veď by som bola prišla i skôr, ale som mala hostí, brat tu bol, — i my sme boli volaní do Šlekerov.“„Ach, vari naozaj? Či bude z tej raži múka?“„Nebude, pani profesorová, ten môj Vojtech je taký zatvrdilec. Toľko mi robí starostí ako druhí štyria. Odkedy rodičia umreli, len kvôli nemu sa trápim…“„Viem, viem dobre, keď nemáte iného trápenia… Ináč bolo by vám pridobre.“Mladá pani neodpovedala hneď; len ticho vzdychla, po chvíli pýtala sa znovu:„Koho to tu máte? Videla som v kuchyni šumné dievčatko.“„To je Margitka, dcéra sestrina, však sestru poznáte, — pomyslite, jedna z tých šiestich. Tá moja sestra má tiež dosť, psota, — ale má veselého ducha, ešte im je vari rada! A len jeden chlapec!“„Šťastná matka,“ vzdychla pani domáca.„Veru šťastná, skutočne, — už jednu vydala, druhá je mladou nevestou — a toto, toto strídža tiež neostane dlho; akýsi Prešovský vraj chodí do domu.“„Tak? A či vie niečo?“ opýtala sa pani temer ľahostajne.„Obstojne. Chudobné dievča musí aspoň pracovať vedieť. Čože má iného čakať?“Pani domáca odporúčala sa a odišla.Niekoľko dní zatým sedela raz popoludní Margitka pri tetuške a čítala jej román z novín. Jej mladý, zvonivý hlások vkrádal sa lichotivo do duše chorej — a že práve bolesti už stíchli, zadriemala tetuška pod vplyvom Margitkinho hlasu. Margitka to s potešením videla, ale čítala ďalej, vediac, že ak prestane, i spánok sa skončí. Ani nezbadala, keď vo dverách zjavila sa pekná, plná postava pani domácej — a skúmavo pozerala na dievčinu. Táto, akoby cítila, že cudzie oči spočinuli na nej, zdvihla hlávku a prekvapená vstala privítať návštevu. Pani domáca položila prst na ústa, aby nezobudila spiacu, ale tá už otvorila oči a prebrala sa…„Vari som zadriemala? Však sa to už dávno nestalo! Ach, vitajte, pani Banková, — ráčte si sadnúť, — Margitka — neráčite ju ešte znať? — to je dcéra sestrina, — daj stoličku.“Margitka uklonila sa úctivo a podala stoličku, na ktorú pani Banková sadla.„Nebudem dlho, pani profesorová, chcem ísť na prechádzku, do záhrady, — a, ak nemáte nič proti tomu, vezmem i slečnu so sebou, však ešte nebola von z domu?“„Nebola, nebola,“ zvolala prekvapená Stukavá.Nemohla si hneď utvoriť úsudok, čo pohlo pani Bankovú, v priateľstve ináč veľmi zdržanlivú, temer chladnú, k tejto blahosklonnosti. Iste len rozmar. Ale takým dámam i rozmar sluší, a preto zvolila.Margitka akoby ešte celkom neverila, zadivená pozrela na svoju tetušku. Keď videla, že tetka skutočne privolila, s radosťou odbehla do druhej izby, aby sa preobliekla.Za ten čas sa panie zhovárali; pani Banková zaujímala sa o dievča a jej rodinu, pani profesorová však vždy prešla na svoju vlastnú biedu a nešťastný „osud“. Na podobné reči bola pani Banková už taká privyknutá, že sa ani nepokúsila potešovať túto nešťastnú osobu.Keď Margitka, cele pristrojená na svoju prvú prechádzku po meste, vyšla z bočnej izby, zvolala pani Banková:„Vari už? Veru musím povedať, že to šlo skoro! Ukážte sa!“Margitka prišla k posteli tetuškinej, musela sa raz, dva razy zvrtnúť, aby ju obe panie dobre videli, na prípadný nedostatok poriadku a čistoty upozornili. Ale nič takého nenašli, hoci kritického ducha nechybovalo ani jednej.Tetka naložila Margitke, aby ešte chlapcom prichystala olovrant, Marke vydelila prácu a prikázala jej, aby sa usilovala, napokon aby všetky kľúče doniesla a položila na skrinku k posteli.Kým dievča plnilo rozkazy, utvorila si pani Banková úsudok o Margitke. A ten znel:„Čudné dievča, táto Margitka. Akoby z druhého sveta, z druhého, šťastnejšieho sveta. Že je nie bohatá, vidno zo všetkého, ale jej chudoba je čosi — takrečeno závideniahodná. Jej zovňajšok je chutný, temer elegantný — a predsa taký — lacný. Niet nijakého prepychu, ani skvostu, a predsa je všetko na nej pekné a slušné. Je skromná, lebo má rukavičky staršie, ale sú pršteky pozašívané a ani jednej gombičky nechybí. Ani slnečník a klobúk sú nie nové. Možno po staršej sestre, ako to býva. Veď, hľa, tej treba nové veci, lebo tá sa vydáva. Zo šiat dievčatka šíri sa vôňa fialiek, a to opravdivých, a nie lacnej voňavky, od ktorej nás rozbolí hlava. Vcelku je to dievčatko roztomilé, aspoň sa tak vidí; čo je v nej, to uvidíme pozdejšie. Ale tak myslím, že mať takýchto šesť dcér je nie práve nešťastie, ako súdi táto stará osoba, ale požehnanie.“Prúd pozorovania a reflexií[4]mladej panej skončil sa slovami pani profesorovej:„Tak, môžeš odísť. A daj si pozor, neobzeraj sa tu napravo, tu naľavo, aby nepovedal hneď každý, že prichodíš rovno z dediny.“Margitka s úsmevom prijala dobrú radu, bozkala tetuške ruku a ponáhľala sa za pani Bankovou, ktorá svojím chladným, panským spôsobom už skorej podala chorej ruku na rozlúčku.Ledva zišli obe zo schodov a vyšli na ulicu, vzala pani Banková ruku dievčatka a zavesila ju na svoje rameno.„Privyknutá som chodiť párom,“ povedala veselo a začal hneď rozhovor taký pútavý, že Margita zabudla na to, že s touto paňou vidí sa dnes po prvýkrát. Nezbadala, že zakrátko vlastne len ona rozprávala a pani naslúchala.Všetko, čo sa devušky a jej rodiny týkalo, zaujímalo mladú, bohatú paniu. Zvlášť o domácom živote a o výchove dcér chcela dopodrobna vedieť.„Viem,“ povedalo dievča ohľadne domácnosti v rodičovskom dome, „že každé dieťa vidí v svojich rodičoch ideál všetkého dobrého a príklad pre život.“„Aspoň by tak malo byť,“ podotkla pani Banková ako pre seba.„U nás je to vskutku tak. Náš otecko je nielen dobrý, starostlivý otec, nežný manžel, ale je človek vôbec čestný, spravodlivý, je charakter neoblomný a ako úradník svedomitý.“„Váš pán otec je notár, tuším,“ povedala mladá pani.„Áno; preto práve, že má taký úrad plný zodpovednosti, má ťažké postavenie. On je Slovák, domácnosť naša je slovenská, to si vedel vydobyť a dosial i udržať. Ako bude ďalej, to vie sám pán Boh.“„Dokiaľ niet žalobníka, dotiaľ nieto sudcu a trestu,“ prehodila Banková. „Ináč je váš pán otec v tomto ohľade biely havran.“„A keby ste ho videli v práci; je neúnavný. Máme veľkú záhradu, plnú krásnych stromov, ktoré on sám štepil, sám opatruje ako otec svoje milé deti.Krem toho má i včely, pri ktorých mu, pravdaže, i my pomáhame; tie mladšie už musia roje strážiť, vôbec malé práce konať. To je cez leto. V zime, keď večer sedíme okolo stola, je doba učenia. Otecko nám prednáša, čo za potrebné drží, a oboznamuje nás i s udalosťami dňa. Mama zas nás učí spravovať domácnosť. Varíme na týždne, šijeme a pracujeme v záhrade. Každá mám vydelené svoje povinnosti a svoje práce. A pritom je naša mama nie otrokom svojej práce a povinností; ona je taká vzdelaná, že vie o všetkom, keď je potrebné povedať svoju mienku. Zvláštne je,“ dokončila Margita s úsmevom, „že náš otecko, keď nám niečo z novín číta, vždy obráti sa k mame, akoby to jej čítal, jej úsudok vyhľadával.“Pani Banková vzdychla; jej prišlo na um, že sú aj také domácnosti, v ktorých každý člen ide svojou cestou a nevyhľadávajú sa, aby sa vzájomne opýtali na úsudok.Medzitým prešli cez mesto; ľudia, čo ich stretávali, klaňali sa pani Bankovej. Nejeden pán, ako sa uklonil, nezabudol pozrieť na dievča a čudoval sa, že táto pani, ktorú za pyšnú držali, vedie sa s cudzím dievčatkom.Za mestom mali Bankovci veľkú záhradu a v nej bolo niekoľko hriadok vydelených pre pani profesorovú. Aby tetuška mohla povedať, ako sa jej zelenine darí, poobzerala Margitka hriadky a potom obe sadli na lavičku a besedovali.Večerilo sa, keď prišli domov. Pani domáca volala Margitku do izby. V sieni oznámila im šumná chyžná, že milosťpán je v jedálni a čaká na milosťpaniu. Keď vkročili do jedálne, vstal pán, sediaci na veľkom, plyšovom diváne, odložil netrpezlivo noviny a chcel niečo povedať, ale zbadal, že je pani nie samotná, počkal, až ho ona osloví. Margitka s prekvapením poznala v ňom sprievodcu Palánskeho. On ju hneď nepoznal, ale po chvíli povedal s úsmevom:„Tuším, že sme sa videli, na ceste, však hej?“Dievčatko prišlo do rozpakov, obrátilo hlávku nabok a tu zavadilo jej oko o malý, elegantný stolík na písanie — a nad ním z pekne vyrezávaného rámca hľadela na ňu podarená podobizeň Palánskeho.Akoby ju neviditeľná ruka bola šibla kúzelným prútikom, ostala Margitka nehybne stáť — a dívala sa za chvíľku na obraz. V očiach zjavila sa radosť nelíčená. Líčka jej zbledli, hneď zas vzplanuli zradným rumencom. Banková, pozorujúc každý pohyb dievčaťa, zaznamenala i toto silné vzrušenie a zvláštne rýdze ženské zmilovanie uhádlo, že toto úbohé stvorenie neodvratne sa rúti v osídla ľúbosti pravdepodobne nešťastnej. A tá ľútosť s tvorom seberovným nútila ju odviesť dievča z blízkosti nebezpečenstva. Bol to pohyb ušľachtilej mysle. Vycítila, že toto dievča nebolo ešte dotknuté láskou k mužskému, lež stretlo sa so svojím čistým a vrelým srdiečkom po prvý raz na tom bode, aby poznalo sladkosť, ale i utrpenie lásky, zaľúbiac sa do človeka temer neznámeho, len raz videného (ako z počutých slov vyrozumela a kombinovala), nemajúceho ani úmyslu, ani náklonnosti oženiť sa, — tým menej vziať si dievčatko zdanlivo také nepatrné; človeka neveriaceho v rodinné šťastie, a jednako túžiaceho po ňom každým nervom srdca.„To je môj brat Vojtech, moje trápenie, nechajme ho, je zlý; zlý a neposlušný.“A chytiac Margitku za ruku, odviedla ju k stojanu s inými podobizňami. Ale deva, akoby vycítila úmysel, neostala ďalej, úctivo sa odporúčala a išla domov.Pán Banko pozrel na paniu a usmial sa potuteľne. Ona si vzdychla zhlboka: „Chúďatko,“ šepla a sadla, aby vypočula, čo jej chce pán manžel povedať.Večer dlho nemohla nájsť pokoja. Ľúto jej bolo, aby malo dievča utratiť krásny mier duše, vlastnosť len čistých duší. Sedela pri malom stolíku, zahľadela sa na podobizeň bratovu a šeptala:„Ty tvrdohlavec! Keby si nebol taký zatvrdilý a uveril by si v šťastie, krásu a dobro, ukázala by som ti dievčatko stvorené oblažiť muža. Azda by ona, jediná, obrátila teba, ty zarytý skeptik,[5]— a naučila ťa veriť a milovať so svojím bohatým srdcom, domácou mysľou a ušľachtilým zjavom. Ale ty zháňaš sa po tisícoch — a keď podávajú sa ti, odvrátiš sa s pohŕdaním od nich, ako, hľa, vtedy, keď prišiel si k nám, aby si poznal zas jednu „partiu“. A tu práve vtedy zavítalo pod ten istý krov dievčatko, akoby zosobnené tvoje šťastie, ale ty si ho nevidel, vidiac ho, nepoznal by si ho. Túžiš po rodine, po šťastí — a utekáš pred ním. Akoby si bol lenivý siahnuť po ňom, áno, lenivý a neveriaci k tomu… Ona je chudobná (podľa našich pochopov), je jedna zo šiestich dcér dedinského notára, jej otec človek cti a charakteru, k tomu národovec, len že udržuje sa v úrade… ale jeho dcéra je taká vychovaná, že môže zaujať miesto v živote i významnejšie…“A to, čo mu tak v mysli povedala, pozdejšie i na papier položila a poslala za bratom-miláčikom do Pešti.Onedlho prišla odpoveď.„… Keby som neznal svoju ináč chladnokrvnú sestričku, povedal by som, že ju fantázia uniesla do krajov, kde bývajú víly a rusalky — a iné, v našom plačlivom údolí nemožné osôbky. Obraz Tebou nakresleného dievčatka je taký vábny, že by temer i mňa, ,zarytého skeptika,‘ zviedol, aby som ho išiel pozrieť, ale na moje mládenecké srdce urobilo útok iné, povedal by som ,nebeské‘ stvorenie, lebo v tej chvíli, keď som ju pozoroval, stála v službe najkrajšej lásky, lásky k trpiacemu spolublížnemu — a preto odpusť, že kým tento dojem trvá, nepodrobím sa nijakému inému.“Banková v nedorozumení zložila list.„Z toho vari nebude nič,“ povedala smutne. „On nepríde — a ja nič nemôžem vykonať, aby som ho pritiahla, presvedčila. Kto je ten zjav, a či dlho potrvá ten dojem?“ To jej nedalo pokoja, až po nečase opýtala sa naň.Margitka v ten večer prišla ako ustrašená domov. Uspané, v skrýši srdca ukryté city vzbudili sa znovu a vždy silnejšie ozývali sa a zaujali mladú devu. Čo ju to stálo boja, kým sa opäť vpravila do toho, kým sama sebe nahovorila, že je skutočne pošetilou, nemúdrou osôbkou, keď sa dá unášať akýmsi snom, obotkávajúcim postavu človeka cele neznámeho. Podľa všetkého, čo videla a počula o Palánskom, utvorila si o ňom úsudok jasný, že má nároky vysoké, známosti rozsiahle, a preto nikdy ani nepomyslí na dievča jej podobné, nieto ešte aby šiju vzal. Nahovorila si, že hoci zaujal jej myseľ, naplnil dušu túžbami a nádejami dosiaľ nepoznanými, je pre ňu taký nedosiahnuteľný ako tá hviezdička na nebi. A že nebolo možno vyhodiť túto modlu hneď zo srdiečka, ukryla ju v najkrytejšiu svätyňu, okrášľujúc ju skvostmi z bohatstva vlastnej bytnosti. Tým, že mala „tajnosť“, že žila život dvojnásobný, dostalo sa celému jej zjavu akejsi zvláštne dojímavej nehy a tklivosti. Jej zvonivý smiech, jej slová a pohyby nadobudli rázu takého ušľachtilého, že zaujala každého, kto sa jej priblížil. Chlapci napríklad, tí by boli podujali hocijakú bitku za ňu. Ba Gustík, ten vari začal i verše páchať, no, ešte dosť zavčasu nechal pokusy.A tetuška, sprvu vidiac akúsi nespokojnosť u dievčaťa, naklonená len vždy horšie myslieť o ľuďoch, pripisovala tú nespokojnosť tomu, že Margitka vidiac u Bankov prepych a bohatstvo, stala sa nespokojnou so svojim osudom. No skoro prešla na iné pole a stupňujúc svoju veľkodušnosť v udieľaní darov, sľubovala v duchu:„Na tie šaty jej kúpim, to stojí, ale nie na pracie, lež nejakú jemnú, vlnenú látku. Azda terno? Áno, to bude najlepšie, to jej môžu odložiť do výbavy. A dám jej i tie vázničky… a ktomu ešte i tých šesť pohárov, čo sa Linke nepáčili… Zídu sa jej, ak sa vydá, do gazdovstva, ak nie, budú druhej, — ach, šiestim, veď tým treba!“Pani Banková neprestala sprevádzať Margitku do záhrady a pozorovala ju pri práci. Čo Margitka ešte nevedela, vďačne uznala a prijala naučenie. Tak pomaly bola celá Margitkina bytnosť pred očima ostrovtipnej panej ako zaujímavá, otvorená kniha.Na novú listovú otázku dostala pani Banková krátku odpoveď od brata.„… Sám by som nebol myslel,“ píše medzi iným, „že taký samo v sebe nepatrný výstup ako chromá žena a nad ňou skláňajúce sa mladé dievča vyvolá taký hlboký — a čo viac — trvalý dojem u mňa, pomysli si, u mňa! Keď som samotný — a teraz často hľadám samotu —, vynorí sa postava toho anjela, a zakaždým zatúžim po tom, aby namiesto tej ženy objala mňa, samotou, pocitom opustenosti trápeného… Spytuješ sa, prečo som ju nenasledoval, prečo som ju nestopoval? Vtedy som to pokladal za prchavý zjav, teraz je už pozde… Niekedy mi je, akoby som musel ísť ju hľadať… Možno to urobím…“Banková potešila sa tomu listu, veď jej sen, túžba vidieť brata šťastného, sa azda splní. Že to nemá byť Margitka, bolo jediné, čo kalilo jej tichú radosť. Bývala často samotná, lebo jej muž bol účastinárom[6]rozličných spoločností a často býval na cestách. Jedného dňa tiež nebol doma a pani Banková hneď po obede vyšla si k pani Stukavej zavolať Margitku do záhrady.V ten deň prvý raz vstala Margitkina tetuška a sedela v mäkkom foteli pri obloku.„Keď ideš,“ hovorila Margitke, „pozri na tú moju záhradu — a môžeš niečo i vyplieť.“Dievča ochotne prisľúbilo a sprevádzaná milou pani Bankovou, odišla.Prešli niekoľkými ulicami, navštívili obchod, aby pani Banková mohla kúpiť niektoré maličkosti, — i u zlatníka sa zastavili. Margitka s dievčenským potešením pozerala na rozličné klenoty. Niečo by sa jej bolo i zapáčilo, ale hneď sa vzpamätala, odvrátila hlávku a pozerala tam, kde bolo menej pokušenia.„Nevybrali by ste si niečo?“ spytovala sa Banková.„Nič,“ odpovedalo dievča, „to je nie pre mňa.“V záhrade si trošku posedeli a rozprávali. Banková zaviedla reč o vydaji.Keď sa opýtala Margity, ako o tej veci súdi, povedala:„Viem podľa mamičkiných rečí, ktorá je ináč veľmi šťastná, že je manželstvo nie ,záhrada ružová, ale cesta krížová…“„A predsa sa každé dievča čím skôr chce dostať do nej,“ trpko ako pre seba povedala Banková.„Áno, lebo to je odjakživa uznané za naše povolanie. Predtým bolo to ,šťastie‘, keď sa dievča vydalo, a nešťastie, keď ostalo sedieť. Teraz sú tie protivy nie také ostré. Vydaj je často nie šťastím, slobodný stav nie nešťastím a potupou. My dievčatá vychovávané i teraz pre domáci život, musíme čakať, kým nás vidia, spozorujú, oslovia. Ale zato máme slobodnú vôľu, rodičia už nerobia nátlak na deti, aspoň rodičia rozumní a milujúci… Mladí páni, pravda, teraz hľadajú len ,partie‘; je to prúd času, lebo, ako sa hovorí, materializmus i na tomto poli vývodí — a nevera v dobro a šťastie medzi nami ho podporuje. Ale sú nie všetci mladí ľudia takí; napríklad môj švagor Ivan vedel, že s Amálkou nedostane vena, a vzal si ju z čistej ľúbosti. Zato sú veľmi šťastní; keby ste ich videli — a toho ich malého, buclatého Ivka, tak by ste sami uznali, že šťastie nevymizlo zo sveta…“„Šťastie chodí len s niekoľkými vyvolenými,“ podotkla Banková ticho a so zaroseným okom hľadela na devu.Deva pokračovala:„Drahotínka sa tiež z lásky vydáva. I jej snúbenec ju má rád, a…“„Teraz nasleduje Margitka,“ podotkla pani.„Oj,“ usmialo sa dievča, „so mnou tiež nebudú mať veľa trápenia. Predtým i ja považovala som vydaj za najkrajšie na svete, — ale teraz mám iné náhľady; počkám, nech dorastie Milina — a potom…“„Potom čo?“„Potom poprosím rodičov, aby mi dovolili ísť za diakonisu.[7]Iste, oni nebudú mať nič proti tomu — a konečne, vtedy už budem i plnoletá… Mne je tak ľúto chorých ľudí! Keď som sem šla, bola som taká dojatá jednou ochromenou, veľmi biednou ženou…“„Kde, kde ste ju videli?“„Na stanici, kde som presadla. Na rukách ju doniesol muž na perón a položil so stoličkou, ale trochu nepozorne, tak že chcejúc si hlavu oprieť, narazila na stenu…“„Oh, oh!“ zvolala Banková. „A vy — vy — vy ste sa sklonili k nej, objali ste ju?“„To nie, len napravila som jej hlavu a utrela čelo, — veď mi jej bolo ľúto, porovnávajúc seba a svoje šťastie s jej stavom, musela som uznať, aká som šťastná a čo mne všetko pán Boh dal a že to možno ani nezasluhujem!“Banková vyskočila z lavičky, ako čo by ju bolo čosi dusilo a prinútilo vydýchnuť zhlboka, zhlboka. A zatým, akoby tá istá, neviditeľná sila prinútila ju objať to dievčatko, vybozkávať hladké, ružové líčka. Margitka nemohla pochopiť, čo dalo príčinu k toľkej nežnosti? Azda prosté líčenie tej udalosti?!„Ja som nič takého nevykonala, čo by zaslúžilo uznania, ale keď som už bola vo vozni, videla som, ako jeden pán položil desiatku na kolená tej ženy, — to je viac, to je skutok lásky, zmilovania!“Banková neprestala sa tešiť.„Ach, aká som šťastná! Poďme domov, tu nemám pokoja…“„Ale, milosťpani, veď sme len teraz prišli a ja som tetuškinu záhradku ani nevidela.“„Nech si tetuška sama príde plieť!“ zvolala Banková nemilosrdne.Margitka sa usmiala.„Ale je tu tak krásne!“Skutočne bolo utešene. Stromy pokryté kvetom, v ich konárikoch poskakovali vtáčky, povetrie chvelo sa spevom a vôňou — a bujná, mladá zeleň trávy lahodila oku postrádajúcemu po celú zimu krásu a nádheru prírody.Ale tentoraz Banková nemala zmyslu pre krásu. Vravela, že doma ju iste čaká list alebo telegram od muža, lebo jej má oznámiť svoj príchod — i čeľadi nevydala večeru. Margitka videla, že je to výhovorka, lebo do večere ešte ďaleko, — ale poslúchla.Medzitým tetuška dostala list od Margitinho otca.„… Vieme naiste,“ tak píše medziiným, „že budúcu nedeľu prídu Prešovskovci k nám. Známo nám je, že mladý Prešovský uchádza sa o Margitku, teraz listovne žiadal o dovolenie návštevy v sprievode rodičov. Čo to znamená, uhádne každý. Jeho úmysel je vážny. Preto dobre bude, keď Margitka na ten čas príde domov. Úfame sa, že ty, milá švagrinka, ju už budeš môcť prepustiť, a ak bude vôľa božia a dievča pristane, radi by sme ju odrazu s Drahotínkou oddať…“„Celkom správne, celkom správne,“ prízvukovala pani Stukavá, keď prečítala list. „Nech to ide pod jedným, dve muchy odrazu… Ach, ach, tí ľudia majú šťastie: šesť dcér, a tak ani sami nevedia ako, zbavia sa ich, ledva že sa na vlastné nôžky postavia. A mne — zasa trova; nielen šaty, ale i nejaký dar jej musím kúpiť… No, bude sa to dievča tešiť!“Ale Margitka sa veľmi netešila.Banková vskutku dostala telegram, že muž príde o deviatej večer, aby koč bol na stanici.„Nielen koč, ale i ja tam budem. Dnes mu odpustím všetko, a vezmem i tú malú strigu so sebou. A dovtedy ešte rozhodnem, čo s tebou urobím, ty starý chlapec!“ pohrozila sa obrazu.Nemajúc nikde pokoja vybehla ešte hore, že zavolá Margitku na stanicu, ako náhradu za nezdarenú vychádzku do záhrady. Na chodbe zastala, načúvala; ktosi vzdychá, plače… Áno, v kuchyni sedela Margitka pri obloku a ticho plakala.Rýchle, ako to jej sedemdesiatkilová osobná váha dovoľovala, vošla do izby k pani Stukavej.„Čo je Margitke, prečo plače?“ opytuje sa bez obalu.„Ale, prosím vás, ten blázon, ten blázon! Pomyslite si, také šťastie — a ono, chudobné dievča, nemá ani toľko rozumu ako iná. Všetky sú jednaké, ach, tá dnešná mládež!“„Čože sa stalo?“ vyšetruje Banková.„Nuž to, že triafa sa jej neslýchané šťastie: pýta ju mladý Prešovský a volajú ju domov.“„Aký je to človek?“ opytuje sa Banková zrovna nepriateľsky.„Vyučený je, neviem čo, ale jeho otec árenduje všetky krčmy a jatky na tej doline — a má veľký majetok.“„A Margita?“„Plače a hovorí samé nezmysly, že sa nevydá, aby sme nemali strach o ňu, že bude chorých opatrovať a čo ja viem — a že bez obapolnej lásky a úcty nepôjde za nikoho, čo by mal hneď aké majetky…“„Za to ju vystískam,“ umienila si Banková.„Dosť som jej napovedala, že chudobné dievčence nesmú tak hovoriť. Nielen že má sa rodičovskej vôli podrobiť, ale hľadieť zbaviť ich ťarchy…“„Tak neláskavo?“„A čo, prosím vás? Je to bieda s terajšou mládežou.“„Vaša Linka tiež vydala sa po svojej vôli.“„Veď hej, ale to inšie, to bola jedna — tá mohla ešte čakať, ale tuto šesť! I mne prichodí starať sa o dar, — oni len jeden, a ja šesť! Len čo jej kúpiť!“Banková na veľké podivenie Stukavej opustila izbu bez slov a odporúčania. V kuchyni sa zastavila. Margita nesedela už pri obloku, ale stála pri sporáku a varila tetuške kávu. Pozrela na prichádzajúcu paniu a oči sa jej naplnili slzami, ale ústa usmiali sa smutne. Banková položila jej obe ruky na plecia.„Čo je to, dievča, s tebou, vari sa chceš vydať?“ Sama nevedela, ako jej začala tykať. „Poznáš toho človeka?“Sadnúc na lavičku stiahla dievča k sebe.„Poznám. Je slušný a ináč i dobrý šuhaj, poznáme sa od malička, ale tak rada ho nemám, aby som sa mohla zaňho vydať.“„Tak je všetko v poriadku.“„Ale doma sa nazdajú, že privolím. Lebo, keď o ňom žartovali, nebránila som sa, mysliac, že je dosť, keď sa dvaja môžu vystáť…“„Po prípade i to dostačí — a často ani toho niet,“ vzdychla Banková.„Teraz musím zarmútiť rodičov a povedať im, že sa nevydám. Azda uveria, keď im poviem, poľutujú, aspoň mamička…“Zo slov dievčaťa vyznievala túžba po matke, po tej jedinej spoľahlivej záštite vo všetkých žiaľoch.Banková privinula ju k sebe a pošepla.„Pomysli si, že ťa objíma tvoja matka, alebo lepšie, tvoja sestra.“Dievča skrylo hlávku na prsiach Bankovej. Po chvíli pani vstala a riekla:„Teraz usuš slzy a potom povedz tetuške, že na večer pôjdeš so mnou na stanicu. Idem po muža. Boli sme sa v škriepke rozišli, ale dnes mu odpustím, a i druhý raz, — bude sa tešiť, keď nás vidí!“„Ale tetuška nástojí, aby som šla domov.“„Zajtra ešte nepôjdeš — a o inšom ju ja presvedčím.“Tamdolu pri malom stolíku napísala najprv telegram, aby sa Vojtech hneď pobral k nej, potom list — nevediac, čo bude lepšie.„Ten nepríde na telegram, nepríde. Neviem, čo urobiť? Nechať všetko tak? Nepostarať sa? Ponechať dievčaťu, aby sa rozhodlo a vybojovalo samo svoje právo? Ak má dosť sily, nech sa vzoprie, — ináč azda nájde v plnení svojich povinností spokojnosť, prípadne i šťastie, — ale s týmto tvrdohlavcom treba prehovoriť!“Čudno, že ju práve vtedy, keď zvedela, čo chcela, nadišla pochybnosť, klátivosť. Prešla niekoľko ráz cez izbu, zastala a zasa rozmýšľala.„Ale, ak ja nepostarám sa oňho, on i ďalej bude kráčať osamelým životom bez čistých radostí domáceho žitia. Dosť, že je môj život pustý, — nech aspoň jeho je požehnaný, nech okolo neho vzrastie nový život, z ktorého i mne dostane sa za podiel… Oj, keď je on lenivý, aby hľadal, udržal, postarám sa oňho sama!“Nadchnutá nežnou starosťou o milovaného brata napísala mu zasa list.„Na tento prísť musí,“ ubezpečovala sa. Umienila si, že list vezme so sebou na stanicu a dá ho do vlaku, s ktorým príde jej manžel.Po večeri, keď tetušku uložila do postele a chlapci učili sa úlohy, pristrojila sa Margitka na stanicu. Na tváričke už zmizli stopy plaču, len výraz ostal vážny a z oka kmitalo svetlo utajovaného vnútorného žitia.Prišla privčas dolu do Bankov. Musela čakať; umienila si, že nepozrie na ten obraz, i hrdinsky by bola dostála svojmu predsavzatiu, ale v zrkadle videla ho predsa, akoby hovoril:„Hla, hľa, nemôžeš ma obísť, hoci ťa nechcem!“Znovu jej bolo do plaču. Utiahla sa do obloka a hľadela dolu na ulicu. Tam ešte bolo živo, lebo večer bol teplý a lákal všetkých von.Keď prišli na stanicu, vjachal práve vlak.„To je ešte nie ten, ktorý čakáme, ale i ten príde skoro. Tento prišiel ozdola,“ hovorila Banková Margitke mimovoľne znepokojenej.Ako zišli z koča, Banková povedala:„Ostaň len na nástupišti idem vyzerať ten druhý, aby…“Skoro sa vyzradila, že chce oddať list. Margitka myslela, že chce uvítať muža samotná, aby sa pomerila s ním, a preto kráčala ďalej po nástupišti. Zrazu, na konci nástupišťa, kam vchádzali cestujúci, zastala v zadivení, temer prestrašená. Oproti nej stál Vojtech Palánsky a tiež prekvapene díval sa na ňu. Okolo nich strkali a náhlili sa ľudia, — oni ich nevideli. Len chvíľu — ale akú výrečnú, — stáli tak oproti sebe. V jej očiach, v tvári, v celom zjave radosť a žiaľ — a pokojná oddanosť. Slzy, doma utajené, vstúpili do očú a zvýšili nehu spanilej dievčiny. Z jeho tvári zračilo sa celé nešťastie nespokojného, v ničom potešenia nenachodiaceho človeka. Túžba a pochybnosť, nedôvera a dojemná prosba doliehavo hovorili k dievčaťu…Len čo prebrala sa z prvého prekvapenia, chcela utiecť. Ale neuspela ďaleko, lebo ju zachytila ruka Bankovej.„Kam, dievča, kam? Ach, Vojtech! Rozumiem! Kde si sa tu vzal? A ja práve poslala som ti list!“„Veď ma on počká,“ odpovedal s úsmevom Vojtech a pobozkal sestrinu ruku a ústa. „Prišiel som, hľadám kohosi, bolo mi akosi smutne samotnému.“„Smútok a samota vo veľkom meste!“ smial sa Banko.„Chudák, samotný, opustený,“ pomyslela Margitka s poľutovaním.„Treba vás predstaviť?“ spytuje sa Banková.„Videl som slečnu ako milosrdnú samaritánku,“ uklonil sa Palánsky. Margita, premáhajúc svoju rozčúlenosť, odpovedala:„To je nič oproti vášmu dobrodeniu.“„Tak, deti, dostriehli ste sa vzájomne pri dobrom skutku a to je, tuším, vždy dobré znamenie. Poďme!“ rozhodla pani Banková.Obrátila sa, držiac sa pevne mužovho ramena, nechala tých dvoch a ponáhľala sa k východu.Mlčky kráčala Margitka za ňou. Jej zdalo sa, že niet slovíčka v slovníku ľudstva, čo by hodno bolo tlmočiť to, čo vlnilo sa jej dušou. A on, dojatý, tiež mlčky hľadel na pôvabné dievča, dávajúc sa unášať radostnému povedomiu, že mu viac neunikne, že pre neho narástla taká krásna, že pre neho ju vychovali tak starostlivo, že pre neho našla ju tá dobrá, láskavá sestra, jeho druhá matka.Ako poslušné a pokorné, pred chvíľou trestané deti sadli si do koča. Cestou bolo veselo, Banková sa smiala a živo rozprávala, tu i tu aj Palánsky prehodil slovo k veľkej radosti Margitkinej, a keď sa ona zas zamiešala, tu on s rozkošou načúval melodický hlások, čo tak lichotivo vlúdil sa mu do duše. Pri svite uličných lámp videla sestra, ako jej brat s rastúcou náklonnosťou hľadí na dievča, a tešila sa tomu.Doma volali Margitku na večeru, ale ona odmietla, predstierajúc, že je už skoro desať hodín a tetuška znepokojená. I odprevadili ju po dvere chodby.„Dobrú noc, a nesnívaj viac o Prešovskom,“ povedala Banková a bozkala Margitku.„Dobrú noc,“ ticho riekol Vojtech, túžiaci nasledovať sestru, ale odvážil sa len na stisnutie ruky.„Dobrú noc,“ šeptalo dievča a zavrelo za sebou dvere.„A teraz,“ povedala Banková, keď stáli v izbe pri zakrytom stole, „spovedaj sa, ako si prišiel, prečo si prišiel?“„A nevyvolávala si ma?“ odpovedal veselo Vojtech.„Vyvolávala — a ty si ma neposlúchol, máš rováš u mňa.“„Nemohol som ďalej ostať. Tvoje listy a moja túžba po tom milom dievčati vyhnali ma z pustého domova. I pokúsil som sa, či nezachytím tú jasnú vidinu, ktorá sama v sebe zaplašovala už chmáry mojich pochybností, nevery, nedôvery.“„Máš čas, lebo temer by bolo pozde!“„K večeri, k večeri!“ volal Banko. „Som hladný.“„Tu stála,“ rozprávala po večeri sestra bratovi, „a zahľadela sa na tvoj obraz, že som ju poľutovala.“Palánsky hľadel so šťastným úsmevom na výrečnú sestru.„Myslíš, že ma ľúbi, že ma neodmietne?“„Hm, neviem, — musíš sa jej spýtať; ale priznaj sa, či si jej hoden, či ju budeš vedieť oceniť?“„Veru ja, starý mládenec, musím apelovať na vašu lásku a zhovievavosť. Len aby rodičia nerobili dlhých príprav!“„Ponechaj to mne,“ povedala sestra a sadla si k nemu, pohladiac ho po peknej hlave.Ráno tetuška vstala sama od seba a povedala prekvapenej Margitke:„Takto som si premyslela: ty musíš ísť domov, lebo také šťastie nechodí každý deň, — ale dnes som ťa nemohla pustiť, zajtra tiež nie, lebo je piatok, ale na sobotu ráno vyberieš sa v mene Pána domov. Ja si tu už pomôžem. Len dnes ešte choď, hneď po raňajkách, popresádzať, čo som naložila Marke kúpiť priesadky. Je chmúrno a možno cez obed bude pršať. Dovtedy prídeš. Obed pomaly i ja uvarím. V takýto chmúrny deň sa priesadka rada ujíma.“Margitka poslúchla. Bola to síce sprcha na jej mladé, nasnívané šťastie, ale nepovedala nič, i vybrala sa s Markou do záhrady. Marka niesla košík a mala vziať i dáždnik pre Margitku.Okolo desiatej zaviedla Banková brata na druhé poschodie. Chcela mu ukázať pamätné miesto, odkiaľ po prvý raz spozorovala Margitku. Ale tentoraz v kuchyni nestála šumná dievčina, ale sama pani Stukavá čistila zeleninu do polievky.„Čo je to, vari ju už preč poslala?“ spytuje sa zarazená pani a otvorí dvere na izbe.Izba pustá, akoby svetlo bolo vymizlo z nej.„Dobré ráno, pani Stukavá, sama hore — a kde vám je Margitka?“ volá do kuchyne.„Á — veľká česť, veľká česť; poslala som ju do záhrady presádzať,“ odpovedala pani profesorová a utrela si do zástery ruky.„Ale veď sa chystá pršať!“ hovorí Banková.„Práve preto, priesadka sa ujme, a Margitka už pôjde domov, — viete, čakajú na ňu.“„Vždy len na seba myslí,“ podumal Palánsky.„Ale nech sa ľúbi do izby, ráčte odpustiť…“„Nie, nebudeme vás vyrušovať, máme cestu pred sebou, však ver’ súrnu.“„Áno, poďme, poďme, ponáhľajme sa,“ volal Vojtech a pozdraviac poberal sa ku schodom.„Ďakujem, že ste si na mňa, starú, spomenuli; veru by som sa nebola nazdala, že ma navštívite!“Banková nemohla utajiť úsmev; i ona odporúčala sa a šla za bratom.„Škoda, preškoda!“ vzdychla tetuška, „že tá moja Linka aspoň tento rok nepočkala, ktovie!… Snáď by sa jej lepšie šťastie trafilo. To sa len mne môže stať!“„Poďme za ňou!“ povedal Vojtech tamdolu.„Ale veď ide dážď. Azda dovtedy príde.“„Ja pôjdem, nájdem, dovediem ju.“„A zmoknete. Ale nedbám. Ak bude veľmi pršať, prídem po vás na koči.“Margitka práve dokončila presádzanie, umyla si pri studničke ruky a strojila sa domov, keď začali padať prvé kvapky dažďa.„Ó, zmokneme, škoda! Môj klobúčik sa mi skazí. Marka, kde je dáždnik?“Marka ostala stáť preľaknutá.„A veru som ja ten zabudla u záhradníka, kde som priesadu kupovala.“„Čo robiť? Počkať?“ uvažovala Margitka.Ju to ťahalo domov neodolateľne.„Ja viem,“ zvolala Marka. „Prebehnem po dáždnik a prídem zaraz.“A už bežala. Dážď pustil sa tichý, ale hustý. Margitka sadla si pod striešku verandy a čakala. V korunách stromov šuchotal dáždik, smädná zem pila žiadanú vlahu ako smädný pútnik občerstvujúci nápoj. Margitka pozorovala stíchnutú prírodu — a mlčky čakala príchod Markin.Tak ju našiel Palánsky. Zaradovala sa, i zľakla sa jeho príchodu. Palánsky sa však usmial veselo a podal jej ruku.„Povedal som, že vás nájdem.“„Iste poslala vás milosťpani, však ona je veľmi dobrá.“„Áno, ona je dobrá, ale ma neposlala.“„Tak tetuška?“ spýtala sa s jemným úsmevom deva.„Ó, tá tým menej,“ zasmial sa on, zatvárajúc dáždnik a sadnúc na lavičku, „tá najviac len na seba myslí, a na to, čo sa okolo nej krúti.“„Je čas, aby sme išli, Marka zabudla môj dáždnik.“„Nenáhlime sa, sestra príde po nás.“Margitka vstala, nevediac, čo robiť. Palánsky díval sa na ňu a pozoroval jej rastúce rozpaky. Vzal jej ruku a pritiahol ju k sebe. Jeho tvár stala sa vážnou, z jeho oka hovoril úprimný cit.„Margitka, ja som vás videl, ako ste podobná anjelu lásky, pomocou prispeli trpiacej žene. Ten obraz utkvel v mojom srdci a zatúžil som byť na mieste tej ženy a stať sa účastným teploty vašej lásky, vášho nežného zmilovania. Uprostred sveta som ostal samotný, lebo srdce moje bolo prázdne, nemalo dôvery ani v seba, ani v ľudí, ba často pochybovalo i o láske božej. Váš prostý čin priviedol ma k presvedčeniu, že žije ešte láska a ako tuhé spojivo, neviditeľné profánnemu[8]oku, spája ľudstvo i teraz. Ó, zľutujte sa i nado mnou a podajte mi k podpore na ceste k dobru a dokonalosti vašu rúčku, darujte vaše srdiečko, aby som i ja stal sa účastným milosti a požehnania božieho…“Margitka, vyťahujúc si ruku, nie celkom istá, náklonná i veriť, i pochybovať v toľké šťastie, odvrátila sa od neho.„Neveríte mi? Myslíte, že vás klamem?“„Iste vám milosťpani čosi vyzradila, a vy ma — ľutujete…“„Čo mi povedala, to je mojim najvzácnejším bohatstvom, — ó, to ma bolí, že mi nedôverujete!“„Ako veriť, keď vy veľkomešťan, dámami rozmaznaný, ktorý si môže vybrať medzi kráskami peňažného sveta — a ja…“„A vy, ktorej práve k nohám kladie nádejný dedič árendátorstva všetkých krčiem svoje majetky, celé stáda, a nad to i sporiteľne vklady…“Dievča sa mimovoľne usmialo.„Hľa, žartujete i teraz — a to ma bolí.“„Nie, tentoraz nežartujem. Našiel som, po čom som toľké roky túžil — a tú, ktorú som si raz našiel, nedám viac nikomu. Ona je moja, áno, z milosti božej a starostlivosti sestrinej som ju dostal a budem si ju chovať verne na svojom srdci, ak len ona chce a nepošle ma preč.“Že nepošle; nepovedala to tak doslovne, ale ani nebolo treba. On si ju pritiahol k sebe, pobozkal a posadil na lavičku.„Tak, ty moja perlička, vieš, že tvoje meno značí drahocenná perla? A vieš, že si ňou pre mňa?“Vyčítal z jej, na neho s úprimnou láskou upretých očú, že všetko vie, všetko verí, na všetko pristáva…Tichý, hustý dážď ďalej rosil ešte smädnú zem.Návrat do mesta bol predbežne znemožnený, ale tí dvaja sa zato nehnevali. Sedeli ako dve deti utiahnuté pred búrkou pod jedným dáždnikom. On veselý, ona v tichom snení, ale obaja šťastní ako len ľudia, ktorí ešte môžu očakávať od života všetko.Banková prišla na koči v najväčšom daždi.„Ach, deti, keď ja pre vás moknúť musím. Zdá sa mi, že ste akési tiché.“„Sme, sestrička, — máš pred sebou dvoch šťastných ľudí. Však sa tešíš s nami, ty moja druhá matka?“Banková nepovedala výnimočne nič, ale sama šťastná vyobjímala oboch.„Teraz musíme písať rodičom, aby odkázali Prešovským, žeby sa neustávali,“ rozhodla rezolútne.„Najlepšie by bolo, keby Jožko počkal na Milinu,“ povedala Margita.„Toje praktická osôbka, vidíš si ju,“ žartovala Banková.Posadali do koča. Palánsky stále držiac Margitu za rúčku, z ktorej bol už rukavičku stiahol, akoby jej nikdy nemal vypustiť.„Bude sa tetuška dívať!“ tešil sa vopred.„A trápiť, aký dar jej kúpi,“ dotušila Banková.„Ten jej azda i odpustíme,“ zasmial sa Vojtech.„Tie vázničky možno zdedí Milinka,“ smiala sa Banková.Keď prišli domov, Banková zaviedla Margitku do izby, kázala chyžnej, aby doniesla zákusky — a potom postavila dievča pred obraz.„Tu ti stála, keď som nazrela do jej srdiečka. A v tom srdiečku stálo napísané: ,Nuž veď som tu, viem, že v tebe je moja sudba.‘ Však som uhádla?…“[1]želiar— poľnohospodársky robotník, bíreš[2]gardedáma— sprievodkyňa dievčaťa v spoločnosti[3]alkovňa— bočná miestnosť bez oblokov, používaná obyčajne ako spálňa[4]reflexia— úvaha[5]skeptik— pochybovač[6]účastinár— majiteľ cenných papierov — účastín[7]diakonisa— protestantská mníška[8]profánny— všedný, nízky, znesväcujúci	Vansova_Co-komu-sudene.html.txt
1Zem sa zafarbila do fialova. Vrtela sa ťarbavo a ľudia cítili úzkosť, lebo v kusoch vzduchu, ktoré odpadávali z jej vlhkého povrchu, neprestajne to pišťalo a stenalo.Zelená brána sa otvorila, bola to brána väznice. Igor sa díval hore nad stromy. Oblaky sa napúšťajú smolou, tá sa ťahá ako podlhovasté hrušky. Vidí sa mu, že chce kväckať dolu do polí a do hôr.— Bude pršať, nie? — vraví.Dozorca niečo hundral, nebolo ho rozumieť, zaiste prechladol v noci a mal z toho teraz zachrípnutý hlas. Šramotal kľúčom, veľké železá v zámke sa triasli a zvonili. Igor si húžvil ruky a mračil sa, takže vyzeral ako človek, ktorého niečo znepokojuje. Tamten sa konečne ozval. Otváral veľmi ústa, bolo vidieť, že si premáha hrdlo.— Nuž zbohom, Lambert… azda sa ešte niekde stretneme.Horko sa zatváril. Vyzeralo to ako na smiech:— Možno. Zbohom.Cez ulicu bežali školské deti. Dozorca vravel:— Hľa, aké sú veselé.— Naozaj. Mali by si dávať trocha pozor.Potom nastala chvíľka ticha. Igor však neodchodil. Zaumienil si, že ešte niečo povie. Pohladil sa po lícach, akoby skúšal, či je dobre oholený. A povedal:— Neviem, čo je to. Niečo mi zviera dych.— Musíte privyknúť na tento vzduch. Lebo vonku je to iné ako tam dnu.— Myslíte? Ešte včera som o tom uvažoval, lebo som mal celkom jasnú predtuchu, že zakúsim zvláštne pocity, keď budem odchodiť. Myslíte teda, že vzduch? No neviem, predstavte si len, že sa to akosi podobá strachu. Aké smiešne. Nikdy predtým by som si nebol pomyslel na niečo takého.Neskoršie doložil:— Je to tak, až teraz chápem, že to vskutku bude strach, a nič iného.Spoza roztrhnutého húfa mráčikov padajú na zem v širokých vejároch lúče a veľmi pália. Cez prach sa šmýkajú zelené a karmínové pásiky, svietia oslnivo a všetky sa otáčajú okolo jedného bodu, ktorý nevidno a ktorého polohu možno predsa ľahko uhádnuť, pretože je to slnko. My všetci sme k nemu stále priťahovaní, nevieme o tom často; toto pôsobenie je tajné a mohutné.— Zbohom, — volá Igor ešte raz, vzďaľuje sa a hlas sa mu trepoce vo výške medzi plechovými strechami. Stúpal do kopca po starom dláždení, ktoré je už celé obšúchané a ktoré sa vždy ligoce akýmsi sivastým popraškom.Stretol dve mníšky. Vracali sa z kláštora zo svojej každodennej prechádzky v gaštanovom sade. Boli to tiché postavy, ich kroky nebolo vôbec počuť, nevidel im nohy ani oči, boli celé čierne a biele. Kráčali proti nemu a zdalo sa, že sa spytujú:„Ach, to si ty, Igor? Ty si to?“A on im odvetí:„Ja… ja… ako to, že ma ešte poznáte po takom dlhom čase? Nezabudli ste?“„Nie, nezabudli, Igor, nezabudli, dobre sa na teba pamätáme, vídali sme ťa často, vieš, mával si na sebe kabát škoricovej farby a túlaval si sa po uliciach.“„Naozaj… celkom tak, ale to bolo už veľmi dávno… Akože sa máte, sestričky? Dobre? Vidíte, mňa už pustili. Načisto ma pustili. Stalo sa to pred chvíľočkou.“Ony na to kyvkajú hlavami a tešia sa:„Aké znamenité… no, hľa… a ver nám, často sme si myslievali, že potom už bude azda dobre, keď ťa takto stretneme. A hľa, už to aj prišlo. Teda pustili ťa? No, no. A koľko sme sa namodlili za teba! Keby si len vedel. Lenže ty to akiste nevieš, veľmi mnoho, každý večer a každé ráno.“„Každý večer a každé ráno? Za mňa?“„Áno. Za teba, Igor. Aby si mal dobré srdce, každý večer, a aby si mal jasné myšlienky, každé ráno. Veru.“Zasmial sa. Robil „hm, hm“.„Prečo sa smeješ? Sme vari také úbohé, že nás nemožno odmeniť ničím, iba smiechom?“„Ste smiešne. Myslím, že sa neurazíte.“„To nie, ale prečo — a tu kyvkajú ďalej — prečo, veď sa nepatrí byť zlodejom. Ani darebákom, ani vôbec zlým človekom. Rozumieš? Nuž pozrime, tak sa smeješ ako samopašný chlapec. Rozumieš, nepatrí sa to! Lebo zlých ľudí boh tresce, vidí všetkých a ani jeden sa pred ním neskryje. Never, čo iní vravia. Boh je tamhore nad nami a vidí všetko, už je to raz tak, veru hej, a tresce nemilosrdne, ak sa mu niekto protiví. No áno, Igor.“Aj ich čepce sa natriasajú a šuští to v nich, akoby boli napchaté suchým lístím.„Vedz, Igor, že tresce.“Prešli pomimo. Obzrel sa za nimi, kráčali, nič nevraveli a vo svojej tichosti boli celé čierne a biele.Igor Lambert sa prehol v chrbte. Povedal:— Ach, som ako dolámaný.Bol, sťaby bol odniekiaľ spadol na niečo tvrdého, napríklad na dlážku alebo na udupanú zem. Vložil si prsty do úst, zahvízda, myslí si, dostal na to odrazu veľkú chuť, zahvízda divo ako niekde v horách, aby sa to poriadne ozvalo a zatriaslo celým mestom a oblohou, aby sa ľudia naľakali a vystrčili z okien predesené tváre. Zahvízda a hneď uvidí, čo urobia tie dve, či sa tiež zľaknú a či pôjdu pokojne ďalej.Nie, nezahvízda, rozhodol sa inak, potriasol hlavou, pôjde po ulici a nik nemusí o ňom vedieť, že sa volá Igor Lambert. Pôjde si tak ako tí ostatní; tak, akoby sa vracal z obchodu alebo z úradu a akoby myslel na čiernu kávu, na noviny alebo na niečo podobného. Alebo na malé deti.Mníšky zmizli za rohom.Pozoroval dosť dlho domy a povozy a nevedel, čo by si mal počať. Okúňal sa okolo stanice, kde bol ohlušujúci ruch, potom ho to zunovalo a odišiel do istej bočnej ulice, cez ktorú tiekla v jarčeku hustá voda a kde bolo všetko ako vymreté. Šiel ešte ďalej. Až sa dostal konečne ku kostolíku, okolo ktorého lietali holuby. Trepotali krídlami a Igor cítil na tvári teplé závany vzduchu. Vnútri však bolo oveľa chladnejšie. Kostolík bol celkom malý a tmavý, takže v prvej chvíli videl pred sebou len akúsi hmlistú tmu. Potom sa pomaly rozhľadel a všetko mohol pozorovať. „Čo tu hľadáš, Igor?“ spytovali sa ho krížiky, ktoré sa trblietali na oltári. Veru, Igor to sám nevedel, a keď si sadol do lavice a v dreve to puklo, temer sa naľakal, že naň niečo spadne a že to spraví veľký hrmot. Veru, Igor nevedel, čo sa s ním robí; v očiach mal taký plachý a krotký výraz, že by sa mu teraz jeho starí známi celkom iste začali preto smiať.Okolo hlbokých okrúhlych okien rozlievali sa po stenách veľké škvrny. Igor hľadel na ne cez prižmúrené mihalnice a pritom mal taký podivný dojem, že sú to staré vzácne maľby, maľované vrúcnosťou zašlých dôb.Vravel si:— Čo teraz?Obdivoval všetku tú nádheru okolo seba. Odpovedal si:— No nič. Zostanem tu. Pretože som v jeho príbytku, pánboh sa vari o mňa postará.A ani netušil, že sa tak aj stane. Postaral sa oň tým spôsobom, že mu zoslal na oči sen; a tento sen pochádzajúci od samého boha bol podobný nejakej hre a nejakej armáde, ktorá bojuje.Mal pred sebou veľkú ružicu, na nej boli podoby ľudí, zvierat a rastlín, všetko sa tam kúpalo v slnečnom jase, a preto nie div, že to bolo pravé tepané zlato. Medzi múrmi sa otvoril ohromný priestor a Igor ihneď videl, že je to vysokánska katedrála, v ktorej jeho kroky a jeho dych uniká do nekonečna za hladinu oblohy a ozvena sa vracia až po dlhej chvíli ako nejasný spev a ako organová hudba. Slnce sa pohrávalo v prázdnej lodi, ktorá bola modrá, a pohrávalo sa tak, ani čo by bolo dieťa, ktoré vyhadzuje do vzduchu farbisté sklá. Hľaď, Igor: škvrny žiary, ktorá sa trbliece ako krížiky na oltári, majú zrazu podobu okenných tabúľ a pomaly sa kĺžu po hranatých stĺpoch z kameňa, po výstupkoch, po stupňoch a po dlaždiciach. A v žiare plávajú po dlaždiciach. A v žiare plávajú oválne bublinky tieňa, sú červené ako krv, keď sa vylieva z čerstvej rany. Igor sa tomu divil, „oh, oh, aké je to nádherné!“ Svetelný meč dopadol na oltárny obraz, preniká cez mramorové sochy a cez krištáľové ľalie, bolo vidieť, ako sa v ňom hmýria zrnká prachu; nebol to však prach, boli to kúsky svetla, ktoré sa rozsypalo po celej zemi z prvotného veľkého ohňa. Popukaná olejová farba ligotala sa a roztriasla na stenu hnedú hmlu. V jednej chvíli sa celkom tak zazdalo, že všetky sviece nad oltárom sa zažali samy od seba a že šľahá z nich belasý plamienok ako rozvíjajúci sa kvet. Odrazu však prišiel oblak. Bol široký a hustý, vtiahol sa celý do okna, ktoré malo predtým farbu mladých hrachových strúčikov. Sklá vtedy stmaveli a v katedrále sa rozľahlo modré šero. Igorovi skočil do rukáva kúsok zimy a rozbehol sa mu po tele ako vlna vody. Svetelné škvrny zmizli a bublinky tieňov sa rozšírili ohromnou rýchlosťou a všetko zaplavili. Z lomených okien pozerali na Igora poctivé gotické obličaje a mlčali práve tak, akoby na niečo čakali. Títo svätí boli celí žltí, mali vysoké čelá a trochu šikmé oči, uprostred ktorých sa im v modrom skveli krúžky, podobné prsteňom.— Moji dobrí svätí, — vravel im Igor, — akí ste vychudnutí! A bledí! Ste takí vychudnutí a takí bledí ako mŕtvoly, ktoré som často vídaval, keď som zo zvedavosti niekedy pozrel do márnice. Bože drahý! Bože.Neodvetili. Boli nemí a nehybní; ani ústami, ani okom nepohli, len sa dívali a čakali.— Na čo čakáte? — spytoval sa, lebo mu bola nepochopiteľná ich mĺkvota. — Necítite vôbec únavu?Dával im takéto otázky, dúfal, že sa mu konečne podarí priviesť ich k reči.— Úbožiaci, zaiste sa veľmi nudíte, — hovoril s prídychom dôvernosti, akoby starým známym. — Necítite ľútosť za hukom, ktorý vládne tam vonku? Ach, ja viem, že áno, viem, že sa azda bojíte priznať pravdu.A tak vravel ďalej, bol len sám v ohromnej lodi a hlas sa mu ozýval, utekal preč mocný a vracal sa vysilený a slabý. Keď to už trvalo dosť dlho, dostal odrazu vnuknutie a pochopil mlčanie svätcov. Mlčia, pretože je to pokora. Mlčia, pretože je to odriekanie. Ach áno, tak je to! Teraz si musí vyčítať, že ich oblial svojím štipľavým posmechom, hoci nebol v práve. Hľadel do prsteňov, ktoré vírili, a takto prosil:— Ó, ja vidím, že ste zhovievaví a že kedykoľvek vás o to požiadam, skloníte hlavu a odpustíte mi. A aj to vidím, že mi ukážete cestu a že ma neopustíte, keď budem kráčať v temnotách. Ó, ja to vidím! — Vtom sa Igor strhol, kopol nohou do lavice, prázdny priestor zaduňal… ach, kde už stretol túto tvár, chudú, žltú a s trocha šikmými očami, kde? Kde už pozoroval túto pokojnú a tichú žiaru?Ale ako sa Igor prebudil, hneď cítil v zraku inú žiaru. Bola to bledá a studená žiara smútku. Trel si čelo. Bol zas v malom kostolíku, kam sa neočakávane vrátil. Ale organová hudba znela ešte neustále. Pravdaže, už sa pamätá, ako to bolo, pamätá sa, sprvu sa akosi zarazil, pretože nevedel, čo to všetko má znamenať. Vonku čľapotal dážď a jeho jednotvárnosť pôsobila, že Igor pokračoval v predošlých myšlienkach, akoby sen ešte trval vo svojej predošlej sile. Obzeral sa. Podivné. Svätcova tvár sa vrátila z katedrály, aby tu svietila ďalej. Hľa, len si ju všimni, Igor, len dávaj pozor na každú podrobnosť. Tvár bola v každom z okrúhlych okien. Premokla mliečnou polotmou a chvíľkami sa zatrblietala ako sklený prach. Veruže, aj krúžky v modrom vírili celkom tak ako v katedrále a spokojná úprimnosť týchto očú sa veľmi podobala vode v horskom potoku. Vtom sa práve Igorovi mihlo rozumom: Už to viem. Hľa, Albín Gút kráča horou a slnce, ktoré prerazilo cez húšť stromov, okrášlilo ho zlatom. Tak, tak, Albín Gút má tvár toho svätca. Lebo Albín je sám svätcom, akého ani nenájsť v celom kraji.Lež letné búrky netrvajú dlho a táto tiež len tak naponáhlo preletela nad mestom. Nebolo to nič, len rozpadávajúci sa oblak, ktorý zašumel čiarami vody, poskočil zo strechy na strechu a potom sa odvalil za obzor.Keď Igor vyšiel von, oslepilo ho biele slnečné svetlo, po ktorého napnutých strunách kotúľali sa guľôčky dažďovej vody. Z pariacej sa zeme vystupovalo v širokých vlnách vlhké teplo a napĺňalo vzduch vôňou mokrej trávy.Vtedy sa to stalo, keď Igora pojala tá neuveriteľne mocná túžba po novom jasnom živote. A odhodlal sa, že s ňou bude kráčať ruka v ruke ako brat so sestrou. Rozpomínal sa celkom dobre na Albína z Vyhnaniska. Videl ho pred sebou takého, aký bol, vždy vážne mysliaceho a mravného. Volal naň z vŕšku tam doma:— Si zlý, si veľmi zlý, Igor! Nehanbíš sa?A on sa vtedy veru hanbil oveľa menej ako dnes. Lebo dnes sa v ňom stále mútia dojemné spomienky a tie privolávajú naň hanbu. Vravel:— Si hlúpy, Albín.(Takto, hľa, už v detstve prejavovali náhľady, ktorými sa od seba odlišovali.)— Otec však hovoril, že skončíš na šibenici, celkom iste, lebo máš zlodejské oči.No Igor sa tomu vysmial:— Na šibenici, haha. Zlodejské oči, haha! Ako ti to prišlo na um?Utekal preč a len sa neustále smial. Smiech vial za ním ako plášť: haha, haha! Po chvíli sa obzrel a videl, že Albín stojí vo vysokej tráve a že mu vietor previeva vlasy. Na Albínovi bolo vidno akúsi vnútornú krásu, ktorú nik nevie vystihnúť slovom; a ak by ste aj tak chceli jeho tvár k niečomu pripodobniť, museli by ste povedať, že vyzerala tak, akoby ju boli vyrezali z bieleho dreva, cez ktoré pretiekol prúd čistej vody. Bola to čistá tvár.A tak teraz Igor cítil nad hlavou mohutnú klenbu modrej katedrály, z ktorej naň pomaly klesajú ľahké krídla náhlej milosti a z diaľky ho sužuje volanie: si zlý, si veľmi zlý, Igor!Holuby zas lietali okolo veže. Uvedomil si, že odteraz sa musí zmeniť nesmieme mnoho vecí. Vravel si: „Bože môj, ako dávno som už nevidel domce na Vyhnanisku?“ Stúpal po opadaných listoch a počítal roky, ako šli za sebou: jeden, dva, tri… Pokrčil plecom, lebo sa mu zdalo, že sa predsa len nepamätá dokonale na každú podrobnosť.Slnce sa tamhore v lesoch balilo do chvejúcej sa hmly, nebola to hmla, bol to koniec dňa, a odchodilo, odchodilo. Mizlo pomaličky a táto pomalosť bola bolestná pre Igora, ktorý vtedy mal v sebe ľútosť za akýmsi dávnym mŕtvym. Slnce zapadlo, zložilo svetlá do vyšúchaného sedla v pohorí a rozdúchalo okolo seba obláčiky, podobné papierom rôznych farieb.Dlho pozeral pred seba, pozeral do veľkej diaľky. Tam sú vrchy za sebou, veľké i malé, zelené i belasé i hnedočervené. A celkom vzadu trčí spoza hrebeňa okrúhly vŕštek, a keď naň tak pozeráte a nežmurkáte, celkom isto sa vám zazdá, že to tam leží medveď, že spí a že sa mu pri dychu dvíha brucho. To je Vyhnanisko.Igor vedel:— Vrátim sa ta. Hneď zajtra sa vrátim.Túženie, ktoré ho zachvátilo, bolo nezmieriteľné.Všetko to spoznával! Chcelo sa mu zrazu vykríknuť: Náš plot! Náš plot! Bol čierny ako rad nejakých vychudnutých mníchov. A potom zas: Naše stromy! Boli sklonené k zemi ako stareny, ktoré sa zišli po mnohých rokoch a teraz si rozprávajú, čo od svojho posledného stretnutia zažili. A nakoniec: Náš dom! Ó, bože, ozaj náš dom! Prichádzal náročky od záhrad, aby ho nik nemohol zbadať, a keď vstúpil na dvor, zavalila ho taká opojná radosť, že by nebola bývala príliš ťažká vec vydýchnuť zhlboka a povedať: Teraz plačem. Robil pomalé kroky, lebo si chcel dopodrobna prezrieť každú maličkosť okolo seba. Vravel si: „Aha, tamtú skalu poznám.“ Potľapkal ju, bol to starý drsný priateľ jeho chlapčenských rokov. Vždy sa na ňu postavil, keď bol zvedavý, či sa od doliny neblíži búrka. „Hľa, a tamto je jarček,“ povedal. „Jarček, ktorým kedysi za jarných dážďov obyčajne čurčala žltá voda.“ Pripomenul si naraz celkom zreteľne, ako si ešte za detstva v tejto vode máčaval prsty a aký to bol preň príjemný pocit. Len si predstavte, dotýka sa tenulinkých prúdov, ktoré sú hybké ako hodváb a ktoré spievajú smutné i veselé pesničky. Akoby ho niekto uspával. Jeho oči plávajú preč, preč, ďaleko, poskakujú vo výmoľoch a svetielkujú a plačú. Takto plačú: Igor, Igor, je to zvláštne, keď ľudia žijú tu na zemi a keď sa trápia a keď sa veselia.Na dvore zostal zo starých čias sud, bol už celý popukaný, hnili v ňom listy, vetvičky a voda. Povedal mu: „Poznám ťa, lebo ty si ten sud, do ktorého moja nebohá mať každý rok nakladala kapustu. Aké smutné, že ťa tu takto vidím!“ V tom bol veru naozaj veľký zármutok pre Igora, pretože badal, že nič nebolo ušetrené starobou, ktorá tak podivne zarážala potuchlinou. A dvor bol skutočne celý pustý a plný biedy, sťa by to ani nebol ten starodávny krásny dvor Lambertovcov z Vyhnaniska. Zarástol hrubou trávou, kyvotala sa a šumela, takže pripomínala strapce na pohrebných vozoch — a bolo to takmer také isté, ako keď niekoho vezú na cintorín.Tu sú sivasté steny, poprehýbané a plné tieňov. Igor pohladí tehlu. „Ty si to?“ vraví, „starý náš dom, ty, no, hľa, tu som zas. Pamätáš sa ešte na toho naničhodníka Igora? Čo? Pováž si, prišiel som, aby si nezostal celkom opustený na svete. Nadišla ma nesmierna clivota, nuž tu som.“ Lež dom ho nevíta, nestíska mu ruku, neusmieva sa potešením, ale sa krčí a mlčí v utiahnutí, pretože je už príliš ošarpaný, pretože sa z neho omietka lúpe všade a pretože sa podobá človeku, postihnutému prašinou. Hľaďte, takáto je skromnosť pokorených nešťastím. Igorovi tlčie srdce a darmo sa namáha striasť zo seba dojem, že stretol akúsi osobu, ktorá sa naň smutne díva a ktorá v tomto smútku plače.V oknách, plných zaprášenej hmly, ležali podochnuté muchy. Vravel si: „No, na moj veru, ani muchy tu nevydržali žiť?“ Fúkol na ne, prevracali sa, telá mali scvrknuté a nohy poprepletané ako uzlíky nití.Otvoril dvere. Neboli vôbec zamknuté. „Pí,“ zapišťala myš a mihla sa cez miestnosť, ktorá sa vo svojej prázdnote zdala nezvyčajne veľká. Na pavučinách sa hojdali malé červené telá a prebleskovali, keď na ne padla slnečná žiara.To bol, hľa, Igorov domov. Či mohol kedy očakávať, že ho nájde raz takýto? Nie, nie, to nemohol očakávať, lebo si ho v predstavách vždy maľoval a krášlil, takže po toľkých rokoch už musel byť skvelý ako kráľovský palác.A predsa rodičia zanechali čosi Igorovi ako dedičstvo, ako dedičstvo svojej lásky. Bol to starý farbotlačový obraz v ťažkom ráme s vyrezávanými ružami, ktorý až dodnes zostal visieť na holej stene. Igor sa mu veru oveľa väčšmi potešil ako hocičomu inému. Lebo on vie už odjakživa, že to nie je len obyčajný obraz. Nikdy naň nezabudol, ani vo svete, ani medzi ľuďmi, ani v žalári; hladina jazera, ktorá svieti ako čierne sklo, ho neopúšťala, pretože mu stelesnila v myšlienkach jeho detstvo: a to tiež muselo byť slnečné a čierne zároveň. Obraz, aby ste rozumeli, predstavuje jazero, okolo neho vysoké vrchy s bielymi končiarmi a na jazere čln, plný ľudí, ktorí sa ozdobili vencami kvietia. Vždy sa pýtal otca: „A kam veslujú s člnom?“ Otec vravel: „Na druhý breh.“ „Ó, až na druhý breh? Až celkom na druhý breh?“ „Áno. A tam vystroja veľkú svadbu; na svadbe budú hrať, jesť a smiať sa. Vieš, Igor?“ No tak veru, a Igorovi sa táto rozprávka nesmierne páčila, hoci v nej nebolo počuť ani o černokňažníkovi, ani o šarkanoch. Páčila sa mu vari len preto, že bola taká krásna a že mohol všetko vidieť jasne pred sebou.Vtedy sa práve Igor obzrel. Niekto mu položil ruku na plece. Podívajme sa! Koho nevidel! Bol to starý človek… ach, panebože, a tento starý človek bol sám Igorov otec. Dali sa do reči. „Ako to, že ste zomreli tak neočakávane?“ spýtal sa. „Zomrel som, lebo ma utrápilo nešťastie. Dobre vieš, aké nešťastie tým myslím.“ „Áno, áno.“ Pohybuje fúzmi, tak smiešne nimi pohybuje! Sadne si na dlážku, kladie triesku vedia triesky (po zemi boli totiž rozhádzané kúsky dreva). A takto vraví: „Kde si bol tak dlho, syn môj?“ Čaká niekoľko minút a pohráva sa ďalej. Igor sa veru bál odvetiť, vedel, že ho otec bude karhať, ak sa dozvie pravdu. Dal sa do plaču, vravel medzi hlbokými vzdychmi: „Nie, nie!“ Nazdával sa dokonca, že otec vezme palicu a bude ho biť. Ale otec zanechal triesky a ani mu na um neprišla bitka; vytiahol si fajku a začal fajčiť. Igor cítil vôňu dymu.Cez starcovu podobu plynuli modré škvrny… Tieto škvrny sa nazývajú minulosťou; minulosťou, ktorá nám všetko berie.Bol zasa sám. Otca nikde.Večer vyšiel krásny mesiac. Bol ohromný na suchom nebi a podobal sa vejáru s gombičkou zo slonovej kosti, rozširoval sa a tak stále rástol.Júlia práve prešla popred lambertovský dom. Išla vo tme, nuž nie div, že stúpila na halúzku, ktorá ležala na ceste. Halúzka sa prelomila a zaprašťala. Júlia povedala:— Ľaľa, stúpila som na halúzku.Hneď sa však poobzerala, lebo jej neobyčajne čudne predchodilo počuť v tíši svoj vlastný hlas. Skoro uverila, že ju niekto načúval. Kto by to mohol byť?A povedala:— Niekto je nablízku.Cítila to, hoci sa to nedalo vysvetliť nijakým spôsobom. Tu jej prišla na um tá pochabá vec. Čo keby nazrela do vytlčeného okna na opustenom dome? Júlia sa nikdy nejako nevyliečiteľne nebála, bývala dosť smelá a často ju preto rodičia pripodobňovali ku chlapcom. I vravela:— Ba veru nazriem doň a dúfam pevne, že sa mi ukáže diabol vo svojej pravej podobe.Uhádnete vari, že to bol iba žart. Veď si hútala: A ktože iný by mohol byť obyvateľom tohto domu? Len sám diabol ním je. Veru, diabol sa v ňom usalašil a teraz si okukáva svet cez okno, ktoré je prázdne ako slepé oko. A tak ďalej. Usmievala sa na takýchto bláznovstvách.Skočila. Krok. Ešte jeden krok, a v tom pozrela dnu. Mesiac sa díval na ňu od chrbta a hočkal sa na svojej ohromnej hojdačke. Vykríkla:— Jaj!Vzduch pred ňou voňal akosi mandľami. Čerstvými mladými mandľami s trochou horkosti a trochou sladkosti. Vykríkla:— Och!Júlia ho videla. Ležal na slame a nohy mal prikryté kabátom. V ústach sa mu ligotali okraje zubov. Sú to jeho ústa, bože, a tieň mreže mu pretína oči a bradu. Nemožno tomu veriť, nemožno! Či to nie je mŕtvola, Júlia? Povedz, mŕtvola, ktorej ktosi rozštiepil sekerou hlavu napoly! Áno, sekerou. Ba nie, pretože zreteľne počuť, ako dýcha. Ach, ach, Igor. Júlia si nevie dať napochytre myšlienky do náležitého poriadku, keby si len tušil, Igor!Skutočne má zvláštnu tvár. Takto si ju na prvý pohľad nazvala: tvár povaľača, tvár zlodeja a tvár šaša. Zaiste ju má ešte rád, to si myslela; a hoci už jeho lásky vôbec nepotrebovala, predsa len bola toho náhľadu, že je to pekné, ak nás niekto ľúbi.„Huhú, Júlia, huhú,“ volal na ňu kedysi dávno chlapec Igor a hádzal kamene za veveričkami. Ona vravela: „Nehádž, Igor.“ Pýtal sa: „Naozaj?“ „Naozaj.“ Potom nehádzal a volal: „Júlia, máš pekné oči, pekné, nebudem hádzať.“ A skočil zo skaly do priepasti, nato sa z nej vynoril a smial sa. „Haha, haha, vidíš, tu som a nezabil som sa.“ Ona povedala: „Daj si pozor, Igor, na skalách sú vretenice.“ On: „Nebojím sa, nebojím, zabijem vretenicu a donesiem ti ju. Hej? Donesiem ti ju.“ Bála sa: „Ó, nie, radšej nie.“ Oblapil ju a vravel: „Tak teda nie. Dobre. Ale donesiem ti kvet. Áno? Chcela by si kvet?“ Bránila sa mu a vypytovala sa zvedavo: „Aký kvet, povedz mi, aký?“ „Veľký, belasý a žltý a červený, vieš? Krásny zvonec a bude robiť bilin, bilin, haha, haha! Počkaj.“ Odbehol a priniesol kvet, bol práve taký, ako sľúbil. Podal jej ho a ona si ho pyšne niesla domov. Neustále sa jej kýval v ruke a zvonil: bilin, bilin.Teraz sa odrazu Igor začal hýbať. Igor, Igor, šeptala a srdce sa v nej trepotalo. Najprv zívol a bolo to také zívnutie, čo dokazovalo, že Igor ešte celkom nebol usnul. Azda spomienky ho prebudili, ktovie, azda zvonček, ktorý robil bilin, bilin. Júlia sa nijako nevedela pohnúť z miesta, na ktorom stála. „Pane na nebi,“ stŕpla, „teraz ma zbadá a niečo povie. Ach, len to nie, je to hrozné, keby si si chcel zatvoriť oči, Igor, a nevidieť ma a vo chvíľočke zaspať. Urob to, Igor, urob, prosím ťa!“On ju však predsa zbadal. Naťahoval nohy. Díval sa. Díval sa, a nie div teda, že zazrel jej horiace oči. Urobil rýchly pohyb:— Júlia!A ona si pretiera oči, ani čo by ju niečo štíplo.— Dievčatko, či ma už vari nepoznáš?Júlia si vraví: „Ujdem, celkom iste ujdem, nech si kričí za mnou. A hlas sa mu vôbec nezmenil, má ho celkom taký ako pred dlhými rokmi. Smiešne, ako pred dlhými rokmi. Nuž aha, on sa mi smeje, Igor sa mi smeje!“— No, čože je, Júlia?— Ach, nič, — vravela a obrátila sa.— Bojíš sa ma azda?Veru, keby to len tušil, ako sa ho nesmierne bojí! Ale s tým sa nemožno priznať, musí mu povedať, že sa ho ani troška nebojí, že má v sebe dosť odvahy. A takto vravela potom bez rozmýšľania a zmäteno, pritom cítila, ako sa jej pošklbávajú nervy okolo očú:— Nie, Igor, nie.Ako sa však hanbila! V hrdle mala ohromnú úzkosť a on to celkom iste pobadal. Veď prečože by sa jej potom tak nedôverčivo pýtal:— Ani trochu?— Jaj, Igor, ako zvláštne sa na mňa dívaš!Vyskočil a roztiahol smiešne svoju mastnú tvár.— Hihi, ako vieš skákať!Júlia sa celá začala triasť od smiechu. Ale srdce jej predsa ešte vždy zúfalo bilo ako predtým.Tancoval po izbe, rozhádzal všetku slamu a tlieskal si po stehnách.— Igor, Igor, — volala v návale oslobodzujúceho smiechu.Potom zapískal ako vták a zakvákal ako žaba.— Hihi, ešte si to nezabudol?Nakoniec sa postavil na ruky, prevrátil sa a spadol na chrbát.— Vidíš, — kričal a odhŕňal si z očú steblá slamy, — ešte som vždy taký blázon!Pristúpil k oknu. Videla tvrdé plecia, ako sa mu chveli. Porozumela, že sa v nich skrýva moc starých otrokov. Urobila krok dozadu, krok plný úzkosti, ktorá ešte nemala dosť času, aby celkom z nej vymizla. Vraví bojazlivo:— Celý si sa zadychčal.— Ó, nie, len trochu.Bol blízko nej.— Júlia, — povedal, — nedôveruješ mi?A až teraz konečne videla, že už niet nijakej príčiny na obavy. Videla to v jeho hnedých očiach, kde horeli malé a veľmi jasné obrázky jej vlastného obličaja.— Keďže je tak, Igor, rozumej… nebolo to ľahké zbaviť sa náhleho preľaknutia, keďže je to tak, že si sa vrátil sem k nám, vraciam ti ja svoje staré priateľstvo.Zázračná vec, myslel si Igor, nič som jej neprezradil, a ona všetko správne uhádla! Musel sa opýtať:— Akým spôsobom si mohla prísť na moje najtajnejšie myšlienky? Mlčal som, a ty vieš všetko.— Je teda dobre, že som nehádala zle.Podali si ruky, bolo to potrebné, ak chceli, aby všetka cudzota medzi nimi zmizla. On vravel:— Mám dojem, že sa teraz vo mne krv neprestajne varí. Viem prečo. Preto, že som zas tu na Vyhnanisku, a to ti vravím, Vyhnanisko je najmilší kút zeme, aký kde nájdeš.— Áno, v tom máš pravdu. Aj ja to hovorievam, a keby som chcela vyjadriť všetku lásku, ktorú cítim v sebe pri pohľade na túto rozrytú a zhúžvanú zem, nemala by som dosť slov.Tu sa Júlia zrazu prerušila a zamyslela sa. Spýtal sa:— No, čo je?— Teraz, keď je všetko v poriadku a keď vidím, že si sa ešte celkom neodcudzil týmto vrchom, naraz som si položila otázku, ktorá sa týka tvojej budúcnosti.— Mojej budúcnosti?— Áno, vari si len nezabudol, že máš pred sebou aj akúsi budúcnosť? Rada by som totiž vedieť, z čoho budeš žiť. Prišiel si do prázdneho domu, rodičia ti toho mnoho nezanechali, lebo sami zomreli v biede, a ty nemáš nijaké zamestnanie. Tak som si teda pomyslela, že máš akiste mnoho starostí.Ale Igor sa tváril, akoby tieto veci boli preň celkom nové.— Počuj, — vravela, — nikdy ťa nemátožili myšlienky podobné týmto, o ktorých hovorím?— Veru nie, — vravel, — vec sa má totiž tak, že som sa nikdy nebál toho, čo budem robiť. A tak nijaká zvláštnosť, že som celkom zabudol uvažovať o svojom budúcom žití. Vždy som sa nazdával, že mi tma postačí. A keď som zazrel skvelé svetlá modrej katedrály, dostal som akési neurčité tušenie, že sa to asi zmení. A hľa, teraz si ma na to priviedla.Pýtala sa:— O akých svetlách to rozprávaš? O akej katedrále?Povedal:— Chceš počuť môj sen o modrej katedrále?— Áno, chcem.Vyrozprával jej ho, a keď skončil, bola celkom presvedčená, že Igor je už doista na dobrej ceste. S uľahčením mu povedala:— Ah, tak.— Budem si hľadať nejakú prácu.— Áno, áno, len si hľadaj a potom poctive pracuj, aby si si získal späť úctu všetkých ľudí.Bolo chvíľu ticho. Ozvali sa odrazu husle, bolo to iste v druhom dome. Zavržďali a chveli sa, akoby niekto vravel nariekavým hlasom: Bolí ma hlava, bolí ma hlava, ah, ako ma bolí. Znelo to, akoby niekto zomieral a plakal.Igor sa spytuje:— Kto to hrá?Už veľmi dávno nepočul niečo takého zvláštneho.— Albínov otec, starý Gút, — rečie ona, — od istého času nám vyhráva každý večer. Tvrdí, že má z toho potešenie. A život starého človeka je veru smutný. Azda práve preto hrá, aby si ho trochu okrášlil, ja neviem.Igor si v tejto chvíli pomyslel, že by mal ísť za starcom a porozprávať sa s ním. Opýtal sa Júlie:— Ako ide Gútovcom hospodárenie?— Dobre. Prečo sa spytuješ?— Poprosím Gúta, či by ma nevzal do roboty.Júlia to schvaľovala:— Môžeš to skúsiť; nebolo by ti tam zle. Bola by som rada, keby sa ti podarilo.Načúvali niekoľko minút hlas husieľ.— A Albín? — vyzvedal sa Igor. — Čo je s ním?Pri tomto rozhovore sa Júlia ešte nikdy tak nezarazila ako práve teraz, keď Igor spomenul Albínovo meno. Bolo to prinajmenej zvláštne.— Albín? — odvetila akosi neisto, — Albín už temer sám vedie hospodárstvo a veľmi dobre sa v tom vyzná. No, ide mu to, ide.Nechápal jej neistotu, nuž opýtal sa:— Hneváš sa naň azda?Zbledla. Ale vtom sa rýchlo spamätala a rozosmiala sa. Veľmi sa rozosmiala. Ale Igor by bol prisahal, že jej smiech nebol úprimný, že ho len predstierala.— Igor, Igor, ako sa mýliš! Veď ty vari ani nevieš, že som jeho verenica! Ako by som sa mohla naňho hnevať? Ah, viem, je to moja chyba, pretože som ti to zabudla povedať. Veru tak, som Albínova verenica!Igor bol až príliš prekvapený, ale nedal to na sebe vidieť. Trošičku sa usmieval, takže sa celkom zdalo, že novinu prijal s radosťou. Opakoval za ňou:— Albínova verenica, tak, tak. Ja si Albína veľmi ctím, viem, akú má cenu. Dobre sa viem rozpamätať, aký bol dobrý mládenec a ako ho mali všetci radi. Neviem veru, či niekedy sa dopustil niečoho zlého, bol ako svätý. Pravda, predtým mi bol smiešny práve z tejto príčiny, lebo som sa nazdával, že život môže byť príjemný len vtedy, ak sa dopúšťame previnení proti úradom. A dnes už vidím pravý opak. Pozdrav ho, ak sa s ním stretneš prv ako ja, pozdrav Albína.Júlia bola veľmi nepokojná, na tvári mala veľkú stiesnenosť. Prikyvovala hlavou, áno, áno, dobre. Tu naraz rečie:— Je už celkom chladno, Igor.Mal hlavu v okne a vravel:— Áno, je dosť chladno. Bude jasná noc, mesačná.— Dobrú noc.— Už ideš, Júlia? Dobrú noc teda.Bola na niekoľko krokov. Obrátila sa:— Chcel si mi ešte niečo povedať?Prekvapilo ho to. Videl, že bola taká rozrušená, že asi vôbec nezbadala jeho mlčanie.— Nie, Júlia, — odpovedal, — nechcel som ti už nič povedať.*Niečo sa hýbalo v dome, ako keď chrobák máta okolo seba tykadlami. Bolo ráno. Lúče prichádzali zo strany, poskakovali a chveli sa, nehriali ešte a Igor si neustále mädlil ruky. Prezeral si poloprázdne izby. Chodil sem-ta, jeho kroky búchali a odrážali sa od stien. Potom si prezeral i kuchyňu, kde bolo plno kníh. Niekto ich tam nahádzal len tak ledabolo do kúta a zabudol na ne. „No, hľa,“ vravel si, „tu je voľačo.“ Tešil sa. „No, hľa, no, hľa,“ opakoval si popod nos. Knihy v ňom prebudili mnoho dávnych spomienok. Svoj minulý život pocítil celkom pri sebe, dýchal naň troška starobou a oblizoval ho.Dotkol sa hŕby papiera koncom topánky, knihy sa hneď zrútili ako chodba zo slnečnicových vňatí a pootvárali sa. Sadol si na výklenok pece. Prehŕňal sa v knihách, ktoré si pokládol do lona, papier šušťal, boli to veľmi ťažké knihy, také ťažké, že sa podobali vlhkým polenám. Listy mali pozliepané a zvlnené a na okrajoch bolo plno žltých škvŕn, iste od dažďovej vody, ktorá sem natiekla cez vytlčené okná, ak vonku pršalo.Na samom spodku ležali pokrkvané písanky, tie, do ktorých si zapisoval úlohy, keď ešte chodieval do školy. Každá mala na obálke jeho meno a triedu. Bral ich do prstov, stieral z nich rukávom prach a díval sa na ne ako na mŕtve zvieratá.Otočí hlavu trocha nabok a v nose cíti štipľavý zápach. Vie, čo je to. Je to zápach dávno uplynulých čias a dávno prežitých príhod. Tralala, spieva si a deň okolo neho čím ďalej, tým viacej nadobúda farbu zadymenej slonoviny.Tralala — ozývalo sa to celým domom.V tej chvíli kráčal popred otvorené dvere starý Gút. Hlavu mal už celkom bielu, takú ako kus plátna.— Pozrite, — zavolal naň a kýval listom papiera, — aha, ako som čarbal, keď som bol ešte celkom malý! Pozrite! Hahaha!Prišiel, kolembal rukami, v prstoch mu pukali kosti.— No, čo je, Igor, čo je?Privítal ho takto.— Vravím, že to bolo smiešne. Predstavte si, ujec Gút, sedím tu a zdá sa mi, že som sa odrazu vrátil hlboko dozadu. Že mám desať rokov. Alebo päť, čo ja viem.— Ó, áno, — vravel starec, — to nás vždy očisťuje, keď sa v spomienkach vraciame do čias svojej mladosti.Igor si naslinil palec a listoval. Prudko odhadzoval kusy šušťavého papiera a jeho úsmev sa bez prestania rozširoval. Pritom vravel:— Ľaľa, ľaľa, aké je to pekné. Dívajme sa.Ich hlavy sa priblížili. Jedna bola biela, druhá tmavá. A práve vtedy, keď si boli tak blízko, začal Igor s vecou, na ktorú ani cez noc nezabudol, a začal tak, akoby mu slová len akosi náhodou prichodili na jazyk.— Ozaj… teraz si to pripomínam. Hľadám prácu. Nevedeli by ste o nejakej?— Nie, neviem.Potom Igor listoval ďalej, lebo si musel znova vydýchnuť a nabrať novej odvahy. No aj tak sa neodvážil pozrieť starému do očú. Len listoval. Vyletelo to z neho potom naraz:— A u vás v hospodárstve? Tiež nie?Zažmurkal rýchlo:— Nerozumiem; čo to vravíš?— Či by som nemohol prácu dostať u vás, tak som to myslel.— Ah, u nás? U nás?Uvažoval niekoľko sekúnd a Igor sa ani nepohol. Bol ako z kameňa.— No, — vravel starec.— Bolo by to možné? Veľmi sa poteším, ak sa to vydarí. A pritom viem, že budete so mnou spokojní.— No áno. To by vari aj bolo možné. Porozprávam sa s Albínom. Dobre? Porozprávam sa.Igor bol nadmieru spokojný s týmto výsledkom. Vedel, že dobrý Albín bude s ním cítiť, a už si aj predstavil, ako povie: „Dobre, otec, prijmeme ho. Je to tiež človek a musí žiť ako každý iný. Hneď ho môžeme prijať.“Lenže vec sa skončila celkom inak, keď na ňu prišiel rad. Boli traja pospolu: starý Gút, Albín a Júlia.Starý začal, obrátiac sa k synovi:— Azda ti už vraveli, že Igor Lambert sa vrátil.— Áno.— Zavolal na mňa, keď som išiel dnes ráno vedľa jeho dverí. Požiadal ma o niečo, ale ja som mu dal na vedomie, že sa nerozhodnem prv, kým sa s tebou neporadím.— Čo to bolo?— Chcel by u nás pracovať. — Nastalo mlčanie. Potom povedal: — Hádam by sme ho mohli prijať na gazdovstvo do služby. Videlo sa mi, že sa zmenil a že by sme to mohli urobiť. Aký je tvoj úsudok, Albín?Júlia, ktorá tieto slová načúvala veľmi pozorne, povedala:— Áno, prijmite ho.Albín sa k nej obrátil:— Myslíš, Júlia, že by sme mali z toho úžitok?— Hej, myslím si to, lebo Igor má svalnaté a veľké ruky, ktoré by mohli vykonať veľký kus práce.— Ako to všetko vieš?— Videla som ho, včera večer.— Ah! Videla!Dosť dlho myslel na čosi. Nakoniec povedal:— Rád pomôžem Igorovi. Bojím sa však, že by toho nebol hodný.Júlia zvolala:— Ó, keby si vedel, aký je dobrý! Mýliš sa, Igor je toho hodný celkom iste!Ale tento tón bol príliš neobyčajný a Albín si ho hneď všimol. Vravel:— Zdá sa, že až priveľmi sa zastávaš Igora. Otec, nemyslíte, že je to prinajmenej čudné?— Ale, Albín, — bránila sa ona, — čože sa ti robí? — Veľmi očervenela, ale bolo už neskoro skrývať túto neopatrnosť. Obidvaja ju videli, starý na šťastie mlčal, lebo nestihol sledovať zmysel každého posunku a každého slova až na ich podstatu, ako to vedel robiť Albín.Tu Albín konečne povedal:— Nie, tohoto človeka nevpustíme do nášho domu.Júlia sa nezdržala:— Aký si zlý, Albín!Uprel na ňu oči:— Zabúdaš vari, že je to povaľač a zlodej.Starec toto nepočul, mal mnoho svojich myšlienok, ktorými sa zaoberal. Kým Júlia mlčala, pretože cítila akúsi nejasnú vinu pred Albínom, starec hovoril:— Je tak pekne vonku, deti. V noci svietil mesiac, dlho som ho pozoroval cez okno, vyzeral, akoby rozťahoval ústa a akoby si jazykom vyšparoval zuby. Veru! A potom vyzeral zas tak, akoby chcel spievať s mojimi husľami. Naozaj, spievať!Tak hovoril, poobzeral sa a medzitým už celkom zabudol, o čom sa ešte pred chvíľočkou rozprávali. Bola až dojemná táto starecká zábudlivosť.— Idem, deti, zas idem, — šomral a vyšúchal sa von. Chrbát mal okrúhly ako batôžtek sena.Takto osameli. Trvalo chvíľu, kým sa Júlia odhodlala načať prerušený rozhovor.— Krivdíš Igorovi, lebo jeho oči sa vždy usmievajú, a preto to nemôžu byť oči zlého človeka.— Nie, nie, — vzpieral sa, — never mu, lebo klame. Smeje sa a nebodaj myslí na niečo mrzkého. Lebo Igor je had, ja to viem, had, Júlia. Vystríhaj sa ho, to ti vravím, a to, čo ty považuješ za úsmev, nie je nič iného, len jed, taký potmehúdsky jed, ktorý všetko prináša navnivoč.A tu ona vraví, zbavená celkom včerajšieho strachu:— Igor nie je had. Myslím veru, že nie.Prekvapený sa spytuje:— Čo to hovoríš? Že nie?Zas vraví: — Nie.— Blázonko, nuž hľa, prečo ho potom zavreli? Azda nevinne? Azda nevinne trpel? Ah, Júlia, Júlia!Tak pokračoval, povyratúval všetky zlé Igorove činy a vyzeralo to tak, sťaby sa jej posmieval. Ona však krútila hlavou:— Nevravím, že Igor nevinne trpel. Ale odpykal si svoj trest. A práve preto, že si ho odpykal, nevidím na ňom nič zlého. Ba naopak, vidím ho očisteného od hriechov.— Mýliš sa, Júlia: trest z nás ešte nerobí poctivcov, pretože trest je ako tma a v tme sme všetci bez rozdielu slepí. Ale na slnci môžeme povedať: Toto je slepec. Tamten vidí. Rozumieš mi? Je to už tak zariadené, že len sloboda ukáže cenu človeka, kým žalár nám odhalí iba jeho skazenosť. Lebo len na slobode sú dve cesty: vpravo a vľavo. A preto nemožno vedieť nič istého o Igorovi.Ešte vždy sa nedala presvedčiť:— Videla som ho včera, opakujem, a bol lepší, ako sa nazdávaš. Vystrájal smiechy, a to len mne pre potešenie. Vyskakoval, bože, ako vyskakoval, mal veľkú radosť, že je opäť medzi nami v horách! Bolo to také pekné a dojímavé, že som si istá, že sa rozhodol pre správnu cestu.Chcel to konečne nechať tak, bol mu už nepríjemný tento rozhovor. Vravel nakrátko:— Nestaraj sa oň viacej, Júlia. Ja hovorím: je to zlodej a povaľač, nič iného.Ale ona tiež stratila všetku trpezlivosť:— Čo je s tebou, Albín?A tu on na ňu pozrel mlčky. Potom dupol zlostne nohou. Ešte sa nikdy nestalo, že by ho videla takého. Býval vždy taký mierny a taký láskavý! Júlia hneď zbledla. Dupol ešte raz, chcel ju tým vari prestrašiť.— Mlč, prosím ťa, mlč! — zvolal, akoby už vopred počul slovo odporu v jej otvorených ústach. Odchádzal.Ale vo dverách sa naraz obrátil. Zaprosil:— Nehnevaj sa, Júlia.A keď si ona zmäteno žmolila prsty a nevedela, čo povedať, vravel:— Ty ma už neľúbiš?Zarazila sa na chvíľočku. Skočil k nej a bozkával ju na vlasy, na ruky, na líca, na ústa a na oči.— Albín, Albín, — stenala, akoby sa niečoho bála. A bála sa pocitu, ktorý sa jej práve zmocnil. Cítila, že niečo uniká z jej srdca. Pýtal sa ešte raz:— Júlia, ešte sa hneváš? A či ma azda naozaj neľúbiš?Veľmi sa premáhala. Smiala sa cez slzy.— Och, Albín, ľúbim ťa, ľúbim.A ako to vravela, vracala mu jeho bozky. Celý sa chvel, taký bol šťastný. Vravela si: „Má také dobré srdce, že si vskutku zaslúži mojej lásky. Musím ho milovať, musím!“ A to boli veru zvláštne myšlienky.Slnce nad Vyhnaniskom sa rozlialo v červených čiarach a rozsýpalo po vrchoch, po stromoch, po skalách a po lúkach tisíce teplých, polámaných lúčov.— Mám ešte prácu v záhrade, — hovorí Júlia.— V záhrade? Len choď teda. Nezdržujem ťa už.Bola od neho na niekoľko krokov. Mala tmavú sukňu s bielymi bodkami, ktoré padali Albínovi do očú ako malé kvietky.— Večer prídem, — povedal.— Áno, — odvetila a v duši mala takú ľahostajnosť, takú strašnú ľahostajnosť ako ešte nikdy.Pri dverách jej prišlo čosi na rozum. Prebehla na druhú stranu k lambertovskému domu. Chvela sa odvahou.Vošla do dvorca. Hľadala a obzerala sa na všetky strany, akoby tu bola zablúdila a teraz nevedela, kde je. Vtom ho zbadala: oh, tu je! Sedel na prahu a vyhadzoval do vzduchu kamenčeky, ktoré potom striedavo kládol na zem.— Igor! — povedala mu celkom ticho, lebo sa nesmierne bála, že by ju mohol niekto počuť. Jemu bolo podivné, že je taká nesvoja. Spýtal sa starostlivo:— Stalo sa niečo, Júlia?— Nie, nič. Chcem ti len čosi povedať… totiž… — tu sa zastavila, akoby nevedela ďalej, a pohrávala sa so šatôčkou, — totiž… rozprávali sme sa o tebe, keď starý Gút spomenul tvoju prosbu, a tu som hneď videla, že Albín nezmýšľa priam priaznivo o tvojom návrate. Nuž bolo mi to takmer neuveriteľné, že vravel o tebe samé zlé veci, taká láskavá duša ako Albín! Nechce ťa do domu, hoci starý by bol na to aj pristal. A aj to bude márne, keď som ťa v rozhovore trocha zastala.— Júlia…— No, nemysli si, naozaj iba trocha to bolo, pretože som takrečeno len pochybovala o Albínových slovách a prišlo mi ťa ľúto. A keďže bol neoblomný vo svojej mienke, nazdala som sa, že bude správne, ak… hm, neviem, ako by som to mala nazvať, slovo, rada by vedieť, či si naozaj taký, ako vraví Albín…— Aký?Pamätala sa ešte dobre na všetky výrazy, ktorých Albín vo svojom rozčúlení použil, a predsa sa neodvážila ani jedno písmeno z toho všetkého prezradiť Igorovi do očú. Vravela len tak:— No, neviem už presne. Ale Albín tvrdí, že na slobode sú možné dve cesty a že trest nemá takú moc, aby z nás vyhnal všetko zlo.— Ah, rozumiem… Myslím, že je to pravda. Teda Albín ma nechce do domu! No hej, — vravel, zľahčujúc celú príhodu, pretože videl, že Júlii je nesmierne nepríjemná, — no hej, niet sa čo diviť, a ja sa preto vôbec nehnevám.Júlii sa veľmi uľahčilo. Zazdalo sa jej, a toto zdanie bolo veľmi krásne, že Igorovi napokon nezáleží príliš na tom, čo mu práve zvestovala. Z toho je zrejmé, myslela si, hľadiac naň s vyjasnenou tvárou, z toho je zrejmé, že mu už vskutku možno dôverovať. Hľa, aké to bolo radostné, keď sa tváril celkom bezstarostne a keď po jednom odhadzoval od seba kamienky! Zaiste má hlavu plnú plánov a dobrých zámerov do budúcnosti! Bolo to vari tak, kamienky lietali modrým vzduchom a padali na plot. Klepkali ako ľadovec.Ale Júlia mala naraz dojem, že vykonala nejaký zlý skutok. Čo to všetko natárala o Albínovi? Bože! Pojal ju strach, lebo tušila, že Igor všetko uhádne. Rýchlo chcela striasť zo seba túto hlúpu vinu. Vravela:— Albín za nič nemôže, uisťujem ťa, Igor. Albín je najšľachetnejší človek, ktorého poznám. Nemysli si hádam, že ťa odmietol zo zlomyseľnosti. Ó, nie! Zo zlomyseľnosti nie!Igor vravel:— Poznám Albínovu šľachetnosť. Viem dobre, že nie je schopný podlosti.A myslel si: „Na môj veru, Júlia ho nemá veľmi rada, pretože je celá zmätená, keď o ňom hovorí. Zdá sa, že sa bojí rodičov a ľudí, aby vari neuhádli, čo sa v nej deje.“Spýtal sa celkom ľahostajne:— Odkedy si Albínovou verenicou?Zbledla a zajachtala sa:— Odkedy? Počkaj… bolo to… hm, počkaj… nie veľmi dávno… už viem, pred troma týždňami… áno, už tri týždne.— Myslím si, že si dobre rozumiete, — povedal a díval sa jej uprene do očú a pátral, či vydrží priamy pohľad.Stalo sa, ako očakával. Júlia sklopila oči a vravela, akoby ju bol pokoril:— Áno, rozumieme si. Albín je taký dobrý!Ale len čo povedala tieto slová, prevalila sa jej vnútrom vlna hanby. Júlia cítila, že Igor ju predsa vohnal do osídiel pokrytectva. Koniec je, koniec, pretože Igor zachytil jej trasľavý, jej bledý strach, ktorého sa nemohla nijako zbaviť. Bože, Igor, Albín, ja neviem, Albín… a vykríkla naraz:— Zbohom, musím už ísť! Zbohom!A odbehla celá červená v tvári. Plakala.Medzitým tam vonku na ceste Albín ešte vždy myslel na veci, ktoré súvisia s Igorovým návratom na Vyhnanisko. Prsia sa mu napĺňali rozčúlením, ktoré opíjalo a od ktorého ho začínal bolieť mozog. Videl odrazu: kvety za plotom sú žlté. Fuj, aké škaredé, žlté kvety! Musel sa od nich odvrátiť. Chodil sem a ta so zvesenou hlavou, hľadel si na nohy. Bol naozaj veľmi rozčúlený. Mal naraz neobyčajne silný pocit, že naň niekto odzadu mieri puškou. Potom zas, že sa naň niekto díva zo samého vrcholca hory a že sa mu škerí a lúska posmešne prstami. Albín sa naľakal; vypytoval sa sám seba: „Prečo som dnes taký citlivý? Čo sa so mnou stalo?“ Pokrčil plecom, svaly na hrdle sa mu stiahli ako v kŕči.Niečo mu prerýva dušu, niečo mu škriabe ostrým nechtom v srdci. Blíži sa k potoku. Potok beží, beží a o nič sa nestará. Potok je šťastný.Albín ho preskočil a pritom vôbec nevedel, čo robí. Nejaká ruka sa ho dotkla, aby ho viedla. V hore bolo tma. Kôra na stromoch sa lisla ako veľké jašterice. Pod pätou mu vystriekla voda. Myslel si: „Všetko zavinil Igor.“Potom stál v mäkkej tráve, ktorej steblá si otáčal okolo prstov. Takto hútal: „Igor sa vrátil. Dobre, vrátil sa, nemám nič proti nemu. Áno, ale prečo pobláznil moju verenicu? Oh, Júlia! Keby si vedela, ako sa o teba bojím! Je to skoro také, ako keď poľovník vnikne do húštiny, ktorá bola kráľovstvom spevavých vtákov. List sa šuchne o list, konáriky sa zatrasú, vták sa naľaká a ufrnkne. A ja som podobný vtáku.“Pocítil k Igorovi akýsi surový odpor, ktorý mu bol predtým celkom neznámy. „Viem, čo je zločin,“ myslel si, „zločin je potupná vec.“ Predstavil si Igora, videl jeho ruky, na rukách hriech. Mal v duši obraz: Stretnú sa na ceste. Vznikne medzi nimi spor o Júliu. On povie: „Si bedár, Igor, si posledný z ľudí a plačem nad tebou.“ Tu Igor začne mávať rukami a zvolá: „Zabijem ťa!“ Bude sa brániť a pri obrane zasadí Igorovi priam navrch hlavy mocný úder. Igor padne na zem a umrie. Ľudia ho budú vidieť takého potrestaného a povedia: „Hľa, aký chlapák tento Albín! Aspoň nás zbavil pliagy a strachu, dobre veru, že ho zabil.“A práve na tomto mieste Albín spozoroval svoju vinu. Vnútorný hlas mu zašuškal: Oh, oh, aký si ty zlý človek! O akých bláznovstvách to hútaš? Nie, to nesmieš! Len uváž, Júlia ti pozrie do zorničky a všetko v nej hneď zbadá. Povie ti: V tvojej zorničke vidím niečo temného. Čo jej odpovieš? Budeš mať z toho potupu. A Júlia ešte povie: „V tvojom oku vidím niečo hrozného. Niečo takého hrozného ako krídla havrana.“Keď tieto slová dozneli, pochopil, že musí ísť za Igorom a že sa s ním musí pomeriť. Vravel si: „A svoju čistú dušu si uchovám, pretože je to najvyšší poklad, ktorý mi boh dal.“Brána bola otvorená, videl v nej kus priezračného vzduchu. Tu zočil Júliu. Odchádzala od Igora, ktorý sa za ňou díval, a díval sa tak, že celkom iste myslel na ňu vo veľkom túžení.Povedala:— Nehnevaj sa, Albín, nemienila som to zle.— Áno, áno, — vravel sklamaný, lebo myslel na Igora.— Oh, — plakala, — viem, že som to nemala robiť!Tu vravel Igor:— Júlia je nevinná.— Áno, je nevinná a teším sa tomu. Choď domov, Júlia. — Povedal to s láskou a mierne. Mlčal, kým neodišla. Keď boli sami, vravel ticho:— Máš na ňu zlý vplyv. Celá je utrápená. Prečo ju voláš k sebe?— Nevolám ju k sebe.— Tvoja prítomnosť ju však vábi, a v tom je ešte väčšie nebezpečenstvo. Nechcem byť k tebe nespravodlivý, Igor, ale vieš sám, že ti môžem mnoho vecí vyčítať. Môžem ti vyčítať všetko, čo si v minulosti zlého urobil. Nosíš na sebe znak, ktorý budeš ešte dlho nosiť, pretože je to taký znak, ktorého sa len tak ľahko nemožno zbaviť. A preto ti vravím, vravím ti to nie ako nepriateľ, lež ako priateľ, že nerád vidím tvoje styky s Júliou. Áno, z tej príčiny som ťa nevzal k nám do práce, len z tej! Príliš ľúbim Júliu.Ale tento rozhovor sa skončil nenazdajky a takým spôsobom, ako sa to dalo najmenej očakávať. Hoci bolo zrejmé, že Albín mal pripravených ešte zopár slov, ktoré mu veľmi ležali na srdci, postavil sa Igor odrazu dorovna ako vojak a vravel: — Pst, pst!— Čo je? — opýtal sa Albín.A tu Igor nastavil uši a tvár trocha šikmo, akoby bol počul prichádzať z veľkej diaľky nejaký zvuk. Povedal:— Nepočuješ? Zvony veľkej katedrály, ktorá je znútra celá modrá, ma volajú. Vravia, že mám ísť do práce. Áno. Nuž hľa. Idem.A s tým odišiel a Albín za ním pozeral a krútil hlavou.Vietor hnal cviklovočervené oblaky ďalej na východ. Boli to vysoké oblaky, zvláštne stavby, sklepené do oblúkov, vnútri podobné hlbokej jaskyni bez konca, kde sa z rozpálených sadzí tvorí husté šero. Dohonil ho známy sedliak z dediny. — Aha, Igor! Kde sa tu berieš? — zvolal a obzeral si ho zo všetkých strán. Kráčali spolu a zhovárali sa. Sedliak sa opýtal: — Kam máš namierené? — Ukázal na kopce: — Idem do práce. Ale tamto, hľa, sú moje polia a musím si ich prezrieť. — Sedliak ho hneď opravil: — Nevrav, že tvoje. Veď všetci vieme, že lambertovské polia sú v zálohe. O krátky čas ich celkom stratíš, pretože nemáš peňazí. — To je pravda, že sú v zálohe a že nemám peňazí. Ale ty zabúdaš, že zarobím a že si potom polia zas vykúpim. — Toto by som rád videl, — zvolal sedliak. — Veru, aj to sa stane, — odvetil Igor.Polia ležali za horou. Zvrchu, odkiaľ na ne svietilo slnko, zdali sa hladké a mäkké ako teplá látka. Boli zafarbené pestro na zeleno, na žlto, na červeno a už z diaľky ich Igor dobre rozpoznával. Po niekoľkých minútach chôdze zastali v tráve na kraji chodníka. Z dediny sa dvíhal kalný dym a pomaly prenikal cez mriežkované zrkadlo slnečných lúčov. — Pamätám sa, — vravel sedliak, — že vaša rodina bola kedysi jedna z najbohatších v kraji. Ľudia si k vám chodievali požičiavať a široko-ďaleko sa o vašom hospodárstve rozprávalo s úctou. A kto by si bol pomyslel, že sa to takto skončí?A Igorovi bolo v tej chvíli ticha, ktoré nastalo po týchto slovách, akoby ho opäť obklopili žalárom. Zle sa mu dýchalo. Tuhoružové ďatelinové kvety sa ťahali doširoka a ponášali sa na ohromné množstvo akéhosi tučného hmyzu, akýchsi čmeliakov, ktoré sa znášajú mäkko k zemi. Ale pásy polí Igora utešovali, pretože cítil pod nohami nesmiernu ťarchu ich plodnosti. Na obzore sedeli vysokánske vrchy, ich končiare trčali z belasej hmly a zdalo sa, že sa odtrhli od pohoria a že sa teraz vznášajú k nebesám ako hodvábny papier. Pod stráňou brechal pes, hav, hav, v pazúroch a zuboch zúrivo kmásal vzduch a rozhadzoval ho na všetky strany. Lambertovské polia osameli. Na oblohe nastal pokoj. Oblaky stuhli tak, ako boli, deravé a rozdriapané, zmrštili sa nebadateľne a zastali.Do sveta vedie rovná cesta. Je vysadená topoľmi a na diaľku sú to nie topole, lež staré tisícročné viniče, pozabúdané v údolí. Visia na nich drobné, neobyčajne drobné lístky a každý z nich je postriekaný skalicou, ktorá žiari za takýchto dní troškou striebra.A tam ďaleko, ďaleko, už v samej plochej rovine, ktosi kráča. Kráča, a je to už len malý, nepatrný bod. Igor.	Cerven_Modra-katedrala.html.txt
1V onú marcovú noc, v tú noc, keď zavítala k nám naša malá Anna, ešte bola tuhá zima. Veľmi dobre pamätám sa na to. Prvé marcové dni boli teplé. Slnce už vystúpilo hodne vysoko a ohrialo našu zem svojimi teplými lúčmi. Sneh zmizol, ľadu očividne ubúdalo. Celé balvany ľadu niesol náš potok nadol. A nádeje ožili aj v našich srdciach. I my sme sa úfali dožiť nových radostí, i my sme čakali od novej jari mnoho, ja najviac: zdravie pre svojho syna.Hej, môj syn, môj jedináčik, ležal chorý už mnohé mesiace. Niet mu pomoci, niet lieku. S nevýslovným žiaľom vyznávam, že sme nevládni, nemáme moci odvrátiť strašnú hodinku smrti od milovaného stvorenia, nemôžeme predĺžiť dýchanie, dať novej krvi, stvoriť nové pľúca: biedni sme, biedni. Keď tak prívetive zasvietili prvé jarné lúče do našich oblokov, tu sa zdvihol môj malý chorý a túžobne pozeral na oblok. Uväznené vtáča! I oprel hlávku o malú, chudú dlaň a díval sa, díval.„Bože môj, bože môj,“ zvolal hlasom starého človeka, lebo dieťa v chorobe na duchu sa chytro vyvíja, pravda, nezdravý to vývin. „Bože môj, dajže mi krídelká!“Mne bôľom zastalo srdce.„Čo si to žiadaš, syn môj? Načo sú ti krídelká?“ opýtala som sa ho.Pozrel na mňa hlbokým pohľadom teraz už vpadnutých, mne takých drahých očí, i povedal:„Aby som mohol uletieť preč, preč do neba!“Ujsť som musela od neho, aby nevidel moje slzy, nepočul moje kviľby. Len keď som premohla mocné pohnutie, vrátila som sa k nemu.V sklepíku, v ktorom sme predávali rozličný, pre naše dedinské obecenstvo potrebný tovar, zamestnaný bol môj muž. Ale nebolo mu to po vôli. Bola to moja práca obsluhovať v sklepe, a on dovážal i rozvážal nápoj do vyárendovaných krčiem, on kupoval i predával tovar, železo, remeň vo väčšom, mne ponechal s tovarom zachádzať len v malom. Pritom veľké hospodárstvo, dom, veľká záhrada vyžadovali rozšafnosť skúsenej gazdinej — a ja som veru nebola skúsená…Preto medzi nami boli časté roztržky. Vedel hneď, keď som niečo prilacno predala, keď som mohla viac zarobiť, kde som škodu namiesto osohu zapríčinila. Vyhovárala som sa, a tým som len zväčšovala zlo. V taký čas vzal klobúk a palicu a odišiel. Často len z mesta Zárubného mi odkázal, aby som mu poslala to alebo to, že sa vybral s priateľom na víno alebo na kukuricu nadol.Tak sme ostali sami na niekoľko dní.I vtedy, keď to mnohosľubujúce marcové slniečko zasvietilo, odišiel.A potom prišli zasa snehové i dažďové mrákavy. Vietor ich dohnal i zavisli nad našou dedinkou. Náš dom je na kraji dediny, i nájde ho každý vetrík i počuť z neho zavýjať silný severák…Ako prestalo byť teplejšie tamvon, klesli i novooživnuté naše nádeje, podobné kvietku, ktorý, vylákaný svetlým lúčom, zdvihne hlavičku, ale oviaty ostrým dýchnutím severáka klesá umŕtvený do včasného hrobu.Bdiem celé noci pri postieľke svojho dieťaťa.Lampa horí mdlo, postavená v kúte na kasni, aby neznepokojovala môjho chorého. Ešte je nie pozde, azda len desať hodín, áno, minulo už desať, vidím to na našich prostých hodinách, ktoré veselým svojím tik-tak ma posmeľujú aj ďalej bdieť. Môj Fedorko drieme. Ani ja sa nehýbem, strážiac jeho spánok. Hľadím na neho pohľadom zarmútenej matky. Ó, vykríkla by som v zúfalosti nad svojou malomocnosťou, že mu nemôžem pomôcť, nemôžem mu znova dať život!A v strachu pred tým, čo ma očakáva, zablúdi mi zrak aj po izbe. Pozerám vôkol seba, akoby azda z jedného alebo druhého kúta mala vyjsť nejaká príšera, znamenie, ohlas, ale nič, len veselé, vždy rovnaké tik-tak hodín a vytie vetra zvonku počuje moje ucho. A nepravidelné dýchanie malých, chorých pľúc svojho syna viacej cítim, ako počujem…A v tomto naslúchaní počujem zrazu cudzí, zvláštny zvuk. Ide zvonku. Mieša sa do dutia vetra a blíži sa. Je pod oblokom, cítim to jasne. Zostrený sluch rozozná stonanie človeka. Zdvihnem hlavu a pozriem do obloka, vstať mi nemožno, lebo sa bojím. A Fedor sa zobudil a načúva tiež.„Kto je to, mama?“ opýtal sa.„Neviem, dieťa moje,“ odpovedala som, pohladiac ho po horúcom čielku, aby sa upokojil. No moje zraky zasa udreli na nezastretý oblok, vysoko nad ulicou.Teraz — táto chvíľa zostane mi večne tkvieť v duši — videla som niečo také zvláštne, že som sa zdesená strhla i hodila hlavu pod podušku chorého dieťaťa. Vyznám, bála som sa, vyznám, nebola som nikdy silná, nikdy smelá.Videla som strápenú tvár, videla tmavé oči, upreté bôľom na mňa, videla polootvorené ústa, ako v prosbe, a videla som to opreté o sklo obloka. Môj synček, oprúc sa o moje plecia, videl to tiež. Ale on sa nebál ani najmenej.„Mama, to je akási žena, choď, mama, pozrieť, kto je to.“Zvonku sa znova ozval ten bôľny vzdych, i slová a plač, plač dieťaťa.„Choď, mama, chytro, tá žena má aj dieťatko pri sebe, prines mi ho!“ posielal ma syn.A ja som sa vzmužila. Veď som videla, že je to nie nič nadprirodzeného. Poznala som, že akási biednica sa zatárala sem i hľadá nocľah. A že náš dom je prvý v dedine, že sa v obloku ešte svieti, to ju priviedlo nazrieť dnu.Kým som sa zberala, bolo ešte raz počuť:„Bože môj, zmiluj sa nad nami!“Ponáhľam sa, lebo oblok otvoriť som sa bála pre mrazivé povetrie, ktoré by chorému istotne zaškodilo, a preto som vyšla na dvor. Aj náš Orech zbadal, že niečo cudzieho blíži sa k dvoru, čakal už pri dverách a načúval. Pohladila som hlavu verného psa i tíšila ho, keď chcel vyskočiť dverami na ulicu.Vietor ma temer zvrátil, keď som otvorila dvere, vedúce na ulicu. V tomto vetre, v tejto noci vonku nie je pre živého tvora. Ako sa mohla dostať sem táto žena, čo tu chce a kto je?Pod oblokom na kamennej lavičke, odkiaľ pozerala do obloka, sedela teraz žena učupená. Skrývala, zahrievala niečo a srdce mi hovorilo, že je to dieťa. Pristúpila som k nej a položiac ruky na jej plece, oslovila som ju. Ona vstala a začala ma prosiť:„Ach, pani, zmilujte sa nado mnou! Ak ste z boha, nedajte nám zahynúť!“„Poďte dnu, tam sa zohrejete aj vy aj dieťa, dajte ho sem, veď nevládzete.“„Nevládzem, veď idem z mesta od samého poludnia.“Mesto je vzdialené len na hodinu od nás.„Ach, tisíc ráz som chcela už svojmu životu urobiť koniec,“ hovorila plačom a zimou chvejúca sa žena, „ale toto dieťa, tento červiačik ma od hriechu vystríhal.“„Neplačte už, sem dieťa, je skrehnuté od zimy, nebožiatko.“ Žena mi podala dieťa s veľkým namáhaním, lebo bolo ťažké, bolo vidno, že netrpelo nedostatok, aspoň nie toľký ako jeho mať. Zaplakalo, keď cítilo, že ho beriem z náručia matere, no skoro som ho zavinula do teplej šatky, ono oprelo hlávku na plecia a čušalo. Sladká radosť, azda zmilovanie nad biednejším je také sladké, vtiahla mi do srdca. Dieťa som pevne privinula k sebe, neznajúc ani, čie je, aké je, odkiaľ je, cítila som len, že je odkázané na moju podporu, a niesla som ho s radosťou dnu.Žena len pomaly kráčala za mnou. Kašlala veľmi a postonávala:„Noc nás zastihla na poli — mňa a moju Anču, zimnica ma zachvátila, musela som ostať na ceste. Nebolo ani človiečika nablízku, ani voza, nikoho.“„A prečo ste radšej nezostali v meste?“ opýtala som sa.„V krčme ma odbili, aj kde som pýtala, oj, ako som sa hanbila, nechceli ma prichýliť, žeby im, vraj, mohla v dome umrieť.“ Kašeľ ju zas pochytil, a tak sme prišli do domu. Zaviedla som chorú ženu do kuchyne, zobudila slúžku i pestúnku a kázala rozložiť oheň a pristaviť vodu i mlieko na sporák.Dieťa som položila na slúžkinu posteľ. Spalo. Bežala som do izby uspokojiť svojho synčeka.„Mama, kde máš to dieťatko, prečo si mi ho nedoniesla?“ privítal ma Fedor.„Ach, ono spí, dieťa moje, Anička teraz spí a potom bude chcieť jesť.“„Zato nič, len mi ju dones, ja ju chcem vidieť,“ hovoril a hlas sa mu triasol od rozčúlenia. Privolila som, vyšla som i doniesla som malú Anču na rukách do izby. Vtedy sa zobudila a po prvý raz som pozornejšie pozrela na ňu. V svetle lampy som videla, že je dieťa veľmi pekné, zdravé, že má umné očká a hľadí na mňa temer skúmavým pohľadom a že si všetko pozorne obzerá.Aj Fedorko si ju obzrel. Bol celý natešený, že ju vidí. Odjakživa veľmi rád mal deti a vždy si žiadal mať malú sestričku.„Mama, veď ti tá má zlaté vlásky, však je to zlatovláska?“ Naozaj malo rozpustené vlásky ako zlato.„Kto je jej mama? Odkiaľ je? A či má ešte otca?“ spytoval sa chorý chlapec ďalej.„Neviem nič, syn môj, ale Aničku musím vyniesť a ty musíš spať, len tak ti ju ráno donesiem.“„Ale jej poprav, daj jej moju hlavničku, mama, a zajtra jej uši iné šatočky, veď pozri, aké sú jej roztrhané!“„Dobre, dobre, ale teraz búvaj, dieťa moje, lebo mi zajtra budeš zasa väčšmi chorý a bude ťa bolieť hlávka, milý syn môj!“„Nie, mama, ale poďže sem, voľačo ti poviem potichu, aby dievčatko nepočulo. Počuj, mama, nedaj viac túto Aničku od nás, pusť jej mamu samu preč a my si Anku podržme u nás, ja sa budem s ňou ihrať.“Ó, syn môj drahý! V mojej duši sa tiež vzbudili podobné myšlienky. Žiadal si si mať sestru, brata, žiadal si si druhov v svojich hrách a Anička by sa ti videla na to súca — aj mne sa namanula myšlienka, že ti toto prinesie zdravie a predošlú živosť. Veď boh je milostivý, všemohúci. Jemu je možné aj mŕtvych vzkriesiť k novému životu. On môže i mne navrátiť radosť, uzdraviť jediného syna. Tak som sa modlila i sľubovala, že chcem byť milosrdnou k chudobným, že i ja sa chcem zmilovať nad biednejším odo mňa, že svoj život posvätím núdznym. Ach, čo som všetko sľubovala, ja biedna, sebecká žena!Druhý deň som poznala, že žena, ktorú som do svojho domu prijala, je naozaj veľmi chorá. Zvliekla sa síce z lavice, kam jej boli slúžky postlali, ale vždy jej bolo zima a sedela ustavične v kúte za pecou a smutne pozerala na dieťa baviace sa okolo nej.Poprosila ma, aby som jej ukázala moje dieťa. Zaviedla som ju do izby. Zvedavo, s tým zrelým pohľadom chorých detí pozeral sa môj chorý na Ankinu matku. Aj ona sa zahľadela na neho a pokývala mlčky hlavou. Ale ten pohľad, to kývanie hlavou povedalo mi viac než mnoho slov, také významné to bolo, a ja som znova videla, že pre mňa niet nádeje, niet pomoci!Aničku som musela umyť a obliecť pred Fedorkovými očami. Kázal jej dať hračky, sám jej dával obrázky a povedal jej, čo ktorý znamená a predstavuje. Ale ona, dvojročné dieťa, nerozumela hneď, a preto ho skoro omrzela, a unavený aj mnohým hovorením poslal ju preč.Všetko som mu robila po vôli, mysliac, že tým mu obľahčím stav.Keď prišiel lekár z mesta, chodil každý deň, povedal, že sú nervy chorého chlapca náramne napäté. Kdežeby nie! Také dojmy, a ja som ich neodstránila, ba ešte som ho obťažovala!Lekárovi som ukázala aj chorú cudziu ženu. Vyslovil podivenie, že som vôbec takú pochybnú osobu pustila do domu, potom, obzrúc ju dôkladne, povedal po nemecky:„Tej niet pomoci! Skoro pôjde zo sveta, len ráčte hľadieť, ako sa jej zbavíte.“Úbohá žena rozumela lekárovým slovám. Ako som sa pozdejšie dozvedela, vedela po nemecky. Rozprávala mi všetko, čo už zlého prežila a pretrpela.Teraz už bola vdova. Vdova po murárovi Petrovi Lámanovi. Pochádzala z malej dediny, rozloženej na úpätí Tatier. Otec jej ešte žije, je zeman, ale zeman bez značného majetku. Lenže na svoj harmáles je pyšný aj teraz, preto nedovolil, aby sa Mariena vydala za murára, hoci sa aj radi mali a hoci aj Peter Láman bol poriadny, usilovný šuhaj. A keď Mariena, jediná dcéra pri troch bratoch, majúc svoju hlavu, nechcela Petra opustiť, otec ju vyhnal z domu. Je to temer každodenné, stáva sa to, ach, len keby kliatba otcova sa nesplnila tak často, temer vždy. Mariena šla za svojím milým, žili spolu istý čas na vieru, ale potom nemala pokoja, kým sa nezosobášili.Ale nebolo požehnania na tom manželstve. Museli prežiť mnohé trpké chvíle: tu Peter nedostal roboty, tam ochorela Mariena. Keď sa narodila Anča, vtedy už Mariena bývala na želiarstve a nemal ju temer ani kto opatriť. Miesto láskavého ošetrovania dostávalo sa jej len surových odkazov od otca, ktorému bolo ľúto dcéry, ale nechcel jej to dať najavo, úfajúc sa, že ju bieda privedie na prah otcovského domu, a keby tam prosila o kúsok chleba, dostalo by sa jej, možno, odpustenia.V jeseni sa Peter vrátil domov a na čas vtiahol do chalupy blahobyt a pokoj. Ale k jari zasa ho vyhnal nedostatok do sveta. Mariena šla s ním. Videlo sa jej ľahšie žiť blízko muža ako v dedine, kde ju všetko upomína na otcov dom, kde ho vidí každý deň, stretá sa s tetkami, donášajúcimi nové kliatby, nové odkazy, preto opustila domov, nesúc so sebou nádej, že v cudzine založí základ dobrobytu pre svoju rodinu. Chcela pracovať, chcela sporiť, ale či sa to dá v takých pomeroch?Cez leto len šlo, ako šlo. Peter mal robotu pri stavbe veľkej fabriky neďaleko Miškovca. Ona bývala v baraku s mnohými inými ženami, aj s takými, s ktorými by sa doma nebola ani zhovárala. Ale teraz musela pretrpieť mnoho. A robila to všetko v nádeji, že potom pôjdu domov a za usporené groše nadobudnú si niečo do hospodárstva.Keď sa blížila jeseň, ostatní murári sa rozišli domov, len Peter na Marieninu radu ostal. Páni ho mali radi i ponúkli mu miesto pri peciach. Práca bola ťažká, každý deň bol pre neho plný nebezpečenstva. Mariena ani nevedela, ako blízko je jej muž smrti: veru nebola by trpela, aby ďalej vydával svoj život nebezpečenstvu.Raz jej ho doniesli raneného… Parný kotol sa roztrhol i odtrhlo mu nohu… Vzali ho do špitála, nohu amputovali, ale tým sa jeho stav nepolepšil, ba zhoršil: po mnohých týždňoch ťažkého utrpenia umrel. Ona strápená ochorela tiež i musela ležať v špitáli. Dieťa jej vzali a dali do opatery istej sedliačke. Čo mala usporené, to šlo na trovy za dieťa i za lieky. Polovyliečená opustila nemocnicu, túžba za dieťaťom a domovom nedala jej pokoja. Myslela, keď raz bude doma, prestanú všetky jej bôle i neresti. Nie pre seba, ale pre svoje dieťa chce ísť k prísnemu otcovi a pýtať kus chleba. Azda nezatvrdí svoje srdce a prijme ich potom už k sebe.Ale na ceste ochorela znova. V istej maďarskej dedine ležala dva týždne. Ale i tu zobrala posledné sily a pobrala sa ďalej. Dobrá gazdinka, u ktorej ležala, nahovárala ju, aby nechala jej, bezdetnej, to malé dievčatko, ale Mariena by to nebola urobila ani za svety, i ponáhľala sa preč, tým viac, že začalo byť teplo a myslela, že to už tak má byť. Ale nešla dlho v tom blahom naladení mysle, lebo už v našom stoličnom meste ochorela a len z nohy na nohu sa vliekla ďalej, až prišla do Zárubného, a tam ju už nikto nechcel prijať, alebo lepšie rečeno, nenašla takého, kto by sa nebol bál prijať do domu ženu zrejme veľmi chorú. Od Zárubného až k nám potrebovala temer desať hodín.Ani teraz nemala pokoj, chcela ísť ďalej. Ale ja som nechcela privoliť, najmä keď sa popoludní dostavila veľká horúčka. Dala som ju odviesť do susedov k istej statočnej vdove i poprosila som ju, aby opatrila chorú ako najlepšie, sľúbiac jej, že časom sa jej to nahradí. A ona ochotne prisľúbila mi všetko. — Potom som sama šla k nášmu starému pánu farárovi, aby písal Marieninmu otcovi, že jeho dcéra u nás leží a možno ani viac nevstane, aby prišiel k nej alebo poslal jej na cestovné trovy, keby vyzdravela. Pán farár schválil poriadky, aké som porobila s chorou, sľúbiac mi, že príde navštíviť aj môjho synáčka a navštívi aj chorú ženu.Môj muž, vrátiac sa domov, nebol spokojný, že som si k našim mnohým ťarchám vzala ešte i túto.„Ale povedz mi,“ povedala som mu, „čo by si bol urobil ty na mojom mieste?“„Bol by som jej dal dva groše alebo aj päť, prípadne i desať a zaviedol by som ju do krčmy,“ odpovedal.„Nie, to by si nebol urobil, nebol by si mal srdce odpraviť od prahu svojho domu prosiacu biednicu, a to ešte s malým dieťaťom!“„A čo,“ začal on zasa, „čo budeš robiť s ňou, keď ti tu ostane ležať chorá mnohé dni alebo i týždne, čo, keď umrie, si počneš s dieťaťom?“„Vykonám svoju povinnosť, opatrím núdznu a keď umrie, dieťa má starého otca, azda sa oň postará.“Ale v srdci som sa úfala, že starý otec sa nepostará o vnučku, ale nechá ju mne a môjmu synovi, ja sebecká!Medzitým malé dievčatko, netušiac tragédiu svojej rodiny, chodilo po kuchyni i tĺklo hlávku pajáca, ktorého mu daroval Fedor, o stôl, veselo švitoriac, miešajúc maďarské i slovenské slová do čudnej reči. Len čo začínalo zrozumiteľne hovoriť, osvojilo si pri svojej maďarskej pestúnke jej slová, posunky a hoci v ústach toho malého stvorenia boli ony smiešne, smutný dojem na poslucháča robili. Dieťa ako dieťa, všade privykne, skoro si osvojí reč i odvykne od svojej, len mu daj, čo poslúži na jeho chvíľkové uspokojenie.Môj malý chorý často si žiadal vidieť malú Annu a hneď mu prišlo na um, že i ja som Anna, opytoval sa, prečo je to, že dievčatko tak menujú ako mňa?Vysvetlila som mu, že meno Anna je veľmi rozšírené a pekné, a preto je nie div, keď aj toto malé dievčatko pokrstili tým menom.Ale nie dlho ho zaujímalo malé dievčatko, skoro ho zunoval a posielal preč.„Len ty, mama, ostaň, už nechcem iného, len teba,“ tak hovoril môj syn. On už nechcel nikoho viac, len svoju matku! (Ó, syn môj, dobre ti hovorí malé, nežné srdce, že nikto ťa tak verne neobslúži ako tvoja matka, že ona až do poslednej chvíle zostane pri tebe.)Smutné dni prišli, najsmutnejšie celého môjho žitia. Videla som umierať otca, no bola som ešte mladušká, necítila som osteň bôľu tak ako už starší ľudia. Videla som umierať milú, utrápenú, starostlivú matku, len nedávno ešte, no srdce moje nepoznalo ten žravý bôľ ani vtedy, nepocítilo až na hranice zúfania vedúci žiaľ. Myslela som, že sa pozbavím rozumu, že umrieť musím i ja so svojím miláčkom, i boli chvíle, keď som si žiadala smrť.Len jedno ma zachovalo od rúhavých myšlienok: viera. V najťažšie chvíle tohto biedneho žitia chopila som sa knihy: modlila som sa. Prosila som o pomoc a pomoc prišla mi, neviem ako. Ale všetko, i to najhroznejšie, čo matku môže postretnúť, som prežila.K ostatku som ani neplakala. Tupá rezignácia zavládla mojou dušou. Necítila som už viac pustotu, aká sa vzmáhala vôkol mňa. Oddajúc raz všetko do vôle božej, nemyslela som na nič, len na to, kedy i ja pôjdem za svojím synom.Zatemnilo sa mi nebo, zašlo mi svetlo radosti, pre mňa niet viac šťastia, niet blaha. Nikdy viac neusmejú sa moje oči, nezaspievajú ústa veselú pieseň, niet pre mňa viac veselosti, niet.Divné je ľudské srdce. Hneď sa ide umoriť v plači a žiali, potom prídu iné udalosti, život žiada svoje práva a slabé srdce plesá znova a otvorí sa novým radostiam…Dva týždne za mojím vrúcne milovaným dieťaťom umrela Mariena Lámanová. Vždy sa úfala, že vyzdravie, túžobne čakajúc teplé dni jari, že pôjde do rodného kraja, no prikvačila ju smrť a ona, poručiac mi svoje dieťa, prosila, aby som hľadela vymôcť odpustenie otca pre vnučku. Odobrala sa za svojím mužom.Na malú Annu ťažko mi bolo pozrieť pri myšlienke, že moje dieťa, ošetrované čo najnežnejšie, muselo umrieť, a toto, opustená sirota, nikým neoplakaná, nemilovaná, žije a je veselé, zdravé. I posielala som ho preč, ale zasa volala ho naspäť a znova sa odvrátila od neho v nespravodlivom žiali. Nemohla som zniesť jeho zdravý smiech, jeho nevinné reči rozrývali rany môjho srdca: hľa, taký sebecký je žiaľ!	Vansova_Chovanica.html.txt
Stará mať a vnuk— Balada —Pred hostincom hudci hrajú,vojaci sa odberajú;už na hradskej v radoch stoja,vystrojení ísť do boja.Iba Janík, šuhaj rúči,s domovom sa ešte lúči,tam za vodou v malej chatkepri nemocnej starej matke…Keď bol malý, nedospelý,rodičia ho odumreli,stará mať ho k sebe vzala,horko-ťažko vychovala.A vnuk teraz, — jej podpora, —stúpať musí do tábora,a starenka chorá, bľadána hlavu mu ruky vzkladá:„Choď, vnuku môj, choď šťastlive,bojuj verne, spravodlive,nech ťa len Boh prelaskavýprinavráti v dobrom zdraví…“„„Netrápte sa, mamko stará,vrátim sa vám domov s jara;keď zakvitlé hory zhučia,vrátim sa vám do náručia…““Práve v poli žitko žali,keď na vojnu Janka brali;úfala sa stará mati,že sa jej vnuk na jar vráti.Lež pred kvetnou ešte jarousišiel sa vnuk s matkou starou:Tatry snehom zakvitaly,keď už v nebi sa zvítali…(1917)	Bella-Horal_Verse-z-vojny.html.txt
Vysychá prameňVysychá prameň,vyprahá nezastaviteľne:jak oči, ktoré vyplakaliuž radostí i žiaľov slzy vôbeca nezbýva im iba škvariťsa nasucho, špieť trápnym spomínaním,nyť; práchnom tlieť či bútľavinou,pahrebou púšte žmúriť, tuchnúť,s tým popolové spustiť viečkaa prichlopiť sa naveky,nedbajúc vábov žitia, znamien…Vysychá prameň,zapadá do tiesňavy vrstvípod ľahostajný, ťažký pokrov,jak zahanbený, oželený v sebe,že trebárs vieril blbotajúc,hrkotal zvonky vlniek bez únavy,korenným pozavieval chladomi svitom lákal: nedožil sapreds’ návštevy, cti vďačných hostí;so zhrdou prešli pomimo,bár z úst im šľahal záhy plameň…Vysychá prameň,usína, zadúša sa, tratí —nech! nikomu preds’ neosožil,ni jednej zvädlej neosviežil pery,jazyka nerozviazal v hlahol,neomyl rany, neukojil vášne,na duši neskrôpkavel slasťou —nech! Schyťte lopaty a rylá,nakopte zemín-skalín hŕbu:tou zahrňte ho, pritlačte,a navaľte naň večna kameň!	Orszagh-Hviezdoslav_Dozvuky-II.html.txt
Rozpávky o mníchochTúto knižku som písal pre našich mladých kňazov, prešporských chovancov,[1]ktorí v nej s chvályhodnou usilovnosťou na mnohých miestach opravili moje domáce nárečie podľa pravidiel nového pravopisu[2]nášho slávneho slovenského národa, aby už konečne v tomto vzdelanom, osvietenom 18. storočí z hlbokej tmy na svetlo prenikli aj pravopis a správna výslovnosť[3](výrečnosť) tejto našej, medzi poprednými materinskými jazykmi vynikajúcej reči. Kto chce poznať zvyčajnú domácu, každodenne používanú výslovnosť slovenskej reči a pravopis čistej slovenčiny, nech si prečíta túto knižku, nájde v nej oboje. Ktorý Slovák chce patriť medzi správne rozprávajúcich učených ľudí, nech sa pridŕža slovenského pravopisu; ktorý mladý kňaz bude musieť kázať, a nevie kde, ten sa svojou správnou rečou ľahko potom prispôsobí rozprávaniu poslucháčov, medzi ktorých príde. Lebo ináč hovoríme okolo Trnavy, ináč ríkajú a mluvia za Bielymi horami,[4]inak vravia na Orave, ináč hutoria v Šariši aj na Spiši a inak rozprávajú inde. V našej reči sa spĺňa porekadlo: Koľko krajov, toľko (nárečí) obyčajov. Teda kto predpíše pravidlá pravopisu a správnej výslovnosti toľkým krajom (a najmä jednoduchému ľudu bez národnej školy)?Svojou knižkou som chcel pobaviť mladých kňazov, z ktorých ma jeden — pôvodne môj farník[5]— povzbudil do písania. Viem, že sa nenarodil ten, čo by sa páčil všem. Niektorým sa bude azda páčiť môj zámer, iným možno forma rozhovoru, ktorú používam pri písaní, ostatným sa pozdá hoci len tento môj jazyk. Ostatným pripomínam, že som nepísal pre všetkých — iba pre záujemcov o slovenskú reč. Lebo rozličným ľuďom sa páčia rozličné veci a o guste, o chuti sa nám netreba dohadovať najmä s tými, čo sa nemôžu venovať svetskej kratochvíli, ale pri svojom častom a usilovnom štúdiu malú kratochvíľu (zábavku) nachádzajú len v knihách podľa príslovia: Interpone tuis interdum gaudia curis, ut possis animo quemuis suffere laborem — Pripusť niekedy aj radosti medzi starosti, aby si potom osviežený na duši, na tele konal každú prácu vesele. Vzdelaný človek nachádza vďaka svojej múdrej zvedavosti kratochvíľu v knihách a ich spisovateľov môže chváliť slovami: Omne tulit punctum, qui miscuit utile dulci, lectorem delectando pariterque monendo; aut simul et jucunda et idonea dicere vitae — Ten všetku chválu zaslúžil, kto knihu žartom i osohom naplnil, čitateľa obveseľujúc; alebo zároveň aj veselé aj životu osožiace veci rozprávajúc.[1]prešporskí chovanci— teológovia študujúci v generálnom seminári na Bratislavskom hrade, zriadil ho Jozef II. r. 1784 pre poslucháčov zo Slovenska[2]pravidiel nového pravopisu— v orig. „regule novéj dobropisebnosti“, ortografie (Bernolák:Linguae slavonicae orthographia,1878)[3]správna výslovnosť— v orig. „vymluvnosti“, ide vlastne o úzus hovorenej spisovnej reči[4]za Bielymi horami— za Karpatmi, na Záhorí[5]jeden — pôvodne môj farník— pravdepodobne Matej Čubay, zakladajúci člen Tovarišstva, ktorý bol do r. 1777 kaplánom v Seredi, kam sa po ňom dostal na kaplánku Fándly. Čubay bol činný aj literárne, písal po latinsky. Umrel r. 1794 v Kerestúre (Križovany) pri Trnave.	Fandly_Rozpravky-o-mnichoch.html.txt
ÚčinkujúciPjotr, bohatý, 42-ročny mužík, po druhý raz ženatý, chorľavýAnisja, jeho žena, 32-ročná parádnicaAkulína, dcéra Pjotrova z prvého manželstva; 16-ročná, nahluchlá a nahlúplaAňutka, druhá dcéra, 10-ročnáNikita, ich paholok, 25-ročný švihákAkim, otec Nikitu, 50-ročný, nepekný, ale bohabojný mužíkMatrena, jeho žena, 50-ročnáMarinadievča-sirota, 22-ročná, neskoršie vydatáMitrič, starý paholok, vyslúžilý vojakSvat, zamračený mužíkKmotraAnisjiSusedkaMužMarinkyPrvé dievčaDruhé dievčaŽandársky veliteľIzvozčíkDružbaSvachaŽeníchAkulínyStarostaHostia, ženy, dievčatá a svadobníci	Tolstoj_Vlada-tmy.html.txt
Štefan Pilárik a iné začiatkyČlovek i spoločnosť pretrvávajú v dejinách prostredníctvom činnosti. Aby sa v anonymite času nestrácali mená, musíme ich zachovať pre budúce generácie v rozličných záznamoch. Či už na listinách, v kronikách, vo výsledkoch vedeckých výskumov, v osobných záznamoch alebo v umení. Atmosféru doby i konkrétneho prostredia, v ktorom človek i spoločnosť prácou vtláčali svoju pečať, najvernejšie uchováva literatúra.Ani literatúru však nestačí len tvoriť. Aj tu musíme dbať na sústreďovanie poznatkov o nej a najmä — hľadať cesty, ktorými by vedomie o nej prechádzalo do podvedomia každej prichádzajúcej generácie, aby nové spoločenstvo žilo aj svojou históriou, aby poznalo svoje korene.Senica sa zaraďuje medzi tie šťastnejšie regióny s pestovaným kultúrnym podhubím, ktoré si svoje historické vedomie udržiavajú a rozvíjajú. Aj keď si myslíme, že sme už odhalili takmer všetky tajomstvá a poznáme o sebe a o svojom okolí skoro všetko, pri sústredenejšom výskume zistíme, že z hlbín času a archívov sa vynárajú stále nové poznatky o starom obraze mesta a života v ňom. Súčasne sa pred našimi očami tvorí iná osobitá a jedinečná atmosféra, ktorú treba tiež zachytiť aj s jej neopakovateľným vyžarovaním.Vedno s odpoveďami, ku ktorým sme sa dopracovali, otvárajú sa aj ďalšie otázky, ktoré pre nás ostávajú výzvou: našimi bádateľskými ponormi sme sa naozaj dotkli historického dna v poznávaní kultúrnych dejín mesta, alebo sme sa dostali iba do priestoru, za ktorým pokračuje možnosť zostúpiť ešte hlbšie?Tento problém znepokojuje najmä v súvislosti s kníhtlačiarmi, informácie o ktorých siahajú k spomínanému „dnu“. Konkrétne ide o tlačiareň Václava Vokála. Zmienku o nej nachádzame v rukopise chýrnych Notícií „veľkej ozdoby Uhorska“ — Mateja Bela (Notitia comitatus Trenchiniensis — Vedomosti o Trenčianskej stolici) z roku 1740. Osvietený literát Juraj Ribay si urobil odpis z prvej knihy tejto tlačiarne Virtutes Christi (Kristova moc) s údajom o senickej Vokálovej tlači z roku 1636. Lenže existencia tlačiarní v našich mestách naznačuje aj vhodné kultúrne a kultivované zázemie — a o ňom zatiaľ nemáme ucelené podklady, hoci môžeme oprávnene predpokladať, že v Senici naozaj bolo. Podľa informácií, siahajúcich až do prelomu 16. a 17. storočia (J. Rezik, S. Matthaeides, D. Krman: Gymnasiologia), by sa dalo usudzovať, že kultúra a vzdelanosť boli v Senici skôr „importnou“ záležitosťou: vznešená rodina Nyáryovcov a senickí mešťania podporovali v 16. storočí vzdelanosť a dosadzovali na senickú evanjelickú a. v. školu „slávnych lektorov“. Ani jeden z nich však nepochádzal zo Senice, hoci nemožno poprieť, že svojím niekoľkoročným pôsobením určite zanechali stopu v domácom kultúrnom prostredí.Bolo by zaujímavé zistiť, aké sú korene tejto isteže nevšednej záľuby senických mešťanov v „liternom“ umení. Vyplývala viacmenej z ochoty vychádzať zadobre s vrchnosťou — s Nyáryovcami? Alebo išlo o staršiu tradíciu? Ani to nemožno vylúčiť. O ľudovú slovesnosť sa však nemožno opierať, pretože piesne, v ktorých je zmienka o Senici (napríklad Na senických lúkách našel sem tam dukát, Já sem ze Senice a podobne), sa objavujú „upravené“ na miestne prostredie v mnohých lokalitách na Záhorí a nemožno dokázať prioritu nijakej z nich. Zmienka o Senici v „záhoráckom“ kontexte sa objavuje v knižnom vydaní Slovenských ľudových balád:Sobotištské zvony zvoňá, hoja hoj!Sobotištské zvony zvoňá,už Janíčka v poli hoňá, bože mój!Té senické vyzváňajú, hoja hoj!Té senické vyzváňajú,už Janíčka doháňajú, bože mój!Lenže tento text nič neprezrádza o kultúrnej atmosfére Senice a nevedno, kedy a kde balada vznikla (má názov Z dávna i nedávna).Ani o literárnej činnosti ambicióznych senických rektorov nevieme veľa: prvý známy učiteľ či rektor Jozef Gál, ktorý v Senici pôsobil v rokoch 1575 — 1595, bol vraj „dobrým latinákom a básnikom“, ale nijakú jeho prácu nepoznáme. Po ňom bol z rektorov literárne činný Jozef Guttovini — humanistickobarokový básnik s výbornou časomernou technikou verša, píšuci po latinsky i v domácom kultúrnom jazyku. Pravdepodobne v Senici vznikla jeho báseň Entheus ardet (Nadšený horí…, 1648), ktorú venoval vtedajšiemu senickému učiteľovi, neskôr superintendentovi Petrovi Zabelerovi. Zabeler pôsobil v Senici krátky čas a aj on sa venoval literatúre — veršovanej i prozaickej náboženskej spisbe, ktorá sa však nezachovala.Senická kultúra zaznamenáva rozkvet najmä v 17. storočí. Už na jeho začiatku, približne v čase, keď svoju činnosť v Senici končil učiteľ Jozef Gál, v rokoch 1612 — 1617 tu pôsobil ako dekan a senior Juraj Šmidelius (Schmidelius)-Kováčik (1570 Brezno — 1617 Senica), náboženský spisovateľ. V čase Kováčikovho príchodu do Senice bola jeho literárna činnosť vlastne zavŕšená: príležitostné latinské verše publikoval už počas štúdií vo Wittenbergu, neskôr zostavil rukopisný zborník, tzv. Banskobystrickú postilu, ktorá obsahuje štyridsaťštyri jeho i cudzích kázní v slovakizovanej češtine (z obdobia 1598 — 1607).V polovici storočia (1641 — 1655) senický kultúrny a duchovný život obohacoval farár Daniel Dubravius (1595 Žilina — 1655 Senica), prekladateľ nemeckej knihy Mateja Hoëho Manuale Evangelicum a vydal ju v Trenčíne (1650) s názvom D. Mattyaše Hoe… Evanjelitská Ruční Knížka. O tom, že preklad vznikol počas jeho senického pobytu, nasvedčuje venovanie: „Martinovi Prisoltovi Senickému pánu kmotrovi a príteli.“Trenčianske vydanie zároveň potvrdzuje, že Vokálova kníhtlačiareň už v Senici nepôsobila. Pravdepodobne po dvojročnej činnosti (1635 — 1636) ju vdova po Vokálovi premiestnila do Trenčína — faktorom v nej bol Vavrinec Spodháje (a nielen faktorom, ale aj druhým manželom majiteľky) a v tlačiarni sa aj naďalej hojne používala slovakizovaná čeština.V polovici 17. storočia (1648 — 49) v Senici pôsobil ako rektor aj ďalší barokový spisovateľ Martin Tarnóczi (Tarnocius, 1620 Beckov — 1685 Blatnica), autor latinsky písanej príležitostnej poézie a náboženských próz. Spomedzi jeho básnických skladieb vyniká rozlúčková Antiglypice metrica tornate enceata ac vermiculana… (1643, Metrické básne, akoby rezbársky vybrúsené, vypracované a do mozaiky zložené). Autor tu virtuóznym umeleckým vyjadrením ospevuje múdrosť a vzdelanie. O tom, či niektoré jeho dielo vzniklo v Senici, doklad nemáme.Zo senického kultúrneho prostredia vzišiel aj vzdelanec Juraj Jozef Čermák (1631 Senica — 1689 Prievidza), ktorý na jezuitskej trnavskej univerzite získal v roku 1667 titul magistra filozofie, a približne v tom čase bol v Senici rímsko-katolíckym farárom Martin Csetney (rok narodenia a smrti nepoznáme). Významne prispel k príprave podmienok na vznik spisovnej slovenčiny. Ako administrátor Dómu sv. Martina v Bratislave vydal prvú modlitebnú knižku v slovenčine (išlo o vedome silno slovakizovanú češtinu) Hora zlatá serafinská.O kultivovanie domáceho jazyka sa usiloval významný vzdelanec, v roku 1668 pôsobiaci v Senici ako rektor, Tobiáš Masnicius — Masník (1640 Zemianske Kostoľany — 1697 Uhrovec), strýko spisovateľa Daniela Krmana. Je známy predovšetkým svojou denníkovou cestopisnou tvorbou, ktorú podnietilo náboženské prenasledovanie a súdne procesy s protestantskou inteligenciou. Bol odsúdený bratislavským súdom a väznený v Leopoldove. Cestou na španielske galeje v Taliansku ušiel s ďalším literátom Jánom Simonidesom. Útek sa však nevydaril a väznili ich v Capracotte, ale vykúpil ich istý neapolský mešťan. Po putovaní Talianskom odišli do Nemecka. Masník sa zdržiaval vo Wittenbergu a Jene. Vrátil sa však na Slovensko, naspäť do Ilavy, kam odišiel zo Senice ešte pred svojím uväznením.Podstatnú časť svojho literárneho diela Masník vytvoril v Nemecku. Vo všetkých prácach opisuje súdne procesy, cestu na galeje, útek a putovanie cudzinou. Najznámejší je jeho cestopisný denník Vězení i vysvobození kněze Tobiáše Masniciusa (1676), ktorý napísal v slovakizovanej češtine. Skrátene vyšiel aj v nemčine ako Gefängnis Prozess… (Neslýchaný proces väzenia). S Jánom Simonidesom vytvorili cestopisnú prózu Gottes Kraft und Gnade (Božia moc a milosť). Za ich spoločné dielo sa pokladá aj veršovaná skladba Crucis et lucis schole (Škola utrpenia a vyslobodenia).Po návrate na Slovensko sa Masník orientoval najmä na jazykové otázky. V jeho dejinách reformácie Vyvolena boží vinice obnovena… vidno zreteľnú tendenciu slovakizovania češtiny. V príručke Zpráva písma slovenského vyzdvihuje nielen vznešenosť a starobylosť slovenského jazyka a uvádza pravidlá písania, ale všíma si aj niektoré rozdiely medzi češtinou a slovenčinou.V čase Masniciovho ročného rektorského pôsobenia mala Senica v svojom kruhu aj ďalšieho významného barokového literáta: v rokoch 1663 — 1672 tu ako kňaz pôsobil Štefan Pilárik (uvádzaný ako starší; jeho syn Štefan v oblasti literatúry ostával hlboko v otcovom tieni).K pobytu v Senici sa viaže Pilárikova najvýznamnejšia básnická skladba, prostredníctvom ktorej sa toto mesto prvý raz dostáva do umeleckej literatúry — Sors Pilarikiana — Los Pilárika Štěpána. Pretože Pilárik jednoznačne patrí k vrcholným zjavom našej barokovej literatúry a jeho najvýznamnejšie dielo sa viaže k Senici, zaslúži si i našu sústredenejšiu pozornosť.Pilárik sa narodil v roku 1615 v Očovej (presný dátum nepoznáme), kde jeho otec pôsobil ako evanjelický kňaz. Už pred príchodom do Senice mal za sebou mnohé trpké skúsenosti a vystriedal viaceré miesta: Dolná Strehová, Spišská Teplica (tu napísal svoju prvú knižku Favus distillans — Kvapkajúci med), Liptovský Ondrej, Trenčianska Turná, Beckov. V júni 1663 sa Pilárik stal farárom v Senici. Pozvali ho cirkevný patrón, zemepán na Branči, gróf Ľudovít Nyáry a senická mestská rada.V čase príchodu do Senice bol už Pilárik známy literát. Okrem Kvapkajúceho medu (knihy modlitieb) počas pobytu v Trenčianskej Turnej vydal knihu náboženských piesní Harfa Dávidova, ktorá zhodou okolností vyšla práve v trenčianskej Vokálovej tlačiarni, presťahovanej zo Senice (okrem inch titulov tu vyšla aj Komenského Brána jazykov otvorená).Pozvanie do Senice si Pilárik veľmi vážil, lebo prežil už veľa utrpenia, ponižovania a otrasov, ktoré často sám vyprovokoval svojou vášnivou nekompromisnosťou, ale aj neznášanlivosťou. Pritom bol to veľmi senzitívny, citlivý človek. Následkom životných otrasov bolo i to, že od mladosti trpel poruchou reči v psychicky vypätých situáciách.V Senici sa Pilárikovi a jeho početnej rodine (v tom čase mal päť detí) črtali radostné životné perspektívy. Netušil, že práve tu ho čaká najsilnejší životný otras.Mesto hospodársky prekvitalo, čo Pilárikovi zaručovalo hojné cirkevné dôchodky. Lenže tri mesiace po príchode do Senice sa dostal do tureckého zajatia. Skladba Sors Pilarikiana je takmer denníkovým záznamom jeho osobných zážitkov, preto dielo patrí medzi základné práce slovenskej barokovej memoárovej spisby a okrem literárnej hodnoty má aj historickú cenu.Pilárik sa dostal do tureckých rúk v čase vpádu Turkov na Záhorie začiatkom septembra 1663. Tretieho septembra vtrhli do Jablonice a Senice, až postupne vyplienili celú oblasť Záhoria i priľahlú časť Moravy. Zajali tisíce obyvateľov. Medzi zajatcami sa ocitol aj —Kněz Pilárikius ŠtěpánSenickej cirkvi správca znám.Turci chodili rabovať k Bratislave a na Záhorie z tábora pri Hlohovci, a tam smerovala aj Pilárikova cesta medzi ostatnými nešťastníkmi. Presne zaznamenáva čas, pomery, smer putovania s mnohými lokalitami v okolí Senice:V den třetí měsíce zářítí zlostní, lítí Tataři,co kaně, kavky, orlice,na křídlách se vznášejíce,o třech hodinách spolední,když sem se dal k utíkáník Branči, vysoké pevnosti,bych tam obstál s pokrevností,poslucháči i fautormi(priaznivcami, ochrancami)manželku milú s dítkami,které sem pred sebou vyslal,sám však pro službu pozustalcirkevní, ku uvázenírodiček s nemluvňátkami,blízko od Senice města,kudy do Kunova cesta,na mně padli nemilostnía štěkali co psi běsní.Bedákajúci zástup zajatcov pod napnutými kušami a blýskajúcimi sa šabľami, za hrozného kriku, naháňajúceho hrôzu, sa vydáva na cestu k tureckému táboru za Hlohovcom:Odjeli sme dost maličkok Hlubokému; tu hned všeckomnožství Tatárů se zešlo(o, přežalostné heslo!),vedouc zajaté senickémuže, ženy, panny herské(švárne)Plačúci zástup pokračuje v chôdzi k Malým Karpatom:Přijdúc dále na Osuské,pole, bahna, jarky uzké,padl se mnú do hlubinykůň obtížený břemeny.U večer samý přijdoucena jablonické kopanice,hned ohně rozněcovali,k ležišti se rozkládali.Na druhý deň sa prepravili cez „les“ — Malé Karpaty — a dostali sa až k Fraštáku (Hlohovcu) do tureckého tábora. Tu Turci Pilárika predali rumunskému veliteľovi Vulkulimu, ktorý si ho hneď všimol pre inteligentné vystupovanie a obľúbil si ho natoľko, že mu mienil zveriť výchovu svojho syna. Pilárik musel ísť s jeho sprievodom až k Novým Zámkom. Po dobytí novozámockej pevnosti Pilárikovi dopomohol k úteku (v tureckom preoblečení) ďalší rumunský šľachtic Konštantín. A tak sa Pilárik 24. októbra po takmer dvoch mesiacoch šťastne dostal do Bratislavy. Odtiaľ poslal správu svojim blízkym:V Prešporku posla sem najal,na Branč zámek spěšně vyslalk hraběti osvícenémuLudovíkovi Nyárymu,patronům cirkve senickej,pospolitě obci všeckej.Potom už nasledovala radostná cesta domov za manželkou, deťmi, za svojimi cirkevníkmi:Tú cestu bezpečně jdoucepřispěli sme do Senice.Odtud sme se obrátilik Branču, kdež společně bylipáni, chudí, muži, ženy,má manželka i s dítkami.Obec pospolitě všeckas plesáním slušným, senická,mně vítala, podávalaruce, slzy vylévala.Štefan Pilárik túto skladbu vydal v roku 1666 v Žiline. V tom roku ho vymenovali za seniora brančsko-plaveckého seniorátu. Ale ešte stále mu nebol súdený pokojný život. V auguste 1672 vznikla pri preberaní kostola katolíkmi vzbura a Pilárika upodozrievali z jej organizovania. Ušiel do Veľkých Levár, kde bol silný evanjelický zbor.Aj ďalšie Pilárikove osudy boli pohnuté. V auguste 1673 ušiel pred súdnym procesom do Vratislavy (v Sliezsku), odtiaľ do Žitavy (Zittau) v Hornej Lužici v Sasku a o rok neskôr prijal miesto kazateľa v Neusalzi, kde bol napokon aj pochovaný 8. februára 1693 (dátum jeho smrti nepoznáme).Pilárik v Neusalzi pokračoval v literárnej práci, takže k spomínaným Kvapkajúcemu medu a Harfe Dávidovej pribudli ešte dve prozaické diela v nemčine — tiež o tureckých ukrutnostiach a o jeho takmer zázračnom vyslobodení: Podivuhodný voz Najvyššieho a Turecko-tatárska ukrutnosť.Na konci 17. storočia obohacuje slovenskú literatúru významná pamiatka s nemalou umelecko-historickou hodnotou — Senický kancionál. Aby však plastickejšie vyniklo jeho miesto v našich kultúrnych dejinách, treba ho konfrontovať s ďalším podobným duchovným skvostom — s Turolúckym kancionálom, ktorý je o osem rokov starší.Sedemnáste storočie, najmä jeho druhá polovica, bolo poznamenané nielen dôsledkami krvavých zápasov tridsaťročnej vojny (1618 — 1648), ale predovšetkým pokračujúcimi protihabsburskými povstaniami a tureckými vpádmi, od ktorých neostalo ušetrené ani Záhorie, teda ani Senica. Hoci predchádzajúci vývin by sa mohol zdať idylický, obyvateľstvo Senice a blízkeho okolia platilo búrlivej dobe krvavú daň.Zhodou okolností udalosti sa skomplikovali práve v čase pôsobenia Štefana Pilárika (ktorý k nim svojou výbušnou povahou iste prispel). Niečo zaznamenal on sám (turecký vpád), niečo ostalo nadlho ukryté v obidvoch kancionáloch (vpád cisárskych vojsk). Čím si však Turolúcky a Senický kancionál získali osobitné miesto v našich literárnych dejinách? Aby sme našli vysvetlenie, musíme prerušiť chronologický sled rozprávania a nakrátko sa presunúť o dve storočia dopredu.V roku 1834 vydal Ján Kollár prvý zväzok Národných spievaniek. Zaradil do neho oddiel Zpěvy historicky památné — a práve ten vzbudil veľký rozruch a polemiku. Kollár tieto historické piesne väčšinou prevzal z rukopisu Imricha Laučeka, ktorý vyrastal u starého otca na myjavskej fare. Ale zo strany maďarských a neskôr i českých literárnych historikov vznikla polemika o pravosti piesní — Kollára obvinili z podvrhov v záujme zvýšenia národného sebavedomia v čase národného obrodenia.Polemika trvala aj po Kollárovej smrti až do konca 19. storočia a spor sa definitívne vyriešil na slovenský (a Kollárov) prospech objavením Turolúckeho kancionála. Objavil ho senický rodák, významný cirkevný historik Ján Mocko. Kancionál pochádzal z roku 1684 a obsahoval spevy, ktoré Lauček kedysi poslal v odpise Kollárovi, čím sa básnikovo meno očistilo od podozrenia z podvrhov a dokázala sa pravosť významných literárnych pamiatok. Pre nás je z Turolúckeho kancionála dôležitá najmä pieseň Myjava a kozáci z roku 1621, lebo sprostredkúva atmosféru, blízku aj senickému prostrediu — dobytie Myjavy za tridsaťročnej vojny cisárskym vojskom v rámci rekatolizácie.Senický kancionál ostáva čiastočne v tieni Turolúckeho, ale tiež sa zaraďuje medzi dôležité dokumenty našej kultúry. Ján Mocko o ňom informoval v Slovenských pohľadoch roku 1892, teda dvesto rokov po jeho vzniku. Celý názov diela znie takto: Kancionál aneb Písné duchovní z kancionálu Tranovského a jiných roku 1692 nasledujících vypísané. Písal Jan Orel, ševcovský mistr v Senici, maloval Strezenicky z Ilavy v Senici.Aj keď Senický kancionál má väčšiu výtvarnú ako literárnu hodnotu, zaslúži si pozornosť aj v tohto hľadiska. I keď historické piesne z neho Kollár nepoznal, zostávajú dokladom, že spevy z Turolúckeho kancionála nie sú náhodné, ale sú produktom vyspelej kultúrnej atmosféry celej oblasti. Jan Orel veľkú časť piesní prevzal z Tranovského Cithary sanctorum, niektoré však upravil. V cirkevných piesňach siahal aj po Silvánovej a Komenského tvorbe a v ich duchu pravdepodobne aj on sám napísal niekoľko veršovaných modlitieb. Pre lepšie poznanie vtedajších čias sú však dôležité aj tri piesne cirkevno-historického obsahu a jedna svetská, ospevujúca víťazstvo kresťanských vojsk nad Turkami v Zente. Nimi sa Senický kancionál zaraďuje medzi diela s celoslovenským významom vedľa Turolúckeho. Historicky cenná je najmä pieseň Ach, uherská zeme zavržena, od svých potentátů opustěna, ktorá hovorí o tragických udalostiach v Senici z roku 1673, teda z čias pôsobenia Štefana Pilárika, keď došlo k obsadeniu senického kostola cisárskym vojskom, v dôsledku čoho vypukli nepokoje.Pre Senicu sľubné 17. storočie sa skončilo nesľubne a ani vyhliadky do budúcnosti neboli najlepšie.Hoci 18. storočie bolo celkovo pre Habsburskú monarchiu priaznivejšie ako predchádzajúce, kultúrny rozvoj Senice stagnoval, až upadal. Za vlády Márie Terézie sa síce ríša stabilizovala, i keď stratila Sliezsko, ale Senica prišla o bohatý kultúrny život. Po udalostiach z roku 1673 zanikla dobre organizovaná evanjelická škola, na ktorej sa vyučovali okrem latinčiny aj iné disciplíny, ktoré umožňovali vstup na gymnázium, a ktorá za výdatnej pomoci a podpory Nyáryovcov bola príťažlivým postom pre vzdelaných rektorov a učiteľov.Prvá polovica 18. storočia sa však ani v celoslovenskom meradle neprezentovala ako literárne inšpiratívna. Umelecká literatúra sa rodí buď zo psychickej pohody autorov alebo pod vplyvom spoločenských otrasov. V tomto období chýbalo oboje.Menila sa aj celková štruktúra vzťahov. Bývalí mecenáši kultúry sa vytrácali, noví sa neobjavili, do popredia sa dostávali skôr hospodárske záujmy ako umelecké.V druhej polovici 18. storočia sa v Senici narodil literát Michal Blažek (1753 Senica — 1827 Jimramov), ktorý zareagoval na ohlasy francúzskej revolúcie v Habsburskej monarchii. Už predtým ako protestantský kalvínsky kňaz v Jimramove na Morave písal príležitostné poučné a duchovné básne. V roku 1797 bol v mieste svojho pôsobenia svedkom sedliackej vzbury proti vrchnosti. Obvinili ho z účasti na príprave vzbury. Na svoju obranu napísal tisíctristoveršovú básnickú skladbu Helvetská či Frajmaurská (slobodomurárska) rebelie. Táto práca je významným a zaujímavým svedectvom doby svojho vzniku.Blažek bol všestranne literárne činný: písal modlitby, piesne, katechizmy pre českých kalvínov, náboženské texty, prekladal z nemčiny, maďarčiny a holandčiny. Tlačou vydal Kancionál berlínsky, to jest kniha žalmů a písní, Mléko čisté pravdy boží, Modlitby cirkevní neb kazatelské a kratšie náboženské spisy.Koniec 18. storočia bol opäť v znamení kultúrneho rozmachu, spojeného s nástupom národného obrodenia. Osvietenské tendencie našich vzdelancov sa stali určujúce v obidvoch konfesiách. Do tohto obdobia prudkých a prevratných zmien zapadá u nás aj jedna zaujímavá skutočnosť: nebýva zvykom, aby sa udalosti súkromného života dostali do literárnej histórie, sobáš Juliány Mikovíniovej (je pochovaná v Kunove) s bratislavským advokátom Karolom Konrádom v Kunove 28. januára 1772 však bol takou významnou kultúrnou udalosťou, aby si zaslúžil zmienku v literárnych dejinách. Stal sa totiž inšpiračným zdrojom prvej po slovensky publikovanej básne Pri príležitosti svadby… Jej autorom je trenčiansky zeman a bratislavský advokát (ženíchov priateľ) Ján Demián. Vyšla vo Viedni pätnásť rokov pred Bernolákovým uzákonením prvého slovenského spisovného jazyka a je napísaná v takmer čistej stredoslovenčine.Keď v roku 1792 vzniklo v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, malo aj v obciach na Záhorí členské zastúpenie. V Senici žili dvaja „učení tovariši“ — úradník Ján Mikinský a kaplán Matúš Návrat.U najvýznamnejších predstaviteľov Tovarišstva síce nemožno dokázať priame kontakty so Senicou, ale keď v rokoch 1805 — 1815 v Prietrži pôsobil večný opozičník rímsko-katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza, autor prvého slovenského románu René mládenca príhody a skúsenosti, je veľmi pravdepodobné, že navštívil aj Senicu.Priame doklady o kontakte so Senicou nemáme ani u Juraja Palkoviča, významnej osobnosti z počiatkov štúrovského hnutia. Palkovič však mal za manželku Seničanku Kristínu Podhradskú, a teda ťažko vylúčiť, že by jej rodisko a svojho svokra senického kazateľa Jána Podhradského (1758 Modra — 1817 Senica) nebol navštevoval. Veď Podhradský bol nielen výborný kazateľ, ale podobne ako Palkovič aj literát. Ako prvú prácu knižne vydal Krátku summu učení evanjelického (1793). Z historického hľadiska je zaujímavá jeho práca Královské právo Krista Ježíše… při posvěcení chrámu 1817 v chrámě evanjelickém senickém.Senici slúžia ku cti nielen tvorcovia literatúry, či už umeleckej alebo vecnej, ale aj mecenáši, od žičlivosti ktorých literatúra v podstate vždy závisela. Literatúra však na druhej strane zachováva svedectvá o tom, čo by sa inak stratilo v prepadlisku času. Iste nie je zanedbateľný fakt, že básnik a literárny historik Bohuslav Tablic, v tom čase pôsobiaci v Skalici, pri vydaní svojich Poezií (básnické zbierky) Pamětí česko-slovenských básnířů (II. 1807) ich venoval „Michalovi Žarnocaymu… církve senické a přítržské… inšpektorovi… patronu mně laskavě příznivému“:Krásne štěpy Slavininyštědrostí svou políváš,zahrady tak Minervinyurodnější činíváš.	Fordinalova_Literarna-mozaika-Senice.html.txt
Boj o pokrokStará mať dlho odporovala Janovi Kleňovi, aby si vzal Marku Heľovie za ženu. Nechcela ustúpiť, hoci sa jej syn Ondrej dosť navŕtal do nej, aby nerobila daromnú galamutu.Opakovala stále: — Ja vám tu už nebudem dlho zavadzať. Keď sa pominiem, robte si, čo chcete.Jej nevesta Zuzka tiež pichala do svojho muža: — Už je to len raz zaťatá osoba, tá tvoja mať! Má tvrdú hlavu, sťa bukový klát. Čo do nej vezme, to ľahko nevypraceš!Ondrej sa zasmial.— To sa ti len testiná nepozdáva. Uvidíme, aká budeš ty, keď budeš mať koho obracať. Všetky ste na jednom brde tkané!Stará Kleňová už niekoľko týždňov vylihovala. Mala srdcovú vodnačku a ledva sa rušala i v posteli. Ale hoci jej bola duša na jazyku, jednako nepopustila z citov a predstáv dávno v nej zakorenených. Veru sa nemala prečo žalovať na Marku, ktorá zaobchádzala s ňou ako s maľovaným vajcom a robila všetko, čo jej na očiach videla, hoci nedostala od nej ani dobrý pohľad, nieto slovo.Starej ujedalo srdce, že taká Marka Heľovie, taká žobráčka, má dostať takého bohatého muža len preto, lebo sa cifruje, podlizuje Janovi a ostatnej rodine. A za čie peniaze sa tak frndí? Veru len za Janove. Čože, ten môže dávať, keď ho tak pobláznila, a keď je od nich studený. A Jano ich kde vzal?Keby ona nebola doniesla celú roľu do rodiny, nebol by jej Števo zo svojej polovice takého pána strúhal a nebol by odložil do Vzájomnej roľníckej pokladnice státisíce. Takto mu bolo ľahko. Pravda, bol to hodný chlap a ona nebola nijaká krása. Vie, že si ju vzal len pre peniaze. To jej otravovalo život, že moc radosti s ním nezažila, keď ju nikdy nijaký chlap nežiadal. Bola mladá, tučná, nevľúdnej tváre, vlasy jej skoro vypršali, zuby vypadali pre akúsi chorobu. Veľký majetok nevedel jej kúpiť mužovu príchylnosť. A taká pobehlica so svojou hladkou tvárou a s falošnými očami si zadováži všetko: lásku i majetok!Nemohla za to, že nenávidela to dievčatisko. Pichalo ju do živého, aký život bude viesť za jej peniaze, keď sa ona len užierala s nimi a nijaký osoh z nich nevzala, keď jej boh krásu i dobrotu nedal. Darmo si vše nahovárala, že Marka nemôže za to, že je hodná, závisť v nej stále udržiavala pahrebu zášti, i keď videla, že sa to dievča všemožne usiluje vyhovieť každej jej žiadosti. Nahovárala si, že je to všetko len pretvárka, aby si Jana a budúcich tesťovcov neodcudzila, keby s ňou nedbalo zachádzala. A iste mala pravdu, lebo by ju Marka zavše pre jej zlobu vďačne v lyžici vody utopila. Ale cítila, že iby jediné zlé slovo mohlo všetko jej doterajšie súženie znivočiť. Ako ľahko by i Janov otec riekol, že vykľulo sa šidlo z vreca alebo niečo podobné, ako to ľudia robievajú, len aby ukázali, že sú tiež nie cepom udretí. Preto sa všemožne premáhala, aby jej dobrú tvár ukazovala.Jedného dňa ju počula cez privreté dvere bolestne stenať. Chvíľku načúvala, či neutíchne. Okrem nej a starej nebol v dome nik. Nech jej pánboh odpustí hriechy, ale myslela si, že ju nechá trochu potrápiť. Ale nebola tvrdého srdca, a keď sa stonanie premenilo na žalostný nárek, vbehla k nej. Videla, že sa trápne hádže na posteli, chcejúc sa obrátiť na druhý bok, lebo si ruku priľahla a teraz sa taká slabá, opuchnutá, nevládala nijako pohnúť bez pomoci.Marka zalomila rukami a zvolala: — Óvi, óvi, čo sa vám to stalo! Čože ste nevolali na mňa! Bola by som už skorej pribehla vás ratovať!Čo ako uľútostila sa nad utrápenou tvárou chorej, ťažko chytajúcej trochu povetria. Až jej oči prevracalo. Marka sa pochlapila a obrátila ťažkú, opustivšiu sa chorú na druhú stranu a popravila jej hlavnice, čím sa jej hodne poľahčilo, takže vedela zhlboka vydýchnuť. Zdalo sa jej, že všetka ťarcha z nej spadla, i pohladila dievča mimovoľne po tvári.— No, Marka, nie si ty ešte tá najhoršia. Veru som ti možno i krivdila. Už ti len niečo poručím, poručím!— Čože by ste vy mali už porúčať, veď vy ešte nejedného prežijete, — tešila ju milým hlasom.Ale sa jej veru nepozdávala, povedala to i Kleňovcom, keď prišli z poľa. Radila zavolať jej kňaza, aby spokojne mohla odísť z tohto sveta.— Ale či jej je už tak náhlo, či nemôže ešte trochu počkať? — pýtala sa Kleňová, nemilo zarazená. Ona na testinej veľmi nevisela, ale oštary s pohrebom jej neboli milé.Jano ešte v ten večer poprosil pána farára, aby navštívil starú matku a urobil s ňou, čo sám uzná za príhodné. Kňaz prišiel bez odkladu a pohovoril so starkou pol hodinky. Vybral z nej, čo jej ležalo na duši, a pripravil ju na spoveď. Prikázal jej, aby rodine priznala, že Marke bez príčiny ubližovala len preto, lebo jej závidela bohatého muža.— No, vidíte, že Marka nie je taká naničhodnica, — zaradoval sa Jano, keď mu matka povedala, že stará mať napokon uznala, že Marke veru bez príčiny krivdila.Janovi sa farár nikdy nezdal taký múdry, ako tentoraz.— Nuž celkom taká svätá tá Marka tiež nie je, ako si ty myslíš, — pokrútila matka hlavou, — uvidíš, že i ona vypustí časom svoje rožky.— Mamo, ešte ste jej nie testiná a už začínate do nej zaparovať! Parom ho tam vie, prečo sú tie testiné vždy také napaprčené proti nevestám.— Lebo si to zaslúžia, — zamiešal sa i Ondrej do reči a usmial sa, — nevestu treba prísno držať, lebo ti nad hlavu vyrastie. Veď uvidíš, keď skúsiš.Netrvalo ani dva celé mesiace a Janko s Markou sa v tichosti zobrali, keď stará matka neočakávane skoro odišla k svojim na večný odpočinok.Kleňovci majú asi stodvadsaťjutrový majetok a niekoľko stotisíc korún vo Vzájomnej roľníckej pokladnici. V dome sa im kadekde povaľuje okolo stotisíc korún, sami nevedia, kde koľko. Daní platia pritom smiešnu sumu a žijú skromne skoro len z domácich výrobkov. Na šatstvo potrebujú pre celú rodinu možno dve-tritisíc korún ročne. Nevedia vôbec peniaze zužitkovať, ani si s nimi úroveň života povýšiť a sú pritom skúpi a jednajú sa o haliere pri každom obchode. Len pozemky preplácajú, tie sa im zdajú cennejšie ako peniaze. A tých zemí majú toľko, že nevedia, čo s nimi počať, lebo im robia len zbytočné starosti a robotisko. Bez čeľade a robotníctva ich nevedia obrobiť a s tými sú zase kadejaké naťahovačky, a to všetko preto, aby zväčšili svoj dôchodok, s ktorým zase len nevedia, čo počať. Jediný Ondrej, Janov otec, je rozumnejší a svetaskúsenejší človek; ten nevisí tak na peniazoch a ľahko vydá vše i väčšiu sumu za pekný dobytok, stroje alebo poriadne hospodárske stavby. Nie mu je ľúto vyhodiť groš i na dobročinné ciele. Za to mu potom žena i syn objedajú uši.Boli to dosť ťažké dva mesiace pre oboch. Mali sa radi a túžili po sebe, boli by sa radi tu i tu pomaznali. Všetci v dome vedeli, že sa majú radi a že sa majú zobrať, a jednako, keď ich niekto dopadol, že sa oblapili alebo bozkali, hľadeli na nich ako na nejakých vyvrheľov. Až ostatný mesiac prišli na to, že v drevárni sa môžu trochu poláskať, keď Jano vše tam podvečer drevo rúbal a Marka vybehla s košom po triesky. Ale len čo v drevárni stíchlo, keď boli tam, už sa niekto zjavil vo dverách, čo tam robia. Iste, keď nie staršia, už dorastená ženská, tak aspoň nejaký fagan si vo dverách vŕtal v nose a s roztvorenou hubou pozeral, čo porábajú.Raz ich i matka skoro dopadla. Našťastie padla jej tôňa skôr cez dvere, než sa sama zjavila v nich. Prikrádala sa tichučko, keď nepočula lomoz rúbania a už jej bolo na jazyku, čože to robíte, nehanbíte sa? Lenže Marka šikovne odskočila a zohnúc sa, vkladala triesky do koša a Jano stál so sekerou o klát opretou nad ňou. Nemohol predsa rúbať, keď bola tak blízko pri ňom, lebo by ju boli fŕkajúce triesky poranili.Akási nepovedomá závisť bránila tej žene, aby dožičila mladým ľuďom trochu lásky, hoci nebola proti tomu, aby sa zobrali. Netešila sa tomu, ale vedela, že si s Janom nedajú rady, a tak radšej neodporovala, aby neboli zbytočné nepokoje v dome.Marka mala Jana rada a tešila sa i tomu, že príde do takého bohatstva, a preto bola voči budúcej testinej veľmi pozorná a úslužná, hoci i v mnohom nesúhlasila s ňou vo vedení domácnosti. Tri roky slúžila v panských domoch a chcela sa pohonosiť tým, čo ona všetko vie. Lenže, keď raz začala, že to a to sa tak robí, gazdiná ju, cítiac sa jej poučovaním ponížená, skrátka zahriakla, že ak sa jej u Kleňov nepáči, je pre ňu cesta i nahor i nadol otvorená. Marka si to zapísala za uši a od tých čias bola jej najposlušnejšou žiačkou a obdivovala všetko, čo jej kázala.Voči Ondrejovi bola pozorná, milá a líškavá. Vyškierala naňho biele zubále a vďačne prijala, keď ju poťapkal po pleci alebo líci. Pravda, gazdiná musela byť v taký čas aspoň na kilometer vzdialená.Jano preukazoval Marke svoju lásku i tým, že jej vše ukradomky strčil nejakú stovku do ruky. Sprvu to nechcela prijať, ale je to žieňa učenlivé a ľahko chápala. Jano, ktorý veľmi visel na groši, sa sám sebe divil, že jej tak ľahko dával tie peniaze. To ešte nevedel, akého blázna spraví láska i z tvrdšieho chlapa, ako je on.Od sobáša neprešiel ani mesiac a Zuzka sa začala svojmu Ondrejovi vše žalovať, že je tá Marka voči nej už nie taká, ako bývala. Teraz musí na ňu i tri razy zavolať, kým príde, predtým len pozrela v jej stranu, už pribehla. A keď jej povie, aby to a ono tak urobila, poslúchne, alebo nie. I na Janovi vše pobadáva, že keď sa s ňou zhovára, akosi hlavou krúti a škriabe sa za ušami.To veru dobre neskončí!Ondrej bol s ňou spokojný a ženiným slovám sa len usmieval.— To ti je tak, Zuzička moja drahá, každá testiná žiarli na nevestu, všetko jej robí zle alebo na protiveň. Ty za to tiež nemôžeš, že si tiež žena a testiná. Pamätáš sa, čo si sa na moju mať nažalovala, keď si bola mladšia? Tiež si jej v ničom nevedela polahodiť a po vôli urobiť.— A vy chlapi zostanete chlapmi a čo budete mať sto rokov! Keď sa žena na vás usmeje, myslíte si, ktovie čo chce a zniesli by ste jej i to belasé z neba. Myslíš, že nevidím, ako sa vy dvaja ráčite? I minule si ju poťapkal po chrbte. Videla som vás, oj, videla! Ty starý trubiroh, mal by si už mať rozum!Ondrej sa rozrehotal.— A veru som ju poťapkal, pravdu máš. Ale len tak po otcovsky, hehehe. Zhadzovala snopy z voza a robila za dvoch chlapov. Chúďa, bola rozohriata ako fakľa. Už len zaslúžila, aby som ju pochválil.Ale len si povedzme pravdu: Marka nebola tiež taká poddajná nevesta, aká bola ako slúžka. Mnohé urobila podľa svojej hlavy, či sa to gazdinej videlo, či nie a Jana tiež nepríjemne prekvapila, keď každú chvíľu vypytovala od neho groše, ktoré jej pred niekoľkými týždňami musel nasilu natískať. Keď jej ich predtým vďačne dával, teraz ich vždy ofrflal a hádal sa s ňou, na čo sú jej a či ich na daromné veci nevyhadzuje. Skúposť chytro premáhala lásku, keď jej teraz mal, koľko chcel.Marke bolo odporné, že Kleňovci všetci z jednej misy jedávali, a to len drevenými lyžicami. Keď len mohla, najedla sa medzi varením, alebo si vzala svoju porciu na mištičku a tak ju osobitne zjedla, keď ju nikto nevidel.Pre testinú to bola hotová otrava.— Čože, či sa tej žobráčke ohudí s nami z jednej misy jesť?Keď často i Jana odlúdila, aby s ňou osobitne jedol, tak robila celú patáliu. Najhoršie bolo, že jej ani muž nechytal stránku, hoci jej neodporoval. Bol to rozumný človek a nehasil, keď ho nepripekalo.Marka na ktoromsi jarmoku kúpila hrubý porcelánový riad, lebo je vraj mocnejší ako ten tenký, a dostala ho lacno. Pre dvanásť osôb všetky tie misy a taniere nestáli ani sto korún.Pri najbližšej príležitosti doniesla z mesta i príbory: lyžice, nože a vidličky. Potom jednu nedeľu prestrela stôl ako u pánov a čakala spolu s Janom, čo sa bude robiť, keď prídu rodičia z kostola.Najprv vošiel do izby otec. Zastal pri dverách, rozďavil ústa a škriabal sa pod klobúkom, zabudnúc ho sňať z hlavy. Marka a Jano hľadeli naňho naplašene.— No, počujete, čo len povie mater na to všetko! — riekol znepokojene. — Máme sa čo napočúvať!— Veď to len dnes, ako v nedeľu, na skúšku, ako sa to mame bude pozdávať. Vo všedný deň, keď bude viac roboty, budeme zase jesť všetci z misy, i ja, tatko!Matka, ktorá iste musela dohovoriť, čo mala na srdci, susedke Katrene Pavčovej, vošla o chvíľu tiež do izby. Bola celkom dobrej vôle, ale ako zazrela prestretý stôl, zalomila ruky a stála ako stĺp zo soli.— No, toto som nikdy neslýchala! Takéto parády v našom dome! Pýcha pred úpadkom! Ktože to bude len všetko riadiť a umývať? Veď nás pánboh potrestá, že sa takto do kože nepraceme. Celá dedina bude na nás pľuť, že sa panštíme! Ja to raz nedovolím, ja vám z toho nebudem jesť! Ukážem, kto tu bude rozkazovať, či ja, či tá pobehlica!Hádzala sviatočné šaty zo seba, ako keby sa chcela roztrhať a chcela vyjsť do kuchyne.Muž i deti ju všelijako prehovárali a tíšili, že to len ako dnes, pre tento raz; nedala si povedať. Bolo vidieť, že jej ide hlavne o to, ukázať, kto tu rozkazuje, či ona, či Marka.— Marienka, už si sa mala len s materou dohovoriť, — mienil otec, — hľadajúc nejaký východ zo zápletky. — Keby si ju nebola tak prekvapila, možno by bola skorej ustúpila. Zuzička, prepáč im tento raz, viac to neurobia. Vieš, že mladosť pochabosť, — žobronil Ondrej žalostným hlasom, ktorému šlo o pokojný obed. — A múdrejší ustúpi.— Ja vám z toho nebudem jesť, čo hladom skapem, — vyslovila matka svoje rozhodnutie, zobrala sa a vyšla do kuchyne. Muž šiel, pravda, múdro, za ňou.Čo mohla Marka iné urobiť, ako že sa pustila do takého náreku, ako keby ju prinajmenšom na vidlice brali.— Ja som si myslela, že mame tým polahodím. Veď sa i minule žalovala, že jej nechutí jesť, keď ste i Jurčína zavolali na obed. Že je taký neumytý a kútikmi mu sliny tečú. A teraz tu máš, takýto harmatanec. Veď mama videla tie riady, vedela, na čo sú, a vtedy nepovedala ani slovo. Ani tak, ani onak.Namrzený Jano rozmýšľal, či by nemal všetok ten riad otrepať o zem. I ruky mu už potrhávalo, ale pomyslel si, škoda bolo groše vyhadzovať tak po daromnici, a keď pozrel na Marku, uľútostil sa nad ňou. Bol ešte primladý manžel, Marka pozerala naňho tak žalostne a už skúsil, že sa vie veľmi vŕšiť a je neústupná ani mulica, keď ju nahnevá.Hodil rukou.— Eh, parom uchytil všetko, keď tí starí nemajú raz rozum. Pre také nič, také zázraky vyčíňať! Ale kto to kedy slýchal! Keď tí starí nemajú rozum, my dvaja sa naobedujeme po pansky, — i rozhodol sa, — Marka dones, čo si navarila!Obed bol neobyčajne dobrý a tak i starých v kuchyni, i mladých v izbe hnev popustil. Napokon, keď Jano dal doniesť ktorúsi tú fľašku vína, vymerili sa a urobili zhodu, že na každé výročné sviatky budú z toho riadu jesť. Pravdaže o niekoľko týždňov jedli na ňom každú nedeľu a za štvrťroka každý odboha deň.Marka sa už o to postarala tým spôsobom, že keď jedli na porceláne, bol každý raz lepší obed.Ono len lepšie chutilo každému, keď si nabral nerušene jedlo a nie také, ktorého možno polovica bola už v iných, nechutných ústach, z ktorých mohol i kadejaké choroby zlapať.Hodno by bolo napísať knihu, keby chcel niekto vyložiť, koľko zlej vôle urobilo tým dobrým ženám, aby si spríjemnili život v každom odbore ľudskej práce, čo sa naškriepili pre pečenie chleba a pranie bielizne novším spôsobom! Pripravovanie chutnejších jedál z tých istých potravinových článkov narobilo tiež mnoho mrzutostí.Koľko takých bojov prebojovali testiná s nevestou, raz s víťazstvom jednej, raz druhej! Že to nešlo bez treníc, to sa rozumie, keď každý chce byť múdrejší ako druhý. Preto býva obyčajne i niekoľko rokov pomer medzi testinou a nevestou — často i zaťom — napätejší, ako by mal byť, pričom hlavná príčina roztržky je len panovačná namyslenosť. Keby ľudia nahliadli, že mnoho ráz iba tárajú do sveta, poháňaní kadejakými chúťkami!I pomer medzi Janom a Markou prešiel mnohými otrasmi, hoci sa mali radi. Jano sa musel naučiť, že peniaze nie sú na to, aby ich ľudia len zhrabúvali, bez rozumného využitia. Musel uznať, že sú len prostriedkom na polepšenie života nielen svojho a rodiny, ale i obce a štátu, v ktorom žije a s ktorým stojí a padá.Nezabúdajme, že nám je naša vlasť práve taká blízka, ako náš dom a naša obec.Peniaze za trámom na povale schované sú len špinavý papier a len vtedy sú niečo hodné, keď za ne kúpime, čo potrebujeme; nezabúdajme, že len keď naozaj potrebujeme, lebo kto kupuje nepotrebné, musí predávať, čo potrebuje.	Nadasi-Jege_Boj-o-pokrok.html.txt
Naše literárne úlohyŽijeme v dobe myšlienky a vedy. Z tlačiarní vychádzajú každoročne žurnále, časopisy v nesčíselných exemplároch. Niektoré dosiahly ohromný rekord vyše milliona exemplárov. Pred piatimi rokmi nemecká štatistika vykázala asi 20 tisíc nových samostatných diel, ktoré v jazyku nemeckom vyšly. Povedzme, že každé dielo tlačili priemerne v 2 tisíc exemplároch, to učiní ohromnú summu 40 millionov kusov kníh. Na parížskych boulevardoch zkazí sa denne na všelijaké prospekty, agitačné plakáty papieru toľko, že človek nad tou massou až žasne. V Anglii, v Nemecku a vo Francúzsku vychodia často brošúry vo vyše milliona exemplárov. Počet odborných časopisov vo väčších krajinách Europy udre na tisíce. Produkcia na literárnom poli je vôbec taká ohromná, že nakladatelia nútení sú často cenné práce odmrštiť. V kultúrnych štátoch západnej Europy každý odborne vzdelaný človek hľadí zariadiť si pracovňu s privátnou knižnicou. Budgety ministerství osvety a umenia sú s roka na rok väčšie, čitateľské spolky, knižnice zakladajú sa v krajinách pravej slobody požívajúcich v nesčíselnom počte. Počet universít a odborných škôl udre len v Europe na tisíce. V každej, i najmizernejšej kneipe nemeckej najdeš celý počet žurnálov. Atď. atď.Po konštatovaní týchto vecí, myslím, je evidentné, že literatúra je jedným z najmohutnejších činiteľov kultúrneho života v národe. Ona je nielen živým obrazom, ale i kultúrnym hýbadlom patričného národa. To, čo národ cíti, myslí, po čom túži, to spisovatelia jeho vlejú do literárnej formy.Čím komplikovanejšie sú kultúrne pomery národa, tým rozmanitejší je jeho literárny život. Národ mohutný má i literatúru mohutnú. V národe prekvitajúcom kvitne i literárny život, rodia sa myšlienky, vzmáha sa veda. Národ malý a chatrný má i literatúru malú a chatrnú. V národe chúlostivom myšlienka i najoriginálnejšia a najgeniálnejšia nemá pôdy, nemá budúcnosti. Jeho literárne produktá sú zväčša belletristické veci, málo produkuje z odborných vied a zriedka niečo z odboru filosofie.Literatúra nosí na sebe charakter patričného národa. S týmto súvisí ďalej i to, že nie každý národ produkuje na literárnom poli rovnako. Literárne produktá závisia od školstva, od politických a hospodárskych pomerov patričného národa.Pomery, v ktorých literatúra slovenská nachodí sa, nie sú závidenia hodné. Literatúra každého národa stojí v najužšom spojení s jeho pädagogickými inštitúciami, s jeho školami. V tomto ohľade u nás je smutno. Nemáme odborných škôl, kde by garda slovenských literátov odchovaná byť mohla. Máme síce, alebo možno riecť: mali sme slovenské ľudové školy, kde sa slovenčine vyučuje. Ale otázka je: či tie naše ľudové školy odchovaly nejaké čítajúce obecenstvo. Práve vtedy, keď sa slovenské školstvo slobodnejšie hýbať mohlo, nebolo čítajúceho obecenstva, a teraz, keď slovenské školstvo je poputnané rozličnými zákonmi, začína sa vzmáhať smysel pre čítanie v širších massách ľudu. Tento zjav súvisí najužšie s tými politickými bojmi, do ktorých Slovensko pred pár rokmi vstúpilo. Pravda, obecenstvo, ktoré číta noviny, nestojí naskrze v pravom pomere s kvantumom slovenskej massy. Je toho čítajúceho obecenstva pramálo. Slovák rád číta obzvlášte náboženskú knihu, ktorá uňho požíva úplnú úctu. Nechybuje v dome ani kalendár. Náboženská kniha a kalendár, toto sú tie dva až do nedávna výlučné pokrmy duchovné Slovenska. Do nich si vpisuje Slovák všetky zvláštnejšie udalosti, ktoré naňho v živote pôsobia.Nie sú pomery priaznivejšie ani u intelligencie slovenskej. Ani tam niet dostatočného smyslu pre knihu, pre čítanie a pre kultivovanie literatúry. Slovom u nás niet literárneho ducha. Toto tvrdenie mohol by som typickými príkladmi dokázať. U nás na Slovensku patria medzi unica tí, ktorí majú pracovňu s privátnou knižnicou, kde by metodicky podľa istého vyznačeného cieľa pracovali.U nás na Slovensku chybuje na literárnom poli to Horacovo „sudavit et arsit“, čo je nevyhnuteľnou podmienkou každého napredovania, pokroku, teda napredovania a pokroku i na literárnom poli. U nás ťažko sa číta a ešte ťažšie sa píše. Často nad Slovenskom zavejú pohromy, ktoré na literárnom poli nenechajú po sebe nijakých stôp, ktorých dojmy, keby vliate boly do literárnej formy, tvorily by pekné odseky zo života slovenského ľudu.Ja príčinu tohoto nachodím v slovenskej povahe. Slovák vo svojej zádumčivosti ľahko znesie všetko, čo sa nad ním strhne, neotvoriac ani úst. U nás vyvinula sa istá letargia v literárnych veciach.Ale toto nie je dosť. Človek keby i chcel a proboval niečo, vyskytnú sa nepremožiteľné ťažkosti práve na rodnej pôde.Toto je atmosfära dusná, ktorá prečistená byť musí. V takejto atmosfäre myšlienka originálna nerada sa rodí, alebo keby sa i zrodila, ako nedochudča zahynie. Nové idey aby vznikly a aby sa uplatnily, potrebná je nielen originalita duchov, ale i vnímavosť, smysel pre ne širších vrství ľudí. Bez tejto vnímavosti myšlienka i najoriginálnejšia, najgeniálnejšia nemá budúcnosti. V takejto atmosfäre niet, mohol by som riecť, ani odhodlanosti pre nejaké literárne účinkovanie. Či je nie zrovna odstrašujúca ironia, že Slovák práve doma nemôže uplatniť to, čo v sebe skrývať môže. Takáto dusná atmosfära potrebuje vetra, hromobitia a prudkého dažďa, aby očistená bola.Slovenská literatúra je prevažne belletristická. To, čo sa na poli belletristiky dokázalo, možno riecť, že je v daných okolnostiach, keď i nie dostatočné, predsa značné a uznania hodné. Vajanský a Hviezdoslav už dávno dosiahli vrchola slovenských klassikov… Nechcem tu podať register našich belletristov. Iste, na poli slovenskej belletristiky stojí celý rad pracovníkov, ktorí tvoria pre slovenské čitateľstvo duševné pokrmy.Predmety naši belletristi čerpajú zo života slovenského ľudu. Boje, útrpnosti slovenského národa sú predmetom obľúbeným. V týchto dielach javí sa všade výraz nádeje na lepšiu budúcnosť. Pomery terajšie nie sú najlepšie. S jednej strany potlačovanie, s druhej strany nevšímavosť, netečnosť. Jednako nádej je nie ztratená. Očakáva sa, jako deus ex machina, lepšia budúcnosť.Mne sa tak zdá, že by sa tu malo klopať väčšmi na morálnu silu, na duševné schopnosti ľudu, lebo od morálnej sily a od duševných schopností závisí budúcnosť každého národa a tak i budúcnosť Slovenska. Básnik nemá byť len opisovateľom svojich subjektívnych citov, musí byť i historikom a prorokom. On svojou inšpiráciou nazre do budúcnosti, ktorá je a má byť predmetom básnických tvorieb. A to vieme, že každý národ tvorí si sám svoju budúcnosť svojou morálnou silou, svojimi schopnosťami ducha a svojou hospodárskou súcosťou.Slovenská literatúra má ráz optimistický a idealistický. A toto je veliká chyba. Slovenskí spisovatelia majú pred sebou ľud „krásny“. Jeho spevy, jeho výšivky, jeho kroje, jeho kraje s lesy i potôčkami, toto je to, čo na ich dušu účinkuje. Pritom nevidia celý rad miserie duševnej a hmotnej slovenského ľudu. Čo hnusoby morálnej, biedy duševnej a hmotnej nachodí sa v jednej otrhanej slovenskej dedine, nad tým prejde človeka až strach. A týmto veciam do očú nazreť naši spisovatelia nemajú dosť smelosti. Ja tak myslím: keby Slovensko tak ideálne bolo, ako je ono predstavené vo velikej väčšine literatúry slovenskej, pomery u nás by inakšie maly byť. A i vtedy, keď bieda ľudu je literárnym predmetom, je to nie tá nahá bieda, ktorá záleží v ruinách hmotného a v prostracii duševného blahobytu, ale je to bieda idealisovaná, neviem akým, ale istým nimbusom obvinutá. Idealisovanie biedy je však najväčšie nešťastie pre národ.Predmety belletristickej spisby majú najrozmanitejšie veci národa. V tomto ohľade naša literatúra má svoje nedostatky. Za posledných pár rokov politické udalosti Slovenska, Amerika, sociálne a hospodárske otázky rozšírily obzor Slovenska v miere dosaváď neobyčajnej. Či sú tieto veci všetky predmetom našej krásnej spisby? Či máme nejaký monumentálny opis Slováka-robotníka, konajúceho v nejakej dielni tvrdú, krvopotnú prácu, kde život jeho na nitke visí? Alebo či máme do hlbín morálneho citu prenikajúci opis duševnej spustlosti, ktorú zapríčiňuje u nás alkohol, táto najväčšia zkaza slovenského ľudu? To sú otázky, na ktoré odpoveď záporne zneje.Tak sa mi zdá, ako by poslednej otázke vyhybovali slovenskí spisovatelia. Toto je naskrze nie korrektná vec. Spisovateľ má ranu národa svojho opísať, a má ju podať k výstrahe čitateľskému obecenstvu. Nechcem tvrdiť, že by sa u nás proti alkoholu vôbec nebolo písalo. Sú to malé populárne knižočky, ale nemáme v podobe monumentálneho poetického výtvoru výstražné napomenutie proti tejto najväčšej zkaze Slovenska. Ja by som si želal, keby k tomu povolaný spisovateľ napísal slovenský l’ Assomoir.Spisovateľ musí byť anatomom duše. Jako anatom na klinike operuje so žilami, s nervami a svaly, takú operáciu musí konať i spisovateľ. On musí poznať všetky zjavy ducha: city, myšlienky, úmysly, ich súvislosť, vôbec musí poznať celú podstatu a energiu, patologiu a hygienu ľudského ducha. K tomu potrebné je odborné študium, potrebná je psychologia. Belletristická spisba začína vstupovať na pole psychologie. Nie opisovanie zovňajších okolností, ale to, čo človek v sebe má, toto začína byť predmetom vôbec belletristickej spisby. Objasniť všelijaké úkazy ľudského ducha, toto je úlohou spisovateľov-belletristov. Toto vyžaduje napnutie duševných síl, vhlbenie sa celou dušou svojou, celou bytnosťou svojou do zjavov, do úkazov, do zákonov ľudského ducha.Konečne poznamenať treba, že predmety sú zväčša vzaté z každodenného života nášho ľudu. Ale málo je predmetov universálnych, vôbec ľudských.Ale pri všetkých nedostatkoch belletristickej literatúry nemožno súdiť príliš prísne. Možno riecť, opätujem, že v daných okolnostiach to, čo sa produkuje, je, ačkoľvek nie dostatočné, predsa značné a uznania hodné.Keď o belletristickej literatúre takto súdime, nemožno to isté povedať o literatúre vedeckej. U nás veda je macošské dieťa. U nás vedou zapodievať sa je najnevďačnejšia vec. U nás veda nielen že uznania nemá, ale je zrovna znevážená. Probuj zapodievať sa nejakou vedeckou otázkou, tam máš námietky: Načo to? Niet z toho nijakého osohu!Je to v najväčšej miere chybné chápanie veci, keď sa tvrdí, že malé národy nemôžu mať vedy, a nemôžu ju pestovať. Kultivovatelia a pôvodcovia vedeckých myšlienok sú nie massy, ale individua. Massa tvorí ľudovú poesiu, bájky atď., individuálni myslitelia sú nosičmi vedeckých myšlienok. Originálnych myšlienok pôvod je v najväčšom počte pádov trud, práca, námaha, študium. Pravda, že trudenie nie je dostatočné. Bez potrebnej duchovnej súcosti, nadanosti nijaký trud nič nestojí. My Slováci, čo sa duševných schopností našich týče, nie sme inferiornejší od iných indogermánskych národov. Inferiornejší sme, čo sa našej energie týka. Inferiornejšími nás robí naša letargia, naša neodhodlanosť, naša duševná chabosť.Kto túto inferioritu energie v sebe necíti? O tomto predmete shováral som sa s viacerými Slovákmi. Od každého dostal som odpoveď: To všetci cítime. Táto letargia, mohol by som riecť, je jedna črta slovenského charakteru.[1]U nás je to temer móda po zabezpečení „chleba“ s vedeckým trudami dať si pokoj. A následky toho sú ten neslýchaný ignorantismus a obscurantismus, s ktorým pri niektorom intelligentovi slovenskom sa stretáme.Opätujem: k tomu, aby sme mali akú-takú vedeckú literatúru, potrebné je, aby sme mali dostatočnej duševnej smelosti a energie. Nemyslím to, že by sme my mohli mať všelijaké vedecké „magaziny“, ale aspoň to, čo nám je najnevyhnuteľnejšie potrebné.Len pred dvoma rokmi, možno riecť, nemali sme politickej a sociologickej literatúry. A teraz už ju máme. Články, ktoré „Slovenský Obzor“ priniesol, sú znamenité vedecké plody. Takýto časopis je na čase. Teraz, keď Slovensko vstúpilo do politickej činnosti, do politického boja, potrebné je kus politickej a sociologickej vedy, politickej a sociologickej kritiky, politickej a sociologickej školy. Otázka sociálna je istotne teraz jedna z najpálčivejších otázok. A kto má cítiť vážnosť tejto otázky, ak nie Slovák, ktorý všetek čas života svojho trávi v ustavičnej tvrdej robote.Pri dobrej vôli a pevnej energii mohli by sme mať i peknú juridickú literatúru. Či u nás majetkové pomery nie sú interessantné a literárneho bádania hodné? Či na poli trestného práva nemohol by slovenský jurista niečo cenného produkovať? Crimina páchajú sa na Slovensku práve tak, ako i u iných národov. Štatistika, ak je pravá, vykazuje, že krádež medzi Slovákmi je najrozšírenejšia v Uhorsku. A sami uznávame, že alkoholismus je dedičný hriech slovenského ľudu, macula inveterata na slovenskej duši. Či sú toto nie interessantné veci pre juristu? Či by učenec nemohol pri skúmaní týchto vecí dokázať moc svojho intellektu, svojho úsudku, svojej logiky?A jako stojíme s teologiou? My slovenskí teologovia cítime potreby teologickej vzdelanosti. U nás sa hromží na nedostatok výučby našich teologických ústavov a na negatívny deštruktívny smer. Pomôcť v nedostatku hľadá sa spôsob v cudzine. Medzi staršími kňazmi sotva jest, kto by nebol býval na nejakej nemeckej fakulte. Novšia generácia začína sa toho štítiť, čo je naskrze nepochopiteľné. Vzdor tomu, že naši slovenskí kňazi, obzvláštne starší, dosť početne navštevovali cudzozemsko, o nejakom vedeckom duchu v našich kňazských kruhoch neslýchať. Po nejakom konventuálnom zasadnutí pri obede shromaždení kňazi vedia si zapolitisovať, jedno-druhé o dôchodkoch prehovoriť, zažartovať si, ale že by nejaká vedecká myšlienka prišla na pretras, to neexistuje. To sú niesymposia,to súepulae.Pastorálne konferencie tiež nie sú vedecké porady. Na nich prídu na pretras otázky cirkevného života, ale nie otázky vedecké, otázky teologické. V privátnych kňazských domoch teologia visí na klinci.Následok tejto ľahostajnosti je často neslýchaná neorientovanosť v najprimitívnejších veciach teologického a vedeckého života vôbec. V intelligentných kruhoch Slovenska hrá kňažstvo len podriadenú rollu. To vidíme z tých úsudkov, ktoré mladší intelligenti v druhých odboroch prejavujú o slovenskom kňažstve. Niektorí intelligenti vynášajú o nás čo najprísnejšiu kritiku, medziiným na pr. že je slovenské kňažstvo zadebnované pre každú voľnejšiu myšlienku.Keď pred pár rokmi volil sa celý rad mladých kňazov, intelligentné kruhy Slovenska videly v tom zábezpeku v istej miere lepšieho obratu. Slovenská verejnosť sa v tom úplne sklamala.O nás mladších hovorí sa teraz to, že sme horší, ako sú tí starí.V tejto mienke nachodí sa kus pravdy. Mladšia generácia je teraz vychovaná na teologických ústavoch v duchu liberálnom. Vstúpiac do verejného cirkevného života Slovenska, kde je puhá ortodoxia, niet energie liberálnu mienku svoju dať na javo. Ak by sa to stalo, hneď by sa volalo, aby sme anachronického výrazu použili: ad leones. A zase niet v mladších kňazoch ortodoxného ducha a presvedčenia, čoho na podiv hodná dosa nachodí sa u starších, nieto toho, čo by mladšiu generáciu k jakej-takej práci literárnej inspirovalo. Preto mladšia generácia musí složiť masku.Od mladšieho kňažstva očakával sa v spoločenskom živote smysel pre sociálnu otázku Slovenska, vo vedeckom živote práca a pokrok. Ani jednému ani druhému očakávaniu sa nevyhovelo. Prečo?…Ani náš pobyt v cudzozemsku nám veľmi neprospieva. Do cudziny ide sa viac zo zvyku, nie z potreby duševnej. Dva semestre na nejakej fakulte pobudnúť mojím zdaním nie je ešte dosť. Opytujem sa, kto počas svojho pobytu v Nemecku prečítal nejaké monumentálne dielo? Vraciame sa z cudzozemska viac ako slepí obdivovatelia cudziny, ale nie ako samostatní myslitelia.A doma? Kde a jaké motívy človek obdrží? Doma sa chvastáme našou ortodoxiou slovenskou, týmto najpohodlnejším stanoviskom. Pre tento skamenelý konservativismus u nás nejaká myšlienka teologická vzniknúť nemôže.Keď 20. storočie také ohromné úlohy stavia na kultúrneho človeka, samo sebou rozumie sa, že toto platí o všetkých stavoch ľudskej spoločnosti. I nám kňazom potrebné je dopracovať sa istého stupňa teologickej vedy. Keď slovenské duchovenstvo vie spievať žalmy na náboženskú horlivosť ľudu (často ad absurdum), potrebné je tento náboženský život skúmať, opísať. Tento duševný život má byť predmetom vedeckého bádania. Tu by sme boli na poli špeciálne slovenských teologických trudov. Či je to na príklad nie interessantné vedieť, aký zjav ľudského života je náboženská horlivosť nášho ľudu a pri jeho devotisme alkoholismus a všetko to, čo s týmto súvisí? Či sme tu nie na poli náboženskej psycho-patologie? Pri dobrej vôli a stálej energii mohol by sa slovenský kňazský dom stať opravdovým chrámom myšlienky a vedy.Netvrdím, že kde je teologia, že by s ňou spolu šiel i cirkevný život. Historia teologie svedčí i proti tomu. Ale upreť nemožno, že teologia je často i regenerátorom cirkevného života.Teologia, ako veda, chce ukojiť inštinkty ducha, jako každý odbor vedy. Inštinkty tieto panujú v každom človeku normálnom. Netreba tieto inštinkty udusovať, ale treba ich seriósnou prácou, seriósnym myslením ukojiť.Chceme ešte niekoľko slov povedať o filosofii. U nás odborné vedy nie sú kultivované, a tým menej môže byť sama filosofia. U nás hrajú istú rollu jednotlivé filosofické výrazy. Tak idealismus a realismus. I vyvinuly sa isté trenice medzi idealistmi a realistmi, lež otázky tie de facto neboly otázky filosofických sporov.Filosofia vždy smeruje ta, aby podala názor na svet hmoty a na svet ducha. Ona teraz nekonštatuje tento názor na základe nejakých v človeku vrodených ideí, ale ona chce všetky otázky jednotlivých vied priviesť do súvisu, systému. Filosofia vyznačuje cenu a smysel jednotlivých vecí v universume. Filosofia hľadí na každý zjav hmoty a ducha nie jako na isolovaný zjav, ale vždy ho berie v súvise s celým universumom.Opytujem sa, či by u nás jednotlivé filosofické otázky nemohly byť kultivované? Toto myslím nezávisí od ničoho iného, jako od odhodlanosti slovenských intelligentov. Nám stojí najbližšie a nám je najpálčivejšia otázka národná. S touto otázkou by súvisela filosofia historie. Kto sa u nás s ňou zapodieval? Najdú sa síce tak u Hviezdoslava, jako u Vajanského hlboké filosofické myšlienky. Toto sú blesky geniálnych duchov. Tu myšlienky laik ani nevycíti. Tak na jednom, jako na druhom nachodia sa črty istého goetheismu, to jest istej poetickej filosofie a filosofickej poesie. Dala by sa monografia napísať o ich názore na Slovensko, a táto monografia by istotne posvietila na hlbokosť smýšľania oboch spisovateľov.Význam národa nezáleží v tom, jakú cenu má on pre naše individuálne city, ale v tom, aký smysel má v súvise historických národov a historických dejov.Aký význam máme my v histórii národov? Toto by bola otázka vážna filosofie historie. Nenie nám dosť zapolitisovať si, ale potrebné je politicky mysleť a historicko-filosoficky smýšľať. Mnohým falošným pochopom by sa vyhlo na poli spoločenského života nášho.Filosofia historie posvieti vôbec na cenu jednotlivých národov. Poukáže na to, čo je v patričných národoch cenného, aké sú ich nedostatky, a vytkne im národné ciele.Intellektualita a moralita sú merítka, podľa ktorých cena jednotlivých národov meraná býva.Ako stojíme my v intellektuálnom a v morálnom ohľade? Toto by bolo tých dvoje vážnych témat, s ktorými by sme sa zapodievať mali. Ohromné pole bádania!Nech mi nikto neimputuje nejakú zchytralosť. Ja si nepredstavujem vec tak, jako by sme my za jeden rok mohli mať zastúpené všetky odbory vedy. Možno, že v niektorých odboroch nedopracujeme sa nikdy istého stupňa. Ale zase v niektorých odboroch dopracovať sa toho, čo sa vyžaduje, je nie najťažšia vec. Predbežne by šlo o informatívnu čiastku celej veci. Oboznamovať so stavom vedy by bolo istotne užitočné. S tým spolu by mohly ísť pôvodné vedecké trudy, ktorých predmet by bol čisto slovenský život. Pravda, nám je ťažko na literárnom poli hýbať sa. Nové podniky by sa sotva udržať mohly. Tie sú konečne ani nie potrebné. Mnoho by sa vmestilo do rámca už jestvujúcich slovenských časopisov, do Slovenských Pohľadov, Slovenského Obzoru a iných politických časopisov.K čomu by nám takáto vec poslúžila? Veda ešte nikoho blaženým neurobila, veda je nie multiplikátorom ani morálky ani blaha. Človek prírody môže byť blaženejší, ako najväčší polyhistor. Ba veda môže z niekoho urobiť najväčšieho pessimistu. A predsa intellektualismus je niečo vyššieho, nežli ignorantismus tak v individuálnom ako v kollektívnom smysle. Das Wissen ist Macht, súdi Nemec. U nás, mohol by človek riecť, súdi sa opačne. U nás veda uznania nemá, a vážnym vedeckým trudom nevenuje sa nijaká pozornosť. Nepreháňame!Povedali sme, že intellektualita a moralita sú tie dva faktory, čo národom dávajú cenu. Toto isté platí i o individuálnom živote. Tento smysel má každý vedecký trud.-k.[1]Neprenáhlime sa v súdoch. Qui bene distinguit, bene docet. Skutočnosť,dobre povážená, nie je taká čierna. Pán spisovateľ, tak sa zdá, má pred očima 1) cudzozemské merítko, západno-europejské, a 2) zabúda, že intelligentov slovenských je veľmi málo. Pred 20 — 25 rokmi bolo ich toľko, že temer všetci osobne poznali jeden druhého. Iste, i malé národy všeličo môžu duchovne, ale podmienka je: aby maly školy a študovaní ich ľudia aby zostávali v službe svojho národa.Aká inferiorita energie u Slovákov? Len pred pár rokmi prvým geologom v Rakúsko-Uhorsku bol Slovák, Dionys Štúr, direktor ríšskeho geologického ústavu vo Viedni. O jedno pokolenie prvej vo veľkom Slovanstve v dejepise a jazykozpyte prvým človekom bol Slovák, Šafárik. Jeho vrstovník, Kollár, bol agitátorom, ktorý hýbal temer celým Slovanstvom. V boji, v ustavičnom ohni, na postati, s ktorej z každých 100 iných ľudí iste boli by utiekli deväťdesiatideviati, Kollár vydržal celý svoj život a zanechal ju len v rozzúrenej revolúcii roku 1849.Jazyk slovenský dvíhať za spisovný Anton Bernolák so svojím krúžkom začal len v poslednej desiatke XVIII. stoletia, a keď umrel roku 1813, už zanechal slovník slovenského jazyka v šiestich sväzkoch. V tomto čase, na samom počiatku slovanského jazykozpytu, Slovák Štefan Leška, povolaním svojím tiež farár, stvoril knižku (Elenchus vocabulorum europaeorum cumprimis slavicorum magyarici usus), bez ktorej slavista nezaobíde sa ani dnes, po prácach Miklosichových. Doležalova Grammatica (slavicobohemica, 1746), napísaná na dedine slovenskej, vo fare vedeckých pomôcok nemajúcej, bola najlepšia do času Dobrovského.Slovák Bohuslav Šulek, z domova temer vypudený, stal sa jedným zo stĺpov horvatského národného prebudenia a bol obdivovaný práve pre svoju energiu. Horvati budú vďačne spomínať z tej doby i druhého Slováka, Štefana Moysesa. U Srbov s prospechom pracoval Janko Šafárik.Slovák Ján Kvačala, professor na universite v Jurieve (Dorpat), s inferioritou energie sotva by bol mohol vykutať z archívov a knižníc Europy i Ameriky veliké materiály o Komenskom a stať sa tohto času prvým interpretom slávneho pädagoga. Z nedávneho turčiansko-sväto-martinského mendíčka Alberta Mamateja privátnym učením, bez akejkoľvek pomoci a rady, len pri veľkej energii ducha mohol sa stať v Amerike professor vysokej školy. V Turčianskom Sv. Martine len v tieto dni otvárali sme povahy hodné museum, ktoré stvoril temer jeden človek, Andrej Kmeť, bez materiálnych prostriedkov, ale s ohňom v hrudi, s neunavnosťou telo i ducha troviacou.A toto som len tak jedným dúškom vypočítal a bez prípravy.My, možno, i priveľa žalujeme sa na pomery, no že sú ony hodne tvrdé a nedávajú človeku možnosti rozviť sa, uvediem príklad z Turca. V Rusku, v Románii a po ďalekej Asii v zemiach ruských načítalo by sa niekoľko desiatok značnejších kupeckých domov slovenských. Sú to Turčania, ktorí odišli z domu bez školy, bez náležitého vzdelania, odišli za „šefranníkov“, to jest podomových kupcov, vo svete však vycibrili a rozvili sa tak, že po väčších mestách tých krajov pozakladali si samostatné, kvetúce obchody. Keby súd pána spisovateľa o slovenskej letargii bol odôvodnený, kde by sa vzali takíto Slováci? — —Štatistika o krádeži, na ktorú odvoláva sa p. spisovateľ, je omyl. Nemám v úmysle oslabovať povahy hodné výroky o alkoholisme, no vcelku ja odvážim sa tvrdiť, že Slovák nepije viacej, ako hociktorý z národov Uhorska, a vo veľkých mestách pokročilej Európy tohto hriechu je ešte viacej, než po našich dedinách alebo mestečkách. —A sotva obstojí i súd, v článku dolu nižšie vyslovený špeciálne o kňazoch slovenských. Celá renaissanca slovenská, vcelku mnoho pekného predstavujúca, bola temer výlučne dielom kňazov. Konfessia, o ktorej hovorí p. spisovateľ, dala nam Kollára, Štefana Lešku, Pavla Doležala, po nich Kuzmányho, Hurbana, Hodžu a iných znamenitých mužov. Kňažstvu druhej konfessie ďakujeme Jána Hollého, ktorý — ako vidno z jeho životopisu Cyrilla a Metoda, v slavistických vedomostiach, hoci žil v skrytej dedinke, stál celkom na výške svojej doby. S Hollým v predstave našej vznikajú mená Antona Bernoláka, Fándliho, Palkoviča, po ktorých zas prišli Moyses, Radlinský, Záborský, Sasinek. Každé pokolenie dokáže sa niečim.Pri posudzovaní našich pokolení nespravedlivosť by bola brať merítko z cudzozemska, z pomerov ustálených, rozvitých. Merítko krajinské, na pr. maďarské, vydrží asi i kňažstvo, ktoré pán spisovateľ má pred očima. No a podmienky kultúrnych pomerov maďarských, najmä od 40 rokov, akéže sú v porovnaní s našimi!Len stredných škôl maďarských v Uhorsku jest vyše 200 — slovenskej ani jednej!!Z takého postavenia prirodzene vyteká „celý rad duševnej a hmotnej miserie slovenského ľudu“ i jeho — intelligencie.Ideál dobre je vysoko postaviť, a treba poučovať i karhať, ale v úsudkoch zachovajme náležitú mieru. A keď pričierno maľujeme samých seba, odvraciame pozornosť od krajinských pomerov a snímame vinu s velikých vinníkov.J. Š.	Lajciak_Nase-literarne-ulohy.html.txt
Dualizmus a historické právo[1]„Ty ma neľúbiš!“„Ale, prosím ťa, plausch nicht![2]Od troch rokov chodíš k nám, s radosťou dala som ti mein Herz[3]a veru dala bych ti aj die Hand,[4]keby to len möglich[5]bolo?“„A prečo by to nebolo möglich?“„A čo budeme jesť?“„Dostanem úrad. Mám isté zprávy, že Nemci popustia a potom svitne i pre nás liberálov prajnejší čas.“„To mi už tri roky rozprávaš. Zo dňa na deň čakáš — a vždy darmo. Daj si povedať. Ja mám dvadsať rokov a nechce sa mi starou frajlou zostať.“„Teda len pôjdeš za toho Bergera?“„Pôjdem, a to s radosťou.“„Je krstený žid.“„Nedbám.“„Je tri razy taký starý ako ty.“„Tým lepšie.“„Prečo?“„Budem paňou v dome, budem robiť, čo budem chcieť.“„Ale ja neupustím od teba. Ja mám na teba historické právo.“Naraz obaja umĺkli. On čakal odpoveď, ona sa zamyslela a zrazu plesla rukami a rozosmiala sa, akoby jej bola svitla dajaká nadmieru vítaná myšlienka.„Čo je?“„Nič, nič, len mi tak voľačo prišlo na um.“Vtom zaklopal ktosi na dvere. Vľúdne ,herein‘[6]ozvalo sa z perí krásavice a do izby vstúpil zámožný kupec z mesta P.„Habe die Ehre.“[7]„Guten Tag —“[8]a nasledovali vzájomné poklony.„Herr[9]von Berger,“ predstavovala Emília príchodzieho. „Herr von Szlaninkay, Gutsbesitzer aus[10]N.“Szlaninkay si zahryzol do perí a nemo sa poklonil príchodziemu.V P. v kaviarni sedia traja mešťania: Schirm, Bley, Berger a politizujú.„Odpustite páni,“ hovorí pán Berger, „ale ja myslím, že Rakúsko len pri dualizme môže byť šťastné a veľké. Dedičné zeme rakúske nech si podržia svoje inštitúcie a my Uhri našu drievnu konštitúciu. Každý diel dŕžavy nech opatrí si sám podľa najlepšieho svojho zdania svoje domáce potreby a záležitosti, a len čo už nevyhnutne spoločne sa musí vykonať, nech sa prejednáva na dajakom spoločnom sjazde, tak ale, aby sa naše starootcovské práva tým nijak neukrátili.“„A vieš, Berger, ako mi to prichodí, čo ty hovoríš?“„Nuž?“„Ako jedno manželstvo a dve kasy.“„Ba ja by som rád vedel,“ prehodí drevokupec Schirm, „odkedy stal sa náš Berger takým veľkým priateľom dualizmu. Však len ešte pred rokom bol veľký centralista.“„Od kedy?“ vetí obchodník s vínom Bley, „odvtedy, čo sa oženil. Či nevieš, že jeho žena je horlivá priateľka dualizmu?“„Ba ja myslím,“ doloží Schirm, „že ten zvolenský statkár Herr von Szlaninkay, čo tuná od polroka býva, taký veľký vplyv má na jeho politické zmýšľanie.“„A už akokoľvek je, bračekovci, dosť na tom, že je tak. Pravda, k dualizmu ma naklonila hlavne moja žena a Herr von Szlaninkay k zásade historického práva, ale i sám som už teraz toho názoru, že pri pomeroch našej dŕžavy to ani ináč nemôže byť.“„No veď ty ešte ináč budeš zmýšľať.“„Nikdy. Ale dajme teraz politike pokoj. Je deväť hodín, sľúbil som sa k pánovi R. na soiré.[11]Zbohom!“„Ale nechoďte ešte.“„Musím.“„A či i tvoja tam je?“„Nie je. Veľmi zle sa cítila, nemohla ísť. Ľahla si.“„No teda,“ vraví kupec Bley, „čože tam sám budeš?“„Vieš ty čo?“ doloží Schirm. „Zaveď nás k sebe a daj nám čaju.“„No, ak pôjdete, nedbám. I tak nemám veľkú vôľu bez ženy ísť na tú zábavu. Poďme teda ku mne.“Zobrali sa a išli.Pán Berger mal domový kľúč so sebou, otvorili bránu a traja priatelia vošli do dvora.„Ľaľa, u mňa sa ešte svieti,“ poznamenal pán Berger, zazrúc dve osvetlené okná svojho bytu. „No, bračekovci, moja Emília je ešte hore. Poďte, milo ju prekvapíme.“A všetci traja pomaly vošli do kuchyne a z kuchyne do paninej izby. Emíliu prekvapili síce, ale veru nie veľmi milo.V pôvabnom negližé sedela, kochajúc sa v zásadách praktického dualizmu, v pružnom kresle a vedľa nej v druhom kresle ,statkár‘ Szlaninkay, ktorý tuná zažíval, tuším, ovocie svojho historického práva, bo okolo pariaceho ozrutného samovaru, stál tu pikantný kaviár, vestfálska šunka, sardelové maslo a ešte všelijaké iné maškrty.Čo dialo sa po tomto prekvapení, o tom mlčí moja kronika, bo to domyslí si už sám ctený čitateľ.Iba toľko doložím ešte, že od tej chvíle nebolo väčšieho nepriateľa dualizmu a historického práva, ako bol pán Berger.O tri týždne po tejto udalosti vyšiel v Pesti Náplóve článok vo forme listu zo Zvolena so šiframi Sz-y podpísaný, v ktorom sťažuje si pisateľ na nemecké burgerstvo, že nemá naskrze žiaden ,értelem‘[12]za sväté zásady historického práva, ba že snaživých prívržencov tejto blahonosnej doktríny v svojom slepom filisterstve ešte rozličnými nečinmi zráža z cesty ich pôsobenia.[1]Dualizmus— spojenie dvoch krajín so spoločnou hlavou štátu. Skrytá narážka na rak.-uhorské vyrovnanie v roku 1867, ktoré navodilo dualizmus v habsburskej monarchii.[2](nem.) netáraj![3](nem.) moje srdce[4](nem.) ruku[5](nem.) možné[6](nem.) ďalej[7](nem.) Moja úcta.[8](nem.) Dobrý deň[9](nem.) Pán[10](nem.) statkár z…[11]Soirée— (franc.) spoločenský večierok[12](maď.) pochopenie	Pauliny-Toth_Dualizmus-a-historicke-pravo.html.txt
I. ÚvodNajstaršie deje Slovákov. Veľkomoravská ríša a jej králi. Pád Veľkej Moravy. Vznik feudálneho Uhorska za sv. ŠtefanaPoniektorí naši malomyseľní slovenskí rodáci si myslia a tvrdia, že keď slovenský národ nemá za sebou vlastnú históriu, že sa nedopracuje ani k svojskému samostatnému politickému a kultúrnemu životu, keďže pre samostatnosť niet vraj historickej právnej kontinuity a na základe prirodzeného práva niet vraj možnosti a moci organizovať malé národy do štátnych samostatných celkov.Ale na to, aby sa slovenský národ k istej politickej samostatnosti dopracoval, historické právo netreba. Už jeho etnická mravná bytosť oprávňuje ho na to, aby svoj politický, vzdelanostný a hospodársky život zariadil primerane svojim potrebám, a na to sú potrebné len vyvinutý cit národnej spolupatričnosti, národné povedomie, mravná sila a zriadenie hospodárskeho života na základe vzájomnosti.Národ, majúci silné národné povedomie, úprimnú, teplú a srdečnú lásku k svojeti, zriadi si v prvom rade svojím národným potrebám primerané elementárne, stredné, vyššie a odborné školstvo. Z týchto dostane inteligentný dorast, založí a usporiada svoj ekonomický život tak, že ani jeden z jeho príslušníkov nezostane bez zamestnania, bez práce, bez zárobku; do svojho verejného života dá svoj duševný i hmotný kapitál, veľadiac nimi i svoj i všeobecný verejný blahobyt. Štátnik Bismarck, organizátor politického života, a stratég Moltke, organizátor vojenstva, nie sú na to absolútne potrební, aby i malý národ obránil svoj národný život pred diplomatickými a vojenskými útokmi. Mravná sila národa je väčšou mocou než Bismarck a Moltke, lebo bez mravnej a hmotnej podpory svojich pruských rodákov by ani títo nič neboli vykonali.Mravne silný národ stvorí a usporiada si svoj parlament (národný snem), svoje zákonodarstvo sám, vynesie, dá si zákony, ktorými sám zariadi svoj verejný život na všeobecnú spokojnosť na základe mravnosti a práva.Na toto teda netreba historickej minulosti.Ani Maďari nevymohli si svoj terajší politický život na základe historického práva, lebo náuku o historicko-politickej individualite uhorského štátu, vlastne maďarského národa, vymysleli si v novšej dobe sami s cieľom prekaziť federatívne zriadenie Uhorska na základe rovnoprávnosti.Maďari v rokoch 1000 — 1848 práve tak nemajú históriu, ako ju nemajú Slováci. Lebo vznikom feudálneho štátu skrze prvého uhorského kráľa sv. Štefana politickým národom Uhorska stalo sa len zemianstvo a toto si uhorskí králi regrutovali zo všetkých uhorských národností a cudzozemcov. Maďarský sedliak bol do roku 1848 práve takým bezprávnym otrokom ako slovenský a slovenský zeman práve takým pánom ako maďarský. Zemianstvo bolo v Uhorsku internacionálnou kastou, ktorú spájali latinská diplomatická reč a privilégiá. Iných mravných spojív nebolo. A dejiny Uhorska od roku 1000 do roku 1848 nie sú nič iné ako dejiny borby zemanov za ich feudálne práva a výsady, ktoré uhorskí králi podľa potrieb obstrihávali alebo rozmnožovali. Aj genetický maďarský národ mal v tejto borbe len tú úlohu, že musel svojim feudálnym pánom bezplatne slúžiť a za ich výsady bojovať.Príčinu toho, že doteraz len veľmi nepatrná čiastka slovenského národa prišla k národnému povedomiu, treba hľadať v jeho minulosti a prítomnosti. Do roku 1848 slovenský sedliak bol telesným poddaným svojho zemského pána; slobodným je len od 57. rokov. Akože sa teda mohol duševne slobodne vyvíjať, keď nebolo ani osobnej slobody? Slovenský národ bol síce etnickým, mravným celkom, bol národnou individualitou, osobnosťou i vtedy, ale bez slobody, sputnaný zemianskymi okovami osobného nevoľníctva. Tak nemohol žiť samostatným politickým životom. To je príčina jeho mravnej a hmotnej zaostalosti, jeho surového materializmu, lebo pre mnohé pozostatky urbáru len teraz usporaduje si i majetkové pomery, kde je totiž v takom priaznivom položení, že môže odkupovať zemianske majetky. Ale zemianske latifundiá a majetky zverenské, takzvané fideikomisné panstvá, prekážajú mu i dnes a držia ho horami a hôľnymi pasienkami v ustavičnej závislosti.Slovenský ľud dostal sa do poddanstva práve takým spôsobom ako iné národy Európy.*IX. storočie je pre Slovákov najpamätnejším, ba jediným, keď Slováci mali svoju vlastnú históriu, keď sami pre seba žili a jestvovali. Ich prvotné národné meno znelo vlastne Sloveni, lebo i teraz slovenská reč nemenuje sa slováckou, ale slovenskou. V IX. storočí žili pri Váhu, Nitre, Hrone, Ipli a na rieke Morave, ba i v dávnej Panónii za Dunajom. Či tam boli od nepamäti a či sa ta presťahovali súčasne s Čechmi spoza Tatier, nedá sa úplne dokázať. Ale súdiac podľa veľkej rozmanitosti a odchodnosti slovenských nárečí, je pravdepodobné, že Slováci prekročili Tatry v menších zástupoch a v rozličných časoch. Dŕžava veľkomoravská, ktorej príslušníkmi boli, siahala k Pešti, k Vacovu a k Toryse a tu susedili s bulharskými Slovanmi. Najprv vystúpili proti nárokom Frankov, že ich cisári majú právo nad celým svetom panovať, a ani porážky ich nezronili. Po každej porážke zbierali sily na nové povstanie, kým sa im nepodarilo vydobyť si úplnú nezávislosť. Po celé IX. storočie neprestajne zápasili so svojimi potlačiteľmi, ktorí im chceli s kresťanstvom nanútiť otroctvo. Ale to sa Frankom nepodarilo, lebo Slováci, sídliaci na sever od Dunaja, založili mohutné, do udalostí toho veku silne zasahujúce kráľovstvo, ktorého jadro bolo na rieke Morave.Kedy a ako sa to stalo, nie je známe. Prvým zberateľom a zjednotiteľom Slovanstva bol Samo, ktorý prišiel zo západu, hrdina neznámeho pôvodu, a ktorý vyslobodil z avarského jarma nielen Korutáncov a Čechov, ale pravdepodobne i Slovákov. Vďační Slovania vyvolili si ho teda okolo roku 627 za kráľa. Jeho slovanská dŕžava siahala od štajerských Álp až ku rieke Spréve, na západe až ku Mohanu a Radnici. Po premožení Avarov bojoval s Frankmi a viac ráz porazil ich vojská. Ale po jeho smrti roku 662 sa mohutný slovanský štát zasa rozpadol. Pravdepodobné je, že dŕžavu na Vyšnej Morave založil niektorý z jeho početných synov. Toto bola tá Veľká alebo Vyšná Morava, rozdielna od Nižnej, bulharskej Moravy.O jej vnútornom zriadení niet určitých, jasných správ; nie sú nám v nej známe ani dŕžavné spôsoby, občianske poriadky, správne, súdne a rodinné záležitosti.Najvyšší panovník, ktorý sídlil na Velehrade, v terajšom Hradišti na Morave, menoval sa podľa slovanskej obyčaje prvotne veľkým kňazom, pozdejšie kráľom. Panujúca rodina pokladala vládu za svoje dedičstvo, v ktorom sa jej údovia delili. Okrem veľkého kňaza bolo viac údelných kňazov a kniežatstiev; veľký kňaz dával a odnímal ich svojim príbuzným, z čoho v panujúcej rodine povstávali večné nepokoje. V dobe historickej je známe už len jedno mohutné údelné kniežatstvo považské so sídlom v Nitre. Keď Svätopluk opanoval i zadunajskú Moravu, bolo ešte i kniežatstvo blatenské.Obsadenie kráľovského prestola nebolo určené u Slovanov jasným a nemenným zákonom. Prestol patril obyčajne najstaršiemu z panujúcej rodiny, z čoho v dŕžave vznikali ešte väčšie zmätky. V ríši Veľkomoravskej pridružila sa k tomu ešte aj iná nehoda. Franskí panovníci osobovali si právo dosadzovať a zosadzovať moravských panovníkov. Z toho povstali také silné otrasy, ktoré dŕžavu, nádejné jadro celého Slovanstva, vyvrátili zo základov.Moc veľkých kňazov a kráľov bola obmedzená vôľou národa; národ ju vyslovoval v dŕžavných snemoch, ako to obyčajne býva pri vládach z národa prirodzene vyrastených.Stáleho vojska Slováci nemali; v čase potreby schádzalo sa mužstvo podľa žúp. Obranná sústava zakladala sa na týchto tak ako pozdejšie v dávnom Uhorsku. Každá župa mala svoj hrad, svoju správu, svoje cesty, svoje súdy, svoju zástavu, pod ktorou išlo mužstvo do boja. Ale slovenskí panovníci mali okrem toho i svoju stálu, väčšiu-menšiu družinu, ktorá im bola k službám v čase pokoja i vojny. Aj župy museli mať ozbrojené služobníctvo, udržiavať bezpečnosť, vyberať daň a vykonávať súdne výroky.Slováci Veľkej Moravy zapodievali sa roľníctvom, chovom stád, kupectvom a trhovaním. Otvorených miest nemali pre ustavičné nájazdy lúpežných Nemcov. Mali len hrady, ktoré boli spolu i mestami, lebo tam bývali remeselníci a kupci. V týchto hradoch hľadalo ochranu, nakoľko bolo možné, i ostatné obyvateľstvo.Prvým známym slovenským panovníkom bol Mojmír I., ale kedy začal panovať, o tom niet správy. Bol už pokrstený s celým svojím domom skrze Urolfa, biskupa pasovského. Ale v tom čase uznávali Moravania ešte vrchnú vládu Frankov. Vidno to z toho, že na sneme roku 822 nemecký cisár Ľudovít prijímal deputácie s darmi všetkých východných Slovanov, medzi nimi i Moravanov. Toto podanie stalo sa nasledovne: Po vyvrátení avarskej ríše rozkladali Moravania svoje sídla vždy ďalej a ďalej po severné poriečie Dunaja a od hôr Manhardských až po vtok Hrona, vyženúc odtiaľ niekoľko avarských kniežat, ktoré svoje panstvá dostali od Karola Veľkého. Aby ich mocný nemecký cisár preto vojnou neprenasledoval, pokorili sa moravské kniežatá samy.Mojmír I. počínal si vôbec veľmi bojazlivo. Len keď videl, že Nemci sami vedú medzi sebou vojny, vypovedal im poslušnosť. Ale Nemci, ukončiac svoj spor rozdelením veľkej dŕžavy na Francúzsko, Itáliu a Nemecko, vtrhli roku 846 s veľkým vojskom pod kráľom Ľudovítom Nemcom na Moravu a Mojmíra zhodili.Kráľ Ľudovít urobil nástupcom Mojmírovým Rastislava, muža hrdého a ušľachtilého, ktorý nepokladal si za šťastie byť nástrojom Nemcov, ale chopil sa myšlienky oslobodiť svoj národ, pokračujúc pritom omnoho odhodlanejšie a ráznejšie než jeho predchodca. Hneď ako dosadol na trón, už sa hotovil na zápas, staval hrady, cvičil mužstvo v zbroji, hľadal spojencov, menovite už poslovančených Bulharov.Prípravy trvali osem rokov, ale roku 855 vtrhol zlý sused Ľudovít zase na Moravu, aby ju podmanil. Vtedy mu však šťastie už neslúžilo, lebo nielen že ho Rastislav zahnal za Dunaj, ale Rastislav vyhnal i nemeckých duchovných, lebo držali s nepriateľom. Tým bol zväzok poddanosti roztrhnutý, a keďže Rastislav víťazne odrazil všetky potom nasledujúce nájazdy Nemcov, v dôsledku čoho u neho ochranu hľadali nielen Lachovia českí, ale i Nemci, medzi nimi i Ľudovítov syn, kráľovič Karolman, Morava požívala pod ním úplnú, všeobecne uznanú nezávislosť.Badajúc, že cirkevná závislosť na Nemcoch napomáha i závislosť štátnu, Rastislav chopil sa myšlienky oslobodiť sa od nemeckého kňazstva. Vystrojil poslov ku gréckemu cisárovi Michalovi III. s prosbou, aby mu poslal v slovanskej reči zbehlých učiteľov-misionárov. Cisár vybral na túto úlohu dvoch bratov, apoštolov Cyrila (Konštantína) a Metoda, rodákov zo Solúna (Thessaloník). Cyril, vtedy ešte Konštantín, bol mužom, od ktorého učenejšieho a životom svojím svätejšieho nemal v ten čas ani Carihrad, ani Rím; Metod sa zas už bol preukázal i ako správca krajiny. Cyril zostavil pre Slovanov písmo, zo všetkých neskorších najdokonalejšie, duchu slovanského jazyka najprimeranejšie, a začal prekladať Písmo sväté a bohoslužobné knihy do slovenčiny.Na Velehrad, do Rastislavovho sídla, bratia Cyril a Metod prišli roku 863 a Rastislav ich prijal s veľkou úctou. Naši slovenskí predkovia počuli hlásať Kristovo učenie v reči im zrozumiteľnej. Účinok bol omnoho väčší než do tých čias pri nemecko-latinských kňazoch. Nemci začali dvíhať žaloby proti slovanskej liturgickej reči, proti organizovaniu slovanskej cirkvi na Morave, a pápež zavolal slovanských apoštolov do Ríma. Oni šli. Ich prijatie v Ríme bolo slávnostné, lebo Cyril niesol so sebou ostatky sv. Klimenta, ktoré našiel na svojej misionárskej ceste v Chersone. Pomery práve boli také, že rímskej stolici dvojnásobne záležalo na tom, aby si získala mladý, mohutnejúci slovanský štát na strednom Dunaji: pápež Hadrián najprv požehnal, potom potvrdil slovanský preklad Písma svätého i slovanské liturgické knihy a dal vysvätiť z Moravy privedených učeníkov Cyrilových a Metodových. V bule, vydanej Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi Hadrián odvolával sa na slová Písma svätého, že „všetci budú hlásaťrozličnými jazykmivelikosť božiu“, naložil však, aby sa pri omši epištola a evanjelium čítavali najprv po latinsky, potom po slovansky. Pozdejšie pápež Hadrián odlúčil Slovákov úplne od soľnohradského arcibiskupstva a pasovského biskupstva a založil im nové moravsko-panónske arcibiskupstvo, aby patrili bezprostredne pod apoštolskú stolicu.Slováci vyhrali tým veľmi veľa, dostali národnú hierarchiu, lebo im Metoda vymenovali aj za arcibiskupa. Chorľavý Konštantín zostal v Ríme, vstúpil do kláštora (vtedy prijal meno Cyril), kde o krátky čas dokončil svoj bohumilý život. Pochovali ho s cirkevnými poctami, aké sa preukazovali len samému pápežovi, v chráme sv. Klimenta, pri jeho ostatkoch, ktoré on doniesol do Ríma.Ale závisť Nemcov nedožičila Rastislavovi času, aby mohol uviesť do života vymoženosti horlivých apoštolov. Roku 869 Nemci vystúpili proti Slovanom s veľkou silou, značnú časť Moravy a Svätoplukovho kniežatstva spustošili, Velehrad dobýjali, ale podmanenie sa nepodarilo, ba odišli so strachom, že im Rastislav odplatí nájazd. Uzavreli teda roku 870 pre Rastislava výhodný mier.Teraz by sa už Rastislav bol mohol bezstarostne starať o vnútorný rozvoj svojej dŕžavy, keby mu v tom nebol prekážal jeho bratovec Svätopluk, považský údelný knieža. Tento mladý, v duchu latinskom vychovaný muž zmužilo bojoval vo vojne, vedenej roku 869 proti kráľovičovi Karolmanovi, vojvodcovi korutánskemu, ale Nemci si ho pozdejšie získali svojou ľstivou politikou. Hneď po dokončenej vojne Svätopluk oddal sa so svojím kniežatstvom Nemcom, uznajúc ich nadvládu. Rastislav, jeho strýko, skúsený starec, pritom panovník hrdý, mal teda dostatočnú príčinu vojnou stíhať svojho nehodného bratovca; vtrhol do jeho považského kniežatstva, ale spoliehajúc sa na svoje dobré právo, s malou silou. To umožnilo Svätoplukovi nový zločin: zajal strýka a vydal ho okovaného jeho najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi. Karolman poslal Rastislava, ako verejného zločinca, do Rezna. Tu ho dal kráľ Ľudovít súdiť súdu zohnanému z Bavorčanov, Frankov a z akýchsi tam náhodou prítomných Slovanov. Súd vyniesol výrok smrti, ale kráľ mu dal z milosti len oči vyklať a potom ho do akéhosi kláštora zatvoriť, kde dokončil svoje dni.Panovníkom Veľkej Moravy sa teraz stal už Svätopluk, ale pokorený a z milosti Nemcov, lebo Karolman opanoval Moravu s nemeckým vojskom pre Nemcov a obsadiac Velehrad a iné dôležité pevnosti, ustanovil tam za správcov zeme Engelschalka a Viliama.Údelné považské kniežatá domáhali sa akejsi pochabej samostatnosti. Už prvý dejepisne známy údelný kňaz Pribina mal spory s veľkým kňazom Mojmírom, následkom ktorých bol roku 830 z Nitry vyhnaný, a roku 861, keď do nej vtrhol s nepriateľským nemeckým vojskom, ho Rastislav zabil. Okrem toho je o považskom kniežatstve známe len to, že okolo roku 830 soľnohradský arcibiskup vysvätil v Nitre ku cti sv. Emerana kostol a tu bol biskupom zlopovestný Nemec Wiching, úhlavný nepriateľ Metodov. Z Nitry vyhnaný Pribina našiel útočište v blatenskom kniežatstve za Dunajom. V tomto kniežatstve medzi Rábou, Dunajom a Drávou bola Blatnica, Mosburg, sídelným mestom, vystavená roku 840 Pribinom, a odhora jeho obyvateľmi Slováci. Blatenskí kňazi boli vazalmi Nemcov. Ale Pribinu zabili roku 861 Moravania a jeho nástupcom sa stal jeho syn Koceľ, ktorý vystavil mnohé chrámy. Roku 869 z Ríma vracajúci sa Metod i tu uviedol slovanskú liturgiu.Svätopluk zaujal veľkokniežací prestol roku 870, ale Nemci ho krátko potom zosadili a zajatého poslali Karolmanovi na hrad Krajnu, kde ho žalárovali. Moravu spravovali nemeckí miestodržitelia Engelschalk a Viliam. Nad toľkou neprávosťou rozhnevaní Moravania začali proti Nemcom pod vodcovstvom Slavomíra takú úspešnú vojnu, že Morava bola pre Nemcov už stratená. Karolman vypustil teda Svätopluka zo žalára, zohnal naponáhle vojsko a zveriac ho Svätoplukovi, vypravil ho s ním roku 871 na Moravu, aby pokoril Slavomíra a Moravanov. Ale Svätopluk, stúpiac na moravskú pôdu, dorozumel sa so Slavomírom a s národnými vodcami, zničil pri Velehrade Engelschalka a Viliama a zaujal Moravu pre seba ako úplne nezávislý panovník.Znajúc, že pre vyhlásenie nezávislosti očakávajú ho kruté boje s Nemcami, usiloval sa pod svoju ochranu postaviť rýdze slovanské kmene za Tatrami a na západe okolo Labe, Odry, Sály, Baltického mora, Poliakov, Slezanov, Srbov, Ľuticov, Bodricov, začleniť ich do ríše moravskej a proti Nemcom s nimi sa brániť. K tejto slovanskej federácii pristúpili najsamprv susedstvom, rečou a povahou najbližší Česi. Svätopluk, nakloniac ich kňaza Bořivoja ku krstu, vzal si jeho sestru za manželku. Morava stala sa takto hotovým jadrom slovanskej jednoty, s ktorou Svätopluk pozdejšie tvoril divy.A táto jednota bola prepotrebná, lebo kráľ Ľudovít zohnal proti Svätoplukovi už roku 872 veľké vojsko, naložiac svojmu synovi Karolmanovi, aby ho viedol na Moravu. Svätopluk bránil sa tak, že dal plieniť mečom a ohňom krajinu, a hľadiac dostať sa nepriateľovi do chrbta, obišiel ho s čiastkou vojska, zapálil mu loďstvo, a tým ho donútil k rýchlemu úteku. Nasledujúceho roku 873 vyhľadal Karolmana v jeho vlastnej zemi, stiesnil ho v nej natoľko, že Karolman odkázal vo veľkej súre otcovi, že zahynie, ak mu nepošle rýchlu pomoc. Ľudovít nemohol mu poslať pomoc, preto uzavrel so Svätoplukom mier, v ktorom uznal nezávislosť Moravy.Ale v cirkevných záležitostiach Svätopluk sa spreneveril záujmom Slovanstva a úmyslom svojho múdreho strýka Rastislava. Postavil síce veľké slovanské mocnárstvo, ale zbožné dielo Metodovo, ktorým stavba mala byť zavŕšená, ničil a hubil sám. No „dielo meča“, hovorí Palacký, „mladý štát moravský, zahynulo hneď v pohromách veku nasledujúceho; dielo ducha, vykonané Metodovou apoštolskou horlivosťou, odporuje ešte i tisícročiam“.Nemecké duchovenstvo nedalo Metodovi pokoj. Osočovalo ho, že rozširuje bludné učenie. V Ríme žaloval na neho i sám Svätopluk a roku 879 bol Metod povolaný pred pápeža. Ale v Ríme bránil sa čestne a s úspechom. Pápež Ján VIII. v liste poslanom Svätoplukovi dosvedčuje úplnú pravovernosť Metodovu a potvrdzuje ho znova v arcibiskupskej hodnosti. Slovanské písmo, „Konštantínom filozofom vynájdené, aby ním chvála božia povinne sa ozývala, právom schvaľuje (iure laudamus)“. Výslovne hovorí, že „ani zdravej viere, ani učeniu nič nevadí v slovanskom jazyku spievať omše alebo čítať sväté evanjelium, či božie učenie Nového a Starého zákona dobre preložené a vysvetlené… lebo kto učinil tri hlavné jazyky, totiž hebrejský, grécky a latinský, ten stvoril i všetky ostatné k svojej cti a sláve“. Ale pápež nariadil i teraz, aby sa v chrámoch evanjelium čítalo najprv po latinsky a potom po slovensky, a ak Svätoplukovi je milšia latinská omša, predpisuje vykonávať mu ju po latinsky.Metoda pápež poslal naspäť, na nešťastie s Nemcom Wichingom, ktorého na žiadosť Svätoplukovu vysvätil na biskupstvo nitrianske, lebo Metodovi podriadený biskup umoril svojho arcibiskupa zlostným priekorím, podnecujúc proti nemu ľud, veľmožov a kráľa. Sám kráľ Svätopluk ukázal sa voči nemu veľmi nemilostivým.Potom sa Svätopluk zaplietol do vojny s korutánskym vojvodcom Arnulfom, nemanželským synom Karolmanovým, lebo v spore Engelschalkových a Viliamových synov s Aribom, rakúskym miestodržiteľom, Svätopluk podporoval Aribu, vyplieniac pritom Rakúsy. Aby sa na Svätoplukovi vypomstil, Arnulf prenajal si vrahov, ktorí mali Svätopluka zbaviť života. To podnietilo Svätopluka k vojne, v ktorej vtrhol do Panónie, porazil roku 883 Arnulfa pri rieke Rábe a zaujal Panóniu pre seba. Nemci boli v tom čase prislabí vyrvať mu ju silou, lebo dŕžava franská upadla do mdloby. Bolo síce jej veľkou výhodou, že sa v ruke Karola Tučného, syna Ľudovíta Nemca, zase celá spojila, ale Karol Tučný a jeho potomkovia boli panovníci slabí, v dôsledku čoho Karol nepustil sa so Svätoplukom do vojny, ale pozval ho roku 884 na zhromaždenie do Monte Comiano (teraz Königstätten) v Rakúsach, kde mu predložil návrh, aby Panóniu prijal od neho do léna; Svätopluk dokázal sa tu krátkozrakým: lebo prijmúc návrh Nemcov, prisahal ohľadom Panónie vernosť nemeckému cisárovi, a tým vliezol naspäť do nemeckého jarma. Panónia bola síce skutočne k ríši moravskej pripojená, takže meno Moravy vzťahovalo sa i na ňu, ale i toto spojenie trvalo len krátky čas.S Panóniou prešlo i kniežatstvo blatenské pod nadvládu moravskú.Keď Svätopluk zaujal Panóniu, Koceľ už nežil; kniežací prestol zaujal jeho syn Braclav, o ktorom je známe, že cez jeho zeme, ležiace medzi Drávou a Sávou, museli ísť poslovia Arnulfovi nahovárať Bulharov, aby nepredávali soľ Moravanom. Braclav uznal naoko Svätoplukovu nadvládu, ale o krátky čas stal sa jeho najväčším nepriateľom.Pripojenie Panónie k Veľkej Morave bolo by Metodovi uľahčilo úradovanie na oboch brehoch Dunaja. Ale nebolo národnej zhody a zápalu za slovanskú jednotu. Svätopluk nadržoval cudzote, pohŕdal slovanskou liturgiou. V kniežatstve blatenskom Nemci požívali i pod jeho nadvládou veľké výhody, ako to vidno z majetkov, darovaných tam biskupom soľnohradským. Nad toľkým nerozumom rozžialený Metod umrel na Velehrade roku 885.Veľké jeho dielo ostalo bez obrancu. Nový pápež, Štefan V., nebol Hadriánom II. ani Jánom VIII. Listom, poslaným Svätoplukovi, „kráľovi Slovanov“ (regi Sclavorum), zakázal slovanskú bohoslužbu a za Metodovho nástupcu ustanovil Wichinga. Pomocníkov a učeníkov veľkých apoštolov Cyrila a Metoda, Gorazda, Klimenta, Vavrinca, Nauma a Angelára, asi s dvesto inými slovanskými kňazmi a diakonmi pod vplyvom Wichingovým dali najprv do žalárov, potom ich vypovedali a vyhnali z krajiny. Utiahli sa do Bulharska, kde ich účinkovanie priviedlo k rozkvetu cirkevno-slovanskú písomnosť. Vo Veľkej Morave slovanská bohoslužba v nasledujúcej búrke zanikla, a ani v Čechách a v Poľsku sa neudržala.Sväté dielo slovanských apoštolov v Svätoplukovej krajine vyšlo nazmar, no akoby v súvise s tým blížil sa už i žalostný pád samej Moravy.Vojvodca korutánsky Arnulf nepristúpil k zmluve königstättskej z obavy, že dostane za suseda mohutného panovníka. Ale cisár Karol Tučný, nemajúc zákonitých potomkov, len nemanželského syna Bernarda, zamýšľal tohto urobiť dedičom ríše. To Arnulf vedel, preto si zaumienil odstrániť neschopného strýka násilne, na čo potreboval Svätoplukovu pomoc. Roku 885 dal teda i on svoje privolenie na odstúpenie zadunajskej Moravy Svätoplukovi, uchádzajúc sa všemožne o jeho priazeň. A Svätopluk bol zasa taký krátkozraký, že sa dal Arnulfovi preľstiť, lebo Arnulf, dosiahnuc svoj zámer, dal Svätoplukovi hneď pocítiť svoju prednosť a moc.Z toho povstala roku 890 medzi Svätoplukom a Arnulfom krutá vojna, ktorá Moravu posotila do hrobu. Ale uvalila i na Nemcov úžasné, storočné pohromy. Zradca svojej krvi, dolnopanónsky knieža Braclav, šiel po ruke Arnulfovi, ktorý viedol celú nemeckú moc proti Svätoplukovi a proti svojmu národu podporoval Nemcov radou i mečom. Vojenské šťastie jednako slúžilo viac Svätoplukovi.Arnulf povolal si teda na pomoc — Maďarov.So zadunajskými Bulharmi viedli carihradskí cisári ustavičné vojny, a práve v tých časoch povolali proti nim Maďarov, ktorí pod nadvládou krymských Kozarov kočovali okolo ústia Dnepra. Maďari, ako kočovníci, boli hneď všade doma a prijmúc pozvanie, usadili sa so ženami, deťmi, vozmi a s dobytkom v terajšej Románii a v južnom Rusku, pritlačiac tam Bulharom poddané obyvateľstvo slovanské. Odtiaľ robili nájazdy za dobrú plácu i za Dunaj. Arnulf počul o nich a zavolal ich, ochotných za plácu slúžiť každému, proti Svätoplukovi a jeho Moravanom. Maďari boli udatní a vycvičení jazdci; dobytok, ich celé bohatstvo, opatrovali im otroci; oni žili po celý život na koňoch.Ale Svätopluk nezľakol sa ani tohto nového nepriateľa; roku 892 zahnal ich do akýchsi horských úžin a bol by ich úplne zničil, keby im Arnulf a Braclav neboli prišli na pomoc.Medzitým, keď doletela im zvesť, že na Čiernom mori ich tábor je zničený, utiahli sa naspäť. Za nimi tisli sa totiž od severu Pečenekovia, od juhu striehli na nich Bulhari, hľadajúc príležitosť vypomstiť sa na nich. Keď teda Maďari vtrhli pod Arpádovým vodcovstvom do Panónie, spojili sa Pečenekovia a Bulhari, udreli na pozostalých starcov, otrokov, ženy, deti Maďarov a čo nerozprášili, to odvliekli do zajatia. Maďarom neostala teraz už len cesta na západ; na severe nemohli sa osadiť pre Pečenekov, na východe pre more, na juhu pre Bulharov. Zobrali teda zvyšky, zaplavili nimi Sedmohradsko a odtiaľ posunuli sa do Potisia, vyhubiac tam slovanské kmene.Z nových bydlísk na Tise a v Sedmohradsku podnikali potom lúpežné výpravy a nájazdy na všetky strany i nevolaní a koristiac z nesvornosti národov, stali sa postrachom Európy. O krátky čas dali sa do Nemcov, ktorí ich povolali, lebo roku 893 bola veľká vojna medzi nimi a Bavorčanmi.Do Svätopluka zajedený Arnulf podnecoval potom proti nemu Bulharov. Ale Svätopluk zhromaždil proti nemu roku 894 takú silu, že na jednom mieste prechádzali jeho pluky neprestajne od rána do večera. Borba bola tuhá a jej výsledok bol pre Svätopluka priaznivý.Ale tento udatný panovník umrel už roku 894. „Vrah svojho veľkého strýka Rastislava, ctižiadostivý politický intrigán, nepriateľ slovanského obradu“ bol pri všetkých svojich veľkých chybách a pokleskoch panovníkom veľkým. U nestranných susedov a u svojich zanechal po sebe takú dobrú pamiatku, že ľud v jeho smrť ani veriť nechcel.Po ňom ostali traja synovia: Mojmír II., Svätopluk II. a Svätoboj, ktorí však žili v ustavičných sporoch. Na to poukazuje i bájka o zväzku Svätoplukových prútov.Ríšu podelil medzi nimi podľa slovanskej obyčaje, ustanoviac za veľkého kňaza čiže kráľa najstaršieho Mojmíra II. so sídlom na Velehrade, mladšieho Svätopluka II. za knieža Panónie, Svätoboja za knieža Považia. Smrť Svätoboja dala bratom podnet k sporom. Mojmír chcel zaujať Považie pre seba, čomu sa Svätopluk protivil.Arnulf zaujal sa mladšieho brata, Svätopluka. Keď sa ukazovalo, že Svätopluk II. nemôže prevládať staršieho brata Mojmíra, poslal mu Arnulf roku 898 na pomoc nemeckých grófov Luitpolda a Aribu, ktorí plienili Moravu ohňom a mečom. Potom nasledovali ešte dve výpravy; posledná záležala v tom, že bavorské vojsko oslobodilo Svätopluka, ktorému už len jedno mesto ostalo, a odviedlo ho i s jeho družinou do Bavorska. Mojmír zvíťazil teda nad odbojným bratom, a hoci sa Cechy vymanili zo zväzku s Moravou a prišiel aj o Panóniu, bol ešte vždy dosť silný vzdorovať celej nemeckej moci. Dokazujú to cirkevné poriadky pápeža Jána IX., ktorý na žiadosť Mojmírovu roku 899 vysvätil Moravanom nového arcibiskupa Jána a dvoch biskupov Benedikta a Daniela, čím bola potvrdená nezávislosť arcibiskupskej metropole Metodovej i proti ľútym protestom bavorských biskupov.Roku 901 Maďari obnovili útoky na ríšu Veľkomoravskú a nemeckú, vpadli i do Korutánska, odkiaľ ich však vyhnali; toho roku i Mojmír odrazil ich útoky; áno, ešte i roku 902, keď jednu čiastku ich vojska Bavori zničili, držal sa mladý kráľ Veľkej Moravy víťazne, ba ešte i roku 906 boli Maďari porazení Moravanmi. Ale od tej doby miznú odrazu všetky správy o Morave; nešťastnú zem pokrýva hustá tma, a keď sa i objaví zraku, už niet kniežaťa a národa veľkomoravského… A nik nevie povedať, kedy a ako nastala záhuba.V auguste roku 907 strhla sa pri Prešporku (Bratislave), v kraji moravskom, medzi Maďarmi a vojskom kráľa nemeckého Ľudovíta IV. krutá bitka s nesmiernymi následkami. Pravdepodobne v nej zahynul i Mojmír ako spojenec kresťanov proti barbarom, hroziacim záhubou osvete v Európe. Bitku vyhrali Maďari, rozlievajúc sa od tohto času po celej Európe bez prekážky, vraždiac a mečom i ohňom pustošiac všetko, kdekoľvek zasiahli. Meno Veľkej Moravy zmizlo úplne z histórie na celé jedno storočie; ríša stala sa korisťou Maďarov a len jej západné kraje pripadli Čechám; ba i väčšia časť markrabstva moravského ostala v rukách Maďarov vyše päťdesiat rokov (Palacký).Udalosti, ktoré potom nasledovali, opisuje slovenský dejepisec František Sasinek v úvode svojich Dejín nasledovne: „Vládychtivá politika Frankov, predpojate pripisujúca franskej dynastii cisárstvo nad celým kresťanstvom, po mnohých nespravodlivých borbách prekotila trón Svätoplukovičov. Génius západných Slovanov ešte raz sa zotavil pod poľským Boleslavom Chrabrým, ktorý z územia Poliakov, Slovákov, Moravanov a Čechov chcel utvoriť drievnu svätoplukovskú dŕžavu západoslovanskú. Medzitým, aby jeho plán bol zmarený, pápež Silvester II. pristúpil k plánu západnej politiky, a naklonený nemeckými cisármi Ottom i Henrichom, potvrdil založenie kráľovstva uhorského, k západnej politike pristúpivšieho. Takto nielen kniežací prestol Štefana I. bol povýšený na kráľovský trón, lež v Uhorsku začal sa utvárať nemecký centralizmus a feudalizmus. Vazali nemeckého cisára hrnuli sa zo všetkých strán do Uhorska a akonáhle sv. Štefan upevnil sa na tróne, nadviazal priateľské pomery s nemeckým cisárom Henrichom, ktorý hneď podujal vojnu proti Boleslavovi Chrabrému, kráľovi poľskému, aby i jeho urobil vazalom nemeckého cisára. Korisť, ktorú sv. Štefan v tejto vojne uchytil, bolo naše Slovensko.“Tak nasledovali pre národ slovenský tie osudné časy, o ktorých v novembri 1862, keď ohlasovali povolenie Matice slovenskej, jeho výteční synovia Ján Francisci, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Gočár a Ján Palárik napísali tieto pravdivé slová: „Pod bremenom osudného tisícročia, v ktorom národ slovenský po páde Veľkej Moravy, vinou — ako nejaká kliatba — v plemeni našom zúriacich sporov, sial a nežal, mozolil, a predsa chudobnel, bohatieril a neoslávil sa, mudroval a zmúdrieť predsa nemohol — pod bremenom tohto tisícročia národ náš slovenský utratil svoje národné povedomie a s ním vytuchol i jeho národný život.“ Z ríše Veľkomoravskej utvorilo sa čisto feudálne, zemianske, kastové Uhorsko, v ktorom pre národné individuality nebolo miesta. Ale v ňom zahynula i individualita národa maďarského. Do roku 1848 nemajú ani Maďari prejavov politického života genetického národa maďarského, lebo v štáte feudálnom borila sa uhorská, internacionálna, národne bezfarebná aristokracia ako jediný politický činiteľ len za svoje výsady. Tak je i s národom slovenským. Do 10. mája roku 1848 — do slovenského národného zhromaždenia v Liptovskom Sv. Mikuláši — ani v dejinách národa slovenského niet príznakov nejakej národnej politickej manifestácie, svedčiacej o národnom povedomí Slovákov, ako národnej jednoty a politického celku, lebo to, čo sa doteraz o Matúšovi Trenčianskom popísalo, nezakladá sa na dejepisnej pravde. „Matúš Trenčiansky,“ píše o ňom Jonáš Záborský (pozri jeho dejepisný úvod k smutnohre Bitka u Rozhanoviec), „a povstalci na východe neboli nejakí horliví, za národnosť slovanskú a jej práva zaujatí Slovania. Myšlienky takéto boli tomu v modloslužbe latinstva úplne pohrúženému veku naskrze cudzie. Vtedy si nikto u nás nepomyslel na národnú reč. Stránka jeho bola politická, nie národná.“ Len v literatúre, ale i to značne pozdejšie, zjavia sa tu i tu svetielka národného povedomia. No i tu pridružila sa ešte i tá nehoda, že tí, ktorí umom a perom vládli, zahodili v literatúre reč ľudu slovenského, lebo rečou zemanov bola latinčina, a prijali za spisovnú reč českú, ktorá sa od panovania kráľa Žigmunda udomácnila na Slovensku i v živote verejnom. Ján Jiskra a Pankrác z Liptovského Sv. Mikuláša písali si roku 1445 a 1446 s rôznymi osobami a mestami hornouhorskými po česky; mesto Rajec viedlo od roku 1485 mestskú knihu po česky; kráľ Matej Korvín písal roku 1483 mestu Trnava, Štefan Zápoľa roku 1492 mestu Prešporku po česky; zmluvu medzi Vladislavom a Maximiliánom čítali na uhorskom sneme po česky atď. Tým utratil národ slovenský svoju individualitu i v literatúre, ale, chvalabohu, len na čas, lebo uvedením spisovnej reči slovenskej ožila i myšlienka národnej osobnosti slovenského národa. Táto vážna okolnosť ukazuje nám jasne na jeden z tých prostriedkov, ktorými možno zachrániť naše národné povedomie a tak naše národné jestvovanie.Zrejmé prejavy národného povedomia v slovenskej literatúre sú len od roku 1792 hustejšie a častejšie. Stačí teda — nakoľko ich politické deje Uhorska umožnili — započať rozprávanie týchto prejavov od roku 1792.Pramene:Jonáš Záborský: Slováci a ich deje v IX. století(Letopis Matice slovenskej, ročník X., zväzok 1.) —František Palacký: Dejiny národu českého, zväzok I. — V. Jagić: Zur Entstehungsgesckichte der kirchenslawischen Sprache, I., II.	Botto_Slovaci-vyvin-ich-narodneho-povedomia-1.html.txt
1Sedem miest hádalo sa o Homéra.[1]Osobovali si, že sa v nich narodil; chceli prísť do učebných kníh ako rodisko veľkého pevca. A dosiahli, o čo sa uháňali. Dodnes sa spomínajú ich mená v knihách, i študenti ich musia vedieť vyrátať — hovorím študenti; iní také veci hneď po matúre pozabúdajú.Tuším tých sedem miest už nestojí nikde na svete; iba povesť žije o nich. Tak Pán Boh vie, či to bolo pravda, keď to bolo tak dávno. Ale toto je naozajstná, zjavná pravda: poctivé obce Osada, Skálnik a Vitanovo tri roky válčili, nemohli sa zjednotiť, ktorej z nich prislúcha Tomáš.Osada vravela:„Tomáš sa v našej obci narodil. Patrí do Osady.“„Čerti vedia, či sa u vás narodil,“ posmieva sa Skálnik. „V Osade rastú chlapi o čaptavých nohách. Tomáš ich má rovné. A ak sa i narodil, nuž to nebolo naschvál, ale z prinútenia, keď tam to prišlo na jeho mater. Ale u nás odrástol, u nás býval i jeho otec i starý otec: u nás je jeho naozajstný koreň.“„To hej!“ ozvalo sa Vitanovo. „Priečite sa, kde sa narodil, kde býval, akoby to bolo neviem čo! Narodiť sa je ľahko, keď máš na to riad a spôsob, i bývať. Ale kde sa vychoval! V našom kostole ho krstili. Sám pán urodzený Tomáš Vitanovszky a pani urodzená Colofónia Vitanovszká, rodená Pumpíny, držali ho nad vodou. A kdeže sa najskôr priživil: vari na Skálniku alebo na Osade!“Dlhé tri roky šli tieto hádky medzi troma susednými obcami. Aké to boli smutné časy! Páni richtári bočili jeden od druhého, keď sa zišli v mestečku Studenom už či v slúžnovstve, alebo pri asentírke. A keď vošli do regála,[2]nikdy nesadli si za ten istý stôl, ani neužívali ten istý trúnok. Osada je najchudobnejšia: pán richtár dal si naliať do žajdlíka „tej švábkovej vody“, tak volával pálenku; Skálnik je bohatší: pán richtár pil borovičku. Vitanovo má veľmi dobrý chotár: pán richtár nepil ani pálenky, ani borovičky, ale rascovicu, ktorú v regáli predávali veľmi dobrú.Susední páni richtári badali tento veľký rozbroj. Aby bolo „mernô“, zviedli akosi všetkých troch za ten istý stôl a dokonale zareťazili, aby ani von, ani dnu. Všakovak ich hľadeli znôtiť, ale veru tí nič. Každý ťahal v inú stranu sťa tie líšky, čo pustil Samson do pšenice Filištínom.[3]A Tomáš medzitým sedí vo svojej búde, ktorá stojí v Skálniku pri potoku, chránená vŕbami pred vetrom a páľou slnečnou. Sedí si na zemi pri nákove, seká klince do podkov, kuje latovce, zvára retiazky, čo bujné voly sedliakom potrhajú. Ištván, syn, kolenkuje okolo a mechy dúcha a narába puckou veľmi šikovne; pravda, len vtedy, keď pucka je nie založená u skálnického krčmára Samka. Pred búdou váľa sa na pažiti a v popole kŕdeľ polonahých i celkom nahých Cigánčat, ktoré nestačili nikdy ešte pýtať sa: „Čo budeme jesť, čo budeme piť, i čím sa budeme odievať…“Nuž, dobre je tomu Tomášovi, dobre! O rozváľané dvere jeho koliby rozráža sa to všetko, čo ľudia volajú: starosť. Pravdu má náš spevec, keď vraví: „Nu, nie moc treba k žitia blahu, len spokojnôstky drobné veci.“[4]Tu zväčša ani tých „drobných vecí“ niet, ani tých každodenných, nevyhnutných — a predsa, kto pozrie do Tomášovej koliby, uvidí, že „žitia blaho“ je v nej denným hosťom.No niet nič stáleho, tak ani Tomášovo blaho nemôže trvať naveky.O Novom roku presýpali sa stoličné úrady, namiesto starého prišiel nový slúžnodvorský. Mladý človek, chcel sa vystatovať, akú on má moc tu na zemi. A keďže k Tomášovi nemal iného prístupu, nariadil o fašiangoch, že sa má na jar presťahovať zo Skálnika do Osady a o rok do Vitanova. Inými slovami, že Tomáš nebude stále bývať v Skálniku, ale prorokovať v Skálniku, Osade a Vitanove. Tomáš bežal hneď ku skálnickému richtárovi. Rád by vedieť, čo to všetko znamená.Skálnický richtár je nie človek dnešný; vie, čo to všetko znamená. „Vieš, Tomáško,“ vysvetľuje mu, „vieš, ako šlo do nás Vitanovo a Osada pre teba, čo by ťa boli chceli do obce svojej pritiahnuť. Ale pán slúžnodvorský starý vždy vraveli: nech si býva, kde býva, čo budete s prevážankou robiť obciam márne kelčíky. Iba tu keď nastal nový slúžny, nuž ten takto rozsúdil.“„Hm, hm,“ zamyslel sa Tomáš. „Ale prečo, pán kmotor,“ pýta sa pána richtára, ktorého na každom krštení utraktoval a má preto právo menovať kmotrom, „prečo stoja toľme o mňa?“Pán richtár akoby bol v rozpakoch nad odpoveďou. „Nuž len tak sa uháňajú o teba,“ vraví opatrne.„Ale mne je ťažko, pán kmotor; verte mi — ťažko!“ I utrel si veľkú slzu. „Prečo ma berú, keď mi je tu dobre a obec ma dať nechce. Tu i tatíček mi bývali, i starý tatíček. A vy, pán kmotor, bývali ste nám ako otec. Zastupovali ste nás, keď zlí ľudia ubližovali. Na Cigána každý ukáže: ,Cigán, Cigán!‘ A ja nekradnem, lebo mám svoje remeslo, čo som sa od tatíčka naučil. Nikomu som nič neukradol…“ Ruku zodvihol nad hlavu akoby k slávnostnej prísahe. Pán richtár sa akomak na jeden kútik usmial. „Bohuprisám, ja nekradnem,“ doložil ešte raz.„Ale vari neverím!“ ozval sa pán richtár teraz už vážne.„Nuž a kto nás bude teraz zastupovať? Osadský?“ pýta sa s veľkým opovržením. „Hádam ten nás zastúpi?“„Ja — všelijako bude s vami, všelijako,“ odpovedá richtár. „Ja som dosť prosil pána slúžnodvorského, ale už ho napravili tí dvaja, osadský a vitanovský. Tak slúžnodvorský potom takto rozsúdil…“„Veď keby boli počkali aspoň do takto roka, našla by sa sprava na všetko. Ištván má na osemnásty rok — nech by sa oženil a šiel už do tej Osady. Ibronka je na vydaj — triafa sa jej šťastie, ľudrovskébo syn. Remeselník dokonalý i muzikant by bol súci. Nech by sa priženil k nej, mohli by vo Vitanove bývať. Všetkým by sa dostalo potroške.“„Veru to, došikuj nám Cigánov z druhej stolice!“ prezradil sa naraz pán richtár. „Ja, pravda, ja nedbám,“ opravuje sa, lebo vidí, že Tomáša trochu urazil. „Ja vás i napomôžem, ako môžem a čo na mňa padne. Ale tí hlavaji v Osade a Vitanove! Tí by to nedopustili. Tí by vás najradšej vytopili. Tí neprajú ani tomu vrabcovi, keď si zobne pod humnom, čo zrnko vypadne. Že vraj majú veľkú krivdu, keď nebývaš v ich obci. Čo, vraj, u nich nakradneš, to tu užiješ. Cigán, vraj, keď kradne, kradne vždy v cudzom chotári, svojmu dá pokoj. Len si pováž, akí ste to!“„Vidíte, ako nám ubližujú,“ zvolal Tomáš.„Čida vidím! Vidím ver’, a dobre! Dajte im, reku, podobrotky, keď prídu po pýtaní. Moja kapusta je pri samej kolibe, hlavy ako merice, nikdy jednej mi neukradli. Prečo, preto, lebo ich povážim: už či múky, lebo omasty — nuž dostane sa im, keď Pán Boh požehná. I Cigán je stvorenie božie! Skaly neodhryzne, keď by jedol. A veru sa mu nedivím, že si i vezme, keď tvŕdza naň príde a vy mu nedáte raz do úst. A keď si vezme, vezme si iba z toho, čo Pán Boh požehnal. Naťahá si tej švábočky, alebo vyvalí hlávku kapusty. Ale čerta hlávku — beztoho vám rastú iba také chriašte, čo je i hriech kapustou menovať. Cigánovi, reku, čo má kŕdeľ malých detí, už šacujete každú lyžku, čo do úst vloží — i to iba lyžku švábočky a kapusty. Ale to vás už nemrzí, keď si osadský Áron, alebo vitanovský Abrhám zareže v šábes jednu alebo dve kačky! Bol by, myslím sebe, blázon, keby si nevzal, keď si môže…“„Na moj dušu, pravdu svätú ste povedali, pán kmotor!“ Oči sa mu iskria od radosti. Veď z úradných úst čuje zásady, ktoré on s materinským mliekom vpíjal. Veď skálnický richtár hovorí, ani čo by len teraz bol vyšiel z búdy cigánskej. Má cigánsky katechizmus, cigánske náboženstvo i cigánske zákony ako na piatich prstoch. „Ej, pravdu ste im povedali svätú, pán kmotor, nech vás Pán Boh živí! Veď ja som dobre videl kačky, čo máva Áron — i vyše dvadsať dakedy! Ale Abrhám drží iba morky: a to je nanič. Helena raz našla moriaka, veľký bol, no, bol by prevážil podlejšieho barana — našla ho, ako hovorím, lebo moja Helena kradnúť božechráň. Možno paholok hodil doňho klockom,[5]nuž sa prevrátil; alebo i hádam skapal, ak zožral sklo, alebo žabu, lebo to je hyd. Zožerie hocijaký nečin a nič nevyberá. Nuž ho uvarila, ale to veru bolo nanič. Ani deti ho nechceli, iba horko-ťažko. Povedám Helene: lepšia suchá švábočka so soličkou. Takéto parády, to je iba pánovi do brucha…“„No, čo ako,“ ozval sa pán richtár, „kačky sú dobré. Ja sám rád dakedy taký mastný kúsok. Človeku odmäkne na prsiach. Sám by si neraz zahryzol.“Taký, hľa, vzala obrat reč medzi skálnickým pánom richtárom a naším Tomášom.[1]Sedem miest hádalo sa o Homéra— podľa tradície sedem miest (Smyrna, Chios, Kolofón, Itaké, Pylos, Argos, Atény) si prisvojovalo rodisko Homéra (9. stor. pred n. l.), najvýznamnejšieho gréckeho epického básnika — tvorcu Iliady a Odyssey.[2]regál— právo výčapu; výčap[3]Každý ťahal na inú stranu, sťa tie líšky, čo pustil Samson do pšenice Filištíncom— porovnanie s biblickým príbehom o tom, ako sa Samson pomstil Filištíncom preto, že jeho ženu dali inému: tristo líškam zviazal chvosty, zapálil pochodeň a pustil ich do obilia Filištíncov, ktoré spálili ich majetok (Kniha sudcov 15)[4]Nu, nie moc treba k žitia blahu, / len spokojnôstky drobné veci— verše z Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy, ktorá vyšla prvý raz 1886 (uvádzame podľa vydania SVKL, Bratislava 1953, IV. kapitola, str. 69)[5]klocok— palica	Kukucin_Nie-mili-nie-drahi.html.txt
Predhovor1Carihradský arcibiskup Ján Zlatoústy (Chrisostomos) v V. zväzku pätnástej reči k Antiochijským nasledujúcimi slovami označuje vlastnosti pravej výzdoby miest: Uváž — hovorí — čo tvorí hodnotu obce, a vtedy jasne poznáš, že jej vážnosť nikto nemôže zničiť, aj keby sa ňou občania nevystatovali. Nezáleží na tom, či je obec hlavným mestom krajiny, alebo či má množstvo výstavných domov a iných okrás, či je tam veľa pomníkov, stĺporadí a iných úchvatných staviteľských ozdôb, alebo či je vychýrená nad ostatné obce. Záleží jedine na tom, aby sa vážnosť, ozdoba a ochrana obce prejavovala v dokonalosti a svedomitom plnení mravných povinností občianstva. Akže sa táto podmienka neplní, stáva sa obec bezvýznamnou, hoci by jej priam samotný panovník preukazoval okázalú priazeň.2Na základe tohto princípu uhorskí občania vybudovali vhodné príbytky pre vznešené vedy s vedomím, že všetky vonkajšie okrasy miest a národov sú pomíňajúce, ak nie je riadne postarané o zovšeobecňovanie mravnosti a vzdelanosti. Bez vzdelanosti je ľud zaslepený a obce sú len okyptené bremená zeme. Ako lampáše v temnotách bez plamienka sú celkom neužitočné, aj obce, v ktorých vyhasla mravnosť a vzdelanosť, zostávajú bezcennými hmotami.3Na udržiavanie obcí a potrieb ľudu slúži veľa vecí, ako čistý vzduch, úrodné polia, vodstvo, spracúvanie dreva a plno iných ďalších potrieb. Lenže na ničom toľme nezáleží ako na vzdelanosti ľudu a na vede. Upozorňuje na to Filip Melanchton (Declam. I, 6) slovami: Nad všetko umenie, nad všetky remeslá, nad všetky hrdinstvá, áno viac ako vlastné plody zeme, ba ešte viac ako samotné slnce, uznávané ľudstvom za tvorcu života — nič nie je väčšmi potrebné ako vzdelanosť.4Nasledujúce školy v abecednom poriadku usporiadané dosvedčujú, ktoré obce slávneho uhorského kráľovstva sa usilovali obrniť sa mocou vzdelanosti.	Rezik_Gymnaziologia-2-diel-Skoly-kralovskych-a-banskych-miest.html.txt
Vrahom[1][2]Odpadá kvet za kvetom. Červy, nasýťte sa!Veď vám i tak dlhý deň nedali nebesá.Slávte len hody svoje! Hej, však i Mongolitriumfy vrážd slávili, a kdeže sú? — Boli!Obžrite mladej lipe vetvice zelené:príde jar, sila vzkypí — koruna vyženie!Padol oltár obetí. Junač naša zbitá,prápor svätý rozniesli barbarské kopytá;zvíťazili! No, hanba na ich sedí zbroji —hrady padli: však pravda, pravda naša stojí!Zatĺkli zdroj za zdrojom. — Oj, deti sokolie!nebojte sa, vôd majú ešte naše hole.A bárs všetky zatĺknu tí kňazia slobody:zo skál holých vyvedie Mojžiš druhý vody.Strašidlo vraj strašilo pokojných tu ľudí.A kdeže je? — Vletelo do ich prázdnej hrudi!No, bodaj nech tam strachom smrteľným ich straší,kým nevzdychnú: „My hriešni i otcovia naši!“4. 9. 1874[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]V Banskej Bystrici. Pod názvom Jim! (Spomienka na 4. sept. 1874) odtlačená v Orle V, 1874, str. 257, 30. septembra. „Ku dňu 3. septembra 1874“ v Nár. novinách V, 1874, č. 110, 8. októbra. V rukop. Sobrané spevy 1873 pod názvom: „3. sept. 1874“, rukopis 1879: „Vrahom“ s dátumom 3. sept. 1874. V Spevoch datovaná 4. septembrom, ako v Orle.	Botto_Vrahom.txt
Vlastný životopis(Úryvok)Narodila som sa 26. apríla 1872 v Horných Bzinciach ako ôsme dieťa svojich, ešte mladých rodičov (matka sa vydávala pätnásťročná, otec sa ženil dvadsaťjedenročný). Otec bol evanjelickým učiteľom-organistom; miesto nastúpil po svojom starom otcovi, u ktorého bol „preceptorom“. Riznerovci takmer cez sto rokov úradovali v Bzinciach ako učitelia; môj prastarý otec a prapraotec boli teológovia, mužovia prísni, ale na svoju dobu obdivuhodne vzdelaní. Matkin otec bol zámožný obchodník, hospodár a majiteľ pálenice; pochodil priamo zo sedliackej kopaničiarskej rodiny zo Starej Turej.Moji súrodenci v útlom veku mreli (vychovali sme sa z desiatich štyria) a aj ja sama azda bola som prírodou predurčená ku krátkemu veku, no húževnate som sa držala života, ktorý som vždy ľúbila pre v ňom nachodiace sa krásy. Prvé dva roky života prežila som v nemocniciach črevných a očných a z toho ostala som telesne slabou na celý život.Záľuba k rozprávkam rástla so mnou od prvých rokov môjho života: brat Miloslav, neobyčajne nadaný, tíšil mňa a mladšieho bratríčka Žigmunda čítaním povestí. Zomrel osemročný, a sotva som vládala zložiť literu s literou, už zase ja čítavala som mladšiemu bratovi.Keď som bola deväťročná, skončilo sa naše detské šťastie: zjari zhorela škola a v lete náš priateľ, účastník detských radostí i žalostí, prešiel za farára na Brezovú. Do novej školy nenasťahovali sa staré radosti — ešte i verný druh veselosti, starý klavír, utiahol sa na povalu, lebo pri hasení požiaru naliali do neho vody… Celá moja radosť boli rozprávky a škola — tam ale učila som sa tak hravo, že vyššie triedy nemali mi už čo podať: v dvanástom roku mala som už svoj širší obzor v slovenskej a českej literatúre a veľkú zásobu cudzích slov. V tom čase čítala som najmä historické romány a knihy vtedy obľúbenej švédskej spisovateľky Flygara-Karlénovej a konečne všetko, čo mi prišlo pod ruku. Strašne som túžila po vyššom vzdelaní, menovite vábilo ma učiť sa rečiam — no hamovala ma smutná okolnosť, musela som sa podrobiť ťažkej operácii očného neduhu, ktorý zrel k tomu od môjho prvého roku. Operácia zoslabila ma natoľko, že roky potom trpela som neznesiteľným bolením hlavy, čo ma hatilo najmä v súkromnom učení sa… Mojou túžbou bolo dostať sa na dievčenskú preparandiu — pozdejšie skončiť poštový kurz — ale keďže som už v osemnástom roku (predpísaný vek) dostala na to potrebné obecné vysvedčenie ako „tót írónő“, čo bola skorej zlomyseľnosť notára ako presvedčenie, neprijali ma. A tak so žiaľom som videla, že moju vedychtivosť musím kojiť sama čítaním a domácim vzdelávaním sa — a prichytila som sa každej litierky a vsala do seba všetko, čo môj duševný obraz mohlo rozšíriť. Sama naučila som sa čítať po nemecky a po rusky a v bratovej domácnosti (starší brat bol merníkom pri Tise a mal za ženu Maďarku) po maďarsky tak, že môj brat, tuhý „Maďar“, bol so mnou úplne spokojný.Ako som prišla na myšlienku písať do časopisov, určite ani neviem! Nebodaj to vzniklo z mojej až chorobnej túžby po činnosti, ktorou by som osožila slovenskému národu… a tiež až z chorobnej ambície vymaniť sa z bolestnej duchovnej nepatrnosti, v akej som sa videla. Mala som silne vyvinutý zmysel pre povinnosť, až natoľko, že ma to viedlo ku škodlivej sebaobetavosti: slabá telesne, pracovala som v dome i za seba i iných, čím som prepínala svoje sily.Prvé moje „literárne pokusy“ bola próza — akási romantická povesť, ktorú som začala písať v škole, na tabuli, a potom prepisovala do zošitu. Za touto (neuverejnenou) som napísala niekoľko básničiek — ktoré pod menom Ľudmila Ružodolská hneď boli uverejnené v Slovenských novinách. Sú to tie, čo po prevrate prevzali do učebníc pre nižšie triedy. Po prvých pokusoch som už vôbec neprestávala: veršíky o kráse prírody a piesne o láske sa mi priam v mysli rojili. Podotknúť musím, že i tie prvé, i pozdnejšie, hovoriace o šuhajovi a láske, boli takmer všetky bezpredmetné (totiž „umelecká tvorba“ — ako vravieval redaktor Škultéty, môj veľký priaznivec!), no obecenstvo to nemohlo vedieť a azda mi ľúbostný tón zazlievalo. Bola som totiž prvou ženou, čo sa osmelila písať vo veršoch (okrem pokusov Závorinskej a niekoľkých básničiek azda v rokoch matičných) — a o láske! Menovite strašne sa pohoršovala moja matka, ktorá mi i pre písanie vôbec i pozdejšie robila výčitky.Písala som už hodne — veršíky — besednice, humoristické črty (tieto boli, ako i neskoršie humoresky v Pohľadoch, najvydarenejšie) bez toho, že by som z nich bola mala zvláštnu radosť, alebo nádej, že budem kedysi zaradená medzi slovenské spisovateľky! Až tu raz v Národných novinách príde kritika mojej „Vzkries nás, Kriste“! Písal ju Vajanský, nadšený „novým talentom“ — ako sa i vyslovoval. Táto kritika ma utvrdila, že som na pravej životnej ceste — že nebudem žiť nadarmo. Odvážila som sa do Pohľadov a jemný takt, uznanlivosť a povzbudzovanie redaktora Škultétyho a jeho drahej družky Bohdany ma radostne pozdvihovali.*Mala by som naznačiť, ako som písala a čo ma k písaniu pobádalo i viazalo.Bola to v prvom rade moja veľká túžba po vzdelaní a úsilie byť v dačom užitočnou. V novelách Vajanského som videla vznešené vzory slovenských dievčat: mojou túžbou bolo osvojiť si ich charakter a ušľachtilosť. Keďže celé moje okolie a moje styky boli s ľudom, hľadala som „vyšší“ svet v literatúre. Neskoršie pobádala ma i duchovná potreba národa: boli to práve časy duchovného úpadku u nás, literatúra, jediná reprezentantka nášho žitia, živorila — hoci na druhej strane zasa najdrahocennejšie obohacovali ju naši velikáši: Vajanský, Hviezdoslav a Kukučín. Boli roky, že Slovenské pohľady sme beletriou zásobovali my, ženy: Šoltésová, Vansová, ja a neskoršie Timrava. V tom čase, ako môžem súdiť z listov i osobných prejavov — ja som bola miláčikom obecenstva a i Somolický v Národných novinách uverejnenou úvahou prisúdil mi prvenstvo medzi slovenskými spisovateľmi. Možno bolo to pre verše, ktoré sú slovenskému obecenstvu (priemernému) bližšie ako próza, možno bolo to pre poéziu, ktorú v mojich prácach vyciťovalo — možno preto, že do svojej tvorby vkladala som celú svoju dušu — z druhej strany čerpajúc ich priamo z prírody. Svoje postavy, hrdinov a hrdinky, vytvárala som si v mysli také živé, že som ich ľúbila, i plakávala som od nadšenia, že sú, že jestvujú. Pravda, ľúbila som ich iba dovtedy, kým práca nebola uverejnená: potom som celé svoje „dielo“ nemala rada. Nebolo v ňom to, čo malo pre mňa cenu: neviem, či nálady, či farby, či zvuky, ktoré sa mi nepodarilo zachytiť. Len málo veršov a len málo z prózy zostáva mi vždy milým a zodpovedajúcim môjmu duchovnému ustrojeniu. Mnohé veci sú mi po uverejnení priam odporné.Vrátim sa ešte k otázke, ako som písavala. Keď som si predmet v mysli náležite (ale s veľkým rozochvením citovým) okrem podrobností vytvorila, písala som plynne a veľmi rýchlo (besednicu obyčajne na dúšok od večera do polnoci, i dlhšie). Napísané som vždy prepísala na čisto. Opravovala som málo a obyčajne vrátila som sa k pôvodnému vyjadreniu, lebo premyslená oprava nikdy nebola taká priliehavá… Neraz sa mi zdalo, akoby ruka poslúchala kohosi iného, akoby môj mozog s napísaným nemal nič do činenia: celé vety vynárali sa mi kdesi v podvedomí, hotové a najkrajšie z celého, čo som potom písala s pozornosťou. Možno bola tu na pomoci fantázia, u mňa faktor najdôležitejší, lebo pre exaktné veci nemám zmysel a písať o veciach určitých, kde je autor za výraz i slovo zodpovedný, je mi ťažko: strácam i autokritiku i schopnosť.… Verše písala som obyčajne pri varení. Mala som nachystanú ceruzku a kúsok papiera a kým som miesila na rezance, lebo cesto rozvaľkávala, zatiaľ sa mi zrodila myšlienka a sypali sa rýmy. Týmto si i vysvetľujem, ako som mohla vládať konať domáce práce nad moje sily: básničky boli protiváhou telesnej práce a oveľa dôležitejšie — pre ne nevšímala som si, že omdlievam telesne. Zdá sa to divné, že som takto nad sily pracovala. No bolo to potrebné z viacerých ohľadov: učiteľsko-kantorský plat môjho otca bol taký nepatrný (60 gr. od žiaka ročne a podob.), že sme museli hospodáriť — i na svojom i na árendovanom…Mojimi najkrajšími chvíľami boli jarné rána, keď som o štvrtej-piatej vyšla do hory rovno nad našou záhradou počúvať drozdy a vynadívať sa na veľké, bledé, nočnou rosou skropené fialy. Nevoňali, no pre mňa v tom okolí boli zhmotnenou poéziou. Takýmito rannými vychádzkami (boso, po mokrej pôde) som sa raz vyliečila z choroby celú zimu trvajúcej, v ktorej som sedela zväčša so zaviazanými očami a ktorá, dľa dr. Markoviča, mala byť počiatkom tuberkulózy. Ináče pre moje večné plačkanie sa v studenej vode zvali ma doma i „vodnou pannou“.Za potrebné držím zaznačiť, ako prišlo k vydaniu mojich veršov v zbierkeZ vesny života… U pani Bohdany Škultétyovej som sa zoznámila s mladým klerikom Jozefom Šrobárom. Celý zjav tohto šuhaja dýchal sviežou čistotou a mladosťou. Spriatelili sme sa ani brat a sestra. Keď som sa vrátila domov, onedlho zastavil sa u nás Šrobárov priateľ Práth: šiel na Myjavu za koncipistu k dr. Krnovi a priniesol mi pozdrav od Šrobára. Navštívil nás ešte zo tri razy a vyžiadal si môj zápisník, kde som si zapisovala svoje verše, zdá sa mi, že v tom poriadku, ako vznikali, zároveň so žartovnými poznámkami, vzťahujúcimi sa na ich obsah. Vzal si ho v úmysle, že by mládež (kto to bol, neviem…) vydala verše svojím nákladom a či len starostlivosťou, u Salvu. No dosť skoro sa Práth myšlienky vzdal a Salva, s ktorým som si niekoľko rokov písala, mi rozhorčený počínaním „mládeže“ písal: … „Verše vydám ja sám, lebo by ma hanba o zem hodila, keby som Vám ich mal vrátiť…“ Myslím, že neoželel, lebo náklad bol čoskoro rozobratý. Zato ale, keď som dostala prvé vytlačené hárky (nie korektúru) do ruky, dobre mňa o zem nehodilo od úžasu, keď som videla, že text je tlačený i s mojimi žartovnými poznámkami, ktoré pre cudzie oči neboli súce… Na moju prosbu Salva údajne tie hárky zničil. — Kritika prijala knižku dosť srdečne, a to i česká, ba české časopisy prinášali i ukážky z nej — iba Tichomír Milkin v Literárnych listoch vyslovil sa proti zdrobňovaniu, ktoré som často (po detsky) používala, vyčítal neumelosť zneliek — ale vyzdvihol, že vidno, že som náležite študovala slovenskú prozódiu! No ja som o nej, o jej pravidlách, nemala ani zdania!(Podľa faksimile Podjavorinskej rukopisu, ktorý len celkom nedávno získal a pohotovo sprístupnil z autorkinej pozostalosti Literárny archív Matice slovenskej. V úryvkoch je opravovaný len pravopis a jednotlivé výrazy.)	Podjavorinska_Vlastny-zivotopis.html.txt
Merníkov palecMedzi všetkými tými trápenia plnými trestnými pádmi, ktorých riešenie sverené bolo na môjho priateľa Holmesa, len dva pády boly také, ktoré obdržal mojím prostredkovaním. Jeden pád sa vzťahoval na Hatherleyho palec a druhý na šialenosť plukovnika Wartbursona. Tento pozdejší pád bol zaiste vďačnou úlohou pre ostrovtypného pozorovateľa, lenže začiatok prvného pádu javil sa takým lákavým, a celý jeho priebeh bol tak dramatickým, že tento zdá sa mi byť hodnejším zaznačenia, že aj môj priateľ bol v stave len menej uplatniť svoju podivnú schopnosť stopovania, ktorej sa majú pripísať jeho neodtajitelné úspechy. Chýr tohto prípadu, jako to už obyčajne býva, mnoho rázy bol uverejnený v novinách, avšak len tak v jednom stlpci uvedený, zaiste menší dôjem robí, jako keď sa celá udalosť odohrá pred duševnýma očima čitateľa. — Napnute čihá v tomto páde, jako sa krok za krokom stáva temnota zrejmejšou a jako pozorovaním postupne porozumie i súvisu. Už dva roky prešly od toho času, a dôjem, ktorý urobil na mňa tento prípad, ešte vždy neoslabnul.Roku 1889., v lete, nezadlho po mojej ženbe odohraly sa tie udalosti, ktoré teraz, mienim podať. Zas som sa vhlbil do mojich lekárskych prác, — ale vtedy som už nebýval v Bakerovej ulici u Holmesa, bárs som ho často navštevoval, a kedy-tedy som ho aj na to mal, aby zanechal staromládenecké svoje obyčaje, a aby šiel ku mne bývať. Počet mojich nemocných sa jednostajne rozmnožoval, a poneváč môj byt ležal náhodou blízo paddingtonskému nádražiu, niektorí z tamojších železničných úradníkov mňa si vyvolili za ich lekára. — Jedon z ních, ktorého som zo zdlhavej a boľastnej nemoci vyliečil, na všetky strany len moju šikovnosť rozchýroval, — a každého nemocného, ktorého len popadnul, posielal ku mne.Jednoho rána, niekoľko minút pred siedmou hodinou vstúpila do izby chyžná a oznámila mi, že ma dvaja páni z paddingtonského nádražia čakajú v ordinovacej sieni. Rychlo som sa obliekol, lebo som zo zkúsenosti vedel, že železničné úrazy sú zriedka ľahkého rázu. Keď som kráčal dolu schodmi, v ústretie prišiel mi z ordinovacej siene môj starý železničiarsky priateľ a silno zavrel za sebou dvere.— Priniesol som ho — šeptal a ukazoval palcom nazad. — Tento už neupŕchne. —— A čo mu teda chýba? — pýtam sa ho zvedave, lebo jeho dobromyselné chovanie sa svedčilo, že sa tejto osobe musela prihodiť nejaká zvláštna vec, ktorú tak opatrne zavrel do izby.— Nový chorý — mrmlal mi potichu do ucha. — Myslel som, že to lepšie bude, keď ho sem sám dovediem. Takto aspoň nemôže mi utiecť, a teraz už nemôže odísť. Poneváč mám ale mnoho práce — musím sa vzdialiť, milý doktore!A môj milý človek odbehol, prv, než by som sa mu bol mohol poďakovať.Vstupiac do čakálne, našiel som tam jednoho pána v tmavom obleku. — Sedel pri stole a súkenný jeho klobúk mal položený na mojich knihách. Jednu ruku mal v ručníku, krvou celkom presiaknutom, zakrútenú. Zdal sa asi dvadsatpäť ročným; mal vážnu a zmužilú tvár, ale takú bľadú, že taký dôjem na mňa urobil, akoby práve teraz bol prežil nejaký veľký úžas, a rozčúlenosť, bárs sa aj veľmi namáhal, predsa nebol v stave sa premôcť.— Odpusťte, — pane doktor, že vás tak zavčas znepokojujem! — vstávajúc prerieknul — tejto noci ma zastihla vážna nehoda. Ranejším vlakom som došiel na paddingtonské nádražie a tam som sa dozvedal, kde by som našiel dobrého lekára. Jedon milý pán bol tak láskavy a sem ma priviedol. Chyžnej som odovzdal moju navštivenku, ale ako vidím, tá je ešte tam na malom stole.Vzal som navštivenku a prečítal som ju; stálo na nej: — Viktor Hatherley, merník, ulica Viktoria, číslo 16a. III. To bolo meno, zamestnanie a byt môjho včasného hosťa.— Veľmi mi je ľúto, že som vás nechal čakať — prerieknul som, a sadnul si do operadlovej stolice, ktorá stála pred pisácím stolom. Jestli som vás dobre rozumel, vy rovno z nočnej cesty prichádzate, čo obyčajne núdna vec býva.— Oh! práve v tomto páde neni to tak! — odpovedal s úsmevom merník.Smial sa tak hlasno a bystro, že sa srútil na stolicu a boky si chytal.Čosi chorľavého bolo v jeho prepiatej veselosti, to som hneď zbadal.— Nesmejte sa a uspokojte sa! — okriknul som ho. Podal som mu pohár vody, ale to nič neosožilo, on sa len ďalej smial. Napadla ho histeria, čo sa stáva len pri ľudoch silnej nátury, následkom veľkej rozčúlenosti.Pomaly sa len predsa uspokojil a tvár ostala mu tmavočervenou, lebo ho to zamrzelo.— No však veru som sa ja teraz pekne držal! — prerieknul.— Vôbec nie! Nič za to! Prosím, upite si tohto! Do vody nalial som kalištek cognacu, on to vypil. — Od tohoto liehového nápoja sa mu krv čoskoro navrátila do jeho bľadej tvári.— To mi dobre padlo! — povedal. A teraz snáď budete tak láskavý, a opozrete mi môj palec kolom do kola.Odviazal ručník a podal mi ruku, ktorú keď som zazrel, zatriasly sa mi aj moje zaocelované nervy.Pri štyroch vystretých prstoch, na miesto palca, bolo videť len jedno, hrozne červené, špongii podobné krvavé miesto. Palec bol do koreňa odseknutý lebo odtrhnutý.— Oh! Bože! — povedal som, — však je toto jedna hrozná rana! Vy ste zaiste mnoho krve ztratili.— Veru, mnoho krve som ztralil. Keď sa mi to stalo, hneď som omdlel, a tak sa mi zdá, že som dlho ležal bez pamäti. Keď som k sebe prišiel, ešte som vždy krvácal, preto som si stavec ručníkom kolom do kola poviazal, a ručník jedným dreveným klinom presne skrútil.— Výborne ste to urobili. Vo vás sa ztratil jedon opravdivý ránhojič. Rana je, na každý pád, veľmi ťažká a pochádza od jedného veľmi závažného a ostrého nástroja, — však že?— Od nejakého, sekere podobného.— Zaiste nenadála nehoda?— Oh! čoby, — to práve nie!— Pre Bohá! Však len nie vražedlný útok?— Uhádli ste, — o tom sa tu jedná.— Veď je to hrozná vec!Vymyl som mu ranu a dal som mu na ňu čistý, desinfikovací obväzok. Ani mihalnica sa mu nepohla, a len kedy-tedy, keď som mu väčšej boľasti zapríčinil, — zahryznul si do perní.— Jako sa teraz cítite? — pýtal som sa ho, dokončiac moju prácu.— Veľmi dobre. — Vás cognac a obväzok ma celkom zpät uviedly. — Vera som už myslel, že klesnem. Ale niet and divu! Strašnú dobu som prežil.— Lepšie by bolo snáď, keď by ste teraz nehovoril. To by vás veľmi rozčúlilo.— Teraz už nie. Jednako musim vec policii oznámiť, a síce čo najskôr. Na šťastie rana je zrejmý a bezpochybný dôkaz, lebo bez toho by i tak neuverili môj prípad, zvláštne keď som nie v stave udať ani pochádzania pádu ani žiadnej stopy.— Hoho! — odvetil som na to — keď je vec takou záhadnou, vtedy by ste najmúdrejšie konal, keď vyhľadáte môjho priateľa Sherlock Holmesa, a až potom pôjdete na policiu.— O tom pánovi som už počul — odvetil môj chorý — a veru, veľmi rád by mu odovzdal moju záležitosť, bárs sa policia aj vtedy musí upovedomiť. Neboli by ste tak dobrý, mňa pár riadkami odporúčať?— Múdrejšie to bude, keď vás ta sám zavedem.— Za to vám budem veľmi zaviazaný, pán doktor. —— Hneď dám doviesť koč, a vtedy práve v najlepšom čase ta dôjdeme, takže ešte budeme môcť s ním aj raňajkovať. Ale či že sa dosť silným cítite? —— Celkom dobre sa cítim, ba čo viac, dotiaľ nebudem mať pokoja, kým moju historiu nerozpoviem. —— Teda hneď pošlem pre koč! — Hneď budem tu. Vybehnul som ku mojej manželke, zkrátka som jej udalosť rozpovedal, a netrvalo to ani päť minút, už som sedel v koči s mojim novým známym, ženúc do Bakerovskej ulice.Sherlock Holmes, tak ako som si to aj predstavoval, oblečený v nočnom kabáte, čítal práve hruzochýry v Times-novinách, a fajčil zo svojej faječky, ktorú vždy tými cigarovými končokami naplnil, ktoré pred tým dňom vyfajčil, a ktoré opatrne na kachľach usušil. Veľmi prívetive nás privítal, dal doniesť praženej slaniny a vajec, takže skoro sme sa uňho celkom dobre cítili. Keď sme boli s jedlom hotoví, nového nášho priateľa posadili sme na kanapu. Holmes mu s jednou poduškou podoprel hlavu a postavil vedľa neho jeden pohár vody a cognacu.— Tak sa mi zdá, že vaša vec nenie taká jednoduchá, — poznamenal Holmes. — Prosím vás, — pane Hatherley, urobte si celkom pohodlie a cíťte sa tu ako doma. Všetko mi presne porozprávajte, tak ako vám to možno, a pri najmenšom oslabnutí prestaňte rozprávať a použite tohoto posilňujúceho nápoja.— Ďakujem vám, — odvetil chorý. — Poneváč mi doktor ranu poviazal, celkom ináč sa už cítim, a vaše raňajky ma celkom uzdravily. Len na krátko chcem vec shrnúť, ako to len možné bude, aby som darmo vášho drahého času nepoužil, preto aj hneď siahnem do prostredku podivných vecí.Holmes sedel v kresle; jeho zažmurené oči a ľahostajná tvár ničoho neprezradily. Ja som sedel oproti nemu, a obidvaja sme mlčanlive načúvali neuveritelnú rozprávku tohoto cudzinca.— Predovšetkým musím vám povedať — takto započal — že som sirotou a starým mládencom, a tak celkom sám bývam v mojom londýnskom byte. Som merníkom, a za tých sedem rokov, ktoré som v Greenwiche u firmy Vennera a Mathesona strávil, som si dôkladných vedomosti nadobudnul.Keď som sa za dva roky vycvičil a po smrti môjho otca k velkému majetku prišiel, osamostatnel som sa a otvoril vo Viktoria ulici kancelláriu. Myslím, že každý len smutných skúseností sa dožil pri prvých krokoch svojej samostatnosti, — ja aspoň len to môžem povedať, že som veľmi zle pochodil. Tri razy prišli ku mne o technické rady, a len raz som dostal práce, ktorá ale bola vždy len veľmi nepatrná. Toto bolo všetko! Za tie tri roky súhrnne som mal 27 funtí sterlingov a 10 schillingov dôchodku. Od deviatej hodiny ráno až do štvrtej popoludní som stále čihal v mojej kancellárii, až konečne som sa všetkej sebadôvery pozbavil. Poznenáhla bol som toho presvedčenia, že pri tomto povoláni výjdem na mizinu.Včera ale, práve keď som sa chystal odchádzať z kancellárie, sdelil mi písar, že ma von čaká jedon pán, ktorý si praje so mňou prehovoriť, a odovzdal mi jednu navštivenku, na ktorej stálo toto meno: Lysander Štark, plukovník.Sotva som meno prečítal, keď človek stál už predo mnou. Bol postavy viac ako strednej a úžasne chudej. Neviem sa rozpamätať, že by som bol voľakedy tak veľmi chudého človeka videl. Tvár jeho vlastne len z nosa pozostávala a koža sa mu merave prúžila na ličných kosťach. Tak sa ale zdálo, že tento soschnutý zovňajšok nepochádza od nezdravého stavu, lebo oči mal čisté, chod jeho bol istý a celé jeho chovanie sa sebavedomé. Oblek jeho bol sice chatrný, ale čistý. — On sám mohol byť asi štyridsaťročný.— Mám tú česť s pánom Hatherleym? — pýtal sa výrečnosťou, rozhodne nemeckou. — Vy ste mne boli ako taký človek odporúčaný, ktorý nenie len vo svojom odbore výborným, ale v ktorého mlčanlivosť sa aj veriť môže.Na toto lichotivé osvedčenie som sa poklonil.— Smiem sa opýtať, čomu môžem ďakovať toto priaznivé svedectvo?— Snáď lepšie konám, keď vám to zaraz nepoviem. Z tohoto samého pramenu som i to počul, že ste sirotou a starým mládencom, ktorý celkom osamotený býva v Londýne.— Tak je. Len to nerozumiem, čo má táto moja vlastnosť do mojej mernickej vedomosti, lebo predpokladám, že chcete prehovoriť so mnou v obchodných záležitostiach.— Vaše predpokladanie je správne, a hneď sa dozviete, že moje otázky sú spojené s obchodom. Mám pre vás prácu, len že táto požaduje úplnej a nezlomnej mlčanlivosti, a preto aj vy uznáte, že takáto vec je istejšia, u jedného osamoteného človeka, ako, u takého, ktorý žije v rodine.— Keď vám dačo sľúbim, môžete sa sveriť na moju mlčanlivosť.Neviem sa rozpamätať, že by sa voľakedy dakto takým nedôverujúcim a ostrým pohľadom bol na mňa pozrel, akým sa cudzinec pár minút na mňa díval.— Teda sa zaverite? — pýtal sa ma.— Áno! Tu máte moje slovo!— Vy teda teraz a na vždy mlčať budete o celej veci?— Už som vám to raz prisľúbil.— No dobre!— Zrazu vyskočil, a ako hrom letel k dverom, ktoré šmykom otvoril. Predná izba bola prázdna.— Všetko je v poriadku! povedal, vrátiac sa zpät. Pisaria sa mnohorázy, viac ako treba, interesujú o obchody ich prednostov. Teraz už ticho môžeme ďalej pojednávať.Stolicu si pritiahol celkom ku mne a oči jeho znovu tak skúmateľne a číhave hľadely na mňa ako pred tým.Ošklivosť, ba čo viac, ozajstný strach ma napadol pred týmto hadu podobným človekom. — Trpezlivosť ma zanechávala, a bárs som s tým poverenie na kocku staval, rieknul som k nemu:— Nemajte mi za zlé, keď vás prosim, aby ste sdelili, čo vás ku mne priviedlo, lebo čas mi je drahý, nemôžem sa dopúšťať márneho besedovania.Bôh mi odpusť! — že som musel takto lúhať — nuž ale nechtiac vybehlo mi to z úst.— Mali by ste dosť päťdesiat dukátov za prácu jednej noci?— Ako by nie?!— O jednej noci rozprávam, bárs správnejšie by bolo hovoriť o práci jednej hodiny. Len na to vás chceme prosiť, aby ste podali mienku o jednom hidraulickom preši, ktorý dobre neučinkuje. Keď nám ukážete, že kde sa nachádza chyba, ľahko by sa dal stroj napraviť. Jak sa vám páči toto poverenie?— V pomere ku môjmu honoráru, ktorý mi ponúkate, je práca táto veľmi nepatrná.— A to je aj veru! Máme ale jednu podmienku: — aby ste len a posledným nočným vlakom prišli k nám.— A to kde? —— Do Eyfordu, v Berkshire. Je to malá obec na hranici Gitfordhim, od Readingu asi na sedem míl. Z Paddingtonu o 11. hodine a 15 minút príde ta vlak.— Však práve to tak zodpovedá.— Ja vás tam s kočom budem čakať.— Teda ešte aj s kočom sa musí cestovať? —— Veru, áno! Náš statok a dom stojí celkom osamotený v poli. Dobrých sedem míl leží od Eyfordského nádražia.— Nuž ale, takto my tam pred polnocou sotva dôjdeme, a tak sa nebudem môcť ešte túto noc do Londýna vrátiť. A kde mám potom prenocovať?— Na tomto si vy hlavu nelámte. U nás budete nocovať.— To by mi bolo veľmi nepríjemné. Nemohol by som snáď v príhodnejšom čase prísť? —— Nám je práve táto hodina najpríhodnejšou. Za tú malú nepríjemnosť, s ktorou je nočná práca spojená, vy ako mladý a neznámy mernik, taký honorár obdržíte, ktorý by ani vaši najchýrečnejší kollegovia nežiadali za jednu celkom jednoduchú odbornickú mienku. Ale ak by ste chcel vec ešte lepšie rozvážiť, môžte to konať, máte na to ešte dosť času.Ja som na to myslel, že ak dobre by mi padlo týchto 50 dukátov, — a preto som nemal čo rozvažovať.— Vďačne sa podrobím vaším žiadosťam, len vás prosím, — ráčte mi obšírnejšie vysvetliť, čím vám môžem slúžiť?— Ak by nie! — Celkom za oprávnené to držím, že vašu zvedavosť búri sľub mlčanlivosti. Predtým teda, nežli by sme od vás záväzný sľub odobrali, chceme, aby ste sa o všetkom dozvedeli. Myslím, že nás tu nikto nenačúva?— To je celkom vylúčené.— Teda vám všetko rozpoviem: — Zaiste to viete, že porcelánová hlina je jedna cenná vec, ktorá sa v Anglii len v pár miestach nachodí.— Už som o tom počul.— Nedávno som kúpil jeden veľmi malý statok, od Readingtonu asi na desať míl. Bol som tak šťastlivým, že na jednom mieste tohoto statku som naďabil na sklad porcelánovej hliny… Po dôkladnom prezkúmaní sa ale vyjavilo, že sklad je veľmi nepatrný, ba čo viac, že je len spiňkou dvoch väčších skladov, ktoré sa na pravej a ľavej jeho strane, na roľách mojich dvoch súsedov nachádzajú. Títo o tom, že v ich roľách sa baňa pokladov nachádza, ani pochopu nemali, preto som sa usiloval tieto role odkúpiť, prv než by sa o tomto dozvedeli. Bohužiaľ, — nemal som dosť peňazí k tomuto cieľu.Niektorí z mojich priateľov, ktorým som o mojom vynáleze spomenul, mi to radili, aby sme sklad potajemky vykoristili, a tak sebe ku zakúpeniu súsedného statku potrebných peňazí zaopatrili. Túto radu sme aj prijali, a už od dlhšieho času pracujeme s jedným hidraulickým prešom. Ako som vám to už spomenul, tento preš teraz dobre neučinkuje, a preto vašu mienku chceme vedeť v tejto veci. Teraz už viete, a aj pochopiť môžete, že prečo tak žiarlive musíme chráníť naše tajomstvo. Keď by sa voľakto dozvedel; že po našom statku mernik chodí, to by všeobecnú zvedavosť zapríčinilo, a keď by sa vec vyzradila, zaraz by všetka naša nádej zmizla, ktorú sme ku prevedeniu nášho plánu, a ku odkúpeniu rôľ viazali. Z tejto príčiny som prosil o vašu úplnú mlčanlivosť. Myslím, že som sa celkom zrejme vyjadril?— Už mám zrejmý rozhľad — odpovedal som. — Len to jedno nerozumiem, ako sa môže porcelánová hlina s hidraulickým prešom koristiť, — kdežto táto sa má vykopávať?— Ej — odvetil môj človek, len tak cez plece hladiac na mňa — k tomuto my máme naše zvláštne pokračovanie. My porcelánovú hlinu prešujeme do tehlovej formy, aby sme hu čím lahšie a čím nezbadanejšie mohli odviesť. Toto ale sem nepatrí! Vidite, pane Hatherley, že som sa vám celkom sdôveril, a teraz už isto rátam na vás.S týmto vstal.— Čakám vás teda v Eyforde v noci o štvrť na dvanástu.— Presne sa tam ustanovím.— A ani slova nikomu nepoviete!Ešte raz ma s jeho nedôverčivým pohľadom premeral od hlavy do päty a v okamihu sa už aj zmiznul.Keď som neskôr o veci pokojne rozmýšlal, môžete si predstaviť, že som sa predsa divil nad týmto neočakávaným poverením. Z jednej strany som sa síce veľkému honoráru tešil, ktorý doista desaťkrát presiahal ten, ktorý by som ja sám bol požadoval, — mimo toho ešte aj to som mal vo výhľade, že touto cestou dožijem sa aj iných objednávok. — Z druhej strany ale zas povedať môžem, že tvár a chovanie sa človeka považoval som za nespoľahlivé. Aj jeho prednáška, že prečo mám práve v noci prísť, a že prečo sa tak obávať musí, aby som mľčanlivosť moju nezrušil, neboly pre mňa uspokojúce vysvetľovanie.Predsa som odstránil všetky obavy, a po dôkladnej večere som odcestoval do Paddingtonu, bez toho, že by som bol voľakomu o tom len jedného slova zpomenul.V Readinge som musel prestupiť a na druhé nádražie pospiechať. Spojenie som aj šťastlive dostihnul a o nedlho po jedenástej som už bol aj tam, v Eyforde, na malom a veľmi slabo osvetlenom nádraží. Ja som bol jediný cestovateľ, ktorý tam vysadnul, a mimo ospanlivého vrátneho som ani len jednej duše nevidel na nádraží. Sotva ale som vyšiel z nádražia, už som tam našiel môjho ranného hosťa.Tam na druhej strane nádražia už čakal mňa v úplnej tme. Bez slova ma pojal za ruku a vtisnul do koča. Potom vyliahnul obidve okná a spustil záclony, — koč sa pohnul, a leteli sme, ako len kôň mohol vystačiť.— Bol zapriahnutý len jeden kôň?— Áno, len jeden.— Videli ste, jakej bol barvy? — Aká bola?— Kočová lampa práve naňho svietila, keď som dnu sadal. Bol to barnavý kôň.— Bol unovaný alebo bystrý?— Celkom bystrý.— Ďakujem. Odpusťte, že som vás pretrhol. Teraz pokračujte ďalej vo vašej rozprávke, ktorá sa, zdá byť veľmi zaujímavou.— Začali sme teda cvalom bežať, tak asi jednu hodinu. Plukovník Štark len jednu hodinu spomínal, dľa mojej mienky bolo to ale aspoň dvanásť. Plukovník za celý čas sedel bez slova pri mne, cítil som ale, a z jedného po ňom hodeného zraku som sa aj presvedčil, že silno dáva na mňa pozor. Tamojšie cesty musia byť vo veľmi zlom stave, lebo koč nesmierne hegal. — Kedy-tedy som sa namáhal pozreť aj von oknom, — ale márne, bo cez tmavé sklo som nemohol ničoho videť. Len kedy-tedy som spatril blesk akéhosi okolo nás prebehujúceho svetla.Niekoľko rázy som sa pokúsil jednotvárnosť cestovania s nejakou poznámkou pretrhnuť, plukovník ale vždy len málomluvne odpovedal, a tak rozhovor chytro zaviazol. Konečne prestalo heganie, prišli sme na hladkú štrkovatú cestu a zaraz sme aj zastali. Koč tak presne zastal pri múre domu, že sa mi ani nepošťastilo pohľad hodiť na vonkajšok stavania. Sotva sme prach domu prekročili, už som začul tažké buchnutie dvermi a hrkotanie odchádzajúceho koča. V doma panovala úplná tma; plukovník hľadal zápalky a čosi mrmlal pod fúzy.Razom na konci pitvora otvorily sa dvere a zlatý dlhý lúč padol na nás, ktorý sa rýchlo rozprestrel. Medzi lúčom zazrel som ženskú postavu, ktorá v jednej ruke držala lampu, napred sa klonila a zadivene pocerala na nás. Celkom dobre som videl jej pekné ťahy, a drahú, ťažkú látku jej tmavého obleku.V akejsi cudzej rečí povedala pár slov môjmu sprievodčimu, ktoré tak znely, ako by sa ho bola dačo pýtala. Surová a krátka odpoveď plukovníka ju tak pomútila, že jej skoro lampa z ruky vypadla. Plukovník rýchlo pristúpil ku nej a čosi jej do ucha pošuškal a vtisnul ju zpät do izby, a s lampou v ruke pristúpil ku mne.— Pravda, budete tak láskavý pár minút tu čakať, — povedal a otvoril druhé dvere. Bola to jedna veľmi skromne zariadená maličká izba, v prestredku s jedným okruhlým stolom, na ktorom ležalo viac nemeckých kníh. Plukovník Štark položil lampu na harmonium, ktoré stálo pri dverach.Len jednu minutu budete museť čakať! poznamenal a zmizol vo tme.— Nazrel som do kníh, ktoré ležaly na stole, a vzdor tomu, že som v nemeckej reči celkom nezbehlý, predsa som zistil, že jedna z nich bola umelecká, druhá ale poetického obsahu. Potom som sa priblížil ku oknu a nakukol von, lenže železné ťažké tabule boly zatvorené a silno zapreté. V pitvore štukaly staré hodiny, ináč ale hrobové ticho panovalo kolom do kola. Pojal ma neistý, nepríjemný pocit. Akí ľudia to len môžu byť títo Nemci, a čo tu robia v tomto vyhnanstve, kde už len Bôh dobrú noc dáva? Asi na 10 míl som bol vzdialený od Eyfordu, to bolo to všetko, čoho som si bol istý. To, či sme k severu, k juhu, k východu alebo k západu cestovali, bolo mi neznáme.Možno, že Reading, lebo iné väčšie mesto je na blízku, a tak snáď toto miesto ani nenie tak veľmi opustené. To ale, že kolom do kola panovalo úplne ticho, svedčilo, že sa nachádzame v poli. Potichu si dudľajúc sem i tam som sa prechádzal, aby som ospanlivosť zahnal.Zrazu, bez toho žeby len jedon hlas bol prerušil nepríjemné ticho, pomaličky sa otvorily dvere. Medzi dvermi stála ženská, lúč lampy osviecoval jej peknú a rozčúlenú tvár. Za ňou, v pitvore bola čirá tma. Ženská od strachu takmer omdlievala, a od tejto vidiny naľakal som sa i ja. Jedným prstom dala mi na vedomie, aby som mlčal, a v lámanej anglickej reči niekoľko slov mi pošuškala, pri tom bojazlivo hľadela do tmavého pitvoru.— Ja by som odišla — vravela, násilný pokoj javiac na sebe — ja by som odišla a tu neostala. Aj vy by ste mal to urobiť.— Ale, milosťpani — odvetil som — veď som ešte nevybavil moju prácu; však len nemôžem odísť, dokiaľ ten stroj neopozrem!— Nevyplatí sa vám tu ďalej čakať! — pokračovala ženská. — Pokojne môžete cez domovú bránu výjsť, nikto vám v ceste stáť nebude.Keď ale videla, že sa ja len smejem a hlavou trasiem, zaraz jú zanechalo sebaopanovanie a so zalomenými rukami pristúpila, ku mne.— Pre Boha živého! — šeptala — uchoďte, dokiaľ nie je neskoro!Ja som ale veľmi krutý človek, a čím viac nebezpečenstva sa mi stavá do cesty, tým viac ma vec zaujíma. Mimo toho som si pomyslel aj na tých 50 dukátov, na unavlivú cestu a na tú nepríjemnú noc, ktorá ako to bolo vidno, ma očakáva. Teda toto všetko by daromné malo byť? Prečo by som mal odbehnúť bez vybavenia roboty a bez mzdy? Či je nie bláznivá táto ženská? Odhodlane som zatriasol hlavou a bárs povedať môžem, že prosba tejto ženskej veľmi učinkovala na mňa, predsa som pevne odvetil, že na každý pád tu ostanem. Ženská aj ďalej mi do duše rozprávala a ma nahovárala, aby som uprchnul, však ale kdesi hore buchlo sa dvermi, a dolu schodami bolo počuť kroky. Za okamih načúvajúc stála ženská predo mňou, potom ešte raz zalomila rukami, a tak ticho ako prišla, — aj zmizla.Zanedlho dostavil sa Lyssander Štark, plukovník, s jedným malým a tlstým pánom, ktorému brada z vrášok podbradku vyrástala, a ktorý mi ako pán Ferynson bol predstavený.— Tento pán je mojim tajomníkom a obchodvedúcim! — poznamenal plukovník. — Apropos! Keď sa nemýlim, som však predtým dvere dobre zavrel. Bojím sa, aby ste prievan nedostali. —— Ba, práve naopak! — odvetil som — ja sám som dvere otvoril, lebo bol veľmi utlumený vzduch v izbe.Nepokojne z boku pozrel na mňa.— Najlepšie bude, keď sa dáme do práce, ja a pán Ferynson dovedeme vás ku stroju.— Vtedy mi dovolené klobúk si dať na hlavu?— Oh! to netreba, — stroj je tu v dome.— Ako, — vy teda porcelánovú hlinu tu v dome koristíte?— Čoby! — my ju tu len prešujeme. Toto ale ku veci nepatrí. Len na to vás prosíme, prezkúmajte stroj dobre a vysvetlite nám, kde sa chyba nachádza?Spolu sme šli nahor, popredku šiel plukovník s lampou, potom ten tlstý obchodvedúci a posledný ja. Starý tento dom zdal sa byť opravdovým labyrintom, mal samé chodby, priechody, tesné, krútené schody, malé, nízké dvere, ktorých prach od generácií mnohých rokov hlboko bol pošliapaný. Nikde nebolo videť naradia lebo kobercov (tepichov), so stien bola kožovka čiastočne už opadaná a v zelenkavých fľakoch sa javila mokrosť. Snažil som sa byť nepredpojatým, ale mi ešte vždy cvendžaly v ušoch nevšimnuté si výstrahy ženskej, a preto som aj na mojich dvoch spoločníkov dával dobrý pozor.Ferynson sa mi zdál byť nevľúdnym a mlčanlivým človekom, však ale z jeho pár slov som predsa vybadal, že môj krajan musí byť Angličanom. Lysander Štark, plukovník, zostal stáť pred jednými nizkými dvermi, ktoré aj hneď otvoril. Bola tam jedna štvorhranná izbica, v ktorej sme všetci traja takmer ani miesta nemali. Ferynson ostal vonku, a plukovník ma oslovil, aby som vstúpil dnu.— Teraz sme v hidraulickom preši — riekol — a veru by nám to bolo nemilé, keď by ho voľakto pohnul. Strop tejto komory tvorí záverok preša, ktorý s náramnou silou sa pritláča na kovovú dlážku. Z vonku, po stranách, sú tesné vodové rúry, ktoré do seba ťahajú tlak ťarchy, a to vám je už doista známe, že ako ho aj ďalej prenášajú a silnia. Stroj obyčajne dobre učinkuje, teraz ale voľajaká prekážka oslabuje chod a tlak stroja. Snáď budete tak láskavý opozreť, ako by sa dala táto chyba napraviť?Vzal som do ruky lampu a dôkladne som prezkúmal stroj. — Vskutku, bol to stroj obrovského rozmeru, a tak vydáva] aj nesmierny tlak. Keď som ale sochor, ktorý stroj do pohybu uvádzal, z vonku stlačil, z istého sypotavého hlasu hneď som zistil, že kdesi musí byť diera, z príčiny ktorej voda zase cez nejaký bočný válek odteká.Dôkladnejšie preskúmanie moje predpokladanie neskôr aj dosvedčilo. Na hornom konci pumpy sa jedon kaučukový prsteň pokazil, a válek, v ktorom zrďka hore-dolu chodila, preto nebol nepriedušne zavrený.Toto bolo príčinou toho, že tlak oslábnul. Všetko som obšírne plukovníkovi vysvetliľ pri prítomnosti jeho súdruha, a obidvaja ma pozorne počúvali, — tak podobne som im aj to vyjadril, ako by sa dala chyba napraviť. Potom som sa ešte raz do komôrky vrátil, najmä preto, aby som zvedavosť moju uspokojil. Že historia o porcelánovej hline bola len čírá bájka, to som hneď vedel. Však ver’ by to bola bývala veľká hlúposť z cieľu tak nevýznamného takýto obrovský stroj upotrebovať. Bočné steny komôrky boly z dreva, dlážka ale bola zo železa, ktorú husto kryly kovové odpadky. Klaknul som si, a tak som sa pokúsil z vrstvy trochu odlúpiť, aby som sa o jakosti kovu presvedčil. Zrazu ktosi mi za chrbtom po nemecky skríkol, a keď som sa obrátil, zazrel som nado mnou príšernú tvár plukovníka.— Čo to robíte? — spýtal sa ma.Ukrutný hnev ma pojal, že tento človek tak nestydate chcel ma oklamať.— Divím sa nad vašou porcelánovou hlinou — som mu odvetil. — Zaiste by vám bol mohol dať lepšie radu v záležitosti vášho stroja, keďby som bol znal v jednom aj jeho opravdový účeľ.Hneď som to obanoval, že som tieto slová z úst vypustil. Plukovníkova tvár sa ukrutne zamračila a sivé jeho oči sa nebezpečno zablysly nado mnou.— Vtedy lepšie bude, keď vám všetko odhalím! — riekol. Na to jedon krok cúvnul a dvermi vyskočil, v jednom ich ale aj kľúčom zavrel. Priskočil som k dverom a na koľko mi len sily siahaly, som ich triasol a trmácal, zámok bol ale tak silný, že sa dvere ani len nepohly.— Hallo! — kričal som z celého hrdla. — Hallo! Plukovník Štark! Otvorte hneď dvere!Zrazu v tom hroznom tichu ozval sa jedon hlas, ktorý keď som započul, od strachu mi srdce prestalo klopať. — Bolo to hrkotanie sochoru a syčanie chybného válku. — Bože! Otče! Veď ten človek stroj pustil do pohybu! Lampa, ktorú som tiež chcel preskúmať, ešte tam ležala na zemi. Pri svetle tejto lampy som videl, ako sa spúšťa čierny strop izby pomaličky a postupne na mňa. Pomaličky, sotva že to bolo zbadať, ssul sa dolu, — a len ja som to vedel, že akou ukrutnou silou a akou smrtnou istotou. Pár minút ešte a na pagáč ma rozdrúzga. Stonajúc vrhol som sa na dvere, zaryl som nechty do železného zámku, a trmácal som nimi ako som len mohol. Prosiac som volal na plukovníka, aby mi dvere otvoril, ale nemilosrdný hrkot stroju prekričal moje žalostné slová. Teraz už len asi na dva šuchy visel mi strop nad hlavou, keď som ruku zdvihol, zacítil som surovú a studenú jeho plochu. Na raz mi tá myšlienka prebehla cez modzgy, že by môj zápas so smrťou stal sa snáď ľahčím, keď by som si patriacim spôsobom na zem ľahol. Keď si tvárou dole ľahnem, vtedy by mi stroj najprv chrbtovú kosť rozdrúzgol. Zima ma prešla pri tejto myšlienke. A keď si na chrbát ľahnem, čiže budem mať tej smelosti, hladeť do očú tejto čiernej vražedlnej ohavy, ktorá sa tak pomaličky spúšťala na mňa?Už som ani rovno stáť nemohol, — a práve som sa skŕčal, aby som si na zem ľahnul, keď mi razom nová nádej naplnila srdce. Ako som to už aj spomínal, len strop a dlážka boly zo železa, — bočné steny boly ale z dreva. Keď som sa v mojom posledňom zúfalstve ešte raz okolo seba pozrel, zbadal som medzi dvoma doskami tenký, žltý lúč, ktorý ustavične vzrastal a sa šíril vždy dľa toho, ako sa tie dve dosky odhybovaly.Z počiatku som na to ani nemyslel, že by som cez tak malú škáru mohol istej smrti vyhnúť, avšak za jeden okamih už som sa cez škiaru prepchal a polo omdlený som ležal vonku na zemi. Rozdvojené dosky sa zase za mnou spojily. Nič iného som viac nepočul, jako štrkot lampy, a srážku tých dvoch železných plôch, z čoho mi bolo zrejmé, že len v ostatňom okamihu som istej smrti ušiel. Keď som znova k sebe prišiel, ležal som v jednom, kockami vyloženom pitvore. Jedna ženská stála nado mnou, ľavou rukou ma silno trmácala, aby som k sebe prišiel, v pravej ale držala sviečku. Bola to tá istá ženská, ktorej výstrahy som tak ľahkomyselne odmietnul.— Poďte chytro, jako len môžete! — volala zdesene. — Hneď zbadajú, že ste uprchli. Oh! prosím vás ponáhlajte sa, lebo nesmiete zmeškať ani jednej minuty.Teraz ma veru darmo nenapomínala. Potácajúc som sa zdvihol a pospiechal som za ňou po pitvore. Prišli sme do jedného širšieho pitvoru. Sotva sme sem došli, začuli sme hluk krokov a hlasy dvoch ludí. Jedon hlas znel celkom blízko pri nás, a druhý mu z ďaleka odpovedal. Ženská, ktorá ma viedla, na okamih ztratila duchaprítomnosť a ostala stáť. Zatým rýchlo otvorila dvere, ktoré viedly do spálne a do ktorej svietil zlatý lúč mesiačka.— Inák sa oslobodiť nemôžete! Poschodie je vysoké síce, ale pokúsiť to musíte.Ženská ešte čosi vravela, keď sa zjavilo na konci pitvoru lampové svetlo. Videl som suchú postavu plukovníkovú dopredu leteť, v jednej ruke niesol lampu, v druhej ohromnú sekeru. Ako hrom som priskočil k oknu, otvoril som ho a podíval sa dolu. Zahrada sa pokojne rozprestierala v zlatých lúčoch mesiačka. V okamihu som premeral výšku skoku, — nebola viac ako tridsať šúchov. Vyskočil som na oknovú dosku, — ale som sa nevedel odhodlať k skoku: bol som zvedavý videť, čo sa bude diať medzi mojím prenasledovateľom a medzi ženskou, ktorá ma oratovala. Ak by tento lotor chcel jej ublížiť, odhodlaný som bol tam zostať a ju ochrániť. Práve v tej dobe sa zjavil plukovník medzi dvermi a popri ženskej preletiac chcel sa dostať ku oknu. — Ženská sa ale pred neho vrhla, a silno sa doňho zachytila.— Bedrich! Bedrich! — skríkla po anglicky — nezapomeň, čo si mi sľúbil len toť nedávno! Povedal si mi, že sa to viac nikdy, a nikdy nestane. Ver mi, tento pán bude mlčať a nikomu nepovie o tom.Plukovník namáhal sa celou silou vytrhnúť z ramien ženskej.— Čo si rozumu potratila, Elizo? — skríkol. — Chceš nás na šibenicu priviesť? Pusť ma, keď ti kážem!Odstrčil ženskú a pozdvihnúc sekeru, rútil sa k oknu.Ja som sa vyhodil z okna a len rukami som sa držal kraja okna, keď zrazila plukovníková sekera.Ostrá bolasť mi prešla celým telom, nemohol som sa diaľ udržať, a shodil som sa do zahrady.Pretrpel som strašný otras, ináč ale som sa predsa živý dostal na zem, a sotva že som sa trochu usporiadal, chytro, ako mi to len bolo možno, pustil som sa do behu a schoval pod jedon krík, lebo nešťastie mi ešte vždy hrozilo. Razom popadla ma veľká slabosť. Nesmierne ma začala ruka boleť, a len teraz som zbadal, že nemám palca, a že krv se len tak valí z rany. Pokúsil som sa ranu ručníkom poviazať, v uchu mi počalo hučať, až na raz zachvátila ma mdloba a srútil som sa pod krík.Dokiaľ som tam ležal, neviem povedať. Muselo to dlho trvať, dokiaľ som sa prebudil, lebo mesiačik už zmizol, a skvelé ranné slnce svietilo na mňa. Oblek som mal mokrý od rosy, a rukáv na kabáte bol od krve celkom premoknutý. V okamihu mi cez rozum prebehla celá nočná udalosť, preto som sa aj hneď postavil na nohy, lebo mi holo zrejmé, že som ešte vždy v blízku mojích prenasledovateľov.Keď som sa ale okolo pozrel, prekvapilo ma, že ani domu, ani zahrady som už nevidel. Ležal som pri jednom podhradskom plote a popri mne sa tiahla jedna dlhastá budova. Približiac sa ku tejto budove, videl som, že je to to železničné nádražie, na ktoré som včera prišiel. Keď by moja boľastná rana nebola iné dokazovala, ľahko by mi bolo bývalo aj to mysleť, že to všetko nie je iné, ako zlý sen.Polozmámený ešte zpytoval som sa na nádraží o raňajšom vlaku, a dozvedel som sa, že o jednu hodinu pôjde na Reading. Od vrátneho, ktorého som už aj včera videl, som sa dozvedal, či nepočul niečoho o istom plukovníkovi Štarkovi. Meno mu bolo celkom neznáme. Aj to povedal, že včera večer žiadneho koča nevidel, a že najbližší policajný úrad je asi na tri míle odtiaľto.To by mi veľmi ďaleko bolo bývalo, lebo som bol ešte veľmi slabý a veru aj chorý, preto som sa rozhodol čakať s oznámením veci až dotiaľ, keď do Londýna prídem. Niekoľko minút po šiestej hodine som prišiel a hneď som k lekárovi pospiechal, aby mi ranu poviazal. Pán lekár bol potom tak láskavý a sem ma doviedol. Vec moju s úplnou dôverou kladiem do vašich rúk, a som aj ochotný všetkým vaším rozkazom sa podriadiť.Pohrúžení do hlbokého mlčania sme ešte chvíľu spolu sedeli, keď rozprávka došla ku koncu. Sherlock Holmes vstal, a vytiahol z podstavca jednu z tých veľkých kníh, do ktorých všetky zaujímavé poznámky a novinové chýry vpisoval.Táto vyhláška vás dojsta bude zaujímať! — riekol k merníkovi. Asi pred rokom bola vo všetkých novinách uverejnená. Pozorujte len: „od 9ho tohoto mesiaca zmiznul pán Jeremiáš Hayling, 26ročný merník. Večerom o 10tej hodine sa vzdialil zo svojho bytu a od tedy žiadnej stopy po ňom. Šaty jeho boly atď.“Plukovník zaiste aj vtedy dával preskúmavať svoj stroj.— Oh! Bože! Až teraz vidím, čo mienila oná ženská vtedy so svojou výstrahou! ohlásil sa náš chorý.— Tak je! Tu niet pochybnosti, že plukovník bol veľmi chladnokrevný, a ku všetkému odvážený človek, a práve tak konal, jako tí morskí lúpežníci, ktorí na ulapenej lodi ani jednej duše na žive nenechajú. Teraz ale už nemáme čo meškať, a keď váš stav povoluje, zaraz poženeme do Scotlandyardu a odtiaľ do Eyfordu.Tri hodiny sme už sedeli vo vlaku, ktorý nás z Readingského nádražia do malej dedinky niesol. Údovia tejto malej spoločnosti boli: Sherlock Holmes, merník, Breadstreet policajný komissár, jedon veľmi jednoducho oblečený pán a moja osoba. Breadstreet komissár rozprestrel na sedisko obšírnu mapu, a s kružidlom proboval okolo Eyfordu pretiahnuť, tak aby dedinka padla práve do prostredku kruhu.— Teda už by sme tu boli! — povedal. — Tento kruh obkľučuje túto dedinku asi v desaťmílovej rozsiahlosti, — otázne miesto musí byť blízko tejto čiary. Však že, ste vy pane rozprával o 10 mílach?— Bolo to vozenie sa aspoň za jednu hodinu.— A vy myslíte, že vás v omdlenom stave za túto hodinu nazpät odniesli po tejto ceste?— Držím to za pravdepodobné. Môžem sa aj trochu rozpamätať, že ma zdvihli a niesli.— Len to si neviem vysvetliť, čo vzbudilo v nich to veľké šetrenie vašej osoby, keď vás omdleného našli v zahrade?— Možno že len skrúšená prosba tej ženskej tak pohla toho lotra — som poznamenal na to.— To ja nemôžem veriť! Nikdy som takej nemilosrdnej tváre nevidel.— Nič to zato! zanedlho aj to budeme vedeť! — odvelil Breadstreet. —— Hľa! tu je ten kruh! Teraz by som ešte to jedno rád vedel, v ktorom smere máme hľadať túto háveď?— Myslím, že by som prstom mohol ukázať na ten bod! — riekol pokojne Holmes.Vskutku?! — zvolal komissár. — Vy už snáď máte aj mienku o tejto veci? — No! však uvidíme, kto bude mať pravdu. Ja to tvrdím, že to ku juhu padá, lebo vidiek práve tam je nie veľmi obývaný.— Ja som zase pri východnom smere — riekol môj chorý.— Ja hlasujem za sever, — odvetil som, — tam je rovina, a náš priateľ to sám povedal, že koč za celý čas nešiel vrchom.A ja by som ostal len pri západnom smere, — poznamenal ten jednoducho oblečený človek. — Tam je niekoľko jednoduchých a pokojných dedinôk.— Hallo! — zavolal s úsmevem komissár. — Veď ako vidím, — náhľady sa tu veľmi delia. Rozdelili sme si medzi sebou kompas. A vy ste akej mienky?— Všetci sa mýľa, — odpovedal Holmes.— Ale však je to nemožné!— Ba, ano! — Toto je môj bod! — a položil svoj prst na prostredok kruhu. — Tu ich vynajdeme.— A tá dvanásťmílová cesta? — poznamenal Hatherley.— Šesť ta a šesť nazad. Je to celkom zrejmé. Vy sami ste to udali, že kôň nebol nič unavaný, keď ste do koča sadli. Ako by to bolo možné, keď by bol kôň dvanásťmílovú únavnú cestu prekonal?— Je čosi na tejto poznámke, — odpovedal Breadstreet, a zamyslel sa. — Teraz len s tým musíme prísť do čista, čo bolo účelom tejto bandy?— O tom sa nedá čo pochybovať, — odvetil Holmes. — To je jedna veľkolepá banda, ktorá pracuje v padeláni. — Stroj k tomu potrebovali, aby mohli kovovú slúčeninu dorábať, ktorá nahraduje striebro.Už sme dávno o tom čosi badali — riekol Breadstreet komissár.— Táto nebezpečná spoločnosť už mnohé tisíce falošných korún dala do obehu, ďalej ale ako do Readingu, stopy neviedly. Tam sa nám vždy všetky stopy ztratily, čo tiež je toho dôkazom, že s dobrými vtákmi máme do roboty. — Však ale teraz, chvála Bohu, ich už máme, a z pazúrov nám viac neutečú.— Komissár sa ale predsa mýlil. Tí lotri, pritom všetkom predsa vyhli rukám prisluhovania pravdy. Keď sme práve vchádzali do nádražia, celkom blízko pri nás, z jednoho malého kríka vybúšil kotuč dýmu, a jako pávové pero sa rozprestrel nad okolím.— Čo to snáď dom horí? — zpytoval sa Breadstreet, keď sme zanechali vlak.— Veru, áno — odvetil prednosta nádražia.— Kedy vypukol ten požiar?— Pravdepodobne v túto noc, ale videť, že sa veľmi rozplazil, lebo celé okolie stojí v dyme.— Čí je ten statok?— Doktorovi Bocherovi patrí. —— Prosím povedzte že mi, — riekol merník, — nie je ten doktor Bocher štíhlej postavy, a dlhonosý Nemec?Prednosta nádražia sa na to srdečne zasmial.— Nie, pane! doktor Bocher je Angličan, a sotva najdete od neho tlstejšieho človeka. Býva ale uňho jedon pán, — a myslím, že tohoto on lieči, lebo je taký suchý, ako tých sedem suchých rokov bolo. Sotva pretrhol svoju reč, už sme bežali všetci v smere ohňa. Prešli sme cez jedon malý kopec, a videli sme pred nami stáť jednu širokú, bielu budovu. Budova stála v ozajstnom plamennom mori, z každej škáry a z každého okna šlahal plameň. Zo zahrady tri strekáče lialy vodu, ale daromne.— Tu je to! — skríkol Hatherley veľmi rozčúlene. — Tam je tá štrková cesta, a túto pod týmto šípovým kríkom som ležal. Z toho druhého okna som vyskočil.— Vidíte! — riekol Holmes — to je pomsta za vás. Zaiste vaša lampa, keď sa v strojovej sieni rozpraskla, podpálila doštenné steny, a v tom zmätku to nikto nezbadal. Prosím vás, dajte teraz pozor na ľudí, — snáď sa vám podarí natrafiť na vašich nočných spoločníkov, bárs ani dva rázy nepoviem, že už pár mil cesty majú za chrbtom. Obava Holmesová bola na mieste, lebo až do dneška ani chýru, ani slychu o peknej ženskej, o podlom Nemcovi a o drzom Angličanovi.Jedon sedliak rozprával, že v ten deň okolo rána videl jedon koč, obsadený viac pocestnými a mnoho truhlicami, ktorý náhlil v smere na Reading. Toto bolo tou jedinou stopou, ktorá za uprchlíkmi ostala, a ani Holmesovi sa nepošťastilo hádku rozlúštiť. Hasiči sa veľmi divili nad čudným zariadením domu, najviac sa ale tomu divili, že na oknovej doske našli jedon nedávno odseknutý palec. Do večera sa konečne podarilo oheň zadusiť, krov sa ale už srútil, a celý dom bol tak znivočený, že len niekoľko železných komínov a železných, pokazených rúr upomínalo na ten stroj, ktorý nášmu známemu toľko nešťastia zapríčinil. V jednej bočnej izbe ležalo na sklade mnoho cínu a kovu, na razenie peňazí potrebné stroje sa ale nikde nenašly. Že prečo, — to zrejme vysvetlovala odvážka tých moc truhál.Že akým spôsobom odniesli zo zahrady nášho merníka, ostane zaiste večným tajomstvom, keďby túto vec mäkká pôda zahrady nebola objavila. Len dvaja ho mohli niesť, jedna stopa ukazovala zvláštne malú, druhá ale nápadne veľkú šľapaj. To bol doista ten Angličan, ktorý nebol tak nevľúdny a nemilosrdný, a preto dopomohol ženskej omdleného človeka z nebezpečenstva vytrhnuť.— Áno — riekol merník, žalujúc sa, keď sme znova vo vlaku sedeli — to bol ale jedon pekný obchod! Ztratil som jedon palec, 50 funtí šterlingov a čo som za to dostal?— Zkúsenosti — odvetil Holmes úsmevom — a to vám môže slúžiť zase ku vašemu dobrému. Len sa musíte naučiť plynne prednášať vašu zaujímavú historiu, — aby ste si až do smrti chýr dobrého prednášateľa zachovali.Konec.	Doyle_Mernikov-palec.html.txt
Podozrivá nevestaSchádzajú sa u mňa často rôzni ľudia, priatelia i nepriatelia. Tu príde babka s inserátom, že sa jej ztratila kočka, chlapčisko zas akési chce pomocou novín dostať miesto direktora v dákej továrne, pán farár by radi mali jedon článok uverejnený a priatelia majú zábavku. Raz sme sa tak sišli k večeru v dobrom súlade, pán J. mlynár, dr. N. a ešte dvaja a bola reč o úspechu inserovania. Tu vstane priateľ J., nedávnoženatý mlynár a povedá: „Vidíte, pánovia, ja som dostal ženu na anoncu.“ Poneváč sme poznali alebo aspoň počuli o jeho švárnej a bohatej žienke, zvedavo sme všetcia pozreli na neho a požiadali o vysvetlenie. On rozpovedal nám celú historku asi v tomto smysle:Dôverne klepotal môj mlyn na šumiacom, vŕbami obrúbenom potoku, pôvabne rozprestieraly sa šťavnatozelené lúky v skalnatými vrchy ohraničenom údolí. Tam hore šumely v tichom vánku večernom temné jedle a cez ne kukaly večerné červánky dole na zatienenú zem.Všetko tak ľúbezné, idyllické! — A predsa, ako som tak ležal pod lipou pred mojim domom, pozoroval som dosť smutným okom rudý západ slnka. Čože mi pomôže tento čarokrásny obraz, tento pohľad na zelenú lúku, tieto šumiace jedle, majetok tohoto klepotajúceho mlynu, keď mi ako damoklesov meč ono presvedčenie visí nad hlavou, že to ztratím skôr ako tri mesiace prejdu? Mlyn bol od časov môjho pradeda majetkom našej rodiny. Ja som ho bol zdedil po otcovi teprv rok pred vojnou, ale poneváč som musel vyplatiť tri sestry a poneváč som musel byť tri roky na vojne, za ktorý čas mlyn, vďaka maďarským úradom, len so ztratou pracoval a ja na vojne mnoho peňazí utratil, skoro octnul som sa tak vo veľmi neprajných pomeroch. Čo teraz začať?Pravda, to nijako nezačína ako humoreska? Ale humor prijde posdejšie, to jest prišiel už ten samý večer v osobe istého starého známeho, horára Hvozdeckého, ktorý spokojne fajčiac svoju fajku, ubieral sa okolo.„No, pán J., zase tak zasmušilý?“ oslovil ma prívetivo a veselo.Jemu ľahko bolo byť veselo pri pohodlnej službe, stálom plate a peknej pensii.„Nemôžem ináč pán horár,“ odvetil som. „Sú také pomery.“Ostal stáť, zabafčil pár razy a potom začal: „Nemusíte hneď svesiť hlavu! Hrom do Vás, veď ste ešte mladý, silný, do sveta súci chlap! Najdete ešte inde niečo!“„Ľahko sa Vám povie, pán horár! Je to dedictvo mojich otcov, tento mlyn — srdce mi ide puknúť, keď pomyslím, že by som sa od neho musel odlúčiť!“„Teda Vám naozaj idú predať mlyn?“„Nemôžem tomu zabrániť. Aby som sa tomu vyhnul, potreboval by som aspoň päťdesiaťtisíc korún. Odkiaľ ich vziať a neukrasť?“„Hm — hm.“ Dýmil plnú minutu ako komín od fabriky. „Prečo sa neoženíte?“ opýtal sa potom naraz.„Oženiť?“„Ano — ženu s peniazmi — mnohý si tak pomôže.“Posmešne som pozrel na neho a povedal: „Ženy s peniazmi nie sú tak časté ako Vaši paroháči, pán horár, a ani sa tak zaslepeno nehonia po zbankrotovaných mlynároch lebo obchodníkoch. Keby som aj chcel Vašu dobrú radu poslúchnuť, kde by som mal najsť bohatú ženu?“Zase bafčil dlhší čas, kým vyrukoval svojou lacnou múdrosťou: „Dajte poriadnu anoncu do novín, že hľadáte ženu. Ženu s kapitálom, domácky a dobre vychovanú a tak ďalej — stáva sa tak často, a kto vie, snáď sa niečo zakúsne.“Ešte sme hovorili o všeličom lež Hvozdecký odišiel, ale jeho návrh sa v mojom zúfanlivom srdci zakorenil. Do toho času som sa málo vážno zaujímal o ženbu, nehovorím, že by som sa bol ženským vyhýbal, ale… Len raz ako dobrovoľník som sa nešťastno zaľúbil a to trvalo dosť dlho. Srdco moje bolo teda volné, pokušenie veľké.Už dva dni neskoršie poslal som inserát nadmieru opatrným spôsobom do administrácie istého väčšieho časopisu.„Beztak nebude nikto tak hlúpy, aby sa na to chytil,“ myslel som si.Ale už o pár dní nato držal som nedočkavo v ruke päť offert. Tri z ních ovšem mohol som hneď roztrhať, štvrtú som predbežne odložil na stranu a obrátil som vážne pozornosť na piatu.Veľactený pane! Na Váš, ako dúfam čestne mienený inserát, Vám odpovedám, že som náchyľná soznámiť sa s Vami za udaným účelom. Som 23 rokov stará, úplne neodvislá, mám dvestotisíc korún majetku a myslím, že aj ináč som k svetu. Vyprosujem si odpoveď pod značkou O. S. 100 do administrácie.“To bolo krátko a stálo za reč. Na môj pravdu, že stálo! Dvestotisíc korún majetku — a teprv dvadsaťtri rokov!Bolo by to možné?Keby to bolo bývalo naopak. — Dvestotisíc rokov stará a dvadsaťtri korún majetku, to už — ale tak!Bol to nesmysel, ináč to ani nemohlo byť! Mladé dievča s dvestotisíc korunami nepotrebuje odpovedať na nabídku k sňatku. Iste tu bola voľajaká chyba v písme.Alebo si niekto spravil zo mňa dobrý deň!?Posledné bolo najpravdepodobnejšie. Bez otázky, hlúpy žart!Ale tých dvestotisíc lákalo a oslňovalo.Keby snáď predsa! Hm — keď už som v tom, teda vidzme! Keď je to žart, poručeno Pánu Bohu!Posadil som sa a písal. Tiež náchylný — prosím o fotografiu, alebo osobné sídenie sa — najprísnejšia diskrétnosť, čestná vec a tak ďalej.Odpoveď prišla obratom.„V piatok večer pri západe, keď zvon udre na siedmu, budem pri Kamennom mlyne čakať Vašu odvetu, na ňadrách s bielou ružou, pod lipkou — tou rozkvitlou.“Veršík tento mňa síce upevnil v presvedčení, že mi chystajú pasť, predsa som sa ale rozhodnul, že dobrodružstvo zažijem. Bolo mi tiež nápadným, že pisateľka pozná rozkvitlú lipku pri Kamennom mlyne, ale tých dvestotisíc zvíťazilo.V piatok o trištvrte na siedmu stál som pri rozkvitlej lipke, pozorne pozorujúc cestu k mestu.„Dvadsaťtri rokov — dvestotisíc korún,“ mrmlal som si. Jestli to neni žart, iste bude to nejaká ohyzda s hrbom na chrbte alebo bude mať len jedno oko, alebo snáď len poldruhej nohy — och joj, joj!“Nikto neprichádzal a ja som si sadnul na blízku lavičku, aby som vyčkal posledný termín.Tu z čista jasna som počul za sebou veselý smiech a melodický hlas sa ozval: „Dobrý večer,“ a ja obzrúc sa, spatril som — nie, nespatril som vlastne nič, plával som v akomsi oceáne slasti a omámenia!Predo mňou stála krásna mladá deva, v bielych letných šatách, modrooká, s plnými plavými vlasmi, štihlá a pevne urostlá, jedným slovom pravý anjel v ľudskej podobe, či vlastne v dievčenskej podobe.Že to bola ona, o tom nenechávala biela ruža na jej plných prsiach žiadnej pochybnosti.A kriplom tiež nebola, ani hrbatá, ani šmatľavá, ani jednooká!Bolo to ale tým nápadnejšie. Lebo jestli to úprimne mienila, naozaj úprimne, teda — teda muselo niečo inšieho smrdeť v štáte Dánskom. Istotne prišla oná chyba v písme do platnosti. Dvestotisíc — snáď jej sbehlo o jednu nullu alebo snáď aj o dve nulle s pera viac. V tom páde bola ale podvodnica, — a tak nevypadala. Bola tak milá, úprimná, tak dobre vychovaná — zvláštne! Dievča ako ona aj bez haliera majetku nepotrebovalo k vydaju prostredníctvo novín. Vec musí mať nejaký háček!Ovšem nebolo teraz na čase ho hľadať. Ani som teraz nemal k tomu chuti. Bol som ako omámený týmto sladkým stvorom, s ktorým som hneď bol pohrúžený do štebotavého rozhovoru.Vysvetľoval som jej neskôr otvorene moje pomery. Prikyvovala len s úsmevom a povedala: „Jestli mňa budete vedieť milovať, môže byť skoro po Vašom nešťastí. Som bohatá a samostatná — len si neprajem, aby ste si mňa len k vôli peniazom vzal za ženu.“Ja som jej prizvukoval, že teraz, keď som ju videl, zabudnul som celkom na podmienku mojej nabídky a len láska k pravde mňa priviedla na rozhovor o mojich neutešených finančných pomeroch.Tak sa zdá, že sa jej toto zapáčilo a — dosť na tom, ešte ten samý večer sme sa dorozumeli. Olga Sadová dala mi hubičku a adressu, odprevadil som ju na nádražie a tackal som sa potom ani podnapitý domov.Na druhý deň ráno vrátilo sa moje podozrenie dvojnásobnou silou zpäť.Tak nádherná deva, tak bohatá — lebo potvrdenie som mal z jej vlastných úst — a ona odpovedá na nabídky k sňatku, hodí sa prvému namanuvšiemu sa na krk!„Táto vecmusímať nejaký háček!“ opakoval som si stále.Ale aký? Toto milené stvorenie stalo sa mi najvýš podozrivým. Škaredá nebola, ani stará, ani hlúpa, bez telesnej vady, naopak bola zosobnená krása a múdrosť a pravdepodobne aj dobrosrdečná — tu muselo byť šidlo v inom vreci.Bár som už aj bol dosť zaľúbený, nemienil som len tak slepo vrútiť sa do nešťastia. Odcestoval som do Prešporka a dozvedal som sa.Istý môj obchodný priateľ hu poznal dobre. Ostatne netušil cieľ môjho dopytovania sa.„Bude asi prepjatá ženská?“ tázal som sa. „Namyslená, márnomyseľná, planá?“„Ale vonkoncom nie. Milá a celkom rozumná deva!“„Ale teda s nejakou — mm — minulosťou?“„Ale prosím Vás — vysokovážená rodina s najlepším chýrom!“Nevesta stávala sa mi vždy podozrivejšou.„Mala asi mnoho zbožňovateľov, bola viac razy zasnúbená?“„Zbožňovateľov a pytačov pravdaže mala, ale v sľuboch ešte nebola. Zdá sa byť vyberačná.“„Mala snáď nešťastnú lásku? Prisahala snáď pomstu, že sa za prvého, čo stretne, vydá?“„Ako len prichádzate na také streštené myšlienky? Jej najlepšia priatelkyňa chodí do nášho domu, sme preto celkom dobre informovaní. Ani reči o niečom podobnom!“Bolo mi stále divnejšie. Dozvedal som sa inde. Darmo! Nebolo žiadneho zločinu v jej rodine, nič zvláštneho sa nevyskytlo, nič záhadného.Miloval som ju viac a viac, pocit podozrenia bol ale vždy nesnesiteľnejší.Nakoniec som sa vypytoval aj jej domáceho lekára. Povedal som pravdu a dal som sa ubezpečiť o jeho mlčanlivosti. Vyskytly sa v jej rodine nebezpečné choroby?Nikedy. Rodičia aj starí rodičia boli zdraví ako ryba.„A slečna Oľga neni snáď obťažená duševnou chorobou, lebo podobným?“„Ničím, iba poriadnym mešcom peňazí,“ zažartoval doktor.Zasmial som sa a išiel, ale moja snúbenica mi bola ešte záhadnejšou ako predtým.Tak som bol konečne šťastným — a predsa aj neskonale nešťastným! Háček mi nedal nijako pokoja.Konečne opýtal som sa jej samej, ako prišla na myšlienku, na moju nabídku v novinách odpovedať, keď predsa mohla mať mužov na každý prst, ale ona sa zasmiala a povedala: „To sa dozvieš až po svatbe“ a zavrela mi ústa hubičkou.Dva mesiace pozdejšie stáli sme pred oltárom. Tak bohatá, tak čarokrásna, tak dobrá a šľachetná — a pomocou inserátu moja žena.„Ale ten háček, ten strašný háček!“ myslel som si. „Možno, že je tak veľký, že sa môžeš hneď naň obesiť!“Keď sme boli sami, bolo mojou prvou otázkou: „Teraz, Oľgo, utíš moju zvedavosť. Prečo si práve moju nabídku zodpovedala? Alebo nebola moja jediná?“Usmiala sa v rozpakoch a odpovedala položiac hlávku na moje prsia: „Pravdaže to bola jediná, ty môj blázenku! A schválne som vybrala tvoju práve preto, že to bola — tvoja!“„Ale veď si mňa ani nepoznala?“„Myslíš si ty. Nebola som minulého leta dva mesiace u horára Hvozdeckého na letovisku? Tu som ťa často videla, keď si prišiel na dovolenú z vojny. Bol si tak pilný a starostlivý a tak pekný muž! Janko, já som ťa milovala už vtedy a nemohla som ťa zabudnúť. Ale já som sa ti nemohla ponúknuť, ani som nevedela, či už nie si viazaný. Tu prišiel pred niekoľko dňami horár k nám do mesta na návštevu. Prišla reč i na teba. On rozprával o tvojich ťažkostiach a že ti odporúčal anoncovať do novín. ,A pomyslite si, slečno,‘ povedal a zasmial sa srdečno, ,dnes to vskutku stojí v novinách! Len si prečítajte — nemôže to byť nikto druhý ako on!‘ Prečítala som a celú noc som ani oka nezažmúrila. A na druhý deň som ti písala. Hneváš sa preto?“Svojmu hnevu dal som tuctom bozkov výraz.Od toho času nebola mi už moja drahá, sladká Oľga viac podozrivou.Pan J. dokončil. Bolo už tma. My zamyslení nad počutou historkou tíško sedeli. V tom sa otvoria dvere a pani J-vá vojde dnu. Pan J. sedel v najtemnejšom kúte. Ja som chytro skočil k pani J-vej a pozdraviac, povedám: „Pravda, milosťpani, hľadáte pána manžela, nenajdete ho, iba keď teraz dáte inserát do novín Vy. V tom ale pan J. sa ozval a žart prekazil. Milosťpani ale podotkla: „Ja už nepotrebujem, ale bolo by na čase, aby ste Vy sám už raz inseroval.“ — Hľa to mi veru ešte nenapadlo.	Dubravsky_Podozriva-nevesta.html.txt
Matúš ZelenecDávno predtým, ako som sa zoznámil s Matúšom Zelencom, počúval som o ňom hovoriť: spomínali ho ako človeka príslovečného: „Robí, hovorí, smeje sa ako Matúš Zelenec.“ Bol všeobecne známy ako líškavý farizej, ktorý mal stále na jazyku „lásku k blížnemu“, usmievajúci sa ľúbezne na každého a zdierajúci pritom i toho najnúdznejšieho i zo siedmej kožky. Bibliu citoval ako dobrý kňaz, ak nie lepšie. Pravda, pridalo sa mu, že citát nekryl predmet, o ktorom hovoril. To nerobilo nič, hlavná vec bola, že preukázal, že čítava tie „sväté knihy“, ako menoval bibliu. Pri reči klonil hlavu s dlhými na plecia mu padajúcimi vlasmi na jeden bok, mädlil rukami, prekrúcal oči dohora, a s ľúbezným úsmevom stuľoval ústa. Hovoril medovým hlasom ako stará dievka k nečakanému vohľačovi. Takto je to chlapisko silné, urastené a človeka prekvapí, keď ho prvý raz zazrie a počuje jeho jemný hlások.Prvý raz som sa zišiel s ním pri veľmi neobyčajnej príležitosti.Neskoro v noci ma búrili, aby som šiel do Tisového do Zelencov. Hoci mi to nebolo veľmi po srsti — bola nemilá novembrová noc — ale šiel som bez odporu už aj zo zvedavosti na toho chýrneho a bohatého gazdu. V malom drabinovčeku boli zapriahnuté parádne kone a šli sme ako vo vetre. Opýtal som sa pohoniča, čo sa stalo, kto ochorel, že ma v noci naháňajú.Starý Juro krátko odvrkol: — Však uvidia, čo je za chorobu. To si gazda sám navaril takej kaše.V Tisovom sme zastali pred krčmou, ktorá bola osvetlená, hoci bola už polnoc.V rozhľahlej, nízkej, špinavej pijárni (bolo to ešte za Maďarov) sedelo na laviciach okolo stien plno väčšinou fajčiacich chlapov, ktorí zatíchli, keď som vošiel.Privítal ma hodný chlap, nápadne rozumnej tváre, podávajúc mi ruku.— Ďakujem, že ste prišli, pán doktor. Tuhľa, taká nehoda sa mi pridala, — i ukázal na zemi na zosňatých dverách ležiaceho, zarasteného, otrhaného tuláka so zakrvavenou hlavou, ktorý okrem žmurkania iný pohyb neprejavoval. Ležal ako chrobák, ktorý sa robí mŕtvym.— Vy ste Matúš Zelenec?— Áno,pándoktor, ja som to, — riekol, nápadne prízvukujúc za každým slovom „pán“ a akiste navyknutý úlisný úsmev mu sadol na tvár.— Tento čeľadník tu, — ukázal prstom na tuláka, — sa nočnou dobou, teraz pred dvoma hodinami, tuhľa s tou sekerou, — i kopol nohou do sekery, povaľujúcej sa na podlahe, — cez oblok komory vkradol do môjho príbytku. Čože tam chcel? Veru zlé, pán doktor. Iste nás chcel pobiť a ozbíjať. Veď prečo by sa bol s tým rezivom vbíjal do nášho poctivého domu?Nočnoudobou, pán doktor?— Hja, veru by vás ten bol pekne doriadil, — podotkol richtár Juráška, vyjmúc zapekačku z úst a odpľujúc.Prikývol som i ja.Zelenec nato prevrátil oči k povale a riekol priam zbožne:— „Někteří činili, což se líbilo Bohu, jiní množstvo hříchů páchali. Ale vysvobodil Bůh tělo mé ze zahynutí, podle množství milosrdenstva svého.“ Počul som šramot v komore, lebo mi Hospodin dal ľahký spánok, vstal som a nemajúc inej zbrane, vzal som ťažkú hrabovú kvaku a vyšiel do pitvora, kde som čakal, čo ono bude robiť, postaviac sa bokom od dverí komory, aby ma obluda hneď nezahliadla, keď vyjde. Rozhľadel som sa za chvíľu i videl som, ako ono pomaly otváralo dvere, pán doktor.Zelenec hľadel na mňa a vdýchol srkavo do seba kútikmi naprostriedku stisnutýoh úst.— Veru tak, pán doktor, dvere sa potichučky otvárali. Prvé, čo som zazrel, bol blesk reziva — i stvrdlo srdce moje a ruka moja, a ja nečakajúc, kým ma obluda zbadá, ovalil som ho znenazdajky celou silou tou ťažkou kvakou po pleci, že prašťala kvaka, ale i plece a sekerisko mu vyletelo z ruky. Bedár zreval. Ale viete, ako je to, keď v človeku vzbudia zvera, pán doktor. Nebolo vo mne milosrdenstva, i udrel som ho aj po hlave, že hneď spadol a na zemi ležiacemu som ešte skaličil plecia, aby som mu, sťa divému zveru, povybíjal zuby, aby viac nehrýzol nevinných ľudí. Ten tie ruky viac nezdvihne na nikoho, pán doktor.Zelenec hovoril, hoci i v badateľnom rozčúlení, ale jednako s akousi neprestávajúcou líškavou zdvorilosťou, pričom každú chvíľu srkal do seba povetrie kútikmi úst.— Keď ležal na zemi, nemali ste ho viac biť, — riekol som, hľadiac na farizeja s netajeným odporom.— Veru, nemal, veru nemal; pravdu ráčite hovoriť. Ale, čože, keď mi zišlo na um, že ho súd zavrie na rok-dva a potom zase pustí, ako toho besného vlka na nevinných ľudí. Keď nás súdy nebránia, musíme sa sami. Iný človek by ho bol najskorej zabil načisto, lebo však ono iste prišlo, aby ma s mojou nevinnou rodinou bez rozmýšľania a bez milosti vymordovalo, pán doktor.Ťažko poraneného tuláka som obviazal a došlí žandári ho odviedli do sedrie.Zelenec ma potom častejšie navštevoval. Pre každú i malichernú chorôbku, ktorá sa v jeho rodine vyskytla, prišiel na poradu. Napokon ma navštívil skoro každý raz, keď prišiel do mesta, aj keď nemal nijakú zvláštnu príčinu, len aby sa — ako on hovoril — poradil so mnou.Tak som dobre poznal tohto nie celkom obyčajného človeka a spriatelil sa s ním.Matúš Zelenec klamal svet, a to niekoľko rokov a dôkladne. Sprvu každý, i ja, ho držal za pokryteckého, nestatočného vydriducha, lebo za každým svojim ziskom chodil neúnavne, svoje plody a svoj dobytok predával vždy za najvyššie ceny, nehľadiac, či je niekto núdzny či nie. Sám svojou usilovnosťou sa vyšvihol z drobného roľníka na veľmi zámožného gazdu, ktorý mal plné stajne dobytka, oral so štyrmi záprahmi a mal státisíce v sporiteľni. Za ovocie vzal tisíce; mal včelíny. Pestoval tú najlepšiu hydinu, a to nielen kurence a husi, ale i celé kŕdle moriek. Mal vždy omnoho lepšiu úrodu ako ostatní gazdovia, lebo všetko robil s rozvahou a poslúchal múdru radu. A pritom nikdy nikto nepočul alebo nevidel, že by on bol niekomu niečo dal. Keď prišli k nemu, hoci aj tí najbiednejší pohorelci,[1]nedal im ani snopok slamy ani meričku ovsa. Odbavil ich úlisnými rečami a citátmi z biblie.Trvalo to niekoľko rokov, kým mu prišli na jeho tajné kúsky.Celý náš okres bol často prekvapený, že biednym chudákom, opusteným sirotám, vdovám vše nocou nanosilo či do dvora, či do niektorej miestnosti pri dome zbožia, zemiakov, fúry dreva. Nejeden slabší gazda, ktorému padol kus dobytka, našiel namiesto stratenej kravy druhú, nie horšiu ako bola jeho, v stajni pri raňajšom kŕmení. Keď ju oznámil richtárovi, ten ju darmo vyhlasoval, nikto sa o ňu nehlásil. Niektorí i poštou dostali peniaze z obcí a od ľudí, ktorých vôbec nepoznali, a keď sa na nich dopytovali, tak vyšlo najavo, že takého človeka ani tam nebolo. Celý okres bol týmito tak dobre zatajovanými dobrodeniami rozčuľovaný, ako keby bolo išlo o opak, totižto o krádeže. Napokon s opilstvom spojená náhoda vyzradila páchateľa.Matúš Zelenec mal starého paholka, ktorý slúžil ešte pri jeho nebohom tesťovi a bol všeobecne známy ako triezvy, nevrlý, takmer hnevlivý, zamĺkly človek, nestýkajúci sa s nikým. Prišiel raz starý, jednoruký obšitoš[2]do obce a chodil žobrajúci po domoch. U Zelencov sa zišiel so starým Jurom vo dvore. Ako bolo v gazdovom dome už zvykom, duril tento obšitoša von z domu bez almužny.Starý, zarastený chudák stál opretý o palicu a hľadel žalostne na mrchavého človeka. Po chvíli preriekol trasúcimi sa perami:— Čože, Juro, ty si ma už načisto zabudol? Nepamätáš sa, ako ťa Bosniak naháňal a kto ťa ratoval? Nepamätáš sa?Juro zaklial. — Nuž, ty si to, Mišo! No, ktože by poznal v takej maškare takého chýrneho vojaka, ako si bol ty, — odvetil zahanbene.— Čo je ako, to už poď so mnou, myslím, že ťa ani gazda nevyhodí. Človeče, ale nemáš ty hyd? — Mišo sa poškrabal po hlave a drgol ňou.— A ja, veru sa nájde.— No, no to ťa do izby nevezmem. Najlepšie bude, keď sa najprv obriadiš. Dám ti nejaké čisté šaty, oholím, ostrihám ťa a okúpem v koryte, v ktorom paríme svine. Potom ťa namastím petrolejom a vypustoším z teba tie potvory. Možno, možno ťa gazda zadrží za pastiera, lebo hľadáme jedného. Vládzeš ešte chodiť?— Veď iné nerobím, len to.Večer s uriadeným Mišom šiel Juro do krčmy. Čo ako bolo, museli si na to zídenie vypiť a vyrozprávať sa.Juro, nezvyklý piť, chytro prevážil a Mišovi, ktorý nadával na jeho gazdu, posudzujúc ho podľa počutia, vykladal, aký je Zelenec vlastne dobrý človek, lenže všetky dobrodenia robí potajomky, akoby kradol. Koľko ráz bol či s ním, či sám, nočnou dobou zaviezť ubiedeným potravy, dreva. Nuž nech ľudia netárajú, keď nevedia.V krčme nebol nik, keď si toto rozprávali, len krčmárka ich vypočula zo susednej izby. Ale to bolo dosť. Keby to bol hajtman po dedine vybubnoval, nebolo by sa to tak chytro roznieslo, ako keď to vypočula Mara Treskáňovie. Bože, ako ju svrbel jazyk, vyjaviť také tajomstvo!A tak som sa o tom napochytro dozvedel i ja. Keď Matúš prišiel najbližšie ku mne, bol akýsi nesvoj. Neopovážil sa mi pozrieť do očí: okúňal sa.Potriasol som mu priateľsky ruku, z ktorej mi podal len dva prsty.— No, Matúš, že ste vy taký prešibaný človek, to by som si nebol myslel: Tak potmehúdsky dobre robiť, to je veru zriedkavosť. Veď ľudia ešte najviac preto dobre robia, aby ich druhí videli a chválili. A prečo ste to tak robili?Zelenec sa poškrabal za uchom: — Nuž, poviem vám to, pán doktor. Viete, že v biblii stojí, že keď dobre činíme, čiňme to tak, aby ľavá ruka nevedela, čo robí pravá. To je jedno a je to, pán môj drahý, skutočne múdre. Lebo však dobre činiť je milšia obeť Hospodinu, ako keď mu obetujeme mastné barančeky, a pán doktor, keď my chceme, aby nás boh požehnával, musíme sa mu aj my zavďačiť. Ale keď to ja robím takým spôsobom, že o tom vie celý svet, tak sa, — tu sa Matúš usmial, že mu vrásky oči celkom zatiahli, — žobrákom neubránime.Matúš srkol kútikmi úst povetrie a rozložil ruky: — Neubránime, pán doktor. A keď sa naučia k vám chodiť žobráci kadejakí — však sú všelijakí, i panskí (a to sú tí najhorší), pán doktor — tak sa neubránime ani pred zlodejmi. Ako viete, aj takto ma jeden navštívil, a keby som rozdával verejne, to by ma ich navštívilo i viac. A potom, pán doktor, takto dám tomu, a ako ja chcem. Keby som to robil verejne, prinútili by ma dať aj tomu, komu ja nechcem dať. Nuž preto som to tak robil. Teraz je už so mnou zle, keď ten starý blázon všetko vvfrflal. Ale ľudia sme všetci, máme svoje slabosti, pán doktor. Komu vlastný jazyk nikdy nerobil šarapatu, nech prvý hodí naň kameň.Pravdu rečeno, nevedel som, čo mám Zelencovi povedať. Napochytre som nebol na čistom, či ho mám chváliť či haniť. Lebo akési zákerníctvo predsa len bolo takto v jeho pokračovaní. On dával almužnu nie z úprimnej ľudomilnosti a nábožnosti, ale preto, lebo robil obchod s pánom bohom. A pri tom obchode nechcel mať zbytočné (ako si on myslel) nepríjemnosti.Napokon som ho pochválil, lebo jednako pomáhal biednym. Možno, že bol trochu i zbojník, ale bol taký, ktorý chudobe meral súkno od buka do buka podľa Jánošíkovho vzoru. Veď keby sme tak dobre nazreli do našej duše, presvedčili by sme sa, že všetci viac-menej donášame obete najviac preto, aby sa nám to akýmsi spôsobom vyplácalo. Alebo či len naozaj z úprimnej a čistej ľudskosti a bohabojnosti? Matúš si sadol oproti mne. Vedel som, že má čosi za lubom, čo mu tlačí dušu. Natiahol tvár a šuchol si ju prstami jednej ruky.— Veď-veď, pán doktor, všelijako je to na tomto svete, všelijako.— Čože máte ešte, Matúš, vypovedzte, čo vás tlačí?— Veru tlačí, veru tlačí, pán doktor, a veru veľmi tlačí.— Tak von s tým. Možno keď si o tom pohovoríme obidvaja, skorej nájdeme rozumný východ.Matúš srkol kútikmi a začal:— Viete, že mám syna Števa, ktorý by sa mi mal ženiť. Nestojím mu v ceste. Prišiel mladému človekovi jeho čas, tak nech urobí, ako to i Hospodin prikázal. Ale je vo veci hák, pán doktor, a to veľmi hrubý.— Čo by to bolo?— Keď sa má ženiť, nech sa žení, ale nech si vezme manželku, ako kážu sväté knihy, v ktorých stojí, že „ženy dobré blahoslavený jest muž“ a „žena neřádná za svini podobnou počítána bude“. Môj Števo sa kloní k tomu prasaťu, keby si mohol vziať takú, ktorá by mu zadovážila blahoslavenstvo na zemi.— A ktože sú to tie dievčatá, možno ich aj ja poznám.— Akiste poznáte. Ja so ženou by sme chceli, aby si vzal Zuzku Hlbočanovú. Je to dievčatisko urastené, poriadne, robotné a veru sa nemusí schovávať pred nijakou kamarátkou ani na pravé poludnie. Lenže, čo je pravda, to je pravda, jazyk má trochu podrezaný. Ale ktorá žena ho nemá? A veď žena bez mrdu tiež nie je moc hodná. A má i majetok, má veru. Sú len dve v dome a Ondro Hlbočan má štyri šestiny gruntu, pán doktor.— Myslím, že vy by ste nemali zháňať ešte majetky i s nevestou, máte svojho dosť, i keby ste mali desať detí.— Veď mám, mám, čo mám. Ani mi nejde o ten majetok, ale o to, že na majetku vychovaná žena nikdy nie je taká márnica, nafúkaná, do kože sa nepracúca ako taká, ktorá z ničoho prišla do bohatstva. Takej obyčajne blahobyt hlavu prevráti. Hjáj, na to by som vám vyrátal mnoho príkladov.— Môžete mať pravdu, — dotvrdil som premýšľajúc. — A tá druhá je kto?— Tá druhá je Mila Draganová.Matúš sklonil hlavu a hľadel na skľúčené ruky, ktoré držal opreté na rozšírených kolenách.— Aha, aha, poznám ju. Je to nápadne pekné dievča, biele a ružové, so štíhlym driekom; trochu popanštená.Matúš nezdvihnúc hlavu, ledabolo odvetil bez vôle. — To je ona, to. Povedali by ste, ako v písme stojí: „Kvitne ako kvítek liliový a vydáva vůni.“ Vydáva, vydáva, pán doktor. Ale čože je z tej vône, keď ju mnohí voňajú? A potom, pán doktor, z vône nevyžijeme.Zelenec zdvihol hlavu a pozrel mi prísne do očí a pokýval záporne ukazovákom.— Nuž, čože sa vám na nej nevidí? Veď môže byť i parádnejšie dievča dobrou gazdinou.— Možno pri pánoch, ale pri gazdoch? Veru nie veľmi, pán doktor. Ale vy neviete, čo je to za rodina, keď takto o nej hovoríte.— Tak čože je za jedna?— Ak o ktorej, tak o nej platí porekadlo, že aká matka, taká Katka, aké drevo, taký klin a jablko nepadá ďaleko od stromu. Jej mať bola ľahká a práve taká parádnica ako ona a ona sa ukrutočne na ňu udala.— Matúš, neviem, či to biblia káže ohovárať ľudí o ktorých nevieme iste, či ich právom odsudzujeme.Zelenec pozrel na mňa s neobyčajne prísnou tvárou, bez každej stopy nejakého líškavého úsmevu.— Bola taká, môžete byť istý, — prikývol ešte ostro hlavou.— Že to tak iste viete!— Viem, čo viem, pán doktor…!— Pravda, keď je taká tá Mila, tak sa radšej z kratšej cesty vrátiť.— Poviem vám, kto je tá Draganka. Za dievčaťa slúžila u vicišpánov — u Šimúnov, ale u tých Zarándych, no — štyri roky. Tam sa priučila tomu panstvu a kdečomu inému, lebo bola hodná, hodnejšia ešte ako jej dcéra. A viete, že z peknej jablone každý rád odtrhne. Odtiaľ prišla domov do dediny k svojej materi. Otca nebolo. Dedinskí chlapci sa mali okolo nej, ale ani jeden ju nebral bez majetku. Čože tá chalúpka a kúsok toho poľa, z toho sa nedalo vyžiť. Napokon si ju vzal Mišo Dragan, ktorý kočišoval u žida v Podhore. Ktorýsi ten grajciar doniesol z tej služby, ale to sa chytro rozkotúľalo, a tak ešte do roka ušiel do Ameriky. Zuzka si pomáhala, ako vedela. No, a pomáhali jej aj iní. Neviem, minul či neminul rok a narodilo sa jej dievčatko, tá Mila. Ako ho vychovávala? Rástlo, ako pán boh dal, pán doktor. Čo videlo od matere, to robilo, pán doktor.Matúš zložil ruky, akoby prosil o milosť a smial sa úlisne:— A to má byť moja nevesta? To som si ja zaslúžil na moje staré kolená? A to chlapčisko, ten Števo, sa šalie za ňou. To je veru kríž, pán doktor.— A ako viete, že sa šalie za ňou? Povedal vám to?Matúš srkol kútikmi: — Horký tam povedal. Vystopoval som ho. Mám ľahký spánok, spím ako myš na vreci. Števo spáva v izbici pri stajniach. Len tu ti jednu noc počujem trepnúť dvermi tej izbice. Museli mu z ruky vypadnúť. Stoknem chytro nohavice a vyzerám, kto je to. I zazrel som milého Števa vychádzať ukradomky z dvora. Ja nelenivý, pochytil som kabát a taký bosý hybaj tichučko za ním. Nuž, kdeže vám to šlo? Po záhumní, rovno k Mile. Preskočil cez nízky plôtik a priplichtil sa k oblôčiku izby, v ktorej spala s materou. Oblôčik otvorila a Števo ju na izbe, zvonku oblápal a bozkával. Ako to už mladí ľudia robievajú, no.— To ešte nebolo také strašné, Matúško môj drahý.— Veď nie, veď nie, pán doktor, lebo ona nevyšla k nemu, ani jeho nepustila k sebe do tej komôrky. No, a to veru dievčatá i zvyknú vykonať. Veď načože sú zálety?— Pravdaže. A vy ste ho tam vyčkali do konca?— No, pravdaže vyčkal. Nebol by som odišiel ani za pár dobrých volov. I vyčkal som, čo som nečakal. Kedy-netedy ho dievča odoslalo i milý Števo — blázon, blázon hlúpy! — odišiel uveličený, akú má dobrú a vernú frajerku. Ja som chvíľu počkal, kým zašiel za najbližší dom, ktorý leží trochu obďaleč a chcel som už ísť za ním, iba keď ti tu z humienka vyskočí druhý mládenec a hybaj tiež k tomu obloku, od ktorého práve Števo odišiel. Našťastie mesiac svietil, a tak som poznal, že to bol Maťo Zobanovie.Matúš pľasol rukami: — Tu máš, to je pekné nadelenie, myslel som si. Tá veru nemárni čas. Ale, čože, chytro som sa presvedčil, že nerovno rozdáva svoje dary, lebo za Maťkom vyskočila svižko ako rybka z obloka a obidvaja všuchli do toho humienka. Nuž tak, pán doktor.Matúš zvraštil tvár a úlisne sa usmial.— Teraz sa smejete, ale myslím, že vám vtedy nebolo do smiechu.— Ba bolo, pán doktor, bolo. Lebo keď som to videl, tak som si bol celkom na čistom, že mi môj Števo takú osobu za nevestu do domu doviesť nemôže. Aj som sa pobral odtiaľ a doma som celú noc rozmýšľal, čo urobím, ako by som vec najlepšie vyrovnal.— No, a čo ste vyhútali?— Toto som vyhútal, pán doktor. Maťkov otec je dobrý gazda, má tri šestiny a štvoro detí. Dlžen je čosi okolo štyridsaťtisíc korún.— Ako vy to všetko viete! — divil som sa.— Nie je ťažko uhádnuť, keď som mu ja všetky zmenky podpísal. Ale nebojím sa, nie; je on viac ráz hoden tie groše, ktoré upotrebil pri stavbe nového domu. Starý Juro Zoban hľadá nevestu, ktorá by ten dlh vyplatila. Veľmi ten nebude hľadieť, čo je za jednu, keď uvidí štyridsať tisícok na stole.— To by ste vy boli náchylný dať Draganke tie peniaze len preto, aby si jej Milu váš syn nevzal? Počujete, to je ľahkomyseľnosť. A ste probovali hovoriť s ním a vyložiť mu, ako sa veci majú?— Veru tak, ja by som tej dievčici dal tie peniaze, ak si ju Maťko vezme. Ale len Maťko, lebo hocijakému pobehajovi svoje peniaze nedám, to už nie, pán doktor. Môj syn je mäkkej nátury, citlivý, mrzel by sa na mňa celý život, keby vedel, že moja ruka bola v hre proti nemu. Keby som mu povedal, ako som Milu pristihol s Maťkom, neveril by mi a tí by, pravda, tiež tajili do zániku a tak by čo-to na mne zostalo podozrenie, že lužem, aby som ho odviedol od nej. Pravdaže sa Števo nesmie dozvedieť, že peniaze dostala odo mňa, preto by sme to museli tak urobiť, že ich poslal otec z Ameriky. A to by som vás prosil, aby ste mi poradili, ako to urobiť čím šikovnejšie, pán doktor.— Keď ste už taký odhodlaný pomôcť tomu dievčaťu k mužovi, tak nie je nič ľahšie, ako narafičiť celé, aby to vyzeralo tak, že tie peniaze poslal Dragan z Ameriky. A či ten človek niekedy písal žene a poslal jej nejaký ten groš?— Za tých dvadsať rokov jej písal ak tri-štyri razy a z jeho peňazí si tie osoby tiež veľmi neomastili kútiky. Hovoria, že mu celkom dobre šlo, ale že žije s akousi tamojšou ženou. Na listy im nikdy neodpovedal. Bohvie, či je ešte vo Whitingu a či pošiel niekam ďalej.— To nič nerobí. Ba bolo by ešte lepšie, keby sa vôbec vedelo, kde sa podel, lebo tak by sa nevykľulo, že on tie peniaze neposlal.— Nuž ako to spravíme, pán doktor?— Ak ste pevne odhodlaný dať tie peniaze Maťkovi, tak môžeme vybrať obnos zo sporiteľne a potom nejakou cudzou bankou dať ho poukázať Draganovej, že prišli z príkazu Miša Dragana z Ameriky. Ale najprv musíte s Dragankou a s Maťkovcami prísť do poriadku.Matúš prisvedčil hlavou i rukou: — No, pravdaže, pravdaže. Len aby tie nešťastné baby všetko nevyfrflali.Tak sme sa dohovorili a Matúš odišiel.Po jeho odchode som si trochu porozmýšľal o ňom. Čo ako, je to len veľkorysý človek a nie bez šľachetnosti, lebo však malicherný skupáň, alebo čo len hrdloš, bol by skorej na všetko iné myslel, ako na takéto rozlúštenie. Bol by sa so synom vadil, hoci i pral, ako takto vyhodiť toľké peniaze. A takto zbaví syna ľahko nehodnej ženy bez všetkých otrasov. Števa bude začas mrzieť, že ho oklamala, ale Zuzka Hlbočanovie mu ju iste chytro vyženie z hlavy.A tak sa i stalo. Netrvalo ani tri mesiace a Maťko sa zosobášil s Milou.O ktorýsi týždeň neskoršie som sa zišiel so svojím starým priateľom Pavlom Kurtíkom. Tiež prišiel ku mne, tentoraz kvôli synovej reklamácii.Pavo je tiež z tej obce, čo Matúš, sú to dobrí priatelia a vždy aj boli. Zhovárali sme sa o sobáši Mily s Maťkom Zobanom.— Pekne od toho Dragana, že nezabudol na svoju dcéru, povedal som napokon.Pavo sa usmial; jeho rozumná, trochu prešibaná tvár sa na jednej polovici zvraštila, takže pravé oko celkom prižmúril. Pristúpil ku mne a vložiac dlaň pred ústa, zašeptal mi do ucha:— A čo vy, pán doktor, myslíte, že tých štyridsaťtisíc korún poslal Dragan? Taký niktoš, popit?[3]Nikdy ten štyridsaťtisíc korún nemal na hŕbe!Vygúlil som podľa možnosti veľké prekvapené oči na Pava.— Nuž a ktože iný?— Nuž, Matúš, Matúš Zelenec jej ich dal. Veď Mila jejehodcéra. Ja veru veľmi dobre viem, že sa ani neodhadzoval od peknej Zuzky a že ani on nebol vždy taký svätuškár, ako je teraz. Veru ten, pán môj drahý, bol už dávno všetkými masťami natretý a ký parom v ňom väzí i dnes, ktože sa v tom vyzná?[1]pohorelci— tí, ktorí vyhoreli, chodili kedysi po pýtaní[2]obšitoš— (zast.) vyslúžený vojak[3]popit— pijan	Nadasi-Jege_Matus-Zelenec.html.txt
1Čo je život?Ťažko povedať!Vieme len toľko, že je v nás a my sme v ňom. Podobá sa rieke bez počiatku a konca. Preteká priestorom bez oddychu, rovnako mocne a nezadržateľne, ako šiel rajom i Golgotou, nemá koryta, nemá miery, riadi sa vlastnými zákonmi, vytvárajúc na svojej ceste podivuhodné tvary, ktoré nenaplňujú len obsah tohto sveta, ale dávajú mu aj najpodstatnejší zmysel.Človek je v ňom iba nepatrná smietka, ktorá sa náhle vynorí z hlbín na povrch, vychytená azda vírom, pláva raz mocnejším, inokedy slabším prúdom, vystupuje, ponára sa, krúti sa zátočinami, poskakuje perejami a zase tak isto náhle zapadá bez stopy do temných hlbín. Nemôže mu nikdy odporovať, lebo je len jeho nástrojom. Je v ňom, v jeho dychu, v jeho žilách. Od malička znáša iba jeho rozmary. Dlhý čas sa s ním pohráva. Nepozoruje ho, lebo je niekde hlboko pod ním. Unáša ho na svojich vlnách ľahučko a čanká ho, nijaké násilie necíti. Naopak, má dojem, že všetko sa uskutočňuje kvôli nemu, že celý svet jestvuje pre jeho prospech, pre jeho potešenie.Niekedy mu prejde slabý mráčik po čele. Má preto príčinu pozastavovať sa, porozmýšľať. Sú predsa všelijaké nezrovnalosti vo svete, ktoré človeka mýlia, ktoré by rád upravil, urovnal; najmä keď je ešte mladý. Azda sa mu niekedy aj nepodarí nejaké podujatie. Neúspech ho zroní, rozčaruje. Stane sa mrzutým. No vtedy je ešte všetko v poriadku. Má svoju slobodu, svoju radosť, ktorou sa môže utešovať.Ale raz sa to stane.Stretnú sa dvaja.Môžu byť celkom neznámi. Nikdy sa predtým nevideli.On je cudzinec. Nejaký muž, robotník, lebo má ťažké, tvrdé a zapotené ruky. Nie je vôbec urastený ani pekný alebo duchaplný. Ach, kdeže by. Nemal času, aby sa nejako zušľachťoval. Od chlapca robí vo fabrike, kde je plno uhoľného prachu, sadze a inej zapáchajúcej nečistoty, ktorá sa lepí na kožku, na pľúca, a kde by si neporadil nič s mäkkými rukami, s krásnou tvárou a s duchaplnosťou, lebo ku takým panským spôsobom nemá dôveru ani robota, ktorú vykonáva, ani ľudia, s ktorými sa tam stýka. Teda nijaká mimoriadna známosť, lepšia partia, ktorú by mohli ľudia oprávnene pozávidieť. Obyčajný neotesaný chlap, ktorý si naraz spomenie, že nemá mu kto opierať košele, variť kávu a piecť chlieb.Ona je hoci celkom slušné dievča, zo známej a váženej rodiny, kde sa veľa dbá na vychovanie, na šaty, na dobrú povesť. Ale nemá východiska. Pytač čaká a rodičia ju nútia. Nemôže čakať. Musí sa rozhodnúť.Azda spočiatku sa aj objavia slabé príznaky náklonnosti, ale na tom nezáleží. Sú predsa žena a muž, musia sa k sebe priblížiť tak či tak. Podrobia sa povinnosti alebo podľahnú chvíľke slabosti, dajú sa uniesť zmäkčilosťou a nežnosťou svojich sŕdc. Ach, veď je v tom nie žiadna zlomyseľnosť, žiaden úskok, a hlavne mladým ľuďom je to dovolené: dôvernejšie priateľstvo, trochu lásky, chvíľka čarovnej hry, ktorá vzrušuje.Ale je to zároveň koniec slobody, koniec bezstarostných, radostných chvíľ. Človek sa stáva náhle závislým na niečom, čo je mimo neho, čo s ním neobmedzene vládne. Musí veľa úsilia vynaložiť, aby sa zachoval. Zo dňa na deň pribúda povinností, zo dňa na deň je unavenejší, ťažší, akoby mu pribúdalo závažia, ktoré si priviazal na hrdlo.Ešte azda chlapovi sa podarí niekedy vymaniť z tejto závislosti, má k tomu viac sily a odvahy, ale žene nie. Tá sa stáva opravdivým otrokom života, lebo život, tento neobmedzený vladár a veľký tvorca osudov, umienil si práve jej slabými silami zmnožovať sám seba. Ženy majú ťažký údel.Ale tu musí pani Hermína, ktorú náhle uprostred hlbokej noci prepadli pôrodné sily, pretrhnúť tok svojich myšlienok.Možno, že je to ani nie celkom tak. Život nemôže byť ťarchou človeku. Keby sa napríklad ona nebola vydala za Matúša, znášala by teraz svoj kríž ľahšie. Azda by bola aj šťastná. Ó, áno, šťastná.A pritom ani vo svojom utrpení nemôže sa zbaviť spomienky na toho, za ktorým jej srdce tak prudko bilo a ktorého jej osud nedoprial.Skutočne, akoby jej bolo v túto chvíľu okolo srdca inakšie, keby mala vedomie, že trpí za toho druhého. Ten by ju možno ani nenechal trpieť. Istotne by teraz stál vedľa nej. Držal by jej pevne ruku a hladil horúce čelo. Cítil by s ňou, dodával by jej odvahy a ona, ona by mu hľadela do mäkkých očú, nie do hlbokej a chladnej tmy, ako musí hľadieť teraz.Ach, prečo to nemôže byť tak, prečo jej život dostal iný smer, ako si ona priala? Má obviniť za to rodičov alebo aj niekoho iného?Zaiste. Predovšetkým rodičov, lebo boli veľmi netrpezliví. Báli sa, že zostane starou dievkou. Chceli ju vidieť zaopatrenú skôr, ako zatvoria oči. Veď jej išlo na tridsiaty rok a oni už mali biele vlasy. Otec sa chystal na penziu a matka chorľavela. Nuž bol naozaj najvyšší čas, aby sa dostala pod čepiec.A potom rozhodovalo aj postavenie.Rodičom vždy na tom najviac záležalo. Tento mal rozhodne zaistenú, pevnú existenciu. Robil vo fabrike, práve zložil prífung, čakal vymenovanie za majstra a okrem toho mal prenajatú krčmu. Teda človek snaživý, ktorý vedel využiť náležite svoje schopnosti na to, aby ho život nemohol ničím prekvapiť a zaskočiť.A čímže bol ten druhý?Ani sama sa to nikdy nedozvedela. Býval na kraji dediny v malej chalúpke sám, lebo mu rodičia zavčasu pomreli. Niekedy ho vídavala sedieť pri okienku so sklonenou hlavou, akoby bol pohrúžený do čítania. Povrávalo sa niečo o štúdiách, mal vraj robiť nejaké veľmi ťažké skúšky. A naozaj, niekedy tu na kratší, tu na dlhší čas zmizol z domčeka, a keď mal nadísť ten čas, býval veľmi roztržitý, zamyslenejší ako obyčajne. To však bolo všetko, čo sa o ňom dozvedela od ľudí a čo si sama domyslela, lebo on nikdy o sebe nehovoril. Dnes môže priložiť len kusú a nič nevysvetľujúcu správu, ktorá došla za ňou z rodnej dediny potom, keď si ju muž odviedol k sebe, že sa totiž v domci od jej svadby neukázal, a ešte, že raz prišli žandári, vlámali sa do domčeka, dlho tam robili lomoz, akoby rozbíjali nábytok, a potom dali urobiť kováčovi na dvere pevné závory s veľkou zámkou, od ktorej si kľúč odniesli oni.Tak teda! Aké živobytie by jej bol on zabezpečil?Rodičia konali rozumne, keď rozhodli tak, ako je teraz. Len ona to nevie pochopiť a uznať. Bola vlastne vždy trochu tvrdohlavá, uzavretá, nerada znášala útlak, hoci dobre mienený, a pri ňom celkom stratila hlavu. Bola by ho nasledovala aj do pekla, keby bol niečím prejavil, že ta chce s ňou ísť. Čože jej bolo po tom, čo bude zajtra jesť, ako sa bude obúvať, šatiť, kde bude bývať a či bude mať aj nejaké nádoby v kuchyni a nábytok v izbe.Na to mysleli len rodičia. Tým išlo o povesť, o dobré meno, o pevné postavenie. Nuž tí nakoniec uplatnili svoje právo.Ale do istej miery bola na vine aj jeho nerozhodnosť. Nikdy sa totiž nevyslovil, ba ani iným spôsobom nedal najavo, že by si ju chcel vziať za ženu. Keď bol doma, ukazoval sa u nich skoro každý deň, lebo nemal ďaleko do horárne, kde ona vyrástla a bývala. Pozhováral sa prívetivo, dôverne s matkou, vážne a rozumne s otcom, potom srdečne s ňou a bez slova pobral sa jej pomáhať v robote, hoci i taniere utierať suchou handrou, ak náhodou umývala riad. Darmo ho od toho odúčala.Ach, božechráň, to veru nedovolíme robiť, akože si to vlastne predstavuje, protestovala matka.Pravdaže, to sa mu už nepatrí, nie, bráni sa aj ona.Ale čo má potom robiť on, či sa má na ňu len dívať?Nie, nie, radšej to aj ona nechá. Veď konečne riad zvyknú umývať až po večeri, keď ho je viac, teraz má len týchto pár kúskov od olovrantu, môže ich bezpečne ešte nechať.V takom prípade navrhuje prechádzku. Nedávno len tak náhodou objavil v starom lome sovie hniezdo. Boli tam dve smiešne podlhovasté biele vajíčka. Dnes už budú pravdepodobne mladé. Nechcela by sa na ne pozrieť?Ach, prečože by nie. Prechádzky má rada. Od malička sa túlala okolo horárne, brúsila poľami, pastviskami, horou, zápačami, a nikdy ju to neomrzelo. A potom, ak jej chce ukázať sovie hniezdo, bude veľmi rada. Mladé sovy ešte v živote nevidela. Môžu teda ísť.A on to vážne myslí. Cestou jej rozpráva mnohé zaujímavé veci o sovách, najmä keď zbadá, že ju tým dobre zabáva. Zdá sa, že práve tomu dobre rozumie. Toľko vie povedať o jedinom vtáčikovi. Ach, ona by to nedokázala v nijakom prípade, hoci by ešte sto rokov žila a celé hory kníh prečítala. Nie, nie, nedokáže to nikdy. A nemôže povedať, že by si veci, okolo ktorých chodí, nevšímala. Naopak, všíma si ich veľmi pozorne. Niekedy o nich trochu aj porozmýšľa. Ale nevie sa hádam k nim tak bezprostredne priblížiť. Nevie v nich prebudiť dušu, ako to robieva on. A tak musí ho len obdivovať, jeho rozum, jeho hlas, spôsob vyjadrovania, ba celého, ako popri nej kráča, ako sa aj pri chôdzi ohľaduplne na pol tela a väčšou čiastkou tváre k nej obracia, aby nemusela príliš otáčať hlavu, keď sa mu chce pozrieť do očú. Má takú jemnozrnnú kožku na lícach, že sa jej žiada prejsť po nej zľahka prstami, má taký mäkký, utešený pohľad, že by chcela pri ňom bdieť.Či si to on aspoň trochu uvedomuje?Azda, ale nedá to na sebe znať. Je za každej okolnosti rovnako pokojný, azda by ho ani nevedelo nič vyniesť z miery, nejako zvlášť zjavne vzrušiť.Cez kameňolom ju vedie za ruku. Nieto iného východiska, lebo sú tam veľké hŕby skál, veľké balvany, ktoré treba preliezať, ak sa majú dostať k soviemu hniezdu, ktoré je pod klenbou zadnej steny. Mohla by sa jej noha skĺznuť, mohla by padnúť a ublížiť si, a okrem toho treba ísť opatrne, potichu, aby nevyplašili hrmotom samičku, ktorá môže v tomto čase sedieť na hniezde a ktorá by sa dala v takom prípade ľahko chytiť.Ale to sa im nepodarí. Čo ako pomaly postupujú, nemôžu zabrániť, aby sa im tu i tam pod nohami neuvoľnila niektorá nedostatočne uložená a vklinená skala a neskotúľala sa strminou, čo, pravdaže, narobí vždy dosť hrmotu, sprevádzaného ešte náležite hlasnou ozvenou. Preto nielenže má samička dosť času vyplašiť sa, ale aj mladé, ktoré od tých čias, ako sa vykotúľali z vajíčok, dobre zosilneli na výdatnej strave, husto obrástli, ba naučili sa aj trochu poskakovať, takže stačia uniknúť nebezpečenstvu.Opatrnosť bola teda zbytočná. Ak sa chceli trochu pomaznať s malými operencami a keď chceli zabrániť, aby na úteku pred nimi nezapadli niekde do hlbokej, tesnej skuliny medzi skaly, kde by bezpochyby boli našli hrobček, museli za nimi poskakovať po lomisku, preliezať skaly, preťahovať sa tiesňavami, vynaložiť viac námahy, obetovať svoje pohodlie a hlavne vydať sa nebezpečenstvu, že ich kožka nezostane neporušená.Nakoniec sa im to podarilo. Malí utečenci sa unavili a vari aj strach ich zmordoval. Dali sa pochytať, hladkať a ani najmenším nepokojom nedali najavo, že by sa chceli plašiť, len sa všetkému veľmi divili.Veru, nemusela ľutovať, že sa trocha ubehala. Veď tie stvoreniatka sa úplne podobali ľuďom. Aké mali len veľké a múdre oči, ako čudne, prorocky pokyvkávali hlavami. Celkom tak, akoby vážili veľké a ťažké myšlienky. Naozaj, ako drobní starci.Mala ich na lone, zhovárala sa s nimi, pohládzala im mäkušké perie pod hrdlom, ktoré vyzeralo ako našuchorená brada. A potom chcela im upraviť lôžko, aby mali viac miesta a netlačili sa k sebe. Preto rozovrela viac kolená a nadvihla si trochu sukňu na okrajoch, zabúdajúc, že nie je sama.Ale vtedy sa on zmiatol a nevedel nijakým spôsobom zakryť svoj stav.Božemôj, veď ona krváca.Kde?Tu, hľa!Ukazoval miesto niečo povyše kolena z vnútornej strany stehna.Skutočne!Nuž krváca. Čo sa dá robiť. Nemôže to zakryť, keď si to už všimol. Svoju krv predsa nezaprie. A okrem toho je to príliš viditeľné: veľká kvapka tmavočervenej krvi, ktorá sa chce roztiecť, na hladkom bieluškom tele povyše kolien. Je to príliš chúlostivé. Musí sa preto červenať a nevie, vôbec nevie, čo by mala urobiť, aby mu tá kvapôčka nebola na očiach.Lež on jej pomôže. Azda len čo zbadal, že sa zle zadíval, už mal pripravené prijateľné a uspokojujúce riešenie. Vysvetľoval, že sa istotne poranila pri preliezaní skál, bude to vraj malá odrenina, z ktorej vymáka krv.Áno, keď tak myslí, nuž inakšie ani nemôže byť. Prisviedča ochotne a má oslobodzujúci pocit, že sa jej ľahšie dýcha.Teraz však musí mať trochu strpenia. Nech sa len nehýbe a zostane chvíľku tak, ako je. Zabehne odtrhnúť lístok skorocelu a obviaže jej to, aby si cestou nezamazala šaty od rany.Pravdaže, je pri tom veľmi opatrný. Kvapôčku krvi nezotrie, skorocelový lístok priloží priam na ňu a potom miesto obviaže svojou bielou šatôčkou.Hádam jej to príliš silno nestiahol? Nie, nestiahol. Môže celkom voľne pohýbať kolenom a kráčať. Ďakuje pekne.Cestou naspäť sa nevie ešte spamätať. Ani sa naň nepozrie, nevedela by zniesť jeho pohľad. Má dojem, že kráča hustou hmlou, voľakde za sebou počuje žblnkotať rovnomerným a pokojným prúdom jeho hlas, ktorý sa vôbec nezmenil. Musí stále kontrolovať svoj krok, aby náhodou zle nestúpila a nepotočila sa.Ach, je to kalvária táto cesta.Ale doma sa už nevie ovládať. Sotva zatvorí na svojej komôrke dvere, hodí sa na posteľ a prepukne v prudký plač. Veru, celá sa otriasa plačom. Ale neplače zo žiaľu, vôbec nie. Voľačo radostné, potešujúce sa jej v srdci rodí. Chcela by sa zároveň usmievať, áno, smiať sa cez slzy. Teda radostný plač. Potom si odviaže z nohy šatôčku a prezerá ju pri svetle. Bezpochyby je to jeho šatôčka, vychádza z nej vôňa jemného tabaku. V jednom rožku nachádza jeho monogram. Veľká krvavá škvrna je práve pod týmto monogramom, akoby ho chcela prizdobiť alebo lepšie vyznačiť. Dlho sa vie dívať na šatôčku a dáva plnú voľnosť svojim myšlienkam. Chce využiť čas, kým ju má vo svojich rukách. Zajtra ju vyperie, aby ju mohla vrátiť. Potom zas nebude mať od neho nič. Alebo nie, prečo by ju mala vracať? On sa jej bude sotva dožadovať. Nuž môže ju nechať práve v takom stave, ako je teraz, aj s krvavou škvrnou pod momnogramom. Raz, a s týmto razom počíta určite, raz ju vytiahne z truhly spomedzi inej bielizne a ukáže mu ju. Bude mať z nej radosť tak isto ako ona. Pamätáš sa, povie, pamätáš sa, ako si touto šatôčkou chcel zakryť pravdu? On sa zaiste významne usmeje. Lebo povie mu ešte: vtedy sme sa nevedeli dívať tak otvorene na pravdu, ako sa dívame dnes. Áno, tak mu povie. Bude to azda o jeden, o dva roky najdlhšie. Lebo teraz sa už musí jej život zmeniť. On sám bude chcieť, aby sa jej život zmenil čím skôr.Ale nezmenil sa.Chodil ďalej k nim. Vodil ju po prechádzkach, raz do lomu, inokedy do hory na huby alebo hore dolinou popri potoku, a stále bol rovnako milý, pozorný a nevtieravý.Teplé slnečné dni sa minuli a prišla jeseň, potom zima, potom zasa jar. Večný kolobeh času. Bolo by to veľmi príjemné a osviežujúce, keby človek nestarel.Prečo čakal? Či nevidel, ako odkvitá?Rodičia sa stávali zo dňa na deň netrpezlivejšími. Nevraveli nič, len častejšie na nej zabúdali ustrašené pohľady a večerom, keď sa odobrali do svojej izby, prenikal dlho stenou do jej komôrky rušný, niekedy prudký rozhovor. Bezpochyby šlo o ňu. Zdá sa, že otec bol na jej strane. Bol ochotný ešte čakať, lebo jej veril, ale matka nie. Má podozrenie, že náhle zjavenie sa nového a vážneho pytača bolo jej dielom. Mala práve niekde na tomto vidieku dobrú známosť, mohla teda všetko zariadiť za jej chrbtom. Šťastie jej prialo, a len čo mala istý tromf v rukách, už sa nedala. Otec musel ustúpiť. Musíš sa rozhodnúť, dcéra moja, nieto iného východiska, na nás sa už nemôžeš spoliehať, povedal jej raz veľmi vážne. A to už bola hotová katastrofa. Nemala ochrancu, všetci sa proti nej nemilosrdne postavili. Musíš voliť, musíš sa rozhodnúť! A mala len jedného pytača. Nuž voľ si, stvora božia!Čo si mala počať?Ach, ešte je tu jedna príležitosť, posledná možnosť. Pôjde si pýtať k nemu radu. Nech sa rozhodne, nech on rozhodne, a podľa toho sa zariadi. Ale akože sa rozhodol v tej vážnej chvíli? Ach, keď si na to spomína, musí plakať.Povedala mu rovno, že ju nútia vydať sa, čo on o tom myslí?Pozrel na ňu udiveným pohľadom, lebo to vari nečakal, a po chvíli povedal, že je len prirodzené, že každé dievča sa vydá.Áno, vydá sa, ak má pytača.A ona ho vari nemá ešte?Ba, pravdaže ho má.A má ho rada?Nie, nemá ho rada!A vtedy sa im oči skrížili a nastalo ticho, také ticho, že bolo počuť celkom zreteľne tikať hodinky, ktoré mal v dolnom vrecúšku vesty. Mali čistý, jemný stroj a ostrý kovový zvuk. Obaja v tú chvíľu na ne mysleli, lebo nebolo vhodnejšieho predmetu, na ktorý by sa im myšlienky zachytili, a obaja rovnako v duchu ustálili, že sa príliš ponáhľajú. Pre nich by bolo veru lepšie, keby zmeškávali, keby vôbec zatíchli, ba keby sa celý svet i beh času zastavil, aspoň by nemuseli s takým napätím očakávať chvíľu, ktorá má práve prísť a ktorá medzi nimi všetko naraz ukončí, akoby uťal. Ale to bolo predsa nemožné. Čas ešte nikto nezastavil. Preteká svetom od večnosti do večnosti, nepozná ani koryta, ani hrádze a chvíľky sú len kratučké záblesky na hladine tohto nesmierneho toku, ktoré nečakane zažiaria a miznú bez stopy. Áno, aj oni to museli uznať a podvoliť sa všeobecnému pravidlu.On sa prvý spamätal. Sklopil oči, upravil si tvár do pokojného výrazu a povedal, že na tom vlastne ani nezáleží, len keď je pytač a má vážny úmysel, láska vraj príde, keď sa o to obe stránky usilujú.Tak on teda myslí?Áno, tak!Nuž potom jej zostáva len jedno východisko. Áno.Áno!Zbohom!To bolo posledné slovo, ktoré mu povedala. Viac sa s ním nestretla. Matúš si ju odviedol hneď po svadbe k sebe, lebo mal o ňu oveľa vážnejší záujem a hlavne určitejší záujem ako ten druhý. A keď to už má priznať, celým svojím zjavom pôsobil určitejšie a presvedčivejšie. Vedel vždy, čo chce a ako to chce. Čo si vzal jedenkrát do hlavy, to druhýkrát musel dostať aj do rúk. Ak si povedzme jedenkrát zaumienil stať sa majstrom vo fabrike, tak to nebolo len jalové snívanie a chvastanie, ale vážna úloha, ktorú si napred, kým sa do nej dal dôkladne, zo všetkých strán uvážil, premyslel!Veď to aj nebolo hocijaké podujatie stať sa majstrom vo fabrike, kde pracuje štyritisíc robotníkov, z ktorých mnohí prechovávajú rovnakú túžbu, a len raz za desať rokov naskytne sa na to jediná príležitosť. Sú chlapci, čo celú penziu vyslúžia si na dvore za úpeku, dažďa, mrazu pri tej najťažšej a najčernejšej nádenníckej robote, a on už od učňa vykonával len čistejšiu robotu v dielni alebo v kancelárii. Nežičlivci a závistníci rozchyrovali, že to dosiahol pätolizačstvom. Trocha mali pravdu. Bez priazne a bez pomocnej ruky nedosiahneš ničoho. Inžinierovi dobre padne, keď mu trocha prisluhuješ, keď mu na kancelárii otváraš dvere, keď mu strúhaš poklony a pripaľuješ cigaretu. Skôr si ťa zapamätá a raz, keď ťa nájde na dvore, kde sa môže každý ocitnúť, keď pochybí v dielni robotu, pristaví sa pri tebe a povie: Ach, vy ste tu? Práve som vás hľadal. Potrebujem vo svojom oddiele šikovného sústružníka, práve takého, ako ste vy. Ráno sa hláste v mojej kancelárii. To je len prirodzené. Službička sa odpláca službičkou. Ale kdeže by sa bol dostal, keby nebol mal v sebe silu prebíjať sa, viesť neustále tichý, ale urputný zápas so sebou samým i s prostredím, kým nedosiahol cieľa. Nie pätolizačstvo, ale odvaha a pevná vôľa, to je vlastnosť, ktorá ho charakterizuje.To by bolo v poriadku. Muž, ktorý má odvahu, zasluhuje si aspoň obdiv, keď už nie lásku. Pani Hermína bola ochotná podvoliť sa, priznať jeho schopnosť, vzdať mu za to patričnú úctu, ako sa manželke patrí. Lásku nie. Jednak preto, že sám o ňu nedbal, a potom dávno ju už dala inému.Lež Matúš si ani to nezaslúžil. Mal síce odvahu za dvoch, ale vedel ju využiť len vo svoj prospech. K iným ľudom nemal nijaké povinnosti. Obyčajne ich zadeľoval do dvoch skupín. Jedni stáli niekde vysoko nad ním. Bol preto k nim úctivý, úslužný, niekedy aj pod ľudskú dôstojnosť ponížený, hoci ich v skrytosti srdca nenávidel! Tí ostatní nevyrovnali sa jeho postaveniu. Pripadali mu ako stádo zvierat, ktoré môže podľa ľubovôle a hlavne beztrestne využívať. Bol jednoducho sebcom, a to ho vlastne priviedlo na myšlienku uchytiť si ešte vedľa hlavného zamestnania nejakú živnosť, ktorou by mohol ľudskú slabosť náležite využiť a ktorou by mohol aj svoju vášeň uspokojiť. Najlepšie mu na to vyhovovala krčma. V krčme strácajú ľudia celkom obozretnosť. Stávajú sa nedbanlivými, zábudlivými práve k tým veciam, ktoré inokedy strážia všetkými zmyslami. Urobíš s nimi, čo len chceš. Máš dovolené využiť všetky schopnosti na to, aby si im prezeral vrecká a vyberal podľa toho úmerný príspevok na zveľaďovanie vlastného imania. Nikto ťa nekontroluje, ani ti nikto nepredpisuje spôsob. Môžeš sa veľmi ľahko prepočítať. Každý ti predsa musí uznať, že nie si nejako zvlášť školený a zbehlý počtár, najmä keď treba počítať rýchlo a spamäti. Môžeš niektorý poldecík zarátať dvakrát a sú tu ešte možnosti všelijako a na rozličný stupeň miešať a riediť trúnky. Ľudia o tom nemusia vedieť. A keby sa aj niekto domáhal spravodlivosti a choval sa pritom príliš hlasno a vyzývavo, ako to obyčajne býva, nazveš ho ožranom a vyhodíš pred dvere, aby sa niekde vyspal a nadobudol triezvejší rozum. V každom prípade nemusíš sa báť, právo je na tvojej strane.Nuž krčma znamenala preňho veľa. Mala sa stať zlatou baňou, v ktorej by mohol slobodne dolovať.No nemala byť posledným, najväčším cieľom jeho života. Ten ležal ešte ďalej, až na konci tohto úsilia, lopotenia a naťahovania sa s ľuďmi, pravdepodobne v niektorom väčšom meste, kde sa tlačí veľmi veľa ľudí na malom priestore, možno už tam na neho čaká, možno ešte len jestvuje miesto, kde bude stáť. S tým si teraz hlavu neláme. Prechováva len pevné predsavzatie, že raz, keď bude mať dosť peňazí, pôjde do mesta, vbehne do niektorého hostinca a pri poháriku a za srdečného rozhovoru s hostinským opýta sa ho tiež, či by mu nevedel poradiť nejaký dom, ktorý by bol na predaj.Dom?Áno, dom, pravdaže, väčší, môže byť aj činžiak, kde by bolo bývanie pre viacej rodín. Mal by oň záujem, lebo usporil si niečo peňazí a chce mať svoj dom, aby mal zabezpečenú starobu. Pravdaže, na to by mu stačila aj malá chalupa s jedinou útulnou izbou a s teplou pecou. Lenže on chce mať nájomníkov, päť, šesť rodín pod jednou strechou, a cítiť sa neobmedzeným pánom nad nimi, striehnuť v niektorej podkrovnej izbe, sledovať ich kroky, niekedy urobiť obchôdzku po bytoch, vydávať zákazy, príkazy, aby nezabudli, že majú nad sebou pána, len z milosti ktorého im je dovolené žiť.Nič blaženejšieho na tomto svete nenašiel. To mal byť vrchol jeho životného šťastia. Ostatní, žena, deti, mu mali k tomu dopomôcť.Pani Hermína hneď prvé dni spolunažívania poznala svoj neutešený údel a pochopila, prečo sa nemusela ešte pred svadbou do svojho nápadníka zaľúbiť. Ach, aká hlúposť. Matúš predsa nepotreboval manželku, s ktorou by rovnako znášal radosti i starosti svojho života, ale kuchárku, robotnú gazdinú, niekedy na krátky čas ženu, a keď pánboh dá, aj dojku, ktorá by mu vypeľhala a opatrovala deti. Veď to bolo práve toľko, že mohla svoj čas vyplniť. Deň je predsa len taký krátky. Človek sotva stačí povykonávať všetky povinnosti, najmä keď ich neúmerne so silami pribúda. Najprv v maštali pod rebrinou stála iba jedna krava s ročnou jalovicou, v chlieve grúlilo prasiatko, po dvore pobehávali štyri kury s dvoma kačicami. Neskoršie sa počet zdvojnásobil a pribudli husi, morky, stará mulica s odretým bokom, kŕdeľ oviec, bradatý cap a okrem toho čakala na ňu kuchyňa, krčma, záhrada, ostredky a polia. Nuž dvoma rukami bolo sa treba dobre obracať, ak to chcela všetko od úsvitu do mrku občinovať.Potom jej už zostala len byľka času na krátku modlitbu a na spánok.Matúš ju nevedel v ničom odbremeniť. Mal svoje vlastné chlapské roboty. Vo dne pracoval vo fabrike, večerami bolo treba obstarávať mnohé veci okolo krčmy, opravovať bývanie, nahrádzať staré a opotrebované náradie novým a hlavne rozmýšľať, ako zveľadiť hospodárstvo, aby sa príjem zväčšil.Takto pani Hermína bola odkázaná vždy na samu seba. Nikto k jej srdcu nevedel nájsť cestu a tak isto ani ona nevedela si nikoho získať. Nové prostredie jej zostalo cudzie, nezakorenila sa do neho. Spočiatku ju to tiesnilo. Neprišla síce z mesta, aby sa jej bolo tu cnelo za rušnejším životom. Vyrástla ešte vo väčšej samote. Ale vari práve v samote vedia si ľudia vypestovať medzi sebou srdečnejší a úprimnejší pomer. Nepoznala pretvárku, závisť a sebectvo. Bola zvyknutá hľadieť len na otvorené, prívetivé a dobré tváre svojich rodičov, ktoré pred ňou nič neukrývali.Jej matka bola pokojná, rozumná žena. Vychovávala ju starostlivo, a keď dospela, správala sa k nej ako staršia priateľka.Otec bol zase celý filozof. Kto sa s ním dlhšie rozprával, ťažko uveril, že by bol iba horárom, ktorý vykonáva hrubú a väčšinou telesnú prácu stále vonku v drsnom prostredí, a kto vošiel za ním do jeho izby, bol priam prekvapený, lebo miesto širokého rámu, obtiahnutého zeleným súknom, ovešaného sortami vyleštených pušiek, rozličnými poľovníckymi nástrojmi, výstrojom, a miesto galérie rohov, parohov a rozličných trofejí, bez ktorých výzdoba stien ani jednej horárne sa neobíde, našiel by tam tri vysoké skrine, preplnené odspodku až dovrchu knihami.Veru taký bol jej otec.Keď prišiel z hory domov, zatvoril sa do svojej izby a dlho do noci čítal. Nejeden raz tam s ním presedela nad niektorou knihou. To bola vlastne jej vyššia škola. Oboznamoval ju s ďalekými svetmi, s prírodou, s bohom i s ľudskou dušou. Naplňoval ju svetlom poznania a viery. Bez neho by nebola nikdy pochopila krásu a prírodu. Bez neho by nebola objavila milosť veľkého ducha v sebe, vo zvieratkách, v lúčoch, v kvetoch, bez neho by nebola dokázala tak dôverne, až intímne žiť s celým tým tichým a skromným kútikom okolo horárne. Ach, aké to bolo len krásne. Ako rozprával, tak sa jej šinuli pred očami bohaté obrazy a tak sa jej otvárali hlboké pohľady do svetov, o ktorých nikdy nemala tušenie, že jestvujú. Ako rozprával, tak predstupovali pred ňu veci a dávali sa poznávať vo svojej vlastnej podobe. Nič pred ňou nezatajoval. Bol úprimný, otvorený vo svojom slove, ako bol múdry, úprimný vo svojich dobráckych očiach. Po každej takej vyučovacej hodine cítila, že je pevnejšia a že si dôkladnejšie uvedomuje svoje okolie, seba i svoje poslanie.Ach, bolo to skutočne pekné.A tu sa naraz všetko pred ňou stratilo. Matka, otec i horáreň, zapadnutá v tieni hlbokých hôr, ozaj všetko. Musela sa odtiaľ vzdialiť a odniesť si iba spomienky. Prišla do nového prostredia, medzi iných, úplne cudzích ľudí, kde si mala utvoriť druhý domov. Ale aký to bol rozdiel v prostredí i v ľuďoch. Azda ešte s prírodou by sa bola uspokojila. Je všade pravdivá a čistá, keď si ku nej zachováme úprimný vzťah. No k ľuďom nevedú vždy rovné cesty. To zbadala len tu. Darmo klopkala na mnohé srdcia, usilovala sa ich otvoriť. Nie. Ani jej zákonitý, bohom i ľuďmi prisúdený muž ju nevyslyšal. Zostal pre ňu cudzincom, človekom, ktorý má celkom vzdialené, možno aj protichodné záujmy, ktorý necíti potrebu, ba ani najmenší sklon priblížiť sa k nej. Ach, bolo to nepríjemné precítenie. Náhle zbadala, že ju všetko opustilo, že je sama, a nič sa nedialo, čo by jej tento nepríjemný pocit aspoň zmierňovalo, ba čím viac mesiacov, potom rokov ubiehalo, tým sa v nej väčšmi utvrdzoval. Niekedy sa jej zdalo, že to už nevydrží, že nejakým nerozvážnym činom spretŕha všetky zväzky, ktoré ju sem pútajú, a že ujde naspäť ku prameňom svojho života. Ach, veď to nebol život, ale pomalé a isté vysýchanie a odumieranie.Pozdejšie nahliadla, že ani tak by neušla svojmu osudu, Bolo už neskoro zachraňovať sa. Rodičia by ju síce prijali, pravdepodobne by jej aj odpustili, keby sa im so svojím trápením zverila. Ale čo by to znamenalo? Azda štyri, päť spokojných rokov, a potom zase samota, lebo ani otec, ani matka nemôžu len kvôli nej medzi živými prebývať tak dlho, ako by si to sami priali. Nuž musela sa uspokojiť, a to znamenalo, že sa vzdala.Od tých čias stránila sa akejkoľvek spoločnosti. Unikala ľuďom. Nebolo ju vidieť postávať so ženami na ulici ani pred kostolom, ako býva na dedine zvykom. Venovala sa svojej robote stále s väčším zápalom, tak, aby bola s výsledkom sama spokojná, a prípadný voľný čas v nedeľňajších odpoludniach alebo cez dlhé zimné večery trávila čítaním Nábožných výlevov.Táto stará kniha s mosadzným kovaním, ktorú si doniesla z domu, vedela ju vždy uspokojiť a roznežniť, akoby jej vždy niekto hnietil mäkkou rukou dušu. Keď si k nej sadala, zbavovala sa náhle únavy. Všetky starosti od nej ustúpili a zostala sama v dôvernom okruhu svetla petrolejovej lampy. Len z druhej strany niekto k stolu pristupoval, aby zaujal miesto proti nej. Ale ten ju nemohol rušiť. Po celý čas sedel ticho, ani jediným zvukom sa neprezradil. Mal dlhé, gaštanové vlasy, vysoké čelo, jasnú tvár a ostrú, dávnejšie neholenú bradu. Oči sa mu ponárali do tmavých tieňov veľkého utrpenia, a predsa hľadel milosrdne a dobrotivo. Veľmi sa tešila jeho prítomnosti, bol tu vlastne preto, aby ju vypočul a aby sa s ňou vyprával.Ó, Pane, pristupujem k tebe s veľkou pokorou v srdci a prosím ťa, aby si vyslyšal môj hlas, povedala a vtedy pocítila na čele jeho teplý pohľad… Odpusť, že ťa unúva najposlednejšia ovečka tvojho veľkého stáda, ale nemám na tomto svete nikoho, ku komu by som sa mohla obrátiť s dôverou. Ty si jediná moja túžba, moja láska, moja sila, ktorá ma vedie ponad priepasti tohto časného života. Ty si môj ženích, môj osloboditeľ, môj spasiteľ. Za tebou pôjdem i po cestách úzkych a tŕnistých, lebo viem, že ma neopustíš a že ma nakoniec vovedieš do nebeskej slávy, kde sa zahoja všetky rany a utíchnu všetky bôle mojej duše. Ako tak šepotala, prenikla ju žiara, akoby bola vystúpila do výšok. Ani jediné miestečko jej tela nezostalo nedotknuté, všetko sa chvelo pohnutím a mocným vnuknutím, ktoré jej umožňovalo poznávať nadpozemské šťastie…Nuž čože jej mohli pridať k tomu ľudia?Veru nič, lebo ich bohatstvá nie sú takého druhu.A tak zvykla si na svoju samotu, čím ďalej tým viac sa jej tešila, ba otvorene dávala najavo, že si nepraje, aby ju v nej vyrušovali. Keď sa stalo, že niektorá susedka ukázala ochotu nadpriasť s ňou dlhší rozhovor, povedala jej otvorene, aby ju nezabávala, že má robotu, a aby išla s pánom bohom domov. Také spôsoby každého prekvapovali. V dedine ju všeobecne považovali za povýšenú a istotne preto ju nazývali pani Hermínou.Ale teraz ľutuje, že si nezískala priazeň ľudí. Samota môže tešiť len do tých čias, kým ju zaisťuje duševná a telesná pohoda. Pani Hermína žila v takom stave celých desať rokov svojho manželstva. Bola čulá, robila okolo gazdovstva, ako jej stačili sily, nalievala chlapom do pohárikov, utierala stoly vždy suchým a čistým obrúskom, vydávala peniaze a vždy bola rovnako ľahká a pohyblivá ako vtedy, keď sa do tých robot prvýkrát chytala, hoci jej nikto nemohol vyčítať, že nežije so svojím mužom podľa prikázania. Sama sa tomu divila.Len jedného dňa po desiatich rokoch zbadala, že bude matkou. Ženu pochytia vždy obavy, keď takúto zmenu pri sebe zistí. Ku komu sa rýchlo rozbehnúť, aby nabrala posilu v novom stave? K matke, k otcovi a či k mužovi? Všetko by bolo dobre, keby boli rodičia žili, ale tí sa práve nedávno veľmi rýchlo za sebou od nej odobrali. Zostával jej teda len Matúš, ten nemotorný, umazaný chlap, čo sa jej stále plietol do cesty, jej zákonitý muž, s ktorým si každý večer líhala do širokej spoločnej postele, ktorý zavše v noci položil na jej telo ťažkú, upotenú ruku, ale ku ktorému si za desať rokov nemohla vypestovať teplejší cit. Ach, celá sa striasla hrôzou, keď si uvedomila, že nemá nikoho, ku komu by sa teraz s dôverou obrátila. Samota na ňu nepríjemne doľahla. Krušila ju tým viac, čím mocnejšie sa v nej ohlasoval nový život.A v túto noc je priam neznesiteľná.Matúš ukázal sa večer trocha pozornejší. Prikázal slúžke, ktorú pred mesiacom doviedol z Handľa, aby si ustlala v izbe pod pecou a zavolala pomoc, keď ju pani o to požiada, lebo on musí ísť do nočnej a vráti sa len ráno. A tak tu v priestrannej izbe pod nízkou povalinou ležia obidve: pani Hermína a Marusa.Zvečera sa Marusa často prehadzovala na strožliaku. Nevedela si hneď nájsť mäkké a pohodlné miesto na novom lôžku a potom nedalo jej pokoja pánovo napomenutie. Pani tak čudne a bolestne stonú, akoby ležali na smrteľnej posteli. Puká človekovi srdce, keď to počuje. Ach, chuderka, musí mať veľké bolesti. Istotne bude s ňou tejto noci zle. Ako to len ona prenesie a čo bude robiť? Ešte nikdy nebola pri takej žene, čo má porodiť. Bože môj, len aby sa nejako nepozabudla, veď by sa mohlo prihodiť veľké nešťastie, radšej ani oka nezažmúri.Ale ťažko jej bolo dodržať predsavzatie, keď začala na ňu doliehať únava. Na celom dni sa veru poriadne umorí. Odkedy pani zľahla, má na starosti celé hospodárstvo i krčmu. Nemôže si ani ruky zložiť, tak je zapriahnutá do roboty. Nuž ťažko jej bolo vzpierať sa spánku. Neprešla hádam ani celá hodina od tej chvíle, čo si bola stiahla k brade perinu, zatvorila pevne oči, pootvorila ústa a začala pokojne a pravidelne dýchať. Marusa zaspala hlbokým spánkom zdravého mladého tela.S pani Hermínou to bolo práve opačne. Na mrkaní, ba ešte aj zatiaľ, čo na stole lampa čmudila a dohárala, podarilo sa jej trochu spánku ukradnúť. O čom sa jej to len snívalo? Ach, bolo to divné. Stretla sa s matkou. Niesla kropiacu krhlu a vravela, že ide plátno bieliť. Išli na kuse cesty spolu a zhovárali sa o všeličom. Na konci dediny vystúpila však na vlak, ktorý sa práve vyrútil spoza uhla posledného domu a zastal naprieč cesty. Od prekvapenia nevedela si pýtať ani vysvetlenie takého počínania. Matka sa nad tým zhovievavo usmiala, a kým vlak zmizol v belasých diaľkach, kývala jej z okna bielou šatôčkou. Bože môj, kde to len išla bieliť plátno, keď sa na to potrebovala viezť vlakom? Ach, spalo sa jej chutne. Pozabudla celkom, že sa začína dlhá a pre ňu najkrušnejšia noc. Ale potom náhle do samého spodku chrbta, niekde medzi rebrá, vnikal jej tupý bôľ a vo vypätom živote vznikal silný tlak, akoby ju malo v nasledujúcej chvíli roztrhnúť. Musela rýchlo roztvoriť oči a pozrieť do noci.Ach, skutočnosť nie je práve lákavá. V povetrí cítiť zápach spáleného oleja a knôtu, istotne lampa iba nedávno dohorela. Izba tonie v hlbokej tme. Nedá sa rozpoznať ani jeden predmet, hoci oknami preniká dovnútra niečo šedivkastého svitu z oblohy. Na niektorej stene hodiny odmeriavajú pravidelnými údermi kyvadla plynutie času a z najhlbšieho kúta izby vystupuje hlasné oddychovanie spiacej. Inakšie všadiaľ nerušene tečie noc.V prvom okamihu, kým sa odpútava zo sna, nevie, kde je a čo sa s ňou robí. Volá hlasno na matku, ako bola zvyknutá doma, ak mala nepokojný spánok, no zavčasu vytriezvie a uvedomuje si svoje rozpoloženie.Ach, nie, nie, matka ju nemôže prísť v túto chvíľu ratovať. Práve pred chvíľou niekde odcestovala. Leží sama na širokej posteli, muž išiel do roboty a dievča tvrdo spí.Ako blesky suchej a rýchlo vzďaľujúcej sa búrky prebehúvajú jej mysľou jednotlivé obrázky z minulosti: žlto vybielená horáreň na kraji lesa s veterníkom na štíte, hlboký a stále spenený potok, ktorý podtekal záhradu, široké mesačné noci, ktoré jej nazerali oknom do komôrky, kde spávala, čerstvé a bielušké rána, vyplnené bleskmi mladých lúčov, radostným spevom vtáctva a voňavým dychom hôr, veselé a bezstarostné hry s pestrými kvetmi na slnečných lúkach, prechádzky tichými večerami, matkine úsmevy, pokojný otcov hlas a hlavne jej radosť, jej šťastie. Áno, to bol jej život. Doznieva teraz v srdci tak clivo, akoby za ňou túžil, akoby sa chcel k nej vrátiť, ale potom náhle všetko mizne a zostáva so svojím bôľom v bedrách uprostred noci.Je to teda pravda, že už nikoho nemá, že nikto ani teraz k nej nepríde, aby ju chytil aspoň za ruku. Všetci ju opustili a zanechali na tomto lôžku bez pomoci a bez útechy. Nemá na čo ani oči uprieť. Zo všetkých strán obstupuje ju hustá tma, utvára nepriehľadné, čierne a pevné steny, uzatvára ju do dusného priestoru nejakej tesnej kobky, odkiaľ nieto východiska a kde veľmi povážlivo ubúda povetria. Azda jej pripravuje hrob, kde sa má skončiť jej bezútešný život. Vyhľadávala samotu, nuž teraz ju má takú, akú ešte nikdy nepocítila, úplnú, neporušenú, víťaznú, triumfujúcu celou svojou hrôzou. Môže ju vychutnávať, ako len chce.A predsa bude musieť niečo urobiť. Bezpochyby nadišla jej najvážnejšia chvíľa. Rozpoznáva to bezpečne nielen podľa neznesiteľných bôľov, ktoré jej už zachvacujú celé telo tak prudko a s takým naplnením, že by už nevedela zistiť, ktoré miesto je najboľavejšie, ale aj podľa smrteľnej úzkosti, ktorá sa jej vkráda do srdca. Veď nejde len o ňu. V jej tele je dieťa. Nie nejaká zvinutá larva, ale hotový malý človiečik. Práve urobil rozhodný pohyb. Vyvíja mocný tlak a chce vyjsť na voľné povetrie. Chce prvýkrát mocne vypnúť svoje prsičká, chce sa rozhliadnuť po svete a chce naplniť svoj osud, ako ho naplnila ona. To je príkaz života, ktorý ju v túto chvíľu strháva do svojho najmocnejšieho prúdu. Nemôže mu odolať. Musí zavolať Marusu, ktorá tu niekde spí. Beztoho mala rozkázané nad ňou bdieť. Nech aspoň tá je pri nej a zachráni dieťa, ktoré každú chvíľu môže prísť na svet.Hneď potom s vypätím posledných síl a s veľkým premáhaním bôľu dvíha sa na lakte a volá do noci na Marusu.Ale to je slabý hlas. V rozsiahlej izbe rýchlo zapadá. Nevyvoláva nijaký pohyb. Tíšina ho rýchle zahládza a poľahky zaujme zase svoje predošlé pevné postavenie pod povalinou. Iba keď ešte raz zavolá, práve v tom kúte, kde by mala ležať Marusa, vzmáhajú sa zvuky, akoby niekto odhadzoval zo seba perinu, naponáhlo vstával a rýchlo kráčal bosými nohami k posteli. Je veru najvyšší čas. Pani Hermíny sa zmocňuje smrteľný strach. Pôrodné sily sa v nej stupňujú. Je proti nim bezmocná. Stráca skoro rozum. Nevie pochopiť, že všetko, čo sa s ňou robí, je odôvodnené a úplne prirodzené. Keby sa nebola dovolala pomoci, bola by sa istotne v zúfalstve hodila z postele, aby hľadala záchrancu. Šírka postele je pre ňu naraz malá. Rozhadzuje údmi, trepe hlavou, prehadzuje sa, nemôže nájsť miesto pre svoje veľké a ťažké telo, ale hľadá aj oporu, aby sa mohla zaprieť, aby vedela bezpečnejšie bojovať svoj boj. Preto sotva pobadá pri posteli bielu postavu, vrhne sa k nej oboma rukami a strháva ju k sebe, aby jej nemohla ujsť.Iba teraz sa Marusa úplne prebúdza z mrákot a badá, že vlastne premeškala chvíľu, keď bolo treba utekať do dediny pre pomoc, ako jej prikázal pán. Čas ju predbehol, ospanlivosť stala sa jej osudnou. Teraz sa dostala do takej pasce, v akej ešte nikdy nebola. Čo si len počne, božemôj, čo si len počne?Od panej nemôže čakať múdru odpoveď. Tá stratila celkom reč. Vydáva len zvuky, v ktorých nerozpoznať ani jediného slova. Predierajú sa jej vari priam z boľavých útrob a utajujú v sebe strašné utrpenie. A predsa sa zdá, že si nimi uľavuje. Po každom takom zvuku môže si dlhšie a hlbšie vydýchnuť a zostáva jej aj trochu času nabrať nových síl, ktorých pravdepodobne veľmi veľa potrebuje. Nesporne i Marusa je tu veľmi potrebná. Konečne našla záchrancu. Je tu aspoň jediná živá bytosť, ktorej sa môže odovzdať. Má takto záruku, že čokoľvek by sa prihodilo, nezostane sama. Niekto je pri nej. Hľadí na ňu veľkými očami, ktoré prezrádzajú, že chápu dosah toho, čo sa v nej odohráva. Niekto počuje jej stony, cíti jej krv a počíta údery jej srdca. Ach, takto je lepšie. Už to vedomie ju upokojuje. A teraz práve sa jej podarilo nahmatať nohami zadnú opierku postele. Má takto na jednej strane Marusu a na druhej tú opierku. Ona leží medzi nimi. Môže sa vzpierať, koľko chce. Vždy cíti okolo seba pevný rám a má istotu, že z neho nevypadne. Nuž v takomto postavení sa jej nemôže nič stať.Naozaj nič.Ale Marusa to nemôže vedieť, ani sa o to nesnaží. Má práve dosť starostí sama so sebou. Pani Hermína ju objíma pevne oboma rukami kolo pása a spredu zapiera sa do jej živôtika hlavou. Niekedy sa sprieči, hľadá ju ústami, škrípe zubami, akoby ju chcela pohrýzť. Nemôže sa z miesta ani hnúť, a mala by utekať pre pomoc. Ako uniknúť, kde sa hodiť, keď má na tele takú obruč? Veď je už celkom zmordovaná, slabá. A s dušou to nebolo inakšie. Toho roku jej ešte len minulo sedemnásť rokov. Nebola ani na chotári svojej dediny. Keď vyšla zo školy, pásla s ostatnými deťmi husi, opatrovala mladších súrodencov a neskoršie chodila pani učiteľke kravu riadiť, lebo bola dosť silná na takú robotu. Potom prišiel po ňu pán a doviezol ju sem. Doma síce všeličo počula, ako sa ženy trápia, keď majú doniesť dieťa na svet. No nevedela si to predstaviť. Prežívala bezpečne svoju nevinnosť. Nič sa jej nedotklo tak hlboko, aby sa jej narušil pokoj duše. Iba niekde v podvedomí prechovávala neurčitú a nevysvetliteľnú bázeň pred budúcnosťou, ktorá ňou zachvievala citeľne najmä vtedy, keď si v nedeľu ráno prevliekala novú košeľu a mala hľadieť na svoje nahé telo. Tušila, že v tom neporušenom, oslnivo bielom tele prebúdza sa niečo, čo ju môže v budúcnosti znepokojiť. Celá dráma ľudského života zostávala však pred ňou zastretá. A tu naraz drsná pravda vykopnieva priam pred ňou. Veď pani Hermína naozaj rodí: trepe besne nohami, zvíja telom, škrípe zubami, fučí, akoby v nej bolo sto besov. Istotne už nemá ani jedinkej kostičky celej, taká je roztrasená. Ako sa na to dívať a ako to všetko počúvať? Či naozaj jej bolo súdené, aby na tomto mieste a v tomto čase poznala, čo ju očakáva?Naozaj, Maruse bolo tak súdené!Marusa sa narodila niekde na Handľoch. Nevie, ako a kedy sa to stalo. Hoci presný dátum tej udalosti nosí v pamäti a opakuje ho vždy, keď ju majú zapísať na nejakú listinu, len mať jej bola o niečom spomenula. Každé ráno pri teplom slniečku premastievala si gaštanové vlasy šmalcom, splietala vzadu do vrkoča, ktorý tým viac oťažieval, čím tesnejší jej bol brusliačik, s dievčatami tancovala na pažiti veľké kolá, topila morenu, spievala dojímavé pesničky o rose a slnci, vyšívala si oplecká, hľadievala veľkými očami na oblohu, dospievala, bola urastenou dievkou, za ktorou mládenci hádzali očami, ale musela prísť sem slúžiť, aby sa stala ženou.O chvíľu sa ozve z tmy zvláštny hlások. Nejaké vrčanie alebo škrabanie na hrbolatom plechu. A nepochybne je to živý hlas. Pani Hermína už nevydáva nijaké zvuky, ani sa nezvíja na posteli. Naopak, po vyčerpávajúcom zápase pokojne odpočíva. Nuž mohlo by to byť len dieťa, ktoré sa práve narodilo a ohlásilo ešte neistým hláskom, aby si ho povšimli, lebo bolo všadiaľ tma.Treba zapáliť lampu.Marusa sa ponáhľa. Cíti, že nadišla vážna a sviatočná chvíľa, keď každý musí vykonať svoju úlohu rýchlo a svedomite.Ako sa po izbe rozlieva svetlo, dieťa väčšmi plače. Objavilo svoj hlas, nuž skúša, aby ho už viac nikdy nezabudlo.Najväčší zázrak života sa práve skončil. Ajhľa, žena počala a porodila človeka, aby sa vyplnil zákon živého tela a krvi. Tu teraz leží na posteli. Nie je to nijaký obor, ale celkom maličký človiečik, červíček, nie väčší od päste, ani krásavec nie. To vari najmenej. Je pokrútený do klbôčka, tielko samá vráska, tvár zmraškavená a polepená čiernymi vlasmi, uzlíček špiny a krvi.Koľko je hodín?Práve odbíjajú určite a hlasno tri.To je čas, keď život mieša karty svojej čarovnej hry. Jedni sa zanovite ohlasujú, aby ich vzali na vedomie, iní tak isto zanovite zatvárajú oči a ústa, aby na nich zabudli.Pani Hermína si to vari neuvedomuje, a preto upozorňuje pokorne Marusu, aby našla nožnice.Ale Marusa otvára naširoko oči i ústa. Čo to len vidí? Nemôže to v prvom okamžiku obsiahnuť rozumom. Je vari trocha malá. Ach, nie, je dosť veľká, ale hádam slabá, aby mohla chápať veľké veci. Raz ju to pokoruje, a hneď zas povznáša, raz ju to núti padnúť tvárou na zem a raz zopnúť ruky, akoby naozaj hľadela na zjavenie, ktoré jej zvestuje veľké a zodpovedné posolstvo.Čo má urobiť?Pani Hermína jej ochotne a zrozumiteľne vysvetľuje, ako najlepšie len vie. Treba ich oddeliť, aby odteraz boli osobitne matka i dieťa. Nemôžu predsa takto zostať. I viditeľné puto krvi sa musí pretrhnúť, aby každé malo jedno srdce a len vlastné telo.V tú chvíľu sa izba zdá prívetivejšia. Svetlo stačí zasiahnuť do každého kútika a objaví každý predmet, ktorý tu stojí. Ani povala nie je taká nízka, ako sa vo tme zdalo. Rozhodne zostáva dosť priestoru i na šírku i na dĺžku, aby sa tu mohol človek slobodne pohybovať a hlavne voľne dýchať. Nič ho netiesni, ani jedno miestečko. Je tu práve tak, ako bolo včera, zavčerom, keď sme predsa sem vošli, aby sme si po robote odpočinuli. Len ručička na hodinách veľmi namáhavo a pomaly postupuje od jednej čiaročky k druhej, akoby ju niekto pridržiaval. Aspoň sa tak pani Hermíne zdá, keď teraz tak nevládne leží na posteli, slabými očami ešte placho poletuje po známych predmetoch, namáhavo poznáva svoju izbu a netrpezlivo očakáva, kým ju Marusa oslobodí.Či už odstrihla!Áno, Marusa odstrihla! Ale mala zaviazať, aby nekrvácala.Nie, to neurobila, veď ju o to nikto nežiadal.Tak to musí urobiť teraz, ale rýchlo. Bože môj, veď môže umrieť i ona i dieťa.Prsty jej puchnú, meravejú, začnú sa chvieť a zalejú sa teplou červenou krvou. Ach, nie, nie, ona to nespraví. Bože môj, a náhle si zakryje oči rukami, vypukne v hlasný nárek a uteká z izby von.Preboha, Marusa, Marusa!Nevráti sa!Marusa!Pani Hermíne prebehne telom ľadová vlna. Vysilené oči uprie namáhavo k povaline, akoby chcela pristaviť pohyb, ktorý tam vzniká a rýchlo zachvacuje celú izbu. Už zas nieto bezpečia okolo nej. Povalina, steny, obrazy, skrine, to všetko sa rozpadáva, rozsypáva. Ani svetlo, ktoré zostáva predsa pevné a pokojné, nemôže zabrániť skaze. Iba žltastý prach víri na tých miestach, kde ešte pred chvíľou videla určité tvary predmetov. Zaiste umiera, pomyslí si s hrôzou. Áno, nieto východiska. Krv sa nezastaví sama od seba. Bude tiecť do tých čias, kým sa jej v hrudi nepristaví srdce. Musí zomrieť i s dieťaťom. Ako ho doniesla na svet, tak si ho odtiaľ aj odnesie. Azda, snáď, by mohla ona sama. Veď treba len zakosíliť a uviazať motúzok a všetko bude v poriadku. Dvíha pomaly hlavu, posúva pod chrbát lakte, aby bola pevnejšia. Ale iba sa zbytočne vysiluje. Má ťažké telo, nemôže ním hýbať. Musí sa položiť naspäť do perín a čakať, trpezlivo čakať, kým z tých hustých mliečnych hmiel, ktorými sa plní rýchlo priestor nad ňou, nevynorí sa smrť, lebo teraz už iste príde.No Marusa vie, do akého nebezpečia sa dostala pani Hermína. I to si dostatočne uvedomuje, že v túto chvíľu nesmie veľa váhať. Ako vybehne na cestu, pustí sa hneď hore dedinou, aby privolala pomoc. Mohla by síce vbehnúť do hociktorého najbližšieho domu, zobudiť niektorú susedku, ale ona teraz dôveruje len tetke Nánke. Vídala ich chodiť s bielou debničkou pod pazuchou po dedine práve po takých domoch, kde sa malo narodiť dieťa. Boli starušká a múdra. Kadiaľ len šli, rozdávali ľuďom rady. Ani jedna dôležitá udalosť sa bez nich neobišla. Istotne vedia najlepšie zastaviť krv. A okrem toho, keď sa pred dvoma dňami s nimi stretla, opytovali sa, či pani Hermínu nenadchádzajú bôle, či sa neponosuje na niečo. Nuž bezpochyby čakali, že ich prídu k pôrodu volať.Našťastie nemusí ani dlho klopať na okno. Tetka Nánka ju čakali. Áno, voľačo šípili, od večera nezažmúrili oka, nedalo im spať. Neustále sa prehadzovali na posteli, nedávno dokonca vstali a obliekli sa. Istotne po ňu pribehnú, vraveli si, potom nebude čas. A, hľa, nemýlili sa. Marusa je bez seba nedočkavosťou.O koľkej sa narodilo?O tretej!O tretej!Nuž teraz je iba štvrť a hneď budú tam.Iba Tóno chvíľu ešte zdržuje. Ach, detváky sa práve vtedy zobudia, keď sa najviac náhliš. A keby sa dal nejako učankať! Veď bude mať na jeseň päť rokov, má svoj rozum a je dosť veľký, celý deň behá po ceste, vešia sa na vozy, zbiera skaly a rozbíja okná. Nemusel by sa už veru báť, keď musí stará mater vykročiť z domu. Ale ten teraz nepočuje ani hrozby ani sľuby. V nijakom prípade nechce zostať sám doma. A keby sa mu nevyhovelo, vyskočil by oknom a utekal za nimi, aby sa celá dedina zobudila a dozvedela, ako zle s ním tetka zaobchádzajú. Nuž tetka Nánka musia ustúpiť a zdržať sa ešte chvíľku zhľadávaním šiat a obliekaním pankharta, ale potom už bežia všetci traja temravou ulicou, ako im len dych stačí, aby boli zavčasu na mieste.Pani Hermína môže teda ďakovať iba tetke Nánke, že tú noc ju nepohltila tma večnosti a že jej dieťatko nestalo sa anjelikom. Ona jej očistila zrak od hustých hmiel, zachránila živú farbu tváre, ona vlastne darovala dieťatku život. A vykonala to tak jednoducho a pokojne, akoby išlo o tú najvšednejšiu každodennú robotu.Ani raz sa im ruka nezachvela. Všetko, na čo pohliadli, sa už samo uskutočňovalo podľa ich vôle, hoci nevykonávali žiadne násilie. Mali síce krivé prsty, ale nebolo na nich badať znaku stareckej ochabnutosti. Pohybovali sa rýchlo, akoby mal každý v mäkkom brušku uzlíček vlastného rozumu. A čo nestačili vykonať rukami, to dokončili očami a úsmevom. Boli plná dobroty a lásky.Istotne ich boh udržiaval medzi ľuďmi, aby rozmnožovali jeho dedičstvo.Sotva vstúpia do izby, hneď dostáva všetko svoju pravú tvárnosť. Predovšetkým postavia svoju bielu debničku na stôl a otvoria vrchnák. To je veľmi dôležité, lebo tam, pod čistým vyšívaným obruštekom, nachádzajú sa rozličné dôležité, osobitne do ľanových handričiek pozakrúcané nástroje, nádobky, ktoré neustále potrebujú brať do rúk, aby svoju prácu rýchlo a svedomite skončili. Marusa len stojí nad vytiahnutou zásuvkou bielizníka, aby mohla rýchle poslúžiť, keď zavolajú: košeľa, plachta, plienky. Práve tak, ako je to tam vedľa seba nachystané. Až sa diví tej zhode.A tetka Nánka sú stále pokojná. Nič ich nepomýli, nezastraší. Keď prevedú najdôležitejšie opatrenie na záchranu životov, musí sa rodička umyť a preobliecť do čistej košele, potom premenia posteľnú plachtu, a keď i dieťatko okúpu vo vlažnej vode a položia zavinuté v mäkkých plienočkách ku posteli do koša na bielizeň, urobia prostriedkom izby veľký kríž, aby zažehnali smrť a privítali život.Je to veľmi dobré miesto. Lepšie sa vari v celej izbe ani nenachádza, odkiaľ Tóno dobre videl aj na posteľ aj do košíčka, nuž najskorej tá okolnosť ho zlákala poslúchnuť tetku.Naostatok je to aj veľmi dôležitá úloha strážiť chorú paniu a maličké dievčatko. Veď v celej izbe ani v kuchyni nieto nikoho, len sám tu stojí. Nuž ktože by volal o pomoc, keby povedzme teraz vbehli do domu haličskí Cigáni a chceli ukradnúť dieťa z košíka, keby jeho tu nebolo, a kto by sa šiel biť s čertom, keby vystúpil z pece a chcel uškodiť panej, há? Ach, nie, nie… Čert tu vlastne nemá čo hľadať.Pani Hermíne pánboh požehnal dievčatko.Ani to tak dlho netrvalo. Hodiny odbíjajú štyri a v izbe stojí zasa každý predmet bezpečne na svojom mieste, ba v celom dome vládne potešujúci pokoj, akoby sa nebolo nič prihodilo.Len Tóno na každom kroku zavadzia. Je to naozaj zanovitý, neposlušný a k tomu aj neposedný chlapčisko. Musí strčiť do všetkého svoj umazaný nos. Zdá sa, že je jedinou tetkinou slabou stránkou. Nevedia si s ním nijako poradiť. Vymyká sa im spod rúk úplne. Dala im ho do opatery dcéra, ktorá niekde v meste slúži a nemá sa kedy o svojho pankharta starať. Tetka vravia, že má divú krv a nebude z neho nič. Pánboh im ho poslal na starobu iba pre pokušenie.Ale nakoniec aj tomu prikážu pevné miesto na rohu postele, aby dával pozor na pani Hermínu a malé dievčatko v košíčku, kým oni zabehnú k potoku a kým Marusa opatrí statok v maštali.Pani Hermína pokojne spí, istotne pri nej stojí niektorý archanjel a hladí jej mäkuškou rukou čelo, aby čím skorej vyzdravela. Horšie je s dievčatkom. Na to treba dávať veľký pozor. Hoci ani raz neroztvorí očká, stále sťahuje čielko a vykrivuje ústočká, akoby ho niečo plašilo. Ký parom to len môže byť, keď on nič nevidí. Ale nech je to akákoľvek potvora, neodstúpi sa, bude dievčatko brániť.Veru, takú úlohu berie na seba Tóno.Zatiaľ sa do izby už zreteľne vkráda úsvit. Vonku povieva svieži vietor a rozháňa hmly. Obloha sa čoraz väčšmi blyští. Za oknom vrtko preletúva lastovička a hlasno šteboce. Dobre ju počuť aj tu dnu. Je to prvý spev nad ránom. Potom sa hneď ozvú celé chóry na všetkých stranách; ku sláve Stvoriteľa.Vtedy sa už vracajú do izby i tetka Nánka a sfukujú lampu, aby bol deň.	Svantner_Zivot-bez-konca-1.html.txt
Spevy historicky pamätné„Slavorum montes, Slavorum flumina flete!Flete meos natos, casus, magnosque dolores,Sic volo, sic cupio Slavorum saucia mater.“Jac Jacobaeus(„Slovanské vrchy, slovanské doliny, plačte!Oplakávajte mojich rodákov, ich nešťatia a veľké bolesti!Tak chcem, tak si žiadam, ja, pouraňaná slovanská mať.“Jac. Jacobaeus)	Kollar_Narodnie-spievanky-1-Spevy-historicky-pamatne.html.txt
Časť štvrtá. I„Či to nie je vari pokračovanie sna?“ pomyslel si ešte raz Raskoľnikov. Opatrne a nedôverivo pozeral na neočakávaného hosťa.— Svidrigajlov? Čo za nezmysel? Nemôže byť! povedal konečne hlasito v zmätení.Zdalo sa, že hosť docela sa nepodivil tomuto výkriku.— Dvojaká príčina ma priviedla k vám; predne želal som osobne sa s vami soznámiť, lebo už dávno počul som o vás veľa so zaujímavého a pre vás lichotivého stanoviska; a po druhé domnievam sa, že azda mi neodeprete pomoci v istom zámere, týkajúcom sa priamo záujmu vašej sestričky, Avdotiji Romanovny. Mňa samého, bez odporúčania, azda ani na svoj dvor nepustí z predpojatosti, nu, ale s vašou pomocou naopak, rátam a mám nádej…— Zle rátate, prerušil ho Raskoľnikov.— Prišli len včera, dovoľte sa opýtať.Raskoľnikov neodpovedal.— Včera, viem. A ja som prišiel len predvčerom. Nuž, vidíte, čo vám poviem straniva tejto veci, Rodion Romanovič; ospravedlňovať sa pokladám za zbytočné; čože je tu, vo všetkom tom vlastne takého obzvláštne zločinného s mojej strany, to jest bez predsudku a zdravo súdiac.Raskoľnikov prezeral si ho mlčky ďalej.— To, že som v svojom dome prenasledoval bezbrannú devušku a urážal ju svojimi hnusnými návrhmi, — či nie je tak? (Sám som zabežal napred!) — Ale rozvážte preca, ža aj ja som človek et nihil humani… slovom, že aj ja môžem byť očarovaným a môžem sa zaľúbiť do niekoho (čo pravda, nestáva sa na náš rozkaz), a vtedy všetko objasňuje sa tým najprirodzenejším spôsobom. Tu je celá otázka táto: či som vyvrheľ, alebo som sám žertvou? Nu, a jestli žertvou? Veď navrhujúc predmetu svojej vášne bežať so mnou do Ameriky, alebo do Švajčiarska, mal som pri tom najúctivejšie city, a k tomu som chcel ešte obapolné šťastie založiť!… Veď rozum slúži vášni; môžbyť som sám seba ešte viac ničil!…— Ale nie o to ide, s odporom prerušil Raskoľnikov, — jednoducho ste protivný, či máte pravdu, alebo nie; s vami nechcú mať známosti, vyháňajú vás, tedy iďte!…Svidrigajlov naraz sa rozosmial.— Ale vy ste… vás nevyvedieš z konceptu! povedal, smejúc sa celkom úprimne: — ja som chcel trochu schytrale vec vykladať, a vy ste zaujali opravdivé stanovisko.— Vy aj teraz nemôžete sa obísť bez schytralosti.— Čože z toho? Tak čože z toho? opakoval Svidrigajlov, smejúc sa z plného hrdla; — veď je to bonne guerre, jako sa hovorí, celkom dovoliteľná schytralosť. Ale preca ste ma vyrušili; nech si je to tak alebo onak, opakujem zas: nijakých nepríjemností by nebolo, keby sa istá príhoda nebola stala v záhrade. Marfa Petrovna…— Marfu Petrovnu ste, vraj, tiež skántrili? prerušil ho hrubo Raskoľnikov.— A vy ste aj o tom počuli? Ale jakože by aj nepočuť… Nu, na túto vašu otázku veru neviem čo vám povedať, hoci moje svedomie je v najvyššom stupni spokojné, čo sa tohoto týka. Totiž nemyslite, že bych sa azda bál niečoho takého; všetko bolo vykonané v úplnom poriadku a s plnou akurátnosťou: lekárske vyšetrovanie objavilo mrtvicu, ktorá bola zapríčinená kúpaním po sytom obede, po vypití skoro celej fľaše vína, a nič iného odhaliť ani nemohlo… Nie, prosím, sám som istý čas, cestou vo vagóne rozmýšľal, či som azda nejako neprispel k tomuto… nešťastiu, nejakým mravným podráždením, alebo niečím v tomto rode? Ale urobil som vývod, že ani toho rozhodne byť nemohlo.Raskoľnikov sa zasmial.— Že sa vám chcelo tak sa znepokojovať.— Ale čomu sa smejete? Rozvážte len toto: šibnul som ju len dva razy korbáčikom, ani znakov nezostalo… Nepokladajte ma, prosím, za cynika; veď viem akurátne ako je to hnusné s mojej strany, nu a tak ďalej; ale veď tiež určite viem, že Marfa Petrovna vlastne sa tešila z tohoto môjho, abych tak povedal, rozhorlenia. Historia straniva vašej sestry bola vyčerpaná do poslednej litery. Marfa Petrovna už tretí deň nútená bola sedeť doma; nemala s čím sa ukázať v mestečku, ba aj omrzela všetkých s tým svojim listom (o čítaní listu ste preca počuli?) A naraz toto šľahnutie korbáčom ako keď z neba spadne! Najprv velela zapriahať do koča!… Nehovorím ani o tom, že u žien bývajú také prípady, keď im je veľmi a veľmi príjemné byť urazenými, nehľadiac na všetko zrejmé rozhorlenie. U všetkých vyskytujú sa tieto prípady; človek vôbec až veľmi, veľmi býva rád urazeným; spozorovali ste to? Ale u žien býva to obzvlášte. Ba možno povedať, že len tým sa bavia.Jednu chvíľu Raskoľnikov chcel už vstať a odísť a tým končiť svidanie. Ale jakási zvedavosť, ba aj jakási rozvaha zdržaly ho trochu.— Vy sa radi bijete? opýtal sa roztržito.— Nie, nie veľmi, spokojne odpovedal Svidrigajlov. — Ale s Marfou Petrovnou sme sa skoro nikdy nebili. Žili sme vo veľkej shode, a bola mnou vždy spokojná. Korbáč som použil za celých našich sedem rokov len dva razy (nerátam ešte jedného tretieho prípadu, ostatne veľmi dvojsmyseľného); po prvé dva mesiace po našej svadbe, hneď ako sme prišli na dedinu, a potom terajší posledný prípad. — A vy ste si už mysleli, že som taký vyvrheľ, zpiatočník, otrokár? he-he… K slovu: či sa nepamätáte, Rodion Romanovič, jako pred niekoľko rokmi, ešte za časov dobroprajnej verejnosti, zhanobili u nás verejne a literárne istého zemäna — zabudol som meno! — za to, že vyšľahal Nemku vo vagóne, pamätáte sa? Vtedy ešte, toho istého roku, zdá sa, stal sa aj „Ohavný skutok“ ohlásený vo „Veku“ (aEgyptské Noci, verejná prednáška, pamätáte sa? Čierne oči! Ó, kde sú tie zlaté časy našej mladosti!) Nuž, prosím, toto je moja mienka: s pánom, čo vyšľahal Nemku, hlboko nesympatizujem, keďže vskutku… Ale pri tom nemôžem nepoznamenať, že vyskytujú sa niekedy také podnecujúce „Nemky“, že, zdá sa mi, nieto ani jediného pokrokára, ktorý by mohol za seba celkom ručiť. S toho stanoviska nikto vtedy nepozrel na vec, a medzitým toto stanovisko je skutočne humánne, veru tak!Nato Svidrigajlov sa naraz opäť rozosmial. Raskoľnikovi bolo jasné, že je to človek k niečomu pevne odhodlaný a že na seba nezabýva.— Vy ste azda niekoľko dní naporad s nikým nehovorili? Spýtal sa.— Skoro tak. A čo: dozaista sa divíte, že som taký prístupný, vľúdny človek.— Nie, divím sa tomu, že ste až príliš prístupný človek.— Preto, že som sa neurazil hrubosťou vašich otázok? — Azda preto? Ale… prečože sa tu urážať? Jako ste sa pýtali, tak som odpovedal, dodal s podivným výrazom prostomyselnosti. — Veď mňa nič nejako zvláštne nezaujíma, na moj’ dušu, pokračoval jakosi zádumčivo. — A teraz nemám celkom nijakého zamestnania… Ostatne, môžete si aj mysleť, že si vás chcem so sobeckým úmyslom nakloniť, tým viac, že mám s vašou sestričkou istú vec pokonať, sám som vám to povedal. Ale vám úprimne poviem, veľmi sa nudím! Zvlášte tieto tri dni, tak že som sa vám až zaradoval… Nehnevajte sa, Rodion Romanovič, ale vy sa mi sami jakosi zdáte úžasne podivným. Ako chcete, ale čosi u vás je; a menovite teraz, to jest nie vlastne v túto chvíľu, ale vôbec teraz… Nu, nu, nebudem, nebudem, nechmúrte sa! Nie som preca taký medveď, ako si myslíte.Raskoľnikov zamračene podíval sa na neho.— Ba azda docela nie ste ani medveď, povedal. — Áno, zdá sa mi, že ste z veľmi dobrej spoločnosti, alebo aspoň môžete pri príležitosti byť aj poriadnym človekom.— Ale veď cudzia mienka ma nijako zvlášte nezaujíma, odpovedal Svidrigajlov sucho a jako by aj s odtienkom vysokomyseľnosti, — ale preto, prečo by človek nemohol byť niekedy aj vulgárnym, keď taký oblek v našom podnebí tak pohodlne sa nosí a… a najmä, keď máš k tomu prirodzenú náklonnosť, dodal a opäť sa zasmial.— Ale som počul, že tu máte veľa známych. K čomu potrebujete tedy mňa, ak nie k istému cieľu.— Pravdu ste povedali, že mám známych, chytil sa slova Svidrigajlov, neodpovedajúc na hlavný bod, — stretol som už niektorých; veď tretí deň sa tu túlam bez roboty; aj sám poznávam, aj mňa, jako sa zdá, poznávajú. Pravda, oblečený som slušne a nepovažujú ma za človeka chudobného; veď nám ani sedliacka reforma neuškodila: hory a lúky zostaly, dôchodky sa nestratily; ale… nepôjdem ja ta; aj prv ma to omrzelo; chodím tretí deň a nehlásim sa k nikomu… A k tomu ešte mesto! To jest jako sa ono u nás rozvinulo, povedzte, prosím! Mesto pisárov a všemožných seminaristov! Veru, pred ôsmi rokmi, keď som sa tu potĺkal, veľa som toho tu nespozoroval… Len na jedinú anatomiu teraz nadejem sa, na moj’ dušu!— Na jakú anatomiu?— Ale hovorím ohľadom tých klubov, Düsó, pointovanie alebo hoci, čo sa týka pokroku, — ale to nech už bude bez nás, pokračoval, nevšímajúc si opäť otázky. Aká ochota byť falošným hráčom?— A vy ste boli aj falošným hráčom?— Akože sa bez toho zaobísť? Bolo nás veľa, celá spoločnosť, najslušnejšia, pred ôsmi roky; krátili sme si tak čas a všetci, viete, ľudia pekného držania sa, boli tam básnici, kapitalisti. Ale u nás, v ruskej spoločnosti, najlepšie maniery mávajú tí, ktorí bývali bití, — spozorovali ste to? Na dedine som sa teraz trochu zanedbal. A preca posadili ma boli vtedy do basy za dlhy, akýsi Grék niežinský to vykonal. Tu práve sa vyskytla Marfa Petrovna, pojednala sa a vykúpila ma za tricať tisíc strieborných. (A všetkého som bol dĺžen 70.000). Uzavreli sme manželský sväzok a odviezla ma ona hneď k sebe na dedinu jako nejaký poklad. Bola totiž staršia odo mňa o päť rokov. Veľmi ma milovala. Sedem rokov som z dediny navychádzal. A povážte, cez celý život držala proti mne dokument na cudzie meno na tých tricať tisíc, takže kebych sa bol odhodlal v niečom sa spriečiť, bol bych hneď býval v pasci! A bola by to urobila. Veď u ženských sa to všetko spolu znáša!— A keby nebolo dokumentu, boli by ste ufujazdili?— Neviem, ako odpovedať. Mňa ten dokument skoro ani neznepokojoval. Nikam sa mi nechcelo a za hranice Marfa Petrovna ma sama dva razy volala, keď videla, že sa nudím. Ale čože? Za hranice som aj predtým chodieval a vždy mi bolo otupno. Nie, doma je lepšie; tu aspoň vo všetkom obviňuješ druhých a seba ospravedlňuješ. A môžbyť bych teraz išiel aj na výpravu k severnému pólu, preto, že j’ai le vin mauvais a piť mi je protivné, ale okrem vína nič viac nezbýva. Zkúsil som to. Ale hovoria, že Berg v nedeľu v Jusupovom sade poletí v ohromnom balóne a zve spolucestujúcich za určitý plat, pravda?— Azda by ste tiež chceli leteť?— Ja? Nie… len tak… zamrmlal Svidrigajlov, jako by sa skutočne zamyslel.„Ale čože je to s ním, či sa vari naozaj?… pomyslel si Raskoľnikov.— Nie dokument ma neznepokojoval, pokračoval Svidrigajlov rozvažito: — sám som z dediny neodchádzal. A k tomu bude asi rok, čo Marfa Petrovna vrátila mi na deň môjho mena ten dokument a ešte pričinila k tomu poriadnu sumu. Veď ona mala kapitál. „Vidíte, Arkadij Ivanovič, jako vám ja dôverujem,“ — veru sa tak vyjadrila! Vy neveríte, že sa tak vyjadrila? A viete: veď sa zo mňa na dedine stal poriadny gazda; znajú ma v okolí. Aj knihy som objednával. Marfa Petrovna najprv schvaľovala, ale potom ustavične sa bála, že sa preučím.— Zdá sa, že vám je veľmi clivo bez Marfy Petrovny?— Mne? Azda. Veru azda. A v prízraky veríte?— V aké prízraky?— V obyčajné prízraky, mátohy.— A vy veríte?— Azda áno, i nie, pour vous plaire…— Zjavujú sa vám?Svidrigajlov jakosi podivne pozrel na neho.— Marfa Petrovna ráči ma navštevovať — povedal, skriviac ústa k jakémusi zvláštnemu úsmevu.— Jako to, že vás ráči navštevovať?— Už tri razy bola. Prvý raz som ju videl v samý deň pohrebu, o hodinu jako sme s cintorína prišli. To bolo v predvečer mojeho odjazdu sem. Druhý raz predvčerom na ceste, na úsvite, na stanici Malá Višera; a tretí raz pred dvoma hodinami v byte, kde bývam v izbe; bol som sám.— V bdelom stave?— Celkom. Tri razy v bdelom stave. Príde, pohovorí asi minútu a odíde dvermi; vždy dvermi. Áno, jako by to bolo počuť.— Tak som si aj myslel, že sa s vami istotne niečo podobného stáva! povedal naraz Raskoľnikov a v tú istú chvíľu sa podivil, že to povedal. Bol veľmi rozčúlený.— Ta-ak? Vy ste si to mysleli? opýtal sa s podivením Svidrigajlov: ale naozaj? Či som vám nepovedal, že medzi nami je jakýsi spoločný punkt, čo?— Nikdy ste vy to nehovorili! odpovedal rozhorlený Raskoľnikov rezko.— Nehovoril?— Nie!— A mne sa zdalo, že som hovoril. Pred chvíľou, keď som vošiel a videl vás, že ležíte so zavretými očima, ale sa len tak tvárite, — hneď som si povedal: „toto je tiež ten istý!“— Čo to má byť: ten istý? O čom vy to hovoríte? zakričal Raskoľnikov.— O čom? Veru ani neviem o čom… zamrmlal Svidrigajlov prostosrdečne, jako by sa bol sám zaplietol.Asi minútu mlčali. Oba hľadeli jeden na druhého s vyvalenými očima.— Všetko je to hlúposť! zakričal Raskoľnikov zlostne. A čože vám hovorí, keď prichádza?— Ona? Predstavte si, samé nepatrné hlúposti a mňa to aj pajedí. Prvý raz vošla (viete bol som unavený: pohrebné obrady, zádušnica, potom modlitby, zákuska a konečne som zostal v kabinete sám, zapálil som si cigaru, zamyslel som sa), vošla dvermi: „Ale vy ste, hovorí, Arkadij Ivanovič, dnes pre ustavičné starosti zabudli hodiny v jedálni natiahnuť.“ A tie hodiny som skutočne celých sedem rokov každý týždeň sám naťahoval, a keď by som bol zabudol, — tedy vždycky mi napomínala. Na druhý deň už idem sem. Prišiel som za svitu na stanicu, — v noci som si len zdriemnul, polámaný, ospalý, — rozkázal som si kávu; hľadím — Marfa Petrovna naraz sadla si vedľa mňa, v rukách má karty: „Či by ste si nechceli dať hádať, Arkadij Ivanovič, na cestu?“ A vedela výborne hádať. A neodpustím si, že som si nedal hádať. Utiekol som poľakaný, k tomu pravda, tiež už vrátny zazvonil. Sedím dnes po veľmi špatnom obede v jedálni s ťažkým žalúdkom, — sedím, fajčím — naraz zasa Marfa Petrovna vošla všetka vyfintená, v nových, hodvábnych, zelených šatách, s veľmi dlhou vlečkou: „Zdravstvujte, Arkadij Ivanovič! Jako sa vám páčia moje šaty? Aniska by tak neušila.“ (Aniska je švadlena u nás na dedine, z bývalých poddaných, bola na učení v Moskve — veľmi pekné dievča). Stojí, vrtí sa predo mnou. Prezrel som si šaty, potom pozorne podíval som sa jej do obličaja: „Že sa vám chce, hovorím, Marfa Petrovna, pre takéto hlúposti ku mne chodiť a znepokojovať sa.“ — „Ach, Bože môj, báťuška, už teba ani znepokojovať nesmiem!“ Ja jej hovorím, abych ju podráždil: „Ja sa chcem, Marfa Petrovna ženiť.“ — „Vy ste spôsobný to vykonať, Arkadij Ivanovič, ale nie je to pre vás veľká česť, že ledva ste pochovali ženu, hneď ste odišli ženiť sa. A aspoň keby ste vyvolili dobre, ale viem to preca — ani pre ňu, ani pre seba, len dobrým ľudom na posmech.“ A hneď odišla a pri tom jako by vlečkou šuchotala. Jaký nesmysel, čo?— Ale vy azda len lužete? ozval sa Raskoľnikov.— Málokedy lužem, odpovedal Sdvidrigajlov zádumčivo a jakoby vôbec nespozoroval hrubosti otázky.— A prv, predtým, nikdy ste nevideli mátoh?— Videl som, len jediný raz v živote pred šiesti roky. Mal som sluhu, Fiľkom sa volal; len čo ho pochovali, zakričal som, zabudnúc: „Fiľka, fajku!“ — vošiel a priamo k polici, kde u mňa stoja fajky. Sedím, myslím si: „Teraz sa mi pomstí,“ lebo pred samou smrťou sme sa veľmi pohádali. — „Jako sa opovažuješ, reku, vstúpiť ku mne s roztrhaným lakťom, — von, naničhodník!“ Obrátil sa, odišiel a viac už neprišel. Marfe Petrovne som to vtedy nepovedal. Chcel som dať za neho slúžiť panichidu (zádušnicu), ale hanbil som sa.— Obráťte sa k lekárovi.— To ja aj bez vás viem, že som chorý, hoci veru neviem, čo mi je, ale po mojom súde istotne som päť ráz zdravší než vy. Nepýtal som sa vás na to — či veríte, alebo neveríte, že sa zjavujú mátohy? Pýtal som sa: či veríte, že sú mátohy?— Nie, ani mak neverím! s akousi zlosťou zakričal Raskoľnikov.— Veď obyčajne jako hovoria? mrmlal Svidrigajlov jako pre seba, dívajúc sa na stranu a nakloniac trochu hlavu. — Hovoria: ty si chorý, teda čo sa ti predstavuje je puhé, nejestvujúce fantazma. Ale veď tu nieto prísnej logiky. Súhlasím, že prízraky zjavujú sa len chorým; ale veď to len dokazuje, že prízraky nemôžu sa zjavovať ináče než chorým, a nie to, že samy neexistujú.— Veru nie! odporoval podráždene Raskoľnikov.— Nie? Tak myslíte? pokračoval Svidrigajlov, zvoľna na neho pozrúc. Nu, a čo, jestli rozsúdime takto (pomôžteže mi): „Prízraky — to sú, aby sme tak povedali, kúsky a úryvky iných svetov, ich počiatok. Zdravý človek, rozumie sa, nepotrebuje ich videť, keďže zdravý človek je najviac pozemským človekom a musí tedy žiť jedine tunajším životom pre úplnosť a poriadok. Ale ledvaže ochorel, ledvaže narušil sa normálny pozemský poriadok v organizme, hneď začína sa tiež hlásiť možnosť iného sveta, a čím viac je chorý, tým je tiež viac stykov s iným svetom, tak že keď človek celkom umre, prejde priamo do iného sveta. Dávno som o tom rozvažoval. Ak veríte v budúci život, uveríte aj pravdivosti tohoto rozvažovania.— Neverím ja v budúci život, povedal Raskoľnikov. Svidrigajlov sedel zamyslený.— A čo, ak sú tam len pavúci alebo niečo podobného, povedal naraz.„To je šialenec,“ pomyslel si Raskoľnikov.— Nám tuto ustavične predstavuje sa večnosť jako idea, ktorú pochopiť nemožno, ako čosi ohromného, ohromného! Ale prečože celkom iste ohromného? A naraz miesto všetkého toho, len si predstavte, bude tam jediná izbica, tak na spôsob dedinského kúpeľa, začadená a vo všetkých kútoch pavúci, a hľa! to je celá večnosť. Viete mne sa ona niekedy tak predstavuje.— Ale či sa vám nič viac utešíteľného a spravedlivého nepredstavuje, než toto! zvolal Raskoľnikov s chorobným pocitom.— Spravedlivejšieho? Kto môže vedeť, azda to práve je spravedlivé, a viete ja bych celkom iste náročky tak urobil, odvetil Svidrigajlov neurčito sa usmievajúc.Akýmsi chladom ovialo naraz Raskoľnikova pri tejto nepeknej odpovedi. Svidrigajlov zdvihol hlavu, uprene sa podíval na neho a naraz sa rozosmial.— Len si predstavte, zakričal, — pred pol hodinou my sme sa ani nevideli, pokladáme sa za nepriateľov, medzi nami je nerozhodnutá vec; vec túto sme zanechali a pozrite do jakej literatúry sme sa pustili! Nu, či som nepovedal pravdu, že sme my kvietky z jednej záhradky?— Buďte tak láskavý, pokračoval Raskoľnikov podráždene, — dovoľte vás prosiť čím skôr objasniť a oznámiť, prečo ste ma ráčili poctiť svojou návštevou… ponáhľam sa, nemám kedy, chcem odísť z domu…— Prosím, prosím, vaša sestrička, Avdotija Romanovna, vydáva sa za pána Lužina, Petra Petroviča?— Či by nebolo možné nejako vyhnúť otázke o mojej sestre a nespomínať jej mena? Ani nechápem, jako sa opovažujete v mojej prítomnosti vysloviť jej meno, ak ste skutočne Svidrigajlov.— Veď som prišiel vlastne o nej s vami pohovoriť, jakože ju nespomínať.— Dobre, hovorte, ale skorej!— Som presvedčený, že ste si o tomto pánu Lužinovi, mojom príbuznom so strany ženinej, utvorili už svoju mienku, ak ste ho už videli alebo aspoň niečo spoľahlivého a presného o ňom počuli. Nie je on Avdotiji Romanovne roveň. Po mojom súde, Avdotija Romanovna v tejto veci sa obetuje veľmi velikomyseľne a bezkoristne pre… pre svoju rodinu. Zdalo sa mi podľa všetkého, čo som o vás počul, že so svojej strany veľmi by ste boli spokojní, keby sa toto manželstvo zahatilo bez porušenia záujmov. A teraz, keď som vás poznal osobne, som o tom aj presvedčený.— S vašej strany všetko toto je veľmi naivné, prepáčte, chcel som povedať drzé, povedal Raskoľnikov.— To jest, chcete tým povedať, že sa starám o vlastný vaček. Buďte pokojní, Rodion Romanovič, kebych sa ja staral o vlastnú výhodu, nevyjadroval bych sa tak otvorene, veď nie som takým hlupákom. Straniva tohoto odhalím vám istú psychologickú zvláštnosť. Pred chvíľou, ospravedlňujúc svoju lásku k Avdotiji Romanovne, som povedal, že som bol sám obeťou. Nuž, vedzteže tedy, že teraz nijakej lásky necítim, ni-ja-kej, takže mne samému je to až divné, keďže som preca niečo cítil…— Z dlhej chvíle a skazenosti mravov, prerušil ho Raskoľnikov.— Skutočne, som človek prostopašný a bez zamestnania. Ale vaša sestrička má toľko predností, že som nemohol ani ja nepodľahnúť istému dojmu. Ale všetko je to nesmysel, jako teraz aj sám vidím.— Jako dávno ste to uvideli?— Začal som to pozorovať už prv, a definitívne som sa presvedčil o tom predvčerom, skoro v tú chvíľu, keď som prišiel do Petrohradu. Ostatne ešte v Moskve som si predstavoval, že sa idem uchádzať o ruku Avdotije Romanovny a bol som súperom pána Lužinovým.— Odpustite, že vás vyrušujem, buďte tak laskavý: či by nebolo možné to skrátiť a prejsť priamo k cieľu vašej návštevy. Náhlim sa, musím odísť z domu…— S najväčšou radosťou. Keď som prišiel sem a odhodlal som sa podniknúť istý… voyage[1]urobil som nevyhnutné predbežné poriadky. Deti moje zostaly u tetky; sú bohaté a ja osobne nie som im potrebný. A k tomu jaký som ja otec! Sebe nechal som len to, čo mi pred rokom darovala Marfa Petrovna. To mi dostačí. Odpustite, hneď prejdem k samej veci. Pred cestou, ktorá môžbyť sa uskutoční, chcem sa aj s pánom Lužinom porátať. Nie, že bych ho azda veľmi nemohol trpeť, ale skrze neho vlastne vznikla tá moja hádka s Marfou Petrovnou, keď som sa dozvedel, že ona tú svadbu skomponovala. S vaším prostredníctvom bych chcel teraz stretnúť sa s Avdotijou Romanovnou a vo vašej prítomnosti vysvetliť jej, že od pána Lužina nielen že nebude mať ani najmenšej výhody, ale doista zrejmú škodu. Potom, vyprosiac si odpustenie za všetky tie nedávne nepríjemnosti, poprosil by ju o dovolenie ponúknuť jej desať tisíc rubľov a tým spôsobom obľahčiť jej s pánom Lužinom roztržku, ktorej by sama istotne nevyhýbala, keby sa len ukázala možnosť.— Ale vy ste skutočne, skutočne blázon! zakričal Raskoľnikov, ani tak nie rozpajedený, ako prekvapený. — Jako sa vy opovažujete tak hovoriť?— Vedel som, že začnete kričať; ale po prvé, hoci nie som bohatý, preca týchto desať tisíc mám slobodných, to jest, celkom, celkom ich nepotrebujem. Ak ich neprijme Avdotija Romanovna, azda ich nejako hlúpo upotrebím.To je po prvé. Po druhé, svedomie moje je celkom spokojné; ponúkam bez akýchkoľvek úmyslov. Verte alebo neverte, ale neskôr presvedčíte sa aj vy, aj Avdotija Romanovna. Všetko je v tom, že som skutočne spôsobil nejaké starosti a nepríjemnosti ctenej vašej sestričke; cítiac tedy úprimnú ľútosť, srdečne želám nie vykúpiť sa, nie zaplatiť za nepríjemnosť, ale celkom jednoducho urobiť pre ňu niečo výhodného na tom základe, že som si nevzal preca privilegium tvoriť jedine zlo. Keby v mojom návrhu bola hoci milionová časť vypočítavosti, teda bych neponúkal tak priamo; neponúkal bych len desať tisíc, keďže len pred piati týždňami som jej ponúkal viac. Krome toho, môžbyť veľmi, veľmi skoro sa ožením s istou devuškou, následkom čoho všetky podozrenia v jakýchkoľvek zámeroch proti Avdotiji Romanovne tým samým musia odpadnúť. Abych končil, poviem ešte, že idúc za pána Lužina, Avdotija Romanovna bere tie isté peniaze, lenže s inej strany… Ale nehnevajte sa, Rodion Romanovič, rozsúďte spokojne a chladnokrvne.Hovoriac toto, Svidrigajlov bol sám neobyčajne chladnokrvný a spokojný.— Prosím vás končiť, povedal Raskoľnikov. — V každom prípade je to neodpustiteľne drzo.— Ani mačný mak. Veď takto by mohol človek človeku na tomto svete robiť jedine zlo, a nemal by práva robiť ani trošku dobra pre liché, prijaté formálnosti. To je nesmysel. Veď jestli by som, na príklad, zomrel a poručil bych túto sumu vašej sestričke po závete, či by azda aj vtedy odoprela prijať.— Veľmi možné.— To už nemyslím. Ostatne keď nie, tak nie, nech tak bude, lenže desať tisíc — je veľmi pekná vec na prípad potreby. Ale preca, prosím, oznámte to, čo som vám povedal, Avdotiji Romanovne.— Neoznámim.— V takom prípade, Rodion Romanovič, sám budem prinútený domáhať sa osobného svidania, a tedy znepokojovať.— A keď oznámim, vy sa nebudete domáhať osobného svidania?— Neviem veru, čo vám povedať. Videť sa s ňou raz bych si veľmi prial.— Nenadejte sa.— Škoda. Ostatne vy ma neznáte. Môžbyť sa ešte sblížime.— Myslíte, že sa sblížime?— A prečo by sme sa nemohli? povedal Svidrigajlov s úsmevom, vstal a vzal klobúk; nie azda, že bych si už veľmi prial vás znepokojovať, a idúc sem ani som veľmi nedúfal, hoci vaša fizionomia ma dnes ráno prekvapila…— Kde ste ma dnes videli? spýtal sa nepokojne Raskoľnikov.— Náhodou, prosím… Ustavične sa mi zdá, že je vo vás čosi harmonujúceho so mnou… Ale neznepokojujte sa, nie som dotieravý; aj s falošnými hráčmi som dobre nažíval, ani knieža Svirbeja, svojho vzdialeného príbuzného a veľmoža som neomrzel, aj slečne Prutikovej som vedel čosi napísať do albuma o Rafaelovej Madonne, aj s Marfou Petrovnou som sedem rokov žil, neodlučujúc sa z dediny, aj v dome Vjazemského na Sennom námestí kedysi dávno som nocovával, aj v balóne s Bergom azda poletím.— Nu dobre, prosím. Dovoľte sa spýtať, vydáte sa skoro na cestu?— Na jakú cestu?— Nu, na váš voyage… Veď ste sami hovorili.— Na voyage? Ach, áno!… skutočne hovoril som vám o ceste… Nu, to je otázka obšírna… Ale keby ste videli… Na čo sa vlastne pýtate? dodal a naraz sa hlasito rozosmial. — Môžbyť miesto cesty sa ožením; nahovárajú mi nevestu.— Tu?— Áno.— Kedyže ste mali na to čas.— Ale s Avdotijou Romanovnou bych si veľmi prial niekedy svidať sa. Vážne vás o to prosím. Nuž, do videnia… ach, áno! Toto som zabudol! Oznámte, Rodion Romanovič svojej sestričke, že Marfa Petrovna v závete pamätala na ňu a poručila jej tritisíc. To je celkom isté. Marfa Petrovna napísala závet týždeň pred smrťou v mojej prítomnosti. O dva, o tri týždne Avdotija Romanovna môže aj dostať peniaze.— Hovoríte pravdu?— Pravdu. Oznámte jej to. Nuž, prosím, váš služebník. Nebývam od vás veľmi ďaleko.Odchádzajúc, Svidrigajlov srazil sa vo dverách s Razumichinom.[1]Voajaž — cesta.	Dostojevskij_Zlocin-a-trest-II.html.txt
I.Znáte ten vrch, krajania, čo sa pyšne nad Váhom vypína, i dumným okom, sťa víťaz na nepriateľa, zazerá na susedné vršky? Hrdo bočí po stranách, — ale shliadne nebeské končiare Kriváňa, a ako starec pred obrazom svätým sklopí oči do prachu i neopováži sa hore čelo vystrieť! Oj, ktože by ťa neznal, velebný Choč náš! Ty zabávaš ľud svoj pokojný bájami večitými, ty hamuješ vetry polnočné, aby tichým podtatránskym dolinám neuškodily, ty obveseľuješ pohľadom velebným svoje ľúbezné deti. Znám i ja časy, ktoré sa o žulové skaliská Choča otrely, ale prišly búrky, smyly pamiatku tých časov, a len kde-tu po tichých dolinkách o nich sa ešte dosiaľ rozpráva.Bolo to roku 1330 asi okolo pol klasna. Po Liptove hlučno po poli, spev sa rozliehal po okolí ako obyčajne pri žatve, kde-tu počul človek kosák ostriť, kosu kovať, všetko bolo v svojej práci. — Nad Kriváňom sa čierňavy sbierajú, slniečko sa síce pachorí, ako by ich rozohnať mohlo, ale darmo, predsa ustalo. Pred samým mrakom, keď sa ono za turčianske vrchy spúšťalo, oblaky sa rozjedily a s hrmavicou dážď spojený rozplašil usilovných robotníkov s poľa.Pod Chočom v hlbokej doline leží malá dedinka Turík. Dva múry jeden proti druhému na brehoch Turého potoka, dakoľko sedliackych chalúp — je celá obec. Múry musely byť už veľmi staré, na krovoch tráva rástla a rozpukliny po stenách dosť svedčily o ich starobylosti. Pred dakoľko rokmi boly len samé tieto dva panské domy, ale ako ich do moci pán Franšenský dostal, pristavil k nim viac chalúp; od Turého potoka menoval dedinku Turíkom a od vlastného imania svojho nazval seba Turánskym.Niet najmenšieho svetla v chalupách, nevidno ho ani v múre na ľavej strane, pusto, ticho je v Turíku; obloky zapchaté, okeniciami pozavierané, chránily obyvateľov pred strachom, ktorý blesky a hrmenia pôsobily. Len v múranici na pravom brehu potoka dačo sa ligoce; na prvý pohľad sotva by človek rozoznal, či to odblesk strely, či dáke iskriace sa oči, alebo tichá vatrička: až keď sa blesky utíšily, poznať bolo, že v chyži svietia.V dosť neveľkej chyžke sedia okolo komínka tri osoby. Hneď pri dverách na javorovej stoličke rozložená je asi päťdesiatročná domová pani. Ruky má pod pazuchou preložené, oči do zeme upreté; možno, že pre strašnú chvíľu, a možno, že i pre reči, o čom sa všetci shovárali, hlboko je v myšlienkach pohrúžená.Pri nej na lavici sedí jej dcéra Žofka, tak ticho, tak nepohnuto, akoby ju prikoval; dakedy hodí očkom na svoju matku, akási netrpelivosť z tvári jej kuká, iste čaká od matky reči, ktoré sa jej týkajú. Zohne sa po triesku, aby ohník v plameni udržala, a zas len matke v oči kukne, či sa skoro dačoho dožije.Asi krok od týchto sedí pod pecou skrčený jeden mužský. Nohy má krížom preložené, oči do zeme upreté, lakeť na kolene, dlaňou si čelo akoby v netrpelivosti šúcha, i čaká, ažby pani domu prehovorila. — Minula chvíľka, minul čas, predsa ticho. Jemu sa to dlho zdá byť, i vstane, vystrie sa a zrak divý uprie do povaly. Jednou nohou lecikedy o zem dupne, rukou si fúzy vykrúti i len čaká odpoveď. Nič — zamraští tvár, zraky hodí na paniu i len čaká. Keď sa predsa odpovedi dočakať nemohol, sám hrubým hlasom pretrhnul ticho: „No, matka, nič už nemáte čo doložiť k tej kapitoli? Čože tak hľadíte do tej zeme, akobyste mala vôľu ešte i to blato zpod podošiev škriabať a s ním moje poctivô meno ešte väčšmi očierniť?“„Nerúhajte sa, Jutay,“ odpovie pani, „nechcem vám ja na poctivosti utrhovať; čo som povedala, mienila som ako dôverná priateľkyňa preriecť. Nenazdala som sa, že vás reči moje tak rozpália.“„Hm, v dôvere; poďakujem sa za takú dôveru. Rád poradu od trebaskoho prímem, ale hrozby a výčitky nerád počúvam. Čo mňa po Talianoch, nech si ide, komu sa páči. Ja svoju silu nehávam na lepšie časy; dá Boh, že dlho na ne čakať nebudeme. Ešte raz sa pýtam, povedzte bez okolkov, či sa môžem Žofkinej ruke ufať?“„Ako prú, tak teraz vám odpovedám, pane, že ja nemám sama v moci rodičovské poklady rozdávať. Keď sa môj muž vráti, potom sa hláste, veď sa ešte nemusíme s tým náhliť. Môžete veriť, že ja oproti vôli môjho dieťaťa nikdy jednať nebudem.“„Dobre! Ale ľudia rozprávajú, že vám pán Turánsky písal, abyste vraj lásku medzi nami roztrhnúť hľadela. Odpusťte, že vás prosím, abyste mi na toto odpovedala.“„Milý pane, tak zas ďaleko dôvera naša nečiaha, abych vám ja listy môjho muža sdeľovať musela. Čakajte, kým môj príde, u toho sa hláste!“„Hej? dotiaľ čakať? A potom sa však prísť dívať, akú svadbu pán Turánsky svojej dcére vystrojí, keď ju zosobáši s dákym Talianom; a či ju vari sám gróf popýta. No len ma nezabudnite na svadbu zavolať, ha, ha, ha! — Dobrá noc, nech sa vám sníva o zlatých zámkoch.“Dobre Jutay vedel, prečo matka dcéru mu pririecť nechce. Neobzrúc sa ani na Žofku, lapil kľučku a chcel odísť. Ale Žofka na ktorú sa už pred tým jej matka bola obrykla, aby čušala, Žofka, ktorá reči tieto počúvala s bolesťou, akoby nôž do jej srdca pichnul, hodila sa do dverí, prosila srdečne milým okom Jutaya, aby neodchodil; hodila sa matke do náručia i plakala nemo, tvár skrývajúc do dlane.Jutay zastal; zúfalstvo z matkiných rečí, nádeja z kroku Žofkinho krúžila sa vo vnútornostiach jeho. Indy, čo si bol umienil, to vykonať musel, a teraz sa tak zmiatol, že zabudnúc na kľučku, vrátil sa pokojne na svoje miesto. I matka bola rada, že sa vrátil, lebo trebas sa zaviazala mužovi, že bude proti Jutayovi všemožne robiť, predsa srdce materinskô zvíťazilo a ľutovala dcéru svoju. Vidiac celú oddanosť Žofkinu k nemu, sama ho odpytovať počala, aby sa nehneval. Aby ho zas dákou rečou neobrazila, poberala sa von dať večeru pripraviť, naložiac Žofke, žeby okenicu zavrela.Žofka skočila k obloku, vstrčila ruku medzi mreže a ťažká okenica vŕzgala v závorách. Zdá sa jej, akoby dáky úpny hlas z vonku počula, hľadí, naslúcha, zavolá Jutaya, ale by si boli oba darmo oči silili, keby im nebol jasný blesk jedného mužského, visiaceho v brehu nad mútnou vodou, osvietil.Jutay nečakal na lampáš, vybehnul von, a o chvíľku vkročí s ním dnuká neznámy mladý lovec, ktorého Jutay nasilu za sebou ťahal: „Len poď, chlapče, netras sa, tu si sadni ku kamínu, hrej a suš zmoknuté šaty; tak. A čože to za sväté kríže nosíš na tej huni? I ty si sa vari už túlal tam okolo Jeruzalema? A — rešpekt! toť címer Dončov. No nič to, veď si pri svojich. Kiehože si čerta v tej vode hľadal? No hovorže, hovor!“Chcel Jutay ešte viac hovoriť, i radoval sa, že sa mu príležitosť zavdala povadiť sa s Talianom. Ale v tom vkročila pani dnuká, ktorá po vľúdnom cudzinca privítaní ponúkla ho k sedeniu a Žofke dala na známosť, aby ho prehovárala. Jutay, zas počal drážiť mladého lovca, ktorý, keď zvedel, kde je, a vidiac pri boku nepriaznivca Dončovho domu, chcel odísť preč. Pani Turánska ho ale zadržala, hovoriac, že trebas sa i nesluší v neprítomnosti pána domu cudzích mužských na nocľah prijímať, predsa žeby to neľudsky bolo, akby ho v takomto čase zo svojho príbytku pustila. A znajúc Jutaya ako veľkého nepriateľa Dončovcov, povedala tomuto, aby si mnoho posmešných a pichľavých slov proti domu grófa liptovského nedovoľoval, lebo žeby z toho ešte dačo nepríjemného pochodiť mohlo. Bola by ešte iste štebotala, ako staré baby zvykly, keď sa im jazyk rozviaže; ale ju slúžka von vyvolala.Jutay sa díval úsmešne za ňou i hovoril sám k sebe: „Ako sa ti teraz k nemu má! Zbadala ozaj jeho pekné šaty, bárs sú i mokré. A že ma dačo nepríjemného potkať pre túto potvoru môže? Verím, verím! Ozaj len nepríjemnosť a nič dobrého z nich pochodiť môže. Ale nech; keď môžu krajinu celú kaštriť, prečo nie i mňa?“ A obrátiac sa k mladému lovcovi, oslovil ho zdurne: „Chlapče, ty budeš vedieť — povedz, koľko asi sudov zlata poslal už gróf do Itálie?“Šuhaj mladý, vediac, kde Jutayove reči cielia, odseknul mu tiež odhodlane: „Odpusťte, pane, že vám ako by sa svedčilo odpovedať nemôžem: keby to inde bolo, a práve vy z nebezpečenstva byste ma neboli vytiahli, inakšie bych vám odpovedal. Teraz prestaňte na tej výstrahe, ktorú vám domová pani porúčala! Ako myslím po rečiach vašich, ste tiež z tých smradľavých ostalcov trenčianskych, ale —“„Mlč, paskuda!“ dupnul Jutay nohou, až sa náradia v chyži striaslo, „nečierni svätú pamiatku svojou hriešnou kotrbou, lebo —“ i hľadal, čím by ho opáliť mohol. Ale v tom sa sišly zraky jeho so zrakmi Žofkinými, i zabudnul čo chcel, čelo smraštenô vystrel, a neznajúc, čo má robiť, mimovoľne sa o posteľ oprel i dumal v ľúbezných citoch pohrúžený. Žofka bola pyšná, že ho tak ľahko skrotila, a v tej radosti mihla okom na rozľakaného Taliana, akoby chcela povedať, že je pod jej mocou. Ale práve keď tak milo naň pozrela, obrátil sa k nej Jutay, ktorý v jej pohľadu celkom inší význam našiel. On s ňou vyrástol, jej bratovi bol najlepší priateľ, s ňou sa hrával od malička, ona mu už srdce oddala, a teraz, keď sa jej dáky tulák naskytnul, usilovala sa rozdrážiť svojho milenca. Nastalo ticho. Talian sa triasol. Žofka prišla do rozpače a Jutay myslel na predošlé časy, keď s otcom svojím na Trenčín ešte ako chlapec chodieval, — pozrel na Taliana, hodil okom na Žofku, a kto by ho bol videl v týchto citoch, bol by do duše istil, že videl slzu v jeho oku. Ale nie, nebola to slza, len oko rozpajedenô, lebo cítil, že cudzinec v dome jeho krajanov viac stojí, videl Žofkinu chladnosť; i bolelo ho to veľmi, keď musel byť predmetom posmechu pred nepriateľom. Plávajúc v citoch národných, zabudnul na lásku. Čosi kamsi pozrie von oblokom, i vidí, že sa už hviezdičky ukazujú a tmy sa rozchodia. Pozrie ešte na Žofku, strhne sa — pozrie na lovca, smraští čelo, a nikomu ani slova nepovediac, náhlym krokom vyjde von z chyže. Tí dvaja to nespozorovali, a len keď začuli dupot koňa popod okná, zbadali, že Jutay v chyži chybí.Či odchod jeho bol Žofke po chuti, sotva by bol kto istil, keď by ju bol videl, ako sa v obloku naťahovala. Medzitým myslela si, že ona Jutaya zas udobrí, ale sa na ten čas veľmi veľmi sklamala.	Matuska_Shoda-liptovska.html.txt
ŽartTucet je dvanásť obyčajných ľudí. Jedenásť obyčajných ľudí a ja by teda nikdy nebol tucet; lebo ja nie som obyčajný človek.Pokiaľ ide o zamestnanie, som advokát; a môžem povedať, že si pravdu vysoko vážim, preto ju za hocijaký bagateľ nepredám.Druhá moja vynikajúca vlastnosť je, že mám všetko, čo majú i tí najkrajší ľudia. Považujem sa teda akýmsi právom za šarmantného muža. Budem mať asi tak zďaleka podobnosť s Hadriánovým Antinoosom[1]alebo s belvederským Apolom,[2]ktorý sa obyčajne spomína ako šumný mládenec.Notabene. Čo sa týka Hadrianovho Antinoosa, musím podotknúť, že nie vari Hadrián „fecit“[3]Antinoosovu sochu, ale že to bol jeho miláčik. Hovorím to preto, aby neprajná kritika mne, pod prísahu vzatému znalcovi mytológie a antickej histórie pre Horné Uhorsko, možno nechcela nadišputovať, že som sa tu dopustil veľkej chyby.Tretia moja vlastnosť je moja žena. Viem, že jeden pán, znamenitý znalec Sládkoviča, by vedel na základe antických klasikov dokázať, že mať ženu nie je nič zvláštne. V tom mu dávam za pravdu a spomeniem ako dôkaz jednu, dosiaľ úplne ignorovanú kapacitu, myslím totižto ’Orenosa, ktorý žil — s určitosťou môžem tvrdiť len to, že — pred Kristom.Moja žena sa volala Helena, obyčajne Lény alebo Lenka, dakedy i Lena alebo mátoha, striga atď. atď.Vôbec som človek liberálny a na takej maličkosti, ako je meno, sa nepozastavujem.Moja Lenka je tiež krásna, blond osoba.My spolu, totižto Lenka a ja, máme pekný majetok a jedného trojročného syna menom Milan.Tento šuhaj je podarený. Už teraz ukazuje istú samostatnosť povahy. Neustúpi od svojho predsavzatia iba na najpádnejšie argumenty, ktorých sa mu — na rozdiel od vychovávateľského systému mojej Lenky — dostáva obyčajne odo mňa.Raz podvečer sme sedeli na diváni. Medzi mnou a Lenkou nachádzal sa náš amoret[4]Milanko, cmúľal si buclaté prstíky jeden za druhým. Krásny bol tento nežný kvietok, záloh našej lásky. Topánočky mal zablatené ako prasiatko paprčky; líčka lekvárom maľované a maslom a medom politúrované, čo všetko na moju Lenku, ktorá je ctiteľkou akejsi umeleckej nonšalancie,[5]akéhosi laisser faire,[6]veľmi priaznivo účinkovalo.Slastný mier vládol v našich dušiach. Snívali sme o budúcnosti…— Du-úšička moja, — vzdychol som, nežne pozerajúc na „moju“.— Mužíček zlatý, Jožinko milovaný, ako ťa milujem, — zašepkala menej stručne, ale tiež precítene a zhlboka vzdychnúc „moja“.Zohli sme sa nad naším Milankom. Tento manéver sme previedli jednomyseľne. Zdarný výsledok bol bozk.Tu mi zrazu napadla skutočne rafinovaná myšlienka. Pravda, bral som celé viac ako žart. Chcel som zvedieť, či ma Lenka skutočne miluje, alebo či sa len pretvaruje. Na jednoduchú otázku, či ma ľúbi, či drží dané sľuby, odvetí že áno, to viem. Musím na to šikovnejšie. Svoj plán som staval na okolnosti, že moja Lenka je, povedal by som, termometer[7]hlúposti. Tá dobrá duša vie, že pravda je v podstate jedna a tá istá, bez zmeny, preto každá pravda na ňu rovnako účinkovala. Pravda je teda u nej kvázi absolútny bod mrazu (— 273° Celzia). Akonáhle sa čosi lži, hlúposti, nemožnosti primiešalo k svätej pravde, už živé striebro stúpalo, moja Lenka na to reagovala.Podľa tejto teórie nemohol som ani v dišpute s ňou nič s pravdou vykázať. V dôsledku toho ja som mohol priniesť v každej veci dakoľko, pravdaže pravdivých dôvodov, ktoré ona miliónom nepravdivých utĺkla.Pokračoval som teda takto:— Srdiečko moje! Srdce mi puká, keď si pomyslím, že ja ťa vlastne klamem. Ja ťa síce milujem, ale nie tak, ako by som mal. Okrem teba ľúbim ešte jednu devu spanilú. Teraz, v tejto chvíli nevýslovného blaha, sa ti spovedám a dúfam, že budeš súdiť miernejšie, že sa zmiluješ nado mnou, že mi možno odpustíš. Nemohol som už toto tajomstvo v sebe dusiť, nemohol som šľachetnosť tvoju klamať.Ako som to vyriekol, čakal som na účinok svojich slov. Rátal som výborne v mojej reči nebolo ani zamak rozumu, účinok bol teda veľký.Lenka ma hneď odsotila.— To nie je možné, čo hovoríš! S takým mužom som ja žila štyri roky! Bože na nebesiach! Ty, ty, ty jeden! Ty taký a taký! Ty Don Juan![8]— Nato nasledoval plač.Áno, prosím ponížene, plač.Radosť nastala pre mňa veľká, miluje ma tá osoba!Lena potom nejemne napomenula nášho Milanka, aby ju nekopal, nazvúc ho „faganom toho skazeného otca“, nato mi vyrátala do podrobnosti všetko dobré, čo mi vykonala, všetky utrpenia, ktoré pre mňa vystála (ako keby všetko do kalendára zapisovala). S celou určitosťou tvrdila, že bude naskutku písať domov, že so mnou pod jednou strechou bývať nebude.Celá jej reč bola zaobalená, okorenená, prerývaná plačom.Toto sa mi už zdalo priveľa lásky.A potom ten jej plač, bože na nebesiach! Tróju[9]by bola s ním dobyla. Mňa s ním vždy úplne zničila.Teraz mi napadlo, že som si svojou rečou mrzko posvietil. Dal som napochytro, jednoducho a trefne, najavo mienku sám o sebe, nazvúc sa „koňom Kristovým“.Nezostane nič iné, ako zreterírovať.[10]Hneď som aj nastúpil túto cestu, úlisne sa usmievajúc a kráčajúc k Lenke ako dajaký starý, sladký diplomat.— Lenuška, ale choďže, choď, ani špásu nerozumieš? Veď som len žartoval. Nože nebuď dieťa, prosím ťa. Ja a inú milovať ako teba!Za ten čas, čo som jej takto rozprával, Lenuška spomínala rozsobáš. Menovala i advokáta, ktorého vyzve, aby proces prevzal. Rozumie sa, že môjho najzaťatejšieho odporcu.— Ale duša zlatá, — hovoril som zasa bolestným hlasom, — prisámbohu nie je to pravda o tej deve spanilej.— Ach, bože, čo len povie mama na to, keď jej takto neočakávane prídem domov. Chudáci moji rodičia! Ale ste len vydali tú svoju dcéru, no vydalí-í-í! — Zúfalý plač.Ja som vážne rozmýšľal, že sa vrhnem pred svojou polovičkou na kolená a že ju vari takto uprosím. No moja mužnosť — na ktorú mnoho držím — ma zachránila pred touto Canosou.[11]— Duša drahá, Lenuška, kvet ružový, — rečnil som trasľavým hlasom chytajúc jej ruku, ktorú ona nechcela v mojej nechať, — ten diamant ti kúpim, čo si chcela. Všetko, čo len chceš ti urobím, len nerob toľké ceremónie.Diamant ju natoľko pohol, že aspoň odpovedala na moje slová.— Hej, diamant, teraz diamant, daj si ho tej, ja nemám s tebou viac nič. — Vstala. — Nič, — vyriekla ešte raz ako urazená kráľovná a vyšla von.Vo dverách ma ešte napochytro charakterizovala slovom „úbožiak“.Milanko sa dosť dlho rovnodušne díval z divána, čo to vlastne robia jeho drahí rodičia. Potom zrazu začal plakať aj on. Neprechádzal z piana do forte, nie, nemariac čas hneď začal fortissimo.[12]Dokiaľ bola „tá sprostá škatuľa“ (myslel som si teraz už rozhorčene) v izbe, dal som mu pokoj; ale teraz som sa obrátil proti nemu a naraz som mu vypovedal ultimátum:[13]— Nemrauč, ty potvora zafúľaná! — Keď potom stále zotrvával v mne nemilom stave, chytil som ho, dva razy pomerne dosť nežne pohladil a vyhodil von za mamou. Zostal som v izbe sám.Chodil som hore-dolu, potkýnal sa o stolice a iný nábytok, lebo už bolo dosť tma.Najprv som sa poškrabal za uchom, potom som si ohrýzal nechty a keď to všetko nič nepomáhalo, myslel som na iné prostriedky.Išiel som ešte raz k svojej žene. Myslím si, urobíš ešte jeden pokus, ak sa podarí, dobre, a ak nie, však uvidíme zajtra, čo sa dá urobiť.Najprv som počúval chvíľku pred dverami Leninej izby, bolo úplné ticho. Keď som vošiel, začala plakať.Hovoril som pred ňou ako esencia, tresť všetkých rozumných a zaľúbených Shakespearových[14]hrdinov by asi v podobnom okamihu mohla hovoriť, to bolo všetko nadarmo.Moje reči mali taký účinok, že moja roztomilá ženička začala svoje veci „baliť“, ani sa neobzrela o mňa.Vysvetľoval som si jej chovanie tak, že sa teraz hanbí, že pre takú hlúposť robila toľké ceremónie a aby som sa jej nevysmial, chce tomu dodať povahu vážnejšej rozopry.No, namojpravdu, to mi bolo treba! Premyslel som si chytro celú túto záležitosť a už som mal i piatich v podozrení, že to budú asi oni tí…Videl som svoj život pokazený, čože už ja biedny budem teraz robiť bez Leny!Hoci ma bolesť zmáhala, predsa, aby som doma na dajaké zúfalé myšlienky neprišiel — mal som v kancelárii revolver — zobral som sa do kasína.Našiel som tam medzi inými starého Protického, penzionovaného daňového inšpektora.To je muž s dlhými šedivými fúzmi a s veľkým, náramne červeným nosom. Fajčil z veľkej meršaumky,[15]z ktorej iba kúštiček trčal z futrála[16]a čítal noviny.Tu i tu sa mračil, odkašlal a odložiac noviny a fajku, vytiahol piksľu[17]s čiernym tabakom a veľkú modrú šatku. Šnupol si najprv a potom odtrúbil nosom silné staccato.[18]Báťa Protický bol človek báječnej skúsenosti. Vedel zachádzať so všetkým. Vedel recepty pre paripy a proti muchám. V ženách sa tiež veľmi vyznal.Keď som vlial do seba trochu gurážu, vyložil som mu svoju záležitosť.Protický citoval najprv pár veršov zo Starého zákona, ktoré na môj prípad ako-tak pasovali, ale mňa trochu neprajne charakterizovali. Medzi každým veršom zafufnal: „A ešte tam stojí“ a povedal verš. Refrén zakaždým bol: „Ale ste vy blázon, amicenko“[19]alebo „ale ste vy podarené teliatko, amicenko“, „Nono, nehnevať sa, vy prasiatko, amicenko“. Pritom mrkal malinkými očkami, ktoré boli obrúbené hrubými vráskami.Ale poradila mi tá dobrá duša, poradila.Stisol som mu kostnatý pazúr, ktorý sa uňho volal pravicou a šiel som sa zahrať taroček.[20]Druhý deň zavčas ráno som vstal a šiel po sklepoch. Kúpil som krásny klobúk, všelijaké látky na šaty a šperk, ktorý si žiadala moja Lena.Toto som dal zabaviť tak, aby mal balík podobu pyramídy. Túto pyramídu som postavil v salóne na stôl, kde sa mi s „mojou“ prihodil ten malér.Druhý deň som vôbec chladnejšie myslel na celú tú hlúposť a čosi podobné som pozoroval i na Lene. Viac len markírovala[21]hnev, skutočne už aj u nej pominul.Dary jej jednoducho dať, to nešlo.— Bude trucovať, — zafufnal mi včera môj mentor, — treba vec tak narafičiť, aby si ich viac-menej sama vzala, amicenko.Keď som prišiel na obed z pojednávania domov, našiel som na balíku šikovne zatušované stopy násilia. Presvedčil som sa, že dovnútra nemohla vniknúť Lena a jej verná pomocnica, silnoramenatá Zuzka.Vari urobia pokus ešte poobede, myslím si.Pri obede panovalo značné ticho. Priamo sme spolu nehovorili, ale Milanko dostal náhradu za to, že sme včera s ním trochu prísnejšie obskakovali.Keď som pozrel na Lenu, odvrátila zrak, a nedokončiac obed vstala a odišla preč.Zuzka prišla zberať zo stola.— Zuzka, poďže sem, — kývnem jej cánštocherom,[22]vyťahujúc z vrecka dvojšestáčik, — však ste narábali s tým balíkom v izbe, ty bosorka. Ani sa mi ho viac nedotkni.Zuzka s červenou, ako plný mesiac okrúhlou tvárou sa zasmiala, že ona veru nie, hihihi, prikryjúc si junáckou rukou ústa.— Však si nechala na tom balíku všetkých päť palúchov. Taký odtlačok len radosť.— Hihihi, keď mi to pani veľkomožná rozkázali.— No vidíš, druhý raz necigáň. Tu máš dvadsiatnik a nehovor o tom panej nič.Po obede som šiel s veľkým lomozom preč; ale o chvíľku som sa tajne vrátil, vykračujúc ako posledný Mohykán.[23]Dvere z kancelárie viedli do salónu, kde stála tá pasca a boli maskované portiérami.[24]Za jednou som sa schoval.Nečakal som dlho. Vošla Lenka, sadla si na diván a vzala do ruky knihu. Čítala, ale nepozorne. Vše odložila román a omakávala balík. Veľmi jej musel vŕtať v hlave.Vošiel Milanko.— Mama, daj mi to, — začalo to zlaté dieťa hnať vodu na môj mlyn.— Čo, duša moja?— Toto, — ukazoval môj jedináčik na balík prstíkom, ktorý vytiahol z ústočiek.— To nesmieš vziať, apa by sa hneval.Milanko nereflektoval ďalej, ale privliekol si stolicu k stolu, stal si na ňu a vygymnastikoval sa na stôl.Lenuška mu nebránila v počínaní. Rátala určite s tým, že Milanko balík roztrhá, čo sa pravda len v jej neprítomnosti mohlo urobiť a ona uvidí, čo tam vlastne je.Milanko sa i dal do práce. Kde šlo driapanie ťažšie, pomohla chúďaťu malá, ale silná mamina ruka.A pritom ho stále láskavým hlasom napomínala:— Nechaj to, dušička, nechaj!Bodajže ťa i s osobou, myslel som si, porúhajúc sa jej v duchu: „Nechaj to, dušička, nechaj; hej, nechaj, ty falošnica!“Posledný obal padol.Výkrik obdivu. „Oh, to je krása!“ To platilo klobúku. Môže byť veru krásny, myslel som si uspokojený dojmom, ktorý moja kúpa urobila, však ma stál okolo štyridsať zlatých.Nasledovalo znalecké obdivovanie jednotlivých krás.Rozumie sa, že zavolala Zuzku.— Zuzka, Zuzka, nože poď pozrieť, čo Milan urobil; veď pokazil ten balík. Počkaj, ale dostaneš od pána, keď príde, čo si ho pustila sem.Zuzka vrazila ta cvalom, zásterkou si utierala ruky.— Jóój, božemôj! — vykríkla hrôzyplným hlasom v jedálni. Ale v salóne zavolala ako pokračovanie: — Ale je krásny, ani pani ališpánka[25]nemajú taký.Balík sa prezeral ďalej. Vytiahli šperk. V étui[26]bolo venovanie: „Svojej jedinej milovanej Helenke, Jozef.“To bol triumf, keď si Helenka, klobúk na hlave, pripla náušnice a brošňu.Obdivovala sa vo veľkom zrkadle, vymieňajúc si so Zuzkou všelijaké poznámky obdivu a radosti.A naozaj bola hodná, striga.Milan za ten čas veselo trhal papiere, rozsypal ich po celej izbe. Pribehol celkom blízko ku mne.Chytil som ho za ruku.— Apa, pusť ma, — kričal môj jedináčik, — dám ti tento papier.To účinkovalo ako výstrel medzi vrabce.Zuzka zase obligátne zvolala: „Jóóój, bože!“ a vyskočila z izby ako keď Černohorec skáče zo skaly na skalu.Lenka skríkla: „Hííí!“ a zastala ako skamenená a začervenala sa ako pivónia.Ja som jej nedal čas na rozmýšľanie, ale skočiac k nej oblapil som ju a bozkával tak dlho, až som spozoroval, že mi vracia bozky do jedného. Tu som si pomyslel, že ich už má dosť a pustil som ju.Podvečer som si pomyslel, že na svete bude asi málo podobných bláznov ako ja.Pre kapricu mojej Lenušky vyhodiť päťsto zlatých sa mi zdalo veľmi veľa, čo hneď som si i myslel, že by som jej tie veci musel kúpiť tak či tak.Zdôveril som sa s tým i jej, duši drahej. Ubezpečovala ma, že som nikdy v živote nejednal tak múdro ako práve teraz, čo mi slúži ako nové potvrdenie mojej teórie o termometre hlúposti.Večer v kasíne som potom nadal tomu starému fufnavému bláznovi za jeho rady. Bodajže ho, prebodaj!Ale som ja len somár, prosím ponížene.[1]Hadriánov Antinoos— krásny mladík, obľúbenec rímskeho cisára Hadriána (117 — 138). Vo Vatikánskom múzeu je jeho socha „jedna z najpôvabnejších, čo sa zo staroveku zachovali“ (J. J. Winckelmann).[2]belvedérsky Apolo— ide o rímsku kópiu gréckej bronzovej sochy Apolóna, boha svetla a slnka, z 2. polovice 4. st. pr. n. l., ktorá sa nachádza vo Vatikáne. Socha je „vzor mužskej krásy“.[3]fecit(lat.) — urobil[4]amoret(lat.) — soška rímskeho bôžika lásky Amora[5]nonšalancia— nenútenosť[6]laisser faire(fr.) — nechať voľnost v konaní[7]termometer— teplomer[8]Don Juan— tu v prenesenom zmysle donchuan, sukničkár[9]Trója— hrad a mesto v starovekej Malej Ázii (gr. Ilión), dejisko trójskej vojny v Homérovej Iliade. Gréci ho dobyli ľsťou.[10]zreterírovať— ustúpiť, cúvnuť[11]Canosa— mestečko a hrad v Taliansku, kde sa r. 1077 cisár Henrich IV. pokoril ako kajúcnik, pretože ho pápež Gregor VII. dal do kliatby. Odvtedy „ísť do Canosy“ znamená podrobiť sa autorite či nevyhnutnosti, zriecť sa pôvodného presvedčenia.[12]piano, forte, fortissimo(tal.) — hudobné výrazy: potichu, silno, veľmi silno.[13]ultimátum— posledná výzva na urovnanie sporu mierovými prostriedkami.[14]W. Shakespeare— (1564 — 1616), najväčší anglický dramatik[15]meršaumka(zastar.) — fajka z morskej peny[16]futrál— puzdro[17]piksľa— škatuľa[18]staccato(tal.) — hudobný výraz: prerušovane[19]amicenko(z lat.) — priateľko[20]taročky(taroky) — hra v karty[21]markírovať— predstierať[22]cánštocher(z nem.) — špáradlo[23]posledný Mohykán— Indián z kmeňa Mohykánov; tu vo význame: zakrádať sa potichu ako Indián.[24]portiéry(zastar.) — záclony[25]ališpánka— podžupanova manželka[26]étui(z fr.) — puzdro	Nadasi-Jege_Zart.html.txt
Z mojich žiackych časov prešporskýchCez letné vakácie r. 1850 odpočíval som, ako vyslúžilý, eminenciami vyšpikovaný, druhoročný modranský syntaxista, na vavrínoch v mojom rodisku, Lubine, t. j. lapával som po potokoch veselo rakov, — lebo vtedy svet nebol ešte natoľko zcivilizovaný, že by za kartu, oprávňujúcu chlapca rakov lapať, musel 2 zl. platiť, — a kedy-tedy zaskočil som si s mendíčkom do javorinských sečí na červené maliny, alebo som doma v záhrade pod lipou stružlikal úle, do ktorých som osádzal nie snáď včely, ale zpod pažite vykopaných čmeľov, a mal som náramnú radosť z toho, keď sa mi tam ujali a ja som sa mohol za celé hodiny dívať, ako z úlov vyletujú a s obnôškou a medom zase sa vracajú. Pravdepodobne sa tým čmeľom také civilizované v úloch bývanie lepšie ľúbilo, než taký život troglodytský, aký predtým viedly. Ale vakácie sa rýchlo míňaly, a keď asi v polovici augusta zo Starej Turej zavolaný, kuľhavý krajčír Stavinoha prišiel a počal na stole papierové pásy krájať, aby mi odmeral pulidery, vestu a kabát, už som šípil, že nezadlho musím sa s rakárstvom a čmelárstvom rozlúčiť a zase do škôl. Tento Stavinoha bol veľmi originálna chlapina a podľa povesti najšikovnejší krajčír z celého okolia, lebo vedel z najtesnejšieho kabáta po staršom bratovi najvoľnejší, pomocou obrátenia, prania, hladenia a plátania aj najnovší pre mladšieho brata ušiť, ako som to sám každoročne zkusoval. A že ma tak, za lacný groš, parádne koľko ráz vyfintil: daj mu za to Pán Boh slávu večnú! Ale tento Stavinoha bol aj preto pamätným človekom, že na vandrovke bol povymetal bezmála všetky veľké a drobné štáty Europy, a z každej krajiny si doniesol pár cudzojazyčných slov, ktoré so zvláštnou záľubou vpletával do svojich rozprávok, takže vyzeraly ako rozkošné rečové mozaiky; a keď sa dal rozprávať o svojich zkúsenostiach po vandrovkách, aj ten najsmelší jágerský latinák sa musel pred ním schovať, čo sa mu len tak z kečky kadilo. Škoda, že som si len jednu jeho exklamáciu zapamätal! Raz bol v Lubine, keď práve slivy najkrajšie kvitly, a on, ako človek citu a obdivovateľ prírody, zastanúc vo dvore, podoprel si boky a mihnúc očima na stromy, zvolal: „Však ty cvečky pekne blýn (blühen)!“ Len jedno ma pri Stavinohovi mrzelo — teraz to už bez strachu môžem vyznať — že keď bral mieru na kabát a dobrá, starostlivá matka, z bázne, že bych z neho skoro mohol vyrásť, mu privolávala: „Len voľný, voľný nech ho ušijú!“ môj krajčír len na miere popúšťal vždy viac a viac, až mi potom z rukávov ušitého kabáta ani len konce prstov nebolo vídať, a dlhý bol tiež, ani neviem, pokiaľ. Ale keď ma do nového, alebo obnoveného mundúru nadeli, čo ako to na mne ločkalo, Stavinoha, odstúpiac odo mňa na dva kroky, luskol prstami, mľaskol jazykom a riekol, že mi to stojí fajn, ako na mňa uliate: musel som tomu uveriť, lebo mňa sa nikto nepýtal, aké šaty chcem nosiť. Mňa sa vôbec nikdy nepýtali dobrí rodičia, aké šaty chcem mať a kam chcem ísť do školy. A to mne nikdy ani na myseľ neprišlo, abych si či v jednom, či v druhom mal preberať; nosil som, čo mi dali, — šiel som ta, kam ma poslali. O Prešporku som bol mnoho počul, čo je to za mesto, a aké chýrne sú tam školy; je teda len prirodzené, že som bol na oboje veľmi zvedavý.Na samom konci mesiaca augusta vybrali sme sa teda na tom istom, plachtou pokrytom vozíku, na ktorom sme sa vozievali do Modry, do Prešporka, totiž matka, starší brat a ja. A keď nás dobrý otec až pred bránu vyprevadil a s nami sa rozlúčil, povedal tie slová: „Boh zná, či sa viac uvidíme!“ Do mňa ako by bol nôž vrazil; vyhrnuly sa mi slzy; lebo myšlienka, že by som si otca viac nemal uzreť, tak ma rozžialila, že, keby mi to otec bol dovolil, hneď by som bol býval hotový soskočiť zpopod plachty s voza a zostať doma, nech by si bol Prešporok Prešporkom a škola školou zostávaly. Ale darmo všetko; cesta už bola nakrojená a musela byť ukončená. Na celej, dva dni trvavšej ceste, nechybovalo nám na napomínaniach, príkazoch, naučeniach, výstrahách, hrozbách, čo a ako sa učiť a spravovať, a čoho sa chrániť máme a musíme, aby sme dobre obstáli. Toho času od Považského Nového Mesta až po samý Prešporok, pri veľmi mnohých obciach, vedľa hradskej cesty boly ešte rozsiahle pašienky, ktoré pozdejšie všetky v úrodné role sa premenily. Po Trnavu bola mi cesta známa, lebo veď za dva roky cez Trnavu sme cestovávali do Modry, a ztadiaľ zase domov pod Javorinu; preto ani toľko sme zpopod plachty nenazerali von z voza, ako od Trnavy cez Cífer, Senec, Ivánku — po Prešporok. Možno, že v Cíferi samom je neznáme to v hornej Nitrianskej a Trenčianskej bežné porekadlo: „Rozum, Dora, Cífer horí!“ význam ktorého mi je do dnešného dňa záhadným. Rozumie sa, že kdekoľvek sa koňom usýpalo sečky ovsom postrašenej, my žiaci sme posliezali s voza a obzerali sme si pamätnosti mestečka alebo dediny. Dosiaľ mi je v živej pamäti, že v Senci po rynku a uliciach videli sme veľké, hlboké mláky špinavej vody, ako by tam dajaká povodeň bola bývala. Že sa nám na tej ceste nič zvláštneho neprihodilo, nemám o nej viac čo spomínať, len to, že neďaleko Prešporka bol hostinec „Peklo“ zvaný, ktorý, ak ešte stojí, istotne dajaké peknejšie maďarské meno nosí.Do Prešporka sme dorazili, po odchode z domu, na druhý deň večer, a vozík zatiahol do akéhosi hostinca na „Sennej váhe“, kde sme prenocovali. Hneď ráno išli sme hľadať byt pre brata, a keď sa to vybavilo, išla matka so mnou k nemeckému učiteľovi dievčat, Handlovi, veľmi statočnému to mužovi, ktorý už predtým mal svojho poriadneho syna za moju sestru „na frajmek“, t. j. na zámenu, v Lubine. Bývalo to vtedy obyčajou v Prešporku, že tamejší mešťania, pred započatím školského roku, učiteľom tamejším oznamovávali, že by radi synov alebo dcéry, vo veku 10 — 12 rokov, na zámenu dali alebo na maďarčinu, alebo, a to o mnoho častejšie, na slovenčinu. A že aj Handl mal soznam takých detí, hneď sa vybral s nami k pekárovi Jakubovi G…ovi, ktorý napriek svojmu židovskému krstnému menu bol dobrým kresťanom, statočným človekom a šťastným otcom 15 detí, ale z ktorých tuším len 6 bolo doma. Tam boli na zadanie dvaja chlapci; jednoho vzala moja matka za mňa a druhého za jednu farársku sirotu, dievča, na Starú Turú. Dievča toto nezadlho potom, neviem, po akej príležitosti, poslali za mnou. Takéto „frajmeky“ boly pre chudobných slovenských rodičov veľmi výhodné; lebo majúc deti v dobrých, statočných rodinách meštianskych ubytované, za byt, stravu, svetlo, prádlo neplatili, ale za to oni zase takého Nemčeka na slovenských stranách sytom a bytom opatrili, a on sa pritom za rok naučil slovensky hovoriť, ktorý lepšie, ktorý horšie, ale predsa aspoň tak, že sa so Slovákom mohol shovárať. Mimochodom spomeniem, že asi tri roky predtým bol u mojich rodičov za sestru na „frajmeku“ jeden chlapec z Prešporka, Šándor P., Maďar a kujon vybíjaný, ktorý pod chvíľou dajakú neplechu vykonal, s chlapci sa bíjal, starému rektorovi vykonal čo najhoršieho vedel, a nebál sa nikoho, len môjho otca, pred ktorým, keď prišli naňho žalovať, najnevinnejšiu tvár ukazoval a vinu neplechy vždy na iného uvaľoval. Mal som po ňom aj ja špatnú pamiatku. Raz na jar, keď už v sadoch trávy pekne podrastaly, hrali a naháňali sme sa po sádkoch okolo fary. Šándor vytiahol z plota silný dubový kôl, polapil ho sa tenší koniec a začal sa s ním čo najrýchlejšie zvŕtať, ustavične ma dráždiac, že sa k nemu neosmelím priskočiť a mu kôl z ruky vyraziť. Konečne ma to domrzelo a rozbehol som sa k nemu, aby som mu kôl vychytil; ale sotva som doskočil do krážu kola, zarazil ma tak po boku, že som sa na zem svalil. Ale aj Šándor zahodil kôl a dal sa ma kriesiť, pohládzať a prosiť, aby som apkovi nežaloval. Prišli sme celkom krotkí domov; ja som, súc beztoho telesne slabý, potom zadlho polihoval, tak že aj doktor Geržo z Nového Mesta mal so mnou robotu a mi napuchlý bok mastieval a mastiť kázal, ale nevyzradil som, ako som k tej opuchlej slezine prišiel. Nezadlho potom mali sme mať majáles po skončenej zkúške; že ale pršalo, dal rektor vynášať lavice a „štoky“ — dlhé to stoly — zo školy, a miesto majálesu na lúkach ustrojil sa deťom tanec v školskej sieni. Keď sa stmievalo, rozbehol sa Šándor do fary, aby si vypýtal sviečku, aké pre domácu potrebu matka lievala z loja v sklenených formách. Sviečku si za knôt zavesil na prst, a tak — zakial ešte bolo vidno — veselo tancoval. Pri zvŕtaní sa hneď jeden, hneď druhý mykol ho za šticu, konečne sa Šándor napálil a zaťal poza seba sviečkou medzi chlapcov, a mal z toho náramnú radosť, keď videl dva rady zubov na hrubej sviečke odtlačených: že kohosi práve cez hubu trafil.Keď sme už boli ubytovaní, neostávalo iné, ako predstaviť nás rektorovi lycea a profesorom, ktorí nám behom roku mali trošku tej múdrosti nalievať. Zaviedla nás teda matka najprv k Bolemannovi, toho času správcovi lýcea. Bolemann znal osobne mojich rodičov ešte z toho času, keď môj otec bol v Garamsegu (Hronsek) farárom okolo r. 1834. Bolemannova sestra bola v Garamsegu za rektorom vydatá, a keď vraj nemali na palivo dreva a farníci sa nepoponáhľali s dovozom, zapriahla pani rektorka muža do káry a s krikom čo najväčším, že sa ľudia do domov poukrývali, sácala za mužom káru do hory, a s plnou dreva, zase s takými vyberanými slovami, navracali sa domov. Sotva sme vkročili k Bolemannovi do izby, vyvalil na matku oči a spľasnúc dlaniami, zvolal so smiechom: „Pani sestra! ham-bá-lek!“ Ešte totiž v Garamsegu vysmieval sa bol Bolemann mojej matke, rodenej Nitrianke, že „pánt“ na krove domu menovala „hambálkom“. Ja som sa len díval, čo to má znamenať, že tento suchý, vážny pán takým výkrikom matku privítal. Poprezeral naše svedectvá, a vidiac kopu eminencií, len-len čo nepovedal, akým sa musím stať výtečníkom, keď mi tých eminencií slabí alebo shovievaví profesori aj na budúce do svedectví budú písať. Tak sa mi zdá, že som hneď hlavu vyššie pozdvihol, a temer bych si bol namyslel, že som skutočne akýmsi mimoriadne dobrým žiakom, hoci som z toho všetkého, čo sme sa dosiaľ učili, až hrúza málo vedel. Potom som bol predstavený profesorom Lichnerovi a Németovi, pod ktorých feruľou som bol — poviem, ako — za tri roky. U Németa mi kúpila matka Hollého zemepisný atlas, akési synchronistické maďarské tabelly, maďarskú chrestomatiu a, tuším, ešte akúsi maďarskú učebnú knižtičku, aké vtedy často sami profesori mávali na sklade, aby žiakom unúvanie ku kníhkupcom usporili a sebe dakoľko percentov ujsť nenechali. Kníh som už teda mal pod pazuchou hromadu, a len to mi chvíľami mozgom prebleskovalo, či sa ja to všetko, čo v nich stojí, aj cez jeden rok budem vedieť naučiť? Alebo či sa aj na mne na vlas nesplní, čo hovorí veršík: bol jeden mních, mal mnoho kníh, nevedel nič z nich!Keď sme si matku s plačom domov vyprevadili a ešte peknú zásobu naučení a napomenutí prijali a jej všetko dobré nasľubovali, rozišli sme sa s bratom. On sa odoberal na svoj byt, ja na svoj, a tam som si najprv poobzeral velikánsky dvor toho domu, kde som bol ubytovaný. Dom ten menovali vtedy, a hádam mu to meno aj dnes ešte zostalo, len že ho snáď pomaďarčili: „Das alte Münzhaus“, a mal vo dvore päť dvojposchodových domov. Žartovne však hovorili tomu domu „Misthaus“, hoci si toho potupného mena nezaslúžil. Rozumie sa, že som nezabudol zaskočiť si aj k Dunaju, o ktorom som si ešte doma bol zaspieval: „Dunaju slovenský! už ťa zanecháme“ — a ja som sa až teraz k nemu dostal a ho prvý raz videl. Ľúbil sa mi veľmi, tak ako aj loďový most, len parolode nezodpovedaly môjmu očakávaniu, lebo som si ich omnoho väčšími predstavoval. Námestia a ulice mesta nosily vtedy zlatými literami napísané nemecké mená; bol tam vtedy Haynau-Platz, Jelačić-Strasse a iné, a Kossutha sa vtedy nikto ani len spomenúť neopovážil. Všade sa ozývala nemčina po úradoch a uliciach, lebo tak to vtedy patrilo k dobrému tónu. Školy, vyjmúc lycea, boly všetky nemecké. Ale za to, že na lyceu bola naukosdelná reč maďarská a nie nemecká, bolo tam len málo vyše 200 žiakov, a medzi tými sotva dvaja-traja Židia; lebo všetko, čo len vládalo, hrnulo sa do takých škôl, z ktorých vychádzajúci mal istejšie výhľady na skoré zaopatrenie.Prišiel som teda do piatej gymnaziálnej triedy, ktorá spolu so šiestou v jednej učebnej sieni bola vyučovaná. Ako som už spomenul, naukosdelná reč bola maďarská, a ja nebol by som si vedel po maďarsky ani len chleba vypýtať. A takých, maďarsky úplne nič nevediacich žiakov, bolo hodne mnoho. Daktoré predmety učebné boly nám diktované do pera, čím sa mnoho času nemilobohu zmrhalo. Už som teda písal aj ja, ako som vedel, a z toho zle napísaného, alebo z chybného opisu prepísaného, a z tlačených kníh, učil som sa úplne nerozumené veci, ako papagáj, nazpamäť. Že to bola duchovná tortúra, nad ktorú záhubnejšej už ani byť nemôže, ubíjanie ducha a vyháňanie každej chuti k učeniu, — to som vtedy nenahliadal. Medzi učebnými knihami bola aj knižočka „Rómaiak története“, z ktorej nám Lichner, profesor latinčiny a gréčtiny, všeobecne za výtečného znateľa týchto rečí ctený, lekcie dával a ich potom dakoľkým žiakom odriekať nechával. Tá knižočka bola vlastne pre zábavné poučenie maďarskej mládeže, a nie za učebnú knihu spísaná; rodeným Maďarom, alebo tým, ktorí obstojne vedeli maďarsky, bolo hračkou raz prečítanú úlohu profesorovi vyrozprávať; nie tak nám, ktorí sme maďarsky alebo nič nevedeli, alebo len veľmi máličko. Ale vedel som nazpamäť, čo i nerozumel som ich, pár prvých lekcií, až ma raz Lichner vyvolal, a ja, rapotajúc lekciu neporozumenú v dešperátnej maďarčine, musel som čosi veľmi neokrúchane vysloviť, lebo sa všetci žiaci dali do smiechu. Lichner sa ale zachmúril, a položiac ceruzku na katedru, spýtal sa ma: „Verstehen Sie das?“ Načo som mu úprimne odpovedal: „Nein, Herr Professor.“ A on na to: „Wenn Sie’s nicht verstehen, so lernen Sie’s nicht!“ a namazal mi sekundu. Keby mi bol povedal, aby som si úlohu dal od dakoho preložiť a vysvetliť, alebo abych sa pomocou slovníka sám s ňou potrápil a z nej dajaký rozum vytiahnuť sa pousiloval, bol by múdrejšie urobil; ale že ma tak tvrdo a hrubo odbyl, na literu som uposlúchol jeho rady a do celého „Rómaiak történetu“ som viac ani nepozrel, tak mi tá knižočka bola zhnusená. Pritom všetkom som si Lichnera veľmi ctil. Matematiku sme sa učili z odpisovaných sošitov u profesora Németa. Tá mi nerobila žiadne ťažkosti, lebo tých málo matematických výrazov ľahko som si zapamätal, a počtami narábať sa dalo dobre aj bez znalosti maďarskej reči. Sám profesor ale musel byť slabým matematikom, lebo keď nám daktorý príklad najprv sám ukázal na tabuli, ustavične kukal do sošitu, a keď ho pekne, čisto napísal, obyčajne doložil: „És megvan, a mi kivántatott!“ (A je, čo sa žiadalo.) Keď sa ktorý profesor s jednou triedou zapodieval, zatiaľ druhá dajakú písomnú úlohu robila; ktorési predmety ale obe triedy, piata a šiesta, maly spoločné. Koľko ráz, keď sme v našej triede počúvali odpovedanie jednoho za druhým vyvolaných spolužiakov, počuli sme cez stenu zo súsednej triedy lomoz, hurt a krik; ale skoro sme na to navykli, lebo to tam starý profesor Gr.... riadil svojich grammatistov, lenivých trstenicou k pilnosti zobúdzal, ťažko chápajúcim od zadku vbíjal rozumu, neposednú krv chladil, a vôbec svoju vládu nad chlapcami, svojej správe sverenými, s väčšou energiou a skvelejším výsledkom vykonával, než teraz, za našich časov, nejeden predseda zastupiteľského dajakého sboru vie ju vykonávať nad smečkou obštrukcionistov!Môj domáci pán, u ktorého som bol na „frajmeku“, bol pekárom a pritom nielen obyčajné pečivo, ale aj výborný suchár (Zwieback) pekával, ktorý vyvážal dolu Dunajom vo veľkých debnách, a niečo sa na polfuntové balíky aj doma predalo. Pri balení sucharu pomáhaly sme aj my, deti, a to veľmi rady; lebo polámané kusy dostaly sa zčiastky nám. Ja ale tmolil som sa často medzi tovaryšmi a učni, ktorí ma naučili, ako sa z cesta robia rožky, žemle a iné pečivo, že by som už kdekoľvek bol mohol za učňa pekárskeho pristať. Na pravo nás býval zase knihár, s ktorým som sa tiež skoro obznámil, často som k nemu chodil a uňho hárky skladal, ba aj knihy sošíval. Že sme bývali neďaleko rybacieho trhu, v každý piatok ráno, náhle sa rozodnilo, už som bol tam a prezeral som ryby malé a veľké, žaby a raky, keď im bol čas, a robilo mi to veľký špás, keď sa daktorá ryba vyšmykla z ruky prezerajúcej ju kuchárky a ju hodne chvostom po tvári pľasla.S učením som sa veľmi nenamáhal; úlohy, keď aké boly, som spravil vždy, ako som vedel. Lichner mal zvláštny spôsob chyby v úlohách žiakov vytýkať. Popoludní, po skončení školskej hodiny, prekvapil pedel nejednoho žiaka týmito slovami: „Dnes o 5. hodine choďte k pánu profesorovi Lichnerovi.“ Načo? nepovedal nikdy; lebo sám nevedel. Žiak už tušil, že čosi prekotil, a išiel so svesenou hlavou hore „Marcovou ulicou“ (neskoršie trieda arcikňažny Štefanie), kde býval Lichner s profesorom Michnaym v malom jednoposchodovom dome. Toho času mala tá ulica zväčša len malé, prízemné domky, kdežto teraz je jednou z najvýstavnejších ulíc mesta. Keď tak docitovaný žiak došiel k Lichnerovi, pár slovami ho pokáral, alebo na chybu, v úlohe urobenú, upozornil a prepustil ho. To sa často vybavilo za pár sekúnd, a nemučil žiadneho dlhým dohováraním alebo karhaním.Semestrálne zkúšky skončily sa mi dosť biedne; lebo z toho „Rómaiak történetu“ som ani zkúšku neskladal, keď som schválne neskoro prišiel, a preto dostal som zaslúženú a z druhého predmetu nezaslúženú sekundu; kdežto z ostatných predmetov boly známky o niečo lepšie. Škoda, že tie svedectvá nemám pri rukách, aby som sa v nich pokochal. Bol so mnou v jednej triede istý Nitran, ktorý mal asi päť sekúnd, a druhý, ktorý mal štyri také pľuhavé známky. To mi bolo akýmsi fľajstrom na moje sekundové rany. Svedectvo som musel, pravda, domov poslať. Že sa tomu dobrí rodičia doma nepotešili a mňa potom listovne pre lenivosť náležité vykresali, uverí mi každý, kto sám kedy také prekvapenie rodičom pripravil. Musím ale povedať, že sa ani jeden z profesorov nenamáhal nám učebné predmety obľúbenými urobiť, pekným spôsobom nám k učeniu chuti dodávať, alebo že by bol dal na sebe znať, jak obľúbeným je ten predmet jemu samému; ale učenie sa dialo mechanicky, bez ducha, bez života. Profesor si zasadol na katedru, rozložil svoje partesy, vyvolával žiakov jedného za druhým, ktorí, keď lekciu vedeli, ju vyrapotali; ak zostávali častejšie trčať, alebo hneď na počiatku stáli, ako Filip v konopách, museli sa na miesto vrátiť. Potom profesor diktoval ďalšiu lekciu, alebo ak boly sošity — ako matematika — doma prepisované, alebo učebná kniha tlačená, povedal: „odtiaľ potiaľ je najbližšia lekcia“, a bolo po vysvetľovaní a — po Kačinej svadbe! Ej, veru to vyučovanie bolo len taká macerata miseria s octom! O čo šťastnejší sú tí šuhajci, ktorí sa môžu v svojej materinskej reči vzdelávať a majú profesorov mužov odborne vzdelaných, ktorí svoj predmet nielen sucho, rok po roku, v škole odflekajú, leda sa hodina minula, ale ich žiaci vidia, že sa aj mimo školy so svojím predmetom zanášajú, v tom obore pracujú! To dodá žiakovi chuti, to vábi, láka, pobáda k zdarnému učeniu sa nielen pre školu, ale pre život. Ale keď sa profesor len v kole svojho sošitu alebo učebnej knihy, kto zná, jak mizerne posliepaných, rok po roku ustavične vrtí, ako veverička v drôtenom, o klietku pripevnenom koliečku: musel by mať hlavu ako kyjanica tupú, keby to všetko od slova do slova nazpamäť nevedel. A keď žiak behom jednoho roku tiež tak nazpamäť nevie všetky tie lekcie vyrapotať, ako profesor, ktorý za dlhé roky to isté učí, či mu to môže mať za zlé? A žiak, neznalý reči, keby aj všetky lekcie bol nazpamäť vedel odriekať, nemal z toho žiadneho úžitku, lebo sa nemohol s chuťou zanášať s vecou nerozumenou a nepochopenou. A také učenie je daromné mrhanie času!V druhom polroku už trošku rozumel som maďarsky, a tak aj z predmetov učebných koľko-toľko som pochopil; lenže toho bolo tak málo, že to ani za reč nestálo.V tom čase zrušené boly verejné predaje tabaku a zavedený tabakový monopol obohatil uhorskú krajinu trafikami. V posledný deň, v ktorom sa ešte netrafikový tabak a cigary predávaly, bolo v krámoch tabakových veľmi živo, lebo sa každý, kto zbytočným grošom vládal, hľadel čo najlepšie tabakom a cigarami zaopatriť, aby ešte hodne dlho nemusel „trafiku“ fajčiť. Dve dcéry môjho domáceho pána koľko ráz si robievaly dobrú vôľu, keď otec večer ešte nebol doma a matka si skoro išla pospať, aby veľmi skoro mohla vstať k počítaniu pečiva, — že si daly doniesť džbán piva, kus akéhosi smradľavého syra, a brémske cigarky, ktorých za jeden papierový desiatnik bolo 25. Tieto cigarky chodieval som im obyčajne ja kupovať, a aby som ich nevyzradil, dávaly z tých cigár aj mne, čo som však vždy náležite odstonal. Toho času bol taký nedostatok drobných peňazí, že sa papierové zlatky na štvrtky strihaly, ba aj papierové desiatniky sa na dvoje strihaly, pekári, kupci, hostinskí, mäsiari, údenári však strihali kartový papier na malé štvorce, opatrili ich na jednej strane svojou pečaťou a na druhej nápisom „1“ alebo „2“, čo znamenalo jeden alebo dva krajciare, a miesto medených krajciarov týmito vydávali kupujúcim, z papierových desiatnikov alebo zo zlatkových štvrtiek. Ba, keď sa známi a na blízku bývajúci pekári, mäsiari a iní predavači potravín medzi sebou dohovorili, brávali navzájom jedni od druhých takéto improvizované drobné peniaze od kupujúcich za hotovú plácu; potom si však jeden druhému tieto karotky zamenili a tak sa vyrovnali. Nepočul som ani raz, že by kto bol tieto drobné peniaze z núdze nahradzujúce karotky falšoval. Nech by sa dnes pokúsil dakto nielen v Prešporku, ale aj inde, pár sto takých kartových, pečaťou opatrených krajciarov vydať: zadivil by sa, keby ich chcel za skutočný peniaz zameniť, koľko by sa mu ich nakotilo, a nebol by vstave rozoznať falošný od pravého! Vtedy ešte burina závratníctva, kmínstva, defraudantstva, gaunerstva a podobných šibalství tak bujno sa nerozrastala, ako o 40 rokov pozdejšie z príčin každému veľmi dobré známych. Raz z jari, idúc ráno do školy, videl som vysokého chlapa v širokých gatiach, krátkej halienke, s ploskatým klobúkom, reťazou o nohu a ruku sputnaného, a na pleci asi na 2 stopy dlhý kanón nesúceho, ktorého dvaja žandári s nasadenými bodákmi sprevádzali. Zdá sa mi, že to bol chlap zo Zvolenskej stolice; ale, čo s tým kanónom kedy robil a ako sa mu potom viedlo, neviem.Ale blížil sa koniec druhého semestra a s ním zkúšky, ktoré si mnohý žiak predstavuje plný strachu ako riečicu na osievanie žiakov, a tak na prepadanie tých ľahkých. Ale tí profesori sami bývajú radi, keď si hoci všetci žiaci povyťahujú náhodou také šédy, že na ne odpovedajú ako z partesov, aby svet povedal: Hľa, to je profesor, ten to vie žiakov naučiť všetkému! Németa sme preto radi mali, že nás krotko klasifikoval a pri zkúškach mával ako dlaň veliké šédy, cele popísané takými otázkami, v ktorých už aj odpoveď bola obsažená, že by ten žiak, ktorý si takú šédu vytiahol, musel byť hlúpy ako tĺk, keby na ňu nebol vedel koľko-toľko odpovedať. Mne sa však vidí, že tieto Németove šédy ani nie tak k vôli žiakom boly tak makavými otázkami preplnené, ako k vôli profesorovi, aby, keď žiak zostane trčať, profesor aj bez kukania do knihy mohol posotiť káru jeho pamäti. Mali sme v triede jedného vybíjaného šibala, ktorý, keď bol vyvolaný, lekciu nevedel — čo zo sta razov obyčajne 99 ráz sa stávalo — smelo sa rozkročil pred katedrou, zažmúril oči, ako kohút, keď ide kikiríkať, a povýšeným hlasom hovoril rýchlo vospust sveta, čo mu prišlo na um, že to bolo až radosť nám počúvať. Darmo hovoril profesor: „Nie o tom je reč! Počkajte! Zastaňte! Ale, nieže, nie!“ on si len rapotal svoje, hoci aj tri razy to isté jedno po druhom; a keď bol na konci, sadol si na miesto. Profesor bol touto taktikou najprv skonfundovaný; ale, nevediac si s ním poradiť, nechal ho tak.Matka prišla po zkúškach pre nás. Brat, dokončivší ôsmu triedu dobre, očakával ju s radosťou; ja, majúc v hrsti z piatej triedy mizerné svedectvo, čakal som ju so strachom. Hej, mal som sa ja čo napočúvať na vozíku, od Prešporka po Trnavu, a na druhý deň od Trnavy až domov. Vidiac takto všetky ružové nádeje vo mne sklamané a miesto modranských eminencií prešporskými zlými známkami dobabrané svedectvo, robila mi ustavične výčitky; keď som na to nič nehovoril, mrzelo ju to; ak som sa osmelil niečo nešikovného na svoju obranu povedať: bolo ešte horšie. Koľko ráz mi povedala medzi Prešporkom a Lubinou: „Čo len z teba bude?“ — nevedel by som spočítať. Keď som sproboval narádzať: týmto alebo týmto by som mohol byť, — ani jedno sa jej neľúbilo. Trnul som strachom, čo ma ešte len doma čaká! a ako ma otec privíta!? Ale otec nič nehovoril, len toľko, že tú štrbinu musím vybrúsiť. Keď som toto pred dobrou matkou pozdejšie spomínal, smiala sa a riekla: „Ale, hybaj! veď to nebolo tak.“ Ale brat, ako očitý svedok všetkého, a ešte jedna, dosiaľ živá moja vrstovníčka, ktorá so mnou v jednej rodine bývala tam na „frajmeku“, jej to so smiechom dokázali, že to tak bolo na tej tortúrnej ceste.V školský rok 1851/2 navštevoval som šiestu gymnaziálnu triedu, zase u druhého pekára súc „na frajmek“ za jeho jedinú, na slovenčinu danú dcéru. Bývali sme v Klobučníckej ulici, ústiacej do Dlhej ulice (Lange Gasse, ktorá teraz, neviem, aké meno nosí). I toto boli veľmi statoční ľudia, u ktorých sa mi dobre vodilo. Maďarsky som už rozumel, a tak aj učenie išlo, čo aj nie dobre, ale o poznanie lepšie. Najradšej som mal matematiku, kde som sa nemusel s rečou pasovať; a keď som raz bol doniesol do školy plné vačky z lepenky narobených mnohobokých telies, lebo ešte ako modranský gramatista rád som vykrajovával a lepieval pestré hviezdičky na omotávanie cverien, visiace košíky na klbko bavlny, tácky a tanierky, - zaiskrily sa profesorovi Németovi oči, a on pri svojich lahodných demonštráciách brával tieto moje vzorce, na čom som si — rozumie sa — nemálo zakladal. Len pri maďarskej literatúre mával kríž so mnou; lebo hoci som sa „Latiatuc feleim zumtuccel, mic vogmuk…“ do slova nazpamäť naučil, ba i daktoré kusy z chrestomatie, aspoň z počiatku, som nazpamäť vedel, totiž potiaľ, pokiaľ sa mi páčil, predsa toho bolo omnoho viac, čo sa mi vonkoncom nechcelo nazpamäť sa učiť. V dejepise, chudák profesor, tak často, že si to už aj vrabci vonku čvirikali, spomínal s potuteľným úsmevom bieleho koňa, za ktorého vraj Svätopluk krajinu predal Maďarom, neviem, podľa ktorého famózneho prameňa historického. Kedykoľvek som toto blbstvo počul, vždy vzkypel vo mne hnus a zošklivenie a celá tá história bola mi tak sprotivená, že som si lekciu len vtedy prečítal, keď som trúfal, že ma vyvolá. Raz vyvolaný a lekciu ako-tak mizerno odriekavší, nechal som zase na čas historiu historiou. Lichner nám dakedy predriekal krátke maďarské vety, ktoré sme museli latinsky preložené písať. Slovníky pri tom užívať nebolo svobodno, ale ani možno. Tie preklady vyzeraly u všetkých žiakov rozkošne! Ktoré slovo kto neznal preložiť, vynechal preň prázdne miesto, a že dosť bolo takých, ktorí ani obstojne skloňovať nevedeli: musel mať Lichner zvláštne potešenie v prezeraní týchto galimatiásov. Raz mi po škole riekol pedel, abych šiel ráno o 7. hodine k Lichnerovi. Premýšľal som, čo som asi mohol vykonať? ale nevedel som si na nič spomenúť, čo by mi asi karcer donieslo. Ani v noci mi to nedalo pokoja, a ledva som dočkal rána, aby som sa Lichnerovi predstavil. Sotva som dvere otvoril a po nemecky svoju poklonu urobil, vytiahol Lichner z hrby úloh moju, na turanský modrý, ako remeň silný papier, napísanú úlohu, a na poklonu ani neodpovedajúc, spýtal sa ma tiež nemecky: „S čím sa konštruuje ut?“ A keď som mu odpovedal: „S konjunktívom,“ riekol: „A prečo ste to neurobili? Choďte!“ A bolo po audiencii. Inokedy zase dal nám akúsi úlohu latinskú doma vypracovať. On všetky tie úlohy doma poprezeral, a dakedy alebo prečiarané, alebo ktoré boly trochu lepšie, pooprávané žiakom vrátil. Bol som zase citovaný. On vzal mlčky moju úlohu, ostro mi pozrel do očí a spýtal sa: „Kto vám pri tom pomáhal?“ Ja na to smelo: „Nikto.“ „Dobre. Choďte!“ A bolo po strachu. Od toho času mával na mňa lepšie oko, a ja, hoci ma bol predtým koľko ráz pár slovami pokarhal, mal som ho vždy rád. Neublížil nikdy Slovákovi, a nikdy posmešného slova ani o slovenčine, ani o Slovákoch z jeho úst som nepočul.Toho času nachodily sa Uhry v stave výnimečnom; bez pasu nesmelo sa cestovať; polícia mala všade ňuchajúci nos a všetko prekutávajúce prsty; v hostincoch, kaviarňach a po uliciach hemžilo sa tajnými policajtmi; ba, kde sa viacej známych sišlo, aj tam si dali ľudia pozor na reči, aby im nevykĺzlo dajaké slovo, ktoré by udavač pochytil a na policiu doniesol. Ani na tom nebolo ešte dosť, ale všemohúca policia starala sa aj o to, aké šaty ľudia nosia a čím si hlavu pokrývajú. Raz povolal rektor lýcea všetkých žiakov, počnúc od prvoročných gramatistov, chlapcov, až po treťoročných teológov, do sály veľkej bibliotéky; a keď sme sa tam do jedného sišli, — bolo to predpoludním, — prečítal nám nariadenie policajnej direkcie: aby žiaden žiak atily, šnurovaných nohavíc a nízkeho klobúka, takrečeného kanáskalapu, nosiť sa neopovážil, ale aby sa odievali rúchom bez šnúr, a hlavu pokrývali buď čiapkami alebo cylindrami, toľko a toľko colov vysokými, ani o vlas nižšími, ani o znamienko vyššími. Mňa sa toto nariadenie netýkalo, lebo som nosil čapicu a obyčajný kabát, a nohavice bez šnúr, zato však nad pätami hodne vystrapené. Okrúhle a nízke kanáske klobúky mali však veľmi mnohí žiaci; a dosť bolo takých, ktorí si v tom okamžení nemali za čo kúpiť policajne predpísaného mútovníka, čiže cylindra. Čože však bolo robiť, keď sa nikto nesmel viac v tak nebezpečnom pre štát a jeho existenciu klobúčku ukázať, aby nebol policajtom do diery odvlečený! I sobral sa celý kŕdeľ väčších žiakov zrovna do židovskej ulice pod hrad k starinárom a tam alebo pozamieňali svoje klobúčky za staré, rozlámané cylindre, alebo si po pár krajciaroch také pokúpili a popoludní na veliké gaudium žiactva do školy v nich prišli. Keď sa popoludňajšie hodiny skončily a žiaci sa dolu schodami hrnuli, narážali si navzájom pri hlučnom chachote cylindre na hlavách — až po plecia! Môj domáci pán bol si dňom predtým kúpil od obyčajného nižší cylinder u klobučníka, nie z demonštrácie, ale preto, že neľúbil tie vysoké komíny a vždy nosieval klobúky s nižším vrchom. Ako tak v ten istý deň, v ktorom nám žiakom bolo policajné nariadenie v známosť uvedené, po ulici kráčal, aby si dajakú obchodnú vec vybavil, postretol ho jeden mešťan, jemu dobre od dávna známy, a povedal mu: že čo to za klobúk nosí? či nevie, že také klobúky nosiť nesvobodno? Môj domáci pán nevedel, že má do činenia s tajným špiclom, len sa zasmial, lebo sa nazdával, že je to žart, a riekol: „Nuž veď som si ho včera kúpil u klobučníka, a to nie je žiaden okrúhly klobúk, ale cylinder!“ Špicl na to: „Ale je o col nižší, než má byť; a ak nechcete, abych vás zaviedol na policiu, hneď si opatrite iný.“ Domov prišiel už v cylindri predpísanej výšky a veľmi fluchtoval i na také poriadky, i na toho špicla, o ktorom sa až teraz dozvedel, že je v službách policie, pravda, nie zadarmo.V tej istej ulici bývali v roku 1851/2 aj dvaja moji spolužiaci; jeden z Vrbového, ktorý málokedy býval pri groši, a druhý z Komárna, na jednu nohu chromý a o barle chodiaci, ktorý mával vždy peniaze. Chodievali ku mne a ja k nim. Kedykoľvek môj krajan nitriansky nemal peniaze, požičiaval od toho chromého Maďara; a keď mu nechcel požičať, uchytil mu barlu a nechcel mu ju prv vydať, zakiaľ mu pár papierových šestákov nepožičal; alebo ho schytil a zatvoril do kasne medzi kabáty, a hocijako tam kričal, prv ho nevypustil, zakiaľ mu nepožičal ten väzeň peňazí; ale každého prvého v mesiaci mu pôžičku pekne rúče vrátil: a boli zase dobrými kamarátmi. Tak, hľa, kasňa býva nielen útočišťom prekvapených milovníkov, aby vyhli zaslúženému výprasku, ale dá sa použiť aj za nástroj k vynúteniu pôžičky. Raz som šiel týchto susedov navštíviť, aby som sa im pochválil, že som na licitácii, kde šmahom za fatku vypredávali celý sklad starších a novších kníh v jednom zbankrotovanom kníhkupectve, za dva šestáky kúpil asi 20 kníh, — a už na schodoch počul som buchot, hrmot, nadávanie a smiech. A to môj chromý Maďar zase bol v kasni zamknutý. Darmo trieskal a kopal do dverí kasne, darmo kričal: „Eressz, te vörösködökü tót!“ Môj krajan sa len smial a smial a pokúšal ho: „Dáš, či nedáš zlatku?“ Sľúbil konečne; a keď mu ju cez odchýlené dvere podal, doniesol mu Nitran barlu a vypustil ho. S tou zlatkou utekal hneď k licitácii do kníhkupectva — lebo tá trvala za viac dní, a aj profesor Schimko celé batohy kníh tam nakúpil. O dosť malú chvíľu vrátil sa môj Nitran s hŕbou rozličných maďarských a nemeckých kníh, ktoré tam ani nie za celú zlatku vylicitoval. Pamätám sa dobre, že tam bolo viac sväzkov starých vydaní Vörösmartyho a Kisfaludovcov.Akosi sme sa dozvedeli, že na stoličnom dome možno vidieť vraha, na smrť odsúdeného, ktorý mal byť sťatý. I šli sme sa naňho mnohí podívať. Hneď pod bránou vpravo bola otvorená izba a tam za stolom sa prechádzal ten nešťastník, o ktorom sa hovorilo, že kohosi sekerou zabil. Na stole bol postavený kríž a dve sviece, a tanier, do ktorého ľudia peniaze dávali pre odsúdeného, vedľa ktorého stáli dvaja žandári s nasadenými bodákmi, a aj pri dverách bola stráž ostrá. Keď sme sa dozvedeli, že za mestom, na takzvanej „Sauheide“, má byť o 4. hodine ráno sťatý, išli sme sa aj mnohí žiaci na tú popravu podívať. Od stoličného domu až na tú pažiť, kde vysoké lešenie pre tú popravu bolo zbudované, je hodne ďaleko; a že sa voz s odsúdeným, otočený vojskom a sprevádzaný velikým množstvom ľudu, len pomaly pohyboval: trvalo to asi hodinu, než sa prišlo na miesto popravy. Nikto sa neopovážil nahlas hovoriť, a kde sa sprievod ubieral okolo daktorého kostola, s každej veže zvonili umieráčkom a ľudia sa križovali a v tichosti modlili. V blízkosti lešenia boly akési šiance z r. 1848, na ktoré sme sa my žiaci vydriapali a ztadiaľ to smutné divadlo pozorovali. Po vykonaných formálnostiach kat vzpak ruky mečom, veľkej britve podobným, rýchly rez urobil cez krk nešťastníka a hlava nešťastníka zostala v ruke katovho pomocníka, ktorý ju bol za konce šatky, ktorou bola brada podviazaná, držal, — od tela odlúčená. Vo velikom zástupe ľudu panovalo hrobové ticho. Čo sa tam ďalej dialo, na to sme nečakali, ale sme prestrašení uháňali domov.Raz sme sa mali všetci v dome podusiť. Domáci pán dal v noci kanále čistiť. Z toho povstal taký dusivý, náramný smrad v našej izbe, hoci boly okná a dvere pozatvárané, že sme sa všetci prebudili, okná na ulicu pootvárali a so zadivením hľadeli, čo sa to v izbe porobilo! Izba bola kedysi maľovaná, potom vápnom za viac rokov bielená, a teraz ten úžasný kanálový smrad tak pôsobil na stenu, že na nej celá stará maľovka bola viditeľná; pečivo bolo tak smradom napáchnuté, že sa viac pre ľudí nehodilo. Domáca pani všeličo pálila, všeličím kadila, len aby sme sa nepodusili. Až ráno, keď som šiel do školy, nadýchal som sa čistejšieho vzduchu; v dome však musely sa všetky izby znovu vápnom vybieliť.Nezadlho potom, včas ráno, keď som ešte na posteli ležal, zobudil ma krik, dupot, šumot a z ulice sa ozývajúci hlučný smiech a výskanie chlapcov, že som z postele vyskočil a odchýliac dvere, pod bránu som sa podíval: kto to tam beží a kričí a čo ten dupot a smiech znamená? Pod bránou bolo plno ľudí a uniformovaný policajt, ktorý zlorečil, len tak hrmelo. V tom prišiel so smiechom domáci pán a rozprával, čo sa stalo. Po uliciach chodili dvaja rasi, lapajúc na drôtovú smyčku psov, ktorí sa bez koša na pysku ukázali, a lapených hádzali do akejsi so sebou vezenej, dvierkami opatrenej truhly. A keď tam už bolo hodne psíkov neborákov nazatváraných, priskočil, akoby ho vystrelil, jeden učeň k vozíku, závlačku odstrčil, dvierka otvoril a hybaj, kade ľahšie do bočnej ulice, do nášho dvora, — policajt a ras a hŕba ľudí za ním v pätách. Na zadku nášho dvora bolo naukladané drevo; učeň na to drevo vyskočil, s dreva na šindolovú striešku šopy, ztadiaľ na strechu krížom cez dvor postavenej drevárne, zkadiaľ sa spustil do druhého dvora, a tak do druhej ulice. Práve vtedy, keď za ním do dvora vbehol policajt, smial sa učeň na hrebeni strechy drevárne a spúšťal sa do druhého dvora, a tam sa ztratil. To všetko bolo dielom okamženia. Vypustení psi, rozumie sa, rozutekali sa na všetky strany. Ten šibalský učeň musel si najprv dobre prezrieť svoj operačný terén, keď sa mu výčin tak skvele podaril.Domáci páni boli dobrí, nábožní ľudia a pani nikdy nezanedbala rannej a večernej modlitby. Mal som ich veľmi rád, a že som im s ochotou poslúžil, kde som mohol, boli aj oni so mnou spokojní a chovali ma ako pavúka. Len raz som videl pána nahnevaného. Mal jedného zurvalca učňa, ktorý mu čosi prekotil. Vzal tedy akýsi povraz, položil ruku za široký chrbát a zavolal na učňa ako obyčajne: „Ándrérl!“ Ale sotva učeň pribehol, lapil ho ľavou rukou za šticu a povrázkom mu namrskal, že sa milý Ándrérl s výskotom svíjal ako had pod jeho rukou. Po vykonanej exekúcii zahodil povrázok, Ándrérl fikajúci odtiahol do pekárne a pán do izby, ako by sa nič nebolo stalo. Že nielen Slováci, ale aj Nemci majú premŕzajúce veršíky na rozličné mená, to som mal aj tu príležitosť počuť. Jeden z učňov bol Ondrej a druhý Štefan. Štefan premŕzal Ondreja: „Andrérl, dicker Schedel, braver Kerl, Hundsfut!“ A Ondrej Štefana: „Sfeffel, mit’n langen Löffel, mit’n kurzen Stiel: fressen thut er viel!“V prvom polroku mal som akúsi nedostatočnú známku z maďarskej literatúry, ktorú som si však po biede za jednu zlatku napravil. Bolo totiž vo zvyku, že kto dostal z dajakého predmetu na zkúške zlú známku, mohol si ju u profesora vypraviť, ale za to musel zaplatiť 1 zl. Ale po tej oprave žiak z toho predmetu práve tak málo vedel, ako predtým, bol však zato o jednu zlatku ľahší a pán profesor ho milosrdnejšie klasifikoval, i keby žiak zhola nič nebol vedel. Koncom druhého semestra som zase mal z čohosi „nedostatočne“ a myslel som, že to mnoho neváži, keď ostatné známky boly takého stupňa, že netvorily mreže, zabraňujúce postup do siedmej triedy. Matka sa zase na vozíku dotrmácala pre nás. Leto 1852 strávil som doma obyčajným spôsobom.Koncom augusta 1852. roku vybrali sme sa zase v sprievode matky známou cestou do Prešporka, brat do prvého roku teológie, ja, ako som sa nazdával, do „logiky“ alebo do siedmej triedy. Na „frajmek“ som už nešiel, ale býval som s bratom vedľa samého lýcea u pekárskeho staršieho tovaryša. Mali sme tam jednu väčšiu izbu a maličkú kuteru, a bývali sme tam štyria Slováci: P. S., veľmi pekný, vzorne mravný a pilný šuhaj, teraz farár v P., Jozef Š., rodom z Modry, tiež pilný, ale nehorázne mazavého písma teológ, teraz farár vo V. L., a ja s bratom. Keď nás matka obvyklým spôsobom predstavovala profesorom a prišli sme aj k Lichnerovi, tento povedal matke o mne: „Nebude škodiť, keď bude klasu repetovať.“ Do mňa ako by bol strelil; ale nepovedal som ani slová. Matka len na mňa pozrela a riekla: „Nuž, nech opakuje!“ Zronený, zbitý, zahanbený, ani neviem, ako som sa von dostal. Ale, čože bolo robiť? Už som len chodil do tej istej triedy, o ktorej som sa nazdával, že nikdy viac do nej nevkročím. Ale že mi všetky učebné predmety boly ešte od lanského roku odpoly známe, skoro som tam privykol. Tam, kde ma nikto nevidel, koľko ráz vyplakal som sa do chuti, lebo sa mi to nijako nechcelo vpratať do hlavy, prečo ja s dvoma sekundami, v prvom polročí piatej triedy uhonenými, hoci som vlani po biede skončil šiestu triedu bez sekúnd, až teraz musím zase opakovať tú nešťastnú jednu triedu, keď tí dvaja vyššie spomenutí s 5., poťažne 4. sekundami, bez ostudy pustení boli do vyššej triedy? Ale proti Lichnerovi predsa neprechovával som hnevu, a jeho náklonnosť ku mne, neviem, prečo, očividne rástla. Netrvalo to dlho a ja som bol Lichnerovi za to veľmi povďačný, že ma nazad šupol do starej triedy. V druhom polroku mali sme suplenta prírodopisu a, už nepamätám, či aj iných predmetov, kaplána Karla Csádera, ktorý nám prednášal botaniku. Hneď do prvej hodiny doniesol nám pár sušených rastlín, z ktorých mi dosiaľ utkvely v pamäti Androsace maxima L., Sisymbrium Loeselii L. a Turritis glabra L., a demonštroval nám na nich jednotlivé ústroje. Bolo mu z očí vidno, že je to jeho obľúbený predmet, a rozprával veľmi živo — dešperátnou, smiešno-komickou maďarčinou, ktorá nás vždy pri napnutej pozornosti, aby nám ani jeden taký smiešny výraz neušiel, a pri výtečnom humore udržovala — čo len vedel o tých rastlinách. Pri všetkej komike jeho smiešnej maďarčiny mali sme ho všetci veľmi radi, a napred sme sa tešili na jeho hodiny. Pravda, písanie diktovanej botanickej terminológie bola až hrozne suchá, nechutná práca; ale osladzoval nám ju Csáder, ktorý „gy“ a „ty“ ani za svet nevedel vysloviť, ale ich vyslovoval ako „d“ a „t“, až rozkoš bola ho počúvať; a keď sme dakedy, ako na komando, spustili salvu smiechu, ba hlučného rehotu: nikdy sa nenahneval, ale sa len usmial a diktoval ďalej. Keď sme mali daktoré slovo podčiarnuť, povedal rýchlo: „Tešik ezt áthúzni!“ A keď zbadal, že sme to slovo namiesto podčiarnutia prečiarli, privolal nám: „Vad aláhúzni!“ (vagy aláhúzni). Ale učili sme sa pod ním s chuťou; a keď nastaly teplejšie dni, rozliezali sme sa ako chrústi a húsenice po trávinách, vykopávajúc sotva zo zeme vytisnuvšie sa, ešte ani kvety nemajúce rastliny, a nosili sme ich do školy, aby nám ich latinské mená povedal: čo on vždy ochotne urobil. Mňa dakedy povolal k sebe do bytu a ukazoval mi rastliny svojho herbáru, ktorý si bol ešte na univerzite v Gottingách založil a prešporskými prímerkami rozmnožil. Mal toho asi 15 balíkov, zväčša v šedom pijacom papieri uložených rastlín. Samovar s čiernou kávou stál mu vždy na stole a on si často ulieval kávy do maličkej čiašky a aj mňa vždy čiaškou kávy počastoval a dakoľko prímerkov cudzozemských rastlín mi dával. Keď som mu raz doniesol ukázať môj balík rastlín, ktoré som si sám bol usušil a on mi ich pomenoval: mal z toho veľkú radosť a brával ma dakedy so sebou do blízkeho okolia na prechádzku, kde mi ukazoval vzácnejšie rastliny. Raz ma doviedol krížom ponad cintorín cez vinohrady na takzvanú Cisársku cestu (Kaiserweg) a ako veľkú tajnosť mi ukázal jediné na okolí stanovisko vzácnej kapradiny Asplenium Adiantum nigrum L., kázal mi, abych si z neho dva prímerky vzal, ale ostatné aby som nechal na pokoji a ani žiakom aby som to stanovisko neukazoval, lebo by mohli ten prevzácny druh vykynožiť. Aj k stanovisku druhej, tiež vzácnej kapradiny Asplenium Germanicum Weis. ma doviedol a tiež šetriť mi ho prikázal. Keď som mu tento posledný pozdejšie z Modry doniesol, kde som ho v skladoch skál na Holom Vrchu bol sbieral: bol tak natešený, že mi zavdal druhú čiašku čiernej kávy. So mnou sa vždy shováral nemecky, nikdy maďarsky. Raz som sa bol vybral, neviem, pri akej príležitosti, do Modry, kde môj dobrý a dosiaľ úprimný priateľ Paľko R. navštevoval gymnázium. Bol to vtedy šuhaj švihký, driečny a mnoho si na tom zakladal, že sa otužoval telocvikom. Ako sme tak kráčali po pažiti pri rybníku, napadla mu myšlienka, aby svoju obratnosť a silu ukázal, a riekol: „Poď za pasy!“ A ani mi nedal času k premýšľaniu nad odpoveďou, akú som mu mal dať, už ma ako kliešťami oblapil rukami. Neostávalo mi tedy iného, ako napäť všetky sily a brániť sa čo najlepšie. A Fortuna sa na mňa usmiala; lebo som Paľkom tak zatočil, že mi z rúk odkväcol, ruky a nohy dohora otrčiac, tou čiastkou tela, na ktorej sa obyčajne sedáva, do kopy suchého ihličia, že by ho ani Baunscheidtova mašinka nebola viac a hustejšie dopichala; ale nehneval sa za to na mňa, a ani dnes si na tom hlavu neláme, ako by mi to rovnou mincou mohol odplatiť; ale nad svojou gymnastikou predsa hlavou pokrútil. Bol som, pravda, od Paľka o 3 a štvrť roka starší, ale babrák v gymnastike, hoci som sa po vtáčich hniezdach dosť po stromoch nadriapal a k tomu odvtedy chrchliak, čo ma ten Maďar bol kolom po boku opálil. Týmto zápasom získal som mnoho na autorite u môjho dobrého Paľka a myslím, že by ma ani dnes viac za pasy nevolal.Od bytu sme platili r. 1852/3 každý po 6 zlatých šajnových, tedy asi 2 zl. 40 kr. mesačne, a za to nám v zime aj izbu kúrili a celoročne bielizeň prali. Brat bol v konvikte a ja som mal alumneum bezplatne; na raňajky a večere dostávali sme od rodičov každý po 6 zlatých šajnových mesačne. Za to sme, pravda, stlstnúť nemohli, ale hladu a psoty sme predsa nepociťovali; lebo keď aj v polovici mesiaca groše obyčajne boly rozkotúľané, ponadväzovalo sa to tak, že sa alumnický bochník, koľko ho po obede zostalo, rozkrojil na dva kúsky, jeden na večeru a druhý na ráno: tak sme si nikdy žalúdky nepokazili, ani sme sa nikdy nežalovali, že sa musíme obísť so suchým chlebom. Keď sme len ten mali, bolo dobre. Kedy-tedy doviezli nám lubinskí furmani za vrece miškulancií, medzi ktoré v zime aj šunka a slanina zablúdily. Bolo tedy za čas hojno všetkého!Vo februári r. 1853 spáchaný bol vo Viedni atentát na Jeho veličenstvo. O tomto hroznom skutku sa všade hovorilo a všade boly poďakovacie služby božie za zachránenie života cisárovho. I žiaci i mešťania chodili prestrašení, a kde kto aké noviny tlačené dostať mohol, hltavo ich čítal a oddýchol si, keď sa dozvedel, že rana na šťastie nebola smrteľná. Na lyceu boli vtedy so mnou v jednej triede R. R. z Nového Mesta n. V. a Š. K. z Dežeríc, v siedmej triede P. P. z Bukovca. Títo boli večer na byte ktoréhosi z nich sídení a medzi nimi jeden šestotriednik N. a hrali sa v karty. Pritom potárali z ľahkomyseľnosti nepríslušné reči, ktoré onen šestotriednik N. udal u vojenského súdu, za čo boli hneď do dunajskej kasárne zatvorení a vojenským súdom súdení a odsúdení, pri čom svedčil proti nim onen N. Rozumie sa, že zavládalo všeobecné ustrnutie medzi žiactvom. P. P. a R. R. boli šuhajci ohniví, ale nie zlí, a žiaden z nich by nikdy niečo takého, čo z ľahkomyseľnosti pobúchali, nebol vstave vykonať; Š. K. však bol dobrák od kosti, tichý, poriadny, snášanlivý šuhaj, ktorý ani nič zlého a špatného nepovedal, len sa na hlúpe poznámky tých dvoch usmial, ako to vždy robieval, keď niečo nerozumného a nemilého počul hovoriť. Vyšetrovanie proti tým trom zatvoreným netrvalo dlho, a keď boli posúdení a pokutu si pretrpeli, boli prepustení. Dvoch z nich stretol som na Panenskej ulici (Nonnenbahn) a hneď som sa ich pýtal: či je to pravda, čo sa hovorí, že boli bití? R. R. to tajil; ale Š. K. sa usmial a povedal: „Ale netaj! Ja som dostal 20 a ty 30 prútov!“ Oba boli zemani. Ten sedmoklasník však bol nezeman, a že najhrubšie slovo bol pri kartách vybuchol, dostal 40 prútov. Nato bolo celé lyceum profesorom a rektorom Fuchsom svolané do sály veľkej bibliotéky, kde nám musel prečítať výroky vojenského súdu, podľa ktorého títo traja, pre zločin urazenia veličenstva v druhom stupni, boli odsúdení na 40, 30 a 20 prútov, a pokuta na nich aj exekvovaná, nadto vylučujú sa navždy zo všetkých rakúskych škôl. Toto všetko sme pri hrobovej tichosti vypočuli. Títo traja žiaci odišli každý do svojho rodiska. Vojenský súd bol veľmi prísny a nepoznal žartu ani milosrdenstva. Ľahkomyseľnosť dvoch žiakov do špatného chýru doniesla celé lyceum. A predsa profesorský sbor mal toľko citu, že zadal poníženú prosbu k ministerstvu a až k Jeho veličenstvu, aby tým žiakom bolo dovolené ďalej študovať. A ponížená prosba bola vyslyšaná. P. P. bol sa medzitým zverboval za vojaka a je teraz kdesi pri železnici; R. R. sa vrátil a pokračoval v štúdiach a stal sa pozdejšie kdesi hospodárskym úradníkom; Š. K. však, beztak slabého tela a často chorľavý, sotva sa do Dežeríc vrátil, upadol do nemoci, z ktorej ani viac nepovstal a v lete umrel. To je isté, že pretrpená pokuta urýchlila jeho smrť. Porovnajme túto prísnosť vojenského súdu s tou prísnosťou, s akou pre maličkosti, že si slovenskí žiaci pri pive slovensky zaspievali, súdily a zo škôl vyhadzovaly sbory profesorské týchto žiakov a o to sa staraly, aby ani do iných škôl neboli prijatí: a musíme povedať, že tie inkvizície a to šmahom odsudzovanie a vyhadzovanie zo škôl slovenských šuhajov, nie pre zločin urazenia veličenstva, ale že si pozde večer pri pive nezávadné slovenské piesne spievali, omnoho krutejšie boly. V programe prešporskej vyššej reálky z r. 1895, ktorý som náhodou hneď po vydaní bol do ruky dostal, obšírne sa spomína tu vyššie udaný výrok vojenského súdu z r. 1853, kde sa tí traja žiaci aj celými menami uvádzajú. Ktorá škola sa nevie iným presláviť, ako vyhadzovaním žiakov slovenských a štvaním udavačov proti nim: takú slávu jej, veru, nikto závidieť nebude! Taký ústav je mučiareň a nie učiareň!Ku zkúškam koncom roku školského 1852/3 stúpal som už so spokojnejším svedomím, než predtým, a aj svedectvo už bolo obstojnejšie, tak, že mi doma rodičia zabudli spomínať medzery prvého, v Prešporku zmrhaného roku. Spomenutému kaplánovi Csáderovi mám mnoho čo ďakovať; lebo ma často k sebe volával, botanické a iné poučné knihy mi požičiaval, na krátke výlety ma sebou brával, rastliny mi dával a čerstvo nasbierané podľa opisov určovať ma učil a svoju priazeň mi vždy zachoval.V jeseni r. 1853 prešiel som už bez ostudy a bez prekážky do siedmej triedy, takzvanej logiky, ale ani tam som svoje botanizovanie nezanedbával. V tejto triede mali sme už viac profesorov. Matematiku nás učil Albert Fuchs, ktorý bol dobrý matematik a fyzik, a hoci bol rodom a smýšľaním Nemec, vydal maďarskú fyziku, ktorá sa aj v iných gymnáziách užívala ako učebná kniha. Lichner mal latinčinu a gréčtinu, Wilh. Šimko dejepis, tuším Andrej Michnay logiku, staručký Tamaško nemčinu, a, jestli sa nemýlim, už v tomto roku Samuel Liška prednášal slovenčinu tým málo žiakom, ktorí sa dali za poslucháčov zapísať.V septembri r. 1853 nájdená bola v Starej Ršave (Oršova) zakopaná uhorská koruna i s ostatnými klenotami. Keď tieto korunovačné klenoty po železnici viezli z Budína cez Prešporok do Viedne, boly aj všetky v Prešporku sa nachodiace školy vystrojené na nádražie a tam žiactvo v rady postavené, a aj vojsko, úrady, meštianstvo a nepočetné zástupy z okolia sídeného ľudu naplňovaly veľké nádražie. Keď vlak, ktorým korunu viezli, na nádražie došiel, ukazoval ostrihomský arcibiskup korunu, na aksamítovej poduške položenú, z okna voza železničného; vojsko prezentovalo, hudba hrala, s hradu sa ozývalo dunenie kanónových výstrelov a o chvíľu pohol sa vlak smerom k Viedni.Profesor Fuchs mal ten zvláštny, nie veľmi chválny obyčaj, že keď si žiakov poprezeral, po 3-4 hodinách sa už ukázalo, na koho má dobré alebo zlé oko. Mal som jedného spolužiaka z Báčky, veľmi pilného, milého šuhaja, krásnou rukou píšuceho, ktorý zo všetkých predmetov znamenite odpovedal a aj výborné známky dostal, len matematika mu smrdela a hovorieval: „Ja tomu nerozumiem a preto sa s tým ani trápiť nebudem.“ Koľko ráz mi ho bolo ľúto, keď ho Fuchs k tabuli zavolal a tam ho sekíroval. Na koho mal však Fuchs dobré oko, a medzi tých, veru neviem, prečo, patril som aj ja: tým všeličo prehliadol, a za čo by iných bol dal strčiť do karcera, tým sa to prepieklo. Raz mu bol ktorýsi žiak na matematiku povedal: „Načo je to kňazovi?!“ A od toho času stalo sa to u neho okrýdleným slovom, že keď mu taký, na ktorého mal zlé oko, ťarbavo počtoval, hneď mu riekol: „Načo je to kňazovi?“ Alebo, ak ten žiak bol dajaký panský, zemiansky synak a nevedel mu na tabuli úlohu spraviť, pretiahol rýchlo prstami cez vlasy, ukazovákom si podrhol nos a posmešne povedal: „Budem zemským pánom; netreba mi toho!“ Raz tak pokonfundoval jedného žiaka, že tento chudák pri tabuli dostal závrat, svalil sa na zem a tam sa dodávil. Iného zase tak zmotal, že keď sa ho spýtal: „Jeden mačací chvost a dva mačacie chvosty, koľko je mačiek?“ ten mu v strachu a v pomykove odpovedal: „Tri mačky!“ Fuchs namaľoval na tabuľu jeden mačací chvost a dva chvosty, znamenie rovnosti, za tým trojku a celú mačku, plesol kriedou o katedru a soberúc svoje sošity, ušiel zo školy.Starý profesor Tamaško bol človek vysokoučený a, ako sa hovorilo — lebo my žiaci sme to posúdiť nevedeli — aj znateľ sanskritu, a preložil aj maďarskú hymnu „Hazádnak rendületlentül“ do sanskritu, tak že si ju Indovia pod Himalájskymi nebetyčnými horami kedykoľvek môžu zanôtiť! Ale pri všetkej učenosti bol profesorom nešťastným, lebo si nikde nevedel autoritu zachovať, a či väčší žiaci, alebo chlapci, stvárali s ním ustavične pletky. Nám prednášal nemčinu a s veľkým patosom nám čítaval kusy z Nibelungov. Ako by som ho dnes videl a počul, ako peroruje, držiac si knihu pod samým nosom, lebo bol náramne krátkozraký: „Herehorn duzzin — Bäche Bluotis fluzzin“… Mali sme v nemčine čítanku Maagerovu. Z tej sme čítavali a prekladali do maďarčiny, kedy-tedy sme robili domáce práce a raz v týždni sme rečnievali. Mne sa v celej čítanke najlepšie zapáčila za rečňovanku akási klasická báseň o kocúrovi Hinzovi, ktorú som sa naučil nazpamäť, a aby som sa Tamáškovi zavďačil, keď sa spýtal: „No, ktože nám zareční?“ vyhrabal som sa na katedru a, ako najlepšie som vedel, zarečnil som fabulu o Hinzovi, a keď som s vážnou tvárou rečnil sloku:Hinz, des Murrnes Schwiegervater,Schlug den Takt erbärmlich schön,Und zwei abgelegte KaterQuälten sich, ihm beizustehn…strhol sa v celej škole hurhaj, smiech, výskanie, plieskanie rukami, dupotanie nohami; a to sa opakovalo, aj keď som sa po deklamovanke uklonil a ako víťaz na svoje miesto do lavice sa usadil. Tamaško moju nemeckú výslovnosť pochválil a vpísal mi výbornú známku. Kedykoľvek sme potom mali zase také rečnícke cvičenie nemecké, vždy ma spolužiaci, loptoši, vysielali, aby som im šiel o Hinzovi zadeklamovať. Raz nám na hodine Tamaško rozprával, ako Drake zemiaky z Ameriky do Anglie priniesol, ako sa tam udomácnily a po Európe rozšírily. Počutú rozprávku mali sme doma, ako ktorý vedel, napísať a do najbližšej hodiny sebou priniesť. Priniesli sme ju temer všetci. Tamaško z celej hromady vytiahol jednu tú úlohu a dal ju pôvodcovi čítať. Ani pri najpodarenejšej fraške neboli by sme sa všetci i s Tamaškom s takou chuťou nasmiali, až nás v bokoch pichalo, ako pri čítaní tejto úlohy, lučenského jej pôvodcu, ktorý chcel všetko veľmi cifrovane po nemecky napísať, ale mu všetko tak vypálilo, ako osúch dolu namazaným; a keď dočítal koniec svojej disertácie slovami: „Die Erdapfel zind níclich, und gewézen zain wird“: strhol sa smiech, až sa okná otriasaly. Koľko ráz mi bolo učeného, statočného a dobrosrdečného Tamašku ľúto, že musel takú paskalu trpieť. On nikdy neurazil nikoho, s každým pekne zaobchodil, ku všetkým bol vľúdny, vôľu mal najlepšiu, aby nám dal chuti a príležitosti niečo poriadne sa naučiť; ale, nedajbože, že by len jedinú hodinu bol mal v škole pokojnú.Farár a profesor Šimko bol tiež muž učený, zvlášte v dejepise zbehlý a dobrý znateľ reči a literatúry českej. Že bol mal so slávnym M. J. Hurbanom pre uniu luteránov s kalvínmi ostrú polemiu, používal často na prednáškach príležitosť, aby proti Hurbanovi dajakú nemastnú a neslanú poznámku urobil, a že si netrúfal cestou tlače s ním sa popasovať, polemizoval proti nemu v škole, kde Hurbana nebolo. A to nebolo pekne, ani slušne. Ja som tiež vtedy rojčil za reč českú; ale to ma vždy dopálilo, kedykoľvek si Šimko v prednáške vyšiel proti slovenčine a ju hrubou, kočišskou rečou nazýval. A to všetko robil z pomsty proti Hurbanovi, ktorý ho bol za jednu brošúrku náležite zvláčil: a to mu Šimko nevedel zabudnúť. Odhliadnuc od takýchto poľutovaniahodných výbuchov náruživosti, prednášky jeho boly živé, poučné a každý poslucháč to vycítil, že sa aj mimo školy so svojím predmetom zaoberá a je v ňom zbehlý. Ale aj jemu žiaci robili ostudy v škole.Nám Slovákom maďarskí a maďarónski žiaci ešte vtedy nerobili také protivenstvá, ako pozdejšie; najviac, ak nám dávali dajaké mená. Mňa, že som nosil dlhé, do tyla začesané vlasy, prezvali Svätoplukom; ale, že som sa na to nehneval, pomaly na to meno zabudli.V jeseni poslal Csáder pre mňa a spýtal sa ma: či by som si nechcel pár groší zarobiť odpísaním katalogu rastlín Schnellerovi, kyrisníckemu rittmajstrovi na odpočinku. A keď som k tomu svoju ochotu vyslovil, doviedol ma k nemu. Schneller mal asi 40 silných sväzkov počitujúci herbár, pekne usporiadaný, a keď sa presvedčil, ža sa trošíčka aj ja do toho zelinárstva rozumiem, ukázal mi ktorési, práve v zámenu mu prišlé, krásne alpské rastliny, a dal mi katalog Flory Nemecka a Rakúska s veľmi bledopísaného odpisu prepisovať, a keď to budem mať hotové, kázal mi ho doniesť. Ani 10 dní neminulo a katalog bol čisto a zreteľne prepísaný, čo sa môjmu rittmajstrovi tak zapáčilo, že mi dal 5 zlatých. Takú sumu peňazí som si ešte nikdy tak ľahko nezarobil, ani som nikdy takej sumy nemal v rukách, z ktorej by som nebol býval povinný účtovať, na čo ju obrátim! Večer sa išlo na štrúdlu a na pohár piva. O pár dní neskoršie bol som zase k Schnellerovi povolaný, ktorý mi ukázal, aké cedule potrebuje k rastlinám, ktoré mal rozposlať; naučil ma, ako mám jeho meno podpisovať, a doručil mi pár sto cedúľ, ktoré som mu mal čím najskôr podľa danej mi úpravy popísať. Za to dostal som zase 2 zl. A to sa viac ráz cez rok opakovalo, a také katalogy prepísal som aj dr. Pawlowskému, profesorovi na právnickej akademii, ktorý potom ako správca viedenského Teresiana umrel, — a ešte komusi inému, teraz už s istotou neviem, komu. A že Schneller cez zimu celý svoj herbár prezeral, a ktoré druhy, v akých prímerkoch, z ktorých stanovísk a od koho má, minuciózne do katalógu zaznačoval, vybral si k tomu mňa za pomocníka. Tak som chodil k nemu celú zimu 5 ráz cez týždeň, večer medzi 4. a 6. hodinou, kde ma už vždy veľký pohár kávy, že by som sa v ňom bol mohol okúpať, i s rožkom očakával. Vtedy bol Schneller ešte starým mládencom a mal tiež starého sluhu, ktorý u neho ešte ako vojak bol slúžieval. Ten sluha bol originálna chlapina. On varieval pánovi svojmu na samovare kávu. Keď bola káva uvarená, obrátil sa na pätách a celkom po vojensky meldoval, že je káva už hotová; nato sa obrátil k nám chrbtom a vymašíroval von dvermi. Raz som prišiel k Schnellerovi a videl som jednu tablu na vonkajšom okne vyrazenú. A to vykonal starý sluha Franc. Schneller boli v druhej izbe a Franc čosi v prednej izbe upratúval pri otvorenom vnútrajšom okne. V tom sa strhol na ulici krik, a Franc, chtiac sa oknom podívať, čo sa to tam robí, zabudol, že vonkajšie okno je zatvorené, v náhlosti prestrčil hlavu cez tabulu skla a zostal tam trčať, lebo ho rozbité kusy skla za hrdllo držaly, tak dlho, zakiaľ mu to pán pomaly nepovyťahoval a mu do starých oslov nenadal. Schnellerovi mám veľmi mnoho čo ďakovať, lebo mi bol priaznivcom, dobrodincom a potom úprimným priateľom. U neho a jeho prostredníctvom obznámil som sa s mnohými výbornými a vynikajúcimi mužmi, a ja jeho pamiatku požehnávam.Ktorí žiaci chceli, mohli sa učiť aj spievať. Dalo sa nás zapísať asi 25. Organista nemeckého kostola bol naším učiteľom. Máloktorý z nás poznal nóty; ale už sme si len pekne-rúče poodpisovali do sošitov nápevy daktorých nábožných a svetských piesní, nemeckých a maďarských, a spievali sme, čo nám para stačila, až si učiteľ od rozkoše oboma rukami hlavu držal. Ale naučil nás predsa krásne nápevy viacerých nábožných piesní. Jeden z mojich spolužiakov, spievajúci bas, zatiahol si dakedy nie podľa nót, ale podľa zdania a chuti hneď a hneď aj hlbšie, než bolo treba, čo tak rozpálilo učiteľa spevu, že ho okríkol: „Prestaňte s tým ,šusterbasom‘!“ Čo si zase spevák mal za zle a počal strajkovať, t. j. nechcel spievať. Ale netrvalo to dlho a tieto hodiny spevu prestaly, lebo žiaci vystávali a často neboly ani všetky štyri hlasy pohromade.V apríli 1854. roku boly po celej ríši slávnosti z príležitosti svadby cisárovej, a takú slávnosť zariadila aj prešporská cirkev. Pri službách božích spievaná bola asi sto spevákmi, medzi ktorými sme boli aj daktorí lyceisti, cisárska hymna, s pridanou, na svadbu sa vzťahujúcou slokou, pravda, že nemecky.Spomenutia zasluhuje, že toho času každosviatočne a každonedeľne bývaly kostoly vždy naplnené. V slovensko-maďarskom kostole bol organistom Nemec, ktorý slovensky a maďarsky málo rozumel, spomenutý už učiteľ Handl. Náhle prestal hrať a Šimko vyšiel na kazateľnicu, utiahol sa Handl poza mechy organu, vytiahol si prešporské noviny a hore-dolu chodiac ich čítal. To mne hneď zpočiatku veľmi divným prichodilo, lebo som na našich slovenských stranách niečo podobného nikdy nebol videl. Pozdejšie táto móda, ako každá móda, len preto, že to bola móda, našla aj na Slovensku nasledovníkov, lebo móda je chytľavá ako svrab. Našli sa síce jednotliví žiaci, ktorí aj poza kostol chodievali, ale návšteva kostola i so strany žiactva bývala dobrá. Nemnohí žiaci vysedávali po kaviarňach a hostincoch po nociach; taký luxus dovoľovali si len rozmaznaní synkovia majetnejších rodín; tým chudobným, — a tých bola prevažná väčšina, — ani na um neprišlo, naťahovať sa ďalej, než im perina stačila, a len veľmi zriedka sa našiel medzi nimi taký, ktorý lepší svoj kabát alebo aj periny založil alebo handlevúsovi predal, aby si mohol aspoň raz vyhodiť z kopýtka a potom, ako medveď, laby lízať. O jednom takom šibalovi, — znal som ho, — rozprávali si žiaci tú smiešno-pľuhavú historku, že si raz prevesil cez plece kepeň a vybral sa pozde večer na Vysokú ulicu (Hochstrasse) k pekárskemu krámu, ktorý mal do ulice len okno a nie dvere, a zatlačiac si čiapku hlboko na oči, pýtal si pár kusov pečiva, ktoré poukladajúc do vrecák, natiahol zavrenú ľavú ruku, ako by predavačke peniaze dával; a keď táto vystrčila von oknom dlaň, aby peniaze prijala, vylepil jej feruľou, pod kepeňom ukrytou, nehoráznu packu, a hybaj v nohy, kade ľahšie! Darmo kričala chudera predavačka: „Holts’n auf!“ (Haltet ihn auf.) Kým sa domáci, alarmovaní tou packou, dvorom vyrojili na ulicu: už si ten loptoš pohodlne vykračoval cez „Kás-Koss’n“ (Gais-Gasse, potom Kisfaludyho ulicou zvaná). Toto darebáctvo sa nám, pravda, veľmi páčilo; ale ani jeden nemal tej smelosti, aby ho bol kopíroval; lebo už vtedy sme vedeli, že každá kopia zostáva ďaleko za originálom. A predavačka ani neunúvala políciu alebo správcov škôl, lebo loptoša nepoznala, a ten by sa sám ani za svet nebol priznal; ale druhý raz bola opatrnejšia a držala sa tej regule, že „najprv platia a potom mlátia“.Náhle sa jar otvorila, chodieval som každú stredu, sobotu a nedeľu popoludní po okolí botanizovať. Najobľúbenejším miestom mi bol Devín; a koľko ráz som za odpoludnie prebehol vedľa Dunaja do Devína, ztadiaľ vedľa Moravy do Novej Vsi, a vedľa železnice domov, donesúc pritom vždy batoh rastlín. Hrad Wolfsthal — už do Dolných Rakús patriaci — a jeho najbližšie okolie, Kozí vrch (Gemsenberg) — hoci tam jakživ, ani v najstarších geologických dobách skalných kôz nebolo, — a okolité vrchy a kopce, potom blízke ostrovy Dunaja, krížom-krážom často som pochodil a tak som ich znal, ako lubinskú Skalku, kde som sa ešte ako chlapec aj v lete na došku sankovával, alebo lúky v Turništi, kde lubinská mládež každú Kvetnú nedeľu Kyselicu (Morenu) vynášala a topievala. Pri tomto brúsení po okolí našiel som aj dakoľko, pre Kvetnu Prešporka nových, t. j. ani v Lumnitzerovej, ani Endlicherovej Flore nespomínaných druhov rastlín; na čo som bol veľmi hrdý a čo mi u prešporských botanikov akési meno urobilo. Bola to radosť detinská, neškodná.Po skončených zkúškach r. 1854 odobrali sme sa s bratom už sami domov; on, aby sa viac do Prešporka nevrátil, keď skončil aj tretí rok bohoslovia, ja však aby som po prázdninách zase sem prišiel pokračovať v sodieraní lavíc školských. Náš návrat domov bol veselší, než inokedy, a zvlášte ja už s dobrým svedomím som predložil otcovi školské svedectvo, na čo on, pokývajúc hlavou, len toľko povedal: „No, mohlo byť aj lepšie!“ Keby som sa ja tak pilne a vytrvale bol učil, ako to robievali daktorí iní, ktorí dotiaľ sedeli nad úlohou, dokiaľ ju nevedeli ako vrabce odčviríkať: bol by som istotne samé výborné známky doniesol; ale mne to pri sošite nedalo dlho pokoja, zato som tým pilnejšie brúsil po zelinách a popri Dunaji, alebo som čítal rozličné cestopisné, z bibliotéky vyňaté knihy, Klicperovho „Lhára a jeho rod“, Rubešove deklamovanky, z ktorých, že sa mi náramne ľúbily, naučil som sa daktoré nazpamäť, že ich až dosiaľ zväčša v pamäti mám. V prázdninách roku 1854 bolo ma málo doma vidieť, lebo, keď len nepršalo, brúsil som po zelinách a sušil som si ich doma, ako by som s nimi šiel na jarmok. Od Pavla Slobodu, potomného farára vrbovčianskeho, dostal som do daru jeho bratom, Danielom Slobodom, farárom rusavským, spísané a českým muzeom v Prahe 1852 vydané „Rostlinnictví, čili návod k snadnému určení… rostlin…“, a táto kniha bola mi tak milá, že som sa v nej každý deň premŕval a podľa nej sosbierané rastliny podľa možnosti určoval. Jej chyby a nedostatky som, pravda, vtedy nepoznal; ale ona u začiatočníkov veľmi dobré služby konala. Akosi som sa dozvedel, že v Štiavnici vyšla r. 1853 Reussova „Května Slovenska“, a keď som sa na jeseň vystrájal zase do Prešporka, prosil som otca, či mi tú knihu dovolí kúpiť a dá mi na ňu 3 zlatky? A otec mi, k veľkej mojej radosti, aj tie tri zlatky dal, a ja som si ju hneď po príchode do Prešporka u kníhkupca Schweigera kúpil a mám ju dosiaľ, s veľmi mnohými do nej voviazanými, na papier popísanými značkami, opravami a doplnkami. Reussovu „Květnu“ nazval Hazslinszky (Éjszaki Magyarhon viránya. Košice. 1864)[1]v predmluve „neupotrebiteľnou kompiláciou“. Jeho poznámku som nižšie odcitoval. Ale že aj tento, ináče výborný florista, nepodával len svoje vlastné výskumy a nálezy, ale tiež aj kompiloval, toho dva drastické dôkazy, mimo iných viacerých, podal sám proti sebe v uvedenom dielci na str. 258, kde o Hippophaё rhamnoides L., tŕnitom to kríčku, udáva stanovisko podľa Rochla: „Zlatizobon Bodlak mellett Zsólyomban“ (sic!). A na str. 281 pri chvojke — Juniperus Sabina L. — udáva stanovisko: „Rochel után Klasterska Chworkán“. A to povestný florista Rochel udáva slovenské mená tých rastlín, ale nie mená stanovísk; lebo Hippophaё rhamnoides dakde menujú Slováci „zlatým zobom“ alebo len „bodliakom“; a Juniperus Sabina aj v Trenčianskej sa menuje po slovensky „kláštorská chvojka“, preto, že tento ker často sa nachodil pestovaný v záhradách kláštorských. Že sa však práve Hazslinsky tak veľmi potknúť a tak rozkošné quid pro quo napísať vedel, mi je tým podivnejšie, že sa mi raz, keď som pozdejšie s ním pilno si dopisoval, sám bol chválil, že rozumie slovensky, tak že mu nemusím ľudové podania o hubách zo slovenčiny do nemčiny prekladať.V jeseni r. 1854 prešiel som, teraz už spievajúci, do ôsmej gymnaziálnej triedy, a už predošlého roku bol som prijatý do konviktu. Býval som ten školský rok s Miškom Boorom, vzorne pilným, poriadnym spolužiakom, ktorý ma pred pár rokami ako farár skalický a konsenior nitriansky predišiel do večnosti.So zvláštnou záľubou počúval som Fuchsove prednášky prírodovedecké, ktoré dakedy spojoval s experimentami. Ale prednášky ktoréhosi profesora z psychologie boly nechutné, nesrozumiteľné, tak že sme sa to práve len preto jak-tak učili, aby sme na zkúške neprepadli. Latinu a gréčtinu učili sme sa na dvoje rozdelení: počiatočníci (a to v 7. a 8. triede!) mali tuším Fuchsa, alebo Líšku, za profesora, a pokročilejších učil Lichner, ktorých si aj sám dakedy vybral. Dával nám aj privátne hodiny bezplatne, večer niekoľko ráz v týždni, v svojom byte. K tomu si nás vybral z tých pokročilých asi 8 — 10, ako smotanu s kyše. Tu sme čítali ani sám už neviem ktorých z gréckych klasikov a namáhali sme sa i prekladať, ako sme najlepšie vedeli; ale hoci som mal gréčtinu veľmi rád už preto, že sa písmo ponášalo na cyriliku, za profesora gréčtiny bych sa predsa neopovážil hlásiť. V škole sme potrebovali Lichnerovu mluvnicu a cvičebnú knihu grécku, a že som mal deklinácie a konjugácie na piatich prstoch, i kopu pravidiel som znal, myslel si Lichner, že zo mňa aspoň dajaký Demostenes vystane. Ale horká moja bryndza! Náhle som opustil školu, všetky tie pravidlá mi vyfúkaly z hlavy, a dnes by som z gréčtiny nielen pred Lichnerom, ale aj pred Líškom parádne, s bubny a trúbami na zkúške prepadol. Bože uchovaj, keby daktorý žiak pred Lichnerom bol reč grécku „görög“ a nie „hellén nyelv“ nazval. Bol by si ho tak napaprčil, že by mu to nikdy nebol odpustil.Bolemann už v ôsmej triede pri vyučovaní náboženských predmetov podkopával základy viery; o veciach, ktoré každému majú byť sväté a nedotknuteľné, posmešne hovoril, ako by bol niekym najatý len rúcať a nie stavať. Len s nechuťou som sa pod ním učil, a len ústami a nie srdcom odpovedal som, keď ma vyvolal. Ako človeka som si ho ctil; ale keď začal pri katedre mandrlence, grimasy a komédie vystrájať, vybadali to všetci dobre: že sa to na profesora nesvedčí. Jeho maďarčina bola rozkošná, lebo nebol vstave „ü“ vysloviť, a miesto „dühös“ povedal „döhös“, miesto „püspök“ — „pöspök“. Ostatne tento kunšt rýdzo maďarskej výslovnosti rozumejú aj dnes iba štepení Maďari. Ako za starodávna, podľa knihy Sudcov XII. 5. 6., rozoznávali pri brode jordánskom Galádski Efratejských po výslovnosti, spytujúc sa: „Si ty Efrafejský?“ A keď, aby sa zatajil, odpovedal: „Nie som“, dali mu vysloviť slovo „Šibbólet“, a keď ho vyslovil „Sibbolet“, už ho držali za pačesy, lebo nevedel „š“ vysloviť; takým šibbóletom maďarsko-slovenským je veľmi mnohým samohláska „ü“. A keby sa tak dakto spýtal niekoho po maďarsky: „Si ty Slovák?“ a ten by to tajil, nech mu len dá vysloviť „püspök“: už ho má v klepci, lebo rieknuc „püspök“, už sa prezradil, že jeho kolíska nestála na Hortobádi. Ale máme aj mnoho dobrých, horlivých Slovákov, ktorí takou maďarčinou hovoria, že im ju aj rodený Maďar závidí a nejeden maďarón až ofialovie od závisti! Nech dakto počúva dr. Štefanoviča, ako Maďarom v peknej maďarčine pravdy hovorí.Tak zdá sa mi, že v tom roku zavedené boly aj na lyceu vedľa ústnych zkúšok semestrálnych aj písomné. Ja do dnešného dňa neviem pochopiť, prečo sa na tie rozličné zkúšky taká veľká váha kladie? Všade a vždy býva veľmi máličko tak výborných žiakov, ktorí si pri zkúškach či pomocou profesorov, či na vlastnú päsť nepotrebujú zazávratníčiť, ale sú vstave smelo odpovedať, lebo ovládali učebný predmet. Darmo rozkázal profesor pred písomnou zkúškou, aby knihy a sošity pokládli na katedru, že by nemohli odpovede na otázky z nich vypisovať; lebo dávno na to vyzrel fígeľ žiacky, že knihu síce oddal, ale mal vo vrecku paragrafy, ktoré nevedel zpamäti, na kartách popísané a pekne v poriadku poukladané, že na tú kartu prstami potrafil, šikovne ju vytiahol a veselo z nej odpoveď vypísal, a ešte si pritom prstami aj čelo trel, ako by nad úlohou tuho premýšľal; alebo jednu knihu oddal profesorovi a druhú, práve takú, si nechal pod lavicou, a kým si žiaci šédy povyťahovali, dávno mal taký loptoš kartu z knihy vytrhnutú a pod papier, na ktorý písal, vsúvnutú: a písomná zkúška sa zdarila. Ale ani profesor nemohol byť tak mechom buchnutý, že by klam nebol spozoroval, keď žiak, ktorý ústne nikdy dobre neodpovedal, na písomnej zkúške mal odpoveď celkom dobre napísanú. Preto, pri všetkej zdanlivej prísnosti pri tých písomných zkúškach, profesori obyčajne zažmúrili jedno oko a veľmi často aj obe, a žiaci si mysleli: „Čerta je to pravda, že chceš, aby sme poprepadali! Veď by to aj tebe bola hanba!“ a vypisoval veselo každý, ako najlepšie vedel a mohol. Netajím, že som sa aj ja takého darebáctva dopustil. Ja som nosieval do školy často téku, kde som mal rozličné papiere s karikatúrami a všakovými mazanicami, ktoré som v škole kreslieval, keď ma dlhá chvíľa morila, ako: keď som bol s úlohou hotový a do konca hodiny nemal som čo robiť, alebo keď som lekciu odriekal a potom by mi bolo prišlo počúvať to isté od dvoch, troch iných. Do tejto téky som si na karty popísal tie kusy z učebnej knihy, aspoň v hlavných črtách, ktorým sa mi bolo ťažilo dať miesto v pamäti. Ako som vytiahol šédu, pri ktorej som sufléra nepotreboval: bol som s úlohou skoro hotový, a ak sa len dalo, podopieral som dobrých kamarátov; ak som si so šédou nebol cele na čistom, dal som sa do hľadania papiera v téke, ako by tam nič iného nebolo, a medzitým som si to, čo som vlastne chcel mať, šikovne vpratal do rukáva atď. S tým som sa, pravda, vtedy nepochválil. Pri písomnej zkúške z fyziky, v ktorej som mal zaľúbenie, bol som s úlohou za štvrť hodiny hotový; ale môj kamarát, a na lavici súsed, potil sa potom smrteľným nad úlohami. Ja som si tak, čo to Fuchs nespozoroval, jeho úlohy prepísal, za chvíľu ich vyhotovil a kamarátovi pod lavicou podal, a on si ich svojimi čapatostojatými literami a ciframi pekne čisto odpísal, a keď pedel koniec hodiny cengal, dotlačil sa ku katedre a podal kartu Fuchsovi, ešte prv, než ja. Fuchs vedel, že môj kamarát s matematikou a fyzikou stojí na vojennej nohe — aby som toto otrepané podobenstvo použil, — podrhol si koreň nosa, podíval sa na môjho natešeného kamaráta, potom na mňa, ale nepovedal ani slova. Mne sa však tak zdalo, ako by sa bol usmial. Kamarátovi som vypomohol z pomykova, abych si ho udobril, lebo som ho koľko ráz pri písaní diktovaného dojedoval. On mal bachratý, sklenený kalamár s veľkou dierou, a pri písaní, ktoré mu veľmi pomaly išlo, len do sošita sa díval a prázdne pero len tak nazpamäť pichal do kalamára, a neďobnul nikdy ani mimo, ani do skla. Ja som mu túto šikovnosť závidel, a že som omnoho rýchlejšie písal, než on, mal som dosť času, abych kedy-tedy kamarátov kalamár zapchal jeho korkovým špuntom, a robilo mi to veľkú radosť, keď kamarát, ďobnúc perom do kalamára, trafil do špunta a ťahal ho aj s kalamárom za sebou. Než on kalamár odšpuntoval, už bol profesor s diktovaním hodne ďaleko a pisár musel nechať prázdnu medzeru len tak po trúfaní. Potom si svoj sošit podľa môjho rukopisu opravoval a doplňoval, a tak dlho sa učil úlohu, zakiaľ ju nevedel ako Otčenáš. Ja sa len tomu divím, že mi, hoci bol menší odo mňa, za túto ostudu nevylepil hodnú facku. Ale sa nechcel so mnou rozkmotriť, lebo vedel, že som u Fuchsa dobre zapísaný a že to ani jemu nebude na škodu. Keby som to bol ohnivejšiemu vykonal, bol by ma za to dakde bez svedkov vyobšíval, a dnes by som povedal, že sa mi dobre stalo.V lete som chodieval dakedy so Schnellerom na botanické výlety, a môj herbárik sa zväčšoval, tu mnou samým nasbieranými, tu od Schnellera darovanými druhami. Schneller mi aj rád požičiaval botanické knihy, obzvlášte rád som prezerával krásne maľované obrazy rastlín v Petermannovom diele, a tak sám v sebe som si myslel: keby som ja túto knihu mal! A o 30 rokov pozdejšie dostal som nielen túto knihu, ale aj celú bibliotéku i s veľkým herbárom Schnellerovým, lebo mi to všetko poručil.V tomto 1855.[2]roku do lyceálneho programu mala sa po prvý raz vpísať aj národnosť žiakov. Aspoň tak sa mi to zdá, že to bolo vtedy. Na čiernej tabuli bol pribitý oznam: aby žiaci do istého dňa u rektora dali sa zapísať, akej sú národnosti; a kto k zápisu nepríde, bude považovaný za Maďara. Tuším 15 sa nás prihlásilo k slovenskej národnosti, dakoľkí k nemeckej, ostatní figurovali v programe ako Maďari, na posmech pravde.Zaslúži, aby som spomenul, že keď som si bol u profesora Fuchsa pre svedectvo koncom školského roku, povedal mi, že mu to ktorísi majú za zle, že sa jeho synovia za Nemcov dali zapísať. On odrodilstvo zatracoval a povedal: „Kto sa svojej národnosti zriekne a k inej sa prihlási, donesie so sebou len zlé vlastnosti svojej pôvodnej národnosti a z tej novej, do ktorej sa vtisne, priberie tiež len zlé vlastnosti, a tie dobré i tam i tu opúšťa: a tak dvojnásobne zlým sa stáva.“Keďže je tomu už veľmi dávno, určite sa nerozpomínam, kedy nám začal profesor Samuel Líška prednášať česky česko-slovenskú literatúru, malým počtom Slovákov počúvanú. V prvej hodine držal k nám reč, z ktorej som si len toľko zapamätal, že nám hovoril: „Já nejsem ani Pavlův, ani Petrův, ani Apollonův, já jsem Kristův!“ Za koľko semestrov trvaly jeho prednášky o literatúre česko-slovenskej, na to sa už nerozpomínam. Diktoval nám všetko do pera. Raz v týždni sa aj rečnilo. Zpočiatku nám rečňovanky necenzuroval a rečnil každý, čo sa naučil. Bol medzi nami aj syn statočného slovenského farára a matky Nemky, ktorý sa chcel správne naučiť česky, alebo ako to prešporskí profesori novým slovom pomenovali, biblicko-slovensky, lebo hoci dobre rozumel slovensky, mal veľmi neohrabanú výslovnosť slovenskú. Na ukážku podám kúštik jeho rečňovanky, z Kollárovej Slávy dcery vyňatej.„Prácuj kášty s chúty úsilófnu,Na nárotu róli tétyčne;Césty móchu pýty róslične,Jénom fúli fšíckni méjme rófnu.“Rýmuje sa to síce tiež krásne, ale, čo ako sa premáhal aj Líška, do nášho hrmotného smiechu spustil aj on smiech na všetky mutácie, až mu slzy tiekly po tvári. Ja som býval viac ráz rečníkom z núdze, keď sa nikto nehlásil. „Sedlák na piriálu“, „Človek, malá pohádka“, „Ženit nebo neženit“ a daktoré iné Rubešove deklamovanky, ktoré som nosil so sebou v schránke pamäti, dopomáhaly dakedy vyplniť hodinu. „Slávy dcera“ bez prekážky bola vykorisťovaná k rečneniu. Keď však niekto s ohňom zarečnil český preklad ruskej akejsi básne: zalomil Líška rukami, ako by sa mu stará lyceálna budova na hlavu mala svaliť; a od toho času smeli sme len to zarečniť, čo sme popredku ukázali. Keby dakto preklad dajakej tureckej básne bol rečnil, v ktorej by sa Turecko do neba vychvaľovalo a Neturci hoci ako čerti sa predstavovali: nad tým by sa nikto nebol pozastavil. Ale aby sa kto opovážil o Rusoch pekne hovoriť: to by bolo bývalo hrozne nebezpečné!Keď sa svätila slávnosť 250-ročného trvania lycea, bol som ja vyzvaný, aby som si sklepal dajakú slovenskú jubilejnú báseň a ju potom medzi inorečovými zarečnil. Darmo som sa rukami-nohami bránil, že nie súc básnikom, neviem básne písať. Naložili mi, že musím. Už neviem, aký nesmysel som v rýmoch popísal, pri čom som hromadu bŕk rozhrýzol; a keď tie „verše“ už boly spáchané, zaniesol som ich, podľa úpravy, k Líškovi, ktorý si ich prečítal, pery si polizoval — lebo fúzy vtedy nenosil, — usmieval sa a riekol: že je to všetko dobré, len toto, toto a toto že sa má trošku premeniť. On to potom vzal do valchy a uvalchoval z toho jubilejnú báseň, ktorá sa týmito slovami začína: „Sokolíčku sivý, zavesluj křídlami!“ — kdežto sa mne o sokolíčkovi ani len nesnívalo a v celej tej básni len jediný riadok alebo veršík bol môj: „pětkrát padesáte roků“, ostatné všetko bolo perie Líškovo, ktoré na mňa popriliepali, keď mi tú ódu, či čo už to malo byť, dali v bibliotéke odrečniť a potom ju ako moju prácu v programe uverejnili. Ak by vám, ctení čitatelia, tá óda kedy pod oči prišla: neverte tomu, že by taká báseň odo mňa vystala, lebo je to dielo fantázie Líškovej, ktorý ho mne, od hlavy do päty prozaickému človeku, za sáru strčil.V r. 1855 — 6 navštevoval som už v novej lyceálnej budove, vystavenej v starom cintoríne, blízko starého lycea, prvý ročník bohoslovecký. Kde je teraz Konventná ulica, bol pred vystavením novej lyceálnej budovy starý cintorín, cez ktorý viedol chodník do Kozej, neskôr Kisfaludyho ulice. U steny, smerom k Panenskej ulici, boly staré krypty, z ktorých sa pozdejšie, keď starý cintorín bol zastavaný, kosti a prach tam pochovaných preniesly do novej krypty, na vtedajšom cintoríne postavenej. Prvoročných bohoslovcov nás bolo veľmi málo, a aj z tých sa jeden, a k tomu ešte šleptavý, pripojil ku kočujúcej maďarskej divadelnej spoločnosti za šepkára (suffleura), a jeden bol zvolený za učiteľa v predmestí Blumenthale. Filozofiu nám prednášal prof. Ľ. Emerici, Nemec, statočný muž, ktorý sa len ťažko vedel vyslovovať po maďarsky. On bol omnoho lepším vychovávateľom detí, než profesorom filozofie. Jeho prednášky boly do úmoru zdlhavé a nechutné, a ja som si ich osladzoval kreslením karikatúr na kraje sošitu. Profesor Michnay nám podľa sošitov prednášal štatistiku Anglicka. Michnay bol muž učený, vážny, dobrý, a popoludní si dakedy na katedre aj podriemal. Pre národnosť ani Michnay, ani Emerici nedal nikdy nikomu zlého slova, ani cit národný neurážali. Výchovovedu a praktické cvičenie vo vyučovaní, ku ktorému nám z normálky 10 — 12 chlapcov dokomandované bývalo, prednášal Emerici. Exegezu mal Lichner, ktorý z donesených so sebou dobrých nemeckých komentárov hneď z jedného, hneď z druhého nám maďarsky diktoval. Hebrejčinu učil Bolemann, iné predmety iní. Keď prišly polročné písomné zkúšky, pomáhali sme si, ako sme vedeli. Tak keď Michnay kázal, aby sme mu vydali sošity štatistiky, ja som mu podal sošit historie filozofie, a štatistické čísla som pokojne do úlohy vypísal. Ak Michnay sošity na katedre prezeral, dal sa do smiechu a s veľkou záľubou muštroval moje umelecké diela po krajoch sošitu, kde bol vykreslený chrúst s debrecínskou fajkou v hube, s botanickou pľachovicou na chrbte, v jednej z predných nožičiek s čakanom, ako sa brodí po barine, s podpisom: „Faczonay, ako prírodo-skúmateľ na debrecínskej puste.“ Bolo tam i viac portrétov slávnych filozofov, ktorý ako verklikár, preclikár, alebo ináče predstavený. Do obdivovania týchto mazaníc bol „starý pán“ — ako sme ho všetci, nie posmešne, ale z úcty menovali — tak pohrúžený, že sa na nás ani nepodíval, a ani len to nespozoroval, že som mu čosi docela iného podal, než čo odovzdané mať chcel: a my sme mohli vesele poodpisovať hoci celú štatistiku.Že som k Schnellerovi často chodieval, vedel som, že sa v Prešporku založil prírodovedecký spolok, do ktorého som bol v apríli r. 1856 prijatý, a od toho času, zakiaľ som bol v Prešporku, nezmeškal som ani jedného spolkového shromaždenia, a keď daktorí členovia mali v reálke populárne večerné prednášky, nezanedbal som ani jednej. Spolok mal aj miestnosť, kde po večeroch členovia chodievali čítať rozličné prírodovedecké časopisy. I ta som často chodieval. Tak sa stalo, že som sa obznal s mnohými profesormi aj mimo lyceálnych škôl a s inými vynikajúcimi mužmi. Predsedom spolku bol dvorný radca Dr. Ign. Plener, potomný finančný minister, ale dušou spolku bol neunavne činný Dr. Andr. Kornhuber, na slovo vzatý prírodoskúmateľ, profesor na reálke, ktorého veľmi časté plynné, poučné a pekné prednášky boly nám všetkým pravým pôžitkom. Pozdejšie prešiel na viedenskú polytechniku, kam som mu k 70. narodeninám, teraz pred troma rokami, blahoželal, lebo býval ku mne vždy priateľským, k sebe ma povolával, mnohému som sa u neho naučil, a on to bol, ktorý ma donútil, aby som v spolku mal pár prednášok, hoci som mu poctive povedal, že sa mne, ešte len žiakovi, nepatrí v tej spoločnosti, kde sú takí učenci, ako on, ani len ústa otvoriť, a že som ja preto členom spolku, aby som sa tam učil a tam len počúval a pozoroval.Nebude od veci, keď spomeniem aj alumniu, v ktorej alebo celkom zdarma, alebo za mierny ročný poplatok žiaci frugálny obed dostávali, a konvikt, v ktorom lepší, alebo protežovaní žiaci — asi 42 — zadarmo obedom bývali opatrovaní. Za mojich časov žiackych bol alumnickým kuchárom Reimeier, človek už starý. Raz sa ktorýsi z väčších žiakov napálil na akýsi prívar, a strmo za to dohováral kuchárovi. Tento mu ale odpovedal: „Hats der Herr Hurban essen können, können Sie’s a’ essen!“ A raisonneur bol zvarený. Ktorési pokrmy maly u študentov zvláštne mená, ktoré by človek darmo v slovníkoch s tým významom hľadal. Šošovica sa menovala po alumnicky „šuviks“, lebo bývala čierna, až hrúza; fazuľa a krúpy dohromady svarené volaly sa „kontramarš“, a ja som tej miškulancie nikdy nejedol, lebo krúpy sa už tisly dolu hrdlom, keď fazuľa ešte medzi zubami hrkotala. V alumnii boly dva dlhé stoly a pri stene jeden úzky, akoby jedným bokom do steny zamurovaný, pri ktorom len na jednej strane sedávali malí papáči, majúc za vis-à-vis stenu. Raz bola šošovica ako opravdový šuviks čierna a hustá; len si tu jeden grammatista čosi smyslel a na svojich súsedov sa podívajúc riekol: „Murujme a obmietajme!“ Chlapci si to nedali dva razy povedať; nabrali si každý za tanier šošovice a kvic-kvac! pohádzali ju, ako murár varechou maltu, lyžiciami na stenu. Až keď to tam na stenu šlopotalo, zbadal neplechu senior alumnícky, ktorý na prvom stole predsedal; mená tých obmietačov si poznačil a profesorovi ich udal: za čo potom chlapci na druhý deň nedostali obed, ale pôst s obzerancami. Raz sa aj mne dostalo pokuty absentovania, ako prvoročnému teológovi. Bolo sa nás vybralo na veľkonočné prázdniny asi osem do Lubiny. To by nebolo bývalo nič závadného, keby sme neboli išli prv, než sa prázdniny začaly, a keby sme sa neboli vrátili o dva dni pozdejšie, než sme sa mali vrátiť. Ja som bol v konvikte, ostatní v alumnii. V škole nám nič nepovedali; ale keď moji spoluvýletníci prišli do alumnie, čakalo ich tam prekvapenie v podobe odkazu: že sú na týždeň absentovaní, t. j. aby obedovali, kde sa im ľúbi, len nie v alumnii. Ja som v konvikte mal pokoj a nevedel som, čo sa s tými stalo. V škole sa ma popoludní pýtali: že ako je to, keď mňa na týždeň nevykázali z konviktu? Na to som nevedel odpovedať; ale na druhý deň som šiel už neistým krokom k obedu. A zase som mal pokoj. Absentovaní krútili hlavami, že však ja som ich bol pozval, aby išli so mnou, a mne by sa to malo prepiecť, za čo si oni musia remene o jednu dierku sťahovať? I prepytovali sa u konviktistov: či som ozaj tam obedoval? Až na tretí deň, keď som si práve z druhého jedla žufanom načieral, vkročil Lichner, toho času efor konviktu, do jedálne a kývol na mňa prstom. Už, reku, viem, čo to znamená! A Lichner mi oznámil, do ktorého dňa mám zostať bez obeda. Bolo to práve do toho dňa, do ktorého sa tí ostatní alumnisti mali postiť, tak že ja som predsa nie sedem, ale len 4⅓ obeda nedostal. Jeden teolog, J. D., ktorý však nebol s nami na vakáciach, povolal nás v deň po mojom exode k sebe, že nám tam jeho domáca pani nachystala obed. Rozumie sa, že sme sa do jedného dostavili, a mali sme lepší obed, než v alumnii alebo v konvikte. Ešte však ostávaly tri dni pôstu. Na šťastie bol som si doviezol z domu za vrece miškulancií a aj trochu peňazí bolo: a tak sme absentovanie bez ťažkostí sniesli. Také absentovanie je nerozumná pokuta; lebo ktorý žiak si nemá za čo kúpiť niečo na zjedenie: či má za týždeň ozaj hladovať, až od hladu krpcami hodí? Nám to neškodilo, lebo sme mali čo jesť a nemuseli sme dlhy robiť. Môj milý priateľ, Janko Konček z Rédovej, bude sa vedieť rozpomínať na ten veľkonočný výlet a jeho následky, zvlášte mu bude v živej pamäti tá poľovka v Lubine, kde mu z klobúka-cylindra, do výšky vyhodeného, jeden výletník celé dno vystrelil, a málo chýbalo, že aj jeho nedostrieľal. Aj na tú veselú epizódu sa bude rozpomínať, keď sme sa chodievali dakedy do študentskej hôrky pri Batzenhäusloch (ktoré v čase maďarizovania prešporskí filologovia klasicky na „bimbóház“ preondiali, hoci „Batzen“ znamená malý peniaz, a nie puk) naháňať, hore a dolu vrchom behať, rukami na haluze stromov sa lapať a telom vyzváňať. Raz jeden bohoslovec sám si do tej hôrky vyšiel a tam po stromoch svoje kunšty vystrájal, ale kde sa vzal, tu sa vzal policajt a milého voltigeura so sebou pojal, ani mu nič nerieknuc: prečo? Študent bol tak pokonfundovaný, že sa mlčky dal eskortovať, a až keď dochádzali ku Kozej bráne, spýtal sa ho, že začo ho vlastne ženie na policiu? „Sie hoben Eana wollen aufhängen“ (chceli ste sa obesiť), odpovedal lakonicky policajt. A keď sa dal študent do smiechu, že to on tam telocvik robil, a ani len špagátu nemá pri sebe, vyvalil naňho policajt oči a riekol: „Jo, worum hoben's tós nit glei’ g’sogt?“ a prepustil ho.Nás pár Slovákov tvorilo malý krúžok. Schádzali sme sa dva razy v týždni, raz k jednému, raz k druhému, tam sme rečnili, písomné práce donášali, ich čítali a posudzovali, spievali a dakedy sme si aj zatancovali, pri čom býval mojou tanečnicou jeden územčistý, pri tanci do popuku smiešno nohami rozhadzujúci môj spolužiak. Pred zatvorením domovej brány sme sa domov rozchádzali. A za to nás na škripec inkvizície nebrali! Ten krúžok písal aj mesačník „Lipa“. Hárkové čísla kolovaly medzi nami, a každý na pripojenej karte musel zapísať deň prijatia a ďalej oddania. Mimo školy sme sa so žiakmi inej národnosti veľmi málo stýkali. Keď bolo pár zbytočných groší vo vrecku, a to neraz aj u mňa bývalo častejšie, lebo z domu som dostával mesačne 6 zl. str., z čoho som zaplatil byt 3 zl., ale ostatné — prišlo 10 kr. na deň — bolo pre mňa, a nadto, tu za písanie botanického katalógu (pre Schnellera, podľa Rabenhorstovej Flory kryptogramov Nemecka sostavený abecedný soznam Kapradov, Machov, Rias (Algae), Lišajníkov — a osobitne Húb), tu zase za písanie etiket k rastlinám, kvaplo pod chvíľu pár zlatých: sobrali sme sa in corpore na hodinu-dve do „Filiálky“ — ako sme menovali poriadny malý hostinček na rohu Uhorskej a Poštovej ulice, — na skromnú, pohárom piva zaliatu večeru, a aby nám to lepšie trovilo, sme si aj v osobitnej izbičke zaspievali, a sa v pokoji rozišli. A hľa, z pľuváka Márie Terezie, ako sa prešporskému hradu hovorilo, ani len jedna noha neodpadla! Jeden z najhorlivejších spevákov bol Turčan, šuhaj ináče flegmatický, pilný žiak a mne blízky pokrevný. Raz sme mali v konvikte krupicou ako pieskom posypané slížky (krájance), až to tak pod zubami vržďalo. Tu ti môj milý Turčan, pri všeobecnom tichom kývaní bradami, zvolá: „Ej, de száraz ez a csusza, mint a magyar irodalom!“ Na to strhol sa hurhaj protestujúcich, ale Turčan len hltal mlčky a ani sa len na kričiacich a vyhrožujúcich neobzrel: ale stalo sa utíšenie veliké! Škoda ho, že na starosť kožu premenil!Na byte som bol s Emilom Kolénym, terajším farárom hajdušickým, o ktorom musím vydať svedectvo, že bol jedným z najpilnejších a najvzornejších žiakov a mával všetky sošity tak čisto popísané, ako málo kto, a všetky svoje veci v poriadku. Izbičku sme mali čistú s oknom do ulice; lenže boly v nej dvere s oknom do izby domáceho pána, vysokou kasňou založené, tak že sme počuli všetok lomoz, krik a plač dvoch malých chlapcov, ktorých otec remeňom pre každú pletku bíjaval.Nemôžem nespomenúť, že 15. januára 1856 sa nás 12 slovenských žiakov vybralo do Modry na pohreb slávneho Ľudovíta Štúra. To sme si najprv museli od direkcie policie vybrať pasy svoje, do ktorých nám bolo vpísané, že ideme do Modry! Pohreb bol veľkolepý, a bol opísaný v Lichardových „Slov. Novinách“ (1856, č. 15), ktoré sa mi náhodou teraz do ruky dostaly. Nás, prešporských žiakov, rozobrali si hodní mešťania za hostí. Pamätám sa, že nás bolo dakoľko v Súkenníckej ulici u Valacha, ktorého syn, tiež dobrý Slovák a statočný šuhaj, študoval v Prešporku. Starý pánko Valach vzal si nás na mušku a začal nás examenovať, že keď sme my bohoslovci, aby sme mu povedali, ktorý verš je najkratší v biblii? Ja som odpovedal, že: „Nezabiješ!“ On však riekol: Nie je pravda, ale: „Žížním!“ Ktorísi zostali zarazení, lebo nevedeli s istotou, či to slovo tam stojí samo vo verši, alebo je len čiastka verša. Keď som však stál na svojom, vytiahol pán Valach bibliu, a keď sa presvedčil, že mám pravdu, poškrabal sa za uchom a riekol: Tak je! Po návrate do Prešporka sme pasy zase oddali na policajnej direkcii. Profesori nás pre ten pohreb neinkvirovali; to vtedy nebolo tam v móde, aby profesori hrali úlohy policajtov. Len Német, keď ma postretol na druhý deň s flórom na cylindri, — lebo ako už teológ nosieval som aj ja tú putňu na hlave, — pýtal sa ma: či mi otec alebo matka umreli? a keď som mu odpovedal, že, chvalabohu, žijú, pokrútil hlavou a šiel ďalej.V máji ma pozval dr. Kornhuber, aby som šiel s ním, s dr. Pawlowským a barónom Dionyzom Mednyanským na výlet cez Kozí vrch do Mariathalu a na hrad Pallenstein rečený, o ktorom neviem, či a aké slovenské meno má. Rozumie sa, že som k tomu bol hotový a v určitú hodinu dostavil som sa k nemu. Išli sme horami, Pawlowsky a ja rastliny pozorujúc, ostatní dvaja geologické štúdia konajúc. Neďaleko Mariathalu sú lomy na bridlicu a grafit, ktoré sme si obzreli. Hrad Pallenstein sa mi zdal stáť na skale pri spodku tenšej, pri vrchu širšej, nad bránou trčaly hlavy z kameňa vykresané a grimasy robiace, ako by sa vysmievaly tým, ktorí ho chceli kedysi dobývať! Tu nás dobre vypral dážď, ale dlho nepršalo. Na zpiatočnej ceste sme napriek kompasu a dobrej karte Kornhuberovej horami poblúdili a miesto Kozím vrchom k tunelu, do Račišdorfu sme prišli, poriadne ustatí a utrmácaní, a okolo 10. hodiny večer do Prešporka. Doma som si rastliny najprv do preša uložil a potom som spal ako zarezaný do bieleho rána, keď už bol čas ísť do školy. Slovenskí žiaci vychádzali sme si dakedy aj na Devínsky hrad; tam sme si zaspievali, rozsiahle rumy a cisternu popozerali, dávno minulé časy spomínali a so spevom zase k večeru domov sa ubierali.Na Panenskej ulici býval menší žiak, môj krajan, u chudobnej, na jedno oko slepej vdovy, ktorú žiaci Monokulou menovali. Tam som vídaval na stene za rámom a sklom zavesenú mapu Slovanstva a môj krajan mi ukazoval vo fioku veľkej kasne rozhádzané rozličné srbské protokoly a iné písma, z ktorých on, keď to Monokula nespozorovala, karty čistého papieru vyrezával. Boli to tam vraj odbehlí srbskí študenti r. 1848 zanechali. Škoda to bolo rozhádzať alebo popáliť; lebo to boly iste prvé pokusy literárnych prác šuhajov srbských, súkromnú spoločnosť tvorivších. Tú mapu Slovanstva som chcel od Monokuly kúpiť; ale ju nechcela predať, lebo sa vždy ešte domnievala, že sa daktorý z tých srbských študentov vráti. Bol by to za hurhaj dnes, keby tak zemevid Slovanstva našli v byte alumnistovom, keď sa len pred pár rokami celý policajný a inkvizítorský aparát dal do pohybu preto, že si ktorísi zaspievali: „Ja som bača veľmi starý“, a vyhadzovanie žiakov sa dialo s divou pasiou!K veľkému prekvapeniu žiactva bolo sa raz ráno rozchýrilo, že traja posluchači istej triedy v noci ušli z mesta s dvoma dievčatmi. Mysleli sme na všelikoho, ale že nechyboval nikto z nás, ani sme si netrúfali hádať, kto to bol. Ale jeden spolužiak môj ukazoval výraz tvári, ako by nebol vo svojej koži, úzkostlivo kukal k oknu a naslúchal k dverám, keď tam niečo šuchlo. I prikročil som k nemu a potichu som mu povedal: „Nuž, čo ste to vykonali? Veď za to môžte biely kabát dostať!“ A on sa mi priznal, že však on len kufor oddal na železnicu a tí dvaja na fiakri odviezli dievčatá na najbližšiu stanicu niže Prešporka a hneď sa vrátili. Dievčatá boly z Pešti nazpät poslané a študentom sa to prepieklo, že sa boli rozbehli aspoň jednu krátku kapitolu z románu si zahrať. Ani policia, ani profesori ich nebantovali pre tento ľahkomyseľný skutok. Hlavný faktor tejto výpravy žije a zaujíma vynikajúce miesto.Medzi spolužiakmi mali sme jedného Nemca, dobre podkovaného, pilného šuhaja, ktorý trošíčka lámal aj slovenčinu; a keď sme sa chceli hodne rozveseliť, shovárali sme sa s ním slovensky. Raz sme sa spolu prechádzali mestom, a idúc popri Wiegandovom kníhkupectve, obdivovali sme tam vyložený farbotlačový obraz, predstavujúci dvoch ošlofhaubnovaných Nemcov, ako sa naťahujú o klobásu. Našli totiž klobásu, a tak sa s ňou delili, že každému toľký kus sa z nej ujde, koľký sa mu do huby vprace. Jednému bolo vidno na hrdle, aký kus klobásy už doňho visí, a druhý mal líca na rozpučenie naduté od klobásy poskrúcanej v hube, a oba sa už nosami jeden druhého dotýkali a oči mali až hrúza vyvalené, boky rukami podopreté: a my sme sa so smiechom dívali, ako by sme čakali konca deľby. Ach, reku, vy hltavé Nemčiská! To sa Slovák s Nemcom peknejšie a chytrejšie s najdenou klobásou rozdelili, ako títo žráči! „Nuž, a ako?“ pýtal sa zvedave môj Nemec. Nuž, reku, tak, že Slovák povedal: Vieš ty čo, Nemče! chyťme každý jeden koniec klobásy pevne do zubov a ťahajme; koľko si ktorý z klobásy odtrhne, toľko bude jeho: to bude najspravedlivejšie. Nemec na to pristal. Chytili tedy každý za jeden koniec klobásu a počali v opačnom smere ťahať. V tom povie Slovák, zavrznúc pevne koniec klobásy medzi zuby, tak že sa mu ani nepohly: „Držíš?“ Na čo mu Nemec odpovedal, rozkleniac zuby: „Jo!“ V tom mu klobása odkvacla a Slovák bol s deľbou celkom spokojný. Toto sa môjmu Nemcovi nevýslovne páčilo; a koľko ráz, keď ma stretol, nahlas, alebo pod prednáškou potichu riekol: „Tŕžišš?“ a dal sa vždy tak do smiechu, že mu na čele žily ako povrazy navrely, a my sme sa zase nad ním smiať museli. Umrel, chudák, ako počujem, už dávno v Sedmohradsku.Viac ráz sa stalo, že náš slávny rodák, potomný správca ríšskeho Geologického ústavu, Dionýz Štúr, keď šiel z Viedne rodičov do Modry navštíviť, alebo bol na zpiatočnej ceste z Modry do Prešporka, u mňa sa stavil, balík alpských rastlín mi doniesol a ma k pilnému botanizovaniu pobádal. Raz bol so mnou aj pri shromaždení prírodovedeckého spolku, kde ho srdečne uvítali, lebo už vtedy požíval povesť pochvalnú v učenom svete. Vyslovil sa o tom spolku veľmi pochvalne, a aj to sa mu ľúbilo, že bolo mnoho členov prítomných. Nahováral ma, aby som šiel na štiavnickú banskú akademiu, že sa mi po skončení kursu hneď zaopatrí miesto pri geologickom ústave. Ale k tomu som nielen náklonnosti necítil, ale ani prostriedkov by sa mi nebolo dostávalo, aby som mohol viac rokov na akademii vydržať, a doterajšia príprava v gymnáziu nedostačovala k zdarnému v takých vedách pokračovaniu, aké sa na banskej akademii prednášaly.V druhom ročníku bohoslovia bolo nás tiež veľmi málo. Vtedy som sa bližšie obznámil s dr. Boeckom, výborným znateľom arachníd (pavúkov) a veľmi zručným preparátorom zvieracích kostier (skeletov). Volával ma k sebe a do záhrady. Pavúkov mal na silné prúžky papieru po jednom prilepených a v rovnako veľkých špiritusových fľaškách šikmo povsúvaných, kde im opatrne nohy porozťahoval, ako by na korisť striehli, a fľašky hermeticky zatvoril, na hrdlo fľašky prilepil ceduľku s menom a stanoviskom pavúka, a tak ich do radu postaval. Ukazoval mi aj — tuším dve — na spôsob v koži viazaných foliantov veľmi vkusne zhotovené kasničky s mnohými priečinkami vnútri, kde boly systematicky postavané fľaštičky s pavúkmi z okolia prešporského, ktoré potom viedenskému dvornému muzeu daroval. Bol by som mal tisíc chutí vedľa botaniky aj s pavúkmi sa zapodievať, keďže naše Slovensko, čo sa týka arachníd, bolo bohaté, ale neznáme, lebo výborný arachneolog Doležal (Doleschall), syn modranského niekdy farára, iba ak okolo Modry sbieral pavúkov, potom sa odobral na Jávu a tam aj umrel; ale ma od pavúkov odstrašila drahota pavúkmi sa zaoberajúcich kníh, ktoré by som si nebol mohol kúpiť, aj v máloktorej bibliotéke sa nachodia u nás. U dr. J. Glatza, ktorý bol naším žiackym lekárom a obyčajne vomitívom alebo purgatívom liečieval alumnistské choroby, ale pritom bol muž vysoko vzdelaný, videl som jeho rukopis foliový s krásnymi maľovanými obrazmi dunajských rýb. Do spolkových shromaždení často chodieval, ale o svojich ichtyologických štúdiach, mojím vedomím, ničoho neuverejnil. Jeho dielo sa mi tak zaľúbilo, že by som bol mal vôľu aj naše Horniaky ohľadom rýb preskúmať. Ale Maďar hovorí: „Sokat akar a szarka, de nem bírja a farka.“V máji r. 1857 zariadil prírodovedecký spolok, za dosť mierny príspevok na osobitnom vlaku konskej železnice, výlet s členmi do pezinských kúpeľov. Že sa mne na ten príspevok peňažitý nevytískalo, ani som na to nepomýšľal, že by som sa medzi asi štyridsiatich výletníkov prihlásil. Ale ako som večer pred výletom okolo Glatzovho bytu ulicou šiel, zavolal na mňa a povedal, že keďže jemu je naskrze nemožno, aby šiel s ostatnými do Pezinka, tedy ma prosí, aby som šiel zaňho, — a tak mi jemným spôsobom dal kartu výletnícku. Kto bol radšej, ako ja! Ledva som dočkal rána a v určitý čas dostavil som sa k východisku železnice. Dr. Kornhuber už vedel, že pôjdem aj ja. V pezinskom kúpeli sme sa my zelinári oddelili od ostatných a tam v horách sme si vykopali pár koreňov podivnej „čipkovej zeliny“ (Ruscus Hypoglossum L.), z ktorej sme potom aj dakoľko kusov v hôrke niže Červeného mostu pri Prešporku zasadili. Poprezerali sme si potom všetci fabriku na sirkovú kyselinu i doly na sirkový kýz, ako aj zapustnutý dol na zlato. K spoločnému obedu poslal staručký pezinský slovenský farár, Ján Mockovčák, slovenskú, výletníkov vítajúcu báseň, ktorú aj pri stole prečítali. Kto by to bol vtedy povedal, že pri jeho pohrebe jeden zbrklý maďarský kazateľ bude na veľké pohoršenie všetkých zdravého rozumu ľudí tárať a hubovať o „magyarok istenovi“?Keď som si nevedel poradiť v určení daktorej nájdenej rastliny, zabehol som k direktorovi katol. normálnych škôl J. Bollovi, najlepšiemu znateľovi Kvetny prešporskej, ktorý mi vždy ochotne určoval rastliny. U neho som sa naučil aj klobúkaté huby pre herbár preparovať.V čas jarmoku, ktorý trval cez celý týždeň, chodievali sme sa ulicami drevených búd, na Námestí milosrdných rozostavených, ako po dajakej výstave prechádzať a prezerali sme najrozmanitejšie predmety tam ponúkané. Bolo tam všetko dostať počnúc od drahých šperkov až po najnepatrnejšiu maličkosť. Mám dosiaľ dobrú zväčšujúcu lupu, ktorú som si tam od viedenského optika za dva dvadsiatniky kúpil, a dosiaľ mi koná dobré služby. Niže jarmočných búd, alebo v šiatroch alebo svoj tovar len na zemi majúc rozložený, predávali aj Slováci z horných krajov rozličné veci, tak zvolenskí čipkári, lubinskí vareškári, staro-turanskí hračkári s drevenými panákmi, rapkáčmi, koníkmi s píšťaľkou, kolískami a storakými inakšími maličkosťami, pestre a krikľavo pomaľovanými, — a kto by ich všetkých vedel vypočítať, ktorí tam svoje výrobky speňažovali. Rád som sa medzi nimi tmolil a veľmi ma bavilo, keď som mohol pozorovať, ako predavači a predavačky svoj tovar obratným jazykom vychvaľujú a na výtečné jeho vlastnosti kupujúcich upozorňujú. Zdalo sa mi, že nestojím v Prešporku, ale na jarmoku v Novom Meste. V tomto asi čase bola sa zjavila po prvý raz búda, preplnená najrozmanitejšími maličkosťami, s veľkými plakátmi: „Alles um 10 Kreuzer!“ Tam býval najväčší stisk, lebo deti, žiaci a najchudobnejší ľudia tam sa mohli najľahšie pozbaviť svojho, azda jediného desiatnička. V meste boly len dve solídne firmy, a to Weinstabel a Hummel, ktoré norimberský tovar predávaly; o 20 rokov pozdejšie, keď Židia zaplavili mesto, otváraly sa krámy s takými drobnosťami jeden vedľa druhého. Študenti obstupovávali na jarmoku krám antikvára Steinera, veľmi starého to Žida, kde sa v starých a novších knihách ako v planých hruškách preberali a vhodné za veľmi lacný groš kupovali.Profesor Fuchs mi dovolil v lyceálnom muzeu upotrebovať dobrý drobnohľad a naučil ma s ním zaobchodiť; aj z herbáru, ktorý bol dr. Grailich, syn prešporského profesora, lyceu daroval, dovolil mi vziať si z duplikátov po jednom prímerku, čím moja sbierka rastlín značne sa zväčšovala. Aj dr. Pawlowský, poštový oficiál F. Dietl, direktor Bolla, Fl. Rómer a iní obohacovali moju sbierku. Lichner mi ukázal a upotrebovať dovolil mnohé vzácne botanické diela veľkej bibliotéky, tak: Curtis, Botanical Magazine, Reichenbach Iconographia, Flora Danica, Waldstein a Kitaibel Plantae rariores Hungariae, a iné. Aj staré česko-slovenské publikácie mi vyberával a k prezretiu alebo k čítaniu dával.Naše žiacke schôdzky trvaly bez závady a bez prekážky ďalej. Byt študentský, kde sme sa najviac schádzavali a kde časopis „Lipa“ býval písaný, menovali sme Redakciou. Býval tam aj Ľ. Mičátek, teraz penzionovaný inšpektor gymnázia v Petrohrade. Koľko ráz som ho našiel v dyme od fajky, ako v hustom oblaku sediaceho, alebo rusky, alebo francúzsky sa učiť. Aj naši výteční slovenskí Dioskuri, bratia Mudroňovci, nás navštevovali, hoci neboli žiakmi lycea. Títo bratia-dvojičky boli nám v každom ohľade vzormi, a keby všetci rodičia mali takých synov a každá škola takých žiakov, ako boli Mudroňovci: boly by to zlaté časy i pre rodičov, i pre školy; ale aj v národe by to utešenejšie vyzeralo. Však mi to, hádam, milý priateľu, nemáš za zlé, že som teba, a nebohého, priskoro zosnulého brata tvojho, pár slovami tu spomenul, a niže ešte spomeniem?V škole mi raz prišlo mdlo a po chrbte mi šimorilo, ako by sa mi tam mravce premŕvaly, pod chvíľu som kýchal, oči sa mi zalievaly, a než som prišiel domov, vytriasla ma poriadne zima, že som si musel hneď ľahnúť. Temer celú noc som nespal, a ráno uslzený a zasmrkaný, ledva som sa dovliekol k dr. Glatzovi, aby som sa mu požaloval, že mi čosi chýba, ale neviem čo. Glatz sa usmial, čosi mi predpísal a riekol: „Nerobte si z toho nič; o tri dni bude zase všetko dobre. Teraz je tu aspoň 10.000 ľudí na influenzu chorých.“ Tak som sa tam po prvý raz obznal s influenzou, ktorá ma aj v starobe, ako starého známeho dva-tri razy navštívila. Lekári a apatekári mali vtedy dobré časy; ja však som bol na tretí deň hore, ba ani tie tri dni nevedel som obležať, ale som neprestajne kýchal a si tvár osušoval pri stolíku. Dakedy sme navštívili aj profesora Martina Čulena a staručkého kapucína Ľva Čepku. Tento sa ma bol spýtal, že či neporovnávame reč hebrejskú so slovenčinou? A keď som mu vyslovil moje zadivenie nad tým, ako by to bolo možné, usmial sa, vzal kriedu a napíšuc na svoj stolík prvý verš prvej kapitoly prvej knihy Mojžišovej, po hebrejsky, pekným, ráznym písmom, povedal: „Nuž takto,“ a počal každé hebrejské slovo tak dlho žmýkať, krútiť a obracať, až z neho utočil podobne znejúce dajaké slovanské, a doložil: „A toto „haárec“ — „érec“ — máte zase nemecké „Erz“, „Erď“, „Erde“. Já jsem to našim kapucínům tak vykládal; oni mi proto vynadali bláznů, já jim do oslů — a nechal jsem to tak!“ O pár rokov pozdejšie postretol som staručkého tohoto dobráčka na Freiungu vo Viedni.Posledný môj žiacky rok v Prešporku — 1857/8 — býval som v „Redakcii“ s Michalom Mudroňom, ktorý bol koncipientom u akéhosi povestného advokáta. Mudroň sa pripravoval na rigoroza, k dosiahnutiu doktorátu práv. Vysedával nad kvartantmi juridických kníh, od ktorých by som ja bol zutekal čo najďalej. Kdejakí slovenskí žiaci prešporskí chodievali k nám večierkom k spevu, rečneniu a iným nezávadným zábavám. Mudroňovcov sme nielen všetci radi mali, ale sme si ich aj ctili, lebo našej úcty boli hodni. Profesor Csecsetka nás Slovákov na prednáškach popichával, a viac ráz vykramoval pred nami tú svoju múdrosť, že Slovanov vôbec niet, ale že sú Slováci, Česi, Poliaci… Rusov sa i len spomenúť bál: len Slovania že nejestvujú. Ako druhoročný teolog uchádzal som sa na vyzvanie Bolemannovo o štipendium Róth-Telekyovské (40 zl. str.), že, ak ho toho roku v Pešti prirknuté nedostanem, o rok ho mám isté. Dostal som ho; a vtedy mi dobre padlo, lebo mal som konvikt zadarmo, a k tomu ešte 40 zl. koncom roku, to takú sumu, akej som predtým nikdy v rukách nemal. Ale čo z toho? Lebo ktorý konviktista dostal to štipendium, na budúci rok musel ísť do alumnie a tú si zo štipendia, ktoré aj na budúcne dostal, ak niečo neprekotil, musel platiť, tak že mu ani 20 zl. z neho nezostalo. Treťoročných bohoslovcov bolo nás len 7. Všetci boli v konvikte, len ja samotný, ako štipendista, bol som preložený do alumnie, a keďže som bol tam jediný, podľa starodávneho, hádam nikdy predtým nezmeneného úzu, mal som byť alumnickým seniorom, a ten nikdy za alumneum neplatil. Ale Csecsetkovi som nebol po srsti a chcel ma presvedčiť, že dva roky jedno po druhom aj štipendium, aj zadarmo konvikt alebo alumniu požívať nemožno, a seniorom alumnickým spravili druhoročného bohoslovca Šulca, ktorý vtedy tuho dul do maďarónskej trúby. Pozdejšie ma to veľmi tešilo, že sa v Šulcovi sklamali, lebo sa stal zo Saula Pavlom a veľmi horlivým Slovákom, a že bol výborná hlava a ohnivý rečník, a pera obratného a ostrého, mali s ním po konventoch často do činenia. Csecsetka, hoci sa v svojom obore vyznal, ani u žiakov, ani u profesorov nebol obľúbený a zvlášte s Fuchsom sa neradi videli.Že nás treťoročných teologov len 7 bolo, dobre sme sa snášali, lebo keď sme sa aj dakedy o národnosti podohadovali, bývaly tieto hádky bez hnevu, a facit: že každý pri svojom zostal. Brávali sme si knihy nielen z veľkej bibliotéky, ale sme pilno potrebovali aj slovenskú knižnicu. Vo veľkej bibliotéke ukázal mi prof. Lichner krásnu písanú českú bibliu vo foliovom formáte, s utešene maľovanými iniciálkami; len jeden roh knihy bol opálený a smolou natretý. Pochádzala asi zo samého počiatku XV. storočia, a ako sa Lichner domnieval, mohla byť dajakým spôsobom z bibliotéky Korvínovej, keď ňou Turci kúpele kúrievali, zachránená. Pred pár rokami upozornil som na túto bibliu pána ministeriálneho radcu V. Houdka a sľúbil som mu, že pri najbližšej príležitosti poprezerám obrázky a iniciálky tej biblie a podám mu zprávu, aby, ak by za dobré uznal, sám sbehol do Prešporka odkresliť alebo odfotografovať tie obrazy. Ale keď som prišiel do Prešporka a s profesorom Schnellerom medzi všetkými foliantmi a rukopismi sme túto bibliu hľadali — o ktorej Schneller (prof.), ako hovoril, nikdy ničoho nepočul: po krásnej biblii nebolo nikde ani znaku. A predsa som ju r. 1858 a potom pozdejšie, ako vychovávateľ v Prešporku, koľko ráz mal v rukách a kochal som sa pohľadom na iniciálky a do nich vmaľované obrazy. Kam sa podela?Keď Bolemann daktorého žiaka zkúšal a ten mu podal ako šéma pár slovami stručný obsah predmetu: už mal dušu na mieste a povedal: „Dobre, amice; vidím, že viete: dosť!“ Znajúc toto, zo všetkých ním prednášaných predmetov bol som si hneď od počiatku porobil také šematické výťahy, rodostromom podobné, ktoré snadno v pamäti utkvely; a keď ma vyvolal, povedal som takú suchú kostru všetkého, a obyčajne mi nedal ani dohovoriť, ale riekol: „Vidím, viete, rozumiete: dosť!“ Po mojom odchode tieto moje šemafické čiaraniny chodily z ruky do ruky a odo mňa mladší teologovia tiež podľa nich sypávali Bolemannovi piesok do očí. Jeho dogmatika bola taká (z latinskej Ammonovej do maďarčiny preklepaná), že čo sa z nej za rok-dva teolog naučil, musel sa 2 — 4 roky namáhať, aby aspoň tri štvrtiny všetkého docela zabudol, lebo sa to nehodilo do žiadnej kresťanskej konfesie.Vystrojený raz v nedeľu popoludní botanizovať, ubieral som sa cez predmestie Blumenthal. Ale tam bol práve veľmi hlučný „Khieritóch“ (Kirchtag, Kirchweihefest), t. j. hody, čiže pamiatka posvätenia chrámu. Mali tam postavený vysoký, hladký, k tomu mydlom namazaný sťažeň, na ktorého vrcholi bola upevnená jedlička, ozdobená stužkami, ručníkami a ovešaná fľašami vína, klobásami a čo ja viem, akými vzácnosťami; a kto sa hore vydriapal: ten to všetko dostal. Díval som sa hodnú chvíľu na tých šarvancov, ktorí sa s iskriacima očima driapali obutí, — lebo bosí nesmeli konkurovať, — hore, za palmou. Ale daktorý ani do polovice sa nevyškriabal a pri ohlušujúcom smiechu divákov odkväcol, ako železný baran, ktorým sa koly zatĺkajú do zeme. Ale jeden mäsiarsky tovaryš, herkulesovská postava, šuhaj pekný, pohol rozumom, a majúc na päty čižiem pripäté akési želiezka, ako kocúr rýchle sa vydriapal hore a palmu obdržal. Darmo kričali ktorísi: „Kült’nix! Steigeis’n hot’r!“ (Gilt nichts! Steigeisen hat erl): množstvo dalo tlieskaním a hlučným pokrikovaním na javo svoju záľubu. Nadívajúc sa na ten veselý ľud do sýta, šiel som uspokojený svojou cestou ďalej.Zdá sa mi, že to bolo málo týždňov pred zkúškami tohoto 1858, alebo ešte predošlého roku, že prišiel ku mne z Modry Čekanovič-Intibus a ma požiadal, aby som mu dovolil u mňa dohotoviť akýsi historický rukopis: že bude s ním najneskôr za dva dni hotový. Nevedel som, že bol už, chudák, choromyseľný, a nechal som ho písať, koľko sa mu ľúbilo; len to mi bolo nápadné, že večer neskoro prichodil a ráno hneď za svitu sa ztratil, cez deň však sedel a pilno písal a pritom fajčil z hrubej penovej fajky, ktorá mala na dne dieru, ktorou, keď na nej ukazovák ľavej ruky nedržal, odtekala močka. Pri fajčení držal vždy ukazovákom tú dieru prichlopnutú, až keď mu v hrdle fajky močka fafarkovala, odtiahol cele zatečený prst a močku vypustil na dlážku. Fajku tú vraj bol dostal do daru od slávneho Hollého, klasického básnika slovenského. Raz mi neprišiel na noc. Včas ráno prišiel pre mňa policajt s odkazom komisára Beutelhausera, ktorého som poznal zo shromaždení spolku prírodovedeckého: že aby som šiel hneď na policiu, že sa tam na mňa ktosi odvoláva. Keď som prišiel pred komisára, pýtal sa ma, že či poznám Intibusa? čím je? kde býva? A keď som mu povedal, čo som o ňom vedel, pýtal sa ma: či by som poznal jeho písmo? Aj medzi tisícorakými písmami, reku, lebo stavia vysoké litery rovno, ako tenké latky vedľa seba. I rozložil mi hŕbu rozličných rukopisov, z ktorých som hneď na prvý pohľad našiel Intibusov a potom som sa spýtal komisára: čo vlastne vykonal Intibus, keď bol tu cez noc zatvorený? Že vraj bol večer v kaviarni za Dunajom, rozkázal si čašu kávy s rožkom, a odchádzajúc riekol kaviarnikovi, že po tieto dni má dostať väčšiu sumu peňazí, potom že mu zaplatí. Tomu však kaviarnik nechcel rozumieť, ale zavolal policajta a dal chudáka Intibusa zatvoriť. Komisár povedal mi: „Zdá sa mi, že mu tuto čosi chýba,“ a ukázal prstom na čelo. Na to dal zavolať Intibusa a spýtal sa ho, že kto zaplatí tých 12 kr. kaviarnikovi? Zaplatil som ich ja. Intibusa prepustili s tým odkazom: aby sa ešte dnes vrátil do Modry, ináče že ho postrkom pošlú. Keď sme sa ubierali na môj byt, stretli sme toho Turčana, čo to bol v alumnii tú poznámku na slížky urobil, ten mi odobral Intibusa, zaviedol ho na kávu do kaviarne, dal ho u holiča oholiť a povedal mu, aby sa čím skôr vrátil do Modry.Málo pred mojím odchodom domov prišiel ma navštíviť z Viedne odchádzajúci jurista P., Turčan, ktorého sme boli raz, s Mudroňom, komickým spôsobom liečili, keď mu „v hlave strieľalo“, a nocoval v mojej izbe. Ja som mal železnú posteľ a on spal, vlastne len ležal, na drevenej. Ja som, keď sa svetlo zhasilo, za chvíľu počul, že sa môj priateľ akosi mrví a stone, ale som si toho ďalej nevšímal, a spal som ako v oleji. Potom sa mi zdalo, keď som už hodnú chvíľu spal, ako by som počul hlas a ako by svitalo. Otvorím rozospaté oči a vidím svojho priateľa, ako si jednou rukou drhne chrbát, v druhej drží sviecu a čosi na stene hľadá a pritom ustavične hovorí: „Tisíc láter! ako šušovica, ako vareca! Hľaďže ti ho, ako sa to mrví!“ Boly to celé roje ploštíc, ktoré mu pobantovaly sen. V mojej železnej posteli ich bolo málo; ale v tej drevenej plno, a v ráme obrazu, nad posteľou visiaceho, ich sedelo pričupených celé hromady. Býval som tam už dva roky a nevedel som, že na mne každonočne ssávaly ploštice. Potom sme nechali svetlo horieť a my sme si sadli k stolu, položili hlavy na ruky a tak sme probovali spať až do rána. Tento môj priateľ ešte žije v Orave a bude sa vedieť na tú rozkošnú noc rozpomínať.Ako som raz za Kalváriou daktoré vzácnejšie rastliny sbieral a s napratanou mapou na Batzenhäusle prešiel a tam — že práve mi troška peňazí ostalo — na pohárku dobrého piva si pochutnával, majúc na stole vedľa seba položené rastliny, prišiel ta jeden vojak, plukovník, i s paňou, a zasadli k vedľajšiemu stolíku. Bolo mi nápadné, že pokukával na moju mapu, že som si myslel: či mu to tam azda nezavadzia? Po chvíli však prišel ku mne a spýtal sa ma, či botanizujem, a prosil, aby som mu ukázal, čo to tam mám. Vypytoval sa aj na mená tých rastlín, a keď som mu ich všetky povedal, riekol, aby som ho na druhý deň navštívil, a udal mi svoju adresu. Rozumie sa, že som ho v určitú hodinu vyhľadal. On mňa veľmi láskavo prijal a ukázal mi svoj herbár, zväčša krásne sušené istriánske rastliny obsahujúci, a aj daktoré prímerky mi daroval. Bol to plukovník Pidoll z Quintenbachu, ktorý potom r. 1895 pri Magente v boji padol.V poslednú hodinu u profesora Šimka, pred samými zkúškami, povstal Emil Kolény a menom všetkých siedmich teologov ďakoval Šimkovi a prosil, aby nám odpustil, ak mu ktorý z nás ostudu urobil. Chudák starý Šimko sa rozplakal, v samých hyperbolách hovoril, že ešte nikdy nemal takých žiakov, ako nás, — čo sme mu temer aj uverili, — a to najpeknejšie nám zaželal na cestu skutočného života. Zkúšky sme si vybavili, s priateľmi sa rozlúčili, a — každý svojou pošiel stranou. Ja som sa ešte vrátil do Prešporka, lebo som tu bol za pol druha roka vychovávateľom; ale to som už nebol viac žiakom, a tak zkúsenosti týchto čias nepatria do rámca tejto rozprávky.Ešte mnoho, veľmi mnoho tislo sa mi do pera, ako som tieto drobnosti písal, a hoci som aj peru uzdu klásť musel, predsa mi toho viac vykĺzlo, než ako som mal úmysel napísať. Možno, že som sa pri daktorých udaniach o rok-dva, čo sa času týka, pomýlil; lebo veď neviedol som vtedy denníka, z ktorého by som to bol len poodpisoval, ale začrel som len do svojej starej pamäti, a ako mi tam veci vyvieraly, tak som ich, nie síce všetky, ale aspoň daktoré, zachytil a na papier položil. Chcel som týmito reminiscenciami milé čitateľstvo pobaviť; a ak sa mi to podarilo: tak som predsa čas, papier a černidlo nezmrhal.(1898)[1]„Jelentek ugyan meg e területről növénylajstromok, sőt van egy terjedelmes szláv botanika, de azok bár minő értékök legyen is más tekintetben, célomra, mint ráfogásokkal bővelkedő compilátiók, nem használhatók.“ Nediktovala toto Hazslinszkému závisť, že sa Slováci prv zmohli na úplnú kvetnu svojho územia, než maznaní Maďari?[2]Alebo to bolo o dva roky pozdejšie; na rok sa určite nepamätám, ale faktum je pravdivé.	Holuby_Z-mojich-ziackych-casov-presporskych.txt
PredikáciaAké šťastie je mať každučký okamih naplnený obrovským záujmom, ktorým srdce rastie a rozširuje sa, keď človek nemôže byť k ničomu ľahostajný.Honoré de BalzacAký si, Ján Hollý? Vážny a prísny bard, dvíhajúci z temnôt stáročí slovenské vedomie k slnku moderných konštituujúcich sa národov, aký vystupuješ vo svojej poézii, či láskavý človek s múdrym pohľadom, v ktorom je pochopenie a zároveň všetko odpúšťajúce poznanie, takže ho už nijaké zlo ani dobro nemôže prekvapiť, ako ťa poznáme z portrétu?Od raného detstva som sa stretávala s touto druhou podobou básnika; či sme sa naháňali okolo jeho pomníka a spriadali tajné plány dospelým neprístupné v jeho rodnom dome, vtedy ešte nechránenom, či už o zopár rokov múdrejší sme doň vstupovali s plachou úctou a vzrušeným očakávaním, že zažijeme dačo neobyčajné; z piedestálu nás pozoroval s rovnako chápavým a láskavým pohľadom, v ktorom som už vtedy tušila vnútornú silu, pretavenú životným poznaním v múdrosť.Skutočná múdrosť je vždy jemná, láskavá a chápajúca. Vie aj o trpkosti prameniacej pri duševnom raste z poznávania, ale zároveň obsahuje i prostriedok na jej transformáciu v inú kvalitu, ako keď plánky na jeseň zosladnú v prvých prímrazkoch a stávajú sa vyhľadávanou potravou pre vtáctvo. Týmto prostriedkom je pochopenie zákonitostí života, získané dosiahnutím takej duševnej výšky, ktorá umožňuje nadhľad, a preto dokáže v zdanlivo chaotickom svete nájsť systém. A je v nej i dosiahnutie absolútnej slobody, ktorú získavame dobrovoľným rozhodnutím tieto životné zákonitosti rešpektovať.Múdrosť je teda duševná vyrovnanosť, umožňujúca prepáliť aj trpkosť na užitočné plody pre ľudí. Pochopila som to pri stretnutí s Hollého poéziou — je vážna svojím posolstvom a prísna svojou formou, ale je predovšetkým ľudsky múdra. V jej epickej šírke cítim krajinu širokej záhorskej nížiny, zvlnenú miernymi vŕškami ako pravidelne vlniaci sa rytmus hexametrov, a v naratívnom rozprávaní pôsobia jeho bohato rozvinuté prirovnania rovnako osviežujúco, ako v krajine, poznačenej večným zápasom človeka s pieskami o úrodu, rozľahlé a majestátne borovicové lesy. (A povšimnime si, koľkokrát padajú bojovníci v epose Svatopluk do „rizého písku“! Na Záhorí ľudia s pieskom bojujú; aj u Hollého padnúť doň znamená porážku alebo smrť.)Akou hlbokou múdrosťou sú prežiarené gnómy v jeho diele! Práve ony zreteľne prezrádzajú dozrievanie veľkého ducha cez trpkosť a bolesť k poznaniu. Ústami Svätopluka v Karolmanovom väzení vyslovuje vlastnú skúsenosť a posolstvo: „Učte sa, kto zmúdrie z ľudskej bolesti, je múdry“, ale sprostredkúva nám aj poznatky získané pozorovaním večných metamorfóz života: „Ak spolieha sa nádej na ľudskú moc — zvykne oklamať.“ Spoľahnúť sa možno iba na hodnoty duševné — a medzi nimi najvyššie stojí láska k slobode ako k najúplnejšiemu prejavu etickej zrelosti človeka alebo národa, lebo sloboda znamená po štádiu poznávania konečné pochopenie — životnú múdrosť ako nevyhnutnosť konať v súlade s vlastným svedomím a morálnymi zákonmi ľudského spoločenstva aj za cenu života. Nemôže byť slobodný ten, kto nie je mravne zrelý. A pretože v ľudskom povedomí, inštinktívne túžiacom po pravde, spravodlivosti a cti, zostáva víťazom, kto morálne prevyšuje svojho súpera, aj keď pod ťarchou hrubej fyzickej prevahy hynie, Hollého chápanie slobody preberá nielen štúrovská romantická generácia, ale je implicitne zastúpené v národnom vedomí až do dnešných čias. Optimizmus, neotrasiteľná viera v budúcnosť, prameniaca z vedomia morálnej sily svojho národa, je preto najväčším prínosom jeho poézie.Na Vajanského orátorskú otázku „Kde sa to nabralo u búranského rodáka, tá šírina, tá hrdosť, tá pevnota v časoch, kde na každej vežičke zvonili Slovákom“, je odpoveďou práve jeho presvedčenie vo víťazstvo pravdy, práva a rozumu, ktoré čenpal z pevnej zakorenenosti v ľudovom živle; v časoch metternichovského absolutizmu dokázal silou svojho umeleckého génia rozbíjať celú feudálnu axiológiu a dávať starým pojmom nový — demokratický význam. Hollého postavenie v slovenskej societe je analogické s postavením J. J. Rousseaua vo Francúzsku: bez jeho umelecko-myšlienkového zápalu by nevzbĺkol požiar novej, protifeudálnej ideológie (u nás bytostne zviazanej s otázkou národného existenčného práva) natoľko žiarivo a mocne. Básnik silnými ramenami svojich epických hrdinov nadvihol tiesniaci príklop feudálnoabsolutistiokej monarchie a umelecky formuluje nielen základné otázky novodobého národa, ale dáva aj na ne odpovede zdôvodňujúce rovnocenné a rovnoprávne postavenie Slovákov v možnom konštitučnom štáte, on vniesol sviežu atmosféru slovenskej prírody do uzavretých komnát umeleckého Parnasu, v ktorých sa síce vzdychalo pre nedostatok čerstvého vzduchu, ale dvere a obloky zostávali zatvorené pred vzduchom z vidieka.Jednoznačne vieme, aký prínos znamená Hollého poézia v kontexte našej literatúry, a predsa sa o ani jednom básnikovi nevyslovilo toľko protirečivých tvrdení: od pokusov zaodieť ho do barokového habitu až po zatriedenie do preromantizmu, od hodnotenia parciálnych častí jeho tvorby ako „plazivých a hnusných citov vďačnosti“ voči viedenskému dvoru až po ideologického rozbíjača týchto mocensky udržiavaných prežitých spoločenských vzťahov, od objektívneho arbitra svojej doby, vylučujúceho vlastný subjekt z domény poézie, po postupné odhaľovanie všadeprítomnosti tejto psychosféry vo formulovaní ľudských ideálov emanujúcich nielen z ducha doby, ale i z mravného princípu čistého svedomia ako atribútu jeho osobného života, od klasicisticky vyrovnaného, uceleného sveta po nečakané preblesknutie trpkého osobného údelu, od antikizujúcich foriem izolujúcich jeho poéziu od ľudových vrstiev po odhalenie spoločného menovateľa jeho tvorby — vrátiť česť a hrdosť týmto vrstvám a určiť ich spravodlivé miesto v historickom vývine. Je trpkou, ale dialekticky nezmeniteľnou pravdou, že práve táto forma, ktorou chcel akcentovať vznešenosť svojho národa, najväčšmi retardovala naplnenie jeho životného poslania, lenže, povedané Goetheho slovami, „však byť i posledným hoxnérovcom je krásne“.Kým hodnotenia diela iných básnikov národného obrodenia sú už v podstate uzavreté a neproblematické, v Hollého tvorbe priamoúmerne s narastaním časového odstupu objavujeme stále nové prekvapujúce možnosti pre interpretáciu, neustále modifikujúce básnikov profil a provokujúce k ďalšiemu, intenzívnejšiemu skúmaniu. Hollý začína prezrádzať viacej nám ako vlastným súčasníkom. Všetky stopy modernej poézie tvoriacej kontinuitu s domácou tradíciou vedú k nemu. Skrátka — na Hollého sa musíme pozrieť novými očami, jeho dielo si musíme prečítať opäť.*Aký si teda, Ján Hollý? Ešte stále to celkom neviem ja, ešte stále to celkom nebudú vedieť mnohí po mne. Pri stretnutiach s tvojou vážnou a hĺbavou poéziou cítim ňou prežarovať ten láskavý, hrejivý pohľad zo spomienok z detstva, ako jesenné slnko prežaruje ľahký hmlistý opar nad naším vážnym a hĺbavým piesočnato-borovicovým krajom, a opäť sa vo mne rozozvučí tajná struna, ukrytá v každom z nás, ktorá rezonuje pod dotykom krásy. Cez vlastné bolestivé poznávanie si dospel k poznaniu dôstojnému velikého umelca a múdreho človeka: Poslaním každého, ale umelca predovšetkým, je dávať ľuďom nádej, optimizmus a neochvejnú vieru vo víťazstvo pravdy.Nie si ľahký básnik, nekompromisne si vyžaduješ čitateľa celého. Dnes tvoja poézia, prekrytá vlnami času, je loď na piesočnatom dne nášho kultúrneho vedomia, plná vzácnych skvostov. Tí, ktorí sa k nej vnoria a vstúpia do jej vnútra, vracajú sa do svojho sveta bohatší a múdrejší.	Fordinalova_Aky-si-Jan-Holly.html.txt
Na prievozeSvitlo veselé letné ráno.Na neuverenie, že len pred pár hodinami ponad Považie prehrmela prudká búrka: slnko v najlepšej nálade putuje oblohou, sťaby ho ani neboli hatili šedé mraky. Ožiaruje površie zavažských hôr, nazerá do dolín, hádže svetlo na rozihranú, potemnelú hladinu Váhu, akoby bolo vyslané ulaskať búrkou podesenú prírodu.A dielo sa mu darí! Váh vyjasňuje bystrý tok, rozšumela sa dôverčivo mladá bučina, ktorou porastený je osihotený vrch ako kružidlom vykrojený na pravej strane rieky, vrbičie, lemujúce ľavý breh, mu ochotne prízvukuje. Nebodaj radostne besedujú o tom, že z desu bleskom trestanej noci neočakávane zrodil sa súlad, prelesť, sviežosť letného rána.Akoby sa všetko bolo znovuzrodilo!Ešte i chalupa, ukrčená v popredí vŕbovej húštiny neďaleko prievozu, i tá sťaby bola omladla.Nebodaj zdá sa to preto, že dážď obmyl machový príkrov starobou prehnutej strechy a na jemných ratoliestkach machu zavisnuté kvapky dažďa trbliecu sa slnku v ústrety. Práve ako slzy stareny, rozveselenej do úsmevu.A ver’ tá chalupa s nízkou, zboku severnému vetru napospas vystavenou strechou naozaj podobá sa strapatej starene, ktorá všeličo zažila vo svete…Nie div, že je taká zbiednená! Koľko búrok preletelo ponad ňu odvtedy, ako jej majiteľ priviazal posledný došok na krehký krov a hneď i hrdo zastokol do hrebeňa sviatočne bielej striešky zelenú chvojku, podanú upracovanou rukou mladej ženy… Chvojka hrdo vztýčila sa nad šťastne zakončeným dielom, sťa symbol nevädnúcej radosti, tichého blaha mladých majiteľov-manželov.Prirodzene netrvalo dlho, čo chvojka, uschnúc, opadala — biela strecha potemnela, láska ochladla, nádej v stále šťastie vyvrátila sa celkom. Chalupa, čo v zátiší prírody sľubovala byť útulkom pokoja, dosť skoro sa zmenila v pošmúrny kút zožierajúceho smútku a bolesti.Utopilo sa to túžené, vysnené blaho — utopilo sa v bezodnej priehlbni: v pálenici Mojžišovej.Ó, Bože, prečo nevložil si viacej sily do nášho ľudu — sily, ktorou obrnil by sa proti nepriateľovi, ktorého nosí sám v sebe?! Prečo nedals’ mu povedomia vlastnej ceny, ktorou zachoval by sa národu, Slovanstvu? Prečo vystavil si ho slabosti, ktorá vysáva ho, podkopáva jeho blahobyt, ktorou v rozvaliny padne nejedna chalúpka, jej v obeť šťastie nejednej rodiny — slabosti, ktorou hynú sily národa?!A kedy, ó, Bože, prebudíš ľud náš k poznaniu zla, ktoré touto svojou slabosťou pácha na samom sebe? Kedy znovuzrodí sa ľud náš, opovrhnúc jedom, ktorým otravuje dušu i telo svoje a obťažuje svedomie ťažkým hriechom?…Aké krásne dnes svitlo ráno!No dievčina, schúlená tamto na podstene chalupy v tieni rozkonárenej jablone, nezdá sa pozorovať prírodné krásy. Sedí schúlená, chudé ruky s ostro vyčnievajúcimi lakťami na lono opierajúc. Na hlave prehodenú má veľkú šatku, ktorá jej i celú tvár zakrýva, a tak ťažko súdiť, či je to nedospelé, choré dieťa a či pod ťarchou žitia sklonená starena. Chvíľami zdvihne hlavu. Zdá sa, že upreno pozerá do diaľky, na rieku, na ktorej práve pohybuje sa od brehu k brehu drevená kompa. Alebo že zahľadela sa do belasého vzduchu, v ktorom na vysokej skale čnejú rozvaliny hradu a pod ním dedinka malebne rozložená. Kým ľavá ruka dievčiny, v zápästí oveľa chudšia od druhej, akoby zdrevenená, aké obyčajne vidieť u úbožiakov „zlou chorobu“ postihnutých, nehybne spočíva na lone, pravá pomaly siahla k čelu a odhrnula šatku stranou.Tým pohybom skĺzla sa jej na ramená. Teraz jasne vidno hlavu, ktorá ku celej postave zdá sa nepomerne veľkou, čo však pôsobia jej prstienkové, schumáčené vlasy. Jej posmuhlá tvár so štvorhranným čelom a malými ústami prekvapuje svojimi dosť pravidelnými črtami. Bol by to obličaj dosť príjemný, prináležajúci podľa výzoru dieťaťu asi štrnásťročnému, keby nie jej očí, okrúhlych, tmavobelasých, ktoré bez výrazu, bez všetkej hĺbky, skleným leskom pozerajú pred seba. Pohľad ten prekvapuje nepríjemne a vzbudzuje otázku: či krúžia za tým štvorhranným čelom myšlienky — a aké myšlienky? Darmo bádať v tých očiach po výraze: ony nevdojak vzbudzujú mienku, že úbohá bytnosť je schránkou neprebudeného ducha, väziaceho v chorobnej letargii — ducha, ktorý bohzná, či prebudí sa kedy k čulejšiemu životu?…Od prievozu k chalupe kráčala mladá dievčina s batôžkom trávy po boku štíhleho šuhaja. Oba pohrúžení boli v nenútený, žartovný rozhovor; z ich sviežich, žiariacich tvárí nebolo ťažko vyčítať, že si rozumejú. Na podstene sediacou dievčinou zrazu zatriaslo akési nervózne vzrušenie, čo usilovala sa prejaviť divnými, neurčitými zvukmi, znejúcimi ako pridusený smiech. Mladý pár zbadal ju i zašiel k nej.„Čo robíš, Betka?“ spýtala sa prichodiaca dievčina, prívetivo sa usmejúc.„A nič, ja len tak…“„Vidíš, prečo sedíš tu na zemi tak zrána? Mohla si ešte spať; pre teba je tu chladno. A ešte nie si ani učesaná… Mamička sú iste na roli,“ obrátila sa k šuhajovi.Betka siahla si rukou k hlave a prešla ňou po rozcuchaných vlasoch. Jej tvár, len pred chvíľou ako stŕpnutá, bezvýrazná, nútila sa do úsmevu, ale belasým očiam len pribúdalo skleného lesku.„A ja len tak… mamička šli okopávať zemiaky. A ešte som nejedla; mamička povedali, že mi dáš polievky, čo je v hrnci na ohnisku — ale mnoho…“Dievčina, sestra Betkina, zložila batoh na podstene a vošla do chalupy.O chvíľu vrátila sa s miskou v ruke. Dievča dychtivo čiahlo po nej a hneď dalo sa do jedenia, pridŕžajúc misku na lone. Jedlo s chuťou, a jednako mechanicky.Marka prisadla si k sestre a strhnúc si šatku z hlavy, začala usporadovať svoj jednoduchý účes. Jej vlasy, práve také žlté ako Betkine, lenže bujné a lesklé, vo dvoch hrubých vrkočoch padli niže jej štíhleho drieku. Bola vyhriata, v tvári ružová, černooká a svieža ani skropená fiala. Šuhaj s úľubou pozeral na jej milý zjav. Usmievajúc sa, vyňal z vrecka balík, zakrútený v ružovom papieri.„Včera som bol v meste: kúpil som ti čosi pre potešenie… Aby si mi bola pekná na nedeľu, Marienka!“Deva zvedavo rozbalila papier a vyňala kvetistú hodvábnu stuhu. Tvár zažiarila jej šťastím, no hneď vážne stiahla obočie.„Vidíš, Janko, aký si ty! Už som ti neraz povedala, aby si mi nič nekupoval… Ťažko ti príde groš do ruky, a ty len tak: zmámiť na daromnice!“A nemôžuc ďalej zdržať radostný úsmev, jemne doložila:„Dobre vieš, že nám bude treba veľa peňazí…“„No, akože! Veď už mám zgazdovaných do dvadsať zlatých. A na jeseň budem mať väčšiu plácu… Ohlášky môžme mať hneď po žatve… Neboj sa, dobre nám bude. Ty už nebudeš chodiť na roboty: ja zarobím pre nás pre všetkých.“„Ach,“ vzdychla dievčina, „keď je to ešte všetko tak ďaleko… a neborká mamička natrápia sa ešte i dovtedy… Vieš, ono by nám ani nebolo tak zle, keby nie toto nešťastie s Betkou a keby sme nemuseli dlhy platiť. Nebohý otec boli si u Mojžiša naverili tej nešťastnej pálenky — ba azda, chudák, ani nenaverili — a Mojžiš vzal nám ostatnú roľu do zálohu. Neboli by sme už mali ani kúska pod zemiaky — ale splácame mu každý rok desať zlatých na interes. Nuž i tak dobre: každý by to neurobil…“ zakončila s rozjasnenou tvárou.„Ach, vydridušník akýsi!“ zvolal šuhaj rozhorčene. „To je mnoho, Marka, veľmi mnoho! No počkaj: budeme gazdovať, až zgazdujeme toľko, že ho vyplatíme. Veď by ten ešte i nás na mizinu priviedol!…“Marka zasa vzdychla. Oba pohrúžili sa na chvíľu v starosti, ktoré však ich mladým mysliam, zabývajúcim sa ružovými nádejami do budúcnosti, nezdali sa nepremožiteľnými. Marka úfala sa, že im už Boh pomôže, keď Janko bude pomáhať niesť starosti, ktoré doteraz tlačili plecia matkine.A Jankovi pri boku Markinom i najväčšia starosť ukazovala sa hravo premožiteľnou. Veď on i tak nebol z tých, čo pri prvom nezdare bezvládne zložia ruky do lona. Rodičia odumreli ho ako malého chlapca, odvtedy potĺka sa po cudzích ľuďoch. Za jeho prácu hocikde vezmú ho, a o Všechsvätých máloktorý môže si tak preberať v závdavkoch, ako on. No príduc „z vojny“, rozmyslel si ináč: nešiel do služby, ale za prievozníka, na nájom. Práca nie je taká ťažká a plácu má dobrú. Ešte i uschráni si nejaký groš.A pri týchto výhodách je ešte niečo, čo Jankovi prievoz dvojnásobne spríjemňuje: chalúpka vdovy Pekárovej je tak blízko a cesta k nej, najmä za jasných večerov, taká pekná… Marka je síce chudobná, nemá nič, iba svoju peknotu a pracovité ruky, ale prižienka to predsa nie je zlá. Veď bude mať aspoň chalupu a budú si v nej kedysi sami: Betka, úboža, iste zostane žobrákom navždy, a preto ju ani neráta…„Vieš čo, Marka,“ vraví šuhaj po chvíli, ktorý už medzitým v mysli prebehol k veselšej budúcnosti, „včera zišiel som sa v meste s Ďurkom Kulichovie; kupoval si za štyri zlatovky harmoniku, nuž sľúbil, že príde večer ku mne a potom zájdeme si k vám.“„No, nedbám,“ usmiala sa Marka, „môžete si tu na dvore posedieť. A ja ti uvijem pero z voňavého muškátu a fialky.“Betka medzitým už bola vyprázdnenú misu položila vedľa. Zdala sa pozorne naslúchať rozhovoru sestry so šuhajom. Ukojac hlad, jediný pocit, ktorý ju často nepokojil, stala sa čulejšou i počala pobiehať po dvore, ohraničenom nízkym plotkom, za ktorým bola neveľká záhradka. Naproti pitvorným dverám stál malý drevený chlievec, z ktorého ponad dvere nepokojná koza vytŕčala bradatú hlavu, darmo snažiac sa dosiahnuť tekvičie, ktoré, zo záhradky vyrastajúc, veľkými listami a žltými kvetmi tvorilo nad chlievcom druhú strechu. Betka váhavo zastala, hneď potom odstrčila drevenú závoru záhrady a vošla dnu. O chvíľu vrátila sa a zastanúc pred Jankom, podávala mu pár byliek letnej fialky, uštiknutej bez stonkov. Marka hnevno siahla po nich.„Ach, vidíš, Janko, už mi obtrhala fialku, čo som ti nechávala na pero!“ zvolala temer plačky. „Prečo si to urobila, ty hlúpa!“ obrátila sa k sestre s hnevom.Tvár Betkina sa zapálila, jej oči úzkostne hľadeli. Nechápala, ako mohla vzbudiť hnev sestrin kvietkami, ktoré i tak Jankovi boli určené… Jej rozpačitá tvár v tej chvíli vzbudzovala útrpnosť viac než inokedy. Jankovi prišlo jej naozaj ľúto.„Nechaj ju, Marka!“ riekol, pochytiac ruku Markinu. „Veď vidíš, že nechcela zle; nazdávala sa, že ma poteší… A ty neplač, Betka!“ obrátil sa k vinníčke, vidiac, že sa jej oči zatiahli vlahou, ktorá rýchle vyrazila v podobe sĺz. Ale jej tvár zostala rovnako rozpačitou, nestiahla sa ani trochu, a sotvaže sa slzy zrodili, už jej oči zasa leskli sa bezvýznamným, skleným leskom. „Neboj sa, Betka,“ potešoval ju Janko žartovne, „za to, že si mi dala kvietky, dovediem muziku a budeme tancovať. Pravda, budeš tancovať?“„Budem. A kedy?“„Dnes večer, keď sa slniečko schová hen za vysokú horu. A aj potom budeme tancovať, keď sa budeš vydávať…“Betka sa radostne usmiala. Neznala určite, čo to značí, ale počula to slovo častejšie v rozhovore Markiných kamarátok, ktoré obyčajne v nedeľu zachádzali sem na besedu. Tušila, že to musí byť niečo veľmi, veľmi krásne.„A kedy to bude?“„Nuž — až príde ženích. Potom budeš mať pekné šaty a stužky…“Na druhom brehu Váhu ozvalo sa hrčanie záprahu; zatým hneď pri prievoze zastala žltá brička. Ostrý hvizd prerušil ďalší žart, ktorý pri hranatosti postavy úbohej a pri vážnosti, s akou žart ponímala, dojímal dosť trápne. Janko zatočil klobúkom a náhlil sa na kompu.Marka zobrala trávu a odniesla ju na pôjd. Betka ešte vždy stála na preddomí, uprene pozerajúc pred seba. Akiste rozmýšľala o Jankových slovách, ktoré napodiv hlboko utkveli v jej duševnom živote, doteraz takom nepatrnom. Hoci minulo jej už šestnásť rokov, predsa okrem fyzických pocitov necítila nič iné ako inštinktívnu náklonnosť k matke a sestre. Jej žitie plynulo mechanicky — žila, nebadajúc jeho toku. Možno preto, že s ňou sa nik nezapodieval, nik nesnažil sa porozumieť jej a stať sa jej zrozumiteľným… Minulosť ju nezamestnávala, budúcnosti netušila a tak ani nebola si vedomá nemožnosti Jankovho žartu. No slová o svadbe, tanci a stužkách vzbudili v nej zvedavosť a neistý druh túžby, pocit jej doteraz cele neznámy, častejšie zahľadela sa na oblohu, na ten velikánsky plameň, ktorý dosiaľ jej myseľ nič nezamestnával; pozorovala, či už skoro zmizne za Jankom označenou horou. A ľavú ruku nehybne majúc ovisnutú, pravou mechanicky siahala si na čelo.Celý deň bola nepokojná, roztržitá a ledva mohla dočkať sa večera. Zapamätala si Jankov sľub o muzike, a to povzbudilo jej driemajúcu myseľ k čulejšiemu pracovaniu.Konečne slnko sadlo nad horu, vysielajúc pokonné lúče svoje na okolité vŕšky a oblievajúc siluetu hradu svojou záplavou.Na západe nebo zružovelo, obláčiky, vznášajúce sa na východnej strane, zajasali zlatistou farbou, odbleskovali sa v hladine Váhu a zasa rapídne menili farbu. Dolinkou počali sa stlať tiene večera, vzdialenejšie hory zdali sa už len ako obrovský tieň na belasom obzore. I hrad zmizol.Betka, opretá o plot záhradky, dnes prvý raz zbadala premeny a velebné úkazy prírodné. S užasnutím sprevádzala priechod svetla v súmrak večerný. Inokedy o tomto čase obyčajne už bola v chalúpke, prikladajúc drevo na oheň a nedočkavo nazerajúc do hrnca, v ktorom varila sa skromná večera, alebo ešte predtým utiahla sa na svoje lôžko. Dnes, naopak, na jedlo ani nepomyslela, hoci matka už dva razy zvala ju dnu. Upreno dívala sa dolu na cestu; nevidela nič, len rieka belela sa trochu.Konečne od prievozu zaznela pieseň, sprevádzaná harmonikou. Betka striasla sa a vydávajúc z hrdla neurčité zvuky, nemotorným behom vbehla do pitvora.Bolo už dlho do noci, a ona ešte vždy sedela na prahu, tesno k matke utúlená, chvíľami kŕčovite tisnúc jej ruku vo svojej… Bola krásna, tichá, teplá letná noc, so striebristým leskom hviezd, tajomným šumom rieky a spevom slávičím: jedna z tých utešených letných nocí, ktoré tak nasladzujú, unášajú, vplývajú na dušu, hovoria k nej kúzelnou poetickou rečou prírody. Hory stáli ako zanemelé, od rieky vialo vôňou materinej dúšky a na hladine rieky odbleskoval sa svit mesiaca sťa pohyblivý, mihotavý stĺp, trasúc sa na vlnách. Svit ten utvoril v doline súladné pološero a chalúpke dodával pohádkovú tvárnosť.Janko skutočne splnil svoj sľub: priviedol si kamarátov. Usadili sa ku záhradke, rozprávajú, žartujú, spievajú, a Ďurko Kulichovie sprevádza ich spev harmonikou. Tóny jednoduchej ľúbostnej piesne, precítenej a akoby prýštiacej z roztúženej duše zaľúbenej dievčiny, tak súladne harmonizujú s pološerom letnej noci. Betka je vzrušená; každý ten zvuk odráža sa od jej srdca a každým tým nárazom vkráda sa doň čosi nikdy netušené, nepocítené. Jej oči zväčšili sa a ruka trasie sa jej v ruke matkinej. Jej zrak vhĺbil sa do nesmierneho, hviezdatného priestoru, a zasa zadíva sa ku plotu záhradky, odkiaľ plynú zvuky piesne, ktoré, hoci nerozumie im úplne, predsa hovoria k nej rečou tak pochopiteľnou!Počujúc i hlas Markin, a čoho dosiaľ nespozorovala, v tú mimoriadnu chvíľu jej duševného života cele jasne tuší, že je niečo, čo jej sestru pozdvihuje nad ňu.„Mamička, prečo ja neviem tak spievať ako Marka?“ spýtala sa odrazu.Pekárová, ktorej neušlo divné chovanie sa dcérino, zadivila sa nad otázkou. To bolo prvé záhadnejšieprečov živote úbohej devy, ktorej chýbalo všetko bohatstvo citov. A na tú pálčivú otázku ťažko bolo odvetiť matke, keďže sa jej rovno bolestne dotýkala.„A prečo by si chcela spievať?“ spýtala sa jej vyhýbavo.„No, len tak… Potom by i za mnou chodili dievčatá z dediny, i ja by som chodila na muziku ako Marka.“„Nebanuj, Betka, keď i nevieš spievať ako Marka, ale modliť sa vieš práve tak ako ona. A keď sa budeš modliť nábožne, bude modlitba tvoja ešte krajšia ako ten spev.“Betka zložila ruky. Výklad matkin ju uspokojil. Zasa zadívala sa pred seba, pozorujúc pieseň šuhajov. Zrazu sa strhla, utúlila do kútika a pustila sa do plaču. Plakala hlasne, strhávajúc sa, fikajúc ako dieťa, ktoré sa rozplače samo nevediac prečo.Pekárová prestrašená zdvihla ju, obávajúc sa chorobného záchvatu, a s pomocou Markinou uložila ju na lôžko.Od toho času minulo pár týždňov. Úbohá bytosť zmenila sa pozoruhodne. Od chvíle, čo sa rozplakala, sama neznajúc prečo, stala sa čulejšou, chápavejšou, počala pozorovať a rozmýšľať. Už nesedávala nehybne, nedbajúc na páľu slnka alebo chlad. V jej zraku, predtým takom bezvýraznom, ktorého lesk podobal sa lesku ocele, tu i tu zamihlo sa čosi ako iskrička prebudeného ducha. Jej tvár nadobudla tým cele iného výzoru; bola zaokrúhlená, a keď sa usmiala, ani zďaleka neupomínala na choré, nevyspelé dieťa, ktoré vzbudzovalo v každom jedine cit trápnej útrpnosti. Počala si všímať ľudí a vecí ju otáčajúcich, snažila sa napodobniť Marku a častejšie prejavovať svoje myšlienky a pojmy — ešte skutočne detské. Teraz už častejšie vyskytovalo sa slovíčkoprečoa odveta utkvela hlboko, dojmy zachytávali sa trvale.Chodievala častejšie dolu k Váhu. Z diaľky sa dívala, ako drevená kompa vznáša sa na vode od brehu k brehu rozrývajúc zelenavú hladinu. Janko, obyčajne stál cez zábradlie naklonený, noril veslo do vody a na nej tvoriace sa kolesá rozbiehali sa naširoko…Jankovi najradšej zverovala svoje myšlienky. Jeho najlepšie chápala, jemu najčastejšie predkladala slovíčkoprečo. On z ľútosti vďačne venoval sa jej, snažiac sa vžiť v úzunký svet jej citov a porozumieť mu. Jeho sa spytovala, prečo ona nemá také pekné šaty ako Marka a prečo ju nevolá na muziku ako Marku. Aby ju uspokojil, vymýšľal bájky o krásnych stužkách a svadobných šatách, ktoré dostane, keď sa bude vydávať.Najradšej sedávala za jasných večerov na prahu chalúpky. Ťažko riecť, čím sa vtedy jej myseľ zamestnávala. Janko obyčajne doskočil z prievozu, a kým Betka s mamičkou sedeli na prahu, on stál pod oblôčkom. A Betka cele jasne počula blažený, tlmený smiech a tichý šepot, ktorý ju tak dojímal.Jeseň sa blížila, v domčeku počali konať prípravy na svadbu. Betka videla donášať belostné, jemné látky a stužky pestré, utešené, také, o akých iba Janko znal rozprávať. Rozplakala sa, keď jej riekli, že nechystá sa to pre ňu, ale pre Marku. A iba Jankove sľuby ju uspokojili.Vyrozumela, že chystá sa svadba, a tešila sa pošetilou radosťou, keď matka na chvíľu a potajomne obliekala jej svadobné šaty Markine.Zobudiac sa v jedno ráno prv ako inokedy, zvláštny ruch v dome, viac cudzích ľudí upomenuli ju, že prišiel významný deň, ku ktorému chystali sa všetky tie krásne veci. V izbe na stole porozkladané boli svieže, voňavé ratoliestky rozmarínu, zlatom vyšívaná parta. Z nej splývali stužky pestré, utešené, okolo ktorých vlastne otáčali sa všetky jej myšlienky a túžby.Vykradla sa tichučko, chcejúc Jankovi zvestovať tú novinu, i zamierila ku prievozu. Kompa vznášala sa nad vodou ako inokedy. I kolesá rozruchom vody pôsobené rozbiehali sa naširoko, ale toho, koho tam mienila nájsť, tam nebolo. To ju zmiatlo, zastavilo všetky predstavy. Sadla si na breh a zadívala sa pred seba, nechápuc, prečo ho tu niet… Konečne rozmyslela si a vrátila sa domov, a tu — nové prekvapenie! Ten, ktorého hľadala, sedí tu za stolom a pri ňom Marka, ozdobená všetkými tými okrasami, ktoré by ona tak rada bola mala. Marka zobrala to všetko — a jej azda nič nezostalo…Preľakla sa a prederúc sa cez tlupu hostí k Jankovi, akoby sa on mal ospravedlniť zo všetkého, úzkostne zvolala: „Kde sú moje svadobné šaty?“Chyžou zaznel neviazaný smiech. Hostia boli už zväčša nápojom pomätení, zjav úbohej devy, prejavujúcej takúto žiadosť, účinkoval na nich komicky. Podnapitý družba zastavil sa pred ňou, zo žartu volajúc ju do tanca. Nevzpierala sa. Hudci hrali akúsi divokú nôtu, hostia kričali, smiali sa — a ona točila sa v tom hluku cele zmätená, a celý svet roztočil sa s ňou vždy rýchlejšie a rýchlejšie… Zatemnelo sa jej v očiach…Izbou zaznel prenikavý výkrik. Hudba razom utíchla, hostia zatíchli ako na povel. Pár súcitných žien priskočilo — zodvihli Betku, ktorú zastihol chorobný záchvat, a odniesli ju do komory.A zasa prišla jar so svojimi radosťami a krásami, ktoré najmä v zvláštnej hojnosti nasýpala na svojho miláčika, dolné Považie. Po neobyčajne krutej zime Matej odrazu zlámal ľadové putá Váhu; po niekoľkých búrlivých dňoch na jeho hladinu radostne spustila sa kompa, riadená ožitými prievozníkmi. Veselo preorávala svoju oceľovo sfarbenú dráhu od brehu k brehu, sťa prevážala by rozspievanú družinu svadobne ovenčenej Vesny.Veselé tieto nábehy kompy od jedného brehu k druhému opäť riadi Janko. Ale už nie ako platený nájomník: vzal prievoz do prenájmu on sám. Skromný sen šťastia splnil sa mu dopodrobna: priženil sa do chalupy starej Pekárovej, vdovy po prievozníkovi. Príchod mladého gazdu badať už i na zovňajšku domca: prehnutý krov sa vyrovnal, pyšný na obnovenú slamenú striešku. Lopúchom a divou bazičkou porastené okolie pretvorilo sa v záhradu, ohraničenú akurátne pleteným plotom. I v chyži stala sa zmena: k starému dubovému stolu pribudli nové lavice: zhotovil ich sám gazda ako svadobný dar mladej gazdinej. A pribudlo ešte niečo: lipová, vyrezávaná kolíska a do nej malý zurvalec, zdravý a večne spokojný ako jeho šťastný otec.Veru neraz nečaroval by s nikým na svete.Pri týchto dôležitých zmenách dva uplynuté roky nezostali bez účinku ani na Betku. I ona telesne sa vyvinula a zvážnela, lebo pribudla i jej povinnosť veľmi významná: varovať malého Janka. Za pekného počasia prichodí s ním k rieke a presedí tam celé hodiny, dívajúc sa, ako sa kompa premáva po znepokojených drobných vlnách, ihrajúcich večným životom roztopenej vriacej ocele. Je pritom vážna a tichá. S vnímavosťou nemého dieťaťa pozerá do diaľky, zbystrene naslúcha zahvízdnutiu rušňa pod horou ako štíhly, smelý plaz sa mihnuvšieho vlaku. Preletí a zmizne na zákrute prv než zamrie jasavá ozvena jeho signálu.Zdá sa, že obzor nešťastnej dievčiny značne sa rozšíril — no jej myšlienky a chápanie sú vždy ešte detinské. K Jankovi priľnula s ostýchavou detskou oddanosťou, hoci v jej chorobne zasnívanej duši usadil sa tieň nedôvery i oproti nemu. Rozdiel medzi sebou a sestrou uvedomila si úplne, a smutné toto poznanie zdá sa prežívať s tajenou bolesťou. Možno ani neprežíva ho vedome, iba v podvedomí svojej neprebudenej duše deje sa čosi životne tragického. No chvíľami objavuje sa v jej veľkých, jednako modro sfarbených očiach čosi ako zľakaná otázka… Otázka očakávania i nedobrovoľného zriekania sa zároveň.A chvíľkový tento výraz nežitého života viacej dojíma, ako telesná vada na pohľad zdravej, vyvinutej dievčiny.Jedného dňa Betka, ako obyčajne, prišla ku prievozu s dieťaťom v náručí. Bolo dusné letné odpoludnie. Pohorie silne zmodralých zavažských hôr akoby sa blížilo; zo sihoti ozývalo sa úzkostné volanie pastiera, ktorému rozbehávala sa horúčosťou poplašená črieda. Sivý, večne pohyblivý vták „rybár“ lenivo krúžil nízko nad vodou a opäť vzlietal ako vyhodený. Jeho vydesený krik mdlo zamieral v nehybnom dusnom bezvetrí.Skala maznal sa s dieťaťom, nepozorujúc, že obloha rapídne sa zaťahuje potemneným mrakom. Zbadal sa len vtedy, keď súdruhovia mocnejšie pripínali kompu ku brehu.Ako obrovskou rukou zalúčený, odrazu strhol sa víchor — prudké zaromonenie hromu dvojnásobnou ozvenou odrazilo sa od skalísk. Mladý prievozník sotva mal času ukryť synka a jeho pestúnku v búde, slúžiacej prievozníkovi za skrýšu pred nepohodou i chladom.Z oblakov spustil sa prudký lejak.Prudký, ale krátky, aký obyčajne preženie sa naponáhlo zvýšeným sparnom. Dážď o chvíľu zmenil sa v drobnú pŕšku. Z rozplakaných mračien už len kedy-tedy kvaplo, mraky zbelaseli a náhlivo pohli sa k severu. Nad horami vystala ľahká hmla, no hneď dvíhala sa a rozplývala v schladnutom osvieženom vzduchu. Z vrbiny zaváňalo zamoknutou pôdou. Nad vrbičím ako z tuhej lepenky vykrojený vystúpil nad kolmou skalou strmiaci hrad Ctiborov.Mraky sa roztrhli. Ako zručným režisérom nastrojené, slnko vyzrelo spoza nich a zaihralo koketným úsmevom.Prievozníci už boli vybehli zo skrýše. Z pravého brehu volalo ich hvízdanie pocestných, vracajúcich sa z jarmoku.Janko pre istotu vzal Betku s dieťaťom na kompu a miernym nárazom odrazil od brehu. Kompa rytmicky zakolísala sa na hladine. Voda bola priezračná, hoci sa vlnila, akoby od dna hýbaná akousi tajomnou silou.Slnko pozlácalo okraje ešte vždy tmavých oblakov, ktoré ako ťažko previsnutá opona clonili východnú časť obzoru. Na vode odzrkadlil sa trblietavý pás a rozklenúc sa od brehu k brehu, okrášlil Považie mdlo nanesenými sedmorakými, harmonicky do seba sa zlievajúcimi farbami.„Dúha!“ zakričal mladý prievozník a radostne zatočil klobúkom.Betka zadivene vzhliadla na krásny zjav. Bol jej neznámy: pred búrkou obyčajne kryla sa v chyži a nevychodila dlho i po nej. Nevídaný zjav ju teraz priam obájil. S dieťaťom v náručí oprela sa o zábradlie. Jej myseľ silne pracovala. V úzkom svete jej pomyslov nebeský zjav zlúčil sa s jedinou predstavou krásy — krásy, ktorá už raz silne účinkovala na jej iba chvíľami akoby prebúdzajúce sa zrelšie chápanie.„Stužky!“ sťažka vykríkla, s úžasom dívajúc sa to na oblohu, to zasa na rieku.Prievozníci sa veselo rozosmiali. I Janko sa usmial. A ako vždy, zachytil sa o jej predstavu, aby ju pobavil.„Áno, Betka, nebeské stužky, a aké pekné!“„Kde sa vzali?“ divila sa dôverčivo.„Nebodaj anjel navíjal ich v nebi na piestik. Piestik vypadol mu z ruky — stužky zleteli dolu — a tu ich máš!“ prispôsoboval svoj výklad jej chápaniu.Nádherný zjav medzitým stal sa plnším, farby zahrali v intenzívnych, určitých odtienkoch. Vzdušný pás v pravidelnom oblúku padol na kovovú vodnú hladinu.Dúha vodu pila…Dievčina hľadela na nevídaný zjav so zbožným obdivom. V jej očiach odrážalo sa nadšenie i tesknota.„Čie sú to stužky? Pre koho?“ spýtala sa mladého prievozníka.„Ak chceš, i tvoje. Ale si musíš po ne zájsť…“„Kam?“ vydýchla dychtivo.„Nuž — do neba!“ zasmial sa prievozník.„Do neba…“ opakovala zosmutneno. „Mamička vravia, že je to vysoko, že ta prídeme až po smrti. Je to vysoko, Janko?“„Vysoko a hlboko,“ usmial sa, sám dojatý zriedkavo krásnym zjavom.Cez zábradlie nahnutý pozoroval odlesk dúhy, nazerajúcej sa do rieky ani namyslená kráska do zrkadla. Mraky cele sa rozišli. V diaľke chvíľami unavene doznieval ako spod zeme prichodiaci durkot hromu; príroda dýchala obľahčene voňavým, vlhkým dychom. Dúha odrazu zbledla a unikala.Z druhého brehu ozvalo sa volanie: cestujúci boli netrpezliví, Janko chopil sa drôteného povrazu; jeho druhovia rytmicky norili veslá do rieky. Nik si nevšimol, že Betka nahla sa cez zábradlie…Ozvalo sa žblnknutie — hneď zatým výkrik.Janko stŕpol desom: dievčina prevážila sa cez zábradlie a s dieťaťom zmizla v hlbine.Skala bez rozmýšľania skočil do rieky. Neďaleko vyplával vankúšik, dolu nižšie mechanicky zápasila Betka, no prúd oboch unášal ďalej. Prievozníci s krikom odväzovali člnok a pustili sa dolu Váhom.Vďaka cvičenej sile jeho svalnatých ramien, Jankovi podarilo sa uchopiť vankúš s plačúcim deckom — Betku už nestihol, člnok letel hladinou, na ktorej chvíľami ešte vynáralo sa už nehybné telo — zdalo sa, že ho dostihnú… Na zákrute rieky dievčina ešte raz nadniesla sa na vode a prúdom hodená zmizla v hĺbke…Hľadali ju dlho do noci, hľadali na svite. Našli ju konečne zapletenú v konároch z brehu zvrátenej vŕby, ktorá, roky neúnavným Váhom objímaná, sťa bola by beznádejou skamenela…Nad Považie zniesla sa tichá, jasná noc — noc, v aké neobyčajne živo žiaria hviezdy a najmä výrazne šumí rieka. Šumí o čomsi tajomnom, hlbokom, neponímateľnom, čo, zastreté ľudskému oku, jestvuje kdesi za nepriehľadnou oponou neznáma. Za oponou, ohraničujúcou úzunký svet vedomostí ľudských, smiešne nevládnych vedomostí, pošetilých pomyslov a márnych bolestí…Z chalupy, zimomravo ukrčenej vo vrbičí, blkotá svetielko. I zdnuká len slabo ožiaruje chyžu a jej skromné zariadenie. Miesto kolísky medzi oblokmi vystlané je vysoké biele lôžko, pod mriežkovanou prikrývkou zračia sa tvary stuhnutého tela. Znetvorená tvár príšerne pozerá z rámca nezručne spleteného venca zo zimozeleňa, ktorý vložili na hlavu mŕtvej devy.Na vysokom nebi zatrblietala sa jasná hviezda — zaligotala, prešvihla sa oblohou ako vystrelený zlatý šíp a padla, akoby zrovna na oceľovú hladinu vražednej rieky.„Nebodaj to bola hviezda Betkina,“ podumal prievozník, majúci stráž pri kompe, a prežehnal sa.	Podjavorinska_Na-prievoze.html.txt
NostalgiaChodím po tebe, mŕtvy kraj,v hodine hodín mračno stojí,čas, nemý pastier, zavrel raj,zaháňa ma vo vekov boji,nik sa mi v bôli nepripojí,nespieva škovran, nie je máj— je smutná moja pieseň.Som bitý väzeň tmavých stien,tvár rozpálenú kladiem k mreži,aby som vzduch a nie vždy blenmal v ústach v tomto meste veží,kde toľká vlna smútku leží,som bitý väzeň pre svoj sen— je smutná moja pieseň.Dozrel v tom kraji plnoklasa vínnej révy kystky skoréšumia pri vôni puklých váza kypia rosou pannám v dvorea z omše tichej prešli k zore,ach, zhasla obeť, plače kňaz— je smutná moja pieseň.Ó, pýtam sa: spí škovran snáď?V minútach minút deň sa schvieva,spí kdesi ako v rumoch hrad,v bolesti bolesť mlčky stlieva,spočíva, spí a nezaspieva,sťaby ho razom kúsol had— je smutná moja pieseň.Alej sa hýbe, z všetkých stránakoby vietor plachty vzdúval,nad sadom kráka kŕdeľ vrán,lístie sa ženie kdesi v úval,schladol, kto sen o jari sníval,zmĺkol a padol pod platan— je smutná moja pieseň.Zohli sa kvietky nad mŕtvym,kloním sa k zatíchlemu retu,svet beží ďalej, prach a dyma strieborné hry vodometuzačali, neskončili vetu,vták skonal nemo medzitým— je smutná moja pieseň.Alej sa mení v strašnú pláň,vzrušený potok hučí v jarku,kaňa mi letí ponad dlaň,túli sa konár ku konárku,list padá ako hárok k hárku,vlnia sa polia, vlhne stráň— je smutná moja pieseň.Ó, škovran, vládca sŕdc, ty vták,čo mŕtvym krídlom kryješ lány,už padol na ne ťažký mrak,už idú z poľa bledé panny,pastierom, čo ich bolia rany,trasú sa ústa, hmlí sa zrak— je smutná moja pieseň.Mrel tichý môj druh chudoby,nie vojvodca, čo smrť ho skolí,nie heroj, čo svet podrobí,on iba spieval, iní boli,čo zomierali slávne v poli,sneh bude padať na hroby— je smutná moja pieseň.Hľa, tvrdé vojny do mrvyzomleli nás a divé besystiahli nám chmúrne obrvy,chalupy padli popod lesy,padajú mnohé slzy kdesia vlhnú prsia od krvi— je smutná moja pieseň.Ustala búrka, vládne strasť,pahreba čmudí, časy tlejú,iný smie pieseň divú priasť,nad riadkom sa mi ruky chvejú,trúchlivú šepkám epopejudo diaľav, kde mi leží vlasť— je smutná moja pieseň.Svet mrie, ja pijem horký mok,svoj osud ťažko v rukách zvieram,vyvraciam čaše ostatok,jak uprchlík sa ponevieram,vidiny bežia ku chiméram,povalená je loď na bok— je smutná moja pieseň.Ó, nič to, že som trosečníka padám v jednom ťažkom boji,kto som — to nechce vedieť nik,pozreť sa na mňa človek bojí,dívam sa na svet v nepokojia hlavu zložím na trávnik— je smutná moja pieseň.A že ma život bolí snáď,na vraku zúfalec som biedny,že nemám ani zeme piaď,že rebelant som neposedný,že trpím strašne i po tie dni,je svedkom moja mŕtva mať— je smutná moja pieseň.Ach, a že skláňam tvár do tmya že sa strácam nebezpečne,že pijem tieto čierne dni,zármutok raba mám mať večne,zato nič, moje cesty mliečne,pevec má nástroj posvätný— je smutná moja pieseň.Môj život vzal smer obláčka,skrúca sa chodník krivolaký,ach, neoplačú vojačka,preletí nebom vták a vtáky,ryť budú blankyt iné zrakya trúchliť v svite mesiačka— je smutná moja pieseň.Somnambul, hnal si pod azúr,kto pohladí ťa, keď máš spánok!Horký má údel trubadúr,kto spíše knihy ťažkých stránok!ja budem niesť svoj bôľu džbánok,obídem ešte vzdychov múr— je smutná moja pieseň.Chodím po tebe, mŕtvy kraj,v hodine hodín mračno stojía pod ním vymrel rodný kraj,čas hudie z veží na hoboji,ale mňa v žiali neukojí.Srdce si ešte rozdávaj— ty smutná moja pieseň.	Dilong_Cierne-balady.txt
1To sme vtedy boli po výplate a zišli sme cez nedeľu dolu do dediny. Zámienka vojsť do krčmy bola, pravdaže, vždy naporúdzi: treba predsa kúpiť strovy od žida na celý budúci týždeň. I mäsa, dohánu, no a trochu i tej pálenky. Ale — aby ho boh skarhal — keď si zasadneš s kamarátmi a si aspoň trochu pri groši, nikdy nevieš, kedy zasa vstaneš.Boli sme vtedy štyria — a či piati? Jaško Mihálik, Madlušovci dvaja, ten chrchliak, čo sme mu ani na meno nevedeli prísť, a ja. Piati teda. Všetci cezpoľní. Pozbieranci takí. Madlušovci boli z Hrona, Jašek z Oravy, tá pliaga chrchlavá, skaza ho vie, odkiaľ, a ja zo Spiša. Faktor, čo sme sa s ním zjednali do šlôgu, nikdy sa nestaral, odkiaľ si; hlavne aby si bol spôsobný ku drevu a nechcel viac ako dvadsiatnik od kubíka. Čert vie, ako sa ten chrchliak medzi nás dostal. Prišiel raz podvečer do koliby, že tak a tak — utiekol vraj z Ilavy, dva týždne sa túla po horách, žandári sú mu stále za pätami, ani sa vraj už nepamätá, kedy sa naostatok poriadne najedol. Zľutovali sme sa nad človekom. Nachovali sme ho, vyspal sa u nás.Na druhý deň — čo nechceš — prišiel za nami faktor. A tu vysvitlo, že tí dvaja sú starí známi. Nedal by som deravý groš za tú ich známosť. A nič by som sa nečudoval, keby mi bol dakto pošepol, že sa s tým chlapom pred rokmi niekde zaplietol a že na to veľmi nerád spomína. Spôsob, akým sa zvítali, hovoril viac ako každá rozprávka. Chlapík, keď videl faktora blížiť sa ku kolibe, schoval sa za dvere, a sotva faktor vstúpil, zavrešťal mu spoza chrbta:— Kot-kot-kot-kot-kodák!Do faktora akoby hrom udrel. Zbledol a začal sa triasť na celom tele. Ale neopovážil sa otočiť hlavu, kým sa mu chrchliak nerozrehotal za chrbtom. A tu naň skočil, zaklial náramne a začal ho hrdúsiť oboma rukami. Bol by ho na mieste zamordoval, nebyť nás. Nikto z nás nevedel, čo mu to kotkodákanie pripomenulo, ale muselo to byť niečo sakramentské, lebo chlap bol celý bez seba. Z pysku sa mu penilo a žily ako povrazy navreli mu na šiji. Nikdy sme sa nedozvedeli, aké mal účty s tým prišelcom. Keď sa utíšil, nechali sme ich vedno v kolibe. Celé predpoludnie sa tam spolu radili. A večer nám chrchliak oznámil, že sa s faktorom pojednal, že zostane s nami v šlôgu. Fľaša, v ktorej nám faktor nosil pálenku, bola prázdna; ľahko sme si predstavili to ich jednanie.Tak sa teda k nám prilepil. Vysvitlo, pravda, že všetko o tom árešte a žandároch bola bájka; spravil si z nás dobrý deň. Trhan to bol obyčajný. Robiť sa mu nechcelo, celý deň sa v kolibe povaľoval. Tu ho brucho bolelo, tu mu do členka čosi vošlo. Vždy mal výhovorku, keď bolo treba kolom podvihnúť, sekerou zavážiť. Ak nedrichmal v kolibe, túlal sa po salašoch, posielal valachov po pálenku a hostil sa s nimi na jarke uvarenej v žinčici. Pravda, treba mu zas uznať, nezabudol po takýchto hostinách nikdy ani na nás; vždy doniesol stehno, mäkušké a šťavnaté, pod kabátom. A druhá vec, čo mu treba uznať, je, že spevák to bol zázračný.Spievať vedel ako — no prostý človek som a neviem lepšie prirovnanie — ako onen židovský kráľ, čo sa bol s tou Uršuľou splietol. Čert vie, kde sa to v ňom bralo. Hocikedy po robote — ustatí sme boli ako psi — sadol si k ohnisku naprostred koliby a znenazdania spustil nôtu. Počúvali sme ho ako žiaci, že sme aj na spánok zabudli.Odporný to bol ináč chlap, celý vytrasený; duša doň iba spávať chodila. Ale keď spieval, všetko sa v ňom premenilo, celý naraz opeknel. Mysleli sme si: ešte šťastie, že niet medzi nami ženskej; nech ho tak nejaká počuje, sama za ním polezie. Tak vedel človeka tými pesničkami rozobrať a celého zmäkušiť. A vedel on o tom i sám, hrdý bol na svoj spev a nikdy v taký čas s nami slova neprehovoril. Ponúkať ho do spevu bola preň najväčšia urážka. Spieval nie nám, ani vari nie sebe, ale čomusi, čo z neho vypadlo, čo v ňom voľakedy bolo, ale vytratilo sa rokmi a mrzkým životom. Spomienke nejakej, spomienke na rodný kraj, spojeniu, krvnému zväzku, ktorý sa celkom uvoľnil a trvá už len vo zvuku a slovách piesne.Najmladší z nás, Jašek Mihálik, keď ho počul po prvý raz, div sa nerozplakal, div sa mu k nohám nehodil. Díval sa naň cez celý čas ako urieknutý. Ani jeden z nás slova nepovedal, a keď skončil, vracala sa z hory a z temena hôľ jeho pieseň znova k nám a dlho do noci znela nám v ušiach.Dávno by sme ho boli vyprášili, nebyť jeho piesní. Ale i Madlušovci, čo akí boli dudroši, náhle ho počuli spievať, zmäkli a boli by mu svorne opreteky dávali z ruky žrať.Chrchliak, ako vravím, bol vtedy, tej nedele, tiež s nami. Nepil, nespieval, len sa chvastal. Natáral nám vyše práva. Aký on má úspech pri ženách, ako raz vo Zvolene… Eh, načo opakovať tie jeho bájky, otrávil nás nimi dokonale. Pravda, vyobliekal sa tej nedele ako pánik; každú chvíľu vyťahoval zrkadielko z vrecúška vo veste a hladil si naslinenou dlaňou frizúru. Vylízaný bol, akoby sa prinajmenej za družbu hotoval. No i tak bol ako rázsocha, čo na ňu hrnce vešajú. Mal si sto chutí lapiť ho za tenké hrdielko a zatriasť ním poriadne, aby opŕchli z neho tie veľkopanské móresy.Ale to nič. Hlavné príde teraz.Zvečerilo sa. Žid začal vypratovať stolce sprostred chyže.— Čo, reku, bude, Maxo?— Zábava, — vraví.— To sa poberieme, — navrhuje starší Madluš; — nemáme tu čo hľadať.— A just zostaneme! — zvolal chrchliak a búšil päsťou o stôl tak rozkazovačne, akoby sme boli jeho paholci.Ako vravím, všetci sme boli cezpoľní a na zábave sme vskutku nemali čo hľadať. Nemáš nič horšie ako zapliesť sa niekomu do remesla, keď je núdza o dievky. To hneď poháre lietajú, stolce praštia a nože sa samy od seba vo vrecku otvárajú.Rozvážnemu človeku, ktorý už mal bláznovstvá života z väčšej polovice za sebou, prichodilo iba súhlasiť s návrhom Madlušovcov. Ale čert nechcel, mladému Jaškovi všetky žilky zaihrali, náhle počul o zábave.Bolo to chlápä neskúsené, ešte s mliekom na brade, fúziky sa mu sotva prebíjať začínali, žiadostivé poznať veci, o ktorých dosiaľ len slýchal od starších. Chrchliak mu svojimi bájkami celkom učaroval; visel na jeho ústach, keď rozprával o svojich dobrodružstvách, oči mu svietili, lapal každé jeho slovo. Až mi ho bolo ľúto. Ale mal som chlapca rád najmä preto, že bol taký naivný a každú chvíľu sa mohol prevrhnúť a zmámiť na hocijakom somárstve, a potom i preto, že s jeho otcom slúžil som dvanásť rokov na vojne. Nebol by som za nič dopustil, aby sa mu čo len vlas skrivil na hlave. Pokladal som za povinnosť neopustiť ho.Madlušovci sa zodvihli, my traja sadli sme si do kúta, aby sme nezavadzali a nikomu neboli na zádrapku. Dali sme si očistomok ešte po dva deci.O chvíľu prišli Cigáni s basou, husľami a cimbalom. Sotva spustili, natlačilo sa medzi dvere detvákov a starých báb. Netrvalo dlho, začali sa trúsiť i parobci s dievkami. A už sa to všetko vrtelo ostopäť.Zábava bola akurátna, regrútska.Sedeli sme na svojom mieste, dívali sa a počúvali. Dobre nám bolo tak.Spočiatku prišlo mi síce trochu ľúto starých kostí, ale ľútosť prešla po chvíli v tiché, zmierlivé porozumenie. Žičil som mladým. Nech si len virgajú, nech sa tešia. Všetko sme podľa apoštola Pavla skúsili, všetko poznali, a toto bolo zo všetkého najlepšie. Už som sa nazdal, že obídeme po dobrom. Už sa ma aj driemoty začali chytať. Oprel som sa lakťami o stôl a hlava mi ovisla na prsia. Mal som tam vtedy vdovicu, ktorú som po nedeliach tešieval v zármutku. Netajím, tešil som sa úprimne na trochu toho tepla, čo ma pri nej čakalo. Chlapovi, ktorý sa celý týždeň pasuje so zasmolenými klátmi a mrzne po nociach v kolibe, dobre príde poriadne sa raz vydrhnúť v teplej vode, zajesť si ľudského jedla, natiahnuť sa vo vyhriatej posteli a cítiť potom dve nohy a dvoje rúk pri sebe.„Starý somár som, že tu sedím a daromne čas mrhám; každej minúty škoda.“Ako vravím, nazdával som sa už, že obídeme po dobrom. Chcel som už aj vstať, drgol som lakťom do Jaška.— Poďme, — reku.Ale Jašek vidí očami kdesi v druhom kúte. Strhol sa, díva sa na mňa nechápavo a celkom poplašene.— Čo je, čo sa stalo? — opytuje sa zjašene, akoby sa prebral z najtuhšieho spánku.— Nič, — reku.Podíval som sa v smere jeho pohľadu a priam som pochopil. Vdovica, vyhriata posteľ a všetky príjemnosti, čo ma čakali, videli sa mi vzápätí malicherné a ničomné, potecha z nich sebecká. „Čo tebe, starému capovi, treba ženskú? Tuto chlapcovi div jazyk z huby nevylezie, toho si vartuj. Hľa, čo sa porobilo, kým si drichmal s hlavou na stole, teraz je neskoro zachraňovať.“Díval som sa zboku na chlapca; hneval som sa a hanbil ukrutne za seba. Ale za nič na svete nebol by som mu teraz povedal ostrejšie slovo. Vystalo by od neho, že by mi odpovedal niečo, čo by potom celý život ľutoval. Bolo by to, ako keby si psovi kosť spred samého pysku odchytil. Ďakoval som bohu aspoň za to, že som vo chvíli pochopil situáciu a zadržal slovo, čo som už mal na jazyku. Zbadal som, že je tu na vážkach viac ako zdravá koža, bez ktorej pravdepodobne z krčmy odídeme, že je na vážkach priateľstvo medzi Jaškom a mnou. A nejaký zub alebo zlomené rebro vždy radšej obanujem ako dobrého priateľa.Dívam sa skúmavo, bokom na Jaška. Hľadí stále jedným smerom ako vyjavený, akoby bol vypil viac, než mohol zniesť. Hľadí meravo, ani sa nepohne. Len chvíľami poskočí mu ohryzok na vypätom hrdle. Tento bezmocný pohyb vyschnutého chlapcovho hrdla dojíma ma k slzám. Nemôžem sa ďalej dívať na jeho trápenie. Znova ho drgnem lakťom:— Vieš, kto je to? — spytujem sa hlasom nakoľko možno tichým a ľahostajným.Vyvalí na mňa oči ako na zázrak.— Faktorova dcéra, — vravím pošepky, akoby len pre seba.Komuže na tom záleží, že je to práve faktorova dcéra. Rovnako môže byť dcérou povetria, letného vánku, šumotu vôd, nočnej rosy. Stála by tam v kúte zasmradenej krčmy medzi spotenými parobkami rovnako nedotknutá a čistá. Vidieť z nej len tvár s vencom vrkočov nad čelom, s rumencom a pokojným, detským pohľadom. Vyčnieva spomedzi tej mrvenice ako mladá jabloň, po prvý raz zakvitnutá, s panenským peľom v ružových púpätách. Vidím ju odpredku: čelo a oči, nos, ústa a bradu, a všetko je to čisté a krásne ako hladina rybníka, tichá a pokojná, keď na ňu padá mesačné svetlo. Ešte dnes krúti sa mi z toho hlava. A tu sa pohne a usmeje, a je to zasa hladina rybníka, keď sa nad ňu vyhodí celkom malá rybka a voda s tichým zašpliechnutím trošičku sa rozvlní od prostriedka k brehom. A keď to všetko doznieva potom pri vašich nohách na brehu v celkom tichom a nežnom rytme. Vidieť ju teraz celú; stala si na uvoľnené miesto. Vidieť jej plecia, živôtik s útlymi prsníkmi, boky a nohy, i ruky, zložené na páse, s kytkou v dlaniach. Vidieť ju celú, ako tam stojí, skoro ako pri svätom prijímaní. Nechodím často do kostola, ale trochu sa na to pamätám: celkom takto maľujú svätú Pannu. A som presvedčený, že krajšie ju ani maľovať nemôžu.Toto rozprávanie je dlhé, ale stačila chvíľka, aby si to všetko videl a pochopil, aby sa ti to všetko vrylo do pamäti a aby si to tam dodnes nosil a opatroval starostlivo ako obrázok s Jezuliatkom, ktorý si dostal od krstnej matere pri birmovke. Stačila chvíľka, len čo si sa podíval na ňu a potom na Jaška, aby si pochopil, že sa tu robia veci, v ktorých cítiš prst boží, a že keby si do toho siahol ako do čerešní, skľavela by ti ruka od samého lakťa.Neostáva, ako sa na všetko dívať bezmocne a odovzdane, ako sa dívaš na dielo podpaľača, na víchor, ktorý horu láme, na skazu povodne.Dívam sa na Jaška, dívam sa na Etelku, faktorovu dcéru, a podívam sa aj na chrchliaka. (Teraz ma trochu mrzí, že sme mu dali také meno, nehodí sa nijako do zmenených okolností. Hodilo sa do šlôgu a medzi chlapov, ale náhle vstúpila na scénu ženská, vidí sa mi hrubé a neúctivé. Ale nedá sa nič robiť; musíme brať veci, aké sú.) Chrchliak - hneď na to prídem — sedí za vrchstolom, cigareta mu visí z pysku, smeje sa mi bezočivo rovno do očí.— I ty si ešte tu?Ohromilo ma, že sa nič na ňom nezmenilo, že je stále rovnako protivný a vylízaný. A vtom mi odrazu prišlo na um — a striasol som sa hnusom pri tej myšlienke — že celá situácia sa podstatne komplikuje tou jeho odpornou prítomnosťou.Hneď pochopíte.— Aj tebe sa páči? — spytuje sa ma tým svojím protivným hlasom a významne na mňa žmurká. — Pekná potvorka, práve taká by sa mi teraz zišla.Že som mu priam na mieste jednu nevsotil! Bol by sa rozsypal ako rozviazaný snop. Život v ňom beztak visel iba na stopke.Spravil som sa, že nepočujem, ale on brblal ďalej:— Mám už po uši toho smradu vo vašej kolibe; človek sa tam za živa vyúdi. A tie vaše pulendy už ani vidieť nemôžem, aby ich pes žral. Vravíš, že je to faktorova dcéra? Musím sa so starým pozhovárať. Neodoprie dávnemu priateľovi, keď sa pekne vyštafíruje a príde ho požiadať o ruku jeho dcéry. Našinec sa už koľké roky svetom potĺka, už mu je z toho všetkého do rihania, a on tu nahrabal iste pekné grajciare. A to ani nemyslím na to najlepšie… Čo povieš, starý? — a tľapol ma dôverne po pleci, akoby sme boli vedno husi pásli. — Taká panenka by nebola zlá do postele?Toto mi už malo naozaj stačiť. Dosiaľ neviem pochopiť, prečo som tomu zdochliakovi na mieste hrdlo nevykrútil. Miesto toho som si len odpľul a obrátil sa mu chrbtom.Ale to mu ani za mak neprekážalo. Frflal ďalej a vybudoval si za tú chvíľu celý plán, ako oberie starého naraz o dcéru i o grajciare.Neviem, či z tých jeho hnusných rečí počul niečo aj Jašek. Ale keď všetko, ako sa patrí, rozvážim, myslím, že áno. Lebo inak by som si ťažko mohol vysvetliť, kde sa v ňom odrazu vzalo toľko odvahy. Vstal a tvár sa mu pritom stiahla v rozhodnú, nebezpečnú grimasu. Stál chvíľu na mieste a knísal sa z boka na bok ako mladý smrek, keď sa doň zaprie vietor. Potom sa pohol a stále sa kníšuc, šiel rovno k miestu, kde stála Etelka, prerážajúc si lakťami cestu pomedzi tancujúcich.— Ej, bisťubohu, toto sa nestrojí byť dobré!Hudba stíšila a tí, ktorých odstrčil, stoja a dívajú sa nechápavo za ním. Ale len chvíľu. Vzápätí nastal v krčme rozruch. Spočiatku celkom tichý, potom niekoľko ojedinelých hlasov:— Čo je to za mamľas, kamže sa tisne?Skočím spoza stola, ale už bolo neskoro: ozval sa temný buchot, niekoľko nôh a potom pád. Ktosi sa postavil Jaškovi do cesty a teraz sa váľal na zemi. Jašek hádam ani nezbadal, že niekoho prevalil; išiel ďalej svojou cestou. Ešte dva-tri kroky, a potom sa vysoko nad hlavy zodvihla čiasi ruka s pivovým pohárom v dlani.Kričím:— Jašek…Jašek sa obrátil a ruka s pohárom mu padá prosto medzi oči.Ešte hlas:— Aby si nekríval!A Jašek sa potočí, chce sa niečoho lapiť, padá. Ledva som ho oratoval, málo chýbalo, boli by ho do smrti dokopali. Nerátal som buchnáty a grgnáty, čo som dostal, keď som sa k nemu tisol, ale bolo ich dosť. (Že boli za kamaráta, prijímal som ich nerátane. Inak neviem, ako by sa všetko bolo skončilo.)Nemusím vám hovoriť, že trvalo chvíľu, kým som ho vzkriesil. Úder bol poriadny. Vyniesol som ho k jarku, čo tečie poza krčmu, a oblieval ho studenou vodou do tých čias, kým sa mu nekýchlo. Vtedy som už vedel, že všetko je v poriadku. Mŕtvi nekýchajú. Potom som bežal do krčmy, doniesol dva deci čistého, vlial mu ich naraz, ako som to videl pri nebohom Fírerovi, keď mi kravu kuroval.Ak by mu bolo zapadlo, mohol som ho po chrbte bacnúť. Ale nebolo treba. Pri treťom dúšku otvoril oči a pil sám ako nemluvniatko.— Hádam — reku, — pôjdeme, Jaško? — spytujem sa ho opatrne.— Kam?A v jeho očiach vidím pri svetle, čo sem padá oblokom z krčmy, náhly záujem a nádej, že nie je nič stratené, že to bolo nepochopiteľné nedorozumenie, že ten úder patril niekomu inému.— Domov, Jaško.Vstal, dotkol sa čela a potom sa podíval na ruku.— To mi spravil ten chrchliak.— Čoby chrchliak.Ale viac neviem o tom povedať. Ako mu aj povedať, že je to poučenie pre budúcnosť. Nie takto sa ženy dobývajú. To nie je strom, na ktorý udrieš rovno a z celej sily a búšiš doň sekerou, kým sa nevyvráti.— Radšej poďme.— A chrchliak?— Čo ťa po ňom.— Vezme mi ju.— Neboj sa nič, nie je z tých; dobre vie, že by sa mu dostalo to, čo tebe. A kto vie, či by ho mal kto oratovať.Šli sme. Veľký voz už vytŕčal kolesá dohora a cesta do šlôgu potrvá nám dobré tri hodiny. Tak-tak, že do svitania sa stihneme trochu vyspať.Šli sme mlčky až k Dunnerovi na krížnych cestách. A práve tu už nemôže vydržať a hovorí:— Aby ho boh skarhal!A potom:— Vojdime ešte, strýko, nalejú nám.Vedel som, že celou cestou myslí iba na to. Vlečie tú myšlienku so sebou ako batoh nad hlavou a ona ho dlávi k zemi. Prišlo to naň náhle, ako víchor na lán zbožia, ktoré sotva začalo dozrievať a klasy k nebu vystierať. Ľahko som si mohol predstaviť, akú pohromu nechalo mu to v duši. Neviem si nijakovsky rady, zadusí sa, ak mu nedám príležitosť vyhovoriť sa.— Nedbám, — reku, — vojdime.Vošli sme a on objednal liter. Sedeli sme chvíľu proti sebe ako zarezaní. Ale vedel som, že to príde. Keď vám chlap takto sedí, díva sa pod stôl a má v sebe aspoň liter, môžete prisahať, že sa o chvíľu začne spovedať. Čakal som teda trpezlivo a tváril sa, akoby som nevedel o rozumnejšej veci, ako sedieť v krčme po polnoci, keď ťa ráno čaká robota od samého svitu.	Chrobak_Kamarat-Jasek.html.txt
1„Teda ma ľúbiš?“„Veľmi! — A ty?“„Tak ako pred troma rokmi… A chceš ma vždy ľúbiť?“„Vždy; keby si ma i nechal, nenávidel, ja ťa vždy budem ľúbiť, Aduš!“ povedala vážne, pevne pozerajúc uhľočiernym zrakom do jeho belasých očú, z ktorých nevedela vyčítať jeho nepokoj a roztržitosť.„Ale budú nám robiť prekážky — nedajú sa nám zobrať preto, lebo ja som chudobný sedliak a ty židovka; ty môžeš byť paňou. Teba prinútia za Šmuľa, a ja…“„Že prinútia? Kto ma prinúti? Tatíčko je starý, ten je tu dnes-zajtra, a iného nemám… Azda rodina? Čo ma po rodine? Oči by im vyškriabala, keby mi ťa chceli odtrhnúť!“ zvolala náruživo, zlostne zatínajúc malú, ale upracovanú rúčku.„Nehnevaj sa, Hanuľka!“ zaprosil mäkkým hlasom Adam, „nerád ťa vidím nahnevanú; vtedy sa mi zdáš taká divná, taká cudzia… I teraz ti oči tak svietia. Ja neviem prečo, ale keď sa tvoje oči tak ligocú ako teraz, vtedy sa ťa bojím, Hanuľka!… Tuším si mi počarila. I ,na vojne‘ myslel som na teba a vždy mi tak bolo, že načo to len Pán Boh dal, aby sme sa my dvaja ľúbili, keď aj tak svoji nebudeme…“„Teda si myslel na mňa, Aduš?“ zasmiala sa blažene, kŕčovite stískajúc jeho ruku vo svojej a nepovšimnúc si teraz jeho obavy o ich lásku, ktorú tak prízvukoval. „A ja som sa tak bála, že na mňa zabudneš za tie roky, aj na to, čo sme si sľúbili: že sa zoberieme, keď sa ,z vojny‘ vrátiš. Ale už je dobre: ty si slobodný, a ja ťa budem nasledovať hoc aj na koniec sveta. Bude nám dobre. Ty budeš chodiť na roboty, ja budem doma čipky pliesť a vyšívať pre ženy. Aj to je dobrý zárobok. Alebo budeme chodiť spolu…“„Čože, keď ja nemám ani kde hlavu skloniť,“ prerušil ju polosmutne, polonetrpezlivo; „tatíčko nám zanechali iba chalupu a niekoľko rolí, ale i to je Martinovo, keď on platil dlhy po nich.“„Nech; toho sa ja nebojím. Mám ja po mamičke niekoľko zlatých, to nám bude dosť na nejaký domček. Ale najprv musím prehodiť šaty za vaše, slovenské. Už mám jedny, Adam, tak mi pekne pristanú…!“„A čo hovorí tvoj otec na to?“„Nič; veď on o tom nič nevie. Hrešil by ma. I tak ma vždy hreší — len zato, že nechcem ísť za Šmuľa, za toho krivého, čo len nedávno skupoval kože po domoch. Nenávidím ho, i celú rodinu, odkedy teba ľúbim — ba ani vlastného otca nemám už tak rada…“„To je hriech, Hanuľka!“ dovolil si poznamenať ostýchavo.„Nech, Adam, ty si mi celým svetom, celým životom!“Hlávka devy znova prudko spočinula na jeho pleci. Ešte chvíľku šeptali spolu, potom sa mu vyvinula a bystro kráčala k neďalekej krčme, ktorá vo večernom súmraku šerila sa v malej húšťave. Ľahkým krokom prešla popod osvetlené oblôčky, a vkĺznuc do pitvora, zavrela dvere. Potme s istotou pristúpila k ohnisku a zažala lampku. Pitvor bol malý, na žlto hlinkou zafarbený a pomaľovaný svetlými hviezdami. Nad dverami pokropená bola stena červenou hlinkou, z čoho dalo sa súdiť, že je to bydlo žida. Z izby počuť bolo hlasy, chvíľami tichšie a zas ostrejšie. Hanka pristúpila k dverám, a podvihnúc červenú záclonku na malom oblôčku, zvedavo nazrela dnu. Cez jej tvár, slabo ožiarenú olejovou lampkou, preletel pohŕdavý úsmešok. ,To je Šmuľo — zasa prišiel vyjednávať, koľko so mnou dostane. Škoda mu drať krivej nohy — i tak darmo chodí,‘ dumala, pozerajúc okiencom na „žida“ a smejúc sa pritlmeno smiešnej figúre. ,Aký to rozdiel: tento môj záletník a Aduš! Ako by som ho mohla mať rada!? Adam je pekný, a tento — nemožno porovnať!‘ domyslela spokojne a odvrátila usmievavú tvár od okienca. Hneď oproti izbovým boli dvere, vedúce do nálevne; Hanka vošla dnu, do úzkej, dusnej chyže. Na jednej strane stál podlhovastý stôl, zbitý z dosák, porezaný nožmi a poliaty rozličnými tekutinami; v kúte hneď vedľa neho druhý s fľašami rozličného tvaru a veľkosti, od ktorých odporne páchlo liehovinou. Druhá polovica izby slúžila za sklad rozličného tovaru: boli tam šnúrky, bavlna, špendlíky, škatuľky s leštidlom, svetlička, ihly, remienky na biče a podobné maličkosti. Na vlhkej stene viseli háby rozličného veku a neistých farieb, neveľmi čisté. Hanka vymenila svoje dosť úhľadné šaty za vyblednuté, vetché, a vezmúc z okna zrkadielko v plechovom rámci, začala sa v ňom obzerať. Teraz bolo dobre vidieť jej plnú okrúhlu tvár, biele, jemne zarumenené líca, svieže, trochu plné pery a úzke obočie, klenúce sa vysoko na hladkom čele. Hanka sa usmievala samoľúbo, privierajúc viečka s dlhými riasami. Pod nimi lesklo sa dvoje očú, čiernych, krásnych, tmavých. Tie oči dodávali celej tvári krásy a menili farbu každým mihom, vyrážajúc dojmy duše. Keď sa usmiala, žiarili jasne, keď sa nahnevala, leskli sa príšerným leskom, ktorého si všimol i Adam; keď bola spokojná, zmenili sa na belasé, zádumčivé. No vždy pozerala z nich veľká hĺbka, nad ktorou zatočila sa hlava tichého, prostého Adama. Bolo v nich preň skutočne niečo, čo vábilo, očarovalo a sputnalo, bolo v nich niečo, čo ho nepokojilo tri roky na vojenčine. Tento dlhý čas zotrel síce z nich peľ vábnosti, no cítil pri prvom videní, že nemal moci zlomiť čaro, ktorým ho sputnali…Hanka vyplietla ešte z vlasov, siahajúcich až niže drieka, červenú stužku, a uložiac ju, vyšla von. Na ohnisku našla malý hrnček s polievkou, a zahasiac lampu, vošla s ňou do izby.Pri malom stolíku, prikrytom sviatočnou plachtou, sedel starý Ozef, ako ho tu v kopaniciach zvali, neznajúc mu pravého mena. Sedel zohnutý, ľavou rukou o stôl sa opierajúc, a kým jeho oči pokojne, zádumčivo opierali sa v jeden smer, zatiaľ jeho pravá ruka, chudá, s neprirodzene dlhými prstami, zimničnou rýchlosťou hladila dlhú šedivú bradu, splývajúcu mu na prsia. Na plešivej hlave sedela pravidelne priliehajúca čiapka s dlhým čiernym strapcom, pohybujúcim sa pri každom hnutí hlavy Ozefovej. Tým dával chvíľami najavo svoj súhlas záletníkovi Hánikinmu, ktorý nelenil si v posledný čas každý večer prísť z dediny sem, do kopaníc, porozprávať a poradiť sa s ním. Ozefovi páčil sa Šmuľo ako obchodník, ako mladík, ktorý chce prevziať starosti o jeho dcéru na seba, a ako zať, lebo pýtal od neho iba päťsto zlatých vena. Bol zasvätený do jeho obchodných vecí, a hľadiac prorockým zrakom do budúcnosti, pevne veril, že bude mať o niekoľko rôčkov v dedine teplé hniezdo, hoci doteraz mal rozpožičané iba dvesto zlatých u nepatrnejších gazdov v dedine, berúc grajciar úrokov od zlatky denne. A i to radšej v živnosti, majúc sám skliepok s potravnými článkami a vôbec s „miešaným tovarom“. Bol si ho založil pred troma rokmi v malej najatej chyži a tovar donáša si sám na chrbte z blízkeho mesta. Drží všetko, čo len dedinčania potrebujú, ale všetko lenen detail. No on je už i s tým spokojný. Pred troma rokmi chodil ešte ako handrár po okolí, pískajúc na kostenej píšťale, len sa tak po vŕškoch ozývalo. Kupoval handry, kosti, ba ani starou čižmou neopovrhol — neskoršie obchodníčil so zajačími kožkami. O nocľah sa veľmi nestaral: ustlal si hockde v chalupe na zem svoj mech s handrami, prikryl sa starým zamasteným kabátom, v ktorom ešte ako šestnásťročný výrastok bol privandroval v tieto strany — a už spal sen „spravodlivých“. A ako pekne zaďakoval, keď mu podali niekde vychladnutý zemiak alebo trochu kapustnice na misku! No teraz je už na to nie utisnutý; zo svojich úspor môže si už dopriať trochu lepšieho variva, už vystalo mu na poriadny oblek, ba od istého času i prsteň ligoce sa mu na hrubom prste. I tá jeho tvár, červená, pupencová, s hrubým, nabok pošinutým nosom, je akási inakšia — iste preto, že zholil červenú nerovnú bradu. Odkedy si umienil oženiť sa, dbá viac o svoj zovňajšok; doteraz nemal kedy mládenčiť a starať sa o podobné malichernosti. Krásou ho príroda i tak neobdarila, lebo nielenže veľmi napádal na ľavú nohu, ale má i ľavé plece nižšie od pravého. Ale zato je bystrého, podnikavého ducha a má rozumu za iných dvoch.Hánika ticho zasadla pod kachle, neveľmi všímajúc si záletníka a jeho zaľúbených pohľadov; ale to Šmuľa nemýlilo šknúriť sa čo najroztomilejšie a škrekľavo pritom rozprávať starému Ozefovi o obchode a budúcich podnikoch. Keď odchádzal, spokojný sám so sebou, povedal Hánike niekoľko lichotivých slov, čo vyvolalo útrpný úsmev na jej plné, červené pery. To pokladal za priaznivý obrat v jej zmýšľaní. „Veď ona privykne,“ šomral spokojne, zakášajúc ľavou nohou dolu vŕškom k dedine; „peniaze, peniaze a zasa peniaze: to je to, čím víťazíme…“Hánika po jeho odchode vzala hrnček s polievkou a s chuťou sa pustila do jedenia. Ozef tiež vytiahol zo stolového priečinka kus šábesového pečiva a veľkú cibuľu, a i on zasadol ku skromnej večeri, potuteľne sa pritom usmievajúc, čo stávalo sa vždy po odchode Šmuľovom.„Tento Samuel, to je predsa múdry človek,“ povedal po chvíli, pozrúc bokom na dcéru. „Uvidíš, Háni, neminie dvadsať rokov, a bude prvým pánom na okolí! Dobre ti bude pri ňom, Háni!“Hánika zaoberala sa v mysli krajšími predstavami ako budúcnosťou Šmuľovou, ale predsa musela sa usmiať pevnej nádeji starého.„A kde by som sa pri ňom vzala?“„Nono, len sa nerob hlúpou, Háni! Akoby si nevedela, že som ťa sľúbil Samuelovi!“ smial sa Ozef. „Nebude dlho, a budeš v dedine v sklepe Spitzerovom predávať múku a krúpky. Bude ti dobre, budeš časom paňou pri ňom — kedysi, možno, budeš pani veľkomožnou, Háni!“„Nebudem ja nikdy jeho ženou!“ povedala pevným hlasom, ktorý robil koniec žartu a ochladil i starého Ozefa. „Veď som ja ani raz nesľúbila, že pôjdem zaň, nuž čo sa má vláčiť?!“„Ale ja som to urobil i za teba,“ hovoril Ozef so spokojnosťou, ktorá bola divná popri jeho tvári, očervenenej v tej chvíli. Hneď potom siahol za mieškom s ,otčenášom‘ a začal sa modliť, obrátiac sa tvárou k stene. Hánika zívla okrúhlym plieckom. ,Dobre, nech si myslí, veď ešte dosť času prekaziť plány Šmuľove,‘ dumala, odkrývajúc posteľ. ,Keď bude čas, potom mi nikto nezabráni ísť za Adama — za „gója“! On mi je viac hoden ako všetci židia. I tak sú kresťania lepší — najmä Adam…‘ ,… A má ma tak rád…!‘ šepotala ešte i potom, keď Ozef už zahasil lampu a v izbe zavládla tma. ,Ba ako by som mohla žiť bez neho?! Pravda, budú prekážky, ale zoberieme sa predsa. Ale potom to bude celkom iný život, celkom iný…‘ blúznila ďalej, pritískajúc rozhorúčenú zaľúbenú hlávku na chladiacu hlavnicu. ,Tatenko síce neprivolí, ale utečieme spolu ďaleko, ďaleko, kde nás nikto nezná, a tam začneme nový život, nový… s ním, s Adamom…‘ S blaženosťou privrela oči, upreté do temna, a zložila ruky na hruď, tak po „kresťansky“, ako to videla u spoluobyvateľov kopanických. Vo sne ďalej spriadala vábivé predstavy, a i sen vyčaril jej driečnu postavu Adamovu, ku ktorému leteli všetky túžby jej srdca, ľúbosťou prebudeného k pravde.A kým ona vo sne videla sa po boku Adama, kým snila o láske a akomsi lepšom živote ako ten plynúci v úzkom rámci Šmuľových plánov, za ten čas pred zrakom Ozefovým mihali sa jednotky, desiatky, stá, vyrastajúc v nepriehľadnú lesklú reťaz číslic pod účinlivými prstami Samuela Spitzera. — —Starý Ozef — vlastne Jozef Bär — patril medzi najstarších ľudí kopaníc. Ešte ako mladý človek prišiel sem z mesta, nedonesúc so sebou nič, iba pevnú vôľu, ziskuchtivosť a niekoľko „šajnových“ v zamastenom miešku. Začal práve tak ako Šmuľo, skupovaním voštín, handár a starého železa, iba s tým rozdielom, že v lete pilne nádenníčil u majetnejších gazdov v blízkej dedinke Borkovciach. O niekoľko rokov priviedol si skadiaľsi mladú ženu Betu a v najatom domku zariadil si — z jej vena a svojich úspor — malý skliepok na rozličné, temer bezcenné maličkosti. Ale to sa nedarilo a Ozef bol prinútený i ďalej podržať svoj mech a zbierať tovar po okolí. Neskoršie doviezli z mesta súdok s pálenkou, a ako sa povrávalo, uzavreli priateľstvo s istými slobodne zmýšľajúcimi. Ozefova komora bola tmavá, priestranná, a on znal mlčať ako hrob. Odvtedy darilo sa im lepšie: príjmy, hoci skromné, prevyšovali výdavok, a keď sa mu narodila dcéra Háni, už si dopriali na šábes i víno a barches. Dvaja synovia boli už vtedy kdesi v obchode za pomocníkov, najmladší študoval a stal sa učiteľom kdesi na Dolnej zemi. Ozefovi veľmi záležalo na tom, aby sa synovia vycvičili vo svete, no tým menšiu pozornosť venoval Hánike. Sám naučil ju trochu čítať, matka čipky pliesť, vyšívať, a tým bola výchova skončená. Háni požívala úplnú voľnosť, behala celé dni po kopanických vŕškoch za pasáčkami a i sama pásla, brodila sa vo vode, liezla na stromy — práve tak ako deti iných kopaničiarov. Kamarátila sa so všetkými dievčatami a kamarátstvo nepretrhlo sa ani vtedy, keď jej matka umrela a ona pätnásťročná stala sa gazdinou. Tak poznali sa s Adamom. Jej sa páčil ten tichý, skromný šuhaj s príjemnou, temer dievčenskou tvárou, belasých, úprimných očú, a že sa doňho zaľúbila, dá sa i tým vysvetliť, že okrem Šmuľa, ktorý v telesných prednostiach ďaleko zaostával za svojím sokom — neznala iného mladíka seberovného. Ale prostý Adam nebol dosť bystrozraký pochopiť, čo sa deje v srdci mladej devy, nemal ani tušenia o tom. Keď prišiel od asentírky s bielou ceduľou za klobúkom a zastavil sa s inými v krčme u Ozefa, našiel Hániku samotnú v šerom pitvorci. Bola smutná; šuhajovi, rozžialenému za voľným životom, neušlo, že plakala. Súcitne chopil ju za ruku a naklonil sa k jej planúcej tvári.„Adam! Adam!“ zašeptala s kŕčovitým fikaním, tisnúc v záchvate jeho tvrdú ruku vo svojich, „ako ja budem, keď ty odídeš — ako ťa zabudnem?!“Adam zostal ako omráčený; hlava sa mu točila, srdce prudko zabúchalo na ozvenu týchto slov, ktoré tak mocne, náruživo odzneli z týchto vábnych plných perí. Nehľadel, že stojí pred ním židovka, od ktorej delí ho náboženstvo a všeličo: on videl iba mladú devu, peknú, ľúbostne šeptajúcu jeho meno. Sám nevedel, ako ovinul ruku okolo jej štíhleho drieku a pritisol k sebe horúcu hlávku, obkrútenú dlhými vrkočmi. Ruky devine kŕčovite objali jeho zohnutú šiju.Od tej chvíle vzrástla ich náklonnosť v onen nestály cit ľúbosti, ktorý obyčajne v krátkom čase ochladne, zanechajúc po sebe alebo nenávisť, alebo úplnú chladnosť, ale nie tichú, blažiacu rozpomienku. Schádzali sa často, bez toho, aby to bol kto zbadal. Mladá nerozvážlivá deva oddala sa náhlemu záchvatu a temer vynútila si jeho lásku. On cítil sa slabým pri nej: opanovala ho, omámila bleskmi čiernych divných očú a jej náklonnosť držala ho sputnaného akousi čarovnou mocou. Zriedka vravel o svojej láske, zato viacej ona o „ich budúcnosti“, odhodlaná stať sa kresťankou. Keď potom Adam na jeseň odchádzal k vojsku, už ani nebadal neprirodzenosť ich spojenia, a vidiac jej žiaľ, sám začal veriť vo svoju ľúbosť. Rodičov nemal, iba jedného brata, Martina, a tak cítil sa celkom nezávislým, a obaja nič nerozvažovali o ťažkých prekážkach, ktoré, prirodzene, musia sa vyskytnúť. No Adam, príduc k vojsku, nadobúdal rozvahy, ochladol v nerozvážnom cite a umienil si, že bude hľadieť vyhovoriť jej všetky tie nepremyslené plány. Premena žitia a vojenská regula chytro zatlačila do úzadia postavu židovskej devy, zanechajúc len akúsi nie príjemnú rozpomienku, ktorá ho jednako stále a stále nepokojila. Ale po troch rokoch, navrátiac sa do rodného kraja, počujúc znova tie náruživé slová, cítiac mäkkosť jej dlhých vrkočov na tvári, pod vplyvom pohľadov jej magnetických očú, jeho sila a predsavzatie zasa len ustúpili príjemnej slabosti, ktorú cítieval v jej blízkosti. Snažil sa síce všemožne vymotať z toho čarovného kruhu, no nemal sily povedať jej prosto, že sa mýli v ňom, nech sa teda ani nepridŕža tak húževnato tej myšlienky, ktorá mohla vzniknúť iba vo chvíľke nerozvážnosti a sebaklamu. Veď čo by to aj iné mohlo byť ako sebaklam, chvíľkový pomysel, celá tá ich láska! Uňho aspoň bolo to iba krátkou ľúbostnou zimnicou, ktorá sa náhle začína vrelosťou a rýchlo sa končí chladom. Ale nemá smelosti vyviesť ju z jej bludu, ktorý, ako vidí, ešte i teraz pôsobí jej blažiacu rozkoš. Veď ako jej aj povedať, že v tom srdci, kde ona chce uložiť blaženstvo celého života, kde mieni vidieť svoj raj, je pre ňu iba malé miestečko, nevrelé, vlažné, keďže sám sľúbil jej ho naveky v slabej chvíľke?! Sľuby tie výstražné stoja pred ním, upomínajú ho, privolávajúc mu slová božieho prikázania: „neoklameš!“ A to znova púta ho k nej. Cítiac jej vrelý dych, naslúchajúc jej slovám, v ktorých sa zračí celá jej láska a oddanosť, náchylný je veriť, že je to jeho osud, aby sa pripútal k nej, a znova upadá v onen cit, ktorý si odnášal pred troma rokmi z tejto dolinky. Cit ten nemá síce už tej vrelosti, čas zahladil ho trochu, ustúpil dojmom a pocitom iným, no predsa nevymizol celkom, a teraz sústredená je v ňom všetka mäkkosť a slabosť jeho nestálej, nerozhodnej povahy.	Podjavorinska_Protivy.html.txt
I.Anno Domini 1684… V máji to bolo. V kaštieli Herrnhausen, letnej rezidencii kurfürstky Sofie, bolo ešte ticho.Záclony pospúšťané — spali v parku i nymfy, fauni a bohyňa Diana s Marsom.Park s cestami vo vkuse doby le Nôtre bol svetoznámy; rovno obstrihané stromy a kríčky boly ako teraz kulisne v divadlách; z taxusu boly múry okolo kaštieľa, a z úzadia tmavej zelene sa bielo jagaly postavy jemne sa objímajúcich grácií; len vodomet žblnkotal a cudzia veverička sa zostrašene dívala na neznámy kraj a slniečko sa naháňalo s tôňami po cestách.Májové ráno — ale v zámku spalo ešte všetko…*Herrnhausen bol nemecký Versailles. Francúzsky esprit, spôsoby a obyčaje obľubovala jeho pani, kedysi krásna kurfürstka Sofia; krása, mladosť sa pomaly odobraly, vtip a duch ostal, — ale čo po tom… Sofia by bola vďačne darovala polovicu svojich rôčkov za polovicu svojho vtipu…Zostala jej len ambícia a — filozofia; s tými sa ako-tak tešila…V parku sa prechádzal mladý človek; on už bol hore, veď na obliekanie nepotreboval toľko času, ako dámy tej doby…Bol to aristokrat medzi filozofmi: Leibnitz…Študoval fyziku a matematiku, písal hlboko vedecké knihy a pritom mal času, chuti a vôle, medzi kurfürstkou Sofiou a jej dcérou Sofiou Charlottou sa prechádzajúc, rozberať filozofické tézy.Teraz bol rád, rád, že aspoň v toto krásne ráno mohol byť sám, že nemusel so svojou vysokou priateľkou viesť diškurzy, s ňou, ktorej raz povedal, že na každú jeho odpoveď má nové „prečo?“.Hja, s princeznami obcovať musí byť človek filozofom; ba nie, soženskýmiobcovať musí byť ním…Ale teraz mal pokoj; pomaly chodiac po bielych cestách parku, rozmýšľal tento báječný rozum o aristotelskej scholastike, o novej metode Cartesia, a váhajúc medzi matematikou a prírodopisom, rozmýšľal o tom, že treba oboje spojiť. S Newtonom stvoril infinitezimálny počet, popri tom sa zaoberal alchymiou a rozmýšľal o probléme kameňa múdrosti, ako spraviť z nešľachetného kovu zlato. O tom rozmýšľal síce vtedy celý svet…A Boh vie ešte, o čom rozmýšľal najgeniálnejší človek svojej doby, kým sa hore v kaštieli jeho vznešená spoločnosť prebúdzala…Rokoko — nielen kaštieľ, ale i ľudia v ňom.Vo svojej spálni ležala ešte kurfürstka a rozmýšľala o svete…Hodvábom, ako nebo belasým, boly tapetované steny izby, širočizná posteľ jagala sa od zlatých cirád a anjeli držali hodvabné záclony; slniečko svietilo do izby, tancovalo po vysočizných zrkadlách, po mramore a čipkách, konečne zastalo na stole, pri ktorom sa obliekala kurfürstka Sofia. Lesk striebra a kryštálu, slonová kosť a fľaštičky, skrine, schránky všetkých možných veľkostí na ňom… Tam sa zastavilo a obzeralo arzenál krásy — keď jej už viac niet…I Sofia bola len ženou — v jeseni túžila za jarom, a to bol odjakživa nebezpečný experiment…Naproti jej posteli visel obraz utešeného mladého dievčaťa: jej jediná dcéra Sofia Charlotta.Obraz v životnej veľkosti. Širočizná sukňa, na bielom hodvábe sa jagalo striebro, hrdielko ako ľalia biele, útle; ale pod bielučičkou parochňou planuly tmavé oči, ústa sladké, detské, nos — „To je nos budúcej kráľovny“, pyšne si myslela Sofia, a s úľubou sa dívala na rozhodný vzlet krásneho nošteka. Na útlom hrdielku perly, priezračné ako opál, rovnako veľké, krásné, pravá ruka akoby sa hrala s nimi…Sofia odvrátila zrak… „Kráľovský dar pre kráľovskú mladuchu“, rozmýšľala, „ale perla — zlý znak…“Sofia milovala dcéru, triasla sa o jej život, a jednako sa vyplnila jej predtucha: ešte mladá, krásna umrela ako manželka pruského kráľa Fridricha I.(A umrela kráľovsky: na smrteľnej posteli vravela svojej dvornej dáme: „Idem, a konečne sa dozviem, čo mi ani Leibnitz nemohol vysvetliť: čo je priestor, nekonečnosť, bytie, nebytie…“ S posmešným úsmevom prorokovala, aký veľkolepý pohrab jej spraví kráľovský manžel, čo sa i stalo…)Ale v toto krásné májové ráno to ešte nevedela; mala šestnásť rokov a bavila sa so svojimi psy, kým jej vznešená matka s hlbokým vzdychom zazvonila na svoju komornú Dorotku a počala vstávať…Do izby vkročilo dievča mladé, čerstvé ako máj; biely čepiec, biely ručník na hrdle kryly toľko krásy! A jamôčky v lícach — v nich sedel šelmovský Kupido…	Ivankova_Trio.txt
Svatý zákonObsah1.2.3.Pověst z Polska1.Co to za vicher od půlnoci bije?Ha, jak ty buky před ním se shýbají,Ptactvo, zvěř divá do skalin se kryje,Jak zbůjce v strachu, dýše jen podtají,Temné chodníky jsou osudu země!Čehož se, bídní, ještě dožijeme?Ne je to vicher, toť koně vzdech divý!S jezdcem uhání ku polední straně;Letí přes hory, řeky, bahna, nivy,Až zemdlen nízké u chyžky zastane.„Starušku, popřej mi — na tvé šediny —Pooddechnouti jen za půl hodiny!“Čím ti posloužím? Málo mám z požinku,U nás kmeň vinný ostrý nůž nečeká!Jestli ti libo, uží odpočinku,Zajez si chleba, zapí z nášho mléka.Co nám Pán popřál, toho radi dáme,Pojď dnu — o koně my se postaráme.Rytíř šedivce bližej k sobě volá,By mu odezdal sladkotěžké břímě.Divě otáčí zraky své dokola:Ticho, pusto je, jak příroda v zimě.Tu máš! — ne! — kdo jsi? — snáď mi zradu strojíš?Než tys šedivec, ty se zrady bojíš.Podává starci — a větřík poduje,Z ruky záclona zlehka se odhalí:Zemdlená panna pod ní oddechuje,Krev jí jde kradmo — žíly snad zastaly —Ležíc na lůžku, na matičku volá,A rytíř pláče! — Kdo srdci odolá?„Ty jsi to u mne, drahý můj Ivane?Nik nás nestíha, jsme-li již v bezpečí?Nejdime dále — nic se ti nestane?Nepočujem zde známé zvuky řeči.“Rytíř s ousměchem dí: Tu zůstaneme,Pokud s tělem i s duchem omladneme.V tom stařec vkročí, od strachu se chvějeA v bolném žalu rytíři cos šepce:Ivan vyskočí, divě se zasměje,Běhá a zuří a na svůj los repce:Běda mi, běda, již je po náději,Vztěku i prosbě ti se jen vysmějí!Spustí závoru — dveře vybořené,Pláč i plesání v chalupě panuje,Šest mužů polských do chyže se vžene,Schytia Ivana, kladou ho v okuje.On se nebrání, tvář slzou porosí,O milost dívky zemdlené jen prosí.2.Již nad Přemyslem dávno zašly zoře,Hvězdy hrajíce svítí a se tratí — —Měšťané z rady v celé jdou pokoře,Voj[2]města smuten domů se navrátí. —Těžko je otci, syna vidět zrádce,Na smrt odsoudit ještě těžší práce.K Ivanu vejde, líbá ho, proklíná:Dožil sem žalu, — já tě na smrt soudil,Nad tvojí zradou teď upí otčina,Z mé krvi pošlý červ se do ní vloudil.Unesls dívku do cizí krajiny,Otec Leščinský vyhnal ji z otčiny.Nic sem necítil pri měšťanech v radě,Zapřel sem syna, neznav o dítěti,Zítra ousvitem v Leščinského hraděZrádcům k výstraze můj syn má viseti.Běda mi, sám smrt synu oznamuji!Zajdi potupně — já tě nelituji!3.Blízko Přemysla, málo od chodníka,Prostý kříž stojí mezi skalinami.Často tam vidět přicházet poutníka,Žaluje, plače horkými slzami:Synu, pro tě sem vyhnán z mé otčiny,Chodím žebraje z města do dědiny.A v hrůzné době, když se noc v půl dělí,Bars hromy bijí, aneb měsíc plane,Veždy se něco zpod kříže zabělí.Toť cizí ženská: pomodlí se, vstane,Ubíhá do hor, k skalám se přivine —A hlas modlitby po okolí hyne.[2]Voj znamená v Galicii soudce, purkmistr.	Matuska_Povesti.html.txt
I. Šťastlivý návrat z učebného ústavuHusia pečienka a čerstvé koláče zapachujú z bočnej chyže u bohatého koželuha Pribíka v Krivošanoch. V prednej chyži vyťahujú štrúdľu na stole, zakrytom čistým obrusom, dve ženské, jedna nižšia, buclatá, druhá trochu vyššia, tmavej plete, obe s bielymi záponkami a ramenami holými dobre vyše lakťov.„Moje drahé premilené decko!“ vzdychla buclatá, domová to pani. „Natrápilo sa mi v tom inštitúte. Za tri celé roky lámať si neprestajne hlavu, to nie žart.“„Dosť zle, že ste ju za ten čas ani raz domov nepriviezli,“ riekla vyššia, jej sestra, čižmárka. „Už sa musela i značne premeniť.“„A ako!“ prisvedčila buclatá. „Kebys’ ju tak znenazdajky stretla, nepoznala bys’ ju. Postava, tvár, hlas, reč, šaty, krok, sebadržanie, všetko sa premenilo. Šla do Košíc ako drúk, a teraz je fajná frajla.“„Práve zato,“ nachýlila sa čižmárka k štrúdli, „mali ste ju daraz priviezť, aby nás odrazu tak veľmi neprekvapila.“„To je tak, moja drahá sestra,“ zastala domáca v robote. „Madáma Brühlka tvrdila, že výchova, ak sa má zdariť, nesmie byť pretrhnutá ani na okamženie. Náhle vraj daktorá z paničiek ide domov, čo by len na dva-tri týždne, už sa navracia tak rozstrojená, že treba času, až sa zase stane mazuľa schopnou učenia. Chce na jeden dúštek dokončiť celú výchovu. A to ti je pani múdra, tá madáma, možno povedať vtelená múdrosť; lenže trochu huhne, hovorí cez nos a na očiach nosí akési zelené okuliare. My sme teda nechali tam našu Frndolínku, aby sa pretvorenie na frajlu dialo bez prietrže.“„Frndolínku?“ pozrela tázave na ňu a s akýmsi trpkým úsmevom sestra. „Veď ste ju dali krstiť Lucou.“„Meno to sa jej videlo sprostým,“ podberala gazdiná cesto, „preto dala si sama iné, i priezvisko naše trochu premenila. Nepíše sa viac Pribík, lež Pribéky. No nechže teda bude Pribéky Frndolína, keď sa jej tak ľúbi a keď jej to poslúži k šťastiu. Teraz, vieš, Slováci sú opovrhnutí.“„Daj Bože,“ zasmiala sa čižmárka, „aby ste neboli aj vy od vašej vlastnej dcéry. Nasýtiš sa ty skoro jej frajličkárstva a kišasonstva.[1]Budeš pri nej len takou sprostou slúžtičkou. Je ti to na nevystátie tie hrdé fifleny z tých fabrík na frajle. A či ju pošlete ešte nazpät do Košíc?“„Ak bude treba,“ natriasla koželuhová cesto. „Preto sme poslali pre ňu farára, učeného pána. Ako on obsúdi, či je už dokonalá frajla, či nie.“„A či ste sa nebáli,“ namietla čižmárka, „sveriť sedemnásťročné dievča panicovi?“„Iď, iď!“ zavrátila ju domáca. „Čo ty myslíš o duchovnej osobe? Veď to nie dáky ošemetný sveták.“„Ba boli by ste tuším radi,“ kropila čižmárka štrúdľu perom omočeným do masla, „keby sa dobre tuho oboznámili.“„Pravdu povedať,“ skrivila buclatá ústa, „môj starý by si to žiadal, ale ja, božechráň. Dievča s takým majetkom a tak vychované zaslúži inakšie šťastie. Teraz farár a farárka, vieš, málo platí vo svete. Z vyšších spoločností sú vytvorení a každý ničomník utiera si o nich gambu.“„A na koho predsa tak myslíš?“ posypovala čižmárka štrúdľu na drobno posekanými jabĺčkami.Na to už gazdiná nestihla dať odpoveď, bo zahrčal na dvore vozík. „Tu sú!“ zanechaly ženské štrúdľu a vybehly predo dvere, kde už stál maľovaný vozík. Farár sedel na ňom v kapute a vysokom pinči. Frndolína mala vlasy načechrané a na nich sedel, ako komprd, malinký slamený klobúčik. Dolu chrbtom jej s temena vial biely sačkový závoj, batistové šaty vyčnievaly ďaleko z vozíka. Pred nosom držala si vyšívanú bielu šatku, bo ju zarazil obyčajný u koželuhov puch.Čeľaď sa sbehla. Pribatolil sa i tlstý, ako rýdzik rumenný otec z dielne, s remennou záponou na vypuklom bruchu.Švitký farár skočil ľahko s vozíka. Frndolíne pomohly dolu matka a tetka, s preradostným vítaním. Frndolína bozkala materi a otcovi ruku, tvár a zase ruku, čo sa im veľmi ľúbilo, tetke len tvár, i to s akýmsi ostýchaním. Jej zase pribehly dievky pobozkať rúčku, podľa obdržaného rozkazu.Frndolína mala tak širokú drótovú krinolínu, že sa ledva vopchala s ňou cez dvere.V chyži riekol farár: „Nous voilà, mademoiselle Frndoline.“[2]„Oui, nous sommes ici,“[3]zašnurovala Frndolína rumennými ústami.Stará klmla starého s velikánskou radosťou, potom objala Frndolíne hlavu a bozkala ju na čelo: „Ó ty premúdra moja hlavuška, čo si sa mi namučila v tých Košiciach!“Frndolína sa obzrela po chyži a vzdychla: „Ach, ako to všetko gemein a öde,[4]keď človek príde z velikého mesta do takéhoto hniezda!“ Potom skrčila tupý noštek: „Tejto štrúdli, mamán, tu nesvedčí.“Štrúdľu okamžite vyniesli. Pani matka usadila frajličku na pohovku: „Sadkajže si, sadkaj, moje decko; veď ty si teraz ešte len taký hosť.“Farár oddal starému túzovi zvyšné peniaze a o vyplatených uspokojenku.Tento zase pojal farára na stranu a šepol: „Má dosť?“„Nepotrebno viac,“ uškrnul sa farár. „Dokonalá frajla.“Pani matka priniesla škatuľu s perlami, zlatou retiazkou, prsteňmi, náramnicami, náušnicami a hľadela bedlive na frajličku, či sa jej všetko ľúbiť bude? Ale táto to prezerala s akousi pohrdou a šnurovala ústami, že toto, že iné nie je nach der neuesten façon.[5]Otec odpľul: „Fú!“Farár sa zasmial, klepol prst o prst a šepol frajličke: „Monsieur le papa dit, que nous sommes fous.“[6]Tetke sa to tak protivilo, že odišla, pod zámienkou hlavybolenia, ešte pred obedom domov.Ale farár zostal a zavdal dievčaťu príležitosť ukázať uradovaným rodičom, čo sa ich dcéra v Košiciach naučila. Parlirovali spolu[7]hneď francúzsky, hneď nemecky, hneď maďarsky, takže sa matka dobre niekam nepodela od radosti.[1]Nasýtiš sa ty skoro jej frajličkárstva a kišasonstva— Nem. Fräulein a maď. kisasszony je to isté, čo slovenské slečna. Frajličkárstvom a kišasonstvom sa tu rozumie opičenie sa podľa cudzích vzorov (nemecko-maďarských).[2]„Tu sme, slečna Frndolína.“[3]„Áno, tu sme.“[4]Ach, ako to všetko gemein a öde(nem.) — sprosté a pusté[5]Podľa najnovšieho vzoru.[6]Slovná hra: fous (čítaj fú) = blázon. „Pán otec hovorí, že sme blázni.“[7]Parlirovali spolu(z franc.) — hovorili	Zaborsky_Frndolina.html.txt
OsobyTOMÁŠ KAMENSKÝ, kresárKATA, jeho ženaEVA, ZUZKA, ONDRIŠ, ich detiMIŠO KAŇÚRIK, Evin mužONDREJ PALČÍK, gazdík a rodina KatinaMARA, jeho ženaJANO ĽAVKO, vozkárŽOFA, jeho žena, rodina MarinaĎURKO, ich synBETA, susedaDve-tri deti, betlehemciDeje sa na dedine za našich čias. Prvé a druhé dejstvo na Vianoce, tretie v júli, štvrté po roku na Štefana.	Tajovsky_Statky-zmatky.html.txt
ÚvodDejiny našej literatúry ukrývajú v sebe mnohé tajomstvá. Samozrejme, ide predovšetkým o našu staršiu literatúru, z ktorej stále nové dôležité fragmenty sa iba pomaly a viac-menej náhodne vynárajú na svetlo nášho vedomia z prítmia slovenských, no najmä zahraničných archívov. A nielen z nich. V rôznych pozostalostiach, častokrát zachránených len zhodou šťastných okolností, sa taktiež zavše nečakane objavia skvosty, ktoré obohacujú naše poznanie a dopĺňajú celkovú mozaiku staršej slovenskej literatúry o nové detaily, ale tie zase napomáhajú presnejšie zachytiť a pochopiť jej celkový obraz.Pochopiť celostný obraz našej literatúry znamená pochopiť dušu národa, jeho túžby, úsilie, smerovanie. Na to však nestačí iba nahromadenie „dôkazového materiálu“, ale treba ho aj roztriediť — a predovšetkým tvorivo zinterpretovať na základe súvislostí a vzťahov, ktoré sa dopĺňaním tohto materiálu začínajú zreteľnejšie črtať. Dejiny literatúry teda musia napĺňať — okrem poznávacieho — aj ďalšie dôležité poslanie, ktoré by bolo možno označiť ako rehistorizácia výskumu.Pod pojmom „rehistorizácia“ však nechápeme návrat k schematickému a často násilnému „nalepeniu“ literatúry na dobovú konštrukciu — k historizujúcej metodológii (a zavše i mytológii). Okrem sústreďovania sa bádateľov na vyhľadávanie starých textov ide teda i o návraty k literárnym tvorcom a dielam kľúčového významu v národnom živote — s cieľom sledovať ich cesty a pôsobenie až do súčasnosti. Čiže životná prax nás opäť privádza k postulátu formulovaného F. Schillerom — treba prepojiť minulé s prítomným. Treba sledovať tvorenie a postupné začleňovanie nášho kultúrneho dedičstva do súčasného národného vedomia. Možno predznamenať, že v našej literatúre je klasickým príkladom cyrilometodovský literárny a kultúrny odkaz, ktorého pôsobenie možno pozorovať v priereze našimi dejinami až do Preambuly Ústavy Slovenskej republiky.Úloha rehistorizácie literárnovedného výskumu je o to naliehavejšia, že v súčasnom celosvetovom trende prijímania mnohých elementov z inonárodných literatúr je nevyhnutné dôkladne preskúmať „genetický kód“ vlastnej národnej literatúry, tvoriaci jej individualitu a nezastupiteľnosť v polyfónii svetovej literatúry, jej osobitý prínos do celosvetového umeleckého pokladu.Osobitosť umeleckej tvorby nadobúda svoj najzreteľnejši výraz až na „širokouhlom“ historickom pozadí. Inak prijímala svetová kultúrna verejnosť Homéra pre Schliemannom — a inak po jeho archeologických objavoch Tróje. Kvalitné umelecké dielo je súhrn vedomostí o podstate zákonitostí historického vývinu ľudskej spoločnosti bez ohľadu na samotného tvorcu, ktorý si pri umeleckom zmapúvaní vedomia a svedomia svojej epochy tento fakt vlastne ani neuvedomoval. Avšak odhalením „duše“ svojej doby urobil ju autor nesmrteľnou a jej atmosféru komunikovateľnou s budúcimi stáročiami.Literárne diela obsahujú znalosti — „vedenie“ o svojej súčasnosti, resp. kultúrnej minulosti konkrétneho spoločenského, väčšinou národného celku, ale až s dostatočným historickým odstupom dokážeme pochopiť viacej a hlbšie ako autorovi súčasníci. Sme obohatení o širšie poznanie súvislostí a kontextu, umelecké dielo na nás pôsobí umocnením umeleckého zážitku i poznaním jeho cesty k novým horizontom, jeho osudov a posolstva — často odlišného od pôvodných zámerov svojho tvorcu.Literárna história skúma tieto cesty s cieľom sledovať ich smerovanie, resp. zastávky či meandry a ich príčiny, aby umožnila súčasnému adresátovi znásobiť čitateľský zážitok. Rehistorizáciou sa „neodcudzujeme“ ani svojim súčasníkom ani tvorcovi diela. Naopak, tento výskum sa dostáva do funkcie „translantátora“ medzi dvoma rozdielnymi obdobiami, hoci vždy aj s niečim ešte nedopovedaným, s priestorom tajomstva, ktoré podľa Einsteina stojí pri kolíske každého skutočného umenia a vedy. Aj v tom je úloha dejín literatúry — upozorňovať na tieto priestory a vyslovovať o nich hypotézy, ponechať im však schopnosť stáleho vyžarovania a čitateľovi umožniť ich emanáciu v sebe intímne precítiť.Naša staršia literatúra podnes ukrýva hodnoty, ku ktorým sa treba vrátiť a „nasvietiť“ ich v nových súvislostiach. Už sám Konštantínov Proglas — vstupná brána do našej literatúry — pred nás postavil mnohé otázky, ktoré si v našej súčasnosti žiadajú veľmi naliehavo odpoveď, pretože sa dotýkajú podstaty nášho národného bytia. Veď Konštantín Filozof vo svojej unikátnej básni vyslovil mnohé o kultúrnej úrovni a atmosfére spoločenstva, ktorému svoj Proglas adresoval. A čo povedať o tajomnej kaste igricov, ktorí stáročia držali našu kultúru po rozpade Veľkomoravskej ríše — bez vlastnej štátnosti — na vysokej štandardnej úrovni? Kam siahajú korene našej najtajomnejšej historickej a hymnickej piesne Nitra, milá Nitra, ktorú aj Ján Kollár v svojich Národných spievankách už považoval za ľudovú, hoci jej obsah i melodika jednoznačne napovedajú pôvod umelý?Otáznikov je veľa, každá odpoveď ich ešte rozširuje o ďalšie geometrickým radom. Dejiny literatúry sú vzrušujúcim dobrodružstvom, ak k nim pristupujeme ako k živému odkazu našej kultúry. A jej ústredným motívom — leitmotívom našej vzdelanosti vôbec — zostáva cyrilometodovská tradícia. Po strate slovienskej štátnosti sa stáva akoby ponornou riekou, stráca sa z povrchu do hĺbok národného podvedomia, ale miestami sa opäť vynára na povrch — do vedomia, aby sa v plnej sile definitívne objavila koncom 18. storočia v začiatkoch nášho národného obrodenia a podnietila úsilie našich vzdelancov o emancipáciu národnej kultúry a sebapoznania. V dejinách staršej literatúry budeme jej smerovanie naším historickým časopriestorom sledovať ako základnú líniu so vzácnou výpovednou hodnotou. Určuje duchovú hodnotu. V metaforickej rovine vysvetľuje symboliku nášho štátneho znaku trojvršie symbolizuje dvíhanie pohľadu od zeme nahor, do duchovnej ríše (pripomeňme Kollárov verš — „K obloze Tatry, synu, vznes se, vyvýše pohled“) a na nich dvojramenný kríž je symbolickým dedičstvom po sv. Cyrilovi a Metodovi — tento znak kríža priniesli z Byzancie a spolu s kresťanstvom sa stal trvalou súčasťou slovenských dejín v erbe Nitrianskeho údelného vojvodstva po zániku Veľkomoravskej ríše, ktorý prešiel aj do uhorského štátneho znaku ako symbol horného Uhorska — Slovenska.Túto „rehistorickú“ cestu k prameňom musíme zabsolvovať vo vlastnom národnom záujme, aby sme sa mohli orientovať správnym smerom aj do budúcnosti. A v tom vlastne zmysel poznania dejín literatúry spočíva.	Fordinalova_Starsia-slovenska-literatura.html.txt
PredhovorOdovzdávajúc túto prvú časť Slovanských starožitností obecenstvu milujúcemu historické vedy, pokladám za zbytočné uvádzať tu obšírnu reč buď o povahe a usporiadaní svojho diela, buď o úmysle, ktorý ma sprevádzal pri jeho písaní. Jedno i druhé sa dostatočne objavuje v samej knihe, v ktorej ak bude niečo pravé a odôvodnené, získa priazeň u naozajstných znalcov bez akéhokoľvek môjho príhovoru; avšak zastierať obhajovacími slovami chyby a nedostatky, bez ktorých ona určite nie je, je vzdialené mojej mysli.Výber tu vyložených predmetov a aj spôsob ich vysvetlenia budú rozliční hodnotitelia posudzovať rozlične; a ani ja sám si nenárokujem, že by som bol vždy natrafil na tú pravú cestu, hoci nič som tu nevyslovil bez dôkladného uvažovania a rozmýšľania. Mnohým, súdiacim o veci povrchne a narýchlo, sa bude zdať článok o cudzích kmeňoch buď príliš obšírnym, buď do Slovanských starožitností úplne nenáležitým: avšak nestranní znalci, tým som si istý, radi mu tu aj miesto aj ten priestor doprajú. Ak raz dosiahne starobylosť Slovanstva v tej miere, aká je tu vymedzená, u našich historikov všeobecné priznanie a prijatie, potom môže byť tento článok z podobných spisov spokojne vypustený. Nerovnosti pri výklade, niekde prílišná rozvláčnosť, niekde zbežná krátkosť, takisto opakovanie niektorých vecí, pochádzali najviac odtiaľ, že tento spis, chystaný v rozličných dobách a pre nerovnaké triedy obecenstva, bol určený pre čitateľov učených i menej učených. Nie sme takí bohatí, aby sme mohli spisovať pre rozdielne triedy čitateľstva rozdielne spisy o tom istom predmete: v tejto chvíli ešte všetci, vysokí i nízki, zámožní i chudobní, musíme zasadať k spoločným hodom. V súčasnosti nebolo možné všade rovnako spojiť dôkladnosť s ľahkosťou a lahodnosťou: pravá dôkladnosť v histórii, ako aj v každej inej vede, určite záleží na dokonalom poznaní jednotlivých a podrobných vecí, čo je vždy náročné a ťažké, a nie v dnes takom obľúbenom rozumovaní a mudrovaní, ktoré bez onoho poznania je vždy jalové, hoci ľahké.Putujúc dosť dlhý čas po spustnutom poli slovanskej starobylosti, pozoroval som mnohé predmety napravo i naľavo, o ktorých by sa mohlo hovoriť naširoko, ja som sa ich však tu dotkol sotva jedným slovom. Ale ja som sa musel ponáhľať k cieľu, ak mal byť tento spis dohotovený a vydaný. Moja myseľ sa nesie prirodzeným pudom k iným predmetom a náukám, od ktorých som sa nerád a mimovoľne, vidiac naliehavú potrebu, k týmto tu uchýlil. Neosobujem si meno historika, čo by bolo u mňa zbytočné mámenie, pokladám prítomný svoj spis iba za predsieň pre slovanského historika, v ktorej pobudnúc a pripraviac sa na svoju ďalekú cestu, potom už, ako sa nádejam, ľahšie a s väčším prospechom bude môcť obstáť vo svojom vznešenom povolaní.Druhé čiže mravopisné oddelenie Starožitností nemohlo byť doteraz pre rozličné prekážky dohotovené a hneď za týmto byť vydané na svetlo: budem sa však o to naliehavo starať, aby aj ono zanedlho dozrelo a dostalo sa do rúk milovníkom národných dejín. Aj mapy, chystané do tohto oddelenia, sa vydajú neskôr, ale väčšie a úplnejšie, ako sa spočiatku mienilo.Nakoniec skladám vrúcnu vďaku tým šľachetným českým vlastencom, ktorí, pripraviac mi z lásky k národu a jeho literatúre pohodlie potrebné na spisovanie tohto diela, boli tak jeho prví pôvodcovia. Pohľad na ich spanilomyseľnosť posilňuje ducha verného Slovana, zachovávajúc v ňom dôveru, že rozkvitajúca jar obnovy a omladnutia v tom národe, v ktorého lone žijú také tvorivé cnosti, naplano neodkvitne: lebo jedine cnosti zabezpečujú národom stále jestvovanie a vždy úspešnejší vývin. I Tebe skladám srdečnú vďaku, drahý František Palacký, že podajúc mi hlavnú myšlienku a návrh na toto dielo, potom po celý čas si mi bol pri ňom nápomocný a prispieval si mi radami, nie ináč ako pri svojom vlastnom. Vďaka aj Tebe, rozmilý Michal Petrovič Pogodin, ktorý, vidiac v čase svojho pobytu u nás v auguste 1835 dielo ešte necelé, ocenil si ho dušou naozajstného Slovana a odvtedy si mi neprestal poskytovať všelijakú pomoc na jeho obohatenie a ľahšie vydanie. Pri spisovaní tejto knihy sa mi neraz zdalo, akoby som ju jedine pre Vás písal, akoby ste jedine Vy, čítajúc ju, súhlasne so mnou mohli aj cítiť, aj zmýšľať: preto by mi bolo veľmi milé, keby predovšetkým Vaše oko na nej, už hotovej, s potechou a zaľúbením spočívalo.V Prahe dňa 5. septembra 1837P. J. Š.Inde et liber crevit, dum ornare patriam et amplificare gaudemus, pariterque et defensioni ejus deservinus et gloriae.(Plin. l. II., ep. 5.)	Safarik_Slovanske-starozitnosti-I.html.txt
Maco Mlieč„Mliečnik, a koľkože ste vy to už u richtárov?“ vše zastavil som sa pri starom richtárovie kraviarovi, keď pásal pod cestou kravy.Maťo vytiahol zaslinenú fajočku z úst, popravil na sebe vrece a jednu ruku pridvihol k oku, ako by na pozdrav.Poďakoval som mu a Maco díval sa, či sa ho dačo opytujem, lebo bol hluchý zpoly.Zopakoval som hlasnejšie otázku, on dával pozor aj na ústa, a potom sme sa už shovárali.Vedel, čí som, aj ma poznal, lebo som mu vše podal ohorok, alebo aj celú cigaru.On mi bol za to dôverným a mňa zaujímal, že vídal som ho voľakedy na bystrých vraníkoch v ľahkom vozíku s gazdom lebo gazdinou do mesta, do poľa; alebo zase seno svážať, drevo voziť. Potom, keď okrivel, chodil s volmi za pluhom a teraz, že už aj ostarel, zoslabnul, pasie už tretie leto kravy.„A, pán môj, ktože to ráta?! Nuž od chlapectva,“ odpovedal hlasom, ako keby bol mal plné ústa fučky, starý Mliečnik, pravým menom Maco Mlieč, ale tak ho už od štyridsať rokov nikto nepovolal, a na priemeno počúval tak, ako keď ho mamka voľakedy Macíkom pozvala.„A teraz že koľko máte rokov?“„Ktože ho tam… Nuž ale budem mať iba dáky rok-dva menej ako náš gazda. On sa bol takto v lete oženil a ja potom na jeseň prišiel som k nemu za paholka.“Gazda mal už aspoň šesťdesiat rokov, lenže sa ten nedal s Macom ani porovnať. Bohatý, doprial si, nič nerobil, peší nevyšiel ani do poľa, nuž mal brucho ako súdok a tvár ako mesiac na splni, a na Macovi iba ohorená čierna chlpatá kožka na širokých, veľkých kostiach, čaptavá noha a dokľavené prsty na rukách.„A plácu že akú máte?“„Peňazí?“„Hej.“„A len tak, čo potrebujem: na dohán, švíbalky a… A načo že sú mi už teraz? Aj tak by som ich užiť nemohol. Ženy, detí nemám… A gazda sľúbil, že ma opatrí až do smrti, či budem vládať dačo robiť lebo nie,“ s akousi hrdosťou odpovedal starý Mliečnik, že má také zásluhy.Sedeli sme na medzi.Maco pripálil si fajočku, dva-tri razy lepšie potiahol, aby sa mu rozfajčilo, utrel si zpakruky zaslinené gamby a obrátil svoje myšacie oči na mňa a pokračoval.„A čože viacej človek zgazduje za mladi, ako keď ťa na starosť má kto opatriť a po smrti zahrabať? To je najväčšia pláca, čo ja mám sľúbenú od môjho gazdu, Pán Boh mu daj zdravia.“Skoro som nevedel, čo Macovi proti tomu namietnuť.„Ale je to zaslúženô! Len si porátajte. Slúžite aspoň tridsať rokov, a čo by vám len po piatke bolo vyšlo na rok, viete, koľké by ste teraz mali peniaze? Mohli by ste si len tak žiť a nemuseli ani kravy pásť. I tak je to na vás už zle, tieto pľušte v jeseni, a zima, vietor, kravy zabiehajú.“„A, ľaľa, aké sú tiché. Muchy neštípu, a môže sa rozpásať celým poľom,“ pretrhol ma v reči.„No, len si porátajte, čo vám vravím.“„A čože budem rátať… Veď ma zase choval za meru rokov,“ nechcel rátať Maco, lebo peniaze maly preňho platnosť len po šesták-dva, za čo si mohol pálenky, dohánu a švíbaliek kúpiť.„Odieval,“ pokračoval ďalej, „a pálenka a dohán — to tiež voľačo vynesie, čo len dva paklíky do týždňa, a na fruštik, olovrant každý deň za pohár a cez kosbu, žatvu aj päť razí — to tiež voľačo do roka koštuje aj toho gazdu. Zase treba uznať. Aj takto v meste, keď som čakal na gazdu, už ako je richtárom, veru aj vína, mäsa, cigaru mi podal, mal by som hriech tajiť. A mne bolo jedno: či v meste na vozíku pod cieňou driemať a či doma v koniarni,“ nevedel dosť vynachváliť gazdu.Zadivený vstával som.„Tak vy ste, Maco, celkom spokojný so službou a plácou?“„A veru sa nemôžem ponosovať, ani za mladi, ani na starosť.“„Tak zdravý zostaňte.“„Zdravý si choďte,“ rozišli sme sa.*Ja vlastne nemusel som sa pustiť ani do reči so starým Macom, len sucho rozpovedať jeho históriu, nakoľko ju znám. Ale aby ste nepovedali, že vymýšľam, radšej som sa zastavil minulej jesene pri ňom na medzi, aby ste z jeho vlastných úst počuli, ako sa má, že je so službou, s plácou a celým svojím životom spokojný a hrdý na svoju sluhovskú vernosť a prácu, za ňu sa mu už vyše štyridsať rokov dajú každý deň najesť, vypiť, pofajčiť a má sľúbenú opateru do smrti, či bude vládať robiť lebo nie, a po smrti slušné zahrabanie.Starý Mliečnik ako osemnásťročný prišiel k majetnému sedliakovi za paholka ku koňom.Otec jeho valaštil, nuž aj malý Maco bol pri otcovi do sedemnásteho roku honelníkom a potom poď do lepšej, väčšej služby za paholka k mladému gazdovi. (Tohoto otec bol tak nanáhle zomrel, nuž mať chytro oženila devätnásťročného jediného syna a gazdovali.)Mladý Mlieč bol mocný, robotný ako koník. Povrávali ľudia, že to preto, že bol od rodu trocha nasprostastý a aj hluchý.Prezvaly ho teda dievky, ako do dediny prišiel a počínal ich, ako druhí paholci, naťahovať — Mliečnikom, už neviem, či preto, že bol krátky, široký, hrdla nič — ako by ho z pňa odťal.Zjednala ho mať, a kým tá a otec žili, stará gazdiná zaodievala Maca, dala mu vše na dohán, lebo sa už bol naučil, ako všetci chlapci, ešte na salaši fajčiť, ale pár zlatých vše vyšlo materi Macovej, ačkoľvek brala zo synovej pláce na každé sviatky po zlatom, po dva.Ale rodičia mu potom jedno za druhým pomreli, stará gazdiná tiež, a Macovi na piaty rok už nevyplatili, na šiesty ho nejednali a Maco slúžil ďalej.Dali sa mu najesť, kúpili mu súkna na háby, krpce, dávali mu každý deň pálenky, na dohán si vše vyprosil a takto šiel rok za rokom.Keď mu rodičia pomreli, Maco sa bol chcel aj oženiť, ale za takého mrzkáňa hluchého nechcela ísť žiadna dievka.Je pravda, že Maco čela ani skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknutý, len líca ako by ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, ako by ho všetky predné zuby bolely. Vlasy ako ježa a hrdzavé voľáke, uší skoro nič. Ale jednak, keby sa bol poprosil, bol by sa mohol oženiť. Ale on dievkam vynadal, naštekal a o ženu sa viac neobzrel.Začas sa ešte držal ako mládenec, holil si celú tvár, vlasy si mastil, začesával a dával podstrihovať. Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej, tým viac sa zanedbával. Neumýval sa, iba v nedeľu, alebo keď ho gazdiná lebo dievky od stola zahnojeného oddurily; nečesal sa, len keď mu vlasy už na plecia visely, vzal rajnicu, založil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby nemusel dva groše platiť, alebo mu ich zastrihli druhí paholci, pravda, z roztopaše, vše ho spravili na väčšiu opicu, ako sa sám. Ruky utieral o nohavice lebo klobúk, a krpcov ani nevyzúval, iba keď ho dačo omínalo, alebo keď podošvu bolo treba prišiť. Do hory, do poľa bolo to všetko dobré, a keď išiel do mesta, zahodil na seba čiernu dlhú huňu a tá to všetko zakryla.„A čo koho doň? Ani gazdu nič, keď si svoju robotu spraví…“Tak za vyše dvadsať rokov bol Maco pri koňoch: oral, svážal, v zime okolo dreva, hnoja a vozil gazdu, gazdinú do mesta.Roboty bolo vždy dosť. Sluhovia iba jesť chodili do čeľadnej a sotva si stačil ústa utrieť, už gazda, gazdiná vydávali nové rozkazy, robotu aj na tri dni.Maco spával pri koňoch na pograde,[1]a potom neskoršie, keď sa mu bolo ťažko štverigať hore, spravil si posteľ vedľa koní.Kone rád opatroval Maco, ako svoje vlastné, lepšie ako seba. Koľko razí, keď vyvolili gazdu za richtára a cvalom vše v zime doleteli do mesta, stiahol Maco so seba známu čiernu huňu a zakryl spotené kone, a on popchal premrznuté ruky krížom pod pazuchy, alebo ich rozháňal a prestupoval hore-dolu, kým gazda meškal u slúžneho[2]lebo na stoličnom dome.Maco vozieval gazdu, gazdinú aj do poľa, na lúky, lebo už boli stučneli a nemohli, nemuseli sa peší unúvať za robotníkmi. Maco stal sa tak viac panským kočišom ako sedliackym paholkom.A gazda ho mal rád, lebo zo šiestich koní jeho dva boly najbystrejšie, najkrajšie a Maco ich vedel isto v ruke držať a k tomu bol trpezlivý v čakaní do nekonečna.Keď mu jedny kone ostarely, kúpil mu gazda druhé, mladé a tak sa stalo, že raz podvečer hnal po gazdu do mesta. Mladé, nevycvičené kone sa mu splašily, prevrhly vozík do hrádze a Maco zlomil si nohu.Dal Maca gazda do špitála, lebo „škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma zle malo vyhojiť“.Maco sa vystrábil, ale noha zostala jednak krivá, lebo mu ju dolomilo v kolene, v ňom ho stále potom pichalo, že nemohol sa na ňu smele opierať, ale vláčil ju vyvrátenú za sebou a pristupoval až do smrti viac na priehlavok, ako na podošvu.Nebol už teda súci ku koňom, a potom aj roky prichodily, prišlo mu robiť na voloch.O pár rokov ale nevládal už ani volom jarmo na šiju vložiť, tak opadol. Premyslel teda gazda tak, že ho dal ku kravám.„Nech sa zahadzuje na tej jednej za nimi,“ smial sa, keď sa o tom s gazdinou radili.Maco teda pásaval kravy od jari do jesene a cez zimu kŕmil, napájal, odchraňoval.Spával už v telienci a veľmi si chválil, že mu nefučí a teliatko neublíži.Že sa takto pomaly vracia ta, kde býval ako malý chlapec, k mladému statku, to si Maco raz nevedel uvedomiť, každému násilnému ústupku bol vďačný, vlastne nevedel, že ustupuje.Keď mu kone vzali, dobre, „aj tak mi už žily v rukách drevenejú“. Vzali mu voly, dobre, „ani naložiť ako sa patrí, ani podvihnúť, ani brázdu, ako má byť, vytiahnuť… Táto noha moja čaptavá. Ale druhých ožobráči ešte horšie. Nuž ďakovať Bohu, že som tak, ako som… Hó, Rysuľa, ideš sem, Soboňa! Sto bohov, ale ti nadám, len sa mi ho opováž na cudzô. Nemáš dosť svojho?“ Ani nepomyslel na svoj úpadok.Keď som sa takto po poli prešiel, vše som prišiel s ním do reči a som ho podpaľoval, a keď sa mi trafilo k richtárovi, to sme si ho doberali aj s notárom, kedy sa už bude ženiť, a radili mu všetky staré dievky, vdovice a prespanky.Jedna že má peniaze, druhá troje detí, tretia že pije a bude pri nej aj jemu dobre, a s tou-onou ho vždy domŕzali, že za ňou chodí…„Len sa musíš dáko obriadiť, oholiť, škandry ostrihať, lebo ja ťa takúto pľuhu neosobášim,“ hovoril mu vážne notár.[3]My sme sa smiali a Maco vytŕčal tri zuby zpod širokej gamby a tiež sa uškŕňal, ale len preto, že sme sa smiali všetci.Maco skutočne už bol zanedbaný úplne. Už aj desať rokov, čo sa neholil, len si tak vše nožnicami zpamäti po brade kostrnky posrážal. Oči zaliate, vlasy ako stará riečica, ruky od blata a hnoja všetky dopadané, len tá vrchná gamba, zarastená, čo mu trčala, a tie zuby zpod nej ako koly.„Ale, pán urodzenký, radšej trocha toho dohániku do fajočky…“[4]Notár mu vše dal panenského dohánu[5]do handričky a Maco, aby sa ho čím viac navoňal, hybaj večer do čeľadnej za pec na lavicu a fajčil aj očima aj ušima; vyškrabal, pomiešal a fajčil znovu, kým ho dievky nevyhnaly, že smrad robí.„Ale veď mi je zima, ako ma trasie, a mokrý som… A čože? Aké panie! A druhí paholci vám môžu smradiť,“ bránil iba vari toto jediné svoje právo a nechcel vyjsť.Ale keď ho toľko vyháňaly, naučil sa celkom opatrne fajčiť v maštali a do čeľadnej prestal chodiť, iba ak k jedlu. I to mu vyniesli: lebo už nechceli s ním z jednej misky jedávať.V jeseni počal Maco polihovať na poli aj doma.Zima, dych mu počalo stavať, v nohe ho tiež štiepalo. Ale nikomu sa neponosoval, len keď veľmi štiepalo, hladil si rukami nohu, alebo ju v poli nad ohníkom prihrieval. Na bok mu voľakto poradil surovej kapusty. Gazda mu so smiechom pripomenul, že to už pred smrťou, notár doložil, že sa mu prichodí ponáhľať s tou ženbou, ak chce ešte dačo užiť, a každý dačo, ale všetci len na posmech.Maco ani slova, ani len dohánu od notára nezapýtal. Len si kázal dievkam navariť pľúcnika, že mu ktorýsi kraviar-kamarát poradil, ale tie mu ho nenavarily. Priložil si ho teda sám k ohnisku a dievkam našomral, že „pocháble pochabie, len frajerov keby bolo…“Ale pľúcnik hneď nepomohol, kapusta tiež nie, nechal lieky tak a iba čo si častejšie vošiel pýtať na dohán a od gazdinej pýtaval si pálenky s korením do skleničky. Do dohánu poradili mu mrvu zo sena namiešať, a tak mu vraj ozaj dalo ľahšie dýchať.O Vianociach už nevládal ani okolo statku. Tak ho vše aj za pol hodiny dusilo, že mu až slzy tiekly. A od slabosti musel sa oprieť, sadnúť, a len fajku, fajku. Vše naprosil paholkov a tí zase, keď videli, čo je s ním, aj z vlastnej vôle hodili sena kravám, napojili, odchránili.Po Vianociach prichodí tuhá zima.V telienci počalo Maca drgľovať, čo si aj vše slamy prihodil a vriec a handár na seba nanosil. Ráno museli ho budiť, vlastne dvíhať, do jedla siliť, ale aj to len tak pobabril, lyžicou popichal.„Už ja ďaleko nepotiahnem,“ vravel si sám sebe. „Ale hovädo je hovädo a aj to si musí odpočinúť.“Na dvore ticho, všetko zaspáva, iba v Macovej duši ako by sa dnilo.„S gazdom však na čom som? Mne sa len vari predsa bude treba porátať, ako mi aj ten —“ pomyslel na mňa. Porátanie, pravda, počal teraz chápať s druhej strany, nie, ako som ho ja bol navádzal.„Chová ma, šatí ma, na Všechsvätých nové krpce, baranicu mi kúpil… a ja roboty žiadnej. Akože to ešte odslúžim, ak ma toto nepopustí…? Nepovedať nič? To by bolo… Nevedieť ani ako umierať. Akože si ľahneš do tej zeme?! Veď by som ani nezhnil,“ prišla mu na myseľ jeho celoživotná filozofia: poriadne robiť (sebe či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne zomrieť.Zodvihol sa so slamy a zavliekol pod okno.Svetlo.Otvorily sa dvere a okúňavo vovliekol sa do izby Maco.Gazda sedel za stolom pri poháriku a prezeral akési ľajstre obecné.„Gazda…,“ a zakašľal i zapišťalo mu na prsiach a stiahlo hlas, „ja sa už ďaleko nepovlečiem… prišiel som sa porátať… ak som vám dlžen, koľko by som vám to teda ešte mal dosluhovať?“ vzrušene začal Maco.„A čože je tebe, Maco, veď si ty voľáky celý nanič, shrbený, premenený,“ vstal a divil sa gazda, lebo ho už pár dní nebol zbližša videl.„Veď zato. Ak by som vám mal doplatiť, to by ma v tom hrobe večne mrzelo, že som si tak vygazdoval na starosť,“ povedal a vypadly mu slzy.„Ale, čoby, ešte ja mám…“ — sňal kalendár a s čistej strany vyčítal, „všetko spolu trinásť zlatých ti vyplatiť a od Všechsvätých ti zase hádam dačo zvýši… Na ráno porátame s gazdinou a tieto ti, ak chceš, aj hneď vyplatím,“ stával sa gazda veľmi spravodlivým aspoň teraz.Macovi sa náramne uľahčilo, utrel si košeľou ústa, nos a oči a bol by sa zasmial od radosti, keby ho nebolo všetko bolelo.„Ale nie, gazda môj, neustávajte sa. Mi to bude vari dosť na pohreb. Len ma,“ a pristúpil ku gazdovi a chytil ho za ruku, „nie ako koťuhu, dakde pod plot. Veď kým som vládal, robil som ako druhí…,“ a Macovi slzy zablyšťaly sa pod chlpatou obrvou.„Si hádam človek ako druhý,“ uistil gazda Maca ohľadom pohrebu. „Nuž ale či sa už ozaj sberáš zomrieť?“„Veru, vari už tu moja hodinka. A nestojím už ani za toho Miša (slepý starý kôň, čo sečku rezával, mlieko do mesta vozil a takú ľahšiu robotu konal), nuž načože som na oštaru svetu aj sebe,“ teraz už celkom spokojne hovoril Maco.Gazda počal Macovi smrť vyhovárať, ako by sa jej ten bol bál, a Macovi bolo, ako keby mal ísť na svadbu.Hovoril mu, že mu pošle na ráno Švingorku (babu): „Namastí ťa špiritusom a do čeľadnej ti musia postlať, zohreješ sa, prejde ti za dva-tri dni, a budeš chlap ako buk,“ a na potešenie nalial Macovi do pohára vína.Maco vzal, priložil k ústam, ale mu vypälo žalúdok, položil zpäť.Gazdu vypočul, ale sa nepotešil. Bolo mu to ľahostajné. Ak vyzdravie, bude robiť; ak zomrie, bude v hrobe hniť. A jemu bolo akô jedno, takô druhô.„No, dobre, keď pošlete, ale jednak, gazda môj aj gazdiná,“ a hľadal ju očima po izbe (ale tá bola u sestry), „ďakujem vám, že ste ma celý môj život vo vašom dome obchodili, chovali, šatili a všetko… Pán Boh vám daj zdravia, aj vašim deťom,“ chytil Maco gazdovi ruku a bozkal mu ju prv, než by si ju bol mohol odtrhnúť od Macových úst.Konečne aj richtárovi vypadly slzy a v svedomí bohvie, čo si myslel, ale všetko dobré. Bolo už však neskoro.Maca našli ráno studeného v telienci.Gazda vystrojil mu krásny pohreb s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, aj kedy sa narodil a zomrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci povrávali si, že však ho mal za čo pochovať…[1]Maco spával pri koňoch na pograde— visutej posteli v maštali[2]Kým gazda meškal u slúžneho— náčelníka okresu (úradníka, vymenovaného na to miesto)[3]„Ja ťa takúto pľuhu neosobášim,“ hovoril mu vážne notár.Notári, ktorí boli ako závislí úradníci exponenti vládnúcej triedy v Uhorsku, bývali zpravidla i matrikármi. Civilný sobáš u matrikára bol povinný pre všetkých obyvateľov Uhorska. Až po odbavenom civilnom sobáši mohol nasledovať cirkevný sobáš.[4]„Ale, pán urodzenký…“— ten titul sa pôvodne dával len zemanom (generosus = urodzený), neskôr aj iným vzdelancom[5]panenského dohánu— doma vypestovaného, nie kúpeného v trafike	Tajovsky_Maco-Mliec.html.txt
Predmluva[1]Od viacej rokov zabával som sa s tou myšlienkou, či by nebolo pre rozvitie duchovného života rodu nášho slovenského užitočnejšie, ba práve potrebné, aby sme sa k nárečiu nášmu prihlásili[2]a ho pri vyššom samých seba vzdelávaní nielen v živote domácom, ale i v obecnom užívali. Ale tu zaraz, ako táto myšlienka u mňa povstala, vystúpila i tá v duchu mojom, či my skutočne máme vlastné nárečie, či je to nie len rozličnorečie češtiny, čo my slovenčinou, nárečím slovenským volávame, i vidiac, že rozhodnutie otázky prvej od tejto druhej visí,[3]zabral som sa do skúmania slovenčiny i pretriasal som ju zo všetkých strán, bo jestliže by sa to potvrdilo a slovenčina len rozličnorečím českým bola, zbytočné by bolo chcieť slovenčinu na reč spisovnú povyšovať a to, čo vlastného záväzku a života nemá, na nohy stavať,[4]ale zas naproti tomu, keby slovenčina naša zvláštne nárečie bola a sa v nej osobitný život bol zaviazal, život tento pestovaný, napomáhaný musel by i život duchovný kmeňa nášho mocne napomáhať, silnejšie ako čeština dosiaľ pohybovať i jeho rozvitie sa omnoho viac ako táto obľahčovať. Pristúpil som teda k rozberaniu slovenčiny i po pilnom skúmaní poznal som, že vskutku je slovenčina z každého pritom ohľadu zvláštne nárečie, v ktorom sa silný a svieži život ukrýva i len rozvitia potrebuje, a keď som toto poznal i na položenie kmeňa nášho v celej rodine našej, na vzmáhajúce sa jej túženie po živote vyššom i na iné okolnosti dostatočný ohľad vzal, za dobré a potrebné som uznal, aby sme sa k nášmu nárečiu, k slovenčine, prihlásili, ju do našich spisov a do nášho obecného života pouvádzali a ju za nástroj duchovného života nášho vyvolili. K tomuto práve teraz bol čas najpríhodnejší, bo po dlhom hlivení teraz sa k životu prebudzujeme a na jeho krídla chápeme, teraz teda, keď sa život náš opravdivý začína, bol tiež čas vyvolania do života slovenčiny našej, aby sa ona so životom naším objala a na ďalekú cestu, ktorá sa pred nami stelie i v nepriehľadnej diaľke sa tratí, s ním sa vydala: jedno druhé bude napomáhať a kmeň náš sa osvieži i opravdivo ožije!Prv ale ešte, lež som sa celkom za slovenčinu zaujal i s ňou vystúpiť pevne si predsebavzal, predložil som vec dobrým rozmyselným priateľom,[5]takým, ktorí vo vzbudzujúcom sa živote našom veliký údel majú, kmeňu nášmu z celého srdca prajú i sami ešte plní sviežej životnej sily len na život kmeňa nášho myslia, preň robia a pracujú, nielen na našej minulosti oči ovesujú, ale v budúcnosti kmeňu nášmu život lepší hotovia, i keď som od týchto po dlhom rozmýšľaní to heslo dostal, že i oni to za dobré uznávajú, i oni že k tomu pristupujú a ožitie sviežejšie z toho pre kmeň náš si sľubujú, pustil som myšlienku svoju, s ktorou som sa oddávna zaoberal, do behu i teraz ju tu zjavne vyslovujem i ju krajanom a spolukmeňovcom svojim srdečne porúčam.Ku kroku tomuto ma iste veľmi pohol i príklad bratov našich katolíckych,[6]ktorí sa už oddávna k našej slovenčine prihlásili a krokom svojím už dávno pravdu tú, že k rozvitiu duchovného života nášho české nárečie je nedostatočné, vyslovili. Krok náš je len tohoto dovŕšenie a doplnenie.Ale ktoréže nárečie vezmete za spisovné, povedia mnohí, najmä tí, ktorým sa krok náš neveľmi pozdáva, veď v každej stolici u vás inakšie hovoria a tak mnoho máte nárečí, a ktoré má pred iným zadržať prednosť, akože rozhodnete, a čo sa aj k jednému alebo k druhému nachýlite, všetci sa nezjednotíte v jednom, ale ostanete rozsypaní. Len neznámosť reči našej a veľká nedôvera ku kmeňu nášmu a jeho životu takto hovorí a výroky už dávno povedané, ale dobre neposúdené, opakuje. Nie je to pravda, odpovedáme my, že by u nás v každej stolici iné nárečie a medzi slovenským ľudom viacej nárečí bolo: na celom Slovensku je len jedno skutočné nárečie, lež po rozličných krajoch rozlične popremieňané a pozohybované. Najčistejšie a najvernejšie je toto nárečie zadržané tam, kde bolo najlepšie ukryté, v hlbine Tatier, najviacej sa popremeňovalo tam, kde mali naň susedné nárečia slovanské najväčšie pôsobenie, predsa ale jednota tohoto nárečia dobre sa vidí z najviacej foriem slovenčine vlastných, od iných susedných slovanských nárečí odchodných, i zo slov, ktoré všetky rozličnorečia prebehujú a všetky v jedno klbko, v slovenčinu, sa spletajú. Keď sa mala teda slovenčina na spisovnú reč povýšiť, musela sa ona vziať vo svojej pôvodnosti, vernosti a čistote a tie formy, ktoré by tam boli, akých je veľmi málo, lebo nerozvité alebo od verného stroja nášho nárečia uchýlené, museli sa podoplňovať[7]a ponapravovať z rozličnorečí slovenských[8]a na takýto spôsob vyplnila a vyokrúhlila sa reč naša. Krem toho z rozličnorečí slovenských, ako zo svojich vlastných haluzí, berie slovenčina, brať bude a môže i brať má slová, aby sa čím najväčšmi obohatila, k rozmanitému a úplnému sa svojich [potrieb] vysloveniu spôsobnou i docela príhodnou stala[9]a života toho, ktorý sa medzi nami vzmáha, opravdivou a dokonalou vyslovovateľkyňou bola. Keď teda medzi nami Slovákmi je len jedno nárečie a toto v čistote svojej sa za spisovné povyšuje, je v ňom to, čo je opravdivo slovenské, vyslovené a preto Slováci ako takí všetci sú uspokojení, a následok tohoto, ako pevne veríme, bude ten, že sa všetci k svojmu vlastnému, k vernému obrazu svojej reči, prihlásia, prirazia a na jeho upevnení, rozšírení i zveličení všetci svedomito pracovať budú i ruky si všetci k jednému dielu podajú. Len stranní[10]a málo vzdelaní budú zaliezať na pobočné cestičky, a tí, ktorí nevedia poznávať znaky času a nestoja sami v plnej činnosti za vzdelanie ľudu nášho i nenahliadajú do budúcnosti, budú sa slovenčine protiviť, ale čo sú hlasy jednotlivých proti životu národa celého? Ony ho nezastavia a život sám málo si povšimne hlasov takých! A nebolo by ani v nás viery k životu nášmu, keby sme mysleli, že sa v jednom, a síce v tom, čo je čisté slovenské, nezjednotíme, a nebolo by v nás iste sily života, keby sme sa v tom nezjednotili a všetci v jednu vôľu nespojili. Spojíme sa, to všetky znaky života nášho ukazujú!Katolícki bratia naši, odtiahnuc sa od češtiny, nepovýšili samé čisté nárečie slovenské na reč spisovnú, ale vzali nárečie češtine najbližšie, čo sa stalo podľa domyslu[11]nášho potrebným behom vecí, lebo krok k samému čistému nárečiu slovenskému urobený bol by sa veľkým odskočením od doterajšieho spisovného vo vážnosti stojacieho jazyka pozdával, i sami mužovia tí, čo prví sa z bratov našich katolíckych k slovenčine prihlásili, pochádzali z krajov tých, v ktorých toto nárečie českému najbližšie je v obyčaji.[12]Týmto ale mužom patrí zásluha tá, že nám most k opravdivému životu nášmu v jeho vlastnej forme pripravili, a teraz my pevne veríme, že oni sami pri ňom len neostanú, ale ho k tomu cieľu, k akému ho pripravili, i užijú, prezeň[13]prejdú a s nami si ruky podajúc, spolu s nami vedno na čisté naše pole, kde sa mladý život slovenský do prvých pukov rozpúšťa, prestúpia a tam spolu s nami spojenými silami pracovať budú.[14]Smutné to boli časy pre nás, keď sme boli rozdvojení a rozpadnutí, a dlhé, predlhé: treba už i nám raz spojenia a vrúcneho, opravdivého objatia!Za povinnosť som si držal, keď sa myšlienka o slovenčine a slovenskom živote našom v mysli mojej prijala,[15]jej i základ položiť, na ktorom by sa ďalej stavať[16]mohlo. A z tejto príčiny napísal som prítomnú gramatiku, ktorú vám, krajania, predkladám s tou vrúcnou žiadosťou, aby ona úžitok očakávaný priniesla. Bez nej nebolo nám veci možnej ďalej sa pohybovať, i pripílil som si[17]v práci svojej. Vystavil som gramatiku nášho nárečia podľa zásady hore vyššie oznámenej, v tom ohľade jedine možnej a pravdivej. V gramatike je skúmavosť alebo vysvetľovanie ústrojnosti reči našej s jej skutočným vyložením spojená; nie je gramatika prítomná len takrečená praktická, t. j. náuka reči našej na dakoľko bezzákladných, ľahko nazbieraných, mechanických pravidielkach založená, ale stojí ona na vyspytovaní a vysvetlení vnútorného stroja a riadu reči našej, ktorý peknou svojou zložitosťou ducha zabáva a ktorého poznanie k hlbšiemu reči našej poznaniu privodzuje. Preto i pozorného robím čitateľa, aby nielen s jedným alebo hádam s druhým dielom gramatiky,[18]ako to často býva, sa zaoberal, ale ju celú pilne prešiel i preskúmal, bo tak len reč našu základnejšie a úplnejšie poznať môže i celú ústrojnosť reči našej uvidí. A zaiste sa mu i odmení táto práca. Je naša slovenčina prekrásne ustrojená, je ľahkotvorivá, v tvorivosti rozmanitá a v zvukoch jadrná; je ona verný obraz sviežeho, bohato obdarovaného ducha nášho kmeňa slovenského. Každý tvor v prírode má svoj hlas osobný,[19]má i Slovák hlas svoj, verný odtisk[20]duše svojej, a keď sa všetko svojím hlasom ozýva, nechže sa ozve i rod náš hlasom svojím!Odstávame[21]teda od češtiny ako reči našej spisovnej, ale, krajania, nezabúdajme na túto našu sestru najbližšiu! Nezabúdajme ju, ale píľme sa jej[22]všetci vzdelanejší i naďalej. Moc ona má utešeného, pekného a má moc, čo my pre život náš potrebujeme. Nezabudnime nikdy ani na vďačnosť, ktorú sme pracovitému a umnému českému kmeňu povinní; on nás v hlivení našom opatroval a nás k životu vyššiemu svojimi duchovnými plodmi pripravoval, preto vďačnosť naša nech vždy ostane k nemu svieža a vrúcna v srdciach našich. Pominuli časy českej slávy, ale nestratili sa jej skutky! A myslíme tiež, že sa bratia českí od nás neodvrátia, ale i naďalej nám blízki a v spojení duchovnom s nami ostanú. Prešiel, chvalabohu, už ten nešťastný čas neznámosti v rodine našej,[23]niet teraz viac času k odoznávaniu, ale len k bližšiemu poznávaniu seba vzájomne. Preto sme z tohoto ohľadu mysle pokojnej.K tebe už obraciam reč moju, mládež naša slovenská, nádeja pekná života nášho! Mladá svieža slovenčina tebe iste sviežej a života plnej sa najlepšie zaľúbi a tebe iste ona aj najlepšie pristane. Ty si povolaná vzbudzovať a kriesiť život nový na skalistých Tatrách, tebe teda i to, čo je samo plné sviežeho života, dobre poslúži a čo hlboko do duše rodákov sa zarýva, na dobrej ti pomoci bude. Ty budeš časom svojím ochraňovať poklady života nášho, ochraňuj že i tento poklad náš vzácny, aby sa nestratil alebo do miesta tmavého neupadol.Konečne srdečne ďakujem všetkým, ktorí mi radou slovnou i písomnou a nadovšetko príneskami[24]slovenskými gramatikálnymi pri tejto práci pomáhali, a hlavne ďakujem Tebe, statočná duša slovenská, Jonáš Bohumil Guoth, čo tam pod Kriváňom nad osudom naším pilne rozmýšľaš i všade, kde len môžeš, srdečne a ochotne bez všetkých nárokov rodu nášmu pomáhaš, ktorý si ma ustavične väčšími prácami pri diele tomto podporoval. Keď bude mať Slovensko mnoho tak starostlivých, tak vrúcnych synov, peknejšie, lepšie mu nastanú časy, ktorých my len zore vidíme, za ktorými ale, ak vytrváme, iste bude nasledovať slnko. Daj len, boh, k prácam našim pomoci svojej, lebo s ňou, ak sa i sami pochlapíme, vytrváme.[1]Náuka reči slovenskejvyšla ako samostatné dielo tlačou roku 1846. Tu podávame z nej niektoré časti.[2]Od viacej rokov zabával som sa s tou myšlienkou… aby sme sa k nárečiu nášmu prihlásili…— nie je dosiaľ isté, kedy sa Štúr rozhodol pre slovenčinu ako spisovný jazyk. Podľa doterajších výskumov spadá toto Štúrovo rozhodnutie na rozhranie rokov 1842/1843. Niekedy po tomto dátume začal Štúr koncipovať aj svoje základné diela Nárečie slovenské a Náuka reči slovenskej.[3]… od tejto druhej visí— od tejto druhej závisí[4]… na nohy stavať— v pôvodine: na nohi staveť[5]… dobrým rozmyselným priateľom(v pôvodine: rozmislním) — dobrým rozvážnym priateľom, totiž najmä M. M. Hodžovi a J. M. Hurbanovi, ako to Štúr spomína aj v úvode k spisu Nárečie slovenské.[6]… príklad bratov našich katolíckych— t. j. bernolákovcov, ktorí písali v slovenčine[7]… tie formy, ktoré by tam boli, akých je veľmi málo, lebo nerozvité alebo od verného stroja nášho nárečia uchýlené, museli sa podoplňovať…— toto nejasne štylizované miesto treba chápať asi v tomto zmysle: … tie formy — akých je veľmi málo — ktoré by tam boli alebo nerozvité alebo od verného stroja nášho nárečia uchýlené, museli sa podoplňovať…[8]… z rozličnorečí slovenských— z nárečí slovenských (z podnárečí)[9]… aby sa čím najväčšmi obohatila, k rozmanitému a úplnému sa svojich (potrieb) vysloveniu spôsobnou stala…— nazdáme sa, že tu vypadlo nejaké podobné slovo, ako sme ho pre chápanie zmyslu doplnili (potrieb); nepokladáme za správnu úpravu v reedícii z roku 1943 (Ľ. Štúr, Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, Martin 1943, str. 132), ktorá má toto znenie: „… aby sa čím najväčšmi obohatila, k rozmanitejšiemu a úplnému sa svojich vysloveniu spôsobov i docela príhodnou stala…“ V pôvodine je totiž táto formulácia: „… abi sa največmi obohaťila, k rozmaňitjemu a úplnjemu sa svojich visloveňú spuosobnou i docela príhodnou stala…“ (str. IX.)[10]stranní— jednostranní, zaujatí, predpojatí[11]podľa domyslu nášho— podľa našej mienky[12]… i sami mužovia tí, čo prví sa z bratov našich katolíckych k slovenčine prihlásili, pochádzali z krajov tých, v ktorých toto nárečie českému najbližšie je v obyčaji.— Správnejšie by sa malo povedať, že tí mužovia, čo sa pridali k bernolákovskému spisovnému jazyku, účinkovali na západnom Slovensku, lebo napr. sám Bernolák pochádzal z Oravy, podobne ako aj Hamuljak, Ottmayer bol zo Žiliny, Bajza z Predmiera atď.[13]prezeň— cezeň[14]… a tam spolu s nami spojenými silami pracovať budú.— Mladšie pokolenie bernolákovské sa postupne naozaj zapojovalo do štúrovského hnutia (Palárik, Hattala, Radlinský, Závodník, Plošic, Holček a iní), až roku 1851 prišlo k zjednoteniu v spisovnom jazyku.[15]… v mysli mojej prijala— v mysli mojej ujala[16]stavať— v pôvodine: staveť[17]pripílil som si— poponáhľal som sa[18]… nielen s jedným alebo hádam s druhým dielom gramatiky…— Štúr rozdelil svoju Náuku reči slovenskej na tri základné diely. Prvý diel má názov: Sklad a pôvodná určitosť slov, druhý: O priemenčivosti slov a tretí: Spojna.[19]… má svoj hlas osobný— má svoj hlas osobitný, zvláštny[20]odtisk— odtlačok, výraz[21]odstávame— odstupujeme[22]píľme sa jej— usilovne ju pestujme, dbajme o ňu starostlivo[23]Prešiel, chvalabohu, už ten nešťastný čas neznámosti v rodine našej…— narážka na nevzájomnosť slovanskú v minulosti a na lepšie výhľady do budúcnosti[24]príneskami— príspevkami	Stur_Nauka-reci-slovenskej.html.txt
Na záletochFašiangová črtaO dva týždne po smrti svojej ženy vdovec Kotúč prebudil sa akosi vo veselšej nálade. Sprvu nemohol si spomenúť, čo to bolo, že večer zaspal sladko, ako už dávno nie. Až neskoršie vhuplo mu do pamäti, že u susedov bolo krštenie, že si trochu vypil a že bola tam i mladá vdova Katka Strnádková. Jedlo sa, pilo sa a žartovalo. A ešte teraz, vyťahujúc sa na hrachovinách, postlaných v posteli, na ktorej pred dvoma týždňami ležala jeho starká, mimovoľne sa usmieva pri spomienkach, ako ho tam „ženili“ a ako sa Kača červenala, keď ju za neho nahovárali, a neodhŕňala sa ani najmenej, keď podgurážený hriatym i žartmi, prisadol si k nej a poriadne ju pľasol po chrbte.„Ach, čože!“ — vzdychol si, teraz akosi hanbiac sa, že on, staroch päťdesiatpäťročný, preživší tridsať rokov v šťastlivom manželstve so svojou „starou“, o dva týždne po jej smrti vyznával lásku takýmto zrejmým spôsobom.Ba čo by tak povedala jeho stará, keby sa to tak na druhom svete dozvedela? Veru, nemôže si ani pomyslieť, čo by asi povedala, ale iste by na sucho neobišiel! Bola ona nebožká veľmi akurátna nátura a vedela, čo sa sluší a čo nie, preto si ju on aj ctil, ako sa patrí na dobrého manžela. A veru ťažko mu padlo, keď zrazu z božej, ale jemu sa zdalo, že viacej z vlastnej vôle odobrala sa do večnosti. Bola ona síce trochu „obyčajná“ (vrtošivá) osoba, ale on konečne na to privykol, a keď razom zostal sám, bolo mu ani plotu bez kola. A akoby nie: veď vedela ho tak pekne viesť, že on takrečeno nepotreboval ani myslieť. Len vykonať, čo ona povedala. Bolo to pre neho pohodlné a žili si pritom v bázni božej — a žili by si azda ešte mnohé roky, keby nie náhody, ktorú on až do včerajška nevýslovne želel.Vraví sa, že sa manželstvá uzavierajú v nebi. No čo by sa i všetky neuzavierali v nebi, ich manželstvo sa iste v nebi uzavrelo. A preto žili si v súhlase a súzvuku.Ich život tiekol ticho a pokojne. V lete kopali, žali, mlátili — podľa toho, aká práca sa práve konala. Šlo to ako stroj: Kotúč pracoval, žena sa zasa starala o jedlo. Potreboval len siahnuť lyžicou do misy. Pravda, len vtedy, keď ona chcela, a lyžicou, ktorú ona podala mu do ruky. V zime tiež ich život tiekol pravidelne. Ak bola zima, neschodno, žena priadla pod pecou a on vyťahoval sa na peci. Prebúdzal sa len vtedy, keď ho žena štuchla do boka, aby šiel oškrabať zemiakov, alebo uvariť kapustnice. Zoštveral sa bez šomrania, obliekol starý „hunený“, na jednom krídle vypálený kabát, opásal sa povrázkom, ani čo by šiel do hája, a varil, vzdychajúc a pokašliavajúc… V peknej chvíli (a tá bola, kedy sa Eve zachcelo) štuchla ho už na svitaní — to znamenalo, že sa má brať do hája, kde s inými robil „siahy“. Zoštveral sa i vtedy bez odporovania, obliekol sa, pošúchal tvár (to akoby sa umyl), obliekol sa i prepásal povrázkom a šiel… Niekedy sa doma naraňajkoval, ale ak raňajok nebolo, vzal kapsu, do ktorej mu žena vložila kus chleba, niečo uvareného, čo práve od predošlého dňa zostalo, a šiel.V jedno ráno prebudila ho žena, ako obyčajne, štuchnutím už na svite, a pri zvyčajných okolnostiach vyberal sa do hája. Kapsa už bola prichystaná na stole. Kotúč pozrel dnu — bol v nej iba chlieb.„Mohla si niečo pridať,“ podotkol trochu namrzene, i trochu nesmelo.„A čoho! Iba ak tej zemiakovej kaše, čo zostala od včera. Tam je v pekelci, vyškrab si ju,“ narádzala, ani sa nepohnúc spod praslice.Kotúč bez slova pobral sa k pekelcu: o kašu veľmi nestál (iba o hrachovú), a že si ju má ešte do hory niesť, namrzelo ho.„Čo ju budem vyškrabúvať — vezmem i s hrncom.“„Azda aby si mi ho zabil?!“ zhrozila sa žena. „Vyškrab si pekne do kapsy.“„A už ja kašu v kapse neponesiem,“ ticho, ale rázne osvedčil sa starý.„A už ti ja hrnca do hory nedám, lebo by si mi hrniec zabil,“ zduplovala stará.„A ja by ti hrniec nezabil, a ja ti kašu v kapse niakovsky neponesiem.“„A ja ti hrnca niakovsky nedám, lebo by si mi hrniec zabil!“ dôvodila stará zanovite, pokojne vyžúvajúc z kúdele klky.To bol vari prvý vážny spor v ich nemladom manželstve, a práve preto, moji milí, tuhý a ľúty. Priečili sa oni takto, priečili, o hrniec a kašu — on rozčervenený ani moriak (a inokedy ani baránok!), ona akurátna a bledá, ako čo by len tak pre špás či pre rozkoš vyžúvala klky a robila mu protiveň… Kotúč sa dopálil, skočil k pekelcu, schytil hrniec a tresol ním o zem.Stará zhíkla a ticho pobrala sa zberať črepy a zmetať kašu. Bola červená ako pred chvíľou starý, no nevravela ani slova. On ochladol. Ešte nikdy sa nestalo, aby on mal posledné slovo, preto ho to teraz úplne vyrazilo z rovnováhy. I od hája mu prešla chuť. Bol by už nedbal zobrať kašu i do kapsy, ale žena zhrnula ju do zástery, vysypala na misku a vložila zas do pekelcá.Práve vtedy ohlásili sa chlapi, idúci do hája, a on odišiel bez kaše, hanbiac sa i ľutujúc neslýchanú svoju prchkosť.Keď sa večer vrátil, čakala ho strašná zvesť a plná izba susediek… Žena ležala na posteli, neživá-nemŕtva. Našli ju tak tetka Strnádková, keď prišli si k nej požičať motovidlo. Nevravela, len ukazovala to na hlavu, to k pekelcu, no nemohli ju rozumieť. Už ju i pod rošt položili, aby ľahšie skonala, ale ona len krútila hlavou… Kotúč kajúcne sklonil sa k nej, volal ju po mene, ale ona, neživá-nemŕtva, len ukazovala to na hlavu, to na kapsu, visiacu na žŕdke, a zas k pekelcu.On už rozumel… Šiel k pekelcu, zhrnul kašu do kapsy a zavesil si ju, akoby šiel do hája.A nebožká sa usmiala a vypustila ducha. — —Tak teda ostal vdovcom, preveľmi opusteným a zarmúteným. Tá kaša, ktorá sklátila jeho ženu do hrobu, ležala mu na duši. Až včera mu trochu odľahlo, keď si upil takého so starým sadlom a vytúžil sa pred starou Strnádkovou. Bolo krštenie a bolo hodne veselo. A Strnádková ukazovala sa mu takou dobrou! Vraj toto takto, bez jednej lastovičky — keď Pán Boh chce — bude leto. A žena — nevídali vraj — takej partieky naberieš na furmanský voz. A on, že nenaberie — takej ako nebožká, nech jej je ťažko nohám, ľahko duši, ani čo by čo robil, nenaberie. A ona zas, že naberie — ešte inakšej, a bľusla naň zaľúbene. A nemohol nevidieť, ako náročky loví najväčšie škvarky, keď prišiel rad na neho, aby si vypil…Iste všetko to: i hriate, i škvarky, i zaľúbené pohľady starej Strnádkovej, podnietilo jeho mlado-vdovské srdce k tomu, že pľasol mladú buclatú vdovicu Kaču do chrbta — to už ako na závdavok úprimnej lásky.Toto všetko pripomína si znova a znova, sediac na posteli a škrabúc si zátylok ako v starosti. A má čo rozmýšľať! Keď tak dobre pováži, Strnádková má pravdu: nie je ešte taký starý, aby sa za živa zadebnil medzi tieto štyri steny. Má chalupu, hľa, rúču, i vyrobí, koľko treba. A Kača — no, súca roba! Červená ani šípka v jeseni, ruky ako války, a v páse — dobré povrieslo by muselo byť, aby ju prečiahlo! Slovom: krásavica. A nie nejaká mľandravá, čo, keď pozrieš na ňu, zmraští sa, akoby zahryzla do plánky, alebo práve skryje sa do kúta. Možno síce, že takto, kvôli dobrému tónu, i nadá ti trochu, aby ľudia nemysleli, že sa chce vydávať, ale pritom sa ti usmeje, akoby hneď hotová zahryznúť…Nuž nie div, že pri takýchto predstavách myšlienky Kotúčove zabehujú do romantiky. Dom by ožil — Kača má i jalovicu, dosť skoro bola by krava; a takto ako pusto samému! Príde z hája, ani nestiahne z hlavy šľofane, zalezie pod perinu. A môže vzdychať a trudiť sa! On síce nemá kedy trudiť sa, ale predsa bolo by veselšie… A Kača by neobanovala: vďaka sporivosti nebožkej, v škrichu ešte zo päť meríc raži, akoby ju obral. A v chlieve prasiatko. Ak by chcela, mohlo by sa zabiť; ak by nechcela, mohlo by sa predať. Prednovku by sa nemusela báť… I na svadbu by sa našlo. Keď nebožkú „k smrti pristrájali“, našlo sa u nej za oplecím štyriadvadsať zlatovák, ako jeden grajciar. Bola sporivá, chvalabohu, a teraz bolo by na pálenku i na všetky trovy. Keby len Kaču kýsi čert nepodsadol…Spomenul si, čo ľudia povrávajú, že Kača drží sa za Jana Brezinu, toho zbytkára. Kotúč mu je ujcom, ale odjakživa ho nemá rád, a teraz, spomenúc si na neho, ešte viacej. Myslí vždy len na fígle; len kde by koho napálil… Za Kačou pásol ešte za dievoctva, a keď zostala vdovou, zas. Láska nezhrdzavela… Ale keby mala rozum, nešla by za neviem čo. On, Kotúč, by nešiel… Čo s ním, takým vetroplachom?! Nuž ale ženská nemá rozumu: vylep si klobúk na ucho, kosierky, vysúkané sáry ani trúby, a možná vec, zblaznie sa do teba. Taký kuriplach často zatieni takúto vážnu, akurátnu náturu. Lebo ženská nemá rozumu, ako patrí… Ako straka baží za leskom-bleskom a často pre číry šumichrast zapovrhne čisté zlato v tvrdom obale. A láska potrebuje základ, čisté zlato, nie šumichrast…No škoda bolo sa mu trudiť, jeho obavy i žiarlivosť boli neoprávnené. Presvedčil ho o tom sám Jano — bodaj ho bol nepresvedčil! Raz sedel si pod kachľami, keď tu vpálil dnu Jano. Chlap ani jedľa, skoro dočahuje hlavou trám, ale ináče takto na pohľad z toho naničhodného šumichrastu nie najhorší.„Ba že sa tu nebojíte — taký sami!“ smeje sa a už i bez ponuku pohodlne sadá si za stôl a bez úvodu vykladá, prečo prišiel. Má vraj ísť zajtra slamu rezať tu do Strnádkov; ale jemu sa nechce. Vie, ako je to v dome, kde sú samé baby: schválne nenáhlia s večerou, len aby človeka pridržali a mohli si pojazyčiť. A on to vôbec nerád… Lebo svet je zlý: ani sa nenazdáš, čo ti vyhúta z toho… Ty, môžbyť, nič nemyslíš, a svet, čo ja viem, čo! Nuž a zajtra by najmä nerád: zriekli sa so susedovie Adamom, že si zájdu do kopaníc. Je tam dievča ani lusk… Nuž keby ujec chcel za neho ísť k tej sečke, vybehli by si hneď zvečera.Kotúč sa potešil. Len pred chvíľou sa bál, že tu Jano zaprieči mu jeho pekné plány, a hľa, on sám podáva mu príležitosť. Akoby trúfal… No nedôveruje mu tak zrazu.„A veď ty rád chodievaš do Strnádkov,“ povie a díva sa na Jana skúmavo.„Ale ja? Nebodaj nazdáte sa, že za Kačou? Jaj, to dávno vyšumelo! Dávno, predávno! A čo by som sa darmo vláčil? Vari sa môžem ženiť — mám chalupu alebo čo? A, viete, ja by vdovy vonkonečným koncom nechcel. Vdova len za vdovca —“ dokladá s dôrazom a pozrel na ujca pohľadom obodrujúcim. „To už skorej tak pre vás…“Kotúč sa začervenal. Ešte vždy nevie, či Janovi veriť, alebo nie. Pozrel na neho a stretol sa s jeho pohľadom, vážnym i nežným. Nežartuje; vtedy nehľadel by tak nevinne. No predsa za lepšie uzná nezdôveriť sa na prvom raze.„Čože, ja na to nemyslím,“ vraví pokorne a zbožne zadíval sa na povalu.„Nemyslíte! Prečo by ste nemysleli? Ja na vašom mieste by myslel. Vari nemáte gruntu — alebo vy sami ste nie ako patrí — chlap súci?! Nebojte sa, šla by i dievka, nie to vdova. A svet vám jednako nedá pokoja,“ smeje sa Jano figliarsky, „už vás jednako ženia.“„A s kým — keď ja vôbec nemyslím…?“ znova sa začervenal Kotúč. Strežie dychtivo, koho Jano pomenuje, hoc dobre vie… A sladký strach zájde jeho staré srdce, očakávajúc meno Kačino. Keby bol trochu zbehlý v takých veciach, vedel by, že je zaľúbený, zaľúbený po uši.„S kým! Akoby ste nevedeli!“ smeje sa veselo a sám Kotúč sa uškŕňa, hoci nevie, či by sa vlastne nemal tváriť vážne.„A veď by mne ani taká nepristala,“ rozosmial sa už celkom nenútene. Už dôveruje Janovi a má ho zrazu tak akosi rád. A zasa čaká, dychtivo čaká, čo povie…„Čo by nepristala?! Nech by ste len z lásky, na roky nemusíte hľadieť. Niekoľko rokov sem-tam. Hlavné je, aby bola láska.“Kotúč je dojatý a úplne presvedčený. Jano hovorí ani kňaz, a veru svätú pravdu. Nemusela by hľadieť na roky, nech by len láska, úprimná, trváca a verná. A prečo by taká nemohla byť?!„A veď by stará rada, ja viem,“ hovorí Jano znova obodrujúco a rýchlo dokladá: „Tak sa už len majte k niečomu!“„Ale ako?“ vysmiaty spytuje sa Kotúč. „Ako — keby ja vedel?! Ľudia ma vysmejú, blázna starého…“Sám Jano sa zamyslel nad touto otázkou. Ujec má pravdu: v takých veciach i mladému ťažko, nie staršiemu. Lebo je to predsa len vážna vec. Ani nie takto na pohľad, ako v skutočnosti. Lebo ženská, to ti je, bratku, stvorenie preveľmi záhadné. A fortielne. Takto vidíš, uškŕňa sa ti, vykrúca sa, líška sa ani lasica. Ale keď už príde na vec, bude sa stavať, ako čo by nikdy nepomyslela. Ani čo by len tak nasilu… A musíš jej byť konečne povďačný, že fortielne zavesila sa ti na krk.„Nuž ako teda? Povedz, ak vieš,“ dopaľuje do Jana ako v žarte, ale v skutočnosti naozaj netrpezlivo. V inej veci nespoľahol by sa na jeho súd. Ale v láske, vidno, Jano predstihol ho aspoň o konskú hlavu. Vlastne akoby predstihol, veď on dávno zabudol na tie veci. Teraz, možno, je to inak ako kedysi, a Jano je z tohto sveta.„Nuž ja myslím takto,“ ozval sa Jano veľmi vážne, že Kotúč nemôže sa prenadiviť, kde sa to zrazu v ňom nabralo. „Keď chcete dačo robiť, nuž robte, akoby ste nechceli…“ Jano zadíval sa mu do očú šelmovsky, „a uvidíte, sama sa vám ponúkne. Uvidíte.“„No, sem len nepríde, aby sa mi ponúkla.“„Tak zrovna, pravdaže nie. Najprv musíte vy. Pôjdete ta a ja pôjdem s vami — ale vlastne vy pôjdete so mnou.“„Čert ťa rozumie!“ vybuchol Kotúč namrzený, že by mal viesť Jana ku Kači. Ako sa mu tie myšlienky o ženbe poplietli, sám seba nepoznáva, ako zmenil náturu. Kým jeho stará žila, mohol si Kaču navštevovať i sám princ, on by sa nebol nahneval.„Nuž ja myslím takto,“ začal Jano veľmi vážne. „Vás by iste svet ohovoril, že toto, takto, ešte ujčinej päty neostydli, a vy že… Azda ani ,jej‘ by nebolo po chuti — tak zrazu! Nuž urobme to tak, akoby som ja chodil k nim a vy so mnou. Ale to bude len pre zrak — a vy si môžete pekne-krásne vykonať svoje.“Kotúč sa zamyslel; zdalo sa mu to priveľmi zamotaným a trochu i nebezpečným, ale vcelku sa mu plán páčil. Svet nebude vedieť o ničom, ona tiež nemusí hneď vedieť, kam mieri, až naraz. A nebodaj to bude dobre!Uzhovorili sa ešte o jednom-druhom, najmä že „na kvit“ bude dávať Kotúč, ale vopred Janovi do vrecka, aby sa zdalo, že to on. A poradil ešte ujcovi, aby kvôli pokoju mal sa len okolo starej. Furták ten Jano!Nejdem naširoko rozkladať šťastlivý priebeh záletov Kotúča a jeho pomocníka. Len toľko, že na druhý deň Kotúč narezal sečky Kačinej jalovici. Večera nie že by bola neskoro, ba práve naopak, až privčas.„Ste už takto trochu starší, svatíčko, musíte sa šanovať,“ nežne šepla mu stará, a utrúc lavicu zásterou, posadila ho za vrchstola.Po tomto náš milý vdovec preveľmi sa zmenil. I zovňajškom, i náturou. Predtým, ako už rečeno, bez jeho nebožkej bolo mu ako plotu bez kola, teraz zrazu postavil sa ani múr. Čižmy olejom namastené, i okrem nedele len sa mu svietili, vlasy pekne za uši sčesané a pútec ani chodníček. Strnisko mu síce odjakživa veľmi nepodrástlo, ale teraz tvár ani líčko panenky.„Chodí k starej Strnádkovej,“ šepkali si baby, striehnuce za každým jeho krokom, ako je to už obyčaj striehnuť za každým krokom chlapa na ženenie.„Ale čoby, vari by sa ženil? Po žene ešte loža neostydla, a už by sa vláčil za druhou, starý…“Poctili ho nevyberaným titulom.„Ale čoby, to on len tak chodí s Janom. Viete, za Kačou. Ale stará by nedbala. Hoc má aj päťdesiatku na chrbte a nohy ani sane.“„No, šikli by sa,“ vraveli Kotúčovi do očú. „Je ešte dosť mladá a roba takto hodná. I mladú preskočí…Kotúč sa len usmieval a v duši sa tešil, ako on všetky prevedie. Jeho vec dobre stála: Kača mu síce obyčajne nadala, keď jej spomenul, ale stará to vždy obrátila na žart a potom Kača usmiala sa tak milo. Jano ho tešil, aby neklesal na mysli. Už z chovania sa starej mohol vidieť, ako ho rady dočkajú. Bola ani med, pozorná, starostná, prítulná, už ozaj ako rodina.Preto Kotúč mysľou neklesal. Hovorí sa, povedz niekomu, že je duchaplný, a už začne robiť vtipy. A ak si na ženenie a začnú ťa ženiť, čo by si ani nebol na to myslel, zrazu podsadne ťa kýsi čert a ty začneš robiť hlúposti. Lížeš sa ani kocúr, líškaš sa, i kde by si sa nemusel, a najtiaž začať, čo by si chcel, už sa nepristavíš, až pred oltárom.Tak bolo i s Kotúčom. Ako už rečeno, premenil sa on veľmi, zovnútorne i vnútorne. Ako sa sprvu sťažka púšťal do veci, tak sa teraz rozbehol. Už nielen smelšie vravel Kači, ale figliar, okupoval vám i starú. Kým Jano prisadol ku Kači, on, obyčajne už trochu podgurážený, prehodil slovko-dve, od ktorého sa stará prenáramne rozjarila. On vtedy žmurkol na Jana a Jano na neho, akoby ho posmeľoval… No niekedy sa mu i nezdalo, keď zbadal, že Jano horlivejšie zastáva úlohu, ako treba, a že Kača mu za to nenadá, ani nič.Raz išla po kvit a Jano s ňou. Prešla štvrťhodina, polhodina — a ich nič. Kotúč zostal netrpezlivý, sedel ani na uhlí, a keď ešte nešli, zriekol sa, že mu je horúco, a vyšiel von. A tí stáli vo dverách pitvora a smiali sa a zrazu čosi pľaslo… Pravda, odskočili od seba akoby nič, ale jemu zahryzlo to do duše.„Nech sa to viac nestane!“ výhražne povedal Janovi cestou domov. Bol naozaj dopálený, Jano sa sprvu robil, akoby nerozumel, potom sa zasmial veselo.„No veď viete, ako sme sa spravili?! Vy chodíte ako so mnou a že vraj k starej…“„Eh, bodaj ju čert vzal!“ odpľul Kotúč, a nepovediac viac ani slova, pobral sa domov.Zaliezajúc pod perinu, zaumieňoval si, že tomu čím skôr urobí koniec. Nie je hlúpy, aby vodil capa do záhrady!A dosť skoro mal na to slávnu príležitosť. U Strnádkov zabíjali. Bola to udalosť veľká a slávna, lebo u Strnádkov vari nikdy nezabíjali. Stará síce chovávala prasiatko, ale obyčajne zjedol ho cudzí — predala ho. No teraz premyslela si inak. Odkedy sa roznieslo, že Kotúč k nim zachodí, začali jej ľudia závidieť. Vraj dostal by aj inakšiu. I mladšiu, i onakvejšiu. Že má nohy ako sane a rokov vyše miery. I závistná je. Vari si kedy zabije? Nezabije tá nikdy! I teraz chová, ale nezabije, lebo závidí sebe i neveste.Nuž preto sa rozhodla, že zabije. A Kotúč bude mäsiarom, svetu naprieky! A možno sa pritom i rozhodne, čo jej už trochu pridlho trvá…A bolo, ako si hútala. Prasiatko sa zabilo a Kotúč robil pri ňom ani čoby už domáci gazda. Rozčervenený od roboty i od smačnej pary, v bielej zástere — šumný bol na moj pravdu!Strnádková sa zvŕtala ani vrtielka, Kača behala ani pipíška, a môžem povedať, že všetci boli radi. Kotúč si hútal, že dnes alebo nikdy. I hľadal príležitosť, a keď sa tak Kača okolo neho zvŕtala, i padol nejeden vtip, z ktorého bolo by sa mohlo prísť i k reči vážnej a vecnej, ale vše skočila ta stará a on zamĺkol.Kým oni tak kuchtili, v dedine rozniesla sa zvesť, že u Strnádkov budú pytačky.Kača priniesla zvesť od studne. Ale nahlas nepovedala, len pošepkala starej pod komínom: „Nebodaj ujec čosi povraveli — je toho plná dedina.“Strnádková dovtípila sa hneď. Teda predsa — konečne! Ach, veď ona tušila! Vravelo jej to vlastné srdce, no i jeho, Kotúčove, oči. I pred chvíľou tak pozrel na ňu — no tak nežne, tak veselo! Chytro skočila do komory a prehodila si druhú zásteru a uviazala si žltú šifónovú šatku. „Keby aspoň pred večerou povedal niečo, aby sa pri tých milých jelítkach odbavilo,“ podumala, trochu i ustarostená. Svätá pravda, že bola trochu skúpa.A hoc sa jej zdalo, že sa nesvedčí, aby sama „oddanka“ začínala reč, jednako sa nezdržala, aby sa Kotúčoví nezmienila o tom, čo sa v dedine povráva.„Ba kto to len vymyslí — takú daromnicu!“ povedala haneblivo, zapálená až po uši. Kotúč práve horlivo nadieval najvzácnejšiu jaternicu a len sa usmial. „Ale to nikto iný, ako ten Jano!“ nadpriadala ďalej, bokom pokukávajúc na neho. „Je to huncút huncútsky, čo vás niekoľko ráz videl u nás, už také reči! A tu ešte ani slova nebolo…“Teraz myslela, že Kotúč rečie slovíčko, ktoré ešte nebolo. Ale obšmietajúc sa okolo neho veľmi blízko, na nešťastie prevrhla škatuľu s paprikou a oboch pochytilo strašné kýchanie. No bola i tak spokojná, veď kto mlčí, ten vraj svedčí. A spokojne pobrala sa do pitvora k ohnisku.Kotúč nebol vrecom udretý, rozumel, kam stará mieri, i bolo mu naozaj smiešno. „Ach, čertovo rebro, ozaj by sa vydávala! Ba kto by ju chcel — rád by videl toho blázna! Tú si už len čert pojme, ale iba ak by pojedol bláznivé huby!“ A predstaviac si prekvapenie starej, keď miesto nej vyletí mladá, len že sa hlasne nerozosmial.Ale spomenúc si, že Jano vopred vytrubuje jeho tajné plány, bolo mu akosi nevoľno. Ktozná, čo ten nahovorí a ako nahovorí? Keby tak zo žartu štrkol pred Kačou, že on, Kotúč, pasie za starou! Mohla by sa nahnevať. Myslela by, že je falošník. Že sa mu každá ľúbi, na ktorej vidí hlavu. A ľahko mohla by sa v ich úprimnej láske karta obrátiť… I začína sa mu Jano neľúbiť. Hoci nič nevie doň, len to podozrivé pľasnutie tam vo dverách, začína mu nedôverovať. I myslí si, že lepšie by bolo, keby Jano dnes večer vôbec neprišiel. Mohol by si vec skončiť. Hľa, i kohút najradšej je na smetisku sám — a to je len nemý tvor…Kotúč hútal, prehutoval, až vyhútal, že Jana na každý spôsob na dnes musí urobiť nemožným. I vymyslel ako.Podvečer vykradol sa von, a čo ho nikto nevidel, odokryl jamu, v ktorej stará mávala zemiaky. Bola hneď za stenou vo dvore; kedysi mali tam pristavenú šopu, ale tej už nebolo. Miesto nej stál plot, deliaci dvor od bočnej uličky. V plote bol prielaz a Jano zväčša len tadiaľ preskočil, keď šiel do Strnádkov. Jama bola prázdna a vždy opatrne zakrytá. Teraz, ako ju odokryl, Jano, preskočiac plot, rovnými nohami vhupne do nej. Či sa ten začuduje! Ale dlho chudáka nenechá v nej: len kým si on vybaví vec, kým si bude istý… Potom, akoby to nič, vyjde von — a Jano v jame. Bude sa čudovať, kde sa tam vzal, i poľutuje ho. A Kotúč rozjarený plánom, sa smial.Ale človek mieni, Boh mení.Ešte boli u Strnádkov len pri kapuste, a Jano tu! Kotúč div nenadhodil sa od hnevu. Nuž nešiel prielazom, ako obyčajne, ale ulicou. A nie sám, ale i so švagrom zo susednej dediny. Prišiel k nim na návštevu, no a že bolo by mu doma smutno, Jano zobral ho so sebou. Aspoň tak vykladal so smiechom. Kotúč sa zmiatol: na to veru nerátal. Ale keď videl, že stará je rada a že vôbec bude veselšie, uspokojil sa. Veď čo nebude dnes, bude zajtra — čo sa vlečie, neutečie. Ba rozjaril sa, vidiac, že sa Kača do izby skoro ani neukáže a aj pri jedle s každou lyžičkou, ktorú akoby kradla, beží stydlivo až do komorných dverí. Iste jej je tiež nie po vôli, že tí prišli…Neskoršie nálada prišla do pravej koľaje, a keď stará po tretí raz priniesla takého so starým sadlom, na ktorom plávali škvarky ani palec, dobrá vôľa dostúpila vrcholu. Stará častejšie a častejšie prisadla ku Kotúčovi. A svatíčko sem, svatíčko tam, chytala najväčšie škvarky do pohára, keď prišiel rad na neho. I Kača sa osmelila, a keď jej niekoľko ráz zazdravkal a aj ona si trochu chľupla, bola prítulná ani ovečka. A pekná — pekná! Kotúčovo srdce, obmäknuté hriatym, stápalo sa pri pohľade na ňu, ani tá sadlová škvarka. Budeže to ženička! Oči ako trnky, líca sťa ruže, ruky ani války. Veru by sa potočil akurátne, keby pľasla poza uši! Takto dumá Kotúč a divné myšlienky nadchodia mu pod šticu, pletú sa tam, hmýria ani žubrienky. Ach, keby sa mohol k nej priplichtiť! Je starý peň a hlava dávno napoly šedivá, ale dal by groš, keby ju tak mohol pobozkať…Stará Strnádková sa už ani nehne od neho; obriadiac si všetko v kuchyni, venuje mu celú pozornosť. Oči svietia sa jej tiež, tvár červená, radostná, No, ujde i ona. Ale to už nie ten blesk, tá červeň, čo u tej druhej: rozdiel asi ten, ako svieži jarný šalát a prezretá tekvica. Ale skúsená je, vie, ako treba zaobchodiť s človekom — kdežto Kača… A keby znala, aké hriešne myšlienky snujú sa v jeho hlave! Ale ona netuší, ináče by sa neusmievala, neveselila… No, nech sa chuderka poteší. I stará koza rada zlizne maškrtu, samopašne dumá Kotúč.Ale jeho myšlienky sú zas len pri tej druhej, pri Kači, zas len nadchodí ho preveľká túžba bozkať ju, alebo len buchnúť do chrbta. Veď takto konečne ani nevie, že ju rád.Začalo mu byť horúco. I od užitého dobrodenia, i od toho, že stará, jednostaj taká prítulná, prisadala k nemu blízko, blízučko. Hlavne hriala ho predstava, ako už rečeno. No, hoci zdá sa mu celá vec takou ľahkou, predsa takto je to nie tak ľahko, ako sa zdá… Hľa, i teraz Kača brnká okolo neho: nesie do komory hrniec obaru, ale zažartuj s ňou, alebo dopravdy rec niečo, ak máš guráž. Veď je to nie z pece spadnúť.Z komory zavialo chladom a príjemne občerstvilo dusné povetrie izby. Kotúčovi prišla dobrá myšlienka. Vošiel dnu a posadil sa do kúta na truhlu. Na okienku komory žmúri lampka, práve len toľko, aby nebolo celkom tma. Pri stene na koryte jednotlivé čiastky nemilosrdne rozkúskovaného brava. Boky koryta vyložené sú dosť peknou slaninou a paprčky, ešte od šuniek neodlúčené, prosebne čnejú k zaplesnenej povale. Len včera ešte drobčil po dvore, dnes už neborák rozmetaný, že by ho nijaký umelec v celok nezložil. Márnosť nad márnosť a všetko márnosť…No náš záletník nečíta toto výstražné memento zo svojho okolia. Ba naopak, sediac v šere komory a dívajúc sa do osvetlenej izby, jednostaj mu je akosi do rozkoše. Sedí si ani pavúk, keď strežie na korisť. I ten usadí sa niekde v kúte nevinný, ani čo by len pred chvíľou bol uvidel svetlo sveta a nič neznal o jeho hriechoch. A muška, ešte nevinnejšia, omámená nevinnosťou pavúka, priletí a on zosnuje ju do svojej podvodnej siete.Takouto nevinnosťou, nič netušiacou muškou mala byť Kača. Kotúč predpokladal, že vojde do komory a on ju zrazu chytí a vybozkáva, vybozkáva!A Kača prišla. Ale iba ku dverám, chtiac ich zavrieť. No zazrúc v komore Kotúča, nechala tak, len zo dverí spýtajúc sa čosi, a potom zvrtla sa a šla do pitvora. O chvíľu prišla zas a zas kukla do komory. Sedel si tam zhrbený, nohy zvinuté, hlava v dlaniach — zosobnená starosť. Ba čo sa len tak zamyslel? ,Nebodaj smútia za nebožkou,‘ sústrastne podumala Kača. ,A majú čo želieť! Boli to dobrá duša a riadili si starého, ako sa patrí. A odkedy umreli, sú len ľuďom na posmech.‘ A vidiac Kotúča takého strápeného, prišlo jej ho ľúto… Ale vtom Jano povedal akýsi dobrý vtip a Kača zvrtla sa do izby.Kotúč sa namrzel. Najmä keď Kača ani po tretí raz do komory nevošla, ale len zo dverí čosi vravela. Odvetil jej tak ticho, že nemohla rozumieť, čo vraví. Azda príde bližšie… No Kača mrdla plecom a umkla do izby.,Eh, múdra baba, na moj pravdu. Akoby vedela, just nepríde! Ba kde to len berie ten rozum? Čert tomu napíska nebodaj!‘ celkom negalantne zlostil sa Kotúč v komore. Ochladol už náležite, ale mrzí sa do izby. Tam smiech ani na nájom. Jano, figliar, vystrája hlúpe kúsky a všetci sa smejú. Iba stará, sediaca na rohu stola, sa nesmeje. Veselosť jej prešla, azda preto, že on neverne od nej odpálil a zaryl sa do komory. No žiaľu tiež nevidno jej na tvári. Potiahla si viac, ako sa na oddanku sluší, a možno to aj cíti a to ju robí akosi apatickou. Hľa, neusmeje sa ani teraz, hoci švagor Janov zakuckal sa od smiechu a Kača musela von vybehnúť… Ako šla okolo Jana, podstavil jej nohu a ona brnkla nosom do podvojí. Bude ho mať do rána iste ako dobrá nákovica, a predsa jej je do smiechu. Za ňou vybehol i Jano, a v pitvore nový smiech…Oprávnene rozmrzený nad nezdareným manévrom, Kotúč vytiahol sa z komory a opäť sadol za stôl. Ale radšej by bol zostal tamdnu a vyvalil sa niekde. Hlava mu akosi oťažela, i nohy ani centy. A k tomu ten Jano, ten Jano…!Stará prebrala sa zo zádumčivosti a či viacej z povedomia povinnosti naliala Kotúčovi hriateho. Vypil raz po raz. To ho trochu rozobralo. Ale nemôže ho už rozveseliť… Je nevravný; Janovho švagra nadišli driemoty, i stará pokľuckáva na roh stola. Smiech v pitvore stíchol…Spomenúc si tých dvoch, Kotúč sa prebral. Z toho ticha kási úzkosť nadišla mu na dušu… Zobral sa ku dverám, trochu neistým krokom premeral pitvor a vyšiel na dvor. Ovial ho chlad. Na dvore tma, len pred očami mihoce sa mu roj svetielok, nebodaj hviezdy. Zarazila ho táto tma; ale akási nejasná starosť a úzkosť ženie ho ďalej. Akoby na dvore čosi zašuchotalo… Zbystril sluch — ozaj, počuť už i šepot, a pri prielazku stojí niekto… A zasa šepot a tlmený smiech… Nevie, čo to, lebo mu je v hlave nejasno a v mysli ťažko: keď chce vyjadriť myšlienku, ani čo by dvíhal žarnov. Vtom neďaleko pľaslo čosi — práve tak, ako vtedy vo dverách, keď Jano a Kača… Už chápal.Zaťal päsť a rezko zacifroval k prielazku. Vtom, akoby sa bola pod ním, hriešnym, zem otvorila, zrútil sa kamsi do priepasti pekelnej.A povesť neluhala: pytačky sa odbavili a hneď ráno šla Kača s Janom o ohlášky. Neminuli sa, čo až po rokoch, a všelijakých prekážkach. Ale hoci to bolo vopred rozchýrené, predsa vec narobila po dedine veľký ruch. Lebo jedni čakali, že Kača pôjde o ohlášky s Kotúčom, a vopred sa smiali. Iní zasa striehli, že spolu s tým párom dajú za mreže (na matrikársku tabuľu totiž) i starú Strnádkovú s jej záletníkom. Veď vraj i pytačky mali byť odrazu. Nuž zvedavosť bola veľká, či pytačky ozaj boli a či vôbec neboli.Len neskoršie sa prezvedelo, že pytačiek nebolo, ani nebude. Lebo stala sa vec neslýchaná. Keď už malo prísť k istému, zrazu sa milý pytač stratil ani gáfor… Hľadali ho, hľadali všade, ale ani čo by ho zem bola prehltla… Starú div nevychytilo od jedu. Kam sa len podel? Nespali celú noc, a tu zrazu nad ránom Jano ide po dvore a pri prielazku kdesi-čosi chrápe, ani čo by na tri porezy strúhal. Kukne do jamy — a tam ujec! Začudoval sa veľmi, i poľutoval ho úprimne. Kde sa tam len vzal?Prebudili ho po biede a vyvliekli na svetlo božie. Mali s ním roboty! Nechápal, čo sa s ním deje, a nijako nechcel von, najmä, keď stará začala robiť patáliu. Hnevala sa pre čosi, hoci on nič nechápal… Z Písma vedel, že lepšie je v jame levovej ako pri žene jazyčnatej a zlobivej, a preto sa ani nebral na površie. Do jamy ktosi, na jeho veľké šťastie, hodil otiepku slamy — sedel si ani v páperí. No keď stará tamhore, dopálená jeho nezdvorilým mlčaním, vychytila sa po hrniec vody, že „obarí jeho strapatú kotrbu“, pozbieral sa a dal sa vytiahnuť. Stará potom už (nebodaj obanovala svoju prchkú náturu) začala pekne. Svatíčko sem, svatíčko tam, aby šiel na popravky (po hostine si zajesť). Ale jemu sa prenáramne chcelo spať, i zobral sa rovno domov a vytiahol sa, ako bol, na pec. Jamu spravili trochu krátku — ach, či sa tu z chuti natiahol! Popravkov síce marilo sa mu trochu škoda — ale pokoj boží nad všetky popravky! Pokoj nadovšetko…Ale maj svätý pokoj — keď ho nemáš!Sotva zaspal, zrazu ho čosi štuchne do boku. Práve sa mu snívalo, že sa zberá do hája, že jeho nebožká sedí pod pecou a pradie a vreteno jej v prstoch vrčí… Vychytil sa a vyjaveno poobzeral po izbe. Ach, to sa mu len snívalo. V izbe vrčí síce, ale nie vreteno, lež stará Strnádková so svojou kmotrou. Čo tie prišli? Hádam tie popravky… Ach, čoby, stará vrčí nie o popravkách, ale po náležitom, morálkou prešpikovanom úvode, o skazenosti sveta. Aký je tento svet — jedným slovom — naničhodný. Najmä tá chlapská polovica. Nehľadí na vďak ani na poctivosť, a zašľapiť verné, úprimné srdce mu je ako nič… Ale ona to tak nenechá — nenechá! Svet ju nosí v zuboch, jej poctivý vdovský príbytok znevážený je ľudskými rečami.Kotúč sprvu nerozumel, čo sa robí. A keď neskoršie vyrozumel, prečo stojí pred touto ukrutnou radou, skoro by bol starej povedal čosi neonakvého. Ale ona ho nepripustila k slovu. Dozvedel sa, že Kača o neho, starého blázna, nestojí, lebo už aj bola o ohlášky s Janom. I to sa akurátne dozvedel, koľko ráz sa u nej, u nešťastlivej, najedol a napil, koľko dobrodenia užil. I včera ako mu chutilo! Aj si vypil — a poriadne! Bol, ani nehodno primeriavať, ako to prasiatko! A to všetko zadarmo. Ba ešte aký posmech jej za to vykázal! Svet čaká, čaká, že bude čosi… A keď on nič a nič, spolu s kmotrou vyčítala mu ešte onakvejšie. Čo sa vraj drží? Nevídali — dedo! Zuba nemá za dukát, vlasy šedivé a hlava okrem toho dnes-zajtra ako koleno. Slovom, zdehonestovali ho, čertice, preukrutne. A keď on ešte nič, tu sa stará rezolútne osvedčila, že ho dá na fiškála.On všetkých tých rečí takmer ani nepočul. Sediac na peci, nohy ovisnuté, smutne sa zamyslel o tej druhej falošnici prefalošnej. Hľa, ako sa to skončilo…! Nech človek verí ženskej… Nehodno veriť, ani čo by ako. Lebo ženská nemá vernosti ani za máčny mak. Aspoň za mladi nie. Na starosť síce príde k rozumu, ako tu, hľa, stará, a je to už potom vernosť tuhá a ľúta. Zmotaný je ten svet, verubože zmotaný…A kým sa on takto trudí, zatiaľ i stará i jej kmotra neprestávajú mu maľovať jeho špatné skutky a hroziť fiškálom, lebo, hľa, celý svet vie, že sa vláčil a čo sa vláčil… A ten posmech! No, tú skalu by tie dva jazyky boli prerazili, nie to vdovcovo srdce!Ešte v ten deň šli o ohlášky. Stará bola prenáramne vyfintená, a pri ňom, nahrbenom, navlečenom v zažltnutej halene, bola ako ozajstná mladica. Keď vchodili k nám o zápis ohlášok, on sa zastavil pred dverami a v tvári mal čosi ako zúfalý, nemý odpor; ale oddanica chmatla ho za rukáv a všuchla ho do dverí. Táto energia pripomenula mu jeho nebožkú a zrazu akoby sa v ňom bolo čosi prelomilo… Keď vyťahoval z mešteka dva šestáky za písanie ohlášok, už sa usmieval… A keď ich pán rechtor, potešený tou štedrotou, vyprevadil až pred bránu a vinšoval im šťastia a hojného božského požehnania, už si vykračoval ani kadet.	Podjavorinska_Na-zaletoch.html.txt
Poklad TatierPovesť[1][2]Wszystko się dziwnie pleciena tym tu biednym šwieciea kto by chciał rozumem wszystkieg dochodzioi zginie, a nie będzie umiał w to ugodzioJan KochanowskiSkala nad skalou zázračnou —vari to cesta do neba?Či si to Boh veľký vystavilpomník ten hrdý pre seba? —Výšavné steny nebo trímajú —priepasti čierne dna nemajú!Tam hor’ slniečko hľadajú výšky,poklady drahé kryjú hlbiny!Obrovské ste vy, obrovské divy! —Predsa pod vami mŕtve rodiny!Mŕtve rodiny v tom skálí hluchom:čo neprosíte o ne pred duchom?! —Čierne sa hory ako noc dáka —k skalám pevným pritúlili,ak by sa víchra praskotu báli,od nich pomoci prosili.Všade ste perie sivé sú mraky:darmo vyzeraj slniečka šľaky! —Tuho veje vetrík dolinami,medzi husté tiché veľké mraky,i zakníše, zvŕzga konáramiv javorine pustej opŕchnutej,opŕchnutej, k zemi pokrivenej,dolámanej ak’ zšliapané siaťa,čo ho orly s krídlami zmlátili —čo sa vlky i medvede hladnéna koristi borcovali na ňom.Javorina biedna dolámaná!Kto ťa takto, úbohú, spustošil?Kto ťa svetu tak na posmech nechal?I zaplače tmavá javorina,oj, zaplače temným búrky hlasom,keď kremennou zatriasa skalinou:„Vrahovia ma, biednu, spustošili!Dolámali tie javory moje,vetrokrídlych pobili sokolov,rozplašili tú moju zver krotkú,rozplašili v štyri strany sveta!“ —Vietor duje od západu slnca,kde slniečko svoj’ dobrej matičkedo lona už umorené sadá. —Neletí ním — to obláčik sivý,ani sokol plavý v skaly tieto:lež to koník bielušký vychádza,hlava do vetra, nohy do skoku. —Nevychádza, lež to víchrom letí,letí tuho sťa bystrý krahulecponad hory za tým malým vtáctvom. —Na žrebcovi, žrebcovi zvetrelomjazdec divý s blýskajúcou šabľou —oceľ jasná kryje prsia jeho —prsia tvrdé krutosť v sebe nosia;hlavu čiernu mosadzový šišak,vybíjaný tým ligotným zlatom —a na ňom mu víchrom pohvizduje,pohvizduje havranové krielo.Spod mosadze na čelo zahnutejvykukuje dvoje strašných očí —a nimi sa duša čierna díva,ako jastrab z hustého dubiskana holúbky, holúbočky krotké,čo sa ľúba na zelenej lipke,čo pyšťočky sa posklbkávajúa ľahkými trepkajú krídelci.Tvár mu hrozná zatiahnutá zlosťoua zhúžvaná krutosťou divokou —v tých záhyboch tvári hrúza ležísťa hadisko skrútené pekelnév tôni tmavej medzi lístím hustým.Raz zaiskrí tým pekelným zrakom,tri ráz mečom dlhým tuho švihne —a koníček sto ráz divo skočí —tisíc iskier za ním sa zligoce.Zem sa trasie — temne postenáva —ak by pod ňou hukotali duchy,čo na božie nesmú vyjsť slniečko —postonáva ťažkým žiaľnym hlasompod kopytom tvrdým — úbohá zem!„Oj, koníček, ty koníček švihlý,keby si znal moje bôľne muky,nebil bys’ ma tým kopytom tvrdým —ale by si letel ponado mňa,ponado mňa, matičku zmučenú,ako orol ponad husté mraky!“Lež koníček nepočuje divý,nepočuje jej žalostné hlasy.Kantár zlatý hlasom smutným zvoní,kôň sa bystrý pení — zaskakuje,bo ostroha spárala mu bočky,tá ostroha ostrá bôčky mladé.Vše sa obzrie s ľakom na svoj’ pána,chce sa spýtať, kde tak ľúto honí,lež keď zazrie jeho dlhú šabľu,a keď zhliadne jedovaté oči:hlávku smutnú k čiernej zemi skloní,ak by do nej chcel zahrabať bôle —a zrihoce prenikavým hlasom.A krutý pán jeho škrípne zubom —zatiahne ho kantárikom zlatým:„Hore, hore ku tým čiernym horám,ku tým hustým lesom, sivým skalám!“Lež koníček zná dobre cestičku,bo sa po tých stranách tu pásaval,poskakúval po zelených lúčkach —a netrpel na svoj’ čistých ľadvách,oj, netrpel ani malú mušku. —A teraz už upotený ťarchouletí v svoje vzdychajúci kraje.Skaly, doly zahučali vetrom:„Kto si vlastnú rozšliapne slobodu,ten sa krvou v jarme tvrdom potí!“ —Tuho letí — a noc černotmavázľahučka sa, sticha za ním kradne —i rozprestrie krídla nad horami,nad horami, nad tými pustýmiod ďalekých krajov k šírym lesom. —Ha, nie sú to kriela noci tmavej,ale sú to husté čierne chmáry,sťa zdurené černomora lunyzvíjajú sa sťa černokňažnícina šialených škaredých šarkanochpo tej neba búrnotmavej tvári.Čierna je noc všade ako v rohu.Skaliská sa vo výšky černejúsťa zázrační podzemní obrovianad svoj’ kŕdľom černoperých potvor —akoby sa vyhrážali nebu,a tie hrubé rozvláčali mraky.Vietor zšuští lístkami mátohoua kuvikom po skalinách skviká,hurtom pliaska rozbúrenou vodou,až tá v hĺbke žalostive jajká —snehy schytí tým zdureným mrakomi skrúti ich v šialenosti divej —a prešibne prudkou chumelicoutie najtmavšie úzke rozpukliny —tuhým krídlom skaly dolu ráňa.I skákajú horou durkom hromu,zrážajú sa skaly so skalami,i sypú sa vo tme iskry svetlé —a blyštia sa ako oči strašné,oči strašné čiernych mátoh nočných.Huk oblakov, piskot hrúzny víchra,jajkanie vôd žiaľne, úpenlivé,sipenie vĺn búrne, šarkanové,hrmenie skál roztrepaných temné —drúzganie driev, vŕzganie konárov —všetko mu to strelou v uši letí,z uší v srdce — ním prudko zhurtuje,vlasy dupkom zježí ako ihly,chladné kosti mrazom ostrým pára.koník pod ním osikou sa trasie,pod tou ťarchou ten koníček biedny.Všetko búri všetko proti tebe,peklo čierne cestu ti zastaloa ty nesmieš ani na malý krok,tu ťa večne, večne prikovalo. —Tma, tma všade hustá ako v rohu —strašlivé mu pred oči sa mocú,inocú sa mu černobledé tváre,vše dač biele vyškľabí naň zubská —vše zas druhé smrtným strihá okom —vše sa potvor mrákavy priženúsťa Černobog[3]s celým svojím rodom.Ha, ty stojíš v tých hrúzach pekelnýchsťa na krížnych odvážlivec cestách,keď sa hrozné potvory naň valiaa mliaskajú naň svojma pyskami,zavýjajú ako hladné vlky;keď ohnivé vojsko naň sa rútia blyskoce jasnými šabľami;keď sa mu nad hlavou rozježenoukameň mlynský len na vlase krúti;keď zďaleka zazrie Lucifera,ak sa kríva s knihou ako truhlaa pekelným zablyskuje zrakom.Nač si prišiel v tieto hrúzne kraje?Nebo veľké tresce odvážlivých!Rytier zhomre hrubo proti nebu —ohlásia sa temne čierne skaly —nie to prosby vrúcne s modlitbami —i zaškrípne divo tvrdým zubom,ak by si ich vylámať chcel v vzteku —kliatba zhrmí bledými ústami,kliatba zhrmí vztekom — skala praskne,praskne hromom jasným v čierny šišak.Zahučala silne tvrdá hlavai mrákota pred zrak mu zavisla,utiahla sa v prse duša jeho,i zhrkoce značky na čiernu zem —zbrinkoce mu oceľová šabľa,až sa iskry po skalách rozsypú —i zhrkoce dolu úbočiamiso strašlivým praskotaním skalín —len ho ohlas odprevádza temný,i ten schytí vietor krídlom svojíma nieto viac ani slychu o ňom.Všetko tíchne — vietor divý skrotol,bo už hrozný trest neba pominul.Nad horami, nad tými čiernymitrhajú sa tie husté oblakya zvedavá vykukne hviezdička,ak by chcela tým jej bystrým zrakomten hnev neba tu dolu postihnúť. —Sadajú si radom čierne mraky,sadajú si na tie hory pustésťa pažravé na korisť havrany. —Aj, na horách, na tých horách pustých,kto nakládol ten bledý ohníček?Nik — peniaze sa to presúšajú —slabé žiare vetrom preleteli,preleteli cez doliny úzke,osvietili lesy, čierne lesy —osvietili skaly, pusté skaly. —Ha! Nie je to ohník bledosvetlý,peniaze sa to nepresúšajú, —lež to bledý, ten tichý mesiačikvystupuje z tých oblakov búrnych —i zastal si nad tými mrakamina tom nebi čisto vyvedrenom —s úsmeškom sa na ne hrdo díva:šťastný, sto ráz štastný, kto sťa víťazzastane si nad vrahami slávne! —Ticho, temno — v hmle krajiny driemu,cez ne mrakov poletujú tône,poletujú tichučko ako sny.Rozkladá sa šíro skalná stenaa na stene koník smutne stojí —obzerá sa po dolinách šírych,po tej hroznej pustatine nočnej;smutno hľadí do priepastí tmavýchako dobré dieťa za matičkou,čo skapala pred očima jeho,a bolestným zarihoce hlasom. —Ozvali sa aj tie skaly chladné,ozvali sa k nemu žiaľotemne:„Čože plačeš, ty koníček sivý,ty koníček verný, za svoj’ pánom? —Veď ťa on len mučil, kruto mučil,tvoje bôčky ostrohami spáral!Nežiaľ nad ním, ty koníček dobrý!Rozihraj sa, zaskoč po skalinea preletí na široké pole,na široké pole na slobodu!“Lež koníček len kantárom zvoní —var’ na pohreb svojemu pánovi? —Nožičkami hrabe v veľkom žiali —k zemi skláňa boľavú hlávočku,na lono to chladné tej matičky —I zrihoce ťažkobôľnym hlasom,i zastená sťažka, oj, zhlbokaa vyletí para z hrudí bielych —i vychladnú jeho hrudi verné.I splače háj nad koníčkom verným.Ticho, temno — doliny v hmle driemu,cez ne mrakov poletujú tône,poletujú tichučko ako sny.Čo to stojí v tej priepasti temnej?Či sa to hmla navalila biela?Či to sniežik prikryl strmú skalu?Nie sa to hmla navalila biela,neprikryl to sniežik strmú skalu:lež to starček v čistých bielych šatáchako sniežik novonapadnutý,napadnutý na tom čele Tatier —tvár mu bledá ako chudej smrti —na nej brázdy dobrota zatiahla,brada biela prsia mu zakrýva,prsia čisté ako tá hviezdička.Čo ten tu chce — v tejto búrnej noci?Či poklady dáke tajné hľadá?Či ho bledý mesiac nocou vodí?Čiže duchy začituje nočné?Ticho stojí — a vzdychnutím tichýmsivá para z úst mu vyletuje —pred ním dačo tmavé — rozvalené,ak by dáke medvedisko zrutné.Ej, to je nie ani tôňa temná,lež to rytier hrozný ohlušenýs bledou smrťou zúfalo sa borí —v vzteku divom pysky, zubmi seká,krvou farbí jeho lesklé zbroje.Mesiačik naň tichý zboka zazrie —odvráti sa za tie hrubé chmáry,vetrík tichý poľahučky príde,odvráti sa — cestou ďalej letí —letí cestou do šíreho sveta —všetko cudzie, všetko chladné nad zlým.Hodné bolo potrestanie jeho.Kto na nebo vzteklé kliatby hádže,ten biednik je, nehoden ľútosti.A ten starček, ten biely holúboknad ním stojí ako dobrý oteca počúva jeho bôľne hlasy.Oj, tie hlasy prejdú k dobrej duši,i zažiali jeho duša dobrá —a zavzdychá k vysokému nebu:„Bože veľký širokého neba!Bože veľký širokého sveta!Dajže milosť biednej duši jeho!“Ha! Tie hlasy hromom križujúcimcez dušu mu preleteli zlostnú —i skočí hor’ divo na svoj’ nohy,na tie nohy chladné, dodrvené —a skáče skok na skok ako jeleň,keď ho pichne v rebro ostrá strela —ponad kríčky, cez hlboké jarky —i skryli ho večne husté hory,i skryli ho pred tou tvárou neba.Starček dobrý v ľaku za ním hľadí,za ním beží do tmavej hustiny.Všetko ticho — ani slychu o nich —len si skaly temno pošeptujú,pošeptujú strašnotichým hlasom:„Koho nebo do prachu porazí —tomu sa už len peklo zasmeje!“Ha, čo tu chcel tento rytier hrozný?Či utekal pred tou tvárou neba?Čiže ho vlasť matička zahnala,preč zahnala nehodného syna?Neutekal on pred tvárou neba,nie ho to vlasť matička zahnala,preč zahnala nehodného syna:lež ho srdce jeho čiernej dušev tieto hrady priklamalo skalné,priklamalo na poklady zlaté,poklady vraj veľké, lež zakliatev tých skaliskách pustých krkolomných,zakliate tu od pamäti svetakliatbou tuhou s širokým ich panstvom.O nich tajné poletujú chýry —poletujú tým širokým svetom.Ticho, temno — v hmle doliny driemu,cez ne mrakov poletujú tône,poletujú tichučko ako sny.Vietor mlčí s tichým temnom nočným,skaly nemo na doliny hľadia,hľadia dolu so slzavým okom[4]na doliny to širokopusté,akoby nad smútkom ich plakali.Nemo hľadia k hviezdnatému nebu,ak by zlatú zorničku hľadalimedzi húfmi srieňových hviezdičiek,ak by mlčky tú ich tajnú prosbušepotali k velikému Bohu.Mesiac hľadí spoza temnej chmáry,hľadí tých skál v roziskrené oká,čo sa blyštia na ich dumnej tvári —i hľadí v nich na tvár svoju bledú,i zmúti sa nad svoj’ bledou tvárou,i vtiahne sa smutný poza chmáru,ak by svetu ukázať sa hanbil.Oj, nehanb sa, ty mesiačik bledý,čo ti aj tvár oblaky zmútili!Príde vetrík, tvoj priateľko dobrý,i odženie od teba tie mraky —ty sa v kráse zligoceš pred svetom!A v tých očkách to strakavé neboumýva si smaragdové líčka,umýva si krištáľové perly,by svoj’ krásou mesiac vyjasnilo.I duria sa vetrom hviezdy malépo zelených striebrolesklých vlnkách,ako rezké drobné kačíčence,keď sa na ne z brehu matka díva.Vyšla chmára naprostriedok neba,i zastane nad dvoma stenami,nad stenami hlboko tajnými —a mesiačik vyjde spoza chmáry,vyjde sticha — obzrie sa okolo —i nakukne medzi tmavé steny,i nakukne na bielušké oko —stane nad ne s jasnobledou tvárou —zakrýva ho pred pohľadom neba,zakrýva ho ostrými strelamia odháňa bleskom tie hviezdičky,čo by rady doňho sa pozerať —pozrie nadeň na snehovú vílui postriebri jej vlásky hodvábnea pobozká ľaliové čelo —i pobozká sticha poľahučkya skĺzne sa do vodičky čisteja umýva svoje bledé líčka.„Umývaj sa, ty mesiačik, skoro,bo už tá noc k polceste dochádza,k polceste to tajnej hrúzoplodnej —a nesmieš si potom viac umývať,viac umývať tvoje smutné líčka!“ —Noc si sadá na tichej polceste,i hlása to kuvik kvikom strašným,i hlása to temným krajom nočným.Zo stien tmavých vetrisko vyletía zavŕzga ponad okom lipou,lipou starou, lipou opŕchnutou,i zhrúža ho s hukotavým pľaskom —a tie vlny biele ako mliekovzpínajú sa až k tvári mesiačka,akoby ho o pomoc prosili,ak by muky nebu zjaviť chceli.Vlny liecu divo rozježené,liecu divo od skaly do skalya s pliaskaním kvapkami bielymirosia šíro tie ich temné tváre.A tá víla s zlatými vlasamina búrnych sa prevažuje vlnách,sťa kačička na búrnom Dunaji.Raz zahrmí — zatrasú sa skaly —a druhý raz — zapraskocú steny —a tretí raz — rozpukne sa skalaa zlatý blesk blýskavicou švihne —i pozláti rozježené vlnya na vlnách tú bieluškú víľu,i odženie tichého mesiačka.Za tým bleskom kostol sa zligoce,ako keď sa to nebo otvoría rozstrelí slávu šírym svetom,keď sa v blesku anjeli vznášajúa spievajú pred tým Boha trónomnebom, svetom hýbajúcu pieseň.A v ňom veľké poklady sa svieťa,svieťa bleskom tuhým slniečkovým:tam sa kníšu háje javorovéa blýskajú ako jasné slncia;tam sa blyštia jazerá širokéako zrána čistozlatá zora;na ich brehoch diamanty zrutnéako plné ligotné mesiace —i menia sa oči v blesku veľkom,i kto môže v slnce smelo nazrieťa počítať jeho ostré blesky?Blesk na blesk je všade ako požiar,v ňom sa stratí temné ľudské oko!I svetlo je — i divno je všadeak by deväť slniečok svietilo.Zligoce sa lipa, smutná lipa,nad jazerom zhlboka hučiacim —i zjasá sa na ňom víla krásna,až sa svieti ako zora mladá —i vypustí ona bielym hrdlomhlasy útle srdiečka smutného,i zaznejú sticha sťa pod zemou —a temný huk oka ich sprevádza:„Bože môj, Bože môj, rôčky sa míňajú,všetko je zakliate po tom našom kraju!Všetko je zakliate tuhými kliatbami,kedyže sa, kedy zmiluješ nad nami?!Skryté sú pred svetom tie naše poklady,ej, nesmie k nim ani ten mesiačik bľadý!Odspodku skalina, zvŕšku priepadlina —oj, Bože môj, Bože, kto ich poodklína?!Voda je vzbúrená, lávka spráchnivelá,pod ňou sa v hlbine pláču mŕtve telá!Mŕtve telá pláču a kosti hŕkajú —nač sa len tí ľudia darmo namáhajú!V ligotnej palote to zlato vyteká —nie jedného si ty zmárnilo človeka!V ligotnej palote tie zlaté javory —nie jeden človiečik pre vás sa zamorí!Na zlatých javoroch zlaté holúbočky —nie jeden si pre vás dolámal nôžočky!Na zlatých jabloniach jabĺčka sa svieťa —ej, nie jeden pre vás zišiel z toho sveta!V tej zlatej palote ligotné rybníčkya na nich sa vozia zlatušké kačičky!Pri úzučkých dvierkach zlatý husár stojí —nie jednému šablou hlávočku rozdvojí!Hlávočku rozdvojí, srdiečko rozsekátomu, čo s pokladmi tajnými uteká!Kačičky, kačičky, zlaté holúbočky,ver’ pre vás padali pod šabľou hlávočky!Padali hlávočky, chladli tie srdiečka:neberteže, ľudia, len zlaté jabĺčka!Neberte, neberte, bo ani nesmiete:čo Pán Boh zabránil, to nepretrhnete!“I utíchli hlasy piesne tajneja vlny len zdráždené sipejúi blyštia sa akoby horeli,temne jajčia úpenlivým hlasom.Na skalách sa tmavých kvapky blyštiaako slzy po strašlivej tvári,čierne chmáry spoza skaly strežúsťa na korisť pekelné šarkany.Po skaline oblak nevalí sa,lež to rytier s hurtom hore kráčapo tej strmej krkolomnej skale.Nepočúval víly pieseň tajnú,bo už jeho tá bahoná dušapo palote lesklé zlato chytáa kráča s ním do šíreho sveta.On obchádza kolo vody búrnej —tá voda ho hurtom neodstraší,neodstraší od blyskotu zlata.Stupí nohou na spráchnilú lávku,i kníše sa pod ním zboka nabok,prehýna sa na vlnách sipiacich:Oj, lavička stará spráchnivelá!Keby si ty znala nohy tieto,čo tak kruto koníčka pichali —keby si ty znala ruky tieto,čo lámali tvoj’ bratov javorov,keby si ty znala dušu túto,čo tak vztekle zaklínala nebo;nestála bys’ na tých vlnách búrnych,ale bys’ sa pod ne zamorila,zamorila ako tá kačička,keď sa nad ňou ľúta haja skrútia hodí sa na ňu jasným hromom —i zhltli by vlny korisť hnusnú!Lež lavička stará spráchnivelánepoznala tieto nohy zlostné,nepoznala tieto ruky kruté,nepoznala túto dušu čiernu:i niesla ho k tej palote skalnej. —Letí do nej vlkom dravohladným,v tom blesku sa jasnom slniečkovomako slepý od divu potáka.Divý úsmech tvár mu posťahoval,čierna duša zrakom sa mu smeje,srdce hnusné radosťou mu skáčepod prsami, pod tými čiernymi.Ha! Už ruka dlhá kačky lapá —už mu chytá tie holúbky milé —už mu láme z javorov konáreako hladná ostrozubá líška,keď sa kradne medzi kŕdeľ husí,pazúrami radom dolu drhne,tenkým pyskom na hromadu škrtí.Už mu myseľ zlaté zámky stavia,už sa klania pred ním ten šíry svet,už pod jeho zlatým vzdychá jarmom;lež nie dané korytnačkám kriela,ani rukám dravovzteklým panstvo! —Kročí dva ráz pyšne k úzkym dverám,dvíha nohu ku tretiemu kroku:i zahvizdne víchrom šabľa ostrá —a — hlava mu vpoly rozkálanáv čiernom prachu skrvavená zíva.I stiahnu sa kliatbou pysky jehoa vyletí chrchot z krvavých ústa vyletí za ním duša čierna —i zrazí ju nebo v mraky večné.Zarachocú dolu údy chladnéako skala odlomená z Tatier —i roztvoria vlny pysky hladné —a skape v ich hrtane bezodnom.Víchor zručí divokým byvolom,až sa strasie pustatina šíra,akoby sa nad týmto rihotal.Mraky letia zo štyroch strán svetasťa zo štverieň uteklé šarkany,keď chvostami šíre lesy lámu,z besných pyskov vypúšťajú chmárya zatiahnu nimi nebo jasné.S mrakmi letia tí pohrební hostiaako vrany na ich hnusné hody —strašné hlasy znejú zo všetkých strán,ozýva sa všetko vôkol divne,ak by každé ľudský jazyk maloa vravelo svoj’ srdca tajnosti.ČAS:Večnosť večné na súd k sebe volá!ČIERNE DUCHY:Peklo silné svoje k sebe berie!ZEM:Prach, prach k sebe prchký priťahuje!NEBO:Svet podo mnou široký sa plazí!V peklo padá, kto mňa neposlúcha!SKALY STRMÉ:Zlato peklu v hrtan duše hádže.NOC:Nocou peklu otvorená brána!MESIAC SPOZA SKALY:Osvecujem pekla šíre vráta,by svet do nich celý nezablúdil!STARČEK NA SKALINE:Kto raz nebo kliatbou besnou zhnusil,tomu kvitnú len v pekle nádeje!VLNY BÚRNE:Kto v tajnosti rukou sa napína,ten do nášho upadá hrtanu!KOSTI ROZHÁDZANÉ PO SKALÁCH:Koho slnce teplé nezahreje,toho aspoň mesiačik osvieti!OD VÝCHODU LETIACE NOČNÉ VTÁKY:Za tmou slnce z krajov diaľnych vzchodí!VÍLA Z VRCHU SKALY:Slnce jarné kliatby putá láme!I zahučal víchor hukom trúbya roznosil šíro slová tajné,roznosil ich cez vrchy, doliny.A kuviky, tí pohrební hostia,zaškriekali nad dvoma stenamia strašlivou rozlietli sa nocou,rozlietli sa po širokom svete.I s pľaskom sa zachlopila skala,až pustina temne zadunelaako temný v ďalekosti parom. —Noc sa v druhú prevrátila stranu.Všade temne, tichotemne — strašne —v hmle doliny zakrútené driemu,cez ne mrakov poletujú tône,poletujú tichučko ako sny.Kolimbá sa sticha biele oko,kolimbá sa pomedzi stenami,ej, pomedzi stenami tmavými.A na jeho ľaliových vlnáchkolíše sa snehobiela vílaako divná čistoperá labuťa s vlnkami temne šumiacimisticha nôti prenikavým hlasom.Tichučko ju slúcha temno nočné:„Ťažko je ľalii v tej hustej chrastine,ťažšie je, ťažšie je na púšti dievčine!Ľalii bieluškej aspoň vetrík praje,jej zmrznuté líčka teplotou oveje:lež zlaté slniečko nechodí s hviezdičkou,ani prajná duša so žiaľnou dievčičkou.Ej, s malou hviezdičkou mraky len lietajú,ej, len kruté žiale so mnou zahrávajú!A tie čierne mraky len orol prerazí,len hrdina nášho zakliaťa reťazi!Bože náš, Bože náš! Kde ten orol býva,kde ten orol býva, hrdina chodieva?!Ej, keby ten orol driemal na tej skale,ver’ by ho vzbudili moje ťažké žiale!Horko by plakala, bôľne by vzdychala,ver’ by som ho predsa dolu privolala!Keby bol ten orol za morom Červeným,predsa by musel prísť k skalám opusteným,bo by loď uplietla, more preplavilaa tak by ho spevom žalostným zvábila!Oj, keby ten orol lietal nad hviezdami,ver’ by som ho zviedla horkými slzami!Horkými slzami by som ho prosila,svojimi mukami by som ho zmámila!Ale orla nieto — víťaza ani tak!Jaj, beda! Či nikdy už nebude inak?!Svitaj, Bože, svitaj, nech už bude deň raz,nech mi zo srdiečka skape ten krutý mráz!Keď to ráno svitne, lipka nám vykvitne,z lístkov vyletí vták a z kvietočkov junák!Vtáčik, zlatý vtáčik, mladušký junáčik,ešte ste tam v pukách — a ja v bôľnych mukách!Hviezdička, hviezdička, ty moja sestrička!Či si to ty, drahá, tá zlatá zornička?!Veliký je ten svet — väčší si ty, Bože!Keď nás svet aj zaklial, veď nám Boh pomôže!“Hlasy stíchli — skaly zaplakali,zaplakali túžobnými hlasy.Tichučko je, temno — nočné temno —v hmle doliny zakrútené driemu —cez ne mrakov poletujú tône,poletujú zľahučka ako sny.Mesiac smutne znad hory pozerá,smutne, smutne so žiaľnym srdiečkom:„Oj, akže bych nemal smutným býti,keď nesmiem viac svoje líčka zmývať,svoje líčka mutné v oku bielom!Veď nesmiem viac s vílou sa zahrávaťpo tých bielych striebropenných vlnkách!“Stojí mesiac na západe smutnom —a zornička na východe jasnom,za mesiačkom čierne mraky tiahnusťa havrany žravé černokrídle —zbohom chodi, ty mesiačik bledý,zbohom, zbohom po to sivom nebu —povedzže tam širokému svetu,že zornička noci krídla láme,že pozláti černopusté skaly! —Vitaj, drahá ty zlatá zornička!Či ťa nebo tiché privábilo?Či si chcela na mesiac sa dívaťa zaľúbiť tichojasné líčka?„Ej, mňa nebo tiché nezvábilo,ni som chcela na mesiac sa dívaťa zaľúbiť tichojasné líčka;lež ma slnce zlaté vypravilo,bych hlásala príchod jeho slávny;i chcela som pozdraviť pustinua potešiť tú ľaliu, vílu!“ —Všetko ticho dookola, mŕtvo —len sa tá hmla v dolinách nadýmai dvíha sa ako búrne prsia —skaly strmé k nebu ticho hľadiaa tým tichom jejich city letia,letia v nebo z ich nemého srdca.Starček biely, ten krotký holúboksedí nemo medzi zápoľami,nad vlnkami, vlnkami tichými —zraky sú mu na nebo pribité,vyše zrakov duša jeho tichározliala sa po širokom nebia lieta od hviezdičky k hviezdičkea objíma ich strieborné tváreako vlastným od radosti sestrám —ticho kľakne pred pohľadom Boha —i rozumie Boh tajnej tichosti.Zaduneli hory temným hlasom,víla biela na vlnkách sa vozí,zlaté vlásky vetríčkom jej liecu,v očkách svieti čistušká slzička —hrdlom bielym púšťa sladké hlasy,púšťa sticha z ohnivého srdcaa čisté ich sprevádzajú slzy,dobrušké to priateľkyne srdca:„Zornička, zornička, ty milá zornička,ver’ si mi zotrela horké slzy z líčka!Horké slzy z líčka, zo srdiečka mrazy —ej, už padnú z neho zakliaťa povrazy!Padnú zo srdiečka, padnú aj z pokladu,akoby do vody hodil rybku mladú!Rybôčka vo vode chvostíčkom šľapoce,srdce na slobode veselo tlkoce!Tlkoc, srdce, tlkoc, plameňomže blkoc!Budeš na slobode sťa rybka vo vode!Zornička, zornička, svitania sestrička,pošliže nám, pošli tvojeho bratíčka! —“Bratíčka poslala, sama sa usmiala,tým jasným si očkom na nás zamihala!Hora hustá hučí, lipôčka sa pučí!Bože náš, Bože náš, velikú lásku máš!Ticho všade — len hlas temnotajnýrozlieha sa len všade a všadesťa podzemný šuchot svätých hájov.Na lipe sa lístky rozvíjajúa z zelených lístkov — orol vzletí,rozšíri si blýskavicou krídlanad krajami ticho hučiacimi —letí, letí pod vysoké nebo —oj, a zráža černohusté mraky.Na lipe sa kvietky rozvíjajú —a z voňavých kvietkov — šuhaj skočí,šuhaj krásny ako ranná zora —a vytiahne blýskavicou šabľu,šabľu ostrú, šabľu divotvornú.Skáče bystrým jeleňom pustinou,lieta švihlým sokolom v priepastiach.Na tom čistom vyvedrenom nebiorol stojí nad dvoma stenamis rozpnutými dlhými krielami —a mládenec nad snehovým okom.Šibne orol svoj’ širokým kriedlom:i zvalí sa šíra hmla v dolinya v dolinách v rosičku sa zmenía tá skape pred pohľadom slnca.Šibne šuhaj tou širokou šabľou:i odfrkne hlávka starčekovi —i odfrkne hlávka bielej víledo tej bielej do mliečnej vodičky.I vzbúria sa vlny, biele vlny,ak by hlavne ohňa do nich hodil:Ajta divy! veľké, neslýchané! —Oka už niet — len pár bielych ľudí —šuhaj krásny ako tá jahodaa dievčina ako tá kalina,šuhaj silný ako mladý javor —dievča útle ako mladá lipka. —Pri hukote tajnom lesov hustýchvychádzajú z palôt nevídaných,vychádzajú pekní bieli ľudia,na čelách im svätosť, v tvárach milosť,nie to na zem, lež do neba súci.Na čele im kráča obor zrutný,v zraku jasnom ohnivé mu iskry —v rozrastených pleciskách mu sila.I kráčajú ticho ľahkým krokomcez záhradu zlatú ligotavúpod javory s zlatými lístkami,pod jablone s zlatými kvietkami,pod širokú naprostriedku lipu.I zastanú pod tou zlatou lipoui obstanú kolkolom víťazaa kladú mu na čelo halúzky,halúzky to svieže lipy zlatej.I podáva ten dobrý mládenecsvoju silnú víťazovi rukua podáva s ňou i rúčku bielu,rúčku útlu sťa biely kvet maku,ručičku to svoj’ krásnej sestričky,bielušinkej ako tá ľalia,s ústičkami ako tá jahôdka,s líčkami to ako mladá zoraa s očkami ako len tie trnky —i zhučali skaly hudbou tichou —zablyslo sa nebo, šíre nebopri tých slávnych velikých vzdávankách.I bolo sa dívať zlatej zore,zlatej zore na belastom nebi!Aj, i ona sťa dobrá sestričkasvoje šaty darovala mladej,a radosťou horeli jej líčka.I zhučala svetoslávna pieseň,i zhučala tým zeleným krajom:„Široké nebo — širšia božia láskaslncom sa zlatým odieva,tuhé reťaze zakliaťa práska,v raj večný duše vodieva!Zo zeme nebo blažené tvoría z noci tmavej ligotné zori!Vďaka ti večná, Bože náš svätý,že nás to slnce zlaté pozláti!!“I leteli tie hlasy do nebacez milióny svetov, lesklých svetov,sťa k otcovi jeho dobré deti,keď sa vráťa z kostola svätého —a lietali sťa biele holúbkykolo trónu Velikého Boha.Zo zelených hájov, sviežich lesovvystupujú zámky, biele mestá —oj, a po nich z doliny na druhúpoletujú hrdinské pesničky.A Tatry syn chytil šabľu divnú,i panuje po tých slávnych Tatrách.Oj, je slasti po vysokých Tatrách,oj, je slasti po tom novom svete!Jest sa na čo dívať tomu slncu,tomu slncu, jarnému slniečkua rozprávať širokému nebuo pokladoch nikdy neslýchaných,neslýchaných ani nevídaných —o tom raji mladom prostoslávnom!Letel orol do šíreho svetai preletel tri široké moria,sedemdesiatsedem krajín veľkých,oj, preletel s tou povesťou divnou![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.[2]Doteraz úplne neznáma skladba vychodí v našom súbore prvý raz. O rukopise pozri naše údaje: Rukopisné pramene 1, e. Na poslednej strane zošitu (miestami už hodne ošúchaného a preležaného), na kúsku prázdneho miesta pripísal Botto neskoršie, podľa charakteru písma a pravopisu okolo r. 1850 tieto verše:Hoja, lísťa javorovô jak sá krásne húdlo,jak si pekne šumievalo — či si už zabudlo?Húdalo som, šumelo som, pokým bolo leto.Ťažko spievať, ťažko výskať, kde radosti nieto!Bolo leto, bolo raz,prišla jeseň, padol mráz.[3]Černobog— boh zla a tmy u starých pohanských Slovanov.[4]Známo je, že sa na Tatrách morské oká všakovej farby nachádzajú, o ktorých sa vraví pre ich náramnú hlbokosť, že ani dna nemajú. Pozn. autora.	Botto_Poklad-Tatier.txt
Zlomená dušaDnes očakával som, že bude pekne, a obloha je zase taká mračná, taká bezútešne chmúrna ako tvár sivej kovovej rakvy. Obzorom valia sa hmly, dávne, staré hmly, ťažko visiac nad hlavou; zdá sa, že niet im konca-kraja; vychádzajú zo zeme, z neba i z veľkého medzipriestoru. Aké tiesnivé sú hmly — zvierajú srdce ako temný neodbytný tieň predtuchy smrti, vtierajúci sa odkiaľsi z neznáma.A srdce tak slabo bije ako na zámlku. Prikladám naň ruku, trasľavú, studenú, spotenú ruku, chcejúc vyskúmať jeho tlkot, bojím sa pritom, ale neodťahujem jej: strnula, primrela na hrudi…Ach, hruď!… Srdce!… Áno, len choré, nezdravé srdce môže tak chvejno-slabo biť; srdce, z ktorého uniká život…Bože môj, ako nesmierne smutno je dookola a ako hrobove zarputilo mlčia šeré útesy skál ponad úzkou dolinou, ktorou sa plúžim… Nie, nezdržím tej pustej tichosti, prinútim, aby sa mi ozvalo v prírode, aby zahučali hory i skaliská veľkým, otriasajúcim hrmotom!… Márne, márne. Dolina cudzo, ľahostajne hľadí na mňa a mne tiež sa zdá, akoby som nikdy nebol zrodencom jej lona — tak veľmi mi je ďalekou, tak nedotýkavou. Bývala plná rozkošných, pútavých farieb, keď hľadieval som na veci s ľahkou, bezstarostnou mysľou a s prostou, všetko rovnako prijímajúcou vierou decka. Teraz? kam sa podeli lesky jasavého neba, kam zapadli radostné hlasy víriaceho života, volajúce na mňa zo spevu drobných vtákov, z vĺn rozšumených siatin i z hrčiacich vôd a hornatých zelených výšin, horiacich sa s povíchricou. Nič nepovzbudzuje ma k radosti, nič nemá lákavej sily neodolateľných záujmov. Hlavou tiahnu myšlienky vleklé, upäté jedným smerom ako tichý pochod trúchliacich, čierno odetých ženských. Odkiaľ idú, prečo sa tisnú a kam ma chcú zaviesť — neviem. Ale je také zúfalé, také žalostné, že vychádzajú, že ma vedú, vedú… Celý som zoslabnutý a ukonaný. I duša sa mi chveje, zapadá v hrôzu pred čímsi neznámym, ale predsa vo vnútri mojom jestvujúcim.Aké hrozné je, keď sa duša chveje… Ona sa ani vtedy neutišuje, keď zavrieš oči pred vonkajším svetom, keď pokúsiš sa vrhnúť v prudkú vášeň, keď opojíš zmysly. Cítiš vždy, ako sa zvíja, aká je biedna a podliehaš celý jej skľúčenosti, z ktorej, zdá sa ti, niet východu, niet vyslobodenia. Neostáva iné, len utiahnuť sa, poddať žravému bôľu…Vzoprieť sa? Nie, mne nemožno. Som bezvládny ako v silách zámrlej muchy, a niet opory, niet vetvy, o ktorú by sa zachytil: predo mnou strmejú len klzké zrázy nevyplnených túh, bez svetlých nádejí.Ó, ako by sa mi uľahčilo slzami! Lež hlava je mi rozpálená, môžem plakať, lkať len bez uvoľnenia, krvavými červenými očami, vyschnutými prameňmi sĺz.Nad stráňou poletujú sluky ako lietajúce nočné príšery v predvečernom zhone, ich sipľavé hlasy prenikajú vzduchom ako rozbehnutá mrazivá a krv zrážajúca vlna. Čujúc ich, zdá sa, že tu nie je slobodný nijaký prejav života, človek je votrelcom pozemského sveta a za tú odvážlivosť odpykať musí smrťou… Bojím sa pohnúť hoc i jediným cípkom tela. Akosi tíško, bojazlivo vzpínajú sa i holé černajúce sa konáre stromov a nehne sa ani bezlisté steblo trávy. Prečo je tak mŕtvo ustrnuté a hlboko uzavreté všetko vôkol mňa? Snáď cítia i skaly i brehy i zem, ktorá mi je pod nohami, čo cítim ja a užasli i ony onou hroznou myšlienkou, že iba smrť má večné trvanie, ona je oprávnená a nad všetkým jedine víťazná — akoby ona bola cieľom, a nie život?Jak bolestné, jak zúfalé!Ledvaže vznikol život, už rozptyľuje sa a rozplýva ako náhodou povstalá pena na vode. Rodiaceho sa človeka ako fantom predíde život — hneď zmizne, ako si ho bol zamiloval a akonáhle siahol po ňom, aby si ho privinul k roztúženým prsiam.Kam uniká, kam uniká… a aký v tom zmysel?Myšlienky sa mi rozchádzajú bez konečného zanikania a každá akoby niesla na sebe žeravosť silne tlejúcej pahreby. Pália, pália. Schytávajú ma so sebou a ja sa im neviem ubrániť a ani neviem, ktorej sa pridať, ktorej dôverovať. Rozháraný som a nenachádzam sústreďujúceho bodu ani v sebe, ani mimo seba.Oh, kde je cesta, kde chodník k Neznámej Moci, vyputnávajúcej z ťažkých oťaží a všetko urovnávajúcej? Svitnite, zjasňujúce lúče a povzneste srdce v Jej éterový azúr! Chcem sa vám otvoriť do najhlbšieho vnútra a povoľovať jasným prílevom a piť božské elixíry Poznania. Chcem skúpať svoju chorú dušu v ozdravujúcich vánkoch; chcem ožiť a znovu horúce prilipnúť k životu, k tomu daru „najväčšiemu zo všetkých požehnaní“, po ktorom tak túžim a ktorý tak nesmierne milujem! —Roztváram ramená v šialenom úpenlivom očakávaní a upieram do neba napnuté hľadajúce zraky.*Na čelo padá mi hustá drobná rosa hmlí a temný nočný mrak spúšťa sa mlčky vôkol mňa.	Cambel_Zlomena-dusa.html.txt
ŽobráčikŽobral, luhal, kradol a nosil domov rárohy. To bol jeho život.Býval s matkou na konci mesta, v nízkom, starom dome. Tento príbytok neposkytoval mu sladký domov, len miesto, kde si chvíľami chodieval odpočinúť. Videl, že každý niekde býva. A on len preto býval v tomto dome, lebo ho inde neprijali, dlhšie netrpeli. V tomto dome nežobral, neodnášal z neho, len nosil do neho. A pudove cítil, hoci tento pocit si ešte ani neuvedomil, že to mu dáva právo bývať v ňom.Odtiaľ ho matka posielala vyučeného v spôsoboch žobrania žobrať do blízkych dedín. Vedel, ako má dojímavo, úpenlivo prosiť a vďaku vzdávať, keď mu udelia almužnu. Ako má luhať, keď sa ho opýtajú, prečo žobre: že má matku kaliku, musí ju živiť. Nemôže sa učiť remeslo, lebo kým by sa vyučil, mať by zomrela hladom. Na prácu nie je ešte schopný, nemôže sa stať robotníkom. Musí teda len žobrať u milosrdných ľudí. Mal dovolené aj kradnúť, keď dobrovoľne nedajú. Lenže šikovne, aby ho nik neprichytil. Mať tvrdila, že to všetko patrí k žobrote, preto žobranie je takým poriadnym zamestnaním, ako všetky ostatné. A je oveľa ľahšie. Netreba pritom ťažko pracovať.On sa podrobil matkinmu presvedčeniu. Nik ho neučil lepšiemu. I život, akoby schvaľujúc, prinucoval ho k tomu. A snažil sa čím lepšie vykonať svoje povinnosti.Spustnutá mať držala ho veľmi prísne, aby sa nevymanil spod jej moci, neodvážil sa jej odporovať a poslušne žobral pre ňu. Keď jej málo doniesol, hrešila ho nemilosrdne, niekedy ho i zbila. Ale keď bola s ním spokojná, pochválila ho a bola k nemu lepšia. Ako duševne zakrpatený, nemohol posúdiť ich zvláštny pomer, priečiaci sa povinnému poriadku, pomeru práceschopnej matky a nevyvinutého dieťaťa. A nebúril sa. Len matkina prísnosť a surovosť sa ho trpko dotýkala. A nemal matku rád.Ľudia boli k nemu dosť dobrí. Jeho teplé, nevinné oči pozerali tak dojímavo. Hlas mu znel tak žalostne. Celá horkosť biedneho života znela v tomto hlase. Nik ho nepustil bez almužny, ale on jednako stiesnene vchádzal do domov žobrať a uľahčene si vydýchol, keď sa vyslobodil. Pudove pocítil, že hoci sú k nemu dobrí, nie je u nich veľmi vítaným hosťom. Vylučujú ho spomedzi seba a nedbajú, keď odíde. A srdce mu ostalo chladné i k nim.Videl, že život dietok okolo neho žijúcich, je iný, lepší a krajší. Nad tým nerozmýšľal, prečo nemôže byť i jeho život taký, aký je ich. Dozvedel sa z hrešenia matky, prečo musí byť v jeho živote tak, ako to je, že je lenivý, nešikovný, hoci dobre vie, že nemá otca, a musí sa sám o seba starať. Keď sa raz na to opýtal: „Prečo nemám otca i ja, kde si ho podela?“ mať až zdivela od zlosti a znetvoreným hlasom kričala: „Vzal ho čert, lebo bol zlý, nepodarený, naničsúci, taký istý, ako si ty. Ani si nezaslúžiš lepší život, ako mal on.“S tichým, smutným uspokojením znášal svoj ťažký život, ktorý sa mu dostal, pretože bol taký istý ako otec a nezaslúžil lepší. Obdivoval život ostatných detí. Žobral, luhal, kradol s nevinným výrazom v očiach a s pocitom nevinnosti v srdci, veriac, že robí dobre a že to tak musí byť.Jeho nevinná nevedomosť hriechu dojala istú starenku a pokúsila sa ho polepšiť.Vošiel do jej kuchyne, keď tam nik nebol. Na stole pri sporáku ležal kus mäsa, pripravený na pečenie.Tvár mu radostne zažiarila. Šiblo mu mysľou, akú veľkú radosť by mala mať, keby jej doniesol ten veľký kus mäsa. Ako by ho chválila, aká dobrá by bola k nemu. Mali by veľmi dobrú večeru.Potichu, na prstoch podišiel k stolu a chytil mäso. Ale v tom okamihu vošla domáca.Naľakane sa triasol. Zo skúsenosti vedel, že, hoci podľa matere ako žobráčik môže kradnúť, ľudia nie sú radi, keď ich okradnú. Koľko nepríjemností mal, kým si to uvedomil. Ale preto neodložil mäso. Ďalej ho držal v ruke, s nevinným prosením pozerajúc na starenku, aby mu dopriala túto radosť.Ale žena nechcela preukázať takú mimoriadnu veľkodušnosť. Priskočila k chlapcovi, vytrhla mu mäso z ruky, fľasla ho a krikľavým hlasom sa ho opýtala: „Je dovolené kradnúť?!“ On sa zadivene díval na ňu svojimi veľkými, nevinnými očami a pudovo vyhovárajúc, spýtal sa: „Nie je dovolené?! A prečo nie? Mať mi dovolila.“ Jeho prostota a dojímavo nevinný pohľad prebrali starenku. Jej hnev sa zmenil na ľútosť. Videla, že ten malý bedár nie je ešte skazený, len prihlúpy a zle vychovaný. A rozhodla sa, že ho obráti.Dala mu trošku omasty a naložila mu, aby častejšie chodieval k nej.On ju poslušne vyhľadával. A ona ho vždy dlhšie zadržala, aby mu mohla náležite vysvetliť pojem dobra a zla. Vysvetľovala mu, aký veľký hriech je krádež. Že pán boh je dobrotivý, dopomôže každému k potrebnému. Kto vie a môže pracovať, tomu je na pomoci pri práci. A k tomu, čo nie je schopný pracovať, pohne ľudské srdcia, aby mu dávali almužnu v jeho svätom mene. Netreba teda kradnúť, len prosiť. Snažila sa mu vštepiť do srdca aj bohabojnosť a vieru. Učila ho aj modliť sa.Žobráčik poslušne počúval jej vyučovanie. Učil sa aj modliť. Ale sa nepresvedčil. Duch mu zakrpatel. Učili ho len žobrať, luhať a kradnúť. Len v tom sa vycvičoval, vyvíjal. Nevedel teoreticky rozlišovať. Poňal len to, čo mu potvrdila skúsenosť a požiadavky jeho života. Skúsenosť neprisvedčovala, že netreba kradnúť. Veď mu ľudia nedali vždy toľko, aby mať bola s ním spokojná a nehrešila, nebila ho.Srdce sa mu nepohlo, nie srdcom chápal starenkino učenie. Márne mu rozprávala pekne, keď mu to predniesla len s chladnou dobroprajnosťou, a potom poslala späť do jeho obvyklého života, k matke, pod jej nadvládu. Nepohla ho. Keby ho bola láskou objala, ponechala ho u seba pre nový život, bola by si ho získala a zachránila. Ale ho aj tak obťažovala, že určila podmienky k svojim darom. Iní ho obdarovali bez toho.A len toľko u neho docielila, že potom už opatrnejšie kradol, aby sa ona nedozvedela, že ďalej kradne. Veľmi mu záležalo na tom. Veď odkedy ho vyučovala, bola k nemu veľmi štedrá. A mať bola s ním spokojná.Najväčšiu radosť mal z toho, keď našiel, alebo mohol ukradnúť veci, ktoré mať nepotrebovala a mohli ostať jeho majetkom. Schoval ich do vchodu pivnice. Tam sa hrával s nimi a kochal sa v nich, keď mu mať dovolila niekedy ostať doma. Mal tam obrázky, farbisté papiere, gombičky, škatuľky, rozbité hračky, deravé nádoby. Mal aj celého koníka. Tento mu poskytoval najväčšiu radosť.Ale keď už toľko nahromadil z nich, že ani dvere pivnice sa nemohli celkom otvoriť, mať mu ich vyhodila. A hrešila ho: „Nie je dosť, že tebe dám miesto, ešte mi nanosíš aj všelijaké neupotrebiteľné haraburdy, aby mi len zavadzali. Nezaslúžiš miesto ani pre seba, dobre, že teba trpím, niežeby som trpela ešte aj tvoje daromné zgerby.“ Každú príležitosť použila, aby mu dala pocítiť, aká veľká obetavosť je od nej, že ho trpí pri sebe, aby sa snažil za to veľmi odslúžiť.Pudový pocit práva dieťaťa jestvoval i v jeho duši. Lenže nebol ešte povedomý, nemohol ho vyjadriť slovami. A nebol schopný, protirečiac materi, ohradzovať sa proti zlému zachádzaniu. Mať mala prevahu. Vedela slovami odôvodniť svoju ukrutnosť. Neodvážil sa jej protiviť. Naľakane, bezmocne pozeral, ako hádže jeho milé hračky do ohňa a čo sa nedalo spáliť, do dvorov susedov, aby ich nemohol znovu pozbierať. Horko zaplakal, že už nemá nič, nemôže mať nič…Potom, keď cestou našiel veci, ktoré mali cenu len pre neho, zvieralo mu srdce, že si ich nemôže prisvojiť a odniesť domov. Nevracal sa už domov s takou radosťou, ako keď i pre seba niesol niečo. Ich príbytok sa mu zdal prázdny a nelákavý, keď už nič v ňom nebolo jeho. Ale neodvážil sa prestúpiť matkin zákaz.O niekoľko dní, keď sa mu už zmenšil strach, našiel spôsob, ktorým mohol matkin zákaz aspoň obísť. Osmelil sa zbierať aspoň malé veci, ktoré sa mu vmestili do vrecák. S tichou, tajnou radosťou ich ukrýval, nosieval…Ale ani tá jeho radosť netrvala dlho. Mať raz potrebovala peniaze a on jej nedoniesol. Prekutala mu vrecká, či ich neskryl pred ňou a našla len jeho daromné haraburdy. Stranu obrázkového časopisu, malú červenú škatuľku, ružovú stužku, ktorú stratila dievčina na poli, a starý kľúč. Keď mať nenašla peniaze, veľmi sa nazlostila. Vzala mu tie hračky a zbila ho, že je neposlušný. A celý večer ho hrešila, že nemôže vyžobrať ani potrebné, keď zbiera len také daromné haraburdy…Ani vo vreckách neboli jeho milé veci už v bezpečnosti. A jednako nemohol sa zriecť tejto svojej záľuby. Život sa mu zdal bez nej prázdny a neradostný. A hľadal miesto, kde by mohol schovať svoje maličkosti, kým bude doma.Za najsúcejšiu pokladal hustú krovinu v blízkosti mesta. Schoval teda tam, čo našiel cestou. Ale keď sa vrátil, nenašiel to už. Bystré oči pobehávajúcich dietok zbadali, že sa niečo skrýva v krovine. Vytiahli balík, rozbalili ho. A keď uvideli, že sú to len bezcenné haraburdy, roztrhali, polámali a rozhádzali ich…S žalostným srdcom hľadal lepšiu skrýšu a našiel ju v hore, pod mostom vyschnutého potoka, kde nebývali ľudia. Ale ani tu nemal šťastie. Nielen ľudské stvorenia, ale aj príroda sa postavila proti nemu. Prišiel víchor. Koryto horského potoka naplnilo sa vodou a tá zmyla jeho poklad…Bol zúfalý. Zronene chodil, až kým mu neprišla na pomoc náhoda. V blízkosti istej dediny, na okraji lesa našiel rozpadajúcu sa chalupu. Bola prázdna, dvere mala otvorené dokorán — znaky, že ju nik nepotrebuje, nebýva v nej. Proboval zavrieť dvere. Zavreli sa. Našiel pri nich i starý kľúč, ktorý bol dobrý do zámky. Jeho radosť bola nevysloviteľná. Našiel útulňu, kde sa mohol podľa svojej vôle zariadiť. A vzal chalupu do svojej moci.Nosieval do nej rárohy, ktoré si chcel podržať. Tu mohol umiestiť i to, čo sa pre rozmery neodvážil priniesť domov, keď ešte tam mal svoj sklad. Tu si mohol odložiť i z toho, čo posiaľ musel celkom odovzdať materi. A bol šťastný, že má miesto, kde sa môže úplne cítiť doma, isto a bezpečne. Často sa tu hrával. A cítil sa veľmi blažený, že matkina samovôľa ho tu neznepokojuje a neničí jeho vôľu.Keď raz vandroval po hradskej medzi poliami, prišlo mu do cesty malé, chudé mačiatko. Nemilosrdní ľudia ho nechali na poli, aby sa ho striasli.Hľadelo na neho žalostne mňaukajúc, akoby ho prosilo o ochranu. Zohol sa, aby ho pohladkal, načo ono, líškajúc, pritúlilo sa k nemu. Prekutal svoje vrecká, či mu neostalo niečo, čo by mohol dať mačiatku zjesť. Našiel kus chleba, rozdrobil ho a položil pred mačiatko. To hltavo siahlo po chlebe. Bolo veľmi vyhladnuté.Keď sa už mačiatko najedlo, chcel ísť ďalej. Ale ono, žalostne mňaukajúc, bežalo za ním. Poľutoval ho a vzal na ruky s úmyslom, že ho odnesie do dediny.Ale keď ho chcel zložiť pred domom najbohatšieho gazdu, aby sa tam udomácnilo, stislo mu srdce. Zviera sa mu s láskou prituľovalo k hrudi. A keď ho skladal, pazúriky mu zaťalo do šiat, prejavujúc, že sa nechce s ním rozísť. Srdce mu zaliala akási podivná teplota. Pritisol mačiatko k sebe. Nevedel, že to je láska, čo sa ho zmocnieva. Nepoznal tento cit a necítil ani potrebu naučiť sa menovať ho. Len cítil, že nemôže zanechať mačiatko. A odhodlal sa, že ho odnesie domov.Azda ho len mať prijme. Veď nepotrebuje veľké miesto. V lete sa môže povaľovať i na povale. Stravu mu donesie on. Bude sa usilovať ešte viac zadovážiť. Keby sa mu to niekedy nepodarilo, on bude menej jesť, aby sa ušlo i mačiatku. Azda to len mať dovolí a strpí. Veď je nie taká zlá. Niekedy je i dobrá. Keď jej prinesie plný batoh a je spokojná s jeho obsahom, ešte ho aj pochváli a pohladká. Pohladká ho niekedy aj vtedy, keď ho pustí na cestu, aby sa múdro a dobre správal. Len vtedy je zlá, keď je zlostná alebo smutná a keď nemá peňazí. Vtedy sa jej s mačiatkom vyhnú a skryjú sa na povalu…Takto sa posmeľujúc, niesol mačku domov. Lenže mať našiel vo veľmi zlej vôli. Osopila sa na neho: „Pre seba nemáme vždy dosť a ty mi ešte prinesieš na krk i mača. Dosť, že sa s tebou delím, nie žeby ti aj mača chovala.“ Vždy tak predstavovala vec, akoby to, čo vyžobre, ani nebolo jeho a nemal právo o tom rozhodovať. Veď to udeľujú ľudia len pre ňu. Aby sa voči nej cítil veľmi zaviazaný.Márne ju prosil, aby prijala mačiatko: „Ja osobitne prinesiem stravu preň. Budem osobitne pýtať preň od dobrých ľudí.“ Mať ostala neuprositeľná: „Ešte by len to chýbalo, aby si aj pre mača trápil ľudí, aby potom nedali ani pre mňa.“ A vyhnala ho, aby odniesol mača späť tam, skadiaľ ho priniesol.Žalostne pustil sa teda späť. Skoro znenávidel mať, že vyhnala biedne stvorenie, ktoré jedine pridržiava a prituľuje sa k nemu a vyvoláva tým v jeho srdci podivné, sladké city. Nedopraje mu ani toľko radosti. Prežívajúc bolestné následky okolnosti, že nemôže voľne použiť, ani dať z toho, čo zadováži, teraz prvý raz zmocnila sa ho rozhorčenosť a búrenie sa proti tomu poriadku.Silne pritisol k sebe mačiatko a niesol ho do najbližšej dediny, aby ho umiestil u rodiny, ktorú pokladal za najlepšiu. Poznal svojich ľudí podľa toho, čo a koľko darovali. A potešoval sa, že na ceste sem a tam musí prejsť dedinou. A vždy bude môcť vidieť mačiatko a dať mu niečo dobré.Zastal pred vyvoleným domom. Ale nepustil zviera. Len ho ešte silnejšie pritisol k sebe. Tiekli mu slzy, že ho musí prepustiť iným.A vtedy, ako to už býva v bôľne rozhodujúcich chvíľach, i jemu napadla záchranná myšlienka. Prišla mu na um jeho útulňa. A radostne sa zasmial cez slzy. Rozhodol sa, že mačiatko tam umiestni. Tam môže byť celkom jeho. Bude mať nocľah, jesť mu donesie. A bude ho môcť vidieť a bavievať sa s ním, kedy len bude chcieť.Ponáhľal sa teda ta. Cestou našiel starý kôš. Na jednom plote visela deravá, stará šatka. Poobzeral sa, či ho nikto nevidí a stiahol šatku z plota, vložil ju do koša a uložil do nej mačiatko. Tak ho niesol cez dve dediny do útulne.Keď vošiel, zavrel za sebou dvere. Urobil poriadok. Urobil mačaťu v koši posteľ a uložil ho. Potom zamkol chalupu a šiel mačke vyžobrať jedlo.Starenka, ktorá ho vyučovala, bývala v dedine, ležiacej na úpätí hory. Zašiel k nej, porozprával jej svoju smutnú príhodu a pýtal si od nej hrnček, aby mohol nosiť v ňom mačiatku stravu. Tanierik už mal, vzal ho z istého dvora, kde v ňom stála voda pre kurence. A starenka mu ochotne dala aj hrnček, aj mlieka pre mačiatko.Kedykoľvek ju len vyhľadal, vždy mu dala jesť, dala niečo i pre mačku. A zmocnila sa ho už i láska k osobe, ktorá bola dobrá k stvoreniu, ktoré on mal rád.Srdce sa mu naplnilo nevysloviteľnou blaženosťou. Mal už dve miesta, kde mohol ísť s láskou a kde sa mu zaradovali. Ani starenka nemohla ostať chladne dobroprajnou k skrotenému, prituľujúcemu sa žobráčikovi. Rada ho mala už aj ona. Hrával sa s mačkou, požíval jej láskavú prítuľnosť. Potom zišiel ku starenke, prosiť niečo. A starenka mu dala vždy vďačne. Niekedy ju navštívil i s mačkou. A ona ju neodsotila od seba ako mať, ale pohladkala ju a povedala, že je krásna, milá. A dala jej jesť, hoci jej nikdy nedal z toho, čo vyžobral. A bol jej taký povďačný.Srdečnejšie počúval a prijímal jej mravné ponaučenie. Prisľúbil jej, že nebude viac luhať, ani kradnúť, pudovo pocítiac, že jej tým urobí radosť.Ľahko a blažene prekonával ťažkosti svojich ciest a svojho zamestnania, keď žobral už aj pre milovanú bytosť. Ponáhľal sa, aby čím dlhšie mohol pobudnúť pri mačke a u dobrej starenky. Láska a blaženosť dodali jeho tvári dojímavú ľúbeznosť. Ľudia, akoby pocítili, že sa v ňom deje mimoriadny duševný proces, boli dojatí, zmäkli, keď ho videli a ešte viac mu darovali ako dosiaľ. Už nemusel kradnúť.K materi už len natoľko zašiel, aby jej odovzdal rárohy, čo pre ňu nažobral. A zaraz odišiel. Márne ho volala späť, cítiac, že ho už unášajú akési neznáme bytosti a udalosti. Márne ho hrešila, ohradzovala sa, bežala za ním. Nebál sa jej už. Ušiel jej. Mal už dve miesta, kde ho s láskou čakali. To vedomie dodalo mu smelosť a schopnosť jej odporovať.*Istého jesenného dňa, keď sa vracal zo žobrania do útulne, zaľahla naň trápna duševná tieseň. Nevedel, že ho trápi zlá predtucha. Len sa čudoval, prečo sa mu tak zatienilo v srdci, kde už niekoľko mesiacov panovala bezmračná jasnosť.Keď vošiel do chalupy, mača mu neletelo s radosťou naproti ako inokedy. Smutne ležalo. Ani sa nepohlo, len bôľne hľadelo naň. Nechcelo ani jesť, ani sa hrať. Zodvihol ho, ale kleslo späť a zas si ľahlo.Bežal do dediny k dobrej starenke, vyžaloval sa jej. Ona ho potešovala, že mačka je akiste chorá. Len nech ju nechá na pokoji, bude jej lepšie. A dala mu mlieka, aby mala, keď sa jej cez noc polepší.Dva dni čakal, aby sa mačka zotavila. Za tie dva dni ani nežobral. Starenka mu dala jesť. Ale mačka bola len chorá. Upadala. Bola čoraz slabšia, čoraz žalostnejšia. Potom jej zmizol z očí láskavý pohľad. Stal sa cudzím, bezcitným, vzďaľujúcim sa od života. Konečne sa roztiahla. Zamravčala bôľno, natiahla sa niekoľko ráz a viac sa nepohla.Chlapec skoro stŕpol od strachu a bôľu. Tušil, že to bola smrť. Nik mu nerozprával obšírnejšie o smrti, ale už vedel, že jestvuje. Udrie po hlave ľudí, i zvieratá a koho udrie, ten už viac nežije a zakopú ho do zeme.Začal nahlas plakať, že teraz mu vezmú mačku a zakopú ju do zeme. Kričal, že ju nedá. Hoci nežije, nech mu len ostane. Bude môcť zájsť aspoň ju obzrieť, pohladkať ju a prihovoriť sa jej. Žalostne horekoval, plakal…Niekoľko dní len vtedy žobral, keď veľmi vyhladol. Keď sa nasýtil, vrátil sa do chalupy. Hladkal mačku, volal ju späť do života, rozprával jej.Starenka ho márne potešovala, že mu zadováži inú mačku. Nechcel inú mačku, len tú, ktorá ho prvá mala rada a ktorú i on prvý raz mal rád vo svojom biednom živote. A keď mu radila, aby ju zakopal do zeme, nešiel už viac k nej.Ani k matke sa nepozrel. Vyhnala ho s mačkou. A teraz ho to dvojnásobne bolelo. Ešte viac ho to od nej odďaľovalo.Raz, ako sa tak hral v chalupe, počul jeho hlas drevorubač, idúci tade do hory. Vošiel obzrieť, kto je dnu. Keď uvidel žobráčika pri neživej mačke, pokrútil hlavou a spýtal sa ho: „Čože robíš?“Chlapec naľakane pohliadol na neho. Neodpovedal, len úpenlivo pozeral, aby ich nechal na pokoji.Ale drevorubač nemilosrdne vyriekol úsudok: „Tá mačka nežije, treba ju vyhodiť!“ Načo chlapec zopäl ruky a prosil úpenlivým hlasom: „Nevezmi mi ju! Nech len ostane tu. Veď tu nikomu nezavadzia. Nepýta ani jesť.“Drevorubač videl, že ten úbožiak je taký hlúpy a nevedomý, že ešte ani to nevie, že po smrti sa telo rozkladá. A vzal násilne mačku, vyšiel s ňou na kraj lesa a hodil ju do rieky, prúdiacej pod lesom.Chlapec výskal. Ale chlap ho utišoval: „Nekrič! Vo vode ti ožije. Na konci rieky vyjde z vody a bude ťa čakať. Keď vyhľadáš koniec rieky, nájdeš ju.“A smejúc sa ako na dobrom žarte odišiel.Žobráčik sa díval na vodu, ktorá odniesla jeho miláčika. Cítil, že ho už nič neláka na tom svete, len tá voda. Nevedel, čo je samovražda. Aký je to veľký hriech. Ani to nevedel, že ľudia môžu byť i samovrahmi. Nechcel byť samovrahom. Len cítil, že iba to miesto je mu milé a láka ho, kde voda nesie jeho milú mačku. Že musí ísť za ňou, aby ju dohonil a spolu šli ďalej…A s blaženým úsmevom zrútil sa do vĺn…	Cirbusova_Zobracik.txt
Už začala sa…Už začala sa škola zas,pre pilné žiactvo milý čas —Necháva hračky po bokudo školy spiecha v poskoku.Tam na miesto si usadne,do ruky rúče popadnešlabikár, abo čítanku,tabulku, abo písanku.A k tomu iné knižky tiež— však každý z nich ich dobre vieš —;náboženstvo a dejepis,silozpyt, počty, zemepis.I prírodopis — ale snáďnetreba všetko vyrátať,dosť na tom: vzkvitá učeniei užitočné umenie.Tej práci, Bože, požehnaj,jej rozkvetu a zdaru daj.Tým, ktorí učia z výsostidodávaj trpelivosti.Tým, čo sa učia, dodávajpilnosti, pozornosti aj,a nech sa vznesie v školský ruchKristov i Komenského duch!	Braxatoris-Sladkovicov_Zo-zivota-malych.txt
Concio historico-panegyrica de sanctis slavorum apostolis Cyrillo et MethodioLaudemus viros gloriosos et parentes nostros in generatione sua. Eccl. 44. v. IVichvalujme mužov chvaľitebních a predkov naších v pokoľeňú svémTak[1]jest ťažko kazatelovi kázeň kázať o takéj veci, která jest všeobecňe známá, jak o téj, která je skoro celkom ňeznámá a málokterím povedomá. Pri téjto ňemajú aňi poslucháči aňi kazatel dosťi potrebnéj vedomosťi a tam pri téj, to jest pri známéj veci, nadstává mu nová, ťažká práca, abi on tu známu a uš na kazatelňici mnoho rázi vikládanu vec tak jadrňe svojím poslucháčom viložil, že bi jím ona tak hluboko do srdca vstúpila, jako bi ju ľen tedi po prvé počuvaľi. Tak sa stává v takéjto príhodi kazatelovi jako historikom; tímto bívajú skorej maľé, pretože ňeznámé okoľičnosťi uverené, nežľi hodnoverné, ba spravedľivé, známé príhodi. Mi to skusujeme, že bár sa v kázňi vikládajú slávné a svaté skutki božích svatích, predca, že všeteční sveta miláčkové maju o ňích asnad volajaku ľen pobočnu známosť, ňebívá jím taká kázeň vzácná, jestľi ju ľen kazateľ podla kunštu svého s krásu svéj vimluvnosťi ňeozdobí a tak jejích vťip ňeosvíťí, jejích vólu k svému predsevzaťú ňenakloňí. Tak sa stává svatéj, z ust kazatelovích pochádzajícéj pravdi jako starému, bár uš predtím zašúchanému zlatu a stríbru. Bár ono pre svojú starobilosť na svéj ceni ňišt ňetratí, však predca tím méňej nebo vícej bívá šacované, čím ho zlatník do škaredšéj nebo do krajšéj figuri preľél, keď ho s téj špini očiščil. Bár táto mojá dňešná kázeň ňebuďe ozdobená s krásu vimluvnosťi, nazdávám sa predca, že vám buďe vzácná preto, že jest o novém, vám ešče ňeznámém predsevzaťú pripravená.Bár jest to jedna z najhlavňejších dokonalosťí božích, která jest v jeho všechmohucnosťi podstatná, že sa Boh aňi žádnému podkládať, aňi ve svích ďivních skutkoch žádného pomoci žádať ňemusí, aľe predca, abi nám on svojú velku dobrotu ešče vícej preukázal, k viplňeňú svojéj bozskéj vóľi povoláva téš aj pobožních luďí na pomoc, obzláštňe tedi, keď zatvrdľí hríšňík ňechce svojé srdco otvoriť, abi ho svetlo bozskej milosti osvíťilo, abi on z darom Ducha sv. napomoženi spasitelné skutki vikonával. S téjto príčini rozeslal náš Spasitel, Kristus Jéžiš, svojích apoštolov do širokého sveta, abi všecki národi viučovaľi v jeho spasitelnéj víre. S téjto príčini posílá aj ve včilajšém časi, horľivosťú aj duchom apoštolskím naplňeních mužov medzi rozľičné pohanské, kacírské národi, abi títo skrze tích, na víru katolícku obráťení, Bohu verňe slúžiľi a spasaní boľi. Aňi ňeprestaňe ňebeskí pastír posílať svojích duchovních námestňíkov medzi hríšné a bludné ovce, dokád ňebuďe jeho jeden ovčiňec a on nad ním jeden pastír. To chcel virozumeť, keď u s. Jána 10. kap. povedal: „Mám ešče aj inšé ovce, které sú ňeni s tehoto ovčinca, aj tí musím doňho privésťiť. S počtu apoštolskích námestňíkov, kterí po mnohích krajnách sveta tehoto, v bludu pohanskému rozprchnuté a potraťené duše, z velkím unováňím, v potu tvári svéj vihľedávaľi a častokrátním učeňím katoľíckéj víri do ovčínca Kristového privádzaľi, sú aj títo dva dňešní apoštolskí, chvaľitební mužové, svatí Ciril, svatí Method, na kterích česť a chválu vi sťe sa včil semkaj pobožno zešľi, abi sťe jim svátečnu slávnosť preukázaľi, abi sťe Boha aj jích z vašíma modľitbámi vichvalovaľi jakožto duchovních predkov a v pokoľeňú svém najvatších apoštolov. Maľi síce naší starodávní pohanskí Slováci aj pred tímito dvoma volakterích apoštolskích mužov, katoľíckích učitelov, aľe tíchto na krátko trvajíce učeňí bolo ľen toľko jako na málo trvajícé zori, po kterích teprv skrze delšé a vatšé svatého Cirilla aj s. Methoda učeňí svitol naším starodávním pohanskím Slovákom dluhí, aš dovčilka trvající jasní ďeň našéj spasitelnéj katoľíckéj viri, na kterú jich títo dva svatí učiteľi obráťiľi.[2]Blahoslavená si bola od Boha! starodávná, veľká slovenská, veľká moravská krajina, z Bulgárie od potoka Morava aš po Hron a od tehoto budúcňe aš do včilajšéj Moravi, aš do Čech víťazľive rozšírená.[3]Blahoslavené boľi pre ťeba tí časi, v kterích ťebe Boh tíchto svatích učitelov zaopatril a poslal, abi tvojé pohanské duše jako bludné ovce pílno vihľedávaľi, skrze své horľivé učeňí do Kristového ovčinca privádzaľi. Blahoslavení sťe vi, naší svatí apoštoľi, že sťe v našém slovenském národu vašé apoštolské práce tak sčastľive konaľi na príklad najviššího ňebeského pastíra; vi sťe chvaľitební duchovní predkové naší, sebe poručenému slovenskému pokoľeňú do ňeba cestu ukazující. Jedno ňeščasťí na vás aj na tíchto mojích prítomních poslucháčov, vaších pobožních cťiťelov, nachádzám, totížto: že sem já pri téjto dnešnéj slavnosťi na túto kazatelňicu vistúpil, kterého silu a vimluvnosťi mojéj krásu vašé svaté apoštolské práce, vašá chvála, ľen veľmi veľice previšuje a že mňe téš téjto uloženéj hoďini krátki čas ňedopusčá, abich mohol vašé chváľitebné a svaté zásluhi ľen na krátko spomenúť nebo dostatečňe vichvalovať. Poňeváč aľe, ňeprehľídajíce títo vímluvi, já predca mluviť musím, prosím najmilejší poslucháči, ňech vám jest vďačná moja prosba aj táto dňešná reč, já s ňú a vi s túto vašú pobožnosťú tak jednomiselňe spolu vichvalujme tíchto svatích mužov, chvaľitebních a duchovních predkov naších v pokoľeňú našém. Máme príčinu téjto chváľi v téj veľikéj pobožnosťi, kterú jím ňebohá najjasňejšá (ščastľive panujícá) královna naša po títo pominuté roki preukazovala a spolu z dovoľeňím svatéj rimskéj stoľici na tento dňešní ďeň, s takúto pobožnosťú, z bozskími službámi zachovávať porúčila, o čem abi sťe ma ľepší virozumeľi, merkujťe na toto téjto dňešnéj mojéj rečipredsevzaťí.[4]Ss. Ciril aj Method hodní sú téjto slavnosťi aj téjto chvaľitebnéj kázňi za jejích veľké apoštolské práce pre spaseňí našého slovenského národu vikonávané. Preto oňi sú v našém slovenském pokoleňú mužové chválitební a duchovní predkové naší, že boľi naší najvatší duchovní pastíri, najvatší slovenskí apoštoľi.Abi vám téjto mojéj reči dluhokosť ňebola unovalá, pamatajťe, že ju počúvať buďeťe na česť a chválu tích naších veľkích ss. patronov, kterím sme mi Slováci po Bohu najvatšé poďakováňí dlužní, že náš slavní národ mnoho sto rokov svatu jeďiňe spasitedelnu katoľícku víru silno verí, silno zachovává. Blahoslavené oči naších prvňích katolíckích Slovákov, kterí tíchto naších najvatších a prvních biskupov viďeľi; blahoslavené uši, které jích počúvaľi. Abi sťe aj vi, najmiľejší poslucháči, blahoslavení boľi, toto dnešné aj budúcné slovo bozské v srdcách vaších zachovávajťe, aľe prv mna o nom pobožno počúvajťe.Predsevzaťa preukázaňíJednéhokaždého človeka, obzláštňe aľe v duchovném stave postaveného, jest tá najvatšá povinnosť, abi ve všeckích svojích prácách ňe tak svoj vlastní osoh, jako kam dál vatšú česť a chválu bozskú vihľedával a rozmnožoval. Táto bola umisel všetckích veci všechmohúcího Stvoritela, keď naplňil ňebesá s anďelmi a zem s ludmi, abi totišto mal jak na ňebi tak na zemi svéj slávi rozmnožitelov, jako o tem aj sám skrz Izaiáša (4. 37.) mluvil: Každého, kterí vzívá méno moje, na mojú chválu stvoril sem ho. Túto bozsku umiseľ ňikdo tak verňe neplní, jako ten, kterí mnohími jaziki Boha vichvaluje, to jest, kterí ňelen sám Boha chváľi, aľe na tem pilno pracuje, abi bolo méno bozské aj od mnohích ínších chváľené, zveľebené. K temuto cílu a koncu ustanovil Boh v starém zákone patriarchov aj prorokov a v novém svojích apoštolov, jako čitáme u svatého Jána v 15. k. 16, menoviťe aľe o sv. Pavlovi (Act. 9. 15.): Tento jest mňe vivoľená prístroja, abi nosil (ohlašoval) mojé méno pred národi a kráľi aj pred sini izraelskími. Ňeňi tehda vatšého a preto aj chvaľitebňejšého uradu v cirkvi svatéj jako urad a hodnosť apoštolská, kteréj aj sám Boh v Písme svatém predné místo dává (I. Cor. 12. 28.). Položil Boh v cirkvi najprv apoštolov aj hodňe, nebo oňi aj sami aj skrze ňích inší ve spravedľivéj víri uznávajú, vzívajú a zveľebujú Boha Otca aj kterého on poslal, Krista Jéžiša.Abi aľe volakterí s vás prítomních ňepomisľel, že sem já túto chváloreč prichistal ľen na chválu naších dňešních slovenskích apoštolov, asnad ľen Slovákom a Čechom na poťešení a ňe téš aj inším, preto spomeňem hňeď od časov apoštolskích mnohích aj inších krajín aj inších národov jejích svatích apoštolov. Celému svetu za najvatšého apoštola poslal Boh Otec ňebeskí svého jednoroďeného sina, abi ho od prvoroďeného hríchu osloboďil, abi mu spravodľivú víru oznámil a skrzeva tú do ňeba cestu pripravil, čo aj všecko Sin Boží dokonal. Abi po jeho s tehoto sveta na ňebe stúpeňú a tak draho vivoľeních oveček žádná ňezahinula, rozeslal po širokém svete od seba viučeních apoštolov a jednému každému inšú krajinu, inší národ k vinaučováňú poručil. Tak svatí Peter apoštol podla vnuknuťá božího viučoval najprv Kristovu víru medzi Žiďi, odtad prešol do Rímu, kďe aj zemrel pre víru. S. Ondrej bol apoštol v krajiňe ménom Scithia aj v Tartárie a potom v Acháje jest ukrižovaní. S. Ján bol apoštol v menšéj Azie a potom v ostrove Patmos zemrel. S. Jakub Španihelov na víru obracal, potom bol v Jeruzaľeme od Herodesa zeťatí. A tak inší apoštolové rozešľi sa po inších krajinách sveta, jedenkaždí oznamoval inšému národu jedného Boha, jeden krst, jednu spasitedelnú víru. Po časov apoštolskích ešče sa vícej Boh zmiloval nad hríšňím pokoľeňím, že ňeľen každéj stránki sveta dal apoštola, aľe koľko ve sveťe krajín, ano čo vícej, koľko jest v každéj krajini národov, toľko ustanovil apoštolov. Aspon volakterích krajin takích svatích spomeňem. Vlaskéj krajini bol apoštol svatí Ambruž, španihelskéj svatí Leander, francúzskéj svatí Remigius, sakskéj svatí Ludgerus, báborskéj svatí Rupertus. Rakúšané držá sebe za svojích apoštolov svatého Severína aj sv. Bonifáciusa. V Moldávie, ve Valachie a inďe pri konci Dunaja prebívajících starodávních Slovákov obráťiľi na katolícku víru sv. Nicétas aj Theotimus.[5]Chorvátskú krajinu vinaučil v katoľíckej víri náš dnešní sv. Methodius. Téjto uherskéj krajini za prvného apoštola a kresťanského krála dal Boh ňebeskí sv. Štefana. Polskú krajinu obráťil na katoľícku víru sv. Adalbert, ten prazskí českí biskup, kterí krsťil sv. Šťefana v Ostrihome, ten, kterému prvňí katoľícki Uhre sú veľké poďakováňí dlužní, že ich ve spasitedelnéj víri posilňil, že jím dobrích katoľíckych učitelov zaopatril.[6]Tedi, keď ešťe sv. Adalbertus bol u otca sv. Štefana, prišľi volakterí z Čech sem do Uher a síce aš k Ostrihomu a poňeváč tam viďíce svého krajana, sv. Adalberta poznaľi, takto naňho ukazujíci Uhrom, mluviľi: — To jest náš táta, to jest náš veľebnéj táta. — Od tehoto českého slova táta starodávní tatánskí klášter rehoľe benediktínov menoval sa Táta. Keď bi tento klášter ze svojím opatstvím tak stál jako volakedi za času grofa Theodata, kterí bol krstní otec svatého Štefana, jeho správi potvrďiľi bi pravdu mojéj reči. Dosť na tem, že aj včil v uherskéj krajini pozostáva české méno víše Ostrihoma, mestečko Táta.[7]Naší starodávní Slováci z jakíma svojíma chvaľitebníma apoštoľi vichvalovaľi sa v svém pokoľeňú? S tímato, kterím mi na česť a chválu túto dňešnu slávnosť odbavujeme. Sv. Ciril aj sv. Method v téjto, v kteréj včil prebíváme, volakedi slováckéj krajine aj v inších mnohích okoľičních, Slovákom boľi najvatší apoštoľi, oňi jím bránu do ňeba otvoriľi. Jako sa oňi volakedi pílno staraľi o naše spaseňí, tak sa mi máme včil starať o jejích ucťivosť, veľebnosť, o takúto jejích chválu. Jestľi sa sv. Pavel móže za apoštolské méno chváľiť, jako sa aj ve svém písme vichvaluje Pavel služebňík Jéžiša Krista (Rom. II.) povolaní apoštol, já téš to možem na chválu tíchto naších dvoch slováckích apoštolov povedať. Sv. Ciril aj sv. Method, služebňíci Ježiša Krista, sú povolaní za slovenskích apoštolov. Aľe kdo jích povolal? Kdo povolaních poslal, anebo kedi sú poslaní? Povolal a poslal jích všetkích pohanov spaseňí žádající Boh laskaví, keď sa po Kristovém narodeňú minulo deváte sto rokov. Sv. Ciril aj Method z jedného pokoleňá greckého, z jednéj krvi zroďení, téš jednéj pobožnosťi jednakí dvá bratri z víchodních krajín prišľi s povoláňá a z vnuknuťá božího do Rímu za času rímského pápeža Mikuláša I. a donésľi sebu z ostrova Cherzonézusa svaté ťelo sv. Klemensa III., zabaviľi sa v Ríme aš do času rimského pápeža Hadriána II. Tento viďíce, že sú svatého života, že sú apoštolskú horľivosťú naplňení, dal jím slobodu, abi krem inších gréckích národov vinaučovaľi aj bulgárskích aj inších Slovákov, Moravcov a Čechov, obzláštňe aľe, abi sa najprv ustanoviľi na královsku žádosť u pobožného slováckého krála Svatopluga.Aš do tehoto krála královského dvora zazňel apoštolskí hlas tíchto naších apoštolov, preto si jích on k sebe žádal. To bol ten, od mnohích ščastľivích vojén ve sveťe vichírení a chvaľitební král, ten pre veľku bojovnú a zbrojnú silu mnohím národom strašľiví, ten, pre mnohé, nad veľkíma ňepráteľi obdržané víťazstvá slávní slovenskí král Svatoplug,[8]kterého samá nátura ďivním spósobom mnohími čnosťami ozdobila, v jeho srdci ešče v jeho pohanském ďeťinstvú róstla s ňím vojánská sila aj smelosť a spolu pobožná žádosť k našéj spravedľivéj víri. Jest toto málo vídaní, a preto vzáctní príklad, abi veľkí boháči, na spósob pohanov rozpusťení, tak svato a miľerád ostrú pravdu svatéj evanďéľie žádaľi a prijaľi, v kterích ušoch ona často len na plno zuní. Aľe Svatopluga uši, srdce aj duša viložená bozská pravda katoľíckej víri s takú horľivú žádosťu zapáľila, že sa táto ňemohla ináč uhasiť ľen z vodú svatého krstú. Keď on bol od sv. Cirila vinaučení a pokrsťení v našém katoľíckém náboženstvu[9]z Duchom svatím a horľivosťú apoštolskú naplňení,[10]faľešních bohov pohanské modľi skazil, na jejích místa vistavil našému spravedlivému Bohu katoľícké kosteľi, ustanovil do ňích horľivích kňazov, dal stavať pre mláďež škoľi, do kterích dovédol dostatečních učiteľov, tímto aj tam tím uďeľil hojné dóchodki, abi aj ve školách učeňí aj v kosteloch spravedľivá pobožnosť kam dál vícej sa rozmnožovala. S téj príčini veľehradské biskupství zbudoval. O jeho pobožnosťi, o jeho veľkéj apoštolskéj horľivosťi dňešné predsevzaťí ňedopustí mňe dáľej mluviť. Uvolávám sa na spisebné svedectví, které pred svatu rímsku stoľicu složiľi o pobožném Svatoplugovi báborskí biskupové, keď k Jánovi, rímskému pápežovi, aj o rozmnoženéj medzi Slováci katoľíckéj víri písaľi. Ňech sa radšéj navrácí, odkuď odstúpila mojá reč.Tvého, slavní kráľi Svatopluge, na daľeko rozšíreného královstvá bola zem, do kteréj pre tvojé aj pre našé spaseňí opaternosť bozská poslala tíchto dvoch sv. apoštolov slovenskích. Tvojá veľká krajina bola jako ňejaká pustaťina od náboženstvá opusťená, v kteréj tvoji poddaní bez známosťi Boha, bez víri, bez prikázaňá, jako bludné ovce bez pastíra, bez duchovnéj paši bluďiľi. O, jak žalostním srdcom, jakú boľestnú tváru prehľídaľi títo dva apoštoľi túto pohanského bludu pustaťinu. Doverujem, že prvné jejích na ňu pohľédnuťí bolo tak boľestné, slzavé a plačľivé, z jakím Spasitel Kristus Jéžiš pohľédol na mesto Jeruzalem, keď nad ňím zaplakal. Viďeľi oni veľikú slovácku krajinu jako ňejakú zaslubenú zem, kteréj ňechíbá aňi zdravé povetri aňi žádná uroda zemská, našľi v néj čnostľiví slovácki národ, kterí prebíval v ňéj ešče pred naroďením vťeľeného Spasiteľa, národ, na kterého tvári jako na černéj rudi zlaté žiľi bolo vídať prátelskú privetivosť, ostrí vťip, umeľí rozum, k veľkím predsevzaťám veľku smelosť, veľkého ducha,[11]ľen to jeďiné bolo na ňem boľestné, že bez svetla spasitedelnéj víri blúďil ve tmách pohanského bludu, bol v ňem hluboko ukrití, zaslepení jako sľepé krčice v zemi. K osvíťeňú, k vinaučeňú jeho najpilňejšéj pracovaľi títo dnešní sv. apoštolové, oňi pilno choďiľi po osadách, po mestách a všaďe víru katoľícku ohlašovaťi. Aj tí tmavé hori, veľké doľini, visoké vrchi ňemohľi prekášku urobiť jejích apoštolskej horľivosťi. Jejích hlas, jako svatí hlas volajícího na púšči, zňel na každích místách a poňeváč tento hlas bol ozdobení z jejích vimluvnosťi krásu, bol osvícení a posilňení svatého učeňá milosťú bozskú, každí poslucháč miľerád nakloňil k ňemu své uši, pridal téš svoju víru a tak pohanskí Slováci ve svatéj poňíženosťi svatéj katoľíckéj víri privoľeňí a poklonu urobiľi. Ščastľivé jest toto znameňí, které Spasitel Kristus dobrím ovcám privlastňuje, že oňi hlas svého pastíra znajú, počúvajú aj nasľedujú (Joan. c. 10).Na králov príklad sporaduje sa krajina, královská pobožnosť pobožních čiňí krajanov aj královskích dvoranov. Ve dvore uš katoľíckého krála Svatopluga zabavovalo sa české ešče pohanské kňíža ménom Borživoj; aj toto kňíža svatí Ciril svojím svatím naučeňím na katoľícku víru obrátil aj okrsťil.[12]Tak aj starodávná, veľká moravskoslovácká aj česká krajina v jedném časi vzala počátek našéj svatéj víri od našeho apoštola, od svatého Cirila. Jestľí za čo, hodeň jest on za toto veľkéj chváľi, že viplňil príkaz od Boha daní duchovním pastírom, abi verňe a múdro slovo božé kázaľi, abi svátosťi svato posluhovaľi, cirkevné práce pobožno vikonávaľi, abi jakožto pilní, verní hospodári dobrú míru dobréj pšenice, to jest pokrm slova božího, podla spósobu svojím poslucháčom rozdávaľi, abi to predrahé zrno svatích svátosťí svému ludu uďelovaľi, abi ho s ňím pobožno krmiľi, abi ovečki svojé ňé pľevámi, aľe spravedľivú trávu napásaľi. Hoďen jest téjto svátečnéj slávnosťi aj chváľi náš svatí Ciril apoštol, nebo ľen ve dvoch srdcách, krála Svatopluga a českého kňížata Borživoja, zasál svatú pšeňicu a uš potom za krátki čas skoro ve dvoch ceľích rolách, ve dvech krajinách, ve veľkéj slováckéj aj v českéj našá katoľícká víra s čerstvého koreňa čerstvá virostla, virostnutá ščastľive sa rozšírila.Odešol potom Borživoj, české kňíža, od Svatopluga z jeho veľkej moravskoslováckéj krajini zas do Čech, do svéj vlasťi, ešče tedi pohanskéj a svatí Ciril ešče dálej a vícej Slovákom našu sv. víru ohlašoval. Keď Borživoj prišol domov, viprával svojéj manželki, ménom Ludmilla, abi ho ona jakožto katoľíckého kresťana privítala a rozpoveďel jej, čo sa s ňím v slováckéj krajiňe u Svatopluga stalo. Ona uznájíce podla vnuknuťá božího, že toto jest tá spravedľivá a spasitedelná víra, kterú jej on spomíná, veľmi si to lútala, že ona téš tam s ňím ňebola, že sa téš pokrsťiť ňedala od takého svatého biskupa. Medzitím, keď sa Borživoj, uš katoľícki kresťan, za volajakí čas doma usádľil, jeho českéj krajini hlavní uraďe a krajinskí riďiteľi, ešče pohaňi, pohnuľi proťi ňemu roztržitosť a domajšú rozbroj, že sú ňeňi s ňím spokojní jakošto s katoľíckím kresťanom. Borživoj opustíce manželku aj ďítki, zas sa navráťil do moravskoslováckéj krajini, v kteréj bol u Svatopluga okrsťení, kďe pred tímto králom aj pred svatím Cirillom zaslubil, že buďe stáľi ve víri katoľíckej a jestľi Boh jeho zbúreních českích poddaních ukroťí, že potom vistaví kostel na česť a chválu Panni Márie na ňebe vzatéj. Dokáď Borživoj ňebol doma, jeho lud českí bol veľmi v pohanstvu zatvrdľí a ve svéj ňedovernosťi opusťení, žil roztopašno jako rozpusťené stádo bes pastíra, ňebál sa ňikoho, každí robil, čo sa mu lúbilo, jeden druhému veľké škodi a lúpeže dokazovaľi. Tak skazení naposľedi uznaľi aj vrchní uraďe a riďiteľi, že všecko zlé odtáď pocházá, keď ňemajú u seba svého vladára, svého katoľíckého kňižaťa. Jednomiselňe poraďiľi sa a zas samí z slováckéj krajini svojé kňíža domov zavolaľi. Navráťil sa potom domov, do Čech Borživoj, aľe ňé sám. Vzal ze sebu od Slovákov našého svatého apoštola, sv. Cirila, v temto mal úfáňí českého pokoja a keď prišol domov, jeho manželka Ludmilla z dvoma sini od tehoto svatého Cirilla jest v našéj víri viučená aj okrsťená.Ňeňi k vipoveďeňú z jakú veľikú dichťivosťú, z jak horľivú chitrosťú tehoto kňížatského domu tento svatí príklad z okoľičních strán mnohí Češi nasľedovaľi. Jako sa kurátka pod krídla sľepice skovávajú, tak sa potom Borživojoví poddaní ke krsťitedelnéj studňi pod milosť svatého krstu zbíhaľi. Hľe, jako poddaních pobožné príkladi pobožních vrchnosťí k pobožnosťám, k svátosťám priťahujú, jako mnohí Slováci príklad svého krála Svatopluga, tak mnohí Češi ve víri a v krstu katoľíckém príklad svého českého kňížaťa Borživoja nasľedovaľi. Ľen jest to pravda, keď sú pobožní páňi, sú aj pobožní poddaní, tíchto pravidlá a zrkadla sú tam tí. Zemskí a gruntovní páňi sú jako mestské hoďini na meskéj veži vistavené, podla kterích všecci meščaňe svojé práce sporadujú, tak poddaní podla panskéj čnosťi a pobožnosťi svojé mravi a čnosťi ríďá. Jako na meské hoďini vícej ňež na inšé ľuďé vihľídajú, tak pánské príkladi vícej ňež inšé k dobrím skutkom pohibujú, k pobožnosťám vícej pohľídačov aj nasľedovníkov priťahujú. Tak sa stalo, že svatí Ciril ze svojím naučeňím a pobožní Borživoj ze svojím príkladom a pomocu kam dál vícej pohanstvo utláčaľi, rušiľi. Tak česká krajina dostala novú tvár, tak v rúchu svatého krstu obľečená vihľídala jako nová, okrásňená duchovná ňevesta, ňebeskému žeňíchovi Kristu Pánovi prichistaná, tak svatí Ciril apoštol svoje duchovné stádo kam dál vícej rozmnožoval. Tedi sa viplňilo, čo za dávna skrz Izaiáša prorokováno bolo: — Zástup, kterí choďil ve tmách, viďel svetlo veľké, prebívajícím v stínu smrťi zasvitlo svetlo. (Isai. 9. 2.). Abi tímto svatím svetlom víri katoľíckej Češi osvítení tím ľepší Bohu slúžiľi, Borživoj pamatajíce na své slubi u Svatopluga učiňené, dal vistaviť slávní kostel ke cťi a chváľe Panni Marie na nebe vzatéj, a to na tem mísťe, které sa včil menuje Tejnem. Ten istí kostel potom za volakterí čas posvácal sám svatí Ciril na svátek P. Márie na ňebe vzatéj. Toto bol v Čechách a v Prahe najsamoprvnejší katoľíckí kostel.Uš zretedelňe poznať možeme, jako bol tedi Bohu miľí slováckí a českí národ, v jakéj on bol u Boha ve veľkéj opatrnosťi, nebo od času Borživoja, od času sv. Cirila z božú pomocú rozmnožili sa medzi Češi škoľi, naplňiľi sa ze žáci a potom ustanovení a posvácaní sú kňazi, potom sa stavaľi mnohé kosteľi, mnohé kaplnki a štácie pre všeckích našého jazika národov, abi sa medzi ňíma katoľícká víra kam dál vícej rozmnožila. S tích mnohích Borživojovích kosteľíčkov ešče stojí v Čechách medzi Prahu a medzi Višehradem kaplnka ke cťi a chváľe sv. apoštolov Petra a Pavla vistavená. Aj druha na Višehradu sv. Klementa. Sú ešče aj inďe v inších krajinách starodávné kosteľi od starodávních katoľíckích Slovákov vistavené starodávnéj slováckéj pobožnosťi isté správi a znameňá, čo nám isťí verní historikové vipisujú.[13]Po pazúrov poznať leva, po peru ptáka, po rúchu a po reči krajana. Slováci, mojí miľí krajani! Pobožnosť k Bohu, priveťivosť k bľížňému sú vašé čnosťi, sú čnostľivé znameňá, po kterích vi sa medzi inšíma poznáváťe. Láska k Bohu a k bľížňému, která už ve volakterích národov ostidla, ve vašich srdcách ešče horí, vernosť, která v ňekterích krajinách z jejích starodávními predki asnad uš dávno v hrobe zhinula, jest vašá.[14]Spravedľivosť, která u ínších asnad ňeskorím, na barlách zavesením krokom kráčá, u vás vždicki čerstvá, spravedľivím čerstvím krokom vistupuje, čerstvo kvitne. Komu sa zdá biť tuto mnoho poveďené, ten jest zaisto aj pri poľednajšém najjasňejšém slunku z vlču tmu zasľepení, ten jest málo v kroňikách prebehľí, ten viďitedelnú pravdu ňeviďí.[15]K predstaveňú chvaľitebních slováckích čnosťí uvolávám sa na kňížaťa, na králov aj na císarov s pokoľeňá slovenského, kterích hlavi jako veľké čnosťi tak uherská apoštolská koruna korunovala.[16]K predstaveňú slováckéj pobožnosťi uvolávám sa na mnohích z našého pokoľeňá dustojních, najveľebňejších opatov, prelátov, na veľkomožních, osvíťeních biskupov.[17]Visoce učeních, ostrovťipních, slovenskích učiteľov a svetu známich mudrcov z našého národu tu spomínať nebo počtovať takú bi mi dalo ťažku prácu, jako všeckí hvezdi na ňebi prečítať.[18]Pre títo mnohé, tu ode mňa ľen nakrátko spomenuté čnosťi slovácké, istí chvaľitební a visoceučení historik hodné osmeľil sa našému, na daľeko v čnosťách rozšírenému slovenskému národu privlastniť to bozské požehnáňí, které Boh uďeľil v starém zákone patriarkovi Abrahámovi. (Genesis Cap. 12.) Že keď sa slovenskí národ rozmnoží, rozšíri až do daľekích krajín, které mu Boh prichistal, že mu všechmohúcí Stvoriteľ dá veľkí zrosť, uďeľí mu své hojné požehnáňí, vivíší jeho čnostľivé a chvaľitebné méno nad ínšé národi.[19]Jest to všeobecne povedomo, že takéto prednosťi, takéto do včilka vichváľené čnosťi nachádzajú sa často v stave visoceuroďeném a v jeho, jemu od náturi priroďeních vlastnosťách, šikovnosťách, aľe aj to ňeňi zatajitedelná vec, že jako mnohích veci nátura skrz kunšt a fortíl bívá k dokonalosťi priveďená, tak téš aj tito vichváľené čnosťi z bozskú pomocú, z bozskím požehnáňím a spolu s pobožním usilováňím vistúpiľi (vistupujú aj včil) na tak veľkí stupeň slovenskéj takéjto chváľi. Jako mrtvé ťelo bes duši ňehíbe sa, k ňičemu ňeňí súcé, tak človek, bár má od náturi sebe danú šikovnosť k čnostľivému životu, keď ľen sám ňemá k ňemu vóľi, jeho šikovnosť ňeňi čnostľivá, ňeňi záslužná a preto aňi chválitebná. Viďím já medzi vami, moji miľí poslucháči, čnostľivích, chváľitebních, pobožních Slovákov, kterích samá nátura čnostľivú náchilnosťú, ba z veľkíma čnosťami ozdobila na toľko, že našého národu čnostľivá chvála pred svetom a k pobožnému životu svatá horľivosť po šlapajách naších starodávních, čnostľivích aj svatích Slovákov kam dál vícej sa rozmnožuje. Jako sa móžeme pochváľiť, že z naších slováckích krajanov uš mnohích cirkev svatá za svatích uznala, vihlásila, kterí ve víťazľivéj cirkvi ňebeskích meščanov počet znameňiťe rozmnožili,[20]tak sa možeme aj v tem ťešiť, čo aj inší národové víďá aj svečá, že má našá katoľícká cirkev, ešče tu na sveťe bojujúcá, mnohé učené, pobožné, svatého života osobi duchovné, v duchovních hodnosťách vivíšené, které ju ozdobujú a jako svíce na jej svítňikoch vistavené jasno osvíťujú.[21]K temuto svatému životu zasaďil koren svatí Ciril, medzi Slováci, medzi Češi slovo božé rozhlasující. Zabavil sa on u ňích dostí dluho a keď uš viďel v tíchto krajinách po mnohích místách katoľícku víru ščastľive kvitnúcu, keď bi uš bol na místo seba slováckích aj českích kňazov ustanovil, potom v královském kosteľe pred Tejnem ostatnu kázeň kázal svojému ludu, rozlúčil sa s kňížatom, všeckému českému národu za všecko sebe dobre učiňené poďekoval, pekňe sa odprosil, poňížene odpitoval, jestľi bi bol kedi volakterého ve volačom obrazil. Kresťaňi! toto jest ten do včilka viložení chváľitební život apoštolskí. Zaslúžil chválu sv. Pavel za to, že sa volakedi s pobožnosťú od miľetánskích obivateľov odebíral, keď sa s ňími rozlúčal, takú chválu zaslúžil sv. Ciril za svojé od Čechov, potom od Slovákov posľedné ľúčení. Zaslúžil chválu sv. Pavel apoštol, že sa z veľikú poňíženosťú pri posľedku svojím poslucháčom odprosil, takéj chváľi hoden jest náš sv. Ciril téš za také svojé posľedné, poňížené odproseňí. Chvaľitebné jest Sina Božého rozlúčeňí od svojích apoštolov. Prv ňež sa od ňích Sin Boží odebral, prv ňež na ňebesa stúpil, pozdvihol nad ňími své svaté ruki a požehnal jím bozskím požehnáňím. Tak urobil aj sv. Ciril, od Čechov, od Slovákov odchádzající, uďeľil jím bozské požehnáňí, všecko dobré jím od Boha vinšoval. Ňeľen v tíchto vecách podobní bol Ciril svatému Pavlovi anebo Sinu Božímu, aľe chvaľitebné podobenství v tem záľeží, že jakokoľvek Sin Boží ustanovil po sebe apoštolov, tak sv. Ciril ustanovil po sebe českému národovi českích a slováckému slováckích kňazov posvácaních. Ňedopuščá mi tento krátki čas dáľej vichvalovať svatí život našého národu svatého apoštola Cirila, jeďiňe to dodám, že ten jest hoden najvatšéj chváľi, kdo má najvatšu lásku k bľížnému svému; ten ju má, kto jest hotoví život a dušu svojú položit za spaseňí svého blížného. Položil sv. Ciril život, vek i dušu svojú v tíchto veľkích apoštolskích prácách a v mnohích ňebezpečenstvách za svojích bľížňích, sebe poručeních Slovákov, preto jest hoden najvatšéj chváľi aj téjto dňešnej slávnosťi. S takúto veľikú chválu, s takímito veľkíma zásluhami ozdobení sv. Ciril, rozlúčíce sa s Češi aj ze Slováci, navrátil sa do Rímu.Kďe zostal dovčilka jeho brater sv. Method? Dokát svatí Ciril naších Slovákov, Moravcov a Čechov na kresťanskú katoľícku víru obracal, zatád jeho brater sv. Method v bulgárskéj a v chorvátskéj krajini Bulgarov a Chorvátov vinaučoval. Keď prišol od Slovákov do Rímu Ciril, tedi sa tam téš od Chorvátov navráťil Method. Ciril potom svého starého veku ostatní čas v Ríme dokonal a v kosteľe svatého Kľementa jest pochovaní, kďe ho aj včil pre mnohé zázraki cirkev našá uznává, tak jako mi v našém národu za svatého slovenského apoštola zveľebujeme. Methodius ešče potom, z veľikú žádosťú dušného spaseňá našého národu pohnutí, zas sa navráťil do bulgárskéj krajini, ano, višol až do našej téjto, tedi slováckéj zemi, potom aj do Moravi a odtád prešol až do Čech k temu istému českému kňižatu Borživojovi, u kterého Ciril, jeho brater, pred ňím prebíval. Jako prvňí náš apoštol, tak aj tento druhí Method v mnohích místách za mnohé časi, kďe našol Slovákov, Moravcov, Čechov ešče v bludu pohanskéj víri bluďících, tích istích vinaučoval, krsťil a posilňoval a abi v srdcách tíchto novovericích katoľíkov vatšu povážnosť a stálosť našéj svatéj víri zakoreňil, predložil svatéj rímskéj stoľici ménom jejích prosbu poňiženú, abi mohol slobodňe novím slovenskím katoľíkom slovenskú a českú reču svatú mšu slúžiť. Bár téjto prosbi svatá rímská stoľica odporovala, predsa jú potom, zázračním spósobom duchom svatím osvíťená, dovoľila.[22]Jako magnét pritahuje k sebe zeľezo, tak svatá mša a inšé službi bozské slovenskú reču vikonávané pritahovaľi ke katoľíckéj víri blúdních Slovákov a Čechov, všaďe sv. Methoda aj jeho svaté naučeňí s pobožnosťú, z jednakú horľivú umislu vďačňe prijímaľi, tak sa k nemu húfňe jako hladné ribi k dobréj potrovi zbíhaľi. Kedikoľvek sv. Method našéj víri článki vikládal, jeho jazik, jeho srdco tak bolo apoštolsku horľivosťú zapálené jako vrch Sinai plamenom, keď na ňem Boh dával svojé prikázaňí Mojžišovi; to tedi tam strašľivé hrmeňí a bľískáňí obnovovalo sa skrze Methodov kazatelskí hlas, na kterí modľi a všeľijakích pohanskích bohov obraze trásľi, padaľi, rozdrobené rúcaľi sa.Potom[23]sv. Method, jakožto po mnohích cestách a prácách ukonaní, tak svato odpočíval v Ríme ve svém ostaraném veku, jako včíl odpočívá po smrťi podla bratra sveho svatého Cirila. V kosteľe sv. Kľementa obidva spolu pochovaní ľežá a od téj dobi aš dovčilka z veľkími zázraki sú osvíťené jejích ťelá a jejích duše na ďeň súdní budu jasno svíťiť jako hvezdi na ňebi. Takíto dovčilka poukázaní chvaľitební život naších slovenskích apoštolov svatú chválu zaslúžil, jakú jím aj po jejích smrťi v 78 roku preukázal Borživojov mladší sin, Vraťislav, otec svatého Václava, keď ke cťi a chváľe tíchto naších dvoch apoštolov vistavil víchirní kostel v tem mesťe, kterému od svého mladšího sina dal méno Boľeslav a odtád sa volá aš dovčilka Stará Boľeslav. Na tento pekní príklad prvních pobožních kňížať českích aj ňebohá najjasňejšá královná uherská Mária Terézia preukázala svojú pobožnosť k tímto naším svatím apoštolom, preukázala svojú materinskú náchilnosť a lásku k našému slováckému národu, keď roku 1777 vipítala od svatéj rímskéj stoľici pre nás toto duchovné a svaté poťešeňí, abi sa po všeckích jejích krajinách, ve všeckích kosteloch, svaté mše slúžiľi o tíchto dvoch svatích, abi sa zjavné pobožnosťi odbavovaľi na ďeň 14. mesíca brezna, a to najprv Bohu, potom jím na vatšú česť a chválu, téš k našému duchovnému užitku a prospechu. O, zaisťe radostní a blahoslavení tehoto mesíca dňešní štrnástí ďeň pre všeckích nás Slovákov! Hoďen jest, abi sme ho mi, naší potomci z najvatšu svátečnú slavnosťu odbavovaľi, nebo nám skrz dňešních svatích predstavuje milosťiví Boh, jak veľiké milosrdenství, jak preveľiké dobroti učiňil on našému slováckému pokoľeňú, keď k ňemu tíchto dvoch svatích apoštolov poslal. O tem dňi, v kterém zástup izraelskí ponajprv obetoval k večere mu beránka veľkonočného, aj o téj noci, v kteréj sa visloboďil z vazeňá egiptského, prikázal sám Boh takto: — Buďeťe mať tento ďeň na památku, buďeťe ho slávňe svaťiť ve vaších pokoľeňách z večitú úcťivosťú (Exod. 12.). Túto noc, v kteréj Boh vivédol vás ze zemi Egiptu, musá všecci sinové izraelskí ve svích pokoľeňách v pobožnéj památki zachovávať. — Títo slová bozské možem já povedať o dňešném dňi a jeho svátečnéj slávnosťi všeckím našého národu pokoľeňám, jak Slovákom, tak Moravcom, tak aj Čechom. Hodno jest, abi sme dnešného dňa slávnosť z jakú móžeme najvatšú slávnosťú odbavovaľi každoročňe na památku, že dnešní sv. slovenskí apoštoľi, sv. Ciril aj Method, náš národ ze tmi pohanského bludu, z vazeňá pekelného vivédľi a jemu cestu do zemi zaslúbenej, do slávi ňebeskéj ukázaľi. Dal by to Boh milosťiví! abi tá prvňá pobožnosť, od ňích zakoreňená, ve všeckích slovenskích srdcách vikvitla, abi sme to učiňiľi, k čemu nám aj uherská aj rakúská aj každá inšá krajina na deň svojích svatích patronov príklad dáva, totižto: abi sme jednomiselňe, jako jeden duchovňí ovčinec, jednu víru zachovávaľi, jedného Boha jednako vzívaľi, chváľiľi, jemu podla príkladu jeho svatích svato slúžiľi.[1]KázňeII, 447 — 478[2]Že mal slovenský národ pred sv. Cyrilom a Metodom i iných vierozvetcov, učíCompendiata historia gentis SlavaeJurajaPapánka. Na začiatku kap. X, potom ma str. 102 O úpadku katolíckej viery po zániku kráľovstva Slovákov, str. 108.[3]A tak jeho kráľovstvo (Svätoplukovo) rozprestieralo sa najprv mimo týchto zemí (mimo dnešnej Moravy a Čiech), t. j. v Jazigii, v Dácii, Mézii a v Panónii, čo ostatne potvrdzujeme dokladmi súčasných svedkov. Slovom, skôr ako by bol Svätopluk rozšíril svoje krajiny za Hron k brehom Nitry a dnešnej Moravy, všetky tieto zeme označovali súčasní spisovatelia ako Čechy (Bohemia) a nikdy nie Morava. Práve toto meno priniesol im víťazný Svätopluk a z toho vyplýva, že tento názov vznikol inde, a síce v Mézii (v Bulharsku). A že skutočne jestvovala v Mézii rieka, ktorú Gréci nazývali Moraba, my Morava, je zrejmejšie ako to, čo mnohí tvrdia. — A tak vodstvá, hrady, mestá, ktoré si vypožičaly pomenovanie od Moravanov, ak by aj chýbaly iné doklady, až príliš jasne hovoria, že panstvo Moravanov prekvitalo medzi dolnou Panóniou a medzi Méziou a ani kolísku mena Moravanov nemožno klásť inde ako sem. Títo totiž Moravania vyžiadali si apoštolov Cyrila a Metoda, aby som už všetko shrnul; týchto Moravanov vierozvestcovia skôr ako Bulharov zasvätili Kristovi. Tak píše učený Juraj Sklenár vo svojom dieleVetustissimus Magnae Moraviae situs, kniha I, kap. IV, str. 119, 220. PozriCompend. hist. gent. Slavae, 95, poznámka: Vetustissimus (Najstaršie).[4]Táto téma je prevzatá z nasledujúcej historickej štúdie: Sv. Cyril a Metod si zaslúžia nazývať sa učiteľmi a apoštolmi Slovákov, pretože im priniesli svetlo viery.Compendiata hist. gentis Slavae, 102.[5]Tamže, 217, 218.[6]Tamže, 109, 199.[7]Compendium Hungariae geographicumMatejaBela, časť II, stolica komárňanská,Compend. hist gentis Slavae,200.[8]Compend hist. gent. Slavae,149[9]Tamže, 91[10]Tamže, 103, 106[11]Slovania, ktorých povaha nie je ani zla, ani lstivá. Tamže, 81.[12]Niektorí pokrstenie Bořivoja a jeho manželky Ľudmily pripisujú Metodovi, Tamže, 92.[13]Staré chrámy, kedysi vystavené Slovanmi, sú neodškriepiteľnými dokladmi ich nabožnosti. Tamže, 216.[14]Nedodržať dané slovo považoval Slovák za nečestné. Tamže, 192.[15]Tamže, 243[16]Uhorsko malo králov slovanského pôvodu. Tamže, 233.[17]Tamže, 234[18]Tamže, 238[19]Tamže, vPapankovom Úvode: § ak ktorého národa…[20]Tamže, 215, 216[21]Tamže, 238[22]Tamže, 94, 271, 274[23]KázňeII, 481 — 464	Fandly_Kazne.html.txt
INič sa nepletie tak tence,Čoby nevyšlo na slnce.Sotva vstúpil krakovského krajinského súdu cisársky a kráľovský državný pravotár 21-ho júla 1869. roku ráno do svojej pracovnej chyže, keď mu úradný slúha podal nejaké písmo.Toto písmo sa dostalo mimoriadnou cestou na patričné miesto. Kto ho napísal, nesveril ho pošte, ale ovesil jednoducho na klučku pravotársko-državného úradu, mysliac, že veď ho niekto len tam nájde. A úradný sluha našiel ho i veru a oddal državnému pravotárovi.Pravotár ho otvoril a rýchle prečítal neobyčajný list; ktorý, tak sa zdá, musel byť veľmi zaujímavého obsahu, lebo sa pravotár celý zanoril, ťaby jeho tváre prezradzovaly najväčšiu prekvapenosť a potom, keď dočítal písmo, zazvonil tuho a rozkázal sluhovi, aby hneď svolal súdobný vyšetrujúci výbor a súdobného lekára; on sám ale chytil klobúk a palicu, ponáhlal sa k arcibiskupskému palácu.Čo ozaj mohlo byť v tom liste?Veru bola v tom veľmi smutná vec. To napísali v ňom državnému pravotárovi, že zavretú držia od 21 rokov v kláštore krakovských karmelitánskych mníšiek nešťastnú mníšku Jovita, rodzenú Barbora Ubrik, ktorú jej hrozné položenie urobilo bláznivou a telesným bedárom.Tento chýr zatriasol državným pravotárom. Bola to vec na každý pád taká, v ktorej bolo treba hneď vyšetrovanie previesť. Z tej príčiny pravotár navštívil arcibiskupa.Arcibiskup poslúchal prednášku pravotára smiechom, a vyjadril sa, že ani slovo nemôže z toho pravda byť, on aspoň za neschopné drží karmelitánske mníšky takéhoto hriešneho skutku a že tento strašný chýr bude len nepravdivé osočovanie.Práve zato usrozumel sa s tým, aby súd zaviedol vyšetrovanie v kláštore, ba vyslovil, že sa i on sám dostaví tam.Tak sa tedy stalo, že arcibiskup a državný pravotár boli už v krátkom čase pred kláštorom, kde súdny lekár a vyšetrujúci výbor ich prijal.Mníška vrátnička otvorila bez vôle bránu kláštora týmto nezvyklým navštevovateľom. Keď údovia výboru a i ostatní tam dnu boli, pravotár oslovil mníšku, aby ich zaviedla hneď pred predstavenú.Všetci šli do rozmluvnej siene, kde sa predstavená nezadlho dostavila v sprievode niekoľkých sestár.Pravotár predniesol bez všetkého ostíchania obviňovanie.Predstavená zbľadla, keď počula hrozné obvinenie, a vyslovila, že je nie pravda ani slovo zo všetkého; oproti tomu ale odporovala, aby prehliadli kláštor.Toto ustrašené odporovanie prekvapilo arcibiskupa; on posiaľ dúfal mocne v nevinnosť mníšiek; slovom, sám to žiadal, aby nevýsledné vyšetrovanie vyvrátilo obviňovanie. Teraz ale i arcibiskup zdesený videl trasenia sa predstavenej.Len že pravotár neveľa dbal na odporovanie, ale sa vyslovil jednoducho, že prehliadnu celý kláštor.Predstavená mníška skladala celú nádej v arcibiskupa a starostlive, zúfanlive pozrela na čestného hlavného kňaza; keď ale i sám arcibiskup určite náhlil prisné vyšetrovanie a prehliadnutie kláštora, predstavená skoro zamdlela od strachu; jej údy jej zmeraveli od strachu a bola vstave len opierajúc sa na jednu laik sestru v studenom gangu po kamených schodoch do konca isť, aby zaviesť mohla výbor do pivníc a aby im ukázala žiadané bydlo. Počas toho veľký duševný boj zúril v jej ňádrach, biela bola ako stena a nemá ako ryba. Zrazu zastala v najtmavšom kúte pivnice pred veľkými, železom obitými dverami a pokynúc kľúčiarke rozkázala, aby otvorila dvere, — toto je to?Kľúčiarka otvorila dvere, a keď sa tie roztvorily, každý si myslel, že predstavená podviesť chce výbor, lebo v tej hroznej diere nebolo ani stopy nejakého náradia, ale ani toho, že by tu prebývať mohlo v tejto tmavej, nezdravej, mokrej diere nejaké ľudské stvorenie. Čo oko spozorovať mohlo pri svetle zapálenej sviece, bolo iba za náručie slamy, ktorá bola v kúte hrozného žalára.Ale na tejto špatnej slame… či je možné? Áno! — jedna ľudská bytnosť alebo už viac odstrašujúca ľudská kostra sa hýbala. Rovno, bez pohybu dívala sa na približujúcich sa, keď ale zazrela predstavenú, sem a ta sa obzerala so zúfalou nespokojnosťou hrúzy, trasúc sa na všetkých údoch od zimy a súženia.Žiadna pochybnosť, našli hľadanú, hrozne strápenú, úbohú Barboru Ubrik.Výbor hneď vzal hore zápisnicu o tomto, viac neodtajiteľnom hroznom čine, z diery vyviedli na čerstvé povetrie úbohú, strápenú Barboru Ubrik, ale len pozorne, aby nezapríčinilo tak dávno neužívané povetrie jej smrť! Hneď lapili predstavenú mníšku, aby ju postavili za zločin pred súd, s ktorým skoro na smrť strápila nešťastné stvorenie. O tom nebolo ani reči, aby Barbora Ubrik ostala v kláštore; súd ale nezvedel ani takto mnoho od nej, lebo dvatsatjednoročné trápenie zničilo ju v žalári na toľko, že zničená bola i duševne docela a sotva mohla na otázku niečo odpovedať. Odviedli úbohú Barboru Ubrik na výdavok kláštora do blázninca; tu potom nadobudla pomaly-pomaly jej telesnú silu, ale trápenie nechalo takú stopu na jej duši, že temnosť kryla i ďalej vždy jej mysel. A z tej príčiny nebolo ju treba ľutovať, ale za šťastnú považovať, keď ju smrť oslobodila 1871. roku od zemského trápenia a podala jej v lone hrobu po tak mnohých trampotách pokojný odpočinok, ktorý ona úbohá na darme hľadala v kláštore.Noviny v ten čas mnoho písaly o krv rozochvejúcom stave a súžení nešťastnej Barbore Ubrik; plná bola celá Europa históriou jej zamurovania a veru vynudilo sa mnoho horúcich sĺz za pobožnú mníšku, ktorá tak dlho a nevinne trpela v plesnivom žalári.Rozpoviem i ja tebe drahý čitateľu, poučnú históriu strápenej mníšky, a to v úplnej súvislosti. Vidz a oplač túto dobrú dušu, ktorá sa krčila za trápnych jedonadvadsať rokov v udusujúcom povetrí žalára, ačpráve dožila bola prv i lepšie dni a bola by zaslúžila, aby na miesto kliatby boli jej urobili živôt požehnaným.*Poľské mesto Varšava činí na cestovateľa najrozličnejšie dojmy. Závisí od toho, že cudzinec z ktorej strany sa približuje k mestu. Vonkajšie čiastky stavané sú s ich širokými ulicámi, krásnymi domámi a strakatými sklepámi celkom na podobu nových, moderných veľkých miest, oproti tomu ale staré mesto skoro nastraší chodiaceho lebo je opravdívé hniezdo smetiska, s jeho úzkymi dierami, úzkymi, dlhými ulicámi. Papršlek slnca zriedka svieti sem, označuje nečistota a mrákota této staré, ošarpané domy. Cudzý človek zriedka sa zatára ta, jestli len nie neaký zvedavý angličan, ktorý chce vidiť všetko.V takomto nečistom, tmavom jednom kúte mesta žil Jaromir Ubrik, a jeho obydlie bolo práve také, ako iné na tomto vidieku.Za dávna žil v lepšom postavení, — mal ako poľský zeman vážnosť a majetok; ale šľahly ho mnohé nešťastia, tak že utratil všetko, a súc úbohý, zničený človek, prinútený bol opustiť jeho prastarý zámok a utiahnuť sa do tohto nečistého hniezda Varšavy.Utratil ale so zničením jeho majetku i jeho duševnú rovnováhu. Stal sa rozhorčeným zunovaným človekom; nikto nevedel o ňom, že z čoho žije, živoril a dobre sa cítil len v nečistých podzemných budovách. Čože by bol aj doma hľadal tento znivočený človek? Veď tam úbohá rodina žila v najhroznejšom, srdcolomnom trápení a biede. Mal veľa detí, ktoré ležaly nezdravé a biedne na vlhkej slame; jeho manželka ale ležala na slameníku a chovala novonarodzeniatko z jej chudých pŕs. Handry kryly chudé telo detí a i toho málo náradia, ktoré bolo v domku vyzeralo veľmi biedne. Jaromír Ubrik obyčajne dostal sa domov len neskoro v noci z niektorej pálenčenej krčmy.Žena zbadala už z neistého tackania sa po tmavej chodbe, že jej manžel ide domov zas opitý; ale čože mala robiť úbohá? Len trpela a snášala, veď videla, že zúfalosť vohnala jej manžela do tohto života, nerobila mu výčitky, ale trpela potajme, zožierala sa pre biedu jej detí.Takto sa dostal nešťastný Jaromír Ubrik jednoho večera zas opilý domov. Srdce jeho manželky plné bolo práve horkosťou; nemohla utajiť svoju boľasť, žial vypukol z nej v slovách.Jaromír nechcel ju ale počúvať, ale sa obrátil nahnevane a zas sa potáckal nazad do krčmy z kade hol asi pred štvrť hodinou odišiel.Krásna spoločnosť bola tam v krčme, samí opití naničhodníci tropili nesvár okolo stolov. Jaromír si ale nezasadol medzi nich, ale sa utiahol do jednoho kúta; spustil si ťažkú jeho hlavu na obidve ruky a tak oprený mrmlal nesrozumiteľné slová a vypíjal plné poháre.V tom vstúpil nový hosť do krčmy. Sotva že zazrel znivočeného zemana, rovno šiel oproti nemu a usadil sa pri ňom. Potom mile pozdravil Jaromíra a riekol mu, že sa veľmi teší, že ho tu našiel, lebo že sa má s ním o niečom dôležitom rozprávať.Jaromír pozoroval a obrátiac sa oproti cudzincovi hodil na neho otázny pohľad. Tento ale pokračoval nasledovne:— V blízkosti nášho mesta býva jedna bohatá a vznešená rodina. Táto prastará zemanská rodina mala všetko, len jedno jej chýbalo k úplnej blaženosti, a síce — dieťa. Po desaťročnom manželstve nasledovala i táto radosť. Grófka — lebo reč je o grófskej rodine — pošeptala začerveňaná tajomstvo svojmu manželovi, ktorého obličaj sa žiarila blaženosťou na tento chýr, ale hneď doložil, že sa úfa, — chlapec bude prvorodzený, lebo žeby ináč nemohol nikdy na to dieťa sa s dobrým okom dívať. Počas toho ale gróf oddialil sa z kaštiela a grófka porodila dieťa, ktoré ale nebol chlapec, ale dievča. Blažená matka objala radosťou na prse svoje dieťa; ale jej prišlo potom na rozum, že jej manžel, gróf ako si žiadal určite, keby dieťa len chlapec bolo a z tej príčiny povstala v mysli grófky tá myšlienka, že použije oddialenosť grófa a premení svoje dievča za chlapca. Žiadala len to od baby, aby zo zemanskej rodiny pochodiace dieťa zadovážila na miesto dievčaťa.Jaromír Ubrik poslúchal so zatajeným dychom; cudzí pokračoval v reči:— Ty si zeman a narodil sa ti práve zas chlapec, dievča ale máš z pomedzi mnohých detí len jedno. No, čo by si riekol na to, nemal by si vôľu za dobré peniaze začarovať tvojho chlapca za grófkino dievča? Rozmysli si! Veď naposledy ty nič neutratíš; ba urobíš šťastnou tvoju rodinu.Jaromír zprvu nechcel ani počuť o jednaní, ale cudzinec tolko mu nahovoril do hlavy, že naposledy sa rozhodnul, ale urobil len tú podmienku, že aby k tomu privolila i jeho manželka. Potom sa usrozumeli straniva peňazí; určili, že aby grófka zaplatila desaťtisíc zlatých za prečarovanie, z týchto sedemtisíc zlatých ale pripadne cudzincovi; určili ale i to, že sa čarovanie musí ešte tejto noci stať.Vypili svoju pálenku, platili a oddialili sa. Cudzinec prisľúbil, že bude o hodinu s kočom na dvúch koňach v blízkosti Jaromírovho bývania, Jaromír ale vyslovil, že odnesie svojho syna ak bude treba i mocou od matky a oddá ho na určenom mieste cudzincovi.Ale čo že povedala k tomuto, k tej hroznej veci matka? Či privolí matka, aby jej odtrhli od pŕs synčeka? Nie, dobrá Ubriková nechcela o tomto ani počuť. Rozhnevaná odvrhla návrh svojho manžela a vypovedala, že nedá synčeka svojho ani za celý svet a vyskočila ako poranený lev zo slameníka, aby si dieťa, jestli je treba, ochránila i cenou svojho života.Ale z ľudskej prírody pozbavený otec chytil chlapca a do toho času sa hrdloval s matkou, kým neodtrhol od nej dieťa a potom utekal k dverom a oddialil sa s korisťou.Odniesol ho útekom na označené miesto, kde ho už cudzinec čakal. Vysadili si rýchle na koč a uháňali. Kone ako tátoše uháňali s kočom; nezadlho došli do grófskeho kaštieľa. Cudzinec zaviedol Jaromíra Ubrik do krásnej chyži, vzal od neho chlapca, a vnišiel cez stenové záclonové dvere s drahou korisťou.Nezadlho sa navrátil, oddal Jaromírovi v malom košíku dievča grófkino, vyčítal mu do ruky sedemtisíc zlatých a dokonaný bol tento hrozný trh detí.Teraz Jaromír chytil košík pod pazuchu, v ktorom spalo nešťastné grófske dievčatko, vsadol si s cudzincom zas do koča a uháňali nazad do mesta.Prirodzené bolo že po dobrom jarmoku museli i oldomáš vypiť a dvaja chlapi vnišli do krčmy a tam pili hojne z dobrého dôchodku. Svitanie ich tam tiež našlo, keď naposledy odišli v dobrej vôli tam i malý košík. Na povetrí mu svitlo v hlave a teraz zbadal, že dievča ostalo na lavici v krčme. Náhle sa vrátil, ale košík už nenašiel tam a ľud z krčmy len koľko vedel mu povedať, že ako odišli hneď hore vstal jeden cudzí žid z popri susedného stola, ktorý zodvihol košík a vzal ho sebou.Nikto nepoznal bližšie žida, len to vedeli o ňom že sa Áron volá, vo Varšave býva, a že je malý, chudý šedivej brady žid.Jaromír Ubrik sa nazdal, že nájde po tejto stope Árona a vynájde grófske dieťa.Jeho domov sa navrátenie neopíšem, domyslí si to sám čitateľ, že ako prijala Jaromíra úbohá, dieťaťa olúpená matka! Ale čože mohla urobiť? Jaromír Ubrik nedal žiadno vysvetlenie, ale na miesto toho napchal jej ruky peniazmi, aby ošatila deti a aby nakúpila všetko, čo je treba.Jaromír sa potom navrátil hneď do krčmy, kde zvedel od slúžky i to, že ten žid Áron v košíku pri dieťati našiel i zlatý kríž a ešte i nejaký pak, ktorý vtisol do vrecka, daroval slúžke a i sluhovi niekoľko strieborných rubľov, oddialil sa. Zvedel Javomír i to, že dieťa ukradnúci žid je v úzkom spojení s iným židom, ktorého každý pozná pod menom „varšavský Izák“.— Veď to je výborné! — pomyslel si Jaromír — teraz som už na istej stope.A utekal do mesta, do židovskej štvrti a tam vynašiel nezadlho žida Izáka. Ale nebolo ľahko z falošného žida tajomstvo dostať, ako si to Jaromír myslel. Žid Izák riekol, že v židovskej štvrti býva aspoň 200 takých židov, ktorého Áronom menujú, ktorý je nízky, chudý a šedivú bradu má, — akože by teda mohol vedieť, že pán veľkomožný, ktorého hľadá z tých 200 Áronov? Jestli je len nie Áron Königsberger, ktorého hľadá pán veľkomožný. Ale to je chyba, že práve Áron Königsberger opustil nedávno Varšavu a Izák ani len mienky nemá, že kde išiel.Čoho že sa mal teraz Jaromír chytíť?Prinútený bol hľadanie sám, dľa svojej mysli pokračovať. A hneď na druhý deň, ako sa díval von z obloka chyže, oko sa mu zadívalo na jednoho podomného žida, vlastne viac na trahličku, ktorú ten žid mal okolo hrdla zavesenú, medzi jej rozličnými vecami sa trblietal jeden diamantami vykladaný zlatý kríž. To je jej zlatý kríž! — myslel si a zbehol k židovi. A veru tak bolo, ešte i vyryté boli tam grófovho mena počiatočné písmeny. Jaromír hneď odkúpil od žida zlatý kríž; ale bohužiaľ, nemohol nič zvedieť o ukradenom dieťati, lebo žid povedal len toľko, že začaroval zlatý kríž v tieto dni od šedivej brady žida za iné zlaté drahocennosti.Počas toho sa minuly dni, a grófka oznámiť dala Jaromírovi Ubrik, že by rada videla dieťa, a že ho vyhľadá pri príležitej príležitosti. Môžme si myslieť, že ako bol Jaromír prestrašený! Každý deň čakal grófku s tlčúcim srdcom. Zo zlého bývania sa vysťahoval, prevzal si pekné bývanie, mal všetko, nevidel už svoju rodinu v biede; ale predsa nevedel sa uspokojiť, lebo ho svedomie trápilo a vo dne v noci myslel na to, že čo povie grófka? Ako vysvetlí skapanie na neho svereného dieťaťa.Ináč sa Jaromír nemal čo strachovať a ponosovať, lebo mu dobre bolo a i mal šťastie. Zas sa obrátil v panských spoločnosťach, ktoré prv boly vytvorily znivočeného žobráka. Teraz, že mal peniaze, jeho priatelia a i známi zas ho prijali milo a jeden jeho priateľ vykonal mu, že Jaromír i dobré postavenie dostal, urobili ho policajným náčelníkom a tak budúcnosť zabezpečil docela svojej rodine.A ačpráve ako policajný náčelník vykonal čo len mohol v hľadaní grófskeho dievčaťa, predsa nemohol prísť na stopu zhynutého Árona.Nezbývalo tedy nič iného, ako vyznať grófke pravdu. A i opravdove, keď grófka Satorin prvýraz ho vyhľadala, aby vzhliadla svoje dieťa, Jaromír Ubrik porozprával jednoducho, čo sa stalo. Povedal, že istý Áron Königsberger menovaný žid ukradol v košíku spiace dieťa; riekol, že s jakou vytrvalosťou od toho času hľadal Árona Königsberger, ale nemohol ho najsť, len odkúpil od druhého žida diamantový zlatý kríž, ku ktorému sa dostal od Árona Königsberger.Grófka poznala diamantový zlatý kríž, ale táto jediná stopa, táto jediná pamiatka o jej stratenom dieťati nepôsobily veľa radosti materinskému srdcu. Jaromír ale sľúbil a zaprisahal sa na všetko, čo je sväté, že neodpočinie do toho času, kým nenájde stratené dieťa. Boľasť grófkina sa tedy umenšila aspoň o niečo.Práve vtedy znepokojovali veľké krádeže celú Varšavu. Skoro každú noc sa vlámali niekde, tu olúpili bohatého, tu iného tí neznámi zlodeji. Každý znak ukazoval na to, že pácha toto v meste sriadená zlodejská rota. Pri čine dochytiť nepodarilo sa zlodejov, ale veľká pozornosť a vyšetrovanie predsa docielily to, že policajti zvedeli mená tých, ktorých podozrenie najviac ťažilo.Môžme si pomyslieť rozhnevanie policajného náčelníka, keď našiel v menoslove i jednoho mladého žida menom Áron Königsberger.Jaromír Ubrik vydal hneď rozkaz, aby lapili tohto Árona žida. A ho i lapili. Žid nechcel ani počuť o tom, žeby on zlodej alebo skovávač bol, ba ani meno jeho mu nemohlo prísť na rozum, len po niekoľkých úderoch korbáča vyznal, že sa Áron Königsberger volá, že asi pred pol rokom sa navrátil z poludného Ruska do Varšavy, kde ztratil v nešťastných špekuláciach svoj celý majetok.Teraz Jaromír pokračoval vo veci ukradeného dieťaťa.Žid Áron nechcel o tomto nič vedieť. Ale pomohol mu v rozpamätaní sa sodvihnutý olovený korbáč.Pravda je, že on odniesol košík z krčmy. Našiel v ňom malé v pekných háboch oblečené dieťa a i jeden zlatý kríž. Tento zlatý kríž predal jednomu varšavskému židovi za 10 dukátov, s dieťaťom ale odcestoval do Brody, kde predal dieťa za tridsať strieborných rublov Sáre, židovskej žene, manželke Izáka Gersona. Medzi tým žid Izák a Sára židovka odsťahovali sa z Brody do Kieva, do Poludného Ruska. Sára dala dievčatku meno „Judka“ a veľmi ľúbila toto dieťa.Jaromír Ubrik neúfal sa po tomto zas, žeby tak rýchle našiel dieťa; ale aspoň zvedel, že žije a že kde je — a toto dodalo mu novej sily k ďalšiemu pátraniu.Ako policajtný náčelník hneď sa obrátil úradne na kievské predstavenstvo. Ztadeto ale obdržal veľmi smutné oznámenie, Izák Gerson žid áno býval v Kieve s manželkou Sárou a s dieťaťom Judka; ale vlámali sa k ním v noci cestujúci cigáni a orabovali ich z vecí čo drahších. Vtedy v noci ztratila sa i malá Judka. Bezpochyby tedy, že cestujúci cigáni ukradli malé židovské dievčatko.Čo sa dalo urobiť medzi takýmito okolnosťami? Ani naostrejšie oko nemohlo nasledovať s kroka na krok blúdiacich cigáňov, ktorými je Polsko zaplnené. Tak mnoho cigáňskych húfov blúdilo sem a ta, že v tejto sem a ta blúdiacej bande veľmi ťažko bolo k vynájdeniu ztrateného dievčaťa vedúce znaky vyhľadať.Osud ale pomohol Jaromírovi. Jednoho dňa chytili veľký húf oláhskych cigáňov, celú bandu, ktorú udajne osud sem a ta metal, ktorú ale v opravdivosti zbojníčka a zlodejská spolupatričnosť sväzovala. Tento húf žandári viedli do Varšavy, aby ich oddali súdu.Viedli pred sudcu strapatých, smelých, starých cigáňov a ohorených, bystrých očí mladých mládencov, za nimi sa tislo veľké množstvo žien a detí, všetko do poly nahí a obložení rozličnými handrami.Akonáhle Jaromír toto dopočul, hneď sa ponáhľal k vyšetrujúcemu sudcovi a popreskúmal ostrými očima húf, či je nie medzi ními také dievča, ktoré by grófkino ukradnuté dieťa nemohlo byť? Pravda, že od toho času sa už roky minuly a Jaromír Ubrik ani dobre nepozrel to malé dieťa, ale dľa opisu grófkinho a zvlášte opierajúc sa na to úfal výsledok, že grófske dieťa doista zachránilo i oproti takému vandrovnému cigáňskemu životu jemnejšie ťahy oddelujúce ho od cigáňskych detí.Jaromírovi i napadlo v húfe jedno pekné, krotké dievča, ktoré asi mohlo byť toľko ročné, ako grófkino dieťa. Ale o tomto sa vyzvedelo, že je ono dieťa jednoho cigáňa. Od cigáňov sa nič nemohlo dozvedieť; týchto ľudí nadarmo bili korbáčom — nemí ostali, ako hrob.Čo sa ale nepošťastilo ostrým doliehaním, to sa podarilo útlosťou, užitou oproti cigáňskemu dievčaťu. Jaromír Ubrik, keď cigáňsky húf uvrhli, do žalára, vzal k sebe cigáňske dievča a toto divé dieťa prírody, ktoré len k ostrosti, bitiu, a k núdzi bolo privyknuté, on podmanil útlou dobrotou, a ono počalo rozprávať.Takto zvedel, že patrí ešte k lapenej cigáňskej bande ešte i menší húf, v ktorom je práve také „nájdené“ dievčatko, ako Jaromír hľadá.Na toto rozkázal policajný náčelník, aby každého blúdiáceho cigáňa lapili a doviedli do Varšavy. Zvlášte cigáňske stareny, ktoré chodia s mladými dievčencami. Lichotením prilákané cigáňske dievča povedalo Jaromírovi i to, že to krásne, báječné dievča „stará matka“, stará cigáňka menom Žarák chráni veľmi bojazlive, ako len jej oči. Nebolo tedy ťažko žandárom naučenie dať.Lapili i viac húfov, počas niekoľkých týždňov každý žalár Varšavy plný bol blúdiacimi cigáňmi, ale nenašli medzi nimi ani starú matku, ani jej „vnučku“.Ale Jaromír Ubrik neupustil od toho. Poneváč myslel, že čím viac cigáňov zavrú vo Varšave, tým istejšie príde za nimi i starena vyzvedať sa, čo sa stalo s nimi.A Ubrik sa ani nesklamal v tomto jeho predsavzatí.Starena sa približovala s čarovaním, vykladaním karát, hádaním, veštením k Varšave a v tejto ceste došla i do zámku grófa Satorin. Zakúpila ona čelaď a stalo sa, že sa dostala až ku grófke, aby jej odporúčať mohla jej tajomné služby.Grófka podala starene svoju pravú ruku, aby jej táto veštila z ruky. A cigáňska starena nasledujúce jej povedala:— Milostivá grófka, vy ste nebola blažená vo vašom živote. Na darmo sa tie poklady, toho veľa bohatstva, zaťahujú vaše čelo smutné udalosti. Ale sa potešte a úfajte; po dáždi sa i oblaky rozídu, slnce zasvieti a v krátkom čase bolasti, ktoré trápia vaše srdce sa skončia a nasledovať bude po mnohom smútku a žiali mnoho dní radosti.Grófka sa zasmiala ľahostajne, a obdarujúc ju pustila starenu, ktorá teraz povedala pravdu. Ale otázka je, či by ona bola vedela i svoju budúcnosť tak vyveštiť? Sotva. Lebo naradovaná od daru s vnučkou pokračovala v svojej ceste, večer dostala bývanie v sedliackom dome jednej susednej dediny, kde ju na druhý deň našli na slame v kôlni mrtvú. Veru ju ranila mrtvica.Báječné dievča, ktoré v jej sprievode bolo, ostalo samotné. Čo že mala urobiť úbohá? Prišlo jej na rozum, že ako ich vďačne prijali v zámku grófa Satorin; odhodlala sa, že sa navráti ta; rozpovie grófke svoju históriu a odporúčať jej bude svoju službu.Citlivé srdce grófkino sa smilovalo tým viac nad dievčaťom, lebo jej prišlo na rozum, že kto vie, či jej dieťa je práve tiež nie utisnuté na milosrdenstvo? Vzala k sebe cigáňske dievča, ktorého krása, milota prekvapila a očarovala každého.Judka, lebo ona bola, usilovala sa s vďačnou láskou veľa dobrého odslúžiť, s čím ju grófka obsypala. A tak veštenie cigánkino sa vyplnilo nezadlho; lebo grófka Judku veľmi si zamilovala, dívala sa na ňu s nejakou prírodnou úľubou vždy ale bez toho, aby len zďaleka sa bola nazdala, že sa spojila teraz s jej vlastným dieťaťom.Minulo sa takto viac mesiacov, každého miláčkom ostala Judka v dome, i očarovala ona mladého grófa Alexadra Satorin alebo lepšie rieknuc Alexandra Ubrik docela.V tento čas Jaromír Ubrik prišiel do kaštieľa, aby rozpovedal grófke, že ako sa vlákna poputnali okolo ztrateného dieťaťa. Prišiel Jaromír sem i pre inšie; počul, že jeho syn, to jest mladý gróf Alexander Satorin sa navrátil z cudzozemskej cesty. Žiadosť otcovského srdca viedla tedy Jaromíra, aby vzhliadol syna, ktorého predal voľakedy za peniaze.Ako sa Jaromír Ubrik rozprával s grófkou, krásna Judka vstúpila zrazu do komnát a milo sa poklonila pred Ubrikom, potom pobozkala grófke ruku a spýtala sa, že či nerozkáže niečo? Grófka pohladkala tvár krásneho dieťaťa a riekla, že nič nežiada, načo sa Judka zas odstránila. Toto čarokrásne dievča očarovalo docela Jaromíra. A ešte aké veľké bolo jeho prekvapenie, keď vyrozprávala grófka históriu krásneho dieťaťa. Jaromír zvolal rozčulený:— Grófka, pre Boha, privolajte hneď to dieťa!Grófka zavolala Judku, ktorú Jaromír Ubrik prijal s tou otázkou, aby povedala, či vždy medzi cigáňami žila? Či iní neboli jej rodičia? Judka sa začerveňala a bez zdráhania vyrozprávala, že je ona nie cigáňske, ale židovské dievča, jej otec bol Izák Garson, matka Sára, ale cigáni ju ukradli od rodičov pred ôsmimi rokami.— Ona je to! Ona je to! — skríkol Jaromír Ubrik rozčulene. — Grófka, Judka je vaša dcéra! Judka, grófka je vaša matka!Matka a dievča si padli okolo hrdla a blaženosť, radosť grófkina bola neopísateľná. Veru áno, ale keď k sebe prišla z omámenia prvého prekvapenia, vtedy uznala, že nemôže pred jej manželom toto tajomstvo vyzradiť. Čoby povedal gróf, keď by zvedel, že jeho zbožňovaný, milovaný syn, driečny gróf Alexander je nie jeho vlastné dieťa, ale Jaromírovo Ubrik, tá najdená života ale, ktorú poznali posiaľ v kaštieli ako komornú grófkinu, je jeho dcéra, opravdová grófska slečna!Grófka uznala, že toto už teraz vyzradiť nemôže, kým jej manžel žije. Pri sebe si tedy držala dcéru a chránila tajomstvo.Nezadlho ale gróf zomrel a zanechal v testamente svoje majetky na syna Alexandra a svojej manželke zanechal len zámok Satorin. Teraz materinské srdce nemohlo ďalej ukrývať opravdivosť. Jednoho dňa vysvetlila bohatému nápadníkovi grófa, že je on v opravdivosti nie gróf Alexander Satorin, ale Alexander Ubrik, grófske dieťa že je ale Judka, pekná Judka. Kto bol vtedy šťastnejši ako mladý Alexander? Driečny mladík už dávno bol zamilovaný do očarujúcej Judky a len to ho trápilo, že ako gróf nemôže si vziať za manželku neznámeho pôvodu sirotu. Teraz, keď zvedel pravdu prvou jeho vecou bolo vysloviť, že miluje jej dcéru.I Judka vrele milovala mladíka, a grófka tedy dala milerada na nich svoje materinské požehnanie. Tak sa stalo, že v Satorin grófskom kaštieli držali nezadlho svadbu, blažení milovníci sa spojili pred oltárom; Alexander si vzal za manželku Judku.Jedon druhému podobný bol to pár, milovali sa, boli blažení a ich blaženosť sa ešte zväčšila, keď požehnalo nebe ich manželský stav jedným krásnym dievčatkom.Toto dieťa je herkyňou našej histórie; toto dieťa je to, o ktorom pozostala táto smutná poviedka. Lebo keď spanilé dievča doriastlo, vzalo závoj mníšky a neskoršie osudu podivuhodným činením pod menom Barbora Ubrik nešťastná mníška ostala známou po celom svete jej hroznými mukami.Této hrozné muky, toto trápenie vám vyrozprávam teraz; počúvajte s trpezlivosťou a dobrým srdcom.	Cecotka_Barbora-Ubrik-zamurovana-mniska.html.txt
O premene látokPredtým, pri inšom pochope o premene látok, mysleli, že strovenie telesných ústrojov je živšie a väčšie, ako sa to vskutku podľa najnovších pochopov dokázalo. Odtiaľ sa odvádzať môže i tá domnienka, že sa ľudské telo, cez sedem rokov zodrané, úplne obnoví. Mysleli totižto, že pri dýchaní a hojnom používaní záživných látok denne značná časť tela pribudne i ubudne.Teraz to tak chápeme, že väčšiu čiastku privtelených látok stroví naše telo a menšiu dych.Čo my známe o strovení nášho tela v užšom zmysle, je vlastne bárs málo. Vieme, že sa na površí kože zošúchané bunky (skliepkovina) od spodu vynahrádzajú, rohoviny ako i vlasy, nechty dorastajú atď.Isté strovenie dusíkatých látok sa síce v našom ústrojí vždy deje a je s naším životom spojené, vieme však i to, že v istých čiastkach tela sa tá premena látok deje veľmi pomaly, ba niektoré látky, už raz utvorené, vydržiac celý život premenené nebývajú. Kdežto iné, ako menovite miazgové žľazy (glandulae lymphaticae) sú podriadené veľmi strmej premene látok; z tej príčiny sú ony v staršom veku scvrknuté, keď sa ich látka už i tak nevynahrádza. Nakoľko je známe, najmenšiu premenu látok podstupujú kosti a krištáľová šošovica v oku.Keď zver pod časom svojho zrastu býva kŕmená a do tohto krmu pridáme dáku červenú farbivú látku, napríklad tinctorum, pozdejšie ju zase vynecháme, utvorí sa v kostiach zvieraťa červený pruh a zase biely, keď sa farbisté krmivo bolo vynechalo. Po zabití dospelého zvieraťa nájdeme v jeho kostiach jeden nad druhým pruh červený a biely. Teda v podstate kostí sa žiadna premena neudala, vrstvy sú nezmenené tak, ako jestvovali včas vyvinutia sa tela zvieracieho.Tú istú nepremennú vytrvalosť nachodíme i v krištáľovej šošovici oka.Táto nápadná vytrvalosť tkanín telesného ústroja je dôkazom toho, že životným potrebám je chovou náležite vyhovené. Akonáhle však telo neprijíma, alebo prijíma nedostatočnú potravu, stroví svoje látky, spáli ich. To sa deje rozličným poriadkom. Chossard robil v tomto odbore skúšky na holuboch. Dal im doprosta hladom vykapať, alebo ich aspoň natoľko nedostatočne kŕmil, že — po postupnom chudnutí zoslabnuté — konečne vykapali. Ponajprv si spravil lajster pomerov váhy jednotlivých čiastok holubacieho tela k celku, to jest k celému telu, a tak porovnal váhu tých istých čiastok tela hladom usmrtených holubov, aby mohol porátať koľkosť utratenú hladom. Týmto sa dokázala najväčšia strata ponajprv tuku; z ústrojov zatým najviac utratili: slezina, pečeň, srdce, črevá, samovoľné svaly atď.; miazgové žľazy nie sú zvláštne preskúmané. Mozog a jeho výbeh v chrbtici ako sústreďujúci voči nedostatočnej chove najmieň tratí — menej ako kosti. To pochodí stade, že mozog s miechou sú v kostenej skrini zatvorené, čím hojnosť tam obehujúcej krvi tak ľahko neubúda, ako sa to stáva s krvou v druhých čiastkach tela. Táto malá strata v čuvovej sústave (systhema nervorum) je pre udržanie života veľkého významu; ináčej by hladujúce zvieratá oveľa skôr zahynuli, keby strata v sústave nervov bola toľká ako v druhých čiastkach tela.Vôbec, zviera zahynie, keď strata celej váhy tela obnáša 0,4; všetko jedno, či sa tá strata deje pomaly a či náhle. Keď sa zvieraťu poskytuje nedostatočná chova, dlhšie žije, ako keď sa mu žiadna nepodá; ale hranica, na ktorú keď dôjdu a vykapú, je vždy jedna a tá istá, poznačená číslom, ktoré dostaneme, keď váhu zvieraťa spočiatku skusovania podelíme váhou hladom umoreného zvieraťa. Od tohto pravidla nachodia sa síce i odchýlky, lebo veru tučné zvieratá znesú väčšiu stratu váhy ako chudé. Totižto strata na tuku sa prenesie pomerne dobre a bez zvláštneho vplyvu na zdravie; keď teda tuk veľkú časť tela obnáša, také zvieratá potom pravda môžu utratiť pomerne viac na telesnej váhe ako chudé.Tvrdí sa obyčajne, že tlstí ľudia, keď pochorejú, menej znesú a vydržia ako chudí, ale to je mýlny pochop, nie je to tak. Jestvujú kmene, ktoré sa pri danej príležitosti veľmi vypasú, pozdejšie, keď nasledujú neprajné okolnosti, trovia z nazbieraného tuku, chudnú síce, bez toho však, aby vyhynuli. To platí napríklad o Hotentotoch; sú náramne pažraví, kým jesto čo žuvať, pričom na sedení naberú veľa masti, z tej potom, keď nieto čo jesť, trovia. Do očí padajúci príklad takého zásobenia tuku vidíme pri veľblúdoch. Arabi cele primerane tvrdia, že veľblúd žije zo svojho hrbu. Tento hrb je čírym tukom dupkom naplnený vankúš, nadobudnutý pod časom dobrej chovy; keď potom napríklad na zdĺhavých cestách cez piesočnaté pustatiny nemá dostatočnej potravy, najprv mizne hrb, a potom chudne celé zviera, kým zase príduc do priaznivých okolností chovy sa nezotaví celé. I my na Slovensku máme tomu čosi podobné, a síce medveďa v zimnom spánku, ktorý síce bez pohybovania tela v spánku postavený, pravda, i potrebu k potrave necíti a následkom toho podstupuje i menšiu vôbec premenu látok. Z toho povstalo porekadlo, že si medveď labu líže.Teraz nám povstáva vážna otázka: ako dlho človek bez potravy vôbec môže žiť? Čas, za aký človek postiť sa, to jest bez potravy môže žiť, pri dostatočnom pití vody, je prekvapene dlhý! Zo známych prípadov sa vypočítalo priemerne 21 dní. Medzi týmito nachodiaci sa melancholici ten čas na taký stupeň vysoký vyniesli, a to preto, lebo melancholici celkove nie sú podrobení rýchlej premene látok a hlad ľahšie znesú, než druhí zdraví ľudia. Keby sme však melancholikov, ktorí nič síce nejedli, ale vodu pili, samých osebe počtovali, tak nám vyjde priemerný počet 41 a 1 dňa. I nám sa stal zo skúsenosti pamätným istý prípad z r. 1845 v nemocnici sv. Rocha v Pešti. Jedna asi štyridsaťročná melancholická kuchárka nabrala si do hlavy, že ona za popáchané hriechy musí umrieť, ale bez toho, aby sa ona bezprostredne zavraždila. To že najľahšie (?) dosiahne, keď sa hladom usmrtí. Všetko prehováranie zo strany lekárov a duchovenstva neprospelo, ona neprijala žiaden pokrm okrem čistej vody. Už to tak na 22. deň vytiahla, náramne schudla, oslabla, len líca sa jej vytrženosťou pýrili a čierne oči žiarili. Keď ju klamali, že pár užitými kvapkami vína skorej k žiadanému cieľu príde, a ona privolila, dostala chuť i ku kúsku chlebíka. Tak to šlo postupne ďalej i ďalej, až kým žalúdok zase svoj obyčajný pokrm neprijímal a nemocná, z melanchólie vyliečená, bola domov prepustená.Príznaky, účinky uťahovaného pokrmu a hladu sú od lekárov a nelekárov tak často a obšírne opísané, že o nich tu viac slov šíriť držíme za zbytočné. Pozoruhodné a šíremu obecenstvu menej známe sú príznaky hladom zahynutých mŕtvol, nájdené pitvaním, a o tých sa hodláme zmieniť:1. Žalúdok a črevá mŕtvol umretých hladom sú prirodzene, prázdne, to jest nachodia sa v nich nestrovené potravné látky. Žalúdok je alebo celky prázdny, alebo obsahuje látky na strovenie celkom nespôsobné, prehltnuté jedine v núdzi, z číreho pudu na omámenie hladového citu. Totižto hlad vyvolaný prázdnym žalúdkom je lebo len nemiestny cit alebo všeobecný ako následok všeobecného zoslabnutia z nedostatku potravy. V tomto zmysle sa istá lekárom Buschom pozorovaná nemocná trefne vyslovila. Nešťastná trpela na dieru cez brušnú blanu do čriev (takrečenú fistulu) na hornej časti brucha. Málo užijúc, zbiednená, v poľutovaniahodnom stave prišla do bonnskej nemocnice. Podarilo sa ju umelým spôsobom vzkriesiť, a tá potom rozprávala, ako cíti, keď sa naje, že sa hlad síce pobral preč, ale že je lačná predsa. Ona totižto takrečený miestny cit hladu utlmiac, predsa všeobecnému citu hladu, ako následku zmalátnenia, nemohla odolať, a to celkom prirodzene; prijatá potrava ju chovať a úplne sýtiť nemohla, lebo prejdúc žalúdok a krátky kus tenkých čriev spomenutým otvorom vyšla bez ďalšieho úžitku na svetlo. Žalúdok a črevá sú pri hladovaní úzko stiahnuté, váha oveľa ľahšia, asi o 0,4 prvotnej váhy.2. Významná je strata tuku; ľudia a zvieratá stratia, prv než by hladom umreli, 0,9 čiastku prvotnej koľkosti tuku v tele.3. Zmäkčené svaly, ovislé, schudnuté — ľahko sa dajú potrhať. Slezina, pečeň, malé krvné nádoby — málokrvné, vynímajúc miesta, kde sa krv zbehla (hypostasia) a stredočrevných ústrojov; mozog a miecha, v krvných nádobách ktorých sa krv veľmi často nachodí.Ubúdanie čiastok tela hladom mrúcich ľudí deje sa tým istým spôsobom, ako to i Chossard spozoroval pri hladom umorených zveroch. Mladší jednotlivci skôr podľahnú hladu než starší, len chatrní starci vysokého veku pomerne tiež skôr podľahnú hladu, nadovšetko keď sú jednostaj vystavení nízkemu stupňu teploty. Že deti hlad ťažšie a menej znesú, bolo už v dávnych vekoch známe. Už podľa Danteho v žalároch najprv hladom pomreli najmladšie deti. Pri užívaní vody sa život hladujúcich, ako už pripomenuté, značnejšie predĺži.Z tohoto vysvitá, že látky nesmú byť telu odopierané, lež musia byť dodávané, a o týchto látkach prehovoriť je úlohou tohoto článku.Potravné články rozoznávame dvojnásobné: ústrojné a neústrojné. Neústrojné (anorganické) látky, ktoré prijímame s potravou, nám len natoľko slúžia, nakoľko nám pomáhajú vystavať našu celú telesnú ústrojnosť a vynahrádzať jej útraty.V prvom rade a najväčšieho významu sú kostíkové soli (salia phosphorica) a vápno. My lebo hneď nášmu telu dovážame hotové kostíkové vápno, ako také napríklad v bôbe, v žite atď., alebo sa ono až len v našom organizme vyviňuje tým, keď mu uhlíkové vápno (carbonec calcis) privteľujeme pri časorovnom vyvinutí kostíkových solí, aby sa tak kosti — ako tribázické kostíkové vápno a tribázická kostíková magnesia — mohli vyvinúť. V druhom rade sú pre zapravenie pravidelných útrat nášho tela potrebné isté rozpustlivé soli. Mokercom[1]a znojom (potom) v menšej miere naše telo stále vylučuje soli, ktoré mu zase nádobno vynahradiť. Zo sirkovitých solí sa v tele tvorí sirková kyselina, rozpadnutím bielkoviny sirka skyslie, z toho povstáva sirková kyselina, ktorá sa dá spojiť s alkáliami.[2]Mokercom vylúčené soli sa musia vcelku vynahradiť, a to sa stáva dovážaním kuchynskej soli (natrium chloratum). Koľkej dôležitosti je človeku kuchynská soľ vidieť na Etiópcoch trpiacich z nedostatku soli, ktorých stav zdravia je nepriam prajný; podľa európskych pochopov nám je menovite nápadné, že oni veľa trpia na hlísty. Všeobecne je známe, že i zvieratá lepšie sa daria, keď sa im krm podáva so soľou. Poľovníci podávajú srnám, jeleňom lízoviská a prilákajú zver z diaľnych lesov. Kravy lížu vlhké steny a kúty premoknuté močom. Ľudia, už raz na soľ navyknutí, doprosta viac sa bez nej nezaobídu.Okrem utvorenia tela a okrem vynahradenia jeho utratených látok neústrojné látky nemôžu v našom tele donášať toľko osohu ako ústrojná potrava, ktorá tým, že býva spálená, budí pohybujúcu silu a teplotu. Keď jeme mäso, a či už inú bielkovinu, z toho pre nás nasleduje dvojaký úžitok; z jednej stránky staviame nimi naše telo a vynahrádzame to, čo na bielkovinách utratilo. Z druhej strany spálime bielkovinu a budíme tým silu a teplotu, dve podstaty nevyhnutné pre život. A v tomto poslednom zmysle niet neústrojných živnostných látok dovážaných nášmu telu, aby ony privedené na vyšší stupeň okyslenia (oxydácie) utvorili teplotu a silu.Keď pri tom všetkom neústrojné látky bývajú tu i tu predsa i vo väčšej miere užívané, stáva sa to z príčin rozličných.1. Miestny žalúdkový hlad utlmiť; v nedostatku organickej potravy často do nej primiešajú neústrojné látky, aby nimi uťažená žalúdok vyplnila.2. Isté neústrojné látky užívajú podajedny národy zo zvláštnej obľuby, skoro by som povedal zo samopaše, v tom domnení, že tie látky dobre chutia, a chuť obyčajnej potravy polepšujú. Majú to byť akési tukové (talkové) zeminy v Afrike, z ktorých robia a jedia koláčiky. Otázka je však, či by tie zeminy chemicky preskúmané nedokázali také čiastky, ktoré požaduje naše telo, napríklad horespomenuté kostíkové vápno, aké novší zemeznalci dosvedčili v tak mnohými lastúrami a inými ústrojnými pozostatkami popretkávanom vápne v Rusku, v severnom Nemecku a najnovšie v idrianskom korálovom vápennáku. Ako jednotlivcov, tak i celé národy nutnosť — inštinkt — ženie k istým so živnosťou spojeným činom. Pod jednotlivcami rozumieme napríklad malé deti trpiace na anglickú nemoc (rachitis), to jest na nedostatok kostíkových a vápenných čiastok v kostiach; vidíme ich ako pudom hnané štvornožky sa plaziace v kútikoch vápno a hlinu a tomu podobné veci prštekmi vyškrabujú a do úst pchajú. Pri vtákoch vidíme: kury, holuby vápenné zrnká zobať, aby si mohli zásobiť potrebnú látku na škrupinu vajec. Niektorí pažraví zrnožravci prehltúvajú rozličné piesky len z tej príčiny, aby v pevnom tlstom žalúdku sem tam prehŕňanými kamennými hranatými zrnkami mohli žrádlo, tvrdé semeno, akoby v mlynskom kameni zomlieť a tak pripravené stroviť. Toto posledné žrádlo neústrojných látok má teda cele odchylný cieľ od vyššie podotknutých.3. Neústrojné látky užívajú ľudia nemocní s pokazenou chuťou, napríklad mladé ženy v bledej nemoci sa zvláštnou dychtivosťou ženú za ináč nekrmnými vecami, ako sú: po bielení povstalé vápenné guľôčky — tie prstami roztrené jedia, hlinu v kachľových škvárach voňajú a lížu, pečatný vosk hryzú atď.Poťahom prvého punktu, že neústrojné látky len z toho ohľadu boli užívané, aby žalúdok naplnili, máme početné príklady. V Švédsku a Nórsku, keď ešte bývala planá premávka (železnice však, ktoré ľahko a chytro prevážajú hojnosť jedného kraja do krajov chudobných, a tak kladúc medze z jednej strany prílišnému nakopeniu prírodnín, z druhej však nedostatku — koľkosť živnostnín nivelizujú), keď teda o železniciach ani len nesnívali — často do chleba, aby sa stal ťažším, miešali istý druh zeme, Linneom nazvanej „lac lunae subterraneae“. V tridsaťročnej vojne[3]v pruských Pomoraniech tiež akúsi zem s chlebom piekli, aby tým sťažený lepšie žalúdok naplňoval. — Podobné tomu vidíme u mnohých divokých národov. Humboldt vo svojom cestopise spomína Indiánov pri jazere Orinoko, pripravujúcich z istej zeme halušky. Keď ich núdza potisne, požívajú ich s organickou potravou. Od tej doby z rozličných strán sveta sú doposlané všakové zeminy, užívané od tamojších obyvateľov — to v čase núdze samostatne, to celý rok primiešane ústrojným látkam.Ba otázka je ešte, či tieto druhy zemín obsahujú skutočne len číre neorganické látky. Ako je známe, nálevníkovité (infusoria), žabičnatými korýtkami a panciermi opatrené živočíchy, tvoria tlsté vrstvy, napríklad kriedu, kde nielen vyhynuté, ale snáď ešte i živé infusorie v množnom počte sa nachodia, a tým tieto ináč neústrojné pokrmy v sebe chovajú ústrojnú potravu. Ale máme i príklady, že isté zeminy slúžia za obzvláštnu lahôdku. V Mongolsku kopú a jedia istý druh zeme; v Chile zase z istej zeme hotujú poháre, aby vraj voda v nich dostala zvláštnu dobrú chuť. Keď vodu vypijú, pohár roztrepú — a zjedia. V Portugalsku, kam tieto poháre doniesli, z podobnej zeme tým rovné vyhotúvali.Navrátiac sa ešte raz k neústrojným živnostiam, musíme vyznať, že tu tvrdo rozhodnúť, či rozlične užívané zeme majú národom slúžiť ako lahôdky, a či primiešané jedlu majú len jeho hmotu zväčšovať. Nezdravou pochúťkou menovať sa môže obyčaj na východe, pridávať múčnym jedlám vo veľkej miere takrečenú pečatnú zem. Toto je zvláštnosť háremských paní. Tomuto podobné sa už pripomenulo, poukazujúc na bledonemocné dievčatá, kochavšie sa na požutí kriedy, pečatného vosku, slinca atď. Ale náklonnosť zem hltať dosahuje najvyššieho stupňa u černochov; je to choroba alebo lepšie miestny (endemický) chorobný zvyk, zemežrútstvom (geophagia) nazvaný. Panuje v severnej Afrike, v Egypte a Núbii najväčšmi rozšírený. Možno povedať, ozaj najohavnejšie zemežrútstvo panuje na Antilských ostrovoch medzi ta dovážanými černošskými chlapcami. Hovorí sa, že títo chlapci z obyčaje a bez škody užívali vo svojej pôvodnej domovine istý druh zeme; teraz však od svojej domoviny oddialení, chtiac vyhovieť pochúťke, zháňajú sa i za takými druhmi zeme, o ktorých sa nemôže riecť, že by užité neboli škodné. — Zemožrúti sú leniví, na robotu neschopní; hľadajúc samotu, hrabú, kopú po zeminách, ktoré užívajú. Schudnúc upadúvajú do vodnatieľky, trpia na trvanlivé hnatie spodkom, kým na najvýš zbiednení konečne nevyhynú. Ich koža býva brunastá alebo olivová, u farbistých popolavá, bledá, u Abesíncov však popolavá. Pri pitvaní vidno, že všetok tuk zmizol, skliepkovina[4](Gellgewebe) vodnavá, celé telo málokrvné, obličky, pečeň mäkká — malé a málokrvné, tak i žalúdok s črevami; steny žalúdka a tenkých čriev podbehnuté mnohými krvavými bodkami. V jednom prípade pozorovanom skrz lekára Griesingera tieto červené bodky (ecchymosis) a málokrvnosť (anaemia) pochádzali podľa jeho zdania od množstva hlíst nachodiacich sa v črevách. V druhých mŕtvolách, následkom zemožrútstva zahynulých černochov, sa síce žiadne hlísty nenachádzali, a predsa málokrvnosť a tie bodky nechýbali. V týchto prípadoch odvodzujú lekári horespomenuté príznaky od mechanických urážok užitých nakopených zemín. V prípadoch zemožrútstva vyvinutého vo veľkom stupni našli sa v ich vnútornostiach i malé skalky, požuvané kúsky dreva atď. Pôvod a príčina tejto chorobnej pohnútky je temná, len toľko je isté, že takíto chorí strovia veľkú koľkosť neústrojných látok. Dajedni skúmatelia nesprávne chceli tento chorobný úkaz doviesť do súvislosti s chorobou malária rečenou, ktorá panuje napríklad v Talianskej, v pontinských močarinách.Pomätenci hrozné veci pojedia. Viac príkladov toho sme videli vo viedenskom patologicko-anatomickom múzeu pod správou svetochýrneho Rokitanského. Z mnohých iných dva prípady sú mi živo pred očami. Jeden preparát v silici predstavoval prehltnutý dlhý klinec (latovec). Zoprúc sa v pažeráku a prebodnúc jeho stenu, zavŕtal sa do pľúc. — Druhý prípad predstavoval pažerák a žalúdok naplnený povrieslom a — onicou. Až sem sa dotisli, ale ďalej to nešlo, a nasledovala smrť. V Rochusovskej nemocnici v Pešti som videl pomätenca, čo slamu z postele vyťahoval a žuval; keď mu tú nedali, jedol s najväčšou pokojnosťou a pri dobrom apetíte vlnené futro z kabane. Chlap bol povahy tichej, telesnej sústavy silnej a zdravej.Už sme spomenuli, že neústrojné látky len tam s osohom požívame, kde sa ukazuje potreba vystavať neústrojné čiastky nášho tela alebo vynahradiť čiastky, ktoré sme znojom a močom utratili. Z neústrojných látok ako potravy nevyviňuje sa v našom tele ani sila ani teplota, a to preto, lebo neorganické látky tvoria spojky, ktoré svojím vyšším oxydovaním ďalej žiadnu teplotu v tele nevyludzujú. Na tento cieľ užívané látky sú všetky ústrojného pôvodu, a to v prvom rade pôvodu rastlinného. Pri požívaní mäsa privteľujeme sebe z druhej ruky živnosť, ktorú zvieratá vyňali z prvej ruky, z odboru rastlinstva.[1]mokercom— močom[2]s alkáliami(arab.) — zásadami (rozpustnými vo vode alebo v liehu)[3]v tridsaťročnej vojne— súhrne vojnových operácií z r. 1618 — 1648, smerujúcich proti panovníkom z rodu Habsburgov. Príčiny boli: neurovnané náboženské pomery v Nemecku, hlavne však hospodársky úpadok, a v habsburských dedičných krajinách aj prísna katolizácia. Na túto vojnu najväčšmi doplatil český národ (bitka na Bielej hore a vydrancovanie krajiny, spojené s násilnou rekatolizáciou).[4]skliepkovin— nemecký výraz ukazuje, že autor myslí na tkanivo v ľudskom tele	Zechenter-Laskomersky_O-premene-latok.html.txt
INa brehu Maruše leží mestečko N. Pri počiatku tohoto storočia osadili sa v ňom jednotliví roľníci, dľa národnosti Slováci, a dľa náboženstva evanjelici augšpurského vyznania, takže roku Páne 1812. asi 100 bol počeť duší. Malá táto dcérocirkev všemožne o to stála, aby aspoň časom samostatnou cirkvou byť mohla. Dobré chcenie a činenie požehnáva ruka Hospodinova, tak to bolo aj s týmto malým zborom Kristovým, lebo roku Páne 1838 počítajúc 250 duší, kúpil za lacnú cenu dom s priestornou miestnosťou, na ktorej modlitebnicu zriadil.Najväčšia túžba veriacich bola farára povolať, čo sa aj uskutočnilo, a prvým farárom samostatnej už cirkvi stal sa Michal Ochotný. Byt farský je nie nádherný, ale dosť úhľadný a pohodlný, aby v ňom skromne platený evanjelický farár so svou milou rodinou spokojne žiť mohol. Pred domom vkusne zriadená záhradka na kvetiny, za ňou modlitebnica, okolo tejto záhrada, kde révovina bujne rodí hrozno. Neďaleko modlitebnice buduje sa nový chrám Boží.Keď vkročíme do svetlici, tam postretneme pána Ochotného pri písacom stolíku. Kamkoľvek pozrie naše oko, všade vidí hromadu kníh, hromadu hovoríme, lebo učených ľudí slabosť je knihy v poriadku nedržať. Prskanie písaceho pera zradzuje, že práca je pri konci, čo dokazuje napísané „Amen“. Kázeň bola k nedeli hotová. Vtom otvoria sa dvere a do svetlici vkročí, vážne a s úctou, kurátor cirkvi. Pán farár ho vľúdne privíta.„Pán Boh vás priviedol, pane kurátor, čo dobrého ste nám doniesol?“„Viete, dvojctihodnosť,“ odpovedal kurátor, „mali sme svadbu a pri tejto príležitosti nezabudli sme na cirkev, prosím oferu zajtrajšieho dňa z kancľa oznámiť.“„Veľmi múdre, pane kurátor, však viete, že milodary na svadbách zozbierané činia značnú čiastku cirkevných ročitých dôchodkov, minulého roku nám touto cestou prispelo 400 zlatých.“„Pri tejto príležitosti by sme tiež viac boli zhromaždili, ale mladý pán Julo Moravský takého zmätku narobil, že takmer celá zbierka nazmar vyšla.“„Julo, pána Moravského syn, ktorého som ja vychovával?“„Áno, áno, ten. Keď som ja, sťa starejší svadobníkov k milodarom vyzval, mladý pán Julo, ktorý tiež prítomný bol, zvolal: čo na cirkev? Dáme radšej hudcom! Fero, poď sem, tu máš 10 zlatých. Títo vraj, keď nás žiaľ a starosť morí, rozveselia nás, títo vzbudia v nás city slasti a dobrého rozmaru, títo nech ma doprevadia do hrobu tmavého. Ráčte vedieť, dvojctihodnosť, ako to býva pri zábavách, tento výstup zmaril zbierku na cirkev.“Počas rozhovoru, keď kukneme do bočnej svetlici, uvidíme tam krásnu a duchaplnú dcéru farárovu Marínu, ktorá všetko počula, a tak sa zdá, že nemilo vypočula opis Julaja Moravského. Červenosť preletela cez jej tvár, a takto myslela sama v sebe: „Julo Moravský, ktorý k nám zachodí, by sa tak neslušne choval, ktorého som za vzor nevinných a zdvorilých mladíkov držala?“	Seberini_Ako-moze-mala-voda-velku-rybu-dat.html.txt
I.Zahučali hory, hej, zahučali tie gemerské hory a zelené háje pod okrúhlym Kohútom. A prečo? Ďurko Kalina hral na fujare. Ďurko Kalina? Preto sa tak utešene cez hory a doly niesol zádumčivý hlas pastierskej fujary, bo od Kalinu lepšie žiaden šuhaj nevedel zahrať na fujare. A teraz práve tak smutne, a predsa tak milo zapískal, že aj koziny, ktoré pásol, naňho sa obzerali, aj Dunaj, Tisa a Šajov, verní strážcovia jeho stáda, ticho ležiac na pána svojho smutno sa ohliadali, akoby o jeho žiaľoch vedeli. Iba Janko Sokol, priateľ jeho, krútil hlavou, zíval, a šuhaj súc veselý, vykycol mu fujaru z rúk, zavolajúc:„Čože už toľko preberáš na tých dierkach a tak dúchaš do tej píšťaľky, akoby si plakal za tým slncom, čo sa tam chýli na vrchy muránske? Azda ti počarili, že tylo tak ovesuješ a do zeme hľadíš, akoby si nemal dobré svedomie, a keď tú plačlivú fujaru do ruky vezmeš, to už piesňam nieto konca-kraja — lenže jedna ako druhá — smutná, žalostná ako na pohrebe.“Kalina, krásny to šuhaj Gemerčan, s dlhým nožom za opaskom, pohliadne na fujaru, v krovine ležiacu, pohliadne i na Sokola a ruku položí na nôž — ale akoby mu dačo cez myseľ mihlo, podá ruku Sokolovi a pýta sa ho, čo chce.„Zahraj mi, bratko môj, veselú na gajdách, nech sa potešia a ozvú tie doliny pred nami a ja si zaskočím, ako sa na sedemnásťročného šuhaja svedčí.“Ďurko neodpovedá, ale berie gajdy pod pazuchu.Ej, gajdy, gajdy — keby vás nebolo, čože by tí naši valasi robili? Čo je pre boháča nádhera, to sú pre valacha gajdy; čo pre skupáňa lisk zlata, to sú pre valacha gajdy; čo je rybe voda, hviezde belasé nebo, milému milá, to sú valachovi gajdy. Keď sa ich hlas ozve, tenká píšťalka drobnými dierkami taký hlások pustí ako slávik a hrubohlasý roh zaduní ako zemetrasenie — vtedy zahrajú žilky aj v odpoly mŕtvom valachovi, nevoľky sa natriasa i nadvihuje, v očiach mu slzy zaiskria, a keď ešte pohárom vína krv pobúri, pobozká i gajdoša, i oloveného capa na gajdách. Tak sa rozihral Sokol, keď Kalina zanôtil na gajdách.Vtom naraz prestane dunieť roh a skackať ruka po dierkach.„Hop, čo to? Varuj!“ volá Ďurko.A psi už skákali s nadurenou srsťou a ušima strihajúc pomedzi kozy, prosto do húšťavy; kozy splašene začali bľačať, zbehli sa dohromady a trasúc sa na celom tele, v tú stranu sa obzerali, kde psi skákali. Kalina hodí gajdy, pochytí valašku a jedným skokom hybaj do chrasti. Pri potoku našiel troch psov, ktorí okolo rozdriapanej a z krvi vycicanej kozy strašlivo zavýjali; iba hore grúňom bolo počuť, ako všetko chrapští a skala sa rúca pod skokom ozrutného medvediska. Psi pobehli za ním, vrátili sa, vyplazovali jazyky, sekali zubmi a zavýjali strašlivo, až sa len tak ozývala Kozia dolina široko-ďaleko.*Či ste videli dievčinu, ktorá temné čelo vyjasní a milostným okom pozrie na šuhaja? Tak viete, aká je Chyžnianska hoľa, keď sa po jej poľanách na svite prvý raz zaligoce jasné slnko. To je radosť! Piesne vtáčat lietajú od hája do hája a škovránok nesie rannú chválu do vysokého neba. A na poľane stojí koliba. V nej chrápe starý Kubo, bača, akoby sa už na to bol narodil — žinčicu miešať a syr zberať. Sokol sa vystieral a preťahoval ešte neďaleko košiara a Kalina už chodil dokola a potichu sa sám so sebou rozprával. Vtom zahvizdne bača pred kolibou a Dunaj, Tisa a Šajov prihrmia k nemu, chvostmi krútiac, líškajúc sa starkému, lebo vedia, že starý Kubo za jedno obliznutie ruky dá psovi aj svoj poludienok. Ale teraz je holá jeho hlava dákosi v ohni, kopne Tisu nohou, zakľaje a stúpa ku košiaru.„Nuž, deväťdesiatdeväť hrmených, krásni ste vy mne valasi,“ okríkne sa na Kalinu a potiahne Sokola za kečku, „pekní ste vy mne koziari, dvaja pasiete kozy, máte troch pomocníkov, každého so štyrmi nohami, a predsa je to už tej jari štvrtá koza, čo ju medveď roztrhal. A ty, Kalina, kde si sa večer túlal, či si nesliedil zase v dedine za sivookým dievčaťom?“Nato rozprával Ďurko, že pozde v noci aj s Tisou a Dunajom chcel vykutiť brloh medveďov.„Hen, tam pod Veľkou skalou oddychuje si o poludní a skrýva sa pred horúcim slnkom i muchami; znám všetky chodníky, po ktorých ta chodí. Ja som síce len paholok pri gazdovi mojom Ďurkovi Sokolovi a mám iba dušu vlastnú, lebo som sirota,“ doložil Kalina v zápalistej statočnosti, „predsa už nemôžem ďalej hľadieť na tú škodu, ktorú tá ohava môjmu gazdovi robí. Hej, bisťusvete, nespočiniem ja, kým tú potvoru neskántrim — ba hneď teraz idem prosto pod Veľkú skalu. Sem valašku, dlhý paloš — a vy, Dunaj, Tisa, za mnou.“Po tých slovách bolo počuť vzdychnutie v blízkom háji, že ale Janko Sokol zo zeme vyskočil a Kalinovi, kričiac a smejúc sa, ruku podal, že aj on ide na medveďa, šuhajci to ani na vedomie nevzali. Bača krútil hlavou a spomínal mladé roky, keď sa on s medveďom pasoval, medvieďatá v cedidlách[1]do dediny prinášal a mladým valachom rozkazoval kozy na pašu vyháňať, a nie s medveďmi sa biť, lebo sú oni vraj nie také chlapiny, ako on bol v mladých rokoch.Kalina sa zapálil, akoby plameňom horel, lebo takú hanbu mu ešte nikto neurobil, a Sokol, zajastriac očima a dupnúc nohami, zasmial sa do očú starému bačovi a letel aj s Ďurkom do chrasti, skáčuc zo skaliska na skalisko, a zápätky za ním verní psi — iba Šajov na rozkaz Kalinov ovesil hlavu, spustil uši, zabrechal žalostivo a ľahol si vedľa koliby.Z rozvitého hája vyjde dievčica. Švárna, sivooká, zlatovlasá a vyrastená ako mládnik na smrečine. Okolo drieku ligotali sa na červenom kamizolku strieborné strapce, belasá sukienka šušťala pri každom jej kroku ako suché lístie pod nohami; jej rúbok[2]stužkami obšitý tak jej svedčal ako zora nebu a červené čižmy s vysokými podkovkami ligotali sa na slniečku. Na chrbte niesla batôžtek. Len čo ju Šajov zazrel, zakrútil veselo chvostom, zohol predné laby k zemi, akoby jej poklonu robil, zabrechal, zaskákal a dievčina ako malina hodila mu postruheň z vrecka svojej zásterky. Ale na jej tvári bol nepokoj. V očiach sa jej slza svietila ako perla a na tvári sa premieňali ruže s ľaliami. Triasla sa. Keď jej Kubo v ústrety šiel, oči rúbkom zakrývala a nemeškajúc zložila ťarchu do koliby a zmizla bačovi z očú do hustej hory. Dosť on kričal za ňou, pošiel, pobehol, ale staré nohy nevládali za mladým dievčaťom, iba zďaleka počul smutnú pesničku.Vitajže mi, vitaj, jarná lastovičko,čože mi prinášaš tak ráno, ráničko?Azda pozdravenia od môjho milého?Či on myslí na mňa, ako ja na neho?Hrdlička hrkúta a kukučka kuká,koľkože mi rokov do svadby nakuká?Mati moja, mati, ver’ ma umučíte,ked ma ísť za muža sivého nútite.Tečie voda, tečie z vrchu po úbočía slza za slzou padá z mojich očí.A šuhajci naši kdeže sú? Stoja pod Veľkou skalou. Veľká je to skala, nie jedna, ale hromada ozrutných balvanov, ako čo by zámky jeden na druhom ležali. Pomedzi ne vidno dieriská akoby otvory k podzemným duchom; v nich bývali vlci, borsuky, medvede, hady a jašterice. Takmer ku každej dal sa zbadať chodník, bo tráva bola došliapaná a šľakov na raňajšej rose dosť sa mohlo vidieť. Psi ňuchali všade a hneď vetrili voľačo, ale ich Kalina naspäť odrážal a tíšil. — Radili sa mládenci potichu, do ucha jeden druhému šepnúc, čo majú ďalej robiť.Oni si šeptali, ale nebo začalo nahlas hovoriť. Nad zamračeným Kohútom začali hromy trieskať a z čiernych oblakov krížom-krážom fungovali blesky. Blysklo sa aj zachrapšťalo a veličizné skalisko zošromotilo sa z kopy balvanov, na márne kusy sa rozdrobiac; zablysklo sa a zadunelo zase, a storočný buk od vrchovca až po koreň bol akoby nožom rozpáraný a s hrozným chrapšťaním sa rozletel na dvoje. Mladému Sokolovi, hoci dosť ráz už videl na šesť krokov od seba udrieť hrom, predsa začali vlasy dupkom vstávať a keď pozrel na tie visiace ozorné kusy žuloviny[3]a do tých závratných priepastí, nad ktorými štvornožky liezli, tak mu úzko bolo okolo srdca, že by sa rád bol stadeto vrátil do tichej koliby. Ale smelý Kalina mihol na neho bystrým okom, zhodil širák z hlavy a kľaknúc na kolená, zavolal:„Hospodine, pomiluj ny a pomozi!“[4]A Sokol kľačal pri ňom. — Vstali obidvaja a Sokol prvý zašeptal:„Brat Ďurko, ja som na všetko hotový, čože teraz?“„Len smelo, Sokol,“ odvetil Kalina, „táto chvíľa je pre nás najpríhodnejšia; pred tou búrkou sa vtiahla tá potvora istotne do diery, kde sa jej ani neprisní, že by ju v takejto chvíli dvaja mladí chlapci navštíviť chceli v jej vlastnom príbytku.“Vtom sa naši chlapci predrali cez skalnaté múry až do jedného zákutia na okrúhlu rovinku; nad nimi strmeli žuloviská a pod nimi otvárala svoje strašné náručie hlbočizná priepasť. V tom zákutí zahliadli pod jednou zápoľou uhladenú a vymetenú dieru, ako čo by ju boli slúžky zametali. Psi začali vetriť, ježiť sa a iskriť očami, ale Kalina dupol nohou — a bolo ticho. Poobzerali sa chlapci spod Kohúta a skalisko štvorcentové, neďaleko diery ležiace, žilnatými rukami zodvihnúc, vrútili ho do medveďacej diery. Zrazu zamumlalo v diere, ako keď sa hrom zďaleka ozýva a psi zavýjali a sekali zubmi pred zavalenou jaskyňou.Sokol na rozkaz Kalinov letel pozrieť aj s Dunajom, či nemá medveď ešte druhý východ zo svojho brloha, a Kalina s Tisou smelo si zastal pred samu dieru s vytiahnutým spoza opaska a blyštiacim sa palošom. Medvedisko sa priváľalo k otvoru; bolo vidno pomedzi škáry blyštiace sa oči sťa horiace sviečky; pazúrmi chytala tá potvora zavalenú skalu, Kalina ale, kľačiac, jednou rukou držal skalu a druhou ostrý nôž vrážal medveďovi do nôh a do pysku. Zareval medveď ako rozpajedený bujak po dedine, pred ktorým všetko uteká; lež neutekal Kalina. Medveď mal ešte i druhé dvere z diery; do tých hodil Sokol horiacu viazanku sena a lístia, a len čo vatra padla do diery, ako čo by všetky besy boli do medveďa vstúpili, s neslýchanou divokosťou pochytiac zavalenú skalu, vyrútil ju s hrozným rachotom, takže keby Kalina nebol trochu odskočil, bola by ho rozmliaždila sťa mäkkú hrušku. Sotvaže sa vykotúľalo za ňou čierne chlpaté medvedisko, už mu chytrý Kalina vrazil nôž do širokej hrude a Tisa priskočiac ostré zuby mu zaťala do šije. Mocná to bola suka; i veľká ako mladé teľa, a predsa ju medveď zľahka potriasol a zrazu napoly rozdrapil akoby kus papierika.V tom okamžení zavrtel Kalina valaškou a ťal do medveďa, ale mu do hlavy netrafil, iba predné labisko mu preťal a do boku medzi rebrá zarúbol. Zareval medveď od bolesti, až Kozia dolina zahučala; vstal na zadné laby ako chlap a pohliadnuc skorej na svoju preťatú nožičku zachytil nášho Kalinu, ale ten ho stisol žilnatým ramenom cez poly, chytil ho za pasy, až onedlho obaja zrútili sa na zem, že len tak zadunela.V blízkej úboči vykríklo dačo prenikavo. A kdeže Sokol? Prečože neletí na pomoc kamarátovi? Visí nad priepasťou, boží ľudia; chcel, neborák, zo skalísk jedným skokom ustanoviť sa Kalinovi na pomoc, ale sa dáko zošmykol pomimo zápole, a iba to bolo jeho šťastie, že sa jednou rukou zachytil za suchý pník, inakšie by bol letel ozlomkrky do priepasti. Len Dunaj priskočil Kalinovi na pomoc a začal natriasať medveďa za uši. Zbesnený medveď popustil Kalinu a zachytiac Dunaja, tak ho šmaril, že sa na skalách na márne kusy dodrúzgal. Kalina, nevediac o nešťastí Sokolovom, zasa letel na medveďa a vraziac mu do ručiaceho otvoreného pysku svoju päsť, chcel mu dlhý jazyk vykrútiť a vydrapiť. Tu znenazdania prihrmel i tretí pes Šajov a chytiac chlpatú potvoru za chrbát, zrútil ju na zem, takže sa i Kalina s ňou prevalil. Za hodnú chvíľu všetci traja, pasujúc sa, váľali sa po zemi; Kalina doškriabaný a skrvavený začal ustávať; ruku z gágora medvedieho nemohol vytiahnuť, nemal mu kto podať odhodený nôž alebo valašku, aby medveďa bol mohol dobyť, a tak sa len pasovali a kotúľali, až sa dováľali k blízkej priepasti.Tu sa naraz zjaví dievčina — uchytí Kalinovu skrvavenú valašku do obidvoch rúk a zatne medveďovi do chrbtovej kosti a nad oko do hlavy. Hneď za ňou pribehol dievčinou na zápoľu vytiahnutý Sokol a dlhým palošiskom rozpáral medveďa, takže krv z neho nekvapkala, lež sa liala ako džbánkom; teraz už iba slabo zachrochtal, horeznačky sa zrútil, nohy vystrel — a jeho srsť, dosiaľ ako klince zdurená a zježená, pomaly sa vyhladila a vyrovnala.V náručí drží Kalina krásnu dievčinu, svoju osloboditeľku. Bola to Marina, sestra Sokolova. Ona počula zhovor šuhajcov o medveďovi z hája za kolibou a hybaj, pustila sa i so Šajovom za nimi. Teší sa a ďakuje bohu v objatí Sokolovom, že neprišla pozde.Sokol pohliadne priamo na sestru a Kalinu, priam zakrúti hlavou a vraví pre seba:„Ták?! Teraz viem, čo je tebe — Kalinova fujara! Len plač a plač, len smútok a žiaľ sa ozývajú z teba, lebo Kalina ľúbi!“A tak i bolo. Ďurko ľúbil Marinu ako svetlo oka svojho — ale bez nádeje, lebo mať už bola vybrala pre Marinu bohatého muža. Oj, preto jeho fujara smútok roznášala od sosny po sosnu, od lipy po lipu, tú svätú priateľku milencov slovenských!Vrátili sa junáci ku kolibe, kde Marina z batôžka svojho na pažiť vykládla podplamenníky, mäkký chlieb a pohostila ustatých šuhajcov. Kalina, čo aj dosekaný a dodriapaný bol, predsa v blízkosti Mariny celkom zabudol na bolesti — a fujara zahrala, a gajdy zahučali po víťazstve nad ozrutným medveďom. Ej, inakší boli vtedy junáci pod Tatrami a pod Kohútom ako teraz — lebo sa vtedy písalo 1241 po narodení Krista Pána.[1]Kapsy[2]Zásterka[3]Granit[4]Hospodine, pomiluj ny a pomozi!— Hospodine, zmiluj sa nad nami a pomôž! Tomášik prenáša starosloviensky jazyk do neskorších čias o niekoľko storočí, aby dokázal, že vpád Maďarov nezničil veľkomoravskú kultúru, ktorá žila medzi slovenským ľudom ďalej. Štúrovci s obľubou používali podobné anachronizmy.	Tomasik_Hladomra.html.txt
„Starý…“„Veď sme naši. Veď sme svoji!“ prisviedčaval mi vždy starý Horák, keď som vše k nemu vošiel si porozprávať. Ináč bol veľmi mlčanlivý. Presedel aj hodinu za stolom, ale do reči sa nezamiešal. Odpovedal iba na otázku, a to čo najkratšie. Ako by bol sám v izbe, žmúril očima a nepohol sa, iba keď si do fajky zapaľoval. Fajčiar bol ukrutne tuhý.Keď som odchádzal, zodvihol hlavu:„Už teda, už. No šťastlive!“ a podal mi ruku zpoza stola.Žena mu kývla hlavou, aj očima naň pomihala, aby ma šiel vyprevadiť. Ale kým starý Horák vyšiel do dvier, ja som už bol aspoň osem-desať krokov, a tak sa hneď z prahu vrátil a opakoval si:„Ale veď sme naši. Veď sme svoji.“Naproti tomu žena jeho bola veľmi rozumná a shovorčivá, a tiež taká aj dcéra, dievča na vydaj. Ony ho vlastne držaly, nakoľko bolo možné. Dcéra rada čítala, mať bola od rodu rozumná, a tak mu to pekne krásne naložily, vyprevadily ho, ako, čo, na koho má ísť hlasovať.„Veď sme naši. Veď sme svoji.“ Zostalo mu to ešte z tých starodávnych volieb, opakoval si to aj teraz a pevne mienil tak urobiť, ako mu ženy naložily.Ale ak ho voľakto s druhej strany na ceste zachytil (do domu ho nepripustila žena), zaplatil dva deci a vopchal mu dva paklíky dohánu do vrecka, usmial sa, zabudol, čo mu ženy naložily a vravel si pod nos:„Veď sme naši. Veď sme svoji…“Iba keď sa vše ženy dozvedely, že otec hlasoval celkom naopak, ako mu boly naložily.„Nuž ale či si už ozaj taký ozembuch? Či si nemáš za čo dohánu kúpiť?“ zlostila sa žena.„Ale veď sme naši. Veď sme svoji,“ nenahneval sa starý Horák, čo mu ako dočinily.„A či je richtár nie náš?“ pýtal sa ako chlapec.„Ale s kým drží?“„S kým obcuje, s tým musí. Akože by to bolo…“ a nijak mu to nemohly ženy vyložiť, že „naši“ a „naši“ je veľký rozdiel a hlavne pri voľbách. A čo je to na slovenčinu a na maďarčinu, to nemohol a už ani do smrti nepochopí.Tak sa stalo, že na vyslanecké (ablegátske) voľby[1]bol na slovenčinu — držali ho ostatní; na stolično-výbornícke voľby ale šiel hlasovať sám, lebo to bolo v dedine na krčme u žida.Večer som mu doniesol kartičku, usmial sa: „Veď sme naši. Veď sme svoji.“ Do rána ju ale s dohánom vytratil z vrecka.Ráno teda napísala mu dcéra novú kartičku: „Túto dajte, ňanka,“ a vopchala mu ju pod dohán do vesty.„Ale veď sme naši. Veď sme svoji,“ vravel si, keď vykračoval.„Kdeže idete, ujček?“ volal naň tretí sused.„A, hlas oddať.“„A kdeže ho máte?“„Tuto v doháne.“„Vari len aj vy na tú našu slovenčinu…“„Neviem, pozri. Dievča mi napísalo.“Vytiahli.„Pravá,“ rečie sused.„Veď sme naši. Veď sme svoji,“ šomre si starý Horák povedľa čútorky a kráča dolu dedinou.Došiel na krčmu. Vo dverách zastaví ho notár, kandidát na maďarskú stránku a opýtal sa ho náhle, či má kartičku?„Mám,“ a siahal do vrecka.„A odo mňa nevezmete?“ podával mu svoju.„A čože by nie? Veď sme naši. Veď sme svoji,“ a bral kartičku.„Tak prvú túto podajte,“ lišiacky vážne hovoril mu notár už cez dvere do izby, kde sa hlasy oddávaly.Ohlásili sa voľaktorí zo slovenskej strany proti takému podvádzaniu, ale starý Horák už bol v izbe, lebo sa to robilo chytro, že Horák nestačil ani dopovedať: „Podám aj tú, čože by nie, veď sme svoji…“Predseda vzal mu kartičku z ruky a rád ju položil do misky, lebo sa tiež za Maďara vydával.Starý Horák ťahal ešte aj druhú kartičku zpod dohánu, ale predseda mu vážne s utajeným smiechom odpovedal, že dosť. Ostatní sa hlasne smiali, a starý Horák nič nechápajúc, s kartičkou v ruke vrátil sa von, opakujúc si hlasne: „Veď sme naši. Veď sme svoji.“„No, tento starý somár,“ hnevali sa mnohí spravodlive, ale Horák to nepočul. Notár držal ho už za plece, dal mu naliať, aj cigarou ho počastoval.Sedely, fajčily, pily už okolo táfľov obe strany.„Veď sme naši. Veď sme svoji,“ prisadol si a zabavil sa v krčme až do večera.Žena sa dopočula, ako sa dal prevrátiť, a od zlosti nešla poň, lebo sa bála, že ho bude musieť vari za vlasy chytiť, ačkoľvek žijú spolu už skoro štyridsať rokov a nikdy sa nebíjali.Dnes sa to ale predsa tak nasucho neskončilo.Starý Horák došiel domov, mlčky sadol si za stôl s fajkou v zuboch s hodne oťaželou hlavou.Ženu a dcéru už len tak dvíhalo, čo mu skorej povedať.Starému sa na nešťastie kýchlo.„Teremtette!“Napadlo žene miesto Pán Boh pozdrav, a čo hneď aj v zlosti, nezdržala sa aj s dcérou smiechu, že jej také dačo na um prišlo.To starého zarazilo.„Čo si mi to, ako?“„Po maďarsky. Akože ti už teraz budem, keď si Maďar?!“ sekla mu žena.„Akýže som ja Maďar?!“ zodvihol hlavu a zdalo sa mu, že mu žena povedala aspoň — ty Cigán alebo pohan.„Taký Maďar, že si Maďarovi hlas oddal!“„Ja som oddal, komu aj ostatní…“„Veď, ale akú kartičku? Ty, ty…“Dcéra chcela o kartičke otcovi vysvetľovať, ale ten jej nerozumel, a to ho tak dopálilo, že aký ináč bol zamrznutý, tak teraz zohnivel a koniec koncov — vyhnal ženu aj dcéru von z izby a zaprel dvere.Ale nezamrzly. Dcéra mala už v komore nachystané periny na vydaj, ľahly si do tých.Ráno ženy nič. Chodily a robily okolo domu bez slova.Starého to mrzelo a ako by bol chcel odpytovať, stále si šomral! „No, ľa, hnevy. Ako by sme naši neboli. A keď sme len predsa svoji. Naši sme. Svoji sme.“Nejedol. Zapálil si do fajky a šiel po robote, do záhrady, aby mu ženy neprišly pod oči. Nevedel, prečo, ale hanbil sa ich celý deň. Fajčil tuho a neprestajne si šomral: „No, ľa, hnevy. A keď sme len predsa naši. No, či sme nie? Naši sme. Svoji sme.“Na obed sa mu prihovorila dcéra a bolo dobre. Večer sa mu aj žena, a bolo celkom dobre — — —Takýchto ľudí už nik nepoučí, tí musia vymrieť. Mládež je dnes už od rodu chápavejšia.Čím ďalej, tým menej bude takýchto voličov bývať, a to bude iba na osoh ich potomkom.Ale kým žijú, treba ich vedieť držať, a jednak môžu byť osožní sebe, svojim a národu.Len vodcov keby bolo…![1]Na vyslanecké (ablegátske) voľby.Vyslanec je starší názov pre poslanca.	Tajovsky_Stary.html.txt
Sbierka slovenských porekadiel a jim podružných vietSosbieral o usporiadal Pavel Dobšinský.ÚvodSosbieral som nielen tak nazvané príslovia a porekadlá (poslovice), ale napospol všetky a všakové v reči a živote slovenského ľudu obvyklé, teda prostonárodné výroky, výpovede a prepovede, — alebo už akým najpríhodnejším menom nazvať by sme mohli tropické a figurné, abo ináč jadrnosťou a obvyklosťou svojou porekadlompodružné vety.Nasbieral som jich z čiastky na poli skutočného pospolitého života, z úst ľudu, načúvajúc a značiac vždy pilne, ako si to sám ľud tú svoju slovenčinu sloví, rečňuje, ohybuje a spletá v umné, vtipné, krátke a jadrné vety; z čiastky ale vyberal som jich z prostonárodních pesní a povestí, prebehnúc, nakoľko sa mi dalo pozorne dosavádne sbierky rukopisné i tlačou na svetlo vydané.Niet vzdelaného národa, ktorý by o podobné porekadlá a vety svojej reči nebol dbal; ale radšej každý ako na výstavu a odiv jich vynáša. Lebo sú krásne kvety, zdravé zrná, jadro reči, — úkazy a dôkazy ducha v ních vysloveného, zobrazeného. Francúzi n. pr. kamkoľvek zajdú, — a zašli široko ďaleko so svojou rečou — všade ukazujú zvláštnosti svojej reči vo výpoveďach a vetách jim vlastních, v duchu reči francúzskej rozvinutých a vyvinutých. Len pravda, že sú tu zo širšieho poľa, nežli je sama prostonárodnosť, totiž z kruhov precibrenejšieho spoločenského života vzaté, ako to pokročilejší duch a život požadoval. Jejích akademický slovník preplnený je ními a na poukázeň (ukážku) v každej franzúzskej mluvnici jich máme. Nám najbližšie mnoho pracovavší Jos. Jungmann v známom velikom slovníku takže výpoveďmi, zo života a zo spisovateľov dávnych i nových vybranými, ukázal vhodné upotrebovanie jednotlivých slov a článkov, bohatosť a ústrojnosť českého a čiastočne vedľa toho i slovenského nárečia.Nám ale najsampred náleží pozorovať na prostonárodní život a jeho rečové výtvory. Prečo to, každý snadno poznáme i uznáme. Preto, že je toto prvý krok a stupeň k ďalšiemu postupu, k vyššiemu dokroku a pokroku. Preto, že náš národ, sám v sebe umný, i bez písem na poli svojich pesní, povestí, porekadiel a hádanôk si zachoval slovenčinu v póvodnosti nedotknutej i vzdelal a rozvinul ju pekne. Dôkazom sú a budú vždy i pred najučenejším jazykoznalcom samé tie piesne, povesti, porekadlá a hádanky. — Vera najčistejšie zachovaná je reč slovenská na tomto poli. Lebo kým vzdelanci slovenskí odchovávali sa po školách latinských, nemeckých a maďarských cudzou rečou, tak že mnohí navykli svoje myšlienky spôsobom a vzorom len cudzích rečí vyslovovať, písať, tak ďaleko, že často len slovami slovenskými, duchom ale aj skladbou jiných rečí píšu, vyjadrujú sa: dotedy sám ľud, v utiahnutosti a zanedbanosti svojej, ostával pri pôvodnej rýdzosti reči; v celku si ju neporušil, ale radšej na dobrom stupni vzdelanosti a vyvinulosti zachoval. Tu nám začať, odtialto ďalej staväť, reč vzdelansky vyviňovať, v spisoch pôvodnosti sa domáhať, káže táto rýdzosť, zachovalosť a nenarušená krása prostonárodnej mluvy a jej skladby v porekadlách a vetách dobre slovenských. Veď jestli kde počujeme z úst ľudu niečo takého, čo tou i naň tu i tam dorážajúcou cudzotou razí, tam súdny um snadno oddelí svojské od nesvojského, — a jiste toho málo najdeme.Jak ale zlatom odvážiť zaslúži každé takéto zrnko, každé prostonárodnie porekadlo, vety a výpovede u ľudu obviklé, a jaký je cieľ takýchto sbierok, to poznáme, uvažujúc cenu porekadiel a jich podružíc i čo do obsahu i čo do obalu (formy).Múdroslovecvyhúta a preukáže nám z jejích obsahu celé umenie a smýšlanie, vtip a múdrovanie ľudu i národa, ktorý si jich sám utvoril, každodenne sloví, hovorí, opetuje. Lebo „vtáka po perí, človeka poznať po reči“. — Toto je reč ľudu živá; tu má, „čo na srdci, to i na jazyku“. Tu znázorňuje, zpredmetňuje a vyslovuje city i mysle, ktoré ním hýbu, ktorými v živote spravuje a rozhoduje sa; ktoré uňho staly sa telom, skutkom. Ními sám seba zobrazuje; ními sebe i druhým najlepšie znať sa dáva. Ten skrytý jeho človek tuná je živými barvami zmaľovaný, a tajiť lebo pretvárať sa ani nemôže. Ale Slovák aj má v ních složené veľmo mnohé zdravé a do života súce pravidlá, a umel si vhodne zobraziť často i hlboké i vysoké pravdy.K múdroslovcovi pridruží saučiteľ náboženstvaa najde, ako v porekadlách a jích podružniciach znázornil a svojemu dovtipu primerane vyslovil si ľud jednu lebo druhú náboženskú, často odťažnú, a tak ľudu názorne myslieť navyklému ináč ťažko pochopitelnú pravdu. Môže tedy svoje vynaučovanie ními napomáhať, k ľudu a jeho pochopu skloniť sa. Alebo tedy karhať bude, kde nemrav a nepravdu, kde poveru v život národa preniklú zbadá. Ale náš ľud niejednu náboženskú pravdu jak pekne tak i pochopitelne si vyslovuje, n. pr. Bohu sa modli a ku brehu plávaj. — Čoho Bôh nedá, toho svet nedočiní.Hospodári,obchodnícia iní vyberú si dobré, do života súce pravidlá z ních, n. pr. Jedenraz orieš, jedenraz si odkroj. — Nekupuj uhlie od kováča. — Nenapadne teplá rosa, kým nezajde večer kosa. — Remeslo zlatý srp. — Do Jána maslo, po Michale nitka.Bájeslovec, privezmúc k tomu jiste aj piesne a povesti, vyvábi a vyčaruje nám i z porekadiel a jích podružíc báječné (mythologické) postavy a spôsob starodávneho ponímania a predstavovania si Božstva i sveta, kde v ních buď zrovna báječné osobnosti a predmety pripomínajú sa buď takéto predstavy poverne znázornené sú n. pr. Parom, Zrak, Diuk, vláči ani Zmok. Poletím ako s Tátošíkom. Noc sa prikráda. Bystu Bohu — kamennému Bohu t. j. v kameni vzývanému a predstavovanému.Básniknajde tu maľobné a pekné obrazy, aby obživil obrazotvornosť, vykrásil básnictvo. Abo na poli humoru a satyry naostrí ními svoj vtip, nakalí strely, opeprí žart, vysmeje a pokarhá necudnosť a necnosť. Ktoby mohol odopreť básnickosť n. pr. krásnym opisom šuhaja, dievčaťa tváry líc a t. ď. i v tejto sbierke sa nachodiacim? Zpoznáme tiež, že k humoru a satyre značne sa kloní náš ľud i v porekadlách.Rečníkovisídu sa i na dosvedčovanie i na presvedčovanie, kdekoľvekpríhodne[1]jich užije, ako pravdy jednoduché, jasné, napospol už prijaté a v hlavách už akoby zakorenené. Mnohými i ozdobí svoju reč; bo rečnenie ozdobujúce tropy a figury až sypú sa tu z úst národa.Učitelia výrečníctvasnadno vynajdú, vyznačia nám, ktoré z ních sú naozajst i umné i vtipné metaphory, metonymie, ironie, hyperpoly, ellipses, pleonasmie, paronomasie a i. Zvlášte obľúbil si ľud náš mnohé, hneď ozajst vtipné hneď pekné podobenstvá či porovnanky, po slovách:aký, taký, jak, tak, že, ani, dobre, porovnanie toto vyjadrujúcích, poznaniu snadné.Nadovšetkomluvničiari,zpytatelia jazykua vedľa nichspisovatelialen zaradovať sa jim môžu. Lebo z porekadiel a jim rovných jadrných viet ľudu najlepšie vidno, ako on vládne článkami svojej reči, ako jich vo vlastnom i nevlastnom smysle berie a užíva, ako ohybuje, ako skladá a spletá majstrovsky, vyjadruje myšlienky skladbe a duchu reči najprimeranejšie. Oni teda ocenia a na úžitok obráťa formálnu stránku porekadiel a jejích podružíc. Pri čom len tak na príklad upozorniť si dovoľujem našich ponemčilcov na užívaniepredložiekpred menami i slovesami, a na užívanie samýchslovies. Ponemčilci povedia:„Neprídimi viacpredoči. Odnes ten list do mesta.Držsi slovo“ a i. cele po nemecky. Slováci miesto toho hovoria: „Neiďmi viacnaoči. Zanes ten list do mesta (od-niesť, wegtragen;za-niesť, hintragen). V slove, — v reči sistoj— dobre po slovensky.Keď len hodne sosbierame porekadlá a jejích podružice, všetci títo prídu k zásobe, roztrieďa si ju, oddelia svetlo od stínu, vykoristia a zúžitkujú všetko.Toľko napospol o ních a jejích sbierkach spísaných i spísať sa majúcich.Čo do tejto sbierky tu, vyznávam napred, že som sa neobzeral na predošlé, najmä v časopise Sokole a v Slovenskom Kalendári práve po tieto roky pouverejňované. Urobil som tak naschvál. Preto keď jedno druhé porekadlo tu zopetované najdete, zopetované je len z tej príčiny, aby i tu svedčilo, že je majeťou národa. Bo čím viac sberateľov, najmä nedbajúcich jeden o druhého, podá nám opetne daktoré porekadlo, vetu, pieseň, povesť abo čo podobného: tým lepší to znak, že ta vec v skutku nachodí sa a rozšírená je v národe; za tým istejšiu jeho vlastnosť považovať ju máme. A pri tom istý cieľ mám pred sebou; čo k nemu hodilo sa mi, to samostatne značil som si. A že predchodcovia moji sbierali len na prísno vzaté porekadlá, tu ale aj podružné jim vety podávam: málo bude toho opakovaného, tým viac dosiaľ neobživeného. Leč predca, ač táto sbierka presahuje tisícku,slovenská reč ponúka nám ešte mnohé i znamenitejšie veci z úst ľudu k ďalším sbierkam.Pristúpme k zvláštnemu účelu prítomnej sbierky, ktorý je ten, že chcem týmto a takýmto usporiadaním porekadiel a jim podružných viet prispeť k osvojeniu si čistejšieho a pôvodnejšieho slovenia i písania slovenčiny.Čo som už i naspomnel, to tajiť nám práve neprichodí, že totiž jak v hovore tak i vo spisoch a dopisoch značne odchyľujeme sa od rýdzosti, pôvodnosti a ducha vlastnej reči, na obviklé zo škôl cesty latináctva, nemectva a iných jazykov. Úprimne vyznajme a uznajme si tento neduh cudzoty; bo na vine sme si nie sami, ale naše cudzorodé vychovávanie: po neduhu len poznatým liečiť a tak zavržením cudzieho a prijatím svojorodého vlastnou trudovinou k blahej rýdzosti a pôvodnosti prebiť sa nám možno. — K tomuto dopomáha i ukazovanie chýb spisovateľom a dopisovateľom z jejích vlastných spisov a dopisov, najmä terajších novinárskych článkov: ako na to i časopis náš Sokol vzal už riedčicu a vejačku do ruky. Ale ostane vždy najvýdatnejšie to: Optima critica, fac melius. Preto len chváliť náleží z cudzoty sa vyzliekajúcich, slovensky a slovansky dobre slovných spisovateľov, ako neváham spomenúť medzi drahými Hodžu, Licharda, Sládkoviča, Kuzmániho, Hroboňa, vydavateľov a pisateľov Slovenských Povestí. Preto len vďační byť máme naukám a skladbám nášho vzáctneho Mr. Hattaly. Preto povinní sme na svetlo vynášať všetko, z čoho pôvodniu rýdzosť slovenčiny poznávať a tak pridŕžať sa jej možno. Preto i tu skutočná ukážka lepšieho.A tak, ač mnohonásobne usporiadať by sa daly porekadlá a jích podružice, usporadujem jich tu dľa článkov reči a v tom dľa abecedného poriadku t. j., pod ten článok reči umiesťujem porekadlo, od ktorého článku v ňom význam porekadla závisí, ktorý článok je v porekadle najhlavnejší už či to obsahom či formou. Tieto najzávažnejšie slová porekadiel a viet sú v tlačikursívnymipísmenami vyznačené. Úplnú prísnosť pri tomto roztriedení dľa článkov reči zachovať síce nemožno, keď v dajednom porekadle i viac článkov reči je smysel a vec rozhodujúcich; ale vždy to slovo — ten článok reči — za rozhodný a najhlavnejší považujem, ktorý i nadpis rečových článkov a spolu i kursívne písmeny v tlači ako taký označujú. Pripísal som miestami i vysvetlivky a oddelil záverkou od porekadiel a vlastnej vety. Takýmto činom myslím že najzretelnejšie do očí padne každému uživanie jednotlivých článkov reči, vlastní i nevlastní smyseľ slov a jejích skladba v porekadlách, pritom i obrazy, podobenstvá, názor myšlienok jadrný maľobný, a iné výtečnosti jejích. Takto nielen že uvidíme,ktoréporekadlá a vety u ľudu obviklé a obľúbené sú; ale hneď aj lepšie zpoznámejakésú, aby sme dľa jejích vzoru i my mohli vetiť, sloviť, ohybovať, skladať, upotrebovať články a milé zvuky reči materinskej a ními na srdce i ducha tým ráznejšie a lepšie pôsobiť.Podstatné mená s predložkami1A čobyrukujeden druhémuodťal, nepohnevajú sa.A čobys ty mne bol, aninamalýprst.Aj,divy sveta! —(Siehe das Wunder.)Ajočisi dá vyklaťza pravdu.5Aj ten má dobrégáple (t. j. ústa; veľa jie, veľa kričí.)Aj ten má vušiach kameňzakovaný.Aj to jerobota!Aj to ti zaznačímna rováš.Akáotázka, takáodpoveď.10Aképýchyna tryštichy.Ak naPavla, tak naHavla.Akobyhrach na stenumetal, tak sa ho tochyce.Akoby jeden druhémuz oka vypadol.Ak siz Boha, neboj sa; on ti bude na pomoci.15Akýpambodaj, takýbodajzdráv.Anibydlaanižidlanemá.Aničertasa nebojí.Ani sa mina očineukáž.Anividuanislychuo ňom.20A už to len semmá váhu.Behajú akoryby po vode.Bez všetkéhoprávaťa dám zmárniť.Bieda nad biedyje u nás.Bieduz pleca na pleceprekladá.25Biela tvár akosňah, akoružalíčka.Bije, dobre muladvie nepoláme.Bľabotívospust sveta.Bojí sa ešte aj o tenprach pod prahom.Bojí savžecha,papeka. —(Lepšie: vžeha, od všihať.)30Bol by točert!Bol by topes!Budesvadba, za deň, za dva— abieda na veky.Budeš sipätu lízať— ako medveď.Cenado mieška nepadá.35Cíckom(cíčkom; cidlíkom, cícerkom,) leje sa mu pot z čela.Čarujorazabodora. —(or t. j. kôň; bodor je obvyklé meno vola)Černie sa z ďaleka len ako dákabobulka.Čertamu na grg zavesil.Čert,diabol, jedengáfor.40Čertho doniesol.Čert matku zabila vyhováral sa, že hustáhmlabola.Čertnespí; podaj muvlas, uchytí ťa celého.Čertovpáchať.Čertsa ťa bojí;jasa ťa nebojím.45Čertsaz býlazabil.(t. j. stalo sa niečo nezpodievaného, až nemožného)Čert za diablasa poručil.Či ho vidíš, aké murohynariastly?Človeče čo ti je?Sama ťažobaz teba vyzerá.Človek si je v tom sám sebePán Boh. —(Ako si sám spravíš to, k čomu ti Bôh dal i um i ruky, tak ti bude. Sám sebe si na vine, ak si si sám zle spravil. Ako robíš, tak sa máš.)50Čohlava, torozum.Čo jez mačky, to lenmyšilapá.Čona mýteobídeš, to natriciatkudoplatiš.Čuší akovošpod chrastou.Čuší uťúpený — učúpený — akozajác v chrasti.55Dadia ti toľkýkus zlataakohlava.Dal som mudiablaa tebe (dám)dvoch.Delyhotovédiery.Dievča, maličké si akorybka, hybké akošípka, tenké akotopolík, chytré akoPikulík.Dievča krásno akokvet, dobré akomed, tichúčko akomuškaa do roboty akosršeň.60Dievčatá, usilujte sa; kúpim vám posukni. —(Je dvojsmyseľ.)Dievkyvývleky(z domu).Díva sa akomorka.(Nerozumie do toho.)Div, že ho nezabilo. —(Vo veľkom nebezpečenstve bol.)Doba dobunajde.65Dobre hona rukách nenosí.(tak mu hovie)Dobre mazrádniknevychytí. —(od strachu, od hnevu, od zlosti)Dobre jepri kope kláskysbierať.Dobre sa jejplameňomlica nechytia.(t. j. hanbí sa, tají sa)Dobre sa od bôli (— tá bôľ —)na steny nedrape.70Dodobrej sytej vôlesa s ním nateši.DoJana maslo,po Michale nitka— (abo)do Vianoc nitka.Dokútasa dostať. Dopôlohuprísť. Dopostielkyprísť.Za plachtusa dostať.Domanosdržať.Do rokakôrkuchleba nevidí.75Do rokaprorokaa potomvýskoka.Dostal hodnúkapsu.Dostalostrohy.Dostalrezančoky na obed.Dostal sa nazelenú ratolesť.80Dostanešobzerancena obed: to ti bude napriúčku.Dostremeňasom mu vstúpil.Dotkla sažihlava plota, aby bolaprípleta: taká sme my rodina.Dozniku,do bile,do znaku,do čista,do pustazabrať, zhabať, les vyrúbať.Drvil ho, až ho i dodrvil akokyslú plánku.85Fuči tak anikovácky mech.Figlesbiera; ale si on ešte aj sámsberie.Ej, veď tá zocelejazyk má.Ešte sa úfa svojmuslniečku.Ešte tomu veľaOtče nášovtreba.90Gospodinepomiluj! —(Počul som v Turčoku, v gem. stol.)Haj, jaj, aká tam tma, akov Sitne!Hlad jeveľkýPán.Hladký akoľad, čistý akooko.Hladký akosklo, jasný akokrištál.95Hlas, ako čobyvíchrica lipylámala.Hlavy fŕkajú akomakovice.Hlôškynám na stôl predložil.Hm! kedy? — Nuž keďžajácena psov trúbili,žabyv čepcoch chodily,svinečrieviky astrakyklobúky nosily,somáripo ulici ostrôžkami čerkali.Hm,v lete! — dobre je ajBete.100Hneď mučervené iskryz nosa vyfrkly, keď ho ťuknul.Hodný si mi, hodný, ale lenna oko.Holo akona dlani.Hora máveľké uši.Hračka plačka.105Hrá všetký nôtyod výmyslu sveta.Chodí akona strunách. —(Pyšný. Hrdý.)Chodí muza vôľou.Chodí sem tam akobez rozumu.Chodiťpoza bučky.110Chorosťnikohonepopraví.Chorý je naúmor.Chráň ho, aby mu anislncenezašlo anivetríknaň nezavial.Chudobný človek ibez ližickysa najie.Chudý akochrt.115Chválvo povál acundierdo zeme. — Pýchana ulicia handry vtruhlici.Iba saméšarapatyvystrája.Ide, ide, čo munohy stačia.Ide mu to akopo masle.Ide slnkodo hora, ide zimado dvora.120Idú mu nakrivo gajdy. —(Do plaču mu je; plače.)I na tom (tej) čerthrach mlátil. —(Poznačená šelma. Rapavá je.)Jazyk pustiťdo mlyna.Jednýmčihnutímodseknuť.Jednýmsekomuťal mu ruku.125Ká ti jejazerná strela?Kde anislnkonedosvieti anivetornedofúkne.Kdemacocha, tam ajotčim.Keďmyši s mačkamido trhu poženú.Keď on do bitky — do boja — stane, nazdá za, že priam nebespadne.130Keď sme zabiliotca, zabime ajmater.Kľaje a hreší, že ažzemi ťažko.Kohútmu na dome zaspieva. —(Z pomsty ho podpáľa.)Koľkodomov, toľkoobyčajov.Kopitávytrčil. —(Umrel.)135Kráľžartunezná.Krásny, akoby ho zvajíčka vylúpil.Krivý akokľuka.Krpce zmetal.—(Umrel.)Krv z neho akoz volarevala.140Kto má mrchaženu, netreba muchrenu:iskrísa mu v očiach.Ktoza živaplaný bol, ajna pohrabemu zlá slota bude.Kúpil zapäť prstov, šiestu dlaň.Kvapkulepší, kvapkuhorší: to celámrcina.Kýva sa akostarý medveď.145Len čo veľado svetavravíš, táraš.Lenprášokešte počkaj.Len sa ty spusťna sluhu; veď ťa onopatrí,naučí.Len takáopica čierna, že to nehodno ani aby to človek opozrel.Len tak medzibesedou.150Len takna hranochorel, akoby muporobili.Len takpod pokrievkouon to urobil.Len takslinkyprežiera. —(Hladný je. Žiadostivý je niečoho.)Len tuza plotom,a humný,za vrškom, v sedemdesiatej siedmej krajine.Lepšídlžníkakokrevník.155Letí akobesná strela, akohrmavica, akosrš.Letí, beží, ledva užducha popadá.Leží akosnopbez seba.Liskne sa, len sa takslnceod nehoodráža.Macochačertov bič.160Macochapsia knocha.Macochapsia noha.Macochapsia socha.Má, čo si lendušaživo zažiada v ňom.Má jich on týchdietokani na riedčicidierok.165Malé deti jediachlieb, a veľkésrdce.Má peňazíani pliev.Má srdcezo železaa hlavuz ocele. —(Smelý a neústupný.)Má ten dobrúpapuľu,vyrúbesa s ňou.Má ten oko anijazvec.170Má vrôžku. —(Má veľa rozumu.)Mece sa po zemi akohad.Milý milejzuby ukázal.Mládenec akolusk.(t. j. zralý, vylusknutý lieskovec)Môžeš si lenpačku oblízaťod toho.175Mravce mu po chrbátehniezda robia. —(Bojí sa.)Mrázho prejíma. —(Strach.)Mrázsa mu prechodí po kostiach. —(Trasie sa od strachu.)Mrleho jedia. —(Er langweilt sich.)Mrlemu sediana kožke. —(strach má)180Mrmle akomedveď.Muchymu odžily(t. j. rozveselil sa; z tichého, krotkého stal shovorčivý, smelý, divý, živý, zlý)Muškamu na nos sadla. —(Voľač sa nahneval.)Muž soženouako deti podstenou.Nádejaje u človeka apomocu Pána Boha.185Nadbä ti s níminé struny natiahnuť.Na grgmu stúpil.Na holejdlaninevyžiješ.Nahý akoprst, akopalec.Nach si každý šuhaj svojuroveňhľadá.190Nachudobesvet stojí.Na jedenmik!Najiedol sado rozpaku.Najiedol sa, — ale takdo ryhu.Naokodobre, alev srdcipomstuvarí.195Napíškrížikdo kocha uhlíkom a na stenu kriedou.(Tak povedajú, keď nečakaný zriedkavý hosť príde, abo keď volač nespodievaného prihodí sa.)Na poliúrod, na dvorepríplod. —(Vianočný vinš v Turci.)Napukal sa ako sedliakna hody.Narastá mu na jazykupípeť. —(Rád pije. Smädný je.)Nasuchoprešiel. —(Bez trestu.)200Na to už lenkrížikurobiť abo položiť. —(Stratené je.)Navďakdoniesť.Navodezámky staväť.Nazdá sa, že je užpolbohom.Nazdá sa, že je už vnebeskej sláve.205Neber si každé slovona vážku.Neber si tona žart.Nebudeš dlhokašu dúchať.Nečaroval by sa za celýsvet.Nedal by ho zatry svety.210Nedal bych sa zašíry svet.Nedal Pán Bohsvini rohyanioslovi ostrohy.Nedostaneš animáčny mak.Nechodievajna výzvedy.Neklaďdrevo na oheň, ľahko i sámvyhoríš.215Nemá anijedeniaanispania.Nemá čopod zuby.Nemáposedeniana jednom mieste ani za okamih. —(Kein Sisfleisch.)Nemá v dome ani čobymyšuniesla.Nemá v hlavesečku.220Nenadbä ti priamcelú Bibliuvyložiť(t. j. tajomstvo vyzradiť.)Nenapadne tichárosa, kým nezajde večerkosa.Neopierajže mu, prepitujem pekne,gäty. —(Neohováraj ho; nespomínaj jeho chyby.)Nerob sizájesť—(t. j. hnev, nenávisť)u ľudí.Nerob si zo mňaposmechy.225Nestojíchlp sena.Nesúci iba vľkom naújesť.Netrvalo to ani zaOtčenáš.Neverím mu ani akomáčný mak, a čoby priamdušu na dlaňvyložil.Nezapodievaj sa sčertom,so žabou.230Niečudood neho, bo to celýčudák.Niet jej anistínuna krásu široko ďaleko.Niet jejroveňna tom svete.Niet mupáru pod slncom.Nikdavlk vlkovioko nevyklal.235Nohyzaložímza plecea ujdem.No jesto tu dosť šakovéhood výmyslu sveta.No, už to mi jepo vôli.Nuž ale, človeče, či ty mášBoha pri sebe?Nuž ale človeče, či ty mášsvedomia?240Obšarpaná akolipavjaseň.Oči akotaniere, zuby akokoly, ruky akolopaty, nohy akotrlá.Oči jasné akozora, tvár biela akoľalija, a v nej dveruže, červené akokarmažin.Oči čierne akotrnky, líčka ako dveružičky.Odcupol akohruška.245Odnepamäti svetatak bolo aj bude.Od radosti ani to nevie,kdemuhlava.Od radosti — od ľaku — dobrez nôh nespadne.Odskakuje anistruna.Od súsedov anisliepkanie dobrá.250OnaLojdaa onĽaľo.On maz blatavytiahnul, a ty si ma zase dnu strčil.On ti je celýVydrigroš.Opil sa akočík. Popili sa akočíci.Opitý akočep.255Oslábnul akomucha.Otec mu zkapusného hlúbahlavu zlomil. —(Nezná si otca.)O tom netrebakaždej strakevedieť.O tom už ajvrabcina strechečirikajú.Pálenéspáč, vínoskáč.260Pán Boh má veľa, ale náš Koháry ešte viac. —(Hovorievali Horehronci v gemerskej o svojom zemskom pánovi.)Paromma tam po ňom. —(Nestojím, nedbám o to.)Paskalurobí, — vystrája. Nerobpaskalu, trafíš naskalu.Pečiarkypojiedol,šialené hubypojiedol.Pekná akoľalija.265Pekný akomakovička.Pekne krásne hopres lavičkupreviedol. —(Oklamal ho.)Peniaz nový akopena.Pestvá sháňa(t. j. neúprímne smýšľa; lživo, zle robí.)Pije akodúha.270Plače, narieka ako malýchlapec.Planietnikbol vplanietachodišiel. —(Berschwunden wie ein beger.)Plavá akosekera.Pobrala jichstrela.Pod zásterouoni to urobili.Pod zásterusi to skryli.275Pod hodinoubolo po všetkom.Pohanaza nami.Pohananám prišla.Pochytiltrocha tejnemčiny.Po kostiach mumráz behá—(Strach ho prejíma.)Pomôhol muz blata do kaluže.280Pomôžem ti vonz klietky.Po nečaseveľa rozumu.Poobliekala sa pekne krásne akoľalija.Poplanietachsa túla. —(Planiety sú nemravné osoby.)Postav sačertu do očí, hneďufúkne.285Potí sa akokôň.Potĺka sa po svete ako čoby ho anizem za synanemala.Pravda, akoPán Boh na nebi.Pred vozommu idúkolesá.Pre chudobnýchdieťatká, pre bohatýchteliatka.290Pre jednu ovcu nedržiavalacha.Preletel akobyokom mihol.Preletelpomedzi nich akopáper.Prepustili ho sobnôžkou. —(Ubili, potrestali ho).Previeva sa po povetrí akomátohav noci.295Prevšetkých Bohovťa prosím.Prišiel domovs obôžkou. —(Opil sa.)Prikrylisi oni tozásterou. —(V tajnosti to držia.)Pristrojila sa akodo kostola.Prvá žena akopes, druhá akomačkaa tretia akomyš. —(Prvá verná, čo ju aj ubiješ a vyženieš, vráti sa; druhá falešná, zlá, aj oči ti vydriape; tretia hľadí už len všetko pohrýzť a preč odvláčiť ako myš.)300Prvá ženaod Boha, druháod ľudí, tretiaod diabla.Pustil mublchu do kožucha.Rád bol svojim dvom deťom ako svojim vlastnýmočiam.Raduje sa, dobrez koženevyskočí.Rastie akoz vody.305Rastie navidovčima, navidomočima.Rastie rovno akosvrčinaa zdravo akoryba.Robío dušu; len ztoľko, že sa už nepretrhne.Sadol jejčertna nos. —(Zpyšnela. Pohnevala sa.)Sám je na svete ako tenprst.310Sberá sa, akokňaz orať.Sedí smutná, ani čoby jejsliepkybolychliebpojiedly. — Čo si taká smutná? vari tisliepky chliebpojiedly?Seká zubama akodivý kanec.Sem animuškeneslobodno.Skôr odjalovej kravy teľaako od nehobabkuvypýtaš, dostaneš.315Slubyvyndúna ruby.Smelý, bystrý je on anijazvec.Smiluje sanad miskouako kocúrnad myškou. —(Hladný je. Žrút je.)Smiloval sa ako kocúrnad myškou. —(Nesmiloval sa.)Smolau ních horí. —(Prudký hnev, zvada medzi ními.)320Spitý akočep, akosiseľ.Spí, žeby môhol popri ňomz dela streliť.Sprostý akobaraný roh, akotĺk.Statok akolasice.Stará Ťapao tom znala.325Stredachlapcombeda;sobotadievčaťomrobota.Strežie naň akomačka na slaninu.Strhla sa v domebúrka.Stojí akostĺpprikovaný.Svetomza novýmletom.330Svetzkúsiť,do svetasa vybrať,svetomísť.Šedivý akoholub.Šiarkanletí. —(Víchor, búrka, hromobitie.)Šiel až muslnce za chrbtomostávalo.Škodaide dochasňu.(Keď ťa v niečom škoda potkala, čo to ešte z neho na úžitok ostane n. pr. po ohni aspoň odhorky. — Škoda nikdy nie tak veľká, žeby z toho nič dobrého neostalo, — žeby sme aspoň zmudrieť a tak mravný osoh [úžitok, chaseň] z toho brať nemohli.)335Štebocúsi akolastovičky. —(Dôverne, milo sa shovárajú.)Šuhaj krásny akoruža, rovný akojedlaa mocný akodub.Šuhajíčok môj pasiebiely rôj. —(Pastýr oviec.)Tá dievka je najlepšiajašterica. To je celájašterica—(t. j. neostýchavá, smelá, ostrovstipná).Ta je eštechlp. —(Tatam je ešte ďaleko.)340Tajído hrdla.Taká bola lenna vyletenia. —(Uradovaná.)Tak akoPán Boh prikázal.Tak ho varuje akomladé maslo.Tak ho zahodil, pomikol, potisol akojablko. —(Z ľahka.)345Tak kričal ako mu lenhrdlo dalo.Tak liece (po tom sklepe) akopudivietor.Tak mu je ani Pánu Bohuna lone—v pánabohovom lone.Tak na ňom poletím akos Tátošikom.Takpod okamžením, akobystrelazafundžala.350Tak sakryli, akobyhromydo nichbili.Tak sa mu prosil, žeby saskalabola musela pohnuť, a predca nič.Tak s ním zaobchodí, ako smalovaným vajcom.Tak som sa ľakla, že už aniduše vo mne nebolo.Tak ti treba, prečo nepočúvašporady múdrych ľudí.355Tak vnišiel ako dákyduch.Taký je on dákybez rozdielu. —(Nezná rozdiel urobiť; nemá zdravého rozsudku.)Tam je to už vpekle Sitne na dne.Temeší sa akomedveď.Ten človek mámuchy. —(Utajený, podvodný, popudlivý je.)360Ten vám vyžije i na holejdlani, aj na pustejskale.Ten volačo viac vie, ako lenkašu dúchať, —chlieb jiesť.Teší sa na to, ako sedliakna žatvu.Tma akov rohu,v sude,v peklena dne.To bymedzi prstyvzali.365Točí sa akomuchana jar, keď odživa. —(Opilý, omámený je.)To dievča je do roboty akoosa.Toho je neslýchanásila.To je anisen— anistínproti nej, proti nemu.To jedo popuku,do rozpuku—(smiešné abo hnevné.)370To jefigliar od kosti a majster klincamivybíjaný.To jehák!To jechlapna miesto.To je preňho ostrýšíp.To je tam celýVymrihlad.375To ješuhaj— do skoku, do roboty, do boja — aniiskra.To ježalúdok, ajklinceby strovil.To len takpod postel padlo(t. j. najde sa, bude druhé. — Hovoríme o mladých manželoch, keď jim prvé dieťe umre.)Toľko ho akokydu. —(Kyd je všetko, čo sa kydze, čo kydajú n. pr. sneh, zem, hnoj.)Toľko, čo sa spraceza necheť.380Toľko ho akčečiny. — Toľko ho aklísťa.Toľko lačných detí akovrán.To mi jena rúčku.Tomu anivývodanirozvod.To mu bolodo piesni, —do nôty.385To mu jepo srsti. To mu jeproti srsti.Tomu nebolo užkonca kraja.Tomu nietpamätníka.To neurobíš, čo by si bolčertom; — čo sapotrháš na kusy.To proti nej lenbabaakosopúchčierna.390To si držím len takod príhody.To ti jecelý fígeľ!To ti je celýhorenosten človečisko.To ti je celýjašter.To tichlebanedá.395To už azdaj sámParomuchytil.To už ta šlosvetom.To žiadenduchneuhádne, — nevie.To všetko pôjde na tvojrováš.Trápi ho verunevôľa. —(Nič mu je.)400Trasie sa akolibačka. —(Bojí sa.)Trasie sa akoosika.Trasie sa po celom tele akostudeno. —(Zima mu.)Tresk vresk, trma vrmaakov pekle.Trpím ako tátrpielka.405Tučný akobaran v jaseni.Túla sa akoMarekpo pekliech.Túla sa od zeme do zemeako had po Bartoleme.Tu nechyruvať anivtáčikaanivrábika; — anivtáčkaaniletáčka.Tu nikde anivtáčkaanimáčka.410Tu sikupec Trnavský!Tvár jej kvitneružičkou.Tvrdý akonákova.Tých animotykanerozkope, nerozdelí.Ty si mi nieroveň. —(Kannst dich mit mir nicht messen.)415Ty si taký ako ja: obakašuachliebjedávame.Ti si veľkýšibenec.Uhladila hlavičkuakomakovičku.Uhodil —(trafil)muna žilu.Umoknutý akomyš.420Upískaná akosviňa.Uteká akobez duše.Uteká akovetor.Utekal len mu takpäty cvendžaly.Utekal koľko munohy daly, —para stačila.425Utisnutý, ukrčený akopolpalček.Už je tam, kdeloj kopú.Už mi idena zamdletie, —omdletie.Už si vklepci.Už smepod závozom.430Už ťa mámza pačesy.Už smev pomikove. —(In der Riemme.)Vahany vyškrabuje.—(Chrápe.)Veď ti mi je zaňho, krajšieho bych zdrevavykresal.Veď toho tam majú doúryhu.435Veď ty nemáš anipochopo tej veci.Veľkázájesťje medzi ními. —(Závisť, hnev.)Veľkémestoveľképestvo.Ver je to dieťa len akorosa.Viacotrúbakomúky— jazyknamelie.440Videl, že jezajac v kapuste; — žeje cap v zahrade.VKompitkráľovej krajine.Vláči anizmok.Vlečie sa ako smola, —tmola. Vlečie sa akoslepý jašter.Vlk jepachtivec.445V oči si mi akolíškaa krem očí akovrana.Volaza rohyčlovekaza rečichytajú.Vrtí sa akocíha.Vtedy mohol kúpiťza groš, čo len chcel.Vsúrkeje!450Všetko mina priekrobí.Všetko na svete lendo času, iba Pán Bohna veky.Všetko pobil takna zápust.Všetky kútyvyoblievala slzami.Všetkým je vočiach.455Vyletel, až sa hlavoudo nebabúšil.Vyrástolakosvrčinav hore.Vyskočil akojeleň.Vyvaliloči akoplánky.Vzalsa nakriedla. —(Ušiel, uletel.)460Vzkazujemmu mojeslužby. —(Službu vzkázať, t. j. nedať, čo pýta.)Začali medzi seboukämeň duť. —(O zlom, o úkladoch rozmýšľať, jednať.)Zadeviatimi kachly plátencevyšíva. —(Umrela.)Zahľadel sa akohvezdár do neba.Zahorami, zadolami, až hen začerveným morom.465Zajacho prebehol.Zapálilasa akruža, — akozora.Zaplatilimuobuškom.Zarebrási nabral. —(Ubili ho.)Zareval, že sazem ztriasla.470Za staréhoKakoňkráľa.Zašiel som tatam na zlúzáhybeľ.Zaškriepol zubama, ako čobyhrom zprašťal.Za toľkézjie akovrabec.Za živa vBystricia po smrtiv nebi.475Zažni zlémuo poludní sviecu, a predca ti neuverí.Zbľadnul akostena.Z bruchamoc ide.Z bukuspadol, oddýchol si.Zčulakosa kameň.480Zdravý akoryba vo vode.Zdravý akobuk.Zdravý akoorech.Zimomravkymá. —(Bojí sa.)Z jeho srdcašípyvyrastaly. —(Nemilosrdný, ukrutník.)485Zkapusného hlúbaspadla a bolopo vienku.(O pannenstvo prišla.)Zkožkybyvyskočil.Zlataakoblata.Zle je, keď užjasle za statkomidú.Zle mu idúkolesá.490Zlomiťakoslámku.Zmiznul mi zpredočíakovetor.Zmokho vzal. —(Zkapalo.)Zodvihol ho akoperce.Zprázdneho dubavyletísova; niektorá kravacelé hovädo. —(Hovoríme, keď niekto niečo sprostého povie, — keď to tak z neho len ako vybuchne, vybúši.)495Zreči do rečipekne by sme sa ajrozkmotrili.Z teba anipes. —(Nič je z teba. Nespôsobný, slabý, sprostý si.)Z toho anisrstineostalo.Zvíja sa od boľasti akohad.Žabumá v ustách.500Žärty čerty.Žena si zubyjazykomzoderie.Žena sozobolom (t. j. s bohatým venom). — Hoci sozobolom, nach len sosobolom—(t. j. bohatú vezmú, hoc bude špatná.)Žene všetkonesver.Žije si akopavúk.505Žije si hoďapán.Prídavné menáAj odjalovej kravyteľa ukradne.Aj Kubovi bolo dobre, pokým bolmladý.Akýže sinetrebný! —(Nezpôsobný.)Akýže sitlelý! —(Hnilý, lenivý.)510AlezléPán Bohnetrpí.Bársi jehrbatá, lensi jebohatá.Behá akozvetrelý, —zpochabený.Behá akošialený.Bohatší, vraj,mocnejší.515Bude si on to pamätať, kedy bol vchlapských rukách.Čertovsi bol,čertťavzal.Dám ja tomusvätý pokoj.Díva sa akoomámený.Dobre je on vo svojompodkovaný.520Ej ten je nanovommesiaci zrodený. —(Mladý, mocný, zmáha sa.)Hľaďteže, aký totoposmešnýnárod!Hlúpysi ľahkokúpi.Hneď siBoží! — Už jeBoží(t. j. mrtvý).Hnevom celeprejmutý.525I ten mátenkýbruch. —(Málo jie.)Jasá sa akonajjasnejšie slnce.Jelené volkyvozia mu dostodolky.Každýbohovitýdeň —hriechv dome robí.Kde svetdaskami zabitý, aby sa zem doňho nesypala.530Keľavnýkúštik cesty prešiel.Konevyparenéakoby jichvriacouvodou oblial.Kráča si akonadurený moriak. —(Pyšný je.)Kupecpravdomluvný(je ako)vojákmilosrdný.Ľahký nábytok, ľahký pozbytok.535Ľavé líčkoma páli. —(Tuším nešťastie.)Ľavá dlaňma svrbí. —(Prijmem peniaze.)Len čodobréhoťa k námdonieslo. —(Vítaj dávno žiadaný.)Lepšiemalúkrivdu sniesti, akoveľkýprocesviesti.Malýkoník dobre ťahá.540Má voliaky, ale neveľmoširokýpeniaz. —(Chudobný je.)Mece sa akopopálený had.Medzi všetkými on jenajinakší.Nadurenýakosova. —(Hnevá sa.)Nadutýsi akokrokan. —(Pyšný ako moriak. Hnevivý.)545Najieš sakarovej polievky (t. j. nedostaneš nič. Na kar, vraj, aspoň za dávna, polievku nevarievali.)Nalačné srdcenepúšťaj sa z domu;duduk ťa meruje.[2]Napasrdenýako sršeň.Natenšomsa ľad láme.Natešil sa s ním doBožejvôle.550Navarili muhorkej polievky.Nebudú ti tievrabce nádobné. —(Draho tú pletku zaplatíš, odpokutuješ, čo robíš.)Neprebudí sa, čoby hoželeznýma vidlamadurkal, pichal.Neprepustím ťasuchého. —(Neodpustím ti trest.)Netreba kepeňpredošlémudážďu.555Od pivahlavakrivá.Omráčenýhrúzou už len tak podkľakuje.Opovážlivý, alenerozvážlivý.Otočený,obsypanýháveťou detí, a v dome anisuchej kôrky.Poprezerali všetky kúty, dobre už po týchmyšacíchdierach nehľadali.560Pôjdeš mi honemetenoucestou z domu.Pôjdeš z domu napsom drúčku.Pravádlaň ma svrbí. —(Peniaze vydám.)Pripálilakozbesnelý.Remeslozlatý srp.565Rozpajedenýako had.Rozpálenáakooheň. —(Hanbí sa. Hnevá sa.)Rukysilné, nohytylné.Skôr odjalovej kravy teľaako od nehoderavú babkuvypýtaš, dostaneš.Skučí akoobarený pes.570Skúpachvála,hotováhana.Sosuchýmajsurovéhorí.Spí, — leží akozabitý.Starúcestu neopúšťaj prenovú.Starýbarantvrdý rohmá.575Stojí akozkamenelý.Svätýmsa robí,čertov pácha.Tak stojí akoprikovaný,pribitý.Taký jenechutný, ako by ho boli oparili, obarili.Taký jevyláskaný,vytešený, hneď by svetom uletel.580Taký máš hlas akodieravý hrniec.Taký si mi anikyslé mlieko.To jeháklivávec.To jepapuľa! Sosenanýmvozom by sa môh’ v nej obrátiť.Tonesošijeviac anisvätý.585Toto ječertovskárobota.Toto jediv divúci.To už nemôže byťpo dobrom.Uňho chyžachytväná, ale dobreomazaná. —(Zámožnejší je ako sa zdá. Chytväný t. j. chatrný.)Už jenebohý.590Vari ťatí zlídoniesli?Veľmi je s nímza dobre.Ver je ten svetzmotaný.Ver je tochodák, aniolovený vták.Ver sa ten už nastarom mesiacinarodil. —(Starý je, ubúda mu sila.)595Veru si aj tyčlovek neľudský.Vúrečitýčas ustanovil sa, — navrátil sa.Vzal hona tvrdé.Zahľadel sa do neba akoby chcel zabieleho dňa hviezdyčítať.Zahúdol mu natenkú strunu. —(Ztrestal ho do plaču.)600Zaskleneným vrchom, zadrevenou skalou.Zlénikdy nenadbä hľadať, — samo príde.Zlé pivovaríš, ale ho vypiješ.ČíslovkyAj to sa vdeväťdesiatej deviatejkrajine stalo.Dajže mi, a čo lenjedným očkom, naň kuknúť.605Dosiedmehoneba vidí. —(Opilý je.)Dvanásťzabil,dvanásťporazil —(rozumej múch. — Er ist ein Manlmacher.)Hurt — hrmot — ako vo mlyne nadvadsať čtyrkameňoch.Ide mu omilých päť.(Do plaču mu je. Všetko utratiť abo vyhrať, ale skôr utratiť má.)Jedenrazorieš,jedenrazsi odkroj. —(Lenivý hospodár, čo totiž len raz orie, málo chleba má.)610Lendeväťrazho ponúkli. —(Lačný ostal. Hanbil sa jiesť.)Nemávšetkýchdoma.Núkať sa dádo desiateho razu.Pravdu máš, akodvakrát dva sú čtyry.Prvšiehosa, vraj, drž, ako môžeš.615Robí omilých päť.Sedemrazsa zaprisahal, — zaklial.Smiech, akobytritisíc koňovzryhotalo.Stofrajerov ajedenmuž. —(Naučenie pre devojné, aby síce záletníkov neopovrhovaly, ale predca pamätaly, že z ních len jednomu srdce, ruku môžu dať.)Tak sa nadhadzuje(— v tanci —), ako čobytrom dedinámrozkazoval.620Tam núkajú aždo desiateho razu.Trinásť— Pán Boh pri nás!Vrtia sa (— v tanci —) omilých päť.Vsedemdesiatej siedmejkrajine si ho najdeš. —(Nikde.)Vsiedmomnebihviezdy číta. —(Opil sa.)625Všetciľudiavšetkovedia.Všetkodobré dotretice.Zatriasol sa(— zámok —), akobysto hromovdoňho bolo udrelo.Zámená s predložkamiAkýišiel,takéhostretnul.A potom —krížik po tom. —(Alsdann ist es aus damit.)630Div, že sa mudačnestane(— od žiaľu, od hnevu).Dobrebačom, keď jena čom.Dosamej samučičkejdobrej vôle sanachľastal.Na svojuruku robí. —(Samostatný je v remesle, hospodárstve.)No veď si mu ho tyzaňho!635Tí súsvoji. Hneď bolisvoji. —(Spriatelili, srozumeli sa.)Už anio sebenevie.Už jepo ňom!Už je viac natamtomako natomtosvete. —(Polomrtvý.)Už jesebe pánom. Už jesvojim pánom. —(Samostatný je.)640Udala sä,sama na sä, akoprasä.Všetko byzo sebata dal.(Pridobročinný.)SlovesáAby ti vôz neškriepal,pomasťmu kolesá.A čohys’popod oblaky lietal, dopálim ťa, vyhasím ťa.A čozoderiemrukypo lakty, nohy pokolená.645Aj ten naveky lensvoje hudie.Aj ten si dápichnúť do dlane.Aj to by ta dal, čonemá.Akobliskavicahneď sa tamstavil.Akorobil, tak samal; čertuslúžil, čert hovzal.650Akorobíme, tak samáme.Ale hoheglo!seplo! —(Nedostal, čoho sa úfal. Minulo ho.)Ale muodsekol! —(Vhodne, krátko odpovedal.)Ale sinadbehol.Ale som muprešielcez rozum.655Alezametá, len sa tak za nímpráši.Ale že manekatuj. —(Nehnevaj, nedráž, netráp.)Ani mi jejukázaťani mi jejuviazať— taká mne s ňouhodina.Ani mi viacnemrknianinemlkni.Ani sa lenneohrejeu nás.660Ani slova viac nepovedal, akobyzdrevenel.Anineuchne, čo mu koľko dohováram.Anineviem, ako mi deňprešiel, —preletel.Aninevidíaninepočujeod radosti.Aninevidímod hladu.665Až dačomá byť, toneujde.Až tiduša milá, viac mi aninecekni.Ba tak mavyobracal, že som sa ažvyparil.Ba takpasieoči po ňom, ako čoby ho chcelzjiesť.Bez toho sa naveky tazaobídem.670Bežal, len letel.Beží, ledva užducha popadá.Bieda homoría psotatrápi.Biedutrie, hladymrie.Bije, len takdupkáapraskána ňom.675Biťsa popätách (t. j. tancovať).Bodaj sa tvoje slovoosvietilo (t. j. splnilo). — Ale aby sa ti, hľaďže, slovoosvietilo!(t. j. v slove si stoj; splň, čo sľubuješ.)Bôhdopúšťa, aleneopúšťa.Bohu samodlia ku brehuplávaj.Bolo, bolo, ale sazopsulo.680Božekáod rána do noci.Brešešako pes, — ako suka. —(Lžeš, luháš.)Brucho mu na chrbátvylezlo. —(Hladný je.)Bulo da mi bulo, ale sa minulo.Búvajže mibúvaj, len sanenadúvaj.685Cigáni muklince kujúv žalúdku. —(Hladný je.)Čertvymyslí, diabolpoštuchne.Či sa ty na todáš?Čoby mi priamprišlo umrieť, predca to vykonám.Čo savystojím, to je už aninevypovedanávec.690Čo je vpiesni, nach sakliesni.ČoPán Boh nedá, tohosvet nedočiní.Čorekne, tobrechne.Črevámuvyschly. —(Vyhladnul.)Črievica, akoby juulialna nohu.695Dakomu voľačna oči metať.Ďalej anihnúť.Ďalej animyslieť.Deti mojenekradnite, kde len môžte,uchvatnite.Dievča, ako čoby houlial, ako čoby hozo zlata ulial.700Díva sa, dobre mu očinevytečú.Díva sa naň, akoby ho malzjiesť.Dnessa už všetcipopsuli.Dobre hohostili: kyjomkyjovali, polenommastili.Dobre honezjieod radosti.705Dobre ho od radostinezaškrtí.Dobre maneroztrhneodjedu, — od zlosti.Dobreneošedivieod samej starosti, — od trápenia.Dobrenezkamenelod živého divu, — od ľaku.Dobre sa mi s nímvodí, len že mä za nosomvodí.710Dobre sanezbláznimv trápäch.Dobre saoblakov nechytáod hladu, — od bôľu.Dobre si tú vecprežuj.Dobre som uňhopochodil, len toľko, ze mana drúčku nevyhodil.Dobrez nôh nespadneod strachu.715Dúpkom vyskoč, — ale sanepotoč.Ej ale že ti muzahúdol.Ej braček, na veľa si sapodobral.Ešte sa z neho šuhajvykreše.Ešte som mu aj to miesto, kde si mal sadnúť,dúchala.720Ešte to tazbaví. —(Dosť dobré je.)Havrani letiavo víchor, akoby jichhnal.Hlad hoopásal, ale taký, žeby sa aj dovlkaoddal.Hlad muklopkáv žalúdku.Hladomzdýma.725Hudba, že sa celý paláctrasie.Húdol, prehrával, že sa tam všetcipospali; — až sapoplakali.Hybajten,zmizolaniTátoš.Chliebunúva, až hozdúva.Chrápe, akoby honajal; — akoby ho bolizoťali.730Chudobnínemajú, bohatínedajú; maj sa potom dobre hriešny človeče.Chýli sa námuž od hladu pomrieť.Chytil sarozumu.Ide, kade hooči vedú.Iklučky mecei všelijak ma užzaobchodí; ale sa mupreviesťnedám.735Jedol, pil, až mu očina vrch vyšly.Käčka sa muparí.Kdebol, kdenebol.Kdeľapne, tamhapne, — tamsedí.Kde sa dobrevodí, tam sa radochodí.740Kdeže si sa semprikonal?Keby mi toprišlo, čo mi na umzišlo.Keď čertnespí, aj anjeľ saobzerá.Keď ma vtedy čertnevzal, už ma viacejnevezme.Keďnechceš,nemusíš.745Keď sa tinechce, prisil sa.Keď sa už tmačiernela.Kone utekajú, len sa jim takiskrípod nohama.Kráčal, akoby novej sily doňho bolnalial.Krásny mladenec, že takého eštenevidel svet.750Krásny, že až radosť na topáčiť.Kričia, plačú, unúvajú: dobre mu hlavuneprevráťa.Krivká,krivká; kým sanedokyvká.Kto by sa ti užnastačil!Ktochodí, nachodí.755Kto maspomnul, bodajzgromnul. —(Povie ten, komu sa kýchne, aby sa mu viac nekýchalo.)Kto nemáchuti, ľahkovykrúti.Kto sahambí, nach si utriegamby.Kto sa chcebiť, musí tambyť.Kto sa na čozmáha, vše mu Pán Bohdopomáha.760Kto saručí, ten samučí.Ktovyberá, tenpreberá. — Nebyveraj, preberieš si.Ký Parom ťaoslepil, —omátal?Láďteže ho, ako sarozpaprčil!Lahkoprišlo, lahkoišlo.765Lejedo seba akodo suda.Len ako by hoobaril, —oparil. —(Haňbí sa.)Len čo si tam vednokujú?Len mu tak srdcepištíod radosti.Len práve žehriebe— od psoty, od nemoci.770Len sa tak peňazmiobsýpa.Len sa takzachodíod smiechu.Len som oči naňvypleštil,vyvalil. —(Prekvapilo ma to.)Len somzmeravelod ľaku.Len takplávaod radosti.775Len takomdlievaod hladu.Len teraz sa muzasvietilo. —(Grit jesst hat er’s eingesehen.)Lepšie svojelátať, ako cudziechvátať.Letelakoanjel, apadolakočert.Letíako jasná strela, len sa takmihoceza ním.780Lúbi ho, dobre sa dakdenepodejeza ním.Majžesa tu dobre hriešny človeče; keď zo všetkých strán ako vrany do tebaidú.Má saza ňou, zanemaňou.(Er bewirbt sich um eine Richtwohlhabende, Richtswürdige.)Mikolkade ľahšie.Mikolten posúšek, akoby ho bolspálil.785Môžeš sa už lenprežehnaťod toho.Mrdolna to bajuzom.Mrklomu v očiach. —(Zbadal, že je zle.)Myšlienky hozaujaly.Mušku bys počulpreletieť.790Načo siprišiel? „Nuž aby som sa s tebousišiel.“Nadievaťsa s dákym(t. j hádať sa, súdiť sa, sich abgeben, streiten).Nadojil saako teliatko.Naglgalsa ako vôl, — ako býk.Nach samieša!795Najprvpožuj, potomjedz: najprvrozváž, potomhovor.Najprv vtáčikzaspieva, potom musemänca nasypú.Nalialsa ako sud.Nalokalsa ako prasiatko.Namáha sa, len mu takoči vysadujú.800Namastilimu kosti.Na mysli sa mipletie.Na ňom môžeš drevopíliť.Napásolsi oči na ňom.Naskočilna mňa ako jašter. —(Napadol ma rečima.)805Nasmokal,nasmrkalsa hoda prasä.Naťahalsa tak anidúha.Na tebe sazpráši—(Du wirst es einbüssen.)Na tento čas sa tiprepečie.Na to manenakriatneš, čoby si čo robil, — čo by si mihory dolysľuboval.810Nečuje sa.—(Nie je vinný.)Nečujesa, žeby to mohol vykonať. —(Nemá sily.)Nedám sa ti ako muchachytiť.Nedaj Božeod toho odstúpiť, ani na vlas.Nedbám o to, nach ho tamporance, kde sašmance.815Neidemi oňho, ale o mojukožu.Nelapajsa na to, na čo sinenarástol.Nelievaj, preleješ.Nemodlikajsa mu toľko.Neokolkujtoľko.820Neobstojísa pri ňom ani nahodinu.Nepaľaťma už toľko.Nepchajnos kde ti netreba.Nepchaj,neklad prstymedzidvere.Neprestáva mudohúdať.825Neslobodno skráľmi fačkovať. — Nebudeš si so mnou len takfačkovať.Neštekajmi už toľko.Netaj sa!Netreba vámduriť sana daromnicu.Netrúbmi toľko o tom jednom.830Neujde satebe z toho ani márny mak.Neujiedajtoľko do mňa.Nevrešťmi tu poza uši.Nevstupujmi dopoctivosti.Nevykrúcaj, prekrútiš.835Nezabývajna chudobu.Nezabývajo mne.Nič nedá na sebeznať.Nič nepovie, alesa cíti, — alesa čuje—(totiž vinným byť).Nikdy mudobrého slova nedá.840Nikdy oka na ňomneohreje.Nič sa minesladí.Nosí sapo ňom. —(Nakladá s ním svevoľne, zle.)Núdza hopriprela.Obzerá sa, ako ktochce krasť.845Od hlavy do päty hopremeral.Odľahlomu na srdci.Od neho si tazískaš.Od radosti aninevidíaninepočuje.Odvážplatí, kockahrá.850Oklam blázna akochceša múdreho akovieš.Oni sa svadili a ja somvyhorel.On to už potom len takzašamotil.Opátra, prepátra, dobre mu očinevyskočia.Oplelma o všetko.855Ostatnie silyposbieral.Ošialilma; iba som vtedy zvedel, keď som už bolpres lavičku.O to tuneide. —Idemi o život.Ožeň sa,doskáčeš.Páčí, dobre mu očinevytečú.860Pamadaj(Pán Boh daj) šťastia!Pán Bohzaplaťa viacnaklaď.Parádureže.Pasieoči na pokladoch.Pichol, šelma, kade ľahšie.865Pílina ňom ani na dreve.Plakal, až mu srdiečkousedalo.Planý továr ľudia ibaobrehujú.Podlamujúsa mu kolená. —(Strachuje sa.)Poharkalisa medzi sebou. —(Povadili, pohádli sa.)870Pomály sa už aj nocprikráda.Pomastilmu ruku.Pomasťmu ruku, bude písať.Popichalho a to len rečima.Porečiemťa, nespravíš. —Poriekolho.Poriekliho.Porobilimu. — Máporobené.875Potom ti ale, vieš čo? Do bláznovnadám.Práca muidezpod ruky ako voda.Prášil, žeby ho ani nadesiatich nemeckýchparipách nedohonil.Pravotu mi na grg — na hrdlo —zakvačil.Premihlaakovetorpomedzi ních.880Premlelosa mu tona sucho.Preriedilmu fúzy.Pretrhlosa remeslo. —(Das Handewerk stodt.)Príde hlúpy, čokúpi. —(Hovoria o devojnách, ak sú nie veľmo pekné, bohaté, spôsobné.)Psota naveky zlespala, bo jej planá strechastála.885Psota sa naveky zlemala, lebo planú strechumala.Raz sizavzaldo hlavy a viacnepopustilod toho.Robí, dobre sanepretrhne.Rozhnevaný, že sa mu očiiskria.Rozpajedil sa, div od zlostinepukne.890Rozum hoprepomáha. —(I priveľa rozumu nič nestojí. — Bláznivo, hlúpo si robí.)Rúbu, len sa takozýva.Sekolsa do nej.Seklasa do neho. —(Zaľúbenie rychlé.)Schytil sa, ako čoby bolstrelildoňho.S každým sahryzie. —(Svadlivý, nesvorný.)895Slncevystrieklozpoza hory.Smeje sa, akoby honajal.Smolíako Turek. —(Tuho fajčí.)Smrťmapreskočila. —(Povie ten, koho zrazu zima ztrasie.)S ním môžeš ipooraťipobrániť.900S ním dobrotky nikamnezajdeš.S ním ti nadbäiné struny natiahnuť.Srdce mutĺklo, akoby sa muvyboriťchcelo z pŕs.Srdce sa jejzatislo. —(Odrazu zaujal ju žiaľ, strach veľký.)Srdce sa mipukáod žiaľa.905Stoj, čostoj, predca ťa dostanem.Strachu sanajiedolani prachu.Striga hopodstrelila.Stromy sa lámu, akobyšiarkanponad neletelachvostom šibal.S tým sa nebudemmátať.910S tým tynezdoláš.Svitámu v hlave. —(Už vie, kde chybil. Už rozumie.)Svitámu v žalúdku. —(Cíti hlad.)Také paripy, len sa takblištia.Tak ho zaťal, že viacaninemrknul.915Tak pozerá na mňa, dobre miz oči nepríde.Tak prejde čas, akobydlaňou tľaskol.Tak sa do mňamali, dobre ma už z rozumunevyniesli.Tak sanacicalako teľa. —(Opil sa.)Tak sarozhadzuje, akoby on bol v stolici pánom.920Tašiel, neborák, na druhý svet.Tenká v drieku, žeby ju moholpreštiknúť.Tešísa, až takmládne.To ešteujde.Tojiesťnepýta.925To len takhorína ňom ako páper. —(Veľmo šaty derie.)To mu narazpídilodo nosa.To mu v hlavevrce.To mu v kotrbe, — v kotrebketrčí.To nedánikam.930To sa minepracedo hlavy.To sa mu len takpridalo. —(Týmto vyhovárajú vinníka.)To sa mu len takpoťapilo, ako slepej kure zrno.To sa musídeako päsť na oko.To sa na vrchkýva.935To sa tineide.To si ani do hlavyneber.To som ti ja dávnoobecal (t. j. sľúbil, predpovedal.)To z tebanevystane.Tvoje očihrajú, ale masklamajú.940Ty ibamoceš.Tým sa ti kapustaneomastí.Ty všetko ibaobrehuješ(t. j. gančuješ, haníš; nič ti je nie po vôli; si prieberný).Udrelomu z ruky do hlavy. —(Opil sa.)Udrelidlaň na dlaň, pačku na pačku.(Pojednali sa.)945Uholplecom.Uňho sa krajciarnesplesneje.Utrisi od toho ústa.Užilstrachu ani prachu.Už mu z bruchavytlelo.950Už sa ty lenprežehnajod toho.Už sa ty toho viacneztrasieš.Už savychrámal— z biedy, z nemoce.UŽ si hoodpásol. —(Stratil, premárnil.)Už to dajedno čizhrdnečiztvrdne, ale je zlé.955Už muuviazol.Vari mi daktopočaril.Vari ťa dačvodilo, že si do tohozabŕdol.V duchu mušupelo. —(Strachoval sa.)Veci mupopečadili. —(Seqnestrare.)960Veď by som to aj janeodbehla.Veď ja tebe na umprídem, len či sa ti eštesídem.Veď je to, čo mu očikole.Veď on to dobrezavoňal.Veď sa dák lenvypercholíme.965Veď tá rada chodí jazykpásť.Veď ti vednokujú!Veď tu už každépsom smrdí.Veď tyzmriavkneš! —(Umrieš; zle pochodíš.)Veď že sa už aj ty voľačímpreukáž.970V očiach mu slzyzaihraly.V očiach musvitlo.V nose hozasvrbelo. —(Mrzelo ho.)V reči sistoj!V reč ho ľudiavzali.975Vrev ňom. —(Zlostí sa.)Vŕtalomu to v hlave.Všelijakklučkoval, ale sa mu ten veru nedalnadať.Všetko mudo hrdla pchá.Vydala sa, iba čo sislobodu zaviazala.980Vy dva sapovaďtea mňaubite.Vygniačilo,vygniaviloho, žedýchaťnemohol.Vyhryzliho z domu.Vykrúca, vytáčatak nitku.Vykúriliho z domu.Odkúrilho od seba.985Vyznám saúprimne, že sa v tej vecinevyznám.Vzalpäty na plecia.Vždy len svojehudie.Zakúsildo zeme. —(Umrel.)Zamieľa, ako by ho omelomdobil.990Zamočilsi ma, ale ti budena duši.Zarezať sadakomu do srdiečka.Zariekolsa od toho.Za rozum salapil.Chytil sarozumu.Za sebou hovodí, —vodácka. —(Klame ho.)995Zaspihlad,vyspíšdva.Za svetby mu vôľunezlomil.Za tým šuhajom dievčatá len taklipnú.Za ušima saškrabať.Zaviazalsa mu svet. —(Zle sa oženil, zamiloval.)1000Zavesilsi on to nanos.Zavrtelomu tomodzgom.Zbehlama tá suka, ale ju užpuká.Z boka na boksa opála— nemocný, opilý.Zdúpnel, zdrevenelod ľaku.1005Zima násprikvačila.Zimašibe, že len takpáli.Zkapal, akoby ho nikdynebolo bývalo.Zkapal, ako keď nadutáz bielku (t. j. z bielej mydlovej peny)guľkaprskne.Zmenilsa mu svet.1010Zmrznulod strachu.Zo svetaodšatriť, zkántriť.Zpoza bukaprikvitol.Z rozumu sapohnul.Zrútil sa, len tak zemzdunčala.1015Z úst sa mu jed, ako z peci plameň,sypal.Zvŕca kyjom, len tak povetriecvendží.Z vysoka sirúbeša nízko tipadá.Ženasa cíti. —(Samodruhá je. Hovoríme tiež: V inom spôsobe je.)PríslovkyA čiby sivečnehoden bol!1020Ako mu toskladneide. —(Wie er dass schön versteht. — Dass reimt sich ihm.)Akýzvonká, takýz dnuká. —(Durch und durch ein Schelm.)Bolo, bolo; aleneveselo.Bolo, bolo; ale neviemkedy.Bolo verkdesi, kedysi.1025Čitakto, čionakno; len je tonaopaksveta.Čodarmo, todarmo.Čo lenživé, chcete. —(Všetko.)Čo môžešdneskáurobiť, neodkladajna zajtra.Dobrelebonebárs.1030Dúpkommu vlasyhorstávajú. —(Hnevá, bojí sa veľmo. — Snad etymologičnejšie dubkom t. j. pravo do hora ako dub.)Hrdo si vedie. —Nízko si vedie. —(Pyšný. — Skromný.)Hybaj, kadeľahšie!I ten máhorenosom dierky. —(Horenos je. Pyšný, popudlivý je.)Jak živ, —jak životo nebude, nebolo.1035Kdebolo,tambolo.Kdečisto, tampusto. —(Hospodárske porekadlo.)Klobúčik sina krivozatláča. —(Hrdý je.)Kto sazavčasuožení, tak akobyvčas ránovstal.Len takpo chudopaholskysi vedie, — si žije.1040My si to len tapo svojskyrobíme(t. j. ako sme od dávna zvykly.)Na čisto—(t. j. cele, úplne)— som zapomnel — premenil sa — uradovaný je — omámený je.Nemázplnarozum.No vidíš, už smedoma.Oj, on jekdemocnejší,kdelepší ako ty. —(Kde t. j. o veľa.)1045O tom —potom!Zkäde strelavon, ztadednu. —(Začítavanie výstrelu, aby neškodil)Šakovakmu dudy hrajú. —(Ide mu do plaču. Neveselo mu je.)Uteká nazlomgrgy.Zrazky prikvitol. —(Odrazu, neponazdane tam sa stavil.)Z vysoka si začínaš.Žije sipo hersky. —(Nádherne, v hojnosti.)Neurčité slováCokypsom na stranu, chudoba sa žení.Cokysvini do kuchyni.Cokytebe od toho.1055Čučti psíčkocíčko!—(Cíčko t. j. mäso, mäsko. Nedostaneš, čo chceš.)Hutter, futter, šmikdo kapsy. —(Hovoria Štiavnickí haviari.)Narazhic! na druhýraznic. —(Hovoria v Nitranskej.)Tajde mu tošiky miky. —(Všetko mrhá, márni.)Toľko ho, že to ažhuj!1060To neurobí aniHerko páter.Vyndeš namindžáres. —(Zchudobnieš.)Na nádavokNadávky, ktorými si nadávajú, mená si dávajú, prezývajú a posmievajú sa;kliatby, ktorými kľajú, lajú, hrešia, preklínajú iných, zle dakomu povedia, zaprisahávajú sa, dušia sa, veria sa, božia sa;hrozby, ktorými vyhrážajú, zahrážajú sa, zastrájajú sa, duria sa.[3]A čobyhromybily.A čoby priamčerti lietali.A čo priampopod oblaky lietaťbudeš.1065A čo sa budečert po čerte nosiť.A čo sa čo buderobiť, to neurobím.A čo sa nakusy potrháš.Animôjmu otcoviho inakšie — lacnejšie — nedám.A veru ťavymydlím, ak si ešte nie dosťpekný.1070Beda tebe aj tvojejkoži, kto sa dostaneš do mojejloži. —(Nápis na klade dedinskej v Novohrade.)Bodaj naraz duša z tebavyletela.Bodaj ťačert vzal, aby ťa vzal doraz dorazučky.Bodaj tamzcepenel, kde je.Bodajže siumierala zasaožíval.1075Bodajže sivykapal.Bodajže sizkamenel.Bodajže sistlelna prach. — Zkazu vzal.Bodajže ťa schytilkat.Bodajže ťaporantalo.1080Buchnem ťa, že ti hneďoči vyskočia.Bysťu Bohu,kämennémuBohu —(t. j. v kameni vzývanému, predstavovanému?)BysťuBohu, prabohu.Daj mi, čo nie tvoje; lebo hneďzdrochneš.Daže tebaParomtrestal.1085Dočkáš si ho, veď ti jazahudiem.Doraz ťakrvavá polievkazaleje.Diukti dušu jiedol. —(Diuk v gemerskej. Znamená kremtoho nemoc, na ktorú ošípané kapú.)Ej veď ty mne to eštezaplatíš.Ešte ja tebepozrem do očí.1090Hneď siBoží!Hneď ťaprestrelím.Hneď ťa zo svetaodprevadím.Hodím ťa, že sa len takzprplíš.Horúci Perúndo teba uderil.1095Hrmeň Bohovdo tebapáralo.Choj avylom grgy.Iď včerty, že ťa viac moje oči nevidia.Kämeňmu do očí.Keď ťa razhodím, ak živ viac nestaneš.1100Nach hoParomvezme.Nach točertschytí.Nadám ti dotakých a takých.Nadženiemti rozumu palicou.Nakladiemti, že neuvládzeš.1105Namastímti chrbát. Nak sa z toho miesta nepohnem.Na moju hriešnudušuje nie inak. — Na moju vieru.Na mojukušuje tak. — Nak ma tu čert vezme.Na mojupravdličkú pravdusa tak stalo. — Nach do rána nedožijem. Nak som dobrý tu.Nechoj ta, bozgrgneš. Veď tyzgrgneš.1110Neukážsa mi ho viac naoči.Nevoľama po ňom. —Nevoľami po tebe.Nevoľa, a to tá zlá, ho metala.No len, no; veď tyobstojíš.No, nach ti budena duši, —na svedomí.1115No počkaj, veď ťa jaopatrím.Okovaná strelado matera.Otcu Nazareckémuho inak nedám.Otrepem ťaakobočku.Paromdo teba. —Parompo tebe.1120Paromje v materi.Paromma tam po ňom.Parommu v košeli.Paromti do duši, do srdca.Perúnťa ubil na skutku, tam kde si.1125Počkajčerte, veď sa ty nebudešsmiať.Počkaj, naučím ťapo kostole hvíždať.Počkaj, prídena psa mráz.Počkajte, veď vás japremeliem.Počkaj, veď ty prídešpod škripec, —na škripec.1130Počkaj vtáčik, veď tysadneš na lep.Pomorana vás.Prepána Jána.Priam tičervené iskryz nosa vyfrknú.Prestriešsa ako si dlhý, keď ťa razmiknem.1135Rozbliaknešsa ako smola.Rozpukloťa.SedemBohov v tebe.Spláknemťa ako sisla.Sto hromovti do rebár.1140Sto zrádnikovteba metalo.Strelati do duše, — dokuši.Strelati domatera.Tak ťacapím, že hneď jazyk vyplazíš.Tak ťaprasknem, že zem zahrmí.1145Tak ťašmihnem, že viac nestaneš.Tak ťaudremo zem, že zgrgneš.Tisíc hrmenýchdo teba páralo sa, aby sa páralo.To jefijalka!To jekvietok!1150TristoBohov, prabohov.Ty bachor, baran, baraný roh, cmuľo, cundroš, čilek(— blaznive tancom sv. Víta posadlý), čudák, daromník, drnaj, dromo, fičúr, frckoš, galgan, goldoš, groňo, gryňo, halapirkoš(— harlekin)hurtoš, chmuľo, chňupák, chroňo, chrt, chrúst, jašťor, jazyčník, ježo, kamas, kapusný hlúb, kľago, kolodej, kostrák, kujon, ľaľo, lecikto, lušták, moriak, murckoš, nekázanec nekázaný, neogabanec neogabaný, obšivkár, odzgaň, pes, poľagan, polpalček, starý poplesnenec, poťmák, potkan, pšocher, rajko,(abo)rojko, rašmák, roháč hrdý, roňo, skydoň, slezák(— Koľpeľ), strapák, strapúň, strigôň, suky syn, sviňúr, svrčok, šibenec, tarandák, ťarbák, žoliak neočatý, zogan, žogan —(sú nadávky či prezývanky, ktoré výlučne alebo aspon najviac len mužskym dávajú.)Ty bachra, cmuľa, culfa, cundra, čilečka, daromnica, drnda, fľandra, gryňa, halapirka, hojda, hajštra, hojda, hojštra, chňupaňa, jaštorica, jazyčnica, kostra, kľampa, lecična, lojda, lušta, morka, murcka, nekázanica nekázaná, neogabanica neogabaná, ňafľa zaslinená, ošva otrhaná, planieta, poťma, rapaňa, rašma, rádzga, sajha, saňa, sotona(satan — Xantippe), strapaňa, striga, suka, sviňa, šuta, ťapa, taranda, ťarba, tmola, vida vysuhá, výšľa chudá, zola neočatá, žova skrčená a hlúpa, —(sú nadávky, ktoré výlučne len ženským dávajú).Ty baba, briďota, čoriak zakrpený, čudo, čvarga, divok, drobisk, dúdok, duduk, farahún cigánsky, fijalka, haftoš pažravý, haraburda, haťapa nemotorná, horenos, hrdopisk, kalika, koťuha, komprd, krpec, kvander, kvietok, mosúr, motovidlo, mršina, mumák mumľavý, odkundes, ohava, opica zaškriataná a naničhodná, osol Pána Kristov —(Einfaltspinfel), ostuda, pandrava, papaj, papľuch, papuľa, paskuda, pijavica, pimpeľ nadúchaný, pleťuha, pobehaj potmehúd, prošťa, rangas, rešeto, ryniak, sova neučesaná,(abo)nadurená, šašo, šelma, šepleta, škrata, šmál cigánsky, šmajták, tetivo, tĺk, trlo, truľo, vavrek, zmok umoknutý, žaba, žrút, —(sú nadávky, hneď mužským hneď ženským dávané).Ušiti poobtínam — akopsu.1155Veď si ho tysberieš.Vyhasímťa óžehom.Vylúznimťa polenom —(nepáleným popolom).Vyparímti kšticu, — käčku.Vyoflinkujemťa. — Takýoflinokdostaneš, še sa ti len takziskrív očiach.1160Zapačesyťa zdrapím.Zauchoti vylepím.Zavialoťa;Poraziloťa, aby ťa.Zbesnelsi sa.Zdivelsi sa.1165Zhortu ešte dnes.Zmokťa vzal.Zrádzaho vychytila, aby že ho vychytila.Zraksa mu do pečene.1170Zošialilsi sa; aby si sazošialil.Ztrasiemťa ako planú hrušku.Zvetrelsi sa, žeby ti rozum ani na pozajtrodomov neprišiel.ŽivémuBohu prisahám.1174Zlé slovo iba tomuza väzy padá, kto laje, — preklína druhého.[1]Jiste pri užívaní porekadiel nadbo opatrným byť a najme rozoznávať čo k vážnosti, k vtipu, čo k žartu, čo k humoru a satyre hodí sa. Ba najdeme tu i vety, ktoré do verejných, vždy a v každej forme istú krásochuť podržať, povinných rečiach a spisoch zrovna nehodia sa. Takéto vety udávame medzi druhými len preto, že jestvujú a názor i smýšľanie ľudu charakterisujú.[2]Čoby bolo tomerovanie, nemohol či nechcel mi pastier náležite udať, od ktorého som toto slyšal. Len, vraj, že duduk meruje toho, kto nič do úst nepoloží, idúc ráno z domu do hory, a že je to potom zle. Ináč merovanie asi toľko, čo rozdráženosť chuti k jedlu, nenasycennsť; bo hovoria keď niečoho málo n. pr. prvých čerešien, jahôd, mladých vtáčat na jar a i., že je to nie na najedenie, len „merovanie“, že sa pri tom človek iba nadá, napačmá.[3]Snadno z obsahu poznať môžme, ktorá veta medzi nadávky, ktorá medzi kliatby, ktorá medzi hrozby patrí; preto jich len abecedným poriadkom usporadujem. — Iste má naša reč i u prostonárodnej pospolitosti obvyklých mnohomilostnýchalaskavýchvýrazov, viet. Sbierku túto ako príjemnejšiu prepúšťam (aspon na tento čas) nasledujúcemu sberateľovi. Ergo vivat sequens!	Chrastek_Prislovia-a-porekadla.txt
O MalenkeBola raz jedna žena a tá si veľmi priala, aby mala dieťa; ale kde nič, tu nič. I zašla si ku starej stryge a riekne: „Ach, stará mamička, tak rada mala bych dieťatko, či neporadily by ste mi, ako bych prišla k nemu?“„Oj, áno, áno; poradím ti dcéra moja, poradím,“ riekla ona. „Vieš ty čo, tu máš toto zrnko jačmenné; nenie ono také, aké roľník na roli rozsieva, ani také, aké sliepočka zobkáva. Zasaď ho do kvietniku a uvidíš, čo z neho bude!“„Ďakujem za dobrú radu!“ riekla žena a podala stryge dvanásť bielych peňazí. Keď prišla domov, zasadila zrniečko do kvietniku, a hneď vyrôstla zo zrniečka utešená kvetinka, ako ľalija, ktorej lístočky složily sa do vedna, sťa pníčok.„Aká to utešená kvetinka!“ zvolala naradovaná ženička a bozkávala modré a žlté lístočky; a ako kvietok pobozkala, rozvil sa púčok, a ženička poznala, že je to vskutku ľalija; ale vnútri kvietočka sedelo na zelenej lavičke malilinké dievčatko, šumné a prelestné, nie väčšie ako malíček, a ženička dala mu meno „Malenka“.Dievčatko malo kolísku z peknej, blískavej orechovej škrupinky; líhalo na lístočkoch modrých fijalôčiek a prikrývalo sa ružovým lístočkom. V kolíske tejto spávalo v noci, a vo dne hrávalo sa na stole, na ktorom stával tanier s vodou, ozdobený zôkol vencom z pestrého kvieťa. V tanieri po vode plával veľký tulipánový list, na ktorom sedávala Malenka v lodičke, a vozila sa po vode, a dve biele nite boly jej veslom.Plavba bývala rozkošná! Malenka plavila sa i spievala ľúbezne a rozkošne, a ľudia hovorievali, že niečo takého dosial čo žijú nevideli a neočuli.Raz v noci, keď dievčatko spalo vo svojej utešenej kolíske, skočila do izby rozbitým oblokom ohyzdná ropucha, celá mokrá, i vyskočila rovno na stôl, na ktorom Malenka v kolíske, ružovým lístočkom prikrytá, ležala a búvičkala.„Ej, bola žeby to za nevestička pre môjho synáčka,“ zakvákala ropucha; i vzala orechovú škrupinku i s Malenkou, ktorá v nej spala, a vyskočila so stola rozbitým oblokom do zahrady.V zahrade tiekol bystrý, široký potok, a za jeho brehmi bola široká a hlboká barina, v ktorej bývala so svojím synom. Mladý pán ropuško bol práve tak hnusný, ako jeho matka, a keď zazrel švarné dievčatko v orechovej škrupinke, hneď sa ohlásil: „Kvak, kvak, kuň!“ Inú reč nevedel.„Nehovor tak hlasno, aby sa nezobudila!“ napomínala ho stará ropucha, „mohla by nám uleteť, lebo je taká ľahúnka, sťa prášok z labutieho páperia. Posadíme ju na široký list kopytníkový a ten jej osamotelým ostrovom, z ktorého nám neujde. I prichystáme jej izbičku v barine, a tam budete oba spolu bývať.“Neďaleko plávalo množstvo kopytníku so širokými zelenými listami; najväčší z týchto listov bol najďalej, a k nemu plávala ropucha, i položila orechovú škrupinu s dievčatkom na list.Ubohá Malenka prebudila sa ráno, a keď videla, kde sa nachádza, dala sa do veľkého plaču, lebo uprostred širokých vôd nebolo jej možno dostať sa ku brehu.Stará ropucha bola na samom dne bariny a okrášľovala izbičku rákosím a všeliakým kvietim, aby prichystala svojej neveste príjemný útulok. I plávala s ohyzdným svojím synom pre kolísku Malenkinu a postavila ju do izbietky, do ktorej chcela uviesť Malenku.Keď prišla k nej, poklonila sa jej a riekla:„Toto je môj syn a tvoj budúci manžel. Budete bývať spolu v barine, v krásnom kaštieli.“„Kvak, kvak, kuňk,“ prisvedčil mladý ropuško a mlčal.I vzali kolísku a odplávali s ňou — stará ropucha a jej syn, mladý ropuško. Malenka sedela samotná na zelenom liste a plakala ustavične, lebo nežiadala si bývať v barine pri starej škaredej ropuche, i nechcela sa vydať za ohyzdného ropuška.Rybky pod vodou videly ropuchu a očuly, čo hovorila; i vystrčaly hlavičky nad vodu, aby videly dievčatko. Malenka zapáčila sa jím veľmi a ľutovaly ju, že sa má vydať dolu do domu ku starej hnusnej ropuche. Chcely ju vysvobodiť, a hneď pribehly a a obtočily pod vodou kopytníkový list a prehrýzaly svojimi zúbkami lodyhu, a list s Malenkou odplával do potoka a plával prúdom ďaleko, ďaleko, tak že ropucha nemôhla dohoniť Malenku.Malenka plavila sa popri mnohých mestách, a vtáčkovia, ktorí sedeli v krovinách po brehoch, ako ju zazreli, volali hlasno:„Aké to švarné dievčatko!“Malenka plavila sa ďalej a ďalej, a vykonala ďalekú cestu. Biely, šumný motýľčok obletoval ju ustavične, a konečne sletel na list, na ktorom sa Malenka plavila. Preto, že sa mu páčila, bol veľmi rád, že ju stará ropucha nedohonila.Kade sa Malenka plavila, bola prekrásna krajinka; slniečko svietilo na vodu a voda bola tak jasná, ako najčistejšie zlato. Malenka bola potešená, že k nej motýľčok sletel; odopäla si pásik, pripevnila ho na jednom konci k motýľkovi a na druhom k listu, a list letel teraz po vode o mnoho rýchlejšie a ona letela s ním.Onedlho priletel veľký chrúst; keď ju zočil, objal ju okolo štíhleho tielka a odletel s ňou na strom. List plával ďalej po vode, a motýľ, k listu uviazaný, letel s ním i nemôhol sa od lístku odtrhnúť. Malenka vidiac, kam ju chrúst odnáša, naľakala sa veľmi a ľutovala motýľka, že ho k listu priviazala.„Chudiačik!“ vzdychala, „zhynie hladom, jestli nebude vysvobodený z tej väzby!“No chrúst nevšímal si toho i posadil sa s ňou na strome na mohutný list, dával jej piť sladkú šťavu z kvetín a lichotil jej, že je veľmi šumná, ačkoľvek nemá ani najmenšej podobnosti s chrústom. O chvíľku prileteli ostatní chrústi, ktorí bývali na tom istom strome, na návštevu k Malenke, a panie babky velice nedočkavé hovorily o nej všeličo.„Aká to biedna stvora. Má len dve nožičky a rožkov ani nemá,“ ozvala sa jedna slečna.„Má tielko, ako človek! Fuj, aká je špatná,“ zabručaly staré panie.No Malenka bola utešené dievčatko. I chrúst, ktorý ju niesol, bol tej mienky; ale keď ostatní ináč hovorili, uveril konečne i on, že je špatná; nechcel ju viac, i dal jej na vôľu, aby šla, kam ju oči povedú a nohy ponesú. I sletel s ňou so stromu a posadil ju na sirôtku. Úbohá plakala, že je tak špatná, že ju ani chrúst nechce. No krásna bola predca a švarná a prelestná, ako najkrajší lístok ružový.Celé leto žila chudiatko v lese samotná, ako ten prst; uplietla si z trávičiek postielku a zavesila ju pod veľký ďatelinový list; tam bola aspoň krytá pred vetrom a dážďom. Živila sa mädom z kvieťa a za nápoj slúžila jej rosička, ktorá jasala sa na kvietočkách a tráve.Leto uplynulo a prišla jaseň, a po jaseni zima zima dlhá a studená.Vtáčkovia, čo tak krásne spievali, dávno už odleteli, kvietky uvädly a stromy ostaly bez lísťa. Široký ďatelinový list, pod ktorým mala svôj príbytok, uvädol a zkrútil sa a ona chradla zimou, lebo mala šatočky tenké a roztrhané. Mala tielko útle a slabučké, i myslela si, že zamrzne. Začalo sňažiť; každý páper sňahový, i ten najmenší, kedykoľvek padol na ňu, bol jej úplnou lopatou sňahu, preto že bola maličká, ako ten malíček. I zaobalila sa do zvädlého listu, no nemôhla sa sohriať, i triasla sa na celom tele.Hneď pri lese, v ktorom teraz bývala, bola veľká roľa, teraz len holé strnisko; no Malenke zdalo sa to byť veľkým lesom, keď zimou sa trasúc, po strnisku kráčala. I prišla ku dvierkam malej chalúpky, v ktorej bývala polnia myška v teplom útulku. Myška mala pod strniskom izbičku, plnú žita, a vedľa a komôrku. Ubohá Malenka zastala si sťa žobráčka pri dvierkach a prosila, aby jej dali almužničku — zrniečko jačmeňa, lebo od dvoch dní nemala ničeho v ústach.„Ubohé dieťa!“ prehovorila k nej myška, stará, veľmi hodná to poľnia myš, „poď, poď do teplej izbičky, a ostaň u mňa na obed!“A poneváč zapáčila sa jej Malenka, hovorila ďalej:„Môžeš u mňa ostať cez zimu; ale buď čistotná a poriadna, a rozprávaj mi poviedky; tak rada jích načúvam.“Malenka bola starej myši po vôli, a dobre sa jej vodilo.„Dnes dostaneme návštevu,“ hovorila raz myška; „príde k nám pán sused, ktorý chodieva každý týždeň raz ku mne. Lepšie sa má, ako ja; v dome má priestranné izby, a nosí pekný kožuch z čierneho baršúňu. Keby ťa chcel za ženu, bola by si zaopatrená; ale má trochu chybný zrak. Vyprávaj mu len najkrajšie poviedky, ktoré znáš.“No Malenke nepáčil sa pán sused; nechcela ísť zaň, lebo bol — krtom. Pán sused prišiel v čiernom baršúňovom kožuchu na návštevu; ako rozprávala jej myška, bol sused veľmi bohatý a učený pán; jeho obydlie, kuchyňa a pivnice boly dvadsaťráz väčšie, než aké mala myška; dačomu sa i naučil, bol pánom opatrným, no nemôhol vystáť slnko a kvieťa a hanil jich, lebo nevidel jich nikdy. Malenka musela zaspievať i zaspievala dve piesne; najprv: „V slzách matička sedela“, a potom „Nitra milá, Nitra“. Pre jej krásny spev zaľúbil si krt Malenku, ale ako obozretný muž, neprezradil sa ani slovom.Nedlho pred touto návštevou vyhrabal si sused chodbu zo svôjho domu do susedkinej chalúpky, a dovolil jej i Malenke, aby sa tam prechádzaly, keď jim ľúbo bude. I riekol jim, aby sa nebály vtáka, ktorý v chodbe ležal; on zamrzol vraj na začiatku zimy a tam bol pochovaný. Chcel jim ho ukázať, i vzal do rypáčiku hnilú trieštičku, ktorá po tme svieti, ako oheň; on šiel popredku a svietil jim. Keď prišli po dlhej tmavej chodbe až k miestu, kde ležal mrtvý vták, oprel sa krt celou silou o strop chodby, odhrabal zem tak, že utvorila sa tam veľká diera, do ktorej padalo svetlo. Na prostriedku chodby ležala mrtvá lastovička; krídielka mala k tielku pritlačené, hlavičku a nôžky pod brúškom v perí ukryté, a bolo videť, že ubohé vtáča zimou zahynulo. Malenka ľutovala ho veľmi, lebo rada mala vtáčkov, čo v lete tak krásne spievali a ju tešievali.Sused krt kopnul do lastovičky i riekol: „Teraz už nešteboce. Na poľutovanie sú takí vtáci. Chvála Bohu, že moje deti nie sú vtákmi. Taký úbohý operenec nezná len trochu pišťať a v zime hynie hladom!“Malenka neriekla ani slovíčka; keď sa ale sused krt a pani myška od vtáka vzdialili, naklonila sa k mrtvole ubohej lastovičky, odkryla jej hlavičku, pierkami zakrytú, a pobozkala ju na zatvorené očká.„Snáď je to ten vtáčik, čo mi v lese tak prekrásne spievaval. Ach, akú radosť spôsobil mi svojou pieseňkou, ubohý, milý vtáčik!“Krt zasypal dieru, ktorou to Božie slniečko nazieralo do chodby, a odprevadil myšku a Malenku domov.Na druhý deň nemôhla Malenka ani oka zažmúriť. Vstala, uplietla zo sena pekný koberec, z mäkkej bavlny podúšku, a išla ku hrobu ubohej lastovičky; i zaobalila ju do koberca a položila ju na mäkkú podúšku, aby chúďa, mala teplý odpočinok v zemi.„S Bohom, milé vtáčiatko! S Bohom!“ hovorila. „Ďakujem ti za tie krásne pieseňky, ktoré si nám spievalo, keď stromy kvitly a slnko Božie nás ohrievalo!“I sklonila hlavu až k prsiam ubohého vtáka; no ako zľakala sa, keď očula, že sa tam niečo ozýva. Ozývalo sa srdce vtáčaťa. Lastovička nebola mrtvá; bola len zimou zmorená, a teplotou rozohriata, prichádzala k životu.Na jaseň odletujú lastovičky do južných, teplých krajín, shromažďujú sa na vysokých väžach chrámových k odchodu; ale ktorá nepriletí na čas ku kŕdľu alebo sa opozdí, tú zastihnu mrazy, a ona, zimou ztuhlá, padne na zem a najde hrob svoj v studenom sňahu.Malenka naľakala sa veľmi, lebo vtáča bolo proti nej veľkého a silného tela; no dodala si smelosti, zaobalila ubohú lastovičku ešte lepšie do bavlny, bežala po lístočok, ktorým sa prikrývala, a prikryla ním hlavičku vtáčaťa, ktoré opäť prichádzalo k sebe.Druhú noc navštívila zase potajme lastovičku, ktorá medzitým celkom ožila, ale bola veľmi slabá. Len na maličkú chvíľočku môhla pootvoriť očká, a na dievčatko sa pozreť, ktoré stálo pred ňou a svietilo si slabo skvejúcou sa hubou, preto že nemala iného svetla.„O, vďaka, vďaka za tvoje opatrovanie,“ prehovorila k Malenke slabušká lastovička. „Vďaka ti, šumné dievčatko! Už zohriala som sa a sily vracajú sa mi, a zanedlho budem zase poletovať na krásnom, teplom úslní!“„Oj nie!“ hovorila Malenka, „vonku je ešte zima, mráz a sňah. Len ostaň v teplom lôžku a budem ťa opatrovať.“I doniesla slabému vtáčaťu čerstvej vodičky v ružovom lístočku, a lastovička rozprávala jej, ako poranila si raz krídielko na trni, a že preto musela tu ostať, keď ostatnie lastovičky odletely do teplých krajov. Nemôhla lietať poraneným krídielkom, i padla na zem a nerozpamätala sa, ako dostala sa do tejto tmavej podzemnej chodby.Tam ostala cez celú zimu. Malenka, ktorá milovala lastovičku čo deň viac, opatrovala ju. Sused a myška nedozvedeli sa o tom, preto že nepovšimli si ubohú lastovičku, ktorú nenávideli.Na jar, akonáhle slnko svojimi lúčami ohrialo zem, rozlúčila sa lastovička s Malenkou a vyletela dierou, susedom vyhrabanou, ktorú jej Malenka otvorila. Prv, než lastovička odletela, pýtala sa, či by nechcela s ňou ta hore, že vezme ju na chrbát, a že odletí s ňou do zeleného hája. No Malenke napadlo, žeby tajným útekom zarmútila staričkú myšku, ktorá preukázala jej toľko dobrodenia.To nesmiem urobiť, to neurobím!“ odpovedala.„Tedy s Bohom, s Bohom, švarné, dobré dievčatko! Maj sa dobre!“ hovorila lastovička a vyletela hore na krásne úslnie. Malenka hľadela za ňou a dala sa do plaču, lebo mala lastovičku veľmi rada.Od toho času, čo lastovička uletela do zeleného hája, bola Malenka veľmi smutná a sužovala sa, že nemôhla z pod zeme hore na teplé slniečko. Žito, zasiate na poli, nad obydlím poľnej myšky, bolo už vysoké a husté ako les.„Teraz v lete,“ hovorila stará myška, „môžeš si šiť na svojich šatoch, ktoré ti dám; lebo pán sused v čiernom baršúňovom kožušku prosil ma vážne o ruku švarnej devušky. Dostaneš šaty a mnoho plátna, keď pôjdeš za suseda — krta.“Malenka musela sadnúť ku kolovrátku a vo dne, v noci priasť. Myška najala štyroch pavúkov, ktorí s Malenkou vo dne v nocí priadli. Pán sused v baršúňovom kožušku navštívil jich každý večer, a zťažoval sa, že slnko v lete veľmi hreje, že horúčosťou celá zem zpráchnivie, a prial si, aby tomu letu bol už koniec, lebo v jaseň mala byť svatba. Ale Malenka nepriala si, aby bolo po lete, preto že nenávidela suseda. Každý deň, ráno i večer, stávala zarmôtená na prahu, a kedykoľvek vetrom roztvoril sa hustý les žitných klasov, tešievala sa, že videla zase modrý blankyt nebeský, túžila po krásnom a jasnom vzduchu a jedinou jej žiadosťou bolo, aby zase uzrela lastovičku, ktorú milovala tak veľmi. No lastovička nedala sa videť, lebo bola ďaleko, ďaleko v zelenom háji.Jaseň prišla a svadobné šaty Malenkine boly hotové.„O mesiac budeš mať svadbu!“ hovorila myška.Malenka pustila sa do plaču a prosila, aby nemusela sa vydať za suseda.„Daj si mi Bože!“ usmiala sa stará myška, „len sa neblázni! Neodporuj, lebo poznáš, aký ostrý je biely myši zúbok. Pán sused je muž poriadny a driečny. Takého kožucha z čierneho baršúňu nemá ani kráľovna. Má plné pivnice, plnú kuchyňu, plnú komoru a sýpku! Ďakuj Bohu, že dostaneš tak hodného muža!“I mala byť svadba.Pán sused v baršúňovom kožuchu prišiel si po Malenku, aby ju, čo gazdinku odviedol do svojej domácnosti. Hlboko v zemi mala s ním bývať a neuzrieť nikdy viac bieleho dňa a nebeského slnka, ktoré svojou jasnosťou bolo mu protivným. Ubohé dievča bolo celkom smutné. Malo navždy rozlúčiť sa s jasným slniečkom, ktoré počas svojho života aspoň dvaráz deňne vidalo u panej myšky, keď ráno a večer stávalo na prahu.„S Bohom ti dávam, jasné slniečko, s Bohom!“ volala, stojac na prahu, a vystierala rúčky svoje po zapádajúcom slniečku, a jesenný vetrík preháňal sa už po strnisku. „S Bohom, s Bohom buď!“ volalo objímajúc slabýma ručičkama jasienku, ktorá pred ňou stála. „Pozdrav odo mňa lastovičku, keď ju uvidíš!“„Švit, švit!“ ozval sa hlások nad jej hlavou, a ona zazrela lastovičku, ktorá letela okolo. Lastovička zazrela Malenku tiež, i zaradovala sa a čakala, či sa jej prihovorí. Malenka rozprávala jej hneď, že má mať svadbu so škaredým susedom v baršúňovom kožúšku, že má s ním bývať hlboko pod zemou, kam slnečné lúče nepreniknú nikdy; hovorila, že ho nenávidí, a bola smutná a veľmi plakala.„Sňah a mráz blíži sa — prichádza zima,“ hovorila lastovička, „a ja letím do teplých krajín. Či nechcela bys’ so mnou, milé dievčatko? Sadni si na môj chrbát, priviaž sa pásom svojím ku mne, a uletíme tomu škaredníkovi ďaleko, ďaleko ponad hory a doly, ponad krajiny a vody do teplejších krajín, kde slniečko svieti ešte o mnoho krajšie, než tu, kde je večné leto a kvietky krásne kvitnú celý rok. Poleť so mnou, šumné dievčatko! Tys’ zachovala zachránila mi život, keď som zimou celá zkrehlá hlboko v tmavej zemi mala umreť!“„Áno, áno, poletím s tebou!“ zvolala radostne Malenka, a sadla si na chrbát lastovičkin, priviazala sa svojím pásikom k operenému tielku lastovičky, a už letely vzduchom vysoko ponad kroviny a vody, ponad vysoké hory, sňahom a ľadom večne pokryté. Vysoko v povetrí bolo chladno, že sa dievčatko až zimou triaslo; i vliezlo pod lastovičkino krídlo, a len hlavičkou vykukávalo, aby videlo velebu sveta.Priletely do teplejších krajín. Tam svietilo slniečko jasnejšie, než u nás, nebeský blankyt bol dvaraz vyšším, než u nás, a na kroch rôstly tie najkrásnejšie hrozná, zelené a modré. V hájoch citrónových, pomarančových a datlových, v palmových a myrtových roznášala sa najľúbeznejšia vôňa, a bystré, bodré dietky ihraly sa s pestrými motýľkami.No lastovička letela ešte ďalej, a tam bolo ešte krajšie. Pod zeleným stromovím, na brehu nebového jazera stál hrad z mramoru, bieleho ako sňah, od veľmi dávnych časov. Okolo vysokých stĺpov vinul sa vinič, hniezda lastovičie visely na korunkách stĺpov, a v jednom z týchto hniezdočiek ubytovala sa lastovička, ktorá odniesla dievčatko.„To môj domčok,“ hovorila lastovička, „no keď chceš bývať pod niektorou z najkrásnejších kvetín, čo tam dolu rostú, s nesiem ťa ta, a tam budeš sa mať veľmi dobre, ako si len tvoje srdiečko zažiada.“Tam dolu ležal stĺp z mramoru, bieleho ako sňah, vo troch kusoch, preto že sa zvalil a zlomil. V rozpuklinách tohoto stĺpu rôstly najkrajšie biele kvetinky — ľalije. Lastovička sniesla Malenku dolu a posadila ju na široký ľalijový list. Ale ako zadivilo sa dievčatko, keď zazrelo mládenčoka bieleho, priezračného ako perlička. Na hlavičke mal zlatú korunku, a krásne krídielka blišťaly sa mu na ramenách. Nebol väčší, ako Malenka. Každá kvetinka, každý kalíšok mal takého mládenčoka alebo takú maličkú dievčinku; ale ten prvý mládenčok bol nad všetkými kráľom a pánom.„Nebesia, aký je krásny!“ zašepkala Malenka lastovičke. A švarný kráľovský mládenčok naľakal sa veľmi, lebo lastovička bola proti nemu vták velikán. No keď uzrel Malenku, utíšil a zaradoval sa; takého divotvorne krásneho, prelestného dievčatka nevidel ešte nikdy! I vzal korunku s hlavy, postavil ju Malenke na hlavičku, a pýtal sa jej, ako sa menuje, a či chce byť jeho žienkou a kráľovnou všetkých kvietkov. To bol celkom iný mladý zať, nežli syn starej ropuchy alebo pán sused myškin v baršúňovom kožúšku. Malenka nedala mu košík, a hneď prichádzali z kvetín páni a paničky, malilinké a driečne osôbky, že až milo bolo na ne pozreť sa. Každý pán a každá panička doniesli Malenke skvostné dary; no najkrajší dar zo všetkých boly dve krídielka od bielej mušky. Krídielka boly hneď upevnené na ramienka Malienkine, aby môhla lietať z kvetinky na kvetinku. Bolo to pre ňu radostí!A lastovička sedela na svojom hniezdočku, vysoko na korunke mramorového stĺpu a spievala, čo znala najkrajšie, no v srdiečku svojom bola zarmútená, lebo milovala Malenku a nerada by sa bola s ňou rozlúčila.„Malenka, nebudeš sa už tak volať,“ hovoril k nej král kvetín, „to meno nenie pekné. My ťa budeme volať Mája.“ —„S Bohom, s Bohom!“ volala lastovička a odletela z teplej krajinky ta, zkade bola priletela. Navráťac sa do svojej vlasti, ubytovala sa vo svojom hniezdočku nad oblokom neveľkého domku, a rozprávala domácim ľuďom celú túto poviedku, aby nebola zabudnutá.	Andersen_Konvalinky.html.txt
Slovensko a kultúraObsah1. Úloha2. Úvod1. ÚlohaKaždý národ, hoci stojí na akomkoľvek nízkom stupni vývinu, má svoju osobitú kultúru. To je fakt, ktorý poprieť nijakými teóriami nemožno. Národ, ktorý sa dopracoval vyššieho stupňa kultúry, môže síce hľadieť s istou ľútosťou na národ stojaci na nižšom stupni, no predsa u neho nemôže odtajiť isté kultúrne výdobytky. My, Slováci, si uvedomujeme, že sme národ síce malý, ale že máme svoju kultúru. Toto povedomie odobruje každého verného Slováka v snahe vyvíjať svoju kultúru, dopracovať sa vyššieho stupňa a priniesť obete na jej zveľadenie. Toto povedomie je však slabé, neisté. Viem, že je málo Slovákov, a to inteligentov, ktorí by si boli vedomí toho, v čom pojem slovenskej kultúry tkvie, lebo len tak je možné to bagatelizovanie a nihilizovanie kultúrnych výdobytkov zo strany mnohých Slovákov. Ak si sami nevieme vážiť to, čo máme a mať môžeme, nesmieme sa diviť tomu, keď nám iné národy krivdia. Sám bratský český národ hovoril donedávna o nás s poľutovaním. Videl v nás masu bez povedomia a bez snáh. Úbohí Slováci - bol bežný výrok, keď sa hovorilo o slovenskej veci. A v tých slovách väzila hodná dávka potupy, hoci mohli pochádzať z najsúcitnejšieho srdca. Potešiteľný jav je, že takéto predstavy o nás u Čechov začínajú miznúť.Československá jednotavykonala v tomto ohľade dobrú vec.A čo povedať o mienke druhých národov? Tam, kde Slováka len v podobe drotára vidia, môže táto mienka o Slovensku a o jeho kultúre byť ešte krivšia. Taký názor, nezakladajúci sa na skutočnom poznaní Slovenska, ani za zloprajný považovaný byť nemôže. Najlepším prostriedkom proti takým falošným predstavám je: oboznamovať cudzozemsko so všetkým, čo sa na poli slovenskej kultúry vydobylo.Pre kultúrny život národa je charakteristické, či má kultúrne povedomie alebo nie. Národ stojaci na vysokom stupni kultúry, vedomý si svojej sily, týmto povedomím obodrovaný je k ďalším kultúrnym výdobytkom. Národ malý, neuvedomujúci si svoje sily, nevie si náležite oceniť ani to čo má, a čo by mu najvzácnejšie malo byť. Kultúrne povedomie vplýva, prirodzene, na celý národný charakter. Kde ho niet, tam nemôže byt národného charakteru. Jednou z najvážnejších príčin toho, že sa na Slovensku stretáme s toľkými hnusnými prípadmi bezcharakternosti, je, že nieto dostatočne vyvinutého kultúrneho povedomia. Pravda, pridružujú sa k tomu aj iné príčiny, o ktorých budem mať dostatočnú príležitosť hovoriť.Pozrime sa, ako sa o národnom žití a bytí u nás zmýšľa. Nechcem popierať, že u mnohých slovenských činiteľov národné povedomie bolo a je to najčistejšie a najideálnejšie. Ale súčasne poznamenávam, že bolo často zveličené, nezakladajúce sa na reálnej skutočnosti života. Mnohí naši činitelia natoľko svoj národ slovenský idealizovali, že v tých ideáloch sa rozplynula ich národná práca. Menovite tu mám na mysli idealistov Štúrovej doby. Národné ideály natoľko rozpaľovali mysle slovenských vodcov, že na iné ani myslieť nestačili. U nich masa národa vynikala tými najpeknejšími cnosťami. Videli v nej všetku krásu, všetko dobré, všetko šľachetné, avšak národ v jeho nahej skutočnosti nepoznali. V dobách prebúdzania národného povedomia to tak býva. Buditelia osnúvajú svoje idey, a tie idey v ich fantázii nadobudnú často až nevídané rozmery.I v prítomnej dobe stretáme sa s takýmto zrodom ideí. Tu menovite pripomínam našich idealitov Hviezdoslava a Vajanského. I u nich máme pred sebou národ krásny, šľachetný, boriaci sa s každodennou hrudou, ale postrádame u nich nahú skutočnosť slovenského života.Idey národno-kultúrneho uvedomenia dostali u nás nový smer hnutím mládeže asi pred štrnástimi-šestnástimi rokmi a od toho času tečú bystrým tokom. Osnované nie sú vo fantázii, lež zakladajú sa na reálnom živote. Slovenské pomery nie sú viac idealizované; poukazuje sa síce i na pekné vlastnosti, cnosti, výdobytky, teda na to, čo tvorí kultúrnosť jedného národa, tvorí, ale zároveň sa nemešká poukázať na zaostalosť a surovosť slovenskej masy, teda na to, čo národ robí nekultúrnym. Ľud nie je viac ideálna masa, lež masa ktorá má popri dobrých vlastnostiach i hodne zlých.Len takýmto zdravším stanovením kultúrnych ideí je umožnená kultúrna práca na Slovensku. A len odkedy kultúrne idey sú takto vytýčené, nastal na Slovensku rezkejší život. I keď sa usilujem náležite oceniť toto osnovovanie kultúrno-národných ideí na Slovensku, čo je zásluhou mladšej slovenskej generácie, nezabúdam poznamenať i to, že niektoré veci sú prehnané, urážajúce a pre vývin Slovenska priam škodlivé.Poľutovaniahodné je však to, že slovenský národ, tvoriaci vážny element v Uhorskej krajine, nevydobyl si ešte ani zďaleka to postavenie, aké by mal mať. Vinu na tom máme sami. Navyknutí na dolce far niente[1]nechce sa nám svoje sily náležite napnúť a dokázať svoju životaschopnosť a kultúryschopnosť. A tak najhoršie názory o našej kultúrnej hodnote majú naši švagrovia Maďari. Ich pochopy sú napospol zdrvujúce. Stojac pred takýmito faktmi môžeme vážnu úlohu splniť len vtedy, keď si uvedomíme, v čom vlastne výdobytok kultúry slovenského národa spočíva.Tento predmet našich úvah je cenný preto, lebo objasní niektoré nejasné predstavy o kultúre. Lebo že predstava nie je často jasná samým slovenským inteligentom, toho dôkazov jesto hojný počet. Vyzdvihovaná, nad druhé preceňovaná, býva jedna alebo druhá stránka kultúrneho života, druhé zase bývajú podceňované, a tak povstáva chaos, nejasný, kusý obraz. Často sa stáva zase to, že niečo, čo je a má byť považované za kultúrny výdobytok, od slovenských nespokojencov býva neuznávané.Robiac pokus podať obraz kultúrneho života Slovenska, chcem uviesť na pravú mieru všetko to, čo sa o našom kultúrnom živote hovorí a píše. A myslím, že takýmto činom zavrátim chytrákov bagatelizujúcich a nihilizujúcich slovenské kultúrne poklady. A mám tiež nádej, že zobudím niektorých ľahostajníkov.2. ÚvodPredmet, ktorý mám rozvinúť, je vskutku široký. Chcem totiž poukázať na všetky tie okolnosti, podmienky a faktory, ktoré menujeme kultúrnym životom Slovenska. Vo všeobecnosti je o kultúrnom živote rozšírená veľmi úzkoprsá mienka. Váha býva kladená buď na jednu, buď na druhú stránku, a tak kultúrny život Slovenska býva videný jednostranne. Nezriedka býva vec tak pochopená, akoby ideál kultúrneho života Slovenska bol už dosiahnutý vybojovaním politických práv. Iní zase zdôrazňujú hospodársku stránku kultúrneho života a jeho kultúrny ideál vidia v materiálnom zveľadení Slovenska. Rozšírená je i tá mienka, akoby osvetový kultúrny ideál mal byť dosiahnutý žurnalistikou. Nemožno nepriznať, že v každej z týchto mienok o kultúrnom živote Slovenska väzí isté jadro pravdy, lež ani jednou nie je ani cieľ, ani pojem kultúry vyčerpaný.Presvedčiť o tom môže každého mysliteľa objektívny pohľad. Sú národy, ktoré požívajú slobodu v politickej oblasti, a v kultúrnom živote idú naspäť. Sú národy, ktoré v hospodárskom ohľade žijú zlaté časy, a predsa v kultúre dopracovať sa pokroku nie sú vstave. História zase poskytuje príklady, že národy v materiálnom ohľade nie najlepšie postavené, dosiahli vysoký stupeň kultúry.Teda jasne možno vidieť, že nie v jednostrannom prízvukovaní istých kultúrnych elementov spočíva kultúrny život.1. Ja chcem obraz slovenskej kultúry podať v rámci systematického vedeckého diela, ktoré by malo slúžiť ako prostriedok budenia slovenského národného povedomia. Pristupujem k vykonaniu tejto práce „sine ira et studio“ a podľa tohto pravidla budem pokračovať všade, lebo som presvedčený, že láska k veci môže viac dobrého vykonať než nihilizovanie alebo bagatelizovanie. Veľkou chybou u nás je, že k slovenskej veci nieto lásky a že túto lásku nevieme prebúdzať. Ba poviem viac: nielenže jej nemáme, ale ľahostajnosť k slovenskej veci dosiahla nedozerné rozmery.Žiaľno je, že na Slovensku sa nachodia ľudia, o ktorých môžem smelo povedať, že ich duševným športom je deštrukcia[2]. Títo ľudia, nemajúc rozhľad a vedeckú vytríbenosť, podrobení okamžitým dojmom, nie sú schopní objektívnym okom nahliadnuť do slovenského života, vystihnúť jeho cenu, ale zo svojho fantasticko-idealistického stanoviska popierajú všetko, čo sa na poli slovenskej kultúry vyprodukovalo. V rozhovoroch, ktoré som mal so slovenskými vedúcimi ľuďmi, badať veľkú depresiu, pesimizmus najhrubšieho zrna. Takíto ľudia môžu na Slovensku zaujímať prvotriedne postate, no slovenskej veci viac škodia, ako osožia.Majúc na zreteli vždy lásku a oddanosť k veci, pokúsim sa dokázať, že veľmi hrešíme proti samým sebe, keď si nevážime to, čo by sme mali za najvzácnejšie a najsvätejšie považovať. Lebo život má len dovtedy cenu, dokiaľ si ho človek vie vážiť. Len čo si človek prestáva život, jeho ciele a úlohy vážiť konzekventne musí upadnúť do fatalizmu a nihilizmu, do týchto najväčších nepriateľských prúdov národného života. A to, že v našom národnom živote nachádza sa veľa fatalizmu a nihilizmu, predsa odtajiť nemožno.Pousilujem sa dokázať, že náš slovenský život, hoci je v ňom mnoho strasti, predsa poskytuje i mnohé radosti. Nemáme sa teda čo hanbiť, že sme Slováci, národ síce nie vyspelý, ale národ, ktorý má dobré vlastnosti, národ, ktorý túži po lepšom živobytí, po lepšom osude. Poukážem na to, že my nie sme žiadny „úbohý“ národ v tom zmysle, ako donedávna brali, tento pojem nám blízki Česi, a mám tú pevnú nádej, že svojimi vývodmi dobrej veci Slovenska v nemalej miere poslúžim.2. O mnohom, čo toto dielo obsahuje, sa už v slovenskej spisbe písalo. Veľmi mnoho triezvych poznámok nachodí sa roztratenýchv Pokroku, Slovenskom denníku, v Slovenskom týždenníku, v Národných novinách, v Prúdocha v iných znamenitých slovenských časopisoch. Avšak nebolo zatiaľ badať ani najmenší pokus o sústavnú systematickú prácu. Národ malý a chtivý potrebuje rozmýšľať o svojom živote ako o celku a nielen o jednotlivých každodenných problémoch. Veď skutočná cena otázok každodenného života vysvitá často len v súvise s celým životom. Neraz sa nám zdá, akoby otázky, ktorými sa zapodiava myseľ jednotlivých ľudí alebo celého národa, mali vysokú cenu, lenže keď o nich uvažujeme v súvise s celým životom, v skutočnosti majú chatrnú hodnotu. Najmä tu ide o otázky, ktoré sú inšpirované vášňou, ktoré často rozčuľujú celý národ, na kúsky ho rozdrobia, ale ktoré národu sú len na škodu. Často zase vážne problémy a myšlienky nemôžu si pre neprajnosť okolností prebiť cestu.Akú cenu má národ a aký zmysel majú jeho snahy a námahy? To je otázka, na ktorú každý mysliaci Slovák hľadá odpoveď. Ako krátko a vážne znie otázka, tak krátko a vážne znie i odpoveď. Cieľom každého národa je, aby kultúru tvoril, a tak i slovenský národ má za cieľ rozvoj svojej kultúry. Tento rozvoj kultúry dáva cenu jeho životu a zmysel jeho snahám a námahám. Dokiaľ národ, akýkoľvek malý a nepatrný, ľne ku svojim kultúrnym ideám, dokiaľ je schopný za tieto kultúrne idey bojovať i mrieť, dovtedy má nádej v tuhej borbe národov na existenciu. Všetky naše boje a utrpenia nie sú nič iné ako kultúrny boj. Uvedomenie si tohto má pobádať všetkých roduverných Slovákov k čulejšej práci — jedných k telesnej, druhých k duševnej — pamätlivých súc toho, že každé hlivenie je najväčším nepriateľom kultúrneho rozvoja. Je všeobecne známa, až povestná naša letargia. Ľudia, ktorí len koľko-toľko nazreli do života slovenského národa nezabúdajú to zdôrazňovať. Nečinnosť bola a je najväčšou prekážkou kultúrneho rozvoja Slovenska. Pousilujem sa neskôr na inom mieste vysvetliť toto hlivenie ako psychický jav nielen jednotlivcov, ale aj masy.A tak si myslím, že ak v tejto kultúrno-filozofickej štúdii podrobím systematicky kritickej úvahe celý náš slovenský život, moje úsilie a námaha budú považované za správne.3. Ak spomínam systém, nech sa nikto neľaká toho slova. Moja snaha bude písať vecne, zreteľne, bez hmlistých výrazov, ktoré neraz namiesto toho, aby vec objasnili, ju len zatemnia. Dielo chcem nastoliť v takej forme, aby ho i ľud i inteligent mohol s osohom čítať. Veď práve forma býva často prekážkou myšlienky. Ťažkopádna forma, ktorou je myšlienka podaná, je neraz príčinou toho, že si cestu nie je vstave prebiť. Inokedy zase ľahká, šikovná forma propagandu robí nie práve prvotriednym myšlienkam alebo myšlienkam už raz vypovedaným, ktoré si pre nešikovnú formu nevedeli prekliesniť cestu.4. Hoci o všeličom, čo je v tomto diele obsiahnuté, sa už písalo, predsa v mnohom budem kráčať doteraz neprešliapanými chodníkmi. Vidím, že doteraz sa nikto nepokúsil ani zďaleka podať úplný obraz slovenského života, hoci vo svojej rozmanitosti poskytuje mnoho zaujímavého. Príčinu toho vidím sčiastky vo vedeckej nevyškolenosti slovenskej inteligencie, ale sčiastky i v nesmelosti slovenských učencov.Čo v tomto diele podávam, nebude vždy obraz úplný. Poniektoré state chcú byť len pokynom k bádaniu pre chtivých mladých slovenských učencov. Vedomý som si teda i nedostatkov, ktoré toto dielo obsahuje. Preto mám i nemalé obavy, že menovite u chytrých Slovákov nenájde náležitého porozumenia.5. Za potrebné držím poznamenať i to, že vo svojom skúmaní nebudem sa opierať nikde o nijaké fantasticko-idealistické konštrukcie. Taká metóda môže síce uľahčiť bádanie niektorých otázok, ale v nej väzí nebezpečenstvo, že skúmateľ upadne do predpojatosti. Komplikovaný život národa nemôže byť skúmaný podľa istých subjektívnych konštrukcií, ale musí sa opierať o reálnu skutočnosť. Teda metóda, ktorú použijem, bude induktívna, metóda prírodných vied. Len takáto metóda poskytne nám možnosť nazrieť skutočne do života slovenského ľudu a národa a umožní nám pochopiť rozmanitosť života. Dokladám ešte to, že početné fakty, ktoré sa v tomto diele nachodia, sú v ňom nevyhnutne potrebné.6. Dielo delím na teoretickú časť: o princípoch kultúrneho života, a na praktickú čiastku: o ich formách.[1]dolce far niente — sladké ničnerobenie[2]Túto myšlienku vyslovila Hana Gregorová: Moje nešťastie je polovzdelanosť a to, že ma priatelia — mladí nespokojenci — naučili pohŕdať, rúcať. A tvoriť? Na malé veci niet vôle, na veľké niet darov.	Lajciak_Slovensko-a-kultura.html.txt
V tieni smrtiMarián Dach, doktor lekárstva, vstúpil do ordinačnej siene liečebného ústavu pre tuberkulózu.Sanatórium bolo jeho vlastným majetkom, kde liečil pľúcne choroby sérom, ktoré sám vynašiel. Tisícich už uzdravil. Žil osamotene medzi svojimi chorými. Zrieknuc sa pôžitkov života, zasvätil sa svojmu povolaniu s takou oddanosťou, akej sú schopní len géniovia.Prišiel ešte včas. Nemohol začať dávať injekcie, čo robieval vždy sám. Pomocný lekársky zbor zaoberal sa ešte len prípravami. Chorí sa len vtedy schádzali. Musel čakať.Vošiel do čakárne. Tvár mu zažiarila pocitom vlastnej sily a veľkosti, čo sa ho vždy dvojnásobne zmocnilo medzi chorými, hoci boli medzi nimi i nevyliečiteľní. Vedecky pochopil, že i vyliečiteľnosť má svoje konečné hranice, veď smrteľnosť sa nedá odstrániť. A keď niekoho nemohol uzdraviť, necítil sa pokorený, len z humánneho ohľadu ho ľutoval.Sadol si oproti chorým a osobitne pozoroval z nich každého. Predvídal ich osudy. Vedel, ktorí z nich sa uzdravia, ktorých vyliečenie je pochybné, ktorí sú nezachrániteľní a len preto sú v sanatóriu, aby im uľavil trápenie. Ale všetkých si obzeral s rovnakou dobroprajnosťou.Napokon mu oči utkveli na deve, ktorá stála osamote pri obloku.Pred niekoľkými dňami ju prijali do ústavu. Na jej žiadosť ju umiestnili v jednej z malých viliek, ktoré postavili okolo hlavnej budovy pre bohatých. On len zistil chorobu, podmienky a požiadavky prijatia vybavili pomocní lekári. Vtedy ho nezaujímala viac ako ostatní chorí. Chovala sa ľahostajne a mlčanlivo. Ale teraz, keď so sklonenou hlavou skúmala aj ona chorých, upútal jeho pozornosť spôsob, ako ich pozorovala.Po prvý raz bola medzi chorými. A akoby ona ani nepatrila k nim, ale bola vysoko nad nimi stojacou bytosťou, tak sa pozerala na nich. A udalosti v sieni akoby sa len preto odohrávali pred jej očami, aby ich mohla svojím osobitným pohľadom pozorovať a svojím osobitným náhľadom o nich rozjímať.Všetkých pozorovala: starých, mladých, ženské, mužských. Po niektorých len letmo blysla okom, pri iných sa zastavila a dlhšie ich pozorovala bystrým, prenikavým pohľadom, akoby im chcela nazrieť až do duše. Tých, ktorí sa zhovárali, pozorovala so zvláštnou záľubou, akoby ich pohyby, výrazy, úsmevy, mihnutia očí, jej odhaľovali podivné tajomstvo, do ktorého nazrieť nie je dané každému.Doktor Dach zabudol na ostatných chorých. Hľadel len na dievča…O chvíľu vošiel do čakárne jeden z pomocných lekárov a oznámil, že už môžu vojsť, injekcie už začínajú dávať.Dach vstal a potichu sa spýtal:— Kto je tá plavá, vysoká deva pri obloku?Pomocný lekár pozrel označeným smerom a povedal:— Agáta Javorská, spisovateľka, autorka románov Rozdiely a Biela hmla.Dach už chápal, prečo aj ona pozoruje ľudí. S malým rozdielom i pre ňu znamenajú to, čo pre neho. Sú predmetom štúdia a tvorby. Vnukujú city, idey, myšlienky.Prešiel do ordinačnej siene. Dvere nechal otvorené a kým si obliekol biely plášť a pripravil sa do práce, ďalej pozoroval dievča.Len ďalej stála osamote pri obloku. Okolo nej sediaci len bokom pozerali na ňu. Nik sa k nej nepriblížil. Aj im bila do očí jej výnimočnosť, lenže ich nepriťahovala, skôr odďaľovala od nej. Len keď pozorovala mladého človeka, zdalo sa im, že má k nim jednako len bližšie.Mladý mužský nemal ani tušenia, že ľudstvo má jednotlivcov, ktorí hľadia rovnakým pohľadom na ľudí obojeho pohlavia, každého postavenia, lebo vidia v nich zjavy, ktoré nemôžu vidieť obyčajné oči, len vedecky a umelecky vnímavé. Zle rozumel devinmu záujmu a s namysleným úsmevom opätoval jej pohľad.Ona ho však len ďalej pozorovala. Ju zaujímali prejavy rozmanitej osobnej ľudskej povahy psychologicky. Ale on to bral ako posmelenie a začal sa vyzývavo usmievať. Pošepkal niečo svojmu susedovi, s významným úsmevom sa obzrel po ľuďoch okolo seba a potom sa už mnohí dívali na devu s podobným úsmevom.Ona odvrátila od nich pohľad a zahrúžila sa do diaľky. V tvári jej ihrali črty, akoby niečo podivné, čo ju veľmi uchvátilo.Dr. Dach vedel, že malý prípad pohol jej náklonnosť k vrodenej zádumčivosti, ešte zosilnenej podobnou náklonnosťou jej choroby. Nevšímajúc si, že ju pozorujú, zapadla do sveta myšlienok. Okolo nej stojaci sa začudovane pozerali na seba, potom zvedavo hľadeli vpravo a vľavo, na koho sa pozerá a čo môže vidieť.Dacha veľmi zabával prípad, v ktorom obmedzení ľudia, nerozumejúc zvláštnemu chovaniu devy, vysvetľovali si ho podľa svojho nízkeho a obyčajného zmýšľania…Keď pomocný lekár oznámil chorým, že už začnú dávať injekcie, Agáta prešla do ordinačnej siene. Utiahla sa vo výklenku obloka a pustila napred ostatných chorých.Chvíľu ich pozorovala, ako prijímajú injekcie. Potom sa jej pozornosť obrátila na lekára a akoby jeho osobnosť vyžarovala pre ňu viac očarujúceho ako ostatní, skúmala ho s väčším záujmom. Ale to, čo objavila, nevzbudilo v nej radosť, akú pociťovala pri skúmaní ostatných, hoci nízkych a obyčajných ľudí. Jej pohľad na lekára bol zvláštny, ale zvláštny bol aj jeho pohľad. A keď sa im stretli oči, ich lúče sa im vkradli až do srdca. Lekárova tvár zažiarila, ale jej tvár sa zamračila. Odvrátila zrak a hľadela oblokom na jedľovinu.Chorí už odišli, ale ona sa nepohla. Musel ju sám Dach upozorniť, že je rad na nej. Strhla sa, akoby ju bol zobudil zo sna. Potom, opanujúc sa, ľahostajne podišla k nemu a ticho pozerala, ako jej vstrekuje sérum do ruky.Neskôr dr. Dach nemohol už s obvyklou pravidelnosťou pokračovať vo svojej praxi. Nemohol liečiť všetkých chorých s rovnakými citmi. Mal už pacientku, ktorá si požadovala osobitné miesto v jeho citoch. Pripútala ho, aby sprevádzal jej chorobu s väčšou pozornosťou. A nevedomky v ňom vzbudila pocit, že jeho veľkosť by sa zistila len vtedy, keby ju uzdravil. Hľadel ju teda vyliečiť za akúkoľvek cenu. Prijali ju do ústavu ako nevyliečiteľnú. S napnutím všetkých síl snažil sa teda zdokonaliť sérum, aby mohol rozšíriť hranice vyliečiteľnosti tak, aby ju zachránil.Aké veľké bolo teda jeho vzrušenie, keď istej noci, idúc k chorému, ktorý dostal krvácanie z pľúc, zbadal svetlo vo vile, kde ona bývala. Vedel, že to niečo znamená, lebo spávala vždy potme.V prvej chvíľke sa naľakal, mysliac, že sa zle cíti. Ale keď podišiel bližšie, presvedčil sa z mihnutia tieňa, že len bdie a prechádza sa po izbe.Veľmi sa nahneval, ale povinnosť ho posielala k ťažšie chorému a len pri návrate zazvonil na jej dverách.Otvorila oblok a vychýlila sa von, aby videla, kto zvoní. Keď ho uvidela, išla mu sama otvoriť. Len sama bola hore vo vile. Vpustila ho a zaviedla do izby, kde bdela.Na stole ležali ceruzou popísané papiere, rozložené na všetky strany a tie prezrádzali, prečo nespí. Pozbierala ich a potom sa spýtala žartovným hlasom, ale s vážnou tvárou:— Prečo ste prišli? Aby ste ma pokarhali? Teda si sadnite, akoby ste boli prišli štebotať. Ako spoločník budete azda menej prísny…A obrátiac za ňou stojace kreslo oproti najbližšiemu kreslu, aby si mohol doň sadnúť, sadla si.Dach si tiež sadol. Bol práve dosť nahnevaný, aby ju mohol pokarhať, ale ľútosť nad tým, že nezachovávajúc predpisy, vystavuje sa nebezpečenstvu, bola ešte väčšia ako hnev. Pokladal to za nevšímavosť a za smutný dôkaz, že nemá dôvod pridržiavať sa života. A zápasiac so vzrušením, opýtal sa:— Nechcete sa uzdraviť?Po Agátinej tvári preletel letmý tieň. Potom usmievavo riekla:— Či som preto tu, aby som sa uzdravila?— Nuž a prečo ste prišli? — odvetil spurne Dach.Agáta veľmi vážne uprela na neho oči.— Aby ste mi predĺžili život.Dach sa ešte väčšmi zamračil a s výčitkou sa opýtal:— Len natoľko si vážite spôsob môjho liečenia a len natoľko mi dôverujete?— A či to nedokazuje dostatočné váženie si a dôveru, že som prišla práve k vám a nie k inému lekárovi?— Veľmi mi to lichotí a divím sa vám, že si žiadate odo mňa len toľko. Ste veľmi skromná, keď sa tým uspokojíte.Deva chmúrne odpovedala:— Nie je vo vašej moci dať mi viacej a som prinútená uspokojiť sa.Dach uprel na ňu podozrievavo oči.— Alebo máte zvláštnu príčinu, aby ste si žiadali len predĺžiť život? Smrť nežiadate len pre ňu samu. S vašou chorobou sa spája lipnutie na živote. Podobne chorí až do konca úfajú. Pozorujte len ostatných chorých a presvedčíte sa, že všetci úfajú.— Ostatní chorí… — namietala Agáta so smutným úsmevom. — Ja som už aj ako zdravá mala svoju osobnú zvláštnosť, ktorú si zachovám i v chorobe. Ako by som mohla teda rovnako cítiť s ostatnými chorými?Potom vážne dodala:— Mám príčinu, aby som si predlžovala život, teda snažím sa to urobiť. Na to, aby som si žiadala umrieť, nemám príčinu, len cítim, že sa to musí stať.Dacha, hoci v triezvych, vedecky uvažujúcich chvíľach i on jasne predvídal, čo deva cítila, jednako urážalo, že ani len nádej na uzdravenie nie je schopný v nej vzbudiť. A rozhorčene vybuchol:— Ako sa zdá, vám sa ušlo viac predtuchy, ako je potrebné…— Aby som sa mohla omamovať, — skočila mu do reči Agáta. Potom sa zadívala do diaľky a pokračovala: — Keď sa všetky vyššie schopnosti vo mne utíšia, a nie som viac len liečenie hľadajúca chorá, pijem do seba lúče slnca, budiace okolo mňa život prírody, vtedy i vo mne zavládne nádej života. Úfam i ja ako ostatní chorí. Ale keď sa zahrúžim do zázračného života tvorivej obrazotvornosti a ožije mi v duši mystický, nadprirodzene vnímavý zmysel tvoriaceho ducha, vtedy podivne jasne a čisto všetko cítim a predvídam. Ako som schopná neomylne preniesť vymyslené bytosti cez vymyslené udalosti a životy, tak to môžem urobiť i so skutočnými udalosťami a žijúcimi osobami i so svojím životom a svojou osobou. A vtedy neomylne, jasne cítim, že sa nikdy nevyliečim. A usilujem sa len o predĺženie života, aby som mohla čím dlhšie písať. Predbežne túžim len po tom, aby som aspoň dotiaľ mohla žiť, kým nenapíšem svoje najmilšie dielo. Ale dobre viem, že sa nezmierim so smrťou ani vtedy, keď už bude hotové. Lebo zas mi príde na um iné a zas iné. A vždy dlhšie budem chcieť žiť, kým napokon darmo budem chcieť, smrť mi vytrhne pero z ruky a veta zostane nedokončená…Dach pochopil, že proti tomu by bola námietka daromná. Voči tejto chorej nemá ani toľko moci, aby ju mohol ukolísať do nádeje života. A žartovným tónom snažil sa uľaviť tragickosť jej slov:— A o mne čo ste vystopovali? Veď úfam, že ste aj o mne, ako predĺžovateľovi života, rozmýšľali…A skúmavo uprel na ňu oči. Jeho zrak prezradil, že nečaká odpoveď ako lekár.Agáta pochopila jeho úmysel a ochotne prevzala ľahší predmet rozhovoru. Polovážne, položartovne riekla:— Vy ste, pán doktor, milovali. Ešte v tom veku, keď je dôležitejšie, že môžeme milovať, ako to, koho milujeme. Veľmi ste milovali a dievča vás nechalo…Dach sa prekvapene pýtal:— Z čoho to usudzujete?— Súdim, že ste v tom veku milovali z toho, že ste nehodnú seba milovali. Nechala vás a to dokazuje, že vás nebola hodna. A preto vás nechala, lebo veľmi ťaživo pôsobila na ňu vaša prísna vážnosť a veľkosť. Výsledok je, že žijete osamote medzi svojimi chorými a len skrze nich pestujete svoju veľkosť, ako by ste v tom hľadali zadosťučinenie.— A teraz čo sa so mnou chystá? — pýtal sa už vážnejšie a s mimovoľným záujmom Dach, prezrádzajúc, že Agáta to dobre chápe.Ona usmievavo pokračovala:— Teraz, keď už túžite po ženskej, primeranej svojej veľkosti, ohrozuje vás nebezpečenstvo, že natrafíte na ňu medzi chorými — veď zdravých žien si ani nevšímate…Lekár zabudol na stanovisko povinnosti, ktoré ho voviedlo k deve a pod vplyvom ktorého bol by pokladal za veľmi nerozumné, ba za vinu, hoci len zďaleka sa dotknúť svojej lásky. I zatúžil aspoň zďaleka zhovárať sa o nej tak, akoby patrila nejakej neprítomnej žene. A s teplým pohľadom povedal:— A keď som ju už našiel?Agáta chápajúc ho usmiala sa. Potom, zahľadiac sa pred seba, akoby rozjímala len o láske osoby vymyslenej poviedky, začala:— Povedzme, že ste už natrafili na ňu. A to v podobe nevyliečiteľnej chorej. Špata choroby a hrôza smrti nemohla zlomiť príťažlivé čaro génia. Ale tá láska nie je tak dokonale vyvinutá, ako bola prvá, prechovávaná k zdravej žene. Ani nie taká, akú by ste cítili k vyliečiteľnej chorej. Len taká latentná, beznádejná, postrachom smrti skrotená, príšerná láska. A bude ničivejšia ako prvá. Nič vám nepridá, len vás oberie. Skláti vás ešte i v tom, čo prvá láska ani len neporušila: vo viere vo vašu veľkosť. Budete sa cítiť veľmi ponížený, keď márne, chcejúc zachrániť devu, na vlastnej strate budete musieť pocítiť, aký malicherný je ešte aj génius voči tomu, čo sa musí stať…Tieň smrti sa zas pustil sťa nevyhnutnosť do ich rozhovoru, hocijako sa mu chceli vyhnúť. A jeho smútok sadol im až na dno srdca. Deva cítila, že pred mužským rozjímať o smrti, v súvislosti s jeho citmi, jej padne ťažko. I zmĺkla. Lekár zas pokladal za strašné počuť to z jej úst a nevypytoval sa ďalej. Hľadal prechod do veselšieho tónu. Potom ho pochytila túžba počuť i o jej citoch. Rozjímanie o nich, hoci tiež zatienené smútkom, azda odhalí i niečo potešujúce pre nich. A dychtivo sa opýtal:— A deva čo cíti? Keď viete, čo cítim ja, i to musíte vedieť.Agáta sa zachvela a ticho povedala:— Len predtuchu smrti.A obrátila hlavu stranou.V Dachovi stratil lekár úplne skrocujúcu moc nad mužským. A so vzrušenou túžbou milujúceho mužského, ktorý chce za každú cenu počuť, že je vzájomne milovaný, hoci ich láska nemá zmysel ani cieľ, skočil k deve, chytil jej hlavu do rúk a obrátiac jej tvár k sebe, pýtal sa:— Naozaj len to cíti?Agáta sa chvíľku zľaknuto, strnulo dívala na neho, ale rýchlo sa opanovala. Pohŕdavo pozrela na neho, s urážlivým posmechom sa zasmiala a podobným hlasom sa pýtala:— Chcete zistiť, či neblúznim v horúčke?Po urážlivom odmietnutí Dach zahanbene ustúpil. Lekár zas premohol mužského. Naľakane sa obviňoval, keď videl, aká je bledá. Nebude jej viac škodiť jeho návšteva, ako bdenie, ktoré chcel prerušiť?A hoci bol na smrť bledý, naoko spokojne odpovedal:— Áno. Zdá sa mi, že máte horúčku.Mechanicky jej chytil tepnu. Potom ju uspokojil, ako by to bolo celkom prirodzené dokončenie udalosti:— Nie je zle, len ste trošku rozčúlená.Potom nariadil, aby si hneď ľahla a odobral sa.Vonku počkal, kým zhasla svetlo. Vedel, že si neľahla na jeho príkaz, ale že nemohla, vyrušená z nálady, ďalej písať. Jednako uspokojivo naňho účinkovalo, že si ľahla spať.Druhý deň bol dňom injekcií.Keď vošiel dr. Dach do ordinácie, chladne sa obzrel do výklenku obloka, kde stála Agáta.Na ceste k chorým, ktorí ho zbožňovali, mal na mysli len svoje povolanie. Z dodatočných účinkov nočného príbehu ho ako lekára najmocnejšie znepokojoval pocit, že mu Agáta neverí a nedôveruje tak slepo ako ostatní chorí. Pokladal to za dôkaz, že podceňuje jeho doterajšie úspechy a chce obmedziť pokrok jeho liečebnej sily v budúcnosti. Cítil sa veľmi urazený.Ale keď ju zbadal stáť pri obloku ešte bledšiu a s hlbšie sklonenou hlavou ako inokedy, stislo mu srdce a začal sa triasť. Bola ako stelesnenie nevyliečiteľnej choroby.A mimovoľne sklonil i on hlavu. Z tváre mu zmizlo sebavedomie a sebadôvera, čo vzbudili v ňom ostatní chorí. Hoci sa nezriekol všetkej nádeje, veľmi pokorujúco účinkovalo na neho už to, že Agátu musel pokladať ešte vždy za nevyliečiteľnú.Keď prišiel rad na ňu a v ruke držal jej plece, skúmavo pozrel na ňu. Ale ona tak prirodzene hľadela, ako jej vstrekuje sérum do ruky, akoby sa ani nie naschvál vyhýbala jeho pohľadu. Potom ticho odišla…Keď Dach už všetko usporiadal pri chorých, odišiel neskoršie za ňou.Chcel si získať jej dôveru a vzbudiť v nej nádej do života. Pokladal to za nevyhnutne potrebné pre oboch. Pre devu, aby nerozmýšľala o smrti a preniknutá úfnosťou života mohla lepšie odporovať chorobe. A pre neho, aby povznesený a povzbudzovaný jej dôverou a úfnosťou mohol zápasiť s chorobou nadľudskou silou génia…Agáta sedela pred vilou vo vysokom kresle. Hlavu mala opretú o operadlo.Dach sa nachýlil k nej a pýtal sa, akoby bol len preto prišiel:— Cítite už účinok injekcie?Deva nemo kývla hlavou. A už i bolo vidieť na nej účinok. Zimomravo sa stiahla, bola bledšia a tiene okolo očí mala tmavšie.Dach si sadol na záhradný stolček oproti nej a aby vzbudzoval dojem, že je hodný jej dôvery a že oprávnene môže úfať, zdôveroval sa:— Podarilo sa mi opraviť sérum tuberkulózy. Dvoch nevyliečiteľných som priviedol do lepšieho stavu. Budem ďalej robiť pokusy, aby som sérum celkom zdokonalil. Uvidíte, že i vás uzdravím, čo ako cítite, že sa nevyliečite…Obklopovala ich horská jar. Voňali jedle, kvitli kvety, spievali vtáci.Pod účinkom injekcie cítila sa Agáta stále ustatejšia. Bola neschopná hlbšieho duševného pohrúženia. Lepšie však reagovala na vonkajšie dojmy, a keď ju Dach dobrotivým hlasom a pohľadom uisťoval, že sa vylieči, bola ochotná mu to uveriť. Zmocnila sa jej dôvera a oddanosť k lekárovi, ktorý by mohol vzkriesiť jej zhasínajúci život. A ožívajúca úfnosť oslobodila jej lásku, udusenú predtuchou smrti. S dôverným, nádejným úsmevom pozrela na neho.Dachovi zajasalo v duši. Zosilnela v ňom nádej a skrotená láska vzplanula na lásku životnú.Okolo nich zvučal, ihral sa život hory. Duše sa im naplnili túžbami. Zabudli na smrť. Boli blažení.Nasledovala nádejná, blažená chvíľa.Lekár s vypätím všetkých síl a schopností liečil devu. Ona sa snažila zotavovať.Lekárovi sa zas podarilo zdokonaliť sérum o stupeň a mnohých ním zachránil. U devy len toľko docielil, že sa jej choroba zastavila a dostávala lepšiu farbu. Ale už i to si vysoko cenil, vyššie ako všetky doterajšie úspechy a prijímal to ako veľkú milosť.Vrátilo sa mu sebavedomie a sebadôvera. S pozdvihnutou hlavou chodieval medzi svojimi chorými. Mohli úfať. Ich nádej sa zdala oprávnená. A deva sprevádzala ho ešte s väčšou dôverou, ako ostatní chorí.Podjeseň ukazovali sa na deve príznaky upadania.Zdesene sa spamätali z blažených snov. Mátoha smrti zas sa votrela medzi nich.Dach sa dal zúfalo do nového boja. Ešte i po nociach sa zaoberal experimentmi. Len vtedy si ľahol, keď sa už tak strápil, že sa cítil práceneschopný. Robil pokusy i s novými liekmi, aby mohol vynájsť sérum, ktorým by aj Agátu uzdravil.Agátu približovanie sa smrti znova naplnilo úžasom. Rozjímanie o krajšom, dokonalejšom, nekonečnom druhom svete a o dokonalejšom, večnom živote, v ktorom jej tvoriaci duch zaiste dostane hodnú úlohu, nemohlo ju už ukolísať do krásnych snov ľahkého prechodu. Bola by rada zostala na nedokonalej zemi, v nedokonalom, konečnom živote, po boku milovaného muža. A strašidlo smrti ju vždy viac zarmucovalo. Oči jej ešte väčšmi vpadli, líca zbledli a bola stále vyčerpanejšia.Keď Dach videl rapídny úpadok, skoro šalel od bolesti.Mal schopnosť a možnosť tisícom vrátiť životu a v tisícich srdciach vzbudiť zbožňujúcu vďaku, len ju nemohol vyliečiť, nemohol sa tešiť jej vďake. Za jej život bol by obetoval všetky životy, ktoré dovtedy zachránil. A za jej vďaku bol by sa zriekol všetkej ich chvály.A vždy viac chradol aj on. Schudol a zbledol. Zoslabla schopnosť opanovať sa. Nesnažil sa zatajovať svoj bôľ. Roztržito konal svoje povinnosti. Na ťarchu mu už boli ostatní chorí, pretože nemohol celý svoj čas venovať jej. Zotavujúci sa účinkovali na neho skoro protivne, pretože mohli dostať od neho to, čo nemohol dať jej. Niekedy ich aj zanedbával. Často ho museli pomocní lekári upozorňovať na povinnosti.Cítil sa veľmi pokorený. Tak chodieval, akoby sa nielen pred ňou, ale pred každým hanbil, že len potiaľ siaha jeho liečivá sila.Istú mesačnú jesennú noc nemohla Agáta spať.Cez celé leto nepísala. Dach si to žiadal, aby sa nevymkla z normálneho duševného stavu a nezachytili ju nebezpečne účinkujúce pocity a predtuchy. Ale i ona to uznala za lepšie. Nežiadala si viac nazrieť do budúcnosti.A teraz celou mocou ožil v nej udusený tvorivý duch. Pocítila extázu jeho vzkriesenia. A hoci bolo už neskoro, nemohla si ľahnúť. Zhasila svetlo, aby nezarmútila Dacha bdením. A vyšla do prírody.Mesačná noc uchvátila jej na dojmy mnohonásobne vnímavú dušu a jej obrazotvornosť ďalej začala pliesť dej ešte zjari začatého románu. Živo sa jej zjavili v duši nositelia deja a ďalej hrali svoje úlohy.Dlho sa prechádzala, keď sa zrazu spamätala v blízkosti Dachovej vily. V jednej zo siení sa svietilo — znak, že ani tam nespia všetci. Sotva zastala, už sa musela ukryť za jedľu. Brána vily zavrzgla, vyšiel lekár.Chvíľu skúmavo pozeral smerom k jej vile. Zaiste zbadal, že dlho svietila a pozoroval, či si skutočne ľahla. Potom sa vrátil dnu, ale bránu zabudol zavrieť. Agáta vyšla z úkrytu a bez rozmýšľania sa potichu vkradla za ním. Chcela vidieť, prečo bdie.Malé laboratórium bolo otvorené a ona, utiahnuc sa v tme predizby, všetko mohla vidieť tak, že ju on pritom nezbadal.S temným, skoro divým zúfalstvom stál uprostred dejiska svojich experimentov, nešťastný v práci, že sa mu nepodarilo uskutočniť nemožné. Agáta zacítila okultné schopnosti tvoriaceho ducha a ako sa na neho dívala, pocítila, že jeho námahy sú daromné: lieku, ktorý by ju mohol uzdraviť, niet.A predvídala, že musí zmiznúť z jeho života. V zúfalstve sa celkom odvrátil od seba. Habká sem-tam a robí omyly. No, on nie je výlučne svojím. Má vyššie poslanie. Čaká, aby svojou geniálnosťou vynašiel nové liečebné spôsoby pre blaho ľudstva. Ona nevyliečiteľná nesmie ho vziať vyliečiteľným.Keď odíde, vie, že život sanatória neprejde zaraz k dennému poriadku. On ju bude čakať začas ťažko, potom zúfalo. Bude sa búriť proti osudu a preklínať svoju malomocnosť. V zúfalstve sa dopustí chýb a omylov, ale jednako sa len utíši a upokojí. Znova bude sluhom svojho povolania a svojich chorých.A ďalej sa bude namáhať, aby ako zadosťučinenie svojej pokorenej veľkosti vynašiel liek, ktorým by bol mohol i ju zachrániť, hoci ona to už nebude potrebovať. A vtedy čas a vek pripravia mu dušu, aby sa ľahšie mohol potešiť a prijať náhradu, hoci nebude rovnocenná strate. A keďže zatiaľ bude žiť len svojim chorým, nájde medzi nimi úplné potešenie. A to v podobe vyliečiteľnej chorej. A to bude dobre. Šťastie, že bude môcť vyliečiť milovanú bytosť, znova ho povznesie a zmieri s ohraničenosťou jeho liečivej schopnosti. A potom blaženosť vtiahne do toho smutného príbytku.No nielen pre jeho blaho i pre ňu je potrebné, aby sa vzdialila. I ona má vyššie povolanie, kvôli ktorému si žiada predĺžiť život. Tu by vývin udalostí a duševného stavu len oslabil jej chorobe vzdorujúcu schopnosť. Musí i preto odísť. Veď chce ešte veľa napísať. Dušu jej pútajú sny a myšlienky zvláštnych ľudských dejov. Musí aspoň putá uvoľniť, aby sa smrť zdala ľahšou. Pri písaní sa aj ona pomaly uspokojí a znova sa dostane do nálady ľahkého prechodu.Odíde teda, len aby našla príčinu odísť tak, aby Dach ani netušil, že odchádza úmyselne…A s tým ticho vyšla z vily.Druhý deň bol zas dňom injekcií.Keď Agáta vošla do ordinačnej siene, ešte sa len pripravovali. Ticho čakala. Medzitým zbadala, že ju jeden z pomocných lekárov skúmavo pozoruje. Dach ešte neprišiel. Mysliac, že by bolo ešte dlho čakať, vyšla do hory.Keď sa vrátila, Dach už bol tam a zhováral sa s tým lekárom, ktorý ju pozoroval. Nezbadali ju a počula, ako pomocný lekár upozorňoval Dacha, že ju strápili silné injekcie a bola by potrebná prestávka. A videla i to, že Dachova tvár zažiarila. Vzbudila sa v ňom nová nádej, že možno len preto sa zdá upadať.Keď už dostala injekciu, Dach nepustil jej ruku. Nachýlil sa k nej bližšie, skoro odprosujúc, že len prestávku môže nariadiť a nemôže oznámiť úplné vyliečenie, riekol:— Načas zastavíme injekcie, aby ste si trošku odpočinuli…— Dokiaľ?— Na dva mesiace.Agáta sa mala radovať, že dostala dobrú príležitosť vzdialiť sa bez podozrenia, no jednako jej bolestne stiahlo srdce. Trasúcim hlasom sa pýtala:— A môžem odísť domov?I Dachovi sa bolestne zvieralo srdce, ale preto dovolil:— Môžete.O týždeň čakala Agáta v izbe pripravená na cestu. Bola bledá, ale spokojná.Dach prišiel, aby sa rozlúčili a vyprevadil ju na cestu.Automobil už stál pred vilou. Usadil sa v ňom a odprevadil ju.Hoci si povedali, že sa lúčia len na dva mesiace, jednako lomcovala nimi bolesť večného lúčenia. Cítili, že sú na to odsúdení. Ona musí prepustiť miesto inej. A jeho prinúti slabosť a nedokonalosť ľudskej prírody, aby prijal tú druhú.Aby zanechala aspoň nádej na stretnutie, Agáta sa usmievavo opýtala:— Teda o dva mesiace?— O dva mesiace, — odpovedal tiež usmievavo Dach.A jednako obletovala ich hrôza večného rozchodu, hoci jeho čas ešte nebol presne určený.Rozlúčili sa.Automobil sa pohol.Dach pozeral za ním, kým nezmizol. Potom klesol na záhradný stolček, ktorý stál pred vilou. Zakvílil žiaľom. Nemohol sa vyzdvihnúť na bod všemohúcnosti, ktorá by bola mohla devu jedine zachrániť. A vo svojej konečnej ľudskej veľkosti cítil sa poľutovaniahodne malý a bezmocný.	Cirbusova_V-tieni-smrti.txt
I. Vo ViedniBola jar roku 1769. V nádhernom letobytu blízo Viedne bývala v ten čas kňahyňa Anna Petrovna, francúzská duenna bola jej jediná spoločnica. Anna Petrovna bola deva šestnásť ročnia, utešený kvietok v rozvitku. Starostlivé jej stavu primerané vychovanie zveličovalo jej krásu, jej pôvabnosť. Spanilá zádumčivosť, usadlá na jej obličaji, činila ju v očach mladého sveta, ba v očach každého obdivovateľa a nepredpojatého posudzovateľa opravdovej krásy — zajímavou. Duenna, majúca všetky vlastnosti marnomyslnosti svojho pôvodu pri sebe, pochlebnými svojími rečami mohla mnohonásobne vzbudiť u každej krásky marnomyslnú samoľúbosť — len u veliteľky svojej, u kňahyni Anny Petrovny sa jej to nedarilo. Duenna usilovala sa i k veselosti naladiť veliteľku svoju, ale u tejto nechcela zádumčivosť a časová ťažkomyslnosť ustúpiť duenne a jej národu vlastnej ľahkej mysli. —„Zase tak smutná, veliteľko, — slovila duenna francúzsky — a deň je dnes tak utešený, že len jeden jediný pohľad do prírody postačí rozveseliť srdce človeka.“„I ja nachodím v prírode mnohé radosti, mnohé asnaď dosiaľ jediné požitky; ale keď je tma v nútri, darmo svieti slnce z vonku… tie tmy nerozrazí; marne raduje sa všetko okolo mňa, lebo veď mňa veselosť tá len viac a viac rmútiť musí, vidiac, jak je blažené všetko na svete, cítím aká som sama biedna a nesčastná.“ —Duenna vyhovárala trudné postavenie kňahyni, vyhovárala ho všetkými možnými dôvodami a náhľadami, no uspokojiť kňahyňu: to sa jej nepodarilo. Táto horekovala ďalej, opierajúc sa o guirlandami a mnohými kvetinovými arabeskami okrášlený stĺp pavlača letobytu, hovoriac:„Akože bych sa ja radovať mohla, duenno? Či celá bytnosť moja, celý život môj a všetky jeho osudy nebudia vo mne len pocit zármutku, ba čo div, že niekedy aj pocit samého zúfalstva. Cudzia som svetu a cudzí je i mne celý svet, a tak je to od počiatku môjho života? V matkinom náručí nespočívala som nikdy, otcové rameno neobjímalo ma takže nikdy; mne nepatrí nikto, ja nikomu. A vlasť moja kde? Tam, kde uzrela som svetlo sveta, tam ma ztrpeť nechcú a tuná v cudzom svete, pri cudzom národe, sťa väzeň som tiež len z cudzej vôle. Nemám veru, nemám ani tej najmenšej príčiny veselou byť.“„Pravda, že takéto myšlienky, veliteľko! — pretrhla jej horekovanie starostlivá duenna — nenaladia človeka k dobrému rozmaru. Hľadajte veselosť, hľadajte ju v spoločnosti, vo skvelých zábavách, ku ktorým vám vždy tak darmo radím… a iste najdete ju.“„Čo mňa po spoločnosti, čo mňa po zábavách? Smiem-li sa slobodne v nich pohybovať? Nestreže-li ma na rozkaz cárevny Kataríny náš vyslanec u dvoru rakúsského jako oko v hlave? Nestopuje-li on každý náš krok, každé naše hnutie?… Ctím si ja ostražitosť rodičov, opatrnosť matiek, akou svoje dcéry ostríhajú, ale toto, podobá sa stráženiu nevoľných väzňov. Čo som ja v rukách mohutnej cárevny? Puhá hračka, ktorou si ona dľa ľubovôle pohráva. Z jej rozkazu som tu, a bez jej dovolenia nesmiem opustiť Viedeň. Nie som-li väzeň? a môže-li väzeň byť veselý?“Duenna utrela si slzy.Trápné mlčanie nastúpilo. „Veliteľko, náš zdejší vyslanec — tešila duenna kňahyňu — je muž milý, príjemný a chová sa k výsosti vašej priateľsky, zdvorile…“„A myslíš, že neznepokojuje ma toto jeho maskírované chovanie viac, nežli keby ono protivné, a tak svojmu cieľu primerané bolo? Oj, znám ja dobre, čo skrýva sa pod úsmevom, čo pod zdvorilými rečami, čo pod gavalierským chovánim sa jeho? Veď aj cárevna ľahodne zachodí so mnou, neprestajne stará sa o mňa, pečuje o všetky moje potreby, aby mi len na jednu vec zabudnúť dať mohla, na povetrie, v ktorom jedine môže človek veselo a milo žiť… na ten najvyšší poklad človeka… na slobodu.“Duenna po týchto trpkých ale pravdivých rečach nemala slov, nimiž by potešiť bola mohla… veliteľku svoju; kňahyňa Anna Petrovna takže zamlčala sa, zahľadiac sa po utešenom okolí, po čarovnej zahrade, ktorá letobyt otáčala, veslujúc sokolovým zrakom v plavej diaľke, akoby jej odtiaľ kynúť mal anjel slobody.A v skutku blíži sa ktosi jej nádhernému pavillonu. Už oznamuje ho sluha. Čo to za človek? Budúcí učiteľ jej; francúz. Ana ešte hlbšie zadumala sa.Alžbeta, dcéra Petra velikého, r. 1740-ho bola od starorusskej stránky za cárovnu vykričaná. Pomocník tohoto jej povýšenia bol Alexej Gregorovič Razumovsky, ktorý stál vo velikej priazni u Alžbety, tak že hneď po jej dosadnutí na trón, povýšený bol skrz ňu na hodnosť poľnieho maršala a hlavnieho lovmajstra.[1]Zároveň iným Rusom, onoho času, vyšvihnúl sa Razumovský z prachu nízkosti až ku najvyššej hodnosti šlächty. — Pomocou pekného svojho hlasu stal sa z obecného kozáka prvým spevákom cárskej kapelly. Ženské oči s úľubou spočinuly na krásnom mužovi tomto a povzniesly ho vysoko k sebe, až sa octnúl razom na srdci mnohovládnej cárevny. Niektoré pramene historické z toho času tvrdia, že sa Alžbeta cárevna potajme s Razumovským spojila, iné odporujú tomu, znižujúc poľnieho maršala na nízky stupeň puhého zaľúbenca. —Alžbeta obdržala od svojho miláčka trojo dietok: dvoch synov a jednu dcéru; tieto dietky obdržali titul: kniežat Tarrakanov. Jeden syn za včasu život ztratil pri jakomsi chemickom experimente, druhý bol dôstojníkom v armáde russkej; o osude Anny Petrovny budeme si rozpráväť prítome.K lepšiemu rozhľadu však poznamenajme si ešte, že najstaršia sestra Alžbety, Anna Petrovna, vojvodovi Karolovi Fridrichovi z Holstein-Gottorpu zasnúbená r. 1728-ho syna, menom Petra porodila, ktorého r. 1745-ho Alžbeta s mladou, krásnou a ráznou Katarínou Alexejevnou s Anhalt-Zerbstu zasnúbila.To bol ten nesčastný Petor III-tí dobromyselný, no slabého rázu, ač duševne osvietený panovník, príliš nemeckému živlu oddaný, vzdor starorusskej stránke a armáde s Bedrichom veľkým smluvu uzavrevší. Na dvore jeho, zaroveň iných panovníckých dvorov, uvedené bolo hospodárstvo maitressí; Petor sám ešte jako veľvojvoda zamiloval si bol kňahyňu Alžbetu Voronzow. Katarína Alexejevna pomstila sa za to na manželovi svojom, vďačne prijímajúc dvorenie mnohých povestných mužov. Prvý jej miláčok bol mladý Poliak Stanislav Poniatovský, jemuž brannou mocou poľskú korunu zaopatrila. Ale Poniatovského skoro vytisnúl zo srdca cárevny iný krásný muž, Gregor Gregorievič Orlov, vnuk Petrom veľkým omilosteného strelica. Krásný, obratný, herkulesskej podoby Orlov, bol dôstojníkom gardy, keď sa pozornosť cárevny k nemu obrátila. Skoro porozumeli si.Tak sa stalo, že sotva nastúpil Petor III-tí trôn, už obtočilo ho strašné sprisahanie, k nemužto i manželka jeho prináležala, sama túžiac po cárskej korune.Najčinnejšie, ale i najpodlejšie nástroje Katarininé k tomuto cieľu boli: Gregor Gregorievič Orlov a tohoto brat Alexej, oba chceli v hodnosti postúpiť a stali sa najväčšieho opovrženia hodnými zločincami.Dňa 8-ho júla 1762 bola u kňahyni Daškov poslednia schôdzka sprisahancov. Gróf Razumovský, otec sotvaj deväť ročnej Anny P. Tarrakanov, sprisahal svoj regiment k vernosti Katarine, potom ju sprevodil do kathedrálného chrámu, kde ju arcibiskup Novgorodský za cárevnu vyhlásil. Ľud klamali, že cár Petor III-tí práve zomrel, … a nesčastný, hrozne oklamaný panovník žil ešte, ani len netušiac nič zlého.Kým predstavila sa Katarína, novotná panovnica, v jäzdeckej rovnošate na koni radosťou opojeným plukom, započalo sa dielo ukrutnej vražby. Dvaja Orlov-ci a s nimi dôstojníci gardy, vojvoda Fedor Baratínsky a Teplov zavraždili cára. Alexej Orlov bol prvý, ktorý ruku vztiahnul na obeť túto. Zato bol od Kataríny vrah tento najvyššími hodnosťami a vyznačeniami vyznačený. Gregor Gregorievič Orlov stal sa druhou osobou cárstva rusského. Katarína nabídla mu potajmo svoju ruku, on ale žiadal verejné zasnúbenie a účasť na trône.Cárevna Katarína bola síce o veľa pyšnejšia, lež aby obávala sa bola dietok predchodkyni svojej Alžbety, vzdor tomu ale znala sa proti tomu ohradiť a šatriť; Annu Petrownu Tarakanownu najprísnejšie strážiť dala, takže táto stavu primerané síce, ale neslobodné vychovanie obdržala. Len v 15. roku života dovolila jej Katarína odobrať sa do Viedne s jej starkou duennou. A ač cárevna, zavierajúc z vernosti otca a brata Annínho, mohla i na jej oddanosť rátať, predsa bola táto poslednejšia v nevoľnosti držaná, tak že bez dovolenia cárevny nesmela Viedeň opustiť.„Ľúbí sa ti môj novotný učiteľ?“„Driečny junák!“„A jak vzdelaný!“„Vaša Vysosť takého potrebuje.“„Zbadala si jeho vznešené chovanie sa?“„Takí vzdelaní ľudia znajú sa hodiť do okolností.“„Mýliš sa. Všetko na ňom je prirodzené.“„Možno. Ja pýtať sa chcela, či je s jeho prednáškou Vaša Vysosť spokojná; teraz zdá sa mi, že osoba viac zaníma, nežli jej pôsobenia.“„Môj učiteľ je milý a príjemný človek.“„Tí predošlí boli zväčša starí, zasmušení mužovia, tento je ozaist protivou jejích.“„Vidíš, že sa ti ľúbi!“„A či získal si aj spokojnosť Vašej Vysosti? —“„Úplne. Jeho prednáška je samý život. Za pár týdňov som si viac pri ňom osvojila, nežli pri predošlých za roky.“„To ma teší, Vysosť; teší tým viac, že vážnej mysli Vašej Vysosti zodpovedá umenie a veda a Vysosť Vaša teraz bude spokojná a blažená.“„Ja v skutku po prvýraz cítim sa blaženou v živote. V tomto učiteľovi našla som anjela potešiteľa, s ním zavítal pokoj do skormúteného srdca môjho, v ňom poslal mi Bôh vysloboditeľa v kríži, oblažiteľa v samote.“Tak švitorila Anna Petrovna starej duenne, vesele si zanôtiac na to:„Zostaň, zostaň, chłopcze lubyj;Ne pochoty mojej zhuby“zmizela v stromoradí.Duenna povážlive krútila hlavou.Mladý, spomínaný učiteľ bol každodenním hosťom Anny Petrovny aj mimo hodín vynaučovacích. Veď ona tak bola blažená, že mala aspoň koho toho vôkol seba v tejto cudzine a samote. A s mladým učiteľom skutočne radostne a vesele míňaly sa hodiny kňahyne. Jeho ritýrská postava okúzlila kňahyňu, jeho čistá francúzština bola jej ľúbou zábavou.V besiedke, stojacej v odľahlom mieste záhrady, sedí, ač už mesiačik vyšiel, i teraz Anna Petrovna s obľúbeným svojím učiteľom. — V prírode milá tichosť panuje, len srdce Anny Petrovny jakosi silne bije; príroda podobá sa raju v sriebornom svetle blädého mesiačka, srdce Anny Petrovny cíti rozkoš nebeskú v spolku muža tajomstvenného. Vždy dôvernejšie a milšie plynie jích rozhovor, medzi nimž švárny učiteľ už pár razy pritisknúl sňažnú rúčku kňahyne k ústam svojím.A div to, ako vypráva jej ten múdry učiteľ o rodnom kraji, jak zná dávny stav i terajšie položenie Russka! — „Samo nebe — pomyslela si blažená kňahyňa Anna Petrovna — poslalo mi muža tohto!“ A jak líči on karakteristične odvažnú, pyšnú, geniálnu Katarinu Alexejevnu, terajšiu panovnicu Russka, veliteľku, ba tyranku i jej slobody, jej osudu, jej života! Vznešený, nevyrovnaný to muž! —Má to ten slabý lesk mesiačika na ľudské srdce veľkú moc; má to ten tichý dojem večerní na dušu našu veľký vplyv. To dokázalo sa i pri Anne Petrovne. —Čo ďalej to sladšie a sladšie plynuly slová učiteľové, v jej srdce; čo ďalej to viacej vnikaly jej v srdce až do najhlbšej hlbiny duše reči jeho, ale čo ďalej, to viacej rozohnil sa i on u boku jejej; čo ďalej to stával sa výrečnejším, zanímavejším, až razom klesnul na kolená k nohám kňahyne a vyznal jej svoju vrelú, nevýslovnú lásku.Učiteľ kľačal a zavrel oči, sklonil hlavu, akoby odsúdený očakával smrtedlnú ranu a s ňou koniec svojho života; Anna Petrovna sklopila tiež zrak, nehnula sa, mlčala a divo, potrhano pozerala pred seba.Viem, že každému ctenému čitateľovi napadne tu nerovnosť stavu medzi učiteľom a kňahyňou a možno, bude si mysleť, že táto záhadka zdržiavala i Annu Petrovnu, aby ho nevyslyšala. Ale sú i takí, ktorí znajú, že láska nezná žiadných otázok rodu a stavu, nezná žiadneho rozdielu panujúceho u chladnej mysli ľudskej; a k tomu, naša Anna Petrovna nepatrila nikomu, ako i jej nepatril nik; srdce jej ale už háralo po splynutí so srdcom vrelým; čo div teda, že zrak jej razom vyjasnil sa, že po obličaji rozlial sa blažený úsmev a že razom octnula sa — v náručí učiteľovom? — Tak otvoril sa v nadšenosti mužovi mohútnemu, nežný, ľubovonný kvet srdca pannenského kňahyne Anny Petrovny.Oblažený muž vztýčil sa, ulapil kňahyňu za roku a pevne pozerajúc jej v oči, prehovoril: „Veliteľko! vďaka, vrelá vďaka ti! Ty mešťanskému, nízkemu učiteľovi otvorila si svätinu srdca svojho, láska tvoja k osobe mojej je pravá, neocenitelná, dovoľ, abych predstavil sa ti aj ohľadom stavu, jako muž priazne a ruky tvojej hodný. Anno Petrovno, ja tvoj učiteľ, tvoj miláčok, som knieža Karol Radzivil!„Palatín Vilny?“ vykríkla deva blažená.„A korunný vojvoda Litvy!“ — dodal on.Ešte vrelejšie, nežli prv splynuly dve srdcia spolu, objalo sa štvoro ramien, a potkalo sa štvoro rtov vo vrelom bozku. — —Po prelietnutí prvého blaženého dojmu slovil Radzivil k Anne Petrovne: „Ľubá moja! keď už jako v učiteľovi videla si anjela potešiteľa vo mne, teraz ako knäz, a milenec tvoj, dovoľ, abych stal sa i anjelom vysloboditeľom tvojím. Ty nesmieš v najkrajšom veku mladosti svojej hynúť tu v púšti cudziny, ty určená si inému životu, ty hodná si iného osudu. Ty stvorená si na trôn, a máš i nároky naň. Dnes stala si sa kráľovnou srdca mojeho a srdce toto, ja učiním ťa veľmocnou panovnicou russkej ríše. Berla tá, ktorú ti Katarína zločinom vyrvala, musí prísť do tvojej ruky, a z pod svevolnej ruky Kataríny vymkni sa hneď. Ja ťa vyvediem z nevoľného žalára tohto, a kým prijde čas verejného slavného povýšenia tvojeho, ukryjem ťa v svätom, Kataríne neprístupnom Ríme. Vlož ruku do rúk mojich a ja ti prisahám, že sa nie len pomstím na tyranke tvojej, ale že ti aj dopomôžem k dedictvu trôna, právom tebe prisluchajúcemu.“A Anna Petrovna neodporovala — za pár dní bolo všetko hotové k úteku, ku čomu všetkému len verná duenna povážlive hlavou krútila.*Prvý miláčok cárevny Kataríny, Stanislav Poniatovský, pod hanobnými výminkami dosadený bol pomocou rusského vojska na trôn poľský. Väčšina poľskej šlächty zoprela sa proti tomu a zbrojila sa k odporu, na jej čele ale stál knieža Karol Radzivil. Bol on jedon z najmocnejších a najbohatších pánov poľskej šlächty. Na panstvách jeho 66 zámkov, držal 3 — 6000 žoldnierov, mal 1 1/2 milliona toliarov ročitého dôchodku a mal jak korunný vojvoda a palatín Vilny rozsiahlý a znamenitý vplyv.Osoba jeho bola imposantná, mal pýchu kráľa, ale temer i kráľovské potreby; keď udusilo sa sprisahanie Radomské a jeho statky zhabané boly: on sám stal sa síce vyhnancom, no ale nevydržal dlho vo vyhnanstve svojom, lež blížil sa generalovi Repnínovi, agentovi cárevny Katariny, načo pod istými, obmedzujúcimi ho výminkami statky svoje nazpät dostal.Po boku Repnínovom vtiahnul do Varšavy a tu mal zostať. Násilie toto a dozor nad ním vedený tak rozmrzely pyšného muža tohto, že po druhýraz postavil sa na čelo nespokojníkov. Opätne od Rusov stiesnený, zhabal, čo mohol z pokladov svojích a ratoval sa do Rakússka. —Vo Viedni dozvedel sa, že tu žije Anna Petrovna Tarrakanovna, a jako blesk prelietla hlavou jeho tá myšlienka: devu túto čarovnú jako zbroj proti cárevne Kataríne použiť.Radzivil to dobre znal, že veliká čiastka stránky starorusskej zaplesá, keď vnučka Petra Velikého nároky svoje ku korune povznesie a vytrhne túto z rúk domu Gottorpov.Týmto úmyslom blížil sa kňahyni Petrovne, a že s prospechom, videli sme. — On prisahal jej vernú lásku, prisahal, že ju k moci a sláve povýši.Tak sa stala Anna Petrovna skoro predmetom a nástrojom zámerov politických, či k tej sľubovanej skvelej moci a sláve života, a či na opak? Uvidíme.Či ale knäz Karol Radzivil po svojom oboznámení sa s Annou Petrovnou, vidiac tejto čarovnú krásu, presvedčiac sa o jej opravdovej vzdelanosti, o jej vrelej k nemu ľúbosti, jako prvom výkvetu pannenského jej srdca; či zaľúbil si ju opravdove, a či len i na potom použiť ju chcel jako púhy nástroj k dosaženiu politických cieľov? V krátce zdovieme sa.[1]K. MűhlerHistor. Skizzen.	Bachat_Anna-Petrovna.html.txt
Díl prvníKapitola první. Za potravouTemný jedlový les chmuřil se po obou stranách zamrzlé řeky. Nedávným větrem byly stromy zbaveny bílého obalu jinovatky, a zdálo se, jako by se opíraly vzájemně o sebe, černé a zlověstné v hasnoucím světle. Ohromné ticho vládlo nad zemí. Země sama byla pustina, bez života, bez pohybu, tak osamělá a chladná, že nálada její nebyla ani náladou smutku. Byl v ní nádech smíchu, ale smíchu hroznějšího, než jakýkoli smutek — smíchu, který byl bezradostný jako úsměv sfingy, smíchu studeného jako mráz a tajícího v sobě chmurnost neomylnosti. Byla to velitelská, nesdělitelná moudrost věčnosti, vysmívající se marnosti života a úsilí života. Byla to Divočina — nezkrocená severská Divočina se zmrzlým srdcem.Ale život zdebyl, uprostřed této země, a vyzývavý. Dolů po zamrzlé řece plahočila se smečka vlčích psů. Jejich ježatá srst byla pokryta jinovatkou. Dech mrzl ve vzduchu, jakmile opustil jejich tlamy, tryskaje v kotoučích páry, a usazoval se na chlupech těl v křišťálech jinovatky. Kožený postroj byl na psech a pruhy kůže pojily je k saním, jež se vlekly vzadu. Saně byly bez obvyklé spodní části. Byly zrobeny ze silné březové kůry a spočívaly celou plochou na sněhu. Přední konec saní byl spirálovitě vzhůru zahnut, aby stlačoval vrstvu kyprého sněhu, který se zvedal před ním jako vlna. Na saních byla dlouhá a úzká bedna bezpečně přivázána. Byly ještě jiné věci na saních — přikrývky, sekera, hrnec na kávu a pánvička; ale nejnápadnější byla dlouhá a úzká bedna, zaujímající nejvíce místa.V čele psů, na širokých lyžích plahočil se člověk. Za saněmi plahočil se druhý člověk. Na saních v bedně ležel třetí člověk, jehož plahočení bylo již u konce — člověk, jehož Divočina udolala a sklátila, že již se nehýbal a vzdal se zápasu. Nenáleží k přirozenosti Divočiny, by milovala pohyb. Život je pro ni urážkou, neboť život je pohyb, a cílem Divočiny je vždy, by pohyb zničila. Zmrazí vodu, aby jí zabránila prouditi k moři; vypudí mízu ze stromů, že zmrznou až po mohutná srdce; a nejdivěji a nejhrozněji ze všeho Divočina souží a drtí ve své područí člověka — člověka, který je nejneklidnější životem, vždy ve vzpouře proti příkazu, že veškeren pohyb musí posléze dospěti k zániku pohybu.Ale napřed i vzadu, neohrožení a nezkrotní, plahočili se dva mužové, kteří ještě nebyli mrtví. Těla jejich byla pokryta kožešinami a měkkou, vydělanou koží. Oční řasy, tváře a rty byly tak obaleny křišťály jejich zmrzlého dechu, že obličeje nebyly k rozeznání. To jim dodávalo vzhledu strašidelných masek, hrobníků ve světě duchů při pohřbu nějaké příšery. Ale pod tím vším byli to lidé, vnikající do země opuštěnosti, výsměchu a mlčení, nepatrní dobrodruzi, vydavší se na ohromné dobrodružství, vzpírající se moci světa tak vzdáleného, cizího a bez života, jako propasti prostoru.Putovali bez řeči, šetříce dechem pro dílo svých těl. Na všech stranách bylo ticho, tlačíc se na ně hmatatelnou přítomností. Působilo na jejich mysli jako mnoho atmosfer hluboké vody působí na potápěče. Drtilo je tíhou nekonečné velikosti a nezměnitelné vůle. Drtilo je do nejtajnějších skrýší jejich vlastních myslí, tlačíc z nich jako šťávu z hroznu všechny falešné vzněty a nadšení a nesprávné sebecenění lidské duše, až si uvědomili, že jsou tvorové koneční a malí, skvrny a prášky pohybující se se slabou vychytralostí a malou moudrostí uprostřed jeviště velikých slepých živlův a sil.Hodina uplynula, a druhá hodina. Bledé světlo krátkého dne bez slunce počínalo hasnouti, když vzdálený, slabý výkřik zalehl tichým vzduchem. Vyšvihl se do výše rychlým rozmachem, až dosáhl nejvyššího tónu, kde setrval, chvějící se a napjatý, a pak pomalu zanikl. Byl by to mohl býti kvil ztracené duše, kdyby se neozývala v něm chmurná zuřivost a hladová žádostivost. Přední muž obrátil hlavu, až jeho zraky se střetly se zraky zadního muže. A pak kývli na sebe přes podlouhlou bednu.Druhý výkřik vznesl se, pronikaje ticho ostrostí jehly. Oba muži odhadli místo zvuku. Bylo to vzadu, někde v sněhové prostoře, kterou právě prošli. A třetí a odpovídající výkřik se vznesl, také vzadu a na levo od druhého výkřiku.„Jdou za námi, Bille,“ pravil muž v čele.Jeho hlas zněl chraplavě a neskutečně, a promluvil s patrnou námahou.„Masa je po málu,“ odpověděl jeho druh. „Neviděl jsem již stopy králíka po kolik dnů.“Na to již nemluvili, ačkoli jejich uši byly bystré pro lovecké výkřiky, jež neustále se ozývaly za nimi.Když tma začala se skláněti, zabočili se psy do skupiny jedlí na břehu řeky, a položili se táborem. Rakev podle ohně sloužila za sedadlo i stůl. Vlčí psi v chumáči na vzdáleném konci ohně vrčeli a chňapali po sobě, ale nejevili sklonu odběhnouti si do tmy.„Zdá se mi, Henry, že zůstávají pozoruhodně blízko tábora,“ poznamenal Bill.Henry, schýlen nad ohněm a umísťuje kávový hrnec s kusem ledu, přikývl.„Vědí, kde jsou jejich kožichy v bezpečí,“ pravil. „Raději dostávají žrádlo, než aby byli žrádlem. Jsou dosti chytří, psi.“Bill potřásl hlavou. „Oh, nevím.“Jeho druh zadíval se naň zvědavě. „To je poprvé, co vás slyším říkati něco o tom, že nejsou chytří.“„Henry,“ pravil druhý, plnými ústy rozvážně žvýkaje boby, které pojídal, „všiml jste si náhodou, jak psi vyskakovali, když jsem je krmil?“„Skákali více než obyčejně,“ uznával Henry.„Kolik psů máme, Henry?“„Šest.“„Dobrá, Henry…“ Bill se zarazil na okamžik, aby jeho slova nabyla větší významnosti. „Jak jsem povídal, Henry, máme šest psů. Vyndal jsem šest ryb z pytle. Dal jsem každému psu po rybě, Henry, a nedostalo se mi jedné ryby.“„Počítal jste špatně.“„Máme šest psů,“ opakoval druhý pokojně. „Vyndal jsem šest ryb. Jedno Ucho nedostal žádné ryby. Vrátil jsem se pak k pytli a vzal pro něho rybu.“Henry přestal jísti a díval se přes oheň, počítaje psy.„Je jich nyní jen šest,“ pravil.„Viděl jsem, jak ubíhá kterýsi po sněhu,“ oznamoval Bill s chladnou určitostí. „Viděl jsem jich sedm.“Henry podíval se naň s politováním a pravil: „Budu opravdu rád, až bude tahle cesta odbyta.“„Co tím myslíte?“ ptal se Bill.„Myslím, že tenhle náš náklad na vás špatně působí, a že začínáte viděti přeludy.“„Myslil jsem si to také,“ odpověděl Bill vážně. „A proto, když jsem ho viděl ubíhati sněhem, podíval jsem se do sněhu a viděl jeho stopy. Pak jsem spočítal psy a bylo jich pořád ještě šest. Stopy jsou tady ve sněhu. Chcete se na ně podívati? Ukáži vám je.“Henry neodpověděl, ale žvýkal mlčky, až po jídle zakončil koflíkem kávy. Otřel si ústa hřbetem ruky a pravil —„Myslíte tedy, že to byl —“Dlouhý, naříkavý výkřik, divoce truchlivý, odkudsi ze tmy ho přerušil. Zarazil se, by naslouchal, a pak dokončil větu, mávnuv rukou směrem, odkud výkřik zazněl, „— jeden z nich?“Bill přikývl. „Myslil bych si to spíše, než cokoli jiného. Všiml jste si sám vřavy, jakou psi tropili.“Výkřik za výkřikem a odpovídající výkřiky měnily ticho v blázinec. Ze všech stran vyvstávaly výkřiky, a psi prozrazovali svůj strach, tlačíce se do hromady a tak těsně k ohni, až jejich srst se pálila horkem. Bill přiložil více dříví, než si zapálil dýmku.„Myslím, že máte dnes špatnou náladu,“ pravil Henry.„Henry…“ Ssál zamyšleně dýmku po nějakou dobu, než pokračoval.„Henry, přemýšlel jsem, oč je tenhle šťastnější, než vy a já kdy budeme.“Označil třetí osobu palcem obráceným dolů k bedně, na níž seděli.„Vy a já, Henry, až zemřeme, budeme šťastni, bude-li dosti kamení na našich mrtvolách, aby se psi na nás nedostali.“„Ale my nemáme služebnictva a peněz a tak dále, jako on,“ odvětil Henry. „Pohřeb na velikou vzdálenost je něco, čeho my dva nemůžeme si dovoliti.“„Co mi nejde na rozum, Henry, jest, že chlapík jako tento zde, totiž nějaký lord, nebo co ve vlastní zemi, který nikdy nemusí se starati o potravu, nebo přikrývky — proč přichází se toulat touto, od Boha opuštěnou končinou země — toho nemohu dobře pochopiti.“»Mohl se dočkati vysokého věku, kdyby byl zůstal doma,“ připouštěl Henry.Bill otevřel ústa, by něco pronesl, ale rozhodl se jinak. Na místě toho ukázal na stěnu tmy, jež se tlačila na ně se všech stran. V naprosté černosti nebylo ani stopy po nějakém tvaru; bylo možno viděti jen pár očí, planoucích jako žhavé uhlíky. Henry kývl hlavou na druhý pár, a třetí. Kruh planoucích očí sevřel se kolem jejich tábora. Sem a tam jeden pár očí se pohnul neb zmizel, aby se za okamžik opět objevil.Neklid psů vzrůstal, a v návalu náhlého děsu prchli na druhou stranu ohně, plazíce a choulíce se kolem nohou mužů. V zápasu jeden z psů byl povalen do okraje ohně a zavyl bolestí a strachem, co zápach jeho připáleného kožichu rozšířil se vzduchem. Pohnutí toto způsobilo, že kruh očí na chvíli nepokojně se zakolísal a dokonce trochu oddálil, ale ustálil se opět, když psi se utišili.„Henry, to je proklaté neštěstí, že nemáme střeliva.“Bill dokouřil dýmku a pomáhal druhovi rozestříti kožešiny a přikrývky na jedlové větve, jež rozložili na sněhu před večeří. Henry zamručel a počal rozvazovati mokassiny.„Kolik patron že nám ještě zbývá?“ ptal se.„Tři,“ zněla odpověď. „A přál bych si, aby jich byla tři sta. To bych ukázal těm proklatcům, co a zač!“Zahrozil hněvivě pěstí planoucím očím a počal si bezpečně opírati mokassiny před ohněm.„A chtěl bych, aby již ten mráz přestal,“ pokračoval. „Po dva týdny je padesát pod nulou. A chtěl bych, abych se nikdy nebyl vydal na tuhle výpravu, Henry. Není mi jaksi dobře. A když už tak jsem v tom přání, přál bych si, abych seděl u krbu ve Fort M’Gurry právě v tento okamžik a hrál partii cribbage — to bych si přál.“Henry zamručel a vlezl si do lože. Když již usínal, byl probuzen hlasem svého soudruha.„Povídám, Henry, onen cizí, co přišel a dostal rybu — proč se do něho psi nedali? To mne znepokojuje.“„Znepokojujete se příliš, Bille,“ ozvala se ospalá odpověď. „Nebyl jste dříve nikdy takový. Teď jen buďte zticha a spěte, a ráno budete chlapík. Máte žaludek v nepořádku, — to vás znepokojuje.“Muži spali, těžce oddychujíce, vedle sebe pod jednou přikrývkou. Oheň uhasínal a planoucí oči úžily kruh, kterým sevřely tábor. Psi tlačili se dohromady ve strachu, a časem hrozivě zavrčeli, když některý pár očí se přiblížil. Kterousi chvíli jejich vřava stala se tak hlučnou, že Bill se probudil. Vylezl opatrně z lůžka, by nerušil spánku svého druha, a přihodil dříví na oheň. Když začal se rozhořívati, kruh očí se oddálil. Podíval se náhodou na chumáč psů. Promnul si oči a podíval se na ně bystřeji. Pak schoulil se zase do přikrývek.„Henry,“ pravil — „ó Henry!“Henry zasténal v přechodu mezi spánkem a bděním a ptal se: „Co se děje?“„Nic,“ byla odpověď; „jen že je jich zas sedm. Právě jsem je počítal.“Henry dal na jevo, že přijal tuto informaci zamručením, jež přešlo ve chrápání, když zapadl opět ve spánek.Z rána Henry první se probudil a vyburcoval soudruha z lože. Do rozednění byly ještě tři hodiny, ačkoli bylo již šest hodin, a ve tmě připravoval Henry snídani, co Bill svinoval přikrývky a upravoval saně, by zapřáhl.„Povídám, Henry,“ ptal se náhle, „kolik psů že jsme měli?“„Šest.“„Chyba,“ prohlásil Bill vítězoslavně.„Zase sedm?“ tázal se Henry.„Ne, pět; jeden zmizel.“„Ďáble!“ zvolal Henry vztekle, nechávaje vaření, by přepočítal psy.„Máte pravdu, Bille,“ podotknul. „Fatty je pryč.“„A letěl jako blesk, když náhle vyrazil. Nemohl jsem ho viděti pro dým.“„Marná naděje,“ poznamenal Henry. „Spolkli ho za živa. Sázím se, že skučel, když putoval do jejich žaludků, těm proklatcům!“„Byl vždycky hloupý pes,« pravil Bill.„Ale žádný pes neměl by býti tak hloupý, aby spáchal takovouto sebevraždu.“ Podíval se na zbytek spřežení okem uvažujícím, které shrnulo v okamžiku význačné vlastnosti každého zvířete. „Sázím se, že ani jeden z ostatních již toho neudělá!“„Člověk by je neodehnal od ohně ani klackem,“ přisvědčoval Bill. „Vždycky jsem si myslil, že s Fattym něco není v pořádku.“A to byl epitaf mrtvého psa na stezce Severu, — méně stručný než epitaf mnohých jiných psů, mnohých lidí.Kapitola druhá. VlčiceKdyž byla snídaně snědena a skromné táborové zařízení přivázáno k saním, obrátili se muži zády k přívětivému ohni a vydali se do tmy. Pojednou začaly se ozývati výkřiky, jež byly divoce truchlivé — výkřiky volající tmou a zimou a odpovídající si vzájemně. Rozhovor ustál. Rozednilo se v devět hodin. O polednách obloha na jihu teple zrůžověla a ukazovala, kde vyklenutí země stavělo se mezi polední slunce a svět severu. Ale růžová barva rychle pobledla. Šedé denní světlo, které zbylo, potrvalo do tří hodin, kdy také shaslo, a plášť arktické noci sestoupil opět na osamělou a mlčící zemi.Když tma rostla, lovecké skřeky na pravo, na levo i vzadu se přibližovaly — tak těsně, že více než jedenkrát vyděsily namáhající se psy, působíce mezi nimi záchvaty paniky.Po takové panice, když dostali psy opět do jejich postraňků, pravil Bill:„Přál bych si, aby přišli někde na nějakou zvěř, a nechali nás o samotě.“„Umoří člověka hrozně,“ souhlasil Henry.Nemluvili, dokud nebyl tábor rozbit.Henry skláněl se nad ohněm a přidával ledu do bublajícího hrnce s boby, když byl vyrušen zvukem rány, výkřikem Billovým, a ostrým, bolestným zavrčením mezi psy. Vzpřímil se právě včas, aby zahlédl nejasně jakýsi tvar mizeti přes sníh v úkrytu tmy. Pak spatřil Billa stojícího mezi psy polo vítězně, polo malomyslně, v jedné ruce tlustý klacek, v druhé ocas a kus těla lososa sušeného na slunci.„Polovičku dostal,“ oznamoval, „ale aspoň jsem mu dal pořádnou ránu. Slyšel jste ho zakvičeti?“„Jak vypadal?“ ptal se Henry.„Nemohl jsem rozeznati. Ale měl čtyři nohy a tlamu a srst a vypadal jako nějaký pes.“„Myslím, že je patrně krotký vlk.“„Je po čertech krotký, ať už je cokoli, když sem přijde ke krmení a dostane podíl ryb.“Té noci, když po večeři seděli na podlouhlé bedně a bafali z dýmek, kruh planoucích očí stáhnul se ještě úže, než dosud.„Přál bych si, aby přišli na nějaké stádo losů nebo podobně a šli po svých a nechali nás o samotě,“ pravil Bill.Henry zamručel tónem, který nebyl úplným souhlasem, a čtvrt hodiny seděli mlčíce; Henry upřeně zíral do ohně a Bill na kruh očí, planoucích ve tmě hned tam, kde světlo ohně přestávalo.„Přál bych si, abychom již vjížděli do M’Gurry,“ počal znova.„Dejte již pokoj s vaším přáním a kvákáním,“ vybuchl Henry hněvivě. „Pálí vás žáha. To vás moří. Spolkněte lžičku sody a bude vám lahodněji a budete příjemnějším společníkem.“Z rána byl Henry probuzen zuřivým zaklením, vycházejícím z úst Billových. Henry opřel se o loket a spatřil svého druha, jak stojí mezi psy vedle obloženého ohně, s rukama v nevoli vztýčenýma, s tváří vášnivě skřivenou.„Hola!“ zvolal Henry. „Co je zas?“„Frog zmizel!“ zněla odpověď.„Ne.“„Povídám vám, že ano.“Henry vyskočil z pokrývek a ke psům. Spočítal je opatrně a pak se připojil k svému společníku v proklínání všech mocností Divočiny, která je oloupila opět o psa.„Frog byl nejsilnější ze smečky,“ prohlásil Bill na konec.„A nebyl hloupý pes,“ připojil Henry.A tak byl zaznamenán druhý epitaf ve dvou dnech.Neveselá snídaně snědena, a zbylí čtyři psi zapřaženi do saní. Den byl opakování dnů předcházejících. Muži plahočili se bez hovoru po tváři zmrzlého světa. Ticho bylo rušeno leda skřeky jejich pronásledovatelů, kteří neviděni nespouštěli se jejích pat. S příchodem noci uprostřed odpoledne výkřiky zaznívaly blíže, když pronásledovatelé dle svého obyčeje se přiblížili; psů zmocnilo se rozčilení a bázeň, a zavinili paniky, jež zapletly postraňky a ještě více sklíčily oba muže.„Tak, to vás uklidní, hloupí tvorové,“ pravil Bill s uspokojením toho večera, stoje zpříma po vykonání svého úkolu.Henry nechal vaření a šel se podívat. Jeho společník nejenom uvázal psy, ale uvázal je s holemi dle indianského způsobu. Kolem hrdla každého psa uvázal řemen. K němu připevnil tlustou hůl zdélí čtyř nebo pěti stop, tak těsně k hrdlu, že pes nemohl zuby dosáhnouti obojku. Druhý konec hole připoutal pomocí řemenu ke kolíku zaraženému v zemi. Pes byl neschopen překousati kůži na svém konci hole. Hůl bránila mu dostati se ke kůži připevněné na druhém konci.Henry kývl hlavou na znamení souhlasu.„To jest jediné opatření, které udrží Jedno Ucho,“ pravil. „Prokouše kůži tak čistě jako nožem a o polovic rychleji. Ráno budou zde všichni v pořádku.“„Můžete se vsaditi, že budou,“ tvrdil Bill. „Jestliže se ukáže, že jeden schází, chci se vydati na cestu bez kávy.“„Oni zrovna vědí, že nemáme nabito k zabíjení,“ poznamenal Henry, když šli spat, ukazuje na planoucí kruh, který je svíral. „Kdybychom mohli do nich vypáliti několik ran, byli by uctivější. Každou noc přicházejí blíže. Odvykněte trochu oči světlu ohně a zadívejte se — tam! Viděl jste ho?“Po nějaký čas oba mužové se bavili pozorováním matných obrysů na kraji záře od ohně. Když se zadívali určitě a vytrvale v místo, kde pár očí plál v temnotě, obrys zvířete nabýval určitého tvaru. Mohli dokonce viděti, jak obrysy časem se pohybují.Jakýsi zvuk mezi psy připoutal pozornost mužův. Jedno Ucho vyrážel ze sebe trhané, dychtivé kňučení, škubaje tyčí směrem do tmy, a chvílemi přestával, aby podnikl zuby zuřivé útoky na hůl.„Podívejte se na to, Bille,“ zašeptal Henry.Do plného světla ohně plíživým, bočitým pohybem vklouzlo zvíře podobné psu. Pohybovalo se se směsí nedůvěry a smělosti, pozorujíc opatrně muže, hlavní zájem upoután na psy.„Ten blázen Jedno Ucho nebojí se příliš, jak se zdá,“ pravil Bill tichým hlasem.„Je to vlčice,“ odvětil šeptem Henry, „a to dává vysvětlení o Fattym a Frogovi. Je vnadidlem smečky. Odláká psa a pak ostatní se naň vrhnou a sežerou ho.“Oheň zapraskal. Hořící dřevo padlo stranou s prskavým hlukem. Při tomto zvuku záhadné zvíře skočilo zpět do tmy.„Henry, uvažuji,“ hlásil Bill.„O čem uvažujete?“„Uvažuji, že to byl ten, kterého jsem přetáhl klackem.“„O tom není žádné pochybnosti,“ byla Henryho odpověď.„A tady bych rád poznamenal,“ pokračoval Bill, „že důvěrnost tohoto zvířete s táborovými ohni je podezřelá a nemorální.“„Zná lecos více, než by slušný vlk měl znáti,“ připouštěl Henry. „Vlk, který zná tolik, že přichází se psy ke krmení, má za sebou zkušenosti.“„Starý Villan měl kdysi psa, který utekl s vlky,“ uvažoval Bill hlasitě. „Měl bych to znáti. Odstřelil jsem ho ze smečky na pastvině losů, na druhé straně, na Little Stick. A starý Villan plakal jako dítě. Neviděl prý ho tři leta. Po celou tu dobu byl pes s vlky.“„Myslím, že jste na to přišel, Bille. Onen vlk je pes a žral již mnohokráte ryby z lidské ruky.“„A jestliže se mi naskytne příležitost, vlk, který je vlastně pes, bude sloužiti za potravu,“ prohlásil Bill. „Nemůžeme si dovoliti ztrátu dalších zvířat.“„Ale máte jenom tři patrony,“ namítnul Henry.„Počkám si na jistou ránu,“ byla odpověď.Z rána Henry obnovil oheň a vařil snídani s průvodem chrápání svého společníka.„Spal jste právě příliš krásně,“ řekl mu Henry, když ho vyburcoval k snídani. „Neměl jsem síly vyrušiti vás.“Bill počal ospale jísti. Zpozoroval, že jeho koflík je prázdný, a povstal, aby sáhnul po hrnci. Ale hrnec byl mimo dosah a vedle Henryho.„Jářku, Henry,“ káral ho mírně, „nezapomněl jste na něco?“Henry rozhlédl se velmi pečlivě a potřásl hlavou. Bill nastavil prázdný koflík.„Nedostanete žádné kávy,“ prohlásil Henry.„Došla?“ ptal se Bill úzkostlivě.„Ne.“„Myslíte, že by rušila mé trávení?“„Ne.“Tvář Billova zrudla hněvem.„Pak je toho zrovna dost a rád bych slyšel, jak to vysvětlíte,“ pravil.„Spanker je pryč,“ odpověděl Henry.Beze spěchu, s výrazem člověka resignovaného vůči neštěstí obrátil Bill hlavu a s místa, kde seděl, spočítal psy.„Jak se to stalo?“ ptal se apaticky.Henry pokrčil rameny. „Nevím. Leda že by ho Jedno Ucho byl odkousnul. Jisto je, že to nemohl udělati sám.“„Proklatý pes.“ Bill hovořil vážně a pomalu, nedávaje na jevo hněvu, který v něm zuřil. „Když se nemohl sám odkousati, odkousal Spankera.“„Nuže, tak jako tak Spankerovo trápení jest odbyto; myslím, že nyní je již stráven a pobíhá krajinou v břichách dvaceti různých vlků,“ byl Henryho epitaf pro posledního ztraceného psa.„Vezměte si trochu kávy, Bille.“Ale Bill potřásl hlavou.„Jděte,“ přimlouval se Henry, pozdvihuje hrnec.Bill odstrčil svůj koflík stranou. „Ať jsem čertův, jestliže to udělám. Řekl jsem, bude-li chyběti pes, že nevezmu si kávy, a také si nevezmu.“„Je to proklatě dobrá káva,“ pravil Henry svůdně.Ale Bill byl zatvrzelý a jedl suchou snídani, zapíjeje polohlasnými kletbami na Jedno Ucho pro kousek, který provedl.„Dnes večer je uvážu, by na sebe nedosáhli,“ pravil Bill, když se vydali na cestu.Putovali něco přes sto yardů, když Henry, který byl v čele, se sehnul a zvednul cosi, oč jeho lyže zavadila. Byla tma a nemohl toho viděti, ale rozeznal to hmatem. Mrštil tím za sebe, takže to udeřilo o saně a odrazilo se, až dopadlo na lyže Billovy.„Možná, že toho budete potřebovati k své práci,“ pravil Henry.Bill vyrazil výkřik. To bylo vše, co zbylo ze Spankera — hůl, kterou byl připoután.„Sežrali ho i s kůží a se vším,“ prohlásil Bill. „Hůl je čistá jako píšťala. Sežrali kůži na obou koncích. Jsou proklatě hladovi, Henry, a myslím, že dostanou mě, i vás, než bude tato cesta u konce.“Henry zasmál se vyzývavě. „Nebyl jsem dosud stíhán vlky tímto způsobem, ale prodělal jsem mnohem horší věci a zůstal zdráv. Je zapotřebí více, než hrstky těch zvířat, aby udolaly vašeho služebníka, Bille.“„Nevím, nevím,“ mumlal Bill zlověstně.„Dobrá, poznáte to jasně, až budeme vjížděti do M’Gurry.“„Nejsem obzvláště nadšen,“ trval Bill na svém.„Máte špatnou barvu; to vám chybí,“ hlásal Henry. „Potřebujete chinin, a dám vám pořádnou dávku, jakmile dostihneme M’Gurry.“Bill zamručel, projevuje nesouhlas s touto diagnosou, a upadl v mlčení. Den byl jako všechny dny. Světlo přišlo v devět hodin. Ve dvanáct hodin jižní obzor proteplen neviditelným sluncem, a pak začala studená šeď odpoledne, která klesla o tři hodiny později v noc.Bylo to právě po marném úsilí slunce zjeviti se, když Bill vytáhl pušku zpod popruhů saní a pravil:„Jděte ku předu, Henry; chci se podívati, zda něco neuvidím.“„Kdybyste se raději držel saní,“ protestoval jeho společník. „Máte jen tři patrony, a neví se, co se může přihoditi.“„Kdo kváká nyní?“ ptal se Bill vítězně.Henry neodpověděl a ploužil se dále sám, ačkoliv často vrhal úzkostlivé pohledy do šedé pustiny, kde jeho soudruh zmizel. Hodinu na to Bill se dostavil, využitkovav výhody přímé chůze, kdežto saním bylo objížděti četné záhyby.„Jsou roztroušeni a toulají se daleko široko,“ pravil, „střežíce nás a současně se ohlížejíce po zvěři. Vidíte, jsou si námi jisti, jen že vědí, že na nás musí čekati. Prozatím jsou ochotni vzíti za vděk čímkoli jedlým, co se jim naskytne.“„Chcete říci, žemyslí, že nás mají jisté,“ namítal Henry pichlavě.Ale Bill ho ignoroval. „Viděl jsem některé z nich. Jsou hodně hubení. Myslím, že neměli sousta po týdny, mimo Fattyho, Froga a Spankera; a je jich tolik, že to mnoho nevydalo. Jsou pozoruhodně hubení. Žebra mají jako valcha na prádlo, a žaludky až u páteře. Jsou hodně zoufalí, mohu vás ujistiti. Stanou se ještě zuřivými a pak pozor před nimi.“Několik minut na to Henry, který nyní putoval za saněmi, tiše, varovně zahvízdnul. Bill se obrátil, podíval a pak klidně zastavil psy. Vzadu, z posledního záhybu a přímo před oči, po téže cestě, kterou právě projeli, klusala huňatá, hubená postava. Nosem šla po stopě a klusala zvláštním, klouzavým, lehkým chodem. Když se zastavili, stanula také vztýčujíc hlavu a pozorujíc je upřeně s nozdrami poškubávajícími sebou, když zachycovala a zkoumala jejich zápach.„To je vlčice,“ odpověděl Bill.Psi ulehli do sněhu, a Bill šel kolem nich, aby se připojil k svému společníku. Společně pozorovali záhadné zvíře, které je po celé dny pronásledovalo a docílilo již zničení poloviny jejich psího spřežení.Po bádavém ohledání zvíře klusalo několik kroků vpřed. To opětovalo několikrát, až bylo sotva sto yardů vzdáleno. Stanulo s hlavou vzhůru u skupiny jedlí a zrakem i čichem zkoumalo výstroj pozorujících je mužů. Pohlíželo na ně podivně žádostivým pohledem, na způsob psa; ale v jeho žádostivosti nebylo ani trochu psí přítulnosti. Byla to žádostivost vzniklá z hladu, krutá jako jeho vlastní tesáky, neúprosná jako mráz sám.Bylo na vlka veliké; jeho hubená postava jevila obrysy zvířete, jež patřilo k největším svého druhu.„Má výšku v ramenech bezmála dvě a půl stopy,“ poznamenal Henry. „A vsadím se, že jí nechybí mnoho do pěti stop délky.“„Zvláštní barva pro vlka,“ byl posudek Billův. „Neviděl jsem ještě nikdy rudého vlka. Připadá mi skoro jako skořice.“Zvíře zajisté nebylo skořicově zbarveno. Jeho kožich byl pravý vlčí kožich. Převládající barva byla šedá, a přece byl v ní slabý červenavý nádech, nádech, který byl výsměšný, zjevoval se a mizel, který byl spíše jako illuse vidiny, nyní šedý, určitě šedý a zase vykazující záblesky matné rudosti, jež nedala se označiti výrazy všední zkušenosti.„Vypadá pro každého jako veliký, huňatý pes do saní,“ pravil Bill. „Nebyl bych překvapen, kdybych ho spatřil vrtěti ohonem.“„Hej, ty huňáči!“ zvolal. „Pojď sem, ať již se jmenuješ jakkoli.“„Nebojí se vás ani za mák,“ zasmál se Henry.Bill zamávl hrozivě rukou a vzkřikl hlasitě; ale zvíře nejevilo strachu. Jediná změna, kterou na něm mohli pozorovati, byla větší čilost. Stále pozorovalo je s nelítostnou žádostivostí hladu. Byli potrava a ono bylo hladovo; a bylo by nejraději šlo a sežralo je, kdyby bylo se odvážilo.„Hleďte, Henry,“ pravil Bill, ztišuje nevědomky hlas v šepot za příčinou své úvahy. „Mám tři patrony. Ale to je jistá rána. Nemohu chybiti. Utekla se třemi našimi psy a musíme to zaraziti. Co tomu říkáte?“Henry přikývl souhlasně. Bill opatrně vytáhl ručnici z pod popruhu saní. Ručnice byla právě na cestě k jeho rameni, ale nedostala se tam, neboť v témž okamžiku vlčice skočila stranou od stezky do skupiny jedlí a zmizela.Oba muži podívali se na sebe. Henry zahvízdl dlouze a s porozuměním.„To jsem mohl věděti,“ káral Bill sebe sama, když ukládal pušku na její místo. „Ovšem, že vlk, který zná tolik, že přijde se psy ke krmení, bude znáti všecko o střílejících železech. Povídám vám nyní zcela určitě, Henry, to zvíře je příčinou všech našich nehod. Měli bychom nyní šest psů místo tří, kdyby jí nebylo. A povídám vám, Henry, také, že ji musím dostati. Je příliš prohnaná, než aby se dala střeliti na volné prostoře. Ale já si na ni počíhám. A dostanu ji tak jistě, jako že se jmenuji Bill.“„Nepotřebujete se za tím účelem příliš vzdalovati,“ napomínal ho společník. „Jakmile jednou se ta smečka na vás vrhne, ty tři patrony vám nebudou nic platné. Ta zvířata jsou proklatě hladová, a jakmile se do toho dají, dostanou vás určitě, Bille.“Položili se toho večera táborem časně. Tři psi nemohli táhnouti saně ani tak rychle, ani tak dlouhé hodiny jako šest psův a jevili již neklamné známky vysílení. A muži šli záhy na lože; Bill dříve dohlédl, aby psi byli uvázáni tak, aby druh na druha nedosáhl.Ale vlci stávali se smělejšími, a muži byli nejednou vyburčováni ze spánku. Tak blízko vlci přicházeli, že psi stávali se zuřivými hrůzou a bylo potřebí oheň časem posilovati, aby byli dobrodružní marodeuři udržováni v bezpečnější vzdálenosti.„Slyšel jsem námořníky vypravovati o žralocích, jak sledují loď,“ poznamenal Bill, když zalézal zpět do přikrývek po takovém doplnění ohně. „Nuže, ti vlci jsou žraloci na suchu. Znají své řemeslo lépe než my, a nestopují nás takto ze zdravotních důvodů. Dostanou nás. Jistě nás dostanou, Henry.“„Již vás napolo mají, když takto mluvíte,“ odvětil Henry ostře. „Člověk je napolo bit, když připustí možnost. A vy jste napolo sežrán podle toho, jak o tom mluvíte.“„Ulovili už lepšího muže, než jste vy a já,“ odpověděl Bill.„Oh, nekvákejte. Již toho mám dost.“Henry obrátil se hněvivě na druhou stranu, ale byl překvapen, že Bill nedal na jevo podobného nakvašení. To nebyl Billův způsob, neboť býval snadno pohněván ostrými slovy. Henry přemýšlel o tom dlouho, než usnul, a když mu víčka zapadala a on usínal, tanula mu v hlavě myšlenka: „Není o tom žádné pochybnosti: Bill má strach. Musím ho zítra povzbuditi!“Kapitola třetí. Výkřik hladuDen začal příznivě. Neztratili té noci žádného psa a vyrazili na cestu do ticha, tmy a zimy se srdcem dosti lehkým. Zdálo se, že Bill zapomněl na své předtuchy minulého večera a stával se i žertovným vůči psům, když o polednách převrhli sáně na špatné cestě.Byl to nepříjemný zmatek. Sáně byly vzhůru nohama a zaklíněny mezi kmen stromu a ohromnou skálu, a bylo nutno psy odpřáhnouti, by se motanice rozpletla. Oba muži byli skloněni nad saněmi, snažíce se je narovnati, když Henry zpozoroval, že Jedno Ucho prchá stranou.„Sem, Jedno Ucho!“ zvolal, vztyčuje se a otáčeje se za psem.Ale Jedno Ucho dal se do běhu přes sníh, zanechávaje stopy za sebou. A v sněhu, odkud přijeli, čekala naň vlčice. Když se jí blížil, stal se náhle opatrným. Jeho běh se uvolnil v čilý, půvabný krok a pak stanul. Pozoroval ji pečlivě a s pochybnostmi, a přece toužebně. Zdálo se, že ona se naň usmívá, ukazujíc zuby spíše lichotným než hrozivým způsobem. Udělala mu vstříc několik kroků jakoby žertovně a pak se zastavila. Jedno Ucho blížil se jí, stále čilý a opatrný, ohon a uši vzpřímené, s hlavou vzhůru. Snažil se očenichati se s ní, ale ona žertovně a upejpavě couvala. Každý jeho postup byl provázen ústupem s její strany. Krok za krokem lákala ho od bezpečí jeho lidské společnosti. Pouze jednou, jako jakási výstraha matně se mu kmitla vědomím, ohlédl se zpět na převrhnuté sáně, své druhy ve spřežení a na oba muže, kteří ho volali.Ale ať jakákoli myšlenka se rodila v jeho mysli, byla rozptýlena vlčicí, která mu šla v ústrety, očenichala se s ním v letném okamžiku, a zase počala upejpavě couvati před jeho obnoveným postupem.Zatím Bill si vzpomněl na ručnici. Byla však skřípnuta pod převrženými saněmi, a než mu Henry pomohl narovnati náklad, Jedno Ucho a vlčice byli příliš těsně u sebe a vzdálenost příliš veliká, než aby bylo možno odhodlati se k výstřelu.Příliš pozdě poznal Jedno Ucho svůj omyl. Než ještě viděli příčinu, viděli ho oba muži obrátiti se a dáti se do běhu směrem k nim. A pojednou spatřili tucet vlků, šedých a hubených, jak vyrazili přes sníh a blížili se v pravém úhlu k stezce, zamezujíce mu ústup. V témž okamžiku upejpavost a hravost vlčice zmizela. Se zavrčením vrhla se na Jedno Ucho. Odrazil ji svým ramenem a jsa odříznut, ač stále snažil se dostati k saním, změnil běh, pokoušeje se okruhem k nim proniknouti. Každou chvíli objevovalo se více vlkův a připojovalo se k honbě. Vlčice byla na skok za Jedním Uchem, a držela se mu v patách.„Kam jdete?“ ptal se náhle Henry, klada ruku na rámě svého společníka.Bill ji setřásl. „Nevydržím toho,“ pravil. „Nesmějí dostati už ani jednoho z našich psů, mohu-li tomu zabrániti.“Pušku v ruce, vnořil se do podrostu lemujícího stezku s této strany. Jeho záměr byl dostatečně zřejmý. Byly-li saně středem kruhu, ve kterém Jedno Ucho obíhal, Bill hodlal přerušiti tento kruh v jednom bodě, nadbíhaje pronásledovníkům. S puškou, za bílého dne mohlo mu snad býti možno zastrašiti vlky a zachrániti psa.„Jářku, Bille!“ volal za ním Henry. „Buďte opatrný! Nevydávejte se v nebezpečí!“ Henry usedl na saně a pozoroval. Nemohl nic jiného dělati.Bill již zmizel z dohledu; ale sem a tam bylo viděti Jedno Ucho zjeviti se a zase zmizeti mezi podrostem a roztroušenými skupinami jedlí. Henry soudil, že jeho osud je beznadějný. Pes byl si zplna vědom svého nebezpečí, ale obíhal ve vnějším kruhu, co smečka vlkův obíhala v kruhu užším a kratším. Bylo marno doufati, že by Jedno Ucho tak předběhl své pronásledovatele, aby mohl před nimi protnouti jejich kruh a dostati se zpět k saním.Různé dráhy blížily se rychle jednomu bodu. Henry věděl, že tam někde ve sněhu, na místě zakrytém jeho očím stromy a houštinami, smečka vlků, Jedno Ucho a Bill se sejdou. Příliš rychle, daleko rychleji než očekával, se to odehrálo. Zaslechl výstřel, pak dva výstřely rychle za sebou a věděl, že Billovo střelivo je vyčerpáno. Pak slyšel veliký výbuch vrčení a vytí. Poznal bolestné a hrůzné zavytí Jednoho Ucha a slyšel vlčí skřek, který prozrazoval zasažení zvířete. A to bylo vše. Vrčení ustalo. Vytí zaniklo. Ticho rozložilo se opět nad osamělou zemí.Seděl dlouho na saních. Nebylo naprosto potřebí, aby šel se podívat, co se stalo. Věděl to, jako by se to bylo odehrálo před jeho očima. Kterýs okamžik prudce vyskočil a spěšně vyňal sekeru zpod popruhův. Ale po delší dobu seděl a dumal, s oběma zbývajícími psy, choulícími se a chvějícími u jeho nohou.Konečně povstal unaveně, jako by všechna pružnost zmizela z jeho těla, a šel uvázat psy k saním. Přehodil si provaz přes rameno a táhl se psy. Nešel daleko. Při první známce blížící se tmy pospíšil si udělati tábor a postaral se, aby mel hojnou zásobu paliva. Nakrmil psy, uvařil a snědl večeři a připravil si lůžko těsně u ohně.Ale nebylo mu souzeno, aby se těšil z tohoto lůžka. Než zamhouřil oči, vlci stáhli se příliš blízko kolem, než bylo bezpečno. Nebylo již potřebí žádného napínání zraku, by je viděl. Byli kolem něho a ohně kol dokola, v úzkém kruhu, a mohl je viděti zřetelně ve světle ohně, lehající, sedající si, plazící se po břiše, plížící se zpět a ku předu. Dokonce spali. Sem a tam viděl některého schouleného ve sněhu po způsobu psím užívati spánku, který byl odepřen nyní jemu samému.Udržoval jasně planoucí oheň, neboť věděl, že ten jediné chránil maso jeho těla proti jejich hladovým tesákům. Jeho dva psi tiskli se k němu, s každé strany jeden, opírajíce se o něho pro ochranu, sténajíce a kňučíce, a časem zoufale vrčíce, když některý vlk více se přiblížil než obyčejně. V takových okamžicích, když psi zavrčeli, celý kruh byl vzrušen, vlci vstávali, tlačili se pokusmo do předu a sbor vzteklého vrčení a dychtivého vytí zazněl kolem něho. Pak si kruh opět ulehl a sem a tam některý vlk navázal opět přerušenou dřímotu.Ale tento kruh měl neustálou tendenci sevříti se kolem něho. Kus po kuse, o palec najednou, brzy ten, brzy onen vlk pošinul se ku předu, až kruh se zúžil, že bestie byly skoro na doskok. Pak popadl vždy hořící polena a metal je do smečky. Výsledek byl vždy spěšný ústup, provázený hněvivým vytím a zděšeným vrčením, když dobře mířené dřevo zasáhlo a spálilo příliš odvážné zvíře.Ráno zastihlo muže uštvaného a zmalátnělého, s široce rozevřenýma očima po nevyspání. Uvařil snídani ve tmě a v devět hodin, když s příchodem denního světla smečka vlků se vzdálila, přikročil k provedení záměru, který si usmyslil za dlouhých hodin nočních. Nasekav mladých stromků, udělal z nich jakési lešení, přivázav je ve výši křížem přes sebe ke kmenům stromů. Užil pak saňových popruhů jako zdvihacího lana a s pomocí psů vytáhl rakev nahoru na lešení.„Dostali Billa a možná, že dostanou mě, ale jistě nedostanou nikdy vás, mladý muži,“ pravil oslovuje mrtvé tělo v jeho hrobce ze stromů.Pak se znova vydal na cestu a ulehčené sáně vyskakovaly za ochotnými psy; neboť také věděli, že bezpečí záleží na dosažení Fortu M’Gurry. Vlci pronásledovali je nyní otevřeněji, klusajíce klidně vzadu a putujíce po obou stranách, rudé jazyky vyplazeny, s boky hubenými, ukazujícími při každém pohybu vlnění žeber. Byli velice hubeni, pouhé měchy kůže přetažené přes kostry, šlachy na místo svalů — tak hubení, že Henry musil shledávati podivuhodným, že se ještě udrží na nohou a neshroutí se na místě do sněhu.Neodvážil se cestovati až do tmy. O polednách slunce nejenom ohřálo jižní obzor, ale vystrčilo dokonce svůj horní okraj, bledý a zlatý, nad kraj oblohy. Přijal to jako znamení. Dny se prodlužovaly. Slunce se vracelo. Ale sotva že zmizel pozdrav jeho světla, když zařídil si tábor. Bylo ještě několik hodin šedého denního světla a temného soumraku, a využil jich, aby si nasekal ohromnou zásobu paliva.S nocí přišel děs. Nejen že hladovící vlci stávali se smělejšími, ale nevyspání jevilo účinky na Henryho. Zdříml proti své vůli schoulen u ohně, zahalen do přikrývek, sekeru mezi koleny, s každé strany s jedním psem tísnícím se naň. Procitl jednou a spatřil před sebou ani ne dvanáct stop daleko velikého, šerého vlka, jednoho z největších z celé smečky. A když se naň díval, šelma protahovala se zvolna po způsobu líného psa, zívajíc přímo do jeho tváře a dívajíc se naň okem majitele, jako by opravdu byl jen poodloženou hostinou, na kterou brzy dojde.Tuto jistotu jevila celá smečka. Plných dvacet mohl jich napočítati, zírajících na něho hladově nebo tiše spících ve sněhu. Připomínali mu děti shromážděné kolem prostřeného stolu a čekající na dovolení, že smějí začíti jíst. A on byl potravou, kterou měli jíst! Byl zvědav, jak a kdy hody začnou.Když hromadil dříví na oheň, objevil hodnotu svého vlastního těla, jak jí ještě nikdy nepocítil. Pozoroval své pohybující se svaly a zajímal ho důmyslný mechanism jeho prstů. Při světle ohně křivil prsty pomalu a opětovně, zprvu toliko jeden, pak všechny najednou, roztahuje je široce a pak dělaje rychlé chňapavé pohyby. Studoval útvar nehtů a mačkal špičky prstů hned ostře a hned zas měkce, měře dobu, které nervové pocity potřebovaly. Okouzlovalo ho to, a pocítil náhle lásku k tomu svému jemnému masu, které pracovalo tak krásně, vláčně a delikátně. Pak vždy vrhl bázlivý pohled na kruh vlků nadějně sevřený kolem něho, a jako rána dopadlo naň vědomí, že toto jeho podivuhodné tělo, toto živoucí maso není nic více, než určité množství potravy, touha dravých zvířat, určené k tomu, aby bylo rváno a drásáno jejich hladovými tesáky, aby jim bylo potravou, jako jim často byl potravou los nebo králík.Probudil se z dřímoty, která byla polo děsivý sen a spatřil vlčici s rudým nádechem před sebou. Nebyla od něho dále než půl tuctu stop a pozorovala ho žádostivě. Oba psi kňučeli a vrčeli u jeho nohou, ale ona si jich nevšímala. Nebylo v ní ničeho hrozivého. Dívala se naň prostě s velikou žádostivostí, ale věděl, že to je žádostivost ze stejně velikého hladu. Byl potrava, a pohled naň probouzel v ní chuťové pocity. Její tlama se otevřela, sliny kanuly dolů a oblizovala se s rozkoší předtuchy.Křečovitý strach jím zalomcoval. Rychle sáhl po hořícím dřevu, aby je po ní hodil. Ale když sahal, a dříve než jeho prsty sevřely tuto zbraň, skočila vlčice v bezpečí; a poznal, že byla zvyklá, že se po ní házelo. Ve skoku zavrčela obnažujíc bílé tesáky až ke kořenům, všechna její žádostivost zmizela a byla nahrazena zlobou šelmy, která jím zachvěla. Podíval se na ruku, ve které držel dřevo, všímaje si důmyslné delikátnosti prstů je svírajících, jak se přizpůsobovaly všem nerovnostem povrchu, ovíjejíce se kolem drsného dřeva, a jak malík, příliš blízký k hořící části dřeva, citlivě a automaticky se odtáhl od horka způsobujícího bolest na chladnější místo; a v témž okamžiku zdálo se mu, že má vidinu týchž citlivých a delikátních prstů, drcených a rvaných bílými zuby vlčice. Nikdy nemiloval svého těla tak, jako nyní, kdy jeho majetkové právo k němu bylo tak nejisté.Po celou noc bojoval hořícími dřevy proti hladové smečce. Když proti své vůli zdříml, kňučení a vrčení psů ho vzbudilo. Jitro přišlo, ale poprvé denní světlo nestačilo zaplašiti vlky. Muž marně čekal, že odejdou. Zůstali v kruhu kolem něho u ohně, dávajíce na jevo nadutost majitelů, která otřásla jeho odvahou, již přineslo mu ranní světlo.Udělal zoufalý pokus vydati se na cestu. Ale v okamžiku, kdy se vzdal ochrany ohně, nejsmělejší vlk skočil po něm, ale skočil vedle. Zachránil se skokem zpět, a čelisti šelmy sklaply sotva šest palců od jeho stehna. Ostatní smečka byla vzhůru a hnala se po něm a bylo potřebí házeti hořící dřeva na pravo i na levo, aby byli zahnáni do uctivé vzdálenosti.Ani za světla denního neodvážil se opustiti oheň, by nasekal čerstvého dříví. Ve vzdálenosti dvaceti stop vypínala se ohromná, uschlá jedle. Půl dne strávil, prodlužuje svůj táborový oheň směrem k tomu stromu, neustále maje po ruce půl tuctu hořících klacků, by je házel po svých nepřátelích. Když se dostal ke stromu, studoval okolní les, by porazil strom směrem, kde bylo nejvíce paliva.Noc byla opakováním předešlé noci, leda že potřeba spánku začínala ho přemáhati. Vrčení jeho psů ztrácelo svou účinnost. Kromě toho vrčeli neustále, a jeho otupělé, ospalé smysly již neuvědomovaly si změnu v prudkosti a intensitě. Probudil se vyděšeným trhnutím. Vlčice byla od něho méně než yard. Mechanicky na krátkou vzdálenost, než mohla se uhnouti, vrazil jí hořící dřevo přímo do otevřené a vrčící tlamy. Uskočila, vyjíc bolestí, a co se těšil ze zápachu spáleného masa a srsti, pozoroval ji, jak potřásá hlavou a zuřivě mručí ve vzdálenosti dvaceti stop.Ale tentokráte, než opětně usnul, uvázal si hořící smrkovou větev k pravé ruce. Oči jeho byly zavřeny jen několik minut, když oheň pálící jeho maso, probudil ho. Několik hodin zůstal věren tomuto programu. Kdykoli byl takto probuzen, zahnal vlky hořícími klacky, přiložil na oheň a znova přidělal větev k ruce. Všechno se dařilo dobře, až po chvíli, kdy nepřivázal větev dosti dobře. Když se mu oči sklížily, odpadla od jeho ruky.Snil. Zdálo se mu, že je ve Fort M’Gurry. Bylo teplo a útulno, a hrál cribbage s faktorem. Také se mu zdálo, že pevnůstka byla obléhána vlky. Vyli u všech bran a časem on i faktor ustali ve hře, by naslouchali a zasmáli se marnému úsilí vlků dostati se dovnitř. A tu, tak divný byl sen, pojednou ozvala se rána. Dvéře byly vyraženy. Viděl, jak vlci zaplavují velikou světnici pevnůstky. Skákali přímo na něho a faktora. S vyražením dveří hluk jejich vytí vzrostl strašlivě. To vytí ho nyní sužovalo. Jeho sen přecházel v cosi jiného — več, nevěděl; ale v tom všem pronásledovalo ho neustálé vytí.A tu se probudil a shledal vytí skutečným. Bylo tu veliké vrčení a vytí. Vlci naň hnali útokem. Byli kolem něho a na něm. Zuby jednoho sevřely se na jeho rameni. Instinktivně skočil do ohně, a když skákal, cítil ostré seknutí zubem, který rozdrásal maso jeho nohy. Pak začal zápas ohněm. Tlusté rukavice chránily dočasně jeho ruce, i metal žhavé uhly na všechny strany, až táborový oheň podobal se sopce.Ale nemohlo to dlouho trvati. Jeho tvář dostávala puchýře v horku; obočí a řasy byly spáleny, a horko stávalo se nesnesitelným jeho nohám. S plápolajícím dřevem v každé ruce skočil na okraj ohně. Vlci byli zahnáni. Na všech stranách, kam žhavé uhly dopadly, syčel sníh a každou chvíli ustupující vlk divokým skokem a zavrčením ohlásil, že šlápl na takový žhavý uhel.Mrštiv hořící klacky na nejbližší nepřátele, strčil muž doutnající rukavice do sněhu a dupal, by ochladil nohy. Jeho oba psi zmizeli, a věděl dobře, že posloužili jako jeden chod z protahující se hostiny, jež začala se před několika dny s Fattym, a jejímž posledním chodem bude pravděpodobně on sám v nejbližších dnech.„Ještě jste mne nedostali!“ vzkřikl divoce hroze hladovým bestiím; a při zvuku jeho hlasu celý kruh by vzrušen, všeobecné zavrčení se ozvalo a vlčice připlížila se těsně k němu přes sníh a pozorovala ho s hladovou žádostivostí.Přikročil k provádění nové myšlenky, jež ho napadla. Rozšiřoval oheň ve veliký kruh. Uvnitř toho kruhu se schoulil, maje pod sebou své ložní zařízení, by ho chránilo před tajícím sněhem. Když takto zmizel ve svém plamenném úkrytu, celá smečka přišla zvědavě k okraji ohně, by viděla, co se s ním stalo. Až dosud se jim zabraňovalo přiblížiti se ohni; nyní usadili se v těsném kruhu, jako tak mnozí psi, blýskajíce očima, zívajíce a protahujíce hubená těla v nezvyklém teple. Pak si vlčice usedla a s nosem, obráceným k jedné hvězdě, počala výti. Vlci postupně se k ní přidali, až celá smečka, sedíc na zadcích, s nosy obrácenými k obloze, vyla svým skřekem hladu.Svítání přišlo, a světlo denní. Oheň dohoříval. Palivo došlo a bylo potřebí opatřiti nové. Muž učinil pokus vykročiti z ohnivého kruhu, ale vlci vstali, by se naň vrhli. Hořící dřeva přinutila je uskočiti stranou, ale nezahnala jich již. Marně snažil se je zapuditi. Když se vzdal a vrávoral zpět do kruhu, jeden z vlků skočil po něm, ale chybil se a dopadl všemi čtyřmi nohami do žhavého uhlí. Zavyl hrůzou, a vrče, hned se odplazil, aby si ochladil tlapy ve sněhu.Muž usedl si na přikrývky ve schoulené posici. Jeho tělo klonilo se vpřed. Jeho ramena ochablá a klesající, hlava o kolena opřená dosvědčovala, že se vzdal zápasu. Sem a tam zvedl hlavu, by pozoroval hasnutí ohně. Kruh ohně a žhavých uhlů trhal se v ohniska s mezerami mezi nimi. Tyto mezery rostly, ohniska se zmenšovala.„Myslím, že můžete přijít a vzít si mě, kdy chcete,“ zamumlal. „Ať to dopadne jakkoli, budu spáti.“Náhle se probudil, a v otvoru kruhu, přímo před sebou, spatřil vlčici, dívající se naň.Opět se probudil, o chvíli později, ač se mu to zdálo o hodiny později. Tajemná změna se stala — tak tajemná, že byl vyburcován k větší bdělosti. Něco se stalo. Nemohl nejdříve pochopiti. Pak to objevil. Vlci zmizeli. Zbýval jen udupaný sníh, by dosvědčoval, jak těsně naň doléhali. Spánek přemáhal jej opět; hlava klesala mu na kolena, když se vztýčil prudkým trhnutím.Bylo slyšeti výkřiky mužů, nárazy saní, vrzání postrojů a dychtivé kňučení namáhajících se psů. Čtvery sáně jely od řeky k táboru mezi stromy. Půl tuctu lidí bylo kolem muže, choulícího se uprostřed hasnoucího ohně. Třásli jím, až přišel k sobě. Díval se na ně jako opilý a mumlal podivnou, ospalou řečí:„Rudá vlčice… Přišla se psy ke krmení… Nejdříve žrala psí krmivo… Pak sežrala psy… A potom sežrala Billa…“„Kde je lord Alfred?“ zařval mu jeden z mužů do ucha, třesa jím drsně.Zavrtěl pomalu hlavou. „Ne, nesežrala ho… Vězí na stromě u posledního tábora.“„Mrtev?“ vzkřikl muž.„A v truhle,“ odpověděl Henry. Vytrhl mrzutě rameno ze sevření tazatelova.„Jářku, dejte mi pokoj… Mám všeho zrovna dost… Dobrou noc, všem.“Oči mu zamžikaly a zavřely se. Brada klesla mu na prsa. A jakmile ho uložili na přikrývky, jeho chrápání ozývalo se mrazivým vzduchem.Ale bylo slyšeti ještě jiný zvuk. Byl daleký a slabý, v nesmírné vzdálenosti, výkřik hladové smečky vlků, vydávající se na pouť za jinou potravou, než byl člověk, který jim právě unikl.	London_Bily-Tesak.html.txt
Tajný šuhaj[1][2]Stojí šuhaj na zápole,na zápole rozpukanej —ako dáka pustá baštav zrúcanine rozsypanej.Očká sú mu búrka čierna,líčka sú mu mesiac bľadý.Čože ti je, dobrý šuhaj?Čože vzdycháš, veď si mladý?Či ti otec, matka hnije?Či si v biede opustený?Či ťa ten svet zlý namíta?Či ti osud rozzlobený?Nevyvábiš z neho slova —šíra hora jeho uši,ústa jeho nemá skala,srdce mramor — niet v ňom duši.Za zvedavou jeho dušouletí hore tmavé oko,lež nemôže za ňou k hviezdam,až k slniečku tak vysoko.Duša blúdi, očká plačú,biedny šuhaj bez nádeje.Prišiel na svet — ten ho nezná;predsa sa mu zlostne smeje.Nač si prišiel, šuhaj mladý?V šírom svete nemáš mesta.Len sa pletieš kolo neho —neznáma ti jeho cesta.Letí orol nad šuhajav kraje neba velikého,zakrúti sa pred očkamišuhajíka strápeného. —Tmavé očká preds’ sa zblysnúako hviezdy ligotavé,tiché prsia predsa zhučiaako mora vlny dravé.Chladné srdce predsa horíhorúcimi plamienkami,nemé ústa preds’ vzdychajúsťa povodeň dolinami:„Daj mi krídla, bystrý orol,nech vyletím z tej pustiny,nech vyletím za svoj’ dušou,slobodný som bez rodiny!“Očká plačú, hor’ by rady,srdce v prázdnych prsiach búcha.„Daj mi! daj mi! ak máš milosť.“Lež ho orol neposlúcha.Neposlúcha slabé hlasy,len si pyšne ďalej letí:„Oj, šťastný je, sto ráz šťastný,kto lietava ponad svety!“Pribité sú mútne očkána orlovi šuhajove,ústa mŕtve ako kameň,prsia chladné sťa ľadové.Hučí vietor ponad hory,kruto kníše háj borový —nerozháňaj tak krídlami,radšej ich daj šuhajovi!Vietor divý nemá ucha —on šuhajka sebou schváti.Beda! beda! nešťastnému,tam sa v čiernej hĺbke tratí.Skapal šuhaj! Nemáš ho viac!Skala pustá zastenala —rozprskla sa v štyri strany,chladné telo zasypala.Stojí kopec v pustom háji,na ňom rastie smutná tráva,bôľne vzdychá vietor po ňom,nad ním orol povrkáva:„Beda kvietku, sto ráz beda,čo ho ľudia nevoňali,čo v prvší deň jarný zišiel,bo ho mrazy poštípali.Väčšia beda šuhajovi,čo ho svety nepoznali,čo pred časom na svet prišiel,pred časom ho pochovali!“Duša zletí ponad hory,lež nezazre ostrej skaly —ej, nevidí šuhajíčka,splače temne v tichom žiali. —Ponad svetom zašuchoce,mútnu slzu naň zahodí: —„Šťastný na tom nízkom svete,kto za dušou svojou chodí!“[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.[2]Odtláčame text z Považia 1848, č. 23, str. 189, Výbornejšie práce zo Života II, 1846/7, poradové číslo 10. Rukopis „Piesne od Janka Bottu“ (pozri Rukopisné pramene 1, g). Obidva rukopisné texty sú úplne zhodné. Rukopisy Dobšinského. Odtlačil Pavol Dobšinský v Slovenských pohľadoch III, 1883, str. 473, bez dvoch posledných slôh s týmto úvodom: „Ešte len jednu z tých básničiek, pod ktoré Botto ako žiak podpísaval sa čoJanko Maginhradskýa ktorú veľmi radi čítavali a rečnievali sme si hneď vtedy.“ Dobšinský označuje ju rokom 1846. — Škultéty odtlačil v Spevoch Jána Bottu r. 1909.	Botto_Tajny-suhaj.txt
Literárne štúdie a kritikyNajprvším a takmer jediným predmetom básnikovým je človek, lebo čokoľvek on ospevuje, ospevuje to len v pomere k človeku — ináč by nevzbudil zaujatosť. Avšak pretože veci v priestore patria viac maliarovi než básnikovi, preto predmetom básnikovým nie je natoľko telo, ako viacej činy, deje, duša, nakoľko táto je činiteľom, jej city, myšlienky, túžby atď. Keď je teda hlavnou požiadavkou, aby obraz bol verný svojmu predmetu, i básnikovi ľudia musia byť verní, t. j. básnik musí tak podávať ľudí, ako oni sú, nesmie ich vydávať ani za lepších, ani za horších; takým musí maľovať život, aký ozaj je; za pohnútky činov musí klásť tie pohnútky, ktorými ľudia ozaj pohnutí dejstvujú… Poézia zahrňuje do svojho kruhu celý život vnútorný i zovnútorný: všetky skutky, všetky boje, všetky túžby a snaženia a tak, ako sú: tak má predstaviť človeka a človečenstvo, aké ono je.(Zo state O nadprirodzenom živle v básnictve, 1891)	Milkin_Literarne-studie-a-kritiky.html.txt
Dejstvo I.SEDLIAK(orie, hľadí hore):Hľa, poludnie, čas vypriahať. No, vykroč! Zmoril si sa, môj milý. Obrátim, poslednú brázdu vytiahnem, a potom obedovať. Chvála Bohu, domyslel som sa krajíček chleba vziať. Domov nepôjdem. Zahryznem si u studničky, zdriemnem, a koník si trávičky odšklbne. Potom v mene Božom zase do roboty. Včas zoriem, dá Pán Boh.ČERTÍK(vybehne ku kríčku):Hľaďže, aký je dobrý! Vše Boha spomína. Počkaj len, i čerta spomenieš. Ukradnem mu krajíček. Zadiví sa, počne hľadať. Žrať sa mu bude chcieť, nazlostí sa, i čerta spomenie.(Berie krajíček, uteká a sadne za kríček nazerať, čo bude robiť sedliak.)SEDLIAK(odpína pobočky):Sláva Tebe, Hospodine!(Odvádza koňa, pustí ho, ide k halene.)Strašne som vyhladol! Krajíček hodný baba odkrojila, ale iste ho celý zjem.(Došiel k halene.)Niet ho. Iste som ho halenou zakryl.(Dvíha halenu.)Ani tu ho niet. Čože je to?(Trasie halenu.)ČERTÍK(zpoza kríčka):Hľadaj, hľadaj, tuto je!(Sadne naň.)SEDLIAK(dvíha kadečo, a ešte trasie halenou):Div a zázrak! Nikoho nebolo, a krajíčka niet. Keby ho vtáci rozzobali, omrvinky by boly. A tu ani mrvy nieto. Nikoho nebolo, a vzal ktosi.ČERTÍK(zodvihne sa, ukradomky nazerá):Hneď ma spomenie.SEDLIAK: Už je tak. Však neumrem hladom. Keď vzal, nech má. Nech mu je na zdravie.ČERTÍK(odpľuje):Ach, ty, prekliaty sedliak! Mal by hrešiť, a on hovorí: na zdravie! Nič s ním nespravíš.SEDLIAK(ukladá sa spať, žehná sa, zíva a zaspáva).ČERTÍK(vychodí zpoza kríčka):Teraz mudruj starý! Starý vše hovorí: málo mi ty do pekla sedliakov vodíš. Hľaďže, kupcov, pánov a kadejakých koľko každý deň pribudne, ale sedliakov málo. Akože ho podvedieš? Nepodbyješ sa podeň nijak. Už čože viac — posledný krajíček som ukradol. A on predsa nehreší. Ja už neviem, čo teraz robiť! Pôjdem, zreferujem.(Prepadá sa.)(Opona.)	Tolstoj_Prvy-kotlik.html.txt
V tieni smrtiMarián Dach, doktor lekárstva, vstúpil do ordinačnej siene liečebného ústavu pre tuberkulózu.Sanatórium bolo jeho vlastným majetkom, kde liečil pľúcne choroby sérom, ktoré sám vynašiel. Tisícich už uzdravil. Žil osamotene medzi svojimi chorými. Zrieknuc sa pôžitkov života, zasvätil sa svojmu povolaniu s takou oddanosťou, akej sú schopní len géniovia.Prišiel ešte včas. Nemohol začať dávať injekcie, čo robieval vždy sám. Pomocný lekársky zbor zaoberal sa ešte len prípravami. Chorí sa len vtedy schádzali. Musel čakať.Vošiel do čakárne. Tvár mu zažiarila pocitom vlastnej sily a veľkosti, čo sa ho vždy dvojnásobne zmocnilo medzi chorými, hoci boli medzi nimi i nevyliečiteľní. Vedecky pochopil, že i vyliečiteľnosť má svoje konečné hranice, veď smrteľnosť sa nedá odstrániť. A keď niekoho nemohol uzdraviť, necítil sa pokorený, len z humánneho ohľadu ho ľutoval.Sadol si oproti chorým a osobitne pozoroval z nich každého. Predvídal ich osudy. Vedel, ktorí z nich sa uzdravia, ktorých vyliečenie je pochybné, ktorí sú nezachrániteľní a len preto sú v sanatóriu, aby im uľavil trápenie. Ale všetkých si obzeral s rovnakou dobroprajnosťou.Napokon mu oči utkveli na deve, ktorá stála osamote pri obloku.Pred niekoľkými dňami ju prijali do ústavu. Na jej žiadosť ju umiestnili v jednej z malých viliek, ktoré postavili okolo hlavnej budovy pre bohatých. On len zistil chorobu, podmienky a požiadavky prijatia vybavili pomocní lekári. Vtedy ho nezaujímala viac ako ostatní chorí. Chovala sa ľahostajne a mlčanlivo. Ale teraz, keď so sklonenou hlavou skúmala aj ona chorých, upútal jeho pozornosť spôsob, ako ich pozorovala.Po prvý raz bola medzi chorými. A akoby ona ani nepatrila k nim, ale bola vysoko nad nimi stojacou bytosťou, tak sa pozerala na nich. A udalosti v sieni akoby sa len preto odohrávali pred jej očami, aby ich mohla svojím osobitným pohľadom pozorovať a svojím osobitným náhľadom o nich rozjímať.Všetkých pozorovala: starých, mladých, ženské, mužských. Po niektorých len letmo blysla okom, pri iných sa zastavila a dlhšie ich pozorovala bystrým, prenikavým pohľadom, akoby im chcela nazrieť až do duše. Tých, ktorí sa zhovárali, pozorovala so zvláštnou záľubou, akoby ich pohyby, výrazy, úsmevy, mihnutia očí, jej odhaľovali podivné tajomstvo, do ktorého nazrieť nie je dané každému.Doktor Dach zabudol na ostatných chorých. Hľadel len na dievča…O chvíľu vošiel do čakárne jeden z pomocných lekárov a oznámil, že už môžu vojsť, injekcie už začínajú dávať.Dach vstal a potichu sa spýtal:— Kto je tá plavá, vysoká deva pri obloku?Pomocný lekár pozrel označeným smerom a povedal:— Agáta Javorská, spisovateľka, autorka románov Rozdiely a Biela hmla.Dach už chápal, prečo aj ona pozoruje ľudí. S malým rozdielom i pre ňu znamenajú to, čo pre neho. Sú predmetom štúdia a tvorby. Vnukujú city, idey, myšlienky.Prešiel do ordinačnej siene. Dvere nechal otvorené a kým si obliekol biely plášť a pripravil sa do práce, ďalej pozoroval dievča.Len ďalej stála osamote pri obloku. Okolo nej sediaci len bokom pozerali na ňu. Nik sa k nej nepriblížil. Aj im bila do očí jej výnimočnosť, lenže ich nepriťahovala, skôr odďaľovala od nej. Len keď pozorovala mladého človeka, zdalo sa im, že má k nim jednako len bližšie.Mladý mužský nemal ani tušenia, že ľudstvo má jednotlivcov, ktorí hľadia rovnakým pohľadom na ľudí obojeho pohlavia, každého postavenia, lebo vidia v nich zjavy, ktoré nemôžu vidieť obyčajné oči, len vedecky a umelecky vnímavé. Zle rozumel devinmu záujmu a s namysleným úsmevom opätoval jej pohľad.Ona ho však len ďalej pozorovala. Ju zaujímali prejavy rozmanitej osobnej ľudskej povahy psychologicky. Ale on to bral ako posmelenie a začal sa vyzývavo usmievať. Pošepkal niečo svojmu susedovi, s významným úsmevom sa obzrel po ľuďoch okolo seba a potom sa už mnohí dívali na devu s podobným úsmevom.Ona odvrátila od nich pohľad a zahrúžila sa do diaľky. V tvári jej ihrali črty, akoby niečo podivné, čo ju veľmi uchvátilo.Dr. Dach vedel, že malý prípad pohol jej náklonnosť k vrodenej zádumčivosti, ešte zosilnenej podobnou náklonnosťou jej choroby. Nevšímajúc si, že ju pozorujú, zapadla do sveta myšlienok. Okolo nej stojaci sa začudovane pozerali na seba, potom zvedavo hľadeli vpravo a vľavo, na koho sa pozerá a čo môže vidieť.Dacha veľmi zabával prípad, v ktorom obmedzení ľudia, nerozumejúc zvláštnemu chovaniu devy, vysvetľovali si ho podľa svojho nízkeho a obyčajného zmýšľania…Keď pomocný lekár oznámil chorým, že už začnú dávať injekcie, Agáta prešla do ordinačnej siene. Utiahla sa vo výklenku obloka a pustila napred ostatných chorých.Chvíľu ich pozorovala, ako prijímajú injekcie. Potom sa jej pozornosť obrátila na lekára a akoby jeho osobnosť vyžarovala pre ňu viac očarujúceho ako ostatní, skúmala ho s väčším záujmom. Ale to, čo objavila, nevzbudilo v nej radosť, akú pociťovala pri skúmaní ostatných, hoci nízkych a obyčajných ľudí. Jej pohľad na lekára bol zvláštny, ale zvláštny bol aj jeho pohľad. A keď sa im stretli oči, ich lúče sa im vkradli až do srdca. Lekárova tvár zažiarila, ale jej tvár sa zamračila. Odvrátila zrak a hľadela oblokom na jedľovinu.Chorí už odišli, ale ona sa nepohla. Musel ju sám Dach upozorniť, že je rad na nej. Strhla sa, akoby ju bol zobudil zo sna. Potom, opanujúc sa, ľahostajne podišla k nemu a ticho pozerala, ako jej vstrekuje sérum do ruky.Neskôr dr. Dach nemohol už s obvyklou pravidelnosťou pokračovať vo svojej praxi. Nemohol liečiť všetkých chorých s rovnakými citmi. Mal už pacientku, ktorá si požadovala osobitné miesto v jeho citoch. Pripútala ho, aby sprevádzal jej chorobu s väčšou pozornosťou. A nevedomky v ňom vzbudila pocit, že jeho veľkosť by sa zistila len vtedy, keby ju uzdravil. Hľadel ju teda vyliečiť za akúkoľvek cenu. Prijali ju do ústavu ako nevyliečiteľnú. S napnutím všetkých síl snažil sa teda zdokonaliť sérum, aby mohol rozšíriť hranice vyliečiteľnosti tak, aby ju zachránil.Aké veľké bolo teda jeho vzrušenie, keď istej noci, idúc k chorému, ktorý dostal krvácanie z pľúc, zbadal svetlo vo vile, kde ona bývala. Vedel, že to niečo znamená, lebo spávala vždy potme.V prvej chvíľke sa naľakal, mysliac, že sa zle cíti. Ale keď podišiel bližšie, presvedčil sa z mihnutia tieňa, že len bdie a prechádza sa po izbe.Veľmi sa nahneval, ale povinnosť ho posielala k ťažšie chorému a len pri návrate zazvonil na jej dverách.Otvorila oblok a vychýlila sa von, aby videla, kto zvoní. Keď ho uvidela, išla mu sama otvoriť. Len sama bola hore vo vile. Vpustila ho a zaviedla do izby, kde bdela.Na stole ležali ceruzou popísané papiere, rozložené na všetky strany a tie prezrádzali, prečo nespí. Pozbierala ich a potom sa spýtala žartovným hlasom, ale s vážnou tvárou:— Prečo ste prišli? Aby ste ma pokarhali? Teda si sadnite, akoby ste boli prišli štebotať. Ako spoločník budete azda menej prísny…A obrátiac za ňou stojace kreslo oproti najbližšiemu kreslu, aby si mohol doň sadnúť, sadla si.Dach si tiež sadol. Bol práve dosť nahnevaný, aby ju mohol pokarhať, ale ľútosť nad tým, že nezachovávajúc predpisy, vystavuje sa nebezpečenstvu, bola ešte väčšia ako hnev. Pokladal to za nevšímavosť a za smutný dôkaz, že nemá dôvod pridržiavať sa života. A zápasiac so vzrušením, opýtal sa:— Nechcete sa uzdraviť?Po Agátinej tvári preletel letmý tieň. Potom usmievavo riekla:— Či som preto tu, aby som sa uzdravila?— Nuž a prečo ste prišli? — odvetil spurne Dach.Agáta veľmi vážne uprela na neho oči.— Aby ste mi predĺžili život.Dach sa ešte väčšmi zamračil a s výčitkou sa opýtal:— Len natoľko si vážite spôsob môjho liečenia a len natoľko mi dôverujete?— A či to nedokazuje dostatočné váženie si a dôveru, že som prišla práve k vám a nie k inému lekárovi?— Veľmi mi to lichotí a divím sa vám, že si žiadate odo mňa len toľko. Ste veľmi skromná, keď sa tým uspokojíte.Deva chmúrne odpovedala:— Nie je vo vašej moci dať mi viacej a som prinútená uspokojiť sa.Dach uprel na ňu podozrievavo oči.— Alebo máte zvláštnu príčinu, aby ste si žiadali len predĺžiť život? Smrť nežiadate len pre ňu samu. S vašou chorobou sa spája lipnutie na živote. Podobne chorí až do konca úfajú. Pozorujte len ostatných chorých a presvedčíte sa, že všetci úfajú.— Ostatní chorí… — namietala Agáta so smutným úsmevom. — Ja som už aj ako zdravá mala svoju osobnú zvláštnosť, ktorú si zachovám i v chorobe. Ako by som mohla teda rovnako cítiť s ostatnými chorými?Potom vážne dodala:— Mám príčinu, aby som si predlžovala život, teda snažím sa to urobiť. Na to, aby som si žiadala umrieť, nemám príčinu, len cítim, že sa to musí stať.Dacha, hoci v triezvych, vedecky uvažujúcich chvíľach i on jasne predvídal, čo deva cítila, jednako urážalo, že ani len nádej na uzdravenie nie je schopný v nej vzbudiť. A rozhorčene vybuchol:— Ako sa zdá, vám sa ušlo viac predtuchy, ako je potrebné…— Aby som sa mohla omamovať, — skočila mu do reči Agáta. Potom sa zadívala do diaľky a pokračovala: — Keď sa všetky vyššie schopnosti vo mne utíšia, a nie som viac len liečenie hľadajúca chorá, pijem do seba lúče slnca, budiace okolo mňa život prírody, vtedy i vo mne zavládne nádej života. Úfam i ja ako ostatní chorí. Ale keď sa zahrúžim do zázračného života tvorivej obrazotvornosti a ožije mi v duši mystický, nadprirodzene vnímavý zmysel tvoriaceho ducha, vtedy podivne jasne a čisto všetko cítim a predvídam. Ako som schopná neomylne preniesť vymyslené bytosti cez vymyslené udalosti a životy, tak to môžem urobiť i so skutočnými udalosťami a žijúcimi osobami i so svojím životom a svojou osobou. A vtedy neomylne, jasne cítim, že sa nikdy nevyliečim. A usilujem sa len o predĺženie života, aby som mohla čím dlhšie písať. Predbežne túžim len po tom, aby som aspoň dotiaľ mohla žiť, kým nenapíšem svoje najmilšie dielo. Ale dobre viem, že sa nezmierim so smrťou ani vtedy, keď už bude hotové. Lebo zas mi príde na um iné a zas iné. A vždy dlhšie budem chcieť žiť, kým napokon darmo budem chcieť, smrť mi vytrhne pero z ruky a veta zostane nedokončená…Dach pochopil, že proti tomu by bola námietka daromná. Voči tejto chorej nemá ani toľko moci, aby ju mohol ukolísať do nádeje života. A žartovným tónom snažil sa uľaviť tragickosť jej slov:— A o mne čo ste vystopovali? Veď úfam, že ste aj o mne, ako predĺžovateľovi života, rozmýšľali…A skúmavo uprel na ňu oči. Jeho zrak prezradil, že nečaká odpoveď ako lekár.Agáta pochopila jeho úmysel a ochotne prevzala ľahší predmet rozhovoru. Polovážne, položartovne riekla:— Vy ste, pán doktor, milovali. Ešte v tom veku, keď je dôležitejšie, že môžeme milovať, ako to, koho milujeme. Veľmi ste milovali a dievča vás nechalo…Dach sa prekvapene pýtal:— Z čoho to usudzujete?— Súdim, že ste v tom veku milovali z toho, že ste nehodnú seba milovali. Nechala vás a to dokazuje, že vás nebola hodna. A preto vás nechala, lebo veľmi ťaživo pôsobila na ňu vaša prísna vážnosť a veľkosť. Výsledok je, že žijete osamote medzi svojimi chorými a len skrze nich pestujete svoju veľkosť, ako by ste v tom hľadali zadosťučinenie.— A teraz čo sa so mnou chystá? — pýtal sa už vážnejšie a s mimovoľným záujmom Dach, prezrádzajúc, že Agáta to dobre chápe.Ona usmievavo pokračovala:— Teraz, keď už túžite po ženskej, primeranej svojej veľkosti, ohrozuje vás nebezpečenstvo, že natrafíte na ňu medzi chorými — veď zdravých žien si ani nevšímate…Lekár zabudol na stanovisko povinnosti, ktoré ho voviedlo k deve a pod vplyvom ktorého bol by pokladal za veľmi nerozumné, ba za vinu, hoci len zďaleka sa dotknúť svojej lásky. I zatúžil aspoň zďaleka zhovárať sa o nej tak, akoby patrila nejakej neprítomnej žene. A s teplým pohľadom povedal:— A keď som ju už našiel?Agáta chápajúc ho usmiala sa. Potom, zahľadiac sa pred seba, akoby rozjímala len o láske osoby vymyslenej poviedky, začala:— Povedzme, že ste už natrafili na ňu. A to v podobe nevyliečiteľnej chorej. Špata choroby a hrôza smrti nemohla zlomiť príťažlivé čaro génia. Ale tá láska nie je tak dokonale vyvinutá, ako bola prvá, prechovávaná k zdravej žene. Ani nie taká, akú by ste cítili k vyliečiteľnej chorej. Len taká latentná, beznádejná, postrachom smrti skrotená, príšerná láska. A bude ničivejšia ako prvá. Nič vám nepridá, len vás oberie. Skláti vás ešte i v tom, čo prvá láska ani len neporušila: vo viere vo vašu veľkosť. Budete sa cítiť veľmi ponížený, keď márne, chcejúc zachrániť devu, na vlastnej strate budete musieť pocítiť, aký malicherný je ešte aj génius voči tomu, čo sa musí stať…Tieň smrti sa zas pustil sťa nevyhnutnosť do ich rozhovoru, hocijako sa mu chceli vyhnúť. A jeho smútok sadol im až na dno srdca. Deva cítila, že pred mužským rozjímať o smrti, v súvislosti s jeho citmi, jej padne ťažko. I zmĺkla. Lekár zas pokladal za strašné počuť to z jej úst a nevypytoval sa ďalej. Hľadal prechod do veselšieho tónu. Potom ho pochytila túžba počuť i o jej citoch. Rozjímanie o nich, hoci tiež zatienené smútkom, azda odhalí i niečo potešujúce pre nich. A dychtivo sa opýtal:— A deva čo cíti? Keď viete, čo cítim ja, i to musíte vedieť.Agáta sa zachvela a ticho povedala:— Len predtuchu smrti.A obrátila hlavu stranou.V Dachovi stratil lekár úplne skrocujúcu moc nad mužským. A so vzrušenou túžbou milujúceho mužského, ktorý chce za každú cenu počuť, že je vzájomne milovaný, hoci ich láska nemá zmysel ani cieľ, skočil k deve, chytil jej hlavu do rúk a obrátiac jej tvár k sebe, pýtal sa:— Naozaj len to cíti?Agáta sa chvíľku zľaknuto, strnulo dívala na neho, ale rýchlo sa opanovala. Pohŕdavo pozrela na neho, s urážlivým posmechom sa zasmiala a podobným hlasom sa pýtala:— Chcete zistiť, či neblúznim v horúčke?Po urážlivom odmietnutí Dach zahanbene ustúpil. Lekár zas premohol mužského. Naľakane sa obviňoval, keď videl, aká je bledá. Nebude jej viac škodiť jeho návšteva, ako bdenie, ktoré chcel prerušiť?A hoci bol na smrť bledý, naoko spokojne odpovedal:— Áno. Zdá sa mi, že máte horúčku.Mechanicky jej chytil tepnu. Potom ju uspokojil, ako by to bolo celkom prirodzené dokončenie udalosti:— Nie je zle, len ste trošku rozčúlená.Potom nariadil, aby si hneď ľahla a odobral sa.Vonku počkal, kým zhasla svetlo. Vedel, že si neľahla na jeho príkaz, ale že nemohla, vyrušená z nálady, ďalej písať. Jednako uspokojivo naňho účinkovalo, že si ľahla spať.Druhý deň bol dňom injekcií.Keď vošiel dr. Dach do ordinácie, chladne sa obzrel do výklenku obloka, kde stála Agáta.Na ceste k chorým, ktorí ho zbožňovali, mal na mysli len svoje povolanie. Z dodatočných účinkov nočného príbehu ho ako lekára najmocnejšie znepokojoval pocit, že mu Agáta neverí a nedôveruje tak slepo ako ostatní chorí. Pokladal to za dôkaz, že podceňuje jeho doterajšie úspechy a chce obmedziť pokrok jeho liečebnej sily v budúcnosti. Cítil sa veľmi urazený.Ale keď ju zbadal stáť pri obloku ešte bledšiu a s hlbšie sklonenou hlavou ako inokedy, stislo mu srdce a začal sa triasť. Bola ako stelesnenie nevyliečiteľnej choroby.A mimovoľne sklonil i on hlavu. Z tváre mu zmizlo sebavedomie a sebadôvera, čo vzbudili v ňom ostatní chorí. Hoci sa nezriekol všetkej nádeje, veľmi pokorujúco účinkovalo na neho už to, že Agátu musel pokladať ešte vždy za nevyliečiteľnú.Keď prišiel rad na ňu a v ruke držal jej plece, skúmavo pozrel na ňu. Ale ona tak prirodzene hľadela, ako jej vstrekuje sérum do ruky, akoby sa ani nie naschvál vyhýbala jeho pohľadu. Potom ticho odišla…Keď Dach už všetko usporiadal pri chorých, odišiel neskoršie za ňou.Chcel si získať jej dôveru a vzbudiť v nej nádej do života. Pokladal to za nevyhnutne potrebné pre oboch. Pre devu, aby nerozmýšľala o smrti a preniknutá úfnosťou života mohla lepšie odporovať chorobe. A pre neho, aby povznesený a povzbudzovaný jej dôverou a úfnosťou mohol zápasiť s chorobou nadľudskou silou génia…Agáta sedela pred vilou vo vysokom kresle. Hlavu mala opretú o operadlo.Dach sa nachýlil k nej a pýtal sa, akoby bol len preto prišiel:— Cítite už účinok injekcie?Deva nemo kývla hlavou. A už i bolo vidieť na nej účinok. Zimomravo sa stiahla, bola bledšia a tiene okolo očí mala tmavšie.Dach si sadol na záhradný stolček oproti nej a aby vzbudzoval dojem, že je hodný jej dôvery a že oprávnene môže úfať, zdôveroval sa:— Podarilo sa mi opraviť sérum tuberkulózy. Dvoch nevyliečiteľných som priviedol do lepšieho stavu. Budem ďalej robiť pokusy, aby som sérum celkom zdokonalil. Uvidíte, že i vás uzdravím, čo ako cítite, že sa nevyliečite…Obklopovala ich horská jar. Voňali jedle, kvitli kvety, spievali vtáci.Pod účinkom injekcie cítila sa Agáta stále ustatejšia. Bola neschopná hlbšieho duševného pohrúženia. Lepšie však reagovala na vonkajšie dojmy, a keď ju Dach dobrotivým hlasom a pohľadom uisťoval, že sa vylieči, bola ochotná mu to uveriť. Zmocnila sa jej dôvera a oddanosť k lekárovi, ktorý by mohol vzkriesiť jej zhasínajúci život. A ožívajúca úfnosť oslobodila jej lásku, udusenú predtuchou smrti. S dôverným, nádejným úsmevom pozrela na neho.Dachovi zajasalo v duši. Zosilnela v ňom nádej a skrotená láska vzplanula na lásku životnú.Okolo nich zvučal, ihral sa život hory. Duše sa im naplnili túžbami. Zabudli na smrť. Boli blažení.Nasledovala nádejná, blažená chvíľa.Lekár s vypätím všetkých síl a schopností liečil devu. Ona sa snažila zotavovať.Lekárovi sa zas podarilo zdokonaliť sérum o stupeň a mnohých ním zachránil. U devy len toľko docielil, že sa jej choroba zastavila a dostávala lepšiu farbu. Ale už i to si vysoko cenil, vyššie ako všetky doterajšie úspechy a prijímal to ako veľkú milosť.Vrátilo sa mu sebavedomie a sebadôvera. S pozdvihnutou hlavou chodieval medzi svojimi chorými. Mohli úfať. Ich nádej sa zdala oprávnená. A deva sprevádzala ho ešte s väčšou dôverou, ako ostatní chorí.Podjeseň ukazovali sa na deve príznaky upadania.Zdesene sa spamätali z blažených snov. Mátoha smrti zas sa votrela medzi nich.Dach sa dal zúfalo do nového boja. Ešte i po nociach sa zaoberal experimentmi. Len vtedy si ľahol, keď sa už tak strápil, že sa cítil práceneschopný. Robil pokusy i s novými liekmi, aby mohol vynájsť sérum, ktorým by aj Agátu uzdravil.Agátu približovanie sa smrti znova naplnilo úžasom. Rozjímanie o krajšom, dokonalejšom, nekonečnom druhom svete a o dokonalejšom, večnom živote, v ktorom jej tvoriaci duch zaiste dostane hodnú úlohu, nemohlo ju už ukolísať do krásnych snov ľahkého prechodu. Bola by rada zostala na nedokonalej zemi, v nedokonalom, konečnom živote, po boku milovaného muža. A strašidlo smrti ju vždy viac zarmucovalo. Oči jej ešte väčšmi vpadli, líca zbledli a bola stále vyčerpanejšia.Keď Dach videl rapídny úpadok, skoro šalel od bolesti.Mal schopnosť a možnosť tisícom vrátiť životu a v tisícich srdciach vzbudiť zbožňujúcu vďaku, len ju nemohol vyliečiť, nemohol sa tešiť jej vďake. Za jej život bol by obetoval všetky životy, ktoré dovtedy zachránil. A za jej vďaku bol by sa zriekol všetkej ich chvály.A vždy viac chradol aj on. Schudol a zbledol. Zoslabla schopnosť opanovať sa. Nesnažil sa zatajovať svoj bôľ. Roztržito konal svoje povinnosti. Na ťarchu mu už boli ostatní chorí, pretože nemohol celý svoj čas venovať jej. Zotavujúci sa účinkovali na neho skoro protivne, pretože mohli dostať od neho to, čo nemohol dať jej. Niekedy ich aj zanedbával. Často ho museli pomocní lekári upozorňovať na povinnosti.Cítil sa veľmi pokorený. Tak chodieval, akoby sa nielen pred ňou, ale pred každým hanbil, že len potiaľ siaha jeho liečivá sila.Istú mesačnú jesennú noc nemohla Agáta spať.Cez celé leto nepísala. Dach si to žiadal, aby sa nevymkla z normálneho duševného stavu a nezachytili ju nebezpečne účinkujúce pocity a predtuchy. Ale i ona to uznala za lepšie. Nežiadala si viac nazrieť do budúcnosti.A teraz celou mocou ožil v nej udusený tvorivý duch. Pocítila extázu jeho vzkriesenia. A hoci bolo už neskoro, nemohla si ľahnúť. Zhasila svetlo, aby nezarmútila Dacha bdením. A vyšla do prírody.Mesačná noc uchvátila jej na dojmy mnohonásobne vnímavú dušu a jej obrazotvornosť ďalej začala pliesť dej ešte zjari začatého románu. Živo sa jej zjavili v duši nositelia deja a ďalej hrali svoje úlohy.Dlho sa prechádzala, keď sa zrazu spamätala v blízkosti Dachovej vily. V jednej zo siení sa svietilo — znak, že ani tam nespia všetci. Sotva zastala, už sa musela ukryť za jedľu. Brána vily zavrzgla, vyšiel lekár.Chvíľu skúmavo pozeral smerom k jej vile. Zaiste zbadal, že dlho svietila a pozoroval, či si skutočne ľahla. Potom sa vrátil dnu, ale bránu zabudol zavrieť. Agáta vyšla z úkrytu a bez rozmýšľania sa potichu vkradla za ním. Chcela vidieť, prečo bdie.Malé laboratórium bolo otvorené a ona, utiahnuc sa v tme predizby, všetko mohla vidieť tak, že ju on pritom nezbadal.S temným, skoro divým zúfalstvom stál uprostred dejiska svojich experimentov, nešťastný v práci, že sa mu nepodarilo uskutočniť nemožné. Agáta zacítila okultné schopnosti tvoriaceho ducha a ako sa na neho dívala, pocítila, že jeho námahy sú daromné: lieku, ktorý by ju mohol uzdraviť, niet.A predvídala, že musí zmiznúť z jeho života. V zúfalstve sa celkom odvrátil od seba. Habká sem-tam a robí omyly. No, on nie je výlučne svojím. Má vyššie poslanie. Čaká, aby svojou geniálnosťou vynašiel nové liečebné spôsoby pre blaho ľudstva. Ona nevyliečiteľná nesmie ho vziať vyliečiteľným.Keď odíde, vie, že život sanatória neprejde zaraz k dennému poriadku. On ju bude čakať začas ťažko, potom zúfalo. Bude sa búriť proti osudu a preklínať svoju malomocnosť. V zúfalstve sa dopustí chýb a omylov, ale jednako sa len utíši a upokojí. Znova bude sluhom svojho povolania a svojich chorých.A ďalej sa bude namáhať, aby ako zadosťučinenie svojej pokorenej veľkosti vynašiel liek, ktorým by bol mohol i ju zachrániť, hoci ona to už nebude potrebovať. A vtedy čas a vek pripravia mu dušu, aby sa ľahšie mohol potešiť a prijať náhradu, hoci nebude rovnocenná strate. A keďže zatiaľ bude žiť len svojim chorým, nájde medzi nimi úplné potešenie. A to v podobe vyliečiteľnej chorej. A to bude dobre. Šťastie, že bude môcť vyliečiť milovanú bytosť, znova ho povznesie a zmieri s ohraničenosťou jeho liečivej schopnosti. A potom blaženosť vtiahne do toho smutného príbytku.No nielen pre jeho blaho i pre ňu je potrebné, aby sa vzdialila. I ona má vyššie povolanie, kvôli ktorému si žiada predĺžiť život. Tu by vývin udalostí a duševného stavu len oslabil jej chorobe vzdorujúcu schopnosť. Musí i preto odísť. Veď chce ešte veľa napísať. Dušu jej pútajú sny a myšlienky zvláštnych ľudských dejov. Musí aspoň putá uvoľniť, aby sa smrť zdala ľahšou. Pri písaní sa aj ona pomaly uspokojí a znova sa dostane do nálady ľahkého prechodu.Odíde teda, len aby našla príčinu odísť tak, aby Dach ani netušil, že odchádza úmyselne…A s tým ticho vyšla z vily.Druhý deň bol zas dňom injekcií.Keď Agáta vošla do ordinačnej siene, ešte sa len pripravovali. Ticho čakala. Medzitým zbadala, že ju jeden z pomocných lekárov skúmavo pozoruje. Dach ešte neprišiel. Mysliac, že by bolo ešte dlho čakať, vyšla do hory.Keď sa vrátila, Dach už bol tam a zhováral sa s tým lekárom, ktorý ju pozoroval. Nezbadali ju a počula, ako pomocný lekár upozorňoval Dacha, že ju strápili silné injekcie a bola by potrebná prestávka. A videla i to, že Dachova tvár zažiarila. Vzbudila sa v ňom nová nádej, že možno len preto sa zdá upadať.Keď už dostala injekciu, Dach nepustil jej ruku. Nachýlil sa k nej bližšie, skoro odprosujúc, že len prestávku môže nariadiť a nemôže oznámiť úplné vyliečenie, riekol:— Načas zastavíme injekcie, aby ste si trošku odpočinuli…— Dokiaľ?— Na dva mesiace.Agáta sa mala radovať, že dostala dobrú príležitosť vzdialiť sa bez podozrenia, no jednako jej bolestne stiahlo srdce. Trasúcim hlasom sa pýtala:— A môžem odísť domov?I Dachovi sa bolestne zvieralo srdce, ale preto dovolil:— Môžete.O týždeň čakala Agáta v izbe pripravená na cestu. Bola bledá, ale spokojná.Dach prišiel, aby sa rozlúčili a vyprevadil ju na cestu.Automobil už stál pred vilou. Usadil sa v ňom a odprevadil ju.Hoci si povedali, že sa lúčia len na dva mesiace, jednako lomcovala nimi bolesť večného lúčenia. Cítili, že sú na to odsúdení. Ona musí prepustiť miesto inej. A jeho prinúti slabosť a nedokonalosť ľudskej prírody, aby prijal tú druhú.Aby zanechala aspoň nádej na stretnutie, Agáta sa usmievavo opýtala:— Teda o dva mesiace?— O dva mesiace, — odpovedal tiež usmievavo Dach.A jednako obletovala ich hrôza večného rozchodu, hoci jeho čas ešte nebol presne určený.Rozlúčili sa.Automobil sa pohol.Dach pozeral za ním, kým nezmizol. Potom klesol na záhradný stolček, ktorý stál pred vilou. Zakvílil žiaľom. Nemohol sa vyzdvihnúť na bod všemohúcnosti, ktorá by bola mohla devu jedine zachrániť. A vo svojej konečnej ľudskej veľkosti cítil sa poľutovaniahodne malý a bezmocný.	Cirbusova_V-tieni-smrti.html.txt
Dafčík Ján: AgentiVeselohra v jednom dejstve. Strán 32, cena 4.— Kč.Javisko:pravotárska kancelária.Rekvizity:veľká aktovka a veľký kufor, ako nosia agenti.Kroje:občianske.Osoby:Dulka, pravotár, Angela, jeho žena, Topelec, cestujúci, Halaburdová, cestujúca.Dej:Advokát bez klientov, Filip Dulka, nadáva a mučí svoju ženu, že sa dala oklamať od agenta a na jeho pekné reči kúpila za štyristo korún hojdačku, ktorá sa dá upotrebiť v domácnosti na všetko. Dulka sa zapovedá, že on by od agenta nikdy nič nekúpil a zle sa strojí na toho nešťastníka, ktorý by mu teraz prišiel do hrsti. Žena nahnevaná s plačom odchádza a Dulka namrzený nervózne očakáva nejakého klienta, na ktorom by zarobil, aby mal z čoho tú hojdačku zaplatiť. Ako na zavolanie prichádza Topelec, cestujúci, ktorý si sťažuje, že si z jeho mena robia posmechy, a Dulka ho nabáda, aby podal na posmešníkov žalobu. Topelec sľubuje a pri tom šikovne vykladá o praktickom význame španielskej steny, ktorú na mnohé nahovárania Dulka od neho i kúpi, aby udobril ženu. Keď jej oznámi, čo kúpil a keď sa táto dozvie, že od agenta, má pre neho len opovrhnutie. A opäť zle sa strojí na agenta, ktorý ešte prekročí prah jeho kancelárie. Pravda, ani teraz nevie dodržať svoje slovo. Akási Halaburdová navlečie ho ešte kúpiť pre svoju rozhnevanú ženu šňurovačku, ale toto znamená už rozvrat. Nahnevaná žena odchádza a zúfalý Dulka si nadáva, že je tak mäkký a práve ako sa dala žena chytiť agentom na hojdačku, tak on sa nechal napáliť, a ešte k tomu dvakrát — na španielsku stenu a šňurovačku.	Urbanek_Hry-jednoaktove.html.txt
List Jánovi Gáberovi(Vo Sv. Jáne 9. VII. 1845)Duša moja!Nejeden raz už zavial vetríček z mojej strany do Tvojej ta ku Tebe, nejeden raz sa on už navrátil nazad od Teba ku mne a donášal obapolné pozdravenia duší večnou harmóniou srdca spojených, jednou myšlienkou a jedným citom nadchnutých. Počul som, počul som ja o Tebe od Lajka nášho, keď som bol v Levoči, ba i včera, keď ma on s Francom[1]na jednu hodinku navštívil, počul som i od Hroboňa Samka a čítal som Tvoj lístok, čo si mu písal a večne som sa zaradoval nad túžbou Tvojou za mnou. Vídam Ťa ja, duša moja, často tiež očami duše mojej, pozerám Ti do srdca Tvojho, do duše Tvojej a tak zanáram zrak môj hllboko-hlboko do vnútorností Tvojich, lebo koľkokoľvek na Teba myslím, vždy mi zíde na rozum: „Ja o twojej kochanke, ty mnie mówisz o mojej.“[2]Vídavam ja Teba, ako s hlavou zvesenou, oči rukami zakrývajúc, ležíš na lenoške vystretý a myšlienkou zalietaš do okrajov tých, za ktorými duša Tvoja sa nesie — ktoré sú teraz pre Teba krajinou večnej nádeje a smútku — smútku synovského. Viem sa ja vložiť do duše Tvojej, do toho ohniska citov búrlivých, citov večných, viem si myslieť a predstaviť si tie kontrasty, ktoré v ňom burácajú ako vulkány preplnené ohňom — ach, však to aj so mnou lepšie nejde.Ty si utratil otca — on je mŕtvy a smútiš za ním; ja som utratil priateľa — on je živý a ja smútim za ním. Tvoj otec Ťa požehnal a vyronil slzu za Tebou, skrútil očami uhasínajúcimi v tie strany, kde si sa nachádzal Ty, syn jeho drahý, a vzdychajúc za Tebou, ducha vypustil. Môj priateľ žije a sám mi vypovedal všetko-všetko, čo nám sväté bolo, preč-preč za hory, za doly ma odstránil od seba. Teba začiahol plameň milosti a urobil prsia Tvoje oblakom striel a hromov plnými, ktoré do Teba ráňajú, dušu Tvoju ohňom a železom prenikajú — ah, i so mnou sa to stalo a dávno-dávno, že už ani myseľ čas ten nepamätá, kedy sa to stalo, ani srdce necíti, ani pamäť nerozpamätá: Ty dokonávaš beh svojho v cudzine prebývania a čerstvá nádeja preráža i smútok Tvoj, lebo čo deň, to sa úfaš byť bližšie k pokladu Tvojmu, k pokladu, za ktorým celá postať Tvoja túži, ktorá celý život Tvoj iste urobí krajším nad žiaru slnečnú. A ja, chudák? — Dávno som prišiel z cudziny — videl som a v duši nastala noc večná, lebo sa nikdy nenavrátim, nikdy nezískam to, čo by uspokojilo srdce moje, a ono nechce — nechce zabudnúť — nemôže — Pomysli, ako si šťastlivejší odo mňa.Budeš čakať, aby som Ti dačo o našich veciach písal? Ach, nie, to ja neurobím; nač nám to všetko, keď sa my dvaja spolu zhovárame? Budem Ti písať len o sebe a o Tebe? Ale čo? Zas len expektorácie? Či to svet ľudí takých neznevažuje? Aj áno — ale srdce také, ako je Tvoje, nájde v nich potešenie, nájde pastvu pre dušu svoju, lebo sa ono v nich ako v zrkadle samo vidí — žiali a smúti v zármutku duše spriaznenej, umýva sa slzami druhého, chová sa vzdychaním priateľa, napája sa túžbami srdca známeho, srdca, ktoré s ním súzvučí melódiou večnou.No kdeže začať? Veď som už skoro začal i dokonal. Moje prešporské prebývanie, o ktorom si si Ty vyžiadal, aby som Ti písal, ma nič-nič ďalej nepriviedlo, ako som bol predtým. Zanechal som ho bez nádeje, bez výhľadov naveky. Neviem, či sa kedy ta navrátim, a nemôžem naň zabudnúť; a hoc i pamäť i fantázia mi nedostačuje na predstavenie jej obrazu (bo si ju na žiaden spôsob ani teraz predstaviť neviem), predsa aspoň sny majú útrpnosť so mnou a ukazujú mi ju ako modlu dáku, ktorá je známa srdcu môjmu. — Do Prešporka ku Štúrovi nepôjdem. Pomysli si, on ma sám od seba odstránil — ba sa dobre ani so mnou nezhováral; a keď som odchodil, nuž mi hovoril: „Mal som vám mnoho-mnoho a veľké veci zveriť, pozoroval som vás, ale spoznal som, že ste na to neboli spôsobný. Píšte mi, kde sa podiete“ atď. Nuž dobre teda, ja som u svojich rodičov a rád by som čo skorej preč odísť. Triafalo sa mi s pedagógiou, ja ale pôjdem do Štiavnice, ba radšej na Vindšachtu pri Štiavnici z ohľadov Tebe iste známych. Peňazí tam nieto, len 500 zl. … ale vieš, čo tam mám? — Tomášek[3]z Levoče neodchádza a tak je zo všetkých mojich levočských plánov nič. Musíme čakať. Janko môj, keby som sa bol dakde dostal, bol by som si Teba k sebe vzal a boli by sme si rozprávali — „ja o twojej kochanke, ty mnie mówisz o mojej“ a boli by sme si tak ťažkosti z pŕs našich jeden druhému nakladali, lebo, ver mi, duša trpiaca nemá väčšieho obľavenia, ako keď vidí, že jesto pri nej druhá duša trpiaca, ktorá jej rozumie, ktorá objíma bolesť cudziu útlosťou a vierou svojou. Ja nemám nikoho-nikoho okolo seba; a veď kohože som mal aj predtým? Hádam Teba a svojho Julka a svoju fantáziu, ktorá ma často počúvala hovoriaceho ku nej.Povedz Júliusovi, že som písal jeho p. otcovi, ba i odpoveď na môj list dostal, kde mi jeho p. otec píše, že mi vraj Július tiež bol dačo napísal. Ja som žiadneho listu nedostal. Musel sa na pošte stratiť. Povedz mu teda, aby písal dačo, pokiaľ som doma, že ho prosím o to. Píš mi i Ty, duša moja, a požaluj sa mi, obľahči srdcu svojmu a vedz, že Ti nik tak ako ja nerozumie. — Včera bol Franco s Lajom u mňa, Franco Ťa tiež žiada, abys’ mu do Hnúšte písal.Poslal už Hoznek[4]peniaze? Keď som bol uňho, nuž mi sľúbil, že pošle i svoj dlh Lippertovi,[5]aj mojich 25 zl. Semianovi.[6]Ak neposlal, píš mi i to, lebo by ma mrzelo, aby Diviš mal ťažké srdce na mňa, bo som ja všetko urobil. Ak neposlal, tak povedz Divišovi, ktorého pozdravujem, že požiadam Štúra, aby mu ich v Prešporku vyplatil. Abys’ vedel, ako ja stojím, prepisujem Ti tu jednu z mojich básní — neukazuj ju nikomu — a prosím Ťa, pošli mi i Ty jednu alebo druhú z Tvojich, bo mňa to veľmi interesuje. Moje náhľady o básnictve sú teraz celkom iné ako predtým. Keď budeš tu i tu dumávať o svojej M., spomeň si Ty i na Tvojho, Teba milujúcehoJanaPozdravuj môjho Júliusa, všetkých našich, i Harteka i Natorpa(?) i Šmidáka.List Ti posielam o päť dní neskorej, ako je písaný, ergo 9. červenca.[1]S Francom— Jánom Franciscim[2]„Ja o twojej kochanke“atď. (poľ.) — Ja hovorím o tvojej milej, a ty mne hovoríš o mojej.[3]Ján Pavel Tomášek(1802 — 1887) — buditeľ, činný aj literárne, učil na levočskom ev. lýceu dejepis, rečníctvo a niekoľko jazykov[4]Ján Hoznek— patril medzi slovenských študentov, ktorí študovali v Halle vtedy, keď tam bol aj Kalinčiak (1843 — 1845). Hoznek bol neskoršie ev. farárom v Jelšave.[5]Lippert— kníhkupec v Halle[6]Semian— alebo Ľudovít Semian (1819 — 1891), neskorší ev. farár na Turej Lúke, alebo Dionýz Semian, ktorý pochádzal zo Sazdíc v Hontianskej a zákony bratislavského lýcea podpísal v školskom roku 1840/41 ako dvadsaťjedenročný poslucháč teológie	Kalinciak_Z-korespondencie.html.txt
I.Na prešporskom nádraží stál osobný vlak už prichystaný ku odchodu.Píšem prešporské nádražie, lebo to bolo vtedy, keď bola naša Bratislava ešte len väčším vidieckym, maďarskou vládou citeľne zanedbávaným mestom.Do odchodu vlaku chybelo už len niekoľko minút. Úradníci, železničiari stáli pozdĺž koľajníc; jedni sa shovárali, iní radili. Jeden z nižších úradníkov spešno ešte pobehúval od vozňa k vozňu a klepal svojím ťažkým mlatkom na kolá i osky vozňov.V poslednom takmer okamihu dobehnul k nádražiu ešte jeden fiaker.Z koča soskočil mladý, pekný človek, bystro pomohol dievčatku — sestre, aby zase tá pomohla ostatným poschodiť. Zavolal nosiča, vydal svoje rozkazy ohľadom batožiny a šiel kúpiť lístky. Potom spešne prešiel ku skupine úradníkov, ktorí ho poznali, lebo neponáhľali sa dať signál k odchodu vlaku.Za mladým mužom prišli jeho príbuzní. Bola to matka a jej dve dcéry. Staršia je vydatá, vedie za rúčku malé dievčatko a kráča s matkou k vlaku, mladšia, dievčatko ešte, nesie drobnú batožinu.Keď mladý muž videl, že mu vlak neodíde, prezrel rýchlo, pátrave vlak pred sebou. Cestovatelia boli už v ňom. Všetky oddiely boly obsadené. V jednom obloku videl stáť len jednu osobu, mladé ružolíce, usmievajúce sa dievča.„Poďme sem, Matilda, tu myslím ti bude dobre,“ povedal k staršej sestre svojej.Spešno ešte rozlúčil sa s matkou, bozkal mladú sestričku a vzal na ruky malé, asi tríročné dievčatko — postúpil ku schodíkom vozňa. Pomohol sestre Matilde hore, podal jej dieťa, sám sa ešte obrátil a povedal:S Bohom, mamička, s Bohom sestrička, zajtra som vám zase doma.“ Potom vyšvihol sa na stupeň, zarazil dvere a vošiel do oddielu, kde bolo to neznáme dievča a kde zastala i Matilda s dieťaťom.Matilda pristúpila ku neznámej a vľúdno ju pozdraviac, ešte raz kývala šatočkou na pozdrav. Za ňou postavil sa i jej brat.Z dola kričala sestrička:„Ľudíčko, dones mi niečo!“On zavolal: „samého seba!“Matka prosila: „Daj pozor na Matildu a na Palinku!“Konduktor zatvoril dvere a salutujúc zvolal: „mehet.“Vlak sa pohnul. Z perona ešte hľadely za ním mamička a jej dcérka.Videly ešte raz, že ich milí stoja pri peknom dievčatku a že sa všetci usmievajú.Mladá žabka prehodila:„Videla si, mama, aké krásné dievča stojí pri Mate? Takú švägrinku by som si priala mať, s tou by som sa iste dobre snášala.“Matka sa usmiala láskave, a keď už z odchádzajúceho vlaku nebolo vidno ani dymu, obrátila sa so vzdychom ku svojmu najmladšiemu dieťaťu.„Dá Pán Boh, že nám takú privedie náš Ľudo!“Potom obe prešly do čakálne a odtiaľ do mesta.Tí tam vo vozni usalašili sa ako takí, ktorí sa vybrali na ďalšiu cestu. V tom oddelení bola len tá devuška, ktorú videli pri obloku. Bolo ešte veľmi včas ráno — a náhodou bolo i málo cestovateľov. Zvlašte v druhej triede — vozňa pre nefajčiarov.Hneď ako vošiel dnu menovaný mladý muž, pozdravil úctive neznámu spolucestujúcu. Ona pozdrav vrátila pohybom hlávky. Potom Ľudevít ukladal batožinu do sieti, pri tom prihováral sa mladej panej.„A teraz si pohodlne sadni, sestrička. I ty, Palinka. Počula si, čo mamička nakladala? Ja mám dávať pozor na vás, aby ste zdravé a bez úrazu došly domov k oteckovi.“„A či nás otecko bude čakať?“ opytuje sa Palinka.„Áno, on príde po nás na nádražie a to na koči.“„A Zuzka tiež?“ dodieva malá všetečka.„Tá nám navarí kávy.“„Ale príde azda Julka?“Odpovedi nedostala, lebo prišiel konduktor a odberal lístky.„V Žiline presadnete,“ riekol k dievčaťu, keď kartu pozorne a dlho študoval.Dievčatko s nepokojom sledovalo konduktorovu prísnu tvár. Mala lístok na celú cestu. Kúpil jej ho na žiadosť starej matky jeden ujec, ktorý ju vyprevadil, ale aj hneď odišiel z nádražia; ponáhľal sa do domov.Ľudevít podal konduktorovi jemnú cigaru, akú snáď ani sám nekúril. Prísna tvár konduktorova sa zjasnila úsmevom. Znaleckým okom poznal cenu cigary — a porozumel a tak ostali cestovatelia sami.Brat prisadol si k sestre a shovárali sa o veciach, ktoré týkaly sa cesty a rodiny. Pri nich sedela malá Palinka. Z príručnej kabelky vytiahla malú voskovú bábičku a hneď začala zkusovať, či sú bábkine očká dobre nasadené — a prstočkami tiskala ich do hlávky bábčaťa.Cudzia devuška sedela sama pri druhom obloku; vybalila knihu a roztvorila ju. Ale nedala sa do čítania, len zamyslene dívala sa na titulnú stranu knihy a potom von do peknej, jasným slnečným svetlom oblievanej prírody.Mladá pani oprela sa s gestom únavy do rohu a zatvorila oči. Ľudevít hneď pozorne podložil jej malú vyšívanú podušku pod hlavu, vyložil jej i nohy na diván a poukrýval vlniakom.„Tak, sestrička, oddýchni si. Tej noci si málo spala. My zatiaľ budeme ticho, aby sme ťa neprebudili.“Pritom pozrel na dieťa, ktoré očnú operáciu na bábike iste neprevádzalo po prvý raz — a tak bolo pohrúžené v tomto svojom výkone, že sa dalo predvídať, že bude dlhšie ticho.Vzal si tedy i on noviny z vačku, bolo to najnovšie číslo „Grenzbote“ a strojil sa do čítania. Ale patrne ho nezaujímal ani úvodný článok, ani čo sa deje na uhorskom sneme, ba ani prešporské lokálne chýry neupútaly jeho pozornosť, lebo skoro klesly noviny na kolená a mladíkove oči zablúdily ku zamyslenej deve. Videl jej veľmi jemný profil, ťahy ušľachtilé, podobajúce sa antickým sochám. Bolo v tvári dievčaťa ešte čosi veľmi unylého, zádumčivého, ba jasné bolo, že jej dušou hýbe nejaká smutná predstava. Tak bola do svojich myšlienok zabratá, že nezbadala ten zrejmý záujem, ktorý sa zračil z tvári Ľudevítovej.„Aká čistá, opravdove dievčenská krása!“ podumal Ľudo. „Aký zriedkavý vzor pre umelca, pre básnika, — — žiaľ Bohu, že nie som ani jedným, ani druhým.“Chvíľu bolo ticho, nakoľko môže byť ticho v jachajúcom osobnom vlaku. — Palinka bola príliš zamestnaná, len keď sa jej podarilo vtisnúť obe očká bábike do hlávky, — prestal ju „objekt“ operácie zaujímať. Obzrela sa, videla, že matka spí, ujec sedí ticho, že i tá cudzia teta sedí zadumaná, sošuchla sa Palinka a popošla ku tej osamelej a položila jej oslepenú bábiku na kolená.„Na, tu máš, teraz sa už ty zabávaj s ňou,“ povedala slovensky s trenčianskym prízvukom.„Ach, úbohá, už nemá očiek!“„Tam sú jej oči, — tam dnu, počuj ako hrkocú!“ A chytila očí pozbavenú bábiku, zatriasla a v zohavenej hlávke to hrklo.„Ach, úbohá, slepá bábuška,“ poľutovala so skutočnou účasťou cudzia deva a obzerala bábiku, ako by bola živá.„Ale jej to nazpat dajú, hej, ujec, keď prídeme do Prešporka.“A už vrhla sa k ujcovi, ale dievčina zachytila ju a posadila si ju na kolená, lebo obávala sa, že dieťa zobudí driemajúcu matku.Z tej istej príčiny zodvihol sa i Ľudevít a sadol si bližšie ku peknému dievčaťu.„Odpusťte, slečna, Palinka vám je nepríležitá,“ povedal po nemecky, — a bral dievčatko k sebe.„Nie, nie,“ bránila sa ona, „nechajte mi ju, ja milujem deti — a ona sa tu tiež dobre cíti, či áno, Palinka?“Palinka pozrela na tázajúcu dlhým, zkúmavým pohľadom čistých, detinských očú a potom povedala: „Áno, lebo si pekná a máš pekný krížik.“Jej pozornosť bola už upútaná malým zlatým krížikom, ktorý mala tá devuška na tenuškej zlatej retiazke okolo hrdla. A bez toho, aby ju dakto bol k tomu ponúkol, pritúlila sa k dievčaťu a bozkala krížik. Iste bola tomu doma navyknutá.Neznáma deva s vrelým pohnutím privinula dieťa k sebe a poľúbila ho na čielko.„Ľúbi sa ti? Len včera dostala som ho od starej mamy.“„Od tvojej starej mamy?“ opýtalo sa dieťa.„Áno, od mojej,“ odpovedala neznáma.S úsmevom pozrel mladý človek na dieťa.„Tá sa skoro spriatelí,“ poznamenal.„Ó, ako je mne to milé,“ riekla devuška a túlila dieťa k sebe. „Je taká milá, dôverná.“„Ale vás obťažuje, vy by ste radšej čítali,“ pritom pozrel na knihu, opretú na strane.„Nie práve; ja som túto knihu už prečítala, a to nie raz. Ale vždy ešte nachodím v nej niečo nového, krásneho a pozoruhodného.“Pri tom sa pohla s úmyslom, že knihu položí do kabelky, ale kniha spadla na zem Ľudevít sa sohnul, zdvihol ju a pozrel na titulnú stranu„Proti prúdu,“ prečítal správne, ale s prízvukom cudzím.„Vy ste Slovenka?“„Áno,“ odpovedala deva a jemu sa zdalo, že to malé slovíčko vyslovila s akousi hrdosťou. „A vy?“ tázala sa i ona.„Moja matka bola tiež Slovenkou. Vydala sa ale do Prešporka za Nemca, viete, za takého kraxelhubera, ako nás posmešne volajú. Mamička sa prispôsobila, hovorila po nemecky, ale myslieť a cítiť neprestala slovensky. Modliť sa nemôže inakšie. Ako deti sme ju vždy unúvaly, aby nám rozprávala slovenské povesti a spievala svoje prekrásne slovenské piesne. Tak vidíte, náš otec bol Nemec, matka Slovenka — a my deti — sme už Maďari.“ Znelo to trochu ironicky.Devuška sa zasmiala: „Všetko inšie, len to nie,“ povedala a pozrela priamo na neho.„Ale nás tak vychovávali. Sme predsa občania maďarského…“„… uhorského“ — nadhodilo dievča.„nuž uhorského štátu, meno nerozhoduje, aspoň som o tom ešte nerozmýšľal. Ale keď otec mal to za samozrejmé, aby sme boli vychovávaní vo vlasteneckom duchu — a mamička v svojej neskonalej dobrote a shovievavosti sa tomu neprotivila, ba, myslela, že to musí tak byť, aby sme raz dosiahli slušného postavenia, pridŕžali sme sa toho až dosiaľ.“Ona sa trpko usmiala. Hľa, tá prílišná dobrota slovenských matiek, ktorá prechádza už do slabosti — a tá shovievavosť — rovnajúca sa ľahostajnosti, napomáha odrodilstvo a odcudzenie slovenských detí, ako aj u nich! Vzdychla.Ľudevít temer ani nezbadal ustrnutie, ale horlive pokračoval:„Zato naučili sme sa i slovensky. Sestrám, ktoré žijú v Trenčianskej sa to i zišlo. Tá naša dobrá, nežná mamička, keby ste vedeli, slečna, aká zlatá duša je naša mama!“Uverila mu vďačne, lebo jeho pekné, dobré oči žiarily oduševnením a láskou, keď spomínal matku.„Šťastný ste, pane, že vám ešte žije matka. Ja jej už nemám.“ Doložila smutná a vzdychla.„A kde je tvoja mama?“ zamiešala sa Palinka, zamestnaná teraz so záušničkami.„Moja mamička umrela pred desiatimi rokmi,“ povedala ticho a oči sa jej zrosily slzami.Ľudevít podíval sa na ňu. Ešte i v smútku videl ju krásnu a spanilú.„Oj, to ste ztratili celý, nenahraditeľný poklad lásky. Veď naša matka je našou hradbou, našou záštitou pred všetkým, čo môže záhubne účinkovať na mladú dušu a srdce. Ona lieči, hojí všetky naše boľasti, veľké i malé — Ale váš pán otec žije?“ opýtal sa, keď pozrel na devu, ako zosmutnela a ako sa zjavily slzy v tých jasných očiach. Okolo úst prehĺbily sa ťahy v bolestnom napnutí.„Náš otecko žije, chvála Bohu, ale nestará sa o nás. Miluje nás, to je isté, ale miluje svojím zvláštnym spôsobom. Ináč sú mu jeho knihy celým svetom. Zvlášť odvtedy, čo mama odišla. Svet dávno zašlý mu je prítomnejší, ako ten, v ktorom skutočne žije. Kochá sa v krásach starohelenskej kultúry, v dejoch héroov a filozofov — o nás stará sa len natoľko, že nám oddáva celý svoj skromný dôchodok, neveľkú penziu, — a keby nebolo starej mamy, jeho matky, ktorá nás vydržuje, boly by sme dosť mizerne zaopatrené. Tak žil a žije v tom dávnom veku slávy a krásy, že nám, svojim deťom dával mená grécke a rímske.“„Smiem vedieť vaše meno?“„Ariadne, vlastne Ariadne Paulína. Lebo moja veľmi zbožná matka každému zvlášť priložila k menu pohanskému, ako ona hovorila, i meno kresťanské.“Ľudevít pozorne načúval a neskrýval svojho obdivu.„Však veru, čudné to meno? Sestra moja najstaršia menovala sa Sappho, k čomu matka pripojila meno Sofia, Žofia, druhá bola Kleopatra, ale tá zomrela, mala druhé meno Klotylda a najmladšia sestrička je Iréne-Mária. Jeden brat, ktorý zomrel ako študent, menoval sa Aristid-Korneľ a jeden — tiež už nebohý — bol Achill. Otec chcel ho mať Hektorom, ale matka, čo aká slabá, nežná a povoľná, tomuto už neprivolila…“„Naozaj, čudné to nakopenie mien dávno zašlej doby. Ale, dovoľte, slečno, aby som sa predstavil. Mal som to už skorej vykonať,“ a vytiahol zápisník, vyňal navštívenku a podal ju Ariadne-Paulíne. Pritom jej povedal:„Mám veru meno úplne plebejské. Som len malý človek, mešťan, ako vidíte, i malý úradník.“Ariadne vzala navštívenku a prečítala meno. Meno jednoduché: Ľudevít Majlinger, úradník pri paroplavebnej spoločnosti. I ona povedala mu i svoje rodinné meno: Hilár, podľa otca zgréčtené: Hilarides. Lístok, ktorý jej podal, odložila do ručnej kapsičky — a počúvala, čo jej ďalej hovorí.Dieťa medzitým oprelo hlávku na jej plece a zaspalo. Chvíľku ho nechali, ale potom Palinku vzal Ľudevít a uložil ju na prázdné miesto.Ľudevít rozprával: „Nás je tiež viac detí, ale vyjmúc pätnásťročnú žabku, ktorú ste môhli vidieť z okna, sme všetci na svojich vlastných krýdlach. Ja ako neženatý, bývam s mamičkou a s Helenkou spolu. Keby ste vedeli, slečna, aká útulná je naša domácnosť!“Čudno, už druhý raz vyslovil to želanie: „keby ste vedeli…“„Najstaršia sestra je vydatá v Ž. Teraz ju navštívim. Túto sestričku, vydatú za statkára v okolí Žiliny, odprevádzam domov.“Ďalší výklad jeho bol prerušený mrnkaním Palinkiným. Ľudo v obave, žeby sa dieťa zobudilo a matku obťažovalo, vstal, aby dieťa utíšil a stiahol záclony na okne, aby svetlo nesvietilo na tváričku spiaceho dieťaťa.Ariadne Paulína pozrela so záujmom na skupinu nežných príbuzných, potom pozerala von na živé roviny, ale ani to dlho neupútalo jej záujem; vzala knihu a znovu ju otvorila. Hneď na začiatku sa roztvorila. Tam na čistom liste knihy stálo venovanie.„Ariadne-Paulíne Hiláridesovej s nevšednou úctou a v priateľstve venujeLaco Vojnič.“Na tomto lístku utkvelo oko dievčaťa a na jej tvári zjavil sa výraz vážny a smutný. Jej ústa sa pritom trošku usmialy a šepkaly: „drahý, drahý.“ Obzrela sa, videla, že z tých troch, čo sú tu s ňou, nepozoruje ani jeden; podniesla knihu k ústam, akoby chcela pocelovať to miesto, kde sa nachodia niekoľké tie slová. Jej tvár prijala v ten čas na seba výraz vrúcny, temer posvätný. Nič nízkeho, nič nepekného nebolo badať v tých čistých ťahoch, len nadšenie a smútok zračil sa z tvári i z očú dievčaťa.Potom zase uprela zraky svoje na tú utešenú krajinku, ktorou jachal vlak.Ľudo utíšil Palinku a prisadol zase k obloku oproti Paulíne.„Nemáte mi za zlé, že vás vyrušujem? Odpusťte, ale upomínate ma na vzdialenú sestru, s ktorou som rád besedoval. Dobre mi padne s vami hovoriť.“Ariadne sa usmiala a riekla, že ju to veľmi teší, keď ju porovnáva so svojou sestrou. Ľudo znovu chopil sa knihy a prezeral ju. Jeho zrak padol na venovanie.„Kto je to?“ opýtal sa, ale hneď si aj uvedomil, že vlastne nemá práva spytovať sa na také veci. Ale i to si uvedomil, že on by jej v danom prípade celkom dôverne povedal všetko, čo by vedieť chcela.Ariadninu tvár polial rumenec. Ale predsa odpovedala: „To je priateľ nášho domu, vlastne najlepší priateľ oteckov, ktorý mu rozumie.“„Je teda už starší pán?“„Ach, — nie, — neviem, nikdy mi nenapadlo opýtať sa, koľko má rokov.“„Má i rodinu?“„Oj áno, má ženu i dvoje detí.“Ľudevít sa usmial veselo. Vydýchol, ako by mu bolo ľahšie na duši. Obaja sa usmiali.„Spytoval som sa preto, lebo všeobecne dávajú knihy mladým dámam len mladí ľudia, ktorí majú isté práva, vždy to ide ako znak úcty a náklonnosti.“„Vojnič je vzdelaný muž a poľutoval našu neznalosť literatúry slovenskej. My dievčatá chodily sme, ako iné, do maďarskej školy. Menovite sa zhrozil nad tým, ako sme v slovenčine zanedbané. Preto sa podvolil vo voľných chvíľach učiť nás slovenskému pravopisu.“„Iste, príjemné je mať také žiačky, ako ste vy.“Ariadne sa zapálila a to bez zrejmej príčiny. Zato hneď odpovedala:„Je nás viac, ktoré sa učíme od neho pravopisu. Sú to všetko meštianske dievčatá. Panské kruhy, ako všade, opovrhujú slovenskou rečou.“ Hovorila a jej tvárička akoby horela nadšením, alebo iným pohnutím mysli, podobným nadšeniu. Ľudevít pozoroval jej zvýšenú náladu. Ona bola jedna z tých, ktorým možno vyčítať z tvári každé pohnutie duše. Tajnosť je len dovtedy tajnosťou, kým vňútornými pohybami duše a mysli nezjavia ju jemné ťahy tváre, nad ktorými je tak ťažko panovať, že môže to len ten, kto prísnou školou a ťažkými zkúškami priučil sa tomu.Skúmavým okom, pritom ale nie nešetrne, díval sa Ľudevít na dievča. Jeho rozpaky ho i zaujímaly, lebo poznal, že nie je z tých všedných zjavov, s ktorými si možno smelšie pohovoriť, ba i požartovať. Napriek tomu, alebo práve preto ho zaujímala. Ariadne premohla svoje rozpaky a spýtala sa:„Prečo sa opytujete?“„Odpusťte! Ja sám nemôžem povedať príčinu, prečo sa tak — snáď dotierave, — dotazujem na veci, po ktorých ma nič, — vlastne malo by tak byť… Veľmi často cestujem, i touto traťou, i do Viedne, i loďou hore-dolu a vídam vždy nemálo mladých i starších dievčat, vydatých a slobodných žien, ale nikdy mi nenapadlo priblížiť sa podajednej z nich. Teraz ale zkusujem, že je to výnimka. Všetko, čo sa vás týka ma zaujíma. Tak mi je, akoby sme sa my už boli kedysi stretli, alebo akoby ste mi bola blízkou príbuznou — povedzme sestrou, s ktorou sa radi dôverne a bez ostychu shovárame.“Ariadne vážne, ale s istou účasťou počúvala Ľudevíta. Niečo ako nepokoj zračil sa jej z očú, ktoré maly zvláštny lesk a výraz, ako býva len u ľudí veľmi citlivých, ale duševne strádajúcich.„Vidíte,“ pokračoval Ľudevít, kým jeho spoločnica mlčky vyzerala oblokom, akoby ju mimoriadne zaujímal kraj zdanlive mihajúci vedľa vlaku, „i v tom je vliv dobrej matky, lebo jej lásku a rozhovory s ňou nás chránia nielen od telesného úrazu, ale i od pokleskov duše — a srdca. Neveríte? Milujúca, pri tom ale i rozumná matka hľadí nám objasniť ľahko srozumiteľným spôsobom všetko, čo nám život každodenne podáva, vidieť, zkusovať a užívať. K tomu taká nežná rodinná výchova pestuje i cit pre opravdovú, nefalšovanú krásu a ušľachtilosť. Túžba po niečom, čo je lepšie, ako sú pohuľanky, zábavy dnešnej mládeže, je v srdci len prirodzená — — Každý má isté náklonnosti a túžby. Nedivte se teda, že tu sedím, dávam pozor na sestru a jej dieťa a hovorím s vami tak dôverne, ako hovorí brat so sestrou.“Ariadne uspokojená jeho úprimnosťou, pozrela milo a riekla.„Mne je práve tak príjemné, že cestujem vo vašej spoločnosti. Je táto cesta dlhá, napriek krásam, ktoré nám naše Považie poskytuje a na dlho unavuje. Zvlášte, keď je človek taký netrpezlivý a rád by už bol doma!“„Prečo tak netrpezlivá? Ste už dávno preč z domu?“„Nie tak dávno, bývala som dosť ráz i dlhšie, dobre mi bolo a útulno pri starej matke i pri matkinej rodine, ale nikdy som tak netúžila domov ako teraz, kde ma naplňuje obavou náš stav, keď ohrožená je naša existencia a existencia milých mne ľudí.“„To je iné. Ale ako môže byť vaša existencia ohrožená, keď pán otec dostáva svoju penziu, čo ako malú, riadne a jeho matka vám pomáha?“„To vy neviete, nemôžete vedieť. Môj otec je obžalovaný pre panslavizmus — a nielen on ale i ja. Okrem nás ešte práve i tento tu — — —“ ukázala na podpis v knihe.„Pre panslavizmus?“ zvolal Ľudevít a vstal hore.„Zľakol ste sa toho?“ opýtala sa teraz Ariadne s trpkým ťahom okolo úst, ktorý jej bol ináč cudzý.„Prekvapilo ma to, ja o tom len niekedy čítam — a dosiaľ nikdy som neprišiel do styku…“„… s panslávmi, alebo panslávkami,“ dokončila Ariadne Ľudovu vetu. „A to, čo čítate o tom, je najviac nepravého, lživého — a nikdy to, čo je skutočného, čo je pravdivého, lebo vy a tak mnohí, ináč spravodliví, neidete veci na koreň, lebo sa bojíte.“„Ale ja sa nebojím, ja by som rád išiel tej veci na koreň…“ ochotne uisťoval Majlinger a znovu si sadol oproti dievčaťu. „A obzvlášte v tej veci, ktorá sa týka vášho pána otca.“„A ten je práve v tom taký nevinný, — ako povedzme vy — alebo vaša sestra… jemu je panslavizmus a to, čo sa mu podkladá, tak ďaleký a cudzí, ako severná žiara obyvateľom horúceho pásma. Jemu je doba Periklova bližšia, ako doba v ktorej žije. Kto zavinil toto jeho utrpenie, to som vlastne ja.“„Ale to je nemožné, — vy — a politika.“„Raz — pred rokom bezprostredne zamiešala som sa pri náhradnej voľbe vyslanca, — a vtedy, — ja dcéra penzionovaného profesora — opovážila som sa byť inej mienky ako náš pán slúžny Uzényi — a on už i tak má na mňa zlosť pre inšie — čo nepatrí k veci.“ Pri tom sa zapálila a so zrejmou nevôľou pohodila hlavou.„Vtedy, ako som sa dosť skoro dozvedela, zastrojil sa o to prísahou maďarskou, že zničí nielen mňa, ale i otca a tohoto tu — Vojniča, lebo i on, ako ešte viac mešťanov hlasovali za protivládneho kandidáta. A teraz vidím,“ zasmiala sa dosť trpko, „akí sme my všetci boli blázni, keď sme sa oduševňovali za toho, čo i protivládneho kandidáta. Veď on skoro dostal výnosný úrad — — a nás nezastane sa ani on, ani druhý — nikto!“Majlinger ostal sedieť zamyslený, zarazený; Ariadne vyzerala oblokom i dieťa sa prebudilo — a pýtalo jesť, — i mladá pani prebrala sa zo svojho osviežujúceho spánku. Nemohol ináč, musel sa im na chvíľku venovať a uspokojiť ich potreby.Potom, na jeho úprimnú žiadosť rozprávala Ariadne, ako sa dostala do podozrenia, že je i ona panslávka.	Vansova_Sestry.html.txt
Píseň o bídné uherské krajině1Každý kresťan, račtež poslyšeti,proč nás milý Bůh ráčí trestati;i metlu na nás přichystal,tak aby lid bezbožný potrestal.2Abychom z hříchů pokání činili,co sme proti Pánu Bohu provinili:Summu sme velkou povinni,pokud s námi milostive činí.3Bůh se na nás rozhněval pro zlosti,pro všech lidí světa neprávosti,zbúril vojny, nepokoje,k tomu v světě rozličné rozbroje.4Jaké v světě těžké mordování,jaké velké krve proléváníod počátku světa nebylo,k nám se hříšným uvalilo.5Ó, ach, Ferdinande[1], králi milý,však sme ti v ničem vinni nebyli,žes nás kázal mordovati,starých, mladých naporád stínati.6Poslal si na nás hrozné tyrany,Němce, Španiely i Valony,kteří jsou nic nelitovali,všecko všudy naporád stínali.7Ještě jsou na tom neměli dosti,stínali, pálili v rychlosti,měst, městeček nelitovali,všecko všudy naporád pálili.8Politujtež, milí křesťané, mordu,v Uhřích také velkého pádu:starých, mladých jsou stínali,malé dietky na dvoje trhali.9Matky, matky, velkou žalost máte,s svými syny nikdy se neshlídáte —oni jsou pomordovani,od německého lidu stínani.10Och, není—liž to veliká obava,ženy svláčeli také do naha,ctné matrony poškvrnili,poctivé panny pokoje neměli.11I mrtvé tělá ven vykopávali,a jim také pokoje nedali,vzhůru nohámi staveli,ohavným věcem tak sú se směli(!)12Ba ani ti boží kostolové,Bohu oddaní pěkní chrámové,před nimi se neobrání,tak jsou chtivi všickni k tomu bráni.13Když přitáhl i ten hrozný tyranBorfagy Ferenc — tak jest jmenován —hrozně s lidmi nakládali,prachy[2]lidem do úst sou sypali.14Starých lidí nic nelitovali,jazyky z ust jim vyrezávali,na stěny je přibíjeli,ohavným věcem se dívali.15Hanba o tom všecko vysloviti,a vůbec lidem připomínati,co ten lid bezbožný činí,sluší již zamlčeti nyní.16Ach, ach, milá nyní země Uherská,co jest to pokuta velmi těžká,nebeská, že si nyní prišla,mnohý zchybí svého místa!17Ach, pohleď na to, milý kresťane,co se ještě dále stane,neprestaneme—li (v) zlosti,strach jest ještě (z) větších ukrutenství.18Za to všecko Boha požádejme,v jeho ruce mocné se obraťme,dítky, mládenci i starí,obraťme se k jeho svaté tváři,19nebo to všecko upokojí Bůh náš,dá mír, pokoj, dá dobrá léta zas,dá úrody, dobrá léta,dá nám v světě prodloužení života.20Amen, amen, Pane na výsosti,svatý, svatý náš Pane Ježíši,vyvediž nás z této žalosti,potom přijmi do večnej radosti.[1]1;Ide o Ferdinanda II, uhorského kráľa v r. 1619—1637[2]2;pušný prach	Anonym_Pisen-o-bidne-uherske-krajine.html.txt
ZaľúbenecStmievalo sa a pri obloku jednej malej chyžky v školskom mestečku R. stál gymnazista Janko Vrana, držiac v ruke piatimi pečaťami zapečatený list, ktorý mu práve doručili z pošty. Viete, že na takéto zásielky sa študentské srdce už vopred teší, len keby s tým neboli spojené prísne rodičovské napomínania, čo čiastočne prináša horkosť do kalicha sladkej radosti. On sa však nemal čo obávať rodičovských napomínaní, lebo rodičia mu už dávno zomreli, a keďže pán učiteľ v D., jeho rodisku, obozretne a svedomite sa staral o jeho skromné dedičstvo, mohol sa zavše takto tešiť. Pri čítaní jeho takmer otcovského listu žiaľom sa mu stislo srdce pri pomyslení, že všetci spolužiaci majú ešte otcov, len on nie; no blížiace sa hrmotné kroky vytrhli ho z rozmýšľania a z otvorených dvier sa do chyže vovalili veselí kompáni.„Servus, Janko!“ volá Jaroslav Drobný, „nechceli sme zmeškať oslavu tvojho veľkého sviatku; dostal si závažný list, a aby si sa v radosti neutopil, prišli sme sa o ňu s tebou podeliť.“„Ozaj,“ hovorí Janko, „ani sa mi nesnívalo, že ma stretne takéto šťastie. Ale, bratia! Nezostane len pri rečiach. Zuzka!“ volá otvorenými dverami, „vezmite ten veľký krčah a zabehnite po pivo. Patrí sa uctiť takýchto vzácnych hostí!“„A ty, Daňo,“ hovorí Jaroslav, „čo sa prechádzaš ako dáky veľkomožný? Či nevieš, že v tejto chyži prechádzka za súmraku je životu nebezpečná? Len tri roky na tvojich dlhých pedáloch a tak sa buchneš hlavou do steny, že sa tvoj veleučený rozum bude na zemi povaľovať!“„To by si mi dožičil,“ odvrkne Daňo, „lebo by sa ti veľa z neho zišlo, aby si aspoň niečo rozumné zasadil do svojho sprostého rožka.“„Mýliš sa! V mene tu prítomných slávnostne sa vzdávam všetkých nárokov na tvoj rozum a iba preto ťa upozorňujem, aby sa nám otruby medzi oči nenasypali.“Danko si chystal štipľavú odpoveď, ale Zuzka doneseným pivom utíšila všetky náruživosti a vzbudila chuť na tento obľúbený nápoj. Pre nedostatok pohárov koloval krčah dookola, a pretože „dovtedy chodí krčah do studne, kým sa nerozbije“, aj tento pivový krčah stihol osud všetkých krčahov.Zapálená lampa, rozdúchané fajky a pivom občerstvená myseľ oživujúcim spôsobom účinkovali na celú spoločnosť. Len jeden, na ktorom si každý vtip brúsil, im chýbal do kola, a to bol Ďurko Starý.Náš Ďurko bol šuhaj strednej postavy, povedal by som počerný, keby nebol opálený, a túto opálenosť jeho spolužiaci pripisovali náruživému fajčeniu výrazom, že sa „vyúdil“. Bola rozkoš pozerať na neho, keď sa po dlhšom pôste dožil toho obľúbeného fajčenia; vtedy, držiac dym v ústach, stisol pery, aby čo i len najkratší čas vychutnával pôžitok blahonosného dymu. Čierne oči horeli radosťou a uspokojením. Zabudol na knihu, na svet a preložiac svoju dlhú trúbku sťa mýtne brvno cez cestu, hľadel a fajčil bez toho, aby bol pritom na niečo myslel.„Prečo neprišiel s vami Ďurko?“ spytuje sa Janko, „bol by dostal i piva i fajčiva.“„Jaj, brat môj,“ vraví Jaroslav, „z toho sa pomaly stane mních, sedí doma ani kvočka a zdá sa mi, že básni.“„Básni?“ volali všetci so začudovaním.„Našiel som nejaké poodhadzované papieriky; Janko, ty by si mal vedieť, prečo sa tak uťahuje, máte medzi sebou veľa tajností!“„Poviem vám,“ prisviedča Janko, „ale jazyk za zuby! Vlani, ako viete, suploval v našich končinách, prišiel aj do D., zosadol v škole. Náš učiteľ má peknú dcéru Ľudmilu, do ktorej sa už mnohí zaľúbili, nuž nie div, že aj Ďurko šiel touto cestou; teraz ma ustavične trápi, aby som mu podával o nej správy.“„Máš nejakú správu?“ pýta sa Jaroslav.„Veru nemám!“„Pošlime mu my správu, nad ktorou sa mu oči zaiskria. Práve si dostal list od pána učiteľa, my napíšeme list ako že od Ľudmily a ty ho potajomky odovzdáš Ďurkovi.“„Teraz nám treba list zoštylizovať a napísať. Najlepšie bude, keď ho odpíše domácich Matej, jeho písmo sa podobá ženskému. Jeho obsah môže byť asi takýto:Ctený pane!Nemôžem zabudnúť na tie hodiny, ktoré ste minulého leta strávili v našom kruhu, ale darmo, už sa minuli. Aby som mala na ne aspoň nejakú spomienku, potešila by som sa veľmi, keby ste poslali svoju fotografiu, za ktorú Vám ja pošlem svoju, alebo keby ste aspoň vyplnili tento lístok z pamätníka.V. D., 30. marca 186.Ľudmila V.Zavolajte Mateja! Pravopisné chyby narobiť ad libitum, lebo viete, že pre ženské slovenský pravopis je ešte zakázaným ovocím. Priložiť lístok z pamätníka, pekne zapečatiť a Jankovou starosťou bude tak ho odovzdať, aby tomu Ďurko uveril.“Dictum — factum, lístok putoval do Jankovej truhly, aby na druhý deň pred alebo cez niektorú hodinu doniesol Ďurka do vytrženia.Už odbilo sedem hodín a Ďurkovi Starému sa ešte vždy nechcelo vstávať. Načo by vstával? Raňajky — bývajú vždy prvou myšlienkou prebúdzajúceho sa študenta, i keď sú veľkou zriedkavosťou — nemôže čakať, pretože taký prepych si chudobný šuhaj nemôže dovoliť, jedine len tá fajočka, ktorú už aj Napoleon I. uznával na odstránenie hladu, môže mu dožičiť trošku úľavy. Ecce, fajočka! Či by takému čaru mohol Ďurko odolať? Ešte raz si pretrie ospanlivé oči, vystrie údy, až posteľ bolesťou zapraská, a vytrčiac spod periny veľký prst na nohe, skúša teplotu v izbe, ktorá na jeho uspokojenie nebola taká chladná, ako si predstavoval; odhodlá sa vstať. Podarilo sa — len tie hodiny tak veľa ukazujú! Už je čas ísť do školy, sem knihy pod pazuchu!Pred hodinou nemal Janko dosť času, aby mu odovzdal lístok, alebo si myslel, že cez hodinu, keď učiteľovo prísne oko sprevádza každý pohyb žiakov, bude Ďurko sústredenejší a ľahkovernejší. Nemýlil sa, pri prvom voľnejšom pohybe spýtal sa chvatne Ďurko Janka sediaceho pri ňom:„Čo píšu vo včerajšom liste?“„Pre mňa nič zvláštne,“ povie Janko, „ale pre teba.“ Vytiahne z vrecka lístok, aby ho odovzdal Ďurkovi.Ďurko zobral list, pod lavicou rozlomil grajciarovú pečať a kochal sa v milom obsahu listu. Nedbal, čo by sa bolo hovorilo aj o kameni mudrcov — on už ten kameň našiel, držal ho v rukách a s rozžiareným zrakom pozrel tu na učiteľa, potom na spolužiakov, aby im pohľadom zvolal:„Heureka!“Ledva sa žiaci vyslobodili z pút povinností, utekal Ďurko do tichého úkrytu svojej chyžky, nespozorujúc posmešný Jaroslavov úsmev. Len raz sa podrobiť jednej nevyhnutnej povinnosti a ísť do alumneuma, a potom už mohol voľne snívať o svojom šťastí a rozmýšľať o odpovedi, ktorú poslať si pokladal za svoju najprísnejšiu povinnosť.— — — — —Ach, umky, umky, pomôžte mi opísať nadšenosť Ďurkovej tváre, blažený pohľad očí, sladko sa usmievajúce ústa! Nuž keď umky nepomáhajú, pomôžem si sám, odložím opis ad acta a poviem stručne: Ďurko sa zvalil na posteľ, vzal do ruky ceruzku, ktorú zavše celkom podvedome obhrýzal, vedľa položil papier a začal písať báseň.„Celé kráľovstvo za jednu hodinu!“ zvolal vraj ktorýsi anglický kráľ, čo neveľmi lichotí hrdým, svoju domovinu povyšujúcim Angličanom; z toho zvolania sa mohli bezpečne presvedčiť, že celá ich domovina nie je hodna ani len dvanástinu hodinového Zifferblattu. Podobným klasickým výrokom bol by obohatil Ďurko potomstvo asi v tom zmysle: „Zajtrajší obed za dobrú myšlienku!“, keby mu kŕdeľ myšlienok nebol stál k službám. Jedna myšlienka plodila druhú a z toho množstva nebola ani jedna, ktorá by bola zapadla do rámca už hotových rýmov. Prvá bola ,hrdlička‘, čo si svoj pár ,hľadá‘, k tomu by sa rýmovalo ,bľadá‘, ale Ľudmilka má červené líčka; ,salto mortale‘ viedlo ho na ,kvietok‘, najpríhodnejším bude ,svietok‘, čiže malý svet, azda mikrokozmos, lenže mnohí, čo budú listovať v Ľudmilkinom pamätníku, čítali by z nevedomosti ,svieťok‘ a rozumeli sviečku mužského rodu. Čo si má počať, hriešny človek! Stisne zubami úbohú ceruzku a z nej ako z úst umky prúdili nasledujúce verše:Ako ten brečtan zelenýpodporu svoju hľadá,tak nachodí v šuhajovikaždá dievčina mladá.Ja som tá tvoja podpora,ty si brečtan zelený,neľakaj sa ani mora,zlé v dobré sa premení.Zadychčali ste sa, vážení čitatelia? Akoby aj nie, keď ste na jeden dúšok prečítali také básnické výlevy. Oddýchnime si a pozrime sa tomu vzletu lepšie do tváre: básnik si v duchu predstavuje, ako Ľudmilkine snehobiele rúčky vinú sa okolo jeho začadeného hrdla, majúc na mysli ten stav, keď budú spojení manželskou prísahou. Nazýva sa ,podporou‘ — to nie je neskromnosť, skôr sebavedomie. Veta ,Neľakaj sa ani mora‘ vidí sa vám nezmyslom? Omyl! Nepoznáte odvážne skoky romantickej duše? Ďurko sa videl na svadobnej ceste možno na Jadranskom mori: prišla búrka, Ľudmilka sa v strachu vrhne do jeho náručia a on v zápale ľúbosti a vo vedomí svojej sily privoláva jej vami inkriminovanú vetu atď. do nekonečna.Dosť však bolo oddychu, pokračujme!Najťažšia práca sa skončila, ešte zopár maličkostí a lístok do pamätníka okrášlil krasopisne napísaným venovaním. Sprievodný list už vyžadoval menej krvavého potu; zdvorilý zaľúbenec pozitív svojho titulu ,Vážený pane‘ preložil do superlatívu:Veľavážená slečna!Ako hrom, keď udrie z jasného neba a zapáli štíhlu vežu, tak zapálil Váš drahocenný list tlejúcu iskru v mojom srdci. V nastávajúcich prázdninách Vám osobne zložím k nohám svoju fotografiu, úplne veriac Vášmu sľubu, že ma aj Vy svojou potešíte. Dovtedy sa musím uspokojiť s Vaším obrazom, ktorý je hlboko v mojom srdci zasadený. Žite blažene a nezabúdajte naúprimne Vám oddaného Juraja R. Starého v. r.V. R., 5. apríla 186.Odpoveď musela ísť tou istou cestou, ako prišiel ľúbostný lístok.Ďurko pribehol zadychčaný k Jankovi: „Neposlal si ešte odpoveď?“„Nie, ale už je hotová a čaká na pečať, lenže bez tvojej odpovede bojím sa moju poslať. Ďurko, povedz mi pravdu, čo ti písala Ľudmilka?“„Vieš, brat môj,“ povie v rozpakoch Ďurko, „pripomínala mi sľub, ktorý som jej dal minulé prázdniny, že jej odpíšem a pošlem pesničku Hojže, bože.“„Takého medveďa mi azda len nezavesíš na nos? Tú pieseň má predsa vo ,Venci‘. Ale má to byť azda pesnička tvojho vlastného srdca, zodpovedajúca horúcim pohľadom, ktorými si cez minulé prázdniny po nej blýskal.“„Nech je teda tak, len pripoj k tvojej zásielke aj tento lístok a odnes na poštu. Neposielaj to obyčajne, vďačne obetujem tých osemnásť grajciarov.“Vybrali sa na poštu — Ďurko chcel byť očitým svedkom. Janko mal pri sebe akýsi dávno neplatný lístok s adresou, akú potreboval a jeho šikovná ruka prepísala dátum na poštovej známke na 6. apríla. Vošiel na poštu, za osemnásť grajciarov nakúpil cigary, mieniac pohostiť aj Ďurka, a vracajúc sa odovzdal Ďurkovi lístok, vraj od poslaného listu. Ďurko schoval záruku svojho prítomného i budúceho šťastia a s blaženým úsmevom zapaľoval si podávanú cigaru s vedomím vykonaného veľkého diela; Janko si zapaľoval s vedomím lacného fajčenia.Večer pod heslom, ktoré Janko vydal, zišla sa slávna kompánia, pri všeobecnom smiechu nasledovalo ,scrutinium‘ a po prečítaní ľúbostných výlevov si slávnostne sľúbili, že tajomstvo udržia aspoň rok.— — — — —VIVANT VAC…, skvelo sa na R-ských stenách a plotoch; zasvätený z toho vyčítal, že o týždeň bude skúška gymnazistov. Jednému bilo srdce od radosti nad tým, že prídu rodičia, inému triaslo sa od strachu pred blížiacim sa výstupom medzi rozhnevaným otcom a nezdarným synom. Všeobecne sa kombinovalo nastávajúce zatriedenie. Páni učitelia neobstáli veľmi dobre pred súdom im zverených žiakov, lebo veľká časť už vopred rátala s tým, že nespravodliví učitelia nedajú im dobré vysvedčenia. Oprašovali sa staré kabáty a čižmy, ale mamičky aj tak sotva spoznajú garderóbu, ktorú dali synáčikom na začiatku školského roku. Starší žiaci so súhlasom rodičov chystali sa na suplikáciu, aby nazbierali skúsenosti a aby trošku poľahčili rodičom. Avšak často sa stalo, že pán syn aj po skončení nazrel domov s úmyslom, aby mu opravili zodraté čižmy, naplnili prázdne vrecko a zaplátali dieru v pokladnici dobročinného spolku, ktorá vznikla za suplikácie. Aj Ďurko Starý bol medzi kandidátmi; nie pre číry zisk, ach, nie! Ľudmilkine oči svietili mu ako krásna hviezda, ktorá ho magnetickou silou ťahala na cestu.Bolo po skúške — otcovia s prázdnymi vreckami, mnohí synovia s prázdnymi žalúdkami, azda aj hlavami, putovali do svojho domova. Ďurko nastúpil svoju cestu s paličkou v ruke, fajku v ústach a kapsu pri boku. Ružová farba všetkých ruží by nestačila, keby sme chceli opísať jeho ružové nádeje; a keďže píšem atramentom, ani to odo mňa nežiadajte. Už týždeň sa Ďurko ponevieral v určenom okrese a ešte mu D. nebolo najbližšou stanicou — až konečne: už len na ten vŕštek — myslel si — a uvidím vežu. Čo tam po nohách, že už nevládzu, čo po pľúcach, ktoré rýchlo vydychujú, čo tam po pote, ktorý sa rinie z čela? Ešte pár krokov a — hop! Tam svieti plechom pokrytá veža a na jej zlatom kríži slnko hádže iskry. Pod vežou poznať komín školskej budovy — Ďurko ho vidí, ale Ľudmilka netuší blízkosť svojho milého.Vytiahol fotografiu z kapsy na denné svetlo, aby sa ešte raz mohol vidieť v najvernejšom zobrazení. Tučný noštek, ktorý pokladal za vzor pre krásne nosy, tie malé oči, v ktorých videl duchaplnosť, tie mohutné pery — všetko je tam. A keď úplne spokojný vložil fotografiu do kapsy, pričesal si vlasy a poď dolu vŕškom.Klop, klop, klop! na dvere učiteľského bývania; zo siene sa ozvalo: voľno! Na tvári úsmev, ľavá ruka prihladila vlasy, pravá stisla kľučku a Ďurko vstúpil dnu. „Ponížený sluha!“ Sedel tam pán učiteľ, cez okuliare pozerajúc do najnovších novín; Ľudmilka pri bočnom stolíku bola zamestnaná ručnou prácou.„Tu nám ide dobrý priateľ!“ vítal ho pán učiteľ, „kde ste sa vzali v našich končinách?“„Idem za povinnosťou, ale sladkou; nemohol som zabudnúť na vlaňajší pobyt u vás, chcem ho zopakovať,“ vracal Ďurko kompliment, žmurkajúc bokom na Ľudmilku, či sa prizná k svojim slovám. Ľudmily sa tie slová nedotkli.„Keď si na nás tak dobre spomínate, nechcem, aby ste pri druhom príchode boli zle privítaný; zájdem za svojou žienkou, aby sa postarala o dobrý obed,“ povedal pán učiteľ a odišiel.,Teraz alebo nikdy!‘ myslel Ďurko a jedným skokom bol pri kapse, už držal fotografiu v ruke a s gracióznou poklonou, aká len od neho vystala, približoval sa k Ľudmile. Keď Ľudmilka nerozumela jeho veľavravnému pohľadu a nepadla mu okolo hrdla, podal jej svoj darček: „Prijmite, slečna, sľúbenú fotografiu!“„Ďakujem, — ale prečo hovoríte ,sľúbenú‘?“„Preto, že som vám ju sľúbil.“„Vy ste mi sľúbili fotografiu? Možno som na to cez ten rok aj zabudla; vy však máte lepšiu pamäť.“„Ráčite sa mýliť, slečna,“ riekol Ďurko, chtiac ukončiť komédiu, „nebol to ústny, ale písomný sľub, ktorý som vám dal v svojom liste.“„To je pekné, že sa o tom až teraz dozvedám; a bolo to dávno?“„Hneď ako som dostal váš list, ponáhľal som sa odpovedať vám.“„Môj list?“„Tvoj, Ľudmilka moja; nepretvaruj sa a nedrž ma toľký čas na škripci.“A aby sa čím skôr dostal z toho škripca, vystrel ruku, aby objal Ľudmilku okolo drieku. Ľudmilka vyhla neočakávanému objatiu a hodiac roztúženému Ďurkovi fotografiu do očí, namierila svoje kroky k dverám.Ďurko prosil, aby ho vypočula, aby jej mohol vysvetliť svoje neslušné správanie sa, ale Ľudmilka nepočúvala a odišla.Beda tvojej hlave, nešťastný Ďurko! Miesto dobrého obeda dostaneš zaslúžený výprask; Ľudmilka iste všetko vyrozpráva otcovi a čo bude potom nasledovať, na to ti odpovie tvoja rozčúlená fantázia! Vyrozpráva otcovi? Nemôže, veď nosí na srdci ňou vlastnoručne napísaný list, ktorý jasne dokazuje, že Ľudmila je neverná falošnica ako celé ženské pokolenie. Úbohé pokolenie, stratilo si najoddanejšieho ctiteľa!Ľudmilka nepovedala otcovi nič nie preto, čo si Ďurko namýšľal, ale že sa hanbila. V priebehu obeda sa Ďurko správal čo najzdržanlivejšie, celkom vypadol z úlohy hladného študenta a prehodiac kapsu cez plece, poberal sa preč zo strateného raja, sľubujúc si v duchu, že neuverí viac ženskému sľubu, i keby ho mal ,čierne na bielom‘.	Bodicky_Zalubenec.html.txt
Premena predsevzaťá[1]Jední ma súďili, že som chcel bitauthor hujus aevi,[2]ale že mi to nemóhlo bit, poneváč som z mojú vímluvnosťú obrazil učeních a múdrích luďí.Hovor tu včúl moje svedomí!… S poníženosťú odpovedá svedomí: O šmaku, o chuťi netreba sa nám dohoduvat s tima, pre kterích je písaná Dúverná zmlúva. Čo je v néj, to neni písané pre visoce učeních mudrcov ani pre školskích učitelov, ale len prekratochvílumladích a všetečních čtenárov. Tá umisel nech je ďaleko od mna oddálená, abich já len pomislel tích vinaučuvat, kterích umením jasno sa svíťi cirkev uherská.Potom, že som nemúdrím a sprostím ludom žáden užitek neučinil z Dúvernú zmlúvu a já zas z hlbokú pokorú odpovedám slovmi mojéj predmlúvi:Nepísal som pre všetkích…já som chcel bit len takíauthor hujus aevi, jakí boli v predešlích stoletách historici v históriách, a to len preto, že svoje písmá z kartički na papír prepísali a inším k vúli a k umenú (aj kratochvílnému) vitlačit dali, kterí o sebe, jako já povedávali:Nullas ideas innatas habemus.[3]Ale praj pre mladích knazov! Majú sa títo panáčkove od koho učit! A preto mohol naháckí farár mlčat. Uznáva to naháckí farár, abi sa mladí knazi učilihistorica, dogmatica a moraliaod učitelov podla královského rozkazu a entvurfu predstaveních, od neho nech sa len naučá tú v Predmlúve slúbenú domajšú vimluvnost, jím mnohím nevedomú, kteréj písmo a knihotlačárské litteri sami mladí knazi svojím chvalitebním usiluváním napravili podla reguli našéj novéj dobropísebnosťi. Poneváč dovčúlka podla téjto žádní (probatiores Slavi) spisuvatelé naši nepovstali, prvnú chválu za našú čistotnú slovenskú dobropisebnost aj za dobromlúvnost z velkím poďekuváním teprv odvčúlka na pozatím budeme dlžní mnohovelebného (pre národ slovenskí najstarostlivejšému) pánu AntonínoviBernolák, kaplánovi čeklískemu, že našú reč z novú, svojú ruku písanú, dobropísemnostú aj z novú [dobromluvnostú]… od moravskéj a českéj reči aj od nepotrebného písma očiščil. Tehoto len vo volakterích regulách (škoda, že né ve všetkích) nasleduje svojíma slovenskíma knihámi mnohovelební mój sused, p. farár dolnodubovskí,Jos. Ign. Bajza. Dál bi Bóch, abi sa uš jednúc na chválu uhersko-slovenského národu aj inších pisebné péra prebuďili! Uš i aj oči otvorili, ale z jednu umislu — podla našéj dobropisebnosťi od pána Bernoláka zloženéj. Mezitím ale, poneváč dicki bíva vícéj zoilov (posmívačních sudcov) leš spisuvatelov a skladatelov, spomenem tu včulajšému všetečnému svetu s tích mnohích trojího stavu súdov len volakteré na príklad a na poťešení, ba radnéj k posmelení tích, kterí bi mna začínajícim pérom nasleduvat chťeli, abi sa téš tím príslovím ťešili:Nemo unquam placuit, nemo placet omnibus unquam.Mnoho a len velmi premnoho súdov vipoveďel, vikričal aj vipísal o mojéj kniške (Dúvernéj zmlúve) slovenskí svet. Mne bi asnád čas ani papír nestačil, ked bich mál všetkí viložit.Čitatelia z „prvého stavu“, zväčša páni farári, prívrženci osvietených novôt, chváliaDúvernú zmlúvu. Z „druhého stavu“ sa tiež páčila mnohým svetským pánom a pochvalne sa o nej vyjadrovali. Avšak príslušníci „treťého stavu“ — mnísi — boliDúvernou zmlúvoukrajne pobúrení a svorne kričali o kalumnii, veľkej potupe. Nebolo skutočne dôvodov pre takéto pohoršovanie a rozčuľovanie. Ani jeden mních, ani jeden kláštor alebo rehoľa neboli osobitne dotknutí.Starodávní[4]historiké veďeli, že nesloboda lucké zlé, hríšné zlosťi rozchírit, že nesloboda žádnému prítomnému ani neprítomnému obzlášnému človeku, ménej najviššímu panovníkovi, hanbu, potupu urobit, že nesloboda na pocťivosťi ani živému ani mrtvému, bár je pravda, pred tima utrhnut, kterím to netreba veďet. A preca, čo nám vipísali o Štefanovi II., uherském královi, o Ladislavovi IV., královi uherském, jakí ból Béla II., král uherskí, jako sa Václav v uherskéj krajne zadržal, jakú má zlú památku Václav Leniví v Čechách!? Čo vipísal Jozef ab Eggs inPontificio doctoo červeních knazoch, máš na krátko v mojéj I. stránke nadrazené. Vícej bich móhol spomenut takíchto príkladov, ale chcem abi sa aj druhého všeteční zrak ukráťil, rozum a pamat osvícila. Pítám sa dálej, čo bolo v tíchto príkladoch slobodného? Kalumnia alebo detrakcio? Já vím volakterích mníchov umisel, Dúvernú zmlúvu za pravdu uznávajícú, ale pretrhnime o temto reč. Dám odpoved najprv rozumnému mníchovi, potom hlupáčkovi, mníškému frátrovi, Theodulovi.[1]D. z.rkp. III, 16 — 17[2]Autor tohto veku, moderný spisovateľ[3]Nemáme žiadne vrodené idey[4]D. z.rkp. III, 17	Fandly_Polemiky.html.txt
Dáma v hoteli BellevueKeď som mal v kapse inžiniersky diplom, poslal ma môj otec na prax do Luzernu[1]k jednému zo svojich obchodných priateľov. Peňazí mi dal dosť, i išiel som vďačne. Viete, ako dobrý inžinier rátal som vždy so všetkými okolnosťami. Tak i teraz. Vo fabrike u pána Schulza som pracoval len predpoludním, a tak som mal popoludnie voľné.Moja zásada bola vždy, že time is money, čas sú peniaze, a preto som rozmýšľal, ako by som svoj voľný čas speňažil. Vám je známe, že viem perfektne po anglicky a po francúzsky, a tak som dal do novín inzerát, že každé popoludnie by som konverzoval s pokročilejšími žiakmi, po hodine anglicky a francúzsky. Hlásilo sa mi niekoľko pánov a z týchto som si vybral jedného Angličana, ktorý chcel po francúzsky, a jedného Francúza, ktorý chcel po anglicky dokonale hovoriť. Týchto som si vybral preto, lebo obidvaja boli cudzinci a zdržiavali sa cez leto v Luzerne a obidvaja bývali v prvotriednom hoteli Bellevue. Iste boli to teda páni bohatí, ktorí mohli zaplatiť za moju prácu. Lebo je to práca protivná konverzovať s ľuďmi, ktorých duševná úroveň je trochu par terre,[2]fú. Pravdaže by bolo bývalo najjednoduchšie znôtiť ich spolu, aby Angličan diškuroval s Francúzom po anglicky a Francúz s Angličanom po francúzsky, nuž ale preto som ja neplatil za drahé inzeráty, aby mali z toho druhí osoh.Viete, že som vždy dbal na elegantné šatstvo. Moja zásada je, že najmä mladý človek má byť vždy à quatre épingle,[3]comme il faut, možno až trochu prehnane módne oblečený a zariadený. Má mať i šperky. Brilianty na prstoch a v nákrčníku imponujú. To je darmo. Tí, ktorí ich nemajú, nadávajú na to, že je to spôsob parvenu.[4]N-na, chudák pokladá za zbytočné, čo nemá. Vyžije neborák aj bez toho, vyžije. Ja som sa teda obliekal tak, že každý videl zďaleka, že som „pán“. No, a pri ženách vôbec je elegantný šat polovicou víťazstva.S milým Angličanom a Francúzom som sa zjednal. Môžem povedať, že som sa s nimi jednal ako o koňa, lebo tí skupáni po franku zjednávali z môjho, pravdaže, slušného honoráru. Obidvoch som navštevoval v hoteli, Angličana o druhej a Francúza o tretej hodine.Raz Angličan nebol o druhej vo svojej izbe. Odkázal, že dnes nemôže mať to potešenie so mnou, a tak sa stalo, že som mal prázdnu hodinu, ktorú som si zaumienil prečkať na prvom poschodí na schodisku hotela, ktoré bolo veľmi primerane zariadené klubovkami, rockingchairmi,[5]písacími stolíkmi a malou bibliotékou v skrinke. Okrasu poskytovali palmy a medzi nimi mramorové sochy. Cítil som sa ako doma, hovorím, ako doma.Ja v hale vôbec rád vysedávam, pozorujem prechádzajúce obecenstvo, a najmä sedím tam skrytý za nejakou grupou rastlín, aby človek mohol pozorovať ľudí, ktorí si myslia, že sa nikto na nich nedíva. Je vám to zábavné, čo mnohí, i najelegantnejší robia, keď si myslia, že ich nikto nepozoruje. Videl som ministerského predsedu, staršieho svetoznámeho pána, ktorý študoval pred zrkadlom svoju tvár, robil grimasy ako opica, hotová o-p-i-ca, hovorím vám.Sotva som sedel — náhodou celkom sám — chvíľočku za plnou palmou, vbehla na schodište elegantná dáma v domácom úbore. Sapristi, môžem vám povedať, že ma tá osoba zelektrizovala. Viete, že mi už nejedna z tých chutných veveričiek prešla cez ruky. N-na, a či. Ale táto, to bolo niečo! — na zjedenie. Na zje-de-nie! Ešte i jamku mala na briadke. Bola strednej postavy, štíhla, s primeranými okrúhlosťami, noštek pikantný, oči čierne a pyštek, — bože drahý! Magnifique![6]Osôbka sa zvrtla a obzerala sa. Nevidela nikoho. I pokročila ku skrinke s knihami, a vložiac medzi ne jednu, stratila sa ako vôňa jemného parfumu. Rozumie sa, že som bol zvedavý, akú knižku čítala. Iste niečo pikantné, nejakého Prévosta[7]alebo Maupassanta. Vyberiem knižku — mala mi z rúk vypadnúť — a vidím Montesquieuov Esprit des lois![8]Pomyslel som si, to je iste nejaký švindeľ, obzeral som knihu zo všetkých strán. I našiel som naspodku — nie navrchu, ako knižné značky obyčajne bývajú, ale naspodku — malý papierik. Vybral som ho a rozvinul. Bolo na ňom drobunkým písmom toto (pravda, po francúzsky): Príďte hneď 37.Voilà,[9]myslel som si, aká rafinovanosť. Esprit des lois tuná iste nikto nečíta, a tak je to knižka dobrá na tajné písanie si. Teraz čo? To je list určený pre priateľa. Či mám čakať toho, komu je určená táto kartička, alebo ako svetaskúsený a podnikavý sám odtrhnúť tento núkajúci sa mi krásny kvet? Čo mám z toho, keď vystopujem toho galána? Nič. A zasa poznal som veľmi dobre zmýšľanie dám, zdržujúcich sa bez manželov na letovisku, každá pokladá jednoducho za povinnosť spestriť si život nejakým príjemným dobrodružstvom. Hanbila by sa i pred sebou i pred svojimi priateľkami, keby dva-tri mesiace žila ako mníška v kartuziánskom kláštore. Quelle bêtise![10]O tom som nepochyboval ani chvíľočku, keď namiesto jej priateľa prikvitnem ja, iste bude so zámenou len spokojná. N-na, čo sme, to sme!Číslo 37 mohlo znamenať i číslo izby v hoteli, a tak som ho vyhľadal. Kľúčik bol vo dverách. Počúval som chvíľočku pred dverami: nič, ticho. Otvoril som potichučky dvere a nakukol: zazrel som len predizbičku. Vošiel som a počúval som zasa. Počul som hlasy, ale tie zrejme prenikali zo susednej izby, i vošiel som. Našiel som sa v izbe, kde bola za španielskou stenou mosadzná posteľ a iný nábytok spálne, na ktorom boli pokladené niektoré toaletné kúsky krásnej panej. Dvere do susednej izby boli otvorené a odtiaľ zaznievali dva hlasy, jeden ženský a druhý mužský. Čo robiť. Počul som, že sa dáma blíži k svojej izbe, už hovorila skoro vo dverách, i skočil som za španielsku stenu a zohol sa na posteľ toho anjela, nezabudnúc položiť hlavu na miesto, ktoré posvätila iste najčarovnejšia čiastka jej skvostného tela. Tak som čušal a počúval.— Ty, Yvette, uvidíš, že so svojím flirtovaním s tým naničhodným kapitánom zle pochodíš.— Ale, mon oncle,[11]ja ti hovorím, že s ním nič nemám, je mi protivný, no.— A včera večer si sa celkom iste s ním zhovárala pri jazere. Aspoň postava a reč bola tvoja.— O tom ani reči. Bola som doma a modlila som sa. Pozri, tu je moja modlitebná knižka. — I prestala si naprávať brošňu na dekoltovaných prsiach a vytiahla maličkú knižtičku spod čipkového kombiné, ležiaceho na taburete. Myslím, že svätým v tej knižtičke iste bolo pod tou prikrývkou dosť teplo.— Je divné, že Teodor tak neočakávane prichádza. Iste niečo počul.— Ale čo, nemohol nič počuť. A potom, mon oncle, veď ste vy taký svedomitý strážnik! Veď vy viete o každom mojom kroku. Vy iste uspokojíte Teodora.Pozrel som škárou španielskej steny, lebo som počul podivné krochkanie. I videl som tučného staršieho pána s cvikrom na orľom nose a krásna Yvette tľapkala jeho tučné líce, na čo on blažené mrnčal. Bože, tá satyrská tvár,[12]čo ten starý zbojník robil! Ak kedy, tak teraz bolo jahňa zverené vlkovi. Zošpúlil ústa a fistuloval sladko: — Keby si bola ku mne lepšia a uznanlivejšia, vieš, vieš, — i oblapil ju okolo drieku. Yvette sa mu vyšmykla: — Keď odíde Teodor a keď sa všetko dobre skončí, budem uznanlivá, uvidíš, že budem. Dostaneš každý deň jednu pusu, ale dobrú, — kyvkala mu k tomu prstíkom a hľadela mu do očí.Starý hriešnik skrivil ústa: — Jednu? To je málo.— No, možno i dve. A kedy príde Teodor?— Okolo pol piatej. Musíme ho čakať.— Choď mu objednať izbu. On bude chcieť túto susednú. Povedz mu, že sa to nesvedčí.Ujec odišiel.Keď zostala sama, stala si pred veľké zrkadlo a kochala sa chvíľku pohľadom na seba. Môžem povedať, že bola zvodne krásna. — Aká som nešťastná! — zvolala polohlasom a robila k tomu primeranú tvár do zrkadla. — Ach, aká by som bola blažená, keby, — tu zamĺkla, usmiala sa a blysla očami. — Ako ťa rada, ty babráčik zlatý, ty sladký, — zašepkala túžobne a oblapila si plecia.To bola moja chvíľa: teraz, alebo nikdy!— Madame, — zašepkal som láskou pretkaným hlasom a vstal za španielskou stenou.— Kto ste, čo chcete? — zvolala a zvrtla sa ako jašterička, hľadiac na mňa vyjašenými očami.— Zbožňujem vás. Vďačne vám obetujem život. Stojím vám pohotovo ku všetkým službám. Rozkážte, čo mám urobiť.— Urobíte všetko, čo vám rozkážem?— Iste, s radosťou.— Tak odíďte z mojej izby, hahaha.— Madame, všetko urobím, len to nie. Pomyslite si, som ani duch v rozprávke, všetko vám urobím po vôli, čo je v mojej moci. Škoda ma tak odhodiť. Skúste to.— Neviem, čo by som mohla od vás žiadať.— Vy ste napísali kartičku v Esprit des lois, aby pán kapitán prišiel hneď na číslo tridsaťsedem?— A vy ste tú kartičku ukradli. Vy ste gentleman? Hanbite sa!— Nebol by som mužom, keby som, vidiac vás, nebol zvedavý, čo čítajú anjeli.— Nuž, ste spokojný? Hahaha, odporúčam vám to dielo.— Madame, mňa vaša spisovateľská činnosť omnoho viac zaujíma ako celá francúzska literatúra. Vy iste máte čo povedať vášmu kapitánovi, zverte sa mi a ja vám vďačne poslúžim.— Kto ste vy vlastne?Yvette sa dívala chvíľku na mňa.— Odovzdáte lístok na adresu, ktorú vám udám?— Odovzdám, naskutku, parole d’honneur![13]— A čo budete za to žiadať?— Nič, celkom nič, len trošku vášho uznania.— Viem, čo rozumiete pod uznaním.— Naozaj? Viete? Tak sľubujete mi to?— No, zaiste sa vám odslúžim. Počkajte trochu. Odišla do susednej izby a o niekoľko minút sa vrátila, držiac v rukách dva listy.— Voilà, monsieur. Ale musíte mi sľúbiť, že ten list, ktorý je pre vás, otvoríte iba po šiestej hodine večer. Sľubujete mi to?Pozrela na mňa tak zvodne, že by som jej bol i svoje spasenie sľúbil. Podala mi ruku. Chytil som ju a bozkával ako šialený, pričom som cítil stisnutie jej jemných prstíkov.— Ak otvoríte ten list pred šiestou, tak je medzi nami všetkému koniec! Pamätajte si to: všetkému!Pozrel som na ňu a ona sklopila zrak a zapálila sa. Vyzerala v tú minútu ako nevinné osemnásťročné dievčatko. Bol by som vďačne kľakol pred ňou a prisahal jej večnú lásku. Ešte sa mi usmiala, a kývnuc rukou, ušla do susednej izby.Môžete si predstaviť, ako som sa cítil. Bol som si istý, že budem najblaženejším človekom na svete. Išiel som — letel som, aby som odovzdal jej list. Čo ja viem, kto to bol, kam to písala: Viem len, že to bol akýsi pán, ktorý býval tiež v tomto hoteli.Rozumie sa, že som v ten deň ani na anglickú hodinu nešiel. Nemohol som na nič myslieť, iba na rozkošnú Yvette. Stratil som tak pätnásť frankov. Ale nech! Obzeral, voňal a bozkával som lístok, na ktorom bolo napísané: „A son saveur Y“.[14]Iste v ňom bolo označené miesto a čas nášho rendezvous! Ach!Môžem povedať, že mi dve hodiny nikdy tak dlho netrvali ako teraz. Kedy už len udrie tá šiesta hodina! Okolo šiestej som, akoby mimovoľne, prišiel pred hotel Bellevue. Pred bránou stálo kryté auto a prišiel som práve à tempo, aby som ešte zazrel zohnutú polovicu do auta vchádzajúcej Yvette, ktorá nebola bez istej čarovnosti, za ňou som mal šťastie vidieť v tej pozitúre dobre živené strýcove okrúhlosti, nad ktorými sa rozhrnuli krídla žaketu, a nakoniec ešte i tú istú partiu tela dnu vchádzajúceho vysokého neznámeho pána.— Kto bol ten vysoký pán? — pýtal som sa v bráne stojaceho vrátnika.— Pán Teodor Galbrun, manžel tej peknej dámy.— Robia azda výlet?— Nie, idú do Nórska. Tu je vraj teraz prihorúco.Vrátnik sa falošne usmial. Hlupák! Čo sa má taký človek na niekoho falošne usmievať? Aká impertinencia!Pomaly som odišiel. Cestou som bez ďalšieho meškania otvoril lístok krásnej Yvette.Bola v ňom karta so slovom: „merci“[15]a desaťfranková bankovka.[1]Luzern— švajčiarske turistické stredisko[2]par terre(fr.) — prízemný[3]à quatre épingle, comme il faut(fr.) — ako zo škatuľky, ako sa patrí[4]parvenu(fr.) — povýšenec[5]rocking chair(angl.) — hojdacie kreslo[6]magnifique(fr.) — veľkolepý[7]M. Prévost— (1862 — 1941), francúzsky spisovateľ psychologických románov pre ženy[8]Montesquieu— (1689 — 1755), autor významnej knihy L’esprit des Lois (Duch zákonov) z roku 1748. Je to pozoruhodná porovnávacia práca o vzťahoch medzi národmi a ich zákonodarstvom v dejinách.[9]Voilà(fr.) — hľa[10]quelle bêtise(fr.) — aká hlúposť[11]mon oncle (fr.)— môj strýko[12]satyrská tvár— satyrovia v gréckej mytológii sú horskí a lesní démoni polozvieracej podoby (tvár s capími ušami, širokým nosom a strapatými vlasmi[13]parole d’honneur(fr.) — čestné slovo[14]à son saveur(fr.) — na dobrú chuť[15]merci (fr.)— ďakujem	Nadasi-Jege_Dama-v-hoteli-Bellevue.html.txt
Po devätnásťV čisto zemianskej obci[1]rozpovedal vicišpán u richtára shromaždeným „pánom bratom“, dvadsiatim voličom, aby nezradili svoju zemiansku krv, že sa im len tak vrátia staré časy.[2]Čo, aké, to im už nebolo treba vysvetľovať. Oni si myslia, že už potom nebudú musieť nič robiť, porcie platiť nebudú,[3]peňazí budú mať dosť a že len sa im tak bude žiť, ako tým princom, kráľom v rozprávkach, čo iba hodovali. A už sa to začína, len hľaďte.Teraz sa už vraj nesmie podplácať, ani napájať. A títo páni voličia do voľby — ako sa židák-krčmár potom pochválil — len prepili a prefajčili za tristo osemdesiat zlatých. Tristo osemdesiat delené dvadsiatimi — jeden teda padol za devätnásť zlatých.Voľakedy slobodní páni predávali poddaných, teraz sa predajú aj sami slobodáši.Je to tma, otroctvo.Lenže to otroctvo Slováci nevedia pochopiť. Oni vedia, čo ich tlačí, ale nechcú vidieť, kto ich utlačuje![1]V čisto zemianskej obci,rozumej slovenskej, akých bolo hodne na Slovensku. Boli to, pravda, už len bývalí zemani, ala sa ešte stále pokladali za čosi viac ako ich spoluobyvateľa — nezemani, prípadne ako iní Slováci. Preto sa (už aj len ako „páni“) i ľahko dali získať pri voľbách na maďarskú (tiež „panskú“) stranu.[2]Vrátia staré časy,aké boly pred rokom 1848, totiž pred zrušením poddanstva. Vtedy boli zemani ozaj pánmi — a len oni — a vozili sa do vôle nielen po sedliakoch, ale aj ostatných nezemanoch.[3]Porcie platiť nebudú (lat.),dane.	Tajovsky_Po-devatnast.html.txt

Subsets and Splits